MANDZÁK Michal a PARA Marek, advokáti
Prezumpcia neviny v najaktuálnejšej judikatúre Súdneho dvora Európskej únie, vo veciach C-709/18 zo dňa 28.05.2020; C-377/18 zo dňa 05.09.2019
Zachovanie práva na prezumpciu neviny (§ 2 ods. 4 TP), nestrannosť sudcu (§ 31 ods. 1, 3 TP) a celkovo právo na zákonné zloženie súdu (§ 371 ods. 1 písm. b/ TP) v skupinových veciach je v Slovenskej republike faktická téma právnej teórie a praxe prakticky od roku 2016, kedy bola námietka zaujatosti prvý raz vznesená v trestnej veci vedenej na Špecializovanom trestnom súde pod sp.zn. BB-3T/32/2014, kauza Róbert L. a spol.
Z judikatúry a odborných článkov je možné poukázať na článok zo dňa 16.12.2017 autorov JUDr. Jána HRUBALU, Sudcu Špecializovaného trestného súdu a Mgr. Eriky KRUTKOVEJ, Vyššej súdnej úradníčky Špecializovaného trestného súdu http://www.pravnelisty.sk/clanky/a619-prezumpcia-neviny-a-nestrannost-sudcu-pri-prejednavani-skupinovych-veci-v-samostatnych-konaniach a na Stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 05.04.2017, sp.zn. Tpj 11/2017 zverejnené v Zbierke Stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky https://www.nsud.sk/data/files/1714_zbierka-2-2017.pdf.
V prameňoch medzinárodného práva je ochrana prezumpcie neviny okrem čl. 6 ods. 2 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) zakotvená predovšetkým v práve Únie, konkrétne v článku 48 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) a v čl. 4 ods. 1, 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343 zo dňa 09.03.2016 o posilnení aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní (ďalej len „Smernica EU 2016/343“).
Vo významnej miere ochranu práva na zachovanie prezumpcie neviny v trestnom konaní zabezpečuje čl. 10 Smernice EU 343/2016 a čl. 47 Charty, ktoré garantujú dotknutým osobám jednak (i) právo na opravný prostriedok pre prípad porušenia práv vyplývajúcich z tejto Smernice a súčasne na úrovni Charty (ii) právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces.
Smernica EU 2016/343 zo dňa 09.03.2016 nadobudla účinnosť dvadsiatym dňom po jej uverejnení v Úradnom vestníku Európskej únie (L65, dňa 11.03.2016), pričom členské štáty sú podľa čl. 14 predmetnej Smernice upravujúcom jej transpozíciu zaviazané uviesť do účinnosti zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s touto Smernicou v lehote do dňa 01.04.2018 a bezodkladne o tom informovať Komisiu. Slovenská republika predmetnú Smernicu ako právne záväzný akt Európskej únie prebrala bez výhrad a zaviazala sa uviesť do účinnosti zákony a iné právne predpisy potrebné na dosiahnutie súladu s touto Smernicou v lehote do dňa 01.04.2018.
Vnútroštátna právna úprava v Slovenskej republike, v rozpore s právom Únie, neumožňuje dotknutej osobe ani podanie námietky zaujatosti a ani žiadne podanie opravného prostriedku v prípade porušenia práv upravených Smernicou EU 343/2016. Smernice Európske únie pritom nie sú len „politické akty“, ale majú priamy účinok (a to napriek porušeniu povinnosti transponovať ich do vnútroštátnej právnej úpravy) v členkom štáte v prípade, že ich ustanovenia sú dostatočne jasné a určité.
Zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 321/2018 Z.z., bol dňa 24.10.2018 v čl. III, bod 3. s účinnosťou odo dňa 01.01.2019 novelizovaný § 31 Trestného poriadku vložením nového odseku 3 v znení: „Dôvodom vylúčenia sudcu alebo senátu nie je skoršie rozhodnutie sudcu alebo senátu o obvinenom, spoluobvinenom alebo o iných obvinených, ktorých trestné činy spolu súvisia“.
Predmetné ustanovenie vnútroštátnej právnej normy (§ 31 ods. 3 TP) vedie v súdnej praxi na území Slovenskej republiky prakticky vždy k tomu, že konajúci súd o námietke zaujatosti procesnej strany založenej na porušení prezumpcie neviny podľa čl. 4 ods. 1, 2 Smernice EU 343/2016 vôbec nekoná a neumožní danej strane ani podanie opravného prostriedku podľa čl. 10 tejto Smernice.
Napriek zneniu ustanovenia § 31 ods. 3 Tr.por. je (podľa názoru autorov) vnútroštátny súd povinný konať o vyššie uvedenej námietke zaujatosti s poukazom na právo Únie (pozn. obdobne ako pri náhrade tzv. 'kolúznej' väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b/ Tr.por. miernejším prostriedkom s odkazom per analogiam na judikatúru ESĽP napriek vnútroštátnej úprave), z dôvodu, že iné vhodné opatrenie na ochranu prezumpcie neviny, tak ako vyžaduje čl. 4 ods. 2 Smernice EU 343/2016 v našom právnom poriadku neexistuje.
V uvedenom význame poukazujeme na ustálenú rozhodovaciu prax Súdneho dvora Európskej únie, okrem iných na rozhodnutie vo veci C-399/11 zo dňa 26.02.2013, bod 59, z ktorej/-ého vyplýva, že podľa zásady prednosti práva Únie predstavujúcej základný znak právneho poriadku Únie, dovolávanie sa ustanovení vnútroštátneho práva ( pozn. v aktuálnom prípade ustanovenia § 31 ods. 3 TP), hoci aj ústavnej povahy, členským štátom nemôže ovplyvniť účinok práva Únie na území tohto štátu.
Predovšetkým otázka povahy rozhodnutia súdu o prijatí vyhlásenia o vine podľa § 257 ods. 1 písm. b) Tr.por. vo vzťahu k jednému zo spoluobžalovaných a možný zásah do práva na prezumpciu neviny ostatných vinu popierajúcich obžalovaných bola sporná, keďže prevládajúci argument praxe spočíval v tom, že súd vykonáva následne po prijatí vyhlásenia autonómne dokazovanie a nemôže byť viazaný skorším vyhlásením o vine ani prípadným schválením dohody o vine a treste iného obvineného.
Najnovšie rozhodnutie Súdneho dvora Európske únie vo veci C-709/18 zo dňa 28.05.2020, vo veci položených prejudiciálnych otázok v trestnej veci vedenej Špecializovaným trestným súdom v Pezinku doručené stranám a súdu dňa 29.05.2020, v nadväznosti na rozsudok C-377/18 zo dňa 05.09.2019 k predmetnej problematike uvádza:
„26. Svojou prvou otázkou a prvou časťou svojej druhej otázky, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 3 a článok 4 ods. 1 smernice 2016/343 v spojení s článkom 47 druhým odsekom a článkom 48 Charty majú vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby v rámci trestného konania začatého proti dvom osobám vnútroštátny súd najprv uznesením prijal vyhlásenie o vine prvej osoby pre trestné činy uvedené v obžalobe údajne spáchané v spolupáchateľstve s druhou osobou, ktorá neurobila vyhlásenie o vine, a následne rozhodol po vykonaní dokazovania vzťahujúceho sa na skutky vytýkané tejto druhej osobe o jej vine.“
„27. Podľa článku 4 ods. 1 prvej vety smernice 2016/343 prislúcha členským štátom, aby prijali opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby konkrétne súdne rozhodnutia, okrem rozhodnutí o vine, neoznačovali podozrivú alebo obvinenú osobu za vinnú, kým sa jej vina nepreukáže zákonným spôsobom. Z odôvodnenia 16 tejto smernice vyplýva, že cieľom tohto uvedeného ustanovenia článku 4 ods. 1 prvej vety je zaručenie prezumpcie neviny. Preto by takéto súdne rozhodnutia nemali podľa tohto odôvodnenia vzbudzovať dojem, že táto osoba je vinná.“
„28. Také uznesenie, o aké ide vo veci samej, ktorým vnútroštátny súd prijme vyhlásenie o vine jedného zo spoluobvinených, patrí do kategórie „súdnych rozhodnutí, okrem rozhodnutí o vine [dotknutej osoby]“ uvedenej v článku 4 ods. 1 smernice 2016/343 [pozri analogicky rozsudok z 5. septembra 2019, AH a i. (Prezumpcia neviny), C-377/18, EU:C:2019:670, body 34 a 35].“
„29. Pokiaľ ide o požiadavky vyplývajúce z článku 4 ods. 1 smernice 2016/343, Súdny dvor už rozhodol, že toto ustanovenie nebráni tomu, aby sa v dohode, akou je dohoda uzavretá s prokurátorom, ktorou spoluobvinený uzná svoju vinu a ktorú musí vnútroštátny súd schváliť, uvádzala účasť obvinených osôb, iných ako je osoba, ktorá túto dohodu uzavrela, a takto uznala svoju vinu, ale o ktorých sa rozhodne osobitne a označia sa jednak pod podmienkou, že toto uvedenie je nevyhnutné na kvalifikáciu právnej zodpovednosti osoby, ktorá uvedenú dohodu uzavrela, a jednak že v tej istej dohode sa jasne uvádza, že tieto ostatné osoby sú stíhané v rámci samostatného trestného konania a že ich vina nebola zákonným spôsobom preukázaná [pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. septembra 2019, AH a i. (Prezumpcia neviny), C-377/18, EU:C:2019:670, bod 45].“
