Skutková podstata "efkovej krádeže" a pokus o definovanie jej právneho rácia
1. Úvod
Článok sa pokúsil urobiť pohľad na úskalia skutkovej podstaty trestného činu krádeže v jej základnej skutkovej podstate § 212 ods.2 písm. f) Trestného zákona, resp. v širšom kontexte § 212 ods.2 Trestného zákona, a súčasne pohľad na interpretačné výkladové pravidlá všeobecnej časti Trestného zákona § 128 ods.5 Trestného zákona a § 125 ods.2 Trestného zákona. Výklad predmetných noriem je vykonaný v obsahu článku vo svetle právneho ponímania autora ako obhajcu
Vlastníctvo, vlastnícke práva a ich ochrana je v priereze vývoja spoločnosti významným právnym inštitútom, ktorému sa v nemalej miere venovala a aj v súčasnosti venuje zvýšená pozornosť laickej a odbornej verejnosti. Svoju podstatu nadobudlo vlastnícke právo už v starovekých právnych systémoch, pričom vrchol právnej renesancie prinieslo rímske právo a jeho právne inštitúty a následne v Novoveku europeizácia rímskeho právneho systému. Súčasne s vývojom jednotlivých právnych inštitútov vecného práva a záväzkového práva, ktoré sú budované na princípoch vlastníckeho práva, sa právny systém a subjekty majúce moc ho ovplyvniť, snažili zaviesť primárne prostriedky ochrany vlastníckeho práva, ktoré by slúžili ako elementy ochrany jednotlivých zložiek vlastníctva.
Spoločnosť počas vývoja vynakladala právne úsilie na dosiahnutie takého pozitívneho efektu, aby sa vytvorila právna sieť ochrany vlastníctva. Účelom tohto článku nie je historický prierez vývoja civilných inštitútov, ale poukázanie na inštitúty verejného práva, konkrétne na inštitút trestného činu krádeže, v kontexte jeho stručného vývoja a najmä poukázanie na bezbrehé právne inštitucionalizovanie trestného činu krádeže podľa ust. § 212 ods. 2 písm. f) Trestného zákona. Cieľom je poukázanie na nesystémové zavedenie tohto inštitútu ako ustanovenia základnej skutkovej podstaty do Trestného zákona, ktoré nemá oporu v historickom materiálnom prameni našich a európskych trestných kódexov a ide o inštitút, ktorý túto spoločnosť kriminalizuje.
Krádež je v spoločnosti vo svetle právnom, ako aj morálnom, neželaným javom, a preto sa spoločnosť snaží takéto prejavy eliminovať. Najúčinnejšími nástrojmi, ktoré tvoria kostru ochrany pred takýmito javmi sú právne nástroje v oblasti civilného, správneho a trestného práva. Charakter trestného práva, ktorý je založený na tzv. princípe „sieťky“ alebo „lievika“ znamená, že spoločnosť pri rešpektovaní základných ľudských práv a slobôd musí využívať také prostriedky ochrany, ktoré sú primerané účelu, pričom prostriedky trestného práva musia predstavovať zdržanlivé a sekundárne aspekty a nesmú byť vynášané do priestoru kde postačuje zásah civilného alebo správneho práva. Ustanovenie § 212 ods. 2 písm. f) Trestného zákona tento princíp zďaleka nerešpektuje a jeho dosah k právnej reflexii je neúmerný účelu, ktorý sa ním sleduje.
Základná charakteristika trestného činu krádeže sa v súčasnom trestnom práve ustálila na definičných prvkoch pojmu vlastníctvo, pojmu vec a prisvojenie si cudzej veci formou zmocnenia sa. Trestný zákon v ust. § 130 definuje pojem vec, a rovnako definuje slovesný vid prisvojenie si veci. Tieto definičné prvky v takomto kontexte Trestné kódexy účinné pred 01.01.2006 poznali len v priereze ustálenej rozhodovacej praxe súdov a následne doktrinálnych výkladov. Na ich základe boli zadefinované ako legálne pojmy v Trestnom zákone účinnom po 01.01.2006, ako aj pri iných inštitútoch mi nedá nespomenúť, že systémové zaradenie týchto legálnych pojmov do Trestného zákona bezpochyby nie je najšťastnejším riešením (avšak to by bol len veľmi malý nedostatok súčasnej právnej úpravy).
Trestný čin krádeže bol z hľadiska odbornej verejnosti podrobený nie jednej právnej analýze, a preto zamýšľanie sa nad základnými inštitucionálnymi prostriedkami trestného činu krádeže by bolo nad rozsah nižšie uvedených úvah, a preto sa nimi nebudem bližšie zaoberať, nakoľko sú v odbornej verejnosti známe.
2. Základné úvahy o „efkovej krádeži“ v kontexte priestupkovej recidívy
Je potrebné mať na zreteli právnu skutočnosť, že § 212 ods. 2 písm. f) Trestného zákona je základnou skutkovou podstatou krádeže aj napriek jeho systémovému zaradeniu. Je rovnako ako § 212 ods. 1 Trestného zákona základnou skutkovou podstatou, ktorú od ods. 1 odlišuje charakter objektu alebo objektívnej stránky. Písm. a) a písm. b) ods. 2 sú špeciálne čo do objektívnej stránky (konanie) a písm. c) až písm. e) sú špeciálne čo do objektu (vec). Ust. písm. f) sa už v tomto priestore vymyká základnému inštitucionálnemu rozdeleniu a zavádza prvok subjektu so špecifickým postavením. Aj táto rozdielnosť ako bude nižšie rozvedené spôsobuje nesystémové zaradenie tohto ustanovenia do Trestného zákona.
Ust. § 212 ods. 2 písm. f) Trestného zákona znie „rovnako ako v ods. 1 sa potrestá (odňatím slobody až na 2 roky), kto si prisvojí cudziu vec, tým že sa jej zmocní a bol za obdobný čin v predchádzajúcich dvanástich mesiacoch postihnutý“. Skutkovú podstatu je potrebné rozčleniť, pričom objektom je cudzia vec, ktorej hodnota môže byť nižšia ako malá, objektívna stránka spočíva v prisvojení si cudzej veci formou zmocnenia sa, subjektom je ktokoľvek (spĺňajúci definičný charakter páchateľa – príčetnosť, vek a iné)a z hľadiska subjektívnej stránky je na mieste úmysel priamy (dolus directus). Do objektívnej stránky a subjektu je zavedený prvok, ktorý spočíva v tom, že páchateľ bol za obdobný čin v predchádzajúcich 12 mesiacoch postihnutý.
Trestný zákon v ustanovení § 128 ods. 5 legálne definuje kto sa považuje za postihnutého za obdobný čin, pričom sa ním rozumie ten, komu bola za obdobný čin uložená sankcia alebo iné opatrenie za priestupok alebo iný obdobný delikt. To neplatí, ak je uložená sankcia alebo iné opatrenie zahľadené. Z uvedeného vyplýva, že ak osoba spácha inak priestupok na úseku majetku v zmysle ust. § 50 zákona číslo 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, a takáto osoba už bola pred týmto spáchaním priestupku za obdobný čin postihnutá v predchádzajúcich 12 mesiacoch, t.j. bola jej uložená sankcia, spáchala trestný čin krádeže podľa ust. § 212 ods. 2 písm. f) Trestného zákona. V prípade, ak by táto osoba, ktorá spáchala priestupok na úseku majetku nebola v predchádzajúcich 12 mesiacoch postihnutá za obdobný čin, išlo by len o priestupok na úseku majetku. Hlavným definičným kritériom ust. písm. f) je okrem prisvojenia si cudzej veci zmocnením sa (ak ide o vec hodnoty nižšej ako škoda malá) znak ktorý sa personifikuje u páchateľa, a to jeho postihnutie za obdobný čin v predchádzajúcich 12 mesiacoch.
