Sledovanie osôb a vecí, policajný informátor a odborné vyjadrenie NAKA k hodnote drogy

Úvod­ná poz­nám­ka JUDr. Pe­ter Šam­ko

 Niž­šie v texte je uve­de­ný od­kaz na kom­plet­né zne­nie uz­ne­se­nia Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 6Tdo/82/2017 zo dňa 30.01.2019, kto­ré sa v do­vo­la­com ko­na­ní za­obe­ra­lo ra­dom za­ují­ma­vých práv­nych otá­zok.

 1/ K prí­ka­zu na sle­do­va­nie osôb a ve­cí a k mož­nos­ti sle­do­vať oso­by, či ve­ci aj pod­ľa zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re

Od­sú­de­ný v do­vo­la­com ko­na­ní na­mie­tal ne­zá­kon­nosť prí­ka­zu na sle­do­va­nie osôb a ve­cí, na­koľ­ko bol ná­zo­ru, že ho po­li­caj­ti sle­do­va­li mi­ni­mál­ne nie­koľ­ko dní pred sa­mot­ným vy­da­ním prí­ka­zu. Rov­na­ko na­mie­tal, že v prí­ka­ze ab­sen­tu­je kon­krét­ny čas je­ho vy­da­nia ur­če­ný na ho­di­ny, res­pek­tí­ve mi­nú­ty.

 Naj­vyš­ší súd SR k tej­to ná­miet­ke uvie­dol, že „Trest­ný po­ria­dok z hľa­dis­ka úp­ra­vy prí­ka­zu na sle­do­va­nie osôb a ve­cí vy­ža­du­je (ok­rem iné­ho) uve­de­nie ča­su, v kto­rom sa bu­de sle­do­va­nie vy­ko­ná­vať (§ 113 ods. 5 Tr. por.) a zá­ro­veň uve­de­nie dá­tu­mu roz­hod­nu­tia v tom­to prí­ka­ze (§ 181 ods. 1 písm. b) Tr. por.). Pod ná­le­ži­tos­ťou ozna­če­nia prí­ka­zu dá­tu­mom roz­hod­nu­tia tre­ba ro­zu­mieť uve­de­nie ča­so­vé­ho úda­ja vy­jad­ru­jú­ce­ho deň, me­siac a rok vy­sta­ve­nia prí­ka­zu. V tom­to oh­ľa­de us­ta­no­ve­nie § 181 ods. 1 písm. b) Tr. por. so se­bou ne­via­že po­vin­nosť da­to­va­nia prí­ka­zu men­šou ča­so­vou jed­not­kou. Dru­hé z ro­zo­be­ra­ných us­ta­no­ve­ní, kon­krét­ne je­ho tre­tia ve­ta, kla­die po­vin­nosť us­ta­no­ve­nia ča­su, v kto­rom sa bu­de sle­do­va­nie vy­ko­ná­vať. Ani z toh­to us­ta­no­ve­nia expli­cit­ne ne­vyp­lý­va po­vin­nosť us­ta­no­ve­nia ča­su na sle­do­va­nie na ho­di­ny, mi­nú­ty, res­pek­tí­ve se­kun­dy. Na stra­ne dru­hej, bliž­šou kon­kre­ti­zá­ciou toh­to ča­su sa do­siah­ne vy­ššia mie­ra práv­nej is­to­ty zá­kon­nos­ti sle­do­va­nia osôb a ve­cí, naj­mä za si­tuácie, keď o prí­ka­ze na sle­do­va­nie bo­lo roz­hod­nu­té v rov­na­ký deň, ako pre­bie­ha­lo sle­do­va­nie na je­ho zá­kla­de. Su­ma­ri­zu­júc, z hľa­dis­ka za­cho­va­nia zá­kon­nos­ti ro­zo­be­ra­né­ho úko­nu tres­tné­ho ko­na­nia je ne­vyh­nut­né len to, aby na sle­do­va­nie osôb a ve­cí v ča­se vy­ko­ná­va­nia toh­to úko­nu exis­to­val ma­te­riál­ny pod­klad, a sí­ce k to­mu ur­če­ný prí­kaz. Vý­nim­ku z toh­to pra­vid­la pred­sta­vu­je len okol­nosť vy­me­dze­ná v § 113 ods. 7 Tr. por., kto­rá umož­ňu­je do­da­toč­né schvá­le­nie už vy­ko­na­né­ho úko­nu v le­ho­te 24 ho­dín, kto­rá v da­nom prí­pa­de ne­moh­la byť prek­ro­če­ná“.