„30. Súdny dvor spresnil, že na účely preskúmania dodržania prezumpcie neviny je potrebné vždy analyzovať súdne rozhodnutie a jeho odôvodnenie ako celok a s prihliadnutím na osobitné okolnosti, za ktorých bolo prijaté. Akýkoľvek výslovný odkaz v určitých častiach súdneho rozhodnutia na neexistenciu viny spoluobvinených by bol zbavený svojho zmyslu, ak by sa ostatné časti tohto rozhodnutia mohli chápať ako predčasné potvrdenie ich viny [pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. septembra 2019, AH a i. (Prezumpcia neviny), C-377/18, EU:C:2019:670, bod 46].“
„31. Judikatúra pripomenutá v dvoch predchádzajúcich bodoch sa uplatňuje mutatis mutandis na súdne rozhodnutie, o aké ide vo veci samej, vydané v rámci trestného konania začatého proti dvom osobám, ktorým vnútroštátny súd prijme vyhlásenie o vine prvej osoby za trestné činy uvedené v obžalobe údajne spáchané v spolupáchateľstve s druhou osobou, ktorá neuznala svoju vinu, predtým, ako pristúpi k samostatnému vykonaniu dokazovania vzťahujúceho sa na skutky vytýkané tejto druhej osobe a rozhodne o jej vine.“
„32. V prejednávanej veci z informácií uvedených v návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že údaj o pánovi Gr. v uznesení z 22. januára 2015 bol nevyhnutný na účely prijatia vyhlásenia o vine pána Ga., pokiaľ ide o trestné činy uvedené v obžalobe údajne spáchané v spolupáchateľstve s pánom Gr.“
„33. Podľa tých istých informácií však platí, že hoci uznesenie vydané vnútroštátnym súdom, ktorým sa prijíma vyhlásenie o vine, o aké ide vo veci samej, samo osebe neobsahuje opis skutkov, ani ich právne posúdenie, ani právne posúdenie tohto súdu, sa týmto uznesením napriek tomu rozhoduje o vine, týkajúcej sa skutku alebo určitých skutkov uvedených v obžalobe, ktoré boli údajne spáchané v spolupáchateľstve. Ako bolo tiež spresnené v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, Najvyšší súd Slovenskej republiky sa vo svojom uznesení z 28. septembra 2017 domnieval, že vzhľadom na to, že obžaloba, na ktorú sa odvoláva uznesenie senátu „1T“ Špecializovaného trestného súdu, ktorý prijal vyhlásenie o vine pána Ga., niekoľkokrát uvádzala krstné meno a priezvisko pána Gr., toto uznesenie prejudikovalo jeho vinu ešte predtým, ako tento posledný uvedený súd vykonal dokazovanie, a predtým, ako bol pán Gr. definitívne odsúdený.“
„34. S výhradou overenia vnútroštátnym súdom sa tak zdá, že uznesenie z 22. januára 2015, ktorým senát „1T“ prijal vyhlásenie o vine pána Ga. a/alebo obžalobu, na ktorú sa toto uznesenie odvoláva, jasne neuvádzalo, že dokazovanie týkajúce sa skutkov vytýkaných pánovi Gr. nebolo vykonané, a že z tohto dôvodu nebola jeho vina zákonne preukázaná. Pri neexistencii takéhoto spresnenia môže toto uznesenie označovať pána Gr. za vinného, hoci jeho vina v rozpore s článkom 4 ods. 1 smernice 2016/343 ešte nebola zákonným spôsobom preukázaná [pozri analogicky rozsudok z 5. septembra 2019, AH a i. (Prezumpcia neviny), C-377/18, EU:C:2019:670, bod 48].“
„35. Za týchto podmienok treba na prvú otázku a prvú časť druhej otázky odpovedať tak, že článok 3 a článok 4 ods. 1 smernice 2016/343 v spojení s odôvodnením 16 tejto smernice, ako aj článok 47 druhý odsek a článok 48 Charty sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia tomu, aby v rámci trestného konania začatého proti dvom osobám vnútroštátny súd najprv uznesením prijal vyhlásenie o vine prvej osoby pre trestné činy uvedené v obžalobe údajne spáchané v spolupáchateľstve s druhou osobou, ktorá neurobila vyhlásenie o vine, a následne rozhodol po vykonaní dokazovania vzťahujúceho sa na skutky vytýkané tejto druhej osobe o jej vine, pod podmienkou na jednej strane, že uvedenie druhej osoby ako spolupáchateľa údajne spáchaných trestných činov je nevyhnutné na kvalifikáciu právnej zodpovednosti osoby, ktorá urobila vyhlásenie o vine, a na druhej strane, že v tom istom uznesení a/alebo obžalobe, na ktorú sa toto uvedené uznesenie odvoláva, sa jasne uvedie, že vina tejto druhej osoby nebola zákonným spôsobom preukázaná a bude predmetom samostatného vykonania dokazovania a rozhodnutia.“
V uvedenom význame Súdny dvor Európskej únie konštatuje možnosť prijať vyhlásenie o vine, či schváliť dohodu o vine a treste, ako aj vyhlásiť rozsudok vo vzťahu k jednému obvinenému a následné rozhodovanie tým istým sudcom, či senátom vo vzťahu k ostatným (v súvisiacej trestnej veci) obvineným osobám, tak aby nedošlo k porušeniu prezumpcie neviny, pokiaľ sú splnené dve podmienky:
(i) zmienky o iných obvinených sú nevyhnutné z pohľadu právnej kvalifikácie osoby vyhlasujúcej vinu, resp. uzatvárajúcej dohodu o vine a treste a súčasne
(ii) sa v uznesení o prijatí vyhlásenia o vine alebo v rozsudku o schválení dohody o vine a treste jasne (a na každom mieste zmieňujúcej inú osobu) uvedie, že vina tejto druhej osoby ešte nebola zákonným spôsobom preukázaná a bude predmetom samostatného vykonania dokazovania a rozhodnutia.
Osobitnú doposiaľ neriešenú otázku (podľa názoru autorov) predstavuje situácia, v ktorej je súd „viazaný“ na svoje skoršie rozhodnutie a to v prípade poskytnutia výhod osobe A (tzv. spolupracujúci obvinený alebo „korunný“ svedok) za jej svedectvo voči osobe B. Podľa nášho názoru, pokiaľ sudca, či senát svojim rozhodnutím poskytuje jednej osobe výhody (napr. v podobe mimoriadneho zníženia trestu, či upustenia od potrestania a pod.) za svedectvo voči inej osobe, či osobám, bude natoľko viazaný na svoje (skoršie) rozhodnutie, že už nebude môcť byť (pri neskoršom rozhodovaní) nestranný voči druhej osobe, ktorá je „usvedčovaná“ práve osobou požívajúcou benefity z predchádzajúceho rozhodnutia daného súdu. Inak povedané, súd by nevedel verejnosti vysvetliť dôvody, pre ktoré doprial osobe A výhody za jej svedectvo proti osobe B a zároveň rozhodol o nevine osoby B, v prípade jedného a toho istého skutku. Predmetný postup sudcu, či senátu (napr. upustenie od potrestania osoby A, prípadne veľmi nízky, tzv. symbolický trest a následné rozhodnutie o nevine osoby B tým istým sudcom, či senátom) by predstavovalo nepotrestanie, resp. neadekvátne potrestanie skutku (pozn. okrem hypotetickej možnosti obnovy konania voči pôvodne benefitovanej osobe A, prípadne zistenia skutočného páchateľa a podobne), čo vedie k záveru o viazanosti súdu na skoršie rozhodnutie a stratu nestrannosti.
Pre úplnosť uvádzame, že predmetné rozhodnutie C-709/18 zo dňa 28.05.2020 nadväzuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-377/18 zo dňa 05.09.2019, pričom znenia oboch rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie pripájame k článku.
ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (druhá komora) z 5. septembra 2019 *
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Justičná spolupráca v trestných veciach – Smernica (EÚ) 2016/343 – Článok 4 ods. 1 – Prezumpcia neviny – Verejné vyhlásenia o vine – Dohoda uzavretá medzi prokurátorom a páchateľom – Vnútroštátna judikatúra, ktorá stanovuje identifikáciu obvinených osôb, ktoré takúto dohodu neuzavreli – Charta základných práv – Článok 48“
Vo veci C-377/18,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Specializiran nakazatelen săd (Špecializovaný trestný súd, Bulharsko) z 31. mája 2018 a doručený Súdnemu dvoru 8. júna 2018, ktorý súvisí s trestným konaním proti:
PB,
CX,
KM,
PH,
za účasti:
SÚDNY DVOR (druhá komora),
v zložení: predseda druhej komory A. Arabadžiev, sudcovia T. von Danwitz a C. Vajda (spravodajca), generálny advokát: H. Saugmandsgaard Øe,
tajomník: M. Aleksejev, vedúci oddelenia,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 13. marca 2019, so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– nemecká vláda, v zastúpení: pôvodne T. Henze, E. Lankenau a M. Hellmann, splnomocnení zástupcovia, neskôr E. Lankenau a M. Hellmann, splnomocnení zástupcovia,
– talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci S. Faraci, avvocato dello Stato,
– Európska komisia, v zastúpení: R. Troosters a Y. G. Marinova, splnomocnení zástupcovia, po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 13. júna 2019,
vyhlásil tento
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 4 ods. 1 prvej vety smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343/EÚ z 9. marca 2016 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní (Ú. v. EÚ L 65, 2016, s. 1) v spojení s odôvodnením 16 prvou vetou a odôvodnením 17 tejto smernice.
