Otázniky nad ústavnosťou výberu sudcov ústavného súdu

Otáz­ni­ky nad ús­tav­nos­ťou vý­be­ru sud­cov ús­tav­né­ho sú­du

 JUDr. Mar­tin Bu­zin­ger, PhD.

autor je ad­vo­kát,

v mi­nu­los­ti pô­so­bil ako vy­so­koš­kol­ský uči­teľ

ús­tav­né­ho prá­va na Práv­nic­kej fa­kul­te UK v Bra­tis­la­ve

 Z via­ce­rých po­li­tic­kých i niek­to­rých od­bor­ných kru­hov sa čo­raz in­ten­zív­nej­šie ší­ri vý­zva ad­re­so­va­ná pos­lan­com ná­rod­nej ra­dy, aby zvo­li­li „as­poň“ šies­tich kan­di­dá­tov na sud­cov ús­tav­né­ho sú­du, z kto­rých má pre­zi­dent vy­me­no­vať troch sud­cov, a tým za­bez­pe­čiť fun­kčnosť ple­nár­ne­ho roz­ho­do­va­nia ús­tav­né­ho sú­du.

 Od­hliad­nuc od sku­toč­nos­ti, že fun­kčnosť se­dem­člen­né­ho plé­na ús­tav­né­ho sú­du by bo­la skôr ilu­zór­na než reál­na, keď­že na nep­ri­ja­tie roz­hod­nu­tia plé­na ús­tav­né­ho sú­du by pos­ta­čo­va­lo ne­súh­las­né sta­no­vis­ko je­di­né­ho sud­cu[1], vý­znam­nej­šou sa ja­ví otáz­ka, či by bol naz­na­če­ný pos­tup ná­rod­nej ra­dy a pre­zi­den­ta v sú­la­de s Ústa­vou Slo­ven­skej re­pub­li­ky.

 Zá­stan­co­via navr­hnu­té­ho pos­tu­pu čas­to ar­gu­men­tu­jú prá­vo­mo­cou pre­zi­den­ta za­bez­pe­čo­vať svo­jím roz­ho­do­va­ním riad­ny chod ús­tav­ných or­gá­nov (člá­nok 101 ods. 1 pr­vá ve­ta ús­ta­vy), kto­rá pod­ľa ich ná­zo­ru dá­va pre­zi­den­to­vi op­ráv­ne­nie, či do­kon­ca po­vin­nosť, vy­me­no­vať sud­cov ús­tav­né­ho sú­du aj z men­šie­ho poč­tu zvo­le­ných kan­di­dá­tov ako pred­pok­la­dá ús­ta­va.

 Pod­ľa člán­ku 134 ods. 2 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky vy­me­nú­va sud­cov ús­tav­né­ho sú­du na návrh Ná­rod­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky na dva­násť ro­kov pre­zi­dent Slo­ven­skej re­pub­li­ky. Ná­rod­ná ra­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky navr­hu­je dvoj­ná­sob­ný po­čet kan­di­dá­tov na sud­cov, kto­rých má pre­zi­dent Slo­ven­skej re­pub­li­ky vy­me­no­vať.

 Z ci­to­va­né­ho us­ta­no­ve­nia ús­ta­vy vy­plý­va, že pre­zi­dent je op­ráv­ne­ný vy­me­no­vať sud­cov ús­tav­né­ho sú­du len na zá­kla­de návr­hu ná­rod­nej ra­dy, pri­čom ta­ký­to návrh má ob­sa­ho­vať „dvoj­ná­sob­ný po­čet kan­di­dá­tov na sud­cov, kto­rých má pre­zi­dent Slo­ven­skej re­pub­li­ky vy­me­no­vať.“. Zo slov­né­ho spo­je­nia „dvoj­ná­sob­ný po­čet kan­di­dá­tov“ je te­da zrej­mé, že ná­rod­ná ra­da nie je op­ráv­ne­ná pre­zi­den­to­vi pred­lo­žiť návrh s men­ším poč­tom kan­di­dá­tov na sud­cov ús­tav­né­ho sú­du, ako je dvoj­ná­so­bok poč­tu miest sud­cov ús­tav­né­ho sú­du, kto­rých má pre­zi­dent vy­me­no­vať.

