Podstatná časť tohto príspevku bola publikovaná v časopise „Zo súdnej praxe“ č. 1/2017, ktorý vydáva vydavateľstvo Wolters Kluwer, www.wolterskluwer.sk
Aplikačné problémy s využitím dôkazného prostriedku sledovania osôb a vecí podľa § 113 Tr. por. a dôkazného prostriedku vyhotovovania obrazových, zvukových alebo obrozovo-zvukových záznamov podľa § 114 Tr. por. možno demonštrovať na konkrétnom príklade z praxe.
Rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 5T/38/2013 zo dňa 26.09.2014 bol obžalovaný uznaný vinným zo spáchania zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), písm. d) Tr. zák., ktorého sa mal dopustiť v podstate na tom skutkovom základe, že v priestoroch garáže bez súpisného čísla vyrábal metamfetamín.
Priestor pred predmetnou garážou, v ktorej sa mali vyrábať drogy, vrátane vchodu do garáže bol políciou monitorovaný na základe príkazu sudcu pre prípravné konanie, ktorý vydal príkaz na vyhotovovanie obrazových záznamov v zmysle § 114 Tr. por. Polícia na podklade tohto príkazu umiestnila zariadenie na vyhotovovanie obrazových záznamov na garáž, ktorá sa nachádzala oproti sledovanej garáži (cca 20 metrov od sledovanej garáže).
Podstatou odvolacích námietok obžalovaného bolo to, že orgány činné v trestnom konaní mali správne postupovať pri sledovaní garáže podľa § 113 ods. 4 Tr. por., nakoľko tu išlo o sledovanie obžalovaného a veci (garáže) a nie podľa § 114 Tr. por. Rovnako tak obžalovaný namietal, že vlastník garáže na ktorej bolo umiestnené zariadenie na vyhotovovanie obrazových záznamov nebol o tomto konaní polície upovedomený a nebol políciou vyžiadaný jeho súhlas na takýto postup. Obžalovaný bol názoru, že na základe príkazu súdu vydaného podľa § 114 Tr. por. nebolo možné sledovať ani obžalovaného, ani priestor pred garážou a vchod do garáže označenej v príkaze. Sledovať osoby alebo veci možno len na základe príkazu vydaného v rozsahu ustanovenia § 113 ods. 2 Tr. por. a s použitím § 113 ods. 11 Tr. por., respektíve § 113 ods. 4 Tr. por., pretože popri sledovaní sa súčasne mal použiť informačno-technický prostriedok podľa § 10 ods. 21 Tr. por. Išlo totiž o vchod do súkromnej garáže, teda priestor, ktorý nie je verejne prístupný. Keďže v danej veci nebol vydaný príkaz na sledovanie osôb a vecí, napriek čomu policajné orgány sledovanie vykonali a na jeho výsledkoch začali trestné stíhanie, toto považoval za neprípustný postup. Na základe príkazu podľa § 114 Tr. por. nemožno vykonať sledovanie osôb a vecí, toto ustanovenie slúži na zadokumentovanie úkonu trestného konania, najčastejšie sa v praxi používa v súvislosti s predstieraným prevodom, činnosťou agenta alebo kontrolovanou dodávkou. V týchto súvislostiach obžalovaný namietal postup a hodnotenie prvostupňového súdu v tom smere, že tento ustálil, že je vecou polície, ktorý z týchto dvoch inštitútov si pre svoj postup vyberie. Týmto spôsobom okresný súd v podstate deklaroval zhodnosť oboch ustanovení Trestného poriadku, voči čomu má námietky a zastáva názor, že takýto výklad je porušením základných zásad trestného konania, predovšetkým zásady uvedenej v § 2 ods. 1 Tr. por. a princípu právnej istoty v rozhodovaní. V konečnom dôsledku má za to, že ak chceli orgány činné v trestnom konaní sledovať priestor pred garážou a vchod do nej, mali mať príkaz podľa § 113 Tr. por., ktorý takýto účel sleduje. Odvolateľ rovnako vyslovil právny názor, že nesúhlasí s postupom a závermi okresného súdu, že polícia pri odhaľovaní závažnej trestnej činnosti môže vyhotovovať obrazové a zvukové záznamy z objektov patriacich do súkromného vlastníctva iných osôb bez ich vedomia. Zastáva stanovisko, že ide o ľubovôľu v rozhodovacej činnosti súdu, keďže tento predmetné závery prijal bez toho, aby označil konkrétne ustanovenie zákona, ktoré polícii taký postup umožňoval. V danej veci bolo záznamové zariadenie umiestnené na celkom inej garáži, než bola garáž sledovaná, a to vo vzdialenosti cca dvadsať metrov od sledovanej garáže bez toho, aby polícia vôbec vlastníka garáže kontaktovala a zabezpečila si jeho súhlas. Žiadny zákon neumožňuje polícii pri odhaľovaní trestných činov a zisťovaní páchateľov a ani pri plnení ďalších úloh podľa § 2 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore použiť vec vo vlastníctve fyzickej osoby bez splnenia zákonných podmienok.
