Bezvedomie zadržaného obvineného

 Pod­sta­tou toh­to prís­pev­ku je po­kus o zod­po­ve­da­nie otáz­ky, ako pos­tu­po­vať v prí­pa­doch, keď bol ob­vi­ne­ný for­mál­ne za­dr­ža­ný, pre­to­že sú tu dô­vo­dy väz­by a pro­ku­rá­tor chce po­dať návrh na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by, av­šak ob­vi­ne­ný nie je schop­ný vy­po­ve­dať (v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho) a to zo zdra­vot­ných dô­vo­dov, prí­pa­de nie je schop­ný ani prev­ziať uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia a oboz­ná­miť sa so svo­ji­mi prá­va­mi.

 S ta­kou­to si­tuáciou som sa v praxi už nie­koľ­kok­rát stre­tol (ako pro­ku­rá­tor a aj ako sud­ca), pri­čom ná­zo­ry na ďal­ší pro­ces­ný pos­tup pro­ku­rá­to­ra a sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie sa v tých­to prí­pa­doch vý­raz­ne rôz­nia.

 Len pre úpl­nosť uvie­diem niek­to­ré prí­pa­dy, kto­ré sa v praxi vy­skyt­li. Tak nap­rík­lad, ob­vi­ne­ný, bez­pros­tred­ne po­tom ako bol za­dr­ža­ný (po­li­cajt mu ob­vi­ne­nie však nes­ta­čil ani ozná­miť) utr­pel kop­laps, upa­dol do bez­ve­do­mia, mu­sel byť okam­ži­te pre­ve­ze­ný do ne­moc­ni­ce, kde bol ope­ro­va­ný a nás­led­ne bol umies­tne­ný na jed­not­ku in­ten­zív­nej sta­ros­tli­vos­ti s tým, že dl­ho­do­bo ne­bol pri ve­do­mí. V ďal­šom prí­pa­de sa ob­vi­ne­ný, po svo­jom za­dr­ža­ní, po­kú­sil (v nes­trá­že­nej chví­li) o sa­mov­raž­du, vý­sled­kom, kto­rej bo­la je­ho kó­ma a umies­tne­nie v ne­moc­ni­ci. A na­po­kon, ob­vi­ne­ný, po za­dr­ža­ní, v dôs­led­ku svoj­ho dl­ho­do­bo ne­lie­če­né­ho cho­rob­né­ho psy­chic­ké­ho sta­vu, dos­tal zá­chvat a mu­sel byť umies­tne­ný v psy­chia­tric­kej lie­čeb­ni, kde mu bo­li na­sa­de­né sil­né lie­ky a ob­vi­ne­ný, do­čas­ne, pres­tal vní­mať reali­tu.

 Uve­de­né prí­pa­dy, a aj im po­dob­né, ma­jú spra­vid­la nas­le­dov­né spo­loč­né zna­ky:

 a) ide o oso­by, kto­ré bo­li za­dr­ža­né pod­ľa § 86 ods. 1 Tr. por. (t. j. za­dr­ža­nie už ob­vi­ne­ných osôb, kto­ré však do­po­siaľ ne­vy­po­ve­da­li v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho, prí­pad­ne im eš­te ani ne­bo­lo ozná­me­né ob­vi­ne­nie), res­pek­tí­ve ide o za­dr­ža­nie pod­ľa § 85 ods. 1 Tr. por. (t. j. za­dr­ža­nie po­doz­ri­vých osôb) s tým, že ta­ká­to oso­ba je vy­po­ču­tá v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní tzv. za­dr­ža­né­ho po­doz­ri­vé­ho, nás­led­ne je jej vzne­se­né ob­vi­ne­nie a zdra­vot­ný stav sa jej vý­raz­ne zhor­ší až po­tom a zne­mož­ní, aby jej ob­vi­ne­nie bo­lo ozná­me­né a aby ta­ká­to oso­ba bo­la pou­če­ná ako ob­vi­ne­ná oso­ba a bo­lo jej umož­ne­né vy­po­ve­dať v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho,

 b) ide o ob­vi­ne­né oso­by, pri kto­rých po­li­cajt a pro­ku­rá­tor vi­dia dô­vo­dy väz­by a pro­ku­rá­tor chce po­dať návrh na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by, pri­čom už „beží“ 48 ho­di­no­vá le­ho­ta za­dr­ža­nia,

 c) ide o oso­by, kto­rým, pod­ľa le­kár­skych správ (ná­le­zov), zdra­vot­ný stav neu­mož­ní vy­po­ve­dať v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho v 48 ho­di­no­vej le­ho­te za­dr­ža­nia a do­kon­ca ani nie sú schop­ní prev­ziať uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia a oboz­ná­miť sa s prá­va­mi ob­vi­ne­né­ho.

 Prob­lé­mom te­da je, ako má pos­tu­po­vať pro­ku­rá­tor, keď, na stra­ne jed­nej, chce po­dať návrh na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by a, na stra­ne dru­hej, vie, že po­čas 48 ho­di­no­vej le­ho­ty za­dr­ža­nia ne­bu­de môcť po­li­cajt vy­po­čuť ob­vi­ne­né­ho, ozná­miť mu dô­vo­dy, pre kto­ré mu bo­lo ob­vi­ne­nie vzne­se­né (t. j. do­ru­čiť mu uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vien­nia), pou­čiť ho o je­ho prá­vach a dať mu pries­tor na ich up­lat­ne­nie (nap­rík­lad reali­zo­vať prá­vo na ob­ha­jo­bu a zvo­liť si ob­haj­cu).