 Uve­de­ný zá­ver pod­po­ru­je aj zá­kon­ná úp­ra­va voľ­by kan­di­dá­tov na sud­cov ús­tav­né­ho sú­du, pod­ľa kto­rej má ná­rod­ná ra­da, ho­ci aj opa­ko­va­ne a v no­vých voľ­bách, vo­liť kan­di­dá­tov na sud­cov ús­tav­né­ho sú­du až dov­te­dy, kým nez­vo­lí „zos­tá­va­jú­ci po­čet kan­di­dá­tov“ (§ 115 ods. 1 až 3 zá­ko­na č. 350/1996 Z. z. o ro­ko­va­com po­riad­ku Ná­rod­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky v ak­tuál­nom zne­ní – „zá­kon o ro­ko­va­com po­riad­ku“).

 Pri­pus­te­nie ná­zo­ru, že ná­rod­ná ra­da je op­ráv­ne­ná pred­lo­žiť pre­zi­den­to­vi návrh aj s men­ším poč­tom kan­di­dá­tov na sud­cov ús­tav­né­ho sú­du než je dvoj­ná­sob­ný po­čet sud­cov, kto­rých má pre­zi­dent vy­me­no­vať (te­da pred­lo­žiť pre­zi­den­to­vi len čias­tko­vý návrh), za­hŕňa aj mož­nosť, že po­čet zvo­le­ných kan­di­dá­tov mô­že byť nie­len pár­ny, ale aj ne­pár­ny. Zá­ko­ni­te po­tom vzni­ká otáz­ka, koľ­kých sud­cov ús­tav­né­ho sú­du by mal pre­zi­dent vy­me­no­vať z ne­pár­ne­ho poč­tu kan­di­dá­tov. Nap­rík­lad, ak by ná­rod­ná ra­da pred­lo­ži­la pre­zi­den­to­vi se­dem kan­di­dá­tov, mal by z nich pre­zi­dent vy­me­no­vať troch ale­bo šty­roch sud­cov? Ani v jed­nom prí­pa­de to­tiž ne­bu­de dodr­ža­né pra­vid­lo „dvoj­ná­sob­ný po­čet kan­di­dá­tov“. Si­tuácia by sa v ús­tav­nop­ráv­nej ro­vi­ne eš­te viac skom­pli­ko­va­la, ak by z ďal­šej čias­tko­vej voľ­by vzi­šiel pár­ny po­čet zvo­le­ných kan­di­dá­tov, pre­to­že sud­co­via me­no­va­ní pre­zi­den­tom z ne­pár­ne­ho poč­tu zvo­le­ných kan­di­dá­tov by ne­bo­li vy­be­ra­ní za rov­na­kých pod­mie­nok (člá­nok 30 ods. 4 ús­ta­vy) ako sud­co­via, kto­rých by pre­zi­dent me­no­val z pár­ne­ho poč­tu kan­di­dá­tov.   

 Väč­ší než dvoj­ná­sob­ný po­čet kan­di­dá­tov, z kto­rých má pre­zi­dent vy­me­no­vať sud­cov, by ná­rod­ná ra­da moh­la pre­zi­den­to­vi pred­lo­žiť len v prí­pa­de, ak by zvo­le­ní kan­di­dá­ti, kto­rí sa umies­tni­li ako pos­led­ní v po­ra­dí z ús­ta­vou po­ža­do­va­né­ho množ­stva, ma­li rov­na­ký po­čet hla­sov. V sú­la­de s § 115 ods. 1 zá­ko­na o ro­ko­va­com po­riad­ku by tak ná­rod­ná ra­da za­cho­va­la zá­klad­né prá­vo všet­kých zvo­le­ných kan­di­dá­tov na prís­tup k vo­le­ným a iným ve­rej­ným fun­kciám za rov­na­kých pod­mie­nok pod­ľa člán­ku 30 ods. 4 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky.   

