Ďalší trest podľa § 43 Trestného zákona

 

Ďal­ší trest pod­ľa § 43 Tres­tné­ho zá­ko­na

 

JUDr. Bo­ris Šiš­ka

exter­ný dok­to­rand Tr­nav­skej uni­ver­zi­ty v Tr­na­ve

Práv­nic­ká fa­kul­ta

Ka­ted­ra tres­tné­ho prá­va a kri­mi­no­ló­gie;

jus­tič­ný ča­ka­teľ Kraj­ské­ho sú­du v Nit­re 

 

Člá­nok bol pub­li­ko­va­ný v elek­tro­nic­kom ča­so­pi­se STU­DIA IURI­DI­CA Cas­so­vien­sia 6.2018, č. 1

 

 

ABSTRAKT

Člá­nok sa prio­rit­ne za­obe­rá práv­nym vý­kla­dom pred­met­né­ho us­ta­no­ve­nia pos­ky­to­va­ným od­bor­nou li­te­ra­tú­rou, ju­di­ka­tú­rou, ako aj vý­kla­dom z poh­ľa­du auto­ro­vej vlas­tnej inter­pre­tá­cie. Cie­ľom člán­ku je ok­rem inter­pre­tá­cie ci­to­va­né­ho us­ta­no­ve­nia, pou­ká­zať aj na prob­lé­my, kto­ré sa ob­ja­vu­jú v tres­tnom ko­na­ní, pre­dov­šet­kým v sú­vis­los­ti s uk­la­da­ním „ďal­šie­ho tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti“ v od­su­dzu­jú­com roz­hod­nu­tí. Ok­rem to­ho autor ak­cen­tu­je aj na  ap­li­kač­né prob­lé­my v šir­ších sú­vis­los­tiach a de­monštru­je do­sah tak­to ulo­že­né­ho tres­tu na vy­ko­ná­va­cie ko­na­nie. Pri for­mo­va­ní svoj­ho práv­ne­ho ná­zo­ru vy­chá­dzal aj z roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti všeo­bec­ných sú­dov. V zá­ve­re sa autor za­mýš­ľa nad mož­ný­mi zme­na­mi v zmys­le de le­ge fe­ren­da v Tres­tnom zá­ko­ne v zne­ní nes­kor­ších práv­nych pred­pi­sov.

 

Úvod

Ďal­ší trest pod­ľa § 43 Tres­tné­ho zá­ko­na je špe­ci­fic­kým dru­hom tres­tu, pre­to sa sú­dy pri je­ho ap­li­ká­cií stre­tá­va­jú s niek­to­rý­mi ap­li­kač­ný­mi prob­lé­ma­mi, na kto­ré pou­ká­že­me v texte toh­to prís­pev­ku. Uve­de­né stro­hé us­ta­no­ve­nie však má svo­je mies­to, pre­to­že vy­pĺňa me­dze­ry v Tres­tnom zá­ko­ne, oso­bit­ne v prí­pa­doch, ke­dy po­su­dzo­va­nú tres­tnú vec ne­mož­no sub­su­mo­vať pod žiad­ne iné zá­kon­né us­ta­no­ve­nie (up­ra­vu­jú­ce súhrn­ný, resp. spo­loč­ný trest[1]), naj­mä pre dá­tum spá­chania skut­ku, kto­rý sa kla­die ob­vi­ne­né­mu ale­bo ob­ža­lo­va­né­mu za vi­nu. Je však nao­zaj pot­reb­ná práv­na úp­ra­va o ďal­šom tres­te v Tres­tnom zá­ko­ne ? Úsi­lím auto­ra bu­de či­ta­te­ľom pre­dos­trieť vý­klad ci­to­va­né­ho us­ta­no­ve­nia, a po­núk­nuť im od­po­veď na niek­to­ré otáz­ky, kto­ré sú­vi­sia s je­ho ap­li­ká­ciou.

 

 1)   Vý­klad po­da­ný od­bor­nou li­te­ra­tú­rou a ju­di­ka­tú­rou

Eš­te pred sa­mot­ným vý­kla­dom pred­met­né­ho us­ta­no­ve­nia, či už od­bor­nou li­te­ra­tú­rou ale­bo ju­di­ka­tú­rou, ne­mož­no opo­me­núť uve­de­nie hmot­nop­ráv­nej di­kcie us­ta­no­ve­nia § 43 Tres­tné­ho zá­ko­na.

Pod­ľa § 43 Tres­tné­ho zá­ko­na :

„Ak súd od­su­dzu­je pá­cha­te­ľa za trest­ný čin, kto­rý spá­chal pred­tým, než bol trest ulo­že­ný skor­ším roz­sud­kom vy­ko­na­ný, a uk­la­dá mu trest rov­na­ké­ho dru­hu, nes­mie ten­to trest spo­lu s do­te­raz ne­vy­ko­na­nou čas­ťou tres­tu ulo­že­né­ho skor­ším roz­sud­kom pre­vy­šo­vať naj­vyš­šiu vý­me­ru do­vo­le­nú tým­to zá­ko­nom pre ten­to druh tres­tu. Ak je jed­ným z tých­to tres­tov trest od­ňa­tia slo­bo­dy, ro­zu­mie sa ta­kou naj­vyš­šou vý­me­rou do­ba dvad­sia­tich pia­tich ro­kov ale­bo trest od­ňa­tia slo­bo­dy na do­ži­vo­tie.“

 

 A)   Vý­klad po­da­ný od­bor­nou li­te­ra­tú­rou

Pred­met­né us­ta­no­ve­nie rie­ši si­tuáciu, keď pá­cha­teľ po prá­vop­lat­nos­ti od­su­dzu­jú­ce­ho roz­sud­ku, ale pred vy­ko­na­ním tres­tu, spá­cha ďal­ší trest­ný čin a bol mu ulo­že­ný trest rov­na­ké­ho dru­hu. Us­ta­no­ve­nie sa up­lat­ní aj v prí­pa­de, ak za tres­tné či­ny bo­lo ulo­že­ných via­ce­ro dru­hov tres­tov, za pred­pok­la­du, že as­poň je­den z nich je v obid­voch roz­sud­koch to­tož­ný. Pod­mien­kou pre pou­ži­tie us­ta­no­ve­nia je tiež sku­toč­nosť, že sa s vý­ko­nom tres­tu za skôr spá­cha­ný čin eš­te ne­za­ča­lo ale­bo ta­ký­to trest eš­te v ce­los­ti ne­bol vy­ko­na­ný. Vzťa­hu­je sa na všet­ky dru­hy tres­tov, bez oh­ľa­du na ich po­va­hu.[2]

V uve­de­nej si­tuá­cií je však nes­mier­ne dô­le­ži­té správ­ne po­sú­diť, ke­dy priš­lo k spá­chaniu ďal­šie­ho tres­tné­ho  či­nu vo vzťa­hu ku skor­šie­mu od­su­dzu­jú­ce­mu roz­sud­ku. V prí­pa­de, ak sa pá­cha­teľ do­pus­til uve­de­né­ho ko­na­nia po prá­vop­lat­nos­ti od­su­dzu­jú­ce­ho roz­sud­ku za skor­ší trest­ný čin, ide o re­ci­dí­vu, kto­rá sa po­su­dzu­je sa­mos­tat­ne, a pri­me­ra­ne sa pou­ži­jú us­ta­no­ve­nia § 38 od­sek 5, od­sek 6 Tres­tné­ho zá­ko­na, res­pek­tí­ve v prí­pa­de pre­či­nu súd ne­bu­de zvy­šo­vať tres­tnú sadz­bu, ale bu­de sa ria­diť iba sadz­bou uve­de­nou v skut­ko­vej pod­sta­te. Aj tu sa ok­rem vy­ššie po­pí­sa­ných us­ta­no­ve­ní mu­sí pou­žiť us­ta­no­ve­nie o ďal­šom tres­te. V prí­pa­de, že sa pá­cha­teľ do­pus­til uve­de­né­ho tres­tné­ho či­nu v ča­se me­dzi vy­hlá­se­ním od­su­dzu­jú­ce­ho roz­sud­ku pr­vos­tup­ňo­vé­ho sú­du a prá­vop­lat­nos­ťou toh­to roz­sud­ku, pou­ži­je sa prá­ve us­ta­no­ve­nie o ďal­šom tres­te.[3]

Ulo­že­nie ďal­šie­ho tres­tu pri­chá­dza do úva­hy vte­dy, keď pá­cha­teľ spá­chal ďal­ší trest­ný čin po vy­ne­se­ní od­su­dzu­jú­ce­ho roz­sud­ku za pred­chá­dza­jú­ci trest­ný čin, av­šak v ča­se, keď ten­to roz­su­dok eš­te ne­na­do­bu­dol prá­vop­lat­nosť, ale­bo aj po je­ho prá­vop­lat­nos­ti v prí­pa­de, ak trest eš­te ne­vy­ko­nal. Ta­ký­to trest nes­mie spo­lu s do­te­raz ne­vy­ko­na­nou čas­ťou tres­tu ulo­že­né­ho skor­ším roz­sud­kom pre­vy­šo­vať naj­vyš­šiu vý­me­ru do­vo­le­nú Tres­tným zá­ko­nom pre ten­to druh tres­tu.[4]

Uve­de­né us­ta­no­ve­nie sa te­da up­lat­ní nie­len v prí­pa­de pra­vej, ale aj v prí­pa­de nep­ra­vej re­ci­dí­vy[5], čo mož­no vy­de­du­ko­vať z vy­ššie uve­de­né­ho vý­kla­du po­da­né­ho od­bor­nou li­te­ra­tú­rou (ko­men­tá­rom). Ako vy­ply­nu­lo z vý­kla­du z od­bor­nej li­te­ra­tú­ry, mož­no kon­šta­to­vať, že ten­to je po­mer­ne stro­hý v kaž­dej pub­li­ká­cií (v pod­sta­te len je­den od­sek).