2 Tento návrh bol podaný v rámci trestného konania začatého proti AH, PB, CX, KM a PH, ktorého predmetom bola ich údajná príslušnosť k organizovanej zločineckej skupine.
Charta
3 Článok 48 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), nazvaný „Prezumpcia neviny a právo na obhajobu“, stanovuje:
„1. Každý, kto je obvinený, sa považuje za nevinného, kým jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
2. Každý, kto je obvinený, má zaručené právo na obhajobu.“
4 Vysvetlivky k Charte (Ú. v. EÚ C 303, 2007, s. 17) v súvislosti s článkom 48 Charty spresňujú, že toto ustanovenie zodpovedá článku 6 ods. 2 a 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“).
5 Článok 52 Charty s názvom „Rozsah a výklad práv a zásad“ vo svojom odseku 3 stanovuje:
„V rozsahu, v akom táto charta obsahuje práva, ktoré zodpovedajú právam zaručeným v [EDĽP], zmysel a rozsah týchto práv je rovnaký ako zmysel a rozsah práv ustanovených v uvedenom dohovore. Toto ustanovenie nebráni tomu, aby právo Únie priznávalo širší rozsah ochrany týchto práv.“
Smernica 2016/343
6 Podľa odôvodnení 1, 4, 5, 9, 10, 16 a 48 smernice 2016/343:
„(1) Prezumpcia neviny a právo na spravodlivý proces sú zakotvené v článkoch 47 a 48 [Charty], článku 6 [EDĽP], článku 14 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ICCPR) a článku 11 Všeobecnej deklarácie ľudských práv.
…
(4) Uplatňovanie zásady [vzájomného uznávania rozsudkov a iných súdnych rozhodnutí] vychádza z predpokladu, že členské štáty majú vzájomnú dôveru v trestnoprávne justičné systémy ostatných členských štátov. Rozsah zásady vzájomného uznávania závisí od viacerých parametrov, medzi ktoré patria mechanizmy ochrany práv podozrivých a obvinených osôb a spoločné minimálne normy potrebné na uľahčenie uplatňovania uvedenej zásady.
(5) Hoci členské štáty sú zmluvnými stranami EDĽP a ICCPR, skúsenosti ukazujú, že táto skutočnosť sama osebe nezabezpečuje vždy dostatočný stupeň dôvery v systémy trestného súdnictva iných členských štátov.
…
(9) Účelom tejto smernice je posilniť právo na spravodlivý proces v trestnom konaní, a to stanovením spoločných minimálnych pravidiel týkajúcich sa určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na súdnom konaní.
(10) Zavedením spoločných minimálnych pravidiel ochrany procesných práv podozrivých a obvinených osôb si táto smernica kladie za cieľ posilniť vzájomnú dôveru členských štátov v svoje systémy trestného súdnictva, a tým uľahčiť vzájomné uznávanie rozhodnutí v trestných veciach. Takéto spoločné minimálne pravidlá môžu tiež odstrániť prekážky voľného pohybu občanov na území členských štátov.
…
(16) Prezumpcia neviny by bola porušená, keby sa vo verejných vyhláseniach orgánov verejnej moci alebo v súdnych rozhodnutiach, ktoré nie sú rozhodnutiami o vine, označovala podozrivá alebo obvinená osoba za vinnú, ak tejto osobe ešte nebola preukázaná vina zákonným spôsobom. Takéto vyhlásenia a súdne rozhodnutia by nemali vzbudzovať dojem, že táto osoba je vinná. Tým by nemali byť dotknuté úkony v rámci trestného stíhania, ktorých cieľom je preukázať vinu podozrivej alebo obvinenej osoby, ako napríklad obžaloba, a nemali by byť ani dotknuté súdne rozhodnutia, v dôsledku ktorých sa stane vykonateľným podmienečný trest, a to pod podmienkou, že je dodržané právo na obhajobu. Nemali by tým byť dotknuté ani predbežné rozhodnutia procesnej povahy, ktoré prijmú justičné alebo iné príslušné orgány a ktoré sú založené na podozrení alebo usvedčujúcich dôkazoch, ako sú napríklad rozhodnutia o väzbe, pod podmienkou, že takéto rozhodnutia neoznačujú podozrivú ani obvinenú osob[u] za vinnú. Pred prijatím predbežného rozhodnutia procesnej povahy môže mať príslušný orgán najprv povinnosť overiť, či existujú dostatočné usvedčujúce dôkazné prvky v neprospech podozrivej alebo obvinenej osoby na odôvodnenie príslušného rozhodnutia, a rozhodnutie by mohlo obsahovať odkaz na tieto prvky.
…
(48) Vzhľadom na to, že v tejto smernici sa ustanovujú minimálne pravidlá, členské štáty by mali môcť rozšíriť práva stanovené v tejto smernici s cieľom poskytnúť vyššiu úroveň ochrany. Úroveň ochrany poskytovaná členskými štátmi by nemala byť nikdy nižšia ako normy ustanovené v charte alebo EDĽP, ako ich vykladá Súdny dvor a Európsky súd pre ľudské práva.“
7 Článok 1 smernice 2016/343 s názvom „Predmet úpravy“ stanovuje:
„Touto smernicou sa stanovujú spoločné minimálne pravidlá týkajúce sa:
a) určitých aspektov prezumpcie neviny v trestnom konaní;
b) práva byť prítomný na súdnom konaní v trestnom konaní.“
8 Článok 2 tejto smernice, nazvaný „Rozsah pôsobnosti“, znie:
„Táto smernica sa vzťahuje na fyzické osoby, ktoré sú podozrivými alebo obvinenými osobami v trestnom konaní. Uplatňuje sa vo všetkých štádiách trestného konania, a to od momentu, keď je osoba podozrivá alebo obvinená zo spáchania trestného činu alebo údajného trestného činu, až po nadobudnutie právoplatnosti konečného rozhodnutia o tom, či táto osoba predmetný trestný čin spáchala.“
9 Článok 4 tejto smernice s názvom „Verejné vyhlásenia o vine“ v odseku 1 stanovuje:
„Členské štáty prijmú potrebné opatrenia, aby sa zabezpečilo, že pokiaľ sa zákonným spôsobom nepreukáže vina podozrivej alebo obvinenej osoby, táto osoba sa vo verejných vyhláseniach orgánov verejnej moci ani v súdnych rozhodnutiach, okrem rozhodnutí o vine, nebude označovať za vinnú. Nie sú tým dotknuté úkony prokuratúry, ktoré majú za cieľ dokázať vinu podozrivej alebo obvinenej osoby, ani predbežné rozhodnutia procesnej povahy, ktoré prijmú justičné alebo iné príslušné orgány a ktoré sú založené na podozrení alebo usvedčujúcich dôkazoch.“
10 Článok 14 tej istej smernice s názvom „Transpozícia“ v odseku 1 stanovuje:
„Členské štáty uvedú do účinnosti zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s touto smernicou do 1. apríla 2018. Bezodkladne o tom informujú Komisiu.
Členské štáty uvedú v uvedených ustanoveniach priamo pri prijatí alebo pri ich úradnom uverejnení odkaz na túto smernicu. Podrobnosti o odkaze a jeho znenie upravia členské štáty.“
11 Podľa článku 381 Nakazatelno procesualen kodeks (Trestný poriadok, ďalej len „NPK“) akákoľvek obvinená osoba, ktorá uznala svoju vinu, má možnosť po skončení vyšetrovania uzavrieť dohodu s prokurátorom prostredníctvom svojho advokáta.
12 Článok 381 ods. 5 NPK stanovuje:
„Dohoda musí byť uzatvorená písomne a obsahovať súhlas týkajúci sa týchto záležitostí:
1. to, že skutok bol spáchaný, že ho spáchala obvinená osoba, že k nemu došlo jej zavinením, že tento skutok je trestným činom, ako aj právnu kvalifikáciu tohto skutku[.]
…“
13 Článok 381 ods. 7 NPK stanovuje:
„Ak sa konanie týka viacerých osôb…, dohoda môže byť uzatvorená niektorými z týchto osôb…“
14 Článok 382 ods. 5 NPK znie:
„Súd môže navrhnúť zmeny dohody, ktoré sa prejednajú spolu s prokurátorom a advokátmi obvinených osôb. Obvinená osoba sa vypočuje ako posledná.“
15 Podľa článku 382 ods. 7 NPK súd schváli dohodu, ak nie je v rozpore so zákonom a dobrými mravmi.
16 Článok 383 ods. 1 NPK stanovuje, že dohoda má účinky právoplatného rozsudku.
17 Podľa článkov 12 až 14 zakon za grzdanata registratssia (zákon o registrácii občanov) sa označenie bulharských štátnych príslušníkov uskutočňuje prostredníctvom troch prvkov, konkrétne krstného mena, mena odvodeného od otcovho mena a priezviska. Taktiež majú jedno vnútroštátne identifikačné číslo stanovené v článku 11 ods. 1 tohto zákona, ktoré ako administratívny identifikátor umožňuje dotknutú osobu jasne identifikovať.
