Zakázané metódy výsluchu

 
V zbor­ní­ku Na křižo­vat­kách prá­va. Poc­ta Ja­nu Mu­si­lo­vi k 70. na­ro­ze­ni­nám. Vy­dá­ní 1. Pra­ha: C.H.Beck, 2011 s. 205 – 217 bol uve­rej­ne­ný veľ­mi za­ují­ma­vý prís­pe­vok od JUDr. Jo­ze­fa Kuch­tu s náz­vom „Za­ká­za­né me­to­dy vý­sle­chu a do­nu­ce­ní k vý­povědím v čes­kém pro­ces­ním tres­tním prá­vu“.

Autor príp­sev­ku vy­chá­dza zo zne­nia us­ta­no­ve­nia § 89 ods. 3 čes­ké­ho tres­tné­ho po­riad­ku, kto­rý je ob­do­bou us­ta­no­ve­nia náš­ho § 119 ods. 4 Tr. por., pod­ľa kto­ré­ho dô­ka­zy zá­ska­né ne­zá­kon­ným do­nú­te­ním ale­bo hroz­bou ne­zá­kon­né­ho do­nú­te­nia sa nes­mú pou­žiť v ko­na­ní s tým, že do­nú­te­nie mô­že mať akú­koľ­vek po­do­bu, pôj­de naj­mä o fy­zic­ké do­nú­te­nie (ná­si­lie) ta­kej in­ten­zi­ty, aby vie­dlo k zís­ka­niu dô­ka­zu pro­ti vô­li inej oso­by vo­či kto­rej do­nú­te­nie sme­ru­je. Po­dob­né zá­ve­ry pla­tia aj pre hroz­bu ne­zá­kon­ným do­nú­te­ním, kto­ré pred­sta­vu­je skôr psy­chic­ké pô­so­be­nie na vô­ľu oso­by, od kto­rej bol dô­kaz zís­ka­ný (len pre úpl­nosť mož­no uviesť, že v slo­ve­nes­kom Tres­tnom po­riad­ku je zá­kaz do­nú­te­nia ob­vi­ne­né­ho k priz­na­niu, či vý­slu­chu vy­slo­ve­ne zdô­raz­ne­ný aj v § 201 ods. 4 Tr. por.).

A/ dô­ka­zy zís­ka­né mu­če­ním

Autor mu­če­nie de­fi­nu­je za po­mo­ci Do­ho­vo­ru pro­ti mu­če­niu a iné­mu kru­té­mu, ne­ľud­ské­mu za­ob­chá­dzaniu či po­ni­žu­jú­ce­mu za­ob­chá­dzaniu ale­bo tres­ta­niu tak, že mu­če­ním je kaž­dé ko­na­nie, kto­rým je člo­ve­ku spô­so­bo­va­ná úmy­sel­ne bo­lesť ale­bo te­les­né, či du­šev­né utr­pe­nie. Na to nad­vä­zu­je člá­nok 3 a 6 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a slo­bôd, kto­ré za­kot­vu­je prá­vo na zá­kon­né zís­ka­nie dô­ka­zov a na spra­vod­li­vý pro­ces.

Autor pri­po­mí­na, že Európ­sky do­ho­vor však sám nes­ta­no­vu­je žiad­ne pra­vid­lá oh­ľad­ne prí­pus­tnos­ti dô­ka­zov a pre­ne­chá­va ich tvor­be ná­rod­ných zá­ko­no­darstiev. Úlo­hou Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va te­da nie je ur­čo­vať prí­pus­tnosť, či nep­rí­pus­tnosť dô­ka­zov a vi­nu pá­cha­te­ľa, ale spra­vod­li­vosť ko­na­nia ako cel­ku. Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va pri­tom roz­li­šu­je tri zá­kla­de­né si­tuácie:

