MANDZÁK Mi­chal a PA­RA Ma­rek, ad­vo­ká­ti

Pre­zum­pcia ne­vi­ny v naj­ak­tuál­nej­šej ju­di­ka­tú­re Súd­ne­ho dvo­ra Európ­skej únie, vo ve­ciach C-709/18 zo dňa 28.05.2020; C-377/18 zo dňa 05.09.2019

Za­cho­va­nie prá­va na pre­zum­pciu ne­vi­ny (§ 2 ods. 4 TP), nes­tran­nosť sud­cu (§ 31 ods. 1, 3 TP) a cel­ko­vo prá­vo na zá­kon­né zlo­že­nie sú­du (§ 371 ods. 1 písm. b/ TP) v sku­pi­no­vých ve­ciach je v Slo­ven­skej re­pub­li­ke fak­tic­ká té­ma práv­nej teórie a praxe prak­tic­ky od ro­ku 2016, ke­dy bo­la ná­miet­ka za­uja­tos­ti pr­vý raz vzne­se­ná v tres­tnej ve­ci ve­de­nej na Špe­cia­li­zo­va­nom tres­tnom sú­de pod sp.zn. BB-3T/32/2014, kau­za Ró­bert L. a spol.

Z ju­di­ka­tú­ry a od­bor­ných člán­kov je mož­né pou­ká­zať na člá­nok zo dňa 16.12.2017 auto­rov JUDr. Já­na HRU­BA­LU, Sud­cu Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du a Mgr. Eri­ky KRUT­KO­VEJ, Vy­ššej súd­nej úrad­níč­ky Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du http://www.prav­ne­lis­ty.sk/clan­ky/a619-pre­zum­pcia-ne­vi­ny-a-nes­tran­nost-sud­cu-pri-pre­jed­na­va­ni-sku­pi­no­vych-ve­ci-v-sa­mos­tat­nych-ko­na­niach a na Sta­no­vis­ko tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky zo dňa 05.04.2017, sp.zn. Tpj 11/2017 zve­rej­ne­né v Zbier­ke Sta­no­vísk Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky https://www.nsud.sk/da­ta/fi­les/1714_zbier­ka-2-2017.pdf.

V pra­me­ňoch me­dzi­ná­rod­né­ho prá­va je ochra­na pre­zum­pcie ne­vi­ny ok­rem čl. 6 ods. 2 Európ­ske­ho do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd (ďa­lej len „Do­ho­vor“) za­kot­ve­ná pre­dov­šet­kým v prá­ve Únie, kon­krét­ne v člán­ku 48 Char­ty zá­klad­ných práv Európ­skej únie (ďa­lej len „Char­ta“) a v čl. 4 ods. 1, 2 Smer­ni­ce Európ­ske­ho parla­men­tu a Ra­dy (EÚ) 2016/343 zo dňa 09.03.2016 o po­sil­ne­ní as­pek­tov pre­zum­pcie ne­vi­ny a prá­va byť prí­tom­ný na ko­na­ní pred sú­dom v tres­tnom ko­na­ní (ďa­lej len „Smer­ni­ca EU 2016/343“).

Vo vý­znam­nej mie­re ochra­nu prá­va na za­cho­va­nie pre­zum­pcie ne­vi­ny v tres­tnom ko­na­ní za­bez­pe­ču­je čl. 10 Smer­ni­ce EU 343/2016 a čl. 47 Char­ty, kto­ré ga­ran­tu­jú dot­knu­tým oso­bám jed­nak (i) prá­vo na op­rav­ný pros­trie­dok pre prí­pad po­ru­še­nia práv vy­plý­va­jú­cich z tej­to Smer­ni­ce a sú­čas­ne na úrov­ni Char­ty (ii) prá­vo na účin­ný pros­trie­dok náp­ra­vy a na spra­vod­li­vý pro­ces.

Smer­ni­ca EU 2016/343 zo dňa 09.03.2016 na­do­bud­la účin­nosť dvad­sia­tym dňom po jej uve­rej­ne­ní v Úrad­nom ves­tní­ku Európ­skej únie (L65, dňa 11.03.2016), pri­čom člen­ské štá­ty sú pod­ľa čl. 14 pred­met­nej Smer­ni­ce up­ra­vu­jú­com jej tran­spo­zí­ciu za­via­za­né uviesť do účin­nos­ti zá­ko­ny, iné práv­ne pred­pi­sy a správ­ne opat­re­nia pot­reb­né na do­siah­nu­tie sú­la­du s tou­to Smer­ni­cou v le­ho­te do dňa 01.04.2018 a bez­od­klad­ne o tom in­for­mo­vať Ko­mi­siu. Slo­ven­ská re­pub­li­ka pred­met­nú Smer­ni­cu ako práv­ne zá­väz­ný akt Európ­skej únie preb­ra­la bez vý­hrad a za­via­za­la sa uviesť do účin­nos­ti zá­ko­ny a iné práv­ne pred­pi­sy pot­reb­né na do­siah­nu­tie sú­la­du s tou­to Smer­ni­cou v le­ho­te do dňa 01.04.2018.

Vnút­roš­tát­na práv­na úp­ra­va v Slo­ven­skej re­pub­li­ke, v roz­po­re s prá­vom Únie, neu­mož­ňu­je dot­knu­tej oso­be ani po­da­nie ná­miet­ky za­uja­tos­ti a ani žiad­ne po­da­nie op­rav­né­ho pros­tried­ku v prí­pa­de po­ru­še­nia práv up­ra­ve­ných Smer­ni­cou EU 343/2016. Smer­ni­ce Európ­ske únie pri­tom nie sú len „po­li­tic­ké ak­ty“, ale ma­jú pria­my úči­nok (a to na­priek po­ru­še­niu po­vin­nos­ti tran­spo­no­vať ich do vnút­roš­tát­nej práv­nej úp­ra­vy) v člen­kom štá­te v prí­pa­de, že ich us­ta­no­ve­nia sú dos­ta­toč­ne jas­né a ur­či­té.

Zá­ko­nom Ná­rod­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 321/2018 Z.z., bol dňa 24.10.2018 v čl. III, bod 3. s účin­nos­ťou odo dňa 01.01.2019 no­ve­li­zo­va­ný § 31 Tres­tné­ho po­riad­ku vlo­že­ním no­vé­ho od­se­ku 3 v zne­ní: „Dô­vo­dom vy­lú­če­nia sud­cu ale­bo se­ná­tu nie je skor­šie roz­hod­nu­tie sud­cu ale­bo se­ná­tu o ob­vi­ne­nom, spolu­ob­vi­ne­nom ale­bo o iných ob­vi­ne­ných, kto­rých tres­tné či­ny spo­lu sú­vi­sia“.

Pred­met­né us­ta­no­ve­nie vnút­roš­tát­nej práv­nej nor­my (§ 31 ods. 3 TP) ve­die v súd­nej praxi na úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky prak­tic­ky vždy k to­mu, že ko­na­jú­ci súd o ná­miet­ke za­uja­tos­ti pro­ces­nej stra­ny za­lo­že­nej na po­ru­še­ní pre­zum­pcie ne­vi­ny pod­ľa čl. 4 ods. 1, 2 Smer­ni­ce EU 343/2016 vô­bec ne­ko­ná a neu­mož­ní da­nej stra­ne ani po­da­nie op­rav­né­ho pros­tried­ku pod­ľa čl. 10 tej­to Smer­ni­ce.

Na­priek zne­niu us­ta­no­ve­nia § 31 ods. 3 Tr.por. je (pod­ľa ná­zo­ru auto­rov) vnút­roš­tát­ny súd po­vin­ný ko­nať o vy­ššie uve­de­nej ná­miet­ke za­uja­tos­ti s pou­ka­zom na prá­vo Únie (pozn. ob­dob­ne ako pri náh­ra­de tzv. 'ko­lúz­nej' väz­by pod­ľa § 71 ods. 1 písm. b/ Tr.por. mier­nej­ším pros­tried­kom s od­ka­zom per ana­lo­giam na ju­di­ka­tú­ru ESĽP na­priek vnút­roš­tát­nej úp­ra­ve), z dô­vo­du, že iné vhod­né opat­re­nie na ochra­nu pre­zum­pcie ne­vi­ny, tak ako vy­ža­du­je čl. 4 ods. 2 Smer­ni­ce EU 343/2016 v na­šom práv­nom po­riad­ku neexis­tu­je.

V uve­de­nom vý­zna­me pou­ka­zu­je­me na us­tá­le­nú roz­ho­do­va­ciu prax Súd­ne­ho dvo­ra Európ­skej únie, ok­rem iných na roz­hod­nu­tie vo ve­ci C-399/11 zo dňa 26.02.2013, bod 59, z kto­rej/-ého vy­plý­va, že pod­ľa zá­sa­dy pred­nos­ti prá­va Únie pred­sta­vu­jú­cej zá­klad­ný znak práv­ne­ho po­riad­ku Únie, do­vo­lá­va­nie sa us­ta­no­ve­ní vnút­roš­tát­ne­ho prá­va ( pozn. v ak­tuál­nom prí­pa­de us­ta­no­ve­nia § 31 ods. 3 TP), ho­ci aj ús­tav­nej po­va­hy, člen­ským štá­tom ne­mô­že ov­plyv­niť úči­nok prá­va Únie na úze­mí toh­to štá­tu.

Pre­dov­šet­kým otáz­ka po­va­hy roz­hod­nu­tia sú­du o pri­ja­tí vy­hlá­se­nia o vi­ne pod­ľa § 257 ods. 1 písm. b) Tr.por. vo vzťa­hu k jed­né­mu zo spolu­ob­ža­lo­va­ných a mož­ný zá­sah do prá­va na pre­zum­pciu ne­vi­ny os­tat­ných vi­nu po­pie­ra­jú­cich ob­ža­lo­va­ných bo­la spor­ná, keď­že prev­lá­da­jú­ci ar­gu­ment praxe spo­čí­val v tom, že súd vy­ko­ná­va nás­led­ne po pri­ja­tí vy­hlá­se­nia auto­nóm­ne do­ka­zo­va­nie a ne­mô­že byť via­za­ný skor­ším vy­hlá­se­ním o vi­ne ani prí­pad­ným schvá­le­ním do­ho­dy o vi­ne a tres­te iné­ho ob­vi­ne­né­ho.

Naj­nov­šie roz­hod­nu­tie Súd­ne­ho dvo­ra Európ­ske únie vo ve­ci C-709/18 zo dňa 28.05.2020, vo ve­ci po­lo­že­ných pre­ju­di­ciál­nych otá­zok v tres­tnej ve­ci ve­de­nej Špe­cia­li­zo­va­ným tres­tným sú­dom v Pe­zin­ku do­ru­če­né stra­nám a sú­du dňa 29.05.2020, v nad­väz­nos­ti na roz­su­dok C-377/18 zo dňa 05.09.2019 k pred­met­nej prob­le­ma­ti­ke uvá­dza:

„26. Svo­jou pr­vou otáz­kou a pr­vou čas­ťou svo­jej dru­hej otáz­ky, kto­ré tre­ba pres­kú­mať spo­loč­ne, sa vnút­roš­tát­ny súd v pod­sta­te pý­ta, či sa člá­nok 3 a člá­nok 4 ods. 1 smer­ni­ce 2016/343 v spo­je­ní s člán­kom 47 dru­hým od­se­kom a člán­kom 48 Char­ty ma­jú vy­kla­dať v tom zmys­le, že brá­nia to­mu, aby v rám­ci tres­tné­ho ko­na­nia za­ča­té­ho pro­ti dvom oso­bám vnút­roš­tát­ny súd naj­prv uz­ne­se­ním pri­jal vy­hlá­se­nie o vi­ne pr­vej oso­by pre tres­tné či­ny uve­de­né v ob­ža­lo­be údaj­ne spá­cha­né v spolu­pá­cha­teľ­stve s dru­hou oso­bou, kto­rá neu­ro­bi­la vy­hlá­se­nie o vi­ne, a nás­led­ne roz­ho­dol po vy­ko­na­ní do­ka­zo­va­nia vzťa­hu­jú­ce­ho sa na skut­ky vy­tý­ka­né tej­to dru­hej oso­be o jej vi­ne.“

„27. Pod­ľa člán­ku 4 ods. 1 pr­vej ve­ty smer­ni­ce 2016/343 pris­lú­cha člen­ským štá­tom, aby pri­ja­li opat­re­nia pot­reb­né na za­bez­pe­če­nie to­ho, aby kon­krét­ne súd­ne roz­hod­nu­tia, ok­rem roz­hod­nu­tí o vi­ne, neoz­na­čo­va­li po­doz­ri­vú ale­bo ob­vi­ne­nú oso­bu za vin­nú, kým sa jej vi­na nep­reu­ká­že zá­kon­ným spô­so­bom. Z od­ôvod­ne­nia 16 tej­to smer­ni­ce vy­plý­va, že cie­ľom toh­to uve­de­né­ho us­ta­no­ve­nia člán­ku 4 ods. 1 pr­vej ve­ty je za­ru­če­nie pre­zum­pcie ne­vi­ny. Pre­to by ta­ké­to súd­ne roz­hod­nu­tia ne­ma­li pod­ľa toh­to od­ôvod­ne­nia vzbu­dzo­vať do­jem, že tá­to oso­ba je vin­ná.“

„28. Ta­ké uz­ne­se­nie, o aké ide vo ve­ci sa­mej, kto­rým vnút­roš­tát­ny súd prij­me vy­hlá­se­nie o vi­ne jed­né­ho zo spolu­ob­vi­ne­ných, pat­rí do ka­te­gó­rie „súd­nych roz­hod­nu­tí, ok­rem roz­hod­nu­tí o vi­ne [dot­knu­tej oso­by]“ uve­de­nej v člán­ku 4 ods. 1 smer­ni­ce 2016/343 [poz­ri ana­lo­gic­ky roz­su­dok z 5. sep­tem­bra 2019, AH a i. (Pre­zum­pcia ne­vi­ny), C-377/18, EU:C:2019:670, bo­dy 34 a 35].“

„29. Po­kiaľ ide o po­žia­dav­ky vy­plý­va­jú­ce z člán­ku 4 ods. 1 smer­ni­ce 2016/343, Súd­ny dvor už roz­ho­dol, že to­to us­ta­no­ve­nie neb­rá­ni to­mu, aby sa v do­ho­de, akou je do­ho­da uzav­re­tá s pro­ku­rá­to­rom, kto­rou spolu­ob­vi­ne­ný uz­ná svo­ju vi­nu a kto­rú mu­sí vnút­roš­tát­ny súd schvá­liť, uvá­dza­la účasť ob­vi­ne­ných osôb, iných ako je oso­ba, kto­rá tú­to do­ho­du uzav­re­la, a tak­to uz­na­la svo­ju vi­nu, ale o kto­rých sa roz­hod­ne oso­bit­ne a ozna­čia sa jed­nak pod pod­mien­kou, že to­to uve­de­nie je ne­vyh­nut­né na kva­li­fi­ká­ciu práv­nej zod­po­ved­nos­ti oso­by, kto­rá uve­de­nú do­ho­du uzav­re­la, a jed­nak že v tej is­tej do­ho­de sa jas­ne uvá­dza, že tie­to os­tat­né oso­by sú stí­ha­né v rám­ci sa­mos­tat­né­ho tres­tné­ho ko­na­nia a že ich vi­na ne­bo­la zá­kon­ným spô­so­bom preu­ká­za­ná [poz­ri v tom­to zmys­le roz­su­dok z 5. sep­tem­bra 2019, AH a i. (Pre­zum­pcia ne­vi­ny), C-377/18, EU:C:2019:670, bod 45].“

„30. Súd­ny dvor spres­nil, že na úče­ly pres­kú­ma­nia dodr­ža­nia pre­zum­pcie ne­vi­ny je pot­reb­né vždy ana­ly­zo­vať súd­ne roz­hod­nu­tie a je­ho od­ôvod­ne­nie ako ce­lok a s pri­hliad­nu­tím na oso­bit­né okol­nos­ti, za kto­rých bo­lo pri­ja­té. Aký­koľ­vek vý­slov­ný od­kaz v ur­či­tých čas­tiach súd­ne­ho roz­hod­nu­tia na neexis­ten­ciu vi­ny spolu­ob­vi­ne­ných by bol zba­ve­ný svoj­ho zmys­lu, ak by sa os­tat­né čas­ti toh­to roz­hod­nu­tia moh­li chá­pať ako pred­čas­né potvr­de­nie ich vi­ny [poz­ri v tom­to zmys­le roz­su­dok z 5. sep­tem­bra 2019, AH a i. (Pre­zum­pcia ne­vi­ny), C-377/18, EU:C:2019:670, bod 46].“

