Napľuť na Putina!

 

Nap­ľuť na Pu­ti­na !

ESĽP vo ve­ci Ka­ruyev pro­ti Rus­ku zo dňa 18.01.2022[1]

V roz­sud­ku vo ve­ci Ka­ruyev pro­ti Rus­ku (sťaž­nosť č. 4161/13) zo dňa 18.01.2022[2] Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va po­me­rom hla­sov 6:1 roz­ho­dol, že doš­lo k po­ru­še­niu člán­ku 10 (slo­bo­da pre­ja­vu) Európ­ske­ho do­ho­vo­ru o ľud­ských prá­vach.

Prí­pad sa tý­kal od­sú­de­nia sťa­žo­va­te­ľa za pľuv­nu­tie na portrét rus­ké­ho pre­zi­den­ta Pu­ti­na v ro­ku 2012 po je­ho zno­vuz­vo­le­ní. Bol uz­na­ný vin­ným z po­ru­še­nie ve­rej­né­ho po­riad­ku a od­sú­de­ný na 15 dní od­ňa­tia slo­bo­dy. Súd ne­bol pres­ved­če­ný, že bo­li napl­ne­né zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu vý­tr­žníc­tva pod­ľa prís­luš­né­ho vnút­roš­tát­ne­ho prá­va v ča­se tres­tné­ho stí­ha­nia sťa­žo­va­te­ľa. Pľu­va­nie na portrét pre­zi­den­ta Pu­ti­na bo­lo vy­jad­re­ním je­ho po­li­tic­ké­ho ná­zo­ru a ne­vie­dlo k žiad­ne­mu ve­rej­né­mu na­ru­še­niu ve­rej­né­ho po­riad­ku. Neš­lo ani o vul­gár­ne vy­jad­ro­va­nie, ob­ťa­žo­va­nie ale­bo poš­ko­dzo­va­nie ma­jet­ku. Je­ho od­sú­de­nie pre­to ne­bo­lo „sta­no­ve­né zá­ko­nom“ v zmys­le Do­ho­vo­ru.

 

Skut­ko­vé okol­nos­ti

1. Prí­pad sa tý­ka od­sú­de­nia sťa­žo­va­te­ľa za pľuv­nu­tie na portrét rus­ké­ho pre­zi­den­ta.

2. Sťa­žo­va­teľ sa na­ro­dil v ro­ku 1992 a ži­je v Če­bok­sa­re. Za­stu­po­val ho pán A. Gluk­hov, ad­vo­kát s praxou v No­vo­če­bok­sar­sku. Sťa­žo­va­teľ je ak­ti­vis­tom opo­zič­nej stra­ny Iné Rus­ko.

3. Vlá­du pô­vod­ne za­stu­po­val pán M. Gal­pe­rin, zá­stup­ca Rus­kej fe­de­rá­cie pri Európ­skom sú­de pre ľud­ské prá­va, a nes­kôr je­ho nás­tup­ca v tej­to fun­kcii, pán M. Vi­nog­ra­dov.

4. Skut­ko­vé okol­nos­ti prí­pa­du, ako ich pred­lo­ži­li stra­ny, mož­no zhr­núť tak­to.

5. Dňa 06.05.2012, v pred­ve­čer inau­gu­rá­cie pá­na Vla­di­mí­ra Pu­ti­na po je­ho zvo­le­ní za pre­zi­den­ta Rus­ka, sťa­žo­va­teľ a ďal­šie oso­by umies­tni­li portrét pre­zi­den­ta Pu­ti­na pred ve­rej­ným pri­jí­ma­cím stre­dis­kom pred­se­du vlá­dy Pu­ti­na v Če­bok­sa­re. Ozna­či­li je­ho ro­ky pri mo­ci spô­so­bom, akým sa ozna­ču­jú ro­ky ži­vo­ta člo­ve­ka na náh­rob­nom ka­me­ni, a k portré­tu po­lo­ži­li dva ka­ra­fiá­ty, pod­ľa rus­kej tra­dí­cie za­ne­chania pár­ne­ho poč­tu kve­tov ved­ľa po­do­biz­ne zos­nu­lé­ho, aby vy­jad­ri­li svo­ju ná­dej na ukon­če­nie ďal­šej vlá­dy pá­na Pu­ti­na.

6. Prib­liž­ne po trid­sia­tich mi­nú­tach toh­to pred­sta­ve­nia sa sťa­žo­va­teľ prib­lí­žil k portré­tu, zdvi­hol ho a nap­ľul naň. Po­li­caj­ti, kto­rí bo­li sved­ka­mi toh­to či­nu, ni­jak ne­za­siah­li.

7. Šty­ri ho­di­ny po pred­sta­ve­ní po­lí­cia sťa­žo­va­te­ľa za­tk­la a ob­vi­ni­la ho z vý­tr­žníc­tva pod­ľa člán­ku 20.1 § 1 zá­ko­na o správ­nych de­lik­toch. V pro­to­ko­le o správ­nom de­lik­te bo­lo uve­de­né nas­le­dov­né:

„[Sťa­žo­va­teľ] pris­tú­pil k portré­tu pre­zi­den­ta Pu­ti­na ... a pre­ja­vu­júc hru­bú neúc­tu k spo­loč­nos­ti dr­zo nap­ľul na portrét pre­zi­den­ta Pu­ti­na. Sved­ka­mi in­ci­den­tu bo­li zhro­maž­de­ní ob­ča­nia a oko­loi­dú­ci“.