1) pou­ži­tie ná­si­lia pri vý­slu­chu za úče­lom vy­nú­te­nia priz­na­nia je ab­so­lút­ne nep­rí­pus­tné. Aj za naj­ťaž­ších okol­nos­tí, ako je boj pro­ti te­ro­riz­mu ale­bo or­ga­ni­zo­va­né­mu zlo­či­nu, Do­ho­vor ab­so­lút­ne za­ka­zu­je mu­če­nie a ne­ľud­ské, či po­ni­žu­jú­ce za­ob­chá­dzanie a nep­ri­púš­ťa žiad­nu vý­nim­ku a to ani v prí­pa­de ve­rej­né­ho oh­ro­ze­nia štát­nej exis­ten­cie. Us­ved­ču­jú­ce dô­ka­zy zís­ka­né po­mo­cou ná­si­lia, bru­ta­li­ty ale­bo iných fo­riem za­ob­chá­dzania, kto­ré je mož­né cha­rak­te­ri­zo­vať ako mu­če­nie by pod­ľa Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va  nik­dy ne­ma­li slú­žiť ako dô­ka­zy preu­ka­zu­jú­ce vi­nu ob­vi­ne­né­ho bez oh­ľa­du na ich dô­kaz­nú hod­no­tu.

2) pou­ži­tie dô­ka­zov, kto­ré bo­li zís­ka­né ne­pria­mo v dôs­led­ku po­ru­še­nia člán­ku 3 Do­ho­vo­ru (tzv. plo­dy z ot­rá­ve­né­ho stro­mu) ve­dú k dom­nien­ke, že bo­lo po­ru­še­né prá­vo na spra­vod­li­vý pro­ces a Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va skú­ma, či a v akom roz­sa­hu bo­lo ko­na­nie spra­vod­li­vé ako ce­lok (mož­no tu uviesť, že ak by tzv. plo­dy z ot­rá­ve­né­ho stro­mu bo­li v ko­na­ní je­di­ným, či hlav­ným us­ved­ču­jú­cim dô­ka­zom vi­ny ob­vi­ne­né­ho, zrej­me by ne­bo­lo mož­né kon­šta­to­vať, že ko­na­nie vo­či ob­vi­ne­né­mu bo­lo ako ce­lok spra­vod­li­vé a na ta­kých­to dô­ka­zoch by ne­ma­lo byť za­lo­že­né roz­hod­nu­tie o vi­ne ob­vi­ne­né­ho).

3) pou­ži­tie dô­ka­zov, kto­ré bo­li zís­ka­né v dôs­led­ku po­ru­še­nia iných práv za­ru­če­ných Do­ho­vo­rom, ne­mu­sí auto­ma­tic­ky zna­me­nať po­ru­še­nie člán­ku 6 Do­ho­vo­ru a vždy bu­de zá­le­žať na kon­krét­nych okol­nos­tiach prí­pa­du (aj tu však mož­no do­dať, že ak bol je­di­ným, či hlav­ným dô­ka­zom vi­ny ob­vi­ne­né­ho dô­kaz zís­ka­ný po­ru­še­ním práv za­ru­če­ných Do­ho­vo­rom, ne­bo­lo by mož­né kon­šta­to­vať spra­vod­li­vosť pro­ce­su ako ce­lok).