Zákonodarca nepochybne zaviedol do základnej skutkovej podstaty ako povinný taxatívny znak predchádzajúce postihnutie za obdobný čin, najmä priestupok alebo správny delikt. Z uvedeného vyplýva, že u osoby, ktorá bola právoplatne uznaná vinnou za spáchanie priestupku a bola jej v priestupkovom alebo správnom konaní uložená sankcia, t.j. táto osoba bola podrobená konaniu pred správnym orgánom, (v ktorom nemala rovnaké postavenie ako správny orgán, t.j. strana v konaní), je v prípade, ak sa v uvedenom čase 12 mesiacov dopustí opätovne priestupku, vzatá skutočnosť jej predchádzajúceho postihnutia za znak základnej skutkovej podstaty. Právoplatné postihnutie za priestupok je znakom základnej skutkovej podstaty, t.j. priestupková recidíva je povýšená na stupeň takej závažnosti vo formálnom ponímaní, že ide o trestný čin krádeže.
Účelom takejto právnej úpravy bolo zamedziť páchaniu priestupkov, ktoré nebolo možné postihovať ako trestné činy krádeže (z dôvodu, že odcudzené veci neboli aspoň hodnoty malej (nie nepatrnej), resp. nešlo o vlámanie a iné), a preto zákonodarca pristúpil k povýšeniu priestupkovej recidívy vo vymedzenom období 12 mesiacov na trestný čin krádeže. Účel svätí prostriedky je jeden z výrokov právneho filozofa Nikolu Maciavelliho, ktorý je živý a použiteľný aj v súčasnom právnom svetle. Zákonodarca videl účel, ale prostriedok sa účelu minul. Je bezbrehé a naivné si myslieť, že trestné právo hmotné je ten svätý právny prostriedok, ktorý pomôže a zamedzí páchaniu priestupkov na úseku majetku. Jediným výsledkom, ktorý sa týmto nesystémovým krokom dosiahol je neúmerné zaťaženie orgánov činných v trestnom konaní banálnou kriminalitou, ktorú aj napriek prítomnosti adverzných spôsobov trestného konania, je nutné meritórne rozhodnúť. Ďalším znakom tohto nesystémového opatrenia je ukladanie nepodmienečných trestov odňatia slobody ich páchateľom, pričom vo veľkej väčšine prípadov hraničiacim istote je štruktúra páchateľov, tzv. „efkových krádeží“ osoby rómskej národnosti a osoby bez trvalého pobytu, tzv. „bezdomovci“. Ukladanie nepodmienečných trestov odňatia slobody je samozrejme spojené so zaťažením štátneho rozpočtu, ktorý je prevažne tvorený v príjmovej časti z daňovej kapitoly.
Zavedenie priestupkovej recidívy ako znaku trestného činu krádeže má svoj dosah najmä v ust. § 128 ods. 5 Trestného zákona, ktorý legálne definuje postihnutie za obdobný čin (viď. vyššie). Predmetné postihnutie je definované uložením sankcie alebo uloženie iného opatrenia za priestupok alebo iný obdobný delikt. V prípade, ak máme na zreteli priestupky na úseku majetku, ktoré predstavujú 99% prípadov tohto druhu, je nutné aplikovať zákon 372/1990 Zb. o priestupkoch.
Zákon o priestupkoch nepozná inštitút upustenia od uloženia sankcia, a preto je definovanie osoby postihnutej za obdobný čin cez prierez uloženej sankcie nekonformné a obsolentné. Čo je však omnoho dôležitejšie je ust. poslednej vety § 128 ods. 5 Trestného zákona, ktorá v sebe subsumuje výklad kedy nejde o postihnutú osobu za obdobný čin, a to je v prípade, ak je uložená sankcia alebo iné opatrenie zahladené (ide o pojem to neplatí). Zákon o priestupkoch inštitút zahladenia uloženej sankcie alebo opatrenia nepozná vôbec, a preto v prípade priestupkov na úseku majetku nie je možné hovoriť o tom, že sa sankcia alebo priestupok zahladili. Natíska sa preto otázka kedy je sankcia alebo iné oparenie podľa zákona o priestupkoch zahladené? Zákon o priestupkoch túto situáciu nerieši a pritom ide o kľúčovú otázku exkulpácie sa zo spáchania trestného činu, tzv. „efkovej krádeže“.
Vo väčšine prípadov je za priestupok na úseku majetku uložené v blokovom alebo rozkaznom konaní sankcia v podobe pokuty alebo pokarhania. V prípade pokuty ide o finančnú sankciu, ktorú je osoba právoplatne uznaná vinnou z priestupku povinná uhradiť na základe vykonateľného titulu (právoplatného rozhodnutia). Ak osoba takúto pokutu uhradí s využitím analógie legis Zákona o priestupkoch a Trestného zákona je nutné považovať sankciu za vykonanú a zaplatením za zahladenú. Ust. § 128 ods. 5 posledná veta Trestného zákona je preto nutné vyložiť s použitím analógie práva, pričom ak zákonodarca prijímal ust. o „efkových krádežiach“ mal tomu primerane upraviť aj jednotlivé inštitúty priestupkového práva. V prípade, uloženia sankcie pokarhania je takáto sankcia podľa môjho názoru zahladená samotným nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia, ktoré sankciu obsahuje, t.j. okamihom kedy sa takéto rozhodnutie dostane do dispozičnej sféry páchateľa priestupku. Pri tejto sankcii však analógiu práva s použitím Trestného zákona nie je možné účelne použiť snáď len s prihliadnutím § 108 Trestného zákona, a preto vyvstáva v tomto smere určité právne vákuum.
Ust. § 128 ods. 5 Trestného zákona je veľmi dôležitým ust. z hľadiska práva obhajoby osôb, ktoré sú obvinené z tzv. „efkovej krádeže“, a preto je nutné skúmať tento znak skutkovej podstaty aj z procesného hľadiska najmä trvať na tom, aby v trestnom spise okrem právoplatného a vykonateľného rozhodnutia za obdobný čin, t.j. za prvý priestupok v časovom rozmedzí 12 mesiacov, bola aj listina alebo iný dôkazný prostriedok preukazujúci či sankcia uložená týmto rozhodnutím je zahladená (vykonaná a pod.). Vo veľkom množstve prípadov dôkazný prostriedok ohľadom zahladenia v trestných spisoch absentuje a môže založiť v prípade právoplatných rozsudkov a rozhodnutí mimoriadne opravené prostriedky, ktoré môžu viesť k oslobodzujúcim rozsudkom alebo k zastaveniu trestného stíhania.