„31. Ju­di­ka­tú­ra pri­po­me­nu­tá v dvoch pred­chá­dza­jú­cich bo­doch sa up­lat­ňu­je mu­ta­tis mu­tan­dis na súd­ne roz­hod­nu­tie, o aké ide vo ve­ci sa­mej, vy­da­né v rám­ci tres­tné­ho ko­na­nia za­ča­té­ho pro­ti dvom oso­bám, kto­rým vnút­roš­tát­ny súd prij­me vy­hlá­se­nie o vi­ne pr­vej oso­by za tres­tné či­ny uve­de­né v ob­ža­lo­be údaj­ne spá­cha­né v spolu­pá­cha­teľ­stve s dru­hou oso­bou, kto­rá neuz­na­la svo­ju vi­nu, pred­tým, ako pris­tú­pi k sa­mos­tat­né­mu vy­ko­na­niu do­ka­zo­va­nia vzťa­hu­jú­ce­ho sa na skut­ky vy­tý­ka­né tej­to dru­hej oso­be a roz­hod­ne o jej vi­ne.“

„32. V pre­jed­ná­va­nej ve­ci z in­for­má­cií uve­de­ných v návr­hu na za­ča­tie pre­ju­di­ciál­ne­ho ko­na­nia vy­plý­va, že údaj o pá­no­vi Gr. v uz­ne­se­ní z 22. ja­nuá­ra 2015 bol ne­vyh­nut­ný na úče­ly pri­ja­tia vy­hlá­se­nia o vi­ne pá­na Ga., po­kiaľ ide o tres­tné či­ny uve­de­né v ob­ža­lo­be údaj­ne spá­cha­né v spolu­pá­cha­teľ­stve s pá­nom Gr.“

„33. Pod­ľa tých is­tých in­for­má­cií však pla­tí, že ho­ci uz­ne­se­nie vy­da­né vnút­roš­tát­nym sú­dom, kto­rým sa pri­jí­ma vy­hlá­se­nie o vi­ne, o aké ide vo ve­ci sa­mej, sa­mo ose­be neob­sa­hu­je opis skut­kov, ani ich práv­ne po­sú­de­nie, ani práv­ne po­sú­de­nie toh­to sú­du, sa tým­to uz­ne­se­ním na­priek to­mu roz­ho­du­je o vi­ne, tý­ka­jú­cej sa skut­ku ale­bo ur­či­tých skut­kov uve­de­ných v ob­ža­lo­be, kto­ré bo­li údaj­ne spá­cha­né v spolu­pá­cha­teľ­stve. Ako bo­lo tiež spres­ne­né v návr­hu na za­ča­tie pre­ju­di­ciál­ne­ho ko­na­nia, Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky sa vo svo­jom uz­ne­se­ní z 28. sep­tem­bra 2017 dom­nie­val, že vzhľa­dom na to, že ob­ža­lo­ba, na kto­rú sa od­vo­lá­va uz­ne­se­nie se­ná­tu „1T“ Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du, kto­rý pri­jal vy­hlá­se­nie o vi­ne pá­na Ga., nie­koľ­kok­rát uvá­dza­la krstné me­no a priez­vis­ko pá­na Gr., to­to uz­ne­se­nie pre­ju­di­ko­va­lo je­ho vi­nu eš­te pred­tým, ako ten­to pos­led­ný uve­de­ný súd vy­ko­nal do­ka­zo­va­nie, a pred­tým, ako bol pán Gr. de­fi­ni­tív­ne od­sú­de­ný.“

„34. S vý­hra­dou ove­re­nia vnút­roš­tát­nym sú­dom sa tak zdá, že uz­ne­se­nie z 22. ja­nuá­ra 2015, kto­rým se­nát „1T“ pri­jal vy­hlá­se­nie o vi­ne pá­na Ga. a/ale­bo ob­ža­lo­bu, na kto­rú sa to­to uz­ne­se­nie od­vo­lá­va, jas­ne neu­vá­dza­lo, že do­ka­zo­va­nie tý­ka­jú­ce sa skut­kov vy­tý­ka­ných pá­no­vi Gr. ne­bo­lo vy­ko­na­né, a že z toh­to dô­vo­du ne­bo­la je­ho vi­na zá­kon­ne preu­ká­za­ná. Pri neexis­ten­cii ta­ké­ho­to spres­ne­nia mô­že to­to uz­ne­se­nie ozna­čo­vať pá­na Gr. za vin­né­ho, ho­ci je­ho vi­na v roz­po­re s člán­kom 4 ods. 1 smer­ni­ce 2016/343 eš­te ne­bo­la zá­kon­ným spô­so­bom preu­ká­za­ná [poz­ri ana­lo­gic­ky roz­su­dok z 5. sep­tem­bra 2019, AH a i. (Pre­zum­pcia ne­vi­ny), C-377/18, EU:C:2019:670, bod 48].“

„35. Za tých­to pod­mie­nok tre­ba na pr­vú otáz­ku a pr­vú časť dru­hej otáz­ky od­po­ve­dať tak, že člá­nok 3 a člá­nok 4 ods. 1 smer­ni­ce 2016/343 v spo­je­ní s od­ôvod­ne­ním 16 tej­to smer­ni­ce, ako aj člá­nok 47 dru­hý od­sek a člá­nok 48 Char­ty sa ma­jú vy­kla­dať v tom zmys­le, že neb­rá­nia to­mu, aby v rám­ci tres­tné­ho ko­na­nia za­ča­té­ho pro­ti dvom oso­bám vnút­roš­tát­ny súd naj­prv uz­ne­se­ním pri­jal vy­hlá­se­nie o vi­ne pr­vej oso­by pre tres­tné či­ny uve­de­né v ob­ža­lo­be údaj­ne spá­cha­né v spolu­pá­cha­teľ­stve s dru­hou oso­bou, kto­rá neu­ro­bi­la vy­hlá­se­nie o vi­ne, a nás­led­ne roz­ho­dol po vy­ko­na­ní do­ka­zo­va­nia vzťa­hu­jú­ce­ho sa na skut­ky vy­tý­ka­né tej­to dru­hej oso­be o jej vi­ne, pod pod­mien­kou na jed­nej stra­ne, že uve­de­nie dru­hej oso­by ako spolu­pá­cha­te­ľa údaj­ne spá­cha­ných tres­tných či­nov je ne­vyh­nut­né na kva­li­fi­ká­ciu práv­nej zod­po­ved­nos­ti oso­by, kto­rá uro­bi­la vy­hlá­se­nie o vi­ne, a na dru­hej stra­ne, že v tom is­tom uz­ne­se­ní a/ale­bo ob­ža­lo­be, na kto­rú sa to­to uve­de­né uz­ne­se­nie od­vo­lá­va, sa jas­ne uve­die, že vi­na tej­to dru­hej oso­by ne­bo­la zá­kon­ným spô­so­bom preu­ká­za­ná a bu­de pred­me­tom sa­mos­tat­né­ho vy­ko­na­nia do­ka­zo­va­nia a roz­hod­nu­tia.“

V uve­de­nom vý­zna­me Súd­ny dvor Európ­skej únie kon­šta­tu­je mož­nosť pri­jať vy­hlá­se­nie o vi­ne, či schvá­liť do­ho­du o vi­ne a tres­te, ako aj vy­hlá­siť roz­su­dok vo vzťa­hu k jed­né­mu ob­vi­ne­né­mu a nás­led­né roz­ho­do­va­nie tým is­tým sud­com, či se­ná­tom vo vzťa­hu k os­tat­ným (v sú­vi­sia­cej tres­tnej ve­ci) ob­vi­ne­ným oso­bám, tak aby ne­doš­lo k po­ru­še­niu pre­zum­pcie ne­vi­ny, po­kiaľ sú spl­ne­né dve pod­mien­ky:

(i)     zmien­ky o iných ob­vi­ne­ných sú ne­vyh­nut­né z poh­ľa­du práv­nej kva­li­fi­ká­cie oso­by vy­hla­su­jú­cej vi­nu, resp. uzat­vá­ra­jú­cej do­ho­du o vi­ne a tres­te a sú­čas­ne

(ii)   sa v uz­ne­se­ní o pri­ja­tí vy­hlá­se­nia o vi­ne ale­bo v roz­sud­ku o schvá­le­ní do­ho­dy o vi­ne a tres­te jas­ne (a na kaž­dom mies­te zmie­ňu­jú­cej inú oso­bu) uve­die, že vi­na tej­to dru­hej oso­by eš­te ne­bo­la zá­kon­ným spô­so­bom preu­ká­za­ná a bu­de pred­me­tom sa­mos­tat­né­ho vy­ko­na­nia do­ka­zo­va­nia a roz­hod­nu­tia.

Oso­bit­nú do­po­siaľ ne­rie­še­nú otáz­ku (pod­ľa ná­zo­ru auto­rov) pred­sta­vu­je si­tuácia, v kto­rej je súd „via­za­ný“ na svo­je skor­šie roz­hod­nu­tie a to v prí­pa­de pos­kyt­nu­tia vý­hod oso­be A (tzv. spolu­pra­cu­jú­ci ob­vi­ne­ný ale­bo „ko­run­ný“ sve­dok) za jej sve­dec­tvo vo­či oso­be B. Pod­ľa náš­ho ná­zo­ru, po­kiaľ sud­ca, či se­nát svo­jim roz­hod­nu­tím pos­ky­tu­je jed­nej oso­be vý­ho­dy (napr. v po­do­be mi­mo­riad­ne­ho zní­že­nia tres­tu, či upus­te­nia od pot­res­ta­nia a pod.) za sve­dec­tvo vo­či inej oso­be, či oso­bám, bu­de na­toľ­ko via­za­ný na svo­je (skor­šie) roz­hod­nu­tie, že už ne­bu­de môcť byť (pri nes­kor­šom roz­ho­do­va­ní) nes­tran­ný vo­či dru­hej oso­be, kto­rá je „us­ved­čo­va­ná“ prá­ve oso­bou po­ží­va­jú­cou be­ne­fi­ty z pred­chá­dza­jú­ce­ho roz­hod­nu­tia da­né­ho sú­du. Inak po­ve­da­né, súd by ne­ve­del ve­rej­nos­ti vy­svet­liť dô­vo­dy, pre kto­ré do­prial oso­be A vý­ho­dy za jej sve­dec­tvo pro­ti oso­be B a zá­ro­veň roz­ho­dol o ne­vi­ne oso­by B, v prí­pa­de jed­né­ho a to­ho is­té­ho skut­ku. Pred­met­ný pos­tup sud­cu, či se­ná­tu (napr. upus­te­nie od pot­res­ta­nia oso­by A, prí­pad­ne veľ­mi níz­ky, tzv. sym­bo­lic­ký trest a nás­led­né roz­hod­nu­tie o ne­vi­ne oso­by B tým is­tým sud­com, či se­ná­tom) by pred­sta­vo­va­lo ne­pot­res­ta­nie, resp. nea­dek­vát­ne pot­res­ta­nie skut­ku (pozn. ok­rem hypo­te­tic­kej mož­nos­ti ob­no­vy ko­na­nia vo­či pô­vod­ne be­ne­fi­to­va­nej oso­be A, prí­pad­ne zis­te­nia sku­toč­né­ho pá­cha­te­ľa a po­dob­ne), čo ve­die k zá­ve­ru o via­za­nos­ti sú­du na skor­šie roz­hod­nu­tie a stra­tu nes­tran­nos­ti.

Pre úpl­nosť uvá­dza­me, že pred­met­né roz­hod­nu­tie C-709/18 zo dňa 28.05.2020 nad­vä­zu­je na roz­su­dok Súd­ne­ho dvo­ra Európ­skej únie C-377/18 zo dňa 05.09.2019, pri­čom zne­nia oboch roz­hod­nu­tí Súd­ne­ho dvo­ra Európ­skej únie pri­pá­ja­me k člán­ku.

ROZ­SU­DOK SÚDNE­HO DVO­RA (dru­há ko­mo­ra) z 5. sep­tem­bra 2019 *

„Návrh na začatie pre­ju­di­ciál­ne­ho ko­na­nia – Jus­tičná spolu­prá­ca v tres­tných ve­ciach – Smer­ni­ca (EÚ) 2016/343 – Člá­nok 4 ods. 1 – Pre­zum­pcia ne­vi­ny – Ve­rej­né vy­hlá­se­nia o vi­ne – Do­ho­da uzav­re­tá me­dzi pro­ku­rá­to­rom a pá­cha­teľom – Vnút­roštát­na ju­di­ka­tú­ra, kto­rá sta­no­vu­je iden­ti­fi­ká­ciu ob­vi­ne­ných osôb, kto­ré ta­kú­to do­ho­du neu­zav­re­li – Char­ta zá­klad­ných práv – Člá­nok 48“

Vo ve­ci C-377/18,

kto­rej pred­me­tom je návrh na začatie pre­ju­di­ciál­ne­ho ko­na­nia podľa člán­ku 267 ZFEÚ, po­da­ný roz­hod­nu­tím Spe­cia­li­zi­ran na­ka­za­te­len săd (Špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd, Bul­har­sko) z 31. má­ja 2018 a do­ručený Súd­ne­mu dvo­ru 8. jú­na 2018, kto­rý sú­vi­sí s tres­tným ko­na­ním pro­ti:

AH,

PB,

CX,

KM,

PH,

za účas­ti:

MH,

SÚD­NY DVOR (dru­há ko­mo­ra),

v zložení: pred­se­da dru­hej ko­mo­ry A. Ara­badžiev, sud­co­via T. von Danwitz a C. Vaj­da (spra­vo­daj­ca), ge­ne­rál­ny ad­vo­kát: H. Saug­man­dsgaard Øe,

ta­jom­ník: M. Alek­se­jev, ve­dú­ci od­de­le­nia,

so zre­teľom na pí­som­nú časť ko­na­nia a po po­jed­ná­va­ní z 13. mar­ca 2019, so zre­teľom na pri­po­mien­ky, kto­ré pred­ložili:

–    ne­mec­ká vlá­da, v za­stú­pe­ní: pô­vod­ne T. Hen­ze, E. Lan­ke­nau a M. Hellmann, spl­no­moc­ne­ní zá­stup­co­via, nes­kôr E. Lan­ke­nau a M. Hellmann, spl­no­moc­ne­ní zá­stup­co­via,

–    ta­lian­ska vlá­da, v za­stú­pe­ní: G. Pal­mie­ri, spl­no­moc­ne­ná zá­stup­kyňa, za práv­nej po­mo­ci S. Fa­ra­ci, av­vo­ca­to dello Sta­to,

–    Európ­ska ko­mi­sia, v za­stú­pe­ní: R. Troos­ters a Y. G. Ma­ri­no­va, spl­no­moc­ne­ní zá­stup­co­via, po vy­počutí návr­hov ge­ne­rál­ne­ho ad­vo­ká­ta na po­jed­ná­va­ní 13. jú­na 2019,

vy­hlá­sil ten­to

Roz­su­dok

1 Návrh na začatie pre­ju­di­ciál­ne­ho ko­na­nia sa tý­ka vý­kla­du člán­ku 4 ods. 1 pr­vej ve­ty smer­ni­ce Európ­ske­ho parla­men­tu a Ra­dy (EÚ) 2016/343/EÚ z 9. mar­ca 2016 o po­sil­ne­ní určitých as­pek­tov pre­zum­pcie ne­vi­ny a prá­va byť prí­tom­ný na ko­na­ní pred sú­dom v tres­tnom ko­na­ní (Ú. v. EÚ L 65, 2016, s. 1) v spo­je­ní s od­ôvod­ne­ním 16 pr­vou ve­tou a od­ôvod­ne­ním 17 tej­to smer­ni­ce.

2 Ten­to návrh bol po­da­ný v rám­ci tres­tné­ho ko­na­nia začaté­ho pro­ti AH, PB, CX, KM a PH, kto­ré­ho pred­me­tom bo­la ich údaj­ná prís­lušnosť k or­ga­ni­zo­va­nej zločinec­kej sku­pi­ne.

Práv­ny rá­mec

Prá­vo Únie

Char­ta

3 Člá­nok 48 Char­ty zá­klad­ných práv Európ­skej únie (ďalej len „Char­ta“), naz­va­ný „Pre­zum­pcia ne­vi­ny a prá­vo na ob­ha­jo­bu“, sta­no­vu­je:

„1. Každý, kto je ob­vi­ne­ný, sa po­važuje za ne­vin­né­ho, kým je­ho vi­na ne­bo­la preu­ká­za­ná zá­kon­ným spô­so­bom.

