Individualizácia ako znak primeranosti trestov

 

Auto­ri:

Alexan­dra Ko­kav­co­vá, Ma­rek Pa­ra, Mi­chal Man­dzák

IN­DI­VI­DUA­LIZÁCIA AKO ZNAK PRI­ME­RA­NOS­TI TRES­TOV

z poh­ľa­du Ná­le­zu Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky PL. ÚS 106/2011 a člán­ku 49 ods. 3 Char­ty zá­klad­ných ľud­ských práv Európ­skej únie

„Pod­ľa ná­zo­ru ús­tav­né­ho sú­du by v zá­uj­me reš­pek­to­va­nia po­žia­dav­ky pri­me­ra­nos­ti tres­tu bo­lo žia­du­ce, aby sa do bu­dúc­na zá­ko­no­dar­ca vy­spo­ria­dal so všeo­bec­ne roz­ší­re­nou zjed­no­du­še­nou myl­nou pred­sta­vou, v zmys­le kto­rej prís­ne tres­ta­nie pred­sta­vu­je za­ru­če­ný re­cept na zní­že­nie kri­mi­na­li­ty, pri­čom pá­cha­teľ by v pod­sta­te mal byť pot­res­ta­ný nie ako ob­čan ma­jú­ci zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy, ale ako ne­pria­teľ spo­loč­nos­ti.

Je to­tiž neos­pra­vedl­ni­teľ­né, aby prá­vo pá­cha­te­ľa na pri­me­ra­ný trest zod­po­ve­da­jú­ci je­ho tres­tné­mu či­nu bo­lo obe­to­va­né ko­lek­tív­ne­mu spo­lo­čen­ské­mu zá­uj­mu bez­peč­nos­ti, pri­čom za­hra­nič­né kri­mi­no­lo­gic­ké a pe­no­lo­gic­ké vý­sku­my na­vy­še cel­kom pres­ved­či­vo preu­ka­zu­jú, že nep­ri­me­ra­né sprís­ňo­va­nie tres­tnej rep­re­sie, kto­ré ob­vyk­le (pod vply­vom mé­dií a vy­so­kej mie­ry pu­ni­ti­vi­ty[1] oby­va­teľ­stva) pred­sta­vu­je pro­dukt emo­cio­nál­nej a po­pu­lis­tic­kej tres­tnej po­li­ti­ky, nep­ris­pie­va k do­siah­nu­tiu žiad­ne­ho po­zi­tív­ne­ho vý­sled­ku v po­do­be zní­že­nej kri­mi­na­li­ty, ale je­ho je­di­ným preu­ká­za­teľ­ným efek­tom sú chro­nic­ky prepl­ne­né väz­ni­ce a ras­tú­ci in­dex vä­zen­skej po­pu­lá­cie.“        Plé­num Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, dňa 28.11.2012

Pred­met­ný člá­nok je ve­no­va­ný sud­com Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, pre­dov­šet­kým tým, kto­rí ak­tuál­ne ukon­či­li svo­ju dl­ho­roč­nú pô­sob­nosť na ús­tav­nom sú­de, a kto­rých roz­hod­nu­tia pre nás bo­li tak in­špi­rá­ciou pri ob­ha­jo­be klien­tov, ako aj pod­net­ným zdro­jom pre práv­ne úva­hy.

Spo­me­dzi všet­kých roz­hod­nu­tí za­stá­va svo­ju nes­po­chyb­ni­teľ­nú úlo­hu prá­ve ple­nár­ne roz­hod­nu­tie Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, PL. ÚS 106/2011 zo dňa 28.11.2012 k up­lat­ňo­va­niu tzv. 'as­pe­rač­nej' zá­sa­dy pod­ľa Tres­tné­ho zá­ko­na č. 300/2005 Z.z.

Plé­num Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, tým­to roz­hod­nu­tím nie­len vy­slo­vi­lo ne­sú­lad us­ta­no­ve­nia § 41 ods. 2 Tr.zák. v slo­vách v texte za bod­ko­čiar­kou „súd ulo­ží pá­cha­te­ľo­vi trest nad jed­nu po­lo­vi­cu tak­to ur­če­nej tres­tnej sadz­by od­ňa­tia slo­bo­dy“, ale zá­ro­veň sta­no­vi­lo zá­klad­né pos­tu­lá­ty pre po­sú­de­nie pri­me­ra­nos­ti tres­tov v Tres­tnom zá­ko­ne.

Ústav­ný súd kon­šta­to­val, že zá­ko­no­dar­ca má sí­ce prá­vo for­mo­vať tres­tnú po­li­ti­ku štá­tu, to­to je­ho prá­vo však nie je ab­so­lút­ne, na­koľ­ko je pri svo­jej nor­mot­vor­nej čin­nos­ti vý­znam­ne li­mi­to­va­ný, a to po­vin­nos­ťou za­is­tiť sú­lad práv­nej úp­ra­vy s ľud­ský­mi prá­va­mi, tak ako sú vy­me­dze­né v zá­väz­ných vnút­roš­tát­nych a me­dzi­ná­rod­ných pra­me­ňoch prá­va.

Zá­ro­veň ús­tav­ný súd vo vzťa­hu k práv­nej úp­ra­ve tres­tu ako práv­ne­mu nás­led­ku tres­tné­ho či­nu uvá­dza pra­vid­lo, že ne­pos­ta­ču­je len dodr­žia­va­nie po­žia­dav­ky nul­la poe­na si­ne le­ge, ale je ne­vyh­nut­né, aby zá­ko­nom us­ta­no­ve­ná práv­na úp­ra­va pl­ne reš­pek­to­va­la (ok­rem iné­ho) prá­vo, aby bol trest pri­me­ra­ný tres­tné­mu či­nu, za kto­rý je ten­to trest uk­la­da­ný.