 V da­nom prí­pa­de bol vy­da­ný prí­kaz na sle­do­va­nie osôb a ve­cí dňa 12.04.2016 a to na ča­so­vé ob­do­bie od 12.04.2016 do 12.06.2016. Žia­dosť po­lí­cie na vy­da­nie prí­ka­zu bo­la pro­ku­rá­tor­ke od­ov­zda­ná dňa 12.04.2016 po 09.10 h, pri­čom o vy­ho­to­ve­ní prí­ka­zu bol vy­ro­zu­me­ný vy­šet­ro­va­teľ, kto­rý o tej­to sku­toč­nos­ti in­for­mo­val prís­luš­ní­kov PZ reali­zu­jú­cich sle­do­va­nie so za­čiat­kom o 11.25 h. K uve­de­né­mu Naj­vyš­ší súd SR zdô­raz­nil, že „pro­ku­rá­tor­ka vy­dá­va­jú­ca prí­kaz na sle­do­va­nie for­mál­ne po­chy­bi­la, keď ten­to vy­da­la so spät­nou účin­nos­ťou, keď­že v po­su­dzo­va­nom prí­pa­de neš­lo o prí­pad pod­ľa § 113 ods. 7 Tr. por. (od 12.04.2016; t. j. od pr­vej se­kun­dy da­né­ho dňa), av­šak tá­to okol­nosť nes­pô­so­bu­je ne­zá­kon­nosť pred­met­né­ho úko­nu, na­koľ­ko bo­lo preu­ká­za­né, že sa­mot­né sle­do­va­nie ob­vi­ne­né­ho a tiež osob­né­ho mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la bo­lo v po­su­dzo­va­nom prí­pa­de vy­ko­ná­va­né na zá­kla­de prí­ka­zu, te­da v sú­la­de so zá­ko­nom“.

 Z roz­hod­nu­tia naj­vyš­šie­ho sú­du mož­no vy­vo­diť, že ná­le­ži­tos­ťou prí­ka­zu na sle­do­va­nie osôb a ve­cí je uve­de­nie ob­do­bia sle­do­va­nia pros­tred­níc­tvom  dňa, me­sia­ca a ro­ku, pri­čom sa ne­vy­ža­du­je, aby bol za­čia­tok sle­do­va­nia vy­me­dze­ný aj na ho­di­ny a mi­nú­ty. Uve­de­nie za­čiat­ku sle­do­va­nia aj na ho­di­ny a mi­nú­ty však naj­vyš­ší súd po­va­žu­je za do­siah­nu­tie vy­ššej mie­ry práv­nej is­to­ty pri sle­do­va­ní; to pla­tí zvlášť v prí­pa­doch, v kto­rých sa má za­čať so sle­do­va­ním v rov­na­ký deň ako je deň, v kto­rom bol vy­da­ný prí­kaz na sle­do­va­nie.

 Po­kiaľ iš­lo o ná­miet­ku od­sú­de­né­ho, že sle­do­va­nie bo­lo vy­ko­ná­va­né aj pred sa­mot­ným vy­da­ním prí­ka­zu na sle­do­va­nie, naj­vyš­ší súd zdô­raz­nil, že „prís­luš­ní­ci Po­li­caj­né­ho zbo­ru mô­žu pri ope­ra­tív­no-pát­ra­cej čin­nos­ti v sú­la­de s § 39 ods. 1 zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re sle­do­vať oso­by a ve­ci, mo­ni­to­ro­vať oso­by a dop­rav­né pros­tried­ky, vy­uží­vať kon­tro­lo­va­nú do­dáv­ku, kri­mi­nál­ne spra­vo­daj­stvo, pou­ží­vať kry­cie dok­la­dy, nás­tra­ho­vú a za­bez­pe­čo­va­ciu tech­ni­ku a vy­uží­va­nie osôb ko­na­jú­cich v pros­pech Po­li­caj­né­ho zbo­ru a po­dob­ne. Pos­tup pod­ľa us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku (t. j. vy­da­nie prí­ka­zu na sle­do­va­nie) pri­chá­dza do úva­hy až vte­dy, keď prís­luš­ní­ci Po­li­caj­né­ho zbo­ru zis­tia pot­reb­né in­for­má­cie o pá­cha­te­ľo­vi a tres­tnej čin­nos­ti od­ôvod­ňu­jú­ce za­ča­tie tres­tné­ho stí­ha­nia. Za ne­zá­kon­ný pos­tup v tom­to sme­re by bo­lo mož­né ozna­čiť len ta­ký prí­pad, ak by prís­luš­ní­ci Po­li­caj­né­ho zbo­ru pok­ra­čo­va­li v uve­de­nej čin­nos­ti pod­ľa zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re aj po zís­ka­ní dos­ta­toč­ných in­for­má­cií od­ôvod­ňu­jú­cich pos­tup pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku“.

