Vývoj trestního soudnictví v Německu v letech 1933 - 1945

 

JUDr. Da­vid Lin­dtner

 

                      Vý­voj tres­tní­ho soud­nic­tví v Němec­ku v le­tech 1933 – 1945

Vy­da­va­teľ­stvo The Euro­pean So­cie­ty for His­to­ry od Law vy­da­lo v ro­ku 2010 pub­li­ká­ciu s náz­vom Vý­voj tres­tní­ho soud­nic­tví v Němec­ku v le­tech 1933 – 1945. Auto­rom tej­to mo­nog­ra­fie je čes­ký práv­nik, práv­ny his­to­rik, súd­ny tl­moč­ník, prek­la­da­teľ, do­cent na Práv­nic­kej fa­kul­te Ma­sa­ry­ko­vej uni­ver­zi­ty v Br­ne, ve­dú­ci Ka­ted­ry de­jín štá­tu a prá­va JUDr. Et Bc. Ja­ro­mír Tauchen, Ph.D., LL.M. 

Uve­de­ná pub­li­ká­cia pred­sta­vu­je krát­ky, ale na­priek to­mu re­la­tív­ne kom­plex­ný his­to­ric­ký exkurz do ob­do­bia Tre­tej rí­še, v kto­rom doš­lo v dôs­led­ku nás­tu­pu ná­rod­né­ho so­cia­liz­mu slo­va­mi pred­se­du Spol­ko­vé­ho súd­ne­ho dvo­ra Her­man­na Wein­kauf­fa „k práv­ne­mu bar­bar­stvu, práv­nej neis­to­te, bez­prá­viu a zlo­či­nom dov­te­dy ne­poz­na­nej mie­ry a hrô­zy“. Na­priek op­ti­miz­mu, kto­rým ako čle­no­via sú­čas­nej li­be­rál­nej de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti čas­to až nek­ri­tic­ky op­lý­va­me v sú­vis­los­ti s od­mie­ta­ním mož­nos­ti náv­ra­tu to­ta­li­ta­riz­mu, kto­rým sa vy­zna­čo­va­lo na­cis­tic­ké Ne­mec­ko prak­tic­ky vo všet­kých ob­las­tiach ži­vo­ta vrá­ta­ne jus­tí­cie, ne­ma­li by sme re­zig­no­vať a nao­pak ma­li dôs­led­ne tr­vať na za­cho­va­ní všet­kých vý­do­byt­kov práv­ne­ho štá­tu, kto­ré sa na­šej slo­bod­nej spo­loč­nos­ti po­da­ri­li ukot­viť po ro­ku 1989. His­tó­riu sa učí­me pre­to, aby sme lep­šie po­cho­pi­li sú­čas­nosť, a pre­to sú pub­li­ká­cie ako tá­to dô­le­ži­tým prís­pev­kom k spo­lo­čen­ské­mu dis­kur­zu v ob­las­ti jus­tí­cie a jej sme­ro­va­nia aj v dneš­ných „re­vo­luč­ných“ ča­soch. Net­re­ba to­tiž v kon­texte slov kla­si­ka, že ces­ta do pek­la je nie­ke­dy dláž­de­ná dob­rý­mi úmys­la­mi, za­bú­dať na to, že aj zá­sa­hom štá­tu do ne­zá­vis­los­ti súd­nic­tva, sna­hám vý­kon­nej mo­ci a na­cis­tic­kej tla­če ov­plyv­ňo­vať súd­ne roz­ho­do­va­nie a ab­so­lút­nej práv­nej „per­ver­zii“ v na­cis­tic­kom Ne­mec­ku pred­chá­dza­li zdan­li­vo neš­kod­né té­zy A. Hit­le­ra o pot­re­be „za­cho­va­nia ná­rod­né­ho spo­lo­čen­stva“ a „exis­ten­cii je­di­né­ho prá­va – ži­vot­né­ho prá­va ná­ro­da“.

Mo­nog­ra­fia je roz­de­le­ná do dvoch čas­tí, pri­čom pr­vá sa ve­nu­je his­to­ric­ké­mu preh­ľa­du vý­vo­ja tres­tné­ho súd­nic­tva v ro­koch 1933 až 1945 a dru­há us­po­ria­da­niu sú­dov a zme­nám v pos­ta­ve­ní sú­dov a sud­cov. V rám­ci od­ka­zov na jed­not­li­vé čas­ti som si do­vo­lil ci­to­vať všet­ky pa­sá­že auto­ra, kto­ré po­va­žu­jem z hľa­dis­ka pos­tup­nej de­for­má­cie jus­tič­né­ho pros­tre­dia v Tre­tej rí­ši, za vý­znam­né.

