Sudca pre prípravné konanie nie je pomocník prokurátora a policajta

 Práv­na ve­ta:

I. V príp­rav­nom ko­na­ní nie je súd (sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie) op­ráv­ne­ný za­ují­mať sta­no­vis­ko k pre­bie­ha­jú­ce­mu tres­tné­mu stí­ha­niu, pre­to­že by tým nep­rí­pus­tne za­sa­ho­val do prá­vo­mo­ci a pô­sob­nos­ti or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní.

II. Ak sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie pri roz­ho­do­va­ní o väz­be od­miet­ne pô­vod­nú, či zme­ne­nú práv­nu kva­li­fi­ká­ciu skut­ku mu­sí ob­vi­ne­né­ho pre­pus­tiť zo za­dr­ža­nia na slo­bo­du a to bez to­ho, aby sa ďa­lej za­obe­ral for­mál­ny­mi dô­vod­mi väz­by. Sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie nie je po­moc­ní­kom or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a pre­to ani nie je op­ráv­ne­ný ďa­lej zis­ťo­vať, či by sku­tok uve­de­ný v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia mo­hol napĺňať zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty iné­ho tres­tné­ho či­nu.

N a j v y š š í  s ú d                                                           3 Tdo 48/2011
Slo­ven­skej re­pub­li­ky

                                                 U Z N E S E N I E

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du se­ná­tu JUDr. Igo­ra Bur­ge­ra a čle­nov se­ná­tu JUDr. Mi­la­na Li­pov­ské­ho a JUDr. Ja­ny Serbov­ej na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí ko­na­nom v Bra­tis­la­ve dňa 30. no­vem­bra 2011 v tres­tnej ve­ci ob­vi­ne­nej PhDr. E. K. a spol. pre pre­čin kri­vej vý­po­ve­de a kri­vej prí­sa­hy v štá­diu po­ku­su for­mou ná­vo­du spolu­pá­cha­teľ­stvom pod­ľa § 20 k § 21 ods. 1 písm. b/ k § 14 ods. 1 k § 346 ods. 2 Tr. zák. a iné, ve­de­nej na Ok­res­nom sú­de Tren­čín pod sp. zn. 0Tp 52/2011, o do­vo­la­ní, kto­ré po­da­la mi­nis­ter­ka spra­vod­li­vos­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ky pro­ti uz­ne­se­niu Kraj­ské­ho sú­du v Tren­čí­ne zo 4. jú­la 2011, sp. zn. 23 Tpo 31/2011, tak­to

                                                  r o z h o d o l :

Pod­ľa § 382 písm. c/ Tr. por. do­vo­la­nie mi­nis­ter­ky spra­vod­li­vos­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ky sa o d m i e t a .

       O d ô v o d n e n i e

Uz­ne­se­ním z 3. jú­na 2011, sp. zn. 0Tp 52/2011, Ok­res­ný súd Tren­čín roz­ho­dol, že pod­ľa § 72 ods. 2 Tr. por. z dô­vo­du uve­de­né­ho v § 71 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Tr. por. sa ob­vi­ne­ná PhDr. E. K. a ob­vi­ne­ná G. H. be­rú do väz­by za­čí­na­jú­cej dňom 31. má­ja 2011.

Sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie roz­ho­dol tak v sú­vis­los­ti s tres­tným stí­ha­ním oboch ob­vi­ne­ných, v bo­de I. PhDr. E. K. za pre­čin kri­vej vý­po­ve­de a kri­vej prí­sa­hy v štá­diu po­ku­su for­mou ná­vo­du spolu­pá­cha­teľ­stvom pod­ľa § 20 k § 21 ods. 1 písm. b/ Tr. zák. k § 14 ods. 1 k § 346 ods. 2 Tr. zák.; v bo­de II. PhDr. E. K. a G. H. za pre­čin kri­vej vý­po­ve­de a kri­vej prí­sa­hy v štá­diu po­ku­su for­mou ná­vo­du spolu­pá­cha­teľ­stvom pod­ľa § 20 k § 21 ods. 1 písm. b/ Tr. zák. k § 14 ods. 1 k § 346 ods. 2 Tr. zák.; v bo­de III. PhDr. E. K. a G. H. za pre­čin kri­vej vý­po­ve­de a kri­vej prí­sa­hy v štá­diu po­ku­su for­mou ná­vo­du spolu­pá­cha­teľ­stvom pod­ľa § 20 2 3 Tdo 48/2011 k § 21 ods. 1 písm. b/ Tr. zák. k § 14 ods. 1 Tr. zák. k § 346 ods. 2 Tr. zák. na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že