 Naj­vyš­ší súd SR v tom­to sme­re pri­po­me­nul aj svo­je pred­chá­dza­jú­ce roz­hod­nu­tia, pri kto­rých kon­šta­to­val ne­zá­kon­né sle­do­va­nie zo stra­ny po­lí­cie a to vec ve­de­nú pod sp. zn. 3 Tdo/35/2010 v kto­rej po­lí­cia vy­ko­ná­va­la sle­do­va­nie bez prí­ka­zu na­priek po­doz­re­niu z tres­tnej čin­nos­ti a na zá­kla­de toh­to sle­do­va­nia bo­li za­do­vá­že­né us­ved­ču­jú­ce dô­ka­zy ako aj vec ve­de­nú pod sp. zn. 1 Tdo/12/2015 v kto­rej po­lí­cia vy­ko­ná­va­la sle­do­va­nie po­doz­ri­vé­ho bez prí­ka­zu a to na­priek to­mu, že v tom ča­se už mi­ni­mál­ne po do­bu 7 dní dis­po­no­va­la kon­krét­ny­mi in­for­má­cia­mi o pá­cha­ní tres­tnej čin­nos­ti.

 Na­pos­le­dy uve­de­né­mu roz­hod­nu­tiu naj­vyš­šie­ho sú­du sme sa v mi­nu­los­ti na webe ve­no­va­li

 http://www.prav­ne­lis­ty.sk/roz­hod­nu­tia/a566-ne­za­kon­ne-sle­do­va­nie-po­doz­ri­vej-oso­by-zo-stra­ny-po­li­cie

 Len pre úpl­nosť mož­no do­dať, že naj­vyš­ší súd vo ve­ci ve­de­nej pod sp. zn. 1 Tdo/12/2015 uvie­dol aj pro­ces­né nás­led­ky ne­zá­kon­né­ho sle­do­va­nia, keď fak­tic­ky vy­užil dok­trí­nu plo­dov z ot­rá­ve­né­ho stro­mu, pri­čom uvie­dol, že „pos­tup po­lí­cie bol ne­zá­kon­ný a to nie­len po­kiaľ iš­lo o sle­do­va­nie pá­cha­te­ľa a per­vi­tí­nu, ale aj o pre­hliad­ku osob­né­ho mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la so súh­la­som pro­ku­rá­to­ra a za­is­te­nie dro­gy, kto­rým úko­nom bo­lo za­ča­té tres­tné stí­ha­nie a nás­led­ne bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie. Ide o úko­ny, kto­rý­mi sa zís­kal dô­kaz pod­stat­ný pre za­ča­tie tres­tné­ho stí­ha­nia a vzne­se­nie ob­vi­ne­nia. Tá­to ne­zá­kon­nosť sa nás­led­ne pre­nies­la aj na dô­ka­zy zís­ka­né v príp­rav­nom ko­na­ní a na do­ka­zo­va­nie v ko­na­ní pred sú­dom pr­vé­ho stup­ňa, bez mož­nos­ti nap­ra­viť tú­to ne­zá­kon­nosť“.

 K sle­do­va­niu osôb a ve­cí te­da mož­no uzat­vo­riť, že po­lí­cia je op­ráv­ne­ná v rám­ci ope­ra­tív­no-pát­ra­cej čin­nos­ti vy­ko­ná­vať sle­do­va­nie pod­ľa zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re, av­šak len dov­te­dy, ak z tej­to čin­nos­ti ne­vyp­ly­nú poz­nat­ky o po­doz­re­ní zo spá­chania tres­tné­ho či­nu. Po­kiaľ sa tak sta­ne, mu­sí už po­lí­cia pos­tu­po­vať v zmys­le us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku.

 2/ K vý­slu­chu po­li­caj­né­ho in­for­má­to­ra a prá­vu ob­vi­ne­né­ho na ob­ha­jo­bu

Od­sú­de­ný v do­vo­la­com ko­na­ní na­mie­tal, že bo­lo po­ru­še­né je­ho prá­vo na ob­jao­bu, keď mu ne­bo­lo umož­ne­né vy­ko­nať vý­sluch po­li­caj­né­ho in­for­má­to­ra (oso­by ko­na­jú­cej v pros­pech Po­li­caj­né­ho zbo­ru).