Krajský súd v Trnave uznesením sp. zn. 5To/68/2014 zo dňa 15.01.2015 odvolanie obžalovaného zamietol ako nedôvodné.
V súvislosti s námietkami obžalovaného uvedenými v odvolaní uviedol, že postup polície bol v súlade so zákonom. Obrazové záznamy, použité v trestnom konaní ako dôkaz, vznikli na základe zákonného postupu nasadením informačno-technického prostriedku. Sledovanie osôb alebo vecí s použitím tohto informačno-technického prostriedku podľa § 113 ods. 4 Tr. por. a tiež i vyhotovovanie obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov podľa § 114 Tr. por. predstavuje v samotnej podstate rovnaký zásah do základných práv a slobôd, najmä do oblasti práva na súkromie. Obe citované procesnoprávne ustanovenia stanovujú pre taký zásah, vykonaný v podobe vydania príkazu, formálnu podmienku vedenia trestného stíhania pre úmyselný trestný čin, ako i materiálnu podmienku spočívajúcu v dôvodnom predpoklade, že týmto sledovaním a vyhotovovaním záznamov majú byť a budú zistené skutočnosti významné pre trestné konanie. V oboch prípadoch zákon vyžaduje na takýto postup súdne povolenie v podobe príkazu vydaného sudcom pre prípravné konanie, pričom oba takéto príkazy možno vydať výlučne na návrh orgánov činných v trestnom konaní, a to za situácie, že v oboch prípadoch podania návrhov zákon vyžaduje identický spôsob ich odôvodnenia.
V zhode s právnym názorom vysloveným súdom prvého stupňa krajský súd uzatvoril, že obrazové záznamy, použité v trestnom konaní ako dôkaz, vznikli na základe zákonného postupu nasadením informačno-technického prostriedku. Sledovanie osôb alebo vecí s použitím tohto informačno-technického prostriedku podľa § 113 ods. 4 Tr. por. a tiež i vyhotovovanie obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov podľa § 114 Tr. por. predstavuje v samotnej podstate rovnaký zásah do základných práv a slobôd, najmä do oblasti práva na súkromie. Obe citované procesnoprávne ustanovenia stanovujú pre taký zásah, vykonaný v podobe vydania príkazu, formálnu podmienku vedenia trestného stíhania pre úmyselný trestný čin, ako i materiálnu podmienku spočívajúcu v dôvodnom predpoklade, že týmto sledovaním a vyhotovovaním záznamov majú byť a budú zistené skutočnosti významné pre trestné konanie. V oboch prípadoch zákon vyžaduje na takýto postup súdne povolenie v podobe príkazu vydaného sudcom pre prípravné konanie, pričom oba takéto príkazy možno vydať výlučne na návrh orgánov činných v trestnom konaní, a to za situácie, že v oboch prípadoch podania návrhov zákon vyžaduje identický spôsob ich odôvodnenia. Preto je skutočne vecou polície, ktorý z týchto inštitútov Trestného poriadku si vyberie na dosiahnutie legitímne sledovaného účelu a o vydanie ktorého príkazu aj požiada sudcu konajúceho v štádiu prípravného konania, nakoľko oboma spôsobmi je možné dosiahnuť sledovaný cieľ, ktorým je dokumentovanie páchania trestnej činnosti, odhalenie jej miesta a páchateľov. V súvislosti s obhajobnými námietkami obžalovaného vo vzťahu k zákonnosti realizácie predmetného príkazu (umiestnenie záznamového zariadenia na protiľahlú garáž bez súhlasu jej vlastníka) bol krajský súd názoru, že tento postup neobmedzoval vlastníka pri výkone jeho vlastníckych práv ani v užívaní vlastného majetku a nezasiahol do súkromia vlastníka. Legitimita takéhoto zásahu do vlastníckych práv je daná záujmom na odhaľovaní závažnej trestnej činnosti. Konanie polície vo vzťahu k vlastníčke garáže správne preto vyhodnotil ako oprávnené. Nešlo pritom o svojvôľu, ale o adekvátnu alternatívu, pretože akcia musela prebehnúť v nevyhnutnom utajení použitia informačno-technických prostriedkov na dosiahnutie legitímneho cieľa. V žiadnom prípade nedošlo k zneužitiu vlastníckych práv žiadnych osôb.
Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu je zrejmé, že tak okresný ako aj krajský súd dospeli k záveru, že inštitút sledovania osôb a vecí podľa § 113 ods. 4 Tr. por. (sledovanie osôb a vecí za použitia vyhotovovania obrazových záznamov) je obsahovo totožný inštitút s inštitútom vyhotovovania obrazových záznamov podľa § 114 ods. 1 Tr. por. Súdy tu vychádzali z pomerne logickej konštrukcie, že v zásade ide o inštitúty, ktoré slúžia na to isté a to na sledovanie osoby, či veci, z ktorého sa vyhotovuje obrazový záznam, pričom na vydanie príkazu podľa § 113 ods. 4 Tr. por. a na vydanie príkazu podľa § 114 ods. 1 Tr. por. je potrebné splnenie fakticky tých istých materiálnych ako aj formálnych podmienok. Vzhľadom k uvedenému uzatvorili, že je v zásade vecou orgánov činných v trestnom konaní, ktorý z týchto inštitútov využijú pri objasňovaní konkrétnej trestnej činnosti.
Na strane druhej, možno voči uvedenému výkladu namietať konceptom tzv. racionálneho zákonodarcu. Teda tým, že žiadny racionálny (rozumný) zákonodarca[1] by nepostavil vedľa seba dva obsahovo totožné inštitúty, t. j. duplicitné ustanovenia, ktoré by si však mali vzájomne konkurovať a pri ktorých by bolo v zásade len vecou náhody, ktorý z nich si orgány činné v trestnom konaní vyberú. V zmysle tohto východiska právnej interpretácie by mala byť odmietnutá predstava, že právna úprava získavania informácií utajovaným spôsobom by bola postavená na náhodnom výbere z dvoch totožných ustanovení.
V posudzovanej trestnej veci rozhodoval v dovolacom konaní Najvyšší súd SR (ďalej v texte len najvyšší súd), ktorý uznesením sp. zn. 6Tdo/31/2016 zo dňa 14.09.2016 odmietol dovolanie obžalovaného. Najvyšší súd sa stotožnil s rozhodnutiami nižších súdov v tom, že postup polície podľa § 114 ods. 1 Tr. por. pri monitorovaní garáže bol v súlade so zákonom, avšak neakceptoval výklad, že ustanovenia § 113 ods. 4 Tr. por. a § 114 ods. 1 Tr. por. sú totožné a že je vecou voľného výberu polície podľa ktorého z nich bude postupovať.
Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že postup podľa § 113 ods. 4 Tr. por. nemožno využiť, ak by sa malo vykonať sledovanie v obydlí (čo vyplýva zo znenia uvedeného ustanovenia, že „sledovanie nie je spojené so vstupom do obydlia“), naproti tomu postup podľa § 114 ods. 2 Tr. por. možno aplikovať aj v obydlí (čo vyplýva zo znenia tohto ustanovenia, že „vyhotovovanie obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvykových záznamov spojených s priamym vstupom do obydlia“). Rozsah postupu podľa § 114 ods. 2 Tr. por. je oproti ustanoveniu § 113 ods. 4 Tr. por. širší a s vážnejšími dôsledkami na právo na súkromie. Najvyšší súd zdôraznil, že už len z týchto skutočností je zrejmé, že postup podľa § 114 Tr. por. predstavuje razantnejší zásah do práva na súkromie dotknutej osoby oproti postupu podľa § 113 Tr. por. a to len pri vybraných trestných činoch.