 

 B)   Vý­klad po­da­ný ju­di­ka­tú­rou

Vý­klad pre­zen­to­va­ný ju­di­ka­tú­rou je in­he­ren­tnou esen­ciou sud­cov­skej tvor­by prá­va, v rám­ci kto­rej sa us­ku­toč­ňu­je, jed­nak inter­pre­tá­cia dot­knu­té­ho us­ta­no­ve­nia, ako aj pro­ces vy­pĺňa­nia me­dzier v práv­nom pred­pi­se, pre­dov­šet­kým vo vzťa­hu k pred­met­né­mu us­ta­no­ve­niu pod­ľa kto­ré­ho je pot­reb­né po­sú­diť uve­de­nú prob­le­ma­ti­ku. Ako už bo­lo vy­ššie spo­me­nu­té, ap­li­ká­cia us­ta­no­ve­nia § 43 Tres­tné­ho zá­ko­na nie je vô­bec čas­tá, dôs­led­kom čo­ho je aj men­ší po­čet ju­di­ká­tov, kto­ré sa kon­cen­tru­jú na vý­klad toh­to prob­le­ma­tic­ké­ho us­ta­no­ve­nia. Väč­ši­na ju­di­ká­tov, kto­ré po­dá­va­jú vý­klad ci­to­va­né­ho us­ta­no­ve­nia bo­lo pri­ja­tých prá­ve za účin­nos­ti pred­chá­dza­jú­ce­ho Tres­tné­ho zá­ko­na  (č. 140/1960 Zb.), kde bo­la úp­ra­va ďal­šie­ho tres­tu pre­ci­zo­va­ná v di­kcii us­ta­no­ve­nia § 36. K us­ta­no­ve­niu § 43 Tres­tné­ho zá­ko­na (pred­tým § 36) sa ju­di­ka­tú­ra vy­jad­ri­la nas­le­dov­ne :

„V prí­pa­de, ak bol od­sú­de­ný z vý­ko­nu tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy pod­mie­neč­ne pre­pus­te­ný, nie je mož­né po­va­žo­vať trest za vy­ko­na­ný dňom, ke­dy doš­lo k je­ho pod­mie­neč­né­mu pre­pus­te­niu, po­kiaľ ne­bo­lo pod­ľa § 68 ods. 2 roz­hod­nu­té, že sa v skú­šob­nej do­be os­ved­čil.                                     Po­kiaľ súd od­su­dzu­je pod­mie­neč­ne pre­pus­te­né­ho pá­cha­te­ľa pred up­ly­nu­tím skú­šob­nej do­by pre ďal­ší trest­ný čin spá­cha­ný v skú­šob­nej do­be, mu­sí pri vý­me­re tres­tu pri­hliad­nuť na us­ta­no­ve­nie § 43 tak, aby trest od­ňa­tia slo­bo­dy, kto­rý má byť ulo­že­ný, nep­re­sia­hol spo­lu s do­po­siaľ ne­vy­ko­na­ným zvyš­kom pred­chá­dza­jú­ce­ho tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy 25 ro­kov. Otáz­ku, či pred­chá­dza­jú­ci do­po­siaľ neod­py­ka­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy ale­bo je­ho zvy­šok bu­de či ne­bu­de vy­ko­na­ný, rie­ši súd sa­mos­tat­ne ako pred­bež­nú otáz­ku pod­ľa § 7 ods. 1 TP.“ (Up­ra­ve­né zne­nie). (Roz­su­dok Nej­vyš­ší­ho sou­du ČSSR sp. zn. 4 Tz 42/65 z 15. jú­la 1965 - pub­li­ko­va­ný pod  R 48/1965).

„Po­kiaľ ne­bo­lo prá­vop­lat­ne roz­hod­nu­té, že sa od­sú­de­ný pri pod­mie­neč­nom od­sú­de­ní, pod­mie­neč­nom pre­pus­te­ní ale­bo pri pod­mie­neč­nom od­pus­te­ní tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy am­nes­tiou pre­zi­den­ta neos­ved­čil, a že sa vy­ko­ná trest ale­bo je­ho zvy­šok, a po­kiaľ pri no­vom od­sú­de­ní za trest­ný čin spá­cha­ný v skú­šob­nej do­be, po­sú­di súd ako pred­bež­nú otáz­ku, či v dôs­led­ku no­vé­ho od­sú­de­nia pri­chá­dza do úva­hy vý­kon tres­tu ale­bo je­ho zvyš­ku, ulo­že­né­ho pred­chá­dza­jú­cim roz­sud­kom.“ (Roz­hod­nu­tí Nej­vyš­ší­ho sou­du ČSSR, sp. zn. 4 Tz 43/67 z 6. jú­na. 1967 - pub­li­ko­va­ný pod R 14/1968-III).

„V prí­pa­de tzv. ďal­šie­ho tres­tu v zmys­le § 36 TZ[6]  ide o re­ci­dí­vu, a nie o sú­beh.“ (Roz­hod­nu­tí Nej­vyš­ší­ho sou­du ČSSR, sp. zn. 6 Tz 35/70 z 26. no­vem­bra 1970 – pub­li­ko­va­ný pod R 39/1971).

„Roz­ho­du­jú­cim dňom pre ap­li­ká­ciu us­ta­no­ve­nia § 36 Tr. zák. je deň vy­hla­so­va­nia no­vé­ho roz­sud­ku, kto­rým sa uk­la­dá trest rov­na­ké­ho dru­hu. K to­mu­to dňu nes­mie no­vo uk­la­da­ný trest spo­lu s do­siaľ ne­vy­ko­na­ným tres­tom rov­na­ké­ho dru­hu ulo­že­ným skor­ším roz­sud­kom pre­sa­ho­vať naj­vyš­šiu vý­me­ru do­vo­le­nú zá­ko­nom pre da­ný druh tres­tu.“ (Roz­hod­nu­tie Naj­vyš­šie­ho sú­du ČSSR, sp. zn. 2 Tzf 3/1985 z 24. jú­la 1985 - pub­li­ko­va­ný pod čís­lom R 17/1986).

„Pos­tu­pom pod­ľa § 36 TZ mož­no ulo­žiť kon­krét­ny trest od­ňa­tia slo­bo­dy aj vo vý­me­re, kto­rá je niž­šia než dol­ná hra­ni­ca prís­luš­nej tres­tnej sadz­by ta­ké­ho tres­tu, ale len za pred­pok­la­du, ak pred­chá­dza­jú­ce do­te­raz ne­vy­ko­na­né tres­ty od­ňa­tia slo­bo­dy, resp. ich zvy­šok, je ta­ký veľ­ký, že roz­diel me­dzi ni­mi a naj­vyš­šou prí­pus­tnou vý­me­rou je men­ší, než dol­ná hra­ni­ca ta­ké­ho tres­tu.“ (Uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR, sp. zn. 5 To/24/2000).

„I. Súd roz­ho­du­jú­ci o ap­li­ká­cii us­ta­no­ve­nia § 43 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na v prí­pa­de skut­ku, kto­rý bol spá­cha­ný pred účin­nos­ťou Tres­tné­ho zá­ko­na č. 300/2005 Z. z. a bol práv­ne hod­no­te­ný ako trest­ný čin lú­pe­že pod­ľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tres­tné­ho zá­ko­na, je po­vin­ný skú­mať, s pri­hliad­nu­tím na us­ta­no­ve­nie § 16 ods. 1 skor­šie­ho Tres­tné­ho zá­ko­na a      § 2 ods. 1 no­vé­ho Tres­tné­ho zá­ko­na, tzn. zá­ko­na č. 300/2005 Z. z. v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (up­ra­vu­jú­ce ča­so­vú pô­sob­nosť oboch zá­ko­nov), či pou­ži­tie no­vé­ho zá­ko­na ako cel­ku nie je pre ob­ža­lo­va­né­ho priaz­ni­vej­šie.

Pod­ľa pre­chod­né­ho us­ta­no­ve­nia § 437 ods. 5 Tres­tné­ho zá­ko­na sa us­ta­no­ve­nie § 47 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na vzťa­hu­je aj na oso­bu, kto­rá bo­la pot­res­ta­ná za niek­to­rý z tres­tných či­nov uve­de­ných v § 43 ods. 1 zá­ko­na č. 140/1961 Zb. Trest­ný zá­kon v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov, ale iba pod pod­mien­kou, že tá­to oso­ba spá­cha­la ďal­ší trest­ný čin uve­de­ný v § 47 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na po na­do­bud­nu­tí účin­nos­ti toh­to zá­ko­na, t. j. po 1. ja­nuá­ri 2006.

II. Po­kiaľ tá­to pod­mien­ka nie je spl­ne­ná, mož­no ta­ké­ho pá­cha­te­ľa pot­res­tať pod­ľa nes­kor­šie­ho Tres­tné­ho zá­ko­na len tres­tom od­ňa­tia slo­bo­dy v rám­ci tres­tnej sadz­by uve­de­nej v § 188 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na, mo­di­fi­ko­va­nej pod­ľa § 38 ods. 5 Tres­tné­ho zá­ko­na. Sku­toč­nosť dvoj­ná­sob­né­ho od­sú­de­nia a zá­ro­veň pot­res­ta­nia ob­ža­lo­va­né­ho za trest­ný čin lú­pe­že pod­ľa § 234 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na, účin­né­ho do 1. ja­nuá­ra 2006, cez tran­spo­zič­né us­ta­no­ve­nie § 437 ods. 1 no­vé­ho Tres­tné­ho zá­ko­na v zmys­le § 38 ods. 5 Tres­tné­ho zá­ko­na zna­me­ná napl­ne­nie zna­ku opä­tov­né­ho spá­chania zlo­či­nu s nut­nos­ťou zvý­še­nia dol­nej hra­ni­ce us­ta­no­ve­nej tres­tnej sadz­by o jed­nu po­lo­vi­cu. (ju­di­kát pub­li­ko­va­ný pod  R 55/2007).“

„I. Us­ta­no­ve­nie § 43 Tres­tné­ho zá­ko­na o ďal­šom tres­te nie je tres­tom v pra­vom slo­va zmys­le, ale vo svo­jej pod­sta­te zna­me­ná ob­me­dzenie, kto­ré li­mi­tu­je maximál­nu mož­nú vý­me­ru tres­tu, kto­rý sa má ob­ža­lo­va­né­mu ulo­žiť v prí­pa­de, 36 než bol pred­chá­dza­jú­ci trest ulo­že­ný skor­ším roz­sud­kom vy­ko­na­ný. Z po­va­hy ve­ci vy­plý­va, že us­ta­no­ve­nie § 43 Tres­tné­ho zá­ko­na sa vzťa­hu­je len na tres­ty od­stup­ňo­va­teľ­né (trest od­ňa­tia slo­bo­dy, trest do­má­ce­ho vä­ze­nia, trest po­vin­nej prá­ce, pe­ňaž­ný trest, trest zá­ka­zu čin­nos­ti, trest zá­ka­zu po­by­tu, trest vy­hos­te­nia). Pou­ži­tie toh­to ob­me­dzenia pri­chá­dza do úva­hy len v prí­pa­de re­ci­dí­vy, ale­bo tzv. nep­ra­vej re­ci­dí­vy, to zna­me­ná, ak bol dru­hý trest­ný čin spá­cha­ný po vy­hlá­se­ní od­su­dzu­jú­ce­ho roz­sud­ku sú­dom pr­vé­ho stup­ňa za pr­vý trest­ný čin, ale eš­te pred prá­vop­lat­nos­ťou toh­to roz­sud­ku (R 10/1974).

