Najvyšší súd USA

Autor Jan Kust pub­li­ko­val (Kust, J.: Naj­vyš­ší soud USA, Pra­ha: Ústav prá­va a práv­ní vědy, o.p.s., 2013) za­ují­ma­vú kni­hu, kto­rá sa tý­ka his­tó­rie ako aj sú­čas­né­ho sta­vu Naj­vyš­šie­ho sú­du USA.

 Ide o po­mer­ne pod­rob­nú pub­li­ká­ciu, v kto­rej sa autor naj­skôr za­obe­rá (v struč­nos­ti) sys­té­mom súd­nic­tva v USA (USA ma­jú dva od­liš­né a na se­be ne­zá­vis­lé súd­ne sys­té­my a to fe­de­rál­ny súd­ny sys­tém, kto­rý je za­lo­že­ný Ústa­vou USA a štát­ny súd­ny sys­tém pre kaž­dý z 50 člen­ských štá­tov, kto­rý je za­lo­že­ný ús­ta­va­mi jed­not­li­vých štá­tov), pri­čom nás­led­ne ro­zo­be­rá fun­go­va­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du USA od je­ho za­lo­že­nia až do sú­čas­tnos­ti. Ro­bí tak naj­mä na pod­kla­de je­ho naj­výz­nam­nej­ších prí­pa­dov, kto­ré sú zo­ra­de­né pod­ľa té­ma­tic­kých ok­ru­hov, kto­rých sa tý­ka­li (nap­rík­lad prí­pa­dy oh­ľad­ne ra­so­vej seg­re­gá­cie, prá­va men­tál­ne za­os­ta­lých, euge­ni­ky, pot­ra­tov, rov­nop­ráv­nos­ti mu­žov a žien, po­zi­tív­nej dis­kri­mi­ná­cie, prá­va sexuál­nych men­šín, či vo­leb­né­ho prá­va). Autor pod­rob­ne opi­su­je aj zlo­že­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du USA, pri­ná­ša zoz­nam všet­kých naj­vyš­ších sud­cov USA (t. j. pred­se­dov Naj­vyš­šie­ho sú­du USA), ich ži­vo­to­pi­sy ako aj naj­výz­nam­nej­šie prí­pa­dy, kto­rý­mi sa Naj­vyš­ší súd USA za­obe­ral po­čas tr­va­nia ich fun­kcie. Rov­na­ko sa za­obe­rá aj vnú­tor­ným fun­go­va­ním Naj­vyš­šie­ho sú­du USA (nap­rík­lad aj za­sa­da­cím po­riad­kom sud­cov, spô­so­bom ich prá­ce, ro­ko­va­cím po­diad­kom, pla­to­vý­mi ná­le­ži­tos­ťa­mi a na­po­kon aj síd­lom sú­du, či de­mog­ra­fic­kým zlo­že­ním sú­du).

 Len pre za­ují­ma­vosť, a v struč­nos­ti, mož­no spo­me­núť, že Naj­vyš­ší súd USA bol zria­de­ný už v ro­ku 1789 a od toh­to ro­ku fun­gu­je nep­retr­ži­te, pri­čom od ro­ku 1869 sa us­tá­lil po­čet je­ho sud­cov na 9 (naj­vyš­ší sud­ca USA a 8 prí­se­dia­cich sud­cov). Ide o naj­vyš­šiu sú­du in­šti­tú­ciu v USA, pri­čom ten­to súd má po­mer­ne ob­siah­lu dis­kreč­nú prá­vo­moc, te­da väč­ši­nu prí­pa­dov, kto­rý­mi sa za­obe­rá si sám vy­be­rá (autor kni­hy pri­po­mí­na, že v pos­led­ných ro­koch na súd na­pad­ne oko­lo 7.000 ve­cí roč­ne, av­šak súd si vy­be­rie na pre­jed­na­nie len cca 150 prí­pa­dov). Naj­vyš­ší súd USA te­da spra­vid­la sám roz­hod­nu­je, kto­rý­mi prí­pad­mi sa bu­de za­obe­rať (te­da kto­ré sú vhod­né na pre­jed­na­nie pred Naj­vyš­ším sú­dom) a os­tat­ným ne­vy­ho­vie (ro­bí tak jed­nou ve­tou, pri­čom žiad­nym spô­so­bom neo­dô­vod­ňu­je pre­čo sa kon­krét­nym prí­pa­dom ne­bu­de za­obe­rať, res­pek­tí­ve pre­čo sa ur­či­tým iným prí­pa­dom za­obe­rať bu­de). Roz­hod­nu­tia Naj­vyš­šie­ho sú­du USA sú ne­men­né a ko­neč­né, zme­niť ich mož­no nes­kor­ším pre­ce­den­tným roz­hod­nu­tím sa­mot­né­ho sú­du, prí­pad­ne zme­nou ús­ta­vy.