3. Pohľad v praxeologickom svetle
Pri pohľade na ust. § 212 ods. 2 písm. f) Trestného zákona k ust. § 128 ods. 5 Trestného zákona je nutné dôvodiť, že ak osoba nezaplatí pokutu za prvý priestupok a v 12 mesiacoch od uloženia tejto sankcie spácha nový priestupok, je spáchanie tohto druhého priestupku spolu so spáchaním prvého priestupku, a súčasne s nezaplatením pokuty za prvý priestupok, povýšené na trestný čin krádeže. Ak, ale osoba páchateľa prvého priestupku pred spáchaním druhého priestupku sankciu uloženú za spáchanie prvého priestupku uhradí, vykoná tým sankciu, čím sa táto uložená sankcia zahladí a spáchanie prípadného ďalšieho priestupku v 12 mesačnej lehote od uloženej sankcie za prvý priestupok už nie je trestným činom krádeže, ale znova len priestupkom. Zákonodarca teda nepriamo núti páchateľov priestupku sankcie, najmä pokuty uhradiť. Uvedené je možno chápať ako „vydieranie zo straty štátu“, resp. použitie prostriedkov trestného práva na výkon rozhodnutia o uložených sankciách v priestupkovom konaní. Štát použil a používa trestné právo hmotné na vymoženie pokút za priestupky, a to aj napriek tomu, že v oblasti civilného práva procesného sú prítomné dostatočné prostriedky výkonu rozhodnutia. Je zrejmé, že hrozba trestným činom je účinnejšia ako výkon rozhodnutia, avšak v právnom a demokratickom štáte neprípustná.
Okrem vyššie spomenutej právnej anomálie je nutné poukázať na to, že znakom skutkovej podstaty „efkovej krádeže“ je priestupková recidíva, t.j. znak predchádzajúceho postihnutia za iný skutok ako trestný čin. Z uvedeného vyplýva, že znakom základnej skutkovej podstaty je to, že páchateľ (subjekt) spáchal v minulom časovom priereze určitý skutok, ktorý však sám zákonodarca nepovažuje za trestný čin. Mnohé európske krajiny reformovali svoje trestné kódexy tak, aby trestnoprávna recidíva (špeciálna recidíva) bola znakom len kvalifikovanej skutkovej podstaty trestných činov. Je snahou europeizácie a zavedenie eurokomformného výkladu trestných kódexov v čo najširšom meradle obmedziť ako znak základnej skutkovej podstaty priestupkovú recidívu. Trestná recidíva sa stáva znakom základnej skutkovej podstaty len pri naplnení ďalšieho obligatórneho znaku skutkovej podstaty trestného činu.
Aj česká právna úprava, ktorá je v priereze k našej právnej úprave najbližšia, v ust. § 247 ods. 1 písm. e) Trestného zákona používa len špeciálnu trestnú recidívu ako znak základnej skutkovej podstaty. Náš zákonodarca však išiel ďalej a bez uváženia pojal priestupkovú recidívu za znak základnej skutkovej podstaty, pričom takáto úprava nemá oporu a vymyká sa štandardu európskych trestných kódexov. Z hľadiska spomenutej českej právnej úpravy je potrebné si všimnúť aj úpravu časovej hranice trestnej recidívy, ktorá je 3 roky a úpravu tzv. „postihnutia za taký čin“ (nie obdobný čin ako u nás), taký čin znamená trestná recidíva, pričom je viazaná na odsúdenie alebo potrestanie za trestný čin. Takáto úprava nepochybne výkladom zakladá jedinečnosť postupu podľa Trestného zákona bez nutnosti používať analógiu práva, a rovnako predstavuje beztrestnosť v prípade zahladených odsúdení v zmysle ust. § 50 ods. 2 k ust. § 55 ods. 4 Trestného zákona účinného v Českej republike.
Ust. upravujúce „efkové krádeže“ v našom Trestnom zákone prináša v praxi niekedy až zvláštne hmotnoprávne situácie spočívajúce v tom, že ak páchateľ, ktorý sa považuje za postihnutého v 12 mesačnej dobe, od uloženia sankcie za prvý priestupok a spácha ďalší a každý nasledujúci priestupok, pácha trestný čin krádeže podľa ust. § 212 ods. 2 písm. f) Trestného zákona.
Názor Generálnej prokuratúry SR v tomto smere je vo vyššie naznačenom kontexte, pričom rozhodujúcim kritériom je najmä hranica 12 tich mesiacov alebo odsúdenie za taký čin, t.j. trestná recidíva podľa ust. § 212 ods. 2 písm. f), ods. 3 písm. b) Trestného zákona. Podľa môjho názoru, ak niekto spácha ďalší priestupok v 12 mesačnom hraničnom časovom kritériu od postihnutia za prvý priestupok, je nutné považovať tretí a ďalší priestupok len za čiastkové útoky pokračovacieho trestného činu krádeže k útoku číslo dva, teda tzv. druhému priestupku, ktorý nasledoval po postihnutí za prvý priestupok (pri splnení znakov podľa ust. § 122 ods. 10 trestného zákona). Rozdeľujúcim definičným znakom môže byť len oznámenie vznesenia obvinenia podľa ust. § 122 ods. 13 Trestného zákona. Na tomto základe mám za to, že druhý a ďalšie priestupky spáchané v predmetných 12 mesiacoch tým istým páchateľom sú čiastkovými útokmi pokračovacieho trestného činu krádeže, teda sú len jedným trestným činom. Spáchanie priestupku po predmetných 12 mesiacoch je znova len priestupkom aj napriek predchádzajúcemu postihnutiu.
V tomto výklade je možné pokračovať ďalej a zamerať svoju pozornosť na tú skutočnosť, že ak páchateľ, ktorý bol postihnutý za priestupok, spácha v 12 mesiacoch od postihnutia druhý a ďalšie priestupky, ktoré by boli podľa pertraktovaného názoru Generálnej prokuratúry SR k prvému priestupku trestnými činmi, je potrebné dať do pozornosti, že takýto výklad by mal za následok tú skutočnosť, že postihnutie za prvý priestupok (t.j. postihnutie za obdobný čin) by bolo dva a viac krát vzaté na ťarchu páchateľovi pri páchaní druhého a ďalšieho priestupku, to znamená, že jedna a tá istá skutočnosť, t.j. prechádzajúce postihnutie, by priťažilo tomu istému páchateľovi dva a viac krát, a to tak, že dva a viac krát by založilo trestnoprávnu zodpovednosť za dva a viac trestných činov krádeže podľa ust. § 212 ods. 2 písm. f) Trestného zákona (alebo dva a viac čiastkových útokov pokračovacieho trestného činu).
Naznačený výklad ad absurdum zakladá nutnosť posudzovania druhého a ďalšieho priestupku ako čiastkových útokov trestného činu krádeže podľa ust. § 212 ods. 2 písm. f) Trestného zákona. V prípade, ak nastane v 12 mesačnej časovej osi deliace kritérium, ktoré odčlení takéto čiastkové útoky na samostatné trestné činy, t.j. nastane prípad vznesenia obvinenia (oznámenia) napríklad, ak páchateľ spácha druhý a tretí priestupok v rozmedzí 2 mesiacov od postihnutia za prvý priestupok (a samozrejme nie je sankcia zahladená) a za tieto dva čiastkové útoky (t.j. za druhý a tretí priestupok) mu je oznámené vznesenie obvinenia za pokračovací trestný čin krádeže podľa ust. § 212 ods. 2 písm. f) Trestného zákona, a následne v treťom, štvrtom alebo nasledujúcom mesiaci spácha štvrtý a ďalší priestupok po predmetnom oznámení o vznesení obvinenia, prichádza do popredia vyššie spomenutá problematika dvojitého priťaženia, t.j. problematika dva krát vzatej rovnakej skutočnosti za znak trestného činu u tej istej osoby.