II. Ak je naj­vyš­šia prí­pus­tná vý­me­ra ur­či­té­ho dru­hu tres­tu už vy­čer­pa­ná skôr ulo­že­ným a do­po­siaľ ne­vy­ko­na­ným tres­tom, ne­mož­no ďal­ší trest to­ho is­té­ho dru­hu vô­bec ulo­žiť. V ta­kom prí­pa­de je pot­reb­né uva­žo­vať o ulo­že­ní iné­ho dru­hu tres­tu. Za ta­kej­to si­tuácie upus­te­nie od ulo­že­nia ďal­šie­ho tres­tu pod­ľa § 44 Tres­tné­ho zá­ko­na pri­chá­dza do úva­hy len v prí­pa­de tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy, pre­to­že ak sa ďal­ší trest má tý­kať iné­ho dru­hu tres­tu ako tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy, neu­pus­tí sa od ulo­že­nia ďal­šie­ho tres­tu (napr. tres­tu po­vin­nej prá­ce), ale ulo­ží sa iný druh tres­tu.“

(Roz­su­dok KS ZA, sp. zn. 1To/35/2012 z 03. jú­la 2012, nes­kôr pri­ja­tý ako ju­di­kát tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia Kraj­ské­ho sú­du v Ži­li­ne, pri­ja­tý 11. 9. 2012 (Jtk. 18/12).

 

 

2)   Vý­klad z poh­ľa­du auto­ro­vej vlas­tnej inter­pre­tá­cie v šir­ších sú­vis­los­tiach a dôs­led­ky (ne)ulo­že­nia ďal­šie­ho tres­tu a je­ho do­pad na vy­ko­ná­va­cie ko­na­nie

A)   Vý­klad z poh­ľa­du auto­ro­vej vlas­tnej inter­pre­tá­cie v šir­ších sú­vis­los­tiach

Vý­kla­dom pr­vej ve­ty uve­de­né­ho zá­kon­né­ho us­ta­no­ve­nia mož­no dos­pieť k zá­ve­ru, že sa tý­ka všet­kých dru­hov tres­tov, u kto­rých to ich po­va­ha pri­púš­ťa, pri­čom súd pri uk­la­da­ní kon­krét­ne­ho dru­hu tres­tu z poh­ľa­du je­ho vý­me­ry ob­me­dzu­je iba v tom, aby no­vouk­la­da­ný trest ur­či­té­ho dru­hu nep­re­vy­šo­val naj­vyš­šiu vý­me­ru do­vo­le­nú Tres­tným zá­ko­nom pre ten­to druh tres­tu. Súd mu­sí zá­ro­veň zoh­ľad­niť pá­cha­te­ľom do­po­siaľ ne­vy­ko­na­nú časť tres­tu to­ho is­té­ho dru­hu, kto­rý vy­ko­ná­va na zá­kla­de iné­ho, skor­šie­ho od­su­dzu­jú­ce­ho roz­hod­nu­tia v tres­tnom ko­na­ní, ku dňu spá­chania no­vé­ho skut­ku, kto­rý je tres­tným či­nom, pre­to­že pre súd je zá­väz­ný práv­ny stav prá­ve v oka­mi­hu do­ko­na­nia no­vé­ho tres­tné­ho či­nu. Pri up­lat­ne­ní te­leolo­gic­ké­ho vý­kla­du, kto­rý vy­chá­dza naj­mä z úče­lu a zmys­lu práv­nej nor­my, tak ako aj úmys­lu zá­ko­no­dar­cu, be­rúc do úva­hy i vý­klad his­to­ric­ký a inter­pre­tá­ciu dot­knu­té­ho us­ta­no­ve­nia, bo­lo zá­me­rom zá­ko­no­dar­cu za­me­dziť príl­iš­nej tvr­dos­ti a prís­nos­ti Tres­tné­ho zá­ko­na, aby pá­cha­te­lia ne­vy­ko­ná­va­li na zá­kla­de pos­tup­ne uk­la­da­ných tres­tov dlh­šiu vý­me­ru tres­tov, pre­to­že us­ta­no­ve­nie § 43 Tres­tné­ho zá­ko­na o ďal­šom tres­te ne­do­vo­ľu­je, aby vý­me­ra no­vo uk­la­da­né­ho tres­tu spo­lu s do­te­raz ne­vy­ko­na­nou čas­ťou skor­šie ulo­že­né­ho tres­tu, pre­vy­šo­va­la naj­vyš­šiu do­vo­le­nú vý­me­ru ur­če­nú pre kon­krét­ny druh tres­tu.

Pr­vo­ra­dou úlo­hou sú­du pred roz­hod­nu­tím v me­ri­te ve­ci, ak pri­chá­dza do úva­hy ulo­že­nie ďal­šie­ho tres­tu, bu­de pod­ľa § 7 Tres­tné­ho po­riad­ku po­sú­diť, akú vý­me­ru (časť vý­me­ry) skor­šie ulo­že­né­ho tres­tu pá­cha­teľ reál­ne vy­ko­nal. Na tie­to úče­ly si mô­že (nie­ke­dy aj mu­sí) za­ob­sta­rať nap­rík­lad lus­trá­ciu Zbo­ru vä­zen­skej a jus­tič­nej strá­že SR, prí­pad­ne do­py­tom na  kon­krét­ny ús­tav na vý­kon tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy ( ak ide o trest ne­pod­mie­neč­ný) aj sprá­vu, od­ke­dy od­sú­de­ný vy­ko­ná­va ten - kto­rý trest od­ňa­tia slo­bo­dy, even­tuál­ne pri­po­jiť trest­ný spis, z kto­ré­ho sa dá deň nás­tu­pu s ur­či­tos­ťou zis­tiť, pre­to­že ús­ta­vy na vý­kon tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy po­sie­la­jú sú­du sprá­vu o nas­tú­pe­ní tres­tu od­sú­de­né­ho.  Ak sa má uk­la­dať ďal­ší  pe­ňaž­ný trest ale­bo ďal­ší trest po­vin­nej prá­ce, zos­ta­tok vý­me­ry ne­vy­ko­na­né­ho, skor­šie ulo­že­né­ho tres­tu mož­no zis­tiť pria­mo zo spi­su, v prí­pa­de tres­tu po­vin­nej prá­ce je pot­reb­né aj vy­jad­re­nie pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka o zos­tat­ku vý­me­ry ne­vy­ko­na­nej čas­ti pred­chá­dza­jú­ce­ho tres­tu.