 Všet­kých sud­cov Naj­vyš­šie­ho sú­du USA ako aj fe­de­rál­nych sú­dov (ob­vod­ných a ob­las­tných sú­dov) no­mi­nu­je do fun­kcie pre­zi­dent USA a potvr­dzu­je (či schva­ľu­je) ich Se­nát USA. Tí­to sud­co­via sú me­no­va­ní do fun­kcie bez ča­so­vé­ho ob­me­dzenia ich man­dá­tu (na do­ži­vo­tie) a mô­žu byť fun­kcií zba­ve­ní len na zá­kla­de im­peach­men­tu v Kon­gre­se USA. Po­kiaľ ide o sys­tém štát­nych sú­dov, tak tam pre­bie­ha vý­ber sud­cov roz­lič­ným spô­so­bom a to nap­rík­lad voľ­bou, me­no­va­ním na do­bu ur­či­tú (te­da s ča­so­ve ob­me­dze­ným man­dá­tom), me­no­va­ním na do­bu neur­či­tú, prí­pad­ne kom­bi­ná­ciou me­no­va­ním a voľ­bou. Z uve­de­né­ho je zrej­mé, že ak sa v pos­led­nom ča­se na Slo­ven­sku v mé­diách tvr­dí, že naj­lep­šou for­mou us­ta­no­vo­va­nia sud­cov do fun­kcií je ich voľ­ba (ob­čan­mi) tak ako je to v USA, tak je pot­reb­né uviesť, že to­to tvr­de­nie nie je cel­kom ko­rek­tné, na­koľ­ko všet­ci fe­de­rál­ni sud­co­via (vrá­ta­ne sud­cov Naj­vyš­šie­ho sú­du USA) ako aj po­mer­ne veľ­ké množ­stvo štát­nych sud­cov je us­ta­no­vo­va­né do fun­kcií me­no­va­ním a to na neob­me­dze­nú do­bu po­dob­ne ako je to v pod­mien­kach SR (v USA pre­zi­dent fe­de­rál­nych sud­cov no­mi­nu­je a Se­nát scha­ľu­je, u nás sud­cov navr­hu­je a v pod­sta­te scha­ľu­je Súd­na ra­da a vy­me­no­vá­va pre­zi­dent). Po­kiaľ ide o Naj­vyš­ší súd USA tak tam pre­zi­dent pria­mo vy­be­rá oso­bu na voľ­né mies­to sud­cu a te­da neexis­tu­je žiad­ne vý­be­ro­vé ko­na­nie.

 Autor pub­li­ká­cie uvá­dza aj preh­ľad­nú ta­buľ­ku o pla­toch. Tak nap­rík­lad sud­ca Naj­vyš­šie­ho sú­du USA za­ro­bil v ro­ku 2012 213.900 USD (ide o roč­ný prí­jem) a pred­se­da sú­du (te­da naj­vyš­ší sud­ca) za­ro­bil 223.500 USD. Pre po­rov­na­nie mož­no uviesť, že ob­vod­ný sud­ca (čo je dru­hos­ťup­ňo­vý súd) za­ro­bil 184.000 USD roč­ne a ok­res­ný sud­ca (pr­vý stu­peň) 174.000 USD roč­ne (plat se­ná­to­ra bol v ro­ku 2012 174.000 USD roč­ne). Len pre za­ují­ma­vosť mož­no uviesť, že člá­nok III., od­diel 1 Ústa­vy USA za­ru­ču­je sud­com nez­ni­žo­va­nie ich pla­tov a to ve­tou, že „za služ­bu dos­tá­va­jú náh­ra­du, kto­rá nes­mie byť be­hom tr­va­nia ich služ­by zní­že­ná“. In­flá­ciu (te­da ne­pria­me zni­žo­va­nie pla­tov sud­cov) rie­ši pra­vi­del­né na­vy­šo­va­nie pla­tov o rast ži­vot­ných nák­la­dov (v ro­ku 1980 bo­la za proti­ús­tav­nú ozna­če­ná práv­na úp­ra­va, kto­rá v šty­roch po se­be idú­cich roz­poč­to­vých ob­do­biach ob­me­dzi­la klau­zu­lu, kto­rá za­ru­čo­va­la pra­vi­del­né na­vy­šo­va­nie pla­tov o zvý­še­nie ži­vot­ných nák­la­dov. Súd roz­ho­do­val na pod­kla­de sťaž­nos­tí niek­to­rých ok­res­ných sud­cov).

 Po­kiaľ ide o jed­not­li­vé prí­pa­dy, kto­rý­mi sa súd za­obe­ral, tak z hľa­dis­ka tres­tné­ho prá­va mož­no spo­me­núť naj­mä prí­pad Mi­ran­da v. Ari­zo­na (1966), v kto­rom súd sta­no­vil prá­va, kto­ré mu­sia byť ci­to­va­né kaž­dé­mu za­dr­ža­né­mu a ma­jú za­brá­niť to­mu, aby nik­to ne­bol nú­te­ný vy­po­ve­dať sám pro­ti se­be a mal ve­do­mosť o mož­nos­ti zvo­liť si práv­ne­ho zá­stup­cu. Z nov­ších roz­hod­nu­tí autor spo­mí­na nap­rík­lad prí­pad Ken­ne­dy v. Louisia­na (2008), v kto­rom Naj­vyš­ší súd USA vy­lú­čil, aby na zá­kla­de štát­nej le­gis­la­tí­vy bol ulo­že­ný trest smr­ti v iných prí­pa­doch, ako sú zlo­či­ny pro­ti ži­vo­tu s nás­led­kom smr­ti (vraž­da). Je­di­ným ďal­ším zlo­či­nom, za kto­rý mô­že byť ulo­že­ný trest smr­ti je zlo­čin pro­ti štá­tu. V roz­hod­nu­tí Ba­ze v. Rees (2008) za­se súd sta­no­vil, že le­gis­la­tí­va štá­tu Ken­tuc­ky, kto­rá pre vý­kon tres­tu smr­ti sta­no­vu­je smr­tia­cu in­jek­ciu nie je v roz­po­re s ús­ta­vou, pre­to­že nep­red­sta­vu­je kru­tý a mi­mo­riad­ny trest.

 Cel­ko­vo mož­no skon­šta­to­vať, že kni­ha o Naj­vyš­šom sú­de USA je nie­len veľ­mi za­ují­ma­vá, pod­net­ná a pú­ta­vo na­pí­sa­ná, ale je aj po­mer­ne preh­ľa­dá a dá sa v nej ľah­ko orien­to­vať. Mož­no ju pre­to len od­po­ru­čiť na pre­čí­ta­nie.

Diskusia