 Pri rie­še­ní toh­to ap­li­kač­né­ho prob­lé­mu je pot­reb­né vy­chá­dzať zo zne­nia us­ta­no­ve­nia § 86 ods. 1 Tr. por. (tak­mer zhod­né zne­nie má aj us­ta­no­ve­nie § 85 ods. 4 Tr. por.), pod­ľa kto­ré­ho, po­li­cajt bez meš­ka­nia oboz­ná­mi za­dr­ža­né­ho ob­vi­ne­né­ho s dô­vod­mi za­dr­ža­nia a vy­po­ču­je ho.

 Z uve­de­né­ho us­ta­no­ve­nia te­da vy­plý­va, že je po­vin­nos­ťou po­li­caj­ta vy­po­čuť ob­vi­ne­né­ho (mys­lí sa tým vy­po­ču­tie v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho, nie len v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní za­dr­ža­né­ho po­doz­ri­vé­ho) a to tak v prí­pa­doch, ak bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie za­dr­ža­né­mu po­doz­ri­vé­mu (§ 85 ods. 4 Tr. por.) ako aj v prí­pa­doch, ak ide o vý­sluch po za­dr­ža­ní už ob­vi­ne­nej oso­by (§ 86 ods. 1 Tr. por.). Ani jed­no z uve­de­ných us­ta­no­ve­ní neob­sa­hu­je žiad­ne vý­nim­ky z po­vin­nos­ti po­li­caj­ta vy­po­čuť za­dr­ža­nú ob­vi­ne­nú oso­bu a ani vý­nim­ku, umož­ňu­jú­cu pro­ku­rá­to­ro­vi po­dať návrh na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by aj bez vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho a to zo zdra­vot­ných dô­vo­dov.

 Vzhľa­dom k to­mu je nut­né od­miet­nuť ná­zo­ry (za­stá­va­né naj­mä po­li­caj­tmi a niek­to­rý­mi pro­ku­rá­tor­mi), kto­ré vy­chá­dza­jú z to­ho, že v prí­pa­doch, ak za­dr­ža­né­ho ob­vi­ne­né­ho nie je mož­né vy­po­čuť v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho a ani ho oboz­ná­miť s ob­vi­ne­ním, či je­ho prá­va­mi, je pot­reb­né pou­žiť ana­ló­giu a pos­tu­po­vať pod­ľa § 72 ods. 2 Tr. por., kto­ré umož­ňu­je sud­co­vi pre príp­rav­né ko­na­nie roz­hod­núť o návr­hu pro­ku­rá­to­ra na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by aj bez vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho, ak zdra­vot­ný stav ob­vi­ne­né­ho neu­mož­ňu­je je­ho vý­sluch.

 K tým­to ná­zo­rom je pot­reb­né uviesť, že ana­ló­gia sí­ce nie je v tres­tnom pro­ce­se aprio­ri za­ká­za­ná, av­šak o ana­ló­giu ide len vte­dy, ak  dô­vod, kto­rý zá­ko­no­dar­cu vie­dol k ur­či­tej úp­ra­ve, je rov­na­ký aj u po­su­dzo­va­né­ho, v zá­ko­ne vy­slo­ve­ne ne­rie­še­né­ho, prí­pa­du. Us­ta­no­ve­nie § 72 ods. 2 Tr. por. sa však tý­ka vý­sos­tne súd­ne­ho roz­ho­do­va­nia o väz­be, t. j. pro­ces­né­ho pos­tu­pu sú­du pri vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho pred roz­ho­do­va­ním o väz­be. Nap­ro­ti to­mu, us­ta­no­ve­nia § 85 ods. 4 Tr. por. a § 86 ods. 1 Tr. por. sa vy­slo­ve­ne tý­ka­jú pro­ces­né­ho pos­tu­pu or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, kto­ré za­dr­ža­li po­doz­ri­vú oso­bu, res­pek­tí­ve za­dr­ža­li už ob­vi­ne­nú oso­bu. Ide o dve sa­mos­tat­né úp­ra­vy a dva sa­mos­tat­né pro­ces­né pos­tu­py, kto­ré ne­mož­no za­mie­ňať a kto­ré sa ani vzá­jom­ne ne­dopĺňa­jú. Zá­ko­no­dar­ca te­da v Tres­tnom po­riad­ku up­ra­vil ako ma­jú pos­tu­po­vať or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ak je ob­me­dze­ná osob­ná slo­bo­da oso­by za­dr­ža­ním a ako má pos­tu­po­vať súd, keď roz­ho­du­je o väz­be. O ana­ló­giu pre­to ne­mô­že ísť, na­koľ­ko zá­ko­no­dar­ca pa­mä­tal a up­ra­vil obid­va pro­ces­né pos­tu­py, nej­de te­da o tzv. me­dze­ru v prá­ve, kto­rú by bo­lo mož­né ale­bo ne­vyh­nut­né vy­pĺňať ces­tou ana­ló­gie. Ale­bo po­ve­da­né inak, ana­ló­gia je vy­lú­če­ná v prí­pa­doch, v kto­rých zá­kon­ná úp­ra­va vy­slo­ve­ne a jas­ne sta­no­vu­je ur­či­té pra­vid­lo a to ta­kým spô­so­bom, že už ne­zos­tá­va žiad­ny pries­tor pre pre­be­ra­nie iných pra­vi­diel z iných us­ta­no­ve­ní na zdan­li­vo po­dob­né prí­pa­dy (k to­mu poz­ri pri­me­ra­ne uz­ne­se­nie NS ČR sp. zn. 5 Tdo 345/2003 a sp. zn. 11 Tdo 329/2008). Nad rá­mec uve­de­né­ho je nut­né zdô­raz­niť, že aj v tres­tnom pro­ce­se pla­tí, že ana­ló­gia, kto­rá by uk­ra­co­va­la ob­vi­ne­né­ho na je­ho prá­vach (t.j. kto­rá by za­sa­ho­va­la do za­ru­če­ných zá­klad­ných práv a slo­bôd fy­zic­kých osôb) je nep­rí­pus­tná a nep­ri­ja­teľ­ná (pri­pus­te­nie ta­kej­to ana­ló­gie by mo­ho­lo nap­rík­lad zna­me­nať aj ana­lo­gic­ké roz­ši­ro­va­nie vä­zob­ných dô­vo­dov a po­dob­ne).