V prí­pa­de iných tres­tov, nap­rík­lad tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti, bý­va otáz­ne aj ur­če­nie za­čiat­ku  ply­nu­tia pred­chá­dza­jú­ce­ho tres­tu (tres­tov) zá­ka­zu čin­nos­ti, čo je však dô­le­ži­té pre zne­nie skut­ko­vej ve­ty no­vé­ho od­su­dzu­jú­ce­ho roz­hod­nu­tia, aby sa pre­diš­lo po­chy­be­niu, že sa do nej uve­dú aj tres­ty zá­ka­zu čin­nos­tí, kto­ré eš­te v ča­se spá­chania no­vé­ho skut­ku ob­vi­ne­ný ne­vy­ko­ná­val, prí­pad­ne je­den z pred­chá­dza­jú­cich tres­tov ani ne­ma­ril (nap­rík­lad pri tres­tnom či­ne ma­re­nia vý­ko­nu úrad­né­ho roz­hod­nu­tia). Po­mer­ne čas­tým prob­lé­mom to­tiž bý­va, že  pá­cha­te­ľo­vi bol viac­krát po se­be ulo­že­ný trest zá­ka­zu čin­nos­ti, vzhľa­dom na cha­rak­ter tres­tnej čin­nos­ti, kto­rej sa pra­vi­del­ne do­púš­ťa pri ve­de­ní mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la. V uve­de­ných prí­pa­doch ne­mô­že už od­sú­de­né­mu  za­čať ply­núť trest zá­ka­zu čin­nos­ti prá­vop­lat­nos­ťou (ne­mô­že sú­čas­ne vy­ko­ná­vať čin­nosť, kto­rá je pred­me­tom zá­ka­zu), na­koľ­ko pla­tí zá­sa­da, že od­sú­de­ný vy­ko­ná ulo­že­né tres­ty pos­tup­ne. Pre ur­če­nie za­čiat­ku ply­nu­tia tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti bu­de roz­ho­du­jú­ce, ke­dy od­sú­de­ný vy­ko­ná da­ný trest zá­ka­zu čin­nos­ti v inej tres­tnej ve­ci, resp. v skor­ších  je­ho tres­tných ve­ciach. Uve­de­ná sku­toč­nosť sa dá ve­ri­fi­ko­vať na zá­kla­de vy­žia­da­nia správ od sú­dov, kto­ré mu ulo­ži­li trest zá­ka­zu čin­nos­ti, resp. v zlo­ži­tej­ších prí­pa­doch, ak bol od­sú­de­ný strie­da­vo na slo­bo­de ale­bo vo vý­ko­ne tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy, aj do­žia­da­ním Ar­chí­vu Zbo­ru vä­zen­skej a jus­tič­nej strá­že Leo­pol­dov, kto­rý ve­die pres­nú evi­den­ciu vy­ko­na­ných tres­tov od­ňa­tia slo­bo­dy v jed­not­li­vých tres­tných ve­ciach. Na zá­kla­de tak­to uve­de­né­ho pos­tu­pu mô­že súd jed­noz­nač­ne ur­čiť pred­pok­la­da­ný za­čia­tok ply­nu­tia skor­šie ulo­že­né­ho tres­tu (tres­tov) zá­ka­zu čin­nos­ti[7], tým aj bez po­chyb­nos­tí ur­čiť vý­me­ru no­vo- uk­la­da­né­ho ďal­šie­ho tres­tu, prí­pad­ne  uči­niť úp­ra­vu skut­ko­vej ve­ty na pod­kla­de dopl­ne­né­ho do­ka­zo­va­nia, kto­ré or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní opo­me­nu­li(ak ta­ké sku­toč­nos­ti nes­kú­ma­li). Úpra­va skut­ko­vej ve­ty  no­vé­ho od­su­dzu­jú­ce­ho roz­hod­nu­tia mô­že spo­čí­vať v neu­ve­de­ní to­ho tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti (či via­ce­rých tres­tov), kto­ré pá­cha­teľ v ča­se spá­chania skut­ku ani ne­za­čal vy­ko­ná­vať, na­priek to­mu, že mu už bol ta­ký trest prá­vop­lat­ne ulo­že­ný. Ty­pic­kým prík­la­dom je trest­ný čin ma­re­nia vý­ko­nu úrad­né­ho roz­hod­nu­tia, pre­to­že pá­cha­teľ ne­mô­že ma­riť vý­kon to­ho roz­hod­nu­tia, kto­ré eš­te ani ne­za­čal vy­ko­ná­vať, pre­to ne­mož­no ulo­žiť ďal­ší trest vo vzťa­hu k to­mu­to tres­tu, kto­rý súd ne­mô­že uviesť v skut­ko­vej ve­te, aj keď mu už bol prá­vop­lat­ne ulo­že­ný. Exis­ten­ciu uve­de­né­ho práv­ne­ho sta­vu de­monštru­je si­tuácia, v kto­rej bo­lo ulo­že­ných nap­rík­lad via­ce­ro sa­mos­tat­ných tres­tov zá­ka­zu čin­nos­ti, av­šak ďal­ší trest sa bu­de uk­la­dať len vo vzťa­hu k jed­né­mu z nich, keď­že v jed­nom a tom is­tom ča­se ne­mô­že pá­cha­teľ, tak ako bo­lo vy­ššie uve­de­né, ob­jek­tív­ne do­siah­nuť vý­kon via­ce­rých tres­tov zá­ka­zu čin­nos­ti. V praxi sa však po­cho­pi­teľ­ne ob­ja­vu­jú aj iné práv­ne ná­zo­ry, kto­ré zdô­raz­ňu­jú, že pá­cha­teľ sí­ce mô­že ma­riť len ten trest zá­ka­zu čin­nos­ti, kto­rý aj reál­ne vy­ko­ná­va (čo nie je spor­né ani pod­ľa auto­ra), av­šak trest, kto­rý sa uk­la­dá za ma­re­nie vý­ko­nu úrad­né­ho roz­hod­nu­tia by mal byť ďal­ším tres­tom vo vzťa­hu ku všet­kým prá­vop­lat­ne a nep­rá­vop­lat­ne ulo­že­ným tres­tom, te­da nie­len k to­mu, kto­rý pá­cha­teľ ma­ril. S tým­to ná­zo­rom sa autor toh­to člán­ku nes­to­tož­ňu­je, pre­dov­šet­kým vo vzťa­hu k uk­la­da­niu ďal­šie­ho tres­tu k nep­rá­vop­lat­ne ulo­že­ným tres­tom. K tej­to prob­le­ma­ti­ke sa autor vy­jad­rí v ďal­šom vý­kla­de, kto­rý po­núk­ne od­op­re­tie ulo­že­nia ďal­šie­ho tres­tu pri nep­ra­vej re­ci­dí­ve. V iných prí­pa­doch (ak nej­de o trest zá­ka­zu čin­nos­ti) sa však dá uva­žo­vať o spo­čí­ta­ní súč­tu zos­tat­ko­vej vý­me­ry ne­vy­ko­na­ných skor­šie prá­vop­lat­ne ulo­že­ných tres­tov, a až po­tom uva­žo­vať o pou­ži­tí  us­ta­no­ve­nia o ďal­šom tres­te.

Ak prí­de k vy­čer­pa­niu naj­vyš­šie do­vo­le­nej vý­me­ry pre kon­krét­ny druh tres­tu skôr ulo­že­ným eš­te ne­vy­ko­na­ným tres­tom, mož­no roz­hod­núť o upus­te­ní od ulo­že­nia ďal­šie­ho (rov­na­ké­ho dru­hu) tres­tu ( § 44 Tres­tné­ho zá­ko­na), ale len za pod­mien­ky, že skor­šie ulo­že­ný trest bol dos­ta­ču­jú­ci na ochra­nu spo­loč­nos­ti a náp­ra­vu pá­cha­te­ľa. Súd však mu­sí skú­mať, či skor­šie ulo­že­ný trest spl­nil (resp. mô­že spl­niť) svoj účel, pri­nú­til pá­cha­te­ľa za­my­slieť sa nad svo­jím sprá­va­ním a či je ne­vyh­nut­né zno­vu ulo­žiť trest za úče­lom pred­chá­dzania ďal­šej tres­tnej čin­nos­ti. Z toh­to poh­ľa­du upus­te­nie od ďal­šie­ho tres­tu  by ma­lo byť skôr vý­ni­moč­né, pre­to­že pod­ľa náš­ho ná­zo­ru pri­chá­dza do úva­hy len vte­dy, ak no­vo  spá­cha­ný trest­ný čin vy­ka­zu­je zna­ky men­šej zá­važ­nos­ti a nás­le­dok a okol­nos­ti spá­chania tres­tné­ho či­nu nie sú pri­veľ­mi zá­važ­né. V opač­nom prí­pa­de súd bu­de mu­sieť ulo­žiť iný druh tres­tu, pre­to­že pred­chá­dza­jú­ci trest ne­pos­ta­ču­je na náp­ra­vu pá­cha­te­ľa, ne­napĺňa účin­ky ge­ne­rál­nej, pre­dov­šet­kým in­di­vi­duál­nej pre­ven­cie, či­že neod­ra­dil a ne­zab­rá­nil pá­cha­te­ľo­vi pá­chanie tres­tnej čin­nos­ti.

Čo sa tý­ka vý­ro­ku o ďal­šom tres­te v od­su­dzu­jú­com roz­hod­nu­tí, súd by mal po správ­nom práv­nom po­sú­de­ní uviesť do vý­ro­ku slov­né po­me­no­va­nie, že ide o „ďal­ší trest“, spo­lu s od­ka­zom na kon­krét­ne zá­kon­né pa­rag­ra­fo­vé us­ta­no­ve­nie (§ 43 Tres­tné­ho zá­ko­na), aby bo­lo jas­né, kto­rú práv­nu nor­mu ap­li­ko­val a ako tres­tnú vec hmot­nop­ráv­ne po­sú­dil. Ak by tak neu­či­nil, mal by sa k hmot­nop­ráv­ne­mu po­sú­de­niu vy­jad­riť as­poň v od­ôvod­ne­ní roz­sud­ku (v prí­pa­de tres­tné­ho roz­ka­zu po­cho­pi­teľ­ne nie).

Ok­rem to­ho, niek­to­ré práv­ne ná­zo­ry v prí­pa­de pos­tup­né­ho ulo­že­nia via­ce­rých (ďal­ších) tres­tov zá­ka­zu čin­nos­ti to­ho is­té­ho dru­hu (v dr­vi­vej väč­ši­ne trest zá­ka­zu čin­nos­ti viesť mo­to­ro­vé vo­zid­lo aké­ho­koľ­vek dru­hu na úse­ku ces­tnej pre­máv­ky), že pá­cha­teľ mô­že sú­bež­ne vy­ko­ná­vať pos­tup­ne ulo­že­né tres­ty zá­ka­zu čin­nos­ti sú ab­so­lút­ne nes­práv­ne. Tak­to os­vo­je­ný práv­ny ná­zor je ne­lo­gic­ký, pre­to­že už len zo sa­mot­nej pod­sta­ty tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti vy­plý­va, že je­ho hlav­ným úče­lom je pá­cha­te­ľo­vi ulo­žiť zá­kaz vý­ko­nu tej čin­nos­ti, na kto­rú je za spl­ne­nia pod­mie­nok de­fi­no­va­ných v oso­bit­nom zá­ko­ne v zá­sa­de op­ráv­ne­ný. Pod­sta­ta vý­ko­nu uve­de­né­ho tres­tu spo­čí­va v omi­sív­nom ko­na­ní, po­čas kto­ré­ho pá­cha­teľ mu­sí str­pieť od­ob­ra­tie op­ráv­ne­nia na čin­nosť, pri kto­rej sa do­pus­til tres­tné­ho či­nu, nás­led­kom čo­ho mu bol ulo­že­ný trest. Ak by zá­ko­no­dar­ca pri­pus­til sú­bež­ne ply­nu­tie tres­tov zá­ka­zu čin­nos­ti, sa­mot­ná exis­ten­cia us­ta­no­ve­nia § 43 Tres­tné­ho zá­ko­na by bo­la nad­by­toč­ná. Inak po­ve­da­né, sú­bež­né ply­nu­tie via­ce­rých tres­tov zá­ka­zu čin­nos­ti a pa­ra­lel­né ob­me­dzo­va­nie sú­du pri ur­čo­va­ní vý­me­ry pri uk­la­da­ní ďal­šie­ho tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti je nez­mys­lom, pre­to­že tie­to si nav­zá­jom proti­re­čia. Zá­ko­no­dar­ca pri­pus­til iba exis­ten­ciu jed­né­ho z nich, čo mož­no pos­treh­núť aj zo sys­te­ma­tic­ké­ho vý­kla­du, keď na us­ta­no­ve­nie § 34 od­sek 2 Tres­tné­ho zá­ko­na[8] pria­mo nad­vä­zu­je us­ta­no­ve­nie, kto­ré je pred­me­tom toh­to člán­ku. Na­po­kon zá­ko­no­dar­ca chcel zrej­me tým­to us­ta­no­ve­ním pre­dísť si­tuá­cií, ke­dy by pr­vý(skor­šie) ulo­že­ný trest fak­tic­ky kon­zu­mo­val ďal­ší ulo­že­ný trest, nap­rík­lad, ak by mal pá­cha­teľ ulo­že­ný trest zá­ka­zu čin­nos­ti vo vý­me­re 5,5 ro­ka a krát­ko na­to by spá­chal ďal­ší trest­ný čin (nap­rík­lad ma­re­nie vý­ko­nu úrad­né­ho roz­hod­nu­tia), za kto­rý by bol pá­cha­te­ľo­vi veľ­mi teo­re­tic­ky, ulo­že­ný ďal­ší trest zá­ka­zu čin­nos­ti v maximál­nej mož­nej vý­me­re 4,5 ro­ka (aby sú­čet nep­re­vy­šo­val 10 ro­kov). Pá­cha­teľ by te­da po­čas tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti vy­ko­nal zá­ro­veň oba tres­ty zá­ka­zu čin­nos­tí, čo ne­mož­no ak­cep­to­vať za žiad­nych okol­nos­tí, pre­to­že aj z hľa­dis­ka ge­ne­rál­nej pre­ven­cie by ta­ká­to ochra­na spo­loč­nos­ti ne­bo­la adek­vát­na a tak­to chá­pa­ný vý­kon tres­tov by ne­bol san­kciou (ne­mal by pr­vky žiad­nej rep­re­sie), kto­rá je nás­led­kom spá­cha­né­ho tres­tné­ho či­nu. 