Mám za to, že ak je ustálený jednotne trestný čin krádeže podľa písm. f), t.j. ak je prítomné postihnutie za prvý priestupok a nie je zahladené, a súčasne je zadefinované spáchanie druhého a ďalšieho priestupku v úseku trestnoprávnej relevancie, a je zároveň v 12 mesiacoch ohraničené ako trestný čin (najmä oznámením vznesenia obvinenia), nie je podľa mňa správne, aby bolo postihnutie za obdobný čin (t.j. za prvý priestupok) ešte raz vzaté v 12 mesiacoch na ťarchu tomu istému páchateľovi. To znamená, že nie je správne, aby sa opakovane táto skutočnosť stala znakom trestného činu. Súčasná právna úprava expressis verbis takéto obmedzenie nepozná, avšak bude otázkou rozhodovacej praxe súdov vytvorenie, tzv. duálnosti, resp. vytvorenie spojenia druhého a tretieho priestupku so znakom postihnutia za prvý priestupok v hraničnom kritériu 12 mesiacov.
Podľa môjho názoru, ak je raz v 12 mesiacoch vytvorený a určený čo do jednoty a totožnosti skutku trestný čin krádeže, nemôže byť v predmetných 12 mesiacoch opakovane použitá skutočnosť postihnutia za prvý priestupok u toho istého páchateľa, a preto je priestupok nasledujúci po ohraničení definičným kritériom jednoty skutku len priestupkom. Ak by nastala situácia, že za týmto priestupkom by páchateľ spáchal v 12 mesiacoch od postihnutia za predmetný priestupok ďalší priestupok malo by ísť už o ďalší trestný čin krádeže.
4. Závažnosť ako znak skutkovej podstaty prečinu „efkovej krádeže“
Vzhľadom na vyššie uvedené názory prevažne hmotnoprávneho charakteru mi nedá nespomenúť významnú skutočnosť, ktorá je podstatou nesystémového a bezbrehého zavedenia ustanovenia § 212 ods.2 písm. f) Trestného zákona. Trestný čin krádeže podľa § 212 ods.2 písm. f) Trestného zákona je z hľadiska trestnej kategorizácie nutné posúdiť nepochybne ako prečin v zmysle § 10 ods.1 písm. b) Trestného zákona. Táto skutočnosť má hmotnoprávne, ale aj procesnoprávne dôsledky. Z hľadiska procesnoprávnych dôsledkov je to najmä forma prípravného konania (skrátené vyšetrovanie a pod.)a najmä jej zodpovedajúce práva subjektov, v ktorej sa predmetná forma vedie. Z hľadiska hmotnoprávnych substancií je významná definičná rovina predmetného trestného činu, ktorú okrem formálnej stránky zakladá aj tzv. materiálny korektív (ako prvok závažnosti) ustanovený v § 10 ods.2 Trestného zákona. Použitím dostupných výkladov ustanovenia § 210 ods.2 písm. f) Trestného zákona je možné dospieť k záveru, že tzv. efková krádež je definovaná len formálne, pričom materiálny korektív tu nemá miesto. Tomuto výkladu sekunduje skutočnosť, že skutková podstata je založená na dvoch základoch, pričom prvým je spáchanie priestupku a druhým je prítomné postihnutie za priestupok (obdobný čin) v časovo ohraničenom období 12 mesiacov.
Predmetné hypertrofie skutkovej podstaty neobsahujú použitím výkladov (gramatický, logický a pod.)závažnosť ako materiálny korektív v časti definičnej roviny skutkovej podstaty, resp. trestného činu. Podľa môjho názoru je však nutné použiť aj systematický výklad § 10 ods.2 Trestného zákona a vzhľadom na skutočnosť, že je zaradený vo všeobecnej časti nie je možné ho oddeliť od osobitnej časti, a je nutné ju pri výklade vždy použiť v súhrne a vzájomnej spojitosti. Efková krádež je nepochybne prečinom, a preto musia mať ako znak aj materiálnu stránku v podobe tzv. materiálneho korektívu. Je nepochybné, že tento korektív nie je možné vzhľadom na znenie § 212 ods.2 Trestného zákona vzťahovať len na následok trestného činu ako jeden zo znakov materiálneho korektívu, ale je nutné v konkrétnom prípade skúmať všetky znaky matérie a to spôsob, okolnosti, mieru zavinenia, pohnútku a súčasne následok.
Prečin krádeže podľa § 212 ods.2 písm. f) Trestného zákona nie je vyňatý z množiny prečinov, kde sa posudzuje okrem formálnej stránky aj stránka materiálna, v prípade opaku by to nezodpovedalo princípom právneho štátu a eurokomfortného výkladu. V tejto súvislosti je nutné pri posudzovaní uvedeného trestného činu brať u mladistvých páchateľov v zmysle § 95 ods.2 Trestného zákona do úvahy mieru závažnosti na zvýšenej zákonom ustanovenej miere (malej). Ako príklad uvediem spáchanie priestupku matkou dvoch detí, ktorá bola manželom (otcom detí) týraná a opustila spoločný byt a po návšteve krízového centra sa dopustila priestupku na úseku majetku tým, že odcudzila dva syra a tri rožky z predajne potravín, pričom obdobne konala pred dvoma mesiacmi, keď ju rovnako manžel pod vplyvom alkoholu z bytu s deťmi vyhodil. V naznačenom kontexte mám za to, že prečin krádeže podľa § 212 ods.2 písm. f) Trestného zákona má vo svojej podstate ako obligatórny znak skutkovej podstaty aj závažnosť v podobe materiálneho korektívu rovnako ako všetky ostatné prečiny aj napriek konštrukcii samotnej skutkovej podstaty. Stupeň závažnosti je preto povinným znakom, ktorý je v zmysle § 119 ods.1 písm. a) Trestného poriadku predmetom dokazovania v jednotlivých prípadoch podozrenia zo spáchania uvedeného skutku, ktorý vykazuje podozrenie zo spáchania trestného činu krádeže podľa § 212 ods.2 písm. f Trestného zákona.
Na komplexné posúdenie podstaty „efkovej krádeže“ je nutný stručný historický exkurz v rámci skutkových podstát krádeže v minulosti účinných trestných kódexov. Vzhliadnutím skutkových podstát trestného činu krádeže od Trestného zákona účinného od 01.08.1950 (zákon č. 86/1950 Zb.) cez zákon účinný od 01.01.1962, zákon účinný od 01.07.1990, zákon účinný od 01.01.1992 až po súčasnosť je zrejmé, že obdobné ustanovenia viazané na priestupkovú recidívu v základnej skutkovej podstate sme v minulosti nepoznali. V Trestných kódexoch účinných v päťdesiatich rokov minulého storočia bol v základnej skutkovej podstate prítomný znak, ktorý nezahŕňal v sebe škodu, resp. majetkový prospech, avšak predmetné kódexy obsahovali definíciu trestného činu materiálne formálnu, kde prioritu predstavovala spoločenská nebezpečnosť a v rámci nej sa posudzoval aj následok, pričom jedným zo znakov následku bola aj škoda. Aj z danej komparácie je zrejmé, že zákonodarca zaviedol, tzv. „efkové krádeže“ do systému skutkových podstát na trestanie, tzv. „notorických“ zlodejov, ktorý páchali opakovane priestupky.