Len pre úpl­nosť mož­no pri uve­de­nom vý­poč­te prís­pe­vok dopl­niť tak, že ťa­žis­ko­vým roz­hod­nu­tím Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va oh­ľad­ne nú­te­nia k vý­po­ve­di, či tzv. plo­dov z ot­rá­ve­né­ho stro­mu a prí­pus­tnos­ti ta­kých­to dô­ka­zov je roz­su­dok veľ­ké­ho se­ná­tu o sťaž­nos­ti č. 22978/05 z 01.06.2010 vo ve­ci Gaf­gen pro­ti Ne­mec­ku, v kto­rom sa súd pod­rob­ne za­obe­ral mož­nos­ťa­mi po­ru­še­nia člán­ku 3 a 6 Do­ho­vo­ru vo vzťa­hu k nú­te­niu ob­vi­ne­né­ho k vý­po­ve­di ako aj svo­ji­mi pred­chá­dza­jú­ci­mi roz­hod­nu­tia­mi v ob­dob­ných ve­ciach, či ju­di­ka­tú­rou iných sú­dov (iš­lo o veľ­mi zná­my prí­pad, v kto­rom sťa­žo­va­teľ vy­lá­kal je­de­nás­ťroč­né­ho chlap­ca do svoj­ho by­tu, kto­ré­ho tam usmr­til, nás­led­ne žia­dal od ro­di­čov chlap­ca vý­kup­né a pred­stie­ral, že chla­pec ži­je, pri­čom pri vy­zdvih­nu­tí vý­kup­né­ho bol za­dr­ža­ný. Po­lí­cia v dom­ne­ní, že chla­pec stá­le ži­je žia­da­la od sťa­žo­va­te­ľa in­for­má­ciu, kde sa chla­pec na­chá­dza, čo sťa­žo­va­teľ od­mie­tal po­ve­dať, na­po­kon mu je­den z po­li­caj­tov na po­kyn svoj­ho na­dria­de­né­ho poh­ro­zil spô­so­be­ním veľ­kej bo­les­ti, kto­rú mu spô­so­bí oso­ba na to špe­ciál­ne vy­ško­le­ná, po­kiaľ ne­vyz­ra­dí mies­to, kde sa chla­pec na­chá­dza. Zo stra­chu pred spô­so­be­ním bo­les­ti sťa­žo­va­teľ na­po­kon mies­to, kde sa na­chá­dza­la mŕtvo­la chlap­ca vy­zra­dil).

Autor ďa­lej v prís­pev­ku pou­ka­zu­je na prob­lém v tom, že nap­rík­lad pod mu­če­nie za za­hŕňa aj spô­so­bo­va­nie du­šev­né­ho utr­pe­nia (prí­pad­ne po­ni­žo­va­nia), av­šak chý­ba ich bliž­šia de­fi­ní­cia. Autor upo­zor­ňu­je, že neur­či­tosť de­fi­ní­cií mô­že spô­so­biť kom­pli­ká­cie aj pri ur­čo­va­ní hra­níc me­dzi mu­če­ním na jed­nej stra­ne a prí­pad­nmi ne­kom­for­tných pod­mie­nok vy­ko­ná­va­nia vý­slu­chu.

V tom­to sme­re autor pou­ka­zu­je aj na star­šiu ju­di­ka­tú­ru, kto­rá za­ka­zu­je vy­ko­ná­vať opa­ko­va­ne vý­sluch len za tým úče­lom, aby sa do­sia­hlo priz­na­nie ob­vi­ne­né­ho, ani opa­ko­va­ním vý­slu­chu nes­mie byť ob­vi­ne­ný k vý­slu­chu do­nu­co­va­ný (R 38/1968). Tak­tiež vy­ko­ná­va­nie vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho za zá­mer­ne vy­tvo­re­ných okol­nos­tí vý­raz­ne ne­priaz­ni­vo ov­plyv­ňu­jú­cich je­ho stav, nap­rík­lad vý­sluch bez­pros­tred­ne nas­le­du­jú­ci po dl­ho­do­bej es­kor­te ob­vi­ne­né­ho us­ku­toč­ňo­va­ný po dl­hú do­bu aj v noč­ných ho­di­nách za ak­tív­nej prí­tom­nos­ti väč­šie­ho poč­tu vy­po­čú­va­jú­cich je ne­do­vo­le­ným nát­la­kom na vô­ľu ob­vi­ne­né­ho (R 25/1990 – III)

K uve­de­né­mu autor za­ra­ďu­je aj ďal­šie ko­na­nia, kto­ré by moh­li napĺňať de­fi­ní­ciu mu­če­nia, či kru­té­ho a po­ni­žu­jú­ce­ho za­ob­chá­dzania a to:

