Eutanázia a rozhodnutie na konci života. Právne aspekty

 

 Euta­na­zie a roz­hod­nu­tí na kon­ci ži­vo­ta, Práv­ní as­pek­ty.

Vy­da­va­teľ­stvo Aca­de­mia v Pra­he vy­da­lo v ro­ku 2017 pod­net­nú mo­nog­ra­fiu s náz­vom „Euta­na­zie a roz­hod­nu­tí na kon­ci ži­vo­ta, Práv­ní as­pek­ty“. Auto­rom tej­to pub­li­ká­cie je JUDr. Adam Do­le­žal, LL.M., ve­dec­ký pra­cov­ník Ústa­vu štá­tu a prá­va Aka­dé­mie vied Čes­kej re­pub­li­ky.

Pub­li­ká­cia sa za­me­ria­va na rie­še­nie práv­nych prob­lé­mov spo­je­ných s euta­ná­ziou. Kla­die si zá­sad­nú otáz­ku, či by za ur­či­tých pod­mie­nok uve­de­ných v le­gis­la­tí­ve ma­la byť umož­ne­ná bez­tres­tnosť euta­ná­zie, prí­pad­ne asis­to­va­nej sa­mov­raž­dy. Mo­nog­ra­fia sa za­obe­rá teo­re­tic­ký­mi otáz­ka­mi prob­le­ma­ti­ky euta­ná­zie, pri­čom za­ují­ma­vo ana­ly­zu­je jed­not­li­vé práv­ne úp­ra­vy v európ­skych štá­toch a to hlav­ne v Ho­lan­dsku, v Bel­gic­ku a v Švaj­čiarsku. Na­po­kon, pod­rob­ne spra­co­vá­va aj práv­nu úp­ra­vu v Čes­kej re­pub­li­ke.

Cen­ným na pub­li­ká­cii je naj­mä to, že pri ana­lý­ze práv­nych úp­rav uvá­dza a ko­men­tu­je kon­krét­ne roz­hod­nu­tia vy­da­né v tres­tných ve­ciach, v kto­rých bo­li rie­še­né prí­pa­dy euta­ná­zie a za­obe­rá sa aj le­gis­la­tív­ny­mi úp­ra­va­mi euta­ná­zie.

Tak nap­rík­lad, z poh­ľa­du zá­stan­cu bez­tres­tnos­ti euta­ná­zie (čo je aj môj prí­pad) je veľ­mi in­špi­ra­tív­na ho­lan­dská práv­na úp­ra­va ako aj ju­di­ka­tú­ra ho­land­ských sú­dov tý­ka­jú­ca sa euta­ná­zie.

Pre ilus­trá­ciu mož­no spo­me­núť, že v Ho­lan­dsku je od ro­ku 2002 účin­ný zá­kon o pries­ku­me ukon­če­nia ži­vo­ta na žia­dosť a po­mo­ci pri sa­mov­raž­de (ďa­lej len zá­kon o asis­to­va­nej smr­ti). Pri­ja­tím toh­to zá­ko­na sa Ho­lan­dsko sta­lo pr­vým štá­tom, kto­rý ak­cep­to­val bez­tres­tnosť ak­tív­nej euta­ná­zie, po­kiaľ ta­ké­to ko­na­nie spĺňa ur­či­té špe­ci­fic­ké pod­mien­ky.

Ten­to zá­kon me­nil aj us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho zá­ko­na, keď za­vie­dol oso­bit­nú skut­ko­vú pod­sta­tu usmr­te­nia zo sú­ci­tu, či útr­pnos­ti.

Pod­ľa člán­ku 293 ods.1 tres­tné­ho zá­ko­na, oso­ba, kto­rá vez­me ži­vot inej oso­be na jej vý­slov­nú a váž­ne mie­ne­nú žia­dosť bu­de pot­res­ta­ná tres­tom od­ňa­tia slo­bo­dy v dĺžke nie vy­ššej ako 12 ro­kov.

Pod­stat­ným tu je us­ta­no­ve­nie člán­ku 293 ods. 2 tres­tné­ho zá­ko­na pod­ľa kto­ré­ho, ko­na­nie uve­de­né v od­se­ku 1 nie je tres­tným či­nom, po­kiaľ ho spá­cha le­kár, kto­rý dodr­žal pra­vid­lá ná­le­ži­tej sta­ros­tli­vos­ti sta­no­ve­nej v člán­ku 2 zá­ko­na o asis­to­va­nej smr­ti, po­kiaľ le­kár svo­je ko­na­nie ozná­mil všeo­bec­né­mu pa­to­ló­go­vi v sú­la­de s pod­mien­ka­mi uve­de­ný­mi v zá­ko­ne o poh­reb­níc­tve.