2. Každý, kto je ob­vi­ne­ný, má za­ručené prá­vo na ob­ha­jo­bu.“

4 Vy­svet­liv­ky k Char­te (Ú. v. EÚ C 303, 2007, s. 17) v sú­vis­los­ti s člán­kom 48 Char­ty spresňujú, že to­to us­ta­no­ve­nie zod­po­ve­dá člán­ku  6  ods. 2  a 3  Európ­ske­ho  do­ho­vo­ru  o  ochra­ne  ľud­ských  práv a zá­klad­ných slo­bôd pod­pí­sa­né­ho v Rí­me 4. no­vem­bra 1950 (ďalej len „EDĽP“).

5      Člá­nok 52 Char­ty s náz­vom „Roz­sah a vý­klad práv a zá­sad“ vo svo­jom od­se­ku 3 sta­no­vu­je:

„V roz­sa­hu, v akom tá­to char­ta ob­sa­hu­je prá­va, kto­ré zod­po­ve­da­jú prá­vam za­ručeným v [EDĽP], zmy­sel a roz­sah tých­to práv je rov­na­ký ako zmy­sel a roz­sah práv us­ta­no­ve­ných v uve­de­nom do­ho­vo­re. To­to us­ta­no­ve­nie neb­rá­ni to­mu, aby prá­vo Únie priz­ná­va­lo širší roz­sah ochra­ny tých­to práv.“

Smer­ni­ca 2016/343

6      Podľa od­ôvod­ne­ní 1, 4, 5, 9, 10, 16 a 48 smer­ni­ce 2016/343:

„(1) Pre­zum­pcia ne­vi­ny a prá­vo na spra­vod­li­vý pro­ces sú za­kot­ve­né v člán­koch 47 a 48 [Char­ty], člán­ku 6 [EDĽP], člán­ku 14 Me­dzi­ná­rod­né­ho pak­tu o občian­skych a po­li­tic­kých prá­vach (ICCPR) a člán­ku 11 Všeobec­nej dek­la­rá­cie ľud­ských práv.

…

(4)       Up­latňova­nie zá­sa­dy [vzá­jom­né­ho uz­ná­va­nia roz­sud­kov a iných súd­nych roz­hod­nu­tí] vy­chá­dza z pred­pok­la­du, že člen­ské štá­ty ma­jú vzá­jom­nú dô­ve­ru v tres­tnop­ráv­ne jus­tičné sys­té­my os­tat­ných člen­ských štá­tov. Roz­sah zá­sa­dy vzá­jom­né­ho uz­ná­va­nia zá­vi­sí od via­ce­rých pa­ra­met­rov, me­dzi kto­ré pa­tria me­cha­niz­my ochra­ny práv po­doz­ri­vých a ob­vi­ne­ných osôb a spo­ločné mi­ni­mál­ne nor­my pot­reb­né na uľahčenie up­latňova­nia uve­de­nej zá­sa­dy.

(5)       Ho­ci člen­ské štá­ty sú zmluv­ný­mi stra­na­mi EDĽP a ICCPR, skú­se­nos­ti uka­zu­jú, že tá­to sku­točnosť sa­ma ose­be ne­za­bez­pečuje vždy dos­ta­točný stu­peň dô­ve­ry v sys­té­my tres­tné­ho súd­nic­tva iných člen­ských štá­tov.

…

(9)       Účelom tej­to smer­ni­ce je po­sil­niť prá­vo na spra­vod­li­vý pro­ces v tres­tnom ko­na­ní, a to sta­no­ve­ním spo­ločných mi­ni­mál­nych pra­vi­diel tý­ka­jú­cich sa určitých as­pek­tov pre­zum­pcie ne­vi­ny a prá­va byť prí­tom­ný na súd­nom ko­na­ní.

(10)       Za­ve­de­ním  spo­ločných  mi­ni­mál­nych  pra­vi­diel  ochra­ny  pro­ces­ných  práv  po­doz­ri­vých   a ob­vi­ne­ných osôb si tá­to smer­ni­ca kla­die za cieľ po­sil­niť vzá­jom­nú dô­ve­ru člen­ských štá­tov v svo­je sys­té­my tres­tné­ho súd­nic­tva, a tým uľahčiť vzá­jom­né uz­ná­va­nie roz­hod­nu­tí v tres­tných ve­ciach. Ta­ké­to spo­ločné mi­ni­mál­ne pra­vid­lá môžu tiež od­strá­niť pre­kážky voľné­ho po­hy­bu občanov na úze­mí člen­ských štá­tov.

…

(16) Pre­zum­pcia ne­vi­ny by bo­la po­rušená, ke­by sa vo ve­rej­ných vy­hlá­se­niach or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci ale­bo v súd­nych roz­hod­nu­tiach, kto­ré nie sú roz­hod­nu­tia­mi o vi­ne, oz­načova­la po­doz­ri­vá ale­bo ob­vi­ne­ná oso­ba za vin­nú, ak tej­to oso­be ešte ne­bo­la preu­ká­za­ná vi­na zá­kon­ným spô­so­bom. Ta­ké­to vy­hlá­se­nia a súd­ne roz­hod­nu­tia by ne­ma­li vzbu­dzo­vať do­jem, že tá­to oso­ba je vin­ná. Tým by ne­ma­li byť dot­knu­té úko­ny v rám­ci tres­tné­ho stí­ha­nia, kto­rých cieľom je preu­ká­zať vi­nu po­doz­ri­vej ale­bo ob­vi­ne­nej oso­by, ako nap­rík­lad obžalo­ba, a ne­ma­li by byť ani dot­knu­té súd­ne roz­hod­nu­tia, v dôs­led­ku kto­rých sa sta­ne vy­ko­na­teľným pod­mie­nečný trest, a to pod pod­mien­kou, že je dodržané prá­vo na ob­ha­jo­bu. Ne­ma­li by tým byť dot­knu­té ani pred­bežné roz­hod­nu­tia pro­ces­nej po­va­hy, kto­ré prij­mú jus­tičné ale­bo iné prís­lušné or­gá­ny a kto­ré sú za­ložené na po­doz­re­ní ale­bo us­vedčujú­cich dô­ka­zoch, ako sú nap­rík­lad roz­hod­nu­tia o väz­be, pod pod­mien­kou, že ta­ké­to roz­hod­nu­tia neoz­načujú po­doz­ri­vú ani ob­vi­ne­nú osob[u] za vin­nú. Pred pri­ja­tím pred­bežné­ho roz­hod­nu­tia pro­ces­nej po­va­hy môže mať prís­lušný or­gán naj­prv po­vin­nosť ove­riť, či exis­tu­jú dos­ta­točné us­vedčujú­ce dô­kaz­né pr­vky v nep­ros­pech po­doz­ri­vej ale­bo ob­vi­ne­nej oso­by na od­ôvod­ne­nie prís­lušné­ho roz­hod­nu­tia, a roz­hod­nu­tie by moh­lo ob­sa­ho­vať od­kaz na tie­to pr­vky.

…

(48) Vzhľadom na to, že v tej­to smer­ni­ci sa us­ta­no­vu­jú mi­ni­mál­ne pra­vid­lá, člen­ské štá­ty by ma­li môcť rozšíriť prá­va sta­no­ve­né v tej­to smer­ni­ci s cieľom pos­kyt­núť vyššiu úro­veň ochra­ny. Úro­veň ochra­ny pos­ky­to­va­ná člen­ský­mi štát­mi by ne­ma­la byť nik­dy nižšia ako nor­my us­ta­no­ve­né  v char­te ale­bo EDĽP, ako ich vy­kla­dá Súd­ny dvor a Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va.“

7      Člá­nok 1 smer­ni­ce 2016/343 s náz­vom „Pred­met úp­ra­vy“ sta­no­vu­je:

„Tou­to smer­ni­cou sa sta­no­vu­jú spo­ločné mi­ni­mál­ne pra­vid­lá tý­ka­jú­ce sa:

a)       určitých as­pek­tov pre­zum­pcie ne­vi­ny v tres­tnom ko­na­ní;

b)       prá­va byť prí­tom­ný na súd­nom ko­na­ní v tres­tnom ko­na­ní.“

8      Člá­nok 2 tej­to smer­ni­ce, naz­va­ný „Roz­sah pô­sob­nos­ti“, znie:

„Tá­to smer­ni­ca sa vzťahu­je na fy­zic­ké oso­by, kto­ré sú po­doz­ri­vý­mi ale­bo ob­vi­ne­ný­mi oso­ba­mi   v tres­tnom ko­na­ní. Up­latňuje sa vo všet­kých štá­diách tres­tné­ho ko­na­nia, a to od mo­men­tu, keď je oso­ba po­doz­ri­vá ale­bo ob­vi­ne­ná zo spá­chania tres­tné­ho činu ale­bo údaj­né­ho tres­tné­ho činu, až po na­do­bud­nu­tie prá­vop­lat­nos­ti ko­nečné­ho roz­hod­nu­tia o tom, či tá­to oso­ba pred­met­ný trest­ný čin spá­cha­la.“

9      Člá­nok 4 tej­to smer­ni­ce s náz­vom „Ve­rej­né vy­hlá­se­nia o vi­ne“ v od­se­ku 1 sta­no­vu­je:

„Člen­ské štá­ty prij­mú pot­reb­né opat­re­nia, aby sa za­bez­pečilo, že po­kiaľ sa zá­kon­ným spô­so­bom nep­reu­káže vi­na po­doz­ri­vej ale­bo ob­vi­ne­nej oso­by, tá­to oso­ba sa vo ve­rej­ných vy­hlá­se­niach or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci ani v súd­nych roz­hod­nu­tiach, ok­rem roz­hod­nu­tí o vi­ne, ne­bu­de oz­načovať za vin­nú. Nie sú tým dot­knu­té úko­ny pro­ku­ra­tú­ry, kto­ré ma­jú za cieľ do­ká­zať vi­nu po­doz­ri­vej ale­bo ob­vi­ne­nej oso­by, ani pred­bežné roz­hod­nu­tia pro­ces­nej po­va­hy, kto­ré prij­mú jus­tičné ale­bo iné prís­lušné or­gá­ny a kto­ré sú za­ložené na po­doz­re­ní ale­bo us­vedčujú­cich dô­ka­zoch.“

10 Člá­nok 14 tej is­tej smer­ni­ce s náz­vom „Tran­spo­zí­cia“ v od­se­ku 1 sta­no­vu­je:

„Člen­ské štá­ty uve­dú do účin­nos­ti zá­ko­ny, iné práv­ne pred­pi­sy a správ­ne opat­re­nia pot­reb­né na do­siah­nu­tie sú­la­du s tou­to smer­ni­cou do 1. ap­rí­la 2018. Bez­od­klad­ne o tom in­for­mu­jú Ko­mi­siu.

Člen­ské štá­ty uve­dú v uve­de­ných us­ta­no­ve­niach pria­mo pri pri­ja­tí ale­bo pri ich úrad­nom uve­rej­ne­ní od­kaz na tú­to smer­ni­cu. Pod­rob­nos­ti o od­ka­ze a je­ho zne­nie up­ra­via člen­ské štá­ty.“

Bul­har­ské prá­vo

11 Podľa člán­ku 381 Na­ka­za­tel­no pro­ce­sua­len ko­deks (Trest­ný po­ria­dok, ďalej len „NPK“) aká­koľvek ob­vi­ne­ná oso­ba, kto­rá uz­na­la svo­ju vi­nu, má možnosť po skončení vyšet­ro­va­nia uza­vrieť do­ho­du s pro­ku­rá­to­rom pros­tred­níc­tvom svoj­ho ad­vo­ká­ta.

12 Člá­nok 381 ods. 5 NPK sta­no­vu­je:

„Do­ho­da mu­sí byť uzat­vo­re­ná pí­som­ne a ob­sa­ho­vať súh­las tý­ka­jú­ci sa tých­to zá­ležitos­tí:

1. to, že sku­tok bol spá­cha­ný, že ho spá­cha­la ob­vi­ne­ná oso­ba, že k ne­mu došlo jej za­vi­ne­ním, že ten­to sku­tok je tres­tným činom, ako aj práv­nu kva­li­fi­ká­ciu toh­to skut­ku[.]

…“

13 Člá­nok 381 ods. 7 NPK sta­no­vu­je:

„Ak sa ko­na­nie tý­ka via­ce­rých osôb…, do­ho­da môže byť uzat­vo­re­ná niek­to­rý­mi z tých­to osôb…“

14 Člá­nok 382 ods. 5 NPK znie:

„Súd môže navr­hnúť zme­ny do­ho­dy, kto­ré sa pre­jed­na­jú spo­lu s pro­ku­rá­to­rom a ad­vo­kát­mi ob­vi­ne­ných osôb. Ob­vi­ne­ná oso­ba sa vy­počuje ako pos­led­ná.“

15 Podľa člán­ku 382 ods. 7 NPK súd schvá­li do­ho­du, ak nie je v roz­po­re so zá­ko­nom a dob­rý­mi mrav­mi.

16 Člá­nok 383 ods. 1 NPK sta­no­vu­je, že do­ho­da má účin­ky prá­vop­lat­né­ho roz­sud­ku.

17 Podľa člán­kov 12 až 14 za­kon za gr­zda­na­ta re­gis­trat­ssia (zá­kon o re­gis­trá­cii občanov) sa oz­načenie bul­har­ských štát­nych prís­lušní­kov us­ku­točňuje pros­tred­níc­tvom troch pr­vkov, kon­krét­ne krstné­ho me­na, me­na od­vo­de­né­ho od ot­cov­ho me­na a priez­vis­ka. Tak­tiež ma­jú jed­no vnút­roštát­ne iden­ti­fi­kačné čís­lo sta­no­ve­né v člán­ku 11 ods. 1 toh­to zá­ko­na, kto­ré ako ad­mi­nis­tra­tív­ny iden­ti­fi­ká­tor umožňuje dot­knu­tú oso­bu jas­ne iden­ti­fi­ko­vať.

Spor vo ve­ci sa­mej a pre­ju­di­ciál­na otáz­ka

18 Z roz­hod­nu­tia vnút­roštát­ne­ho sú­du vy­plý­va, že AH, PB, CX, KM, PH a MH sú stí­ha­ní z dô­vo­du ich údaj­nej prís­lušnos­ti k or­ga­ni­zo­va­nej zločinec­kej sku­pi­ne od no­vem­bra 2014 do no­vem­bra 2015, kto­rá pô­so­bi­la v So­fii (Bul­har­sko). Cieľom tej­to sku­pi­ny bo­lo obo­ha­co­vať sa vý­ro­bou falšova­ných úrad­ných dok­la­dov ale­bo falšova­ním ob­sa­hu tých­to dok­la­dov, t. j. preu­ka­zov to­tožnos­ti a vo­dičských preu­ka­zov pre mo­to­ro­vé vo­zid­lá. Obžalo­ba tvr­dí, že tých­to šesť osôb sa spolčilo do or­ga­ni­zo­va­nej zločinec­kej sku­pi­ny a pri­deľova­lo si úlo­hy s cieľom do­siah­nuť spo­ločný zločinec­ký zá­mer.

19 Jed­na z tých­to osôb, kon­krét­ne MH, vy­jad­ri­la žela­nie uza­vrieť s pro­ku­rá­to­rom do­ho­du, v kto­rej uz­na­la svo­ju vi­nu vý­me­nou za nižší trest.

20 Podľa in­for­má­cií uve­de­ných v roz­hod­nu­tí vnút­roštát­ne­ho sú­du ďalších päť ob­vi­ne­ných osôb (ďalej len

„päť ob­vi­ne­ných osôb“) da­lo „pro­ces­ný súh­las“ s uzav­re­tím ta­kej do­ho­dy me­dzi MH a pro­ku­rá­to­rom, pričom vý­slov­ne uvied­li, že to nez­na­me­ná, že uz­ná­va­jú svo­ju vi­nu a vzdá­va­jú sa svoj­ho prá­va tr­vať na svo­jej ne­vi­ne.

21 Z opi­su skut­ko­vých okol­nos­tí v do­ho­de uzat­vo­re­nej me­dzi pro­ku­rá­to­rom a MH vy­plý­va, že MH bol čle­nom or­ga­ni­zo­va­nej zločinec­kej sku­pi­ny s pia­ti­mi ob­vi­ne­ný­mi oso­ba­mi. Všet­ky ob­vi­ne­né oso­by sú   v nej oz­načené rov­na­ko, t. j. ich krstným me­nom, me­nom od­vo­de­ným od ot­cov­ho me­na, priez­vis­kom a ich vnút­roštát­nym iden­ti­fi­kačným čís­lom. Je­di­ný roz­diel v spô­so­be, akým sú tie­to oso­by oz­načené, spočíva v sku­točnos­ti, že MH je ok­rem iné­ho oz­načený je­ho dá­tu­mom a mies­tom na­ro­de­nia, ad­re­sou, štát­nou prís­lušnosťou, et­nic­kou prís­lušnosťou, ro­din­ným sta­vom, ako aj pred­chá­dza­jú­ci­mi súd­ny­mi zá­zna­ma­mi.