Z vy­ššie pre­zen­to­va­né­ho vý­kla­du od­bor­nou li­te­ra­tú­rou vy­ply­nu­lo, že ďal­ší trest pri­chá­dza do úva­hy vo via­ce­rých prí­pa­doch, av­šak v prí­pa­de nep­ra­vej re­ci­dí­vy (kto­rej de­fi­ní­cia bo­la pre­zen­to­va­ná vy­ššia) uk­la­da­niu ďal­šie­ho tres­tu brá­ni  pre­káž­ka spo­čí­va­jú­ca  pria­mo v  tom, že pá­cha­teľ sa do­pus­til tres­tné­ho či­nu až po vy­hlá­se­ní pred­chá­dza­jú­ce­ho od­su­dzu­jú­ce­ho roz­hod­nu­tia (pri tres­tnom roz­ka­ze po je­ho do­ru­če­ní), av­šak pred na­do­bud­nu­tím je­ho prá­vop­lat­nos­ti, pros­te pa­ra­doxne sa­mot­ná sku­toč­nosť, pre kto­rú sa má uk­la­dať ďal­ší trest, čo vy­ka­zu­je ur­či­té at­ri­bú­ty ap­li­kač­né­ho ús­ka­lia. Pou­ži­tím lo­gic­ké­ho vý­kla­du mož­no prísť k spo­ľah­li­vé­mu zá­ve­ru, a sí­ce, že vo­či ob­ža­lo­va­né­mu (ob­vi­ne­né­mu) je­ho pred­chá­dza­jú­ce roz­hod­nu­tie v ča­se  spá­chania no­vé­ho skut­ku, kto­rý je tres­tným či­nom, ne­vy­vo­lá­va­lo za­mýš­ľa­né kon­šti­tu­tív­ne účin­ky spo­je­né s prá­vop­lat­ným od­sú­de­ním, te­da za­ča­tie ply­nu­tia aké­ho­koľ­vek ulo­že­né­ho tres­tu (tres­tov). Vy­chá­dza­júc z nor­ma­tív­ne­ho vy­jad­re­nia  pr­vej čas­ti ve­ty v § 43 Tres­tné­ho zá­ko­na (ak súd od­su­dzu­je pá­cha­te­ľa za trest­ný čin, kto­rý spá­chal pred­tým, než bol trest ulo­že­ný skor­ším roz­sud­kom vy­ko­na­ný, a uk­la­dá mu trest rov­na­ké­ho dru­hu...), nie je vy­lú­če­ný kon­flikt me­dzi ja­zy­ko­vým vý­kla­dom a te­leolo­gic­kým vý­kla­dom. Pod­ľa ja­zy­ko­vé­ho vý­kla­du si mož­no vy­ššie ci­to­va­nú časť vy­lo­žiť aj tak, že sa mô­že vzťa­ho­vať na prí­pa­dy pra­vej aj nep­ra­vej re­ci­dí­vy, keď­že slo­vo „ulo­že­ný“ mô­že evo­ko­vať nie­len prá­vop­lat­ne ulo­že­ný trest, kto­ré­ho ob­sah tre­ba vy­ko­nať, ale aj trest vy­hlá­se­ný, kto­rý ne­má vo­či ob­vi­ne­né­mu (ob­ža­lo­va­né­mu) účin­ky ply­nu­tia tres­tu. Na stra­ne dru­hej, te­leolo­gic­ký vý­klad ra­zí ces­tu tzv. „zdra­vé­ho se­dliac­ke­ho ro­zu­mu“, pre­to slo­vo „ulo­že­ný“ sta­via vý­klad us­ta­no­ve­nia do úpl­ne inej ro­vi­ny, v rám­ci kto­rej sa bu­de pre­sa­dzo­vať ap­li­ká­cia ďal­šie­ho tres­tu je­di­ne a vý­luč­ne na prí­pa­dy  pra­vej re­ci­dí­vy. Kon­flikt tých­to vý­kla­dov je  mož­né vy­rie­šiť pou­ži­tím tak­zva­nej „te­leolo­gic­kej re­duk­cie“[9], kto­rá mô­že pos­kyt­núť ko­neč­né rie­še­nie. Ta­ké­to ra­cio­nál­ne rie­še­nie by v prí­pa­de nep­ra­vej re­ci­dí­vy úpl­ne vy­lú­či­lo ap­li­ká­ciu us­ta­no­ve­nia o ďal­šom tres­te.

 Na­vy­še v prí­pa­de nep­ra­vej re­ci­dí­vy mô­žu nas­tať v praxi dve reál­ne si­tuácie.                         Pr­vou si­tuáciou, kto­rá by moh­la nas­tať je, že pá­cha­teľ sa do­pus­til tres­tné­ho či­nu prá­ve po vy­hlá­se­ní pred­chá­dza­jú­ce­ho od­su­dzu­jú­ce­ho roz­hod­nu­tia, a ďal­šie tres­tné ko­na­nie mô­že byť reali­zo­va­né v tzv. „su­perrý­chlom“ ko­na­ní (v zmys­le § 204 Tres­tné­ho po­riad­ku), av­šak je­ho pred­chá­dza­jú­ce tres­tné ko­na­nie eš­te nie je prá­vop­lat­ne skon­če­né. Je nes­por­né, že pro­ku­rá­tor v štá­diu príp­rav­né­ho ko­na­nia, po vy­ko­na­ní skrá­te­né­ho vy­šet­ro­va­nia po­li­caj­tom, ne­mu­sí mať ve­do­mosť o inom, prá­ve pre­bie­ha­jú­com tres­tnom ko­na­ní, ve­de­nom pro­ti to­mu is­té­mu ob­vi­ne­né­mu na kto­rom­koľ­vek inom sú­de Slo­ven­skej re­pub­li­ky v je­ho inej tres­tnej ve­ci. Na zá­kla­de tej­to sku­toč­nos­ti po­dá v dob­rej vie­re na súd ob­ža­lo­bu pri le­gi­tím­nom oča­ká­va­ní, že sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie (ďa­lej v texte len „sud­ca“) vy­dá trest­ný roz­kaz a v sú­la­de so zá­sa­dou hos­po­dár­nos­ti a rých­los­ti ko­na­nia, prá­vop­lat­ne skon­čí tres­tné ko­na­nie (sa­moz­rej­me, ak sa stra­ny vzda­jú prá­va po­dať od­por), čo sa aj sta­ne, ak sud­ca ne­má ve­do­mosť o inom vy­hlá­se­nom nep­rá­vop­lat­nom od­sú­de­ní to­ho is­té­ho ob­vi­ne­né­ho. Na dru­hej stra­ne, ak má súd po­zi­tív­nu ve­do­mosť o exis­ten­cii vy­hlá­se­né­ho, eš­te nep­rá­vop­lat­né­ho súd­ne­ho roz­hod­nu­tia v inej tres­tnej ve­ci to­ho is­té­ho ob­vi­ne­né­ho (nap­rík­lad na tom is­tom sú­de, v ideál­nom prí­pa­de v se­ná­te sud­cu do kto­ré­ho je za­ra­de­ný na zá­kla­de rozvr­hu prá­ce), sud­ca, kto­rý by prev­zal tzv. „su­perrých­lu“ ob­ža­lo­bu ne­mô­že, ani nes­mie o nej roz­hod­núť tres­tným roz­ka­zom, pre­to­že by po­ru­šil zá­sa­dy uk­la­da­nia tres­tov. Ako vhod­né vý­cho­dis­ko z tej­to pre­kér­nej si­tuácie sa ja­ví pos­tup pod­ľa  § 348 od­sek 1 pís­me­no a) Tres­tné­ho po­riad­ku,  a po vy­po­ču­tí za­dr­ža­né­ho ob­vi­ne­né­ho bu­de pot­reb­né na­ria­diť ter­mín hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia, spra­vid­la do pät­nás­tich pra­cov­ných dní. Aj keď pred­met­né us­ta­no­ve­nie ur­ču­je, že hlav­né po­jed­ná­va­nie by mal súd na­ria­diť „spra­vid­la do pät­nás­tich pra­cov­ných dní“, v mo­de­lo­vom prí­pa­de by bol ta­ký­to pos­tup ne­reál­ny, keď­že pred­chá­dza­jú­ce od­su­dzu­jú­ce roz­hod­nu­tie mô­že na­do­bud­núť prá­vop­lat­nosť aj ove­ľa nes­kôr. Ok­rem to­ho, nie je vy­lú­če­né, že ob­vi­ne­ný bu­de v pred­chá­dza­jú­com tres­tnom ko­na­ní spod ob­ža­lo­by pro­ku­rá­to­ra os­lo­bo­de­ný, čím by sa moh­lo pod­stat­ne zme­niť práv­ne po­sú­de­nie v no­vej „ži­vej“ tres­tnej ve­ci. Na­vy­še zne­nie „spra­vid­la do pät­nás­tich dní“  v ci­to­va­nom us­ta­no­ve­ní nez­na­me­ná ob­li­ga­tór­nu po­vin­nosť sud­cu tak­to pos­tu­po­vať, keď­že zá­ko­no­dar­ca zrej­me po­čí­tal aj s mož­nos­ťou na­ria­de­nia nes­kor­šie­ho ter­mí­nu hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia, na­koľ­ko pred­pok­la­dal, že mô­žu nas­tať aj iné okol­nos­ti, kto­ré  sú­du neu­mož­ňu­jú zvo­liť zá­ko­nom us­ta­no­ve­ný pos­tup.

