Ako v trestnom konaní správne stanoviť výšku spôsobenej škody pri zabudovaných veciach

 

Práv­ne ve­ty:

I. Pri sta­no­ve­ní vý­šky ško­dy spô­so­be­nej poš­ko­de­ním ve­ci je nut­né pri­már­ne vy­chá­dzať z ce­ny, za kto­rú sa tá­to vec v do­be a mies­te či­nu ob­vyk­le pre­dá­va. V prí­pa­de, že sa tak­to ne­dá vý­ška ško­dy zis­tiť, je nut­né vy­chá­dzať z účel­ne vy­na­lo­že­ných nák­la­dov na uve­de­nie ve­ci do pre­doš­lé­ho sta­vu jej op­ra­vou, prí­pad­ne na ob­sta­ra­nie rov­na­kej ale­bo ob­dob­nej ve­ci. 

Sta­no­ve­nie vý­šky ško­dy pod­ľa pri­már­ne­ho hľa­dis­ka, t. j. na zá­kla­de zis­te­nia ob­vyk­lej pre­daj­nej ce­ny však nie je mož­né v prí­pa­doch, keď bo­la tres­tným či­nom poš­ko­de­ná len di­el­čia časť väč­šie­ho fun­kčné­ho cel­ku (nap­rík­lad za­bu­do­va­né dve­re, či ok­ná, kto­ré sú sú­čas­ťou neh­nu­teľ­nos­ti, res­pek­tí­ve nap­rík­lad dve­re na vo­zid­le, kto­ré sú je­ho sú­čas­ťou a po­dob­ne). Vzhľa­dom k to­mu, že ta­ké­to čias­tko­vé ve­ci (za­bu­do­va­né dve­re, kto­ré sú sú­čas­ťou neh­nu­teľ­nos­ti, tak ako to bo­lo aj v po­su­dzo­va­nom prí­pa­de) nie sú ob­vyk­le pred­me­tom pre­da­ja (za­bu­do­va­né dve­re, kto­ré sa za­bu­do­va­ním sta­li sú­čas­ťou neh­nu­teľ­nos­ti nie sú sa­mos­tat­ným pred­me­tom pre­da­ja) je pre­to nut­né v ta­kých­to prí­pa­doch pos­tu­po­vať pri ur­čo­va­ní vý­šky ško­dy zo se­kun­dár­ne­ho hľa­dis­ka uve­de­né­ho v us­ta­no­ve­ní § 126 ods. 1 Tr. zák., t. j. buď z účel­ne vy­na­lo­že­ných nák­la­dov na op­ra­vu poš­ko­de­nej čias­tko­vej ve­ci, te­da z nák­la­dov na uve­de­nie ve­ci do pô­vod­né­ho sta­vu, prí­pad­ne z nák­la­dov na ob­sta­ra­nie rov­na­kej ale­bo ob­dob­nej ve­ci. Hľa­dis­ka tý­ka­jú­ce sa „uve­de­nia ve­ci do pô­vod­né­ho sta­vu“ a hľa­dis­ká kto­ré vy­chá­dza­jú z nák­la­dov „na ob­sta­ra­nie rov­na­kej ale­bo ob­dob­nej ve­ci“ sú pri­tom sta­no­ve­né al­ter­na­tív­ne. 

II. Po­kiaľ ob­ža­lo­va­ný v po­da­nom od­vo­la­ní na­mie­tal, že poš­ko­de­ný dve­re, kto­ré bo­li pred­me­tom úto­ku stá­le vy­uží­va, tak tá­to ar­gu­men­tá­cia je ab­so­lút­ne ire­le­van­tná. Us­ta­no­ve­nie § 126 ods. 1 Tr. zák. ne­ho­vo­rí nič o tom, že by poš­ko­de­ný ne­mo­hol vy­uží­vať vec, kto­rú mu pá­cha­teľ poš­ko­dil (zne­hod­no­til, či čias­toč­ne zne­fun­kčnil), res­pek­tí­ve, že by sa za poš­ko­de­nú vec ne­po­va­žo­va­la ta­ká vec, kto­rá sa dá aj na­priek poš­ko­de­niu na­ďa­lej vy­uží­vať aj keď v ob­me­dze­nom roz­sa­hu. Poš­ko­de­ný nes­trá­ca pro­ces­né pos­ta­ve­nie poš­ko­de­né­ho a ani ná­rok na náh­ra­du ško­dy iba z dô­vo­du, že aj na­ďa­lej vy­uží­va poš­ko­de­nú vec.

III. Ob­dob­ný ná­zor k uve­de­nej prob­le­ma­ti­ke za­ujal aj Naj­vyš­ší súd ČR v roz­hod­nu­tí sp. zn. 7Tdo/17/2021, kto­ré bo­lo dňa 23.02.2022 schvá­le­né tres­tným ko­lé­giom naj­vyš­šie­ho sú­du na uve­rej­ne­nie v zbier­ke súd­nych roz­hod­nu­tí. V tom­to sme­re schvá­le­ná práv­na ve­ta, ok­rem iné­ho, uvá­dza aj to, že vo vy­ššie po­pí­sa­ných prí­pa­doch (poš­ko­de­né vstup­né dve­re) nie je mož­né sta­no­viť vý­šku ško­dy ako roz­diel me­dzi ce­nou ne­poš­ko­de­ných dve­rí a ce­nou poš­ko­de­ných dve­rí, ale je pot­reb­né vy­chá­dzať z nák­la­dov účel­ne vy­na­lo­že­ných na uve­de­nie poš­ko­de­né­ho do­mu do pre­doš­lé­ho sta­vu.