18 Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že AH, PB, CX, KM, PH a MH sú stíhaní z dôvodu ich údajnej príslušnosti k organizovanej zločineckej skupine od novembra 2014 do novembra 2015, ktorá pôsobila v Sofii (Bulharsko). Cieľom tejto skupiny bolo obohacovať sa výrobou falšovaných úradných dokladov alebo falšovaním obsahu týchto dokladov, t. j. preukazov totožnosti a vodičských preukazov pre motorové vozidlá. Obžaloba tvrdí, že týchto šesť osôb sa spolčilo do organizovanej zločineckej skupiny a prideľovalo si úlohy s cieľom dosiahnuť spoločný zločinecký zámer.
19 Jedna z týchto osôb, konkrétne MH, vyjadrila želanie uzavrieť s prokurátorom dohodu, v ktorej uznala svoju vinu výmenou za nižší trest.
20 Podľa informácií uvedených v rozhodnutí vnútroštátneho súdu ďalších päť obvinených osôb (ďalej len
„päť obvinených osôb“) dalo „procesný súhlas“ s uzavretím takej dohody medzi MH a prokurátorom, pričom výslovne uviedli, že to neznamená, že uznávajú svoju vinu a vzdávajú sa svojho práva trvať na svojej nevine.
21 Z opisu skutkových okolností v dohode uzatvorenej medzi prokurátorom a MH vyplýva, že MH bol členom organizovanej zločineckej skupiny s piatimi obvinenými osobami. Všetky obvinené osoby sú v nej označené rovnako, t. j. ich krstným menom, menom odvodeným od otcovho mena, priezviskom a ich vnútroštátnym identifikačným číslom. Jediný rozdiel v spôsobe, akým sú tieto osoby označené, spočíva v skutočnosti, že MH je okrem iného označený jeho dátumom a miestom narodenia, adresou, štátnou príslušnosťou, etnickou príslušnosťou, rodinným stavom, ako aj predchádzajúcimi súdnymi záznamami.
22 V súlade s vnútroštátnymi procesnými pravidlami bola táto dohoda predložená na schválenie vnútroštátnemu súdu, ktorý je oprávnený ju zmeniť a doplniť.
23 Tento súd sa v tejto súvislosti pýta, či je v súlade s článkom 4 ods. 1 smernice 2016/343, ak v texte dohody predmetnej vo veci samej je päť obvinených osôb, ktoré neuzavreli túto dohodu a pre ktoré sa vec prejednáva v riadnom trestnom konaní, jasne a výslovne uvedených ako členovia organizovanej zločineckej skupiny a tieto osoby sú označené krstným menom, menom odvodeným od otcovho mena, priezviskom a ich vnútroštátnym identifikačným číslom.
24 Na jednej strane uvádza, že podľa ustálenej vnútroštátnej judikatúry musí text dohody presne zodpovedať textu obžaloby, v ktorom sú všetky obvinené osoby označené ako spolupáchatelia trestného činu. Okrem toho uvedenie spolupáchateľov trestného činu môže mať veľký vplyv na to, aby boli naplnené podstatné znaky dotknutého protiprávneho aktu, pretože v súlade s bulharským právom sú na vytvorenie organizovanej zločineckej skupiny potrebné najmenej tri osoby.
25 Vnútroštátny súd na druhej strane uvádza, že článok 4 ods. 1 smernice 2016/343 zakazuje súdu označiť obvinenú osobu za vinnú v inom rozhodnutí než v rozhodnutí o vine. Pýta sa, či sa treba domnievať, že päť obvinených osôb, vo vzťahu ku ktorým sa vo veci postupuje v riadnom trestnom konaní, je
označovaných za vinných, pokiaľ sa v úradnom súdnom rozhodnutí uvádzajú ako spolupáchatelia dotknutého trestného činu spolu s uvedením ich krstného mena, mena odvodeného od otcovho mena, priezviska a ich vnútroštátneho identifikačného čísla.
26 Za týchto podmienok Specializiran nakazatelen săd (Špecializovaný trestný súd, Bulharsko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Je vnútroštátna judikatúra vyžadujúca, aby sa v texte dohody (uzatvorenej v rámci trestného konania) za páchateľa predmetného trestného činu označila nielen obvinená osoba, ktorá pri uvedenom trestnom čine uznala svoju vinu a uzatvorila túto dohodu, ale taktiež ostatné obvinené osoby, spolupáchatelia trestného činu, ktoré túto dohodu neuzatvorili, neuznali svoju vinu a proti ktorým sa vo veci postupuje v riadnom trestnom konaní, avšak ktoré súhlasia s tým, aby táto prvá obvinená osoba dohodu uzatvorila, v súlade s článkom 4 ods. 1 prvou vetou smernice 2016/343 v spojení s prvou vetou odôvodnenia 16 a s odôvodnením 17 tejto smernice?“
27 Predseda Súdneho dvora rozhodnutím z 22. júna 2018 rozhodol o prednostnom prejednaní tejto veci podľa článku 53 ods. 3 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.
28 Hoci návrh na začatie prejudiciálneho konania spresňuje, že päť obvinených osôb dalo „procesný súhlas“ s uzavretím dohody medzi MH a prokurátorom zahrňujúcej uznanie jej viny výmenou za nižší trest, treba na úvod uviesť, že Súdnemu dvoru nie je položená otázka prípadného súladu vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá by prípadné súdne schválenie takej dohody podmieňovala súhlasom týchto osôb, s právom Únie.
29 Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 4 ods. 1 smernice 2016/343 má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby v dohode, v ktorej obvinená osoba uzná svoju vinu výmenou za nižší trest a ktorú musí schváliť vnútroštátny súd, sa ako spolupáchatelia predmetného trestného činu výslovne uvádzali nielen táto osoba, ale aj ostatné obvinené osoby, ktoré svoju vinu neuznali a sú stíhané v rámci samostatného trestného konania.
30 Na úvod treba preskúmať, či je smernica 2016/343 uplatniteľná za takých okolností, o aké ide vo veci samej.
31 Po prvé je nesporné, že táto smernica je uplatniteľná ratione temporis. V tejto súvislosti stačí konštatovať, že vnútroštátny súd ešte neschválil dohodu predmetnú vo veci samej a že k jej prípadnému schváleniu nevyhnutne dôjde až po uplynutí lehoty na prebratie smernice 2016/343, teda po 1. apríli 2018.
32 Smernica 2016/343 je po druhé uplatniteľná aj ratione personae. Podľa svojho článku 2 sa táto smernica vzťahuje na fyzické osoby, ktoré sú podozrivými alebo obvinenými osobami v trestnom konaní. Uplatňuje sa vo všetkých štádiách trestného konania, a to od okamihu, keď je osoba podozrivá alebo obvinená zo spáchania trestného činu alebo údajného trestného činu, až po nadobudnutie právoplatnosti konečného rozhodnutia o tom, či táto osoba predmetný trestný čin spáchala.
33 Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že v trestnom konaní vo veci samej je obvinených päť osôb a že ešte nebolo prijaté konečné rozhodnutie o tom, či sú tieto osoby vinné zo spáchania predmetného trestného činu.
34 Uvedené rozhodnutie je po tretie uplatniteľné ratione materiae v rozsahu, v akom predmetná dohoda vo veci samej patrí do kategórie „súdnych rozhodnutí, iných ako rozhodnutí o vine“ uvedenej v článku 4 ods. 1 smernice 2016/343. Takáto dohoda, ktorá je uzavretá medzi prokurátorom a obvinenou osobou, totiž na jednej strane po schválení súdom predstavuje súdne rozhodnutie, ako to uviedol generálny advokát v bodoch 37 až 42 svojich návrhov.
35 Na druhej strane predmetná dohoda vo veci samej nerozhoduje o vine obvinených piatich osôb. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že samotná skutočnosť, že sa táto dohoda vyslovuje o vine MH, nie je spôsobilá vylúčiť kvalifikáciu rozhodnutia „iného ako rozhodnutia o vine“ vo vzťahu k piatim obvineným osobám. Ako totiž uviedol vnútroštátny súd, tá istá dohoda môže predstavovať rozhodnutie vo veci samej pre osobu, ktorá ju uzavrela a ktorá teda môže byť považovaná za vinnú, ale nie pre ostatné obvinené osoby, ktoré dohodu neuzavreli. Iný výklad článku 4 ods. 1 smernice 2016/343 by mal za následok, že na päť obvinených osôb by sa už nevzťahovali záruky stanovené týmto ustanovením. Taký výklad by bol v rozpore s cieľom smernice, ako vyplýva z jej odôvodnenia 9, ktorým je posilniť právo na spravodlivý proces v trestnom konaní.
36 Podľa článku 4 ods. 1 prvej vety smernice 2016/343 prislúcha členským štátom, aby prijali opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby konkrétne súdne rozhodnutia, okrem rozhodnutí o vine, neoznačovali podozrivú alebo obvinenú osobu za vinnú, kým sa jej vina nepreukáže zákonným spôsobom.
37 Z odôvodnenia 16 smernice 2016/343 vyplýva, že cieľom tohto ustanovenia je zaručenie prezumpcie neviny. Podľa tohto odôvodnenia by takéto súdne rozhodnutia teda nemali vzbudzovať dojem, že táto osoba je vinná.
38 V tomto kontexte treba konštatovať, že cieľom smernice 2016/343, ako to vyplýva z jej článku 1 a odôvodnenia 9, je zaviesť jednotné minimálne pravidlá uplatniteľné na trestné konania týkajúce sa určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na súdnom konaní (rozsudok z 19. septembra 2018, Milev, C-310/18 PPU, EU:C:2018:732, bod 45).