22 V sú­la­de s vnút­roštát­ny­mi pro­ces­ný­mi pra­vid­la­mi bo­la tá­to do­ho­da pred­ložená na schvá­le­nie vnút­roštát­ne­mu sú­du, kto­rý je op­ráv­ne­ný ju zme­niť a dopl­niť.

23 Ten­to súd sa v tej­to sú­vis­los­ti pý­ta, či je v sú­la­de s člán­kom 4 ods. 1 smer­ni­ce 2016/343, ak v texte do­ho­dy pred­met­nej vo ve­ci sa­mej je päť ob­vi­ne­ných osôb, kto­ré neu­zav­re­li tú­to do­ho­du a pre kto­ré sa vec pre­jed­ná­va v riad­nom tres­tnom ko­na­ní, jas­ne a vý­slov­ne uve­de­ných ako čle­no­via or­ga­ni­zo­va­nej zločinec­kej sku­pi­ny a tie­to oso­by sú oz­načené krstným me­nom, me­nom od­vo­de­ným od ot­cov­ho me­na, priez­vis­kom a ich vnút­roštát­nym iden­ti­fi­kačným čís­lom.

24 Na jed­nej stra­ne uvá­dza, že podľa us­tá­le­nej vnút­roštát­nej ju­di­ka­tú­ry mu­sí text do­ho­dy pres­ne zod­po­ve­dať textu obžalo­by, v kto­rom sú všet­ky ob­vi­ne­né oso­by oz­načené ako spolu­pá­cha­te­lia tres­tné­ho činu. Ok­rem to­ho uve­de­nie spolu­pá­cha­teľov tres­tné­ho činu môže mať veľký vplyv na to, aby bo­li napl­ne­né pod­stat­né zna­ky dot­knu­té­ho proti­práv­ne­ho ak­tu, pre­tože v sú­la­de s bul­har­ským prá­vom sú na vy­tvo­re­nie or­ga­ni­zo­va­nej zločinec­kej sku­pi­ny pot­reb­né naj­me­nej tri oso­by.

25 Vnút­roštát­ny súd na dru­hej stra­ne uvá­dza, že člá­nok 4 ods. 1 smer­ni­ce 2016/343 za­ka­zu­je sú­du oz­načiť ob­vi­ne­nú oso­bu za vin­nú v inom roz­hod­nu­tí než v roz­hod­nu­tí o vi­ne. Pý­ta sa, či sa tre­ba dom­nie­vať, že päť ob­vi­ne­ných osôb, vo vzťahu ku kto­rým sa vo ve­ci pos­tu­pu­je v riad­nom tres­tnom ko­na­ní, je

oz­načova­ných za vin­ných, po­kiaľ sa v úrad­nom súd­nom roz­hod­nu­tí uvá­dza­jú ako spolu­pá­cha­te­lia dot­knu­té­ho tres­tné­ho činu spo­lu s uve­de­ním ich krstné­ho me­na, me­na od­vo­de­né­ho od ot­cov­ho me­na, priez­vis­ka a ich vnút­roštát­ne­ho iden­ti­fi­kačné­ho čís­la.

26 Za tých­to pod­mie­nok Spe­cia­li­zi­ran na­ka­za­te­len săd (Špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd, Bul­har­sko) roz­ho­dol pre­rušiť ko­na­nie a po­ložiť Súd­ne­mu dvo­ru tú­to pre­ju­di­ciál­nu otáz­ku:

„Je vnút­roštát­na ju­di­ka­tú­ra vyžadu­jú­ca, aby sa v texte do­ho­dy (uzat­vo­re­nej v rám­ci tres­tné­ho ko­na­nia) za pá­cha­teľa pred­met­né­ho tres­tné­ho činu oz­načila nie­len ob­vi­ne­ná oso­ba, kto­rá pri uve­de­nom tres­tnom čine uz­na­la svo­ju vi­nu a uzat­vo­ri­la tú­to do­ho­du, ale tak­tiež os­tat­né ob­vi­ne­né oso­by, spolu­pá­cha­te­lia tres­tné­ho činu, kto­ré tú­to do­ho­du neu­zat­vo­ri­li, neuz­na­li svo­ju vi­nu a pro­ti kto­rým sa vo ve­ci pos­tu­pu­je v riad­nom tres­tnom ko­na­ní, avšak kto­ré súh­la­sia s tým, aby tá­to pr­vá ob­vi­ne­ná oso­ba do­ho­du uzat­vo­ri­la, v sú­la­de s člán­kom 4 ods. 1 pr­vou ve­tou smer­ni­ce 2016/343 v spo­je­ní    s pr­vou ve­tou od­ôvod­ne­nia 16 a s od­ôvod­ne­ním 17 tej­to smer­ni­ce?“

27 Pred­se­da Súd­ne­ho dvo­ra roz­hod­nu­tím z 22. jú­na 2018 roz­ho­dol o pred­nos­tnom pre­jed­na­ní tej­to ve­ci podľa člán­ku 53 ods. 3 Ro­ko­va­cie­ho po­riad­ku Súd­ne­ho dvo­ra.

O pre­ju­di­ciál­nej otáz­ke

28 Ho­ci návrh na začatie pre­ju­di­ciál­ne­ho ko­na­nia spresňuje, že päť ob­vi­ne­ných osôb da­lo „pro­ces­ný súh­las“ s uzav­re­tím do­ho­dy me­dzi MH a pro­ku­rá­to­rom za­hrňujú­cej uz­na­nie jej vi­ny vý­me­nou za nižší trest, tre­ba na úvod uviesť, že Súd­ne­mu dvo­ru nie je po­ložená otáz­ka prí­pad­né­ho sú­la­du vnút­roštát­nej práv­nej úp­ra­vy, kto­rá by prí­pad­né súd­ne schvá­le­nie ta­kej do­ho­dy pod­mieňova­la súh­la­som tých­to osôb, s prá­vom Únie.

29 Svo­jou otáz­kou sa vnút­roštát­ny súd v pod­sta­te pý­ta, či sa člá­nok 4 ods. 1 smer­ni­ce 2016/343 má vy­kla­dať v tom zmys­le, že brá­ni to­mu, aby v do­ho­de, v kto­rej ob­vi­ne­ná oso­ba uz­ná svo­ju vi­nu vý­me­nou za nižší trest a kto­rú mu­sí schvá­liť vnút­roštát­ny súd, sa ako spolu­pá­cha­te­lia pred­met­né­ho tres­tné­ho činu vý­slov­ne uvá­dza­li nie­len tá­to oso­ba, ale aj os­tat­né ob­vi­ne­né oso­by, kto­ré svo­ju vi­nu neuz­na­li a sú stí­ha­né v rám­ci sa­mos­tat­né­ho tres­tné­ho ko­na­nia.

O up­lat­ni­teľnos­ti smer­ni­ce 2016/343

30 Na úvod tre­ba pres­kú­mať, či je smer­ni­ca 2016/343 up­lat­ni­teľná za ta­kých okol­nos­tí, o aké ide vo ve­ci sa­mej.

31 Po pr­vé je nes­por­né, že tá­to smer­ni­ca je up­lat­ni­teľná ra­tio­ne tem­po­ris. V tej­to sú­vis­los­ti stačí konšta­to­vať, že vnút­roštát­ny súd ešte neschvá­lil do­ho­du pred­met­nú vo ve­ci sa­mej a že k jej prí­pad­né­mu schvá­le­niu ne­vyh­nut­ne dôj­de až po up­ly­nu­tí le­ho­ty na preb­ra­tie smer­ni­ce 2016/343, te­da po 1. ap­rí­li 2018.

32 Smer­ni­ca 2016/343 je po dru­hé up­lat­ni­teľná aj ra­tio­ne per­so­nae. Podľa svoj­ho člán­ku 2 sa tá­to smer­ni­ca vzťahu­je na fy­zic­ké oso­by, kto­ré sú po­doz­ri­vý­mi ale­bo ob­vi­ne­ný­mi oso­ba­mi v tres­tnom ko­na­ní. Up­latňuje sa vo všet­kých štá­diách tres­tné­ho ko­na­nia, a to od oka­mi­hu, keď je oso­ba po­doz­ri­vá ale­bo ob­vi­ne­ná zo spá­chania tres­tné­ho činu ale­bo údaj­né­ho tres­tné­ho činu, až po na­do­bud­nu­tie prá­vop­lat­nos­ti ko­nečné­ho roz­hod­nu­tia o tom, či tá­to oso­ba pred­met­ný trest­ný čin spá­cha­la.

33 Z roz­hod­nu­tia vnút­roštát­ne­ho sú­du vy­plý­va, že v tres­tnom ko­na­ní vo ve­ci sa­mej je ob­vi­ne­ných päť osôb a že ešte ne­bo­lo pri­ja­té ko­nečné roz­hod­nu­tie o tom, či sú tie­to oso­by vin­né zo spá­chania pred­met­né­ho tres­tné­ho činu.

34 Uve­de­né roz­hod­nu­tie je po tre­tie up­lat­ni­teľné ra­tio­ne ma­te­riae v roz­sa­hu, v akom pred­met­ná do­ho­da vo ve­ci sa­mej pat­rí do ka­te­gó­rie „súd­nych roz­hod­nu­tí, iných ako roz­hod­nu­tí o vi­ne“ uve­de­nej    v člán­ku  4 ods. 1 smer­ni­ce  2016/343. Ta­ká­to  do­ho­da, kto­rá je uzav­re­tá me­dzi pro­ku­rá­to­rom       a ob­vi­ne­nou oso­bou, to­tiž na jed­nej stra­ne po schvá­le­ní sú­dom pred­sta­vu­je súd­ne roz­hod­nu­tie, ako to uvie­dol ge­ne­rál­ny ad­vo­kát v bo­doch 37 až 42 svo­jich návr­hov.

35 Na dru­hej stra­ne pred­met­ná do­ho­da vo ve­ci sa­mej ne­roz­ho­du­je o vi­ne ob­vi­ne­ných pia­tich osôb. V tej­to sú­vis­los­ti tre­ba zdô­raz­niť, že sa­mot­ná sku­točnosť, že sa tá­to do­ho­da vy­slo­vu­je o vi­ne MH, nie je spô­so­bi­lá vy­lúčiť kva­li­fi­ká­ciu roz­hod­nu­tia „iné­ho ako roz­hod­nu­tia o vi­ne“ vo vzťahu k pia­tim ob­vi­ne­ným oso­bám. Ako to­tiž uvie­dol vnút­roštát­ny súd, tá is­tá do­ho­da môže pred­sta­vo­vať roz­hod­nu­tie vo ve­ci sa­mej pre oso­bu, kto­rá ju uzav­re­la a kto­rá te­da môže byť po­važova­ná za vin­nú, ale nie pre os­tat­né ob­vi­ne­né oso­by, kto­ré do­ho­du neu­zav­re­li. Iný vý­klad člán­ku 4 ods. 1 smer­ni­ce 2016/343 by mal za nás­le­dok, že na päť ob­vi­ne­ných osôb by sa už nevzťaho­va­li zá­ru­ky sta­no­ve­né tým­to us­ta­no­ve­ním. Ta­ký vý­klad by bol v roz­po­re s cieľom smer­ni­ce, ako vy­plý­va z jej od­ôvod­ne­nia 9, kto­rým je po­sil­niť prá­vo na spra­vod­li­vý pro­ces v tres­tnom ko­na­ní.

O po­vin­nos­ti uve­de­nej v člán­ku 4 ods. 1 pr­vej ve­te smer­ni­ce 2016/343

36 Podľa člán­ku 4 ods. 1 pr­vej ve­ty smer­ni­ce 2016/343 pris­lú­cha člen­ským štá­tom, aby pri­ja­li opat­re­nia pot­reb­né na za­bez­pečenie to­ho, aby kon­krét­ne súd­ne roz­hod­nu­tia, ok­rem roz­hod­nu­tí o vi­ne, neoz­načova­li po­doz­ri­vú ale­bo ob­vi­ne­nú oso­bu za vin­nú, kým sa jej vi­na nep­reu­káže zá­kon­ným spô­so­bom.

37 Z od­ôvod­ne­nia 16 smer­ni­ce 2016/343 vy­plý­va, že cieľom toh­to us­ta­no­ve­nia je za­ručenie pre­zum­pcie ne­vi­ny. Podľa toh­to od­ôvod­ne­nia by ta­ké­to súd­ne roz­hod­nu­tia te­da ne­ma­li vzbu­dzo­vať do­jem, že tá­to oso­ba je vin­ná.

38    V tom­to kon­texte tre­ba konšta­to­vať, že cieľom smer­ni­ce 2016/343, ako to vy­plý­va z jej člán­ku 1     a od­ôvod­ne­nia 9, je za­viesť jed­not­né mi­ni­mál­ne pra­vid­lá up­lat­ni­teľné na tres­tné ko­na­nia tý­ka­jú­ce sa určitých as­pek­tov  pre­zum­pcie  ne­vi­ny  a  prá­va  byť  prí­tom­ný  na  súd­nom  ko­na­ní  (roz­su­dok  z 19. sep­tem­bra 2018, Mi­lev, C-310/18 PPU, EU:C:2018:732, bod 45).

39 Cieľom tej­to smer­ni­ce je te­da po­sil­niť dô­ve­ru člen­ských štá­tov v sys­tém tres­tné­ho súd­nic­tva os­tat­ných

člen­ských štá­tov, ako to vy­plý­va z jej od­ôvod­ne­ní 4, 5 a 10.

40 Ho­ci člá­nok 4 ods. 1 smer­ni­ce 2016/343 po­ne­chá­va člen­ským štá­tom voľnú úva­hu pri pri­jí­ma­ní opat­re­ní pot­reb­ných na účely toh­to us­ta­no­ve­nia, ne­me­ní to nič na tom, ako vy­plý­va z od­ôvod­ne­nia 48 tej­to smer­ni­ce, že úro­veň ochra­ny pos­ky­to­va­ná člen­ský­mi štát­mi by ne­ma­la byť nik­dy nižšia ako nor­my sta­no­ve­né Char­tou a EDĽP, naj­mä tie, kto­ré sa tý­ka­jú pre­zum­pcie ne­vi­ny.

41 V tej­to sú­vis­los­ti tre­ba uviesť, že pre­zum­pcia ne­vi­ny je za­kot­ve­ná v člán­ku 48 Char­ty, kto­rý zod­po­ve­dá člán­ku 6 ods. 2 a 3 EDĽP, ako to vy­plý­va z vy­svet­li­viek k Char­te. Z to­ho podľa člán­ku 52 ods. 3 Char­ty vy­plý­va, že na účely vý­kla­du člán­ku 48 Char­ty tre­ba ako úro­veň mi­ni­mál­nej ochra­ny vziať do úva­hy člá­nok  6  ods.  2  a  3  EDĽP  [v  sú­vis­los­ti  s  člán­kom  17  Char­ty  poz­ri  ana­lo­gic­ky  roz­su­dok     z 21. má­ja 2019, Ko­mi­sia/Maďar­sko (prá­vo na užíva­nie poľno­hos­po­dár­skych po­zem­kov), C-235/17, EU:C:2019:432, bod 72 a ci­to­va­nú ju­di­ka­tú­ru].

42 Pri neexis­ten­cii pres­ných in­for­má­cií v smer­ni­ci 2016/343 a v ju­di­ka­tú­re tý­ka­jú­cej sa člán­ku 48 Char­ty k otáz­ke, ako tre­ba určiť, či sa oso­ba v súd­nom roz­hod­nu­tí oz­načuje za vin­nú, je pot­reb­né sa na účely vý­kla­du člán­ku 4 ods. 1 smer­ni­ce 2016/343 inšpi­ro­vať ju­di­ka­tú­rou Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va tý­ka­jú­cou sa člán­ku 6 ods. 2 EDĽP.

