Agent v trestnom konaní

 

 V tom­to sme­re mož­no spo­me­núť tie­to člán­ky:

 a) Tót­ho­vá, M: In­šti­tút agen­ta a je­ho vy­uži­tie na úče­ly do­ka­zo­va­nia ko­rup­cie. Práv­ny ob­zor, 94, 2011, č. 4, s. 378 – 394

 b) Ka­ra­bec, Z.: Pou­ži­tí agen­ta pro­ti or­ga­ni­zo­va­né­mu zlo­či­nu. Trestněpráv­ní re­vue, 2011, č. 8, s. 224 – 231

 Ka­ra­bec, Z: Pou­ži­tí agen­ta v „před­po­lí zlo­či­nu“ – člá­nok uve­rej­ne­ný v zbor­ní­ku Na křižo­vat­kách prá­va. Poc­ta Ja­nu Mu­si­lo­vi k 70. na­ro­ze­ni­nám. Vy­dá­ní 1. Pra­ha: C.H.Beck, 2011 s. 165 - 179

c) Her­czeg, J.: Sys­tém říze­né pro­vo­ka­ce v bo­ji pro­ti ko­rup­ci a prin­ci­py práv­ní­ho stá­tu. Bulle­tin ad­vo­ka­cie, 2011, č. 4

d) Ne­jed­lý, J.: Proč je třeba od­mít­nout za­ve­de­ní in­sti­tu­tu agen­ta pro­vo­ka­te­ra do čes­ké­ho práv­ní­ho řádu. Trestněpráv­ní re­vue, 2010, č. 6, s. 178 - 181

 K uve­de­ným člán­kom mož­no v struč­nos­ti uviesť nie­koľ­ko pos­tre­hov.

 Tak nap­rík­lad, M. Tót­ho­vá vo svo­jom člán­ku uvá­dza, že „pod­sta­ta agen­ta – pro­vo­ka­té­ra spo­čí­va v ak­tív­nej a ini­cia­tív­nej čin­nos­ti, kto­rá však nes­me­ru­je k pro­vo­ká­cii tres­tnej čin­nos­ti tam, kde pred­tým neexis­to­va­la, ale len k ak­tív­nej a ini­cia­tív­nej čin­nos­ti sme­ru­jú­cej k od­ha­le­niu a zís­ka­niu dô­ka­zov o tres­tnej čin­nos­ti. Agent nep­ro­vo­ku­je sa­mot­nú tres­tnú čin­nosť, ale ju len od­ha­ľu­je a umož­ňu­je zís­kať o nej dô­ka­zy“. Autor­ka pou­ka­zu­je na us­ta­no­ve­nie § 117 ods. 2 Tr. por., pod­ľa kto­ré­ho mô­že agent – pro­vo­ka­tér na­vá­dzať na spá­chanie tres­tné­ho či­nu len za pod­mien­ky, že zis­te­né sku­toč­nos­ti nas­ved­ču­jú to­mu, že pá­cha­teľ by ta­ký­to trest­ný čin spá­chal aj bez to­ho, aby bol vy­da­ný prí­kaz na pou­ži­tie agen­ta. To­to po­doz­re­nie má vy­chá­dzať z ope­ra­tív­nych in­for­má­cií, kto­ré mu­sia byť dôs­led­ne pre­ve­re­né z hľa­dis­ka hod­no­ver­nos­ti, ana­ly­zo­va­né a inter­pre­to­va­né.