Pri zvá­že­ní sku­toč­nos­ti, že jed­ným z pra­me­ňov prá­va a zrej­me tým naj­pod­stat­nej­ším je Char­ta zá­klad­ných práv Európ­skej únie (vy­hlá­se­ná v Úrad­nom ves­tní­ku Európ­skej únie, C 303, 14.12.2007, kto­rá sa sta­la práv­ne zá­väz­nou plat­nos­ťou Li­sa­bon­skej zmlu­vy dňa 01.12.2009), kto­rej člá­nok 49 ods. 3 (ďa­lej len „Char­ta EÚ“), na roz­diel od iných pra­me­ňov prá­va za­ka­zu­jú­cich zjav­ne nep­ri­me­ra­né tres­ty, ne­vyh­nut­ne vy­ža­du­je, aby prís­nosť tres­tu ne­bo­la nep­ri­me­ra­ná tres­tné­mu či­nu za kto­rý je uk­la­da­ný. Je mož­né uza­vrieť, že Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky sa tým­to prik­lo­nil k po­vin­nos­ti zá­ko­no­dar­cu reš­pek­to­vať po­žia­dav­ku pri­me­ra­nos­ti tres­tov pod­ľa čl. 49 ods. 3 Char­ty EÚ.

Pre vý­zna­mo­vé po­rov­na­nie Do­ho­vor o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd (Rím, 04.11.1950) za­ka­zu­je „len“ ne­ľud­ské ale­bo po­ni­žu­jú­ce tres­ty (ďa­lej len „Do­ho­vor“), pri­čom vý­kla­dy, od­bor­ná li­te­ra­tú­ra a aj roz­ho­do­va­cia prax spra­vid­la up­lat­ňo­va­la vý­zna­mo­vo po­jem „gross­ly dis­pro­por­tio­na­te sen­ten­ces“ v prek­la­de „cel­kom zjav­ne ale­bo zjav­ne nep­ri­me­ra­ný trest“. Člá­nok 49 ods. 3 Char­ty EÚ zrej­me sta­no­vu­je šir­ší a pre­to viac ná­roč­ný štan­dard, kto­rý vzbu­dzu­je otáz­ky ako má byť inter­pre­to­va­ný a aký mô­že mať do­pad[2].

Ústav­ný súd v člán­ku IV.B, bod 8 pred­met­né­ho ple­nár­ne­ho roz­hod­nu­tia v tých­to sú­vis­los­tiach uvá­dza, že vo vzťa­hu k otáz­ke ju­di­ka­tú­ry štras­bur­ských or­gá­nov ochra­ny práv tý­ka­jú­cej sa (nie­len) tres­tných san­kcií a pri­me­ra­nos­ti tres­tov je však pot­reb­né oso­bit­ne zdô­raz­niť, že do­ho­vor a nás­led­ne i ju­di­ka­tú­ra štras­bur­ských or­gá­nov ochra­ny práv nes­ta­no­vu­je maximál­ne mož­né zá­ru­ky ochra­ny ľud­ských práv, ale len mi­ni­mál­ny štan­dard ochra­ny ľud­ských práv. Ústav­ný súd je tak ju­di­ka­tú­rou štras­bur­ských or­gá­nov ochra­ny práv via­za­ný len v tom sme­re, aby ním pos­ky­to­va­ná ochra­na ľud­ských práv napl­ni­la ten­to mi­ni­mál­ny štan­dard. Ju­di­ka­tú­ra štras­bur­ských or­gá­nov ochra­ny práv pre­to ne­mô­že byť pre­káž­kou to­ho, aby ús­tav­ný súd pos­ky­tol ochra­ne ľud­ských práv i vy­ššie zá­ru­ky, než aké vy­plý­va­jú z ju­di­ka­tú­ry štras­bur­ských or­gá­nov ochra­ny práv.

Ďalej ús­tav­ný súd v člán­ku IV. D, bo­dy 12, 13 svoj­ho ple­nár­ne­ho roz­hod­nu­tia zdô­raz­ňu­je, že teo­re­tic­ké vý­cho­dis­ká pe­no­ló­gie pou­ka­zu­jú na pot­re­bu zvo­liť op­ti­mál­nu mie­ru rep­re­sie, keď­že ani príl­iš mier­ny, ani príl­iš prís­ny trest pod­ľa nej ne­pô­so­bia vý­chov­ne, ale de­mo­ra­li­zu­jú­co, zá­ro­veň va­ru­jú pred tzv. exem­plár­nym tres­ta­ním spo­čí­va­jú­cim v tom, že sa kon­krét­na prís­nosť tres­tu neo­dô­vod­ňu­je hľa­dis­kom in­di­vi­duál­nej pre­ven­cie, ale pot­re­bou od­stra­šiť ve­rej­nosť us­ta­no­ve­ním preh­na­ne prís­nych tres­tov, kde je zin­ten­zív­ne­ním rep­re­sie pot­la­če­ný mo­ment pre­ven­cie.

Mo­der­né hu­ma­nis­tic­ké teórie za­obe­ra­jú­ce sa úče­lom tres­tu a tres­tné­ho prá­va vô­bec, te­da my­šlien­ky H. Gro­tia, C. Bec­ca­riu, I. Kan­ta, G. W. F. Heg­la, L. Feuer­ba­cha, F. von Lisz­ta a ďal­ších práv­nych fi­lo­zo­fov a tvor­cov teó­rií tres­tov, resp. tres­ta­nia, sú za­lo­že­né na my­šlien­ke, že tres­tné ko­na­nie má sle­do­vať rov­na­ko pre­ven­tív­ny a re­so­cia­li­zač­ný cieľ, má to­tiž pris­pieť k po­lep­še­niu a náp­ra­ve pá­cha­te­ľa. Cie­ľom tres­tné­ho ko­na­nia má byť do­siah­nu­tie to­ho, aby ob­vi­ne­ný pá­cha­teľ za­ujal ku spá­chaniu tres­tné­ho či­nu se­bak­ri­tic­ký a ka­júc­ny pos­toj, kto­rý sľu­bu­je mož­nosť je­ho náp­ra­vy. Po­va­žu­je sa za spra­vod­li­vé, aby bol váž­ne mie­ne­ný se­bak­ri­tic­ký a ka­júc­ny pos­toj „od­me­ne­ný“ mier­nej­ším tres­tom, napr. tak, ako to umož­ňu­je sú­čas­ný in­šti­tút po­ľah­ču­jú­cej okol­nos­ti z dô­vo­du „úp­rim­nej ľú­tos­ti“, up­ra­ve­ný v § 36 písm. l) Tres­tné­ho zá­ko­na[3].