I. v prie­be­hu me­sia­ca ap­ríl 2011 na dvoch stret­nu­tiach, v Pen­zió­ne I. v Z. a v reš­tau­rač­nom za­ria­de­ní v N., ob­vi­ne­ná PhDr. E. K. ma­la na­vá­dzať Z. P., nar. X., by­tom N., aby ov­plyv­ňo­va­la svo­ju ses­tru B. K., nar. X., by­tom Z., sved­ky­ňu v tres­tnom ko­na­ní ve­de­nom pro­ti ob­ža­lo­va­ným M. K., PhDr. E. K., R. K. a M. P. na Ok­res­nom sú­de Tren­čín pod sp. zn. 2T 57/2010, s cie­ľom, aby B. K. pri vý­slu­chu na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ko­na­nom 27. ap­rí­la 2011 o 9.00 hod. v Tren­čí­ne vy­po­ve­da­la v roz­po­re so svo­jou vý­po­ve­ďou v príp­rav­nom ko­na­ní, že v sú­vis­los­ti so skut­kom 2/, pre­jed­ná­va­nej ob­ža­lo­by ne­bo­la pou­ži­tá ani pri­ne­se­ná do do­mu R. K., B. K. a ďal­ších na Z. v Z. žiad­na se­ke­ra.

II. dňa 26. ap­rí­la 2011 a 27. ap­rí­la 2011 v ča­se prib­liž­ne od 6.30 hod. do 09.00 hod. v Pen­zió­ne I. v Z. ob­vi­ne­ná PhDr. E. K. za prí­tom­nos­ti ob­vi­ne­nej G. H. ma­la na­viesť M. P., nar. X., by­tom N., kto­rý eš­te ne­bol vy­po­ču­tý, aby ako sve­dok navr­hnu­tý ňou ako ob­ža­lo­va­nou v tres­tnom ko­na­ní ve­de­nom pro­ti ob­ža­lo­va­ným M. K., PhDr. E. K., R. K. a M. P. na Ok­res­nom sú­de Tren­čín pod sp. zn. 2T 57/2010, pri vý­slu­chu na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ko­na­nom 27. ap­rí­la 2011 o 09.00 hod. v Tren­čí­ne nep­rav­di­vo vy­po­ve­dal ku sku­toč­nos­tiam opí­sa­ným v bo­de 2/ ob­ža­lo­by zo 4. má­ja 2010 pod č. XIV Gv 27/2009-93, a to tak, aby M. P. vy­po­ve­dal, že 19. jú­na 2009 vo ve­čer­ných ho­di­nách bol prí­tom­ný v ro­din­nom do­me uží­va­te­ľa R. K., B. K. a ďal­ších na Z. v Z., se­del s ni­mi v ku­chy­ni, keď niek­to pri­šiel, ale­bo za­zvo­nil, že R. K. sa pos­ta­vil, ot­vo­ril a za­kri­čal na R. K., že ho niek­to hľa­dá, ale­bo že R. má vy­jsť von, na čo R. K. vy­šiel von. Ďalej, aby vy­po­ve­dal, že cez poot­vo­re­né ok­no po­čul, že sa von­ku niek­to roz­prá­va, na čo vy­šiel von, kde vi­del do­le na scho­doch M. K. a M. P., kto­rí ťa­ha­li R. K. za mi­ki­nu, roz­prá­va­júc sa o po­li­caj­toch a krá­de­ži a že žiad­nu se­ke­ru v do­me K. ne­vi­del a ďa­lej, aby vy­po­ve­dal, že keď sa vrá­til autom do­mov, po­ve­dal o tom, čo sa sta­lo v do­me K. svo­jej mat­ke Z. P., nar. X., by­tom N., tiež navr­hnu­tej v tres­tom ko­na­ní ako sve­dok ob­ža­lo­va­nou PhDr. E. K., za úče­lom, aby ako sved­ky­ňa vy­po­ve­da­la, ako jej sku­tok opí­sal syn, pri­čom obe ob­vi­ne­né ve­de­li, že M. P. ne­bol v ča­se spá­chania skut­ku v bo­de 2/ ob­ža­lo­by v ro­din­nom do­me v Z. na Z. prí­tom­ný, a to od M. P. sa­mot­né­ho.