- ob­me­dzo­va­nie osob­nej slo­bo­dy ob­vi­ne­né­ho v tem­nej mies­tnos­ti

- pri­pú­ta­nie ob­vi­ne­né­ho k za­ria­de­niu ús­tred­né­ho kú­re­nia (na dlh­šiu do­bu)

- vy­vo­lá­va­nie po­ci­tov stra­chu a bez­ná­de­je

- od­ňa­tie di­eťa­ťa út­le­ho ve­ku vy­po­čú­va­nej mat­ke

- dl­ho­do­bé svie­te­nie do tvá­re sil­ným sve­tel­ným zdro­jom

- od­op­re­tie pot­reb­ných lie­kov cho­rej oso­be,

- čas­té pre­ru­šo­va­nie spán­ku

Autor k tým­to prík­la­dom uvá­dza, že ne­mec­ká od­bor­ná teória ich po­va­žu­je za trýz­ne­nie.

B/ su­ges­tív­ne a kap­cióz­ne otáz­ky

V sú­vis­los­ti so su­ges­tív­ny­mi a kap­cióz­ny­mi otáz­ka­mi autor zdô­raz­ňu­je, že ich trest­ný po­ria­dok vo všeo­bec­nos­ti za­ka­zu­je, av­šak ich kon­krét­nej­šie ne­vy­me­dzu­je a ani ne­rie­ši prob­lém kon­trol­ných, spres­ňu­jú­cich, dopl­ňu­jú­cich a pri­po­mí­na­jú­cich otá­zok, kto­ré bež­ne ob­sa­hu­jú ur­či­tú su­ges­ciu a bez ich pou­ži­tia by väč­ši­na vý­slu­chov bo­la len povr­chná (v na­šom Tres­tnom po­riad­ku je zá­kaz su­ges­tív­nych a kap­cióz­nych otá­zok vy­slo­ve­ne sta­no­ve­ný v § 122 ods. 3 Tr. por. a § 132 ods. 2 Tr. por.).

Autor ďa­lej pou­ka­zu­je na to, že cie­ľom klam­li­vých otá­zok (kap­cióz­nych) je tvr­de­nie tzv. chy­tá­kov, t. j. ide o pred­stie­ra­nie ur­či­tých nep­rav­di­vých sku­toč­nos­tí, kto­ré ma­jú „chy­tiť“ ob­vi­ne­né­ho, či sved­ka, pri­nú­tiť ho k vý­po­ve­di, kto­rú vy­ko­nať nech­cel ale­bo chcel, ale iným spô­so­bom.

Klam­li­vé otáz­ky sú naj­čas­tiej­šie dvo­ja­ké­ho dru­hu a to skut­ko­vé­ho (dô­kaz­né­ho) a práv­ne­ho. K tým pr­vým mož­no za­ra­diť lži­vé tvr­de­nie, že vo­či ob­vi­ne­né­mu sved­čí ce­lý rad dô­ka­zov, že sa spolu­pá­cha­teľ priz­nal, že bol spolu­pá­cha­teľ za­dr­ža­ný, že na mies­te či­nu bo­li náj­de­né od­tlač­ky pr­stov ob­vi­ne­né­ho, že je vy­po­čú­va­ný vo ve­ci nez­ves­tnej oso­by, ho­ci už jej mŕtvo­la bo­la náj­de­ná a po­dob­ne.