Na tom­to mies­te ús­tav­ný súd zá­ro­veň zdô­raz­ňu­je, že ani ab­so­lút­ne teórie ne­po­čí­ta­li s uk­la­da­ním nep­ri­me­ra­ných tres­tov. Na­priek nie­ke­dy dras­tic­kej po­va­he pou­ži­tých tres­tnop­ráv­nych pros­tried­kov to­tiž v zmys­le zá­sa­dy „oko za oko, zub za zub“ rá­ta­li so spô­so­be­ním rov­na­kej uj­my pá­cha­te­ľo­vi. Po­žia­dav­ka pri­me­ra­nos­ti tres­tu je ob­siah­nu­tá i v my­šlien­ke pred­sta­vi­te­ľa ab­so­lút­nej teórie tres­tu G. W. F. Heg­la, pod­ľa kto­ré­ho bez­prá­vie je ne­gá­ciou prá­va, a trest je te­da ne­gá­ciou tej­to ne­gá­cie. He­gel pou­ka­zu­je na sku­toč­nosť, že pá­cha­te­ľa mô­že so spra­vod­li­vos­ťou, a te­da aj so spo­loč­nos­ťou, zmie­riť len spra­vod­li­vý trest. Trest sa mu­sí rov­nať spô­so­be­né­mu bez­prá­viu.

Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že v prí­pa­de, ak bu­de trest, resp. od­pla­ta ob­siah­nu­tá v tres­te, prís­nej­šia ako bez­prá­vie spô­so­be­né tres­tným či­nom, ne­dôj­de len k ne­gá­cii toh­to bez­prá­via, ale zá­ro­veň ulo­že­ným tres­tom vznik­ne no­vé bez­prá­vie – bez­prá­vie vo­či nep­ri­me­ra­ne pot­res­ta­né­mu pá­cha­te­ľo­vi tres­tné­ho či­nu. Nep­ri­me­ra­ný trest je te­da ne­gá­ciou prá­va, kto­rá sa svo­jou pod­sta­tou (ne­go­va­ním prá­va) ni­čím ne­lí­ši od tres­tné­ho či­nu, pri­čom pá­cha­teľ, kto­ré­mu to­to bez­prá­vie spô­so­bil štát, ne­bu­de mať mož­nosť do­siah­nuť ne­gá­ciu štá­tom spô­so­be­nej ne­gá­cie prá­va, keď­že mo­no­pol na tres­ta­nie má v ru­kách štát.

 

Nad­vä­zu­júc na práv­ne teórie ús­tav­ný súd v člán­ku IV. G, bod 25 kon­šta­tu­je, že nep­ri­me­ra­ne prís­ne (ale sa­moz­rej­me i nep­ri­me­ra­ne mier­ne) tres­ty pô­so­bia škod­li­vo na pá­cha­te­ľa i spo­loč­nosť. U ve­rej­nos­ti mô­žu nep­ri­me­ra­né tres­ty vy­vo­lať sú­cit s pá­cha­te­ľom či oh­ro­ziť jej dô­ve­ru v spra­vod­li­vé roz­ho­do­va­nie sú­du či jej dô­ve­ru v súd­nu moc ako ce­lok.

Ústav­ný súd po­do­tý­ka, že u pá­cha­te­ľa nep­ri­me­ra­ne prís­ne tres­ty ve­dú k za­trpknu­tos­ti, pre­to­že ta­ké­to tres­ty pá­cha­teľ op­ráv­ne­ne ne­mô­že po­va­žo­vať za spra­vod­li­vé. Pá­cha­teľ je sú­dom od­su­dzo­va­ný za nes­pra­vod­li­vosť (bez­prá­vie), kto­ré tres­tným či­nom spá­chal, a pre­to má prá­vo oča­ká­vať spra­vod­li­vosť zo stra­ny sú­du. Pri­me­ra­nosť tres­tu je zá­ro­veň ne­vyh­nu­tým pred­pok­la­dom do­siah­nu­tia vý­chov­ných účin­kov tres­tu, keď­že ne­vyh­nut­ným pred­pok­la­dom pre­vý­cho­vy pá­cha­te­ľa je je­ho ak­cep­to­va­nie tres­tu ako spra­vod­li­vé­ho nás­led­ku je­ho proti­práv­ne­ho ko­na­nia, pri­čom v prí­pa­de nes­pra­vod­li­vé­ho tres­tu k ta­kej­to ak­cep­tá­cii tres­tu zo stra­ny pá­cha­te­ľa po­cho­pi­teľ­ne ne­mô­že dôjsť. Spra­vod­li­vosť tres­tu tak mož­no po­va­žo­vať aj za pred­pok­lad pre­ras­ta­nia rep­re­sív­ne­ho pô­so­be­nia tres­tu do pô­so­be­nia vý­chov­né­ho.