V pr­vej čas­ti sa autor ve­nu­je via­ce­rým té­mam, pri­čom v čas­ti po­pi­su­jú­cej vzťah ná­rod­ných so­cia­lis­tov k prá­vu a súd­nic­tvu do­mi­nu­je po­pis mi­mo­riad­ne ne­ga­tív­ne­ho vzťa­hu a ná­zo­rov A. Hit­le­ra na prá­vo a súd­nic­tvo.

Ako uvá­dza autor, ne­zá­vis­lé súd­nic­tvo a jus­tí­cia ako ochran­ky­ňa prá­va a spra­vod­li­vos­ti pred­sta­vo­va­li jed­nu z naj­väč­ších pre­ká­žok pre ná­rod­ných so­cia­lis­tov v ich sna­he sme­ru­jú­cej k od­strá­ne­niu práv­ne­ho štá­tu. S tým ko­reš­pon­du­je aj vý­rok A. Hit­le­ra „prá­vo pri­ná­le­ží to­mu, kto má moc“. Pod­ľa je­ho pres­ved­če­nia bo­lo nut­né pret­vo­riť zá­ko­no­dar­nú a súd­nu moc v po­li­tic­ké zbra­ne sys­té­mu. Hit­ler a os­tat­ní ve­dú­ci ná­rod­ní so­cia­lis­ti spus­ti­li štva­vú kam­paň pro­ti práv­ni­kom a sud­com, kto­rá ma­la uká­zať ich ná­rod­nú nes­po­ľah­li­vosť. Je­ho vzťah k práv­ni­kom vy­jad­ril aj vý­rok­mi „nep­res­ta­nem so svo­jou čin­nos­ťou, po­kiaľ kaž­dý Ne­mec ne­po­cho­pí, že byť práv­ni­kom je han­bou“, či „od tej­to chví­le bu­dem za­sa­ho­vať do všet­kých prí­pa­dov a sud­cov, kto­rí oči­vid­ne ne­po­cho­pi­li prí­kaz do­by, zba­vím ich fun­kcie“. Svo­ju vro­de­nú ne­ná­visť vo­či prá­vu spá­jal Hit­ler s ne­ná­vis­ťou vo­či jus­tí­cii a práv­ni­kom, kto­rých ozna­čo­val za „do­ko­na­lých hlu­pá­kov či ra­ko­vi­nu pre ce­lý ne­mec­ký ná­rod“. Ako ďa­lej uvá­dza autor, prá­vo ov­plyv­ňo­va­li a vy­jad­ro­va­li sa k ne­mu aj vy­so­ký pred­sta­vi­te­lia Tre­tej rí­še bez to­ho, aby bo­li sa­mi vy­štu­do­va­ný­mi práv­nik­mi. Napr. Mi­nis­ter pro­pa­gan­dy Dr. Jo­seph Geob­bels pred sud­ca­mi Ľudo­vé­ho súd­ne­ho dvo­ra v ro­ku 1942 vy­hlá­sil. „Sud­ca sa pri roz­ho­do­va­ní mu­sí ria­diť viac ako zá­ko­nom my­šlien­kou, že pá­cha­te­ľa je nut­né od­strá­niť z ná­rod­né­ho spo­lo­čen­stva“. Vplyv na práv­nu ve­du a ov­plyv­ňo­va­nie jus­tí­cie v Tre­tej rí­ši ma­la aj sku­pi­na vy­so­koš­kol­ských pro­fe­so­rov, kto­rý do­da­li na­cis­tom pot­reb­ný teo­re­tic­ký zá­klad a účin­né práv­ne nás­tro­je k us­ku­toč­ne­niu na­cis­ta­mi prok­la­mo­va­nej „ob­no­ve prá­va“. Od nas­to­le­nej lí­nie od­liš­né práv­ne ná­zo­ry ne­bo­lo mož­né nik­de pub­li­ko­vať.

