Polievanie marihuany a neprimerané tresty ukladané za spáchanie trestného činu podľa § 172 Tr. zák. - nález Ústavného súdu SR
Polievanie marihuany a neprimerané tresty ukladané za spáchanie trestného činu podľa § 172 Tr. zák. – nález Ústavného súdu SR
Podstatou toho príspevku je predstaviť aktuálny nález Ústavného súdu SR vydaný pod sp. zn. III. ÚS/412/2020 zo dňa 30.11.2021 spolu s doplňujúcim stanoviskom sudcu k odôvodneniu nálezu, ktorým bolo vyslovené porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a bolo zrušené uznesenie najvyššieho súdu (nález aj doplňujúce stanovisko sú uvedené nižšie v texte).
Konanie pred všeobecnými súdmi
Z hľadiska skutkového išlo o trestné stíhanie sťažovateľa, ktorý bol obvinený (spoločne so spoluobvineným), že v rodinnom dome vyrábal a prechovával omamné a psychotropné látky s tým, že dňa 08.12.2005 bola vykonaná domová prehliadka, pri ktorej bol zadržaný aj sťažovateľ. V dome bola zaistená marihuana (vysušené konope) v hodnote 242,10 euro a 151 raslín konope v rôznom vegetačnom štádiu, z ktorých by bolo možné vysušením vyrobiť marihuanu v hodnote 38.687,10 euro. Sťažovateľ uvádzal, že na mieste činu bol iba náhodou a nemá s pestovaním nič spoločné. Vedel, čo sa v dome nachádza, ale marihuanu pestoval spoluobvinený s tým, že on bol v dome prvykrát okolo 11.10.2015. Sťažovateľ uvádzal, že spoluobvineného bral ako kamaráta a zamestnávateľa, keďže u neho pracoval ako kuchár s tým, že mu chodil nezištne pomíhať. Koncom novembra 2015, keď rastliny vyrástli, mu bolo jasné, že ide o marihuanu, nevedel aké je jej množstvo a robil len to, čo mu prikázal spoluobvinený. Spoluobvinený potvrdil výpoveď sťažovateľa v tom, že sťažovateľ mu len pomáhal nosiť vodu na zalievanie rastlín.
Na obidvoch bola podaná obžaloba, pričom skutok bol právne kvalifikovaný podľa § 172 ods. 1 písm. a), písm. d), ods. 3 Tr. zák., pri ktorom je trestná sadzba v rozpätí 15 rokov až 20 rokov.
Spoluobvinený v konaní pred súdom vypovedal, že sťažovateľ mu bol trikrát alebo štyrikrát pomôcť s polievaním rastlín, o ktorých mu on povedal, že ich pestuje pre seba zo zdravotných dôvodov. Sťažovateľ vypovedal taktiež rovnako ako v prípravnom konaní, teda, že rastliny len polieval. Obhajca sťažovateľa tvrdil, že sťažovateľ teda nemal žiadnu účasť na trestnom čine.
Súd prvého stupňa obžalovaných uznal za vinných v zmysle obžaloby (s tým, že pri právnej kvalifikácii vypustil výrobu a zmenil ju na zadováženie marihuany), pričom sťažovateľovi bol ukladaný trest odňatia slobody za použitia ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák. (mimoriadne zníženie trestu pod zákonom ustanovenú trestnú sadzbu) a to vo výmere 8 rokov. Okresný súd považoval konanie obžalovaných za spolupáchateľstvo, pričom skutok mal byť spáchaný v súčinnosti oboch a obaja sa priamo podielali na čine.
Sťažnovateľ v odvolaní namietal, že jednorazové poliatie rastlín pri okolnostiach jeho vzťahu so spoluobžalovaným a jeho účasťou na skutku nemohlo viesť k spolupáchateľstvu a k následnému uloženiu neprimeraného vysokého trestu.
Krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu, avšak sťažovateľovi opätovne uložil trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov s tým, že vyňal poľahčujúce okolnosti, pretože ich nepovažoval za preukázané.
Sťažovateľ podal voči rozhodnutiu krajského súdu dovolanie, pričom namietal, že jeho konanie malo byť kvalifikované ako pomoc k trestnému činu a taktiež porušenie práva na obhajobu nevykonaním dôkazov navrhovaných obžalovanými. Najvyšší súd dovolanie odmietol.
Konanie pred ústavným súdom
Podsatou ústanej sťažnosti bolo namietanie neúmerne prísnej kvalifikácie skutku sťažovateľa vzhľadom na to, akým spôsobom sa podieľal na jeho spáchaní. Sťažovateľ je názoru, že jeho konanie nenaplnilo znaky kvalifikovanej skutkovej podstaty, pretože množstvo drogy bolo nesprávne stanovené a tiež tým, že s ohľadom na jeho účasť na skutku mu bolo pričítané množstvo drogy, ktoré vôbec nemohol vedieť odhadnúť. Považuje preto uloženie trestu vo výmere 8 rokov za neprimerane prísne.
Ústavný súd vyhovel sťažnosti, pričom v náleze skonštatoval, že si nemohol nevšimnúť, že okresný a následne aj krajský súd sa vo svojich rozhodnutiach vyrovnávali s napätím, ktoré vyplývalo z nepomeru medzi zákonom stanovenou trestnou sadzbou v rozpätí 15 rokov až 20 rokov odňatia slobody a konaním sťažovateľa, respektíve mierou jeho účasti na skutku. Súdy toto napätie vyriešili mimoriadnym znížením trestu pod dolnú hranicu trestnej sadzby. I napriek tomu bol sťažovateľovi uložený trest vo výmere 8 rokov a spolupáchateľovi vo výmere 9 rokov.
Ústavný súd k tomu uviedol, že úlohou všeobecných súdov v prípade sťažovateľa nebolo len uniknúť z príkrej trestnej sadzby, ale spočívala predovšetkým v zohľadnení miery jeho účasti na skutku, za ktorý bol právoplatne odsúdený. Z pohľadu skutkového bola táto úloha všeobecných súdov jednoduchá, keďže sťažovateľ a aj spoluobžalovaný vypovedali o účasti sťažovateľa na skutku bez významných rozporov a iné dôkazy týkajúce sa účasti sťažovateľa na skutku neboli zabezpečené.
Obžaloba a v zhode s ňou aj rozhodnutie okresného súdu pri opise i odôvodnení miery účasti sťažovateľa na skutku nepomenovali jeho konanie v skutkovej vete, ale tento možno skutkovo komplikovanejší prístup nahradili konštrukciou časti skutkovej vety, v ktorej uviedli, že sťažovateľ si po predchádzajúcej konkludentnej dohode s druhým obžalovaným zadovážil a prechovával drogy. Odôvodnenie tohto, nie celkom len skutkového záveru, však v rozhodnutí okresného súdu celkom absentuje, a teda nie je zrejmé, z akého konania sťažovateľa a druhého obžalovaného bol tento, pre posúdenie trestnej zodpovednosti sťažovateľa, rozhodujúci záver vyvodený.
Ústavný súd ďalej uviedol:
- absencia zrozumiteľnej skutkovej úvahy sa prejavila nielen vtom, že dokazovaním verifikované konanie sťažovateľa nebolo obsiahnuté v skutkovej vete odsudzujúceho rozsudku okresného súdu, ale i v tom, že ani z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, kedy a na čom sa sťažovateľ s druhým obžalovaným mali konkludentne dohodnúť,
- podľa názoru ústavného súdu z odôvodnenia odsudzujúceho rozsudku a vykonaných dôkazov nemožno dospieť k jednoznačnému záveru o tom, že zo strany sťažovateľa došlo jeho konaním k naplneniu znakov skutkovej podstaty trestného činu, najmä pokiaľ ide ojej objektívnu stránku (zadováženie a prechovávanie),
- otázku zavinenia nemožno zredukovať na konštatovanie, že ak sa páchateľ podieľal v určitej miere na konaní inej osoby - jeho konanie zahŕňalo automaticky i zavinenie ohľadne následku, najmä ak ide o následok kvalifikovaný, súd nesmie zavinenie predpokladať, musí ho skutkovými okolnosťami a dôkazmi preukázať,
- i v prípade spolupáchateľstva, prípadne inej formy účasti na trestnom čine musí byť zavinenie vo vzťahu ku znaku kvalifikovanej skutkovej podstaty preukázané pre každého páchateľa samostatne,
- Ústavný súd je toho názoru, že v okolnostiach danej veci z vykonaného dokazovania nebolo možné dospieť k jednoznačnému záveru, že zavinenie sťažovateľa sa vzťahovalo i na množstvo prechovávaných omamných a psychotropných látok ako znaku kvalifikovanej skutkovej podstaty (väčší rozsah), a to ani z nedbanlivosti. Ani jeden zo súdov, ktoré vo veci rozhodovali, nevenovali otázke zavinenia ani po skutkovej, ale najmä po právnej stránke náležitú pozornosť, zavinenie sťažovateľa jednoducho prezumovali,
S ohľadom na uvedené tak ústavný súd dospel k názoru, že zo strany okresného, ako i krajského súdu a, napokon, i súdu najvyššieho v rámci rozhodovania o dovolaní nebolo konanie páchateľa správne právne posúdené a posúdenie právnej kvalifikácie konania nebolo náležite odôvodnené. Podľa ústavného súdu bolo povinnosťou súdov skúmať, či s ohľadom na mieru, akou sa podieľal sťažovateľ na skutku, ako i s ohľadom na jeho vedomosti a možnosti mohol a mal vedieť, že jeho konanie je spojené s následkom väčšieho rozsahu, a teda s kvalifikovanou skutkovou podstatou a následne nepochybne i výrazne vyšším hroziacim trestom.
Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že si je vedomí, že pri hľadaní odpovedí na položené otázky najvyšší súd bude musieť vyriešiť najmä vzťah medzi konaním sťažovateľa, ktoré je v skutkovej vete odsudzujúceho rozsudku okresného súdu popísané nie tak, ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, ale skutok sťažovateľa bol v činnom rode pomenovaný ako prechovávanie a staranie sa o drogy po predchádzajúcej vzájomnej dohode s druhým obžalovaným s následným opisom pri domovej prehliadke zaistených pestovateľských pomôcok a rastlín s vyjadrením ich potencionálnej hodnoty pre prípad dokonania ich spracovania zberom a sušením. Namiesto toho, aby konanie spolupáchateľov bolo skutkovo presne pomenované tak, aby bolo možné rozlíšiť mieru účasti oboch páchateľov na následku, ktorý spočíval vo vypestovaní 153 rastlín konope, došlo zvýraznením ich predpokladanej dohody a trpným pomenovaním následku k vytvorenie takej skutkovej vety, ktorá akékoľvek presné vyvodenie trestnej zodpovednosti sťažovateľa vylučuje.
Neurčité formulácie skutkov, osobitne formulácie skutkov, do ktorých sa predčasnou subsumpciou presúva časť právneho posúdenia, vedú tiež k tomu, že obžalovanému je znemožnené, aby pred súdom pri formulácii svojej obhajoby mohol vychádzať z jasne formulovaného právneho posúdenia jeho skutku z pohľadu ustanovení Trestného zákona ako hmotného práva. Tak to bolo aj v prípade sťažovateľa, ktorý sa proti obžalobe, rozsudku okresného a krajského súdu mohol brániť len tak, že stále reprodukoval to, čo skutočne urobil a čo v konečnom dôsledku aj bolo nesporne zistené, no nebolo dostatočne vyjadrené v opise miesta, času a spôsobu spáchania skutku. Navyše, je potrebné poukázať na skutočnosť, že dovolaním napadnuté rozhodnutie krajského súdu na takúto a jedinú možnú obhajobu sťažovateľa vôbec nereagovalo.
Odlišné stanovisko sudcu Petra Straku k odôvodneniu nálezu (k primeranosti trestu):
Zaujímavým a podnetným je aj doplňujúce stanovisko, v ktorom sa sudca Peter Straka zaoberal otázkou ústavnosti primeranosti trestu a ktorý obsahuje aj apel na všeobecné súdy, aby sa obrátili na ústavný súd na posúdenie súladnosti primeranosti trestných sadzieb uvedených v ustanovení § 172 Tr. zák.
V tejto súvislosti sudca, okrem iného, uviedol:
Ako referenčnú pomôcku na posúdenie trestov a ich individualizáciu je potrebné vziať do úvahy právnu normu, a to rámcové rozhodnutie Rady 2004/757/SVV z 25. októbra 2004, ktorým sa stanovujú minimálne ustanovenia o znakoch skutkových podstát trestných činov a trestov v oblasti nezákonného obchodu s drogami.
I napriek skutočnosti, že sadzby trestov, ktoré rámcové rozhodnutie stanovuje, sú stanovené ako minimálne horné trestné sadzby, ktoré by mal štát za určité drogové trestné činy ukladať, zároveň rámcovým rozhodnutím stanovené požiadavky na výšku trestov môžu slúžiť ako meradlo - etalón. Tresty stanovené v § 172 Trestného zákona a tresty stanovené rámcovým rozhodnutím sú v zjavnom nepomere. Podľa čl. 4 ods. 1 aliney 2 rámcového rozhodnutia každý členský štát prijme nevyhnutné opatrenia, ktorými zabezpečí, aby sa za trestné činy vymedzené v článku 2 ukladali tresty s hornou hranicou najmenej 1 až 3 rokov odňatia slobody. Podľa čl. 4 ods. 2 rámcového rozhodnutia každý členský štát prijme nevyhnutné opatrenia, ktorými zabezpečí, aby sa za trestné činy vymedzené v článku 1 ods. 1 písm. a), b) a c) ukladali tresty s hornou hranicou najmenej 5 až 10 rokov odňatia slobody v každom z týchto prípadov: a) skutok sa týka veľkého množstva drog; b) skutok sa týka drog, ktoré najvážnejšie poškodzujú zdravie alebo viedli k závažnému poškodeniu zdravia viacerých osôb. Preambula rámcového rozhodnutia zároveň v odseku 5 druhej vete uvádza, že pri stanovovaní trestných sadzieb je potrebné vziať do úvahy i skutkové okolnosti ako množstvo a druh drogy, s ktorou sa obchodovalo, a skutočnosť, či bol skutok spáchaný v rámci zločineckej organizácie.
Z porovnania vyplýva, že trestné sadzby stanovené Trestným zákonom za menej závažné trestné činy (základná skutková podstata § 172 ods. 1 Trestného zákona) sú ekvivalentom trestov odporúčaných Európskou úniou za závažné drogové delikty týkajúce sa nebezpečných omamných a psychotropných látok, ktoré najviac poškodzujú zdravie, organizovaných foriem konania alebo veľkého množstva omamných látok. V súvislosti so skutkovým stavom v prerokúvanej veci upriamujem pozornosť na to, že podľa čl. 3 ods. 2 rámcového rozhodnutia členský štát môže vylúčiť z trestnej zodpovednosti pokus o ponuku alebo prípravu drog podľa článku 2 ods. 1 písm. a) [výroba, zhotovenie, získavanie, príprava, ponuka, ponuka na predaj, distribúcia, predaj, dodanie za akýchkoľvek podmienok, sprostredkovanie, odoslanie, odoslanie tranzitom, preprava, dovoz alebo vývoz drog] a pokus o prechovávanie drog podľa čl. 2 ods. 1 písm. c).
Podľa čl. 4 ods. 1 rámcového rozhodnutia každý členský štát prijme nevyhnutné opatrenia, ktorými zabezpečí, aby sa za trestné činy vymedzené v článkoch 2 a 3 ukladali účinné, primerané a odradzujúce tresty. Tu si dovolím poznamenať, že odradzujúci nie je synonymom slova prísny (porovnaj Novotný, O. O trestu a vézenství. Academia, 1967.). Pri odľahčení veľmi závažnej témy pri sadzbe 15 až 20 rokov za jednorazové popolievanie marihuany sa natískajú myšlienky z filmu „Bohovia sa museli zblázniť“.
Na základe uvedenej argumentácie dávam kolegom na najvyššom súde, resp. krajskom súde na zváženie, ak to okolnosti vzhľadom na nové závery k zavineniu vôbec ešte budú vyžadovať, aby prerušili konanie a navrhli, aby ústavný súd na základe čl. 125 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 144 ods. 2 ústavy a s § 283 ods. 5 Trestného poriadku posúdil súlad relevantných ustanovení, akými by mohli byť aj ustanovenia § 172 ods. 1 písm. d) Trestného zákona v slovách „tri“ a § 172 ods. 2 v slove „desať“ s čl. 12 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 50 ods. 1 ústavy a čl. 49 ods. 3 charty.
III. ÚS 412/2020-39
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Petra Straku (sudca spravodajca) a Martina Vernarského v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa zastúpeného JUDr. Ildikó Osvaldovou, advokátkou, Petofiho 29, Želiezovce, proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5Tdo/26/2019 z 13. júna 2019 takto
1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5Tdo/26/2019 z 13. júna 2019 bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5Tdo/26/2019 z 13. júna 2019 zrušuje avec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania 533,88 eur a zaplatiť ich jeho právnej zástupkyni do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti nevyhovuje .
1. Uznesením z 11. novembra 2015 bolo začaté trestné stíhanie pre zločin, ktorého sa mal sťažovateľ dopustiť tak, že v rodinnom dome v obci X približne od septembra 2015
so spoluobvineným vyrábal a prechovával omamné a psychotropné látky. Dňa 8. decembra 2015 bola v dome, ktorého majiteľom a užívateľom bol podozrivý vykonaná domová prehliadka, pri ktorej bol zadržaný aj sťažovateľ. V dome bola zaistená marihuana (vysušené konope) v hodnote 242,10 eur a 151 rastlín konope v rôznom vegetačnom štádiu, z ktorých by bolo možné vysušením vyrobiť marihuanu v hodnote 38 867,10 eur. Po zadržaní obvinený uviedol, že sťažovateľ bol na mieste činu len náhodou a nemá s pestovaním nič spoločné. Sťažovateľ vo svojej výpovedi uviedol, že vedel, čo sa v dome nachádza, no marihuanu pestoval obvinený s tým, že on v dome bol prvýkrát okolo 11. októbra 2015. Sťažovateľ vo svojich neskorších výpovediach uviedol, že obvineného bral ako kamaráta a zamestnávateľa, keďže u neho pracoval ako kuchár s tým, že mu chodil nezištne pomáhať. Spočiatku nevedel, čo tam obvinený pestuje, až neskôr koncom novembra 2015, keď rastliny vyrástli, bolo mu jasné, že ide o marihuanu, no nevedel, aké je jej množstvo, a robil len to, čo mu prikázal obvinený Obvinený vypovedal, že si v Rakúsku pre seba zaobstaral sadenice konope a zariadenie na ich pestovanie a deň nato, 15. októbra 2015, ich sám vysadil a sťažovateľ mu bez akéhokoľvek prísľubu len pomáhal nosiť vodu na zalievanie rastlín.