8. Dňa 30.05.2012 sud­ca Mos­kov­ské­ho ok­re­su v Če­bok­sa­re uz­nal sťa­žo­va­te­ľa vin­ným pod­ľa ob­ža­lo­by. Sud­ca roz­ho­dol, že sprá­va­nie sťa­žo­va­te­ľa pred­sta­vo­va­lo na­ru­še­nie ve­rej­né­ho po­riad­ku, pre­to­že „vy­stu­po­val aro­gan­tne“ a v prí­tom­nos­ti mno­hých ľu­dí pre­ja­vo­val „hru­bú neúc­tu k spo­loč­nos­ti“ a „od­po­ro­val všeo­bec­ne uz­ná­va­ným nor­mám ve­rej­né­ho sprá­va­nia a mo­rál­ky“ tým, že nap­ľul „na portrét pre­zi­den­ta Pu­ti­na zvo­le­né­ho vo voľ­bách 4. mar­ca 2012“. Ža­lob­ca bol od­sú­de­ný na pät­nás­ťdňo­vé ob­me­dzenie osob­nej slo­bo­dy s okam­ži­tou vy­ko­na­teľ­nos­ťou.

9. Práv­ny zá­stup­ca po­dal od­vo­la­nie, v kto­rom tvr­dil, že sťa­žo­va­te­ľov čin bol vy­jad­re­ním je­ho po­li­tic­ké­ho od­po­ru vo­či pre­zi­den­to­vi Pu­ti­no­vi a že by ne­mal byť pot­res­ta­ný za vý­kon svoj­ho prá­va na slo­bo­du pre­ja­vu. Opie­ra­júc sa o člá­nok 10 Do­ho­vo­ru pri­po­me­nul, že po­li­tic­ké pre­ja­vy po­ží­va­jú naj­vyš­šiu úro­veň ochra­ny a že hra­ni­ce kri­ti­ky sú ove­ľa šir­šie vo vzťa­hu k po­li­ti­kom a štát­nym úrad­ní­kom. Zdô­raz­nil, že sťa­žo­va­teľ by ne­bol od­sú­de­ný na trest od­ňa­tia slo­bo­dy, ak by op­ľul fo­tog­ra­fiu súk­rom­nej oso­by.

10. Dňa 31. má­ja 2012 Mos­kov­ský ok­res­ný súd v Če­bok­sa­re od­vo­la­nie za­mie­tol, pri­čom zo­pa­ko­val, že sťa­žo­va­teľ pre­ja­vil „hru­bú neúc­tu vo­či spo­loč­nos­ti, kto­rá vo všeo­bec­ných voľ­bách hla­so­va­la za hla­vu štá­tu, pre­zi­den­ta Pu­ti­na“. Do­dal, že „for­ma vy­jad­re­nia by ne­ma­la zni­žo­vať česť a dôs­toj­nosť jed­not­liv­ca, naj­mä česť a dôs­toj­nosť ľu­do­vo zvo­le­né­ho pre­zi­den­ta Rus­ka“.

 

PRÍSLUŠNÝ PRÁV­NY RÁMEC

11. Člá­nok 20.1 § 1 Zá­kon­ní­ka o správ­nych de­lik­toch de­fi­nu­je vý­tr­žníc­tvo („pet­ty­hoo­li­ga­nism“, мелкоехулиганство) ako „po­ru­še­nie ve­rej­né­ho po­riad­ku pre­ja­vu­jú­ce sa hru­bým zne­va­žo­va­ním spo­loč­nos­ti spre­vá­dza­né ob­scén­ny­mi pre­jav­mi na ve­rej­nom mies­te, uráž­li­vým ob­ťa­žo­va­ním iných a ni­če­ním ale­bo poš­ko­dzo­va­ním cu­dzieho ma­jet­ku“. Mô­že byť pot­res­ta­né po­ku­tou ale­bo ob­me­dze­ním osob­nej slo­bo­dy až na pät­násť dní.

12. Oso­bi­tosť tres­tné­ho či­nu vý­tr­žníc­tva spo­čí­va v tom, že je­ho ob­jek­tív­na strán­ky skut­ko­vej pod­sta­ty za­hŕňa ob­li­ga­tór­ne napl­ne­nied­voch zna­kov. Hlav­ný znak, „po­ru­še­nie ve­rej­né­ho po­riad­ku pre­ja­vu­jú­ce hru­bú neúc­tu k spo­loč­nos­ti“, mu­sí byť spre­vá­dza­ný jed­ným z troch ďal­ších pr­vkov, „ob­scén­ne vy­jad­ro­va­nie“, „uráž­li­vé ob­ťa­žo­va­nie iných“ ale­bo „ni­če­nie ale­bo poš­ko­dzo­va­nie cu­dzieho ma­jet­ku“ (poz­ri roz­sud­ky Mos­kov­ské­ho mes­tské­ho sú­du zo 04.10.2017 (vec č. 7-13528/2017) a 08.06.2018 (vec č. 7-7337/2018)).