https://nsoud.cz/Ju­di­ka­tu­ra/ns_web.nsf/web/Pro­ve­rej­nos­ta­me­dia~Tis­ko­vez­pra­vy­Nej­vys­si­ho­sou­du~Prav­ni_ve­ty_roz­hod­nu­ti_schva­le­ne_na_za­se­da­ni_tres­tni­ho_ko­le­gia_Nej­vys­si­ho_sou­du_23__uno­ra_2022~?open&lng=CZ

 

sp.zn. 2To/86/2021 

  U Z N E S E N I E 

Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du JUDr. Pet­ra Šam­ka a sud­cov JUDr. Ka­ro­la Ko­vá­ča a JUDr. Má­rie Šim­ko­vej, v tres­tnej ve­ci pro­ti ob­ža­lo­va­né­mu M B stí­ha­né­ho pre pre­čin poš­ko­dzo­va­nia cu­dzej ve­ci pod­ľa § 245 ods. 1 Tr. zák., o od­vo­la­ní ob­ža­lo­va­né­ho pro­ti roz­sud­ku Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va III sp. zn. 3T/110/2020 zo dňa 18.05.2021, na ve­rej­nom za­sad­nu­tí ko­na­nom dňa 15.de­cem­bra 2021 tak­to

r o z h o d o l :

Pod­ľa § 319 Tr. por. sa od­vo­la­nie ob­ža­lo­va­né­ho M B, nar.... z a m i e t a .

O d ô v o d n e n i e

            Na­pad­nu­tým roz­sud­kom Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va III sp. zn. 3T/110/2020 zo dňa 18.05.2021 bol ob­ža­lo­va­ný M B uz­na­ný vin­ným zo spá­chania pre­či­nu poš­ko­dzo­va­nia cu­dzej ve­ci pod­ľa § 245 ods. 1 Tr. zák., kto­ré­ho sa do­pus­til na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že

            dňa 10.04.2020 v ča­se o 20.30 hod. v ob­ci H pri uli­ci .... poš­ko­dil vcho­do­vé dve­re ro­din­né­ho do­mu poš­ko­de­né­ho P V tým spô­so­bom, že cez neop­lo­te­ný po­ze­mok pris­tú­pil ku vcho­do­vých dve­rám še­dej far­by so štvor­bo­do­vým uza­my­ka­ním, do kto­rých opa­ko­va­ne bú­chal a ko­pal, čím poš­ko­dil ko­vo­vý rám dve­rí v hod­no­te 1.015,87 eur a poš­ko­dil sieť­ku na ok­ne na­chá­dza­jú­com sa ved­ľa vcho­do­vých dve­rí v hod­no­te 40 eur a spô­so­bil tak poš­ko­de­né­mu P V, tr­va­le by­tom .... , ško­du vo vý­ške 1.055,87 eur.

Za to mu bol pod­ľa § 245 ods. 1 Tr. zák. s pou­ži­tím § 38 ods. 3, § 36 písm. j), písm. l) Tr. zák. ulo­že­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 4 (šty­ri) me­sia­ce s pod­mie­neč­ným od­kla­dom je­ho vý­ko­nu na skú­šob­nú do­bu v tr­va­ní 12 (dva­násť) me­sia­cov.

Pod­ľa § 287 ods. 1 Tr. por. bol ob­ža­lo­va­ný za­via­za­ný nah­ra­diť poš­ko­de­né­mu P V, nar...., by­tom ...., ško­du vo vý­ške 905,87 euro. Pod­ľa § 288 ods. 2 Tr. por. súd poš­ko­de­né­ho P V so zvyš­kom ná­ro­ku na náh­ra­du ško­dy od­ká­zal na ci­vil­né ko­na­nie.

