Prezumpcia neviny a nestrannosť sudcu pri prejednávaní skupinových vecí v samostatných konaniach – cez prizmu prípadu R. L. a spol.
Autori :
JUDr. Ján Hrubala, sudca Špecializovaného trestného súdu
Mgr. Erika Krutková, vyššia súdna úradníčka Špecializovaného trestného súdu
Prejednávanie skupinových vecí vo viacerých samostatne vedených konaniach, najmä z dôvodov rýchlosti a hospodárnosti konania, nebolo „ideálnym riešením“ ani v minulosti, pričom zmeny postavení vypovedajúcich osôb spôsobovali v niektorých konaniach problémy i prieťahy., Nikdy však problém nevyústil do takých rozmerov ako v súčasnosti, kedy pričinením niekoľkých sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa v konkrétnych veciach (aj po vykonaní niekoľko dní alebo týždňov trvajúceho dokazovania a konania súdu zavŕšeného rozhodnutím vo veci) po odvolacom konaní mení príslušnosť nielen sudcu alebo senátu, ale dokonca v jednom prípade i príslušnosť súdu. Najznámejším z teraz už série prípadov a prípad, kde v istej fáze konania došlo k zmene príslušnosti súdu, je prípad R.L., ktorého prokuratúra viní z toho, že bol na čele zločineckej skupiny. Práve vo svetle tohto prípadu sa autori článku pokúsili predmetný problém v čo najširšom kontexte vysvetliť a obhájiť stanovisko, ktoré k prezumpcii neviny a nestrannosti sudcu pri prejednávaní skupinových vecí v samostatných konaniach zaujalo i trestnoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
Napriek výlučnej právomoci, pokiaľ ide o zločinecké skupiny, Špecializovaný trestný súd v Pezinku určite nie je jediným súdom, ktorý prejednáva mnohovrstevnú trestnú činnosť členov rôznych zoskupení, z ktorých niektorí sa priznajú a niektorí nie. Takýto scenár môže nastať dokonca už pri púhom spolupáchateľstve dvoch osôb napr. lúpežného prepadnutia, v rámci ktorého sa jedna priznáva a druhá nie. Iste nám kolegovia trestní sudcovia dajú za pravdu, že prípady schvaľovania dohôd o vine a treste a následné prejednávanie veci na hlavnom pojednávaní týkajúce sa nedoznávajúcich sa obvinených (prípadne konanie in absentia jedného spolupáchateľa a následné prejednanie veci za jeho prítomnosti po jeho zatknutí a po predchádzajúcom odsúdení komplica) nie je výnimkou takmer sa nevyskytujúcou a najmä na menších súdoch elektronická podateľňa môže spôsobiť kumuláciu takýchto vecí u jedného sudcu či senátu. Zdá sa, že až do času rozhodnutia senátu 4 To Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej „najvyšší súd“) v aj médiami sledovanom prípade obžalovaného R. L. toto nebol žiadny problém, po niektorých rozhodnutiach v tejto veci však tento problém nastal.
Veľmi zjednodušene – senát 4 To je názoru, že ak nejaký sudca alebo senát napríklad vo veci zahŕňajúcej desiatky na trestnej činnosti participujúcich osôb už umožnil niektorý z odklonov (dohodu o vine a treste, priznanie viny...[1]) u obvinených alebo obžalovaných, pričom skutková veta u „doznávajúcich sa osôb“ zahŕňa konštatovanie participácie tretích osôb, dotyčný sudca alebo senát už nemôže prejednávať vec týchto tretích osôb, nakoľko je zaujatý[2]. Vo vyššie uvedenej veci R. L. to došlo tak ďaleko, že dokonca odňal vec Špecializovanému trestnému súdu nakoľko okrem jedného „novo prišlého“ sudcu na súde už nebol sudca, ktorý by nejaký odklon v s R. L. súvisiacich veciach nebol býval akceptoval. Zároveň tento senát (resp. dvaja z jeho členov), inak v podstate doslova preberajúc argumentáciu obhajoby, je toho názoru (opäť zjednodušene), že ak má sudca alebo senát schváliť dohodu o vine a treste, prípadne akceptovať a prijať vyhlásenie o vine vo veci zahŕňajúcej viac obžalovaných, mal by tak učiniť až na záver hlavného pojednávania, v podstate podľa toho, ako sa vec v rámci kontradiktórneho dokazovania vyvinie.
Nemožno pochybovať o tom, že nastolená problematika je vážna, o čom svedčí, že sa stala predmetom rokovania aj trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu. Výsledok, predpokladáme, je známy nielen odbornej verejnosti, a autori článku patria k právnikom, ktorí sa s názorom kolégia v plnej miere stotožňujú. Stanovisko kolégia najvyššieho súdu[3] možno sumarizovať nasledovne:
1. prezumpcia neviny a prekážka právoplatne rozhodnutej veci sa týka len osoby obvineného v aktuálne vedenom trestnom konaní
2. súd schvaľuje dohodu o vine a treste a prijíma vyhlásenie obvineného bez vykonania dokazovania pričom toto rozhodnutie vyvoláva právne účinky len vo vzťahu k obvinenému
3. ak súd následne rozhoduje o obžalobe podanej proti inému obvinenému vykonáva v tomto smere autonómne dokazovanie, bez akejkoľvek viazanosti skorším schválením dohody alebo prijatím vyhlásenia o vine a nemôže pri rozhodovaní vychádzať zo schválenej dohody alebo prijatého vyhlásenia.
4. sudca, ktorý sa zúčastnil na rozhodovaní o dohode o vine a treste alebo prijal vyhlásenie obvineného, neporušil prezumpciu neviny vo vzťahu k inej osobe, ktorá sa mala podľa skutkovej vety podieľať na trestnej činnosti obvineného a nie je vylúčený z neskoršieho konania o obžalobe podanej proti dotknutej „inej osobe”
Nasledovný prehľad neašpiruje na komplexnú analýzu desiatok rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva so sídlom v Štrasburgu (ďalej aj „ESĽP“) zaoberajúcich sa problematikou prezumpcie neviny a nestrannosti sudcu v trestnom konaní a v tomto kontexte práva obvineného na spravodlivý proces, ale poukazuje na širší rozmer otázky, ktorý senát 4 To v predmetnej veci podľa nášho názoru opomenul[4]. Pritom neustále je potrebné mať na pamäti kauzistický charakter tzv. štrasburskej judikatúry, čo sa pokúsime rozviť aj v ďalších častiach tohto príspevku. Zatiaľ postačí konštatovanie, že ak aj ESĽP konštatuje isté paradigmy ako vzory resp. „ustálené spôsoby nazerania na veci“, robí to takmer bezvýhradne za súčasného zdôraznenia svojho „ALE..., prípadne „AK... (má tým na mysli neopomínanie špecifík každého prípadu a ponímanie problému v kontexte). Čo teda konkrétne štrasburský súd aplikujúci Európsky dohovor o ľudských právach (ďalej „Dohovor“) k tejto veci povedal ?
Čl. 6 § 2 Dohovoru - prezumpcia neviny
Súčasťou článku 6 § 2 Dohovoru je aj povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a najmä súdu zdržať sa takých vyjadrení v úzkej súvislosti s trestným konaním, ktoré by mohli podkopať právo obvineného na spravodlivý proces. Zásadný rozdiel musí byť medzi vyjadrením, že niekto je podozrivý zo spáchania trestného činu a deklarovaním, že spáchal trestný čin pri absencii právoplatného rozhodnutia o vine. Skutočnosť, či vyjadrenie sudcu alebo verejného činiteľa je v rozpore s princípom prezumpcie neviny, musí byť posudzovaná v kontexte všetkých okolností za ktorých došlo k spornému vyjadreniu[5] pričom vyjadrenia sudcov podliehajú prísnejšiemu hodnoteniu ako vyjadrenia orgánov činných v trestnom konaní.
Prezumpcia neviny bude porušená v prípade ak súdne rozhodnutie týkajúce sa obvinenej osoby vyjadruje názor, že je vinná predtým ako bola jej vina dokázaná v súlade so zákonom. Postačuje, hoc aj v prípade akéhokoľvek formálneho konštatovania, že z odôvodnenia vyplýva, že súd považuje obvineného za vinného. Čo je však dôležité pri aplikácii čl. 6 § 2 Dohovoru je skutočný význam sporného vyjadrenia a nie jeho doslovná forma.[6]
V prípade skupinových vecí, v ktorých sú niektorí obvinení prejednávaní v samostatných konaniach, je situácia o čosi zložitejšia, keďže na jednej strane je tu právo obvineného na podrobné oboznámenie sa s povahou a dôvodmi obvinenia vyjadrené v čl. 6 § 3 písm. a) Dohovoru v zmysle ustálenej judikatúry ESĽP[7], a ktoré je potrebné vykladať aj vo svetle práva obvineného na prípravu obhajoby[8], a na strane druhej právo tretej osoby na prezumpciu neviny podľa čl. 6 § 2 Dohovoru.
Teda ak sa obvinenému kladie za vinu spáchanie trestného činu v spolčení s inou osobou, potom v prípade stotožnenia tejto osoby orgánmi činnými v trestnom konaní táto okolnosť predstavuje podstatnú skutočnosť, voči ktorej má neskôr obvinený právo sa brániť ako v prípravnom konaní tak aj v konaní pred súdom. Na druhej strane napríklad v prípade obvinenia z trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní opísať v skutkovej vete štruktúru zločineckej skupiny, vzájomné vzťahy, trestnú činnosť, ktorú vyvíjala, ako aj postavenie obvineného v tejto štruktúre tak aby bol skutok určitý a nezameniteľný, čo bez uvedenia celých mien týchto tretích osôb nie je možné[9].
