Od podozrenia k obvineniu, tŕnistá púť orgánov činných v trestnom konaní

 

Mi­ku­láš Lé­vai

Od po­doz­re­nia k ob­vi­ne­niu, tŕn­istá púť or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní

V ap­li­kač­nej praxi sa ne­raz stá­va, že po­lí­cia dis­po­nu­je ope­ra­tív­ny­mi in­for­má­cia­mi o pá­cha­te­ľo­vi skut­ku, av­šak dô­kaz­ná si­tuácia skrát­ka ne­pos­ta­ču­je na to, aby pro­ti ta­kej­to oso­be bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie. Ta­ké­to in­for­má­cie sa­mé o se­be to­tiž nes­ta­čia na vzne­se­nie ob­vi­ne­nia pro­ti po­doz­ri­vé­mu.Je pre­to úlo­hou or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní (ďa­lej už len ,,OČTK“) prek­le­núť hra­ni­cu me­dzi oby­čaj­ným po­doz­re­ním a ob­vi­ne­ním za­bez­pe­če­ním dos­ta­toč­né­ho množ­stva dô­ka­zov, prí­pad­ne dô­ka­zov ta­kej si­ly ale­bo lo­gic­kej pos­tup­nos­ti, kto­ré bu­dú pos­ta­čo­vať na vzne­se­nie ob­vi­ne­nia vo­či kon­krét­nej oso­be.

Na úvod toh­to člán­ku je pot­reb­né pou­ká­zať na práv­ny prin­cíp ne­mo te­ne­tur se ip­sum ac­cu­sa­re (nik­to nie je po­vin­ný ob­vi­ňo­vať sám se­ba). Ide o prin­cíp, kto­rý má his­to­ric­ký pô­vo­deš­te z ob­do­bia sta­ro­ve­ku.Je­ho práv­ne ukot­ve­niev sú­čas­nos­ti vy­plý­va z ce­lé­ho ra­du práv­nych do­ku­men­tov, napr. z čl. 37 ods. 1 a čl. 40 ods. 4 Lis­ti­ny zá­klad­ných práv a slo­bôd, čl. 6 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd  ale­bo z §34 Tres­tné­ho po­riad­ku (ďa­lej už len ,,TP“).

Je­ho zmys­lom je chrá­niť ob­vi­ne­né­ho pred bez­práv­nym do­nu­co­va­ním zo stra­ny štát­nych or­gá­nov a tým pris­pie­vať k za­is­te­niu spra­vod­li­vé­ho pro­ce­su. Prá­vo nep­ris­pie­vať k vlas­tné­mu ob­vi­ne­niu sa v pr­vom ra­de tý­ka reš­pek­to­va­nia vô­le ob­vi­ne­né­ho ml­čať, ako aj nep­ris­pieť ku svoj­mu ob­vi­ne­niu a us­ved­če­niu iným ak­tív­nym ko­na­ním[1]. Ten­to prin­cíp pl­ne reš­pek­tu­je­me. Má­me však za to, že je zo stra­ny OČTK nie­ke­dy až ab­sur­dne bez­bre­ho ap­li­ko­va­ný v praxi, čo spô­so­bu­je, že sa ne­ve­dom­ky dos­tá­va­jú na stra­nu ob­ha­jo­by v TP.

Cie­ľom člán­ku nie je po­núk­nuť vy­čer­pá­va­jú­ci poh­ľad na všet­ky even­tuál­ne mož­né si­tuácie, kto­ré sa mô­žu v praxi ob­ja­viť. Pre­to sa bu­de­me ve­no­vať vop­red de­ter­mi­no­va­ným si­tuáciám, kto­ré spo­čí­va­jú v pá­cha­te­ľom priz­na­ní sa ale­bo ak sa pá­cha­teľ svo­jím či­nom ,,poch­vá­li“ ďal­šej oso­be.