K práv­nym klam­li­vým otáz­kam mož­no za­ra­diť lži­vé in­for­mo­va­nie vy­po­čú­va­né­ho, že je po­vin­ný vy­po­ve­dať pod hroz­bou ulo­že­nia san­kcie (tu by som do­dal, že ten­to spô­sob práv­ne­ho kla­ma­nia je na úze­mí SR po­mer­ne bež­ný, na­koľ­ko po­lí­cia čas­to vy­po­čú­va evi­den­tne po­doz­ri­vé oso­by v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­kov a pos­ky­tu­je im pou­če­nie ako sved­kom, t. j. že sú po­vin­ní vy­po­ve­dať a po­dob­ne, čím ich v pod­sta­te nú­ti, aby us­ved­čo­va­li sa­mi se­ba a pos­kyt­li o svo­jej čin­nos­ti dô­ka­zy ho­ci tak uro­biť ne­mu­sia). Ďalej sa sem za­ra­ďu­je in­for­mo­va­nie vy­po­čú­va­nej oso­by, že je­ho tres­tná zod­po­ved­nosť za­nik­la (nap­rík­lad, že prí­pad­né tres­tné stí­ha­nie je preml­ča­né), že sú spl­ne­né pod­mien­ky nut­nej ob­ra­ny, že ml­ča­nie je po­va­žo­va­né za priz­na­nie, že ak sve­dok ne­bu­de vy­po­ve­dať bu­de vza­tý do väz­by a po­dob­ne.

K uve­de­né­mu autor pri­po­mí­na aj ju­di­ka­tú­ru, kto­rá sta­no­vu­je, že je nep­rí­pus­tné, aby bol ob­vi­ne­ný pri kla­de­ní otá­zok za úče­lom dopl­ne­nia vý­po­ve­de ale­bo k od­strá­ne­niu roz­po­rov pres­ved­čo­va­ný, že je­ho vý­po­veď je nep­rav­di­vá a bol mu pred­kla­da­ný ná­zor vy­po­čú­va­jú­ce­ho s cie­ľom pris­pô­so­biť vý­po­veď ob­vi­ne­né­ho tak, aby bo­la v sú­la­de s iný­mi dô­kaz­mi (R 49/1968 – II).

Všet­ky uve­de­né spô­so­by kla­ma­nia vy­po­čú­va­nej oso­by sú sa­moz­rej­me nep­rí­pus­tné a za­ká­za­né, av­šak autor pou­ka­zu­je na niek­to­ré spor­né prí­pa­dy, keď vy­po­čú­va­jú­ci ve­do­me nek­la­me, ale sa len nes­práv­ne dom­nie­va, že ur­či­té sku­toč­nos­ti nas­ta­li a je pres­ved­če­ný, že tvr­de­né okol­nos­ti sú prav­di­vé. Pôj­de tu o kla­ma­nie ob­jek­tív­ne­ho cha­rak­te­ru, av­šak s ob­jek­tív­ne do­nu­co­va­cím účin­kom. Slo­bo­da vô­le vy­po­čú­va­né­ho je aj v ta­kých­to prí­pa­doch ob­me­dze­ná a pôj­de o nep­rí­pus­tne zís­ka­ný dô­kaz.

Za­ují­ma­vým je, že autor od nep­rí­pus­tných klam­li­vých otá­zok od­li­šu­je vy­uží­va­nie tzv. kri­mi­na­lis­tic­kej ľs­ti, pri kto­rej je vy­po­čú­va­ná oso­ba sme­ro­va­ná k vý­po­ve­di nie pros­tred­níc­tvom nep­rav­di­vých tvr­de­ní, ale uvá­dza­ním dvoj­zmy­sel­ných úda­jov ale­bo vy­tvo­re­ním ta­kých pod­mie­nok, že vy­po­čú­va­ná oso­ba je v dom­ne­ní, že sa ne­mô­že nič stať ale­bo že sa­ma ok­la­me vy­po­čú­va­jú­ce or­gá­ny (tzv. kri­mi­na­lis­tic­kú lesť po­va­žu­je autor za prí­pus­tnú). Pod­ľa auto­ra by ne­ma­li byť za­ká­za­né ani tzv. kon­trol­né, či tes­to­va­cie otáz­ky, kto­ré vy­po­čú­va­jú­ci kla­die k zis­te­niu vie­ro­hod­nos­ti pred­chá­dza­jú­cej vý­po­ve­de. Pod­ľa auto­ra by ma­li byť prí­pus­tné aj ta­ké otáz­ky, kto­ré v se­be ob­sa­hu­jú sí­ce ur­či­tú lož, ale tá­to ne­ve­die k omy­lu vy­po­čú­va­nej oso­by, rov­na­ko bez­prob­lé­mo­vým by ma­lo byť po­kiaľ vy­po­čú­va­jú­ci niek­to­ré okol­nos­ti za­ml­čí a po­ne­chá vy­po­čú­va­né­ho v neis­to­te.

