Mgr. Jakub Bebej
K výkladu ustanovenia § 20 ods. 2 zákona o priestupkoch
Predmetom tohto príspevku je sporná problematika výkladu ustanovenia § 20 ods. 2 zákona o priestupkoch, podľa ktorého sa do plynutia dvojročnej lehoty na zánik zodpovednosti za priestupok nezapočítava doba, počas ktorej sa pre ten istý skutok viedlo trestné stíhanie.
Odborná právnická literatúra (napr.SPIŠIAKOVÁ, H. 2015. Zákon o priestupkoch - komentár. 1. vydanie. Bratislava: Wolters Kluwer, 2015. s.142, či POTÁSCH, P, a kolektív. 2016. Zákon o priestupkoch – veľký komentár. 1. vydanie. Žilina: Eurokódex, 2016. s. 93) zastáva právny názor, že za dobu vylúčenú z dvojročnej lehoty na prejednanie priestupku sa nepovažuje doba trestného stíhania vedeného vo veci, alebo voči inej osobe, ako je osoba podozrivá zo spáchania priestupku.
S uvdeným právnym názorom sa stotožňujem, pričom danú problematiku možno demonštrovať na nasledovnom prípade z aplikačnej praxe.
Dňa 31.01.2018 som z pozície prvostupňového správneho orgánu z dôvodu zániku zodpovednosti za priestupok odložil podľa § 66 ods. 2 písm. e) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov vec podozrivého xxx, ktorý sa mal dopustiť priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona o priestupkoch tým, že dňa 19. 05. 2014 v čase okolo 10.00 h sa mal v rámci telefonického rozhovoru s yyy menovanej vyhrážať slovami „vieš čo budem musieť spraviť, budem ťa musieť zabiť a aj Zdena, lebo ja sa s tým nevyrovnám, že si patrila niekomu inému, načo ti bol a či bol lepší ako ja“, čím mal úmyselne narušiť občianske spolunažívanie iným hrubým správaním.
Dňa 27. 07. 2018 mi bol doručený protest prokurátora okresnej prokuratúry, ktorý bol podaný proti vyššie uvedenému opatreniu podľa § 22 ods. 1 písm. a) zákona o prokuratúre. V podanom proteste prokurátor vyslovuje názor, že xxx ako osoba podozrivá zo spáchania priestupku bol predmetným opatrením správneho orgánu zbavený viny bez toho, aby začalo konanie o priestupku. Poukazuje na skutočnosť, že vo veci bolo uznesením zo dňa 28. 05. 2014 začaté trestné stíhanie, ktoré prebiehalo až do právoplatnosti uznesenia o postúpení veci na prejednanie priestupku, t. j. do 28. 12. 2017. Keďže odo dňa 28. 05. 2014 do dňa 28. 12. 2017 bolo vo veci vedené trestné stíhanie, podľa názoru prokurátora s poukazom na ustanovenie § 20 ods. 2 zákona o priestupkoch sa toto obdobie nezapočítava do plynutia prekluzívnej lehoty podľa § 20 ods. 1 zákona o priestupkoch, a preto zodpovednosť za priestupok doposiaľ nezanikla. Na základe uvedeného dospel prokurátor k názoru, že predmetným opatrením správneho orgánu bol porušený zákon, a preto v podanom proteste navrhol opatrenie – záznam o odložení veci zo dňa 31. 01. 2018 zrušiť.
Podanému protestu prokurátora som nevyhovel, pričom v liste, ktorým som postúpil vec nadriadenému orgánu som okrem iného uviedol, že „prípadný mechanický výklad ustanovenia § 20 ods. 2 zákona o priestupkoch, ktorý by umožňoval nezapočítať do doby, po ktorú pre ten istý skutok viedlo trestné stíhanie vo veci, alebo trestné stíhanie voči osobe odlišnej od skutočného páchateľa skutku, je v rozpore so zmyslom a podstatou inštitútu zániku zodpovednosti za priestupok a princípom právnej istoty“.
