A Theory of Interpretation of the European Convention on Human Rights

 Mgr. Ni­ko­le­ta Bit­te­ro­vá

dok­to­ran­dka na Práv­nic­kej fa­kul­te Ma­sa­ry­ko­vej uni­ver­zi­ty v Br­ne

LET­SAS, Geor­ge. A Theo­ry of Inter­pre­ta­tion of the Euro­pean Con­ven­tion on Hu­man Rights. Oxford: Oxford Uni­ver­si­ty Press, 2009. ISBN 978-0-19-956388-3.

            “Ma­jú Euró­pa­nia prá­vo na pot­ra­ty? Ma­jú prá­vo na zve­rej­ňo­va­nie ka­ri­ka­túr, kto­ré urá­ža­jú ľu­dí vy­zná­va­jú­cich ur­či­té ná­bo­žen­stvo? Prá­vo na asis­to­va­nú sa­mov­raž­du a euta­ná­ziu? A čo prá­vo ve­rej­ne po­pie­rať ho­lo­kaust?”[1] To­to sú otáz­ky, kto­ré Geor­ge Let­sas, kla­die se­be i či­ta­te­ľom v úvo­de svo­jej pub­li­ká­cie Teória inter­pre­tá­cie Európ­ske­ho do­ho­vo­ru o ľud­ských prá­vach. Sám ozna­ču­je tie­to otáz­ky nie­len za mo­rál­ne a po­li­tic­ké prob­lé­my, ale tiež za dô­le­ži­té práv­ne otáz­ky. Pod­ľa Let­sa­sa ich rie­še­nie zá­vi­sí pre­dov­šet­kým na prá­vach, kto­ré viac ako 800 mi­lió­nom Euró­pa­nom v 47 člen­ských štá­toch Ra­dy Euró­py priz­ná­va, prí­pad­ne nep­riz­ná­va Európ­sky do­ho­vor o ochra­ne zá­klad­ných prá­va a slo­bôd.

            Me­dzi nem­no­hý­mi pub­li­ká­cia­mi, kto­ré sa vý­slov­ne ve­nu­jú inter­pre­tač­ným me­tó­dam Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va (ďa­lej aj ako Súd), pat­rí Let­sa­so­va kni­ha ur­če­ná pri­már­ne aka­de­mi­kom a štu­den­tom, me­dzi tie naj­kom­plexnej­šie, a to i na­priek to­mu, že ide spo­lu len o 130 strán od­bor­né­ho textu. Let­sas, kto­rý je pro­fe­so­rom na Uni­ver­si­ty Colle­ge Lon­don, kde vy­uču­je pred­me­ty za­me­ra­né na me­dzi­ná­rod­né prá­vo ľud­ských práv, ako aj teóriu a prax Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va, sa vo svo­jom di­ele za­me­ral prá­ve na ana­lý­zu inter­pre­tač­ných me­tód pou­ží­va­ných Európ­skym sú­dom pre ľud­ské prá­va pri ap­li­ko­va­ní Európ­ske­ho do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských prá­va a slo­bôd (ďa­lej aj ako Do­ho­vor). Kni­ha pred­sta­vu­je kri­tic­kú ana­lý­zu jed­not­li­vých inter­pre­tač­ných me­tód, kto­ré sú pre Súd ty­pic­ké, me­dzi iný­mi evo­lu­tív­na inter­pre­tá­cia, dok­trí­na auto­nóm­nych poj­mov či dis­kreč­ná prá­vo­moc zmluv­ných strán Do­ho­vo­ru a te­da člen­ských štá­tov Ra­dy Euró­py (na­koľ­ko člen­stvo štá­tu v Ra­de Euró­py je pod­mie­né pris­tú­pe­ním k Do­ho­vo­ru).