Tu je zrejmé, že štát keďže nedokázal prostriedkami iných právnych odvetví, najmä správneho práva prijať vhodné opatrenie na eliminovanie uvedených protispoločenských konaní použil represiu v podobe trestného práva hmotného a zavedením „obchodov“ v Trestnom poriadku (adverzné spôsoby konania tzv. odklony) má za to, že vyriešil uvedený problém. Samozrejme je to len sebaklam, ktorý uvedenú problematiku koncepčne nerieši.
5. Riešenia v oblasti priestupkového práva
Omnoho efektívnejším riešením by bola novelizácia zákona o priestupkoch, tak hmotnej, ako aj procesnej časti a zefektívnenie objasňovania a trestania priestupkov príslušnými správnymi orgánmi. Ako jeden z najpodstatnejších inštitútov, ktorý neprimerane zaťažuje a predlžuje priestupkové konania je tzv. duálnosť objasňovania a prejednávania priestupkov, kde jednu časť procesného postupu procesne zabezpečujú útvary PZ SR, najmä základné útvary OO PZ a druhú časť správne orgány na príslušných Odboroch všeobecne vnútornej správy Obvodných úradov, čo považujem za prežitok. Je úplne bežné a samozrejmé, že konania o dohode o vine a treste alebo trestné konanie skončené podmienečným zastavením trestného stíhania alebo iným „obchodom“ v trestnom procese, trvá kratšie ako priestupkové konanie, ktoré veľmi často trvá aj niekoľko mesiacov, čo je neprípustné. V prípade, ak nie je vec v priestupkovom konaní ukončená v skrátenom konaní napríklad rozkaznom alebo blokovom, je dĺžka a byrokracia tohto konania bezbrehá. Bolo by účelné, aby priestupkové konania na úseku majetku (ale aj občianskeho spolunažívania) prejednávali správne orgány na príslušných OO PZ, ktoré ich aj objasňujú vo veľkej väčšine prípadov. Okrem toho by bolo vhodné zaviesť reštrikčné zásady do priestupkového konania.
V hmotnoprávnej časti by bolo vhodné reformovať systém trestov a trestania a výkon predmetných trestov, ktorý by bol presunutý na samosprávne orgány v rámci delimitácie štátnej správy a súčinnostných prvkov. Systémom verejnoprospešných prác v oblasti (pre) samosprávnych orgánov, ale aj právnických a fyzických osôb s výkonom trestu a jeho kontrolou, by bolo efektívnejšie ako ukladanie trestov trestnými rozsudkami, ktoré sú väčšinou nepodmienečného charakteru (u recidivistov).
6. Ods.3 písm. b) k ods.2 písm. f) u § 212 - použitie a výklad a tzv. dualita skutkov
V rámci výkladu ustanovenia § 212 ods.2 písm. f) Trestného zákona je potrebné sa zastaviť a zmieniť ešte o niektorých podstatných skutočnostiach, ktoré majú výkladový význam. Podstatné je ustanovenie § 212 ods.1, ods.2, ods.3 písm. b) Trestného zákona, kde je ustanovené, že páchateľ bol za taký čin odsúdený, pričom predtým je uvedené, ak spáchal čin uvedený v odseku 1 alebo 2. Ak by sme chceli použiť ods.3 k ods.2 písm. f), potom v prípade, že páchateľ by bol právoplatne uznaný vinným za priestupok, napríklad dňa 30.11.2009 a ďalší skutok (inak priestupok na úseku majetku) by spáchal napríklad 30.04.2010, teda v 1 ročnej dobe, išlo by pri druhom skutku o zaužívanú kvalifikáciu § 212 ods.2 písm. f) Trestného zákona (ak by bol páchateľ postihnutým teda ak by nebola predchádzajúca sankcia zahladená), pričom za druhý skutok by bol právoplatne uznaný vinným napríklad 30.10.2010 a 01.11.2010 by spáchal ďalší skutok (inak priestupok na úseku majetku) nešlo by o kvalifikáciu podľa § 212 ods.1, ods.2, ods.3 písm. b) Trestného zákona, lebo nejde o definičný prvok, a to čin uvedený v odseku 1 alebo 2 a taký čin.
Definičný prvok „čin uvedený v odseku 1 alebo 2“ a prvok „taký čin“ by bol splnený, ak by k tretiemu priestupku v príklade, t.j. zo dňa 01.12.2010 ((čo je len priestupok lebo je mimo 1 ročnej lehoty k písm. f)) pristúpil okrem právoplatného rozhodnutia za tretí priestupok (postihnutý) aj štvrtý priestupok, ktorý by k tretiemu vytvoril trestný čin podľa § 212 ods.2 písm. f) Trestného zákona, a ak by bol štvrtý skutok (inak priestupok) spáchaný v dvojročnej lehote od právoplatného rozhodnutia za skutok (druhý) t.j. zo dňa 30.04.2010, ktorý bol trestným činom tiež podľa § 212 ods.2 písm. f) Trestného zákona.
Ako som vyššie načrtol ustanovenie § 212 ods.2 písm. f) Trestného zákona je možné vykladať v rámci princípu duality skutkov (priestupkov), samozrejme v prípade, ak nie je sankcia alebo opatrenie za prvý priestupok zahladené a sú spáchané v predmetnej 12 mesačnej dobe. V rámci právnej úpravy sa javí samotné ustanovenie § 212 ods.2 písm. f) Trestného zákona k § 128 ods.5 Trestného zákona v tom smere, že nie je viazané na spáchanie obdobného činu teda aj priestupku, ale na postihnutie za tento priestupok.
Na jednej strane sa vynára dodržania zásady prezumpcie neviny, čo by bolo v kontexte s právnou úpravou, avšak na druhej strane, ak by páchateľ opakovane páchal priestupky, napríklad za pol roka by spáchal tri priestupky na úseku majetku, a nebol by ani za jeden uznaný právoplatne vinným v predpísanom správnom konaní, všetky tri skutky by ostali len priestupkom, na rozdiel od páchateľa, ktorý by spáchal priestupok a bol by uznaný vinným v predpísanom správnom konaní, t.j. bol by postihnutým a spáchal by o pol roka ďalší priestupok, ktorý by už bol trestným činom podľa § 212 ods.2 písm. f) Trestného zákona (ak by sankcia nebola zahladená). Aj táto skutočnosť poukazuje na to, že § 212 ods.2 písm. f) Trestného zákona k § 128 ods.5 Trestného zákona je potrebné vykladať v kontexte a výrazne reštriktívne, a to len v tzv. duálnosti dvoch priestupkov k jednému trestnému činu a nijako inak.