V čas­ti ve­nu­jú­cej sa „ov­plyv­ňo­va­niu súd­nej mo­ci ná­rod­ný­mi so­cia­lis­ta­mi v ob­do­bí mie­ru“ autor uvá­dza, že sna­hy ná­rod­ných so­cia­lis­tov o ov­plyv­ňo­va­nie jus­tí­cie sa pos­tup­ne stup­ňo­va­li, pri­čom svoj vr­chol do­siah­li v ob­do­bí Dru­hej sve­to­vej voj­ny, ke­dy doš­lo k úpl­nej „per­ver­zii“ prá­va, úpl­né­mu od­strá­ne­niu ne­zá­vis­los­ti súd­ne­ho roz­ho­do­va­nia a úpl­né­mu po­dria­de­niu tej­to čin­nos­ti vý­kon­nej mo­ci. Ná­rod­ní so­cia­lis­ti sa po­mo­cou sľu­bov a lží sna­ži­li os­tat­ných ubez­pe­čo­vať, že ich „ná­rod­ná re­vo­lú­cia“ pre­bie­ha úpl­ne le­gál­nou ces­tou a úpl­ne le­gál­ny­mi pros­tried­ka­mi. Keď­že ná­rod­ní so­cia­lis­ti jus­tí­cii a práv­ni­kom ne­dô­ve­ro­va­li, prís­luš­ní­ci toh­to po­vo­la­nia sa sta­li ter­čom čas­tých úto­kov. Na­priek uis­ťo­va­niu ná­rod­ných so­cia­lis­tov o nut­nos­ti za­cho­va­nia ne­zá­vis­los­ti a ne­zo­sa­di­teľ­nos­ti sud­cu a to­ho, že sa jus­tí­cia ne­mu­sí od no­vej vlá­dy ná­rod­né­ho poz­dvih­nu­tia ni­čo­ho obá­vať, do­chá­dza­lo v pr­vých dvoch ro­koch re­vo­luč­né­ho prev­ra­tu k nes­po­čet­ným úto­kom jed­not­li­vých stra­níc­kych miest vo­či jed­not­li­vým sud­com. Tie­to úto­ky ma­li naj­čas­tej­šie for­mu naj­rôz­nej­ších oso­čo­va­ní, po­ni­žo­va­nia či vy­hrá­žok v na­cis­tic­kej tla­či a na na­cis­tic­kých zhro­maž­de­niach. Na­cis­ti sa neš­tí­ti­li pro­ti ne­po­hodl­ným sud­com pou­žiť aj ta­ké pros­tried­ky ako ne­zá­kon­né za­tknu­tie ale­bo ochran­nú väz­bu. Pre­to­že v niek­to­rých prí­pa­doch ne­bo­li roz­sud­ky vy­ná­ša­né v sú­la­de s pred­sta­va­mi NSDAP a ich fun­kcio­ná­rov, ná­rod­ní so­cia­lis­ti sa usi­lo­va­li o zni­žo­va­nie cti sud­cov pros­tred­níc­tvom tla­če, v kto­rej bo­li či­ta­te­lia pod­ne­co­va­ní k ak­ciám pro­ti sud­com. Súd­na moc bo­la vy­sta­ve­ná ma­sív­nej kam­pa­ni zo stra­ny na­cis­tic­kej tla­če. Po­tom, ako bo­li po­li­tic­ky nep­ri­ja­teľ­né oso­by od­strá­ne­né tak z jus­tí­cie, ako aj z ce­lé­ho štát­ne­ho apa­rá­tu a sud­co­via a pro­ku­rá­to­ri sa sta­li člen­mi na­cis­tic­kej stra­ny ale­bo niek­to­rých ich zlo­žiek, moh­li ná­rod­ní so­cia­lis­ti za­čať prip­ra­vo­vať plá­ny tý­ka­jú­ce sa pre­ve­de­nia jus­tí­cie do kom­pe­ten­cie Rí­še. Pro­ces „zríš­te­nia“ jus­tí­cie sa vzťa­ho­val aj na ge­ne­rál­nych štát­nych zá­stup­cov (pro­ku­rá­to­rov) pri Naj­vyš­ších zem­ských sú­doch, kto­rí bo­li bez­pros­tred­ne po­dria­de­ní ríš­ske­mu mi­nis­ter­stvu spra­vod­li­vos­ti a bo­li po­vin­ní pl­niť je­ho prí­ka­zy. To­to po­dria­de­nie pred­sta­vo­va­lo nás­troj mi­nis­ter­stva spra­vod­li­vos­ti na zá­sa­hy do pre­bie­ha­jú­cich tres­tných ko­na­ní. Z Hit­le­ro­vých vy­jad­re­ní z to­ho ob­do­bia je zjav­né, že bo­jom pro­ti marxiz­mu os­pra­vedl­ňo­va­li ná­rod­ní so­cia­lis­ti po­ru­šo­va­nie Ústa­vy a plat­ných zá­ko­nov. Per­so­nál­ne čis­tky sa do­tý­ka­li ok­rem sud­cov ži­dov­ské­ho pô­vo­du tiež osôb, kto­ré bo­li pred ro­kom 1933 člen­mi ľa­vi­co­vých po­li­tic­kých strán ale­bo nep­re­ja­vo­va­li dos­ta­toč­né sym­pa­tie k no­vé­mu re­ži­mu. Čas­tým dô­vo­dom pre od­strá­ne­nie sud­cu z je­ho fun­kcie bo­lo tiež pred­chá­dza­jú­ce od­sú­de­nie čle­na SA ale­bo SS. Práv­ny zá­klad pre reali­zá­ciu per­so­nál­nych čis­tiek v ce­lom štát­nom apa­rá­te vrá­ta­ne jus­tí­cie tvo­ril Zá­kon o zno­vuob­no­ve­ní úrad­níc­tva z ro­ku 1933. Cieľ toh­to zá­ko­na spo­čí­val v „očis­te­ní“ úrad­níc­ke­ho apa­rá­tu od ne­žia­du­cich opo­zič­ných sud­cov a pro­ku­rá­to­rov a mal pod­ľa jas­ne sta­no­ve­ných pra­vi­diel do­viesť do kon­ca za­ča­tý pro­ces per­so­nál­nych čis­tiek. Ďal­šou pos­tih­nu­tou sku­pi­nou pod­ľa toh­to zá­ko­na tvo­ri­li úrad­ní­ci, kto­rí na zá­kla­de ich dov­te­daj­šej po­li­tic­kej čin­nos­ti ne­dá­va­li zá­ru­ku, že by sa ke­dy­koľ­vek úp­rim­ne za­sa­di­li o ná­rod­ný štát. Pred­met­ný zá­kon pred­sta­vo­val pre sud­cov aj ne­bez­pe­čen­stvo pen­zio­no­va­nia ale­bo nú­te­né­ho pre­lo­že­nia, čím sa na nich vy­tvá­ral tlak, aby roz­ho­do­va­li kon­for­mne s po­žia­dav­ka­mi re­ži­mu. Zá­kon o zno­vuob­no­ve­ní úrad­níc­tva sa tak stal nás­tro­jom, kto­rý ru­šil ús­tav­ne za­kot­ve­nú sud­cov­skú ne­zá­vis­losť.