 Ten­to zá­ver autor­ky ne­po­va­žu­jem za správ­ny. Súh­la­sím skôr s ná­zor­mi, že tres­tnop­ráv­na náu­ka a prax sto­jí na zá­sa­de, že mož­no pos­ti­ho­vať len von­kaj­šie pre­ja­vy vô­le a pre­to len oby­čaj­ný, žiad­nou čin­nos­ťou nes­pre­vá­dza­ný úmy­sel spá­chať trest­ný čin, nie je re­le­van­tným štá­diom tres­tné­ho či­nu (ide len o my­šlien­ku, kto­rú tres­tné prá­vo ne­pos­ti­hu­je a to ani ako príp­ra­vu). Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že ce­lá kon­cep­cia us­ta­no­ve­nia § 117 ods. 2 Tr. por., v čas­ti umož­nu­jú­cej pou­ži­tie agen­ta – pro­vo­ka­té­ra, je nep­ri­ja­teľ­ná, pre­to­že vťa­hu­je tres­tné prá­vo do štá­dií, kto­ré pred­chá­dza­jú príp­ra­ve a nie sú pos­ti­ho­va­né tres­tným prá­vom. Us­ta­no­ve­nie § 117 ods. 2 Tr. por. je evi­den­tne kon­ci­po­va­né na pro­vo­ko­va­nie a zis­ťo­va­nie, či pro­vo­ko­va­ná oso­ba, kto­rá sa mož­no v my­šlien­kach poh­rá­va­la s ko­rup­čným sprá­va­ním, „ne­pod­ľah­ne“, t. j., či je ale­bo nie je ná­chyl­ná aj na reali­zá­ciu svo­jej my­šlien­ky o spá­cha­ní tres­tné­ho či­nu. Štát te­da si­mu­lu­je spá­chanie tres­tné­ho či­nu rôz­ny­mi ko­rup­čný­mi po­nu­ka­mi a skú­ša „my­šlien­ky“ ko­rum­po­va­né­ho a je­ho ce­nu (zvy­šo­va­ním po­nu­ky mô­že za­se agent – pro­vo­ka­tér ma­ni­pu­lo­vať s práv­nou kva­li­fi­ká­ciu a ume­lo zvy­šo­vať tres­tnú sadz­bu).

 Ak M. Tót­ho­vá od­ka­zu­je na ope­ra­tív­ne in­for­má­cie po­lí­cie, tak je nut­né skon­šta­to­vať, že nie je nič nes­po­lah­li­vej­šie ako prá­ve ope­ra­tív­ne in­for­má­cie po­lí­cie. V praxi ide o úrad­né zá­zna­my po­lí­cie, kto­ré čas­to len stro­ho uvá­dza­jú, že oso­ba X mož­no be­rie úp­lat­ky, na­koľ­ko to mal po­ve­dať in­for­má­tor po­lí­cie, kto­rý je sa­moz­rej­me uta­je­ný a je­ho me­no sa ne­doz­vie ani pro­ku­rá­tor a ani sud­ca. Pri ope­ra­tív­nych in­for­má­ciách te­da spra­vid­la nie je vô­bec mož­né ove­riť ich hod­no­ver­nosť ale­bo ich aký­koľ­vek spô­so­bom ana­ly­zo­vať (dá sa im len ve­riť ale­bo ne­ve­riť). Tu tre­ba zdô­raz­niť, že dô­vod­nosť po­doz­re­nia, že bu­de spá­cha­ný trest­ný čin ne­mô­že byť za­lo­že­ná len na sub­jek­tív­nom pres­ved­če­ní po­lí­cie ale­bo len na ur­či­tom pres­ved­če­ní ve­rej­nos­ti o ná­chyl­nos­ti ur­či­tých sku­pín na ko­rup­čné sprá­va­nie.

 Us­ta­no­ve­nie § 117 ods. 2 Tr. por. te­da, pod­ľa môj­ho ná­zo­ru, neus­ta­no­vu­je tzv. ak­tív­ne­ho agen­ta, tak ako to uvá­dza M. Tót­ho­vá, ale up­ra­vu­je tzv. „tvr­dé­ho“ agen­ta – pro­vo­ka­té­ra, kto­rý nas­tu­pu­je a ini­cia­tív­ne na­vá­dza na spá­chanie tres­tné­ho či­nu aj v prí­pa­doch, ak exis­tu­je mož­nosť spá­chania tres­tné­ho či­nu len „v hla­ve“ prí­pad­né­ho pá­cha­te­ľa a až agent – pro­vo­ka­tér mu umož­ní (v ré­ži štá­tu) pre­ja­viť sa na­vo­nok a spá­chať trest­ný čin. Štát tak má mož­nosť nep­rí­pus­tne za­sa­ho­vať do všet­kých skut­ko­vých okol­nos­tí a tým aj do práv­nej kva­li­fi­ká­cie a to pou­ži­tím ini­cia­tív­nej si­mu­lo­va­nej tres­tnej čin­nos­ti.