Výklad Generálnej prokuratúra v naznačenom kontexte a tomu zodpovedajúci výklad podriadených súčastí jednotlivých prokuratúr k tzv. dualite skutkov pri výklade ustanovenia § 212 ods.2 písm. f) Trestného zákona je taký, že každý skutok spáchaný v časovej temporalite 12 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia o priestupku (prvý priestupok) je trestným činom podľa § 212 ods.2 písm. f) Trestného zákona, pričom ako je zrejmé, týmto výkladom sa opakovane do právneho základu skutkovej podstaty dostáva spáchanie prvého priestupku, ktoré okrem samotného konania o ňom a udelenej sankcie, vstupuje ako skutkový znak trestnosti k jednotlivým skutkom (inak priestupkom) a tak vytvárajú spoločne trestnosť a trestný čin a jednotlivé skutky reťaz trestných činov k prvému priestupku.
V prípade, ak sa stotožníme s týmto výkladom potom je nutné (možné), aby v rámci skutkov kvalifikovaných ako trestné činy krádeže podľa § 212 ods.2 písm. f) Trestného zákona bol nepochybne prítomný znak pokračovacieho trestného činu, ktorý okrem hmotnoprávnej trestnej teórie definuje aj § 122 ods.10 Trestného zákona a § 122 ods.13 Trestného zákona. V takomto prípade je na mieste hovoriť nie o samostatných trestných činoch, ale o čiastkových útokoch trestného činu, t.j. o jednom trestnom čine, ktorý subsumuje v sebe niekoľko čiastkových útokov, ktoré by inak boli samostatnými trestnými činmi, ale nakoľko spĺňajú podmienky zlúčenia, sú len čiastkovými útokmi, pričom u skutkov krádeže (priestupkov) je veľká pravdepodobnosť prítomnosti znakov pokračovacieho trestného činu krádeže. V takomto prípade okrem oznámenia vznesenia obvinenia zakladá nový trestný čin aj uplynutie 12 mesačnej doby, čo je možné považovať za osobitnú zvláštnosť aj napriek tomu, že znakom pokračovacieho trestného činu je objektívna súvislosť v čase, ktorá je však širším pojmom ako len samotné plynutie času a jeho dĺžka, nakoľko ho ovplyvňuje aj samotný charakter trestného činu a skutková podstata.
Najlepšie je uviesť príklad k naznačeným úvahám. Obvinený (páchateľ) spáchal prvý priestupok (P1) dňa 28.01.2010, pričom bol riešený v blokovom konaní pokutou na mieste nezaplatenou (rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 28.01.2010). Druhý priestupok spáchal dňa 06.01.2011 (P2), pričom bol riešený v blokovom konaní pokutou na mieste nezaplatenou (rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 06.01.2011), avšak bolo zistené, že páchateľ už v posledných 12 mesiacoch spáchal P1, a preto mu bolo vznesené za krádež podľa § 212 ods.2 písm. f) Trestného zákona, pričom v konaní podľa § 204 ods.1 a nasl. Trestného poriadku bol právoplatne uznaný vinným za skutok kvalifikovaný krádež podľa § 212 ods.2 písm. f) Trestného zákona dňa 08.01.2011. Dňa 11.01.2011 spáchal páchateľ tretí priestupok (P3). Ako je zrejmé, tretí priestupok je v dvanásťmesačnej dobe od spáchania prvého aj druhého priestupku (vychádzajúc, že nie sú zahladené a všetky sú na úseku majetku).
Prvá kvalifikačná otázka je, ak je P3 trestný čin „efková krádež“ ku ktorému priestupku ho priradiť (ku ktorému definičnému skutku) P1 alebo P2 alebo k obidvom? Druhá otázka je P3 samostatný čin postačujúci pre ods.2 na definovanie k predchádzajúcemu odsúdeniu ako ods.3 písm. b) Trestného zákona? Aj takéto otázky vyvstávajú zo skutkovej podstaty „efkovej krádeže“ a ich anomália spočíva v samotnej priestupkovej recidíve, ktorá je nežiaducim znakom základnej skutkovej podstaty každého trestného činu. Podľa môjho názoru na naznačenom príklade je možné zdôrazniť teóriu tzv. duality skutkov a jedného trestného činu, pričom v takom prípade by nebolo možné vziať dva krát na znak trestnosti tú istú skutkovú okolnosť (spáchanie niektorého skutku ako priestupku), pričom P1 a P2 by vytvorili jeden skutok a jeden trestný čin a nemohli by byť použité na definovanie k P3 ako druhému trestnému činu. P3 v žiadnom prípade k P1 alebo P2 nemôže založiť trestný čin aj podľa ods.3 písm. b) Trestného zákona nakoľko nespĺňa skutkovú definíciu „takého činu a činu“. Mám za to, že P3 je len priestupkom. Obdobne by tomu bolo aj v prípade, ak by P1 bolo mimo 12 mesačnej doby, takže len P2 by mohlo k P3 vytvoriť trestný čin, avšak mám za to, že ak P2 bolo ako skutok znakom trestného činu k P1, potom nemôže byť ako základ priestupkovej recidívy posudzované ako znak skutkovej podstaty opakovane, nakoľko by priťažilo ako znak tomu istému páchateľovi opakovane (ne bis in dem). Prax prináša aj obdobné príklady, ale ako som už uviedol je tomu tak len preto, že znakom základnej skutkovej podstaty je priestupková recidíva, ktorá by nemala byť znakom základnej skutkovej podstaty, a ak ňou už je mala by byť dostatočne zákonne definovaná.
7. Stručný exkurz na procesnú problematiku v rámci dokazovania a dôkazu
Doterajšia trestno procesná prax jasne deklaruje, že tento trestný čin tvorí významnú časť nápadu trestnej činnosti, pričom obdobne jeho objasnenosť a dokumentovanie je pre orgány činné v trestnom konaní pomerne zjednodušené, nakoľko množinu páchateľ tvoria predovšetkým osoby bez domova, resp. nemajetné osoby často s minimálnym stupňom právneho uvedomenia a podobne. Samozrejme, že táto skutočnosť nie je všeobecná, ale v pomere k tejto trestnej činnosti je možné ju nastaviť ako pravidlo, resp. ako „kriminalisticko relevantnú skutočnosť“. V tejto súvislosti je nutné len naznačiť exkulpačné procesné možnosti obvineného a samotnej obhajoby v takýchto skutkoch. Okrem spomenutých skutočností vo vzťahu k zahladeniu odsúdenia, za tzv. prvý priestupok (pred spáchaním druhého priestupku), ktorý by mal znamenať neposudzovanie osoby po spáchaní druhého priestupku ako postihnutej osoby je nutné spomenúť, že väčšina priestupkov je páchaná v predajniach potravín (uzavretých priestoroch), ktoré sú monitorované kamerovými a zabezpečovacími prostriedkami. V trestnom konaní sa preto používa ako dôkaz, tzv. videozáznam (záznam z CD) z predmetného monitorovania, ktorý však treba aj v rámci obhajoby posúdiť v kontexte, či je zákonným dôkazom v zmysle § 119 ods.2 Trestného poriadku (prvá alinea), pričom je potrebné zákonnosť posúdiť v zmysle zákona č. 166/2003 Z.z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno – technických prostriedkov (§2 ods.7 zákona č. 166/2003 Z.z.) a v zmysle § 10 ods.7 zákona č. 428/2002 Z.z. o ochrane osobných údajov a skúmanie, či priestor je označený ako monitorovaný. Rovnako je potrebné posúdiť prípadné obmedzenia osobnej slobody osôb zadržaných ako podozrivé a ich následné osobné prehliadky zákona č. 473/2005 Z.z. o súkromnej bezpečnosti a samozrejme Trestnému poriadku. Okrem uvedeného je nutné postupovať a podrobiť zákonnosti aj použitie prostriedkov na zaistenie osoby a vecí podľa osobitných zákonov v kontexte k zásade prednosti a zásade špeciality v rámci postupu podľa Trestného poriadku.