V prípade stretu základných práv je povinnosťou súdu postupovať tak aby z každého z nich bolo zachované maximum a nie privilegizovať práva vyplývajúce z jedného na úkor práv vyplývajúcich z druhého.
Na uvedenú situáciu reagoval ESĽP napríklad vo veci Karaman[10], kde sťažovateľ namietal porušenie čl. 6 § 2 Dohovoru, nakoľko rozsudok, ktorým boli spolupodozriví uznaní vinnými z obzvlášť závažného zločinu podvodu, ktorého sa mali dopustiť ako členovia zločineckej skupiny, obsahoval množstvo odkazov na úlohu, akú zohrávala hlava zločineckej skupiny a v tomto kontexte niekoľkokrát uvádzal celé meno sťažovateľa ako meno osoby samostatne trestne stíhanej[11]. Následne články v nemeckých a tureckých novinách odkazovali na sťažovateľa ako hlavného vodcu zločineckej skupiny.
Relevantné pasáže rozsudku opisovali zainteresovanie sťažovateľa v podvodnom použití fondov, ktoré bolo rovnako predmetom paralelne vedeného vyšetrovania voči sťažovateľovi a malo priame prepojenie s týmto konaním. Na viacerých miestach spomína plným menom sťažovateľa a označuje ho ako osobu síce „prejednávanú“ v inom konaní, ale účastnú na protiprávnych konaniach (mala byť „v pozadí“ - behind the scene - zneužitia darovaných prostriedkov, konštatovanie ktorého faktu bolo dokonca vyhodnotené v prospech iných osôb).
Tento prípad je priam inštruktážnym aj vo vzťahu k R. L. Sťažovateľ Zekeriya Karaman, občan Turecka, sa totiž konkrétne sťažoval, že rozsudok schvaľujúci dohodu o vine a treste medzi prokuratúrou a T., E. a G. na viacerých miestach spomína plným menom sťažovateľa a označuje ho ako osobu síce „prejednávanú v inom konaní“, ale účastnú na protiprávnych konaniach (ako už bolo uvedené, mala byť „v pozadí“ - behind the scene). ESĽP tu v rámci všeobecných konštatácií išiel relatívne ďaleko a povedal, že „predčasné výroky o vine, aj keď nie sú záväzné v súvislosti s označenou osobou, môžu mať prejudiciálny efekt na konanie prebiehajúce proti takejto osobe a to rovnakým spôsobom, ako predčasné tvrdenia o vine od iných autorít...“[12]. Opäť je tu však výrazné „ALE“ – spočíva najmä v tom, že vo veci najmä G. nemecký súd doslova musel ustáliť, ako výrazne táto osoba bola integrovaná do štruktúry zločineckej organizácie a súd sa nevyhnutne musel zaoberať aj úlohami vedúcich osôb „behind the scene“ vrátane sťažovateľa, pričom ich participáciu nielen konštatuje, ale aj vysvetľuje.
V tomto kontexte nemecký súd zašiel ešte ďalej od sudcov Špecializovaného trestného súdu vo veciach súvisiacich s R. L., ktorí len sucho konštatovali to, čo bolo obsahom priznania „súvisiacich“ osôb, akceptujúc to, že ak som členom nejakej skupiny, mám možnosť povedať, kto v nej okrem mňa a podľa mňa ešte bol, ak vraždím spolu s ďalšou osobou a vnímam, kto to je, v rámci „môjho“ konania mám právo túto osobu označiť – to všetko za situácie, že uvedené tvrdenia majú vplyv len na „moju“ vec a tvrdenia v tejto veci sú nepoužiteľné vo veci ostatných.
ESĽP súčasne poukázal na všeobecne známu skutočnosť, že v prípade zložitých trestných vecí je takmer nemožné viesť a ukončiť trestné konanie voči všetkým obvineným naraz (§ 21). Akceptoval tiež námietku nemeckej vlády, že v zložitých trestných veciach zahŕňajúcich niekoľko osôb, ktoré nemôžu byť stíhané spolu, odkaz na účasť tretích osôb (môžu byť stíhané v neskoršom samostatnom konaní) môže byť nevyhnutný pre posúdenie viny tých, ktorí sú stíhaní v tomto konaní (viď aj pozn. pod čiarou 12). Trestné súdy sú povinné ustáliť relevantné skutočnosti pre posúdenie trestnoprávnej zodpovednosti obvinených tak precízne ako je to len možné (to be so precise as possible) a nemôžu ustálené skutkové okolnosti prezentovať len ako nejaké obvinenia alebo podozrenia. Uvedené sa vzťahuje aj na skutočnosti viažuce sa k účasti tretích osôb, hoci v takomto prípade sa súd musí vyhnúť tomu, aby poskytol viac informácií, než je nevyhnutné pre posúdenie zodpovednosti obvinených v danom trestnom konaní.
Rovnako akceptoval, že z ustanovení nemeckého Trestného poriadku jednoznačne vyplýva, že vinu osoby nemožno vyvodzovať z trestného konania, ktorého táto osoba nebola účastná. Sťažovateľa nemecký súd nazýval ako osobu samostatne trestne stíhanú, čím len zdôraznil, že nerozhoduje o vine sťažovateľa, ale len o vine tých obvinených, ktorých sa trestné konanie týkalo. Vnútroštátne súdy v najväčšej možnej miere šetrili právo sťažovateľa na prezumpciu neviny a nič nevylučovalo, aby sa sťažovateľovi dostalo spravodlivého procesu. ESĽP vyššie uvedené považoval za dostatočné procesné záruky spravodlivého procesu a nekonštatoval porušenie čl. 6 § 2 Dohovoru.
K odlišnému záveru dospel ESĽP vo veci Navalnyy a Ofitserov[13] v rámci ktorej súd dal za pravdu sťažovateľom a vyslovil porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru garantujúceho právo na spravodlivý proces (išlo tu o ekonomickú trestnú činnosť, v rámci prejednávania ktorej v osobitnom konaní „X“ učinil doznanie zahrňujúce konštatáciu participácie na trestnej veci aj zo strany sťažovateľov). V rámci konania voči sťažovateľom ruský súd ako dôkaz pripustil čítanie predchádzajúceho priznania sa X v jeho osobitnom konaní, čo sťažovatelia z pochopiteľného dôvodu namietali – obvinený má totiž iné práva než svedok pod prísahou (bez následkov môže uvádzať aj nepravdivé fakty). Námietky boli zamietnuté. Navyše ruský súd z predchádzajúceho konania nechal prečítať sedem ďalších, tentokrát svedeckých výpovedí, pričom svedkov najprv vypočúval prokurátor, potom boli ich výpovede z predchádzajúceho konania prečítané a až potom svedkov mohla vypočuť obhajoba čím boli svedkovia nútený zotrvať na určitej verzii skutkových okolností. Uvedené len utvrdilo ESĽP v tom, že spôsob, akým bol vykonaný dôkaz výsluchom svedka v konaní proti sťažovateľom predstavuje ovplyvňovanie a manipuláciu nezlučiteľnú s princípmi spravodlivého trestného konania. (§ 109).
Takisto v odôvodnení rozsudku týkajúceho sa sťažovateľov súd pracoval s predchádzajúcim schválením dohody o vine a treste, citoval z tohto rozhodnutia a v konečnom dôsledku aj z tohto „dôkazu“ vyvodzoval záver o vine sťažovateľov. Problémom pre ESĽP bolo i znenie § 90 ruského Trestného poriadku[14] týkajúceho sa širokého posudzovania „res iudicata“ a to aj z výsledkov tzv. zrýchlených konaní. ( § 107).
Vo svojom odôvodnení ESĽP sumarizoval princípy a procesné záruky garantované obvinenému v prípade jeho stíhania v samostatnom konaní, naznačené v rozhodnutí Karaman a to nasledovne:
1. povinnosť zdržať sa akýchkoľvek vyjadrení, ktoré môžu mať negatívny vplyv na prebiehajúce konania, a to aj v prípade, že takéto vyjadrenia nie sú záväzné; akékoľvek rozhodnutie prijaté v samostatných konaniach so silnými skutkovými väzbami musí byť založené na starostlivom posúdení všetkých protichodných záujmov a spoluobvinenému musí byť daná možnosť namietať prejednávanie vecí v samostatných konaniach ( § 105).
2. skutkové okolnosti pripustené v trestnom konaní, ktorého sa daná osoba nezúčastnila nesmú mať povahu res iudicata; dôkazná situácia ustálená v jednom konaní musí zostať čisto relatívna a jej účinky prísne limitované k predmetnému konaniu, inými slovami skutkové zistenia z jedného konania môžu byť pripustené v druhom konaní iba v prípade ich úplného a riadneho preskúmania v druhom konaní. Ak ustálený skutkový stav bol výsledkom konania o dohode o vine a treste a nie súdneho prieskumu, v dôsledku čoho skutkové okolnosti, o ktoré sa opiera rozsudok, sú skôr predpokladané než dokázané, ako také nesmú byť prenesené do iného trestného konania bez ich ďalšieho preskúmania v tomto konaní kontradiktórnym spôsobom ako ktorékoľvek iné dôkazy (§ 106).