 

PRÁVO

ÚDAJNÉ PO­RUŠENIE ČLÁNKU 10 DO­HO­VO­RU

13. Sťa­žo­va­teľ na­mie­tal po­ru­še­nie svoj­ho prá­va na slo­bo­du pre­ja­vu pod­ľa člán­ku 10 do­ho­vo­ru, kto­rý znie tak­to:

„1. Kaž­dý má prá­vo na slo­bo­du pre­ja­vu. To­to prá­vo za­hŕňa slo­bo­du za­stá­vať ná­zo­ry a pri­jí­mať a roz­ši­ro­vať in­for­má­cie a my­šlien­ky bez za­sa­ho­va­nia or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci ...

2. Vý­kon tých­to slo­bôd, keď­že so se­bou ne­sie po­vin­nos­ti a zod­po­ved­nosť, mô­že po­dlie­hať ta­kým for­ma­li­tám, pod­mien­kam, ob­me­dzeniam ale­bo san­kciám, kto­ré us­ta­no­vu­je zá­kon a kto­ré sú ne­vyh­nut­né v de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti, v zá­uj­me ná­rod­nej bez­peč­nos­ti, územ­nej ce­lis­tvos­ti ale­bo ve­rej­nej bez­peč­nos­ti, pred­chá­dzania ne­po­ko­jom ale­bo zlo­čin­nos­ti, ochra­ny zdra­via ale­bo mo­rál­ky, ochra­ny po­ves­ti ale­bo práv iných ...“

 

Prí­pus­tnosť

14.  Súd kon­šta­tu­je, že sťaž­nosť nie je zjav­ne neo­pod­stat­ne­ná ani nep­ri­ja­teľ­ná z iných dô­vo­dov uve­de­ných v člán­ku 35 do­ho­vo­ru. Mu­sí byť pre­to vy­hlá­se­ná za pri­ja­teľ­nú.

 

Vo ve­ci sa­mej

15. Sťa­žo­va­teľ zdô­raz­nil, že rus­ké or­gá­ny sa ne­zao­be­ra­li je­ho ve­rej­ným pľu­va­ním, ale pred­me­tom je­ho pľu­va­nia, kto­rý v kaž­dom roz­hod­nu­tí ozna­či­li ako „portrét ľu­do­vo zvo­le­né­ho pre­zi­den­ta Pu­ti­na“. Sku­toč­ným cie­ľom bo­lo pot­la­čiť akú­koľ­vek kri­ti­ku pre­zi­den­ta Pu­ti­na a je­ho spô­so­bu vlád­nu­tia. Tým, že sa vlá­da opie­ra­la o roz­sud­ky, v kto­rých bo­li ob­ža­lo­va­ní od­sú­de­ní za há­dzanie exkre­men­tov na iných, vy­tvo­ri­la fa­loš­nú ek­vi­va­len­ciu me­dzi sku­toč­nou oso­bou a fo­tog­ra­fiou. Sťa­žo­va­teľ ni­ko­ho neu­rá­žal ani neu­rá­žal; bol od­sú­de­ný za to, že nap­ľul na ob­raz po­li­ti­ka, pro­ti kto­ré­mu vie­dol kam­paň. V mi­nu­los­ti bol sí­ce ad­mi­nis­tra­tív­ne od­sú­de­ný, ale za­kaž­dým bol pot­res­ta­ný za zá­kon­ný vý­kon svoj­ho prá­va na slo­bo­du zhro­maž­ďo­va­nia.

16. Vlá­da uvied­la, že zá­sah bol pred­pí­sa­ný zá­ko­nom a bol ne­vyh­nut­ný v de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti na pred­chá­dzanie vý­tr­žnos­tiam. Sťa­žo­va­teľ na­ru­šil ve­rej­ný po­ria­dok a mo­rál­ne nor­my ve­rej­ným a dr­zým spô­so­bom pred oča­mi mno­hých ľu­dí. Pľu­va­nie na portrét rus­ké­ho pre­zi­den­ta bo­lo skôr for­mou ne­mo­rál­ne­ho sprá­va­nia než po­li­tic­kým pre­ja­vom. Ža­lob­ca bol uz­na­ný vin­ným za na­ru­še­nie ve­rej­né­ho po­riad­ku, a nie za uráž­ku pre­zi­den­ta Rus­ka. Trest ne­bol nep­ri­me­ra­ný vzhľa­dom na sťa­žo­va­te­ľo­vu mi­nu­losť vo sfé­re správ­nych de­lik­tov. Vlá­da pri­po­ji­la šty­ri roz­sud­ky, v kto­rých bo­li ob­ža­lo­va­ným ulo­že­né tres­ty od­ňa­tia slo­bo­dy za pľu­va­nie ale­bo há­dzanie exkre­men­tov na iných.