Zá­klad­né pra­vid­lá ná­le­ži­tej sta­ros­tli­vos­ti te­da up­ra­vu­je zá­kon o asis­to­va­nej smr­ti, pod­ľa kto­ré­ho le­kár napl­ní pod­mien­ky ná­le­ži­tej sta­ros­tli­vos­ti, ak le­kár:

a)  je pres­ved­če­ný, že žia­dosť pa­cien­ta bo­la dob­ro­voľ­ná a dob­re zvá­že­ná,

b)  je pres­ved­če­ný, že pa­cien­to­ve utr­pe­nie je tr­va­jú­ce a nez­ne­si­teľ­né,

c) in­for­mo­val pa­cien­ta o si­tuá­cii, v kto­rej sa na­chá­dza a o je­ho ďal­šej prog­nó­ze,

d) a pa­cient sú pres­ved­če­ní, že nie je iné ro­zum­né rie­še­nie pre si­tuáciu, v kto­rej sa pa­cient na­chá­dza,

e) kon­zul­to­val mi­ni­mál­ne s jed­ným ďal­ším, ne­zá­vis­lým le­ká­rom, kto­rý pa­cien­ta pre­hlia­dol a kto­rý le­ká­ro­vi pos­ky­tol pí­som­né sta­no­vis­ko na spl­ne­nie po­žia­da­viek ná­le­ži­tej sta­ros­tli­vos­ti pod­ľa vy­ššie uve­de­ných pís­men,

f) ukon­čil ži­vot pa­cien­ta ale­bo pos­ky­tol po­moc pri sa­mov­raž­de s ná­le­ži­tou le­kár­skou sta­ros­tli­vos­ťou.

Zá­kon o asis­to­va­nej smr­ti vy­me­dzil aj pô­sob­nosť re­gio­nál­nych re­víz­nych ko­mi­sií. Tie­to ko­mi­sie sa skla­da­jú mi­ni­mál­ne z jed­né­ho práv­ne­ho od­bor­ní­ka, jed­né­ho me­di­cín­ske­ho od­bor­ní­ka a od­bor­ní­ka na eti­ku ale­bo fi­lo­zo­fiu. Vy­pl­ne­ný úmrt­ný list v prí­pa­de asis­to­va­nej smr­ti sa pred­kla­dá tej­to ko­mi­sii, kto­rá v da­nom prí­pa­de roz­ho­du­je, či bo­li napl­ne­né kri­té­riá ná­le­ži­tej sta­ros­tli­vos­ti vy­ža­do­va­né zá­ko­nom. V prí­pa­de, ak to­mu tak nie je, ozna­mu­jú tú­to sku­toč­nosť ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­re.

Pod­net­ná nie je len uve­de­ná práv­na úp­ra­va, ale aj ju­di­ka­tú­ra ho­land­ských sú­dov, kto­rá pred­chá­dza­la pri­ja­tiu zá­ko­na o asis­to­va­nej smr­ti.

Tak nap­rík­lad v prí­pa­de Ka­dijk z ro­ku 1994 iš­lo o euta­ná­ziu no­vo­ro­den­ca, kto­rý tr­pel tzv. Pa­tauovým syn­dró­mom s tým, že prog­nó­za ži­vo­ta no­vo­ro­den­ca bo­la pol ro­ka, pri­čom po ce­lú do­bu ži­vo­ta no­vo­ro­den­ca bo­lo zrej­mé, že tr­pí nez­ne­si­teľ­nou bo­les­ťou. Po kon­zul­tá­cii s ro­dič­mi di­eťa­ťa a dru­hým od­bor­ní­kom sa ob­ža­lo­va­ný le­kár roz­ho­dol pre ukon­če­nie ži­vo­ta di­eťa­ťa a ap­li­ko­val mu vy­so­kú dáv­ku allo­fe­ri­nu. Sú­dy na ko­na­nie ob­ža­lo­va­né­ho ap­li­ko­va­li us­ta­no­ve­nie o kraj­nej nú­dzi a ob­ža­lo­va­né­ho os­lo­bo­di­li spod ob­ža­lo­by. Inak ko­na­nie ob­ža­lo­va­ných le­ká­rov v kraj­nej nú­dzi pri asis­to­va­nej smr­ti je zá­kla­dom pre ich os­lo­bo­de­nie vo via­ce­rých tres­tných ve­ciach.

V tej­to sú­vis­los­ti sto­jí za po­zor­nosť aj to, že v ho­lan­dskej práv­nej li­te­ra­tú­re bo­la dl­ho­do­bo rie­še­ná otáz­ka, či utr­pe­nie spô­so­be­né cho­ro­bou mu­sí byť nut­nou pod­mien­kou pre bez­tres­tnosť asis­to­va­nej smr­ti, res­pek­tí­ve, či asis­to­va­nú smrť mož­no vy­ko­nať aj v iných prí­pa­doch.