8. Zvýhodňovanie vecí a zásada rovnosti v skutkových podstatách krádeže
V minulosti bol podrobený kritike odbornej verejnosti, tzv. farmársky zákon, ktorý do ods.2 trestného činu krádeže zaviedol nesystémovo a len za účelom dosiahnutia asi „politických bodov“ ustanovenie, ktorého podstaty spočívala v zvýhodnení určitých vecí a ich ochrany pred inými vecami. V kontexte vnímaného ods.2 ako základnej skutkovej podstaty krádeže, ktorá definovala závažnosť bez potrebnej škody v ods.2 inými skutočnosťami v časti objektívnej stránky, a to v písm. a)osobitným spôsobom konania vlámaním, v písm. b) rovnako osobitným spôsobom konania násilím po čine a v písm. c) vec, ktorú má iný na sebe a lebo pri sebe. Z uvedeného vyplýva, že okrem objektu v podobe majetku je porušený alebo ohrozený aj iný objekt najmä domová sloboda, osobná sloboda a pod. Práve táto skutočnosť zakladá zvýšenú mieru závažnosti a kladie ju na roveň následku v podobe potrebnej škody, pričom aj bez znaku škody sa považuje za protiprávne konanie pri naplnení formálnych znakov bez ohľadu na škodu, a aj preto je ods.2 základnou skutkovou podstatou (rovnako pre diferenčný prvok v časti objektu a objektívnej stránky v porovnaní s ods.1).
Obdobne nesystémové bolo aj zavedenie ods. e), ktorý má svoju podstatu skutkovej podstaty rovnako v zvýhodnení určitej skupiny vecí. Porovnaním ods. a) až c) a ods. d) a ods. e) je nepochybné, že v ods. d) a ods. e) je miera závažnosti založená výlučne len na zvýhodnení určitej skupiny vecí, ktoré majú pre zákonodarcu takú spoločenskú hodnotu, že ich ochranu vlastníckeho práva zvýraznil ochranou a definovaním ich odcudzenia ako trestného činu (bez ohľadu na škodu), pričom pri ods. a) až ods. c) je nutné, aby sa k trestnosti pridružilo aj porušenia, resp. ohrozenie aj iných objektov okrem majetku.
Kumulácia iných objektov a ich ochrana v základnej skutkovej podstate (okrem vylúčenia jednočinného súbehu) môže opodstatnene znamenať povýšenie týchto znakov ako trestný čin. Zvýhodnenie len niektorých vecí a ich povýšenie (ich ochrana) na trestný čin sa javí ako nerovné a nespravodlivé pri porovnaní ochrany vlastníkov zvýhodnených vecí a nezvýhodnených vecí), pričom rovnosť pred zákonom v časti ochrany ich vlastníckeho práva prostriedkami trestného práva u týchto skupín vlastníkov vecí by sme hľadali márne.
Vynára sa v súvislosti s vyššie uvedeným aká je podstata závažnosti pri trestnom čine podľa písm. f)?! Jeho podstata tkvie a spočíva len v priestupkovej recidíve a úplne sa vymyká materiálnemu základu ods.2 pri trestnom čine krádeže ako základnej skutkovej podstaty, avšak k jednotlivým zdôvodneniam sa nebudem vracať, nakoľko som ich rozvinul už v tomto článku na inom mieste.
9. § 125 ods.2 Trestného zákona?
V rámci definovania ods. 2 ako základnej skutkovej podstaty mi nedá nespomenúť, že určité výkladové problémy môže činiť ustanovenie § 125 ods.2 Trestného zákona v zmysle ktorého, „ak tento zákon v osobitnej časti vyžaduje v základnej skutkovej podstate spôsobenie škody ako majetkový následok trestného činu a neuvádza jej výšku, má sa za to, že musí byť spôsobená aspoň škoda malá“. Podstatné pre správny výklad tohto ustanovenia vo vzťahu k ustanoveniam uvedeným v osobitnej časti Trestného zákona je zodpovedania otázky, kedy tento zákon (Trestný zákon) v osobitnej časti vyžaduje v základnej skutkovej podstate spôsobenie škody ako majetkový následok ... ? Je potrebné vedieť, ako zákonodarca definuje, najmä gramaticky v základnej skutkovej podstate, že je potrebné spôsobenie škody, ak to expressis verbis neuvádza v samotnej základnej skutkovej podstate, napríklad ako je tomu pri trestnom čine krádeže podľa § 212 ods.1 Trestného zákona. Ako teda zákonodarca uvádza, že je potrebná v základnej skutkovej podstate škoda ak to neuvádza presnou špecifikáciou následku ako znaku skutkovej podstaty trestného činu?
V osobitnej časti Trestného zákona sú skutkové podstaty, ktoré majú v základnej skutkovej podstate vyjadrenú škodu bez definičného prvku jej výšky, avšak súčasne je táto škoda aj obligatórnym znakom ako pohnútka subjektívnej stránky skutkovej podstaty. Ide napríklad o trestný čin podľa § 197 ods.1 Trestného zákona, § 227 ods.1 Trestného zákona, § 247 ods.1 Trestného zákona, § 266 ods.1 Trestného zákona a pod. V prípade, ak je v základnej skutkovej podstate škoda (majetkový prospech) ako pohnútka alebo motív a je tak obligatórnym znakom skutkovej podstaty neznamená to súčasne a bezpredmetne aj majetkový následok trestného činu. Iná konštalácia skutkovej podstaty je napríklad u trestného činu podľa § 267 písm. c)Trestného zákona, kde je jedným z následkov aj majetkový prospech. Tento majetkový prospech je podľa mňa potrebné odlišovať od pojmu úplatok pri trestných činoch korupcie. Výkladom § 125 ods.2 Trestného zákona by bolo možné dospieť k záveru, že predmetný majetkový prospech musí byť aspoň vo výške malého rozsahu (malej škody). V Trestnom zákone absentuje základná skutková podstata, ktorá by priamo definovala spôsobenie len škody bez súčasného definovania jej výšky, pričom škoda (prospech) by bola len jediným majetkovým následkom trestného činu.
Niektoré základné skutkové podstaty sú koncipované tak, že v základnej skutkovej podstate škoda úplne absentuje a v kvalifikačnej skutkovej podstate je už škoda väčšia. Takýmto ustanovením je napríklad § 246 ods.1 a nasl. Trestného zákona. Natíska sa otázka, že ak je napríklad toto ustanovenie Trestného zákona (je ich však viac) zaradené medzi trestné činy proti majetku, kde primárnym objektom je najmä cudzí majetok (cudzia vec a vlastníctvo), či sa neprezumuje a nepredpokladá v základnej skutkovej podstate spôsobenie škody a tým s použitím § 125 ods.2 Trestného zákona spôsobenie aspoň škody malej. Justičná prax používa v tomto smere len výklad slovný a gramatický, pričom v takýchto základných skutkových podstatách nevyžaduje spôsobenie škody aj napriek tomu, že výkladom systematickým a logickým by bolo možné dospieť k tomu, že ak základná skutková podstata obsahuje najmä atribúty poškodenia alebo použitia cudzej veci a súčasne je zaradená takáto skutková podstata medzi trestné činy, kde hlavným objektom je cudzia vec a majetok, bolo by na mieste použitie § 125 ods.2 Trestného zákona.