17. Pod­ľa us­tá­le­nej ju­di­ka­tú­ry Sú­du slo­bo­da pre­ja­vu, ako je­ga­ran­to­va­ná v člán­ku 10 ods. 1, pred­sta­vu­je je­den z pod­stat­ných zá­kla­dov de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti a jed­nu zo zá­klad­ných pod­mie­nok jej pok­ro­ku a se­ba­reali­zá­cie kaž­dé­ho jed­not­liv­ca. S vý­hra­dou v od­se­ku 2 sa vzťa­hu­je nie­len na „in­for­má­cie“ ale­bo „my­šlien­ky“, kto­ré sú priaz­ni­vo pri­jí­ma­né ale­bo po­va­žo­va­né za neš­kod­né ale­bo za ne­pod­stat­né, ale aj na tie, kto­ré urá­ža­jú, šo­ku­jú ale­bo zne­po­ko­ju­jú; ta­ké sú po­žia­dav­ky plu­ra­liz­mu, to­le­ran­cie a slo­bo­do­my­seľ­nos­ti, bez kto­rých neexis­tu­je „de­mok­ra­tic­ká spo­loč­nosť“. Ok­rem to­ho člá­nok 10 Do­ho­vo­ru chrá­ni nie­len pod­sta­tu vy­jad­re­ných my­šlie­nok a in­for­má­cií, ale aj for­mu, akou sú spros­tred­ko­va­né [poz­ri Oberschlick pro­ti Ra­kús­ku (č. 1), zo dňa 23.05.1991, § 57, sé­ria A č. 204].

18. Ochra­na pod­ľa člán­ku 10 sa neob­me­dzu­je len na ho­vo­re­né ale­bo pí­sa­né slo­vo, pre­to­že my­šlien­ky a ná­zo­ry je mož­né ko­mu­ni­ko­vať aj ne­ver­bál­ny­mi vý­ra­zo­vý­mi pros­tried­ka­mi ale­bo pros­tred­níc­tvom sprá­va­nia oso­by (poz­ri ok­rem iné­ho roz­su­dok vo ve­ci Kres­ťan­sko­de­mok­ra­tic­ká ľu­do­vá stra­na pro­ti Mol­dav­sku (č. 2), č. 25196/04, §§ 9 in fi­ne a 27, zo dňa 02.02.2010, tý­ka­jú­ci sa ve­rej­né­ho spá­le­nia rus­kej vlaj­ky a ob­ra­zu pre­zi­den­ta Rus­ka; roz­su­dok vo ve­ci Ta­tár aFá­ber pro­ti Ma­ďar­sku, č. 26005/08 a 26160/08, zo dňa 12.06.2012, tý­ka­jú­ci sa ve­rej­né­ho vy­sta­vo­va­nia špi­na­vé­ho ob­le­če­nia na plot oko­lo bu­do­vy parla­men­tu v Bu­da­peš­ti na pro­test pro­ti všeo­bec­nej po­li­tic­kej krí­ze; roz­su­dok vo ve­ci Mu­rat­Vu­ral pro­ti Tu­rec­ku, č. 9540/07, zo dňa 21.10. 2014, a Ib­ra­hi­mov a Mam­ma­dov pro­ti Azer­baj­dža­nu, č. 63571/16 a 5 ďal­ších, zo dňa 13.02.2020, tý­ka­jú­ce sa po­lia­tia sôch his­to­ric­kých osob­nos­tí far­bou; roz­su­dok vo ve­ci Shvyd­ka pro­ti Uk­ra­ji­ne, č. 17888/12, zo dňa 30.10.2014, tý­ka­jú­ci sa od­tr­hnu­tia stu­hy z ven­ca po­lo­že­né­ho hla­vou štá­tu; Sin­ko­va pro­ti Uk­ra­ji­ne, č. 39496/11, zo dňa 27.02.2018, tý­ka­jú­ci sa sma­že­nia va­jec a klo­bás nad sym­bo­lom „več­né­ho pla­me­ňa“ na voj­no­vom pa­mät­ní­ku; roz­su­dok vo ve­ci Ster­nTau­lats a Roura­Ca­pelle­ra pro­ti Špa­nielsku, č. 51168/15 a 51186/15, zo dňa 13.03.2018, tý­ka­jú­ci sa za­pá­le­nia ho­re no­ha­mi oto­če­nej fo­tog­ra­fie špa­nielske­ho krá­ľov­ské­ho pá­ru; a roz­su­dok vo ve­ci Mătăsa­ru pro­ti Mol­dav­skej re­pub­li­ke, č. 69714/16 a 71685/16, zo dňa 15.01.2019, tý­ka­jú­ci sa in­šta­lá­cie sôch v tva­re ge­ni­tá­lií na scho­doch úra­du vlá­dy).

19. Pri roz­ho­do­va­ní o tom, či ur­či­té ko­na­nie ale­bo sprá­va­nie spa­dá do pô­sob­nos­ti člán­ku 10 do­ho­vo­ru, mu­sí Súd zvá­žiť po­va­hu da­né­ho ko­na­nia ale­bo sprá­va­nia, naj­mä je­ho expre­sív­ny cha­rak­ter z ob­jek­tív­ne­ho hľa­dis­ka, a tiež účel ale­bo úmy­sel oso­by, kto­rá da­né­ho ko­na­nia ale­bo sprá­va­nia­do­púš­ťa (poz­ri Mu­rat­Vu­ral, už ci­to­va­ný, § 54).