Pod­ľa bo­du 26, čl. IV. G pred­met­né­ho ple­nár­ne­ho roz­hod­nu­tia, k reš­pek­to­va­niu po­žia­dav­ky pri­me­ra­nos­ti tres­tu k spá­cha­né­mu tres­tné­mu či­nu pri­tom mu­sí do­chá­dzať v dvoch ro­vi­nách:

a)         in­di­vi­duál­nej – v rám­ci roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti sú­du pri uk­la­da­ní kon­krét­ne­ho tres­tu pá­cha­te­ľo­vi za spá­chanie kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu

b)        všeo­bec­nej – v rám­ci nor­mot­vor­nej čin­nos­ti zá­ko­no­dar­cu pri sta­no­vo­va­ní všeo­bec­ných pod­mie­nok uk­la­da­nia a vý­ko­nu tres­tov

Ústav­ný súd pre­to uvá­dza, že ne­vyh­nut­ným pred­pok­la­dom reš­pek­to­va­nia po­žia­dav­ky pri­me­ra­nos­ti tres­tu sú­dom v in­di­vi­duál­nej ro­vi­ne je reš­pek­to­va­nie tej­to po­žia­dav­ky zá­ko­no­dar­com v ro­vi­ne všeo­bec­nej, keď­že v zmys­le zá­sa­dy nul­la poe­na si­ne le­ge je súd pri roz­ho­do­va­ní o tres­te via­za­ný zá­ko­nom. V prí­pa­de, ak je po­vin­nosť sú­du uk­la­dať nep­ri­me­ra­ný trest „za­kó­do­va­ná“ zá­ko­no­dar­com už pria­mo v zá­ko­ne, ne­má súd v kon­kré­tom prí­pa­de mož­nosť ulo­žiť pá­cha­te­ľo­vi iný než nep­ri­me­ra­ný trest.

V rám­ci po­žia­dav­ky pri­me­ra­nos­ti tres­tu zoh­rá­va vý­znam­nú úlo­hu sud­cov­ská in­di­vi­dua­li­zá­cia tres­tu, kto­rá fak­tic­ky umož­ňu­je napl­ne­nie tej­to po­žia­dav­ky v kon­krét­nych prí­pa­doch. In­di­vi­dua­li­zá­cia tres­tu je pros­tried­kom do­siah­nu­tia pri­me­ra­nos­ti tres­tu. Druh a vý­me­ra tres­tu mu­sia byť sú­dom v kaž­dom kon­krét­nom prí­pa­de sta­no­ve­né tak, aby zod­po­ve­da­li všet­kým zvláš­tnos­tiam da­né­ho prí­pa­du[4].

Pod­ľa ná­zo­ru plé­na Ústav­né­ho sú­du (člá­nok V., bod 7) k po­sú­de­niu sú­lad­nos­ti na­pad­nu­té­ho us­ta­no­ve­nia § 41 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na s ús­ta­vou spô­sob, kto­rý v § 41 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na ako reak­ciu na viac­čin­ný sú­beh zvo­lil zá­ko­no­dar­ca, ne­reš­pek­tu­je po­žia­dav­ku pri­me­ra­nos­ti, pre­to­že neu­mož­ňu­je ulo­žiť pá­cha­te­ľo­vi trest pri­me­ra­ný tres­tné­mu či­nu, za kto­rý je trest uk­la­da­ný, a to z tých­to dô­vo­dov:

a)         na­pad­nu­tá práv­na úp­ra­va neu­mož­ňu­je dos­ta­toč­nú in­di­vi­dua­li­zá­ciu tres­tu,

b)        exis­tu­je vý­raz­ná dis­pro­por­cia me­dzi tres­ta­ním viac­čin­né­ho sú­be­hu a re­ci­dí­vy.

Pod­ľa ple­nár­ne­ho roz­hod­nu­tia Ústav­ný súd te­da kon­krét­ne roz­ho­dol, že § 41 ods. 2 Tr.zák. v texte „súd ulo­ží pá­cha­te­ľo­vi trest nad jed­nu po­lo­vi­cu tak­to ur­če­nej tres­tnej sadz­by od­ňa­tia slo­bo­dy“ nie je v sú­la­de s čl. 1 Ústa­vy, pri­čom pri pod­rob­nej­šom poh­ľa­de na zmy­sel ci­to­va­né­ho us­ta­no­ve­nia § 41 ods. 2 Tr.zák. je mož­né dô­vo­diť vy­slo­ve­nie ná­zo­ru ús­tav­né­ho sú­du, že ob­me­dzenie roz­sa­hu hra­níc tres­tnej sadz­by na úrov­ni 50 % (pozn. vý­znam slov­né­ho spo­je­nia 'nad po­lo­vi­cu sadz­by', pred­sta­vu­je úro­veň nad 50%, te­da trest od 50% do 100% sadz­by) je v roz­po­re s po­žia­dav­kou pri­me­ra­nos­ti tres­tu pre ab­sen­ciu dos­ta­toč­nej mož­nos­ti in­di­vi­dua­li­zá­cie tres­tu.

Uve­de­ným Ná­le­zom ús­tav­né­ho sú­du zos­ta­lo zvy­šo­va­nie hor­nej hra­ni­ce tres­tnej sadz­by, (kto­ré sí­ce na jed­nej stra­ne ve­die k zvý­še­niu hro­zia­ce­ho tres­tu, ale sú­čas­ne za­cho­vá­va prí­pad­ne zvy­šu­je sa­mot­ný roz­sah tres­tnej sadz­by, umož­ňu­jú­ci sud­cov­skú in­di­vi­dua­li­zá­ciu tres­tu), za­cho­va­né ako sú­lad­né s ús­tav­nou a po­žia­dav­kou pri­me­ra­nos­ti tres­tu.

Náš člá­nok a ani ple­nár­ne roz­hod­nu­tie ús­tav­né­ho sú­du pri­tom nes­me­ru­je k pop­re­tiu pot­re­by ad­res­né­ho, prís­ne­ho, účin­né­ho, dos­ta­toč­né­ho a te­da vo svo­jej pod­sta­te spra­vod­li­vé­ho pos­ti­hu pá­cha­te­ľov tres­tných či­nov, ale len k vy­tvo­re­niu ús­tav­né­ho a zá­kon­né­ho rám­ca pre ta­kú in­di­vi­dua­li­zá­ciu tres­tu sú­dom, kto­rá umož­ňu­je v nad­ne­se­nom vý­zna­me „uši­tie tres­tu v kon­krét­nom prí­pa­de ur­či­tej oso­be ako na mie­ru“.