Pro­ti to­mu­to roz­sud­ku po­dal v zá­kon­nej le­ho­te od­vo­la­nie ob­ža­lo­va­ný M B a to len do vý­ro­ku o náh­ra­de ško­dy. Po­da­né od­vo­la­nie nás­led­ne pí­som­ne od­ôvod­nil pros­tred­níc­tvom svoj­ho ob­haj­cu tak, že pr­vos­tup­ňo­vý súd v od­ôvod­ne­ní na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku žiad­nym jas­ným a zro­zu­mi­teľ­ným spô­so­bom neob­jas­nil ako dos­pel k zá­ve­ru, že poš­ko­de­né vcho­do­vé dve­re bo­li poš­ko­de­né tak, že sa ne­da­li op­ra­viť a je pot­reb­né ich nah­ra­diť no­vý­mi. Rov­na­ko sa súd v od­ôvod­ne­ní na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku vô­bec ne­vys­po­ria­dal so sku­toč­nos­ťou, že poš­ko­de­ný dve­re na­ďa­lej pou­ží­va. Pr­vos­tup­ňo­vý súd bez ďal­šie­ho skú­ma­nia pri­jal tvr­de­nie sved­ka a fir­my do­dá­va­jú­cej poš­ko­de­né dve­re, že poš­ko­de­nie dve­rí je neop­ra­vi­teľ­né a je pot­reb­ná vý­me­na ce­lých dve­rí a rá­mu. Súd v tom­to sme­re ne­vy­ko­nal ne­zá­vis­lé do­ka­zo­va­nie na zis­te­nie roz­sa­hu poš­ko­de­nia dve­rí, ho­ci ob­ža­lo­va­ný na­mie­tal roz­sah poš­ko­de­nia a tým aj vý­šku ško­dy. Ok­res­ný súd pri ur­čo­va­ní vý­šky ško­dy nes­práv­ne ap­li­ko­val us­ta­no­ve­nie § 126 ods. 1 Tr. zák., na­koľ­ko vy­chá­dzal z fak­tú­ry pred­lo­že­nej poš­ko­de­ným, kto­rá bo­la vy­sta­ve­ná pri do­dáv­ke aj poš­ko­de­ných dve­rí a z ce­ny, kto­rú poš­ko­de­ný pri do­dáv­ke za­pla­til. V zmys­le § 126 ods. 1 Tr. zák. však ce­na mu­sí byť sta­no­ve­ná aj na zá­kla­de kva­li­ty ve­ci a ve­ku ve­ci vzhľa­dom na stu­peň opot­re­be­nia. Ško­da sa ne­mô­že ur­čiť ako ce­na no­vej ve­ci, pri­čom pri ur­čo­va­ní vý­šky ško­dy tre­ba vždy vy­chá­dzať z ce­ny sku­toč­nej a pri star­ších ve­ciach, kto­ré sa pou­ží­va­jú tre­ba pri­hlia­dať na okol­nos­ti zni­žu­jú­ce hod­no­tu ve­ci, t. j. mie­ru opot­re­be­nia. Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že nie je mož­né ap­li­ko­vať vý­po­čet ško­dy, tak ako to uro­bil pr­vos­tup­ňo­vý súd, na­koľ­ko ce­na ve­ci sa na vy­čís­le­nie ško­dy spô­so­be­nej tres­tným či­nom neur­ču­je ako ce­na, za kto­rú bo­la vec ob­sta­ra­ná. Rov­na­ko sa súd vô­bec ne­zao­be­ral otáz­kou, či je vô­bec mož­né ko­pa­ním a bú­cha­ním poš­ko­diť správ­ne osa­de­né a ne­poš­ko­de­né dve­re v ta­kom roz­sa­hu ako to kon­šta­tu­je poš­ko­de­ný. Dve­re poš­ko­de­né­ho moh­li byť v ča­se spá­chania skut­ku čias­toč­ne poš­ko­de­né ale­bo zle osa­de­né. Navr­hol, aby od­vo­la­cí súd zru­šil na­pad­nu­tý roz­su­dok v čas­ti vý­ro­ku o náh­ra­de ško­dy a roz­ho­dol sám tak, že poš­ko­de­né­ho od­ká­že s ná­ro­kom na náh­ra­du ško­dy na ci­vil­né ko­na­nie.

K od­vo­la­niu ob­ža­lo­va­né­ho sa pí­som­ne vy­jad­ril poš­ko­de­ný P V. Vo svo­jom vy­jad­re­ní uvie­dol, že dve­re bo­li v ča­se spá­chania skut­ku ob­ža­lo­va­né­ho ne­poš­ko­de­né a v prí­pa­de, ak by mal zá­ujem ich vy­me­niť za no­vé, keď­že ich poš­ko­de­nie nie je mož­né op­ra­viť, mu­sel by za ne v sú­čas­nos­ti za­pla­tiť su­mu 1.951,78 euro. Dve­re v ča­se úto­ku ma­li ne­ce­lé 4 ro­ky, čo pri ži­vot­nos­ti plas­to­vých dve­rí a okien v tr­va­ní naj­me­nej 20 ro­kov pred­sta­vu­je len prib­liž­ne 1/5 ich ži­vot­nos­ti. Ak aj pri­hliad­ne­me na vek a pri­ro­dze­né opot­re­be­nie dve­rí, su­ma 865,97 euro ur­če­ná sú­dom sa ja­ví ako na­naj­výš pri­me­ra­ná a ur­če­ná v sú­la­de s úče­lom a zmys­lom us­ta­no­ve­nia § 126 ods. 1 Tr. zák. Ná­miet­ka ob­ža­lo­va­né­ho, že dve­re na­ďa­lej uží­va neob­sto­jí, na­koľ­ko tá­to sku­toč­nosť nie je pre ur­če­nie vý­šky ško­dy pod­ľa § 126 ods. 1 Tr. zák. pod­stat­ná. Sku­toč­nosť, že poš­ko­de­ný aj na­ďa­lej vec poš­ko­de­nú tres­tným či­nom pou­ží­va nez­na­me­ná, že poš­ko­de­ná vec si pl­ní svoj účel, res­pek­tí­ve, že si ho pl­ní v ak­cep­to­va­teľ­nom roz­sa­hu. Navr­hol, aby bo­lo pr­vos­tup­ňo­vé roz­hod­nu­tie od­vo­la­cím sú­dom potvr­de­né.

Na ve­rej­nom za­sad­nu­tí od­vo­la­cie­ho sú­du ob­haj­ca ob­ža­lo­va­né­ho uvie­dol, že sa pridr­žia­va pí­som­ných dô­vo­dov po­da­né­ho od­vo­la­nia. Navr­hol, aby kraj­ský súd zru­šil na­pad­nu­tý roz­su­dok vo vý­ro­ku o náh­ra­de ško­dy a aby sám roz­ho­dol tak, že poš­ko­de­né­ho s ce­lým ná­ro­kom na náh­ra­du ško­dy od­ká­že na ci­vil­ný pro­ces.