43 V tej­to sú­vis­los­ti Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va dos­pel k zá­ve­ru, že zá­sa­da pre­zum­pcie ne­vi­ny je po­rušená, ak súd­ne roz­hod­nu­tie ale­bo ofi­ciál­ne vy­hlá­se­nie tý­ka­jú­ce sa ob­vi­ne­né­ho pri neexis­ten­cii ko­nečné­ho od­sú­de­nia ob­sa­hu­je jas­né vy­hlá­se­nie, podľa kto­ré­ho sa dot­knu­tá oso­ba do­pus­ti­la da­né­ho tres­tné­ho činu. Ten­to súd v tej­to sú­vis­los­ti zdô­raz­nil vý­znam vý­ra­zov použitých súd­ny­mi or­gán­mi, ako aj oso­bit­ných okol­nos­tí, za kto­rých bo­li for­mu­lo­va­né, a po­va­hy a kon­textu pred­met­né­ho ko­na­nia (poz­ri v tom­to zmys­le ESĽP, 27. feb­ruára 2014, Ka­ra­man v. Ne­mec­ko, ES:ECHR:20140227JUD001710310, bod 63).

44 Uve­de­ný súd uz­nal, že v kom­plexných tres­tných ko­na­niach, v kto­rých je via­ce­ro po­doz­ri­vých, o kto­rých ne­možno roz­hod­núť spo­ločne, sa môže stať, že vnút­roštát­ny súd ne­vyh­nut­ne mu­sí pri po­su­dzo­va­ní vi­ny ob­vi­ne­ných uviesť účasť tre­tích osôb, o kto­rých sa možno bu­de ďalej roz­ho­do­vať oso­bit­ne. Spres­nil však, že ak mu­sia byť pred­ložené sku­točnos­ti tý­ka­jú­ce sa účas­ti tre­tích osôb, dot­knu­tý súd by mal za­brá­niť ozna­mo­va­niu väčšieho množstva in­for­má­cií, než je pot­reb­né, na ana­lý­zu práv­nej zod­po­ved­nos­ti osôb pos­ta­ve­ných pred ten­to súd. Ok­rem to­ho Súd­ny dvor zdô­raz­nil, že od­ôvod­ne­nie súd­nych roz­hod­nu­tí mu­sí byť for­mu­lo­va­né tak, aby sa vy­lúčilo vy­da­nie prí­pad­né­ho predčas­né­ho roz­hod­nu­tia tý­ka­jú­ce­ho sa vi­ny dot­knu­tých tre­tích osôb, kto­ré by moh­lo oh­ro­ziť spra­vod­li­vé pres­kú­ma­nie sku­točnos­tí, kto­ré sú im kla­de­né za vi­nu, v rám­ci sa­mos­tat­né­ho ko­na­nia (poz­ri v tom­to zmys­le ESĽP, 27. feb­ruára 2014, Ka­ra­man v. Ne­mec­ko, ES:ECHR: 20140227JUD001710310, bo­dy 64 a      65;      poz­ri       tiež       ESĽP,       23.       feb­ruára       2016,       Na­val­nyy       a       Ofit­se­rov    v. Rus­ko, ES:ECHR:2016:0223JUD004663213, bod 99).

45 Vzhľadom na tú­to ju­di­ka­tú­ru a ako v pod­sta­te uvie­dol ge­ne­rál­ny ad­vo­kát v bo­de 91 svo­jich návr­hov, tre­ba člá­nok 4 ods. 1 smer­ni­ce 2016/343 vy­kla­dať v tom zmys­le, že neb­rá­ni to­mu, aby sa v do­ho­de, akou je pred­met­ná do­ho­da vo ve­ci sa­mej, kto­rú mu­sí vnút­roštát­ny súd schvá­liť, uvá­dza­la účasť ob­vi­ne­ných osôb, iných ako je oso­ba, kto­rá tú­to do­ho­du uzav­re­la, a tak­to uz­na­la svo­ju vi­nu, ale  o kto­rých sa roz­hod­ne oso­bit­ne a oz­načia sa jed­nak pod pod­mien­kou, že to­to uve­de­nie je ne­vyh­nut­né na kva­li­fi­ká­ciu práv­nej zod­po­ved­nos­ti oso­by, kto­rá uve­de­nú do­ho­du uzav­re­la, a jed­nak že v tej is­tej do­ho­de sa jas­ne uvá­dza, že tie­to os­tat­né oso­by sú stí­ha­né v rám­ci sa­mos­tat­né­ho tres­tné­ho ko­na­nia a že ich vi­na ne­bo­la zá­kon­ným spô­so­bom preu­ká­za­ná.

46 V tej­to sú­vis­los­ti je na účely pres­kú­ma­nia dodržania pre­zum­pcie ne­vi­ny pot­reb­né vždy ana­ly­zo­vať súd­ne roz­hod­nu­tie a je­ho od­ôvod­ne­nie ako ce­lok a s pri­hliad­nu­tím na oso­bit­né okol­nos­ti, za kto­rých bo­lo pri­ja­té. Ako na po­jed­ná­va­ní uvied­la Ko­mi­sia, aký­koľvek vý­slov­ný od­kaz v určitých čas­tiach súd­ne­ho roz­hod­nu­tia na neexis­ten­ciu vi­ny spolu­ob­vi­ne­ných by bol zba­ve­ný svoj­ho zmys­lu, ak by sa os­tat­né čas­ti toh­to roz­hod­nu­tia moh­li chá­pať ako predčas­né potvr­de­nie ich vi­ny.

47 Vnút­roštát­ny súd v pre­jed­ná­va­nej ve­ci uvá­dza, že ako to sta­no­vu­je vnút­roštát­ne prá­vo, na vy­tvo­re­nie or­ga­ni­zo­va­nej  zločinec­kej  sku­pi­ny  je  pot­reb­ná  účasť  naj­me­nej   troch  osôb.  Zdá  sa  te­da,  že  z roz­hod­nu­tia vnút­roštát­ne­ho sú­du s vý­hra­dou ove­re­nia vnút­roštát­nym sú­dom vy­plý­va, že uve­de­nie pia­tich osôb stí­ha­ných ako spolu­pá­cha­teľov tres­tné­ho činu v do­ho­de, o akú ide vo ve­ci sa­mej, je pot­reb­né na preu­ká­za­nie vi­ny MH na zá­kla­de je­ho účas­ti v or­ga­ni­zo­va­nej zločinec­kej sku­pi­ne.

48 Zdá sa však, že do­ho­da, o akú ide vo ve­ci sa­mej, ako je pred­ložená vnút­roštát­ne­mu sú­du na schvá­le­nie, jas­ne neu­vá­dza, že päť osôb je ob­vi­ne­ných sa­mos­tat­ne a že ich vi­na ne­bo­la zá­kon­ným spô­so­bom preu­ká­za­ná, čo pri­ná­leží ove­riť vnút­roštát­ne­mu sú­du. Pri neexis­ten­cii ta­ké­ho spres­ne­nia môže tá­to do­ho­da tie­to oso­by oz­načovať za vin­né, ho­ci ich vi­na v roz­po­re s člán­kom 4 ods. 1 smer­ni­ce 2016/343 ešte ne­bo­la zá­kon­ným spô­so­bom preu­ká­za­ná.

49 Z návr­hu na začatie pre­ju­di­ciál­ne­ho ko­na­nia však vy­plý­va, že vnút­roštát­ny súd má podľa vnút­roštát­ne­ho prá­va možnosť v rám­ci schvaľova­cie­ho ko­na­nia zme­niť zne­nie uve­de­nej do­ho­dy. Za tých­to pod­mie­nok člá­nok 4 ods. 1 tej­to smer­ni­ce vyžadu­je, aby do­ho­da, o akú ide vo ve­ci sa­mej, bo­la schvá­le­ná až po prí­pad­nej zme­ne, v kto­rej sa jas­ne uve­die, že päť ob­vi­ne­ných osôb je stí­ha­ných    v sa­mos­tat­nom tres­tnom ko­na­ní a že ich vi­na ne­bo­la zá­kon­ným spô­so­bom preu­ká­za­ná.

50 Za tých­to pod­mie­nok tre­ba na po­loženú otáz­ku od­po­ve­dať tak, že člá­nok 4 ods. 1 smer­ni­ce 2016/343 sa má vy­kla­dať v tom zmys­le, že neb­rá­ni to­mu, aby v do­ho­de, v kto­rej ob­vi­ne­ná oso­ba uz­ná svo­ju vi­nu vý­me­nou za nižší trest a kto­rú mu­sí schvá­liť vnút­roštát­ny súd, sa ako spolu­pá­cha­te­lia pred­met­né­ho tres­tné­ho činu vý­slov­ne uvied­li nie­len oso­ba, kto­rá tú­to do­ho­du uzav­re­la, ale aj iné ob­vi­ne­né oso­by, kto­ré svo­ju vi­nu neuz­na­li a kto­ré sú stí­ha­né v sa­mos­tat­nom tres­tnom ko­na­ní, pod pod­mien­kou, že ich uve­de­nie je jed­nak ne­vyh­nut­né na kva­li­fi­ká­ciu práv­nej zod­po­ved­nos­ti oso­by, kto­rá uve­de­nú do­ho­du uzav­re­la, a jed­nak že v tej is­tej do­ho­de sa jas­ne uve­die, že tie­to os­tat­né oso­by sú stí­ha­né v rám­ci sa­mos­tat­né­ho tres­tné­ho ko­na­nia a že ich vi­na ne­bo­la zá­kon­ným spô­so­bom preu­ká­za­ná.

O tro­vách

51 Vzhľadom na to, že ko­na­nie pred Súd­nym dvo­rom má vo vzťahu k účas­tní­kom ko­na­nia vo ve­ci sa­mej in­ci­denčný cha­rak­ter a bo­lo začaté v sú­vis­los­ti s pre­kážkou pos­tu­pu v ko­na­ní pred vnút­roštát­nym sú­dom, o tro­vách ko­na­nia roz­hod­ne ten­to vnút­roštát­ny súd. Iné tro­vy ko­na­nia, kto­ré vznik­li        v sú­vis­los­ti s pred­ložením pri­po­mie­nok Súd­ne­mu dvo­ru a nie sú tro­va­mi uve­de­ných účas­tní­kov ko­na­nia, ne­môžu byť nah­ra­de­né.

Z tých­to dô­vo­dov Súd­ny dvor (dru­há ko­mo­ra) roz­ho­dol tak­to:

Člá­nok 4 ods.  1  smer­ni­ce  Európ­ske­ho  parla­men­tu  a  Ra­dy  (EÚ)  2016/343  z  9.  mar­ca  2016  o po­sil­ne­ní určitých as­pek­tov pre­zum­pcie ne­vi­ny a prá­va byť prí­tom­ný na ko­na­ní pred sú­dom v tres­tnom ko­na­ní sa má vy­kla­dať v tom zmys­le, že neb­rá­ni to­mu, aby sa v do­ho­de, v kto­rej ob­vi­ne­ná oso­ba uz­ná svo­ju vi­nu vý­me­nou za nižší trest a kto­rú mu­sí schvá­liť vnút­roštát­ny súd, ako spolu­pá­cha­te­lia pred­met­né­ho tres­tné­ho činu vý­slov­ne uvied­li nie­len oso­ba, kto­rá tú­to do­ho­du uzav­re­la, ale aj iné ob­vi­ne­né oso­by, kto­ré svo­ju vi­nu neuz­na­li a kto­ré sú stí­ha­né          v sa­mos­tat­nom tres­tnom ko­na­ní, pod pod­mien­kou, že ich uve­de­nie je jed­nak ne­vyh­nut­né na kva­li­fi­ká­ciu práv­nej zod­po­ved­nos­ti oso­by, kto­rá uve­de­nú do­ho­du uzav­re­la, a jed­nak že v tej is­tej do­ho­de sa jas­ne uve­die, že tie­to os­tat­né oso­by sú stí­ha­né v rám­ci sa­mos­tat­né­ho tres­tné­ho ko­na­nia a že ich vi­na ne­bo­la zá­kon­ným spô­so­bom preu­ká­za­ná.

Pod­pi­sy

UZ­NE­SE­NIE SÚDNE­HO DVO­RA (sied­ma ko­mo­ra) z 28. má­ja 2020 *

„Návrh na za­ča­tie pre­ju­di­ciál­ne­ho ko­na­nia – Člá­nok 53 ods. 2 a člá­nok 99 Ro­ko­va­cie­ho po­riad­ku Súd­ne­ho dvo­ra – Smer­ni­ca (EÚ) 2016/343 – Člán­ky 3 a 4 – Char­ta zá­klad­ných práv Európ­skej únie – Člán­ky 47 a 48 – Ve­rej­né vy­hlá­se­nia o vi­ne – Vnút­roš­tát­ny súd – Pri­ja­tie vy­hlá­se­nia o vi­ne jed­né­ho z dvoch spolu­ob­vi­ne­ných za tres­tné či­ny uve­de­né v ob­ža­lo­be for­mou uz­ne­se­nia – Pres­kú­ma­nie vi­ny dru­hé­ho spolu­ob­vi­ne­né­ho, kto­rý vy­hlá­sil, že je ne­vin­ný – Od­sú­de­nie tým is­tým sú­dom, kto­rý pri­jal vy­hlá­se­nie o vi­ne“

Vo ve­ci C-709/18,

kto­rej pred­me­tom je návrh na za­ča­tie  pre­ju­di­ciál­ne­ho  ko­na­nia  pod­ľa  člán­ku  267 ZFEÚ, po­da­ný roz­hod­nu­tím Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du (Slo­ven­ská re­pub­li­ka) zo 17. sep­tem­bra 2018 a do­ru­če­ný Súd­ne­mu dvo­ru 14. no­vem­bra 2018, kto­rý sú­vi­sí s tres­tným ko­na­ním pro­ti

Gej­zo­vi Gaj­do­šo­vi, Ga­brie­lo­vi Gre­go­ro­vi, za účas­ti:

Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry Slo­ven­skej re­pub­li­ky,

SÚD­NY DVOR (sied­ma ko­mo­ra),

v zlo­že­ní: pred­se­da sied­mej ko­mo­ry P. G. Xuereb, sud­co­via T. von Danwitz (spra­vo­daj­ca) a A. Ku­min,

ge­ne­rál­ny ad­vo­kát: G. Ho­gan, ta­jom­ník: A. Ca­lot Es­co­bar,

* Ja­zyk ko­na­nia: slo­ven­či­na.

SK

S

so zre­te­ľom na pí­som­nú časť ko­na­nia,

so zre­te­ľom na pri­po­mien­ky, kto­ré pred­lo­ži­li:

–  G. Gre­gor, v za­stú­pe­ní: M. Pa­ra a M. Man­dzák, ad­vo­ká­ti,

–  slo­ven­ská vlá­da, v za­stú­pe­ní: M. Kia­nič­ka, spl­no­moc­ne­ný zá­stup­ca,

–  Európ­ska  ko­mi­sia,   v za­stú­pe­ní: R. Troos­ters  a A. To­kár,  spl­no­moc­ne­ní zá­stup­co­via,

so zre­te­ľom na roz­hod­nu­tie pri­ja­té po vy­po­ču­tí ge­ne­rál­ne­ho ad­vo­ká­ta, že vo ve­ci sa roz­hod­ne od­ôvod­ne­ným uz­ne­se­ním v sú­la­de s člán­kom 53 ods. 2 a člán­kom 99 Ro­ko­va­cie­ho po­riad­ku Súd­ne­ho dvo­ra,

vy­dal to­to

Uz­ne­se­nie

1    Návrh na za­ča­tie pre­ju­di­ciál­ne­ho ko­na­nia sa tý­ka vý­kla­du člán­kov 3 a 4 smer­ni­ce Európ­ske­ho parla­men­tu a Ra­dy (EÚ) 2016/343 z 9. mar­ca 2016 o po­sil­ne­ní ur­či­tých as­pek­tov pre­zum­pcie ne­vi­ny a prá­va byť prí­tom­ný na ko­na­ní pred sú­dom v tres­tnom ko­na­ní (Ú. v. EÚ L 65, 2016, s. 1) v spo­je­ní s jej od­ôvod­ne­ním 16, ako aj člán­ku 47 dru­hé­ho od­se­ku a člán­ku 48 Char­ty zá­klad­ných práv Európ­skej únie (ďa­lej len „Char­ta“).

2    Ten­to návrh bol po­da­ný v rám­ci tres­tné­ho ko­na­nia ve­de­né­ho pro­ti Gej­zo­vi Gaj­do­šo­vi a Ga­brie­lo­vi Gre­go­ro­vi vo ve­ci údaj­né­ho spá­chania obzvlášť zá­važ­ných zlo­či­nov pod­vo­du a fal­šo­va­nia, poz­me­ňo­va­nia a neop­ráv­ne­nej vý­ro­by cen­ných pa­pie­rov for­mou spolu­pá­cha­teľ­stva.