 Tzv. ak­tív­ny agent je, pod­ľa môj­ho ná­zo­ru, agent – kon­tro­lór a nie agent - pro­vo­ka­tér. Tak nap­rík­lad, je v praxi po­mer­ne bež­né, že sa do­ka­zo­va­ním zis­tí, že oso­ba Y chce má väč­šie množ­stvo drog a hľa­dá kup­ca. Ko­na­nie oso­by Y sa už na­chá­dza v štá­diách, kto­ré sú re­le­van­tné pre tres­tné prá­vo a štát, za po­mo­ci agen­ta – kon­tro­ló­ra, chce za­is­tiť dro­gu a za­brá­niť tak jej dis­tri­bú­cii v spo­loč­nos­ti. Agent – kon­tro­lór po­tom ak­tív­ne kon­tak­tu­je oso­bu Y a vy­stu­pu­je ako ku­pec, zis­ťu­je ce­nu, navr­hu­je stret­nu­tie, od­skú­ša­nie kva­li­tiy dro­gy a po­dob­ne. Ta­ké­to ak­tív­ne ko­na­nie agen­ta je stá­le ko­na­ním agen­ta kon­tro­ló­ra, kto­rý vstú­pil ak­tív­ne do fá­zy skut­ko­vé­ho de­ja, aby za­brá­nil pá­chaniu tres­tnej čin­nos­ti. Ide pre­to o prí­pus­tné ko­na­nie agen­ta a aj štá­tu. Úpl­ne inak však ko­ná agent – pro­vo­ka­tér, kto­rý by sa na­kon­tak­to­val na oso­bu Y a vy­slo­ve­ne by chcel kú­piť kon­krét­ne množ­stvo dro­gy aj na­priek ve­do­mos­ti, že oso­ba Y sa pre­da­jom drog ne­zao­be­rá a skú­šal by ju, či na­priek to­mu ne­bu­de ve­dieť zoh­nať ur­či­té množ­stvo dro­gy, opa­ko­va­ne by ju o to žia­dal, prí­pad­ne aj s pou­ka­zom na to, ako by ju moh­la zoh­nať a na ko­ho by sa moh­la ob­rá­tiť.. Obid­va­ja agen­ti sú te­da ak­tív­ni, av­šak oba­ja inak a na­vy­še, tzv. ak­tív­ny agent – kon­tro­lór za­sa­hu­je až vo fá­ze, ak exis­tu­je dô­vod­né po­doz­re­nie, že k spá­chaniu tres­tné­ho či­nu doš­lo a to nap­rík­lad as­poň v štá­diu príp­ra­vy.

 Vzhľa­dom na uve­de­né je pot­reb­né od­miet­nuť ná­zor M. Tót­ho­vej o „opod­stat­ne­nos­ti a dô­le­ži­tos­ti pro­vo­ká­cie v pro­ce­se od­ha­ľo­va­nia ko­rup­cie“. Pro­vo­ká­ciu je nut­né zá­sad­ne od­miet­nuť (a to za kaž­dých okol­nos­tí), pre­to­že je nep­ri­ja­teľ­ným, aby štát si­mu­lo­val pá­chanie tres­tnej čin­nos­ti, za­sa­ho­val do štá­dií, kto­ré nie sú pre tres­tné prá­vo re­le­van­tné a ce­lé pro­vo­ko­va­nie tres­tnej čin­nos­ti „za­krý­val“ sub­jek­tív­nym pres­ved­če­ním po­lí­cie, kto­ré je vte­le­né do tzv. ope­ra­tív­nych in­for­má­cií. Nap­ro­ti to­mu, agent – kon­tro­lór je vý­znam­ný pros­trie­dok na od­ha­ľo­va­nie zá­važ­nej tres­tnej čin­nos­ti a mož­no ho pou­žiť aj pri ope­ra­tív­nych in­for­má­ciách po­lí­cie, av­šak agent – pro­vo­ka­tér je vy­slo­ve­ne zneu­ži­tím štát­nej mo­ci na or­ga­ni­zo­va­nie tres­tnej čin­nos­ti a to aj v prí­pa­doch, v kto­rých by mož­no k tres­tnej čin­nos­ti nik­dy ne­bo­lo doš­lo a zos­ta­la by sku­toč­ne len v my­šlien­kach.