20. Súd sa dom­nie­va, že akt op­ľu­tia fo­tog­ra­fie po­li­ti­ka v sú­vis­los­ti s je­ho zno­vuz­vo­le­ním by sa mal po­va­žo­vať za vy­jad­re­nie po­li­tic­ké­ho ná­zo­ru (poz­ri Shvyd­ka, už ci­to­va­ný, § 38). Ok­rem to­ho ne­po­chy­bu­je o tom, že od­sú­de­nie sťa­žo­va­te­ľa za vý­tr­žníc­tvo v sú­vis­los­ti s tým­to či­nom a nás­led­ne ulo­že­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy v tr­va­ní pät­násť dní pred­sta­vo­va­li zá­sah do je­ho prá­va na slo­bo­du pre­ja­vu (poz­ri Cho­la­kov pro­ti Bul­har­sku, č. 20147/06, § 25, zo dňa 01.10.2013). Zá­sah bu­de pred­sta­vo­vať po­ru­še­nie člán­ku 10, po­kiaľ nie je „pred­pí­sa­ný zá­ko­nom“, nes­le­du­je je­den ale­bo via­ce­ro le­gi­tím­nych cie­ľov uve­de­ných v člán­ku 10 § 2 a nie je „ne­vyh­nut­ný v de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti“ na do­siah­nu­tie tých­to cie­ľov.

21. Po­kiaľ ide o otáz­ku, či bol zá­sah „pred­pí­sa­ný zá­ko­nom“, Súd poz­na­me­ná­va, že člá­nok 20.1 § 1 Zá­ko­na o správ­nych de­lik­toch (CAO), pod­ľa kto­ré­ho bol sťa­žo­va­teľ stí­ha­ný, vy­ža­du­je, v sú­la­de s je­ho jas­ným zne­ním a je­ho up­lat­ňo­va­ním vo vnút­roš­tát­nej ju­di­ka­tú­re (poz­ri bod 12 vy­ššie), sta­no­ve­nie ob­li­ga­tór­ne napl­ne­nied­voch zna­kov­tý­ka­jú­cich sa ko­na­nia pá­cha­te­ľa. Hlav­ný znak, „po­ru­še­nie ve­rej­né­ho po­riad­ku pre­ja­vu­jú­ce hru­bú neúc­tu k spo­loč­nos­ti“, mu­sí byť spre­vá­dza­ný as­poň jed­ným z troch ďal­ších pr­vkov vrá­ta­ne „ob­scén­ne­ho vy­jad­ro­va­nia“,„uráž­li­vé­ho ob­ťa­žo­va­nia iných“ ale­bo „ni­če­nia ale­bo poš­ko­dzo­va­nia cu­dzieho ma­jet­ku“ (poz­ri bo­dy 11 a 12 vy­ššie).

22. Na zá­kla­de skut­ko­vých okol­nos­tí však Súd ne­na­chá­dza žiad­ne in­dí­cie, kto­ré by mu umož­ňo­va­li po­va­žo­vať pred­sta­ve­nie, na kto­rom sa sťa­žo­va­teľ zú­čas­tnil, za iné ako v pod­sta­te po­koj­né a ne­ná­sil­né. Vnút­roš­tát­ne or­gá­ny nep­red­lo­ži­li žiad­ne dô­ka­zy o tom, že pred­sta­ve­nie od­sú­de­né ako vý­tr­žníc­tvo spô­so­bi­lo ale­bo moh­lo spô­so­biť aké­koľ­vek ve­rej­né ne­po­ko­je ale­bo ná­si­lie; ale­bo že akt pľu­va­nia na portrét vy­vo­lal aké­koľ­vek po­bú­re­nie, roz­hor­če­nie ale­bo ne­ga­tív­ne ko­men­tá­re oko­loi­dú­cich. Rov­na­ko po­li­caj­ti prí­tom­ní na mies­te či­nu ne­vi­de­li dô­vod na zá­sah v žiad­nom oka­mi­hu po­čas tr­va­nia pred­sta­ve­nia, vrá­ta­ne oka­mi­hu, keď bo­li sved­ka­mi pľuv­nu­tia sťa­žo­va­te­ľa na portrét (poz­ri od­sek 6 vy­ššie), a sťa­žo­va­teľ bol za­tknu­tý až šty­ri ho­di­ny po skon­če­ní pred­sta­ve­nia.

23. Súd ďa­lej poz­na­me­ná­va, že vnút­roš­tát­ne sú­dy neuvied­li skut­ko­vý a práv­ny zá­klad pre zá­ver, že čin sťa­žo­va­te­ľa vie­dol k aké­mu­koľ­vek na­ru­še­niu ve­rej­né­ho po­riad­ku ale­bo že po­čas pred­sta­ve­nia pou­ží­val vul­gár­ne vý­ra­zy, nie­ko­ho ob­ťa­žo­val ale­bo poš­ko­dzo­val ma­je­tok iných.

24. Za tých­to okol­nos­tí Súd nie je pres­ved­če­ný, že bo­li preu­ká­za­né kon­krét­ne zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­ľa člán­ku 20.1 § 1 CAO. Pre­to ne­mož­no tvr­diť, že tres­tné stí­ha­nie sťa­žo­va­te­ľa pod­ľa toh­to us­ta­no­ve­nia ma­lo jas­ný a pred­ví­da­teľ­ný zá­klad vo vnút­roš­tát­nom prá­ve [po­rov­naj roz­su­dok Steel a iní pro­ti Spo­je­né­mu krá­ľov­stvu zod­ňa 23.09.1998, § 64 a 110, Zbier­ka roz­sud­kov a roz­hod­nu­tí 1998-VII, a nap­ro­ti to­mu roz­su­dok Lu­cas pro­ti Spo­je­né­mu krá­ľov­stvu(vy­hl.), č. 39013/02, 18.03.2003).