 Z uve­de­né­ho vý­kla­du mož­no pre­to vy­vo­diť, že us­ta­no­ve­nie § 72 ods. 2 Tr. por. (v čas­ti tý­ka­jú­cej sa mož­nos­ti pos­tu­po­vať a roz­hod­núť aj bez vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho zo zdra­vot­ných dô­vo­dov) nie je ana­lo­gic­ky pou­ži­teľ­né aj na pos­tup or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní pod­ľa § 85 ods. 4 Tr. por. a § 86 ods. 1 Tr. por. pri za­dr­ža­ní, pre­to­že pri­pus­te­nie ana­ló­gie by uk­ra­co­va­lo ta­kú­to ob­vi­ne­nú oso­bu na je­ho prá­vach a na­vy­še, ide o dve sa­mos­tat­né pro­ces­né úp­ra­vy. Opač­ný pos­tup by sku­toč­ne zna­me­nal skrá­te­nie práv ob­vi­ne­né­ho, na­koľ­ko na ob­vi­ne­né­ho by bol po­da­ný návrh na vza­tie do väz­by za si­tuácie, keď by vô­bec ne­bol oboz­ná­me­ný s dô­vod­mi ob­vi­ne­nia (či za­dr­ža­nia), ne­bo­lo by mu do­ru­če­né uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, ne­bol by pou­če­ný o svo­jich prá­vach (nap­rík­lad ne­mo­hol by uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia na­pad­núť sťaž­nos­ťou) a ko­neč­ne, ne­mal by mož­nosť v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho k ve­ci vy­po­ve­dať (či ob­vi­ne­ný ta­kú­to moť­nosť vy­uži­je je vždy na je­ho úva­he, av­šak mož­nosť vy­po­ve­dať a vy­jad­riť sa k ob­vi­ne­niu mu mu­sí byť vždy pos­kyt­nu­tá). Opä­tov­ne tu tre­ba skon­šta­to­vať, že Trest­ný po­ria­dok v us­ta­no­ve­niach § 86 ods. 1 Tr. por. a § 85 ods. 4 Tr. por. vy­slo­ve­ne pri­ka­zu­je or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní vy­po­čuť ob­vi­ne­nú oso­bu a oboz­ná­miť ju z dô­vod­mi za­dr­ža­nia.

 Tu tre­ba na­vy­še upo­zor­niť, že v prí­pa­de us­ta­no­ve­nia § 72 ods. 2 Tr. por. (roz­ho­do­va­nie sú­du o väz­be) nie je si­tuácia rov­na­ká ako pri za­dr­ža­ní, pre­to­že súd už roz­hod­nu­je za si­tuácie, keď ide o ob­vi­ne­nú oso­bu, kto­rá už ma­la mož­nosť vy­jad­riť sa k ve­ci a to prá­ve pri vý­slu­chu pred po­li­caj­tom. Ak súd roz­ho­du­je o väz­be bez vý­slu­chu ob­vi­ne­nej oso­by zo zdra­vot­ných dô­vo­dov, ro­bí tak za pod­mie­nok, keď tá­to oso­ba vie z čo­ho je ob­vi­ne­ná a ma­la mož­nosť sa k ve­ci vy­jad­riť v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho, t. j. bo­la aj ako ob­vi­ne­ná oso­ba po­li­caj­tom pou­če­ná (z toh­to dô­vo­du zrej­me zá­ko­no­dar­ca pri­pus­til ta­kú­to vý­nim­ku z inak ob­li­ga­tór­ne­ho vý­slu­chu ob­vi­ne­nej oso­by v prí­pa­doch roz­ho­do­va­nia o väz­be).