 J. Her­czeg, vo svo­jom člán­ku, pou­ka­zu­je na roz­hod­nu­tie Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va (Ra­ma­naus­kas pro­ti Lit­ve), v kto­rom súd uzat­vo­ril, že o ne­zá­kon­nej po­li­caj­nej pro­vo­ká­cii mož­no ho­vo­riť vte­dy, ak sa po­li­caj­ti neob­me­dzia len na vy­šet­ro­va­nie tres­tnej čin­nos­ti pa­sív­nym spô­so­bom, ale up­lat­ňu­jú ta­kú for­mu vply­vu na jed­not­liv­ca, aby pod­nie­ti­li spá­chanie tres­tné­ho či­nu, kto­rý by inak ne­bol spá­cha­ný a to za tým úče­lom, aby bol od­ha­le­ný trest­ný čin.

 J. Her­czeg ana­ly­zu­je aj slo­ven­skú práv­nu úp­ra­vu a us­ta­no­ve­nie o ria­de­nej po­li­caj­nej pro­vo­ká­cii (§ 117 ods. 2 Tr. por.) po­va­žu­je za kon­tra­ver­zné. Rov­na­ko na­mie­ta, že sa tres­tná zod­po­ved­nosť po­sú­va do štá­dia, kto­ré nie je na­vo­nok pre­ja­ve­ným tres­tným či­nom, ale len vnú­tor­ným du­šev­ným sta­vom, kto­rý sa však ume­lo, za pou­ži­tia ur­či­tých ope­ra­tív­nych me­tód, ob­jek­ti­vi­zu­je. Uvá­dza, že ide o aké­si štá­dium pred­príp­ra­vy, kto­ré nie je tres­tne pos­tih­nu­teľ­né a pri­po­mí­na zá­sa­du, že „za sa­mot­ný úmy­sel spá­chať trest­ný čin sa net­res­tá“ (co­gi­ta­tio­nis poe­nam ne­mo pa­ti­tur).

 K po­li­caj­nej pro­vo­ká­cii (a vô­bec k čin­nos­ti agen­ta) Z. Ka­ra­bec, vo svo­jom člán­ku v ča­so­pi­se Trestněpráv­ní re­vue, vý­stiž­ne uvá­dza, že čin­nosť uta­je­né­ho agen­ta mu­sí byť vo svo­jej pod­sta­te za­lo­že­ná na kla­me a pred­stie­ra­ní, čo lo­gic­ky mô­že ľah­ko viesť k ov­plyv­ňo­va­niu vô­le sle­do­va­ných osôb ale­bo aj ďal­ších inak ne­zú­čas­tne­ných osôb, kto­ré mô­žu ko­nať tak, ako­by bez pô­so­be­nia agen­ta ne­ko­na­li. Je tu pre­to vždy ri­zi­ko, že čin­nosť agen­ta bu­de kva­li­fi­ko­va­ná ako po­li­caj­ná pro­vo­ká­cia. Pou­ka­zu­je na pre­va­žu­jú­ce ná­zo­ry, že po­li­caj­ná pro­vo­ká­cia je v roz­po­re s prin­cíp­mi práv­ne­ho štá­tu a je pre­ja­vom neúc­ty k prá­vam a slo­bo­dám člo­ve­ka a ob­ča­na.