III. po od­ro­če­ní hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia v tres­tnom ko­na­ní ve­de­nom pro­ti ob­ža­lo­va­ným M. K., PhDr. E. K., R. K. a M. P. na Ok­res­nom sú­de Tren­čín pod sp. zn. 3 3 Tdo 48/2011  2T 57/2010, zo dňa 27. má­ja 2011 na deň 8. jú­na 2011, na kto­ré bo­li pred­vo­la­ní sved­ko­via M. P., nar. X. a Z. P., nar. X., oba­ja by­tom N., dňa 1. má­ja 2011 oko­lo 20.00 hod. ma­la pri­niesť ob­vi­ne­ná G. H. do by­tu M. P. a Z. P. v N. a tam od­ov­zdať Z. P. na troch hár­koch pa­pie­ra for­má­tu A4 spí­sa­nú nep­rav­di­vú vý­po­veď M. P. a otáz­ky, kto­ré mu mô­žu byť ako sved­ko­vi po­lo­že­né na hlav­nom po­jed­ná­va­ní zo stra­ny pro­ku­ra­tú­ry a bu­dú po­lo­že­né zo stra­ny ob­ža­lo­va­ných a ich ob­haj­cov, spo­lu s vy­pra­co­va­ný­mi nep­rav­di­vý­mi od­po­ve­ďa­mi, ako ma­jú M. P. a Z. P. vy­po­ve­dať, aby preu­ká­za­li, že M. P. bol prí­tom­ný v ro­din­nom do­me uží­va­te­ľa R. K. a ďal­ších na Z. v Z. v ča­se skut­ku 2/ ob­ža­lo­by dňa 19. jú­na 2009 vo ve­čer­ných a noč­ných ho­di­nách, kto­ré ma­li vy­pra­co­vať ob­vi­ne­ná G. H. s ob­vi­ne­nou PhDr. E. K., pri­čom obe ob­vi­ne­né ma­li ve­dieť, že M. P. ne­bol prí­tom­ný v ro­din­nom do­me na Z. v Z. po­čas skut­ku 2/, pre­jed­ná­va­nej ob­ža­lo­by, a to od M. P. sa­mot­né­ho. Ďalej ob­vi­ne­ná G. H. dňa 16. má­ja 2011 oko­lo 18.00 hod. ma­la nav­ští­viť M. P. a Z. P. v N., kde v reš­tau­rač­nom za­ria­de­ní sa ich ma­la pý­tať, či bo­li kon­tak­to­va­ní po­lí­ciou, ma­la im ozná­miť, že týž­deň pred sú­dom prí­de a zno­vu si prej­dú pred­met­né otáz­ky a M. P. ma­la po­ve­dať, aby sa ne­bál vy­po­ve­dať pod­ľa vy­pra­co­va­ných od­po­ve­dí, pre­to­že do­te­raz ne­bol stí­ha­ný a dos­ta­ne len pod­mien­ku a nás­led­ne dňa 17. má­ja 2011 oko­lo 17.00 hod. ma­la ob­vi­ne­ná G. H. opäť prísť do by­tu M. P. a Z. P., kde od M. P. ma­la žia­dať, aby pre ňu zis­til me­no vy­šet­ro­va­te­ľa, kto­rý ko­mu­ni­ku­je s B. K., ma­la si vy­pý­tať od ne­ho späť pa­pie­re s otáz­ka­mi a od­po­ve­ďa­mi, na čo od M. P. ma­la prev­ziať tri hár­ky pa­pie­ra A4, kto­rý­mi M. P. dis­po­no­val a ma­la mu po­ve­dať, že sa stret­la s B. K., aby vy­po­ve­da­la, že žiad­na se­ke­ra tam ne­bo­la, inak R. ne­dos­ta­ne von.