V pr­vých dvoch ro­koch po ucho­pe­ní mo­ci bo­la si­tuácia v ne­mec­kej jus­tí­cii ne­po­koj­ná, niek­to­rí sud­co­via bo­li vy­sta­ve­ní sys­te­ma­tic­ké­mu te­ro­ru jed­no­tiek SA, kto­rý ich mal pri­nú­tiť, aby sa­mi opus­ti­li svoj úrad. Po­dria­de­nie jus­tí­cie vý­kon­nej mo­ci sa reali­zo­va­lo aj pros­tred­níc­tvom dis­cip­li­nár­ne­ho prá­va pre­dov­šet­kým tým, že čle­no­via dis­cip­li­nár­nych sú­dov bo­li me­no­va­ní vlá­dou, čo ma­lo za nás­le­dok, že ná­rod­ní so­cia­lis­ti do­sa­di­li do tých­to fun­kcií spo­ľah­li­vých stra­ní­kov, kto­rí ne­vá­ha­li ude­ľo­vať dis­cip­li­nár­ne tres­ty sud­com, kto­rí sa od­chý­li­li od ná­rod­no-so­cia­lis­tic­ké­ho po­ňa­tia prá­va ale­bo za­ují­ma­li iné ako ná­rod­no-so­cia­lis­tic­ké pos­to­je. Dis­cip­li­nár­ne prá­vo tak pred­sta­vo­va­lo ďal­ší z nás­tro­jov k pot­la­če­niu súd­nej mo­ci a pros­trie­dok pre ďal­šie per­so­nál­ne čis­tky. Úpl­né per­so­nál­ne po­dria­de­nie ne­mec­ké­ho súd­nic­tva ve­de­niu ná­rod­no-so­cia­lis­tic­ké­ho štá­tu bo­lo reali­zo­va­né Zá­ko­nom o ne­mec­kých úrad­ní­koch, kto­rý nah­ra­dil Zá­kon o zno­vuob­no­ve­ní úrad­níc­tva. Po­kiaľ aký­koľ­vek úrad­ník vrá­ta­ne sud­cov ne­pos­ky­to­val dos­ta­toč­nú zá­ru­ku, že sa ke­dy­koľ­vek úp­rim­ne za­sa­dí o no­vý štát, mo­hol byť pod­ľa us­ta­no­ve­nia toh­to zá­ko­na pen­zio­no­va­ný, pri­čom k to­mu­to pos­tu­pu bol op­ráv­ne­ný Vod­ca a ríš­sky kan­ce­lár. Ten­to prin­cíp však dl­ho za­cho­va­ný ne­bol, pre­to­že Hit­ler v ro­ku 1938 pros­tred­níc­tvom šé­fa ríš­ske­ho kan­ce­lár­stva ozná­mil, že pod­ľa je­ho ná­zo­ru je mož­né za ur­či­tých okol­nos­tí pri pen­zio­no­va­ní sud­cu vziať do úva­hy aj ob­sah je­ho roz­hod­nu­tia, kto­ré vy­dal. Ná­rod­ní so­cia­lis­ti sa nech­ce­li ob­me­dziť iba na to, aby pen­zio­no­va­li ne­po­hodl­ných sud­cov. Ich cie­ľom bo­lo tiež vy­užiť svoj vplyv a do­siah­nuť zme­ny v per­so­nál­nom ob­sa­de­ní jus­tí­cie pros­tred­níc­tvom me­no­va­nia a po­vy­šo­va­nia sud­cov. Dôs­led­kom to­ho bo­lo, že sa prak­tic­ky žiad­ne me­no­va­nie ale­bo po­vý­še­nie sud­cu ale­bo jus­tič­né­ho úrad­ní­ka neo­biš­lo bez súh­la­su stra­ny

