Cesare Beccaria: O zločinoch a trestoch

 

 Ce­sa­re Bec­ca­ria

O ZLO­ČI­NOCH A TRES­TOCH

 

Nie­len laic­ká ve­rej­nosť, ale aj sa­mot­ný práv­ni­ci, po­li­caj­ti či sud­co­via, sa skôr ale­bo nes­kôr dos­ta­nú do bo­du, ke­dy sa­mi ne­ve­riac­ky krú­tia hla­vou nad zne­ním tres­tnop­ráv­nych no­riem a pý­ta­jú sa, či je to ale­bo ono us­ta­no­ve­nie, pri­naj­men­šom spra­vod­li­vé. Či prá­vo ne­zas­pa­lo keď ma­lo bdieť, ale­bo kto je vlas­tne poš­ko­de­ný ale­bo chrá­ne­ný zá­ko­nom.

Prav­dou však je, že prá­ve ta­ké­ho us­ta­no­ve­nia po­väč­ši­ne preš­li dl­hým his­to­ric­kým vý­vo­jom, a sú zmierli­vým vý­sled­kom me­dzi množ­stvom po­ku­sov a omy­lov. A pre­to ne­zaš­ko­dí ohliad­nuť sa späť a ne­chať sa pou­čiť tý­mi, kto­rý sta­ré chy­by kri­ti­zo­va­li, pre­to aby sme ich ne­mu­se­li opa­ko­vať my sa­mi. Niek­to­ré z nich po­nú­ka­me či­ta­te­ľo­vi.

Di­elo jed­né­ho z naj­výz­nam­nej­ších pred­sta­vi­te­ľa ta­lian­ske­ho os­vie­ten­stva v ob­las­ti prá­va Ce­sa­re Bec­ca­riu (1731-1794), O zlo­či­noch a tres­toch po­nú­ka jed­no­du­chým a ľah­kým štý­lom vy­svet­le­nie vy­bra­ných in­šti­tú­tov tres­tné­ho prá­va, kto­ré sa v tres­tnom prá­ve za­cho­va­li dod­nes.

VÝKLAD ZÁKO­NA - V otáz­ke vý­kla­du zá­ko­nov, je Bec­ca­ria tvr­dým od­por­com sud­cov­skej prá­vot­vor­by, tvr­dí, že sud­co­via zá­ko­ny nez­de­dil aby s ni­mi dis­po­no­va­li ale dos­tá­va­jú ich od ži­vej spo­loč­nos­ti, ako „dar ti­chej či pre­ja­ve­nej prí­sa­hy ... ži­jú­cich na zvlád­nu­tie vnú­tor­né­ho vre­nia.“ Bec­ca­ria tiež po­ža­do­val up­lat­ne­nie do­ko­na­lé­ho práv­ne­ho sy­lo­giz­mu, a pev­né sta­no­ve­nie zá­kon­ní­ka, kto­rý sa má up­lat­ňo­vať dos­lov­ne. Tvr­dí že: „tak­to ob­ča­nia zís­ka­jú is­to­tu o se­be sa­mých, kto­rá je správ­na, le­bo prá­ve pre ten­to účel ľu­dia zotr­vá­va­jú v spo­loč­nos­ti, čo je uži­toč­né, pre­to to nú­ti pres­ne si zrá­tať ne­vý­ho­dy zlo­či­nu... Ta­ké­to prin­cí­py (ve­dú­ce k pot­lá­ča­niu ri­go­róz­nos­ti) sa zne­pá­čia tým čo si os­vo­ji­li prá­vo pre­ná­šať na pod­da­ných úde­ry ty­ra­nie...“

Pri ne­jas­nos­ti zá­ko­nov Bec­ca­ria po­ža­du­je „ľu­do­vú zro­zu­mi­teľ­nosť“ že: „čím väč­ší bu­de po­čet tých, kto­rí bu­dú ro­zu­mieť pos­vät­né­mu zá­kon­ní­ku a bu­dú ho mať v ru­kách, tým me­nej čas­té bu­dú zlo­či­ny, pre­to­že ne­ve­do­mosť a nez­na­losť tres­tov bez­po­chy­by na­po­má­ha vý­reč­nos­ti váš­ní.“