 V tom­to sme­re mož­no, pod­por­ne, vy­chá­dzať aj zo zne­nia us­ta­no­ve­nia § 72 ods. 2 Tr. por., pod­ľa kto­ré­ho mož­no ko­nať a roz­ho­do­vať len o väz­be oso­by, pro­ti kto­rej bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie s tým, že pod­ľa § 34 ods. 1 Tr. por. má ob­vi­ne­ný od za­čiat­ku ko­na­nia pro­ti svo­jej oso­be (za­ča­tím ko­na­nia pro­ti ob­vi­ne­né­mu je prá­ve vzne­se­nie ob­vi­ne­nia po­li­caj­tom) mož­nosť vy­jad­riť sa ku všet­kým sku­toč­nos­tiam, kto­ré sa mu kla­dú za vi­nu. Sku­toč­nosť, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní sú po­vin­né vždy ob­vi­ne­né­ho o je­ho prá­vach pou­čiť a pos­kyt­núť mu pl­nú mož­nosť na ich up­lat­ne­nie vy­plý­va aj z us­ta­no­ve­nia § 34 ods. 4 Tr. por. Z uve­de­ných us­ta­no­ve­ní mož­no pre­to vy­vo­diť aj to, že ne­ta­čí len for­mál­ne vy­da­nie uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, ale je ne­vyh­nut­né to­to ob­vi­ne­nie aj ozná­miť oso­be, kto­rej sa tý­ka a dať jej mož­nosť brá­niť sa, to pla­tí o to zvlášť, ak je ta­ká­to oso­ba za­dr­ža­ná.

 V ne­pos­led­nom ra­de tre­ba pou­ká­zať aj na zne­nie člán­ku 5 ods. 2 Európ­ske­ho do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd, pod­ľa kto­ré­ho kaž­dý, kto je za­tknu­tý (za­dr­ža­ný) mu­sí byť bez meš­ka­nia a v ja­zy­ku, kto­ré­mu ro­zu­mie, oboz­ná­me­ný s dô­vod­mi svoj­ho za­tknu­tia a s kaž­dým ob­vi­ne­ním pro­ti ne­mu. Bo­hu­mil Re­pík k to­mu uvá­dza, že pred­met­né us­ta­no­ve­nie je ele­men­tár­nou zá­ru­kou kaž­dej za­tknu­tej (za­dr­ža­nej) oso­by, kto­rá má prá­vo ve­dieť pre­čo bo­la za­tknu­tá (za­dr­ža­ná). Ide o ne­vyh­nut­nú pod­mien­ku rov­nos­ti zbra­ní, prá­va na ob­ha­jo­bu a zá­ru­ku pro­ti svoj­vô­li štát­nych or­gá­nov. Úče­lom člán­ku 5 ods. 2 je umož­niť za­dr­ža­nej oso­be na­pá­dať zá­kon­nosť a dô­vod­nosť za­dr­ža­nia a v ko­neč­nom dôs­led­ku aj ob­vi­ne­nia (poz­ri bliž­šie Re­pík, B.: Ev­rop­ská úm­lu­va o lid­ských prá­vech a tres­tní prá­vo, Orac, Pra­ha 2002). Po­vin­nosť or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní (t. j. nie sú­du) vždy oboz­ná­miť za­dr­ža­nú oso­bu so všet­ký­mi ob­vi­ne­nia­mi, kto­ré sa mu kla­dú za vi­nu a vy­po­čuť ju k nim a to eš­te pred po­da­ním návr­hu na vza­tie do väz­by mož­no vy­vo­diť aj z roz­hod­nu­tia Ústav­né­ho sú­du SR sp. zn. I. ÚS 382/2006 z 24.05.2007, kto­rý kon­šta­to­val po­ru­še­nie zá­klad­né­ho prá­va sťa­žo­va­te­ľa na zá­kon­né poz­ba­ve­nie osob­nej slo­bo­dy tak pod­ľa člán­ku 17 ods. 2, ods. 3 Ústa­vy SR ako aj člán­ku 5 ods. 2 Do­ho­vo­ru, pre­to­že sťa­žo­va­teľ ne­bol oboz­ná­me­ný, bez meš­ka­nia, so všet­ký­mi ob­vi­ne­nia­mi, pre kto­ré doš­lo k je­ho za­dr­ža­niu a ne­mo­hol sa k nim vy­jad­riť a spo­chyb­ňo­vať ich (sťa­žo­va­teľ bol ob­vi­ne­ný za spá­chanie dvoch skut­kov dvo­mi sa­mos­tat­ný­mi uz­ne­se­nia­mi o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, oboz­ná­me­ný bol len s jed­ným uz­ne­se­ním, ku kto­ré­mu vy­po­ve­dal s tým, že pro­ku­rá­tor, a nás­led­ne aj súd, od­ôvod­ňo­va­li vza­tie do väz­by aj dru­hým uz­ne­se­ním o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, kto­ré však za­dr­ža­nej oso­be ne­bo­lo ozná­me­né a ob­vi­ne­ná oso­ba sa o ňom doz­ve­de­la až z návr­hu pro­ku­rá­to­ra na vza­tie do väz­by – poz­ri k to­mu bliž­šie Pi­ro­ší­ko­vá, M.: Ko­men­tár k vy­bra­ným člán­kom Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd, Euroiuris, Bra­tis­la­va 2007).