Akcentoval som, že pripustenie takéhoto výkladu by v priestupkovom konaní mohlo viesť ku vzniku absurdných situácií, kedy by bola voči páchateľovi priestupku vyvodzovaná administratívnoprávna zodpovednosť aj po uplynutí doby niekoľkonásobne prevyšujúcej dobu potrebnú na zánik zodpovednosti za priestupok, pričom páchateľom priestupku by pokojne mohla byť osoba, ktorej v trestnom konaní chronologicky predchádzajúcom priestupkovému konaniu nebolo vznesené obvinenie, nevypovedala v ňom v procesnom postavení svedka, či dokonca nemala o prebiehajúcom trestnom konaní žiadnu vedomosť, nakoľko ku identifikácii danej osoby ako páchateľa došlo až po dlhých rokoch trestného stíhania vedeného vo veci, resp. voči inej osobe, alebo až po prekvalifikovaní skutku na priestupok a postúpení veci príslušnému správnemu orgánu na základe skutočností známych mu z úradnej činnosti.
Ku rovnakému záveru podľa môjho názoru možno dôjsť aj teleologickým výkladom ustanovenia § 20 ods. 2 zákona o priestupkoch, z ktorého vyplýva, že zákonodarca nepredpokladal spočívanie prekluzívnej lehoty v prípade vykonávania akýchkoľvek procesných úkonov orgánom činným v trestnom konaní pri objasňovaní skutku neskôr prekvalifikovaného na priestupok ako trestného činu, keďže expressis verbis sa do plynutia dvojročnej lehoty nezapočítava iba doba, počas ktorej sa pre ten istý skutok viedlo trestné stíhanie. Nebolo teda úmyslom zákonodarcu nezapočítavať do plynutia lehoty na zánik zodpovednosti za priestupok celé obdobie trestného konania, ale len ten úsek, v ktorom už mala konkrétna osoba procesné postavenie obvineného, nakoľko rozdiel medzi predprípravným trestným konaním (tzv. postup pred začatím trestného stíhania) a začatím trestného stíhania bez vznesenia obvinenia konkrétnej osobe je iba formálny, nemajúci akýkoľvek vplyv na procesné postavenie prípadného páchateľa skutku.
Z vyššie uvedeného podľa môjho názoru celkom jednoznačne vyplýva, že zánik zodpovednosti za priestupok a prerušenie plynutia dvojročnej prekluzívnej lehoty sa vždy posudzuje vo vzťahu ku konkrétnej osobe. Začatie trestného stíhania vo veci nemá všeobecné účinky a automaticky, či mechanicky neprerušuje plynutie prekluzívnej lehoty vo vzťahu k osobám, ktorým nebolo vznesené trestné obvinenie. Povedané inak, vznesením obvinenia sa neprerušuje plynutie prekluzívnej doby potrebnej na zánik zodpovednosti za priestupok voči všetkým možným páchateľom trestného činu, neskôr prekvalifikovaného na priestupok, ale len voči tým osobám, ktoré boli v uznesení o vznesení obvinenia v pôvodnej trestnej veci uvedené ako obvinené osoby.