 Ak by te­da ná­rod­ná ra­da v ak­tuál­nej si­tuá­cii pred­lo­ži­la pre­zi­den­to­vi návrh s men­ším poč­tom kan­di­dá­tov na sud­cov ús­tav­né­ho sú­du ako je dvoj­ná­so­bok uvoľ­ne­ných miest sud­cov ús­tav­né­ho sú­du, t. j. me­nej ako osem­násť, pos­tu­po­va­la by v zrej­mom roz­po­re s prin­cí­pom le­ga­li­ty (člá­nok 2 ods. 2 ús­ta­vy), keď­že by ne­ko­na­la na zá­kla­de ús­ta­vy, v jej me­dziach a v roz­sa­hu a spô­so­bom, kto­rý us­ta­no­ví zá­kon. Pre­zi­dent by sa ta­kým­to návr­hom ani ne­bol op­ráv­ne­ný za­obe­rať, pre­to­že by neš­lo o návrh, kto­rý pred­pok­la­dá člá­nok 134 ods. 2 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky.

 Naz­dá­vam sa, že iný práv­ny zá­ver ne­mož­no vy­vo­diť ani pros­tred­níc­tvom prá­vo­mo­ci pre­zi­den­ta za­bez­pe­čo­vať riad­ny chod ús­tav­ných or­gá­nov, kto­rá bo­la do Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky vne­se­ná ús­tav­ným zá­ko­nom č. 9/1999 Z. z. Ako sa uvá­dza v dô­vo­do­vej sprá­ve k návr­hu uve­de­né­ho ús­tav­né­ho zá­ko­na, ob­sa­hom tej­to ús­tav­nej prá­vo­mo­ci pre­zi­den­ta je naj­mä „op­ráv­ne­nie za ur­či­tých okol­nos­tí roz­pus­tiť parla­ment a vy­pí­sať no­vé voľ­by, op­ráv­ne­nie na zá­kla­de vý­sled­kov vo­lieb ur­čiť oso­bu po­ve­re­nú zos­ta­ve­ním vlá­dy, op­ráv­ne­nie me­no­vať ur­če­ných štát­nych fun­kcio­ná­rov ale­bo op­ráv­ne­nie, za us­ta­no­ve­ných pod­mie­nok od­vo­lať vlá­du ale­bo jej čle­na“. Ob­sah prá­vo­mo­ci pre­zi­den­ta svo­jím roz­ho­do­va­ním za­bez­pe­čo­vať riad­ny chod ús­tav­ných or­gá­nov te­da tvo­rí len súhrn jed­not­li­vých op­ráv­ne­ní, kto­ré Ústa­va Slo­ven­skej re­pub­li­ky expli­cit­ne, prí­pad­ne aj im­pli­cit­ne, priz­ná­va pre­zi­den­to­vi ako hla­ve štá­tu vo vzťa­hu k iným ús­tav­ným or­gá­nom.[2] Aj vzhľa­dom na za­ra­de­nie tej­to prá­vo­mo­ci do člán­ku 101 ods. 1 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky je zrej­mé, že nej­de o sa­mos­tat­nú či do­kon­ca tzv. nú­dzo­vú prá­vo­moc pre­zi­den­ta, kto­rú poz­ná nap­rík­lad Ústa­va Fran­cúz­skej re­pub­li­ky[3], a kto­rá by ho (do­čas­ne) op­ráv­ňo­va­la v zá­uj­me za­bez­pe­če­nia riad­ne­ho cho­du ús­tav­ných or­gá­nov na zá­kla­de vlas­tné­ho uvá­že­nia pri­jí­mať aké­koľ­vek ne­vyh­nut­né a pot­reb­né – hoc aj ús­ta­ve od­po­ru­jú­ce – roz­hod­nu­tia. V žiad­nom prí­pa­de tú­to prá­vo­moc pre­zi­den­ta ne­mož­no inter­pre­to­vať exten­zív­ne[4], pre­to­že by sme sa dos­ta­li mi­mo ús­tav­ných man­ti­ne­lov prin­cí­pu le­ga­li­ty aj prin­cí­pu deľ­by mo­ci, te­da ne­ga­tív­ne by sme za­siah­li do ma­te­riál­ne­ho jad­ra Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky.[5]