ESĽP vytkol vnútroštátnym súdom v tejto veci, že rezignovali na hľadanie pravdy z obavy z vydania protichodných rozhodnutí v dôsledku čoho došlo k oslabeniu ich spôsobilosti vykonávať spravodlivosť, spôsobiac tým nenapraviteľné škody na nezávislosti a nestrannosti súdov a teda vo všeobecnosti ich schopnosti zaistiť spravodlivé konanie (§ 108).
Štrasburský súd v konečnom dôsledku konštatoval, že súhrn faktov tohto prípadu viedol k ujme sťažovateľov a výsledok konania charakterizoval ako „zjavne nezmyselný“ (manifestly unreasonable - § 115 rozhodnutia). Možno len dodať, že minimálne medzi riadkami (ale často aj expresis verbis) sa ESĽP doslova diví, ako sťažovateľov mohli ruské súdy odsúdiť. Nie málo priestoru štrasburský súd venoval aj „politickému pozadiu“ prípadu, z ktorého je zrejmé, že sťažovateľ Navaľnyj je v Ruskej federácii známy svojim bojom proti korupcii a zjavne patrí k oponentom súčasného ruského prezidenta Putina resp. súčasnej politickej reprezentácie Ruskej federácie (§ 119).
Za zmienku stojí aj to, že „prípad Navalnyy“ sa ocitol pred ESĽP hneď niekoľkokrát. Prvý krát[15] ESĽP konštatoval porušenie čl. 5, čl. 6 a čl. 11 Dohovoru, keď vyhodnotil v siedmych prípadoch zadržanie sťažovateľa (z toho v dvoch prípadoch bol vzatý do väzby) ako svojvoľné pozbavenie slobody vzhľadom na absenciu dôvodov ich nevyhnutnosti za daných okolností a ako neprimeranú reakciu na pokojné politické zhromaždenia zohľadniac aj bežnú prax v Rusku, keď polícia môže prerušiť síce neohlásené ale pokojné zhromaždenie a zadržať účastníkov. Súčasne vyhodnotil konania o priestupkoch ako konania v rozpore s princípmi spravodlivého procesu nakoľko súdy založili svoje rozhodnutia výlučne na opise priebehu udalostí uvedených príslušníkmi polície bez akéhokoľvek preverenia týchto tvrdení odmietnuc žiadosti sťažovateľa o vykonanie dokazovania a sústavného konštatovania zaujatosti vo vzťahu k svedkom, ktorí vypovedali v prospech sťažovateľa.
V poslednom prípade[16] ESĽP konštatoval porušenie čl. 7 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru nakoľko odsúdenie sťažovateľa pre podvod a pranie špinavých peňazí bolo založené na nepredvídateľnej aplikácii trestného práva a konanie bolo arbitrárne a nespravodlivé. Ruské súdy pri formulovaní obvinení voči sťažovateľovi extenzívne a nepredvídateľne interpretovali v jeho neprospech ustanovenia Trestného zákona o obchodnom podvode. Z uvedeného dôvodu tak sťažovateľ nemohol predpokladať, že jeho konanie by mohlo napĺňať skutkovú podstatu trestného činu podvodu alebo obchodného podvodu a teda ani, že príjem z takýchto obchodných aktivít zakladá príjem z trestnej činnosti, ktorého použitie môže predstavovať pranie špinavých peňazí.
K obdobným záverom ako vo veci Karaman dospel ESĽP aj vo veci Bauras[17], kde sťažovateľ namietal porušenie čl. 6 § 2 Dohovoru v trestnom konaní proti obvinenému, ktorého mal sťažovateľ naviesť na vraždu dvoch osôb z ktorých smrti mal aj profitovať, a to pripustením použitia listu ako dôkazu, v ktorom obvinený usvedčoval sťažovateľa, a ktorého obsah bol súdom vyhodnotený ako pravdivý a súčasne namietal, že v procesnom postavení svedka vystupujúceho v tomto konaní nemal možnosť sa voči obvineniam brániť. Uvedeného sa domáhal napriek tomu, že v následnom trestnom konaní vedenom proti nemu sudca vyhodnotil list iba ako čiastočne pravdivý a vo zvyšku ako vydieranie – characteristic of blackmailing, pričom sťažovateľ bol spod obžaloby v následne vedenom trestnom konaní proti nemu oslobodený. Argument prokurátora v odvolacom konaní, že súd bol pri hodnotení listu ako dôkazu viazaný hodnotením tak, ako ho vykonal súd v predchádzajúcom konaní, odvolací súd zamietol (§ 30-32).
ESĽP konštatoval že sťažovateľ ako aj obvinený, ktorého trestná vec bola prejednávaná skôr, boli obvinení z toho istého trestného činu a teda skutkové okolnosti ustálené v trestnom konaní proti skôr obvinenému ako aj právne závery mali priamy vplyv na trestné konanie vedené voči sťažovateľovi. Navyše, nakoľko jedným z kľúčových dôkazov bol sporný list, súd prejednávajúci trestnú vec skôr obvineného sa len ťažko mohol vyhnúť zmienke o sťažovateľovej účasti na vraždách.
Opäť platí už spomenuté ALE .... ESĽP akceptoval dôvody, ktoré viedli prokurátora k vylúčeniu trestnej veci sťažovateľa na samostatné konanie, teda že vyšetrovanie voči sťažovateľovi nebolo ešte ukončené, na rozdiel od vyšetrovania voči spoluobvinenému (§ 54, § 13). I keď niektoré vyjadrenia v rozsudku voči spoluobvinenému boli formulované spôsobom, ktorý mohol vyvolať pochybnosť ohľadom možného prejudikovania viny sťažovateľa (konkrétne konštatovanie, že vyjadrenia v liste, že spoluobvinený mal na základe príkazu sťažovateľa vo vzťahu ku ktorému je vedené samostatné trestné konanie zavraždiť osobu z dôvodu aby celý zisk pripadol jemu... je potrebné považovať za pravdivé), súčasne však zopakoval, že otázku, či vyjadrenie je v rozpore s princípom prezumpcie neviny je potrebné hodnotiť v kontexte všetkých skutkových okolností. Štrasburský súd „bol spokojný“, že súd sa v maximálnej možnej vyhýbal označeniu sťažovateľa ako vinného, keď ho označili ako osobu samostatne trestne stíhanú (§ 18) a výslovne uviedol, že iba v trestnom konaní vedenom voči sťažovateľovi možno určiť jeho vinu (§ 24). Rovnako ako v trestnej veci Karaman a na rozdiel od rozhodnutia vo veci Navalnyy a Ofitserov podľa národného práva súdy v trestnom konaní proti spoluobvinenému mohli posudzovať výlučne jeho vinu a účinky rozsudkov sa vzťahovali výlučne na toto konanie. Súčasne poukázal na to, že súdy v trestnom konaní proti sťažovateľovi vykonali nové hodnotenie dôkazov vrátane sporného listu, obsah ktorého mal sťažovateľ možnosť namietať a odvolací súd výslovne zamietol námietku prokurátora týkajúcu sa viazanosti súdu hodnotením dôkazov vykonaných súdom v konaní proti spoluobvinenému (§ 55). Posúdiac všetky okolnosti prípadu tak ESĽP nekonštatoval porušenie čl. 6 § 2 Dohovoru.
Za daných súvislostí je predovšetkým potrebné uviesť, že vo všetkých troch kauzách (čiastočne okrem ruského prípadu, ktorý s prezumpciou neviny tiež súvisel, ale prioritne sa riešilo právo na spravodlivý proces prostredníctvom akceptácie prezumpcie neviny) sa v zásade a v prvom rade riešil princíp zachovania prezumpcie neviny vzhľadom k zmienkam o tretích osobách (sťažovateľoch) v textoch predchádzajúcich rozhodnutí týkajúcich sa „súvisiacich“ osôb. Súd síce opäť zdôraznil, že „dokonca ani „nešťastne zvolený jazyk (unfortune language – v predchádzajúcich rozhodnutiach nad potrebnú mieru zahrňujúci aj tretie osoby) nemusí byť rozhodujúci“ a „judikatúra súdu ponúka viacero príkladov, kedy nebolo vyslovené porušenie čl. 6 ods. 2 Dohovoru aj keď zvolený „jazyk“ (text) domácich autorít a súdov bol kritizovaný (viď najmä Allen[18]), naďalej však prízvukuje základnú premisu – princíp prezumpcie neviny môže teoreticky byť ohrozený aj predčasným (premature) vyjadrením viny podozrivého učineného v rámci rozhodnutia (judgement) týkajúceho sa oddelene prejednávaného spolupodozrivého“[19]. Činí tak za súčasného zdôraznenia svojho už spomenutého „ALE...“, i „AK...“. V zásade si totiž uvedomuje, že zmienku o tretích na trestnej činnosti participujúcich osobách pri formulovaní skutkových viet (najmä v konaniach in absentia alebo pri odklonoch v mnohovrstevných veciach) v mnohých prípadoch nie je možné vynechať, a aj preto zdôrazňuje, že „to, či zmienka o tretích osobách (ich participácii, vine...) je porušením princípu prezumpcie neviny, musí byť posúdené v kontexte okolností, za ktorých bola zmienka učinená[20]. Súd však nesmie urobiť chyby, aké sa vytýkajú domácim autoritám vo veci Navalnyj a Ofitserov (ale obdobne napr. i v už spomenutých veciach Ferantelli a Santangelo a Rojas Morales).