 Mož­no pre­to uza­vrieť, že je po­vin­nos­ťou or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní „pra­co­vať“ so za­dr­ža­ným ob­vi­ne­ným eš­te pred tým ako je po­da­ný návrh na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by sud­co­vi pre príp­rav­né ko­na­nie (t. j. ozná­miť za­dr­ža­nej oso­be ob­vi­ne­nie a nás­led­ne ju vy­po­čuť), pre­to­že nie je po­vin­nos­ťou sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie sup­lo­vať čin­nosť or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a oboz­na­mo­vať ob­vi­ne­né­ho s uz­ne­se­ním o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia.  Z uve­de­ných dô­vo­dov ne­mož­no ak­cep­to­vať ani ná­zo­ry, že návrh na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by mož­no po­dať, v špe­ci­fic­kých prí­pa­doch (nap­rík­lad pri zdra­vot­ných prob­lé­moch ob­vi­ne­né­ho), aj bez vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho, prí­pad­ne aj bez oboz­ná­me­nia ob­vi­ne­né­ho s uz­ne­se­ním o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, pre­to­že tak mô­že uro­biť aj sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie, res­pek­tí­ve pro­ku­rá­tor, či po­li­cajt po po­da­ní návr­hu na vza­tie do väz­by.

 Tu tre­ba zdô­raz­niť, že vy­da­né roz­hod­nu­tia má zá­sad­ne ozna­mo­vať ten or­gán, kto­rý roz­hod­nu­tia vy­dal, res­pek­tí­ve or­gán, kto­ré­mu bol k to­mu ulo­že­ný po­kyn na­dria­de­ným or­gá­nom (nap­rík­lad pro­ku­rá­tor vy­dá uz­ne­se­nie, kto­ré do­ru­ču­je pros­tred­níc­tvom po­li­caj­ta). Po­kiaľ ide o vzá­jom­ný vzťah or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a sú­du, tak je­di­nou vý­nim­kou je us­ta­no­ve­nie § 73 ods. 5 Tr. por., keď po reali­zá­cii prí­ka­zu na za­tknu­tie do­ru­ču­je sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie ob­vi­ne­né­mu uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia s tým, že ob­vi­ne­ný mô­že pro­ti ne­mu po­dať sťaž­nosť aj do zá­pis­ni­ce o vý­slu­chu pred sud­com pre príp­rav­né ko­na­nie (to­to do­ru­čo­va­nie je však špe­ci­fic­ké tým, že ide o prí­kaz na za­tknu­tie, kto­rý bol vy­da­ný prá­ve pre­to, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ne­moh­li ob­vi­ne­né­mu do­ru­čiť uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, pre­to­že ne­poz­na­li mies­to je­ho po­by­tu). V iných prí­pa­doch súd ne­má dô­vod (a už vô­bec nie po­vin­nosť) do­ru­čo­vať ob­vi­ne­né­mu uz­ne­se­nia po­li­caj­ta, či pro­ku­rá­to­ra, na­vy­še, úče­lom roz­ho­do­va­nia o väz­be nie je oboz­na­mo­va­nie sa ob­vi­ne­né­ho s uz­ne­se­ním o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia. Opä­tov­ne tre­ba zdô­raz­niť, že sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie tak uro­biť ne­mu­sí a ani by tak uro­biť ne­mal, pre­to­že to nie je je­ho úlo­hou a pre­to­že ta­ký­to pos­tup pro­ku­rá­to­ra je v roz­po­re s Tres­tným po­riad­kom (a aj s vy­ššie uve­de­ným člán­kom Do­ho­vo­ru ako aj s vy­ššie spo­me­nu­tou ju­di­ka­tú­rou Ústav­né­ho sú­du SR). Na­po­kon, po­da­nie návr­hu na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by zna­me­ná, že ob­vi­ne­ný sa dos­tá­va do dis­po­zí­cie sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie, kto­rý mu­sí o návr­hu ko­nať a roz­hod­núť, t. j. s ob­vi­ne­ným má „pra­co­vať“ sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie a nie po­li­cajt ale­bo pro­ku­rá­tor, kto­rí by si tak­to v pod­sta­te predl­žo­va­li „svo­ju“ 48 ho­di­no­vú le­ho­tu a až po jej up­ly­nu­tí by si pl­ni­li svo­je po­vin­nos­ti a oboz­na­mo­va­li ob­vi­ne­né­ho s uz­ne­se­ním o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia.

 Ak pro­ku­rá­tor po­dá návrh na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by bez to­ho, aby bol ob­vi­ne­ný vy­po­ču­tý, prí­pad­ne bez to­ho, aby bo­lo ob­vi­ne­né­mu riad­ne ozná­me­né ob­vi­ne­nie a bol pou­če­ný o svo­jich prá­vach, ide o evi­den­tné po­ru­še­nie us­ta­no­ve­ní § 86 ods. 1 Tr. por. (prí­pad­ne § 85 ods. 4 Tr. por.) ako aj us­ta­no­ve­nia § 34 Tr. por. (a v ne­pos­led­nom ra­de aj o po­ru­še­nie člán­ku 17 ods. 3 Ústa­vy SR a člán­ku 5 ods. 2 Do­ho­vo­ru) a je po­vin­nos­ťou sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie pre­pus­tiť ob­vi­ne­né­ho zo za­dr­ža­nia na slo­bo­du, pre­to­že ta­ké­to zá­sad­né po­ru­še­nia us­ta­no­ve­ní o za­dr­ža­ní nie je mož­né nap­ra­viť v ko­na­ní pred sud­com pre príp­rav­né ko­na­nie (pro­ces­ne sud­ca pos­tu­pu­je tak, že vy­ko­ná vý­sluch ob­vi­ne­né­ho a ak vý­sluch ob­vi­ne­né­ho zo zdra­vot­ných dô­vo­dov nie je mož­ný, pos­tu­pu­je pod­ľa § 72 ods. 2 Tr. por. bez vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho a roz­hod­ne uz­ne­se­ním v zmys­le § 72 ods. 3 Tr. por.). Vzhľa­dom k to­mu, že sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie ne­mô­že od­miet­nuť návrh na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by z for­mál­nych dô­vo­dov, mô­že kom­pen­zo­vať po­ru­še­nie us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní len tak, že ob­vi­ne­né­ho pre­pus­tí zo za­dr­ža­nia na slo­bo­du.