Práv­ny rá­mec

Prá­vo Únie

Char­ta

3    Člá­nok 48 Char­ty s náz­vom „Pre­zum­pcia ne­vi­ny a prá­vo na ob­ha­jo­bu“ sta­no­vu­je:

„1. Kaž­dý, kto je ob­vi­ne­ný, sa po­va­žu­je za ne­vin­né­ho, kým je­ho vi­na ne­bo­la preu­ká­za­ná zá­kon­ným spô­so­bom.

2.       Kaž­dý, kto je ob­vi­ne­ný, má za­ru­če­né prá­vo na ob­ha­jo­bu.“

Smer­ni­ca 2016/343

4    Pod­ľa od­ôvod­ne­ní 16 a 48 smer­ni­ce 2016/343:

„(16) Pre­zum­pcia ne­vi­ny by bo­la po­ru­še­ná, ke­by sa vo ve­rej­ných vy­hlá­se­niach or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci ale­bo v súd­nych roz­hod­nu­tiach, kto­ré nie sú roz­hod­nu­tia­mi o vi­ne, ozna­čo­va­la po­doz­ri­vá ale­bo ob­vi­ne­ná oso­ba za vin­nú, ak tej­to oso­be eš­te ne­bo­la preu­ká­za­ná vi­na zá­kon­ným spô­so­bom. Ta­ké­to vy­hlá­se­nia a súd­ne roz­hod­nu­tia by ne­ma­li vzbu­dzo­vať do­jem, že tá­to oso­ba je vin­ná. Tým by ne­ma­li byť dot­knu­té úko­ny v rám­ci tres­tné­ho stí­ha­nia, kto­rých cie­ľom je preu­ká­zať vi­nu po­doz­ri­vej ale­bo ob­vi­ne­nej oso­by, ako nap­rík­lad  ob­ža­lo­ba,  a ne­ma­li  by  byť  ani  dot­knu­té  súd­ne  roz­hod­nu­tia,    v dôs­led­ku kto­rých sa sta­ne vy­ko­na­teľ­ným pod­mie­neč­ný trest, a to pod pod­mien­kou, že je dodr­ža­né prá­vo na ob­ha­jo­bu. Ne­ma­li by tým byť dot­knu­té ani pred­bež­né roz­hod­nu­tia pro­ces­nej po­va­hy, kto­ré prij­mú jus­tič­né ale­bo iné prís­luš­né or­gá­ny a kto­ré sú za­lo­že­né na po­doz­re­ní ale­bo us­ved­ču­jú­cich dô­ka­zoch, ako sú nap­rík­lad roz­hod­nu­tia o vy­šet­ro­va­cej väz­be, pod pod­mien­kou, že ta­ké­to roz­hod­nu­tia neoz­na­ču­jú po­doz­ri­vú ani ob­vi­ne­nú osob[u] za vin­nú. Pred pri­ja­tím pred­bež­né­ho roz­hod­nu­tia pro­ces­nej po­va­hy mô­že mať prís­luš­ný or­gán naj­prv po­vin­nosť ove­riť, či exis­tu­jú dos­ta­toč­né us­ved­ču­jú­ce dô­kaz­né pr­vky v nep­ros­pech po­doz­ri­vej ale­bo ob­vi­ne­nej oso­by na od­ôvod­ne­nie prís­luš­né­ho roz­hod­nu­tia, a roz­hod­nu­tie by moh­lo ob­sa­ho­vať od­kaz na tie­to pr­vky.

…

(48) Vzhľa­dom na to, že v tej­to smer­ni­ci sa us­ta­no­vu­jú mi­ni­mál­ne pra­vid­lá, člen­ské  štá­ty  by  ma­li  môcť  roz­ší­riť   prá­va  sta­no­ve­né  v tej­to   smer­ni­ci  s cie­ľom pos­kyt­núť vy­ššiu úro­veň ochra­ny. Úro­veň ochra­ny pos­ky­to­va­ná člen­ský­mi štát­mi by ne­ma­la byť nik­dy niž­šia ako nor­my us­ta­no­ve­né v char­te ale­bo [Európ­skom do­ho­vo­re o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd pod­pí­sa­nom  v Rí­me  4. no­vem­bra  1950],  ako   ich  vy­kla­dá  Súd­ny  dvor   a Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va.“

5    Člá­nok 3 tej­to smer­ni­ce, naz­va­ný „Pre­zum­pcia ne­vi­ny“, sta­no­vu­je:

„Člen­ské štá­ty za­bez­pe­čia, aby sa po­doz­ri­vé a ob­vi­ne­né oso­by po­va­žo­va­li za ne­vin­né, kým sa zá­kon­ným spô­so­bom nep­reu­ká­že ich vi­na.“

6    Člá­nok 4 tej­to smer­ni­ce s náz­vom „Ve­rej­né vy­hlá­se­nia o vi­ne“ sta­no­vu­je:

„1. Člen­ské štá­ty prij­mú pot­reb­né opat­re­nia, aby sa za­bez­pe­či­lo, že po­kiaľ sa zá­kon­ným spô­so­bom nep­reu­ká­že vi­na po­doz­ri­vej ale­bo ob­vi­ne­nej oso­by, tá­to oso­ba sa vo ve­rej­ných vy­hlá­se­niach or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci ani v súd­nych roz­hod­nu­tiach, ok­rem roz­hod­nu­tí o vi­ne, ne­bu­de ozna­čo­vať za vin­nú. Nie sú tým dot­knu­té úko­ny pro­ku­ra­tú­ry [úko­ny v rám­ci tres­tné­ho stí­ha­nia – neo­fi­ciál­ny prek­lad], kto­ré ma­jú za cieľ do­ká­zať vi­nu po­doz­ri­vej ale­bo ob­vi­ne­nej oso­by, ani

pred­bež­né roz­hod­nu­tia pro­ces­nej po­va­hy, kto­ré prij­mú jus­tič­né ale­bo iné prís­luš­né or­gá­ny a kto­ré sú za­lo­že­né na po­doz­re­ní ale­bo us­ved­ču­jú­cich dô­ka­zoch.

2.    Člen­ské štá­ty za­bez­pe­čia, aby bo­li k dis­po­zí­cii vhod­né opat­re­nia v prí­pa­de po­ru­še­nia po­vin­nos­ti sta­no­ve­nej v od­se­ku 1 toh­to člán­ku neoz­na­čo­vať po­doz­ri­vú ale­bo ob­vi­ne­nú oso­bu za vin­nú v sú­la­de s tou­to smer­ni­cou, a naj­mä člán­kom 10.

…“

Slo­ven­ské prá­vo

7    Pod­ľa § 2 ods. 4 Tres­tné­ho po­riad­ku kaž­dý, pro­ti ko­mu sa ve­die tres­tné ko­na­nie, po­va­žu­je sa za ne­vin­né­ho, kým súd ne­vys­lo­ví prá­vop­lat­ným od­su­dzu­jú­cim roz­sud­kom je­ho vi­nu.

8    Pod­ľa § 18 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku o všet­kých tres­tných či­noch to­ho is­té­ho ob­vi­ne­né­ho a pro­ti všet­kým ob­vi­ne­ným, kto­rých tres­tné či­ny spo­lu sú­vi­sia, sa mô­že vy­ko­nať spo­loč­né  ko­na­nie,  ak  to  zrej­me  ne­bu­de  brá­niť  ukon­če­niu ve­ci v pri­me­ra­nej le­ho­te.

9    V sú­la­de s § 257 ods. 1 písm. a) a b) toh­to po­riad­ku po pred­ne­se­ní ob­ža­lo­by pred­se­da se­ná­tu pou­čí ob­ža­lo­va­né­ho o je­ho prá­ve uro­biť vy­hlá­se­nie, že je ne­vin­ný ale­bo že je vin­ný zo spá­chania skut­ku ale­bo niek­to­ré­ho zo skut­kov uve­de­ných      v ob­ža­lo­be.

10   Us­ta­no­ve­nie § 257 ods. 7 Tres­tné­ho po­riad­ku sta­no­vu­je, že súd po vy­hlá­se­ní ob­ža­lo­va­né­ho, že je vin­ný, roz­hod­ne uz­ne­se­ním, či to­to vy­hlá­se­nie ob­ža­lo­va­né­ho o vi­ne pri­jí­ma ale­bo nep­ri­jí­ma.

11   Pod­ľa § 325 ods. 1 toh­to po­riad­ku ak od­vo­la­cí súd roz­hod­ne, že sa vec vra­cia na no­vé pre­jed­na­nie a roz­hod­nu­tie sú­du pr­vé­ho stup­ňa, mô­že sú­čas­ne na­ria­diť, aby bo­la pre­jed­na­ná a roz­hod­nu­tá v inom zlo­že­ní se­ná­tu.

12   V sú­la­de s § 22 ods. 1 písm. b) zá­ko­na č. 757/2004 Z. z. o sú­doch na za­bez­pe­če­nie jed­not­né­ho vý­kla­du a jed­not­né­ho pou­ží­va­nia zá­ko­nov a iných všeo­bec­ne zá­väz­ných práv­nych pred­pi­sov [Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky] zve­rej­ňu­je súd­ne roz­hod­nu­tia zá­sad­né­ho vý­zna­mu a tiež pri­jí­ma sta­no­vis­ká k zjed­no­co­va­niu vý­kla­du zá­ko­nov a iných všeo­bec­ne zá­väz­ných práv­nych pred­pi­sov. Na ten­to účel plé­num naj­vyš­šie­ho sú­du ale­bo prís­luš­né ko­lé­gium naj­vyš­šie­ho sú­du pri­jí­ma sta­no­vis­ká k zjed­no­co­va­niu vý­kla­du zá­ko­nov a iných všeo­bec­ne zá­väz­ných práv­nych pred­pi­sov, ak je to pot­reb­né v zá­uj­me od­strá­ne­nia ne­jed­not­nos­ti súd­ne­ho roz­ho­do­va­nia ale­bo ak sa se­nát naj­vyš­šie­ho sú­du od­chý­lil od práv­ne­ho ná­zo­ru ob­siah­nu­té­ho v roz­hod­nu­tí iné­ho se­ná­tu naj­vyš­šie­ho sú­du.

Vec sa­ma a pre­ju­di­ciál­ne otáz­ky

13   Z návr­hu na za­ča­tie pre­ju­di­ciál­ne­ho ko­na­nia vy­plý­va, že v rám­ci ko­na­nia vo ve­ci sa­mej sú pán Gaj­doš a pán Gre­gor stí­ha­ní vo ve­ci spá­chania obzvlášť zá­važ­ných zlo­či­nov pod­vo­du a fal­šo­va­nia, poz­me­ňo­va­nia a neop­ráv­ne­nej vý­ro­by cen­ných pa­pie­rov for­mou spolu­pá­cha­teľ­stva.

14   Pred­met­ná tres­tná vec bo­la na úče­ly ko­na­nia a roz­hod­nu­tia pri­de­le­ná sud­com se­ná­tu „1T“ Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du (Slo­ven­ská re­pub­li­ka). Na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, kto­ré sa ko­na­lo 22. ja­nuá­ra 2015, bo­li pán Gaj­doš a pán Gre­gor pou­če­ní o svo­jich prá­vach  ako  ob­vi­ne­ní,  ako  aj  o mož­nos­ti  uro­biť  vy­hlá­se­nie o vi­ne na zá­kla­de § 257 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku. Pán Gaj­doš vy­hlá­sil, že je vin­ný, za­tiaľ čo pán Gre­gor vy­hlá­sil, že je ne­vin­ný.

15   Uz­ne­se­ním z to­ho is­té­ho  dňa ten­to  súd  pri­jal  vy­hlá­se­nie  o vi­ne  pá­na  Gaj­do­ša v sú­vis­los­ti so skut­ka­mi uve­de­ný­mi v ob­ža­lo­be na zá­kla­de § 257 ods. 7 Tres­tné­ho po­riad­ku.

16   Uve­de­ný súd pok­ra­čo­val v hlav­nom po­jed­ná­va­ní, pri­čom naj­mä vy­ko­nal kon­tra­dik­tór­ne do­ka­zo­va­nie tý­ka­jú­ce sa to­ho, či sa pán Gre­gor zú­čas­tnil na tých­to skut­koch, v akom roz­sa­hu a akou for­mou. Ten is­tý súd ok­rem to­ho vy­ko­nal do­ka­zo­va­nie pot­reb­né na roz­hod­nu­tie o vi­ne pá­na Gre­go­ra a o tres­te, kto­rý mu mô­že byť ulo­že­ný, ako aj o tres­te, náh­ra­de ško­dy a ochran­ných opat­re­niach tý­ka­jú­cich sa pá­na Gaj­do­ša.

17   Roz­sud­kom z 26. ok­tób­ra 2015 se­nát „1T“ Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du od­sú­dil pá­na Gaj­do­ša na trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 14 ro­kov a pá­na Gre­go­ra na trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 14 ro­kov a 8 me­sia­cov spo­lu s ochran­ný­mi opat­re­nia­mi za tres­tné či­ny uve­de­né v ob­ža­lo­be spá­cha­né for­mou spolu­pá­cha­teľ­stva, pri­čom v prí­pa­de  pá­na  Gre­go­ra  zme­nil  práv­nu  kva­li­fi­ká­ciu z pok­ra­čo­va­cie­ho obzvlášť zá­važ­né­ho zlo­či­nu „pod­vod“ na pok­ra­čo­va­cí zlo­čin

„pod­vod“.

18   Pán Gaj­doš a pán Gre­gor po­da­li pro­ti to­mu­to roz­sud­ku od­vo­la­nie na Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky, pri­čom pán Gaj­doš na­pa­dol ulo­že­ný trest a pán Gre­gor na­mie­tal pro­ti vý­ro­ku o vi­ne, tres­te a na­ria­de­ným ochran­ným opat­re­niam, ako aj pro­ti ulo­že­niu po­vin­nos­ti nah­ra­diť ško­du.

19   Uz­ne­se­ním  z 28. sep­tem­bra  2017   Naj­vyš­ší   súd   Slo­ven­skej   re­pub­li­ky  zru­šil v ce­lom roz­sa­hu roz­hod­nu­tie Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du z dô­vo­du, že ten­to pos­led­ný uve­de­ný súd tým, že viac­krát uvie­dol krstné me­no a priez­vis­ko pá­na Gre­go­ra pri opi­se skut­kov v uz­ne­se­ní o pri­ja­tí vy­hlá­se­nia o vi­ne pá­na Gaj­do­ša, pre­ju­di­ko­val vi­nu pá­na Gre­go­ra eš­te pred­tým, ako vy­ko­nal do­ka­zo­va­nie tý­ka­jú­ce sa tej­to oso­by a pred jej de­fi­ni­tív­nym od­sú­de­ním. Keď­že sa dom­nie­val, že se­nát

„1T“ toh­to pos­led­né­ho uve­de­né­ho sú­du tak vy­vo­lal váž­ne po­chyb­nos­ti, po­kiaľ ide o je­ho nes­tran­nosť a dodr­ža­nie pre­zum­pcie ne­vi­ny v prí­pa­de pá­na Gaj­do­ša, vrá­til vec  to­mu­to  sú­du,  pri­čom  na­ria­dil,  aby  tá­to  vec  bo­la  opä­tov­ne  pres­kú­ma­ná   a roz­hod­nu­tá v inom zlo­že­ní se­ná­tu.

20   Dňa 23. ok­tób­ra 2017 pred­se­da Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du pri­de­lil vec se­ná­tu „2T“.

21   Ten­to se­nát „2T“ uvie­dol, že vý­klad pre­zum­pcie ne­vi­ny uve­de­ný v uz­ne­se­ní Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej  re­pub­li­ky z 28. sep­tem­bra  2017  nie  je  zlu­či­teľ­ný s vý­kla­dom uve­de­ným v je­ho už skôr for­mu­lo­va­nom sta­no­vis­ku k zjed­no­co­va­niu vý­kla­du. V sta­no­vis­ku k zjed­no­co­va­niu vý­kla­du pri­ja­tom 5. ap­rí­la 2017 to­tiž uve­de­ný súd roz­ho­dol,  že vzhľa­dom  na to,  že roz­hod­nu­tie  o pri­ja­tí  vy­hlá­se­nia  o vi­ne spolu­ob­vi­ne­né­ho bez vy­ko­na­nia do­ka­zo­va­nia má účin­ky len vo­či spolu­ob­vi­ne­né­mu, kto­rý uz­nal svo­ju vi­nu, okol­nosť, že ta­ké­to roz­hod­nu­tie uvá­dza účasť iné­ho spolu­ob­vi­ne­né­ho na vy­tý­ka­nom tres­tnom či­ne vo vý­ro­ku ale­bo od­ôvod­ne­ní, ne­po­ru­šu­je pre­zum­pciu ne­vi­ny.