Vy­šet­ro­va­teľ Úra­du bo­ja pro­ti or­ga­ni­zo­va­nej kri­mi­na­li­te Pre­zí­dia Po­li­caj­né­ho zbo­ru Slo­ven­skej re­pub­li­ky pod­ľa § 206 ods. 6 Tr. por. dňa 27. jú­na 2011 upo­zor­nil na zme­nu práv­nej kva­li­fi­ká­cie skut­kov, kto­ré v bo­de I. u ob­vi­ne­nej PhDr. E. K., rod. K. hod­no­til ako zlo­čin ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti pod­ľa § 344 ods. 1 písm. b/, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. v štá­diu príp­ra­vy for­mou ná­vo­du pod­ľa § 13 ods. 1 Tr. zák., v bo­de II. a III. u ob­vi­ne­ných PhDr. E. K., rod. K. a G. H. ako zlo­čin ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti spolu­pá­cha­teľ­stvom pod­ľa § 20 k § 344 ods. 1 písm. b/, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. v štá­diu príp­ra­vy for­mou ná­vo­du pod­ľa § 13 ods. 1 Tr. zák.

Na zá­kla­de sťaž­nos­ti oboch ob­vi­ne­ných, kto­ré po­da­li pro­ti už uve­de­né­mu uz­ne­se­niu Ok­res­né­ho sú­du Tren­čín o ich vza­tí do väz­by, roz­ho­dol Kraj­ský súd v Tren­čí­ne uz­ne­se­ním 4 3 Tdo 48/2011 zo 4. jú­la 2011, sp. zn. 23 Tpo 31/2011, tak, že pod­ľa § 194 ods. 1 písm. a/ Tr. por. zru­šil na­pad­nu­té uz­ne­se­nie ok­res­né­ho sú­du v ce­lom roz­sa­hu. Pod­ľa § 72 ods. 1 písm. b/ Tr. por. obe ob­vi­ne­né pre­pus­til z väz­by ih­neď na slo­bo­du.


Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu Kraj­ské­ho sú­du v Tren­čí­ne na zá­kla­de pod­ne­tu ná­mes­tní­ka ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky po­da­la mi­nis­ter­ka spra­vod­li­vos­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ky do­vo­la­nie z dô­vo­du pod­ľa § 371 ods. 2 Tr. por., pre­to­že pod­ľa jej ná­zo­ru bol tým­to uz­ne­se­ním po­ru­še­ný zá­kon v us­ta­no­ve­ní § 194 ods. 1 písm. a/ Tr. por. a § 72 ods. 1 písm. b/ Tr. por. v pros­pech ob­vi­ne­ných PhDr. E. K. a G. H..