Spl­no­moc­ne­nec poš­ko­de­né­ho uvie­dol, že sa pridr­žia­va pí­som­né­ho vy­jad­re­nia poš­ko­de­né­ho k od­vo­la­niu ob­ža­lo­va­né­ho a navr­hol, aby kraj­ský súd od­vo­la­nie ob­ža­lo­va­né­ho za­mie­tol.

Pro­ku­rá­tor­ka kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry uvied­la, že navr­hu­je za­miet­nuť od­vo­la­nie ob­ža­lo­va­né­ho ako ne­dô­vod­né.

Ob­ža­lo­va­ný uvie­dol, že sa pridr­žia­va vy­jad­re­nia svoj­ho ob­haj­cu.

Kraj­ský súd pod­ľa § 317 ods. 1 Tr. por. pres­kú­mal zá­kon­nosť a od­ôvod­ne­nosť na­pad­nu­tých vý­ro­kov roz­sud­ku, pro­ti kto­rým od­vo­la­teľ po­dal od­vo­la­nie, ako aj správ­nosť pos­tu­pu ko­na­nia, kto­ré im pred­chá­dza­lo a zis­til, že po­da­né od­vo­la­nie ob­ža­lo­va­né­ho nie je dô­vod­né.

            Pod­ľa § 319 Tr. por. od­vo­la­cí súd od­vo­la­nie za­miet­ne, ak zis­tí, že nie je dô­vod­né.

Od­vo­la­cí súd kon­šta­tu­je, že od­vo­la­nie ob­ža­lo­va­né­ho bo­lo za­me­ra­né len do vý­ro­ku o náh­ra­de ško­dy s tým, že vý­rok o vi­ne a tres­te na­do­bu­dol prá­vop­lat­nosť už v ko­na­ní pred sú­dom pr­vé­ho stup­ňa. Vzhľa­dom k uve­de­né­mu, nie je už mož­né účin­ne na­pá­dať od­vo­la­ním vý­rok o vi­ne, res­pek­tí­ve skut­ko­vé okol­nos­ti, zo spá­chania kto­rých bol ob­ža­lo­va­ný prá­vop­lat­ne uz­na­ný vin­ným. Ob­ža­lo­va­ný M B bo­la te­da roz­sud­kom Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va III sp. zn. 3T/110/2020 zo dňa 18.05.2021 uz­na­ný vin­ným zo spá­chania pre­či­nu poš­ko­dzo­va­nia cu­dzej ve­ci pod­ľa § 245 ods. 1 Tr. zák., kto­ré­ho sa pod­ľa skut­ko­vej ve­ty na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku do­pus­til tak, že opa­ko­va­ne bú­chal a ko­pal do vcho­do­vých dve­rí so štvor­bo­do­vým uza­my­ka­ním, kto­ré pat­ri­li poš­ko­de­né­mu poš­ko­de­né­ho, nás­led­kom čo­ho bo­la poš­ko­de­né­mu spô­so­be­ná ma­jet­ko­vá ško­da. Pod­ľa skut­ko­vej ve­ty roz­sud­ku sú­du pr­vé­ho stup­ňa oh­ľad­ne vý­ro­ku o vi­ne, tak ako bol vy­hlá­se­ný na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, ob­ža­lo­va­ný tým­to ko­na­ním spô­so­bil poš­ko­de­né­mu ma­jet­ko­vú ško­du 905,87 euro, na kto­rej úh­ra­du bol aj pod­ľa § 287 ods. 1 Tr. por. za­via­za­ný. V pí­som­nom vy­ho­to­ve­ní roz­sud­ku ok­res­né­ho sú­du je v skut­ko­vej ve­te nes­práv­ne uve­de­ná ško­da vo vý­ške 1.055,87 euro. Vzhľa­dom k to­mu, že vý­rok o vi­ne ne­bol na­pad­nu­tý od­vo­la­ním, je mož­né tú­to zrej­mú nes­práv­nosť nap­ra­viť op­rav­ným uz­ne­se­ním aj po roz­hod­nu­tí kraj­ské­ho sú­du o od­vo­la­ní ob­ža­lo­va­né­ho pro­ti vý­ro­ku o náh­ra­de ško­dy.

Vzhľa­dom na ob­me­dze­ný re­víz­ny prin­cíp, pres­kú­mal te­da kraj­ský súd iba na­pad­nu­tý vý­rok o náh­ra­de ško­dy, pri­čom ne­zis­til ka­sač­né dô­vo­dy.