Z uvedeného najvyšší súd vyvodil, že postup podľa § 114 ods. 2 Tr. por. je špeciálnym vo vzťahu k postupu podľa § 113 Tr. por., pričom procesný postup podľa § 113 ods. 4 Tr. por. (sledovanie so súčasným použitím ITP) možno použiť len v prípade, ak nepôjde o trestné činy spadajúce do katalógu trestných činov vymenovaných v ustanovení § 114 ods. 1, ods. 2 Tr. por. a sledovanie nebude spojené so vstupom do obydlia. Inými slovami, ak je potrebné vykonať sledovanie spojené s použitím ITP (§ 113 ods. 4 Tr. por.) so vstupom do obydlia s tým, že pôjde o niektorý z trestných činov taxatívne uvedených v ustanovení § 114 ods. 1, ods. 2 Tr. por. musí sa postupovať podľa špeciálneho ustanovenia a to podľa ustanovenia § 114 Tr. por.
Najvyšší súd ďalej zdôraznil, že je pochopiteľné, že v rámci postupu podľa § 114 Tr. por., napríklad pri použití kamery na zaznamenávanie obrazu i zvuku dochádza k sledovaniu objektov a osôb v širšom zmysle, čo je logickým dôsledkom činnosti označeného technického zariadenia. Použitie ITP na vyhotovovanie obrazových záznamov v sebe vždy zahŕňa i sledovanie. Samotný charakter toho ktorého prostriedku dopredu predurčuje jeho aplikáciu. Postup podľa § 113 Tr. por. možno označiť ako tzv. „in move“ a teda sledovanie v pohybe, naproti tomu postup podľa § 114 Tr. por. je určený prioritne na stacionárne „sledovanie“ ako tzv. „steady“ procesný prostriedok.
V skúmanom prípade išlo podľa najvyššieho súdu o podozrenie zo spáchania zločinu s tým, že využité bolo stacionárne sledovanie priestoru pred garážovou a preto bol postup podľa § 114 Tr. por. v súlade so zákonom. Len pre úplnosť je nutné dodať, že najvyšší súd sa stotožnil so závermi súdov nižších stupňov, že spôsob umiestnenia optického prostriedku nebol v rozpore so zákonom najmä preto, že objekt, na ktorom optické zariadenie bolo umiestnené nebol obydlím, bol verejne prístupný a nedošlo k poškodeniu objektu ani k žiadnemu obmedzeniu jeho vlastníka. Naviac z povahy veci vyplýva, že príkaz podľa § 114 ods. 2 Tr. por. v sebe zahŕňa aj montáž technického prostriedku a teda k použitiu ITP a montáži optického prostriedku na zaznamenávanie obrazu došlo na podklade rozhodnutia súdu vydaného v zmysle Trestného poriadku.
Najvyšší súd pri výklade dotknutých ustanovení teda dospel k záveru, že síce pri obidvoch skúmaných dôkazných prostriedkoch ide o sledovanie, avšak nejde o obsahovo totožné ustanovenia. Podľa názoru najvyššieho súdu sú ustanovenia § 113 ods. 4 Tr. por. a § 114 Tr. por. vo vzťahu špeciality.
Tento záver najvyššieho súdu zrejme vychádza z predpokladu, že výklad zákona má sledovať rozumné účely zákona (ratio legis). Ide teda o teleologický (účelový) výklad predmetných ustanovení, ktorý má svoju logiku, avšak dovolím si s ním do určitej miery nesúhlasiť.
