Podvod, omyl a kúpne zmluvy uzatvárané formou notárskej zápisnice

Naj­vyš­ší súd SR sa v niž­šie uve­de­nom roz­sud­ku sp. zn. 3T­do/77/2021 zo dňa 14.03.2022 za­obe­ral tres­tným či­nom pod­vo­du, kto­rý bol skut­ko­vo vy­sta­va­ný tak, že ob­ža­lo­va­ný mal uvá­dzať do omy­lu pra­cov­ní­kov ka­tas­trál­ne­ho úra­du vo vkla­do­vom ko­na­ní, kto­ré sa tý­ka­lo pre­vo­du neh­nu­teľ­nos­ti, pri­čom pra­cov­ní­kom ka­tas­trál­ne­ho úra­du ma­lo byť za­ta­je­né, že pre­dá­va­jú­ca v ča­se pod­pi­su zmlu­vy bo­la v ta­kom ne­priaz­ni­vom zdra­vot­nom sta­ve, že ne­do­ká­za­la vní­mať zmy­sel (pod­sta­tu) uzat­vá­ra­né­ho úko­nu.

Naj­vyš­ší súd v da­nom prí­pa­de skon­šta­to­val, že ak je kúp­na zmlu­va uzat­vo­re­ná for­mou no­tár­skej zá­pis­ni­ce, po­tom pra­cov­ní­ci ka­tas­trá­len­ho or­gá­nu ne­mô­žu byť uvá­dza­ní do omy­lu v zmys­le zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­vo­du pod­ľa § 221 ods. 1 Tr. zák., na­koľ­ko v ta­kých­to prí­pa­doch ne­ma­jú prá­vo­moc pres­kú­ma­vať zmlu­vu z to­ho hľa­dis­ka, či ob­sa­hu­je pod­stat­né ná­le­ži­tos­ti, či bol úkon uro­be­ný v pred­pí­sa­nej for­me, pre­ja­vy vô­le strán a po­dob­ne. Ta­kú­to kom­pe­ten­ciu má ka­tas­trál­ny úrad len v prí­pa­de, ak je zmlu­va o pre­vo­de neh­nu­teľ­nos­ti vy­ho­to­ve­ná v inej for­me ako je no­tár­ska zá­pis­ni­ca ale­bo auto­ri­zá­cia ad­vo­ká­tom. 

       Roz­su­dok Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 3T­do/77/2021 zo dňa 14.03.2022     

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky v se­ná­te zlo­že­nom z pred­sed­níč­ky se­ná­tu JUDr. Ja­ny Zem­ko­vej, PhD. a sud­cov JUDr. Ja­ny Kos­to­lan­skej a JUDr. Pet­ra Ka­ňu, na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí ko­na­nom 14. mar­ca 2022 v Bra­tis­la­ve, s nás­led­ným ve­rej­ným vy­hlá­se­ním roz­sud­ku, v tres­tnej ve­ci ob­vi­ne­ných J L a Z L pre zlo­čin pod­vo­du pod­ľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a), písm. c) Tres­tné­ho zá­ko­na for­mou spolu­pá­cha­teľ­stva pod­ľa § 20 Tres­tné­ho zá­ko­na, o do­vo­la­ní ob­vi­ne­né­ho J L po­da­nom pros­tred­níc­tvom ob­haj­ky­ne JUDr. T Č, LL.M., ad­vo­kát­ky v Bra­tis­la­ve, pro­ti roz­sud­ku Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve sp. zn. 2To/l 10/2017 zo 7. de­cem­bra 2017, tak­to

roz­ho­dol:

Pod­ľa § 386 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku, z dô­vo­du uve­de­né­ho v § 371 ods. 1 písm. i) Tres­tné­ho po­riad­ku, bol roz­sud­kom Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve, sp. zn. 2To/l 10/2017 zo 7. de­cem­bra 2017,

po­ru­še­ný zá­kon

v us­ta­no­ve­ní § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a), písm. c) Tres­tné­ho zá­ko­na, § 321 ods. 1 písm. d), ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku a § 319 Tres­tné­ho po­riad­ku v nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho J L.

Pod­ľa § 386 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku sa roz­su­dok Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve, sp. zn. 2To/l 10/2017 zo 7. de­cem­bra 2017 zru­šu­je v ce­lom roz­sa­hu.