ÚMER­NOSŤ TRES­TA­NIA – Pri tres­ta­ní tvr­dí, že tres­tať je nut­né, ale rov­na­ko nut­né je aj tres­ta­nie úmer­ne. Je ne­vyh­nut­ným zá­uj­mom spo­loč­nos­ti, aby sa zlo­či­ny ne­pá­cha­li a aby bo­li čo­raz zried­ka­vej­šie. Pre­to je pot­reb­né tres­tať pri­me­ra­ne. „Ak je rov­na­ký trest ur­če­ný za dva zlo­či­ny, kto­ré ne­rov­na­kou mie­rou ško­dia spo­loč­nos­ti, ne­bu­de pre ľu­dí pre­káž­kou do­pus­tiť sa zá­važ­nej­šie­ho zlo­či­nu, ak sa im bu­de zdať, že je spo­je­ný s väč­šou vý­ho­dou.“

Otáz­ka tres­tov v se­be ne­sie aj nut­né fi­lo­zo­fic­ké hľa­dis­ká, napr. pod­ľa aké­ho kri­té­ria bu­de­me hod­no­tiť roz­sah tres­tov. Bec­ca­ria od­mie­tal hľa­dis­ká napr. jed­no­du­chej neúc­ty k „pos­vät­né­mu“ zá­ko­nu a mo­nar­cho­vi a po­ža­du­je up­lat­ňo­va­nia všeo­bec­nej uži­toč­nos­ti resp. uj­my spô­so­be­nej spo­loč­nos­ti, ako vý­cho­dis­ko­vé­ho bo­du.

SVE­DECTVÁ - Sved­ko­via ma­jú sved­čiť o sku­toč­nos­tiach. Sved­ko­via sa ne­ma­jú po­su­dzo­vať pod­ľa poh­la­via či so­ciál­ne­ho sta­tu­su, ale len pod­ľa to­ho čo vní­ma­li zmys­la­mi a to čo vní­ma­li a ako to rep­ro­du­ko­va­li mu­sí­me po­su­dzo­vať pod­ľa vzťa­hu k ve­ci a oso­bám o kto­rých sa po­dá­va sve­dec­tvo.

DÔKA­ZY - Bec­ca­ria sa dom­nie­val, že si­la dô­ka­zov mu­sím byť jas­ná. Pri­chá­dza s po­žia­dav­kou ur­či­tos­ti vi­ny. Tiež si však uve­do­mo­val, že v ob­las­ti rep­ro­duk­cie mi­nu­lých de­jov je mož­né ho­vo­riť len o väč­šej či men­šej mie­re prav­de­po­dob­nos­ti re­konštruk­cie. Nik­dy však nie o ab­so­lút­nej ur­či­tos­ti. Pri roz­ho­do­va­ní pre­to od sud­cov po­ža­do­val as­poň ta­kú is­to­tu pri po­sú­de­ní vi­ny, kto­rá je as­poň na úrov­ni, kto­rá de­ter­mi­nu­je kaž­dé­ho člo­ve­ka pri naj­dô­le­ži­tej­ších ko­na­niach v ži­vo­te, tým zdô­raz­ňo­val fakt, že od­sú­de­nie je váž­nym vstu­pom štát­nej mo­ci do ob­las­ti ži­vo­ta jed­not­liv­ca, a po­va­ha toh­to zá­sa­hu mu­sí byť pat­rič­ne od­ôvod­ne­ná.

Ani uve­de­né kri­té­rium však nie je lie­kom na po­chyb­nos­ti. Tie­to po­chyb­nos­ti sa sna­žil pre­ko­nať aj in­šti­tu­cio­nál­ne, po­mo­cou in­šti­tú­tu: sud­cov prí­se­dia­cich, kto­rí by svo­jim oby­čaj­ným a „se­dliac­kym“ ro­zu­mom ma­li kro­tiť sud­cov­ské sklo­ny vní­mať skut­ko­vú reali­tu len cez op­ti­ku prá­va. Kaž­dé­ho by ma­li sú­diť jed­nak ve­rej­ne a je­mu rov­ný sud­co­via, schop­ný ná­le­ži­té­ho po­cho­pe­nia si­tuácie a poh­nú­tok pred sa­mot­ným spá­cha­ním skut­ku.

ANO­NYMNÉ OZNÁME­NIA - In­šti­tút taj­né­ho ob­vi­ne­nia Bec­ca­ria od­mie­ta, dô­vo­dí tým, že tie­to prak­ti­ky, pod­ko­pá­va­jú prin­cí­py práv­nej is­to­ty ro­bia ľu­dí neúp­rim­ných a taj­nos­tkár­skych a z ná­ro­da slo­bod­ných a zod­po­ved­ných ob­ča­nov, ná­rod pl­ný uda­va­čov.