39 Cieľom tejto smernice je teda posilniť dôveru členských štátov v systém trestného súdnictva ostatných
členských štátov, ako to vyplýva z jej odôvodnení 4, 5 a 10.
40 Hoci článok 4 ods. 1 smernice 2016/343 ponecháva členským štátom voľnú úvahu pri prijímaní opatrení potrebných na účely tohto ustanovenia, nemení to nič na tom, ako vyplýva z odôvodnenia 48 tejto smernice, že úroveň ochrany poskytovaná členskými štátmi by nemala byť nikdy nižšia ako normy stanovené Chartou a EDĽP, najmä tie, ktoré sa týkajú prezumpcie neviny.
41 V tejto súvislosti treba uviesť, že prezumpcia neviny je zakotvená v článku 48 Charty, ktorý zodpovedá článku 6 ods. 2 a 3 EDĽP, ako to vyplýva z vysvetliviek k Charte. Z toho podľa článku 52 ods. 3 Charty vyplýva, že na účely výkladu článku 48 Charty treba ako úroveň minimálnej ochrany vziať do úvahy článok 6 ods. 2 a 3 EDĽP [v súvislosti s článkom 17 Charty pozri analogicky rozsudok z 21. mája 2019, Komisia/Maďarsko (právo na užívanie poľnohospodárskych pozemkov), C-235/17, EU:C:2019:432, bod 72 a citovanú judikatúru].
42 Pri neexistencii presných informácií v smernici 2016/343 a v judikatúre týkajúcej sa článku 48 Charty k otázke, ako treba určiť, či sa osoba v súdnom rozhodnutí označuje za vinnú, je potrebné sa na účely výkladu článku 4 ods. 1 smernice 2016/343 inšpirovať judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcou sa článku 6 ods. 2 EDĽP.
43 V tejto súvislosti Európsky súd pre ľudské práva dospel k záveru, že zásada prezumpcie neviny je porušená, ak súdne rozhodnutie alebo oficiálne vyhlásenie týkajúce sa obvineného pri neexistencii konečného odsúdenia obsahuje jasné vyhlásenie, podľa ktorého sa dotknutá osoba dopustila daného trestného činu. Tento súd v tejto súvislosti zdôraznil význam výrazov použitých súdnymi orgánmi, ako aj osobitných okolností, za ktorých boli formulované, a povahy a kontextu predmetného konania (pozri v tomto zmysle ESĽP, 27. februára 2014, Karaman v. Nemecko, ES:ECHR:20140227JUD001710310, bod 63).
44 Uvedený súd uznal, že v komplexných trestných konaniach, v ktorých je viacero podozrivých, o ktorých nemožno rozhodnúť spoločne, sa môže stať, že vnútroštátny súd nevyhnutne musí pri posudzovaní viny obvinených uviesť účasť tretích osôb, o ktorých sa možno bude ďalej rozhodovať osobitne. Spresnil však, že ak musia byť predložené skutočnosti týkajúce sa účasti tretích osôb, dotknutý súd by mal zabrániť oznamovaniu väčšieho množstva informácií, než je potrebné, na analýzu právnej zodpovednosti osôb postavených pred tento súd. Okrem toho Súdny dvor zdôraznil, že odôvodnenie súdnych rozhodnutí musí byť formulované tak, aby sa vylúčilo vydanie prípadného predčasného rozhodnutia týkajúceho sa viny dotknutých tretích osôb, ktoré by mohlo ohroziť spravodlivé preskúmanie skutočností, ktoré sú im kladené za vinu, v rámci samostatného konania (pozri v tomto zmysle ESĽP, 27. februára 2014, Karaman v. Nemecko, ES:ECHR: 20140227JUD001710310, body 64 a 65; pozri tiež ESĽP, 23. februára 2016, Navalnyy a Ofitserov v. Rusko, ES:ECHR:2016:0223JUD004663213, bod 99).
45 Vzhľadom na túto judikatúru a ako v podstate uviedol generálny advokát v bode 91 svojich návrhov, treba článok 4 ods. 1 smernice 2016/343 vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby sa v dohode, akou je predmetná dohoda vo veci samej, ktorú musí vnútroštátny súd schváliť, uvádzala účasť obvinených osôb, iných ako je osoba, ktorá túto dohodu uzavrela, a takto uznala svoju vinu, ale o ktorých sa rozhodne osobitne a označia sa jednak pod podmienkou, že toto uvedenie je nevyhnutné na kvalifikáciu právnej zodpovednosti osoby, ktorá uvedenú dohodu uzavrela, a jednak že v tej istej dohode sa jasne uvádza, že tieto ostatné osoby sú stíhané v rámci samostatného trestného konania a že ich vina nebola zákonným spôsobom preukázaná.
46 V tejto súvislosti je na účely preskúmania dodržania prezumpcie neviny potrebné vždy analyzovať súdne rozhodnutie a jeho odôvodnenie ako celok a s prihliadnutím na osobitné okolnosti, za ktorých bolo prijaté. Ako na pojednávaní uviedla Komisia, akýkoľvek výslovný odkaz v určitých častiach súdneho rozhodnutia na neexistenciu viny spoluobvinených by bol zbavený svojho zmyslu, ak by sa ostatné časti tohto rozhodnutia mohli chápať ako predčasné potvrdenie ich viny.
47 Vnútroštátny súd v prejednávanej veci uvádza, že ako to stanovuje vnútroštátne právo, na vytvorenie organizovanej zločineckej skupiny je potrebná účasť najmenej troch osôb. Zdá sa teda, že z rozhodnutia vnútroštátneho súdu s výhradou overenia vnútroštátnym súdom vyplýva, že uvedenie piatich osôb stíhaných ako spolupáchateľov trestného činu v dohode, o akú ide vo veci samej, je potrebné na preukázanie viny MH na základe jeho účasti v organizovanej zločineckej skupine.
48 Zdá sa však, že dohoda, o akú ide vo veci samej, ako je predložená vnútroštátnemu súdu na schválenie, jasne neuvádza, že päť osôb je obvinených samostatne a že ich vina nebola zákonným spôsobom preukázaná, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu. Pri neexistencii takého spresnenia môže táto dohoda tieto osoby označovať za vinné, hoci ich vina v rozpore s článkom 4 ods. 1 smernice 2016/343 ešte nebola zákonným spôsobom preukázaná.
49 Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania však vyplýva, že vnútroštátny súd má podľa vnútroštátneho práva možnosť v rámci schvaľovacieho konania zmeniť znenie uvedenej dohody. Za týchto podmienok článok 4 ods. 1 tejto smernice vyžaduje, aby dohoda, o akú ide vo veci samej, bola schválená až po prípadnej zmene, v ktorej sa jasne uvedie, že päť obvinených osôb je stíhaných v samostatnom trestnom konaní a že ich vina nebola zákonným spôsobom preukázaná.
50 Za týchto podmienok treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 4 ods. 1 smernice 2016/343 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby v dohode, v ktorej obvinená osoba uzná svoju vinu výmenou za nižší trest a ktorú musí schváliť vnútroštátny súd, sa ako spolupáchatelia predmetného trestného činu výslovne uviedli nielen osoba, ktorá túto dohodu uzavrela, ale aj iné obvinené osoby, ktoré svoju vinu neuznali a ktoré sú stíhané v samostatnom trestnom konaní, pod podmienkou, že ich uvedenie je jednak nevyhnutné na kvalifikáciu právnej zodpovednosti osoby, ktorá uvedenú dohodu uzavrela, a jednak že v tej istej dohode sa jasne uvedie, že tieto ostatné osoby sú stíhané v rámci samostatného trestného konania a že ich vina nebola zákonným spôsobom preukázaná.
51 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto:
Podpisy
UZNESENIE SÚDNEHO DVORA (siedma komora) z 28. mája 2020 *
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Článok 53 ods. 2 a článok 99 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora – Smernica (EÚ) 2016/343 – Články 3 a 4 – Charta základných práv Európskej únie – Články 47 a 48 – Verejné vyhlásenia o vine – Vnútroštátny súd – Prijatie vyhlásenia o vine jedného z dvoch spoluobvinených za trestné činy uvedené v obžalobe formou uznesenia – Preskúmanie viny druhého spoluobvineného, ktorý vyhlásil, že je nevinný – Odsúdenie tým istým súdom, ktorý prijal vyhlásenie o vine“
Vo veci C-709/18,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Špecializovaného trestného súdu (Slovenská republika) zo 17. septembra 2018 a doručený Súdnemu dvoru 14. novembra 2018, ktorý súvisí s trestným konaním proti
Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky,
SÚDNY DVOR (siedma komora),
v zložení: predseda siedmej komory P. G. Xuereb, sudcovia T. von Danwitz (spravodajca) a A. Kumin,
generálny advokát: G. Hogan, tajomník: A. Calot Escobar,
* Jazyk konania: slovenčina.
|
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– G. Gregor, v zastúpení: M. Para a M. Mandzák, advokáti,
– slovenská vláda, v zastúpení: M. Kianička, splnomocnený zástupca,
– Európska komisia, v zastúpení: R. Troosters a A. Tokár, splnomocnení zástupcovia,
so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vo veci sa rozhodne odôvodneným uznesením v súlade s článkom 53 ods. 2 a článkom 99 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora,
vydal toto
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 3 a 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343 z 9. marca 2016 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní (Ú. v. EÚ L 65, 2016, s. 1) v spojení s jej odôvodnením 16, ako aj článku 47 druhého odseku a článku 48 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).