25. Keď­že od­sú­de­nie sťa­žo­va­te­ľa pod­ľa člán­ku 20.1 § 1 CAO jev­nez­lu­či­teľ­né s po­žia­dav­kou zá­kon­nos­ti, Súd ne­mu­sí skú­mať, či zá­sah sle­do­val ne­ja­ký le­gi­tím­ny cieľ a bol „ne­vyh­nut­ný v de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti“.

26. V dôs­led­ku to­ho doš­lo k po­ru­še­niu člán­ku 10 Do­ho­vo­ru.

 

UP­LAT­NE­NIE ČLÁNKU 41 DO­HO­VO­RU

27. Člá­nok 41 Do­ho­vo­ru sta­no­vu­je:

„Ak Súd zis­tí, že doš­lo k po­ru­še­niu Do­ho­vo­ru ale­bo je­ho pro­to­ko­lov, a ak vnú­tor­né prá­vo dot­knu­tej Vy­so­kej zmluv­nej stra­ny umož­ňu­je len čias­toč­né od­škod­ne­nie, Súd v prí­pa­de pot­re­by pos­kyt­ne poš­ko­de­nej stra­ne spra­vod­li­vé za­dos­ťu­či­ne­nie.“

28. Sťa­žo­va­teľ po­ža­do­val 25 000 EUR (EUR) z ti­tu­lu ne­ma­jet­ko­vej uj­my a 2 400 EUR z ti­tu­lu trov ko­na­nia.

29. Vlá­da uvied­la, že ná­ro­ky sú nep­ri­me­ra­né, že sťa­žo­va­teľ nep­red­lo­žil dok­la­dy o plat­be a ani že zmlu­va o pos­ky­to­va­ní práv­nych slu­žieb sta­no­vi­la, že plat­ba sa us­ku­toč­ní po vy­hlá­se­ní roz­sud­ku Sú­du.

30. Súd priz­nal sťa­žo­va­te­ľo­vi 10 000 EUR z ti­tu­lu ne­ma­jet­ko­vej uj­my, plus prí­pad­nú daň. Ďalej kon­šta­tu­je, že ža­lob­ca je zo zá­ko­na po­vin­ný za­pla­tiť od­me­nu za práv­ne služ­by. Us­ta­no­ve­nie v zmlu­ve o pos­ky­to­va­ní práv­nych slu­žieb, že plat­by sú splat­né po vy­da­ní roz­sud­ku, ur­ču­je dá­tum ich splat­nos­ti, a nie otáz­ku, či sú ale­bo nie sú splat­né. To­to do­jed­na­nie sa lí­ši od pod­mie­ne­nej plat­by, kto­rá je splat­ná len v prí­pa­de, že je návrh ús­peš­ný ale­bo ak súd vy­dá roz­hod­nu­tie (poz­ri MGN Li­mi­ted pro­ti Spo­je­né­mu krá­ľov­stvu, č. 39401/04, § 90, zo dňa 18.01.2011). Súd­mal za preu­ká­za­né, že vý­dav­ky bo­li sku­toč­ne a ne­vyh­nut­ne vy­na­lo­že­né a tiež pri­me­ra­né, po­kiaľ ide o ich vý­šku, a priz­nal žia­da­te­ľo­vi po­ža­do­va­nú su­mu plus prí­pad­nú daň, kto­rá mu mô­že byť vy­ru­be­ná.

31. Súd po­va­žu­je za vhod­né, aby úro­ko­vá sadz­ba z omeš­ka­nia vy­chá­dza­la z hra­nič­nej úve­ro­vej sadz­by Európ­skej cen­trál­nej ban­ky, ku kto­rej by sa ma­li pri­po­čí­tať tri per­cen­tuál­ne bo­dy.

 

Z TÝCHTO DÔVO­DOV SÚD

Jed­no­my­seľ­ne vy­hla­su­je ža­lo­bu za prí­pus­tnú;

Šies­ti­mi hlas­mi pro­ti jed­né­mu roz­ho­dol, že doš­lo k po­ru­še­niu člán­ku 10 Do­ho­vo­ru;

Šies­ti­mi hlas­mi pro­ti jed­né­mu roz­ho­dol, že

(a) že ža­lo­va­ný štát je po­vin­ný za­pla­tiť sťa­žo­va­te­ľo­vi do troch me­sia­cov odo dňa na­do­bud­nu­tia prá­vop­lat­nos­ti roz­sud­ku v sú­la­de s člán­kom 44 ods. 2 Do­ho­vo­ru tie­to su­my, kto­ré sa pre­po­čí­ta­jú na me­nu ža­lo­va­né­ho štá­tu pod­ľa kur­zu plat­né­ho v deň vy­rov­na­nia:

(i) 10 000 EUR (de­sať­ti­síc eur) plus prí­pad­ná daň za ne­ma­jet­ko­vú uj­mu;

(ii) 2 400 EUR (dve­ti­síc šty­ris­to eur) plus aká­koľ­vek daň, kto­rá mô­že byť navr­ho­va­te­ľo­vi ulo­že­ná, v sú­vis­los­ti s nák­lad­mi a vý­dav­ka­mi;

(b) že od up­ly­nu­tia uve­de­ných troch me­sia­cov až do vy­rov­na­nia sa z uve­de­ných súm za­pla­tí jed­no­du­chý úrok vo vý­ške rov­na­jú­cej sa hra­nič­nej úro­ko­vej sadz­be Európ­skej cen­trál­nej ban­ky po­čas ob­do­bia omeš­ka­nia plus tri per­cen­tuál­ne bo­dy;

Vo zvyš­nej čas­ti sa návrh ža­lob­cu na spra­vod­li­vé za­dos­ťu­či­ne­nie jed­no­my­seľ­ne za­mie­ta.