ZÁKAZ MU­ČE­NIA - Asi naj­zá­sad­nej­ším prís­pev­kom do teórie tres­tné­ho prá­va pred­sta­vo­va­lo od­miet­nu­tie mu­če­nia (k dneš­ným reáliám mô­že­me ten­to ter­mín chá­pať aj vo for­me fy­zic­ké­ho ale­bo psy­chic­ké­ho nát­la­ku, z čas­ti i pou­ží­va­nie hra­nič­ných pro­ces­ných ús­ko­kov vo vy­šet­ro­va­ní) ako spô­so­bu vy­šet­ro­va­nia. Bec­ca­ria sa­moz­rej­me ne­bol pr­vý kto kri­ti­zo­val mu­če­nie, no je­ho spô­sob ar­gu­men­tá­cie os­lo­vil ge­ne­rá­cie práv­ni­kov. „Člo­ve­ka ne­mož­no naz­vať vin­ným pred vy­ne­se­ním roz­sud­ku sud­com, ani spo­loč­nosť ho ne­mô­že zba­viť ve­rej­nej ochra­ny skôr, než sa roz­hod­ne že po­ru­šil do­ho­dy, kto­rý­mi mu tá­to ochra­na bo­la pos­kyt­nu­tá ... ne­vin­ný  sa nes­mie mu­čiť, pre­to­že ne­vin­ný je pod­ľa zá­ko­nov člo­vek, kto­ré­ho zlo­či­ny nie sú do­ká­za­né ... čud­ným  dôs­led­kom, kto­rý ne­vyh­nut­ne vy­plý­va z pou­ži­tia mu­če­nia je, že ne­vin­ný sa na­chá­dza v hor­šej si­tuá­cií než vin­ník...Si­tuácia pre vin­ní­ka je však priaz­ni­vá, le­bo ak vy­dr­ží mu­če­nie, mu­sí byť os­lo­bo­de­ný ako ne­vin­ný, tak­že na­mies­to väč­šie­ho tres­tu sa mu ušiel trest men­ši. To zna­me­ná že ne­vin­ný vždy len stra­tí a vin­ník mô­že zís­kať.“

VČAS­NOSŤ TRES­TOV - V otáz­ke včas­nos­ti tres­tu je Bec­ca­ria zá­stan­com okam­ži­tos­ti tres­tov. Tvr­dí, že čím bu­de trest bliž­šie k oka­mi­hu sa­mot­né­ho skut­ku, tým bu­de spra­vod­li­vej­ší a uži­toč­nej­ší. Jed­ným z dô­vo­dov je bu­do­va­nie väz­by a vzťa­hu me­dzi zlo­či­nom a tres­tom v my­sliach ľu­dí. Včas­nosť tres­tu, do­kon­ca Bec­ca­ria po­va­žu­je, za vý­sos­tne dô­le­ži­tú vlas­tnosť práv­ne­ho po­riad­ku a hlav­nú for­mu pre­ven­cie kri­mi­na­li­ty.

TRES­TY - Pri krá­de­žiach bez pou­ži­tia ná­si­lia, od­po­rú­čal vý­hrad­ne pe­ňaž­né tres­ty a dô­vo­dil tým, že ten čo sa sna­žil obo­ha­tiť na úkor dru­hé­ho, by mál sám utr­pieť ma­jet­ko­vú uj­mu. Vý­nim­kou ma­li byť krá­de­že z bie­dy či zú­fal­stva. Pri lú­pe­žiach nao­pak po­ža­do­val aj te­les­né a po­ko­ru­jú­ce tres­ty.