 Ob­ja­vu­jú sa i ná­zo­ry, že za nez­vo­le­nie kan­di­dá­tov na sud­cov ús­tav­né­ho sú­du v ná­rod­nej ra­de ne­sie zod­po­ved­nosť aj pre­zi­dent, pre­to­že nie je dos­ta­toč­ne ak­tív­ny v ko­mu­ni­ká­cii s po­li­tic­ký­mi stra­na­mi o „vhod­ných kan­di­dá­toch“ na sud­cov ús­tav­né­ho sú­du. Niek­to­rí po­li­ti­ci ot­vo­re­ne naz­na­ču­jú, že bez pred­chá­dza­jú­cej po­li­tic­kej do­ho­dy na kon­krét­nych me­nách bu­dú­cich sud­cov ús­tav­né­ho sú­du me­dzi stra­na­mi vlád­nej koa­lí­cie a pre­zi­den­tom, ná­rod­ná ra­da nez­vo­lí pot­reb­ný po­čet kan­di­dá­tov na sud­cov ús­tav­né­ho sú­du a ús­tav­ný súd zos­ta­ne neob­sa­de­ný.

 Ma­jú však ta­ké­to sna­hy o za­an­ga­žo­va­nie pre­zi­den­ta už do vý­be­ru kan­di­dá­tov na sud­cov ús­tav­né­ho sú­du, resp. po­ku­sy niek­to­rých po­li­ti­kov o uzat­vo­re­nie po­li­tic­kej do­ho­dy s pre­zi­den­tom o kon­krét­nych me­nách bu­dú­cich sud­cov ús­tav­né­ho sú­du, či do­kon­ca o me­ne bu­dú­ce­ho pred­se­du ús­tav­né­ho sú­du, opo­ru v Ústa­ve Slo­ven­skej re­pub­li­ky?

 Pro­ces vý­be­ru sud­cov ús­tav­né­ho sú­du je roz­de­le­ný do troch na se­ba nad­vä­zu­jú­cich, ale v pod­sta­te úpl­ne sa­mos­tat­ných a vzá­jom­ne od­de­le­ných štá­dií. Naj­skôr zá­ko­nom op­ráv­ne­né sub­jek­ty na zá­kla­de vlas­tné­ho uvá­že­nia a v ur­če­nej le­ho­te po­dá­va­jú ná­rod­nej ra­de pros­tred­níc­tvom ús­tav­nop­ráv­ne­ho vý­bo­ru neob­me­dze­ný po­čet návr­hov na voľ­bu kan­di­dá­tov na sud­cov ús­tav­né­ho sú­du. Nás­led­ne má ná­rod­ná ra­da z navr­hnu­tých uchá­dza­čov zvo­liť dvoj­ná­sob­ný po­čet kan­di­dá­tov na sud­cov, ako je po­čet uvoľ­ne­ných miest sud­cov ús­tav­né­ho sú­du. Až nás­led­ne, ako si ná­rod­ná ra­da spl­ní uve­de­nú ús­tav­nú po­vin­nosť a hla­ve štá­tu pred­lo­ží návrh pred­pok­la­da­ný us­ta­no­ve­ním člán­ku 134 ods. 2 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky, smie do vý­be­ro­vé­ho pro­ce­su vstú­piť pre­zi­dent, kto­rý na zá­kla­de vlas­tnej úva­hy roz­hod­ne o tom, kto­rých z kan­di­dá­tov vy­me­nu­je za sud­cov ús­tav­né­ho sú­du.[6]  