Čl. 6 § 1 Dohovoru – nestrannosť sudcu prejednávajúceho súvisiace trestné veci v samostatných konaniach
V prvom rade treba zdôrazniť, že ESĽP si uvedomuje tzv. teóriu zdania výkonu spravodlivosti aj vo vzťahu k rešpektovaniu prezumpcie neviny (objektívna nestrannosť sa nehodnotí len podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov a vonkajších objektívnych skutočností), ktorá v judikatúre tohto súdu bola rozvitá nielen v prípadoch Delcourt[21], Hausschildt[22] a Rojas Morales a mnohých ďalších judikátoch staršieho dáta, ale aj v najaktuálnejších rozhodnutiach, ktoré ESĽP sumarizoval v rozhodnutiach vo veci Khodorkovskyi a Lebedev[23] a Ahmet Bezek a spol.[24]o ktorých rozhodnutiach sa ešte zmienime.
V súvislosti s postojom ESĽP si neodpustíme poznámku, že aj tu pripustil známe východniarske „i tak še da, i tak še da“. V zásade však platí, že nikdy neopustil aplikáciu teórie „zdania sa spravodlivosti“. Pokiaľ ide o „viaceré konania“ toho istého sudcu v súvisiacich veciach, v rámci ktorých sa vo svojich rozsudkoch zmieňuje aj o tretích osobách participujúcich na trestnej činnosti bez toho, aby „súdil“ aj tieto osoby, dospel k záveru, že:
Samotná skutočnosť, že sudca už prejednával veci proti spoluobvinenému sama o sebe nepostačuje na to aby vyvolala pochybnosti o nestrannosti sudcu. Je bežnou praxou, že na rozhodovaní v trestných veciach sa podieľajú sudcovia predsedajúci mnohým konaniam, v ktorých vystupuje množstvo spoluobvinených ako obžalovaných. Práca trestných súdov by bola absolútne znemožnená, ak samotná táto skutočnosť, by zakladal otázku nestrannosti sudcu. Napriek tomu je preskúmanie potrebné za účelom určenia, či predchádzajúce rozhodnutie obsahuje také konštatovania, ktoré prejudikujú vinu obvineného.[25]
Najsignifikantnejším „z tohto súdka“ je prípad Schwarzenberg[26], v ktorom sťažovateľ namietal, že dvaja sudcovia z troch vrátane predsedu senátu sa už zaoberali vecou zo zahraničia vydaného spolupáchateľa-sťažovateľa a v rámci vyslovenia viny v osobitnom konaní skôr „prejednávaného“ v tomto zmysle prvého spolupáchateľa v širokom kontexte konštatovali vinu aj sťažovateľa. ESĽP konštatoval, že „samotný fakt, že sudca prvostupňového súdu rozhodol v minulosti o rovnakom skutku, nemôže sám o sebe odôvodniť obavu vo vzťahu k jeho nestrannosti“. Zároveň však dodal i to, že v poradí druhé konanie a druhý rozsudok o tom istom skutku napriek evidentnému zakomponovaniu účasti sťažovateľa na priebehu brutálnej vraždy adoptívnych rodičov prvého zo spolupáchateľov v jeho veci „neobsahuje žiadne odkazy na prvý rozsudok, čo potvrdzuje, že sudcovia nanovo zhodnotili sťažovateľovu trestnú vec (...undertook a fresh consideration of the applicant´s case)[27]. Uvedené rozhodnutie podrobne analyzoval aj najvyšší súd vo veci R.L. v uznesení zo dňa 9. 3. 2017 sp. zn. 5Ndt 3/2017, ktoré bolo východiskovým podkladom pre následne prijaté stanovisko trestnoprávneho kolégia.
V ďalšom s vecou súvisiacim rozhodnutí vo veci Poppe[28] ESĽP považoval za rozhodujúce, že sťažovateľovo meno bolo v rozsudku proti spoluobvinenému spomenuté len okrajovo a sudcovia nekonštatovali či sťažovateľ je vinný zo spáchania trestného činu.
V rozhodnutí vo veci Miminoshvili[29] ESĽP konštatoval, že obava sťažovateľa zo zaujatosti sudcu nebola namieste. Rozsudok v sťažovateľovom prípade obsahoval odkaz na skorší rozsudok vydaný v trestnej veci vedenej proti jeho bratovi, ktorý bol členom toho istého gangu, ale iba okrajovo. Nebolo ničím preukázané, že by sa sudca v rozsudku proti sťažovateľovi opieral o skutkové zistenia zo skoršieho rozsudku. Sudca prejednávajúci sťažovateľov prípad bol povinný vykonať nové preskúmanie obvinení vznesených proti sťažovateľovi spoliehajúc sa výlučne na dôkazy vykonané v tomto konaní. Sťažovateľovo meno nebolo v rozsudku proti jeho bratovi zmienené v obviňujúcom kontexte. Súdy nikdy nepoukazovali na sťažovateľa ako na páchateľa alebo spolupáchateľa na rozdiel od prípadu Ferrantelli a Santangelo. Súd v trestnej veci proti bratovi sťažovateľa nedospel k záveru, že sťažovateľ je vinný, rozsudok neobsahoval zmienku o kvalifikáciu konania spáchaného sťažovateľom (a contrario vyššie uvedené rozhodnutie ESĽP vo veci Navalnyy a Ofitserov).
I keď mnohí svedkovia uviedli meno sťažovateľa ako vodcu gangu a opísali jeho úlohu v niektorých skutkoch pripisovaných jeho bratovi, tieto informácie boli zreprodukované v rozsudku formou nepriamej reči (parafrázovaním) a nie hodnotiacich záverov súdu. Z rozsudku je zrejmé, že informácie o sťažovateľovom pôsobení v gangu neboli podmienkou sine qua non pre odsúdenia jeho brata. Nie je žiaden náznak, že súd by nedospel k rovnakému záveru o vine sťažovateľovho brata keby odkazy na sťažovateľovo meno boli odstránené. Z uvedených dôvodov ESĽP dospel k záveru, že rozsudok vydaný proti bratovi sťažovateľa neobsahoval také zistenia, ktoré by prejudikovali otázku viny sťažovateľa v následnom konaní.
V záveru ESĽP prihliadol aj na skutočnosť, že sudca v daných prípadoch bol sudcom z profesie a ako taký bol a priori lepšie pripravený odosobniť sa od svojej predchádzajúcej skúsenosti z prejednávania prípadu proti bratovi sťažovateľa než napríklad prísediaci alebo porotca.
V rozhodnutí vo veci Khodorkovskyi a Lebedev[30] ESĽP v plnom rozsahu odkázal na svoje závery z rozhodnutí vo veci Miminoshvili a ďalšie v ktorom konštatoval, že nič v skoršom rozsudku proti „súvisiacemu“ Shakhnovskému neobsahuje také zistenia, ktoré by prejudikovali vinu sťažovateľov v následnom konaní, i keď pripustil, že rozsudok vo veci proti Shakhnovskému by mohol za určitých okolností byť hodnotený tak, že naznačuje, že druhý sťažovateľ nejakým spôsobom pomáhal obžalovanému vo využití individuálneho podnikateľského plánu zatiaľ čo prvý sťažovateľ si musel byť minimálne vedomý takejto situácie. Uvedené skutočnosti boli sudkyňou zmienené za účelom opísania fiktívneho charakteru obchodných operácií, ale nemohli byť vykladané tak, že by poukazovali na to, že sťažovatelia krátili dane rovnakým spôsobom. Navyše nič nebránilo sudkyni Kolesnikovej, prejednávajúcej obe trestné veci, aby sa v otázke prípustnosti dôkazov odklonila v konaní proti sťažovateľom od svojho predchádzajúceho názoru, keďže nebola viazaná svojimi predchádzajúcimi skutkovými, právnymi alebo inými zisteniami.
Vo veci Ahmet Bezek
a spol.[31]sťažovateľ
namietal porušenie čl. 6 § 2 Dohovoru a
čl. 6 § 1 Dohovoru poukazujúc na absentujúcu nestrannosť sudcov nakoľko dvaja
z troch profesionálnych sudcov sa podieľali aj na konaní proti jeho
údajnému spolupáchateľovi G. L., pričom v rozsudku jednoznačne vyjadrili
svoj názor na sťažovateľovu účasť na trestnom čine a tým aj na jeho
samotnú vinu. Navyše namietal, že predsedajúci sudca v ústnom odôvodnení
rozsudku pri jeho vyhlásení vyjadril názor, že sťažovateľ zohral oveľa
významnejšiu úlohu pri streľbe než bolo uvedené v záveroch polície čím
podnietil nové vyšetrovanie voči jeho osobe. ESĽP, odkazujúc na svoju
predchádzajúcu judikatúru k danej problematike sumarizovanej
v rozhodnutí vo veci Khodorkovskiy
a Lebedev a rozhodnutie vo veci Karaman, odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú podľa čl. 35
§§ 3 (a) a 4 Dohovoru po tom, čo konštatoval, že rozsudok vydaný v konaní
proti sťažovateľovi neobsahoval, žiaden odkaz na rozsudok vydaný voči G. L.
okrem stručného zhrnutia predchádzajúcich konaní. Nič nenaznačuje tomu, že by
sudcovia v konaní proti sťažovateľovi sa spoliehali na zistenia ustálené
v skoršom rozsudku, práve naopak, trvanie konania voči sťažovateľovi
v celkovej dĺžke 119 dní a dôslednosť hodnotenia svedeckých výpovedí
v rozsudku naznačujú, že rozhodnutie súdu bolo založené na novom hodnotení
skutkových okolností opierajúc sa o dôkazy vykonané na hlavnom pojednávaní
(§ 35). Čo sa týka samotného rozsudku vydaného voči G. L. súd poznamenáva, že
množstvo odkazov na sťažovateľa bolo vo forme nepriamej reči a odkazy nepredstavovali
samotné zistenia súdu. Vnútroštátny súd odkázal na sťažovateľovu účasť na
streľbe len z dôvodu potreby posúdenia trestnej zodpovednosti obvineného
G. L., konajúceho v rámci spolupáchateľstva, pričom bol povinný určiť
rôznu mieru, akou sa jednotlivé osoby mali na skutku podieľať. (§ 36).