            Pred­met­ná pub­li­ká­cia je te­ma­tic­ky roz­de­le­ná na šesť ka­pi­tol, pri­čom jad­ro prá­ce tvo­rí pod­rob­ná ana­lý­za kon­krét­nych me­tód na po­za­dí prí­pa­dov, kto­rý­mi sa me­ni­li prís­tu­py Sú­du, tak­zva­ných pre­lo­mo­vých prí­pa­dov. Let­sas v prá­ci prá­ve zdô­raz­ňu­je zme­ny, kto­ré sa v ju­di­ka­tú­re pre­miet­li zme­nou spo­lo­čen­ských a po­li­tic­kých okol­nos­tí, pok­ro­kom vo ve­de a v ďal­ších ob­las­tiach. Autor tvr­dí, že zo všet­kých nor­ma­tív­nych úloh, kto­ré mô­žu ľud­ské prá­va zoh­rá­vať, Do­ho­vor za­hŕňa tie ľud­ské prá­va, kto­ré sú li­be­rál­ne a le­gál­ne a kto­ré sú pre­ja­vom li­be­rál­no-rov­nos­tár­skych prin­cí­pov, kto­ré zá­ro­veň sta­no­vu­jú pod­mien­ky pre le­gi­tím­ne pou­ži­tie do­nú­te­nia zo stra­ny člen­ských štá­tov.

            Sám Let­sas od­mie­ta ori­gi­nal­izmus a je­ho for­my textual­izmus a in­ten­cio­nal­izmus ako me­tó­dy vý­kla­du a pou­ka­zu­je na dô­le­ži­tosť evo­lu­tív­nej či dy­na­mic­kej inter­pre­tá­cie Do­ho­vo­ru. Av­šak zdô­raz­ňu­je, že po­sun v inter­pre­tá­cii nie je ur­čo­va­ný len kon­sen­zom štá­tov na tom, čo je v ur­či­tom mo­men­te ak­cep­to­va­teľ­né a čo nie, ale je pot­reb­né brať do úva­hy aj mo­rál­ny ob­sah tých­to štan­dar­dov, inak by bo­lo mož­né vzniesť ná­miet­ku mo­rál­ne­ho re­la­ti­viz­mu. Autor pri ref­lexii me­tód vy­uží­va­ných Sú­dom čer­pá z teo­re­tic­kých zá­kla­dov, naj­mä z teó­rií ľud­ských práv an­gloa­me­ric­kých auto­rov, svoj­ho uči­te­ľa Ro­nal­da Dwor­ki­na, kto­ré­mu v úvo­de kni­hy i ďa­ku­je ako aj Joh­na Rawlsa. Let­sas ap­li­ku­je prís­tu­py li­be­rál­nych teó­rii na roz­ho­do­va­ciu čin­nosť Sú­du a prá­ve prá­ca s ju­di­ka­tú­rou Sú­du v kom­pa­ra­tív­nej per­spek­tí­ve pred­sta­vu­je spô­sob, kto­rý si autor vy­bral pre efek­tív­ne spra­co­va­nie svo­jej té­my.

            Znač­ná časť prá­ce je ve­no­va­ná dok­trí­ne mar­gin of ap­pre­cia­tion, te­da dok­trí­ne voľ­nej úva­hy, kto­rej pod­sta­ta spo­čí­va v tom, že Súd po­ne­chá ná­rod­ným or­gá­nom, pri pl­ne­ní po­vin­nos­tí, kto­ré štá­tom vy­plý­va­jú z Do­ho­vo­ru, ur­či­tý pries­tor pre ma­név­ro­va­nie.[2] Tú­to ka­pi­to­lu mož­no po­va­žo­vať za naj­prep­ra­co­va­nej­šiu a zá­ro­veň aj naj­prí­nos­nej­šiu pre či­ta­te­ľa, je na­pí­sa­ná zro­zu­mi­te­teľ­ným spô­so­bom a autor v nej roz­li­šu­je me­dzi dvo­ma for­ma­mi tej­to dok­trí­ny, me­dzi hmot­nop­ráv­nou kon­cep­ciou dok­to­rí­ny práv­nej úva­hy a  jej pro­ce­du­rál­nou kon­cep­ciou. Hmot­nop­ráv­na kon­cep­cia je pod­ľa Let­sa­sa pou­ží­va­ná vo vzťa­hu in­di­vi­duál­nych slo­bôd a sku­pi­no­vých cie­ľov a pro­ce­du­rál­na kon­cep­cia je za­lo­že­ná na my­šlien­ke, že ná­rod­né or­gá­ny sa na­chá­dza­jú v lep­šej po­zí­cii na po­sú­de­nie ľud­ských práv, a to naj­mä v prí­pa­doch, v kto­rých ne­pa­nu­je zho­da me­dzi člen­ský­mi štát­mi o tom čo je mož­né v kon­krét­nej si­tuá­cii po­va­žo­vať za ve­rej­nú mo­rál­ku a te­da dô­vod na ob­me­dzenie práv. Po­zor­nos­ti pro­fe­so­ra Let­sa­sa neu­nik­li ani pra­vid­lá ap­li­ká­cie prin­cí­pu pro­por­cio­na­li­ty a us­ta­no­ve­nia, kto­rých úlo­hou  je sta­no­vo­vať li­mi­ty práv ga­ran­to­va­ných Do­ho­vo­rom, naj­mä v člán­koch 8- 11 Do­ho­vo­ru.