2. Na oboch obvinených bola podaná obžaloba za to, že presne v nezistenom čase minimálne od 14. októbra 2015 do 8. decembra 2015 po predchádzajúcej dohode v rodinnom dome v obci X bez príslušného povolenia prechovávali rastliny rodu Cannabis, o ktoré sa pravidelne obaja starali tak, že v pivničných priestoroch domu boli vytvorené špeciálne vykurovacie, osvetľovacie a odsávacie systémy pre účely zvýšenia kvality pestovaných rastlín s úmyslom ich ďalšieho spracovania, pričom 8. decembra 2015 pri domovej prehliadke vykonanej v uvedenom dome boli nájdené a zaistené omamné látky, a to jedna plastová nádoba s obsahom 24,21 g vysušených častí rastliny konope s priemernou koncentráciou tetrahydrokanabinolu 20,1 % hmotnostných,ktoré množstvo zodpovedá celkovej hodnote 242,10 eur a z ktorého množstva, by sa dalo vyrobiť najmenej 162 obvyklých jednorazových dávok drogy, a tiež celkovo 151 ks zelených rastlín konope v rôznych vegetačných štádiách o výške od 40 cm až do 125 cm a s priemernou koncentráciou účinnej látky tetrahydrokanabinolu od 5,0 % do 6,6 % hmotnostných s tým, že z uvedeného množstva zaistených rastlín konope predstavovala ich upotrebiteľná časť po vysušení hmotnosť 3 886,71 g, ktoré množstvo zodpovedá celkovej hodnote 38 867,10 eur a z ktorého množstva by sa dalo vyrobiť najmenej 8 111 obvyklých jednorazových dávok drogy, pričom v zmysle zákona č. 139/1998 Z. z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov sú rastliny konope zaradené do I. skupiny omamných látok a tetrahydrokanabinol do I. skupiny psychotropných látok.
3. Podľa právneho posúdenia obžalovaní spoločným konaním neoprávnene vyrobili a prechovávali pre akúkoľvek potrebu omamné a psychotropné látky a tento čin spáchali v značnom rozsahu, čím spáchali formou spolupáchateľstva obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov podľa § 172 ods. 1 písm. a) a d) a ods. 3 Trestného zákona , za ktorý zákon stanovuje trestnú sadzbu trestu odňatia slobody v rozsahu pätnásť rokov až dvadsať rokov formou spolupáchateľstva v zmysle § 20 Trestného zákona.
4. V konaní pred súdom obžalovaný vypovedal rovnako ako v prípravnom konaní a ku konaniu sťažovateľa uviedol, že sťažovateľ mu bol trikrát či štyrikrát pomôcť s polievaním rastlín, o ktorých mu on povedal, že ich pestuje pre seba zo zdravotných dôvodov. Podľa výpovede obžalovaného sťažovateľ pri prvej návšteve ani nevedel, pre aký účel do rodinného domu idú, a ani nebol v priestoroch, v ktorých sa nachádzali rastliny. Sťažovateľ vypovedal v podstate rovnako ako v prípravnom konaní, len doplnil, že v dome bol tri či štyrikrát, z toho dva či trikrát rastliny polieval. Pripustil, že počet rastlín mu bol známy už predtým, ako došlo k domovej prehliadke. Obhajca sťažovateľa na základe dôkazov predložených súdu tvrdil, že sťažovateľ nemal žiadnu účasť na trestnom čine. Sťažovateľ pred rozhodnutím okresného súdu uviedol, že obžalovanému pomohol určitým spôsobom a určitý podiel viny na tom má, čo ľutuje.
5. Obžalovaný a sťažovateľ boli rozsudkom okresného súdu z 3. augusta 2017 uznaní vinnými za skutky v zmysle obžaloby. Súd prvého stupňa dospel k právnemu záveru, že spoločným konaním si obžalovaní neoprávnene zadovážili (obžaloba uvádzala, že vyrobili) a prechovávali omamné látky a tento čin spáchali v značnom rozsahu, čím v spolupáchateľstve podľa § 20 Trestného zákona spáchali obzvlášť závažný zločin podľa § 172 ods. 1 písm. c) [podľa obžaloby a)] a d) a ods. 3 Trestného zákona, za ktorý zákon stanovuje trestnú sadzbu trestu odňatia slobody v rozmedzí od pätnásť rokov do dvadsať rokov. Sťažovateľovi bol s prihliadnutím na mieru jeho účasti na trestnom čine a s prihliadnutím na § 38 ods. 2 a 3 a § 39 ods. 1 a 3 písm. b) Trestného zákona uložený trest odňatia slobody osem rokov. Právne posúdenie konania obžalovaných okresný súd zmenil z výroby na zadováženie, keďže pestovanie nemožno podradiť pod pojem „výroba“. Trestný čin spočívajúci v zadovážení omamných a psychotropných látok je dokonaný dopestovaním rastlín do štádia, v ktorom obsahujú dostatok účinnej látky. Naplnenie skutkovej podstaty formou spolupáchateľstva odôvodnil súd prvého stupňa tak, že bolo preukázané, že obžalovaní si spoločným konaním zadovážili a prechovávali omamné látky a že toto sa uskutočňovalo za „súčinnosti“ oboch stým, že ich konanie spojil spoločný zámer a obaja sa priamo podieľali na čine, keď každý z nich vykonal časť konania predpokladaného zákonom. K odôvodneniu spoločného zámeru okresný súdu uviedol, že spoločný úmysel nemožno stotožňovať s výslovnou dohodou páchateľov a pre vyvodenie trestnej zodpovednosti stačí, ak bola dohoda konkludentná.
6. Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie, v ktorom podrobne a v súlade so svojimi predchádzajúcimi výpoveďami opísal svoje konanie stým, že žiadal zohľadniť mieru svojej účasti na skutku. Osobitne zvýraznil, že aj keď je v rozsudku okresného súdu konštatované, že k spolupáchateľstvu môže dôjsť aj konkludentným pristúpením ku konaniu inej osoby, treba aj v takomto prípade preukázať úmysel, čo nebolo naplnené. Jednorazové poliatie rastlín podľa sťažovateľa pri okolnostiach jeho vzťahu s obžalovaným a jeho účasťou na skutku nemohlo viesť k jeho spolupáchateľstvu a k následnému uloženiu neprimeraného vysokého trestu odňatia slobody.
7. O odvolaní sťažovateľa a aj o odvolaní obžalovaného rozhodol krajský súd rozsudkom zo 7. februára 2018 tak, že obe zamietol a rozsudok okresného súdu zrušil a nahradil novým výrokom v časti uložených trestov tak, že sťažovateľovi znova uložil trest odňatia slobody osem rokov, avšak z výroku vyňal poľahčujúce okolnosti, pretože ich nepovažoval za preukázané. V reakcii na argumentáciu sťažovateľa uvedenú v odvolaní, ktorou namietal voči posúdeniu skutkovej stránky ako spolupáchateľstva, sa odvolací súd obmedzil na záver, že okresný súd jednotlivé dôkazy hodnotil individuálne a v ich súhrne a dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré boli prejavené vo výroku o vine.
8. Sťažovateľ rovnako ako obžalovaný podali proti rozsudku krajského súdu dovolanie.
Argumentácia sťažovateľa v dovolaní sa zamerala na iné skutočnosti ako tie uvedené v odvolaní sťažovateľa, čo bolo spôsobené tým, že dovolanie bolo podané spoločne oboma obžalovanými. Sťažovateľ v dovolaní namietal najmä to, že jeho konanie malo byť kvalifikované ako pomoc k trestnému činu a taktiež porušenie práva na obhajobu nevykonaním dôkazov navrhovaných obžalovanými.
9. O dovolaní rozhodol najvyšší súd ústavnou sťažnosťou napadnutým uznesením tak, že ho odmietol. K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (porušeniu práva na obhajobu) uviedol, že jeho podstatou je obhajovanie práv obvineného tak, aby v konaní boli objasnené všetky skutočnosti. Podľa názoru najvyššieho súdu námietku nevykonania dôkazov (kontrolného znaleckého posudku) nemožno úspešne uplatniť v rámci uvedeného dovolacieho dôvodu. Čo sa týka dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku (nesprávne právne posúdenie zisteného skutku alebo na nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia), dovolací súd dospel k záveru, že dovolací súd je oprávnený posudzovať len to, či súdy nižšieho stupňa na zistený skutkový stav aplikovali správne ustanovenia Trestného zákona. K námietke množstva, kvality a ceny drogy najvyšší súd uviedol, že podľa jeho názoru boli tieto skutočnosti súdmi nižších stupňov dostatočne preukázané. Dovolatelia namietali taktiež dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku (rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom), tvrdiac, že domová prehliadka nebola vykonaná v súlade so zákonom, keď príkaz na vykonanie domovej prehliadky nebol doručený všetkým vlastníkom domu. Najvyšší súd však ani tento dovolací dôvod nepovažoval za dôvodný, keď podľa neho bola domová prehliadka vykonaná na základe príkazu sudcu pre prípravné konanie, ktorý bol riadne odôvodnený a pri jej výkone boli prítomní obaja obvinení a nezúčastnená osoba.