Naproti vyššie citovaným rozhodnutia základným problémom vo veciach Rojas Morales a Ferrantelli a Santangelo, na ktoré odkazuje aj 4 To senát, bola skutočnosť, že rozsudky nielenže obsahovali početné odkazy na sťažovateľov a ich úlohu, akú mali zohrať pri trestnom čine a to spôsobom označujúcim ich sa spolupáchateľov a osoby priamo zodpovedné za trestný čin, ale tieto odkazy na sťažovateľov boli dané v takej kvalite a kvantite, že vznikla pochybnosť o schopnosti sudcov poskytnúť sťažovateľom kontradiktórne konanie a nové posúdenie dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní („fresh consideration“). Navyše sa jedná o rozsudky, ktoré boli vydané po vykonaní hlavného pojednávania, teda na rozdiel od konania o dohode o vine a treste predstavovali hodnotiaci záver samotného súdu.
Pár poznámok k dohode o vine a treste a iným „odklonom“....
Postupy slovenských súdov, pokiaľ zachovali zásady kontradiktórneho konania (adversarial hearing), prejednávajúcich viacvrstevné prípady trestnej činnosti vo viacerých konaniach aj vďaka viacerým prezumpciu neviny chrániacim ustanoveniam slovenského Trestného poriadku, nemusia byť príkladom veci, kde by ich priebeh akýmkoľvek spôsobom mohol navodiť situáciu, v rámci ktorej by „prezumovanie skutkovej situácie“ v predchádzajúcich súvisiacich rozhodnutiach pre obžalovaných v predmetnej veci akýmkoľvek spôsobom narúšalo právo na spravodlivý proces a prezumpciu neviny v ich veci. Konanie o dohode o vine a treste medzi prokurátorom a obvineným – možnosť pre obvineného dosiahnuť zmiernenie obvinení alebo zníženie trestu výmenou za vyhlásenie viny alebo vyhlásenie bez námietok- je bežným inštitútom trestnoprávnych systémov európskych krajín. Je však potrebné dodať nasledovné.
Skutočnosť, že konanie o dohode môže viesť k vzdaniu sa niektorých procesných práv sama o sebe nepredstavuje problém z pohľadu čl. 6 Dohovoru, hoci je dôležité, aby vzdanie sa práv bolo upravené nespochybniteľným spôsobom a bolo sprevádzané minimálnymi zárukami proti jeho zneužitiu a nešlo proti verejnému záujmu (medzi mnohými pozri napr. Natsvlishvili a Togonidze[32]).
Tzv. odklony v trestnom procese umožnili viaceré ustanovenia v súčasnosti platného Trestného poriadku – zák. č. 301/2005 Z. z.. Spočívajú predovšetkým v tzv. vyhlásení o vine a v možnosti uzavretia dohody o vine a trestne. V obidvoch prípadoch ide o inštitúty umožňujúce trestne stíhaným osobám v prípade deklarovania svojej viny zo spáchania skutku popísaného v uznesení o vznesení obvinenia vzdať sa práva na vykonanie kontradiktórneho dokazovania vo vzťahu k doznávajúcim sa osobám a využiť tak zákonodarcom stanovené benefity nielen pokiaľ ide o druh a výšku trestu, ale i dĺžku konania.
V prípade využitia takéhoto odklonu (vo svojej podstate v obidvoch prípadoch ide o inštitút, ktorý sa v anglo-americkej kultúre označuje ako „plea bargaining“) sa zo strany súdu v zásade predpísaným a nie arbitrárnym spôsobom skúma „kvalita vôle“ obžalovaného z hľadiska skúmania všeobecných náležitostí vôle vyjadrenej v právnom úkone, pričom deje sa to v štádiách konania, kedy ešte ku kontradiktórnemu konaniu ani nedošlo.
Táto možnosť je daná v záverečných štádiách prípravného konania resp. len v úvodných štádiách hlavného pojednávania, týka sa možnosti ukončenia veci len vo vzťahu k svoju vinu priznávajúcim sa osobám, pričom súd v konaní o dohode o vine a treste je oprávnený dohodu odmietnuť a rovnako je oprávnený neprijať vyhlásenie o vine a treste. Musí tak však učiniť v zákonom predpísanom čase a nemôže napr. čakať na to, ako dopadne konanie o spoluobvinených, ktorí sa nepriznali – ak by tak učinil, bolo by to nielen bizarné, ale priamo by to popieralo zmysel odklonu a v konečnom dôsledku by to poprelo právo priznávajúcej sa osoby na včasnú rekciu štátu na jeho postoj k veci, ktorého podstata je jednoduchá – chcem sa priznať a nechcem dokazovanie o tom, či vo vzťahu k mojej osobe sa skutok stal alebo nie[33]. Zdôrazňujeme, že žiadny súd nie je povinný dohodu schváliť a priznanie prijať – o umožnení či neumožnení odklonu však musí rozhodnúť v predpísanom konaní a predpísanom čase. Zjednodušene povedané, súd v zásade nemôže ignorovať vôľu obvineného či obžalovaného spôsobom – počkaj si na výsledky dokazovania (on sa totiž dokazovania z rôznych dôvodov chce zriecť), tvoja ochota konať o dohode o vine a treste je predčasná, tvoja vôľa priznať sa je predčasná... Čo však musí urobiť, je že musí skúmať obsah prejavenej vôle z hľadiska náležitostí právneho úkonu.
V zmysle všeobecne akceptovanej teórie pri každom právnom úkone sa tento skúma z hľadiska „kvality prejavenej vôle“ (každý prejav vôle, nielen z hľadiska civilného práva totiž smeruje k vzniku, zmene alebo zániku tých práva a povinností, ktoré právne predpisy spájajú s týmto prejavom). Skúma sa teda určitosť, zrozumiteľnosť a vážnosť vôle, pričom ak je právnemu úkonu predpísaná forma, posudzuje sa aj dodržanie tejto formy. Z hľadiska atribútov vôle sa, samozrejme, posudzuje aj jej sloboda – teda či napr. právny úkon nebol učinený v omyle, ktorý bol vyvolaný úmyselne alebo ľsťou.
Pretaviac vyššie uvedené do konkrétností každého odklonu, súd neskúma (a definitívne ani nemôže skúmať, lebo k dispozícii má len písomné informácie zo spisu a ešte nevykonal dokazovanie) „absolútnu“ vierohodnosť priznania sa (ako uviedol aj ESĽP vo veci Navalnyy a Ofitserov, v prípade vydania rozsudku na podklade dohody o vine a treste ustálený skutkový stav nie je výsledkom súdneho prieskumu ale konania o dohode o vine a treste medzi prokurátorom a obvineným v dôsledku čoho skutkové okolnosti o ktoré sa opiera rozsudok sú skôr predpokladané než dokázané) – snáď s výnimkou zo spisu vyplývajúcej zjavne zrejmej absurdity takéhoto kroku, keď je napr. evidentné, že niekto zjavne chce zobrať vinu na seba z dôvodu v konečnom dôsledku nenáležitej pomoci druhému.
Takáto situácia však už je skôr odrazom inej náležitosti vôle, než je podanie pravdivej verzie priebehu udalostí – konkrétne jej vážnosti a slobody resp. je to o pochybnostiach o vážnosti a slobode prejavenej vôle. Ak súd je toho názoru, že napr. dohoda o vine a treste (neprimeraný trest a, prípadne alebo, v konečnom dôsledku z obidvoch strán dohody „obchod so spravodlivosťou“) alebo priznanie sa je „chladný kalkul“, prípadne ak súd má nebodaj k dispozícii informácie alebo indície preukazujúce nátlak na priznávajúcu sa osobu, nielen že môže, ale by aj mal odklon v predpísanom čase odmietnuť, čo sa v praxi súdov už viackrát stalo. Rovnako sa stalo i to, že skutková veta u „tretích“ osôb bola konštruovaná inak, než u osôb doznávajúcich sa, resp. tretia osoba pôvodne doznávajúcim sa označená ako osoba participujúca, bola v konečnom dôsledku spod obžaloby oslobodená.