In­šti­tút po­doz­ri­vé­ho pod­ľa §85 TP je v sú­čas­nej práv­nej úp­ra­ve stá­le spo­je­ný so za­dr­ža­ním.[2]Teó­rií oko­lo tak­to nas­ta­ve­né­ho kon­cep­tu po­doz­ri­vé­ho bo­lo na­pí­sa­ných už mno­ho,pre­to sa im ne­bu­de­me bliž­šie ve­no­vať, nie je to úče­lom toh­to člán­ku.

V za­dr­ža­ní sú in­kor­po­ro­va­né dô­vo­dy väz­by, čo zna­me­ná, že ak chce OČTK vy­po­čuť po­doz­ri­vé­ho, mu­sí exis­to­vať as­poň je­den dô­vod väz­by vo vzťa­hu k po­doz­ri­vé­mu. Ďal­ším kro­kom je po­tom po­doz­ri­vé­ho za­dr­žať, či­že vy­ko­nať fak­tic­ký za­is­ťo­va­cí úkon, kto­rým sa ob­me­dzí je­ho osob­nú slo­bo­du. Zdô­raz­ňu­je­me, že pos­tup, kto­rý sa v praxi nie­ke­dy up­lat­ňu­je, že vý­sluch po­doz­ri­vej oso­by sa vy­ko­ná na zá­pis­ni­cu o vý­slu­chu sved­ka, po­va­žu­je­me  už od za­čiat­ku za nes­práv­ny a ta­ký­to pos­tup neschva­ľu­je­me.

Iný sce­nár nas­tá­va, ak dô­vo­dy väz­by neexis­tu­jú. Pod­ľa náš­ho ná­zo­ru je ove­ľa prí­pus­tnej­šie, ak sa po­doz­ri­vá oso­ba s vop­red da­ným súh­la­som pro­ku­rá­to­ra ,,for­mál­ne“ za­dr­ží a vy­po­ču­je sa na zá­pis­ni­cu o vý­slu­chu za­dr­ža­né­ho po­doz­ri­vé­ho, než ta­kú oso­bu vy­po­čú­vať v pos­ta­ve­ní sved­ka. Tým­to nech­ce­me ni­ko­ho na­bá­dať na po­ru­šo­va­nie zá­ko­na, tre­ba mať na pa­mä­ti, že po­va­ha náš­ho prí­pa­du spo­čí­va v tom, že po­doz­ri­vá oso­ba sa k svo­jej tres­tnej čin­nos­ti doz­ná­va a vy­tvá­ra tak pod­mien­ky pre spolu­prá­cu, nech už je jej mo­ti­vá­cia k doz­na­niu aká­koľ­vek.

S tak­to za­dr­ža­nou oso­bou sa da­jú nás­led­ne vy­ko­ná­vať aj ďal­šie úko­ny tres­tné­ho ko­na­nia. TP v §85 ods. 5 uvá­dza, že us­ta­no­ve­nia § 34, § 121 až 124 sa pri­me­ra­ne pou­ži­jú aj vte­dy, ak je za­dr­ža­ná oso­ba vy­po­čú­va­ná v ča­se, keď pro­ti nej eš­te ne­bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie.Čo zna­me­ná, že so za­dr­ža­nou oso­bou sa da­jú vy­ko­ná­vať dô­kaz­né pros­tried­ky, kto­ré sa da­jú ro­biť aj s ob­vi­ne­ním, napr. pre­hliad­ka te­la (§155 TP), pre­vier­ka vý­po­ve­de na mies­te (§158) ale­bo hla­so­vá skúš­ka (§160 TP).