Od­vo­la­cí súd pri­po­mí­na, že súd pr­vé­ho stup­ňa na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ne­vy­ko­ná­val do­ka­zo­va­nie oh­ľad­ne vý­ro­ku o vi­ne, na­koľ­ko pri­jal vy­hlá­se­nie ob­ža­lo­va­né­ho o vi­ne. Z uve­de­né­ho dô­vo­du sa na hlav­nom po­jed­ná­va­ní reali­zo­va­lo do­ka­zo­va­nie len oh­ľad­ne vý­ro­kov o tres­te a náh­ra­de ško­dy. Po­kiaľ te­da ob­ža­lo­va­ný v od­vo­la­ní uvá­dza, že súd sa mal za­obe­rať aj tým, či je vô­bec mož­né ko­pa­ním a bú­cha­ním poš­ko­diť správ­ne osa­de­né a ne­poš­ko­de­né dve­re, res­pek­tí­ve, že dve­re moh­li byť už v ča­se spá­chania skut­ku čias­toč­ne poš­ko­de­né ale­bo zle osa­de­né, tak ide o skut­ko­vé ná­miet­ky, kto­ré sa tý­ka­jú otáz­ky vi­ny. Dô­ka­zy oh­ľad­ne vi­ny sa však na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ne­vy­ko­ná­va­li, na­koľ­ko ob­ža­lo­va­ný uro­bil vy­hlá­se­nie o vi­ne, kto­ré bo­lo nás­led­ne pri­ja­té, čo zna­me­ná, že otáz­ka poš­ko­de­nia dve­rí (t. j. kto dve­re poš­ko­dil, ako ich poš­ko­dil a že tým spô­so­bil iné­mu ma­jet­ko­vú ško­du) bo­la už prá­vop­lat­ne vy­rie­še­ná a ok­res­ný súd mu­sel vy­chá­dzať z ob­sa­hu skut­ku, ku kto­ré­mu sa via­za­lo pri­ja­té vy­hlá­se­nie ob­ža­lo­va­né­ho o vi­ne. Ak chcel ob­ža­lo­va­ný na­mie­tať, že dve­re už bo­li poš­ko­de­né v ča­se je­ho úto­ku, res­pek­tí­ve, že ob­jek­tív­ne nie je mož­né spô­so­biť ta­ký roz­sah poš­ko­de­nia len ko­pa­ním a bú­cha­ním, mal vy­hlá­siť na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, že je ne­vin­ný a nás­led­ne by reali­zo­va­lo do­ka­zo­va­nie, kto­ré by sa ve­no­va­lo aj tým­to na­mie­ta­ným skut­ko­vým okol­nos­tiam. Keď­že sa tak nes­ta­lo, ok­res­ný súd bol op­ráv­ne­ný sa za­obe­rať už iba tým, aká je vý­ška spô­so­be­nej ško­dy, kto­rú je mož­né priz­nať poš­ko­de­né­mu v ad­héz­nom ko­na­ní, res­pek­tí­ve, či nie je nut­né od­ká­zať poš­ko­de­né­ho s ná­ro­kom na náh­ra­du ško­dy na ci­vil­ný pro­ces.

Ok­res­ný súd pre­to pos­tu­po­val správ­ne, keď na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­ko­nal do­ka­zo­va­nie len oh­ľad­ne poš­ko­de­ným up­lat­ňo­va­né­ho ná­ro­ku na náh­ra­du ško­dy. V rám­ci do­ka­zo­va­nia vý­ro­ku o náh­ra­de ško­dy bol vy­po­ču­tý poš­ko­de­ný P V, kto­rý uvie­dol, že ce­lé kríd­lo a rám sú preh­nu­té, tak­že, keď dve­re za­tvo­rí má me­dze­ru, je tam fu­ga, poš­ko­de­ný je ce­lý rám, je pok­ri­ve­ný, tým pá­dom dve­re ne­do­lie­ha­jú a nespĺňa­jú fun­kčnosť tak ako pred­tým. Tie­to dve­re pou­ží­va z dô­vo­du, že ne­má na no­vé. No­vé dve­re s rá­mom sto­ja aj cez 2.000 euro. Keď si dal dve­re na­ce­niť, po­ve­da­li mu, že už ta­ké ne­vy­rá­ba­jú, šesť ko­mo­ro­vé, ale už len se­dem ko­mo­ro­vé dve­re na zá­kla­de čo­ho mu na­ce­ni­li kom­plet vý­me­nu dve­rí. Tým pá­dom nej­de vy­me­niť iba zvlášť von­kaj­šok a zvlášť dve­re. Op­ra­viť sa to ne­dá.

Súd pr­vé­ho stup­ňa na hlav­nom po­jed­ná­va­ní pre­čí­tal aj od­bor­né vy­jad­re­nie spo­loč­nos­ti N s.r.o. ako aj pri­po­je­nú ce­no­vú po­nu­ku, z kto­ré­ho vy­plý­va, že da­né dve­re (tie kto­ré bo­li ob­ža­lo­va­ným poš­ko­de­né) už ne­ma­jú v ce­no­vej po­nu­ke a pre­to je nut­né vy­ro­biť kom­plet ce­lé no­vé dve­re. Hod­no­tu ve­ci vy­po­čí­ta­li pod­ľa prie­mer­nej ma­loob­chod­nej ce­ny s od­poč­tom amor­ti­zá­cie, pri­čom tak­to zis­ti­li cel­ko­vú hod­no­tu ve­ci, kto­rej sa od­bor­né vy­jad­re­nie tý­ka a to – je­den kus ko­vo­vý rám plas­to­vých dve­rí Fix 930x2310 vo vý­ške 1.951,78 euro a je­den kus sieť­ky na ok­no vo vý­ške 30 euro, te­da ce­na cel­kom pred­sta­vu­je su­mu 1.981,78 euro.

Ok­res­ný súd na hlav­nom po­jed­ná­va­ní pre­čí­tal aj fak­tú­ru vy­sta­ve­nú dňa 18.10.2016 poš­ko­de­né­mu, v kto­rej je za­hnu­té aj do­da­nie a hod­no­ta dve­rí, kto­ré bo­li ob­ža­lo­va­ným nás­led­ne poš­ko­de­né.

Pod­ľa § 46 ods. 3 Tr. por. poš­ko­de­ný, kto­rý má vo­či ob­vi­ne­né­mu ná­rok na náh­ra­du ško­dy si ho mu­sí up­lat­niť naj­nes­kor­šie do skon­če­nia vy­šet­ro­va­nia. Z návr­hu mu­sí byť zrej­mé, z akých dô­vo­dov a v akej vý­ške sa ná­rok na náh­ra­du ško­dy up­lat­ňu­je.