V do­vo­la­ní uvá­dza, že kraj­ský súd svo­je roz­hod­nu­tie od­ôvod­nil tým, že ok­res­ný súd o vza­tí ob­vi­ne­ných PhDr. K. a H. roz­ho­dol bez dôk­lad­né­ho vy­hod­no­te­nia naj­mä ma­te­riál­nych pod­mie­nok pre vza­tie ob­vi­ne­ných do väz­by v po­do­be dô­vod­nos­ti tres­tné­ho stí­ha­nia. Pod­ľa kraj­ské­ho sú­du účas­tníc­tvo k pre­či­nu kri­vej vý­po­ve­de a kri­vej prí­sa­hy v štá­diu po­ku­su for­mou ná­vo­du pred­pok­la­dá, aby pá­cha­teľ uve­de­ný trest­ný čin spá­chal, prí­pad­ne sa o je­ho spá­chanie as­poň po­kú­sil pod vply­vom ná­vo­du. Pá­cha­te­lia, ako na to pou­ka­zu­je kraj­ský súd, uve­de­ný trest­ný čin nes­pá­cha­li ani v štá­diu po­ku­su. Niet pre­to tres­tnej zod­po­ved­nos­ti ná­vod­cu, pre­to­že chý­ba ob­jek­tív­na strán­ka tres­tné­ho či­nu, vzťah me­dzi ko­na­ním a nás­led­kom. Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že sku­tok ne­vy­ka­zu­je zna­ky toh­to tres­tné­ho či­nu ako ma­te­riál­nu pod­mien­ky vza­tia ob­vi­ne­ných do väz­by. To­to na­po­kon ak­cep­to­val aj pro­ku­rá­tor Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry Slo­ven­skej re­pub­li­ky, pre­to­že dňa 27. jú­na 2011 vy­šet­ro­va­teľ upo­zor­nil na zme­nu práv­nej kva­li­fi­ká­cie skut­kov, za kto­ré bo­lo ob­vi­ne­ným vzne­se­né ob­vi­ne­nie. Kraj­ský súd sa ale nes­to­tož­nil ani so správ­nos­ťou pou­ži­tia zme­ne­nej práv­nej kva­li­fi­ká­cie ko­na­nia ob­vi­ne­ných ako zlo­či­nu ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti pod­ľa § 344 ods. 1 písm. b/, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. v štá­diu príp­ra­vy for­mou ná­vo­du pod­ľa § 13 ods. 1 Tr. zák. v bo­de I. ob­ža­lo­by (v bo­doch II. a III. spá­cha­né­ho for­mou spolu­pá­cha­teľ­stva pod­ľa § 20 Tr. zák.). Svoj ná­zor kraj­ský súd od­ôvod­nil tým, že je sí­ce mož­né ná­vod na zlo­čin (nie pre­čin) kva­li­fi­ko­vať ako príp­ra­vu naň, ak na­vá­dza­ná oso­ba zlo­čin ne­do­ko­na­la, ani sa oň ne­po­kú­si­la, ale ak­ce­so­ri­ta účas­ten­stva zna­me­ná, že na účas­tní­ka ako aj na pria­me­ho pá­cha­te­ľa tres­tné­ho či­nu sa vy­vo­dí tres­tná zod­po­ved­nosť za rov­na­ký trest­ný čin. Či­že na tres­tnú zod­po­ved­nosť účas­tní­ka sa pou­ži­jú us­ta­no­ve­nia o tres­tnej zod­po­ved­nos­ti pá­cha­te­ľa.

Mi­nis­ter­ka spra­vod­li­vos­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ky ne­súh­la­sí s ná­zo­rom kraj­ské­ho sú­du a v do­vo­la­ní pou­ka­zu­je na to, že Trest­ný po­ria­dok neu­vá­dza pri po­su­dzo­va­ní ma­te­riál­nych pod­mie­nok väz­by, že sku­tok mu­sí mať zna­ky len to­ho kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu, ako bol práv­ne kva­li­fi­ko­va­ný pri vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, ak je zrej­mé, že sku­tok mô­že mať zna­ky aj iné­ho tres­tné­ho či­nu. Obzvlášť, keď v prie­be­hu vy­šet­ro­va­nia dôj­de k zme­ne práv­nej kva­li­fi­ká­cie a ob­vi­ne­ný je na tú­to zme­nu upo­zor­ne­ný.

Pod­ľa ná­zo­ru mi­nis­ter­ky ob­li­ga­tór­nou ná­le­ži­tos­ťou uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia je sí­ce aj práv­na kva­li­fi­ká­cia skut­ku s uve­de­ním zá­kon­né­ho po­me­no­va­nia, ale po­kiaľ sa súd dom­nie­va, že práv­na kva­li­fi­ká­cia skut­ku nie je správ­na, nie je to dô­vod na nev­za­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by, po­kiaľ riad­ne opí­sa­ný sku­tok vy­ka­zu­je zna­ky iné­ho tres­tné­ho či­nu. V zmys­le zá­sa­dy „iura no­vit cu­ria“ – súd poz­ná prá­vo, má súd poz­nať z uve­de­né­ho skut­ku, či ten­to napĺňa zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty niek­to­ré­ho tres­tné­ho či­nu. Kraj­ské­mu sú­du ďa­lej vy­tý­ka, že exis­ten­ciou dô­vo­dov väz­by sa vô­bec ne­zao­be­ral.