 Ak te­da us­ta­no­ve­nie § 72 ods. 2 ve­ta pr­vá Tr. por. uvá­dza, že ko­nať a roz­ho­do­vať mož­no len o väz­be oso­by, pro­ti kto­rej bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie, mys­lí sa tým nie­len for­mál­ne na­pí­sa­nie (vy­da­nie) uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia po­li­caj­tom, ale naj­mä to, že uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia bu­de ob­vi­ne­né­mu aj riad­ne ozná­me­né, bu­de pou­če­ný o svo­jich prá­vach a bu­de mu da­ná mož­nosť sa k ne­mu vy­jad­riť eš­te pred po­da­ním návr­hu na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by. Ak sa tak nes­ta­ne, nie je spl­ne­ná ani tá­to for­mál­na pod­mien­ka vy­ža­do­va­ná us­ta­no­ve­ním § 72 ods. 2 ve­ta pr­vá Tr. por.

 Mož­no pre­to zo­pa­ko­vať, že v prí­pa­doch, v kto­rých ne­bol za­dr­ža­ný ob­vi­ne­ný, zo zdra­vot­ných dô­vo­dov, oboz­ná­me­ný s uz­ne­se­ním o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, so svo­ji­mi prá­va­mi a ne­bol ani vy­po­ču­tý, ne­mô­že pro­ku­rá­tor po­dať návrh na je­ho vza­tie do väz­by (ale­bo po­ve­da­né inak, ta­ký­to návrh pro­ku­rá­tor po­dať mô­že, av­šak sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie ne­bu­de môcť ta­ký­to návrh ak­cep­to­vať a bu­de mu­sieť ob­vi­ne­né­ho pre­pus­tiť zo za­dr­ža­nia a to bez pres­kú­ma­va­nia vä­zob­ných dô­vo­dov, či sa­mot­né­ho ob­vi­ne­nia). To, sa­moz­rej­me, pla­tí aj na prí­pa­dy, ak by pro­ku­rá­tor po­dal ob­ža­lo­bu v tzv. zrý­chle­nom ko­na­ní pod­ľa § 204 Tr. por. V ta­kom­to prí­pa­de by, ok­rem pre­pus­te­nia ob­vi­ne­né­ho na slo­bo­du, mu­sel sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie pos­tu­po­vať aj pod­ľa § 241 ods. 1 písm. f) Tr. por. od­miet­nuť ob­ža­lo­bu a vrá­tiť vec pro­ku­rá­to­ro­vi pre zá­važ­né po­ru­še­nie prá­va na ob­ha­jo­bu (k to­mu je pot­reb­né do­dať, že ak ob­vi­ne­né­ho nie je mož­né zo zdra­vot­ných dô­vo­dov vy­po­čuť, nie je ani dô­vod na pos­tup pod­ľa 204 Tr. por., pre­to­že bu­de spra­vid­la nut­né vy­ko­nať zna­lec­ké do­ka­zo­va­nie a skú­mať zdra­vot­ný stav ob­vi­ne­né­ho).

 Ako má te­da pos­tu­po­vať pro­ku­rá­tor, aby sa súd, v ta­kých­to prí­pa­doch, mo­hol návr­hom na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by aj ma­te­riál­ne za­obe­rať a zá­ro­veň, aby k po­da­niu návr­hu na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by doš­lo v zá­kon­nej 48 ho­di­no­vej le­ho­te?