V prvom rade je nutné sa stotožniť so závermi krajského ako aj najvyššieho súdu v tom, že vyhotovovanie obrazových záznamov v zmysle § 114 Tr. por. je sledovaním a to sledovaním konkrétneho pozorovaného objektu, ktorým môže byť tak osoba ako aj vec. Ide tu o systematické pozorovanie sledovaného objektu trvajúce spravidla dlhší čas[2] s tým, že vyhotovovanie obrazových záznamov tu neslúži len na zaznamenávanie sledovaného objektu (t. j. na zaznamenanie sledovania ako procesného úkonu), ale možno ho považovať za samotný spôsob sledovania (t. j. za samotné sledovanie). Alebo povedané inak, sledovanie konkrétneho pozorovaného objektu sa uskutočňuje prostredníctvom vyhotovovania obrazových záznamov. Vzhľadom k tomu tu nemá žiadne praktické využitie, či opodstatnenie delenie dôkazných prostriedkov určených na získavanie informácií na informačno-technické prostriedky a na prostriedky operatívno-pátracej činnosti, pretože vyhotovovanie obrazových záznamov splýva do jedného dôkazného prostriedku so sledovaním osôb a vecí. Pokiaľ sa teda v posudzovanom prípade sledoval vonkajší priestor garáže išlo o sledovanie vyhotovovaním obrazových záznamov, v ktorom je už zahrnuté aj sledovanie osôb a vecí. Z tohto pohľadu sa inštitút sledovania osôb podľa § 113 ods. 4 Tr. por. úplne prekrýva s inštitútom podľa § 114 Tr. por. a skutočne možno mať dojem, že ide o identické ustanovenia a má byť vecou voľného výberu orgánov činných v trestnom konaní podľa ktorého budú postupovať[3].
Najvyšší súd pomer špeciality ustanovenia § 114 Tr. por. pred ustanovením § 113 ods. 4 Tr. por. vyvodil v prvom rade z toho, že postupovať podľa § 113 ods. 4 Tr. por. (sledovanie so súčasným použitím informačno-technického prostriedku vo forme vyhotovovania obrazových záznamov) možno len vtedy, ak nepôjde o trestné činy spadajúce do katalógu trestných činov vymenovaných v ustanovení § 114 ods. 1, ods. 2 Tr. por. a sledovanie nebude spojené so vstupom do obydlia.
Hneď prvá podmienka vyvoláva pochybnosti o svojej správnosti. Treba uviesť, že podľa § 113 ods. 1 Tr. por. možno sledovanie osôb a vecí využiť len v trestnom konaní o úmyselnom trestnom čine. Na strane druhej, podľa § 114 ods. 1 Tr. por. možno vyhotovovanie obrazových záznamov použiť len v trestnom konaní pre úmyselný trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby prevyšujúcou tri roky, korupciu alebo iný úmyselný trestný čin, o ktorom na konanie zaväzuje medzinárodná zmluva.
Ustanovenie § 114 ods. 1 Tr. por. teda výslovne stanovuje, že vyhotovovanie obrazových záznamov nie je možné využiť, či použiť pri akomkoľvek úmyselnom trestnom čine, nakoľko zákonné použitie tohto dôkazného prostriedku predpokladá, že bude „nasadené“ len pri taxatívne vymenovaných trestných činov (§ 114 ods. 1, ods. 2 Tr. por. argumentum a contrário). Pokiaľ by sme postupovali podľa výkladu najvyššieho súdu, t. j. že postup podľa § 113 ods. 4 Tr. por. (sledovanie so súčasným použitím vyhotovovania obrazových záznamov) je použiteľný len vtedy, ak nejde o trestné činy uvedené v ustanovení § 114 ods. 1 Tr. por., museli by sme dospieť k záveru, že použitím tohto výkladu ide o obchádzanie zákona a to konkrétne ustanovenia § 114 ods. 1 Tr. por. Nie je možné pripustiť, aby pri postupe podľa § 113 ods. 4 Tr. por., t. j. pri sledovaní osoby alebo veci za súčasného použitia vyhotovovania obrazových záznamov, postačovalo vedenie trestného konania pre úmyselný trestný čin, ktorý nie je uvedený v katalógu trestných činov vymedzených v ustanovení § 114 ods. 1 Tr. por. Pri takomto trestnom čine totiž informačno-technický prostriedok a to konkrétne vyhotovovanie obrazových záznamov nemožno využiť v žiadnom prípade.