Pokiaľ ide o konštrukciu skutkovej vety u osoby, u ktorej súd nepochybuje a vážnosti a slobode vôle, v zásade ani nemá k dispozícii možnosti modifikovať priznanie sa obžalovaného. Keď sa teda niekto prizná, že napr. „bol členom skupiny, na čele ktorej stála osoba, ktorú on poznal pod takým alebo onakým menom, podpisoval doklady účtovníčke menom... dával príkazy svojim podriadeným, konkrétne tomu a tomu..., v skutku vo veci priznávajúceho sa niet dôvodu skutkovú vetu meniť a ani využitie iniciálok u tretích osôb nič nemôže zmeniť na tom, že všetkým je jasné, o kom je reč a koho obžalovaný (obvinený) označuje ako osobu participujúcu na trestnom čine. Dokonca aj zvolenie čo najmenej ofenzívneho textu v súvislosti s nevyhnutným označením tretích osôb (skutková veta musí byť dostatočne určitá a nezameniteľná s iným skutkom) u osôb sledujúcich daný prípad nemôže neviesť k záveru, že nielen doznávajúca sa osoba, ale aj súd a verejnosť presne vie, o kom je reč. Čo však je úplne jasné, je to, že akokoľvek formulovaná vina u osoby, ktorá sa priznala, nesmie mať žiadny vplyv na kontradiktórne konania ohľadne osôb, ktoré svoju vinu za v zásade tie isté skutky, ku ktorým sa niektorí priznali, popreli.
Všeobecne k odňatiu veci a otázke zákonného sudcu
V poradí druhým rozhodnutím senátu 4 To najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu[34] vo veci R. L. došlo k odňatiu veci Špecializovanému trestnému súdu a jej prikázaniu Krajskému súdu v Banskej Bystrici podľa §§ 325, 23 ods. 2 Tr. por. a § 91 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (toto rozhodnutie bolo následne revidované rozhodnutím senátu 5 To toho istého súdu). K senátom 4 To zvolenému postupu však môže odvolací súd pristúpiť len za výnimočných okolností, inak sa sám dostáva do rozporu s čl. 6 § 1 Dohovoru garantujúceho aj právo na zákonného sudcu resp. v tomto prípade aj na zákonný súd.
Základným kritériom pre posúdenie existencie dôležitých dôvodov je najmä fakt, či u miestne a vecne príslušného súdu (senátu) je možné zaistiť dodržanie základných zásad trestného konania, ako sú uvedené v § 2 Trestného poriadku., a vylúčiť akékoľvek pochybnosti o nestrannosti súdu (senátu). Zmienené dôležité dôvody musia byť zreteľné, zrejmé a bezpochybné a ich existencia musí byť jednoznačne preukázaná (nález ÚS ČR sp. zn. III. ÚS 90/95 zo dňa 7. 12. 1995).
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru súd musí byť vždy zriadený zákonom, pričom jasne musí byť stanovená jeho vecná i miestna príslušnosť. Uvedená požiadavka je vyjadrením zásady vlády práva, ktorá je obsiahnutá v systéme ochrany zaručovanej Dohovorom a jej protokolmi inak by nedisponoval legitimitou nevyhnutnou, v demokratickej spoločnosti, na prejednanie individuálnych prípadov.[35]
Pod pojmom „zákon“ je v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru potrebné rozumieť nielen právne predpisy upravujúce zriadenie a právomoci súdnych orgánov ale tiež akékoľvek iné ustanovenia vnútroštátneho práva v prípade porušenia ktorých by sa účasť jedného alebo viacerých sudcov na prejednaní veci stala nezákonnou. Patria sem najmä ustanovenia o nezávislosti členov senátu, o dĺžke ich funkčného obdobia, nestrannosti a o existencii procesných záruk.[36]
Zmena sudcu musí byť sprevádzaná jasnými procesnými a organizačnými pravidlami, ak účasť sudcu v ďalšom konaní nie je možná[37]. Pokiaľ niekto nariadi zmenu sudcu či nebodaj súdu spôsobom, ktorý nespĺňa podmienky „nemožnosti pokračovania vo veci zo zákona určeným sudcom alebo súdom“ bez splnenia vyššie uvedených podmienok, veľmi vážnym spôsobom sa dostáva do kolízie s garantovaním práva na spravodlivý proces dopredu predvídateľným a zákonom stanoveným súdom.
Nemožno súhlasiť s názorom, že právo na zákonného sudcu vyjadrené v čl. 6 § 1 Dohovoru ako aj čl. 48 ods. 1 Ústavy sa vzťahuje len na obvineného. V trestnom konaní je súd povinný dbať na práva všetkých subjektov zúčastnených na konaní počnúc obvineným a jeho právom na účinný výkon obhajoby ako aj práva prokurátora v rámci náležitého vedenia obžaloby a v neposlednej rade aj poškodeného na účinné objasnenie protiprávneho zásahu do jeho práv trestným činom, najmä ak sa jedná o zásah do práv garantovaných čl. 2 a 3 Dohovoru[38] a náhradu škody uplatňovanú v adhéznom konaní, na ktoré sa vzťahujú princípy civilného sporového konania. Ak teda senát 4 To najvyššieho súdu založil vylúčenie sudcov Špecializovaného trestného súdu na dôvodoch, ktoré z pohľadu zákona alebo judikatúry neobstoja a nemajú oporu ani v Dohovore a už vôbec nie v judikatúre ESĽP, ako bolo objasnené vyššie, porušil tým ustanovenia týkajúce sa zákonného sudcu v tomto prípade dokonca zákonného súdu, a to bez ohľadu na skutočnosť, že tým vyhovel námietke obžalovaných.
Niekoľko poznámok k práci s judikatúrou ESĽP a komunitárnym právom (Štrasburg a Bruesel je dobrý sluha ale zlý pán...)
Ako už bolo uvedené vyššie, judikatúra ESĽP má kazuistický charakter a preto práca s ňou si vyžaduje vysoko analytický prístup a dôsledné oboznámenie sa nielen s tzv. právnou vetou ale aj so skutkovými okolnosťami prípadu, špecifikami národného práva ako aj inými rozhodnutiami ESĽP k danej problematike. V trestnej praxi sa stav, kedy zákony sú nahradzované právnymi vetami judikátov, a tieto právne vety interpretované jazykovým spôsobom sú namiesto zákona používane ako platné normy, označuje ako kauzálny pozitivizmus. V zásade sa jedná o nežiaduci jav, kedy súdy v rámci svojho rozhodovania nekriticky aplikujú niektoré interpretačné závery, ku ktorým v súvislosti s rozhodovaním konkrétnych prípadov dospela predchádzajúca súdna prax, pričom s týmito závermi pracujú ako s právnymi normami, a ako také majú teda vplyv na výsledok súdneho rozhodnutia.[39].
Ukážkovým príkladom akým spôsobom je potrebné pracovať s judikatúrou ESĽP je podľa nášho názoru rozhodovacia prax Spojeného kráľovstva.[40] V rozhodnutí vo veci Horncastle[41] britský najvyšší súd analyzoval desiatky rozhodnutí ESĽP týkajúcich sa tzv. sole and decisive rule – upravujúce otázku prípustnosti, hodnotenia a založenia viny obvineného na výsluchu svedka, ktorému obvinený nemal možnosť klásť otázky, ak sa jedná o jediný a rozhodujúci dôkaz - v kontexte národnej úpravy v rozhodnutí vo veci vo veci Hicks[42] odvolací súd rovnako analyzoval relevantnú judikatúru ESĽP[43] k otázke preventívneho obmedzenia osobnej slobody podľa čl. 5 § 1 b), c) Dohovoru. Súčasne v tomto rozhodnutí formuloval princípy uplatňujúce sa pri aplikácii judikatúry ESĽP, a to nasledovne:
Vzťah medzi štrasburským a národnými súdmi nemožno vnímať ako vzťah nadriadenosti a podriadenosti a súdy si nemožno zamieňať s orgánmi štátnej správy. Tento vzťah je nikdy nekončiaci dialóg, ktorý sám o sebe je garantom nielen správnej aplikácie práv zaručených Dohovorom, ale aj ďalšieho rozvoja systému ochrany základných ľudských práv a slobôd v jednotlivých zmluvných štátoch. Otázkou však ostáva, či vnútroštátne súdy sú ochotné tento dialóg viesť spôsobom, ktorý buď ignorovaním štrasburskej judikatúry alebo selektívnym výberom právnych viet nevedie k doslova k dezinterpretačným absurditám.
V súvislosti s témou článku nie je možné nespomenúť aj Smernicu Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní z 9. marca 2016 (ďalej „smernica“). Autori článku (a ani súd vo veci R.L.) nespochybňujú, že smernice Európskeho parlamentu a Rady (tzv. komunitárne právo) aj pred ich adaptovaním sú významným interpretačným pravidlom aj v rámci rozhodovania súdov, pričom v tomto prípade ide o smernicu, ktorá výrazne limituje označovanie tretích osôb za osoby vinné „ak ešte týmto osobám nebola preukázaná vina zákonným spôsobom“[44]
Aj mediálne sledovaný ping pong medzi súdmi v prípade R.L., cez ktorý predovšetkým analyzujeme nastolenú tému, však nie je príkladom veci, kde by jej priebeh akýmkoľvek spôsobom mohol navodiť situáciu, v rámci ktorej by „prezumovanie skutkovej situácie“ v predchádzajúcich súvisiacich rozhodnutiach pre obžalovaných v predmetnej veci akýmkoľvek spôsobom narúšalo právo na spravodlivý proces a prezumpciu neviny v ich veci“. Treba totiž ešte raz zdôrazniť, že v prípadoch viacvrstevnej kriminality prejednávanej v niekoľkých konaniach tieto musia končiť rozhodnutiami o vine či nevine obvinených alebo obžalovaných osôb, pričom rozhodnutia o vine zákonite viacvrstevnatosť prejednávaných prípadov musia vystihovať – a to aj nevyhnutným označením tretích osôb (ako už bolo uvedené, súd si nemôže dovoliť napr. v prípadoch korupcie u prejednávaní viny podplácajúcich osôb neoznačiť osobu podplácanú, lebo inak by bol skutok neurčitý a zameniteľný s iným). Rozhodnutia o vine sa však týkajú len osôb v tej ktorej veci postavených pred súd a, ako už bolo uvedené, nemožno z nich vyvodzovať nič vo vzťahu k tretím osobám.