Poš­ko­de­ný dos­tál tým­to zá­kon­ným pod­mien­kam, na­koľ­ko si ná­rok na náh­ra­du ško­dy vo­či ob­ža­lo­va­né­mu up­lat­nil eš­te po­čas príp­rav­né­ho ko­na­nia, t. j. do skon­če­nia vy­šet­ro­va­nia (vo svo­jej vý­po­ve­di zo dňa 24.08.2020), pri­čom z up­lat­ne­né­ho ná­ro­ku bo­lo zrej­mé z akých dô­vo­dov si ná­rok up­lat­ňu­je (úmy­sel­né poš­ko­de­nie dve­rí ob­ža­lo­va­ným) ako aj v akej vý­ške si ná­rok up­lat­ňu­je, pri­čom do­lo­žil aj na­do­bú­da­ciu fak­tú­ru. Poš­ko­de­ný si te­da up­lat­nil ná­rok na náh­ra­du ško­dy vo­či ob­ža­lo­va­né­mu riad­ne a včas a na tom­to svo­jom ná­ro­ku zotr­val aj na hlav­nom po­jed­ná­va­ní.

Pod­ľa § 287 ods. 1 Tr. por., ak súd od­su­dzu­je ob­ža­lo­va­né­ho pre trest­ný čin, kto­rým spô­so­bil iné­mu ško­du, ulo­ží mu spra­vid­la v roz­sud­ku, aby ju poš­ko­de­né­mu nah­ra­dil, ak bol ná­rok riad­ne a včas up­lat­ne­ný. Súd ulo­ží ob­ža­lo­va­né­mu vždy po­vin­nosť nah­ra­diť neuh­ra­de­nú ško­du ale­bo jej neuh­ra­de­nú časť, ak jej vý­ška je sú­čas­ťou po­pi­su skut­ku uve­de­né­ho vo vý­ro­ku roz­sud­ku, kto­rým bol ob­ža­lo­va­ný uz­na­ný za vin­né­ho, ak ško­da ne­bo­la do­po­siaľ uh­ra­de­ná.

Z uve­de­né­ho us­ta­no­ve­nia je zrej­mé, že súd mu­sí (ob­li­ga­tór­ne) ulo­žiť ob­ža­lo­va­né­mu po­vin­nosť nah­ra­diť spô­so­be­nú ško­du v prí­pa­doch, ak jej vý­ška je sú­čas­ťou po­pi­su skut­ku uve­de­né­ho vo vý­ro­ku roz­sud­ku, po­kiaľ eš­te uh­ra­de­ná ne­bo­la a ak si poš­ko­de­ný up­lat­nil ná­rok na jej náh­ra­du riad­ne a včas (prí­pad­ne, ak by ta­ké­mu­to vý­ro­ku o náh­ra­de ško­dy neb­rá­ni­la ne­ja­ká iná zá­kon­ná pre­káž­ka, nap­rík­lad na­mie­ta­né preml­ča­nie a po­dob­ne). Už bo­lo uve­de­né vy­ššie, že poš­ko­de­ný si ná­rok na náh­ra­du ško­dy up­lat­nil riad­ne a včas, až do roz­ho­do­va­nia od­vo­la­cie­ho sú­du ne­bo­la ob­ža­lo­va­ným poš­ko­de­né­mu ško­da nah­ra­de­ná a to ani jej časť, pri­čom vý­ška spô­so­be­nej ma­jet­ko­vej ško­dy (905,87 euro) je sú­čas­ťou po­pi­su skut­ku vo vý­ro­ku roz­sud­ku ok­res­né­ho sú­du tak ako bol vy­hlá­se­ný na hlav­nom po­jed­ná­va­ní. Oh­ľad­ne vý­šky spô­so­be­nej ma­jet­ko­vej ško­dy pri­tom ok­res­ný súd vy­ko­nal navr­ho­va­né do­ka­zo­va­nie na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, v dôs­led­ku kto­ré­ho aj me­nil vý­šku ško­dy v po­pi­se skut­ku, vo vzťa­hu ku kto­rej bo­la nás­led­ne ulo­že­ná ob­ža­lo­va­né­mu po­vin­nosť na jej náh­ra­du.

Pod­ľa § 126 ods. 1 Tr. zák. pri ur­če­ní vý­šky ško­dy sa vy­chá­dza z ce­ny, za kto­rú sa vec, kto­rá bo­la pred­me­tom úto­ku, v ča­se a v mies­te či­nu ob­vyk­le pre­dá­va. Ak vý­šku ško­dy ne­mož­no tak­to zis­tiť, vy­chá­dza sa z účel­ne vy­na­lo­že­ných nák­la­dov na ob­sta­ra­nie rov­na­kej ale­bo ob­dob­nej ve­ci ale­bo na uve­de­nie ve­ci do pre­doš­lé­ho sta­vu. Pod­ľa § 126 ods. 3 Tr. por., ak sú váž­ne po­chyb­nos­ti o správ­nos­ti vý­šky ško­dy, ur­čí sa jej vý­ška na pod­kla­de od­bor­né­ho vy­jad­re­nia ale­bo potvr­de­nia práv­nic­kej oso­by, kto­rej pô­sob­nosť ale­bo pred­met čin­nos­ti pos­ky­tu­je zá­ru­ku ob­jek­tív­nos­ti ur­če­nia ško­dy.