 Je­di­ným rie­še­ním ako za­cho­vať 48 ho­di­no­vú le­ho­tu na prí­pad­né po­da­nie návr­hu na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by je, pod­ľa môj­ho ná­zo­ru, tzv. pre­ru­še­nie le­ho­ty za­dr­ža­nia, t. j. fak­tic­ké pre­pus­te­nie ob­vi­ne­né­ho zo za­dr­ža­nia. V ta­kých­to prí­pa­doch by mal po­li­cajt za­lo­žiť do spi­su všet­ky re­le­van­tné le­kár­ske sprá­vy o zdra­vot­nom sta­ve za­dr­ža­né­ho ob­vi­ne­né­ho, t. j. nie­len le­kár­ske ná­le­zy o di­ag­nó­ze ob­vi­ne­né­ho, je­ho sú­čas­nom zdra­vot­nom sta­ve a mož­nos­ti, či ne­mož­nos­ti je­ho vy­po­ču­tia v naj­bliž­ších ho­di­nách, ale aj le­kár­sku prog­nó­zu ďal­šie­ho reál­ne­ho vý­vo­ja zdra­vot­né­ho sta­vu ob­vi­ne­né­ho v bu­dúc­nos­ti, t. j. ke­dy a či vô­bec je mož­né po­čí­tať s tým, že ob­vi­ne­né­ho bu­de mož­né vy­po­čuť k ob­vi­ne­niu (v praxi som sa stre­tol s tým, že ob­vi­ne­ný ne­bol pri ve­do­mí dva ro­ky, po­tom ve­do­mie na­do­bu­dol, ale eš­te tak­mer rok ne­bol schop­ný správ­ne a jas­ne vní­mať a nap­rík­lad pod­pí­sať sa). Ak z le­kár­skych správ, či po­sud­kov jed­noz­nač­ne vy­plý­va, že za­dr­ža­ný ob­vi­ne­ný nie je a ani v naj­bliž­šom ča­se ne­bu­de schop­ný vý­slu­chu, mu­sí pro­ku­rá­tor (či so súh­la­som pro­ku­rá­to­ra po­li­cajt) pre­pus­tiť opat­re­ním (prí­ka­zom) za­dr­ža­né­ho ob­vi­ne­né­ho na slo­bo­du s tým, že v od­ôvod­ne­ní opat­re­nia sa uve­die aj to, že dô­vo­dom pre­pus­te­nia bo­li váž­ne zdra­vot­né dô­vo­dy ob­vi­ne­né­ho. Nás­led­ne sa vy­zna­čí pres­ný dá­tum ako aj ho­di­na a mi­nú­ta pre­pus­te­nia za­dr­ža­né­ho ob­vi­ne­né­ho na slo­bo­du, aby bo­lo do bu­dúc­nos­ti zrej­mé, aký dl­hý ča­so­vý úsek za­dr­ža­nie tr­va­lo a čo bo­lo prí­či­nou pre­pus­te­nia ob­vi­ne­né­ho zo za­dr­ža­nia na slo­bo­du. V ďal­šom prie­be­hu príp­rav­né­ho ko­na­nia pri­chá­dza do úva­hy dô­vod po­vin­nej ob­ha­jo­by pod­ľa § 37 ods. 2 Tr. por. ako aj pre­ru­še­nie tres­tné­ho stí­ha­nia pod­ľa § 228 ods. 2 písm. b) Tr. por.

 Ak sa v bu­dúc­nos­ti ob­vi­ne­né­mu up­ra­ví zdra­vot­ný stav do ta­kej mie­ry, že ho bu­de mož­né vy­po­čuť a or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní bu­dú na­ďa­lej vi­dieť dô­vod väz­by (váž­ne zdra­vot­né prob­lé­my ob­vi­ne­né­ho mô­žu však byť dô­vo­dom nap­rík­lad úmr­tia ob­vi­ne­né­ho, či to­ho, že vä­zob­né dô­vo­dy od­pad­nú a nep­rí­chá­dza­jú už vô­bec do úva­hy), mô­že po­li­cajt opä­tov­ne prik­ro­čiť k za­dr­ža­niu ob­vi­ne­né­ho „za nez­me­ne­né­ho sta­vu“, t. j. za­dr­ža­nie ob­vi­ne­né­ho bu­de pok­ra­čo­vať tam, kde pred­tým skon­či­lo, čo sa mu­sí vy­zna­čiť aj v spi­se (pres­ný dá­tum, ho­di­na aj mi­nú­ta ako aj ke­dy od­pad­la pre­káž­ka, kto­rá pô­vod­ne spô­so­bi­la pre­pus­te­nie ob­vi­ne­né­ho na slo­bo­du), aby bo­lo zrej­mé kto­rou ho­di­nou zo 48 ho­di­no­vej le­ho­ty za­dr­ža­nie pok­ra­ču­je a ke­dy a ako sa or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní doz­ve­del o od­pad­nu­tí pre­káž­ky, kto­rá brá­ni­la vo vy­po­ču­tí ob­vi­ne­né­ho. Ta­ký­to pro­ces­ný pos­tup je mož­ný len cel­kom vý­ni­moč­ne a to len z ob­jek­tív­nych dô­vo­dov, kto­ré mu­sia byť veľ­mi váž­ne (nap­rík­lad spo­mí­na­né váž­ne zdra­vot­né kom­pli­ká­cie ob­vi­ne­né­ho spo­čí­va­jú­ce v stra­te ve­do­mia a po­dob­ne). Tzv. pre­ru­še­nie za­dr­ža­nia nie je v zá­sa­de prí­pus­tné len z dô­vo­dov nak­rík­lad zme­ny ná­zo­ru or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní na vä­zob­né dô­vo­dy (nap­rík­lad ak je ob­vi­ne­ný pre­pus­te­ný pro­ku­rá­to­rom zo za­dr­ža­nia na slo­bo­du, pre­to­že pro­ku­rá­tor ne­vi­dí dô­vo­dy väz­by, nie je mož­né ta­ké­ho­to ob­vi­ne­né­ho, za nez­me­ne­né­ho sta­vu, opä­tov­ne za­dr­žať len pre­to, že na­dria­de­ný pro­ku­rá­tor je iné­ho ná­zo­ru a dô­vo­dy väz­by vi­dí. Nez­me­ne­ným sta­vom sa pri­tom ro­zu­mie stav, kto­rý tu bol v ča­se pô­vod­né­ho za­dr­ža­nia. Sa­moz­rej­me, ak by sa ob­vi­ne­ný, po preus­te­ní zo za­dr­ža­nia a zlep­še­ní zdra­vot­né­ho sta­vu, opä­tov­ne, nap­rík­lad do­pus­til tres­tnej čin­nos­ti, či skrý­val sa, bu­de mož­né ho opä­tov­ne za­dr­žať, pre­to­že už ide o „zme­ne­ný stav“ op­ro­ti pô­vod­né­mu s tým, že pôj­de aj o no­vú 48 ho­di­no­vú le­ho­tu).