22   Za  tých­to  pod­mie­nok  Špe­cia­li­zo­va­ný  trest­ný  súd  roz­ho­dol  pre­ru­šiť   ko­na­nie  a po­lo­žiť Súd­ne­mu dvo­ru tie­to pre­ju­di­ciál­ne otáz­ky:

„1. Je v tres­tnom ko­na­ní dodr­ža­né pra­vid­lo pre­zum­pcie ne­vi­ny sta­no­ve­né  člán­kom 3, člán­kom 4, v spo­je­ní s bo­dom 16 pream­bu­ly smer­ni­ce [2016/343], ak spolu­ob­vi­ne­ná oso­ba, kto­rá v spo­loč­nom ko­na­ní na zá­kla­de po­da­nej ob­ža­lo­by po ot­vo­re­ní hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia pred sú­dom po­prie účasť  na  skut­ku  ale­bo   skut­koch  ob­ža­lo­by  vy­hlá­se­ním,  že  je  ne­vin­ná    a nás­led­ne súd uz­ne­se­ním neob­sa­hu­jú­cim po­pis skut­ku, je­ho práv­nu kva­li­fi­ká­ciu a hod­no­tia­ci zá­ver sú­du roz­hod­ne o pri­ja­tí vy­hlá­se­nia ďal­šie­ho spolu­ob­vi­ne­né­ho o tom, že je vin­ný zo spá­chania skut­ku ale­bo niek­to­ré­ho zo skut­kov uve­de­ných v ob­ža­lo­be, čím sa vzdá­va prá­va na vy­ko­na­nie do­ka­zo­va­nia oh­ľad­ne svo­jej vi­ny, a nás­led­ne, po vy­ko­na­ní do­ka­zo­va­nia na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, súd roz­hod­ne o po­da­nej ob­ža­lo­be spo­loč­ným roz­sud­kom?

Je roz­hod­nu­tím sú­du o pri­ja­tí vy­hlá­se­nia o vi­ne jed­né­ho ob­ža­lo­va­né­ho ozna­če­ná ďal­šia ob­ža­lo­va­ná oso­ba po­pie­ra­jú­ca vi­nu za vin­nú skôr, než sa do­ka­zo­va­ním preu­ká­za­la jej vi­na? Je ta­ký­to pos­tup sú­du v sú­la­de s člán­kom 48 Char­ty?

2.    Je v sú­la­de s člán­kom 47 Char­ty, za­kot­vu­jú­cim prá­vo na spra­vod­li­vý pro­ces a prá­vo kaž­dé­ho, aby je­ho zá­le­ži­tosť bo­la spra­vod­li­vo pre­jed­na­ná ne­zá­vis­lým   a nes­tran­ným   sú­dom,   pos­tup   sú­du   v spo­loč­nom   ko­na­ní   o ob­ža­lo­be po­da­nej na viac ako jed­né­ho ob­vi­ne­né­ho, ak zá­kon­ný sud­ca naj­prv uz­ne­se­ním neob­sa­hu­jú­cim  po­pis  skut­ku,  je­ho  práv­nu  kva­li­fi­ká­ciu a hod­no­tia­ci zá­ver sú­du roz­hod­ne o pri­ja­tí vy­hlá­se­nia o vi­ne tých ob­vi­ne­ných, kto­rí sa tým­to vy­hlá­se­ním vzda­li prá­va na vy­ko­na­nie kon­tra­dik­tór­ne­ho do­ka­zo­va­nia o vi­ne a nás­led­ne po vy­ko­na­ní do­ka­zo­va­nia na hlav­nom po­jed­ná­va­ní na pod­kla­de po­da­nej ob­ža­lo­by ten is­tý zá­kon­ný sud­ca roz­hod­ne vo ve­ci všet­kých ob­ža­lo­va­ných?

Je roz­hod­nu­tím o pri­ja­tí vy­hlá­se­nia  o vi­ne  za­lo­že­ná dô­vod­ná  po­chyb­nosť  o nes­tran­nos­ti sud­cu, kto­rý pri­jal ta­ké vy­hlá­se­nie spolu­ob­ža­lo­va­né­ho

a prí­pad­né vy­lú­če­nie toh­to sud­cu z tres­tné­ho ko­na­nia je vhod­ným opat­re­ním na dodr­ža­nie pra­vid­la pre­zum­pcie ne­vi­ny v zmys­le člán­ku 4 bo­du 2 smer­ni­ce [2016/343]?

3.    Je za­cho­va­ná hod­no­ta rov­nos­ti a práv­ne­ho štá­tu pod­ľa člán­ku 2 [ZEÚ], zá­sa­da rov­nos­ti ob­ča­nov pred súd­nym or­gá­nom pod­ľa člán­ku 9 a všeo­bec­ná zá­sa­da Únie za­kot­vu­jú­ca prá­vo kaž­dé­ho na to, aby je­ho vec bo­la spra­vod­li­vo pre­jed­na­ná pod­ľa člán­ku 6 ods. 3 tej is­tej Zmlu­vy v prí­pa­de, keď vnút­roš­tát­ny súd­ny or­gán, pro­ti kto­ré­ho roz­hod­nu­tiu nie je prí­pust­ný op­rav­ný pros­trie­dok, roz­hod­ne v roz­po­re so zjed­no­cu­jú­cim sta­no­vis­kom vnút­roš­tát­ne­ho súd­ne­ho or­gá­nu, kto­ré ten­to súd­ny or­gán pri­jal na zá­kla­de po­ve­re­nia vnút­roš­tát­ne­ho zá­ko­na k zjed­no­co­va­niu vý­kla­du zá­ko­nov a iných všeo­bec­ne  zá­väz­ných  práv­nych   pred­pi­sov,   pre­to­že   to   bo­lo   pot­reb­né  v zá­uj­me od­strá­ne­nia ne­jed­not­nos­ti súd­ne­ho roz­ho­do­va­nia, a pre­to, le­bo sa se­nát Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky od­chý­lil od práv­ne­ho ná­zo­ru ob­siah­nu­té­ho v roz­hod­nu­tí iné­ho se­ná­tu Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky?“

23   Lis­tom z 24. sep­tem­bra 2019 Súd­ny dvor vy­zval vnút­roš­tát­ny súd, aby po­sú­dil dôs­led­ky roz­sud­ku z 5. sep­tem­bra 2019, AH a i. (Pre­zum­pcia ne­vi­ny) (C-377/18, EU:C:2019:670), po­kiaľ ide o za­cho­va­nie je­ho návr­hu na za­ča­tie pre­ju­di­ciál­ne­ho ko­na­nia v pre­jed­ná­va­nej ve­ci. Vnút­roš­tát­ny súd lis­tom zo 14. ok­tób­ra 2019 in­for­mo­val Súd­ny dvor, že zotr­vá­va na návr­hu na za­ča­tie pre­ju­di­ciál­ne­ho ko­na­nia.

O pre­ju­di­ciál­nych otáz­kach

O pr­vej otáz­ke a pr­vej čas­ti dru­hej otáz­ky

24   Pod­ľa člán­ku 99 Ro­ko­va­cie­ho po­riad­ku Súd­ne­ho dvo­ra ak mož­no od­po­veď na pre­ju­di­ciál­nu otáz­ku jed­noz­nač­ne vy­vo­diť z ju­di­ka­tú­ry ale­bo ak od­po­veď na ta­kú­to otáz­ku ne­vy­vo­lá­va žiad­ne dô­vod­né po­chyb­nos­ti, Súd­ny dvor mô­že na návrh sud­cu spra­vo­daj­cu po vy­po­ču­tí ge­ne­rál­ne­ho ad­vo­ká­ta ke­dy­koľ­vek roz­hod­núť for­mou od­ôvod­ne­né­ho uz­ne­se­nia.

25   To­to us­ta­no­ve­nie tre­ba up­lat­niť v rám­ci toh­to návr­hu na za­ča­tie pre­ju­di­ciál­ne­ho ko­na­nia, po­kiaľ ide o pr­vú otáz­ku a pr­vú časť dru­hej otáz­ky.

26   Svo­jou pr­vou otáz­kou a pr­vou čas­ťou svo­jej dru­hej otáz­ky, kto­ré tre­ba pres­kú­mať spo­loč­ne, sa vnút­roš­tát­ny súd v pod­sta­te pý­ta, či sa člá­nok 3 a člá­nok 4 ods. 1 smer­ni­ce 2016/343 v spo­je­ní s člán­kom 47 dru­hým od­se­kom a člán­kom 48 Char­ty ma­jú vy­kla­dať v tom zmys­le, že brá­nia to­mu, aby v rám­ci tres­tné­ho ko­na­nia za­ča­té­ho pro­ti dvom oso­bám vnút­roš­tát­ny súd naj­prv uz­ne­se­ním pri­jal vy­hlá­se­nie o vi­ne  pr­vej   oso­by  pre   tres­tné   či­ny  uve­de­né   v ob­ža­lo­be   údaj­ne   spá­cha­né v spolu­pá­cha­teľ­stve   s dru­hou   oso­bou,   kto­rá   neu­ro­bi­la   vy­hlá­se­nie   o vi­ne,    a nás­led­ne roz­ho­dol po vy­ko­na­ní do­ka­zo­va­nia vzťa­hu­jú­ce­ho sa na skut­ky vy­tý­ka­né tej­to dru­hej oso­be o jej vi­ne.

27   Pod­ľa člán­ku 4 ods. 1 pr­vej ve­ty smer­ni­ce 2016/343 pris­lú­cha člen­ským štá­tom, aby pri­ja­li opat­re­nia pot­reb­né na za­bez­pe­če­nie to­ho, aby kon­krét­ne súd­ne roz­hod­nu­tia, ok­rem roz­hod­nu­tí o vi­ne, neoz­na­čo­va­li po­doz­ri­vú ale­bo ob­vi­ne­nú oso­bu za vin­nú, kým sa jej vi­na nep­reu­ká­že zá­kon­ným spô­so­bom. Z od­ôvod­ne­nia 16 tej­to smer­ni­ce vy­plý­va, že cie­ľom toh­to uve­de­né­ho us­ta­no­ve­nia člán­ku 4 ods. 1 pr­vej ve­ty je za­ru­če­nie pre­zum­pcie ne­vi­ny. Pre­to by ta­ké­to súd­ne roz­hod­nu­tia ne­ma­li pod­ľa toh­to od­ôvod­ne­nia vzbu­dzo­vať do­jem, že tá­to oso­ba je vin­ná.

28   Ta­ké uz­ne­se­nie, o aké ide vo ve­ci sa­mej, kto­rým vnút­roš­tát­ny súd prij­me vy­hlá­se­nie o vi­ne jed­né­ho zo spolu­ob­vi­ne­ných, pat­rí do ka­te­gó­rie „súd­nych roz­hod­nu­tí, ok­rem roz­hod­nu­tí o vi­ne [dot­knu­tej oso­by]“ uve­de­nej  v člán­ku  4  ods. 1 smer­ni­ce 2016/343 [poz­ri ana­lo­gic­ky roz­su­dok z 5. sep­tem­bra 2019, AH    a i. (Pre­zum­pcia ne­vi­ny), C-377/18, EU:C:2019:670, bo­dy 34 a 35].

29   Po­kiaľ ide o po­žia­dav­ky vy­plý­va­jú­ce z člán­ku 4 ods. 1 smer­ni­ce 2016/343, Súd­ny dvor už roz­ho­dol, že to­to us­ta­no­ve­nie neb­rá­ni to­mu, aby sa v do­ho­de, akou je do­ho­da uzav­re­tá s pro­ku­rá­to­rom, kto­rou spolu­ob­vi­ne­ný uz­ná svo­ju vi­nu a kto­rú mu­sí vnút­roš­tát­ny súd schvá­liť, uvá­dza­la účasť ob­vi­ne­ných osôb, iných ako je oso­ba, kto­rá tú­to do­ho­du uzav­re­la, a tak­to uz­na­la svo­ju vi­nu, ale o kto­rých sa roz­hod­ne oso­bit­ne a ozna­čia sa jed­nak pod pod­mien­kou, že to­to uve­de­nie je ne­vyh­nut­né na kva­li­fi­ká­ciu práv­nej zod­po­ved­nos­ti oso­by, kto­rá uve­de­nú do­ho­du uzav­re­la, a jed­nak že v tej is­tej do­ho­de sa jas­ne uvá­dza, že tie­to os­tat­né oso­by sú stí­ha­né v rám­ci sa­mos­tat­né­ho tres­tné­ho ko­na­nia a že ich vi­na ne­bo­la zá­kon­ným spô­so­bom preu­ká­za­ná [poz­ri v tom­to zmys­le roz­su­dok z 5. sep­tem­bra 2019, AH   a i. (Pre­zum­pcia ne­vi­ny), C-377/18, EU:C:2019:670, bod 45].

30   Súd­ny dvor spres­nil, že na úče­ly pres­kú­ma­nia dodr­ža­nia pre­zum­pcie ne­vi­ny je pot­reb­né  vždy  ana­ly­zo­vať  súd­ne  roz­hod­nu­tie  a je­ho  od­ôvod­ne­nie   ako  ce­lok  a s pri­hliad­nu­tím na oso­bit­né okol­nos­ti, za kto­rých bo­lo pri­ja­té. Aký­koľ­vek vý­slov­ný od­kaz v ur­či­tých čas­tiach súd­ne­ho roz­hod­nu­tia na neexis­ten­ciu vi­ny spolu­ob­vi­ne­ných by bol zba­ve­ný svoj­ho zmys­lu, ak by sa os­tat­né čas­ti toh­to roz­hod­nu­tia moh­li chá­pať ako pred­čas­né potvr­de­nie ich vi­ny [poz­ri v tom­to zmys­le roz­su­dok z 5. sep­tem­bra 2019, AH a i. (Pre­zum­pcia ne­vi­ny), C-377/18, EU:C:2019:670, bod 46].

31   Ju­di­ka­tú­ra pri­po­me­nu­tá v dvoch pred­chá­dza­jú­cich bo­doch sa up­lat­ňu­je mu­ta­tis mu­tan­dis na súd­ne roz­hod­nu­tie, o aké ide vo ve­ci sa­mej, vy­da­né v rám­ci tres­tné­ho ko­na­nia za­ča­té­ho pro­ti dvom oso­bám, kto­rým vnút­roš­tát­ny súd prij­me vy­hlá­se­nie o vi­ne  pr­vej  oso­by   za   tres­tné   či­ny   uve­de­né   v ob­ža­lo­be   údaj­ne   spá­cha­né v spolu­pá­cha­teľ­stve s dru­hou oso­bou, kto­rá neuz­na­la svo­ju vi­nu, pred­tým, ako pris­tú­pi k sa­mos­tat­né­mu vy­ko­na­niu do­ka­zo­va­nia vzťa­hu­jú­ce­ho sa na skut­ky vy­tý­ka­né tej­to dru­hej oso­be a roz­hod­ne o jej vi­ne.

32   V pre­jed­ná­va­nej ve­ci z in­for­má­cií uve­de­ných v návr­hu na za­ča­tie pre­ju­di­ciál­ne­ho ko­na­nia vy­plý­va, že údaj o pá­no­vi Gre­go­ro­vi v uz­ne­se­ní z 22. ja­nuá­ra 2015 bol ne­vyh­nut­ný na úče­ly pri­ja­tia vy­hlá­se­nia o  vi­ne pá­na Gaj­do­ša, po­kiaľ ide o tres­tné

či­ny    uve­de­né    v ob­ža­lo­be     údaj­ne    spá­cha­né    v spolu­pá­cha­teľ­stve     s pá­nom Gre­go­rom.