Pri úva­he, že roz­me­dzie tres­tnej sadz­by 0 (nu­la) až nap­rík­lad 10 ro­kov, či 15, 20 ale­bo 25 ro­kov, vždy tvo­rí 100% roz­sa­hu mož­nos­ti súd­nej úva­hy pre in­di­vi­dua­li­zá­ciu tres­tu, tak spod­ná a hor­ná hra­ni­ca tres­tnej sadz­by spo­lu ne­vyh­nut­ne sú­vi­sia, keď­že nas­ta­ve­ním vý­šky spod­nej hra­ni­ce zá­ko­no­dar­ca pria­mo za­sa­hu­je do roz­sa­hu súd­nej in­di­vi­dua­li­zá­cie tres­tu.

Na­mi vy­slo­ve­ná inter­pre­tá­cia Ná­le­zu plé­na Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, PL. ÚS 106/2011 je zre­teľ­ná na kon­krét­nom prí­pa­de tres­tnej sadz­by 1-10 (tak ako je pub­li­ko­va­ná Prikr­yl O., Sa­maš O., To­man P. Trest od­ňa­tia slo­bo­dy v no­vom Tres­tnom zá­ko­ne, IURA EDI­TION, 2006, pr­vé vy­da­nie, str. 75) a kto­rej pô­vod­ný roz­sah je 90% (pozn. 0-10 ro­kov je 100% roz­pä­tia):

0%       spod­ná hra­ni­ca    1 rok (10%)         hor­ná hra­ni­ca    10 ro­kov (100%)               roz­sah (1-10)    90%

Ap­li­ká­ciou tzv. „as­pe­rač­nej“ zá­sa­dy pod­ľa pô­vod­né­ho zne­nia us­ta­no­ve­nia § 41 ods. 2 Tr.zák. sa sadz­ba 1 až 10 ro­kov up­ra­vi­la tak, že (i) v pr­vom kro­ku¹ sa hor­ná hra­ni­ca zvý­ši­la o 1/3 te­da na úro­veň 13 ro­kov (pozn. cel­ko­vý roz­sah sadz­by bol te­da 1 – 13 ro­kov, čo pred­sta­vu­je cel­ko­vo roz­sah 92%), pri­čom (ii) v dru­hom kro­ku² sa slov­ným spo­je­ním „súd ulo­ží pá­cha­te­ľo­vi trest nad jed­nu po­lo­vi­cu tak­to ur­če­nej tres­tnej sadz­by“ ur­či­la no­vá spod­ná hra­ni­ca, pod kto­rú ne­bo­lo mož­né ulo­žiť trest bez ap­li­ká­cie us­ta­no­ve­nia § 39 ods. 1, 2 Tr.zák., čím sa ur­či­la no­vá sadz­ba hro­zia­ce­ho tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy:

zvý­še­nie hor­nej sadz­by¹        1 rok            (10%)          13 ro­kov        (100%)           roz­sah (1-13)          92%

ur­če­nie spod­nej sadz­by²       7 ro­kov       (54%)          13 ro­kov        (100%)           roz­sah (7-13)          54%

Na tom­to mies­te je nut­né uviesť, že do­siah­nu­tie ulo­že­nia pri­me­ra­né­ho tres­tu v kon­krét­nom prí­pa­de zá­le­ží pri­már­ne od fak­to­rov, kto­ré sú na stra­ne ob­vi­ne­né­ho, čím má­me na mys­li (pre­dov­šet­kým) (i) priz­na­nie, oľu­to­va­nie, prí­pad­ne os­pra­vedl­ne­nie obe­tiam a poš­ko­de­ným, sa­moz­rej­me s naj­vyš­šou hod­no­tou v si­tuá­cii, keď eš­te bo­lo mož­né spo­chyb­ňo­vať vi­nu a nie až v si­tuá­cii, keď je vi­na spo­ľah­li­vo preu­ká­za­ná, kde priz­na­nie je len dôs­led­kom bez­vý­cho­dis­ko­vej si­tuácie, (ii) úpl­nú náh­ra­du ško­dy, (iii) do­te­raj­šiu bez­úhon­nosť, prí­pad­ne dl­hší ča­so­vý úsek pred spá­cha­ním tres­tné­ho či­nu, po­čas kto­ré­ho sa na dot­knu­tú oso­bu hľa­de­lo ako na net­res­ta­nú a po­dob­ne. Súd však mu­sí mať (zá­ko­no­dar­com da­nú) mož­nosť v dos­ta­toč­ne ši­ro­kej sadz­be hod­no­tiť tie­to fak­to­ry.

Oso­bit­ný prob­lém v otáz­ke pri­me­ra­nos­ti tres­tov pred­sta­vu­je us­ta­no­ve­nie § 172 Tr.zák., kto­ré­ho kva­li­fi­ko­va­né skut­ko­vé pod­sta­ty ob­sa­hu­jú tak prís­ne sta­no­ve­né sadz­by tres­tov, že buď do­sa­hu­jú ale­bo aj pre­vy­šu­jú prís­nosť tres­tov pre Vraž­du (§ 145 ods. 1 TZ).

Prob­le­ma­tic­kým pri­tom nie je a z poh­ľa­du auto­nó­mie štá­tu pri ur­čo­va­ní tres­tov ako reak­cie na ur­či­té dru­hy ko­na­ní sub­jek­tov na­chá­dza­jú­cich sa v ich ju­ris­dik­cii, ne­mô­že byť sa­mot­ná sta­no­ve­nie hor­nej hra­ni­ce tres­tu, ale len vy­me­dzenie roz­sa­hu kon­krét­nych sa­dzieb tres­tov zá­ko­no­dar­com, čím je ur­če­ný roz­sah pre in­di­vi­dua­li­zá­ciu tres­tu sú­dom v kon­krét­nom prí­pa­de. 