 Naj­vyš­ší súd SR k tej­to ná­miet­ke uvie­dol, že „vy­uží­va­nie osôb ko­na­jú­cich v pros­pech Po­li­caj­né­ho zbo­ru pri od­ha­ľo­va­ní úmy­sel­ných tres­tných či­nov a pri zis­ťo­va­ní ich pá­cha­te­ľov je jed­ným z le­gi­tím­nych pros­tried­kov ope­ra­tív­no-pát­ra­cej čin­nos­ti. For­ma spolu­prá­ce jed­not­liv­cov s Po­li­caj­ným zbo­rom je bliž­šie up­ra­ve­ná v § 41 zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re. To­to us­ta­no­ve­nie v pr­vom od­se­ku jas­ne dfi­nu­je, že oso­bou ko­na­jú­cou v pros­pech Po­li­caj­né­ho zbo­ru sa na úče­ly toh­to zá­ko­na ro­zu­mie fy­zic­ká oso­ba, kto­rá dob­ro­voľ­ne, uta­jo­va­ným spô­so­bom pos­ky­tu­je in­for­má­cie a služ­by Po­li­caj­né­mu zbo­ru pri od­ha­ľo­va­ní tres­tnej čin­nos­ti. Tá­to koo­pe­rá­cia v zmys­le uve­de­né­ho vy­ža­du­je pos­tu­po­vať v uta­je­ní, pri­čom od po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti mô­že v tom­to prí­pa­de os­lo­bo­diť len mi­nis­ter ale­bo pre­zi­dent Po­li­caj­né­ho zbo­ru. Pred­pok­la­dom na zba­ve­nie po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti je po­žia­dav­ka sú­du (or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní) na zba­ve­nie ml­čan­li­vos­ti z dô­vo­du pot­re­by vý­slu­chu ta­kej­to oso­by v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka, pre­to­že je to ne­vyh­nut­né s oh­ľa­dom na dô­kaz­nú si­tuáciu. V po­su­dzo­va­nom prí­pa­de o ta­ký prí­pad neš­lo“.

 Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že za­miet­nu­tie dô­kaz­né­ho návr­hu ob­vi­ne­né­ho na vy­po­ču­tie po­li­caj­né­ho in­for­má­to­ra nie je, sa­mo oso­be, po­ru­še­ním prá­va na ob­ha­jo­bu, na­koľ­ko je pl­ne v kom­pe­ten­cii sú­du ako sa vy­spo­ria­da s dô­kaz­ný­mi návr­hmi pro­ces­ných strán. Po­kiaľ súd dos­pe­je k zá­ve­ru, že vy­ko­na­nie ta­ké­ho­to dô­ka­zu nie je pot­reb­né, po­tom mu nič neb­rá­ni v tom, aby ta­ký­to dô­kaz­ný návrh (rov­na­ko ako aký­koľ­vek iný) za­mie­tol a v me­ri­tór­nom roz­hod­nu­tí ten­to svoj pos­tup vy­svet­lil.

 3/ K le­gi­ti­mi­te od­bor­né­ho vy­jad­re­nia k hod­no­te omam­ných a psy­chot­rop­ných lá­tok

Od­sú­de­ný na­mie­tal aj le­gi­ti­mi­tu od­bor­né­ho vy­jad­re­nia Ná­rod­nej kri­mi­nál­nej agen­tú­ry k hod­no­te omam­ných lá­tok ako aj sa­mot­nú ich hod­no­tu.