Opätovne sa dostávame ku konceptu tzv. racionálneho zákonodarcu, ktorý by zrejme nekládol vedľa seba jedno ustanovenie (§ 113 ods. 4 Tr. por.), pri ktorom by pripustil sledovanie s použitím vyhotovovania obrazových záznamov pri každom úmyselnom trestnom čine a zároveň druhé ustanovenie (§ 114 ods. 1 Tr. por.) pri ktorom by pripustil vyhotovovanie obrazových záznamov (a zároveň aj sledovanie, ktoré je jeho obsahovou náplňou) len pri taxatívne uvedených trestných činoch. Ak by to tak bolo, potom by išlo o dve navzájom rozporné ustanovenia, pri ktorom by ustanovenie § 113 ods. 1, ods. 4 Tr. por. negovalo ustanovenie § 114 ods. 1 Tr. por. ohľadne toho, pri ktorom trestnom čine je možné pripustiť použitie vyhotovovania obrazových záznamov. Navyše, v ustanovení § 113 ods. 4 Tr. por. zákonodarca len umožňuje spojiť sledovanie osôb a vecí s použitím informačno-technického prostriedku, avšak žiadnym spôsobom nestanovuje podmienky pre možné použitie informačno-technického prostriedku. Tieto zákonné podmienky zákonodarca stanovuje pri vyhotovovaní obrazových záznamov výhradne v ustanovení § 114 ods. 1, ods. 2 Tr. por.
Z uvedeného je zrejmé, že postupovať podľa § 113 ods. 4 Tr. por., t. j. vykonať sledovanie osôb alebo vecí za súčasného vyhotovovania obrazových záznamov (sledovať osobu, či vec vyhotovovaním obrazových záznamov) nie je možné pri trestných činoch, ktoré nespadajú do katalógu trestných činov vymenovaných v ustanovení § 114 ods. 1, ods. 2 Tr. por. V tomto smere si dovolím tvrdiť, že argumenty najvyššieho súdu sú nesprávne.
Ďalším argumentom najvyššieho súdu ohľadne odlišností postupu podľa § 113 Tr. por. a podľa § 114 Tr. por. bol ten, že pri postupe podľa § 113 Tr. por. ide o sledovanie v pohybe, naproti tomu, pri postupe podľa § 114 Tr. por. ide prioritne o sledovanie stacionárne.
Ani tento argument nie je veľmi presvedčivý. Ustanovenie § 113 ods. 1 Tr. por. síce hovorí o tom, že sledovaním osôb a vecí sa rozumie získavanie informácií o pohybe a činnosti osoby alebo pohybe veci, avšak to automaticky neznamená, že musí byť v pohybe aj sledovacie zariadenie. Rovnako tak, to neznamená, že sa musí sledovať pohyb osoby, či veci na každom mieste, kde sa táto vec alebo osoba počas sledovania nachádza. Napríklad, sledovať pohyb a činnosť určitej osoby možno aj tak, že sa monitoruje jej pohyb a činnosť na jednom konkrétnom záujmovom mieste (napríklad výskyt tejto osoby na takomto mieste a jej činnosť na tomto konkrétnom mieste). V takomto prípade je sledovanie stacionárne s tým, že je zamerané na konkrétne miesto a sleduje akýkoľvek pohyb a činnosť na tomto konkrétnom mieste a vyhodnocuje sa výskyt a činnosť záujmovej osoby na tomto mieste.