Z tohto pohľadu je potom potrebné vysvetľovať aj rozhodnutia o vine, ako o nich hovorí smernica (napr. (16) preambuly, čl. 4 smernice). Všetky záruky stanovené smernicou je nutné vzťahovať na „konanie o sebe“ a jej zmysel je potrebné vykladať v zmysle striktného garantovania práva na kontradiktórny alebo iný proces, ktorý zabezpečí „neprenášanie hodnotiacich súdov z jedného rozsudku do druhého v separátne prejednávaných veciach“. Treba už len dodať, že aj táto smernica ako „politický“ dokument je odrazom implementácie Dohovoru o ľudských právach ESĽP, pričom tento „odraz“ (ide o stanovenie interpretačných pravidiel, ktoré sú z tohto pohľadu v podstate prameňom práva) je najlepšie odsledovateľný práve v judikatúre ESĽP, ktorá je opísaná vyššie.
V rámci tohto príspevku považujeme za potrebné uviesť, že vo veci R. L. jeden z autorov tohto príspevku ako člen senátu Špecializovaného trestného súdu, ktorý jeho vec prejednával, nie je len pozorovateľ. Považujeme však nielen za možné, ale dokonca za potrebné v širšom kontexte vysvetliť stanovisko sudcov (pokiaľ nám je známe, všetkých sudcov súdu, na ktorom pracujeme), ktorí sa stotožňujú s názorom kolégia najvyššieho súdu uvedeného vo vyššie citovanom stanovisku. Sme toho názoru, že pokiaľ sa dodržia vyššie uvedené pravidlá, samotné prejednanie súvisiacich vecí jedným senátom alebo jedným sudcom vrátane zmienky o na trestnej činnosti participujúcich osobách samo o sebe nemôže viesť k „manifestly unreasonable“ výsledku konania, tobôž nie k vysloveniu zaujatosti sudcov.
Považujeme za potrebné ešte raz zdôrazniť,, že prípad R. L. nie je jediný „skupinový“ prípad, kedy niektorí obvinení využili možnosť odklonov a niektorí nie. Napriek tomu, že judikatúra súdu, na ktorom pracujeme, často má výhrady voči neodôvodnenému deleniu vecí v rámci prípravného konania, je úplne evidentné, že vo veciach, kde sa stíhajú desiatky obvinených z rôznych dôvodov nie je možné konať spoločne[45]. Ak by malo platiť, že akýkoľvek počin sudcu konajúceho napr. in absentia tretích podozrivých osôb v rámci veci nevyhnutne sa zaoberajúci širším kontextom kriminálneho prípadu (zahrnutie tretích osôb do nevyhnutného opisu skutku napr. v prípade priznania sa alebo konania v neprítomnosti) je dôvodom na jeho vylúčenie, totálne to znefunkční nielen činnosť Špecializovaného trestného súdu, ale aj činnosť mnohých ďalších, najmä menších súdov, kde trestnú agendu vykonávajú napr. len dvaja alebo traja trestný sudcovia. Úplne lapidárnym príkladom je práve prípad R. L. – ako konštatuje predseda Špecializovaného trestného súdu v návrhu na odňatie veci (vychádzal z názoru v tom čase chronologicky posledného rozhodnutia najvyššieho súdu), na „jeho“ súde ostal len jeden sudca (aj to v kolektíve nový), ktorý nemal do činenia s niektorým z prípadov týkajúcich sa skupiny okolo R. L. Treba len dodať, že táto skupina ani v súvislosti s „kvalitou“ ani v súvislosti s „kvantitou“ činnosti nie je na tomto súde výnimkou.
Odsúvanie odklonov na čas po vykonaní kontradiktórneho konania považujeme za protizákonný nezmysel, rovnako nezmyselným sa nám javí byť konštatácia zaujatosti každého sudcu, ktorý dostal na stôl „skupinovú vec“, v rámci ktorej predtým schvaľoval nejakú dohodu resp. akceptoval a prijal priznanie obžalovaného. Napriek tomu si dovolíme formulovať odkaz, že je potrebné byť opatrným a zahrnutie tretích pred súd ešte nepostavených osôb do skutkových viet rozsudkov je potrebné v čo najväčšej miere minimalizovať. Samozrejme, ako je to vyššie uvedené, najmä z dôvodov nárokov na určitosť a nezameniteľnosť skutkových viet, to často bez spomenutia tretích osôb ako osôb participujúcich na trestnej činnosti jednoducho nejde. Ak niekto podpláca a sudca uznáva vinu na základe priznania sa, nemôže nenapísať, koho priznávajúci označil ako osobu, ktorú podplácal, ak sa niekto priznal, že bol členom zločineckej skupiny a vymenúva jej hierarchickú štruktúru, sudca nemôže nevymenovať priznávajúcim sa označené osoby. Problémom môže byť jedine situácia, ak sudca spôsobom „copy and paste“ prenesie svoje hodnotiace súdy z jedného rozsudku do druhého a napr. dohoda o vine a treste tak predstavuje východisko aj pre konanie o osobe, ktorej sa netýkala.
Existuje niekoľko spôsobov ako minimalizovať ofenzívnosť jazyka vo vzťahu k tretím osobám vo výrokoch a prípadne aj odôvodneniach rozsudkov, pričom platí zásada „nič z výsledkov prejednania odklonov doznávajúcich sa osôb nesmie byť použité v kontradiktórnom konaní osôb, ktoré svoju vinu nepriznávajú ako dôkaz sám o sebe proti nim“. Jedno z možných riešení je naznačené v predchádzajúcom odseku – v skutkových vetách týkajúcich sa doznávajúcich sa osôb, možno nimi označené tretie na trestnej činnosti participujúce osoby v súlade so skutočnosťou označiť za osoby „nimi označené“. Druhé riešenie je označovať „tretie osoby“ ako „osoby stíhané v samostatnom konaní“ („separately prosecuted“, ako Karamana v spomenutej veci označoval nemecký súd). Z najmenej šťastné (ale prípustné) považujeme uvádzanie iniciálok „tretích osôb“.
Teda, vychádzajúc z vyššie uvedeného a parafrázujúc slová jedného z priateľov spoluautora tohto článku, „wording is important, the substance is everything“ (zvolené slová sú dôležité, základom je však podstata)[46]. „Nešťastnému jazyku“ by sa sudcovia mali pokúsiť v čo najväčšej miere vyhnúť, avšak podstata je inde – v nastolení spravodlivosti.
[1] Ide o postupy exaktne upravené v §§ 257 a 331 - 335 Trestného poriadku
[2] V argumentácii sa o. i. odvoláva na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva Rojas Morales proti Taliansku zo dňa 16.11.2000 č. 39676/98 a Ferrantelli a Santangelo proti Taliansku zo dňa 7.8.1996 č. 19874/92
[3] Stanovisko zo dňa 5.4.2017, sp. zn. Tpj 11/2017 publikované v Zbierke rozhodnutí pod. č. 5/2017
[4] Ide o právoplatne doposiaľ neskončenú vec a aj preto sa autori článku budú vyjadrovať výlučne k všeobecne nastolenému problému prezumpcie neviny a práva na spravodlivý proces – najmä z pohľadu možnosti či nemožnosti konať vo veci u sudcov, ak predtým boli zainteresovaní do riešenia odklonov zahŕňajúcich vyslovenie participácie tretích osôb aktuálne postavených pred „ich“ súd
[5]rozhodnutia ESĽP vo veci Daktaras proti Litve, zo dňa 10. 10. 2000, č. 42095/98, § 42 a A. L. proti Nemecku, zo dňa 28. 4. 2005, č. 72758/01, § 31
[6]rozhodnutie ESĽP vo veci Lavents proti Lotýšsku, zo dňa 28. 11. 2002, č. 58442/00, § 126
[7]rozhodnutie ESĽP vo veci Abramyan proti Rusku zo dňa 9 10. 2008, 10709/02, § 34 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra najmä Mattocia proti Taliansku zo dňa 25. 7. 2000, 23969/94, § 59-61
[8]rozhodnutie ESĽP vo veci Pélissier and Sassi proti Francúzsku, zo dňa 25. 3. 1999, č. 25444/94, § 54
[9]Trestný poriadok pomerne precízne vymedzuje požiadavky na opis skutku a to v § 206 ods. 3 (uznesenie o vznesení obvinenia), § 235 písm. c) (obžaloba) a § 163 ods. 3 (rozsudok)
[10]rozhodnutie ESĽP vo veci Karaman proti Nemecku zo dňa 27. 2. 2014, č. 17103/10
[11] “…separately prosecuted Zekeriya Karaman...“, § 14
[12] Karaman proti Nemecku, § 43. Zároveň však ESĽP v § 64 povedal, že „v komplexných trestných konaniach zahŕňajúcich niekoľko osôb, o ktorých sa nemôže konať spoločne, referencie súdu o participácii tretích osôb, ktorých vec neskôr môže byť prejednávaná osobitne, môžu byť nevyhnutné pre vyhodnotenie viny osôb postavených pred súd (v ďalšom potom ESĽP vysvetľuje to, čo naša právna teória nazýva určitosťou a nezameniteľnosťou skutkovej vety bez možností uvádzania faktov ako púhych tvrdení či podozrení - allegations or suspicions)
[13] rozhodnutie ESĽP vo veci Navalnyy a Ofitserov proti Rusku zo dňa 23.februára 2016 č. 46632/13 a 28671/14
[14] Podľa § 90 ruského trestného poriadku účinného v rozhodnom čase skutkové okolnosti ustálené v rozsudku, ktorý nadobudol právoplatnosť vydaný súdom v trestnom konaní, civilným alebo obchodným súdom alebo v správnom konini majú byť prijaté súdom, prokurátorom alebo vyšetrovateľom bez ďalšieho skúmania, hoci takéto rozhodnutie nemôže prejudikovať vinu osoby, ktorá sa nezúčastnila na trestnom konani. Uvedené ustanovenie bolo s účinnosťou od 29. 6. 2015 zmenené s tým, že boli vyňaté rozhodnutia vydané v zrýchlenom konani a v konaná o dohode o vine a treste. Porovnaj § 7 Trestného poriadku.