 Za­ují­ma­vým je pos­treh J. Ne­jed­lé­ho, kto­rý zá­kaz po­li­caj­nej pro­vo­ká­cie de­monštru­je na via­ce­rých roz­hod­nu­tiach Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va a Ústav­né­ho sú­du ČR, pri­čom uvá­dza, že zá­kaz po­li­caj­nej pro­vo­ká­cie sa tý­ka vý­hra­de pro­vo­ká­cie or­ga­ni­zo­va­nej štá­tom, t. j. pro­vo­ká­ciou po­li­caj­tov, štát­nych agen­tov, či osôb spo­lup­ra­cu­jú­cich s po­lí­ciou. Súk­rom­ná pro­vo­ká­cia, ku kto­rej ne­do­chá­dza na po­kyn, či pod kon­tro­lou po­lí­cie, však za­ká­za­ná nie je (J. Ne­jed­lý tu pou­ka­zu­je na roz­hod­nu­tie vo ve­ci Shan­non pro­ti Spo­je­né­mu Krá­ľov­stvu, kde sa no­vi­nár vy­dá­val za šej­ka a po­žia­dal zná­me­ho brit­ské­ho her­ca, aby mu za­ob­sta­ral dro­gy, pri­čom súd v tom „ne­vi­del“ prob­lém, čo mož­no po­va­žo­vať za prek­va­pu­jú­ce). Je nut­né súh­la­siť s auto­rom, že v prí­pa­doch, ak by sa štát uchý­lil k to­mu, že by zá­kaz po­li­caj­tnej pro­vo­ká­cie ob­chá­dzal tým, že by pro­vo­ko­va­nie po­ne­chal na mé­dia (kto­rí sa v za­hra­ni­čí čas­to a sys­te­ma­tic­ky uchy­lu­jú k pro­vo­ká­cii) a po­tom čer­pal z ta­kých­to dô­ka­zov, kto­ré na­do­bud­li mé­diá, tak by sa člá­nok 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru cel­kom ur­či­te dos­tal do hry.

 J. Ne­jed­lý ďa­lej pou­ka­zu­je na to, že zá­kaz pro­vo­ká­cie v ju­di­ka­tú­re sa vzťa­hu­je len na tres­tné ko­na­nie, av­šak bo­lo by omy­lom sa dom­nie­vať, že mi­mo rá­mec tres­tné­ho ko­na­nia by bo­la pro­vo­ká­cia do­vo­le­ná (nap­rík­lad ak by štát v správ­nom ko­na­ní pou­ží­val pro­vo­ká­ciu ako tzv. test in­teg­ri­ty u štát­nych úrad­ní­kov a skut­ky by ne­bo­li pos­ti­ho­va­né tres­tnop­ráv­ne, ale nap­rík­lad san­kciou by bo­lo pre­pus­te­nie z prá­ce, zba­ve­nie fun­kcie a po­dob­ne, je mož­né, že by zá­važ­nosť san­kcie spô­so­bi­la ap­li­ko­va­teľ­nosť člán­ku 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru aj na ta­ké­to prí­pa­dy). Mož­no pl­ne súh­la­siť s auto­rom, že ume­lé vy­vo­lá­va­nie tres­tnej čin­nos­ti je v roz­po­re so zmys­lom a pos­la­ním in­šti­tú­tu tres­tné­ho prá­va a je pot­reb­né od­miet­nuť tak po­li­caj­nú ako aj súk­rom­nú pro­vo­ká­ciu.