Vý­po­veď ta­ké­ho­to za­dr­ža­né­ho po­doz­ri­vé­ho v spo­je­ní s ďal­ším dô­kaz­ným pros­tried­kom, prí­pad­ne iný­mi dô­kaz­mi, je pod­ľa náš­ho ná­zo­ru už dos­ta­toč­ným pod­kla­dom na vzne­se­nie ob­vi­ne­nia. Zdô­raz­ňu­je­me, že je na­naj­výš ne­vyh­nut­né, aby vý­po­veď po­doz­ri­vé­ho bo­la kon­fron­to­va­ná aj s iným dô­ka­zom. Tým sa ľah­šie pre­dí­de sta­vu, kto­rý mô­že nas­tať, ak oso­ba, kto­rá vy­po­ve­dá, pos­ta­ve­nie po­doz­ri­vé­ho len­pred­stie­ra.Ta­kú­to vý­po­veď mož­no bez­po­chy­by po­va­žo­vať za sú­lad­nú s prin­cí­pom ne­mo te­ne­tur se ip­sum ac­cu­sa­re.

V praxi sa však mô­že po­koj­ne stať, že k za­dr­ža­niu po­doz­ri­vé­ho ne­bu­de môcť dôjsť, pre­to­že sa po­doz­ri­vý ne­bu­de dať za­dr­žať. Nap­rík­lad sa bu­de na­chá­dzať vo vý­ko­ne väz­by pre iný sku­tok ale­bo sa bu­de na­chá­dzať vo vý­ko­ne tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy, prí­pad­ne ne­bu­dú exis­to­vať žiad­ne dô­vo­dy väz­by. Čo sa dá ro­biť v ta­kom prí­pa­de si načr­tne­me v ďal­šej čas­ti člán­ku.

Než sa k to­mu dos­ta­ne­me, pred­stav­me si pred­tým eš­te si­tuáciu, že pá­cha­teľ sa svo­jím tres­tným či­nom ,,poch­vá­li“ ďal­šej oso­be. Dos­tá­va sa ta­ká­to oso­ba do pos­ta­ve­nia sved­ka? Pod­ľa náš­ho ná­zo­ru áno a OČTK by ma­li pri ta­kej­to oso­be siah­nuť po vý­slu­chu sved­ka a ta­kú­to oso­bu vy­po­čuť.

Ta­ká­to vý­po­veď sa­ma o se­be by však ne­ma­la byť je­di­ným ar­gu­men­tom od­ôvod­ne­nia uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia. Ma­la by sa kon­fron­to­vať s iný­mi dô­kaz­mi, napr. ob­hliad­kou ale­bo ka­me­ro­vým zá­zna­mom. Ak by to­tiž vý­po­veď ta­ké­ho­to sved­ka ko­reš­pon­do­va­la s iným dô­ka­zom, prí­pad­ne dô­kaz­mi, bo­lo by mož­né ta­kú­to re­ťaz dô­ka­zov po­va­žo­vať za dos­ta­ču­jú­cu na vzne­se­nie ob­vi­ne­nia. Je to z to­ho dô­vo­du, že ak by sve­dok vo svo­jej vý­po­ve­di vy­po­ve­dal ta­ké sku­toč­nos­ti, kto­ré mo­hol ve­dieť iba pá­cha­teľ či­nu, exis­tu­je pred­pok­lad, že pá­cha­teľ sa nao­zaj to­mu­to sved­ko­vi ,,poch­vá­lil“ a sve­dok pre­to ho­vo­rí prav­du.

Tre­ba však roz­li­šo­vať, po­kiaľ ide o for­my tres­tné­ho ko­na­nia, aký pos­tup OČTK zvo­lia.Pri vy­šet­ro­va­ní, ako jed­nej z fo­riem tres­tné­ho ko­na­nia, je pot­reb­né ta­ké­ho­to sved­ka vy­po­čuť vý­luč­ne na zá­pis­ni­cu o vý­slu­chu sved­ka. TP v §127 ods. 1 vy­me­dzu­je po­vin­nosť sved­čiť tak, že kaž­dý je po­vin­ný dos­ta­viť sa na pred­vo­la­nie OČTK a sú­du a vy­po­ve­dať ako sve­dok o tom, čo mu je zná­me o tres­tnom či­ne a o pá­cha­te­ľo­vi ale­bo o okol­nos­tiach dô­le­ži­tých pre tres­tné ko­na­nie. Na dru­hej stra­ne sa o kaž­dom úko­ne tres­tné­ho ko­na­nia spí­še, a to spra­vid­la pri úko­ne ale­bo bez­pros­tred­ne po ňom, zá­pis­ni­ca, kto­rej ob­li­ga­tór­ne ná­le­ži­tos­ti sú us­ta­no­ve­né v §58 ods. 1 písm. a) až f) TP.