 Účasť pre­zi­den­ta na vý­be­re sud­cov ús­tav­né­ho sú­du skôr než mu bol ná­rod­nou ra­dou pred­lo­že­ný kva­li­fi­ko­va­ný návrh pod­ľa člán­ku 134 ods. 2 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky by bo­la v zjav­nom roz­po­re s prin­cí­pom le­ga­li­ty a prin­cí­pom deľ­by mo­ci. Sku­toč­nosť, že v mi­nu­los­ti me­dzi po­li­tic­ký­mi stra­na­mi a pre­zi­den­tom prav­de­po­dob­ne do­chá­dza­lo k po­li­tic­kým do­ho­dám na kon­krét­nych me­nách či fun­kcio­ná­roch ús­tav­né­ho sú­du, ne­mož­no po­va­žo­vať za pre­ce­dens či ne­bo­daj ús­tav­nú zvyk­losť, ale za zrej­mý ús­tav­nop­ráv­ny exces. Uzat­vo­re­ním ta­kej­to ne­for­mál­nej do­ho­dy o kon­krét­nych me­nách bu­dú­cich sud­cov ús­tav­né­ho sú­du me­dzi po­li­tic­ký­mi stra­na­mi a pre­zi­den­tom, eš­te pred­tým ako sú vô­bec kan­di­dá­ti v ná­rod­nej ra­de zvo­le­ní, by sa z „ne­do­hod­nu­tých“ kan­di­dá­tov sta­li len kan­di­dá­ti zdan­li­ví (kan­di­dá­ti do poč­tu), keď­že o ich vy­ra­de­ní z vý­be­ro­vé­ho ko­na­nia by sa fak­tic­ky roz­hod­lo eš­te pred sa­mot­nou voľ­bou v ná­rod­nej ra­de. Ta­kým­to pos­tu­pom by sa­moz­rej­me doš­lo k po­ru­še­niu ich zá­klad­né­ho prá­va na prís­tup k vo­le­ným a iným ve­rej­ným fun­kciám za rov­na­kých pod­mie­nok ga­ran­to­va­ným člán­kom 30 ods. 4 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky.

 Pris­pô­so­bo­va­nie inter­pre­tá­cie ús­ta­vy ak­tuál­nym po­li­tic­kým zá­uj­mom mô­že byť nes­mier­ne škod­li­vé a ne­bez­peč­né pre ďal­ší vý­voj Slo­ven­skej re­pub­li­ky ako de­mok­ra­tic­ké­ho a práv­ne­ho štá­tu. Extrém­na po­li­ti­zá­cia vý­be­ru sud­cov ús­tav­né­ho sú­du  v spo­loč­nos­ti dô­vod­ne vzbu­dzu­je ob­jek­tív­ne po­chyb­nos­ti o apo­li­tic­kos­ti bu­dú­cich sud­cov ús­tav­né­ho sú­du, a tým aj ne­dô­ve­ru v ne­zá­vis­losť ús­tav­né­ho sú­du ako or­gá­nu ochra­ny ús­tav­nos­ti. Všet­ky za­in­te­re­so­va­né sub­jek­ty, kto­ré sa po­die­ľa­jú na no­mi­ná­ciách kan­di­dá­tov na sud­cov ús­tav­né­ho sú­du, ich voľ­be a na­po­kon aj me­no­va­ní sud­cov, by si aj vo svet­le ne­dáv­ne­ho „re­vo­luč­né­ho“ ná­le­zu ús­tav­né­ho sú­du[7] ma­li uve­do­miť svo­ju mi­mo­riad­nu zod­po­ved­nosť za to, ko­mu na naj­bliž­ších dva­násť ro­kov umož­nia roz­ho­do­vať o naj­dô­le­ži­tej­ších práv­nych otáz­kach pre­sa­hu­jú­cich tak­mer do všet­kých ob­las­tí náš­ho ži­vo­ta.

Diskusia