Dru­há si­tuácia, kto­rá sa v praxi po­mer­ne bež­ne ob­ja­vu­je, vznik­ne v prí­pa­de, že na súd prí­de ob­ža­lo­ba až vte­dy, keď je pred­chá­dza­jú­ca tres­tná vec to­ho is­té­ho ob­vi­ne­né­ho (ob­ža­lo­va­né­ho) prá­vop­lat­ne skon­če­ná. Av­šak, eš­te aj v tej­to si­tuá­cií, pri po­su­dzo­va­ní mož­nos­ti ulo­že­nia ďal­šie­ho tres­tu je pot­reb­né vziať do úva­hy stá­le dô­le­ži­tý fakt, kto­rým je spá­chanie no­vé­ho skut­ku v ča­se, keď ob­vi­ne­ný eš­te ne­vy­ko­ná­val pred­chá­dza­jú­ci ulo­že­ný trest, keď­že roz­hod­nu­tie ne­bo­lo prá­vop­lat­né a vy­ko­na­teľ­né. Keď­že pre súd je roz­ho­du­jú­ci práv­ny stav v ča­se spá­chania no­vé­ho skut­ku, nie je mož­né s is­to­tou uva­žo­vať o ap­li­ká­cii us­ta­no­ve­nia o ďal­šom tres­te, aj keď je­ho ulo­že­nie je ove­ľa ra­cio­nál­nej­šie ako v pr­vom prí­pa­de. V dru­hej si­tuá­cií, s prav­de­po­dob­nos­ťou hra­ni­čia­cou s is­to­tou, sud­ca roz­hod­ne buď o ulo­že­ní ďal­šie­ho tres­tu, ale­bo sa­mos­tat­né­ho tres­tu, keď­že ta­ké­to roz­ho­do­va­nie v súd­nej praxi je cel­kom bež­né a zná­me.

Bez vý­zna­mu neos­tá­va ani ve­do­mosť ob­vi­ne­né­ho (ob­ža­lo­va­né­ho) o vy­hlá­se­ní od­su­dzu­jú­ce­ho eš­te nep­rá­vop­lat­né­ho roz­hod­nu­tia v ča­se spá­chania no­vé­ho skut­ku, pre kto­rý sa mu má zno­vu uk­la­dať ďal­ší trest. V prí­pa­de, ak je prí­tom­ný pri vy­hlá­se­ní roz­sud­ku, tú­to ve­do­mosť ne­vyh­nut­ne mu­sí mať (ob­dob­ne pri tres­tnom roz­ka­ze do­ru­če­ním), av­šak, ak súd pre­jed­nal a roz­ho­dol tres­tnú vec v je­ho nep­rí­tom­nos­ti (nap­rík­lad ko­na­nie pro­ti uš­lé­mu, ale­bo za spl­ne­nia  zá­ko­nom us­ta­no­ve­ných pod­mie­nok), ten­to ne­mo­hol ve­dieť, že bo­lo vy­hlá­se­né od­cu­dzu­jú­ce roz­hod­nu­tie, keď­že sa o ňom mô­že doz­ve­dieť až  z pí­som­né­ho vy­ho­to­ve­nia roz­hod­nu­tia. Z poh­ľa­du práv­nej is­to­ty ob­vi­ne­né­ho, ten­to ne­mô­že mať ve­do­mosť, te­da ani pre­zu­mo­vať, akým spô­so­bom prí­de k vy­rie­še­niu je­ho pred­chá­dza­jú­cej tres­tnej ve­ci, ak už má v „be­hu“ no­vú tres­tnú vec, keď­že vý­sle­dok pred­chá­dza­jú­ce­ho tres­tné­ho ko­na­nia ne­zá­vi­sí od že­la­nia ob­vi­ne­né­ho, ale od roz­hod­nu­tia sú­du.

 

Rea­gu­júc na vy­ššie uve­de­nú ju­di­ka­tú­ru (pr­vý ju­di­kát), kto­rá pre­ju­di­ko­va­la, že pri spá­cha­ní skut­ku ob­vi­ne­ným (ob­ža­lo­va­ným) v ča­se ply­nu­tia skú­šob­nej do­by je­ho pod­mie­neč­né­ho pre­pus­te­nia sa pou­ži­je us­ta­no­ve­nie § 43 Tres­tné­ho zá­ko­na, za pred­pok­la­du, že súd od­su­dzu­je (a hod­lá mu ulo­žiť zno­vu ne­pod­mie­neč­ný trest) pá­cha­te­ľa eš­te v ča­se ply­nu­tia skú­šob­nej do­by pod­mie­neč­né­ho pre­pus­te­nia mož­no kon­šta­to­vať, že ta­ký­to pos­tup tiež nie je úpl­ne na­mies­te. V pr­vom ra­de, ak súd  po­sú­di ako pred­bež­nú otáz­ku pod­ľa § 7 Tres­tné­ho po­riad­ku, že od­sú­de­ný vy­ko­ná zvy­šok je­ho pred­chá­dza­jú­ce­ho tres­tu (t.j. či sa os­ved­čí[10] ale­bo nie), a nás­led­ne ap­li­ku­je us­ta­no­ve­nie o ulo­že­ní ďal­šie­ho tres­tu, mô­že byť ta­ký­to pos­tup pred­čas­ný, pre­to­že po skon­če­ní skú­šob­nej do­by mô­že súd o prí­pad­nom os­ved­če­ní od­sú­de­né­ho v skú­šob­nej do­be pod­mie­neč­né­ho pre­pus­te­nia roz­hod­núť (prí­pad­ne sa mô­že os­ved­čiť zo zá­ko­na, ak ta­ké­to roz­hod­nu­tie súd neu­ro­bí do dvoch ro­kov od skon­če­nia skú­šob­nej do­by).[11] Ob­dob­ná si­tuácia mô­že nas­tať, pri spá­cha­ní ned­ban­li­vos­tné­ho tres­tné­ho či­nu v skú­šob­nej do­be pod­mie­neč­né­ho pre­pus­te­nia, keď­že pá­cha­te­ľa ne­mož­no auto­ma­tic­ky neos­ved­čiť(v rám­ci po­su­dzo­va­nia pred­bež­nej otáz­ky), len pre­to, že spá­chal trest­ný čin v ča­se ply­nu­tia skú­šob­nej do­by. Vy­hod­no­co­va­nie pod­mie­nok, či pá­cha­teľ (od­sú­de­ný) vie­dol riad­ny ži­vot, sa us­ku­toč­ňu­je prís­ne in­di­vi­duál­ne, po kom­plexnom zoh­ľad­ne­ní správ o po­ves­ti, prí­pa­de iných správ, kto­ré si súd za­ob­sta­rá na úče­ly ná­le­ži­té­ho po­sú­de­nia spl­ne­nia pred­pok­la­dov pre spra­vod­li­vé roz­hod­nu­tie o os­ved­če­ní sa od­sú­de­né­ho v skú­šob­nej do­be. Ulo­že­nie ďal­šie­ho tres­tu by re­ci­di­vu­jú­ce­ho  pá­cha­te­ľa vý­raz­ne zvý­hod­ňo­va­lo op­ro­ti iným pá­cha­te­ľom (napr. v po­rov­na­ní s eš­te bez­úhon­ným pá­cha­te­ľom), pre­to­že súd by ob­me­dzo­va­la kon­krét­na zá­ko­nom us­ta­no­ve­ná tres­tná sadz­ba tres­tné­ho či­nu de­fi­no­va­ná v oso­bit­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na. Z toh­to uh­la poh­ľa­du je Trest­ný zá­kon nes­pra­vod­li­vý a be­ne­vo­lent­ný, le­bo pos­ky­to­va­nie vý­ho­dy prá­ve re­ci­di­vis­tom, op­ro­ti iným eš­te bez­úhon­ným pá­cha­te­ľom je nep­rí­pus­tné.

 

B)   Dôs­led­ky (ne)ulo­že­nia ďal­šie­ho tres­tu a je­ho do­pad na vy­ko­ná­va­cie ko­na­nie             

Ak prí­de k ulo­že­niu aké­ho­koľ­vek tres­tu (ako aj ďal­šie­ho tres­tu) pri­már­nou úlo­hou vy­ko­ná­va­cie­ho ko­na­nia je vy­ko­nať ob­sah od­su­dzu­jú­ce­ho roz­hod­nu­tia, to jest vy­ko­nať všet­ky úko­ny sme­ru­jú­ce k za­bez­pe­če­niu riad­ne­ho vý­ko­nu tres­tu od­sú­de­ným.

Po prá­vop­lat­nom vy­ba­ve­ní tres­tnej ve­ci, ke­dy priš­lo k ulo­že­niu ďal­šie­ho tres­tu je pot­reb­né pos­tu­po­vať ob­dob­ne  ako  pri iných sa­mos­tat­ných tres­toch (vy­ko­nať úko­ny na na­ria­de­nie tres­tu atď.), av­šak v prí­pa­de ďal­šie­ho (ďal­ších) tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti mô­žu nas­tať via­ce­ré prob­lé­my, kto­rých exis­ten­cia je v dôs­led­ku po­zi­tív­nej práv­nej úp­ra­vy pri­ro­dze­ná. Veľ­mi čas­tým ja­vom, kto­rý mož­no po­zo­ro­vať pri prá­ci s tres­tný­mi spis­mi, je ne­dôs­led­né po­su­dzo­va­nie sa­mot­né­ho za­čiat­ku ply­nu­tia tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti. Keď­že v niek­to­rých prí­pa­doch nep­rí­de k ulo­že­niu ďal­šie­ho tres­tu, ho­ci sa tak ma­lo stať, súd ulo­ží sa­mos­tat­ný trest zá­ka­zu čin­nos­ti. A prá­ve tá­to sku­toč­nosť je neu­ral­gic­kým bo­dom vy­ko­ná­va­cie­ho ko­na­nia, pre­to­že tres­tné kan­ce­lá­rie me­cha­nic­ky po­čí­ta­jú za­čia­tok ply­nu­tia tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti prá­vop­lat­nos­ťou od­su­dzu­jú­ce­ho roz­hod­nu­tia, bez zoh­ľad­ne­nia do­po­siaľ ne­vy­ko­na­ných pred­chá­dza­jú­cich tres­tov zá­ka­zu čin­nos­ti. Pá­cha­teľ po­tom sú­čas­ne vy­ko­ná­va via­ce­ré tres­ty zá­ka­zu čin­nos­tí, čo je ne­lo­gic­ké, ale aj veľ­mi nes­práv­ne až ab­sur­dné.