2 Tento návrh bol podaný v rámci trestného konania vedeného proti Gejzovi Gajdošovi a Gabrielovi Gregorovi vo veci údajného spáchania obzvlášť závažných zločinov podvodu a falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby cenných papierov formou spolupáchateľstva.
Charta
3 Článok 48 Charty s názvom „Prezumpcia neviny a právo na obhajobu“ stanovuje:
„1. Každý, kto je obvinený, sa považuje za nevinného, kým jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
2. Každý, kto je obvinený, má zaručené právo na obhajobu.“
Smernica 2016/343
4 Podľa odôvodnení 16 a 48 smernice 2016/343:
„(16) Prezumpcia neviny by bola porušená, keby sa vo verejných vyhláseniach orgánov verejnej moci alebo v súdnych rozhodnutiach, ktoré nie sú rozhodnutiami o vine, označovala podozrivá alebo obvinená osoba za vinnú, ak tejto osobe ešte nebola preukázaná vina zákonným spôsobom. Takéto vyhlásenia a súdne rozhodnutia by nemali vzbudzovať dojem, že táto osoba je vinná. Tým by nemali byť dotknuté úkony v rámci trestného stíhania, ktorých cieľom je preukázať vinu podozrivej alebo obvinenej osoby, ako napríklad obžaloba, a nemali by byť ani dotknuté súdne rozhodnutia, v dôsledku ktorých sa stane vykonateľným podmienečný trest, a to pod podmienkou, že je dodržané právo na obhajobu. Nemali by tým byť dotknuté ani predbežné rozhodnutia procesnej povahy, ktoré prijmú justičné alebo iné príslušné orgány a ktoré sú založené na podozrení alebo usvedčujúcich dôkazoch, ako sú napríklad rozhodnutia o vyšetrovacej väzbe, pod podmienkou, že takéto rozhodnutia neoznačujú podozrivú ani obvinenú osob[u] za vinnú. Pred prijatím predbežného rozhodnutia procesnej povahy môže mať príslušný orgán najprv povinnosť overiť, či existujú dostatočné usvedčujúce dôkazné prvky v neprospech podozrivej alebo obvinenej osoby na odôvodnenie príslušného rozhodnutia, a rozhodnutie by mohlo obsahovať odkaz na tieto prvky.
…
(48) Vzhľadom na to, že v tejto smernici sa ustanovujú minimálne pravidlá, členské štáty by mali môcť rozšíriť práva stanovené v tejto smernici s cieľom poskytnúť vyššiu úroveň ochrany. Úroveň ochrany poskytovaná členskými štátmi by nemala byť nikdy nižšia ako normy ustanovené v charte alebo [Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísanom v Ríme 4. novembra 1950], ako ich vykladá Súdny dvor a Európsky súd pre ľudské práva.“
5 Článok 3 tejto smernice, nazvaný „Prezumpcia neviny“, stanovuje:
„Členské štáty zabezpečia, aby sa podozrivé a obvinené osoby považovali za nevinné, kým sa zákonným spôsobom nepreukáže ich vina.“
6 Článok 4 tejto smernice s názvom „Verejné vyhlásenia o vine“ stanovuje:
„1. Členské štáty prijmú potrebné opatrenia, aby sa zabezpečilo, že pokiaľ sa zákonným spôsobom nepreukáže vina podozrivej alebo obvinenej osoby, táto osoba sa vo verejných vyhláseniach orgánov verejnej moci ani v súdnych rozhodnutiach, okrem rozhodnutí o vine, nebude označovať za vinnú. Nie sú tým dotknuté úkony prokuratúry [úkony v rámci trestného stíhania – neoficiálny preklad], ktoré majú za cieľ dokázať vinu podozrivej alebo obvinenej osoby, ani
predbežné rozhodnutia procesnej povahy, ktoré prijmú justičné alebo iné príslušné orgány a ktoré sú založené na podozrení alebo usvedčujúcich dôkazoch.
2. Členské štáty zabezpečia, aby boli k dispozícii vhodné opatrenia v prípade porušenia povinnosti stanovenej v odseku 1 tohto článku neoznačovať podozrivú alebo obvinenú osobu za vinnú v súlade s touto smernicou, a najmä článkom 10.
…“
7 Podľa § 2 ods. 4 Trestného poriadku každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.
8 Podľa § 18 ods. 1 Trestného poriadku o všetkých trestných činoch toho istého obvineného a proti všetkým obvineným, ktorých trestné činy spolu súvisia, sa môže vykonať spoločné konanie, ak to zrejme nebude brániť ukončeniu veci v primeranej lehote.
9 V súlade s § 257 ods. 1 písm. a) a b) tohto poriadku po prednesení obžaloby predseda senátu poučí obžalovaného o jeho práve urobiť vyhlásenie, že je nevinný alebo že je vinný zo spáchania skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených v obžalobe.
10 Ustanovenie § 257 ods. 7 Trestného poriadku stanovuje, že súd po vyhlásení obžalovaného, že je vinný, rozhodne uznesením, či toto vyhlásenie obžalovaného o vine prijíma alebo neprijíma.
11 Podľa § 325 ods. 1 tohto poriadku ak odvolací súd rozhodne, že sa vec vracia na nové prejednanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa, môže súčasne nariadiť, aby bola prejednaná a rozhodnutá v inom zložení senátu.
12 V súlade s § 22 ods. 1 písm. b) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch na zabezpečenie jednotného výkladu a jednotného používania zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov [Najvyšší súd Slovenskej republiky] zverejňuje súdne rozhodnutia zásadného významu a tiež prijíma stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov. Na tento účel plénum najvyššieho súdu alebo príslušné kolégium najvyššieho súdu prijíma stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, ak je to potrebné v záujme odstránenia nejednotnosti súdneho rozhodovania alebo ak sa senát najvyššieho súdu odchýlil od právneho názoru obsiahnutého v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu.
13 Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že v rámci konania vo veci samej sú pán Gajdoš a pán Gregor stíhaní vo veci spáchania obzvlášť závažných zločinov podvodu a falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby cenných papierov formou spolupáchateľstva.
14 Predmetná trestná vec bola na účely konania a rozhodnutia pridelená sudcom senátu „1T“ Špecializovaného trestného súdu (Slovenská republika). Na hlavnom pojednávaní, ktoré sa konalo 22. januára 2015, boli pán Gajdoš a pán Gregor poučení o svojich právach ako obvinení, ako aj o možnosti urobiť vyhlásenie o vine na základe § 257 ods. 1 Trestného poriadku. Pán Gajdoš vyhlásil, že je vinný, zatiaľ čo pán Gregor vyhlásil, že je nevinný.
15 Uznesením z toho istého dňa tento súd prijal vyhlásenie o vine pána Gajdoša v súvislosti so skutkami uvedenými v obžalobe na základe § 257 ods. 7 Trestného poriadku.
16 Uvedený súd pokračoval v hlavnom pojednávaní, pričom najmä vykonal kontradiktórne dokazovanie týkajúce sa toho, či sa pán Gregor zúčastnil na týchto skutkoch, v akom rozsahu a akou formou. Ten istý súd okrem toho vykonal dokazovanie potrebné na rozhodnutie o vine pána Gregora a o treste, ktorý mu môže byť uložený, ako aj o treste, náhrade škody a ochranných opatreniach týkajúcich sa pána Gajdoša.
17 Rozsudkom z 26. októbra 2015 senát „1T“ Špecializovaného trestného súdu odsúdil pána Gajdoša na trest odňatia slobody vo výmere 14 rokov a pána Gregora na trest odňatia slobody vo výmere 14 rokov a 8 mesiacov spolu s ochrannými opatreniami za trestné činy uvedené v obžalobe spáchané formou spolupáchateľstva, pričom v prípade pána Gregora zmenil právnu kvalifikáciu z pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu „podvod“ na pokračovací zločin
„podvod“.
18 Pán Gajdoš a pán Gregor podali proti tomuto rozsudku odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky, pričom pán Gajdoš napadol uložený trest a pán Gregor namietal proti výroku o vine, treste a nariadeným ochranným opatreniam, ako aj proti uloženiu povinnosti nahradiť škodu.
19 Uznesením z 28. septembra 2017 Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil v celom rozsahu rozhodnutie Špecializovaného trestného súdu z dôvodu, že tento posledný uvedený súd tým, že viackrát uviedol krstné meno a priezvisko pána Gregora pri opise skutkov v uznesení o prijatí vyhlásenia o vine pána Gajdoša, prejudikoval vinu pána Gregora ešte predtým, ako vykonal dokazovanie týkajúce sa tejto osoby a pred jej definitívnym odsúdením. Keďže sa domnieval, že senát
„1T“ tohto posledného uvedeného súdu tak vyvolal vážne pochybnosti, pokiaľ ide o jeho nestrannosť a dodržanie prezumpcie neviny v prípade pána Gajdoša, vrátil vec tomuto súdu, pričom nariadil, aby táto vec bola opätovne preskúmaná a rozhodnutá v inom zložení senátu.