[15]rozhodnutie ESĽP vo veci Navalnyy proti Russku, zo dňa 2. 2. 2017, č. 29580/12 a ďalšie
[16] rozhodnutie ESĽP vo veci Navalnyy proti Rusku zo dňa 17. 10. 2017, č. 101/15
[17] rozhodnutie ESĽP vo veci Bauras proti Litve zo dňa 31. 10. 2017 č. 56795/13
[18] rozhodnutie ESĽP vo veci Allen proti Spojenému kráľovstvu, zo dňa 12. 7. 2013, č. 2542409/09, §§ 125,126
[19] Napr. Karaman proti Nemecku, § 42, Bauras proti Lotýšsku, § 52
[20] Bauras proti Litve, § 54
[21]rozhodnutie ESĽP vo veci Delcourt proti Belgicku zo dňa 17. 1. 1970, č. 2689/65
[22]rozhodnutie ESĽP vo veci Hausschildt proti Dánsku zo dňa 24. 5. 1989 č. 10486/84
[23]rozhodnutie ESĽP vo veci Khodorkovkyi a Lebedev proti Rusku, zo dňa 25. 7. 2013, č. 11082/06 a 13772/05, § 537
[24]rozhodnutie ESĽP vo veci Bezek proti Nemecku zo dňa 21. 4. 2015, č. 4211/12 a 5850/12
[25]rozhodnutie ESĽP vo veci Khodorkovskyi a Lebedev proti Rusku, zo dňa 25. 7. 2013, č. 11082/06 a 13772/05, § 544
[26]rozhodnutie ESĽP vo veci Schwarzenberg proti Nemecku zo dňa 10. 8. 2006 č. 75737/01
[27]Viď §§ 42 a 43 predmetného rozhodnutia, obdobne sa ESĽP vyjadril aj vo veci Thomann proti Švajčiarsku, zo dňa 10. 6. 1996 č. 17602/91, § 35, kde je doslova uvedené „sudcovia, ktorí opätovne rozhodujú v prítomnosti obžalovaného vec, o ktorej najskôr museli rozhodovať in absentia na základe dôkazov, ktoré mali vtedy k dispozícii, nie sú v žiadnom prípade viazaní svojim predchádzajúcim rozhodnutím. Úplne nanovo posudzujú celý prípad, všetky otázky, ktoré sa prípadu týkajú, zostávajú otvorené a v novom konaní sú predmetom kontradiktórneho konania s výhodou komplexnejších informácií, ktoré môžu byť získané osobnou prítomnosťou obžalovaného“
[28] rozhodnutie ESĽP vo veci Poppe proti Holandsku, zo dňa 24. 3. 2009, č. 32271/04
[29] rozhodnutie ESĽP vo veci Miminoshvili proti Rusku zo dňa 28. 6. 2011, č. 20197/03
[30] rozhodnutie ESĽP vo veci Khodorkovskyi a Lebedev proti Rusku, zo dňa 25. 7. 2013, č. 11082/06 a 13772/05
[31] rozhodnutie ESĽP o neprípustnosti sťažnosti vo veci Bezek proti Nemecku zo dňa 21. 4. 2015, č. 4211/12 a 5850/12
[32] rozhodnutie ESĽP vo veci Natsvlishvili a Togonidze proti Gruzínsku, zo dňa 29. 4. 2014, č. 9043/05, § 90
[33] V rámci kontradiktórneho konania o ďalších spoluobvinených zákonodarca v § 257 ods. 8 Trestného poriadku priamo umožňuje u osôb činiacich vyhlásenie o vine ich samostatný výsluch o účasti tretích osôb, čím, použijúc logické metódy výkladu textu zákona, dokonca dáva najavo, že samotné doznanie sa obvineného samo o sebe nemôže nič prejudikovať vo vzťahu k tretím osobám, nech by priznávajúci sa do svojho doznania zahrnul akýkoľvek počet spolupáchateľov, či inak participujúcich osôb, pričom doznanie sa v konaní o tretích osobách sa nijak nemôže použiť)
[34] Uznesenie NS SR zo dňa 7. 7. 2017 sp. zn. 4To 2/2017
[35] medzi mnohými napr. rozhodnutia ESĽP vo veci Jorgic proti Nemecku, zo dňa 12. 7. 2007, č. 74613/01, § 64; Richert proti Poľsku, zo dňa 25. 10. 2011, č. 54809/07, § 41, Lavents proti Lotýšsku, § 114; Gorgiladze proti Gruzínsku, zo dňa 20. 10. 2009, č. 4313/04,§ 67; Kontalexis proti Grécku, zo dňa 31. 5. 2011, č. 59000/08, § 38, Aviakompaniya A.T.I., ZAT v. Ukrajina, zo dňa 5. 10. 2017, č. 1006/07.
[36] rozhodnutie ESĽP vo veci Gurov proti Moldavsku, zo dňa 11. 7. 2006, č. 36455/02, § 36.
[37] rozhodnutie ESĽP vo veci Škaro proti Chorvátsku, zo dňa 6. 10. 2016, č. 6962/13, § 24
[38] právo na život a zákaz mučenia
[39] Vladislav Hřebíček: Kazuistický pozitivismus v trestním právu, [Trestněprávní revue 7-8/2014, s. 167]
[40] http://jinepravo.blogspot.de/2014/12/justicni-dialog-jak-se-slusi-patri.html
[41] Rozhodnutie NS Spojeného kráľovstva vo veci R v Horncastle a spol zo dňa 9. 12. 2009, [2009] UKSC 14; pozri aj rozsudok ESĽP vo veci Horncastle proti Spojenému kráľovstvu zo dňa 16. 12. 2014, č. 4184/10
[42] Rozhodnutie odvolacieho súdu pre Anglicko a Wales R(Hicks) v. Commisioner of Police of the Metropolis zo dňa 22. 1. 2014 [2014] EWCA Civ 3, bod 69 a nasl.
[43] napr. rozhodnutia ESĽP vo veci Ostendorf proti Nemecku zo dňa7. 3. 2013, č. 15598/08, Lawless proti Írsku (č. 3) zo dňa 1. 7. 1961, č. 332/57, Brogan proti Spojenému kráľovstvu zo dňa 29. 11. 1988, č. 11209/84 a ďalšie, Jecius proti Litvezo dňa 31. 7. 2000, č. 34578/97, Nicol a Selvanayagam proti Spojenému kráľovstvu zo dňa 11. 1. 2001, č. 32213/96 a mnohé ďalšie pričom následne Najvyšši súd Spojeného kráľovstva vo svojom rozhodnutí zo dňa 15. 2. 2017, [2017] UKSC 9 sa priklonil k menšinovému názoru sudcov Lemmensa a Jäderbloma vyjadrenému v ich odlišnom stanovisku v rozhodnutí ESĽP vo veci Ostendorf proti Nemecku
[44] (16) preambuly uvedenej smernice
[45] Tento fakt uznáva aj ESĽP – viď napr. Karaman proti Nemecku, § 64
[46] Pôvodne ide o výrok „system is important, people are everything“ (systém je dôležitý, ľudia sú všetko), ktorého obmena v prípade tohto príspevku je skutočne len parafrázou zdôrazňujúcou materiálne chápanie práva, v rámci ktorého obsah výrazne prevyšuje formu. Doslova si myslíme, že ak by niektoré vyššie uvedené vety ESĽP mali byť absolutizované a chápané čisto formalisticky, došlo by nielen k znefunkčneniu systému pripúšťajúceho odklony v trestnom práve, ale aj doslova k deformácii zdravého rozumu pripúšťajúceho priznávajúcim sa osobám (ak sa vyjadrujú slobodne a vážne) opísať priebeh skutku tak ako uznajú oni za vhodné a ako ho oni vnímali. Ich verzia však, samozrejme, v konaniach nedoznávajúcich sa osôb musí prejsť testom kontradiktórneho konania.
výťah z prednášky uskutočnenej dňa 09.05.2013 v Omšení
článok prináša analýzu znakov prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a venuje pozornosť aj problematike, do akej miery je prípustná kritika najmä verejne činných osôb.
cieľom článku bolo poukázať na manévrovací priestor obhajoby pri výkone obhajoby osôb obvinených z trestných činov najmä s drogovým prvkom.