33   Pod­ľa tých is­tých in­for­má­cií však pla­tí, že ho­ci uz­ne­se­nie vy­da­né vnút­roš­tát­nym sú­dom, kto­rým sa pri­jí­ma vy­hlá­se­nie o vi­ne, o aké ide vo ve­ci sa­mej, sa­mo ose­be neob­sa­hu­je opis skut­kov, ani ich práv­ne po­sú­de­nie, ani práv­ne po­sú­de­nie toh­to sú­du, sa tým­to uz­ne­se­ním na­priek to­mu roz­ho­du­je o vi­ne, tý­ka­jú­cej sa skut­ku ale­bo  ur­či­tých  skut­kov  uve­de­ných   v ob­ža­lo­be,  kto­ré  bo­li   údaj­ne  spá­cha­né   v spolu­pá­cha­teľ­stve. Ako bo­lo tiež spres­ne­né v návr­hu na za­ča­tie pre­ju­di­ciál­ne­ho ko­na­nia,   Naj­vyš­ší   súd    Slo­ven­skej    re­pub­li­ky    sa    vo    svo­jom    uz­ne­se­ní  z 28. sep­tem­bra 2017 dom­nie­val, že vzhľa­dom na to, že ob­ža­lo­ba, na kto­rú sa od­vo­lá­va uz­ne­se­nie se­ná­tu „1T“ Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du, kto­rý pri­jal vy­hlá­se­nie o vi­ne pá­na Gaj­do­ša, nie­koľ­kok­rát uvá­dza­la krstné me­no a priez­vis­ko pá­na Gre­go­ra, to­to uz­ne­se­nie pre­ju­di­ko­va­lo je­ho vi­nu eš­te pred­tým, ako ten­to pos­led­ný uve­de­ný súd vy­ko­nal do­ka­zo­va­nie, a pred­tým, ako bol pán Gre­gor de­fi­ni­tív­ne od­sú­de­ný.

34   S vý­hra­dou ove­re­nia vnút­roš­tát­nym sú­dom sa tak zdá, že uz­ne­se­nie z 22. ja­nuá­ra 2015, kto­rým se­nát „1T“ pri­jal vy­hlá­se­nie o vi­ne pá­na Gaj­do­ša a/ale­bo ob­ža­lo­bu, na kto­rú sa to­to uz­ne­se­nie od­vo­lá­va, jas­ne neu­vá­dza­lo, že do­ka­zo­va­nie tý­ka­jú­ce sa skut­kov vy­tý­ka­ných pá­no­vi Gre­go­ro­vi ne­bo­lo vy­ko­na­né, a že z toh­to dô­vo­du ne­bo­la je­ho vi­na zá­kon­ne preu­ká­za­ná. Pri neexis­ten­cii ta­ké­ho­to spres­ne­nia mô­že to­to uz­ne­se­nie ozna­čo­vať  pá­na  Gre­go­ra  za  vin­né­ho,  ho­ci  je­ho  vi­na  v roz­po­re s člán­kom 4 ods. 1 smer­ni­ce 2016/343 eš­te ne­bo­la zá­kon­ným spô­so­bom preu­ká­za­ná [poz­ri ana­lo­gic­ky roz­su­dok z 5. sep­tem­bra 2019, AH a i. (Pre­zum­pcia ne­vi­ny), C-377/18, EU:C:2019:670, bod 48].

35   Za tých­to pod­mie­nok tre­ba na pr­vú otáz­ku a pr­vú časť dru­hej otáz­ky od­po­ve­dať tak, že člá­nok 3 a člá­nok 4 ods. 1 smer­ni­ce 2016/343 v spo­je­ní s od­ôvod­ne­ním 16 tej­to smer­ni­ce, ako aj člá­nok 47 dru­hý od­sek a člá­nok 48 Char­ty sa ma­jú vy­kla­dať v tom zmys­le, že neb­rá­nia to­mu, aby v rám­ci tres­tné­ho ko­na­nia za­ča­té­ho pro­ti dvom oso­bám vnút­roš­tát­ny súd naj­prv uz­ne­se­ním pri­jal vy­hlá­se­nie o vi­ne pr­vej oso­by pre tres­tné či­ny uve­de­né v ob­ža­lo­be  údaj­ne spá­cha­né v spolu­pá­cha­teľ­stve  s dru­hou oso­bou, kto­rá neu­ro­bi­la vy­hlá­se­nie o vi­ne, a nás­led­ne roz­ho­dol po vy­ko­na­ní do­ka­zo­va­nia vzťa­hu­jú­ce­ho  sa na  skut­ky vy­tý­ka­né  tej­to  dru­hej  oso­be o jej vi­ne, pod pod­mien­kou na jed­nej stra­ne, že uve­de­nie dru­hej oso­by ako spolu­pá­cha­te­ľa údaj­ne spá­cha­ných tres­tných či­nov je ne­vyh­nut­né na kva­li­fi­ká­ciu práv­nej zod­po­ved­nos­ti oso­by, kto­rá uro­bi­la vy­hlá­se­nie o vi­ne, a na dru­hej stra­ne, že v tom is­tom uz­ne­se­ní a/ale­bo ob­ža­lo­be, na kto­rú sa to­to uve­de­né uz­ne­se­nie od­vo­lá­va, sa jas­ne uve­die, že vi­na tej­to dru­hej oso­by ne­bo­la zá­kon­ným spô­so­bom preu­ká­za­ná    a bu­de     pred­me­tom     sa­mos­tat­né­ho     vy­ko­na­nia     do­ka­zo­va­nia  a roz­hod­nu­tia.

O dru­hej čas­ti dru­hej otáz­ky a o tre­tej otáz­ke

36   V sú­la­de s člán­kom 53 ods. 2 ro­ko­va­cie­ho po­riad­ku ak Súd­ny dvor zjav­ne nie je prís­luš­ný roz­hod­núť o ve­ci ale­bo ak sú návrh ale­bo ža­lo­ba zjav­ne nep­rí­pus­tné, po

vy­po­ču­tí ge­ne­rál­ne­ho ad­vo­ká­ta mô­že ke­dy­koľ­vek roz­hod­núť od­ôvod­ne­ným uz­ne­se­ním bez ďal­šie­ho ko­na­nia.

37   Uve­de­né us­ta­no­ve­nie tre­ba up­lat­niť, po­kiaľ ide o dru­hú časť dru­hej otáz­ky a tre­tiu otáz­ku.

38   Dru­hou čas­ťou svo­jej dru­hej otáz­ky sa vnút­roš­tát­ny súd v pod­sta­te pý­ta, či sa má člá­nok 4 ods. 2 smer­ni­ce 2016/343 vy­kla­dať v tom zmys­le, že ak uz­ne­se­nie, kto­rým vnút­roš­tát­ny súd prij­me vy­hlá­se­nie o vi­ne, ne­dodr­žia­va po­vin­nosť uve­de­nú v tom­to člán­ku 4 ods. 1, prí­pad­né vy­lú­če­nie toh­to sud­cu z tres­tné­ho ko­na­nia je vhod­ným opat­re­ním na úče­ly reš­pek­to­va­nia pre­zum­pcie ne­vi­ny. Svo­jou tre­ťou otáz­kou  sa  v pod­sta­te  pý­ta,  či  všeo­bec­né  zá­sa­dy  prá­va  Únie  uve­de­né  v člán­ku 2, člán­ku 6 ods. 3 a člán­ku 9 ZEÚ brá­nia to­mu, aby vnút­roš­tát­ny súd roz­ho­du­jú­ci v pos­led­nom  stup­ni  vy­dal  roz­hod­nu­tie  v roz­po­re  so  sta­no­vis­kom  k zjed­no­co­va­niu vý­kla­du zá­ko­nov, kto­ré pred­tým pri­jal na zá­kla­de vnút­roš­tát­nej práv­nej úp­ra­vy, kto­rej cie­ľom je zjed­no­tiť vý­klad us­ta­no­ve­ní vnút­roš­tát­ne­ho prá­va.

39   Z us­tá­le­nej ju­di­ka­tú­ry vy­plý­va, že pri­ná­le­ží iba vnút­roš­tát­ne­mu sú­du, kto­rý spor pre­jed­ná­va a kto­rý mu­sí vziať na se­ba zod­po­ved­nosť za nás­led­né súd­ne roz­hod­nu­tie, aby zhod­no­til vzhľa­dom na oso­bi­tos­ti ve­ci tak pot­re­bu pre­ju­di­ciál­ne­ho roz­hod­nu­tia pre vy­da­nie roz­sud­ku, ako aj re­le­van­tnosť otá­zok, kto­ré kla­die Súd­ne­mu dvo­ru. Súd­ny dvor mô­že od­miet­nuť návrh na za­ča­tie pre­ju­di­ciál­ne­ho ko­na­nia po­da­ný vnút­roš­tát­nym sú­dom len vte­dy, ak je zjav­né, že po­ža­do­va­ný vý­klad prá­va Únie ne­má ni­ja­kú sú­vis­losť s exis­ten­ciou ale­bo pred­me­tom spo­ru vo ve­ci sa­mej, po­kiaľ ide o hypo­te­tic­ký prob­lém ale­bo ak Súd­ny dvor ne­dis­po­nu­je skut­ko­vý­mi ani práv­ny­mi okol­nos­ťa­mi pot­reb­ný­mi na uži­toč­nú od­po­veď na otáz­ky, kto­ré mu bo­li po­lo­že­né (poz­ri v tom­to zmys­le roz­sud­ky zo  16. jú­na   2015,   Gauweiler   a i.,   C-62/14,    EU:C:2015:400,    bo­dy   24   a 25; z 2. ok­tób­ra 2018, Mi­nis­te­rio Fis­cal, C-207/16, EU:C:2018:788, bod 45, ako aj     z 19. de­cem­bra 2019, Do­ber­sber­ger, C-16/18, EU:C:2019:1110, bo­dy 18 a 19).

40   Tre­ba ok­rem to­ho pri­po­me­núť, že ne­vyh­nut­nosť dos­pieť k ta­ké­mu vý­kla­du prá­va Únie, kto­rý bu­de pre vnút­roš­tát­ny súd uži­toč­ný, vy­ža­du­je, aby vnút­roš­tát­ny súd ná­le­ži­te dodr­žal po­žia­dav­ky tý­ka­jú­ce sa ob­sa­hu návr­hu na za­ča­tie pre­ju­di­ciál­ne­ho ko­na­nia a vý­slov­ne uve­de­né v člán­ku 94 ro­ko­va­cie­ho po­riad­ku, o kto­rom sa pred­pok­la­dá, že ho vnút­roš­tát­ny súd poz­ná. Tie­to po­žia­dav­ky sú ok­rem iné­ho pri­po­me­nu­té v od­po­rú­ča­niach Súd­ne­ho dvo­ra pre vnút­roš­tát­ne sú­dy pri po­dá­va­ní návr­hov na za­ča­tie pre­ju­di­ciál­nych ko­na­ní (Ú. v. EÚ C 380, 2019, s. 1). Je te­da ne­vyh­nut­né, ako sta­no­vu­je člá­nok 94 písm. c) ro­ko­va­cie­ho po­riad­ku, aby sa­mot­ný návrh na za­ča­tie pre­ju­di­ciál­ne­ho ko­na­nia ob­sa­ho­val uve­de­nie dô­vo­dov, pre kto­ré sa vnút­roš­tát­ny súd roz­ho­dol po­lo­žiť otáz­ku o vý­kla­de ale­bo plat­nos­ti ur­či­tých us­ta­no­ve­ní prá­va Únie, ako aj sú­vis­los­ti, kto­rú vnút­roš­tát­ny súd vi­dí me­dzi tý­mi­to us­ta­no­ve­nia­mi a vnút­roš­tát­nou práv­nou úp­ra­vou up­lat­ni­teľ­nou v spo­re vo ve­ci sa­mej (roz­su­dok z 13. de­cem­bra 2018, Rit­tin­ger a i., C-492/17, EU:C:2018:1019, bo­dy 38 a 39, ako aj ci­to­va­ná ju­di­ka­tú­ra).

41   V pre­jed­ná­va­nej ve­ci, po­kiaľ ide o dru­hú časť dru­hej otáz­ky, vnút­roš­tát­ny súd vo svo­jom návr­hu na za­ča­tie pre­ju­di­ciál­ne­ho ko­na­nia uvie­dol, že Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky zru­šil v ce­lom roz­sa­hu trest­ný roz­su­dok vy­hlá­se­ný vo­či pá­no­vi Gre­go­ro­vi tým is­tým  roz­ho­do­va­cím  zlo­že­ním,  kto­ré pri­ja­lo  vy­hlá­se­nie  o vi­ne pá­na Gaj­do­ša, a vrá­til vec sa­mu na vnút­roš­tát­ny súd, kto­rý po­dal návrh na za­ča­tie pre­ju­di­ciál­ne­ho ko­na­nia, pri­čom na­ria­dil, aby tá­to vec bo­la opä­tov­ne pres­kú­ma­ná a roz­hod­nu­tá iným roz­ho­do­va­cím zlo­že­ním. Za tých­to pod­mie­nok dru­há časť dru­hej otáz­ky, kto­rou sa ten­to súd pý­ta, či prí­pad­né vy­lú­če­nie sud­cu, kto­rý pri­jal vy­hlá­se­nie o vi­ne v roz­po­re s po­vin­nos­ťou uve­de­nou v člán­ku 4 ods. 1 smer­ni­ce 2016/343, pred­sta­vu­je vhod­né opat­re­nie na úče­ly reš­pek­to­va­nia pre­zum­pcie ne­vi­ny, sa zdá byť zjav­ne hypo­te­tic­ká.

42   Po­kiaľ ide o tre­tiu otáz­ku, ho­ci vnút­roš­tát­ny súd pou­ka­zu­je na svo­je po­sú­de­nie, pod­ľa  kto­ré­ho  Naj­vyš­ší  súd  Slo­ven­skej  re­pub­li­ky  roz­ho­dol  vo  ve­ci  sa­mej     v roz­po­re  so   sta­no­vis­kom   k zjed­no­co­va­niu   vý­kla­du   zá­ko­nov,   kto­ré   pri­jal  v skor­šom roz­hod­nu­tí, vnút­roš­tát­ny súd ne­vys­vet­ľu­je dô­vo­dy, pre kto­ré sa dom­nie­va, že roz­hod­nu­tie pri­ja­té Naj­vyš­ším sú­dom Slo­ven­skej re­pub­li­ky je nez­lu­či­teľ­né so zá­sa­da­mi prá­va Únie uve­de­ný­mi v tre­tej otáz­ke.

43   Ok­rem to­ho vnút­roš­tát­ny súd ni­ja­ko ne­vys­vet­ľu­je, v čom by od­po­veď na dru­hú časť dru­hej otáz­ky a na tre­tiu otáz­ku moh­la mať vplyv na roz­hod­nu­tie, kto­ré má vy­dať po­tom, ako mu bo­la vrá­te­ná vec sa­ma.

44   Vzhľa­dom na to tre­ba na zá­kla­de člán­ku 53 ods. 2 ro­ko­va­cie­ho po­riad­ku kon­šta­to­vať, že dru­há časť dru­hej otáz­ky a tre­tia otáz­ka sú zjav­ne nep­rí­pus­tné.

O tro­vách

45   Vzhľa­dom na to, že ko­na­nie pred Súd­nym dvo­rom má vo vzťa­hu k účas­tní­kom ko­na­nia vo ve­ci sa­mej in­ci­denč­ný cha­rak­ter a bo­lo za­ča­té v sú­vis­los­ti s pre­káž­kou pos­tu­pu v ko­na­ní pred vnút­roš­tát­nym sú­dom, o tro­vách ko­na­nia roz­hod­ne ten­to vnút­roš­tát­ny súd. Iné tro­vy ko­na­nia, kto­ré vznik­li v sú­vis­los­ti s pred­lo­že­ním pri­po­mie­nok Súd­ne­mu dvo­ru a nie sú tro­va­mi uve­de­ných účas­tní­kov ko­na­nia, ne­mô­žu byť nah­ra­de­né.

Z tých­to dô­vo­dov Súd­ny dvor (sied­ma ko­mo­ra) roz­ho­dol tak­to:

Člá­nok 3 a člá­nok 4 ods. 1 smer­ni­ce Európ­ske­ho parla­men­tu a Ra­dy (EÚ) 2016/343 z 9. mar­ca 2016 o po­sil­ne­ní  ur­či­tých as­pek­tov pre­zum­pcie  ne­vi­ny  a prá­va byť  prí­tom­ný  na  ko­na­ní pred  sú­dom  v tres­tnom ko­na­ní  v spo­je­ní s od­ôvod­ne­ním 16 tej­to smer­ni­ce, ako aj člá­nok 47 dru­hý od­sek a člá­nok 48 Char­ty zá­klad­ných práv Európ­skej únie sa ma­jú vy­kla­dať v tom zmys­le, že neb­rá­nia to­mu, aby v rám­ci tres­tné­ho ko­na­nia za­ča­té­ho pro­ti dvom oso­bám vnút­roš­tát­ny súd naj­prv uz­ne­se­ním pri­jal vy­hlá­se­nie o vi­ne pr­vej oso­by pre tres­tné   či­ny   uve­de­né   v ob­ža­lo­be   údaj­ne   spá­cha­né   v spolu­pá­cha­teľ­stve s dru­hou oso­bou, kto­rá neu­ro­bi­la vy­hlá­se­nie o vi­ne, a nás­led­ne roz­ho­dol po