Ústavná sťažnosť a argumentácia sťažovateľa
10. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 24. septembra 2019 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy uznesením najvyššieho súdu č. k. 5Tdo/26/2019 z 13. júna 2019 (ďalej len „napádané uznesenie“), ktorým bolo odmietnuté jeho dovolanie. Sťažovateľ navrhuje napádané uznesenie zrušiť a vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.
11. Podstatou ústavnej sťažnosti, pokiaľ ide porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, je namietnutie neúmerne prísnej kvalifikácie skutku sťažovateľa vzhľadom nato, akým spôsobom sa podieľal na jeho spáchaní. Sťažovateľ v tejto súvislosti rovnako ako v konaní pred okresným a krajským súdom popisuje svoje konanie tak, ako bolo zistené z výpovede obžalovaného
ako aj výpovede samotného sťažovateľa. Sťažovateľ neguje svoj úmysel, ako i predchádzajúcu dohodu s obžalovaným Popiera, že by mal zámer s drogou obchodovať, ako motív svojho konania uvádza len snahu pomôcť kamarátovi a získať liek. S ohľadom na uvedené je sťažovateľ toho názoru, že jeho konanie malo byť kvalifikované nanajvýš ako pomoc k spáchaniu trestného činu, a nie ako spolupáchateľstvo. Sťažovateľ taktiež spochybňuje právnu kvalifikáciu skutku, tvrdiac, že jeho konanie nenaplnilo znaky kvalifikovanej skutkovej podstaty, pretože množstvo drogy bolo nesprávne stanovené, a tiež tým, že s ohľadom na jeho účasť na skutku mu bolo pričítané množstvo drogy, ktoré vôbec nemohol vedieť odhadnúť. Na základe uvedeného sťažovateľ namieta, že odsúdenie na osem rokov nepodmienečne je príliš prísne.
12. Sťažovateľ napádanému uzneseniu vytýka i to, že hoci sa rozhodnutie krajského súdu žiadnym spôsobom nevyrovnalo s jeho odvolacími námietkami, najvyšší súd túto skutočnosť prehliadol. Podľa § 374 ods. 3 Trestného poriadku v dovolaní možno uplatňovať ako dôvod dovolania aj konanie na súde prvého stupňa, ak vytýkané pochybenia neboli napravené v konaní o riadnom opravnom prostriedku. Podľa sťažovateľa sa krajský súd úplne opomenul vyrovnať s odvolacími námietkami sťažovateľa a najvyšší súd sa posúdenia dovolania zhostil formalistický a do veci, aj keď mohol, nezasiahol.
13. Porušenie základného práva podľa čl. 50 ods. 3 ústavy sťažovateľ vidí vtom, že spolu
s obžalovaným boli zastúpení tým istým obhajcom, a to napriek tomu, že ich individuálne záujmy na zbavení sa viny si odporovali, v dôsledku čoho sťažovateľovi nebola poskytnutá možnosť plnohodnotnej obhajoby. V tejto súvislosti sa sťažovateľ dovoláva nálezu ústavného súdu (I. ÚS 310/2017 z 31. augusta 2017).14. Uznesením č. k. III. ÚS 412/2020 z 12. novembra 2020 bola vec prijatá na ďalšie konanie v celom rozsahu.
15. Na výzvu ústavného súdu sa k obsahu prijatej ústavnej sťažnosti vyjadrili obaja účastníci konania.
16. Najvyšší súd v svojom vyjadrení k ústavnej sťažnosti odmietol porušenie sťažovateľom uvedených základných práv, keď uviedol, že s ohľadom na závery znaleckého dokazovania považuje spáchanie skutku za spoľahlivo preukázané a nepribratie ďalšieho znalca nebolo v danej veci opodstatnené. Zo strany sťažovateľa išlo v dovolaní o namietanie skutkového stavu, čo je v dovolacom konaní neprípustné. Podľa najvyššieho súdu bol spoľahlivo preukázaný aj podiel sťažovateľa na trestnej činnosti a konflikt záujmov pri zastupovaní spoločným obhajcom nebol v dovolaní vytýkaný, pričom dovolací súd je pri posúdení dovolania viazaný namietanými dovolacími dôvodmi.
17. Sťažovateľ vo vyjadrení k vyjadreniu najvyššieho súdu zopakoval svoje predchádzajúce tvrdenia.
Posúdenie veci ústavným súdom.
18. Sťažovateľ porušenie svojich základných práv spája s rozhodnutím o dovolaní, ktoré je nielen v civilnom, ale aj v trestnom procese kategorizované ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorého prístupnosť je aj v trestnom procese regulovaná pomerne prísnymi a prirodzene formálnymi konštrukciami. Preto z hľadiska ústavného posúdenia treba rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným spôsobom vymedzovať si prípustnosť dovolania a vychádzať z toho, že v prvom rade je vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných prostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv a slobôd. Z ústavného hľadiska je podmienkou, aby takáto interpretácia nebola svojvoľná, ale i formalistická a aby bola čo najustálenejšia, a teda súladná s právom na súdnu ochranu (II. ÚS 398/08, II. ÚS 65/2010).
19. Tieto závery formulované vo vzťahu k civilnému procesu možno vztiahnuť aj na dovolanie podľa Trestného poriadku. Stále je však nevyhnutné vnímať, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok je inštitút, ktorý je súčasťou trestného procesu, ktorý v konaní pred okresným súdom začína podaním obžaloby, pred krajským súdom podaním odvolania a pred najvyšším súdom podaním dovolania. Výsledkom tohto procesu je vyriešenie trestnej zodpovednosti konkrétnej osoby s ohľadom na jej konanie alebo aj konanie inej osoby. Skutkový stav zistený všeobecným súdom je predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak sú súdom prijaté závery so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň majú za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04).
20. Ústavný súd si nemohol nevšimnúť, že okresný a následne aj krajský súd sa vo svojich rozhodnutiach vyrovnávali s napätím, ktoré vyplývalo z nepomeru medzi zákonom stanovenou trestnou sadzbou v rozmedzí pätnásť až dvadsať rokov odňatia slobody a konaním sťažovateľa, resp. mierou jeho účasti na skutku. Súdy toto napätie vyriešili mimoriadnym zníženým trestu pod dolnú hranicu trestnej sadzby, a to nielen pri sťažovateľovi, ale aj pri druhom obžalovanom, ktorého miera účasti na skutku bola nepochybne vyššia ako v prípade sťažovateľa. I napriek tejto skutočnosti bol sťažovateľovi uložený trest odňatia slobody vo výške až osem rokov (z pohľadu nezaujatého pozorovateľa), pričom spolupáchateľovi bol uložený trest v trvaní len deviatich rokov (z pohľadu sťažovateľa).
21. Úloha všeobecných súdov podľa ústavného súdu v prípade sťažovateľa nebolo len uniknúť z príkrej trestnej sadzby, ale spočívala predovšetkým v zohľadnení miery jeho účasti na skutku, za ktorý bol právoplatne potrestaný. Z pohľadu skutkového bola táto úloha všeobecných súdov pomerne jednoduchá, keďže sťažovateľ, ako i obžalovaný o účasti sťažovateľa na skutkuvypovedali od začiatku trestného stíhania rovnako a bez významných rozporov a iné dôkazy týkajúce sa účasti sťažovateľa na skutku zabezpečené neboli. Obžaloba a v zhode s ňou aj rozhodnutie okresného súdu pri opise i odôvodnení miery účasti sťažovateľa na skutku nepomenovali jeho konanie v skutkovej vete, ale tento možno skutkovo komplikovanejší prístup nahradili konštrukciou časti skutkovej vety, v ktorej uviedli, že sťažovateľ si po predchádzajúcej konkludentnej dohode s druhým obžalovaným zadovážil a prechovával drogy. Odôvodnenie tohto, nie celkom len skutkového záveru, však v rozhodnutí okresného súdu celkom absentuje, a teda nie je zrejmé, z akého konania sťažovateľa a druhého obžalovaného bol tento, pre posúdenie trestnej zodpovednosti sťažovateľa, rozhodujúci záver vyvodený.
22. Absencia zrozumiteľnej skutkovej úvahy sa prejavila nielen vtom, že dokazovaním verifikované konanie sťažovateľa nebolo obsiahnuté v skutkovej vete odsudzujúceho rozsudku okresného súdu, ale i v tom, že ani z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, kedy a na čom sa sťažovateľ s druhým obžalovaným mali konkludentne dohodnúť.
23. Podľa názoru ústavného súdu z odôvodnenia odsudzujúceho rozsudku a vykonaných dôkazov nemožno dospieť k jednoznačnému záveru o tom, že zo strany sťažovateľa došlo jeho konaním k naplneniu znakov skutkovej podstaty trestného činu, najmä pokiaľ ide ojej objektívnu stránku (zadováženie a prechovávanie). Úlohou dovolacieho súdu tak bolo posúdiť, či s ohľadom na zistený skutkový stav súd prvého stupňa a v nadväznosti naň i súd odvolací konanie sťažovateľa správne právne kvalifikovali.
24. Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné pripomenúť, že dokazovanie v rámci trestného procesu musí byť vykonané v takom rozsahu, aby vykonané dôkazy dostatočne určito a presvedčivo preukazovali záver o naplnení všetkých znakov skutkovej podstaty trestného činu vrátane zavinenia.