Pri sta­no­ve­ní vý­šky ško­dy spô­so­be­nej poš­ko­de­ním ve­ci je nut­né pri­már­ne vy­chá­dzať z ce­ny, za kto­rú sa tá­to vec v do­be a mies­te či­nu ob­vyk­le pre­dá­va. V prí­pa­de, že sa tak­to ne­dá vý­ška ško­dy zis­tiť, je nut­né vy­chá­dzať z účel­ne vy­na­lo­že­ných nák­la­dov na uve­de­nie ve­ci do pre­doš­lé­ho sta­vu jej op­ra­vou, prí­pad­ne na ob­sta­ra­nie rov­na­kej ale­bo ob­dob­nej ve­ci.

Sta­no­ve­nie vý­šky ško­dy pod­ľa pri­már­ne­ho hľa­dis­ka, t. j. na zá­kla­de zis­te­nia ob­vyk­lej pre­daj­nej ce­ny však nie je mož­né v prí­pa­doch, keď bo­la tres­tným či­nom poš­ko­de­ná len di­el­čia časť väč­šie­ho fun­kčné­ho cel­ku (nap­rík­lad za­bu­do­va­né dve­re, či ok­ná, kto­ré sú sú­čas­ťou neh­nu­teľ­nos­ti, res­pek­tí­ve nap­rík­lad dve­re na vo­zid­le, kto­ré sú je­ho sú­čas­ťou a po­dob­ne). Vzhľa­dom k to­mu, že ta­ké­to čias­tko­vé ve­ci (za­bu­do­va­né dve­re, kto­ré sú sú­čas­ťou neh­nu­teľ­nos­ti, tak ako to bo­lo aj v po­su­dzo­va­nom prí­pa­de) nie sú ob­vyk­le pred­me­tom pre­da­ja (za­bu­do­va­né dve­re, kto­ré sa za­bu­do­va­ním sta­li sú­čas­ťou neh­nu­teľ­nos­ti nie sú sa­mos­tat­ným pred­me­tom pre­da­ja) je pre­to nut­né v ta­kých­to prí­pa­doch pos­tu­po­vať pri ur­čo­va­ní vý­šky ško­dy zo se­kun­dár­ne­ho hľa­dis­ka uve­de­né­ho v us­ta­no­ve­ní § 126 ods. 1 Tr. zák., t. j. buď z účel­ne vy­na­lo­že­ných nák­la­dov na op­ra­vu poš­ko­de­nej čias­tko­vej ve­ci, te­da z nák­la­dov na uve­de­nie ve­ci do pô­vod­né­ho sta­vu, prí­pad­ne z nák­la­dov na ob­sta­ra­nie rov­na­kej ale­bo ob­dob­nej ve­ci. Hľa­dis­ka tý­ka­jú­ce sa „uve­de­nia ve­ci do pô­vod­né­ho sta­vu“ a hľa­dis­ká kto­ré vy­chá­dza­jú z nák­la­dov „na ob­sta­ra­nie rov­na­kej ale­bo ob­dob­nej ve­ci“ sú pri­tom sta­no­ve­né al­ter­na­tív­ne. Pod­ľa už vy­ššie spo­mí­na­né­ho od­bor­né­ho vy­jad­re­nia nep­ri­chá­dza op­ra­va poš­ko­de­nej ve­ci do úva­hy, pri­čom je nut­né vy­me­niť poš­ko­de­né dve­re za dve­re no­vé. Vzhľa­dom k to­mu, že od­bor­né vy­jad­re­nie vy­chá­dza­lo z to­ho, že typ poš­ko­de­ných dve­rí už ne­ma­jú v po­nu­ke a mu­se­li by vy­ro­biť kom­plet no­vé dve­re a s pou­ka­zom na to, že ne­bo­li v tres­tnom ko­na­ní pro­du­ko­va­né re­le­van­tné dô­ka­zy, že by už žiad­na iná ob­chod­ná spo­loč­nosť ne­ma­la poš­ko­de­ný typ dve­rí v po­nu­ke, ur­čil ok­res­ný súd správ­ne vý­šku ško­dy z hod­no­ty no­vej ve­ci (no­vých dve­rí), na­koľ­ko by mu­se­lo prísť k vý­me­ne dve­rí, pri­čom pri hod­no­te tých­to dve­rí vy­chá­dzal z pred­lo­že­nej na­do­bú­da­cej fak­tú­ry, kto­rá ne­bo­la re­le­van­tným spô­so­bom (iným dô­ka­zom) spo­chyb­ne­ná. Ok­res­ný súd te­da správ­ne vy­chá­dzal z dru­hé­ho hľa­dis­ka uve­de­né­ho v us­ta­no­ve­ní § 126 ods. 1 ve­ta dru­há Tr. zák., te­da pod­ľa nák­la­dov ne­vyh­nut­ných na ob­sta­ra­nie no­vej ve­ci.

Ok­res­ný súd te­da pri vý­ro­ku o náh­ra­de ško­dy pos­tu­po­val pl­ne v sú­la­de s us­ta­no­ve­ním § 287 ods. 1 Tr. por., pri­čom na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ne­bo­li vy­ko­na­né žiad­ne dô­ka­zy, kto­ré by spo­chyb­ňo­va­li zá­ver sú­du o tom, že us­tá­le­ná vý­ška ob­ža­lo­va­ným spô­so­be­nej ma­jet­ko­vej ško­dy je 905,87 euro.