20 Dňa 23. októbra 2017 predseda Špecializovaného trestného súdu pridelil vec senátu „2T“.
21 Tento senát „2T“ uviedol, že výklad prezumpcie neviny uvedený v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. septembra 2017 nie je zlučiteľný s výkladom uvedeným v jeho už skôr formulovanom stanovisku k zjednocovaniu výkladu. V stanovisku k zjednocovaniu výkladu prijatom 5. apríla 2017 totiž uvedený súd rozhodol, že vzhľadom na to, že rozhodnutie o prijatí vyhlásenia o vine spoluobvineného bez vykonania dokazovania má účinky len voči spoluobvinenému, ktorý uznal svoju vinu, okolnosť, že takéto rozhodnutie uvádza účasť iného spoluobvineného na vytýkanom trestnom čine vo výroku alebo odôvodnení, neporušuje prezumpciu neviny.
22 Za týchto podmienok Špecializovaný trestný súd rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Je v trestnom konaní dodržané pravidlo prezumpcie neviny stanovené článkom 3, článkom 4, v spojení s bodom 16 preambuly smernice [2016/343], ak spoluobvinená osoba, ktorá v spoločnom konaní na základe podanej obžaloby po otvorení hlavného pojednávania pred súdom poprie účasť na skutku alebo skutkoch obžaloby vyhlásením, že je nevinná a následne súd uznesením neobsahujúcim popis skutku, jeho právnu kvalifikáciu a hodnotiaci záver súdu rozhodne o prijatí vyhlásenia ďalšieho spoluobvineného o tom, že je vinný zo spáchania skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených v obžalobe, čím sa vzdáva práva na vykonanie dokazovania ohľadne svojej viny, a následne, po vykonaní dokazovania na hlavnom pojednávaní, súd rozhodne o podanej obžalobe spoločným rozsudkom?
Je rozhodnutím súdu o prijatí vyhlásenia o vine jedného obžalovaného označená ďalšia obžalovaná osoba popierajúca vinu za vinnú skôr, než sa dokazovaním preukázala jej vina? Je takýto postup súdu v súlade s článkom 48 Charty?
2. Je v súlade s článkom 47 Charty, zakotvujúcim právo na spravodlivý proces a právo každého, aby jeho záležitosť bola spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom, postup súdu v spoločnom konaní o obžalobe podanej na viac ako jedného obvineného, ak zákonný sudca najprv uznesením neobsahujúcim popis skutku, jeho právnu kvalifikáciu a hodnotiaci záver súdu rozhodne o prijatí vyhlásenia o vine tých obvinených, ktorí sa týmto vyhlásením vzdali práva na vykonanie kontradiktórneho dokazovania o vine a následne po vykonaní dokazovania na hlavnom pojednávaní na podklade podanej obžaloby ten istý zákonný sudca rozhodne vo veci všetkých obžalovaných?
Je rozhodnutím o prijatí vyhlásenia o vine založená dôvodná pochybnosť o nestrannosti sudcu, ktorý prijal také vyhlásenie spoluobžalovaného
a prípadné vylúčenie tohto sudcu z trestného konania je vhodným opatrením na dodržanie pravidla prezumpcie neviny v zmysle článku 4 bodu 2 smernice [2016/343]?
3. Je zachovaná hodnota rovnosti a právneho štátu podľa článku 2 [ZEÚ], zásada rovnosti občanov pred súdnym orgánom podľa článku 9 a všeobecná zásada Únie zakotvujúca právo každého na to, aby jeho vec bola spravodlivo prejednaná podľa článku 6 ods. 3 tej istej Zmluvy v prípade, keď vnútroštátny súdny orgán, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok, rozhodne v rozpore so zjednocujúcim stanoviskom vnútroštátneho súdneho orgánu, ktoré tento súdny orgán prijal na základe poverenia vnútroštátneho zákona k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, pretože to bolo potrebné v záujme odstránenia nejednotnosti súdneho rozhodovania, a preto, lebo sa senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky odchýlil od právneho názoru obsiahnutého v rozhodnutí iného senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky?“
23 Listom z 24. septembra 2019 Súdny dvor vyzval vnútroštátny súd, aby posúdil dôsledky rozsudku z 5. septembra 2019, AH a i. (Prezumpcia neviny) (C-377/18, EU:C:2019:670), pokiaľ ide o zachovanie jeho návrhu na začatie prejudiciálneho konania v prejednávanej veci. Vnútroštátny súd listom zo 14. októbra 2019 informoval Súdny dvor, že zotrváva na návrhu na začatie prejudiciálneho konania.
24 Podľa článku 99 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora ak možno odpoveď na prejudiciálnu otázku jednoznačne vyvodiť z judikatúry alebo ak odpoveď na takúto otázku nevyvoláva žiadne dôvodné pochybnosti, Súdny dvor môže na návrh sudcu spravodajcu po vypočutí generálneho advokáta kedykoľvek rozhodnúť formou odôvodneného uznesenia.
25 Toto ustanovenie treba uplatniť v rámci tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania, pokiaľ ide o prvú otázku a prvú časť druhej otázky.
26 Svojou prvou otázkou a prvou časťou svojej druhej otázky, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 3 a článok 4 ods. 1 smernice 2016/343 v spojení s článkom 47 druhým odsekom a článkom 48 Charty majú vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby v rámci trestného konania začatého proti dvom osobám vnútroštátny súd najprv uznesením prijal vyhlásenie o vine prvej osoby pre trestné činy uvedené v obžalobe údajne spáchané v spolupáchateľstve s druhou osobou, ktorá neurobila vyhlásenie o vine, a následne rozhodol po vykonaní dokazovania vzťahujúceho sa na skutky vytýkané tejto druhej osobe o jej vine.
27 Podľa článku 4 ods. 1 prvej vety smernice 2016/343 prislúcha členským štátom, aby prijali opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby konkrétne súdne rozhodnutia, okrem rozhodnutí o vine, neoznačovali podozrivú alebo obvinenú osobu za vinnú, kým sa jej vina nepreukáže zákonným spôsobom. Z odôvodnenia 16 tejto smernice vyplýva, že cieľom tohto uvedeného ustanovenia článku 4 ods. 1 prvej vety je zaručenie prezumpcie neviny. Preto by takéto súdne rozhodnutia nemali podľa tohto odôvodnenia vzbudzovať dojem, že táto osoba je vinná.
28 Také uznesenie, o aké ide vo veci samej, ktorým vnútroštátny súd prijme vyhlásenie o vine jedného zo spoluobvinených, patrí do kategórie „súdnych rozhodnutí, okrem rozhodnutí o vine [dotknutej osoby]“ uvedenej v článku 4 ods. 1 smernice 2016/343 [pozri analogicky rozsudok z 5. septembra 2019, AH a i. (Prezumpcia neviny), C-377/18, EU:C:2019:670, body 34 a 35].
29 Pokiaľ ide o požiadavky vyplývajúce z článku 4 ods. 1 smernice 2016/343, Súdny dvor už rozhodol, že toto ustanovenie nebráni tomu, aby sa v dohode, akou je dohoda uzavretá s prokurátorom, ktorou spoluobvinený uzná svoju vinu a ktorú musí vnútroštátny súd schváliť, uvádzala účasť obvinených osôb, iných ako je osoba, ktorá túto dohodu uzavrela, a takto uznala svoju vinu, ale o ktorých sa rozhodne osobitne a označia sa jednak pod podmienkou, že toto uvedenie je nevyhnutné na kvalifikáciu právnej zodpovednosti osoby, ktorá uvedenú dohodu uzavrela, a jednak že v tej istej dohode sa jasne uvádza, že tieto ostatné osoby sú stíhané v rámci samostatného trestného konania a že ich vina nebola zákonným spôsobom preukázaná [pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. septembra 2019, AH a i. (Prezumpcia neviny), C-377/18, EU:C:2019:670, bod 45].
30 Súdny dvor spresnil, že na účely preskúmania dodržania prezumpcie neviny je potrebné vždy analyzovať súdne rozhodnutie a jeho odôvodnenie ako celok a s prihliadnutím na osobitné okolnosti, za ktorých bolo prijaté. Akýkoľvek výslovný odkaz v určitých častiach súdneho rozhodnutia na neexistenciu viny spoluobvinených by bol zbavený svojho zmyslu, ak by sa ostatné časti tohto rozhodnutia mohli chápať ako predčasné potvrdenie ich viny [pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. septembra 2019, AH a i. (Prezumpcia neviny), C-377/18, EU:C:2019:670, bod 46].
31 Judikatúra pripomenutá v dvoch predchádzajúcich bodoch sa uplatňuje mutatis mutandis na súdne rozhodnutie, o aké ide vo veci samej, vydané v rámci trestného konania začatého proti dvom osobám, ktorým vnútroštátny súd prijme vyhlásenie o vine prvej osoby za trestné činy uvedené v obžalobe údajne spáchané v spolupáchateľstve s druhou osobou, ktorá neuznala svoju vinu, predtým, ako pristúpi k samostatnému vykonaniu dokazovania vzťahujúceho sa na skutky vytýkané tejto druhej osobe a rozhodne o jej vine.
32 V prejednávanej veci z informácií uvedených v návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že údaj o pánovi Gregorovi v uznesení z 22. januára 2015 bol nevyhnutný na účely prijatia vyhlásenia o vine pána Gajdoša, pokiaľ ide o trestné
činy uvedené v obžalobe údajne spáchané v spolupáchateľstve s pánom Gregorom.