Navrh­la pre­to, aby Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky po vy­slo­ve­ní po­ru­še­nia zá­ko­na v us­ta­no­ve­niach § 194 ods. 1 písm. a/ Tr. por., § 72 ods. 1 písm. b/ Tr. por. v pros­pech ob­vi­ne­ných PhDr. E. K. a G. H. na­pad­nu­tým uz­ne­se­ním Kraj­ské­ho sú­du v Tren­čí­ne to­to roz­hod­nu­tie zru­šil, za sú­čas­né­ho zru­še­nia ďal­ších roz­hod­nu­tí na zru­še­né roz­hod­nu­tie ob­sa­ho­vo nad­vä­zu­jú­ce, po­kiaľ vzhľa­dom na zme­nu, ku kto­rej zru­še­ním doš­lo, stra­ti­li pod­klad.

Pod­ľa § 380 ods. 1 Tr. por. navrh­la za­is­tiť obe ob­vi­ne­né vy­da­ním prí­ka­zu na ich za­tknu­tie a vza­tie do väz­by a Kraj­ské­mu sú­du v Tren­čí­ne pri­ká­zať, aby vec v pot­reb­nom roz­sa­hu zno­vu pre­ro­ko­val a roz­ho­dol.

Pro­ku­rá­tor Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry Slo­ven­skej re­pub­li­ky sa s po­da­ným do­vo­la­ním v pl­nom roz­sa­hu sto­tož­nil.

Ob­vi­ne­né vo svo­jom pí­som­nom vy­jad­re­ní k do­vo­la­niu pros­tred­níc­tvom ob­haj­cu uvied­li, že uz­ne­se­nie kraj­ské­ho sú­du po­va­žu­jú za zá­kon­né. Za­stá­va­jú ná­zor, že tak ako pô­vod­ná práv­na kva­li­fi­ká­cia skut­kov, za kto­ré sú tres­tne stí­ha­né, ani vy­šet­ro­va­te­ľom zme­ne­ná práv­na kva­li­fi­ká­cia nie je v sú­la­de so zá­ko­nom. Z us­ta­no­ve­nia § 13 ods. 1 Tr. zák. ne­po­chyb­ne vy­plý­va, že for­ma ná­vo­du uve­de­ná v tom­to us­ta­no­ve­ní ako ty­pic­ký prík­lad príp­ra­vy mu­sí sme­ro­vať k spá­chaniu zlo­či­nu ďal­šej oso­by a ta­ká­to sku­toč­nosť nie je preu­ká­za­ná. Na­vy­še ko­na­ním kla­de­ným im za vi­nu nie je, pod­ľa ich ná­zo­ru, napl­ne­ná ani ob­jek­tív­na strán­ka tres­tné­ho či­nu ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti uve­de­ná v us­ta­no­ve­ní § 344 ods. 1 písm. b/ Tr. zák., t.j. ko­na­nie spo­čí­va­jú­ce vo fal­šo­va­ní, poz­me­ňo­va­ní, ma­re­ní dô­ka­zu ale­bo v brá­ne­ní dô­ka­zu.

Pou­ka­zu­jú ďa­lej na us­ta­no­ve­nie § 8 Tr. zák., v zmys­le kto­ré­ho trest­ný čin je proti­práv­ny čin, kto­ré­ho zna­ky sú uve­de­né v tom­to zá­ko­ne, ak ten­to zá­kon neus­ta­no­vu­je inak. Ak sa má ko­nať o tres­tnom či­ne, mu­sí po­su­dzo­va­né ko­na­nie spa­dať pod niek­to­ré us­ta­no­ve­nie Tres­tné­ho zá­ko­na. Ak to­mu tak nie je, ide o čin, s kto­rým sa nes­pá­ja tres­tnosť v du­chu zá­sa­dy, „nullum cri­men si­ne le­ge“.