K uve­de­né­mu je nut­né do­dať, že ob­ža­lo­va­ný v príp­rav­nom ko­na­ní, na hlav­nom po­jed­ná­va­ní a ani v od­vo­la­com ko­na­ní ne­navr­hol vy­ko­nať žiad­ne kon­krét­ne do­ka­zo­va­nie, kto­ré by sa tý­ka­lo up­lat­ňo­va­né­ho ná­ro­ku na náh­ra­du ško­dy a nep­red­lo­žil ani sám žiad­ne dô­ka­zy (nap­rík­lad od­bor­né vy­jad­re­nie, zna­lec­ký po­su­dok, ce­no­vú po­nu­ku a po­dob­ne), kto­ré by spo­chyb­ňo­va­li lis­tin­né dô­ka­zy, kto­ré bo­li oboz­ná­me­né na hlav­nom po­jed­ná­va­ní a kto­ré tvo­ri­li zá­klad z kto­ré­ho vy­chá­dzal ok­res­ný súd pri vý­ro­ku o náh­ra­de ško­dy. Len sub­jek­tív­ne pres­ved­če­nie ob­ža­lo­va­né­ho, že vý­ška priz­na­né­ho ná­ro­ku na náh­ra­du ško­dy je nes­práv­na, či nad­hod­no­te­ná ne­mô­že nah­rá­dzať do­ka­zo­va­nie, res­pek­tí­ve ne­mô­že byť dô­vo­dom, aby súd ig­no­ro­val dô­ka­zy, kto­ré na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­ko­na­né bo­li a auto­ma­tic­ky od­ká­zal poš­ko­de­né­ho s ce­lým je­ho ná­ro­kom na náh­ra­du ško­dy na ci­vil­ný pro­ces.

Od­vo­la­cí súd v tom­to sme­re pri­po­mí­na aj zá­klad­nú zá­sa­du tres­tné­ho ko­na­nia vy­jad­re­nú v us­ta­no­ve­ní § 2 ods. 19 Tr. por. v zmys­le kto­rej pri roz­ho­do­va­ní na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, či ve­rej­nom za­sad­nu­tí smie súd pri­hliad­nuť len na tie dô­ka­zy, kto­ré bo­li v tom­to ko­na­ní vy­ko­na­né. Ale­bo po­ve­da­né inak, súd nes­mie uro­biť žiad­ny vý­rok, kto­rý by ne­mal opo­ru v do­ka­zo­va­ní, kto­ré bo­lo pred ním vy­ko­na­né (po­kiaľ nej­de o vý­nim­ky ako nap­rík­lad schva­ľo­va­nie do­ho­dy o vi­ne a tres­te).

Po­kiaľ ob­ža­lo­va­ný v po­da­nom od­vo­la­ní na­mie­tal, že poš­ko­de­ný dve­re, kto­ré bo­li pred­me­tom úto­ku stá­le vy­uží­va, tak tá­to ar­gu­men­tá­cia je ab­so­lút­ne ire­le­van­tná. Us­ta­no­ve­nie § 126 ods. 1 Tr. zák. ne­ho­vo­rí nič o tom, že by poš­ko­de­ný ne­mo­hol vy­uží­vať vec, kto­rú mu pá­cha­teľ poš­ko­dil (zne­hod­no­til, či čias­toč­ne zne­fun­kčnil), res­pek­tí­ve, že by sa za poš­ko­de­nú vec ne­po­va­žo­va­la ta­ká vec, kto­rá sa dá aj na­priek poš­ko­de­niu na­ďa­lej vy­uží­vať aj keď v ob­me­dze­nom roz­sa­hu. Poš­ko­de­ný nes­trá­ca pro­ces­né pos­ta­ve­nie poš­ko­de­né­ho a ani ná­rok na náh­ra­du ško­dy iba z dô­vo­du, že aj na­ďa­lej vy­uží­va poš­ko­de­nú vec. V praxi je nap­rík­lad po­mer­ne bež­né, že pred­me­tom úto­ku je nap­rík­lad mo­to­ro­vé vo­zid­lo, kto­ré je vý­raz­ne poš­kra­ba­né kľú­čom zo stra­ny pá­cha­te­ľa, je te­da spô­so­be­ná ško­da na vo­zid­le, kto­rá si vy­ža­du­je op­ra­vu, av­šak poš­ko­de­ný na­ďa­lej mo­to­ro­vé vo­zid­lo pou­ží­va aj pred op­ra­vou. Nič to ne­me­ní na tom, že mu ma­jet­ko­vá ško­da bo­la spô­so­be­ná, ako aj na tom, že vec mu­sí byť pred­me­tom op­ra­vy, res­pek­tí­ve v iných prí­pa­doch, že mu­sí byť za­ob­sta­ra­ná iná rov­na­ko, či ob­dob­ná vec.

Vzhľa­dom na uve­de­né sku­toč­nos­ti kraj­ský súd roz­ho­dol tak, ako je uve­de­né vo vý­ro­ko­vej čas­ti toh­to roz­sud­ku. Po­kiaľ ide o vý­rok ok­res­né­ho sú­du o od­ká­za­ní poš­ko­de­né­ho so zvyš­kom ná­ro­ku na náh­ra­du ško­dy na ci­vil­ný pro­ces, tak ten­to vý­rok ne­bol na­pad­nu­tý od­vo­la­ním a pre­to ho kraj­ský súd ani nep­res­kú­ma­val.

To­to roz­hod­nu­tie bo­lo pri­ja­té se­ná­tom kraj­ské­ho sú­du po­me­rom hla­sov 3:0.

P o u č e n i e : Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu sťaž­nosť nie je prí­pus­tná.

 

Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve

dňa 15.de­cem­bra 2021

 

 

 

 

Diskusia