V ďal­šej čas­ti sa autor ve­nu­je ob­do­biu po­lo­vi­ce trid­sia­tych ro­kov, ke­dy bo­li do­kon­če­né per­so­nál­ne čis­tky v jus­tí­cii a ná­rod­ní so­cia­lis­ti sa moh­li sús­tre­diť na pre­sa­dzo­va­nie svo­jich pred­stáv o po­do­be ne­mec­ké­ho súd­nic­tva, prá­va a spra­vod­li­vos­ti. Ako uvá­dza autor, cha­rak­te­ris­ti­kou ná­rod­no-so­cia­lis­tic­kých práv­nych pred­pi­sov bo­lo to, že ich cie­ľom ne­bo­lo do­siah­nu­tie spra­vod­li­vos­ti. Bol pri­pus­te­ný prin­cíp ana­ló­gie tres­tné­ho prá­va hmot­né­ho. Rov­na­ko ako u ďal­ších ná­rod­no-so­cia­lis­tic­kých práv­nych pred­pi­sov bo­li zneu­ži­té tzv. neur­či­té poj­my, kto­ré umož­ňo­va­li vý­klad práv­nych no­riem pod­ľa po­li­tic­kých zá­uj­mov ná­rod­ných so­cia­lis­tov. Ne­mec­kí sud­co­via sa tak dos­ta­li do di­le­my, či vô­bec resp. akým spô­so­bom tie­to zá­ko­ny, kto­ré bo­li v roz­po­re so spra­vod­li­vos­ťou, ap­li­ko­vať. Spo­lu s nás­tu­pom ná­rod­né­ho so­cia­liz­mu k mo­ci sa zme­nil vzťah prá­va  vo­či štá­tu a jed­not­liv­co­vi. Kým pred ro­kom 1933 stál jed­not­li­vec v pop­re­dí zá­uj­mu a zá­ko­ny via­za­li tak štát, tak aj jed­not­liv­ca a slú­ži­li k je­ho ochra­ne, po ucho­pe­ní mo­ci sa si­tuácia ra­di­kál­ne zme­ni­la, keď úlo­hou sud­cov ne­bo­lo chrá­niť zá­uj­my jed­not­liv­ca, ale zá­uj­my cel­ku. Pop­ri tra­dič­ných pí­sa­ných pra­me­ňoch prá­va sa ob­ja­vi­li no­vé, kto­rý­mi bol sud­ca via­za­ný, napr. Vod­co­va vô­ľa či ná­rod­no-so­cia­lis­tic­ká ideo­ló­gia. S pos­tu­pom ča­su bo­li sud­co­via obe­ra­ní o sud­cov­skú ne­zá­vis­losť a bol na nich vy­tvá­ra­ný tlak, aby ap­li­ko­va­li práv­ne pred­pi­sy v pros­pech ná­rod­no-so­cia­lis­tic­kej ideo­ló­gie. Ná­rod­ní so­cia­lis­ti si svo­ju vlá­du pois­ti­li tiež práv­ny­mi pred­pis­mi sta­no­vu­jú­ci­mi veľ­mi tvr­dé tres­ty. Roz­sud­ky, kto­ré bo­li v tej­to do­be vy­ná­ša­né ne­mec­ký­mi súd­mi, bo­li jas­ným prík­la­dom na­cis­tic­kej svoj­vô­le, pre­to­že trest bol v ab­so­lút­nom ne­po­me­re k vi­ne. Ríš­ske mi­nis­ter­stvo spra­vod­li­vos­ti bo­lo pos­ta­ve­né pred úlo­hu, akým spô­so­bom dať jed­not­li­vým sud­com ná­vod, aby roz­ho­do­va­li v sú­la­de s Vod­co­vou vô­ľou. Pros­tried­kom k to­mu sa sta­la prax tzv. pred­bež­ných a nás­led­ných náh­ľa­dov roz­sud­kov (Vorschauund Nach­schau). Tie­to ma­li za­brá­niť to­mu, aby vy­ne­se­né súd­ne roz­hod­nu­tia ne­vy­vo­lá­va­li ďal­šiu kri­ti­ku ná­rod­ných so­cia­lis­tov a ve­rej­nos­ti. Úlo­ha sú­du po­tom spo­čí­va­la iba v tom, že sud­ca in­for­mo­val o kon­krét­nom prí­pa­de pred­se­du sú­du, vy­čká­val na vý­sle­dok po­ra­dy pred­se­du sú­du s na­dria­de­ným pro­ku­rá­to­rom, kto­rí svo­jim po­dria­de­ným ra­di­li, akým spô­so­bom je da­ný prí­pad pot­reb­né roz­hod­núť, a nás­led­ne vy­hlá­sil roz­su­dok, kto­rý mu bol do­po­ru­če­ný. Po­dob­ným pros­tried­kom bo­li tzv. sud­cov­ské do­pi­sy (Rich­terbrie­fe), kto­ré ob­sa­ho­va­li je­den ale­bo viac roz­sud­kov sú­dov, po kto­rých nas­le­do­va­lo sta­no­vis­ko ríš­ske­ho mi­nis­tra spra­vod­li­vos­ti, kto­ré roz­su­dok kri­ti­zo­va­lo ale­bo chvá­li­lo. Cie­ľom toh­to opat­re­nia sa­moz­rej­me bo­lo pret­vo­riť sud­cov v pos­luš­ný nás­troj ná­rod­ných so­cia­lis­tov.