Rov­na­ko nep­rí­pus­tný­mi ako klam­li­vé otáz­ky sú aj otáz­ky su­ges­tív­ne, pri­čom autor zdô­raz­ňu­je, že kla­de­nie ta­kých­to otá­zok, či okol­nos­tí v ľah­šej for­me ne­mu­sí by po­va­žo­va­né za ne­zá­kon­né do­nú­te­nie, t. j. za ab­so­lút­ne neú­čin­ný dô­kaz, av­šak bu­de nut­né zis­ťo­vať, či ne­dol­šo k po­ru­še­niou prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces.

C) niek­to­ré ďal­šie spor­né me­tó­dy vý­slu­chu

V tej­to čas­ti prís­pev­ku autor pou­ka­zu­je na to, že po­dá­va­nie je­dál a ná­po­jov (vrá­ta­ne po­siľ­ňu­jú­cich a os­vie­žu­jú­cich pros­tried­kov ako je ká­va, čaj ale­bo ta­ba­ko­vé vý­rob­ky) vy­po­čú­va­nej oso­be je v zá­sa­de do­vo­le­né, av­šak za­ká­za­né je od­opie­ra­nie stra­vy, či po­dá­va­nie al­ko­ho­lu ale­bo iných omam­ných lá­tok, kto­ré by moh­li pod­stat­ne ov­plyv­niť psy­chic­ký a fy­zic­ký stav vy­po­čú­va­nej oso­by a sú­čas­ne ob­me­dziť slo­bo­du je­ho vô­le a to bez oh­ľa­du na to, či ma­jú uk­ľud­ňu­jú­ci ale­bo sti­mu­lač­ný úči­nok.

Za za­ká­za­nú me­tó­du vý­slu­chu po­va­žu­je autor aj niek­to­ré sľu­by zo stra­ny vy­po­čú­va­jú­cich osôb, kto­ré ma­jú vy­vo­lať po­zi­tív­nu mo­ti­vá­ciu u vy­po­čú­va­ných a ov­plyv­niť ich vô­lu. Ne­zá­kon­né bu­dú vždy sľu­by s kto­rý­mi práv­ne pred­pi­sy ne­po­čí­ta­jú.

Auto­ra prís­pev­ku tu mož­no dopl­niť v tom, že za za­ká­za­nú me­tó­du vý­slu­chu je nut­né po­va­žo­vať aj ob­chá­dzanie roz­hod­nu­tia ob­vi­ne­né­ho ne­vy­po­ve­dať nap­rík­lad na­sa­de­ním agen­ta do ce­ly ob­vi­ne­né­ho, kto­rý nad­via­že s ob­vi­ne­ným pria­teľ­stvo a nás­led­ne z ne­ho „dos­ta­ne“ priz­na­nie a to na­priek to­mu, že ob­vi­ne­ný v tres­tnom ko­na­ní od­mie­tol vy­po­ve­dať (bliž­šie k to­mu poz­ri prís­pe­vok na tej­to strán­ke s náz­vom po­li­caj­ný agent v ce­le ob­vi­ne­né­ho, áno, či nie?).

Autor prís­pev­ku za vy­so­ko spor­nú me­tó­du vý­slu­chu po­va­žu­je hyp­nó­zu, te­da ta­ké pô­so­be­nie na iné oso­by, kto­ré pred­sta­vu­je ob­me­dzenie ve­do­mia hyp­no­ti­zo­va­né­ho a je­ho kon­cen­trá­ciu sme­rom, kto­rý si pra­je hyp­no­ti­zér. V tom­to sa hyp­nó­za po­do­bá nar­koa­na­lý­ze spô­so­bo­va­nej nie psy­chic­kým osob­ným pô­so­be­ním, ale po­dá­va­ním ur­či­tých che­mic­kých lá­tok (tzv. sé­rum prav­dy). Pred­sta­vu­je sil­né ob­me­dzenie, res­pek­tí­ve vy­lú­če­nie vô­le vy­po­čú­va­né­ho a ma­la by byť u všet­kých for­mách vý­slu­chu vy­lú­če­ná.