25. Zavinenie musí byť vždy preukázané výsledkami dokazovania, pričom záver o miere a forme zavinenia musí z dokazovania logicky vyplynúť. I keď je otázka zavinenia väčšinou dokazovaná len nepriamo z okolností spáchaného trestného činu, i tu platí zásada voľného hodnotenia dôkazov, a ani priznanie páchateľa tak nezbavuje súd povinnosti preukázať zavinenie, ak z ostatných dôkazov vyplýva iný záver.
26. Ústavný súd ďalej pripomína, že zavinenie musí obsiahnuť všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu vrátane znakov kvalifikovanej skutkovej podstaty (§ 17 a § 18 Trestného zákona), to znamená konanie, následok i príčinný vzťah. Zavinenie je vybudované na zložke vedomostnej - zahŕňa predstavu o predmetoch a javoch, na základe toho, ako ich vnímal páchateľ v minulosti, alebo ako k nej dospel na základe svojich vedomostí a skúseností, a zložke vôľovej - tá zahŕňa rozhodnutie páchateľa konať určitým spôsobom s ohľadom najmä na vedomostnú zložku. V prípade nedbanlivostného zavinenia ide obvykle o konanie alebo opomenutie páchateľa, ktorý zanedbaním povinnej opatrnosti spôsobí nechcene porušenie záujmov chránených trestným zákonom (k problematike subjektívnej stránky trestného činu pozri Sámal, P. a kol. Trestní zákoník. Komentár. 2. vydání. Praha : C. H. Beck, 2012, str. 221, 222). Možno tak povedať, že súd musí vyhodnotiť, či existovali okolnosti, ktoré mohli nasvedčovať tomu, že určitá skutočnosť nastane a či páchateľ tieto okolnosti s ohľadom na jeho mentálne a fyzické schopnosti mohol vnímať (Solnar, V., Fenyk, J. Císarová, D., Vanduchová, M.: Systém československého trestního práva. NakladatelstvíNovatrix, s.r.o., Praha 2009, s. 300 a nasl.).
27. Otázku zavinenia nemožno zredukovať na konštatovanie, že ak sa páchateľ podieľal v určitej miere na konaní inej osoby - jeho konanie zahŕňalo automaticky i zavinenie ohľadne následku, najmä ak ide o následok kvalifikovaný.
28. I s ohľadom na výšku trestu, ktorá sťažovateľovi i pri využití všetkých zákonom ustanovených možností zníženia trestu bola uložená, mal súd klásť osobitný dôraz na to, aby vykonanými dôkazmi preukázal jednak, že konaním sťažovateľa boli naplnené všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu (zadováženie si omamnej látky), a jednak, že všetky znaky vrátane znaku odôvodňujúceho prísnejšiu právnu kvalifikáciu boli pokryté zavinením páchateľa. Súd nesmie zavinenie predpokladať, musí ho skutkovými okolnosťami a dôkazmi preukázať.
29. Všetky znaky skutkovej podstaty sú pokryté zavinením páchateľa, len ak tento vedel o všetkých okolnostiach, ktoré sú podstatné pre posúdenie trestnosti jeho konania. K právnemu záveru o miere zavinenia môže súd dospieť len na základe vykonaného dokazovania a po podrobnej analýze konania páchateľa. I v prípade spolupáchateľstva, prípadne inej formy účasti na trestnom čine musí byť zavinenie vo vzťahu ku znaku kvalifikovanej skutkovej podstaty preukázané pre každého páchateľa samostatne.
30. Ústavný súd je toho názoru, že v okolnostiach danej veci z vykonaného dokazovania nebolo možné dospieť k jednoznačnému záveru, že zavinenie sťažovateľa sa vzťahovalo i na množstvo prechovávaných omamných a psychotropných látok ako znaku kvalifikovanej skutkovej podstaty (väčší rozsah), a to ani z nedbanlivosti. Ani jeden zo súdov, ktoré vo veci rozhodovali, nevenovali otázke zavinenia ani po skutkovej, ale najmä po právnej stránke náležitú pozornosť, zavinenie sťažovateľa jednoducho prezumovali (str. 8 rozsudku krajského súdu).
31. S ohľadom na uvedené tak ústavný súd dospel k názoru, že zo strany okresného, ako i kraj ského súdu a, napokon, i súdu najvyššieho v rámci rozhodovania o dovolaní nebolo konanie páchateľa správne právne posúdené a posúdenie právnej kvalifikácie konania nebolo náležite odôvodnené. Podľa ústavného súdu bolo povinnosťou súdov skúmať, či s ohľadom na mieru, akou sa podieľal sťažovateľ na skutku, ako i s ohľadom na jeho vedomosti a možnosti mohol a mal vedieť, že jeho konanie je spojené s následkom väčšieho rozsahu, a teda s kvalifikovanou skutkovou podstatou a následne nepochybne i výrazne vyšším hroziacim trestom.
32. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu je právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (IV. ÚS 115/03). Preto už len z toho, že sťažovateľovi nebolo podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku napadnutým uznesením odpovedané na ním nielen dovolaním, ale aj odvolaním a obranou v konaní na okresnom súde nastolenú, relevantnú, právnu otázku týkajúcu sa jeho trestnej zodpovednosti, došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
33. Preto bolo ústavnej sťažnosti sťažovateľa vyhovené a ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením, ktoré zrušil, a podľa § 127 ods. 2 tretej vety ústavy vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.
34. V rozhodnutí o dovolaní sa najvyšší súd bude musieť vysporiadať s právnou otázkou nastolenou už v začiatku trestného konania, či dokazovaním preukázané konanie sťažovateľa zakladá jeho trestnú zodpovednosť a či zakladá jeho trestnú zodpovednosť vo vzťahu ku kvalifikovanej skutkovej podstate podľa § 172 ods. 3 písm. c) Trestného zákona z hľadiska zavinenia.
35. Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že si je vedomí, že pri hľadaní odpovedí na položené otázky najvyšší súd bude musieť vyriešiť najmä vzťah medzi konaním sťažovateľa, ktoré je v skutkovej vete odsudzujúceho rozsudku okresného súdu popísané nie tak, ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, ale skutok sťažovateľa bol v činnom rode pomenovaný ako prechovávanie a staranie sa o drogy po predchádzajúcej vzájomnej dohode s druhým obžalovaným s následným opisom pri domovej prehliadke zaistených pestovateľských pomôcok a rastlín s vyjadrením ich potencionálnej hodnoty pre prípad dokonania ich spracovania zberom a sušením. Namiesto toho, aby konanie spolupáchateľov bolo skutkovo presne pomenované tak, aby bolo možné rozlíšiť mieru účasti oboch páchateľov na následku, ktorý spočíval vo vypestovaní 153 rastlín konope, došlo zvýraznením ich predpokladanej dohody a trpným pomenovaním následku k vytvorenie takej skutkovej vety, ktorá akékoľvek presné vyvodenie trestnej zodpovednosti sťažovateľa vylučuje.
36. Ústavný súd sa zaoberal i tým, či formulácia skutku, ktorá neumožňuje jednoznačné právne posúdenie, zakladá niektorý z dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 Trestného zákona, a to osobitne v tej súvislosti, že podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Negatívna odpoveď na túto otázku by však viedla k paradoxnému záveru, že v rovine podústavného práva by obžalovaný dovolaním nemohol dosiahnuť ochranu pred takým neurčitým vymedzením skutku, ktoré vôbec neumožňuje jeho právne posúdenie. Takýto záver by znamenal, že rozhodnutia nižších súdov, v ktorých by bol skutok opísaný tak všeobecne, že by z neho nebolo možné zistiť miesto, čas a spôsob jeho spáchania, by nebolo možné podrobiť prieskumu najvyššieho súdu.
37. K tomu však treba uviesť, že neurčité formulácie skutkov, osobitne formulácie skutkov, do ktorých sa predčasnou subsumpciou presúva časť právneho posúdenia, vedú tiež k tomu, že obžalovanému je znemožnené, aby pred súdom pri formulácii svojej obhajoby mohol vychádzať z jasne formulovaného právneho posúdenia jeho skutku z pohľadu ustanovení Trestného zákona ako hmotného práva. Tak to bolo aj v prípade sťažovateľa, ktorý sa proti obžalobe, rozsudku okresného a krajského súdu mohol brániť len tak, že stále reprodukoval to, čo skutočne urobil a čo v konečnom dôsledku aj bolo nesporne zistené, no nebolo dostatočne vyjadrené v opise miesta, času a spôsobu spáchania skutku. Navyše, je potrebné poukázať na skutočnosť, že dovolaním napadnuté rozhodnutie krajského súdu na takúto a jedinú možnú obhajobu sťažovateľa vôbec nereagovalo.
38. Na základe uvedeného nemohol ústavný súd dospieť k inému záveru, než že dovolaním napadnutým rozsudkom krajského súdu neboli dostatočne zodpovedané skutkovo a právne relevantné otázky sťažovateľa v takej miere, aby námietky týkajúce sa právnej kvalifikácie sťažovateľa boli na základe jeho dovolania zodpovedané predpokladaným právnym posúdením skutku najvyšším súdom. Tým bol sťažovateľovi formalisticky sťažený prístup k dovolaniu v takej miere, že to neviedlo len k tomu, že možno konštatovať porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj podústavným právom osobitne konštruovaného práva podľa §371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ktorého obsahom je, aby v trestnom procese neboli zásadným spôsobom porušené práva na obhajobu.