Mo­nog­ra­fia vo svo­jej ďal­šej čas­ti ma­pu­je tiež pros­tried­ky, kto­rý­mi ná­rod­ní so­cia­lis­ti za­bez­pe­čo­va­li ko­rek­tú­ru súd­nych roz­hod­nu­tí pros­tred­níc­tvom tzv. ochran­nej väz­by. Autor uvá­dza, že na­cis­ti vy­tvo­ri­li poj­my tzv. ne­pria­te­ľa ná­ro­da (Vol­ksfeind) a ne­pria­te­ľa štá­tu (Staat­sfeind), kto­rým bo­la ochran­ná väz­ba uk­la­da­ná. Vlád­ny ria­di­teľ berlín­ske­ho Ges­ta­pa Best for­mu­lo­val v ro­ku 1936 po­tie­ra­nie tých­to po­li­tic­kých od­por­cov re­ži­mu nas­le­dov­ne: „Kaž­dý po­kus pre­sa­diť iné po­li­tic­ké ná­zo­ry  je príz­na­kom cho­ro­by, kto­rá oh­ro­zu­je jed­no­tu ce­lé­ho ne­de­li­teľ­né­ho ná­rod­né­ho or­ga­niz­mu, a pre­to mu­sí byť bez oh­ľa­du na sub­jek­tív­nu vô­ľu je­ho no­si­te­ľa za­hu­be­ná“. In­šti­tút ochran­nej väz­by sa stal čas­to vy­uží­va­ným pros­tried­kom pre eli­mi­ná­ciu­po­li­tic­kých od­por­cov a ďal­ších pre ná­rod­ne-so­cia­lis­tic­ký re­žim ne­žia­du­cich osôb. Obzvlášť v ob­las­ti pot­lá­ča­nia ko­mu­nis­tov a os­tat­ných po­li­tic­kých ne­pria­te­ľov ná­rod­no-so­cia­lis­tic­ké­ho re­ži­mu dopl­ňo­va­la po­lí­cia čin­nosť ne­mec­kej jus­tí­cie a reali­zo­va­la „ko­rek­tú­ru“ roz­hod­nu­tí sú­dov. Tá­to ko­rek­cia roz­hod­nu­tí sú­dov pre­bie­ha­la tým spô­so­bom, že po­kiaľ Ges­ta­po ale­bo SS po­va­žo­va­lo roz­su­dok sú­du za nep­ri­me­ra­ný a ne­dos­ta­toč­ný z hľa­dis­ka zá­uj­mov na­cis­tic­kej ideo­ló­gie, ale­bo doš­lo k os­lo­bo­de­niu ob­ža­lo­va­né­ho v roz­po­re s pred­sta­va­mi a oča­ká­va­nia­mi tých­to po­li­caj­ných zlo­žiek, ta­ká­to oso­ba bo­la po vy­hlá­se­ní roz­sud­ku vza­tá do ča­so­vo neob­me­dze­nej ochran­nej väz­by.