Samozrejme, sledovanie osôb alebo vecí sa môže uskutočňovať aj tak, že sa sleduje každé miesto, kde sa sledovaná osoba, či vec nachádza alebo pohybuje (napríklad sledovanie motorového vozidla prostredníctvom technického sledovacieho zariadenia GPS v zmysle § 113 ods. 11 Tr. por.), teda ide nielen o pohyb sledovanej osoby alebo veci, ale aj o „pohyb“ sledovacieho zariadenia. Toto však nie je nevyhnutným predpokladom na vykonanie sledovania v zmysle § 113 Tr. por., nakoľko aj pri postupe podľa § 113 ods. 4 Tr. por. nie je vylúčené sledovanie stacionárne. To napokon vyplýva priamo z tohto ustanovenia, v ktorom sa vyslovene uvádza, že sledovanie možno použiť aj „v iných priestoroch alebo pozemkoch, ktoré nie sú verejne prístupné“. Je zjavné, že tu ide napríklad o nebytové priestory (napríklad kancelárie, či garáže) a že v prípade, ak by sa sledovanie posunulo do týchto priestorov, bolo by vždy stacionárne a sledovalo by pohyb osôb, či vecí v tomto konkrétnom priestore. Nešlo by tu zjavne o sledovanie v pohybe a napriek tomu by išlo o sledovanie podľa § 113 ods. 4 Tr. por.
Ak si zoberieme vyššie uvedenú trestnú vec, tak bol políciou sledovaný priestor pred garážou. Sledovacie zariadenie vyhotovovalo obrazové záznamy o akomkoľvek pohybe a činnosti pred touto garážou. Išlo tu nielen o stacionárne sledovanie miesta (priestoru pred garážou), ale aj, a to najmä, o sledovanie pohybu osôb v tomto priestore, t. j. o sledovanie pohybu osôb na konkrétnom mieste. Skutočnosť, že bolo využité stacionárne sledovanie teda nemá veľkú výpovednú hodnotu, pretože celkom zjavne sa zároveň sledoval tak pohyb osôb (pred garážou) ako aj konkrétne jedno miesto (priestor pred garážou). Sledovanie realizované postupom podľa § 113 Tr. por. teda celkom určite nemusí byť len „v pohybe“ a sledovanie prostredníctvom vyhotovovania obrazových záznamov zase celkom určite nemusí byť iba stacionárne.
V prípade monitorovania priestoru pred garážou boli preto splnené všetky zákonné podmienky na postup podľa § 113 ods. 4 Tr. por., pretože išlo o sledovanie verejného priestoru pred garážou s tým, že toto sledovanie bolo možné spojiť s využitím vyhotovovania obrazových záznamov (t. j. s použitím informačno-technického prostriedku), nakoľko išlo o trestné konanie o úmyselnom trestnom čine s hornou hranicou trestnej sadzby prevyšujúcou tri roky (formálna podmienka uvedená v ustanovení § 114 ods. 1 Tr. por.). Vzhľadom k tomu, že tu zároveň išlo o sledovanie práve prostredníctvom vyhotovovania obrazových záznamov, boli zároveň splnené aj všetky zákonné podmienky na postup podľa § 114 ods. 1 Tr. por. Z tohto pohľadu sa skutočne javí presvedčivejšia argumentácia Krajského súdu v Trnave, že v posudzovanej trestnej veci mohli orgány činné v trestnom konaní postupovať podľa akéhokoľvek z uvedených ustanovení a ich postup by bol v súlade so zákonom. Išlo tu totiž o obsahovo zhodné dôkazné prostriedky, na podklade ktorých sa mali získať zhodné dôkazy.
S argumentáciou najvyššieho súdu sa možno stotožniť v tom, že postup podľa § 113 ods. 4 Tr. por. nie je možný ak sa má sledovanie vykonať v obydlí[4]. V takomto prípade je možné postupovať len podľa § 114 ods. 2 Tr. por. a len pri trestných činoch, ktoré sú v tomto ustanovení vyslovene uvedené. Pokiaľ však ide o priestory neslúžiace na bývanie (teda ak nejde o obydlie) potom je vyslovene možné vykonať sledovanie aj postupom podľa § 113 ods. 4 Tr. por., pretože toto ustanovenie vyslovene umožňuje vykonať sledovanie aj v iných priestoroch a pozemkoch, ktoré nie sú verejne prístupné[5]. Pokiaľ by teda polícia v posudzovanom prípade chcela okrem sledovania priestoru pred garážou, sledovať aj vnútorný priestor garáže, ktorý inak nie je verejne prístupný, mohla by postupovať podľa § 113 ods. 4 Tr. por., pretože toto ustanovenie vyslovene takýto postup umožňuje. Z tohto pohľadu sa javí dokonca ustanovenie § 113 ods. 4 Tr. por. v pomere špeciality k ustanoveniu § 114 Tr. por. a nie naopak, t. j. že by sa pri sledovaní vnútorných priestorov, ktoré nie sú verejnosti prístupné a ktoré nemožno označiť za obydlie malo primárne postupovať podľa § 113 ods. 4 Tr. por. Vzhľadom k tomu, že v takýchto prípadoch je sledovanie vždy spojené s použitím vyhotovovania obrazových, obrazovo-zvukových, či zvukových záznamov je možné pripustiť aj taký postup, že aj v takýcho prípadoch postačuje len postup podľa § 114 Tr. por., nakoľko samotné sledovanie je súčasťou využitia tohto informačno-technického prostriedku.
