Cieľom tohto príspevku je poukázať na niektoré trestné veci, ktoré sa týkali zabezpečenia pohľadávky prostredníctvom záložného práva a právnej kvalifikácie trestného činu poškodzovania veriteľa. Ide o prípady, v ktorých záložný veriteľ odmieta pristúpiť k realizácii (výkonu) záložného práva vo vzťahu k svojmu dlžníkovi a tým zároveň marí uspokojenie pohľadávky svojho vlastného veriteľa. Tieto prípady sú síce v aplikačnej praxi sporadické, avšak sú problematické z hľadiska možného vyvodzovania trestnej zodpovednosti a to aj v trestných veciach, v ktorých možno dospieť k záveru, že záložný veriteľ cieľene nerealizuje výkon záložného práva voči svojmu dlžníkovi a koná tak s úmyslom, aby sa z finančných prostriedkov získaných z výkonu záložného práva nemohol uspokojiť veriteľ záložného veriteľa.
Možno uviesť prípad z praxe, v ktorom veriteľ, fyzická osoba T.B, na podklade zmluvy o pôžičke poskytol pomerne značné množstvo finančných prostriedkov obchodnej spoločnosti X. (dlžník), v mene ktorej konal K.Š (osoba v priateľskom vzťahu s veriteľom T.B.). Predmentá pôžička nebola zabezpečená žiadnym zabezpečovacím inštitútom.
Obchodná spoločnosť X. v menej ktorej konal K.Š následne požičané finančné prostriedky poskytla na základe zmluvy o pôžičke fyzickej osobe M.Š (dlžník dlžníka). Obchodná spoločnosť X. si svoju pohľadávku zabezpečila záložným právom na nehnuteľnosti (hotel s rozsiahlym pozemkom), ktorú vlastnil M.Š.[1]
Obchodná spoločnosť X. následne nedodržala zmluvne dohodnuté podmienky a poskytnutú pôžičku nevrátila veriteľovi T.B. Rovnako tak nedodržal zmluvne dohodnuté podmienky ani dlžník dlžníka, t. j. M.Š a nevrátil poskytnutú pôžičku obchodnej spoločnosti X. Veriteľ T.B. zistil, že jeho dlžník obchodná spoločnosť X. nemá žiadny relevantný majetok, okrem pohľadávky voči svojmu dolžníkovi M.Š., z ktorého by mohol uspokojiť svoju pohľadávku. Žiadal preto obchodnú spoločnosť, aby realizovala výkon záložného práva, uspokojila svoju pohľadávku z predaja nehnuteľnosti (hotela) a tak získala finančné prostriedky od M.Š., ktoré by mu následne mohla vrátiť.
Obchodná spoločnosť X. však výkon záložného práva odmieta realizovať, pretože je názoru, že nehnuteľnosť, ktorá je predmetom záložného práva je bonitná nehnuteľnosť (hotel), ktorý sa časom dostane do kladného hospodárskeho výsledku a ich dlžník M.Š. bude schopný vrátiť požičané finančné prostriedky. Obchodná spoločnosť ďalej tvrdila, že výkon záložného práva je jej oprávnením (právom), ktoré nateraz realizovať nebude s tým, že za oprávnený výkon práva (ktorým je aj jeho nerealizácia) nie je možné obchodnú spoločnosť akokoľvek sankcionovať.
Vzhľadom na postoj obchodnej spoločnosti X. k výkonu záložného práva vzniklo dôvodné podozrenie, že obchodná spoločnosť X. a jej dlžník M.Š. konajú v zhode, pričom cieľom ich konania je marenie uspokojenia pohľadávky veriteľa T.B.
Veriteľ T. B. začal exekučné konanie, pričom exekútor zistil, že obchodná spoločnosť X. skutočne nemá žiadny iný majetok než pohľadávku voči svojmu dlžníkovi M.Š. a exekúciu ukončil s tým, že realizovanie exekúcie prostredníctvom prikázania pohľadávky by bolo zbytočné, nakoľko dlžník dlžníka M.Š. nemá iný majetok ako založenú nehnuteľnosť (čo sa stalo s požičanými peniazmi sa zistiť nepodarilo) a teda nemá z čoho vyplatiť pohľadávku T. B. a so záložným právom nie je možné v exekučnom konaní bez súhlasu záložného veriteľa urobiť nič.