TRES­TA­NIE - Asi naj­zná­mej­ším prís­pev­kom Ce­sa­re Bec­ca­ria je tvr­de­nie že „Jed­nou z naj­väč­ších bŕzd zlo­či­nov nie je kru­tosť (prís­nosť) tres­tov, ale ich spo­ľah­li­vosť, to zna­me­ná bde­losť sú­dov a prís­nosť neob­lom­né­ho sud­cu, kto­rú na to aby bo­la uži­toč­nou cnos­ťou, mu­sí spre­vá­dzať mier­ne zá­ko­no­dar­stvo. Is­to­ta pot­res­ta­nia, ho­ci aj mier­ne­ho, za­pô­so­bí vždy sil­nej­šie než strach z hroz­nej­šie­ho tres­tu, spo­je­né­ho s ná­de­jou bez­tres­tnos­ti. Keď je to­tiž zlo, ho­ci len ne­patr­né, is­té, vždy de­sí ľud­ské mys­le, pri­čom ná­dej, ne­bes­ký dar, čas­to všet­ko nah­rá­dza­jú­ci, vždy za­há­ňa my­šlien­ku na väč­šie zlo...Sa­ma kru­tosť tres­tu ve­die k to­mu, že úsi­lie vy­hnúť sa mu je tým väč­šie, čím väč­šie je hro­zia­ce zlo.“  A tiež: „Na my­seľ člo­ve­ka naj­viac za­pô­so­bí roz­sah tres­tu, nie je­ho in­ten­zi­ta, pre­to­že na­šej vní­ma­vos­ti sa viac dot­kne sla­bé ale opa­ko­va­né pô­so­be­nie, než sil­ný no iba pre­chod­ný po­ryv. Si­la zvy­ku je všeo­bec­ne plat­ná ... my­šlien­ky mo­rál­ky sa ucho­vá­va­jú v mys­li len vďa­ka tr­va­lým a opa­ko­va­ným ot­ra­som.“

ZLO­ŽITÉ PRÍPA­DY - Pri prob­lé­me ťaž­ko do­ka­zo­va­teľ­ných zlo­či­nov, za­stá­va autor pres­ved­če­nie, že ani pri nich nes­mú vzni­kať od­sú­de­nia vy­plý­va­jú­ce z kvá­zi­do­ha­dov, po­lo­dô­ka­zov a pod. a že je te­da lep­šie pá­cha­te­ľa neod­sú­diť ako dú­fať že prí­pad­ný trest spo­loč­nosť od­ra­dí od proti­práv­ne­ho ko­na­nia. Pri tej­to ka­te­gó­rií či­nov by však ma­la byť pod­ľa Bec­ca­riu, prí­tom­ná pre­ven­cia. Ak te­da ne­do­ká­že­me, ani pri všet­kej sna­he, preu­ká­zať spá­cha­ný zlo­čin,  tam má nas­tú­piť ro­zum­ný zá­ko­no­dar­ca kto­rý sa má sna­žiť pred­chá­dzať a za­me­dzo­vať vzni­ku zlo­či­nov. Si­le­ná kri­mi­na­li­zá­cia ťaž­ko preu­ká­zo­va­teľ­ných skut­kov s ot­vo­re­ný­mi a ľah­ko dos­tup­ný­mi mož­nos­ťa­mi pre jej pá­chanie je pre­ja­vom nee­fek­ti­vi­ty a plyt­va­nia.

PRE­VEN­CIA - Prá­ve na pre­ven­ciu, kla­de Bec­ca­ria dô­raz. Ako tvr­dí, nie je úče­lom zá­ko­no­dar­stva, aby z množ­stva bez­výz­nam­ných skut­kov ro­bil pre­ven­ciu zlo­či­nov, pre­to­že up­lat­ňo­va­ním ta­kej­to „pre­ven­cie“ vzni­ká kri­mi­na­li­zá­cia a no­vá kri­mi­na­li­ta. Ďalej tvr­dí, že naj­väč­šie zlo po­chá­dza, nie z ne­reš­pek­to­va­nia zá­ko­nov, ale z ich nez­na­los­ti. Vzde­lá­va­nie je te­da naj­is­tej­ší a naj­ťaž­ší pros­trie­dok pre­ven­cie kri­mi­na­li­ty a ma­lo by byť úlo­hou spo­loč­nos­ti.

 

Úlo­hou prís­pev­ku ne­bo­lo zhr­nu­tie ce­lej kni­hy O zlo­či­noch a tres­toch, ale len prib­lí­že­nie naj­zau­jí­ma­vej­ších my­šlie­nok auto­ra. My­šlien­ky Ce­sa­re Bec­ca­riu sú pri­tom eš­te aj dnes svie­že a nú­tia či­ta­te­ľa za­mýš­ľať sa jed­nak nad ob­sa­hom niek­to­rých us­ta­no­ve­ní či prin­cí­pov sú­čas­né­ho tres­tné­ho prá­va a jed­nak nad prob­lé­ma­mi tres­tné­ho prá­va kto­ré ne­bo­lo mož­né (?) od­strá­niť ani po 251 ro­koch čo na ne upo­zor­nil sláv­ny Ce­sa­re Bec­ca­ria.

 

Zdroj: BEC­CA­RIA, C. O zlo­či­noch a tres­toch, Bra­tis­la­va: Kallig­ram, 2009. 125 s. ISBN 978-80-8101-252-5

 

           

           

 

Diskusia