 Pri rie­še­ní naz­na­če­né­ho prob­lé­mu uve­de­ným spô­so­bom mož­no pod­por­ne vy­chá­dzať aj zo sta­no­vis­ka Naj­vyš­šie­ho štát­ne­ho za­stu­pi­teľ­stva Čes­kej re­pub­li­ky, kto­ré pod č. 14/1999 vy­da­lo sta­no­vis­ko, v kto­rom sa uvá­dza, že „ak u za­dr­ža­né­ho vy­vsta­ne v dôs­led­ku pou­ži­tia omam­nej ale­bo psy­chot­rop­nej lát­ky ale­bo z iných váž­nych dô­vo­dov na­lie­ha­vá pot­re­ba je­ho le­kár­ske­ho ošet­re­nia, po­li­cajt ale­bo štát­ny zá­stup­ca mu­sí ta­kej­to oso­be za­bez­pe­čiť pot­reb­nú pr­vú po­moc (le­kár­sku sta­ros­tli­vosť). Po­kiaľ má náh­le ocho­re­nie za­dr­ža­né­ho po­va­hu pre­káž­ky, kto­rá brá­ni ďal­šie­mu vý­ko­nu za­dr­ža­nia, a to aj z hľa­dis­ka dodr­ža­nia 48 ho­di­no­vej le­ho­ty, po­li­cajt ale­bo štát­ny zá­stup­ca ta­kú­to oso­bu pre­pus­tí zo za­dr­ža­nia. Ak bu­de, po od­pad­nu­tí pre­káž­ky, ta­ká­to oso­ba opä­tov­ne za­dr­ža­ná za nez­me­ne­ných skut­ko­vých okol­nos­tí, k no­vej do­be za­dr­ža­nia sa pri­po­čí­ta do­ba, po kto­rú tr­va­lo pred­chá­dza­jú­ce za­dr­ža­nie“.

 K to­mu je pot­reb­né uviesť, že do­ba hos­pi­ta­li­zá­cie ob­vi­ne­né­ho po pre­pus­te­ní zo za­dr­ža­nia, kto­rá ne­sú­vi­se­la s tres­tným ko­na­ním (a to nap­rík­lad aj v psy­chia­tric­kej lie­čeb­ni) sa ne­za­po­čí­ta­va do no­vej do­by tr­va­nia za­dr­ža­nia tej­to oso­by a to ani vte­dy nie, ak nas­le­du­je bez­pros­tred­ne po pre­pus­te­ní ob­vi­ne­né­ho zo zdra­vot­níc­ke­ho za­ria­de­nia je­ho za­dr­ža­nie na úče­ly tres­tné­ho ko­na­nia (poz­ri pri­me­ra­ne aj roz­hod­nu­tie NS ČR – R 2/2002).

 Vždy však bu­de ne­vyh­nut­né, aby tzv. pre­ru­še­nie le­ho­ty za­dr­ža­nia a nás­led­né pok­ra­čo­va­nie le­ho­ty za­dr­ža­nia bo­lo riad­ne zdo­ku­men­to­va­né le­kár­sky­mi sprá­va­mi, pre­to­že v opač­nom prí­pa­de by moh­lo dôjsť k fak­tic­ké­mu predl­žo­va­niu 48 ho­di­no­vej le­ho­ty neo­pod­stat­ne­ný­mi ma­ni­pu­lá­cia­mi zo stra­ny or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní (nap­rík­lad čas­té po­žia­dav­ky po­li­caj­tov na tzv. pre­ru­še­nie le­ho­ty za­dr­ža­nia len z dô­vo­dov „oby­čaj­nej“ opi­tos­ti za­dr­ža­né­ho ob­vi­ne­né­ho, kto­rá nie je tak zá­važ­ná, aby ob­vi­ne­ný ne­mo­hol byť vy­po­ču­tý po nie­koľ­kých ho­di­nách, po tom, čo už ne­bu­de pod vply­vom al­ko­ho­lu).

 Tzv. pre­ru­še­nie le­ho­ty za­dr­ža­nia bu­de pre­to prí­pus­tné a to­le­ro­va­teľ­né len ako pros­trie­dok ul­ti­ma ra­tio, t. j. len v prí­pa­doch, v kto­rých nas­ta­li cel­kom vý­ni­moč­né okol­nos­ti. Či bo­lo pre­ru­še­nie le­ho­ty za­dr­ža­nia od­pod­stat­ne­né, či bo­lo dos­ta­toč­ne od­ôvod­ne­né a pod­lo­že­né dô­kaz­mi (nap­rík­lad spo­mí­na­ný­mi le­kár­sky­mi sprá­va­mi), či po sčí­ta­ní le­hôt ne­doš­lo k prek­ro­če­niu maximál­nej le­ho­ty za­dr­ža­nia a či nej­de len o ob­chá­dzanie us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku neo­dô­vod­ne­ným predl­žo­va­ním le­ho­ty za­dr­ža­nia zo stra­ny po­lí­cie mu­sí, v pr­vom ra­de, dôs­led­ne skú­mať pro­ku­rá­tor a, po prí­pad­nom po­da­ní návr­hu na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by, sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie.

Diskusia