Me­men­tom a otáz­kou na za­mys­le­nie v kaž­dej his­to­ric­kej epo­che os­tá­va sku­toč­nosť, že pod­ľa niek­to­rých his­to­ric­kých pra­me­ňov sud­co­via v tom­to pro­ce­se pod­po­ro­va­li po­lí­ciu od sa­mé­ho po­čiat­ku a úz­ko s ňou nad zá­ko­nom da­ný rá­mec spolu­pra­co­va­li. Ku po­ža­do­va­nej tvr­dos­ti pri súd­nom roz­ho­do­va­ní bo­li sud­co­via a pro­ku­rá­to­ri dl­ho­do­bo vy­zý­va­ní v od­bor­nej tla­či. Pre­važ­ná väč­ši­na sud­cov bo­la pri­tom ochot­ná pl­niť prí­ka­zy, kto­ré jej ve­de­nie ná­rod­no-so­cia­lis­tic­ké­ho štá­tu na za­čiat­ku voj­ny ude­li­lo. Sud­co­via si po za­ča­tí voj­ny mys­le­li, že po­kiaľ bu­dú dob­re vy­ko­ná­vať svo­ju prá­cu, doč­ka­jú sa uz­na­nia zo stra­ny oby­va­teľ­stva a Vod­cu a bu­dú pre­to vo voj­ne ne­nah­ra­di­teľ­ní. Opak bol však prav­dou. Na­cis­tic­ká tlač za­ča­la opäť s útok­mi vo­či vy­ne­se­ným súd­nym roz­hod­nu­tiam a vo­či ne­mec­kej jus­tí­cii ako cel­ku. V jed­nom zo svo­jich pre­ja­vov Hit­ler žia­dal Ríš­sky snem o po­vo­le­nie zba­viť fun­kcie kaž­dé­ho sud­cu, kto­rý pod­ľa je­ho ná­zo­ru nepl­ní svo­je po­vin­nos­ti. Ako uvie­dol „od tej­to chví­le bu­dem za­sa­ho­vať do všet­kých prí­pa­dov a sud­cov, kto­rí oči­vid­ne ne­po­cho­pi­li prí­kaz do­by, zba­vím fun­kcie“.

Ďal­ším z pros­tried­kov ra­di­ka­li­zá­cie ov­plyv­ňo­va­nia súd­nej mo­ci na­cis­ta­mi v ob­do­bí voj­ny bo­lo zos­tre­nie a vy­dá­va­nie no­vých tres­tnop­ráv­nych no­riem. Ako uvá­dza autor, za­čia­tok voj­ny ot­vo­ril na­cis­tom pries­tor pre ra­di­ka­li­zá­ciu ich vzťa­hu k ne­mec­kej jus­tí­cii a mi­mo­riad­ne sprís­ne­nie a pritvr­de­nie tres­tných zá­ko­nov. Ná­rod­no-so­cia­lis­tic­ký zá­ko­no­dar­ca sa vy­zna­čo­val tým, že ro­bil všet­ko pre­to, aby od­strá­nil pos­led­né zá­ru­ky práv­ne­ho štá­tu a pod­ko­pal so­ciál­no-etic­kú fun­kciu tres­tné­ho prá­va. Práv­ne pred­pi­sy v ob­las­ti tres­tné­ho zá­ko­no­dar­stva bo­li pro­duk­tom sna­hy o skrá­te­nie le­gis­la­tív­ne­ho pro­ce­su a vy­ra­de­nia ríš­ske­ho sne­mu ako or­gá­nu zá­ko­no­dar­nej mo­ci. Dra­ko­nic­ké sprís­ne­nie tres­tné­ho prá­va hmot­né­ho bo­lo spre­vá­dza­né aj zod­po­ve­da­jú­ci­mi zme­na­mi na po­li tres­tné­ho prá­va pro­ces­né­ho, kto­ré sa pre­ja­vi­lo v ďal­šom roz­ší­re­ní prá­vo­mo­cí mi­mo­riad­nych sú­dov. Vzhľa­dom k po­va­he pro­ce­su pred mi­mo­riad­nym sú­dom bo­li z hľa­dis­ka dô­kaz­ných pros­tried­kov vý­slu­chy sved­kov obzvlášť dô­le­ži­té. Pri tom hra­li vý­znam­nú ro­lu Ges­ta­po a SD, kto­ré dis­po­no­va­li roz­sia­hlou sie­ťou uda­va­čov. Do tres­tné­ho pro­ce­su bo­li tiež za­ve­de­né mi­mo­riad­ne op­rav­né pros­tried­ky, kto­ré však ne­bo­li za­ve­de­né za úče­lom ochra­ny od­sú­de­né­ho, ale mo­hol ich vy­užiť iba pro­ku­rá­tor. Tie­to mi­mo­riad­ne op­rav­né pros­tried­ky sa sta­li pos­tup­ne ďal­ším vý­znam­ným a účin­ným nás­tro­jom vý­kon­nej mo­ci na kon­tro­lu tres­tnej jus­tí­cie a ko­rek­tú­ru jej roz­sud­kov. K opat­re­niam všeo­bec­nej­šej po­va­hy pat­ri­lo tiež vy­dá­va­nie obež­ní­kov mi­nis­ter­stvom, v kto­rých uk­la­da­lo pria­me po­ky­ny pro­ku­rá­to­rom a od­po­rú­ča­nia sud­com, ako ma­jú v jed­not­li­vých prí­pa­doch pos­tu­po­vať.