Tomuto výkladu zodpovedá aj to, že v osobitnej časti Trestného zákona sa nevyskytujú základné skutkové podstaty, ktoré by ako následok definovali spôsobenie škody bez súčasného definovania výšky, najmä malej. Načrtnuté interpretačné pravidlo by v našom kontexte ustanovenia § 212 ods.2 Trestného zákona spôsobilo, že ods.2 je z hľadiska osobitnej objektívnej stránky vo vzťahu k ods.1 základnou skutkovou podstatou, ktorá však s použitím ustanovenia § 125 ods.2 Trestného zákona a s použitím logického a systematického výkladu a výkladu a contario obsahovalo ako obligatórny znak následok v podobe spôsobenia škody malej. Ako som už spomenul takýto výklad vzhľadom na zaužívanú súdnu prax odvážnym pokusom o vyvrátenie zaužívanej teórie (aj praxe), ale svoje hmotnoprávne jadro nepochybne obsahuje. Použitím historického výkladu dospejeme k záveru, že obdobné legálne výkladové pravidlo Trestný zákon účinný do 31.12.2005 nepoznal. Ak by sme sa priklonili k zaužívanému výkladu, potom sa natíska otázka aký význam má interpretačné pravidlo ustanovené v § 125 ods.2 Trestného zákona? Legálne interpretačné pravidlá zákonodarca zaviedol a pozná ich súdna prax najmä ako právne prostriedky výkladu viacerých skutkových podstát a nemalo by ísť o pravidlo, ktoré sa nedá použiť, resp. sa dá použiť len pre veľmi obmedzenú množinu skutkových podstát. Mám za to, že ak § 125 ods.2 Trestného zákona nie je použiteľný u všetkých základných skutkových podstát trestných činov, kde je jedným z objektov alebo jediným objektom majetok (cudzia vec), potom sa vymyká svojmu účelu.
10. Návrat k analógii práva (záver)
Na záver sa len stručne vrátim trocha perfektnejšie k samotnému ustanoveniu § 212 ods.2 písm. f) Trestného zákona vo vzťahu k § 128 ods.5 Trestného zákona (posledná veta). Predmetné ustanovenie § 128 ods.5 Trestného zákona sa používa v širšom kontexte ako len vo vzťahu k § 212 ods.2 písm. f) Trestného zákona. Ide napríklad o ustanovenie § 176 Trestného zákona, § 252 Trestného zákona, ustanovenie § 289 Trestného zákona a pod. Ako som už uviedol mám za to, že v rámci zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov je potrebné vzhľadom na absenciu inštitútu zahladenia sankcie (opatrenia) použiť výklad analógiou práva. Analógia v trestnom práve hmotnom nie je prípustná len v prípade, ak sa ňou rozširujú podmienky trestnosti a trestov. V naznačenej právnej úvahe sa však analógia práva použije pri inštitúte zahladenia uloženej sankcie alebo opatrenia. Podľa môjho názoru nie je možné súhlasiť s právnym názorom, že zahladenie sankcie pre účely definovania trestnosti (trestného činu) v priestupkovom práve neexistuje. Takýto výklad by spôsobil v prvom rade nepoužiteľnosť ustanovenia § 128 ods.5 Trestného zákona a v druhom rade by zakladal rozširovanie podmienok trestnosti. Vzhľadom na uvedené mám za to, že analógia v rámci použitia inštitútu zahladenia sankcie (opatrenia) je v kontexte priestupkového a trestného práva možná a nutná, nakoľko je znakom základnej skutkovej podstaty trestného činu krádeže podľa § 212 ods.2 písm. f) Trestného zákona k § 128 ods.5 Trestného zákona.
Pri tomto druhom výklade je nutné si uvedomiť, že štát má povinnosť formulovať ustanovenia právnych predpisov čo možno najpresnejšie (bez pochybností), a ak tak neučiní (alebo nedokáže urobiť), nastal právny problém (výkladový) výlučne na jeho strane a ťarchu, vo sfére jeho dominantného vplyvu (normotvorného a aplikačného). Nedôslednosť a nepresnosť štátu pri tvorbe právnych noriem je preto potrebné vykladať vždy a výlučne len na ťarchu štátu, pričom medzi výkladom, ktorý je vhodný pre štát a výkladom, ktorý je vhodný pre adresáta právnej regulácie (v danom prípade páchateľa) sa musí zvoliť vždy bezvýhradne druhá možnosť v zmysle výkladu a ústavnej argumentácie argumentu in dubio mitius, v zmysle ktorého určité ustanovenia noriem majú byť v pochybnostiach interpretované miernejšie, t.j. v prospech adresáta mocenského pôsobenia štátu - páchateľa, pričom tento argument má svoje uplatnenie aj vo sféra verejného práva, osobitne v práve trestnom, či už procesnom alebo hmotnom, alebo priestupkovom teda tam, kde sa jednostranne štátom zasahuje do sféry fyzických a právnických osôb.
Podľa môjho názoru iný výklad (korešpondujúci s názorom, že sankcia uložená v priestupkovom práve sa nezahladzuje) je v rozpore s uvedenými výkladovými pravidlami a znamenal by zavedenie zásady „v pochybnostiach výkladu normy v prospech štátnej moci“, čím by bol porušený základný princíp a zásada vzťahu jednotlivca a štátu v právnom štáte. V právnom štáte nesmie súd napravovať pochybenie zákonodarcu (ak sa domnieva, že ide o pochybenie, resp. nemal by tak činiť) najmä pri formulácii právnych predpisov a vypĺňaní medzier práva, a to interpretáciou (dotváraním práva), ktorá zmení (dotvorí) text právneho predpisu tak, aby bol pre štát výhodný alebo vhodnejší založením rozšírenia trestnosti, ale na strane druhej takýto postup vyplnením medzier práva a použitím právnej analógie je možný, ak je v prospech páchateľa. Do popredia sa však pri takomto výklade dostáva aj zásada nullum crimen sine lege, ktorú však v posudzovanom prípade predstavuje aj ustanovenie § 128 ods.5 Trestného zákona k samotnému ustanoveniu § 212 ods.2 písm. f) Trestného zákona, a preto neznamená vylúčenie právneho názoru a výkladu uvedeného vyššie v texte. Na záver je preto potrebné si položiť otázku, či je možné, aby súd použil v takomto rozsahu a spôsobom analógiu v prospech páchateľa?! Z môjho pohľadu obhajcu je odpoveď na túto otázku: nepochybne áno aj z dôvodu, že takýto výklad (ktorý nekorešponduje s doteraz zaužívanou súdnou praxou)je vždy v prospech obvineného.
Diskusia
Najčítanejšie články
článok prináša analýzu znakov prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a venuje pozornosť aj problematike, do akej miery je prípustná kritika najmä verejne činných osôb.
výťah z prednášky uskutočnenej dňa 09.05.2013 v Omšení
cieľom článku bolo poukázať na manévrovací priestor obhajoby pri výkone obhajoby osôb obvinených z trestných činov najmä s drogovým prvkom.