Tú­to di­le­mu mu­sel rie­šiť súd v prí­pa­de Su­to­rius. Iš­lo o prí­pad, v kto­rom 86 roč­ný pa­cient, bý­va­lý se­ná­tor Edward Bron­ger­sma po­žia­dal le­ká­ra Su­to­ria o asis­to­va­nú sa­mov­raž­du, av­šak netr­pel žiad­nou fy­zic­kou a ani du­šev­nou cho­ro­bou. Je­ho utr­pe­nie bo­lo čis­to „exis­ten­ciál­ne“. Čas­to ho­vo­ril so svo­jim le­ká­rom o tom, že už chce zo­mrieť, pre­to­že po­va­žu­je svo­ju exis­ten­ciu za práz­dnu a bez zmys­lu a cí­ti sa byť una­ve­ný ži­vo­tom. Mal po­ciť, že smrť na ne­ho za­bud­la. Ok­rem pod­mien­ky utr­pe­nia ply­nú­ce­ho z cho­ro­by bo­li inak všet­ky for­mál­ne pod­mien­ky pre kraj­nú nú­dzu spl­ne­né. Le­kár pa­cien­to­vi vy­ho­vel. Ok­res­ný súd os­lo­bo­dil ob­ža­lo­va­né­ho, av­šak od­vo­la­cí súd ten­to roz­su­dok neak­cep­to­val. Kon­šta­to­val, že údaj­né nez­ne­si­teľ­né a bez­ná­dej­né utr­pe­nie pá­na Bron­ger­sma ne­bo­lo zrej­mé a jas­né. Pre­to­že práv­nym zá­uj­mom je pred­chá­dzanie ta­kým­to sub­jek­tív­nym, vág­nym po­su­dzo­va­niam utr­pe­nia, mu­sí mať to­to utr­pe­nie cha­rak­ter me­di­cín­sky (ob­jek­tív­ne zis­ti­teľ­ný) a nie exis­ten­ciál­ny (te­da sub­jek­tív­ny). Ob­ža­lo­va­ný bol pre­to uz­na­ný za vin­né­ho, av­šak ne­bol pot­res­ta­ný, pre­to­že je­ho ko­na­nie bo­lo ve­de­né sil­ným sú­ci­tom k je­ho pa­cien­to­vi. Naj­vyš­ší súd po­tom kon­šta­to­val, že le­ká­ri ne­mô­žu vy­ko­ná­vať euta­ná­ziu ale­bo asis­to­vať u sa­mov­raž­dy, po­kiaľ žia­dosť nie je po­da­ná pa­cien­tom tr­pia­cim me­di­cín­sky kla­si­fi­ko­va­nou fy­zic­kou, psy­chic­kou ale­bo psy­chia­tric­kou cho­ro­bou ale­bo po­ru­chou. Len oby­čaj­ná úna­va ži­vo­tom ne­mô­že byť dos­ta­toč­ným zá­kla­dom pre ko­na­nie sme­ru­jú­ce k asis­to­va­nej smr­ti. Naj­vyš­ší súd uzat­vo­ril, že le­kár nie je exper­tom na rie­še­nie exis­ten­ciál­ne­ho utr­pe­nia.

Pub­li­ká­cia „Euta­na­zie a roz­hod­nu­tí na kon­ci ži­vo­ta, Práv­ní as­pek­ty“ ur­či­te sto­jí za pre­čí­ta­nie. Rov­na­ko tak je pot­reb­ným sa za­my­slieť nad tým, či ne­nas­tal čas na to, aby aj Slo­ven­ská re­pub­li­ka zvá­ži­la za­ve­de­nie práv­nej úp­ra­vy umož­ňu­jú­cej vý­kon asis­to­va­nej smr­ti za pres­ne sta­no­ve­ných zá­kon­ných pod­mie­nok. V tom­to sme­re po­va­žu­jem mi­ni­mál­ne za ne­vyh­nut­né as­poň za­ve­de­nie špe­ciál­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu vraž­dy (nap­rík­lad s náz­vom usmr­te­nie z útr­pnos­ti, či zo sú­ci­tu), pre­to­že je nep­ri­ja­teľ­né, aby pod­ľa tej is­tej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu vraž­dy bol po­su­dzo­va­ný nap­rík­lad náj­om­ný vrah ako aj le­kár vy­ko­ná­va­jú­ci asis­ten­ciu pri smr­ti pa­cien­ta, kto­rý za­ží­va nap­rík­lad nez­ne­si­teľ­né bo­les­ti v pos­led­nej fá­ze umie­ra­nia.

 

 

Diskusia