39. Zákonné právo podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku možno v spojení s § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku ústavne konformne vyložiť len tak, že jeho obsahom je i to, aby okresný a krajský súd v trestom konaní formulovali zistený skutok - miesto, čas a spôsob jeho spáchania - spôsobom, ktorý obžalovanému umožní efektívne domôcť sa svojho práva na obhajobu tak, aby bolo možné zistený skutok, pre ktorý bola právoplatne uznaná vina, efektívne právne posúdiť dovolaním podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.
40. Opačný prístup by mohol viesť k záveru, že dostatočnosť opisu skutku odvolacím súdom by mohla byť predmetom len konania o ústavnej sťažnosti, čo by mohlo viesť k formulácii rozdielnych predstáv o tom, čo v konkrétnom prípade treba v rovine podústavného práva rozumieť pod skutkovou a právnou otázkou. Hoci do predstavy všeobecných súdov o týchto otázkach v rovine podústavného práva môže ústavný súd zasiahnuť len z pohľadu základných práv, nebolo by správne, aby tento zásah smeroval zdola nahor - od odvolacieho súdu k dovolaciemu súdu. Takýto prístup by vytváral širokú medzeru v kontrole základných práv všeobecnými súdmi. Ani z pohľadu podústavného práva nie je takýto prístup systémový a efektívny a mal by byť len výnimkou. Hoci opačný prístup - kontrolu zhora nadol pre nie práve ideálne nastavenie opravných prostriedkov v systéme podústavného práva nemožno vždy dosiahnuť, ústavne konformný môže byť len taký prístup, ktorý rôznymi metódami nezužuje prieskum rozhodnutí odvolacích súdov najvyšším súdom ako súdom dovolacím. To vedie k takmer nevyhnutnému záveru o tom, že dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nemožno vykladať len jeho stotožnením s obsahom základných práv či už podľa čl. 50 ods. 3 ústavy alebo čl. 6 ods. 3 dohovoru. Ústavne konformný výklad prípustnosti dovolania či už v civilnom alebo v trestnom procese, a to v rovine výkladu podústavného práva, musí byť okrem prípadov zjavnej neprípustnosti zásadne taký, aby i prípadné porušenia práv najmä podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru bez povšimnutia neprepadávali cez už i tak podústavným právom vytvorené riedke sito kontroly. Len dostatočné hustá kontrola viacerých inštancií všeobecného súdnictva so zastrešujúcou inštitúciou najvyššieho súdu môže viesť k systémovej ochrane základných práv.
41. Paradox vzťahu základných práv podľa ústavy a práv podľa Trestného poriadku a nemožnosti dodržania schematického výkladu ústavných a zákonných práv vystihuje i to, že nebol dôvod na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, keďže toto právo žiadnym spôsobom porušené nebolo. Sťažovateľ mal dostatok času a možností na prípravu obhajoby a mohol sa obhajovať sám a aj prostredníctvom svojho obhajcu, pričom si zvolil vždy rovnakého obhajcu ako druhý obžalovaný. Nemožno však dospieť k záveru, že by ich záujmy v trestnom konaní boli v akomkoľvek rozpore, keďže od začiatku k namietanej trestnej činnosti vypovedali bez vzájomných rozporov. To, že všeobecné súdy a napokon aj najvyšší súd nereagovali v ústavne dostatočnej kvalite na sťažovateľovu obranu, malo za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu, neviedlo však k porušeniu základného práva na obhajobu.
42. Zistené porušenie základných práv sťažovateľa odôvodňuje to, aby mu okresný súd podľa § 73 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) nahradil trovy konania, ktoré mu vznikli právnym zastúpením. Výška náhrady bola určená podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu za dva úkony právnej služby v roku 2019 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti) za jeden úkon v roku 2020 (vyjadrenie), teda 2 x 163, 33 a 1 x 177, čo spolu s náhradou podľa § 16 ods. 3 vyhlášky (2 x 9,80 a 1 x 10,62 eur) predstavuje 533,88 eur.
43. Podľa § 67 zákona o ústavnom súde sudca Peter Straka pripája odlišné stanovisko, ktoré sa týka odôvodnenia rozhodnutia.
44. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. novembra 2021
Robert Šorl
predseda senátu
Odlišné stanovisko sudcu Petra Straku
k odôvodneniu nálezu č. k. III. ÚS 412/2020 z 30. novembra 2021
1. V súlade s § 67 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripájam k odôvodneniu nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 412/2020 z 30. novembra 2021 odlišné, resp. skôr doplňujúce stanovisko, v ktorom sa sústredím na otázku ústavnosti primeranosti trestu.
2.1. Ústavný súd v náleze, ku ktorého odôvodneniu pripájam doplňujúce stanovisko, ustálil, že najvyšší súd bude v ďalšom konaní rozhodovať o tom, či súdy správne právne kvalifikovali konanie sťažovateľa.
2.2. V druhej časti k opisu skutku v skutkovej vete ústavný súd v podstate uviedol, že konanie sťažovateľa nie je v skutkovej vete odsudzujúceho rozsudku okresného súdu popísané tak, ako vyplynulo z vykonaného dokazovania - pomoc pri donáške vody a polievaní - ale skutok sťažovateľa bol v činnom rode pomenovaný totožne so skutkom druhého odsúdeného. Z nálezu vyplýva, že tým, že skutková veta je vo vzťahu ku sťažovateľovi nesprávne formulovaná, dochádza v istom zmysle k zamedzeniu riadneho prístupu k najvyššiemu súdu, pretože ten nemôže riadne preskúmať, či došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu skutku [§ 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku]. Súčasťou ústavného práva na prístup k dovolaciemu súdu je aj širšie poňaté zákonné právo na obhajobu. Širšie v tom zmysle, že pokiaľ nie je jasne stanovený skutkový a právny rámec trestného činu, nemôže dôjsť k rozvinutiu klasického ústavného práva na obhajobu. Aby mohol obžalovaný riadne realizovať svoje právo na obhajobu, musí byť predovšetkým jasne stanovené „ihrisko“ skutku. Nejde tu o otázku skutkovú, ktorou sa najvyšší súd nezaoberá, ale o otázku právnu, resp. procesno-právnu chybu vo formulácii skutku.
3. Pretože v náleze samotnom neodzneli všetky argumenty, ktoré v danej veci osobne považujem za dôležité, vyjadrujem ich prostredníctvom doplňujúceho stanoviska. Rád by som týmto spôsobom oslovil kolegov sudcov, ktorých prácu si vážim, ako aj verejnosť, ktorej záleží na koncepcii trestného práva.
4. Sťažovateľ v dotknutej veci v podstate uvádza, že bez toho, aby sa podieľal na biznise s marihuanou, mu hrozil trest 15 až 20 rokov za to, že na požiadanie dvakrát popolieval marihuanu v pivničných priestoroch rodinného domu spolupáchateľa. Vzhľadom na mieru jeho zavinenia mu napokon bol uložený trest odňatia slobody osem rokov.
- Dilemy trestných sudcov
5. Ako civilný sudca som si vždy s rešpektom ku kolegom uvedomoval, že nie je len tak niekoho odsúdiť. Musia byť preukázané znaky trestného činu: subjekt, subjektívna stránka, objekt, objektívna stránka. Tieto komplikované slová akoby šifrovali skutočnosť, že trestné právo hmotné, ale rovnocenne aj procesné sú veľmi dômyselné, pričom zmyslom tejto dômyselnosti je ochrana jednotlivca - vylúčenie nezákonných odsúdení. Nesprávne rozhodnutie môže sprevádzať roky či celý život odsúdeného aj sudcu samotného.
6. Súčasťou takto vnímanej sudcovskej práce je povinnosť právneho posúdenia skutku a ustálenie viny a trestu. Sudkyne a sudcovia sú pri uvedenom rozhodovaní viazaní zákonom. Kedysi sa sudcovia museli plne podriadiť hraniciam zákona. Dnes im ústava pootvára tieto hranice tak, že sudcovia môžu nechať testovať zákon na ústavnom súde. Tým im však pridáva zodpovednosť o zákonoch kriticky uvažovať, nielen ich aplikovať. Ide o zodpovednosť v istom zmysle viac ľudskú, osobnú než právnu.
7. Myslím si, že jednou z najcitlivejších častí sudcovského rozhodovania je pre obžalovaného aj pre sudcu rozhodnutie o výške trestu. Výška, a teda primeranosť trestov sú otázky, kde sa s mimoriadnou intenzitou stretáva právna a spoločenská stránka trestania (Aj spoločenská stránka trestania sa stáva právnou v tom zmysle, že zákonodarca môže kedykoľvek tresty upraviť.).
8. Som presvedčený, že sadzby trestov pri trestnom čine nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 Trestného zákona nie sú len problémom spoločenským, ale aj problémom právnym. Požiadavka na primeranosť, resp. individualizáciu trestu má podľa môjho názoru riadny právny základ s ústavnou silou.