Možno preto uzavrieť, že v prejednávanej trestnej veci bol postup polície podľa § 114 Tr. por. zákonný, avšak zákonným by bol aj v prípade, ak by sa postupovalo podľa § 113 ods. 4 Tr. por. Z uvedeného vyplýva, že dôkazný prostriedok sledovanie osôb a vecí podľa § 113 Tr. por. je obsahovo podobným a v niektorých prípadoch dokonca identickým dôkazným prostriedkom ako vyhotovovanie obrazových záznamov. Vzhľadom na množstvo výkladových nejasností, ktoré sú spojené s aplikáciou týchto dvoch dôkazných prostriedkov bude de lege ferenda nevyhnutné, aby zákonodarca prijal takú právnu úpravu, ktorá odstráni akékoľvek pochybnosti pri ich používaní. Z tohto pohľadu by sa ako najvhodnejšie riešenie javilo včlenenie ustanovenia § 113 Tr. por. do ustanovenia § 114 Tr. por. s tým, že tak sledovanie osôb a veci ako aj sledovanie prostredníctvom vyhotovovania obrazových záznamov by malo upravovať jedno ustanovenie s rovnakými obsahovými podmienkami pre jeho použitie.
[1] v aplikačnej praxi sa často vychádza z toho, že koncept racionálneho (rozumného) zákonodarcu je východiskom interpretácie práva s tým, že takýto zákonodarca netvorí nadbytočné právo. Vychádza sa pritom z vyvrátiteľného predpokladu, že racionálny zákonodarca normuje pre dosiahnutie určitého cieľa a to k tomu spôsobilými prostriedkami. K uvedenému pozri bližšie napríklad Melzer, F.: Metodologie nalézání práva. Úvod do právní argumentace. 1. Vydání. Praha: C.H.Beck, 2009, s. 124.
[2] v zmysle § 114 ods. 3 Tr. por. môže vykonávanie tzv. prvého vyhotovovania obrazových záznamov trvať až šesť mesiacov.
[3] pokiaľ nepôjde o sledovanie a vyhotovovanie obrazových záznamov spojené s vniknutím do obydlia. V takom prípade je možné postupovať len podľa § 114 ods.2 Tr. por.
[4] za použitia ustanovenia § 122 ods. 5 Tr. zák. možno obydlím rozumieť dom alebo byt iného alebo aj iné priestory, pokiaľ slúžia na bývanie vrátane priestorov a pozemkov k nim patriacim, ak sú ako súčasť obydlia uzavreté.
[5] v prípadoch, ak by sa takéto sledovanie obmedzilo len na sledovanie bez využitia ITP, tak by bolo dokonca možné pri akomkoľvek úmyselnom trestnom čine. Takáto možnosť je však zrejme len teoretická, napríklad by mohlo ísť o priame pozorovanie vnútorných priestorov nebytového priestoru cez špeciálny otvor. V praxi by však bolo takéto sledovanie spravidla vždy spojené so zaznamenávaním obrazu ako aj zvuku.
článok prináša analýzu znakov prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a venuje pozornosť aj problematike, do akej miery je prípustná kritika najmä verejne činných osôb.
výťah z prednášky uskutočnenej dňa 09.05.2013 v Omšení
cieľom článku bolo poukázať na manévrovací priestor obhajoby pri výkone obhajoby osôb obvinených z trestných činov najmä s drogovým prvkom.