Za ďal­šiu spor­nú me­tó­du vý­slu­chu po­va­žu­je autor vý­sluch pros­tred­níc­tvom po­lyg­ra­fu (tzv. de­tek­tor lži), kto­ré­ho cie­ľom je zís­ka­nie in­for­má­cií zo stra­ny vy­po­čú­va­né­ho o tres­tnom či­ne a to za pou­ži­tia ur­či­tých pos­tu­pov pri kla­de­ní otá­zok za sú­čas­né­ho me­ra­nia fy­zio­lo­gic­kých reak­cií or­ga­niz­mu vy­po­čú­va­né­ho. Mož­no sa úpl­ne sto­tož­niť s ná­zo­rom auto­ra, že spo­ľah­li­vosť vý­sled­kov tes­tu bý­va ob­me­dze­ná a ne­mož­no z nich pria­mo usu­dzo­vať na lži­vú vý­po­veď, pre­to­že prí­čin­ný vzťah me­dzi kla­de­ný­mi otáz­ka­mi a fy­zio­lo­gic­kou reak­ciou mož­no len od­had­núť. Z dô­kaz­né­ho hľa­dis­ka ne­mô­že nik­dy ísť o dô­kaz pria­my, ale mô­že ísť len o ur­či­tú in­dí­ciu, pre­to­že na roz­diel od hyp­nó­zy má po­lyg­raf ve­dec­ký cha­rak­ter. Pou­ží­va­nie po­lyg­ra­fu vo vý­slu­cho­vej praxi je však pot­reb­né od­miet­nuť, pre­to­že slo­bo­da vô­le oso­by vy­po­ve­dať je tu ob­me­dze­ná a to do­kon­ca aj keď vy­po­čú­va­ný be­hom tes­tu ml­čí, na­koľ­ko svo­je reak­cie ne­mô­že ov­lá­dať. Pro­ti pou­ži­tiu po­lyg­ra­fu sved­čí aj sku­toč­nosť, že test zá­ko­ni­te mu­sí ob­sa­ho­vať aj ur­či­té klam­li­vé, či su­ges­tív­ne pr­vky pri kla­de­ní otá­zok. K to­mu mô­že pris­tú­piť aj ur­či­tá for­ma nát­la­ku na vy­po­čú­va­né­ho, na­koľ­ko je­ho prí­pad­né od­miet­nu­tie ta­ké­ho­to tes­tu by moh­lo byť po­va­žo­va­né za in­dí­ciu o je­ho vi­ne (tzv. de­tek­tor lži sa laic­kou ve­rej­nos­ťou neu­ve­ri­teľ­ne pre­ce­ňu­je a sku­toč­ne aké­koľ­vek od­miet­nu­tie tes­tu, či „nep­rej­de­nie“ tes­tom je hneď sto­tož­ňo­va­né s vi­nou a aký­koľ­vek „ús­pech“ na tes­te za­se za ne­vi­nu). K uve­de­né­mu je nut­né do­dať, že po­lyg­raf od­mie­ta tak čes­ká ako aj slo­ven­ská ju­di­ka­tú­ra.