33 Podľa tých istých informácií však platí, že hoci uznesenie vydané vnútroštátnym súdom, ktorým sa prijíma vyhlásenie o vine, o aké ide vo veci samej, samo osebe neobsahuje opis skutkov, ani ich právne posúdenie, ani právne posúdenie tohto súdu, sa týmto uznesením napriek tomu rozhoduje o vine, týkajúcej sa skutku alebo určitých skutkov uvedených v obžalobe, ktoré boli údajne spáchané v spolupáchateľstve. Ako bolo tiež spresnené v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, Najvyšší súd Slovenskej republiky sa vo svojom uznesení z 28. septembra 2017 domnieval, že vzhľadom na to, že obžaloba, na ktorú sa odvoláva uznesenie senátu „1T“ Špecializovaného trestného súdu, ktorý prijal vyhlásenie o vine pána Gajdoša, niekoľkokrát uvádzala krstné meno a priezvisko pána Gregora, toto uznesenie prejudikovalo jeho vinu ešte predtým, ako tento posledný uvedený súd vykonal dokazovanie, a predtým, ako bol pán Gregor definitívne odsúdený.
34 S výhradou overenia vnútroštátnym súdom sa tak zdá, že uznesenie z 22. januára 2015, ktorým senát „1T“ prijal vyhlásenie o vine pána Gajdoša a/alebo obžalobu, na ktorú sa toto uznesenie odvoláva, jasne neuvádzalo, že dokazovanie týkajúce sa skutkov vytýkaných pánovi Gregorovi nebolo vykonané, a že z tohto dôvodu nebola jeho vina zákonne preukázaná. Pri neexistencii takéhoto spresnenia môže toto uznesenie označovať pána Gregora za vinného, hoci jeho vina v rozpore s článkom 4 ods. 1 smernice 2016/343 ešte nebola zákonným spôsobom preukázaná [pozri analogicky rozsudok z 5. septembra 2019, AH a i. (Prezumpcia neviny), C-377/18, EU:C:2019:670, bod 48].
35 Za týchto podmienok treba na prvú otázku a prvú časť druhej otázky odpovedať tak, že článok 3 a článok 4 ods. 1 smernice 2016/343 v spojení s odôvodnením 16 tejto smernice, ako aj článok 47 druhý odsek a článok 48 Charty sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia tomu, aby v rámci trestného konania začatého proti dvom osobám vnútroštátny súd najprv uznesením prijal vyhlásenie o vine prvej osoby pre trestné činy uvedené v obžalobe údajne spáchané v spolupáchateľstve s druhou osobou, ktorá neurobila vyhlásenie o vine, a následne rozhodol po vykonaní dokazovania vzťahujúceho sa na skutky vytýkané tejto druhej osobe o jej vine, pod podmienkou na jednej strane, že uvedenie druhej osoby ako spolupáchateľa údajne spáchaných trestných činov je nevyhnutné na kvalifikáciu právnej zodpovednosti osoby, ktorá urobila vyhlásenie o vine, a na druhej strane, že v tom istom uznesení a/alebo obžalobe, na ktorú sa toto uvedené uznesenie odvoláva, sa jasne uvedie, že vina tejto druhej osoby nebola zákonným spôsobom preukázaná a bude predmetom samostatného vykonania dokazovania a rozhodnutia.
36 V súlade s článkom 53 ods. 2 rokovacieho poriadku ak Súdny dvor zjavne nie je príslušný rozhodnúť o veci alebo ak sú návrh alebo žaloba zjavne neprípustné, po
vypočutí generálneho advokáta môže kedykoľvek rozhodnúť odôvodneným uznesením bez ďalšieho konania.
37 Uvedené ustanovenie treba uplatniť, pokiaľ ide o druhú časť druhej otázky a tretiu otázku.
38 Druhou časťou svojej druhej otázky sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 4 ods. 2 smernice 2016/343 vykladať v tom zmysle, že ak uznesenie, ktorým vnútroštátny súd prijme vyhlásenie o vine, nedodržiava povinnosť uvedenú v tomto článku 4 ods. 1, prípadné vylúčenie tohto sudcu z trestného konania je vhodným opatrením na účely rešpektovania prezumpcie neviny. Svojou treťou otázkou sa v podstate pýta, či všeobecné zásady práva Únie uvedené v článku 2, článku 6 ods. 3 a článku 9 ZEÚ bránia tomu, aby vnútroštátny súd rozhodujúci v poslednom stupni vydal rozhodnutie v rozpore so stanoviskom k zjednocovaniu výkladu zákonov, ktoré predtým prijal na základe vnútroštátnej právnej úpravy, ktorej cieľom je zjednotiť výklad ustanovení vnútroštátneho práva.
39 Z ustálenej judikatúry vyplýva, že prináleží iba vnútroštátnemu súdu, ktorý spor prejednáva a ktorý musí vziať na seba zodpovednosť za následné súdne rozhodnutie, aby zhodnotil vzhľadom na osobitosti veci tak potrebu prejudiciálneho rozhodnutia pre vydanie rozsudku, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Súdny dvor môže odmietnuť návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi okolnosťami potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. júna 2015, Gauweiler a i., C-62/14, EU:C:2015:400, body 24 a 25; z 2. októbra 2018, Ministerio Fiscal, C-207/16, EU:C:2018:788, bod 45, ako aj z 19. decembra 2019, Dobersberger, C-16/18, EU:C:2019:1110, body 18 a 19).
40 Treba okrem toho pripomenúť, že nevyhnutnosť dospieť k takému výkladu práva Únie, ktorý bude pre vnútroštátny súd užitočný, vyžaduje, aby vnútroštátny súd náležite dodržal požiadavky týkajúce sa obsahu návrhu na začatie prejudiciálneho konania a výslovne uvedené v článku 94 rokovacieho poriadku, o ktorom sa predpokladá, že ho vnútroštátny súd pozná. Tieto požiadavky sú okrem iného pripomenuté v odporúčaniach Súdneho dvora pre vnútroštátne súdy pri podávaní návrhov na začatie prejudiciálnych konaní (Ú. v. EÚ C 380, 2019, s. 1). Je teda nevyhnutné, ako stanovuje článok 94 písm. c) rokovacieho poriadku, aby samotný návrh na začatie prejudiciálneho konania obsahoval uvedenie dôvodov, pre ktoré sa vnútroštátny súd rozhodol položiť otázku o výklade alebo platnosti určitých ustanovení práva Únie, ako aj súvislosti, ktorú vnútroštátny súd vidí medzi týmito ustanoveniami a vnútroštátnou právnou úpravou uplatniteľnou v spore vo veci samej (rozsudok z 13. decembra 2018, Rittinger a i., C-492/17, EU:C:2018:1019, body 38 a 39, ako aj citovaná judikatúra).
41 V prejednávanej veci, pokiaľ ide o druhú časť druhej otázky, vnútroštátny súd vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania uviedol, že Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil v celom rozsahu trestný rozsudok vyhlásený voči pánovi Gregorovi tým istým rozhodovacím zložením, ktoré prijalo vyhlásenie o vine pána Gajdoša, a vrátil vec samu na vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, pričom nariadil, aby táto vec bola opätovne preskúmaná a rozhodnutá iným rozhodovacím zložením. Za týchto podmienok druhá časť druhej otázky, ktorou sa tento súd pýta, či prípadné vylúčenie sudcu, ktorý prijal vyhlásenie o vine v rozpore s povinnosťou uvedenou v článku 4 ods. 1 smernice 2016/343, predstavuje vhodné opatrenie na účely rešpektovania prezumpcie neviny, sa zdá byť zjavne hypotetická.
42 Pokiaľ ide o tretiu otázku, hoci vnútroštátny súd poukazuje na svoje posúdenie, podľa ktorého Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol vo veci samej v rozpore so stanoviskom k zjednocovaniu výkladu zákonov, ktoré prijal v skoršom rozhodnutí, vnútroštátny súd nevysvetľuje dôvody, pre ktoré sa domnieva, že rozhodnutie prijaté Najvyšším súdom Slovenskej republiky je nezlučiteľné so zásadami práva Únie uvedenými v tretej otázke.
43 Okrem toho vnútroštátny súd nijako nevysvetľuje, v čom by odpoveď na druhú časť druhej otázky a na tretiu otázku mohla mať vplyv na rozhodnutie, ktoré má vydať potom, ako mu bola vrátená vec sama.
44 Vzhľadom na to treba na základe článku 53 ods. 2 rokovacieho poriadku konštatovať, že druhá časť druhej otázky a tretia otázka sú zjavne neprípustné.
45 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (siedma komora) rozhodol takto:
vykonaní dokazovania vzťahujúceho sa na skutky vytýkané tejto druhej osobe o jej vine, pod podmienkou na jednej strane, že uvedenie druhej osoby ako spolupáchateľa údajne spáchaných trestných činov je nevyhnutné na kvalifikáciu právnej zodpovednosti osoby, ktorá urobila vyhlásenie o vine, a na druhej strane, že v tom istom uznesení a/alebo obžalobe, na ktorú sa toto uvedené uznesenie odvoláva, sa jasne uvedie, že vina tejto druhej osoby nebola zákonným spôsobom preukázaná a bude predmetom samostatného vykonania dokazovania a rozhodnutia.
V Luxemburgu 28. mája 2020
Tajomník Predseda siedmej komory
A. Calot Escobar
výťah z prednášky uskutočnenej dňa 09.05.2013 v Omšení
článok prináša analýzu znakov prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a venuje pozornosť aj problematike, do akej miery je prípustná kritika najmä verejne činných osôb.
cieľom článku bolo poukázať na manévrovací priestor obhajoby pri výkone obhajoby osôb obvinených z trestných činov najmä s drogovým prvkom.