 

V kon­krét­nom prí­pa­de us­ta­no­ve­nia § 172 ods. 1, 2, 3, 4 Tr.zák. je pries­tor pre in­di­vi­dua­li­zá­ciu tres­tu v per­cen­tuál­nom vy­jad­re­ní nas­le­dov­ný:

od­sek 1             3 ro­ky                      (30%)                    10 ro­kov              (100%)                 roz­sah                  70%

od­sek 2             10 ro­kov                 (66%)                    15 ro­kov              (100%)                 roz­sah                  33%

od­sek 3             15 ro­kov                 (75%)                    20 ro­kov              (100%)                 roz­sah                  25%

od­sek 4             20 ro­kov                 (80%)                    25 ro­kov              (100%)                 roz­sah                  20%

Roz­sah tres­tnej sadz­by us­ta­no­ve­ní § 172 ods. 2, 3, 4 Tr.zák. je te­da, prib­liž­ne o po­lo­vi­cu men­ší než roz­sah 50%, kto­rý Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky v ci­to­va­nom Ná­le­ze PL. ÚS 106/2011 ozna­čil za nez­lu­či­teľ­ný s Ústa­vou Slo­ven­skej re­pub­li­ky.

Roz­sah tres­tnej sadz­by na úrov­ni 20%, 25% a aj 33% pod­ľa náš­ho uvá­že­nia pred­sta­vu­je tzv. „pau­šál­ny“ trest, kto­rý je z poh­ľa­du ochra­ny ľud­ských práv pre ab­sen­ciu tak­mer akej­koľ­vek mož­nos­ti in­di­vi­dua­li­zá­cie nep­rí­pust­ný. Oso­bit­nou té­mou je dô­vod, pre kto­rý zá­ko­no­dar­ca zvo­lil prís­tup, pri kto­rom sa zvy­šu­jú­cou hor­nou sadz­bou tres­tu zmen­šu­je mie­ra mož­nej in­di­vi­dua­li­zá­cie sú­dom, keď od­sek 1 má roz­sah 70%, čo pos­tup­ne kle­sá cez 33% (ods. 2), 25% (ods. 3) až na úro­veň 20% (od­sek 4). Za­tiaľ čo v prí­pa­de me­nej zá­važ­ných po­ru­še­ní by eš­te bo­lo pri­ja­teľ­né, aby sa už z dô­vo­du pro­ces­nej eko­nó­mie upus­ti­lo od nák­lad­né­ho vy­šet­ro­va­nia oso­bit­ných okol­nos­tí jed­not­li­vé­ho prí­pa­du, vo ve­ci, v kto­rej hro­zí ulo­že­nie dl­ho­roč­ných tres­tov od­ňa­tia slo­bo­dy sa mu­sí vy­ko­nať dôk­lad­né pres­kú­ma­nie všet­kých sku­toč­nos­tí, kto­ré mô­žu byť re­le­van­tné pre sta­no­ve­nie vý­šky tres­tu a tie­to sku­toč­nos­ti mu­sia mať zá­ro­veň vplyv na zod­po­ve­da­jú­ce di­fe­ren­co­va­né vy­me­ra­nie tres­tu[5].

Uve­de­nej prob­le­ma­ti­ke, tj. pri­me­ra­nos­ti tres­tu us­ta­no­ve­nia § 172 ods. 3 Tr.zák. pod­ľa kri­té­rií člán­ku 49 ods. 3 Char­ty EÚ, sa do mo­men­tu jej späť­vza­tia no­vým pred­se­dom se­ná­tu, ve­no­va­la pre­ju­di­ciál­na otáz­ka pô­vod­né­ho pred­se­du se­ná­tu Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va II, JUDr. Vla­di­mí­ra BUCH­VAL­DA, v tres­tnej ve­ci ob­ža­lo­va­né­ho Mar­ti­na P., sp.zn. 5T/80/2017, pred Súd­nym dvo­rom Európ­skej únie ve­de­ná pod sp.zn. C-510/17, poč­núc dňom 22.08.2017 do dňa 15.02.2019. Ter­mí­ne pred­ne­su návr­hu roz­hod­nu­tia Ge­ne­rál­ne­ho ad­vo­ká­ta bol pri­tom sta­no­ve­ný na ter­mín dňa 31.01.2019, s tým, že v bez­pros­tred­nej ča­so­vej nad­väz­nos­ti by nas­le­do­va­lo roz­hod­nu­tie Súd­ne­ho dvo­ra EÚ. Osob­ne po­va­žu­je­me za veľ­kú ško­du, že pred­met­ná otáz­ka bo­la vza­tá (o to viac, že v tak nes­ko­rom štá­diu ko­na­nia a veľ­mi tes­ne pred roz­hod­nu­tím), späť, na­koľ­ko vý­klad Súd­ne­ho dvo­ra EÚ mo­hol pris­pieť roz­ho­do­va­cej praxi sú­dov, pri­čom ur­čo­va­nie vý­me­ry tres­tov by na­ďa­lej zos­ta­la vý­sad­ná kom­pe­ten­cia všeo­bec­ných sú­dov Slo­ven­skej re­pub­li­ky.

Dňa 07.11.2018 pri­tom Súd­ny dvor EÚ vo ve­ci pre­ju­di­ciál­nej otáz­ky Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va II, ve­de­nej pod sp.zn. C-510/17 vy­ko­nal po­jed­ná­va­nie za úče­lom ús­tnych pred­ne­sov, pre úče­ly kto­ré­ho v sú­la­de s člán­kom 61 ods. 1 Ro­ko­va­cie­ho po­riad­ku Súd­ne­ho dvo­ra vy­zval všet­ky zú­čas­tne­né sub­jek­ty, aby na po­jed­ná­va­ní zod­po­ve­da­li nas­le­dov­nú otáz­ku:

„Vzhľa­dom na sku­toč­nosť, že rám­co­vé roz­hod­nu­tie 2004/757/SVV sta­no­vu­je iba mi­ni­mál­nu úro­veň maximál­nych tres­tov sta­no­ve­ných člen­ský­mi štát­mi na tres­ta­nie skut­kov v člán­ku 2 toh­to rám­co­vé­ho roz­hod­nu­tia, sú člen­ské štá­ty po­vin­né dodr­žia­vať kri­té­ria uve­de­né v člán­ku 4 ods. 1 toh­to rám­co­vé­ho roz­hod­nu­tia, keď sta­no­vu­jú dol­nú hra­ni­cu tres­tnej sadz­by up­lat­ni­teľ­nú na ta­ké­to tres­tné či­ny (mi­ni­mál­ne tres­ty)? Vy­ko­ná­va­jú prá­vo únie, keď sta­no­vu­jú ta­kú­to úp­ra­vu?“

 

V sú­čas­nos­ti je pre­ju­di­ciál­na otáz­ka sle­du­jú­ca po­sú­de­nie pri­me­ra­nos­ti tres­tov us­ta­no­ve­nia § 172 ods. 4 Tr.zák. pod­ľa kri­té­rií člán­ku 49 ods. 3 Char­ty EÚ pred­me­tom pre­ju­di­ciál­ne­ho ko­na­nia pred Súd­nym dvo­rom EÚ, v tres­tnej ve­ci Ri­chard B., sp.zn. 7T/2/2018, pred­se­da se­ná­tu JUDr. Eri­ka NÉMET­HOVÁ-STIF­FE­LOVÁ, ve­de­nom pod sp.zn. C-149/19 a to poč­núc dňom 22.02.2019, kde v sú­čas­nos­ti ply­nie le­ho­ta na vy­jad­re­nie sa člen­ským štá­tom EÚ a Ko­mi­sii EÚ.

Zá­ve­rom mož­no uviesť, že auto­ri člán­ku si sú pl­ne ve­do­mí exis­tu­jú­cej mož­nos­ti mi­mo­riad­ne­ho zní­že­nia tres­tu pod spod­nú hra­ni­cu tres­tnej sadz­by pod­ľa us­ta­no­ve­ní § 39 ods. 1, 2 Tr.zák., k čo­mu je však pot­reb­né uviesť, že ta­ká­to mož­nosť bo­la aj v prí­pa­doch „sprís­ne­nia“ tres­tnej sadz­by pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 41 ods. 2 Tr.zák., čo však Ústav­ný súd nev­zal do úva­hy ako ar­gu­ment pre vy­slo­ve­nie sú­la­du tej­to úp­ra­vy s po­žia­dav­kou pro­por­cio­na­li­ty.

Kon­krét­ne Ústav­ný súd k uve­de­nej prob­le­ma­ti­ke oso­bit­ne zdô­raz­nil[6] zá­sad­ný fakt, a to že v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 39 Tres­tné­ho zá­ko­na dô­vo­dom vy­uži­tia in­šti­tú­tu mi­mo­riad­ne­ho zní­že­nia tres­tu ne­mô­že byť len sa­mot­ná sku­toč­nosť, že súd je to­ho ná­zo­ru, že pou­ži­tie tres­tnej sadz­by us­ta­no­ve­nej Tres­tným zá­ko­nom by bo­lo pre pá­cha­te­ľa nep­ri­me­ra­ne prís­ne. Súd svoj ná­zor o nep­ri­me­ra­nej prís­nos­ti tres­tu mu­sí od­ôvod­niť (mi­mo­riad­ny­mi, vý­ni­moč­ný­mi) okol­nos­ťa­mi prí­pa­du ale­bo po­mer­mi pá­cha­te­ľa. Dô­vo­dom mi­mo­riad­ne­ho zní­že­nia tres­tu te­da ne­mô­že byť bez ďal­šie­ho len sa­mot­né pres­ved­če­nie sú­du o nep­ri­me­ra­nos­ti tres­tu.

Inak po­ve­da­né, súd ne­mô­že od­ôvod­niť vy­uži­te in­šti­tú­tu mi­mo­riad­ne­ho zní­že­nia tres­tu len pou­ká­za­ním na sku­toč­nosť, že pod­ľa je­ho ná­zo­ru by ulo­že­nie tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy nad jed­nu po­lo­vi­cu sprís­ne­nej tres­tnej sadz­by bo­lo nep­ri­me­ra­ne prís­ne, ale mu­sí uviesť kon­krét­ne dô­vo­dy (mi­mo­riad­ne, resp. vý­ni­moč­né okol­nos­ti prí­pa­du ale­bo po­me­ry pá­cha­te­ľa), kto­ré spô­so­bu­jú, že ulo­že­nie tres­tu nad jed­nu po­lo­vi­cu sprís­ne­nej tres­tnej sadz­by by bo­lo nep­ri­me­ra­ne prís­ne.

Ústav­ný súd uzav­rel, že nie je ús­tav­ne kon­for­mné, ak chcú sú­dy ulo­žiť pri­me­ra­ný in­di­vi­dua­li­zo­va­ný trest, tak pra­vi­del­ne „ob­chá­dza­jú“, resp. „ne­gu­jú“ as­pe­rač­nú zá­sa­du tým, že za okol­nos­ti od­ôvod­ňu­jú­ce pou­ži­tie in­šti­tú­tu mi­mo­riad­ne­ho zní­že­nia tres­tu po­va­žu­jú aj ta­ké okol­nos­ti, kto­ré by za nor­mál­nych okol­nos­tí (ak by nech­ce­li/ne­mu­se­li ob­chá­dzať, resp. ne­go­vať as­pe­rač­nú zá­sa­du) za okol­nos­ti od­ôvod­ňu­jú­ce mi­mo­riad­ne zní­že­nie tres­tu ne­po­va­žo­va­li.