- Ústava a primeranosť trestu
9. Podľa čl. 12 ods. 1 prvej vety ústavy musí štátna moc rešpektovať dôstojnosť jednotlivcov. Jednotlivec je ťažiskom ústavného systému (PL. ÚS 10/04). Ľudská dôstojnosť je výrazom svojbytnosti a autonómie každého jednotlivca. Jednotlivci sú subjektom, nie objektom pôsobenia štátnej moci, resp. jednotlivci sú jej cieľom, nie jej prostriedkom. Pre trestné právo z toho vyplýva, a to zvlášť s ohľadom na naše historické skúsenosti, že jednotlivec nesmie byť len objektom povinnosti štátu zabezpečovať verejný mier a poriadok prostredníctvom trestného práva. Procesne sa to prejavuje napríklad v prísnej ochrane možnosti obvineného vyjadriť sa k svojej veci. Z dôstojnosti jednotlivca, z jeho individuálnych čŕt a zo zodpovednosti za jeho konanie v spojení s princípom právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy) vyplýva, že individuálna vina na jednej strane a trest na druhej strane nesmú byť bez korelácie v tom zmysle, že príliš neprimeraný, resp. neindividualizovaný trest môže stratiť súvislosť s vinou.
10. V náleze sp. zn. PL. ÚS 106/2011, v ktorom ústavný súd na návrh všeobecného súdu zrušil spodnú hranicu trestov pri aplikovaní asperačnej zásady, ústavný súd uviedol: Zákonodarca má právo formovať trestnú politiku štátu, toto jeho právo však nie je absolútne. Zákonodarca je totiž v rámci svojej normotvornej činnosti významne limitovaný, a to povinnosťou zaistiť súlad právnej úpravy s ľudskými právami tak, ako sú vymedzené v záväzných vnútroštátnych a medzinárodných prameňoch práva. Vo vzťahu k právnej úprave trestu ako právnemu následku trestného činu pritom platí, že nepostačuje len dodržiavanie požiadavky nulla poena sine lege, aleje nevyhnutné, aby zákonom ustanovená právna úprava druhov trestov, podmienok ich ukladania, ako aj podmienok ich výkonu plne rešpektovala predovšetkým základné ľudské právo nebyť mučený ani podrobený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu, ako i právo, aby bol trest primeraný trestnému činu, za ktorý je tento trest ukladaný.
11. Referenčnou normou pre posúdenie súladnosti noriem môže byť, ak ide o vnútroštátnu aplikáciu noriem európskeho práva (čl. 51 ods. 1 charty; PL. ÚS 10/2014 - retenčná smernica, PL. ÚS 25/2019 - e-KASA), aj Charta základných práv Európskej únie. Charta však môže účinkovať nielen ako priamo záväzná norma, ale tiež mimo jej záväznosti ako norma, ktorá môže mať komparatívny vplyv na ústavnoprávnu interpretáciu.
12. Podľa čl. 1 charty je ľudská dôstojnosť nedotknuteľná, musí sa rešpektovať a chrániť. Podľa čl. 49 ods. 3 charty (zásady zákonnosti a primeranosti trestných činov a trestov) prísnosť trestu nesmie byť neprimeraná trestnému činu. V dôvodovej správe sa k tomu uvádza, že ide o všeobecný princíp proporcionality medzi trestami a trestnými činmi, ktorý je rešpektovaný v spoločných ústavných tradíciách členských štátov a v rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie.
13. Z uvedeného vyplýva, že viacero noriem v ústave a charte súvisí s primeranosťou trestu. Z rešpektu k dôstojnosti jednotlivca a právneho štátu, berúc do úvahy čl. 49 ods. 3 charty, možno odvodiť ústavnú požiadavku na primeranosť a individualizáciu trestu. Uvedená požiadavka je previazaná s princípom nullum crimen sine lege: Z princípu nullum crimen sine lege vyplýva nutnosť presnosti zákonnej úpravy skutkových podstát a v spojení s princípom deľby moci znamená, že trestný súd musí mať interpretačný priestor k individualizácii trestu. Ak ide o trest odňatia slobody, je požiadavka legality - presnosti zákonnej úpravy skutkových podstát umocnená zásahom do osobnej slobody podľa čl. 17 ods. 2 ústavy, ktorý musí mať zákonný základ.
14. Ústavný súd vo veci sp. zn. PL. ÚS 5/2017 (hate speech) uviedol (bod 93): «Trestné právo hmotné je nielen právnym odvetvím, ale priam špecifickou právnou „subkultúrou“ žijúcou na pôdoryse predpisu kódexového typu. Trestné právo hmotné, resp. Trestný zákon mali tradične solídny filozofický základ. Zmyslom týchto vysokých nárokov na právnu konzistenciu je maximalizácia právnej bezpečnosti obžalovaných vzhľadom na veľmi závažné dôsledky odsúdenia v trestnom konaní a z hľadiska ústavnoprávneho tak naplnenie požiadaviek hlavne čl. 49 ústavy a čl. 17 ústavy.» V bode 96 pokračuje tým, že trestné právo je natoľko citlivé z hľadiska ľudskoprávneho, že pre neho nestačia všeobecnejšie ústavné požiadavky na legalitu, ale stanovuje ešte raz a osobitne v čl. 49 zásadu nullum crimen sine tege.
15. Vzhľadom na komplikovanosť slobodnej spoločnosti aj trestná činnosť súvisiaca so zneužívaním omamných a psychotropných látok pokrýva spoločensky veľmi rozmanité formy činnosti. Ide o skutky zahŕňajúce tak konanie mladistvého konzumenta konope na jednej strane až po sofistikovanú organizovanú obchodnú činnosť s týmito látkami na strane druhej. Aktuálna úprava skutkovej podstaty neumožňuje dostatočne rozlíšiť formy konania páchateľa, a to aj z pohľadu druhu (nebezpečnosti) omamnej alebo psychotropnej látky, čoho dôsledkom je skutočnosť, že zvlášť za menej závažné delikty sa ukladajú vysoké tresty.
16. Ako referenčnú pomôcku na posúdenie trestov a ich individualizáciu je potrebné vziať do úvahy právnu normu, a to rámcové rozhodnutie Rady 2004/757/SVV z 25. októbra 2004, ktorým sa stanovujú minimálne ustanovenia o znakoch skutkových podstát trestných činov a trestov v oblasti nezákonného obchodu s drogami.
17. I napriek skutočnosti, že sadzby trestov, ktoré rámcové rozhodnutie stanovuje, sú stanovené ako minimálne horné trestné sadzby, ktoré by mal štát za určité drogové trestné činy ukladať, zároveň rámcovým rozhodnutím stanovené požiadavky na výšku trestov môžu slúžiť ako meradlo - etalón. Tresty stanovené v § 172 Trestného zákona a tresty stanovené rámcovým rozhodnutím sú v zjavnom nepomere. Podľa čl. 4 ods. 1 aliney 2 rámcového rozhodnutia každý členský štát prijme nevyhnutné opatrenia, ktorými zabezpečí, aby sa za trestné činy vymedzené v článku 2 ukladali tresty s hornou hranicou najmenej
1 až 3 rokov odňatia slobody. Podľa čl. 4 ods. 2 rámcového rozhodnutia každý členský štát prijme nevyhnutné opatrenia, ktorými zabezpečí, aby sa za trestné činy vymedzené v článku
2 ods. 1 písm. a), b) a c) ukladali tresty s hornou hranicou najmenej 5 až 10 rokov odňatia slobody v každom z týchto prípadov: a) skutok sa týka veľkého množstva drog; b) skutok sa týka drog, ktoré najvážnejšie poškodzujú zdravie alebo viedli k závažnému poškodeniu zdravia viacerých osôb. Preambula rámcového rozhodnutia zároveň v odseku 5 druhej vete uvádza, že pri stanovovaní trestných sadzieb je potrebné vziať do úvahy i skutkové okolnosti ako množstvo a druh drogy, s ktorou sa obchodovalo, a skutočnosť, či bol skutok spáchaný v rámci zločineckej organizácie.
18. Z porovnania vyplýva, že trestné sadzby stanovené Trestným zákonom za menej závažné trestné činy (základná skutková podstata § 172 ods. 1 Trestného zákona) sú ekvivalentom trestov odporúčaných Európskou úniou za závažné drogové delikty týkajúce sa nebezpečných omamných a psychotropných látok, ktoré najviac poškodzujú zdravie, organizovaných foriem konania alebo veľkého množstva omamných látok.
19. V súvislosti so skutkovým stavom v prerokúvanej veci upriamujem pozornosť na to, že podľa čl. 3 ods. 2 rámcového rozhodnutia členský štát môže vylúčiť z trestnej zodpovednosti pokus o ponuku alebo prípravu drog podľa článku 2 ods. 1 písm. a) [výroba, zhotovenie, získavanie, príprava, ponuka, ponuka na predaj, distribúcia, predaj, dodanie za akýchkoľvek podmienok, sprostredkovanie, odoslanie, odoslanie tranzitom, preprava, dovoz alebo vývoz drog] a pokus o prechovávanie drog podľa čl. 2 ods. 1 písm. c).
20. Podľa čl. 4 ods. 1 rámcového rozhodnutia každý členský štát prijme nevyhnutné opatrenia, ktorými zabezpečí, aby sa za trestné činy vymedzené v článkoch 2 a 3 ukladali účinné, primerané a odradzujúce tresty. Tu si dovolím poznamenať, že odradzujúci nie je synonymom slova prísny (porovnaj Novotný, O. O trestu a vézenství. Academia, 1967.). Pri odľahčení veľmi závažnej témy pri sadzbe 15 až 20 rokov za jednorazové popolievanie marihuany sa natískajú myšlienky z filmu „Bohovia sa museli zblázniť“.
21. Nie je náhodné, že naše trestné súdy sa už v dvoch prípadoch (C-510/17, C-149/19) obrátili s predbežnou otázkou vo veci primeranosti trestov za drogovú trestnú činnosť na Súdny dvor Európskej únie, i keď návrhy neskôr vzali späť.