Po­kiaľ ide o skrá­te­né vy­šet­ro­va­nie, TP sí­ce pri­ka­zu­je pos­tu­po­vať pod­ľa us­ta­no­ve­ní o vy­šet­ro­va­ní, av­šak pri­púš­ťa aj od­chýl­ky.TP úpl­ne jas­ne uvá­dza[3], že vý­sluch sved­ka sa vy­ko­ná len vte­dy, ak ide buď o neo­pa­ko­va­teľ­ný úkon, neod­klad­ný úkon ale­bo ak ide o sved­ka, kto­rý bol osob­ne prí­tom­ný pri pá­cha­ní tres­tné­ho či­nu. Vo všet­kých  os­tat­ných prí­pa­doch vy­žia­da iba vy­svet­le­nie, o kto­rom spí­še zá­znam. Ta­ký­to zá­znam má pre­to v tom­to štá­diu ko­na­nia úpl­ne rov­na­kú práv­nu si­lu, ako ke­by iš­lo o vý­sluch sved­ka na zá­pis­ni­cu, kto­rá by ob­sa­ho­va­la pou­če­nie, vlast­ný pre­jav sved­ka tak ako vní­mal sku­toč­nos­ti o skut­ku, prí­pad­ne ďal­šie dopl­ňu­jú­ce otáz­ky.

V pred­chá­dza­jú­cej čas­ti člán­ku sme si načrt­li si­tuáciu, že pá­cha­teľ sa chce priz­nať k svo­jim skut­kom, av­šak nie je mož­né ho vy­po­čuť ako za­dr­ža­né­ho po­doz­ri­vé­ho, pre­to­že ne­mô­že byť za­dr­ža­ný, na­koľ­ko sa napr. na­chá­dza vo vý­ko­ne väz­by ale­bo vo vý­ko­ne tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy ale­bo neexis­tu­jú dô­vo­dy väz­by.

V ta­kom prí­pa­de by ma­li na scé­nu tres­tné­ho ko­na­nia nas­tú­piť po­li­caj­ti, napr. ope­ra­tív­ci a ,,stať sa sved­ka­mi“. Ak sa chce pá­cha­teľ priz­nať, nech je už je­ho mo­ti­vá­cia aká­koľ­vek, mal by im po­roz­prá­vať ,,ako to nao­zaj bo­lo“. Po­li­cajt si o tom mô­že kľud­ne spí­sať zá­znam (nie zá­znam pod­ľa §17a zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re). Ope­ra­tí­vec sa tak­to dos­tá­va do pos­ta­ve­nia sved­ka a OČTK mô­žu pos­tu­po­vať pod­ľa už skôr načr­tnu­té­ho pos­tu­pu pri sved­koch.

V člán­ku sme načrt­li nao­zaj len ob­me­dze­ný po­čet si­tuá­cií, kto­ré mô­že ap­li­kač­ná prax vo svo­jom kaž­do­den­nom ži­vo­te pri­niesť. Aj na­priek to­mu mož­no po­koj­ne kon­šta­to­vať, že ap­li­ká­cia prá­va vy­ža­du­je od op­ráv­ne­ných osôb ši­ro­ký­dia­pa­zón ve­do­mos­tí a skú­se­nos­tí, aby bo­li vo svo­jej čin­nos­ti ús­peš­ní.

 

 

 

Diskusia