Veriteľ T.B. následne podal návrh na vyhlásenie konkurzu na obchodnú spoločnosť X., avšak súd jeho návrhu nevyhovel, nakoľko obchodná spoločnosť X. nebola platobne neschopná (mala len jedného veriteľa a to práve osobu T.B.) a nebola ani predĺžená (t. j. obchodná spoločnosť X. nebola v úpadku a preto ani neboli splnené podmienky na vyhlásenie konkurzu).
Veriteľ T.B. sa následne snažil vytvoriť podmienky platobnej neschopnosti obchodnej spoločnosti X. tak, že svoju pohľadávku rozdelil na dve časti (vznikli tak dve pohľadávky) s tým, že jednu časť pohľadávky postúpil na inú osobu (sebe blízku) a tak deklaroval existenciu dvoch veriteľov s dvomi splatnými pohľadávkami. Súd takéto účelové konanie veriteľa správne neakceptoval, pričom uviedol, že tu ide o umelo vytvorenú platobnú neschopnosť obchodnej spoločnosti X., ktorá nemôže byť dôvodom na vyhládenie konkurzu.
Veriteľ T.B. vyčerpal všetky mimotrestné prostriedky ochrany svojich práv a preto podal na dlžníka X. (v mene ktorej konal K.Š.) ako aj na osobu M.Š. (dlžníkovho dlžníka) trestné oznámenie za úmyselné a koordinované konanie z ich strany s cieľom nevrátiť mu požičané finančné prostriedky.
Policajt osobe K.Š. konajúcej za obchodnú spoločnosť X. vzniesol obvinenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1 písm. a) Tr. zák., nakoľko bol názoru, že je povinnosťou obvineného K.Š. realizovať výkon záložného práva, ak je sám v postavení osoby, ktorá ako dlžník má vlastného neuspokojeného veriteľa. Pokiaľ tak neurobil, naplnil znaky skutkovej podstaty spočívajúce v „inom odstránení časti svojho majetku“ v zmysle § 239 ods. 1 písm. a) Tr. zák.
Prokurátor však predmetné uznesenie o vznesení obvinenia správne neakceptoval, keď dôvodil, že výkon záložného práva je právom a nie povinnosťou záložného veriteľa a je len na jeho rozhodnutí kedy a či vôbec k realizácii výkonu záložného práva pristúpi alebo nie. Jeho rozhodnutie zatiaľ nerealizovať výkonom záložného práva je preto pokryté ustanovením § 28 Tr. zák., t. j. okolnosťou vylučujúcou protiprávnosť, pretože ide o oprávnený výkon práva vyplývajúci zo všeobecného právneho predpisu. Navyše, obvinený K.Š ani nijak neodstraňoval majetok spoločnosti X. ako dlžníka, nakoľko predmetná obchodná spoločnosť vlastnila len pohľadávku zabezpečenú záložným právom a tá bola naďalej súčasťou jej majetku.
Možno preto uzatvoriť, že nerealizovanie výkonu záložného práva nie je, samé osobe, iným odstránením majetku dlžníka v zmysle § 239 ods. 1 písm. a) Tr. zák. Vyvodenie prípadnej trestnej zodpovednosti za spáchanie trestného činu podvodu bolo správne neakceptované už policajtom, pretože v čase podpisu zmluvy o pôžičke medzi veriteľom T.B. a dlžníkom obchodnou spoločnosťou X. nič nenasvedčovalo tomu, že by obchodná spoločnosť X. mala v úmysle vôbec neplniť zmluvne dohodnuté podmienky, t. j. nevrátiť požičané finančné prostriedky v dohodnutej lehote[2].
Z uvedeného vyplýva, že tu neprichádza zatiaľ do úvahy vyvodzovanie trestnej zodpovednosti za spáchanie trestného činu poškodzovania veriteľa, respektíve iného trestného činu. Predmetnú argumentáciu prokurátora je teda možné akceptovať, avšak s výhradou, že dlžník svojím rozhodnutím vôbec nerealizovať výkon záložného práva voči svojmu dlžníkovi môže spôsobiť premlčanie záložného práva a tým aj právne zničenie svojho majetku v zmysle skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1 písm. a) Tr. zák. (faktickú nevymožiteľnosť pohľadávky od dlžníkovho dlžníka). Pokiaľ by teda dlžník s výkonom záložného práva váhal tak dlho, že by došlo k premlčaniu záložného práva, prichádzalo by do úvahy vyvodzovanie trestnej zodpovednosti za spáchanie trestného činu poškodzovania veriteľa, pretože premlčaním výkonu záložného práva by došlo k faktickému úbytku majetku dlžníka a veriteľ T.B. by stratil akúkoľvek reálnu možnosť uspokojiť svoju pohľadávku z majetku dlžníka obchodnej spoločnosti X. V tomto smere je nutné pripomenúť, že v zmysle § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa záložné práva nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka. Skutočnosť, že záložné právo podlieha premlčaniu možno vyvodiť aj z rozhodovacej činnosti súdov[3]. Orgány činné v trestnom konaní sa preto musia v obdobných trestných veciach zaoberať aj predbežnou otázkou spočívajúcou v tom, či nekonaním dlžníka (nerealizovaním výkonu záložného práva) nedošlo k premlčaniu záložného práva.