22. Vo veci C-510/17 sa Okresný súd Bratislava II obrátil na Súdny dvor Európskej únie s otázkou: Je v súlade s článkom 4 rámcového rozhodnutia Rady 2004/757/SVV2 z 25. októbra 2004, ktorým sa stanovujú minimálne ustanovenia o znakoch skutkových podstát trestných činov a trestov v oblasti nezákonného obchodu s drogami, v súlade so zásadou lojality podľa čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ako i s čl. 82 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a čl. 83 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ako i s právom na spravodlivé súdne konanie, ktoré je garantované čl. 47 charty, ako i s právom na primeraný trest, ktoré je garantované čl. 49 ods. 3 charty, ako zásadou proporcionality a zásadou jednoty, účinnosti a prednosti práva Únie také ustanovenie vnútroštátneho zákona, akým je ustanovenie § 172 ods. 3 slovenského Trestného zákona postihujúce nedovolený obchod s drogami, ktoré neumožňuje súdu uložiť trest odňatia slobody na spodnej sadzbe nižšej ako 15 rokov bez možnosti zohľadniť zásadu individualizácie trestu? Má na odpoveď na túto otázku vplyv tá okolnosť, že nedovolený obchod s drogami nebol spáchaný zločineckou organizáciou v zmysle práva Európskej únie? Má pojem zločinecká organizácia v zmysle ustanovení článku 1 rámcového rozhodnutia 2008/841/SVV3 z 24. októbra 2008 o boji proti organizovanému zločinu autonómny význam s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora z požiadaviek jednotného uplatňovania práva Únie?
23. Z návrhov okresných súdov (Bratislava II a Bratislava V), aj keď boli späťvzaté, je však zrejmé, že adekvátnosť trestov za tzv. drogové trestné činy je témou našej trestnej justície a trestnej advokácie.
24. Ústava v čl. 12 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 50 ods. 1 ústavy zaručuje požiadavku primeranosti a možnosti individualizácie trestu.
25. Na základe uvedenej argumentácie dávam kolegom na najvyššom súde, resp. krajskom súde na zváženie, ak to okolnosti vzhľadom na nové závery k zavineniu vôbec ešte budú vyžadovať, aby prerušili konanie a navrhli, aby ústavný súd na základe čl. 125 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 144 ods. 2 ústavy a s § 283 ods. 5 Trestného poriadku posúdil súlad relevantných ustanovení, akými by mohli byť aj ustanovenia § 172 ods. 1 písm. d) Trestného zákona v slovách „tri“ a § 172 ods. 2 v slove „desať“ s čl. 12 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 50 ods. 1 ústavy a čl. 49 ods. 3 charty. Najvyšší súd bude v ďalšom konaní rozhodovať, či konanie a následok, ktoré boli pričítané sťažovateľovi, boli pokryté jeho zavinením. S týmto rozhodovaním je previazané opätovné rozhodovanie o treste, a to sprostredkovane najvyšším súdom pri rozhodovaní podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku (rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť) a bezprostrednejšie krajským súdom.
26. Myslím si, že tu je čas ešte raz sa vrátiť k otázke ústavou stanovenej rol y sudcu, resp. trestného sudcu a nadviazať na úvahy o viazanosti sudcu zákonom a ústavou. V stredoeurópskej tradícii siahajúcej až pred 1. ČSR je sudcovská rozhodovacia činnosť založená na rešpekte k písanému právu, čo, samozrejme, neznamená len doslovný výklad. To je dôležité. Ale ústava ako právne záväzný dokument zdôraznila rolu sudcu ako autority, ktorá má dbať na ochranu jednotlivca pred mocou. Sudca je tak podozrievavý k mocenským zásahom proti jednotlivcom (porov. Wagnerová, E. Postavení soudcu v České republice. In: Soudce 3/2002.). Tieto dve tradície je nutné previazať. Rozhodujeme (i) presne podľa práva tak, aby (ii) nevznikla jednotlivcom mocenská ujma na základných slobodách. Ústavný súd to nedávno trochu zložito vyjadril v bode 41 nálezu sp. zn. PL. ÚS 6/2018 o disente v Súdnej rade (uverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 172/2021): „Spory o súkromné právo, žaloby o zákonnosť aktov verejnej správy a trestné obžaloby (čl. 142 ods. 1 ústavy) nerozhoduje byrokracia či administratíva z toho dôvodu, že by to teoreticky a technicky nebolo možné (porov. Kelsen, Hans. Ryzí nauka právní: metoda a základní pojmy. Brno: Orbis, 1933. 55 s. Sbírka spisú právnických a národohospodárskych; sv. 67, s. 36 - 37), ale z toho dôvodu, že súdy a len súdy sú viazané výlučne právom a žiadnymi mimoprávnymi kritériami a príkazmi - a práve v tomto zmysle sú nezávislé a nestranné. S viazanosťou právom je previazaný princíp limitácie moci (čl. 2 ods. 2 ústavy), teda princíp, podľa ktorého moc môže ísť len tak ďaleko do pozície jednotlivcov, kde to zákon dovolí s tým, že všetko ostatné je sféra slobody (čl. 2 ods. 3 ústavy). Súdy preto (v spojení s nachádzaním práva) takpovediac bránia (z pohľadu ústavných slobôd) v správnom a trestnom konaní jednotlivcov pred mocou exekutívy, resp. pred verejnou obžalobou (kde sú obzvlášť nestrannými garantami trestnej a procedurálnej spravodlivosti) a v súkromnoprávnych sporoch o právo musia medzi stranami rozhodovať tak, aby dodržali hmotné a procesné právo, a zároveň tak, aby týmto konaním a rozhodovaním neboli zdrojom porušenia ústavných práv účastníkov (inými slovami, porov. II. ÚS 111/08). “ Uvedené poňatie sudcovskej činnosti taktiež podporuje návrhy o súladoch na ústavnom súde v trestných veciach.
- K možnosti ústavného súdu spolupracovať so všeobecnými súdmi pri konkrétnej kontrole ústavnosti, kým sa nestane účinným čl. 127 ods. 5 ústavy
27. Napokon by som doplňujúce stanovisko chcel využiť na úvahy o možnosti ústavného súdu spolupracovať so všeobecnými súdmi pri konkrétnej kontrole ústavnosti, kým nenadobudne účinnosť čl. 127 ods. 5 ústavy, ktorý umožní priamo senátu ústavného súdu podať plénu návrh na posúdenie súladnosti zákona.
28. Ústava ako právna norma najvyššej právnej sily obsahuje úpravu postavenia a kompetencií štátnych orgánov, nositeľov moci na jednej strane a medze výkonu tejto moci, ktorými sú základné práva a slobody. Sudcovia všeobecných súdov, ako aj ústavného súdu sú v istom zmysle viazaní celým právnym poriadkom. Sudcovia všeobecných súdov sú dominantne viazaní ústavou a zákonmi a ústavní sudcovia dominantne ústavou.
29. Výlučne ústavný súd môže podľa ústavy rozhodnúť, že zákon je neústavný, a zrušiť ho. Aby sa mohla presadiť ústava ako priamo záväzné a aplikovateľné právo, sú sudcovia všeobecných súdov, ako aj sudcovia ústavného súdu na základe čl. 144, resp. čl. 134 ods. 5 ústavy povinní zvažovať, či zákony, resp. podústavné normy sú v súlade s ústavou.
30. Sudcovia všeobecných súdov realizujú túto povinnosť prostredníctvom konkrétnej kontroly ústavnosti, keď pri pochybnostiach o ústavnosti zákona prerušia konanie a obrátia sa na ústavný súd. Sudcovia ústavného súdu v konaniach o ústavnej sťažnosti budú mať túto možnosť až s účinnosťou od 1. januára 2025.
31. V tomto medziobdobí tak ešte o čosi viac spočíva ochrana ústavnosti na všeobecných sudcoch.
32. Ústavný súd sa už pokúsil povzbudiť všeobecný súd k podaniu návrhu na súlad skutkovej podstaty ohovárania so slobodou prejavu; v uznesení sp. zn. II. ÚS 356/2016 v bode 21 o odmietnutí sťažnosti proti prokuratúre vo veci trestného činu ohovárania ústavný súd uviedol: Ústavný súd si v tomto smere vie predstaviť konanie o súlade iniciované všeobecnými súdmi. Obdobne postupoval ústavný súd v náleze II. US 273/2012 (bod 15.2) týkajúcom sa konkurzného konania. Aj v odlišnom stanovisku k uzneseniu sp. zn. PL. ÚS 22/2014 naznačuje disenter vhodnosť opätovne podať návrh na konkrétnu kontrolu.
33. Verím, že tieto moje myšlienky sa stanú základom pre úvahy o prípadnom návrhu najvyššieho súdu alebo krajského súdu na preskúmanie súladu § 172 Trestného zákona s ústavou.
V Košiciach 30. novembra 2021
Peter Straka, sudca
Diskusia
Najčítanejšie články
výťah z prednášky uskutočnenej dňa 09.05.2013 v Omšení
článok prináša analýzu znakov prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a venuje pozornosť aj problematike, do akej miery je prípustná kritika najmä verejne činných osôb.
cieľom článku bolo poukázať na manévrovací priestor obhajoby pri výkone obhajoby osôb obvinených z trestných činov najmä s drogovým prvkom.