 Ok­rem uve­de­ných člán­kov mi, v sú­vis­los­ti s po­li­caj­nou pro­vo­ká­ciou, ne­dá nes­po­me­núť aj star­šiu tres­tnop­ráv­nu úp­ra­vu, keď Trest­ný po­ria­dok súd­ny z 23.05.1873 (plat­ný v Čes­kos­lo­ven­sku za I. re­pub­li­ky a to na úze­mí Čiech) ob­sa­ho­val us­ta­no­ve­nie § 25, kto­ré vy­slo­ve­ne uvá­dza­lo, že „or­gá­nom bez­peč­nos­tným, ako aj všet­kým úrad­ní­kom a slu­hom, je pod naj­sprís­nej­ším tres­tom za­ká­za­né, aby sa sna­ži­li o us­ved­če­nie po­doz­ri­vé­ho tým, že by ho chce­li zviesť k pod­nik­nu­tiu ale­bo do­kon­če­niu tres­tné­ho či­nu ale­bo k pok­ra­čo­va­niu v ňom ale­bo aby oso­ba­mi taj­ne do­hod­nu­tý­mi ho zvá­dza­li k priz­na­niu“. To­to us­ta­no­ve­nie bo­lo po­va­žo­va­né nie­len za zá­kaz po­li­caj­nej pro­vo­ká­cie, ale aj za zá­kaz aké­ho­koľ­vek ľsti­vé­ho ko­na­nia štá­tu vo­či po­do­zir­vé­mu (ob­vi­ne­né­mu) už vo fá­ze vy­šet­ro­va­nia (nap­rík­lad da­nie agen­ta do ce­ly ob­vi­ne­né­ho, aby z ob­vi­ne­né­ho dos­tal bliž­šie in­for­má­cie o tres­tnej čin­nos­ti a tak doš­lo k obí­de­niu sku­toč­nos­ti, že ob­vi­ne­ný vy­užil svo­je prá­vo a k ve­ci od­mie­tol vy­po­ve­dať).

 Ok­rem uve­de­né­ho mož­no, rov­na­ko ako Z. Ka­ra­bec, pou­ká­zať na po­me­re vy­da­re­nú di­plo­mo­vú prá­cu M. Re­me­ša s náz­vom „Pou­ži­tí agen­ta v tres­tním říze­ní“ (dos­tup­ná na inter­ne­to­vej strán­ke www.is.mu­ni.cz), v kto­rej autor uvá­dza aj chro­no­ló­giu roz­hod­nu­tí sú­dov, kto­ré sa prob­le­ma­ti­kou agen­ta za­obe­ra­li.

 Na zá­ver mož­no opä­tov­ne skon­šta­to­vať, že akú­koľ­vek po­li­caj­nú pro­vo­ká­ciu je pot­reb­né zá­sad­ne od­miet­nuť a pre­to bu­de ne­vyh­nut­ným vy­pus­tiť us­ta­no­ve­nie § 117 ods. 2 Tr. por. dru­há ve­ta za bod­ko­čiar­kou. K to­mu mož­no od­ci­to­vať J. Her­cze­ga, kto­rý vý­stiž­ne uvá­dza, že

 „Za­ve­de­nie in­šti­tú­tu agen­ta pro­vo­ka­té­ra do práv­ne­ho po­riad­ku je sí­ce po­pu­lár­ne, ale je to sle­pu ulič­kou k po­tie­ra­niu ko­rup­cie, pre­to­že je v roz­po­re s prá­vom na spra­vod­li­vý pro­ces. Nie je spor o tom, že li­mi­ty ús­tav­nos­ti a zá­kon­nos­ti sťa­žu­jú, spo­ma­lu­jú ale­bo do­kon­ca za­bra­ňu­jú rých­le­mu a účin­né­mu pot­res­ta­niu pá­cha­te­ľov. Čas­to do­kon­ca ve­dú k úni­ku vin­ní­kov pred spra­vod­li­vos­ťou. Ve­rej­ná mien­ka je v ta­kých­to prí­pa­doch mé­dia­mi bur­co­va­ná pro­ti „zby­toč­ným pre­káž­kam“ brá­nia­cim úče­lu tres­tné­ho ko­na­nia. Po­li­ti­ci po­tom ma­jú ten­den­ciu vy­stu­po­vať v zmys­le zá­sa­dy, že účel svä­tí pros­tried­ky. Pre­to mu­sí pla­tiť aj na­ďa­lej: prob­lé­my, kto­ré mož­no rie­šiť len po­mo­cou agen­ta pro­vo­ka­té­ra pros­te nie sú v práv­nom štá­te le­gál­ne rie­še­né. Nao­pak, je pot­reb­né dôs­led­ne če­liť po­ku­som o ne­ná­pad­nú de­mon­táž zá­klad­ných práv a slo­bôd, aj keď len ces­tou pos­tup­nej eró­zie niek­to­rých di­el­čich prin­cí­pov, na kto­rých spo­čí­va práv­ny štát“.

 

 

Diskusia