Vyvodzovanie trestnoprávnej zodpovednosti dlžníka je tu teda zjavne problematické a to aj napriek tomu, že inak konanie dlžníka obchodnej spoločnosti X. a jej dlžníka M.Š. nepochybne vykazuje znaky konania v zhode s cieľom (úmyslom) zabrániť veriteľovi T.B. uspokojiť svoju pohľadávku. Trestná zodpovednosť dlžníka by v danom prípade reálne prichádzala do úvahy až po uplynutí pomerne dlhého času a aj to len v prípade, ak by sa podarilo preukázať, že konanie obchodnej spoločnosti X. nebolo riadnym výkonom práva v zmysle § 28 Tr. zák., ale, že tu išlo o zneužtie práva na nerealizovanie výkonu záložného práva, ktoré bolo vykonané s úmyslom právne premlčaním zničiť bonitný majetok a to z dôvodu, aby si veriteľ T.B. nemohol uspokojiť svoju splatnú pohľadávku (fakticky by muselo byť preukázané koordinované konanie dlžníka a dlžníkovho dlžníka)[4].
[1] predmetný hotel s areálom prevádzkovala na podklade nájomnej zmluvy právnická osoba, avšak vlastnil ho M.Š. ako osoba fyzická. Hotel však neprinášal žiadny zisk.
[2] požičané finančné prostriedky v podstate „posunula“ ďalej M.Š. ako investíciu do hotela, ktorá sa mala podľa vypracovaného podnikateľského plánu, s ktorým bol oboznámený aj veriteľ T.B. bez problémov vrátiť.
[3] napríklad rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21 Cdo 888/2007 zo dňa 15.02.2008, ktorý vyslovene skonštatoval, že záložné právo sa nemôže premlčať skôr, pokiaľ márne neuplynie premlčacia doba pri zabezpečenej pohľadávke. Nie je potom významné, či sa premlčanie zabezpečenej pohľadávky riadi všeobecnou premlčacou dobou, alebo či nastala taká právna skutočnosť, ktorá mala za následok jej predĺženie. Skutočnosť, že aj súdy na území SR akceptujú premlčanie záložného práva možno vyvodiť napríklad z rozsudku Okresného súdu Pezinok sp. zn. 5C/257/2011 zo dňa 03.06.2013 z odôvodnenia ktorého vyplýva, že premlčacia doba záložného práva je trojročná a beží odo dňa, kedy právo mohlo byť vykonané prvý krát, t. j. odo dňa kedy vzniklo právo na uspokojenie zabezpečenej pohľadávky zo zálohu, ak bolo záložné právo priznané právopaltným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu premlčí sa za desať rokov odo dňa, kedy mohlo byť podľa rozhodnutia plnené a v prípade, že záložné právo bolo záložným dlžníkom písomne uznané čo do dôvodu a výšky, premlčí sa za desať rokov odo dňa, kedy k uznaniu došlo alebo ak bola v uznaní lehota na plnenie, od uplynutia tejto lehoty.
[4] k zneužitiu práva pri trestnom čine poškodzovania veriteľa pozri bližšie Šamko, P.: Niekoľko aplikačných problémov pri výkladne znakov skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania veriteľa, Zo súdnej praxe č. 2/2016
článok prináša analýzu znakov prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a venuje pozornosť aj problematike, do akej miery je prípustná kritika najmä verejne činných osôb.
výťah z prednášky uskutočnenej dňa 09.05.2013 v Omšení
cieľom článku bolo poukázať na manévrovací priestor obhajoby pri výkone obhajoby osôb obvinených z trestných činov najmä s drogovým prvkom.