Rov­na­ko te­da ne­mô­že byť ús­tav­ne kon­for­mné, ak všeo­bec­né sú­dy v sna­he ulo­žiť pri­me­ra­ný in­di­vi­dua­li­zo­va­ný trest pra­vi­del­ne ob­chá­dza­jú a te­da ne­gu­jú zá­ko­no­dar­com ur­če­nú spod­nú hra­ni­cu tres­tnej sadz­by, tým, že dos­lo­va „vy­náj­du“ sku­toč­nos­ti, kto­ré po­va­žu­jú za dô­vo­dy pre mi­mo­riad­ne zní­že­nie tres­tu. Od­bor­nej ve­rej­nos­ti pri­tom ne­moh­la (ok­rem iné­ho) unik­núť sku­toč­nosť, že pro­ku­ra­tú­ra a sú­dy pri opa­ko­va­nom spá­cha­ní dro­go­vé­ho tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 172 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na, kto­ré sku­toč­nosť sa­ma o se­be za­kla­dá kva­li­fi­ko­va­nú skut­ko­vú pod­sta­tu pod­ľa § 172 ods. 2 Tr.zák. so spod­nou hra­ni­cou tres­tnej sadz­by 10 (de­sať) ro­kov pra­vi­del­ne zni­žu­je tú­to hra­ni­cu na úro­veň 7 (se­dem) ro­kov.

Je pri­tom lo­gic­ké tvr­diť, že ak by sadz­ba za „opa­ko­va­né“ spá­chanie ob­dob­né­ho skut­ku (tj. re­ci­dí­va) pred­sta­vo­va­la pri­me­ra­ný trest, resp. adek­vát­ny roz­sah pre uk­la­da­nie dos­ta­toč­ne in­di­vi­dua­li­zo­va­né­ho a te­da pri­me­ra­né­ho tres­tu, ne­bol by pred­sa dô­vod „pod­chá­dzať“ (a to de fac­to pra­vi­del­ne) tú­to spod­nú hra­ni­cu tres­tnej sadz­by, tak ako k to­mu spra­vid­la v praxi do­chá­dza.

Oso­bit­ný prob­lém pred­sta­vu­jú otáz­ky zá­sa­dy ne bis in idem v prí­pa­doch náh­ra­dy ško­dy a pl­ne­nia san­kčné­ho úro­ku nap­rík­lad v správ­nom ko­na­ní, kto­ré pred­chá­dza­lo tres­tné­mu ko­na­niu pre da­ňo­vé tres­tné či­ny (§§ 276, 277, 278 TZ) ale­bo pre Poš­ko­de­nie fi­nan­čných zá­uj­mov EÚ (§ 261 TZ), ako aj trest Pre­pad­nu­tia ma­jet­ku (§ 58 TZ), čo­mu sa bu­de­me ve­no­vať v nad­väz­ných člán­koch.

Poz­nám­ka edi­to­ra k člán­ku: Re­dak­cia prá­ve­lis­ty.sk ne­súh­la­sí s ná­zo­rom, že pri­me­ra­nosť tres­tov z poh­ľa­du zá­ko­no­dar­cu (z hľa­dis­ka sta­no­ve­nia roz­pä­tia tres­tných sa­dzieb) by ma­la zá­vi­sieť ale­bo byť od­vo­dzo­va­ná od per­cen­tuál­ne­ho vy­jad­re­nia, tak ako to naz­na­ču­jú auto­ri člán­ku (ide o veľ­mi zjed­no­du­še­ný poh­ľad na prob­le­ma­ti­ku tvor­by tres­tných sa­dzieb a pod­mie­nok na uk­la­da­nie tres­tov, v kon­krét­nom prí­pa­de). Nič ta­ké nie je mož­né vy­vo­diť ani z roz­hod­nu­tia ús­tav­né­ho sú­du, na kto­rý auto­ri člán­ku pou­ka­zu­jú. Pri­me­ra­nosť tres­tu v kon­krét­nom prí­pa­de nie je a ani ne­mô­že byť o per­cen­tách, ale zá­vi­sí v kon­krét­nom prí­pa­de od zá­važ­nos­ti spá­cha­né­ho tres­tné­ho či­nu, kto­rú vy­ja­du­je pri­már­ne už zá­ko­no­dar­ca nas­ta­ve­ním tres­tnej sadz­by a nás­led­ne od okol­nos­tí prí­pa­du a oso­by pá­cha­te­ľa. Na­vy­še, je sí­ce pot­reb­né pri­pus­tiť, že tres­tné sadz­by uve­de­né v kva­li­fi­ko­va­ných skut­ko­vých pod­sta­tách tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 172 Tr. zák. sú dra­ko­nic­ké, av­šak ide vý­hrad­ne o prob­le­ma­ti­ku vnút­roš­tát­nu, t. j. nej­de o ap­li­ká­ciu prá­va európ­skej únie, pri kto­rom by bol nut­ný vý­klad Súd­ne­ho dvo­ru Európ­skej únie. To, či sú kri­ti­zo­va­né tres­tné sadz­by "už za hra­nou pri­me­ra­nos­ti" je otáz­ka, kto­rou sa prí­pa­de mô­že a má za­obe­rať Ústav­ný súd SR a nie Súd­ny dvor EÚ. Na­po­kon, už v mi­nu­los­ti sa ús­tav­ný súd za­obe­ral nie­len tzv. as­pe­rač­nou zá­sa­dou, ale nap­rík­lad aj tzv. zá­sa­dou trik­rát a dosť. Nie je žiad­ny dô­vod pre­čo by sa prob­le­ma­ti­kou uk­la­da­nia tres­tov v da­nom prí­pa­de ne­mal tak­tiež za­obe­rať ús­tav­ný súd (pô­so­bí prek­va­pi­vo, ak auto­ri člán­ku vy­vo­dzu­jú svo­je zá­ve­ry o nep­ri­me­ra­nos­ti tres­tných sa­dzieb z roz­hod­nu­tia ús­tav­né­ho sú­du a nie z roz­hod­nu­tí súd­ne­ho dvo­ru, ale zá­ro­veň do­chá­dza­jú k zá­ve­ru, že sa k to­mu má vy­jad­ro­vať prá­ve Súd­ny dvor EÚ).

 

 

Diskusia