Nadriadený orgán protestu prokurátora taktiež nevyhovel. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na ďalší podstatný argument svedčiaci v prospech vyššie prezentovaného výkladu, konkrétne že „v dôvodovej správe k zákonu č. 1/2014 Z. z. v časti, ktorou bolo kreované ustanovenie § 20 ods. 2 zákona o priestupkoch sa uvádza, že doba trvania trestného stíhania osoby, sa do priestupkovej premlčacej lehoty voči tejto osobe nezapočítava.Vedenie trestného stíhania (vo veci) alebo trestné stíhanie konkrétnej osoby nemá vplyv na plynutie premlčacej lehoty vo vzťahu k iným osobám, ktoré nie sú trestné stíhané. Z citovanej konštrukcie obsiahnutej v dôvodovej správe tak možno vyvodiť, že úmyslom zákonodarcu pri novelizácii zákona o priestupkoch bolo vyňať z plynutia prekluzívnej lehoty na prejednanie priestupku len obdobie od vznesenia obvinenia konkrétnej osobe v trestnej veci do právoplatnosti postúpenia predmetnej trestnej veci na prejednanie priestupku. Keďže v dôvodovej správe sa uvádza, že vedenie trestného stíhania iba vo veci (t. j. bez vznesenia obvinenia) nemá vplyv na plynutie prekluzívnej lehoty vo vzťahu k osobám, ktoré nie sú trestne stíhané, je potrebné podľa názoru nadriadeného správneho orgánu uzavrieť, že nakoľko voči osobe XXX v predmetnej veci nebolo v štádiu prípravného konania vznesené obvinenie, vo vzťahu k tejto osobe plynula prekluzívna lehota na prejednanie priestupku bez prerušenia, a teda k zániku zodpovednosti za priestupok došlo dňa 19. 05. 2016. Keďže spisový materiál bol po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia o postúpení veci predložený prvostupňovému správnemu orgánu dňa 11. 01. 2018, postup spočívajúci vo vydaní záznamu o odložení veci podľa § 66 ods. 2 písm. e) zákona o priestupkoch je podľa názoru nadriadeného správneho orgánu konformný s ustanoveniami § 20 ods. 1 a 2 zákona o priestupkoch. Pre úplnosť je však potrebné uviesť, že striktne gramatickým výkladom by zrejme bolo možné dopracovať sa k takému výkladu, ako uviedol prokurátor v podanom proteste, pretože pre samotný skutok sa trestné stíhanie vedie už titulom vydania uznesenia o začatí trestného stíhania podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku, k čomu v danom prípade došlo dňa 28. 05. 2014. Aplikácia striktne gramatického výkladu ustanovenia § 20 ods. 2 zákona o priestupkoch by tak viedla k záveru, že prekluzívna lehota na prejednanie priestupku skutočne spočívala (neplynula) od 28. 05. 2014 do 28. 12. 2017 a priestupok by preto po predložení spisového materiálu na príslušný správny organ bolo možné prejednať. Uvedenú diskrepanciu v náhľade na výklad ustanovenia § 20 ods. 2 zákona o priestupkoch by eventuálne mohol objasniť súdny výklad, k čomu je však potrebná procesná iniciatíva aktívne legitimovaných subjektov.“
Proti rozhodnutiu nadriadeného orgánu o nevyhovení protestu sa prokurátor odvolal, pričom Ministerstvo vnútra SR doposiaľ vo veci nerozhodlo. Z obsahu Metodického usmernenia vydaného dňa 15.11.2018, ktoré bolo v závere minulého roka doručované všetkým okresným úradom však možno vyvodiť, že MV SR sa prikloní ku striktne gramatickému výkladu ustanovení § 20 ods. 2 zákona o priestupkoch a §10 ods. 15 Trestného poriadku, prezentovanému prokurátorom okresnej prokuratúry v podanom proteste.
Nakoľko v tejto otázke existujú dva rozporuplné právne názory, pričom oba vychádzajú z legitímnych metód interpretácie práva, bolo byvhodné, aby pretrvávajúce odborné polemiky zjednotil súd svojím výkladom, respektíve zákonodarca, ktorý by znenie ustanovenia § 20 ods. 2 o priestupkoch upravil tak, aby jeho obsah nevzbudzoval žiadne relevantné pochybnosti.
článok prináša analýzu znakov prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a venuje pozornosť aj problematike, do akej miery je prípustná kritika najmä verejne činných osôb.
výťah z prednášky uskutočnenej dňa 09.05.2013 v Omšení
cieľom článku bolo poukázať na manévrovací priestor obhajoby pri výkone obhajoby osôb obvinených z trestných činov najmä s drogovým prvkom.