V sa­mos­tat­nom vy­jad­re­ní ob­vi­ne­nej PhDr. K. k po­da­né­mu do­vo­la­niu sa tá­to za­obe­rá skut­ko­vý­mi okol­nos­ťa­mi pred­met­né­ho prí­pa­du a k tým­to za­ují­ma svo­je sta­no­vis­ko zdô­raz­ňu­júc, že sve­dok P. sa sám ini­cia­tív­ne po­nú­kol k sve­dec­tvu v ich pros­pech, k čo­mu sa pri­da­la aj je­ho mat­ka.

Sú­čas­ne ob­vi­ne­ná PhDr. K. pril­oži­la pí­som­né vy­jad­re­nie ob­ča­nov ob­ce tý­ka­jú­ce sa naj­mä oso­by poš­ko­de­né­ho.

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky ako súd do­vo­la­cí (§ 377 Tr. por.), na zá­kla­de po­da­né­ho do­vo­la­nia zis­til, že je prí­pus­tné (§ 368 ods. 1 Tr. por.), bo­lo po­da­né oso­bou op­ráv­ne­nou (§ 369 ods. 1 Tr. por. v zne­ní účin­nom do 31. augus­ta 2011), za spl­ne­nia pod­mien­ky us­ta­no­ve­nia § 373, ods. 2 Tr. por., na mies­te a zá­kon­nej troj­me­sač­nej le­ho­te, v kto­rej mož­no ten­to mi­mo­riad­ny op­rav­ný pros­trie­dok po­dať (§ 370 ods. 1, ods. 3 Tr. por. v zne­ní účin­nom do 31. augus­ta 2011).

Sú­čas­ne ale zis­til aj to, že po­da­né do­vo­la­nie je pot­reb­né od­miet­nuť na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí pod­ľa § 382 písm. c/ Tr. por., le­bo je zrej­mé, že nie je spl­ne­ný dô­vod do­vo­la­nia pod­ľa § 371 ods. 2 Tr. por. v zne­ní účin­nom do 31. augus­ta 2011, t.j. že by na­pad­nu­tým roz­hod­nu­tím bo­lo po­ru­še­né us­ta­no­ve­nie Tres­tné­ho zá­ko­na ale­bo Tres­tné­ho po­riad­ku o väz­be.

Z roz­hod­nu­tia kraj­ské­ho sú­du na­pad­nu­té­ho do­vo­la­ním je zrej­mé, že na roz­diel od pr­vos­tup­ňo­vé­ho uz­ne­se­nia sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie ma­jú­ce zna­ky for­mál­nos­ti, sa se­nát kraj­ské­ho sú­du dôs­led­ne za­obe­ral zvá­že­ním spl­ne­nia aj ma­te­riál­nych pod­mie­nok pre vza­tie ob­vi­ne­ných do väz­by. Tá­to po­vin­nosť sú­du pri roz­ho­do­va­ní o vza­tí do väz­by či už v príp­rav­nom ko­na­ní ale­bo v ko­na­ní pred sú­dom vy­plý­va z di­kcie us­ta­no­ve­nia § 71 ods. 1 Tr. por. Ok­rem iných ma­te­riál­nych pod­mie­nok, kto­ré je súd po­vin­ný skú­mať pat­rí aj to, či sku­tok, pre kto­rý bo­lo za­ča­té tres­tné stí­ha­nie má zna­ky tres­tné­ho či­nu, a keď­že väz­ba ne­mô­že exis­to­vať sa­ma o se­be, ale len v zá­vis­los­ti na ob­vi­ne­ní z kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu, vzťa­hu­je sa tá­to pod­mien­ka na je­ho ob­vi­ne­ním kon­kre­ti­zo­va­né práv­ne po­sú­de­nie, kto­ré sa ale mô­že v prie­be­hu tres­tné­ho ko­na­nia me­niť. Roz­sah prá­vo­mo­ci sú­du ak­tív­ne za­sa­ho­vať do práv­nej kva­li­fi­ká­cie skut­ku je de­ter­mi­no­va­ná aj štá­diom tres­tné­ho ko­na­nia, v kto­rom sa tres­tná vec k sú­du dos­tá­va.