Vy­ho­to­ve­né v an­glic­kom ja­zy­ku a pí­som­ne ozná­me­né 18.01.2022 v sú­la­de s pra­vid­lom 77 §§ 2 a 3 Ro­ko­va­cie­ho po­riad­ku Súd­ne­ho dvo­ra.

V sú­la­de s člán­kom 45 ods. 2 Do­ho­vo­ru a pra­vid­lom 74 ods. 2 Ro­ko­va­cie­ho po­riad­ku Sú­du sú k to­mu­to roz­sud­ku pri­po­je­né tie­to sa­mos­tat­né sta­no­vis­ká:

(a) súh­las­né sta­no­vis­ko sud­cu Pav­li­ho;

(b) od­liš­né sta­no­vis­ko sud­cu De­do­va.

 

SÚHLASNÉ STA­NO­VIS­KO SUD­CU PAV­LI­HO

1. Súd kon­šta­to­val po­ru­še­nie práv sťa­žo­va­te­ľa pod­ľa člán­ku 10 z dô­vo­du, že zá­sah ne­bol „pred­pí­sa­ný zá­ko­nom“. Ho­ci s tým­to zá­ve­rom súh­la­sím, ľu­tu­jem, že ko­mo­ra ďa­lej nes­kú­ma­la otáz­ku ne­vyh­nut­nos­ti v de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti, kto­rá by pod­ľa môj­ho ná­zo­ru bo­la v tom­to prí­pa­de od­ôvod­ne­ná zá­važ­ný­mi skut­ko­vý­mi okol­nos­ťa­mi prí­pa­de.

2. Je us­tá­le­nou zá­sa­dou na­šej ju­di­ka­tú­ry, že sym­bo­lic­ké ale­bo iné pre­ja­vy, kto­ré mô­žu byť uráž­li­vé pre vy­so­ko­pos­ta­ve­né po­li­tic­ky čin­né oso­by vrá­ta­ne hláv štá­tov, sú chrá­ne­né člán­kom 10 Do­ho­vo­ru (poz­ri naj­mä roz­su­dok vo ve­ci Ster­nTau­lats a Roura­Ca­pelle­ra pro­ti Špa­nielsku, č. 51168/15 a 51186/15, zo dňa 13.03.2018, kto­ré sa tý­ka­li spá­le­nia veľ­ké­ho, ho­re no­ha­mi ob­rá­te­né­ho portré­tu špa­nielske­ho krá­ľov­ské­ho pá­ru po­čas anti­mo­nar­chis­tic­ké­ho pro­tes­tu pro­ti ich ofi­ciál­nej náv­šte­ve v Gi­ro­ne; a roz­su­dok vo ve­ci Eon pro­ti Fran­cúz­sku, č. 26118/10, 14.03.2013, tý­ka­jú­ci sa sťa­žo­va­te­ľa, kto­ré­mu bo­la ulo­že­ná po­ku­ta trid­sať eur za to, že po­čas zhro­maž­de­nia, na kto­rom sa zú­čas­tnil sú­čas­ný fran­cúz­sky pre­zi­dent, dr­žal uráž­li­vý a mier­ne ob­scén­ny ná­pis).

3. Nap­ro­ti to­mu sú­čas­ný sťa­žo­va­teľ bol od­sú­de­ný na 15-dňo­vý trest od­ňa­tia slo­bo­dy za to, že v rám­ci po­li­tic­ké­ho pou­lič­né­ho pred­sta­ve­nia, kto­ré sa ko­na­lo v pred­ve­čer pre­zi­den­tskej inau­gu­rá­cie, nap­ľul na fo­tog­ra­fiu no­voz­vo­le­né­ho rus­ké­ho pre­zi­den­ta. Na roz­diel od vy­ššie uve­de­né­ho špa­nielske­ho a fran­cúz­ske­ho prí­pa­du sa zvo­le­ný pre­zi­dent ne­na­chá­dzal v blíz­kom oko­lí. Nič ne­nas­ved­ču­je to­mu, že by ten­to pre­važ­ne sa­ti­ric­ký pro­test pril­ákal veľ­ké množ­stvo di­vá­kov ale­bo že by vie­dol k na­ru­še­niu ve­rej­né­ho po­riad­ku; v sku­toč­nos­ti po­lí­cia po­čas po­du­ja­tia ni­ja­ko ne­za­siah­la a sťa­žo­va­teľ bol za­tknu­tý o nie­koľ­ko ho­dín nes­kôr vo svo­jom do­me. To pod­ľa môj­ho ná­zo­ru z toh­to tres­tné­ho či­nu ro­bí len trest­ný čin po­li­tic­ké­ho pres­ved­če­nia.