Pr­vý prob­lém po­tom nas­tá­va v mo­men­te, keď si od­sú­de­ný po­dá žia­dosť o pod­mie­neč­né upus­te­nie od vý­ko­nu zvyš­ku tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti (ďa­lej len „PUZČ“) s od­ôvod­ne­ním, že vy­ko­nal viac ako po­lo­vi­cu mu ulo­že­ných, nap­rík­lad dvoch tres­tov zá­ka­zu čin­nos­tí. V praxi nie­ke­dy nas­ta­ne si­tuácia, keď od­sú­de­né­mu bo­li ulo­že­né dva tres­ty zá­ka­zu čin­nos­ti vo vý­me­re 2,5 ro­ka a 2 ro­ky, pri­čom o PUZČ po­žia­da v pr­vom vy­ko­ná­va­com ko­na­ní tes­ne pred ukon­če­ním vý­ko­nu pr­vé­ho tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti, s tým, že má vy­ko­na­nú po­lo­vi­cu zo súč­tu (2,5 ro­ka + 2 ro­ka), či­že 2,25 ro­ka. I keď je to­to kon­šta­to­va­nie v pod­sta­te prav­di­vé, súd ne­mô­že roz­hod­núť o PÚZČ vo vzťa­hu k dru­hé­mu tres­tu, kto­rý od­sú­de­ný eš­te ani ne­za­čal vy­ko­ná­vať, pre­to­že v tej­to ve­ci ne­vy­ko­nal po­lo­vi­cu tres­tu a mo­hol byť ulo­že­ný iným sú­dom v inom tres­tnom ko­na­ní. Lo­gic­kým dôs­led­kom je, že v ta­kej si­tuá­cií mu­sí vy­ko­nať ce­lý pr­vý trest a po­lo­vi­cu dru­hé­ho tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti. Trest­ný zá­kon to­tiž ne­rá­ta s PUZČ vo vzťa­hu k via­ce­rým tres­tom, čo by ani ne­bo­lo správ­ne, na­koľ­ko by ulo­že­nie tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti ne­ma­lo zmy­sel a ne­pô­so­bi­lo by pre­ven­tív­ne na po­ten­ciál­nych pá­cha­te­ľov. Ke­by priš­lo k sú­čas­né­mu ply­nu­tiu tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti (čo je bez­pod­mie­neč­ne vy­lú­če­né), aj tak by PÚZČ nep­ri­chá­dza­lo do úva­hy, pre­to­že ta­ké­mu pos­tu­pu brá­ni us­ta­no­ve­nie § 69 od­sek 1 Tres­tné­ho zá­ko­na[12], keď­že v ča­se vý­ko­nu skor­šie ulo­že­né­ho tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti preu­ká­za­teľ­ne ne­mo­hol viesť riad­ny ži­vot, keď bol nás­led­ne opä­tov­ne od­sú­de­ný.  V tom­to kon­texte je ne­vyh­nut­né spo­me­núť aj roz­ho­do­va­ciu prax Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, kto­rý dos­pel k ná­zo­ru, že : „Pri ur­če­ní po­lo­vi­ce vy­ko­na­nej čas­ti tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti pre pot­re­bu roz­ho­do­va­nia o PUZČ toh­to tres­tu sa pos­tup­ne, v tres­tnom ko­na­ní, ulo­že­né tres­ty zá­ka­zu čin­nos­ti, za pred­pok­la­du, že ide o zá­kaz tej is­tej čin­nos­ti spo­čí­ta­va­jú“ (Roz­su­dok Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, sp. zn. 3T­do/22/2017 (iden­tic­ky aj 3T­do/24/2017) zo dňa 13.12.2017, v kto­rom si os­vo­jil práv­ny ná­zor  roz­hod­nu­tia Naj­vyš­šie­ho sú­du ČSR, sp. zn. 6Tz/3/76  zo dňa 09.03.1976  (pub­li­ko­va­ný ako ju­di­kát R 49/1976 – práv­na ve­ta pod  vý­ro­kom I.) S uve­de­ným ná­zo­rom sa autor člán­ku, vzhľa­dom na všet­ky vy­ššie pre­zen­to­va­né sku­toč­nos­ti ab­so­lút­ne nes­to­tož­ňu­je, na­koľ­ko roz­hod­nu­tiu PUZČ vo vzťa­hu k dvom a via­ce­rým tres­tom zá­ka­zu čin­nos­ti brá­ni us­ta­no­ve­nie § 69 od­sek 1 Tres­tné­ho zá­ko­na, keď­že od­sú­de­ný už v ča­se vý­ko­nu pr­vé­ho tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti nep­reu­ká­zal, že ďal­ší vý­kon tres­tu už nie je pot­reb­ný (t.j. vy­lú­čil by PUZČ mi­ni­mál­ne k pr­vé­mu tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti). Ba prá­ve nao­pak, od­sú­de­ný v ča­se roz­ho­du­jú­com pre ur­če­nie vý­ko­nu po­lo­vi­ce tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti, spá­chal po prá­vop­lat­nos­ti pr­vé­ho od­su­dzu­jú­ce­ho roz­hod­nu­tia (v kto­rom mu bol ulo­že­ný trest zá­ka­zu čin­nos­ti) sku­tok, pre kto­rý bol nes­kôr od­sú­de­ný a bol mu s ur­či­tos­ťou ulo­že­ný ďal­ší trest zá­ka­zu čin­nos­ti. Tá­to sku­toč­nosť vždy vy­ply­nie zo správ, kto­ré si súd za­ob­sta­rá za úče­lom roz­hod­nu­tia o PUZČ (naj­mä z kar­ty vo­di­ča od­sú­de­né­ho, sprá­vy od prís­luš­né­ho od­de­le­nia PZ, ale aj pri­po­je­né­ho od­su­dzu­jú­ce­ho roz­hod­nu­tia). Ok­rem to­ho, otáz­kou by bo­lo aj ur­če­nie mies­tne prís­luš­né­ho sú­du na roz­hod­nu­tie o žia­dos­ti od­sú­de­né­ho na PUZČ, ak by pos­tup­ne ulo­že­né tres­ty zá­ka­zu čin­nos­ti ulo­ži­li roz­lič­né, mies­tne prís­luš­né pr­vos­tup­ňo­vé sú­dy (na kto­rý súd by mal od­sú­de­ný po­dá­vať žia­dosť ?). Na dô­va­žok je pot­reb­né do­dať, že v prí­pa­de, ak by sa vy­rie­ši­li  uve­de­né prob­lé­my, moh­lo by PUZČ pri pou­ži­tí „sčí­ta­cej zá­sa­dy“ spô­so­biť chaos v re­gis­tri tres­tov, pre­to­že od­sú­de­ný by mo­hol me­dzi po­da­ním je­ho žia­dos­ti a roz­hod­nu­tím o PUZČ vy­ko­nať pr­vý trest zá­ka­zu čin­nos­ti, čím by vzni­kol ne­sú­lad v zá­pi­se re­gis­tra tres­tov (ne­mož­no kon­šta­to­vať, že od­sú­de­ný vy­ko­nal trest a zá­ro­veň mu bo­lo od vý­ko­nu je­ho zvyš­ku pod­mie­neč­ne upus­te­né). Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky, svoj práv­ny ná­zor v roz­sud­ku ani ne­vys­vet­lil, keď­že sa za­obe­ral v me­ri­te ve­ci iným práv­nym prob­lé­mom, a to sú­bež­ným ply­nu­tím správ­nej san­kcie zá­ka­zu čin­nos­ti a tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti. Nás­led­ne iba stro­ho kon­šta­to­val, že po­va­žu­je  ju­di­kát  (R49/1976, z kto­ré­ho preb­ral práv­ny ná­zor) „za nap­ros­to správ­ny a pre­be­rá ho do svo­jej roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti.“

Prob­lé­mom dru­hým je do­sah vy­ko­ná­va­cie­ho ko­na­nia na no­vú ži­vú vec, v kto­rej by ma­lo pris­tú­piť k ulo­že­niu ďal­šie­ho tres­tu. Ak to­tiž v od­pi­se re­gis­tra tres­tov fi­gu­ru­je, že trest zá­ka­zu čin­nos­ti vy­ko­nal pá­cha­teľ ur­či­tým dňom, av­šak pre nes­práv­ne práv­ne po­sú­de­nie  je ten­to údaj nep­rav­di­vý (er­go v ča­se spá­chania no­vé­ho skut­ku by vy­ko­na­ný trest mal eš­te ply­núť), moh­lo by prísť k ulo­že­niu sa­mos­tat­né­ho tres­tu, kto­ré­ho vý­me­ra by  ne­bo­la ob­me­dzo­va­ná us­ta­no­ve­ním o ďal­šom tres­te. Na­vy­še, pá­cha­teľ by sa mo­hol do­pus­tiť aj tres­tné­ho či­nu ma­re­nia vý­ko­nu úrad­né­ho roz­hod­nu­tia, ke­by trest ply­nul pod­ľa správ­ne­ho práv­ne­ho vý­poč­tu. Na­koľ­ko sú tie­to sku­toč­nos­ti čias­toč­ne v pros­pech pá­cha­te­ľa  ne­bu­dú pred­me­tom spo­chyb­ňo­va­nia aj pre stá­le re­zo­nu­jú­ci prin­cíp práv­nej is­to­ty a už uro­be­ný zá­pis v od­pi­se re­gis­tra tres­tov o vý­ko­ne tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti, čím nas­tu­pu­je úči­nok, že sa na pá­cha­te­ľa hľa­dí, ako ke­by ne­bol od­sú­de­ný[13], čo má vý­znam aj pre no­vú tres­tnú vec z hľa­dis­ka po­sú­de­nia po­ľah­ču­jú­cej okol­nos­ti pod­ľa § 36 pís­me­no j) Tres­tné­ho zá­ko­na. Čo však v prí­pa­de, ak si súd  v ži­vej ve­ci za­bez­pe­čí vy­jad­re­nie iných sú­dov o za­čiat­ku ply­nu­tia pred­chá­dza­jú­cich tres­tov zá­ka­zu čin­nos­ti (av­šak v od­pi­se nie je zá­pis o vy­ko­na­ní tres­tu), ale ne­mô­že sa s ni­mi sto­tož­niť, pre­to­že po­va­žu­je vý­po­čet za chyb­ný ? V tej­to po­zí­cií by si mal súd, ako or­gán ochra­ny a ap­li­ká­cie prá­va, uro­biť svo­je vlas­tné práv­ne po­sú­de­nie a vec roz­hod­núť na zá­kla­de vlas­tné­ho od­bor­né­ho pres­ved­če­nia (sud­ca roz­ho­du­je na zá­kla­de svoj­ho naj­lep­šie­ho ve­do­mia a sve­do­mia), ne­zá­vis­le od lis­tin­ných dô­ka­zov v po­do­be správ, kto­ré si za­ob­sta­ral.