V da­nom prí­pa­de sa tres­tná vec ob­vi­ne­ných PhDr. K. a G. H. na­chá­dza v štá­diu príp­rav­né­ho ko­na­nia. V tom­to štá­diu tres­tné­ho ko­na­nia nie je súd op­ráv­ne­ný za­ují­mať sta­no­vis­ko k pre­bie­ha­jú­ce­mu tres­tné­mu stí­ha­niu, pre­to­že by nep­rí­pus­tne za­sa­ho­val do prá­vo­mo­ci a pô­sob­nos­ti or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, t.j. vy­šet­ro­va­te­ľa a pro­ku­rá­to­ra.

Se­nát Naj­vyš­šie­ho sú­du sa pre­to nes­to­tož­nil s ná­zo­rom mi­nis­ter­ky spra­vod­li­vos­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ky, pod­ľa kto­ré­ho mal kraj­ský súd po od­miet­nu­tí pô­vod­nej i zme­ne­nej práv­nej kva­li­fi­ká­cie skut­kov, v rám­ci roz­ho­do­va­nia o väz­be v príp­rav­nom ko­na­ní sám poz­nať, či tie­to napĺňa­jú zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty niek­to­ré­ho tres­tné­ho či­nu uve­de­né­ho v Tres­tnom zá­ko­ne.

V už uve­de­nom štá­diu tres­tné­ho ko­na­nia súd ta­kú­to prá­vo­moc ne­má (nie je v po­zí­cii do­mi­nus li­tis). Pre­to, keď kraj­ský súd us­tá­lil, že nie je spl­ne­ná jed­na z dô­le­ži­tých ma­te­riál­nych pod­mie­nok väz­by, ne­mo­hol dať žia­den zá­väz­ný po­kyn pre ďal­ší pos­tup or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní, ani tie­to nah­rá­dzať. Dôs­led­ky ply­nú­ce z toh­to zá­ve­ru kraj­ské­ho sú­du sa moh­li bez­pros­tred­ne pre­ja­viť len v tom, že ob­vi­ne­né ne­bu­dú vza­té do väz­by, resp. v da­nom prí­pa­de pre­pus­te­né z väz­by ih­neď na slo­bo­du bez to­ho, aby sa ďa­lej za­obe­ral for­mál­ny­mi pod­mien­ka­mi väz­by.

Zá­ve­rom Naj­vyš­ší súd do­dá­va, že za roz­hod­nu­tie o väz­be, kto­rá v ko­neč­nom dôs­led­ku ne­má ob­li­ga­tór­nu ale fa­kul­ta­tív­nu po­va­hu je zod­po­ved­ný súd. Keď je­ho roz­hod­nu­tie je za­lo­že­né na lo­gic­kom hod­no­te­ní zá­kon­ných pod­mie­nok väz­by v in­ten­ciách § 2 ods. 12 Tr. por., nie je dô­vod­né spo­chyb­ňo­vať je­ho zá­ve­ry ces­tou mi­mo­riad­ne­ho op­rav­né­ho pros­tried­ku.

Pre­to­že v po­su­dzo­va­nej ve­ci ne­bo­li spl­ne­né pod­mien­ky do­vo­la­nia pod­ľa § 371 ods. 2 Tr. por. v zne­ní účin­nom do 31. augus­ta 2011, Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky do­vo­la­nie od­mie­tol tak, ako je to vo vý­ro­ku toh­to roz­hod­nu­tia uve­de­né.

P o u č e n i e : Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu nie je sťaž­nosť prí­pus­tná.

V Bra­tis­la­ve 30. no­vem­bra 2011

JUDr. Igor B u r g e r , v. r.
pred­se­da se­ná­tu

Diskusia