Na zá­ver autor pou­ka­zu­je na us­ta­no­ve­nie § 136a ne­mec­ké­ho tres­tné­ho po­riad­ku, kto­ré je, na roz­diel od čes­kej a aj slo­ven­skej práv­nej úp­ra­vy, kon­krét­nej­šie a prep­ra­co­va­nej­šie a je prak­tic­kým vy­jad­re­ním zá­sa­dy spra­vod­li­vé­ho pro­ce­su pod­ľa člán­ku 6 Európ­ske­ho do­ho­vo­ru. Pred­met­né us­ta­no­ve­nie, kto­rým sa mož­no in­špi­ro­vať znie:

„Slo­bo­da tvor­by a pre­ja­vo­va­nia vô­le ob­vi­ne­né­ho ne­mie byť ob­me­dzo­va­ná zá­sah­mi do te­les­nej ne­dot­knu­teľ­nos­ti, úna­vou, útok­mi pro­ti te­lu, po­dá­va­ním omam­ných pros­tried­kov, mu­če­ním, kla­ma­ním ale­bo hyp­nó­zou. Do­nú­te­nie mô­že byť pou­ži­té len vte­dy, keď to tres­tné prá­vo pro­ces­né pri­púš­ťa. Hroz­ba opat­re­nia­mi, kto­ré nie sú práv­ne prí­pus­tné a sľub­mi zá­ko­nom nep­red­ví­da­ný­mi vý­ho­da­mi sú za­ká­za­né. Opat­re­nia, kto­ré ob­me­dzu­jú pa­mäť ale­bo schop­nosť vní­ma­nia ob­vi­ne­né­ho nie sú do­vo­le­né. Tie­to zá­ka­zy pla­tia bez oh­ľa­du na súh­las ob­vi­ne­né­ho. Vý­po­ve­de, ku kto­rým doš­lo v dôs­led­ku po­ru­še­nia tých­to zá­ka­zov nes­mú byť v ko­na­ní pou­ži­té ani ke­by k to­mu dal ob­vi­ne­ný súh­las“.

Prís­pe­vok JUDr. Jo­ze­fa Kuch­tu ur­či­te sto­jí za pre­čí­ta­nie a nad rá­mec je­ho člán­ku mož­no do­dať, že za­ká­za­ným spô­so­bom vý­slu­chu (a to tak v príp­rav­nom ko­na­ní ako aj v ko­na­ní pred sú­dom) je aj tzv. ši­ka­nóz­ny vý­sluch osôb, t. j. zneužie prá­va na kon­tra­di­kór­ny vý­sluch ob­vi­ne­né­ho, sved­ka, či znal­ca. Ide o spô­sob ve­de­nia vý­slu­chu, kto­rý sa zjav­ne vy­my­ká hľa­dis­kám účel­nos­ti a dôs­toj­nos­ti ko­na­nia, te­da keď nie je za­me­ra­ný na ve­de­nie kon­tra­dik­tór­ne­ho vý­slu­chu (t. j. spo­chyb­ne­nie vy­po­čú­va­nej oso­by, res­pak­tí­ve zá­ve­rov, kto­ré pred­kla­dá), ale je za­me­ra­ný len na bez­du­ché opa­ko­va­nie množ­stva otá­zok, kto­ré už bo­li vy­po­čú­va­nou oso­bou zod­po­ve­da­né a to len s cie­ľom „zdep­tať“ vy­po­čú­va­nú oso­bu (v praxi som sa stre­tol s tým, že ob­haj­ca mal prip­ra­ve­ných cca. 300 otá­zok na sved­ka, kto­ré bo­li ob­sa­ho­vo to­tož­né len vždy inak for­mu­lo­va­né a sve­dok bol ho­di­ny nú­te­ný opa­ko­vať to is­té. V ta­kých­to prí­pa­doch je nut­né oso­bu kto­rá ve­die vý­sluch upo­zor­niť na sku­toč­nosť, že vy­po­čú­va­ná oso­ba už dos­ta­toč­ne zod­po­ve­da­la otáz­ky a ich neus­tá­lym opa­ko­va­ním nie je mož­né nú­tiť vy­po­čú­va­nú oso­bu k zme­ne je­ho vý­po­ve­de a ak to ne­po­ve­die k náp­ra­ve, je nut­né vý­sluch ukon­čiť za pou­ži­tia § 273 ods. 2 Tr. por.).

Diskusia