 Naj­vyš­ší súd SR k tej­to ná­miet­ke uvie­dol, že „za dô­kaz v zmys­le § 119 ods. 2 Tr. por. mô­že slú­žiť aj in­for­má­cia o tzv. pou­lič­ných ce­nách drog zís­ka­ná zo sprá­vy prís­luš­né­ho út­va­ru Po­li­caj­né­ho zbo­ru, kto­rý v rám­ci svo­jej pô­sob­nos­ti tie­to ce­ny mo­ni­to­ru­je. Pri­tom len sku­toč­nosť, že pô­vod­com dô­kaz­né­ho pros­tried­ku je po­li­caj­ný út­var, z ne­ho ply­nú­ci dô­kaz auto­ma­tic­ky ne­dis­kva­li­fi­ku­je (uz­ne­se­nie naj­vyš­šie­ho sú­du sp. zn. 2Tdo 51/2017 zo dňa 20.02.2018). Iden­tic­ký práv­ny ná­zor na tú­to otáz­ku zdie­ľa vo svo­jej roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti aj Ústav­ný súd SR, kto­rý po­do­tý­ka, že v prí­pa­de, ak ide o to­var (dro­gy), kto­rý je ob­cho­do­va­teľ­ný iba na čier­nom tr­hu, je po­cho­pi­teľ­né, že pri ur­čo­va­ní for­my pre­dá­va­nej dro­gy a s tým sú­vi­sia­cim aj jej ob­vyk­lým množ­stvom a ce­nou, sú­dy ne­pos­tu­pu­jú svoj­voľ­ne, ale v zá­uj­me jed­not­né­ho prís­tu­pu k všet­kým pá­cha­te­ľom da­né­ho skut­ku v neur­či­tom množ­stve prí­pa­dov vy­chá­dza­jú z ob­jek­ti­vi­zo­va­ných úda­jov zís­ka­ných z praxe špe­cia­li­zo­va­ných po­li­caj­ných jed­no­tiek (uz­ne­se­nia ús­tav­né­ho sú­du sp. zn. II. ÚS 228/2012 zo dňa 04.07.2012, sp. zn. I. ÚS 30/2015 zo dňa 21.01.2015)“.

 Ten­to zá­ver naj­vyš­šie­ho sú­du je sí­ce lo­gic­ký, av­šak na stra­ne dru­hej je nut­né uviesť, že ob­ha­jo­ba má vý­raz­ne zú­že­né pod­mien­ky na ob­ha­jo­bu, na­koľ­ko si len veľ­mi ťaž­ko mož­no pred­sta­viť dô­kaz, kto­rým by bo­lo od­bor­né vy­jad­re­nie NA­KA k hod­no­te dro­gy re­le­van­tne spo­chyb­ne­né. V tom­to sme­re sí­ce naj­vyš­ší súd pri­po­me­nul, že ob­vi­ne­ný dis­po­nu­je prá­vom ob­sta­ra­nia dô­ka­zu preu­ka­zu­jú­ce­ho hod­no­tu omam­nej či psy­chot­rop­nej lát­ky, av­šak nie je cel­kom zrej­mé, aký sub­jekt (s vý­nim­kou po­lí­cie) by bol op­ráv­ne­ný na vy­ho­to­ve­nie ta­ké­ho­to dô­ka­zu (zna­lec­ký od­bor, kto­rý by sa za­obe­ral ce­nou to­va­rov na čier­nom tr­hu neexis­tu­je).

 Ku kva­li­fi­kač­né­mu zna­ku spá­chania tres­tné­ho či­nu vo väč­šom roz­sa­hu pod­ľa § 172 ods. 2 písm. e) Tr. zák. naj­vyš­ší súd uvie­dol, že „pri tres­tnom či­ne pod­ľa § 172 Tr. zák. sa hod­no­ta za­is­te­nej lát­ky, je­du, či pre­kur­zo­ra vy­po­čí­ta v zá­vis­los­ti od ce­ny gra­mu ta­kej­to lát­ky, je­du, či pre­kur­zo­ra v lo­ka­li­te a v ča­se, ke­dy doš­lo k jej (je­ho) dis­tri­bú­cii a pre ur­če­nie roz­sa­hu tres­tnej čin­nos­ti sa ap­li­ku­je § 125 Tr. zák. (roz­sud­ky naj­vyš­šie­ho sú­du sp. zn. 4 Tdo/32/2012 zo dňa 27.11.2012 a sp. zn. 6 Tdo/66/2015 zo dňa 30.03.2016)“.

 4/ K šty­li­zá­cii skut­ku pri dro­go­vom tres­tnom či­ne

Naj­vyš­ší súd SR sa vo svo­jom roz­hod­nu­tí vy­jad­ril aj k šty­li­zá­cii skut­ku pri dro­go­vých tres­tných či­noch, keď cel­kom správ­ne uvie­dol, že „v skut­ku ne­mož­no od­ka­zo­vať na zna­lec­ké po­sud­ky, či od­bor­né vy­jad­re­nia a po­dob­ne, na­koľ­ko ide vždy o zá­ver sú­du. Spô­sob, akým súd dos­pel k skut­ko­vým zis­te­niam, uve­de­ním zdro­ja in­for­má­cie, ko­na­jú­ci súd vy­jad­rí až v od­ôvod­ne­ní roz­hod­nu­tia“.

 Nas­le­du­je od­kaz na zne­nie uz­ne­se­nia Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 6Tdo/82/2017 zo dňa 30.01.2019

 https://www.nsud.sk/da­ta/att/83369_su­bor.pdf

Diskusia