4. Nie je to tak dáv­no, čo bo­li ľu­dia vo vý­chod­nej po­lo­vi­ci Euró­pe po­sie­la­ní do pra­cov­ných tá­bo­rov len za to, že roz­prá­va­li neúc­ti­vé vti­py o čle­noch po­lit­by­ra. Dú­faj­me, že tie­to ča­sy bu­dú mi­nu­los­ťou, ak vez­me­me do úva­hy vy­so­kú ce­nu, kto­rú sme za­pla­ti­li za prá­vo ne­súh­la­siť s na­ši­mi po­li­tic­ký­mi pred­sta­vi­teľ­mi. Ko­mo­ra sa dnes roz­hod­la nep­rek­ro­čiť for­mál­ne kon­šta­to­va­nie po­ru­še­nia zá­sa­dy zá­kon­nos­ti. Prial by som si, aby pos­kyt­la dô­raz­nej­šie po­sol­stvo a udr­ža­la zá­sad­ný pos­toj na­šej ju­di­ka­tú­ry, že v európ­skej de­mok­ra­cii nie sú po­li­tic­kí líd­ri imún­ni vo­či kri­ti­ke ale­bo do­kon­ca vý­sme­chu - a úc­ta k ich oso­be ale­bo úra­du by ne­ma­la byť za­lo­že­ná na hroz­be uväz­ne­nia.

 

OD­LIŠNÉ STA­NO­VIS­KO SUD­CU DE­DO­VA

Je mi ľú­to, že ne­mô­žem súh­la­siť s väč­ši­nou, kto­rá v tom­to prí­pa­de kon­šta­tu­je po­ru­še­nie člán­ku 10. Som pres­ved­če­ný, že kaž­dý ná­zor by mal byť vy­jad­re­ný s úc­tou. Tá­to zá­sa­da je uni­ver­zál­na a zá­klad­ná. Za­hŕňa všet­ko, od kó­dexov sud­cov­skej eti­ky až po po­li­tic­kú dis­ku­siu, s cie­ľom za­brá­niť stre­tom v spo­loč­nos­ti a za­cho­vať po­koj­nú at­mos­fé­ru. Vzťa­hu­je sa na po­li­ti­ku vo všeo­bec­nos­ti, a naj­mä na voľ­by. Vzťa­hu­je sa na vy­jad­ro­va­nie pros­tred­níc­tvom sprá­va­nia ale­bo pros­tred­níc­tvom slov­ných hod­no­to­vých sú­dov.

Svoj ná­zor som už vy­jad­ril vo ve­ci Ma­gyar­Két­far­kú­Ku­tya Párt pro­ti Ma­ďar­sku (č. 201/17, 20.01.2020), kde som pou­ká­zal na prís­luš­nú ju­di­ka­tú­ru Sú­du. V tom­to prí­pa­de ide opäť o pre­jav neúc­ty k de­mok­ra­tic­ké­mu roz­ho­do­va­cie­mu pro­ce­su uráž­li­vým spô­so­bom blíz­kym ne­ná­vis­tným pre­ja­vom, tak­že reak­cia or­gá­nov bo­la zá­kon­ná, pri­me­ra­ná a zo stra­ny sťa­žo­va­te­ľa pred­ví­da­teľ­ná.

Pod­ľa môj­ho ná­zo­ru neš­lo len o ma­lé po­li­tic­ké pred­sta­ve­nie (vzhľa­dom na údaj­ne ob­me­dze­ný po­čet po­zo­ro­va­te­ľov na uli­ci), pre­to­že ak je ta­ké­to pred­sta­ve­nie na­fil­mo­va­né a ší­re­né pros­tred­níc­tvom inter­ne­tu a so­ciál­nych mé­dií, v di­gi­tál­nom ve­ku sa mô­že stať vplyv­ným, a te­da sil­ným.

Pred­sta­vi­te­lia štá­tu, či už zvo­le­ní väč­ši­nou ale­bo vy­me­no­va­ní do ve­rej­ných fun­kcií, sú ľud­ské by­tos­ti a za­slú­žia si úc­ti­vé za­ob­chá­dzanie, aj keď čle­no­via spo­loč­nos­ti ma­jú prá­vo kri­ti­zo­vať ich ko­na­nie. Ta­ké­to oso­by sú tiež člen­mi spo­loč­nos­ti a Súd tým, že vy­stu­pu­je ako stráž­ca zod­po­ved­né­ho vy­jad­ro­va­nia ná­zo­ru, za­cho­vá­va kreh­ký mier v spo­loč­nos­ti, naj­mä me­dzi tý­mi, kto­rí sú pri mo­ci, a tý­mi, kto­rí sú v opo­zí­cii, me­dzi väč­ši­nou a men­ši­nou. Pred­met­né vy­stú­pe­nie bo­lo neúc­ti­vé vo­či pred­sta­vi­te­ľo­vi štá­tu, ale kaž­dý člo­vek - osob­ná dôs­toj­nosť kaž­dé­ho - si za­slú­žia úc­tu bez oh­ľa­du na je­ho ob­čian­ske pos­ta­ve­nie. Pre­to člá­nok 10 do­ho­vo­ru chrá­ni prá­va iných a umož­ňu­je ob­me­dzenie slo­bo­dy pre­ja­vu.

 

Diskusia