Dru­há časť mo­nog­ra­fie sa za­obe­rá lik­vi­dá­ciou ne­zá­vis­los­ti jus­tí­cie od­strá­ne­ním deľ­by štát­nej mo­ci za­ve­de­ním vod­cov­ské­ho prin­cí­pu do súd­nic­tva, od­strá­ne­ním súd­nej sa­mos­prá­vy a vec­nej a osob­nej ne­zá­vis­los­ti súd­nic­tva. Autor uvá­dza, že v pr­vých ro­koch po ucho­pe­ní mo­ci sa NSDAP a jej zlož­ky sna­ži­li nát­la­ko­vý­mi ak­cia­mi, vy­hráž­ka­mi, ob­čas­ný­mi štva­vý­mi kam­pa­ňa­mi ve­de­ný­mi tla­čou ale­bo roz­hla­som a zma­ni­pu­lo­va­nou ve­rej­nou mien­kou pro­ti ne­pat­rič­ným a du­chu ná­rod­né­ho so­cia­liz­mu ne­zod­po­ve­da­jú­cim roz­sud­kom ov­plyv­niť vo svoj pros­pech sud­co­vu ne­zá­vis­losť. Ako nás­troj pre ov­plyv­ne­nie roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti sud­cov pou­ží­va­lo ríš­ske mi­nis­ter­stvo spra­vod­li­vos­ti tiež svoj ča­so­pis, v kto­rom je­ho pred­sta­vi­te­lia a ďal­ší pro­mi­nen­tní na­cis­tic­kí práv­ni­ci ko­men­to­va­li vy­ne­se­né roz­sud­ky ale­bo inak pro­pa­go­va­li na­cis­tic­ké vní­ma­nie prá­va. Na mi­nis­ter­stve spra­vod­li­vos­ti sa ko­na­li pra­vi­del­né po­ra­dy pred­se­dov naj­vyš­ších zem­ských sú­dov a ge­ne­rál­nych pro­ku­rá­to­rov, na kto­rých bol naz­na­če­ný smer, kto­rým sa ma­la ju­di­ka­tú­ra v ur­či­tých prí­pa­doch ube­rať. Tie­to po­ra­dy a vy­dá­va­né po­ky­ny bo­li pr­vým po­ku­som o sys­te­ma­tic­ké ria­de­nie súd­ne­ho roz­ho­do­va­nia. K ďal­ším pros­tried­kom, kto­ré ma­li pris­pieť k od­strá­ne­niu ne­zá­vis­los­ti jus­tí­cie, bo­lo vzde­lá­va­nie a ško­le­nia sud­cov ma­jú­ce za cieľ ov­plyv­niť sud­cov pri ap­li­ká­cii prá­va a do­nú­tiť ich roz­ho­do­vať pod­ľa ná­rod­no-so­cia­lis­tic­kých pred­stáv.

Autor ukon­ču­je svo­ju mo­nog­ra­fiu pou­če­ním a va­ro­va­ním od­ka­zom na pa­mät­ník obe­tiam ho­lo­kaus­tu Yad Vas­hem v Je­ru­za­le­me, na kto­rom sto­jí ná­pis „Pa­mä­tať si a ne­za­bud­núť“ s do­vet­kom, že to, čo sa udia­lo, nes­mie byť za­bud­nu­té a tý­ka sa to aj čin­nos­ti súd­nej mo­ci.

Zá­ve­rom mož­no len do­dať, že pred­met­ná mo­nog­ra­fia by ur­či­te ne­ma­la chý­bať v kniž­ni­ci ni­ko­ho, či už z pros­tre­dia od­bor­nej ale­bo aj k té­me ne­zá­vis­los­ti jus­tí­cie nie ľa­hos­taj­nej laic­kej ve­rej­nos­ti, kto svo­je prís­pev­ky do dis­ku­sie o fun­go­va­ní práv­ne­ho štá­tu a mies­ta jus­tí­cie v ňom mys­lí úp­rim­ne, bez ná­no­su mo­rál­ne­ho po­pu­liz­mu a nek­ri­tic­ky ne­po­dlie­ha opor­tu­niz­mu do­bo­vé­ho re­vo­luč­né­ho kon­textu. Čas­tok­rát iba ume­lo vy­vo­lá­va­né a ži­ve­né ne­ga­tív­ne emó­cie ve­rej­nos­ti a ab­sen­cia kri­tic­ké­ho mys­le­nia, kto­rých sme v dneš­nej „re­vo­luč­nej“ do­be sved­ka­mi aj na po­li dis­kur­zu o jus­tí­cii, by ne­ma­li byť ini­ciá­to­rom pre unáh­le­né kro­ky a neu­vá­že­né pri­jí­ma­nie ta­kých ra­di­kál­nych opat­re­ní, kto­ré mô­žu viesť (a his­to­ric­ká skú­se­nosť do­ka­zu­je, že ne­raz aj vied­li) k opa­ku to­ho, čo bo­lo ich cie­ľom.

 

 

 

 

 

Diskusia