 

Zá­ver

Zá­me­rom auto­ra toh­to člán­ku bo­lo pre­zen­to­vať vý­klad pred­met­né­ho us­ta­no­ve­nia, vy­špe­ci­fi­ko­vať ap­li­kač­né prob­lé­my a po­núk­nuť rie­še­nie niek­to­rých si­tuá­cií, kto­ré mô­žu v súd­nej praxi vznik­núť. Sú­čas­né nor­ma­tív­ne vy­me­dzenie dot­knu­té­ho us­ta­no­ve­nia a je­ho vý­klad od­bor­nou li­te­ra­tú­rou je po­mer­ne vág­ny, pre­to­že spô­so­bu­je dual­izmus mož­nej inter­pre­tá­cie, z čo­ho re­zul­tu­je nie­ke­dy aj nes­práv­ne práv­ne po­sú­de­nie, res­pek­tí­ve ne­súh­las s ap­li­ká­ciou na niek­to­ré, vý­kla­dom pre­zu­mo­va­né prí­pa­dy, na kto­ré sa má us­ta­no­ve­nia vzťa­ho­vať. V člán­ku po­núk­nu­té od­op­re­tie ap­li­ká­cie ďal­šie­ho tres­tu pri nep­ra­vej re­ci­dí­ve pá­cha­te­ľa len vy­zdvi­hu­je pot­re­bu sud­cov­skej tvor­by prá­va – dot­vá­ra­nie prá­va, kto­rá mô­že vy­pl­niť me­dze­ry v Tres­tnom zá­ko­ne.

V su­sed­nej Čes­kej re­pub­li­ky re­ko­di­fi­ká­ciou dov­te­daj­šie­ho Tres­tné­ho zá­ko­na a je­ho nah­ra­de­ním zá­ko­nom č. 40/2009 Sb. (Tres­tní zá­ko­ník), zá­ko­no­dar­ca úpl­ne vy­pus­til us­ta­no­ve­nie o ďal­šom tres­te. Z dô­vo­do­vej sprá­vy je mož­né zis­tiť aj poh­nút­ky zá­ko­no­dar­cu, kto­ré vy­jad­ril nas­le­dov­ne :      „Stá­va­jí­cí plat­ná úp­ra­va zde by­la přev­za­ta beze změ­ny. Os­no­va vy­pouš­tí us­ta­no­ve­ní o dal­ším tres­tu (§ 36 plat­né­ho tres­tní­ho zá­ko­na), čímž od­stra­ňu­je ne­rov­nost ve vzta­hu k pa­cha­telům, kteří čas­to i v důsled­ku své sna­hy vy­hnout se vý­ko­nu tres­tu ne­vy­ko­na­li před­cho­zí pra­vo­mocně ulo­že­né tres­ty (v praxi předev­ším ne­pod­míněné tres­ty od­ně­tí svo­bo­dy a tres­ty obecně prospěšných pra­cí), op­ro­ti pa­cha­telům, kteří v me­zi­do­bí do dal­ší­ho od­sou­ze­ní ta­ko­vé tres­ty již vy­ko­na­li ne­bo vy­ko­na­li ales­poň je­jich převáž­nou část. V ná­vaz­nos­ti na to vy­pouš­tí návrh tres­tní­ho zá­ko­ní­ku ta­ké upuštění od dal­ší­ho tres­tu z us­ta­no­ve­ní § 44 os­no­vy.“[14]

 Z poh­ľa­du de le­ge fe­ren­da by mal zá­ko­no­dar­ca pou­va­žo­vať nad vy­pus­te­ním us­ta­no­ve­nia § 43 Tres­tné­ho zá­ko­na o ďal­šom tres­te, na­koľ­ko spô­so­bu­je znač­né prob­lé­my v pro­ce­se uk­la­da­nia tres­tu pá­cha­te­ľom. Ok­rem to­ho, ako bo­lo vy­ššie spo­me­nu­té, to­to us­ta­no­ve­nie v pod­sta­te up­red­nos­tňu­je re­ci­di­vis­tov, čo mož­no hod­no­tiť ako veľ­mi ne­žia­du­ci jav.  Cel­ko­vo pos­tup pri uk­la­da­ní tres­tov je v Slo­ven­skej re­pub­li­ke po­mer­ne kom­pli­ko­va­ný, pre­to by ho bo­lo pot­reb­né zjed­no­du­šiť a uľah­čiť tak sú­dom vy­ko­ná­va­né do­ka­zo­va­nie vo vzťa­hu k tres­tu. Zá­ro­veň by bo­lo žia­du­ce dopl­niť do us­ta­no­ve­nia § 61 Tres­tné­ho zá­ko­na jed­noz­nač­né us­ta­no­ve­nie (od­sek), kto­ré by od­strá­ni­lo po­chyb­nos­ti o sú­bež­nom ply­nu­tí ulo­že­ných tres­tov zá­ka­zu čin­nos­ti.

Ho­ci ap­li­ká­cia uve­de­né­ho us­ta­no­ve­nia je mi­ni­mál­ne spor­ná v niek­to­rých prí­pa­doch, autor toh­to člán­ku os­tro en bloc ne­gu­je nor­ma­tív­nu di­kciu ce­lé­ho us­ta­no­ve­nia, ako aj účel je­ho ap­li­ká­cie zo stra­ny zá­ko­no­dar­cu. Dob­rý úmy­sel pok­ryť v praxi niek­to­ré si­tuácie ulo­že­ním ďal­šie­ho tres­tu veľ­mi ne­pa­dol na úrod­nú pô­du, keď­že ne­jas­ný sé­man­tic­ký ob­sah us­ta­no­ve­nia de­ter­mi­nu­je exis­ten­ciu di­le­my, či us­ta­no­ve­nie pou­žiť, ale­bo nie. Us­ta­no­ve­nie sa up­lat­ňu­je len v prí­pa­de re­ci­di­vis­tov a pod­ľa vý­kla­du od­bor­nej li­te­ra­tú­ry, čias­toč­ne aj ju­di­ka­tú­ry im má pos­kyt­núť vý­ho­du, pre­to­že súd je li­mi­to­va­ný maximál­nou vý­me­rou vy­me­dze­nou pri kon­krét­nom dru­hu tres­tu. Z lo­gic­ké­ho dô­vo­du je pri­naj­lep­šom na za­mys­le­nie, či vô­ľa zá­ko­no­dar­cu zoh­ľad­ňo­va­la a pre­fe­ro­va­la pri tvor­be us­ta­no­ve­nia aj ochra­nu spo­loč­nos­ti, ale­bo len prá­vom chrá­ne­né zá­uj­my,  res­pek­tí­ve prá­va ob­vi­ne­né­ho (ob­ža­lo­va­né­ho). Zá­ro­veň je pot­reb­né si uve­do­miť, že ob­lasť úp­ra­vy (Trest­ný zá­kon) spa­dá do práv­nej sfé­ry ve­rej­né­ho prá­va, kto­ré je cha­rak­te­ris­tic­ké ne­rov­ným pos­ta­ve­ním jej sub­jek­tov, vy­uží­va­ním ko­gen­tných (ka­te­go­ric­kých) práv­nych no­riem[15] a up­lat­ňo­va­ním zá­sa­dy ofi­cia­li­ty a le­ga­li­ty.

Sú­čas­ne ne­mož­no ne­zoh­ľad­niť ani fakt, že vý­klad práv­nych no­riem by sa mal vy­kla­dať v pros­pech sub­jek­tu práv­ne­ho vzťa­hu vo ve­rej­nom prá­ve (de iure pá­cha­teľ sa dos­ta­ne spá­cha­ním tres­tné­ho či­nu do (tres­tno-práv­ne­ho vzťa­hu so štá­tom), čím pri­chá­dza k le­gi­tím­nej ap­li­ká­cii ci­to­va­né­ho us­ta­no­ve­nia na všet­ky od­bor­ným vý­kla­dom pred­pok­la­da­né prí­pa­dy, na­priek všet­kým vy­ššie spo­mí­na­ným vý­hra­dám. K vy­rie­še­niu otáz­ky pou­ži­tia ci­to­va­né­ho us­ta­no­ve­nie by moh­lo pris­pieť exak­tnej­šie vy­me­dzenie hmot­nop­ráv­nych poj­mov, ale aj zvý­še­ný zá­ujem vy­šších sú­dov na vý­kla­de hmot­nop­ráv­nych us­ta­no­ve­ní.

 

 

POU­ŽITÁ LI­TE­RATÚRA

 

1.  Kni­hy/Mo­nog­ra­fie

1.    BUR­DA a KOL.2010. Trest­ný zá­kon, Všeo­bec­ná časť : Ko­men­tár(I. di­el). 1.vy­da­nie.   Pra­ha : C.H. Beck, 2010, 1106 s. ISBN 978-80-7400-324-0.

2.    IVOR, J. a KOL. 2010. Tres­tné prá­vo hmot­né : Všeo­bec­ná časť. 2. Dopl­ne­né a prep­ra­co­va­né vy­da­nie.   Bra­tis­la­va : Iura Edi­tion, 2010. 532 s. ISBN 978-80-8078-308-2.

 

2. Člá­nok v od­bor­nom ča­so­pi­soch

1.    ŠIŠKA, B. 2016. Ne­mož­nosť ply­nu­tia tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti po­čas vý­ko­nu väz­by (za­po­čí­ta­nej do ne­pod­mie­neč­né­ho tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy). In Jus­tič­ná re­vue. ISSN 1335-6461, 2016, roč. 68, č. 4, s. 507 - 512.

 

3.  Iný zdroj

1.    JUDr. Ju­raj No­voc­ký, Phd., Euro­kó­dex ko­men­tár Tres­tné­ho zá­ko­na (us­ta­no­ve­nie § 43 Tres­tné­ho zá­ko­na)

Dos­tup­né na: http://www.epi.sk/euro­ko­dex-ko­men­to­va­ne-us­ta­no­ve­nie/Euro­ko­dex-ko­men­tar-k-p-43-za­ko­na-300-2005-Z-z.htm [ci­to­va­né dňa 20.10.2017].

 

 

 

 

 

Diskusia