            Let­sas v ce­lom svo­jom di­ele zdô­raz­ňu­je špe­ci­fic­ké pos­ta­ve­nie Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va, kto­rý vzni­kol na zá­kla­de me­dzi­ná­rod­nej zmlu­vy, a na­priek to­mu ne­mô­že byť po­va­žo­va­ný na roz­diel od niek­to­rých iných or­gá­nov me­dzi­ná­rod­né­ho prá­va, za  in­šti­tú­ciu, kto­rej roz­hod­nu­tia zos­tá­va­jú bez ši­ro­kej pub­li­ci­ty, či do­kon­ca bez pov­šim­nu­tia tých, kto­rým sú ur­če­né. Vzhľa­dom na mož­nosť in­di­vi­duál­nych sťaž­nos­tí a na zá­väz­nosť roz­hod­nu­tí Sú­du, na­do­bu­dol auto­ri­tu, kto­rú niek­to­rí auto­ri, ako Let­sas uvá­dza, po­va­žu­jú za pre­jav sup­ra­na­cio­na­li­ty, a priz­ná­va­jú mu pos­ta­ve­nie po­rov­na­teľ­né so Súd­nym dvo­rom Európ­skej únie. Ok­rem to­ho Súd pred­sta­vu­je dô­le­ži­tú mo­rál­nu auto­ri­tu pri inter­etá­cii ob­sa­hu a ob­me­de­ze­ní práv. Autor neo­po­mí­na cha­rak­ter Do­ho­vo­ru ako me­dzi­ná­rod­nej zmlu­vy, pri kto­rej inter­pre­tá­cii je pot­reb­né ap­li­ko­vať inter­pre­tač­né pra­vid­lá za­kot­ve­né vo Vie­den­skom do­ho­vo­re o zmluv­nom prá­ve, v člán­koch 31- 33.[3] Pod­net­nou je aj zá­ve­reč­ná, úva­ho­vá ka­pi­to­la tý­ka­jú­ca sa po­me­ro­va­nia zá­uj­mov jed­not­liv­ca a zá­uj­mov sku­pi­ny, ozna­čo­va­ných tiež ako ve­rej­ných zá­uj­mov a prob­le­ma­ti­ka in­flá­cie práv,

            Ob­sah pub­li­ká­cie nie je tvo­re­ný len ri­gid­ným preh­ľa­dom me­tód Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va, ale tvo­rí ho pre­dov­šet­kým ana­lý­za to­ho, ako bol Do­ho­vor Európ­skym sú­dom pre ľud­ské prá­va inter­pre­to­va­ný v mi­nu­los­ti, ako ho in­tep­re­tu­je Súd dnes a zá­ro­veň ob­sa­hu­je i návr­hy a pred­sta­vy auto­ra o tom, ako by mal byť pod­ľa ne­ho  správ­ne inter­pre­to­va­ný. Pub­li­ká­cia zro­zu­mi­teľ­ným spô­so­bom ro­zo­be­rá prí­pa­dy a fi­lo­zo­fic­ké teórie ľud­ských práv, pri­čom obe strán­ky sú v pub­li­ká­cii vy­vá­že­né. Let­sa­so­va kni­ha mô­že byť veľ­mi uži­toč­ným a in­špi­ra­tív­nym spo­loč­ní­kov pre všet­kých, kto­rý sa hlb­šie za­ují­ma­jú o  prob­le­ma­ti­ku európ­ske­ho prá­va ľud­ských práv.