Zru­šu­jú sa aj ďal­šie roz­hod­nu­tia na zru­še­né roz­hod­nu­tie ob­sa­ho­vo nad­vä­zu­jú­ce, ak vzhľa­dom na zme­nu, ku kto­rej doš­lo zru­še­ním, stra­ti­li pod­klad.

Pod­ľa § 388 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku Kraj­ské­mu sú­du v Bra­tis­la­ve sa pri­ka­zu­je, aby vec v pot­reb­nom roz­sa­hu zno­vu pre­ro­ko­val a roz­ho­dol.

Od­ôvod­ne­nie

Roz­sud­kom Ok­res­né­ho sú­du Pe­zi­nok (ďa­lej len „súd pr­vé­ho stup­ňa ), sp. zn. 1T/36/2015 z 27. mar­ca 2017, bo­li ob­vi­ne­ní J L a Z L  uz­na­ní za vin­ných zo spá­chania zlo­či­nu pod­vo­du pod­ľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a), písm. c) Tres­tné­ho zá­ko­na for­mou spolu­pá­cha­teľ­stva pod­ľa § 20 Tres­tné­ho zá­ko­na, a to na skut­ko­vom zá­kla­de, že:

v pres­ne ne­zis­te­nom ča­se dňa 27.04.2012 uvied­li do omy­lu pra­cov­ní­kov Ka­tas­trál­ne­ho úra­du Bra­tis­la­va, Sprá­vy ka­tas­tra pre hlav­né mes­to Bra­tis­la­va, so síd­lom Ru­žo­vá do­li­na č. 27, Bra­tis­la­va, pred­lo­že­ním návr­hu na zrý­chle­ný vklad vlas­tníc­ke­ho prá­va k neh­nu­teľ­nos­tiam do ka­tas­tra neh­nu­teľ­nos­tí, na zá­kla­de kto­ré­ho bo­lo dňa 07.05.2012 vy­da­né roz­hod­nu­tie V-... o po­vo­le­ní vkla­du vlas­tníc­ke­ho prá­va do ka­tas­tra neh­nu­teľ­nos­tí k neh­nu­teľ­nos­tiam, kto­ré zís­ka­li dňa 24.04.2012 od pre­dá­va­jú­cej Š C, rod. na­ro­de­nej ...., zom­re­lej ..., uzat­vo­re­ním kúp­nej zmlu­vy for­mou no­tár­skej zá­pis­ni­ce v ob­ci D na cha­te K, č.,,, spí­sa­nej no­tá­rom JUDr. O Ď pod č. N ... NZ ...., NCRIs ...., pred­me­tom kto­rej bol pre­daj neh­nu­teľ­nos­tí na­chá­dza­jú­cich sa v ka­tas­trál­nom úze­mí D, obec Bra­tis­la­va – mes­tská časť D, ok­res Bra­tis­la­va IV, za­pí­sa­né na lis­te vlas­tníc­tva č. ..., a to: PAR­CE­LY re­gis­tra „C“ evi­do­va­né na ka­tas­trál­nej ma­pe - par­cel­né čís­lo ... - za­sta­va­né plo­chy a nád­vo­ria - ro­din­ný dom sú­pis­né čís­lo ... a po­ze­mok o vý­me­re 112 m2 v hod­no­te 45.619,27 €  a par­cel­né čís­lo .... - zá­hra­dy o vý­me­re 1280 m2 v hod­no­te 27.916,80 €, PAR­CE­LY re­gis­tra „E“ evi­do­va­né na ma­pe ur­če­né­ho ope­rá­tu - par­cel­né čís­lo ... - zá­hra­dy o vý­me­re 25 m2 v hod­no­te 231,37 €, par­cel­né čís­lo ... - les­né po­zem­ky vo vý­me­re 6536 m2 v hod­no­te 495,91 €, par­cel­né čís­lo .... - les­né po­zem­ky o vý­me­re 4279 m2 v hod­no­te 633,17 € a par­cel­né čís­lo .... - les­né po­zem­ky o vý­me­re 241 m2 v hod­no­te 35,66 €, pri­čom pri uzat­vá­ra­ní kúp­nej zmlu­vy for­mou no­tár­skej zá­pis­ni­ce vy­uži­li ne­priaz­ni­vý zdra­vot­ný stav pre­dá­va­jú­cej S C, kto­rá dňa ... už ne­bo­la spô­so­bi­lá pre svo­ju or­ga­nic­kú du­šev­nú po­ru­chu spo­je­nú s po­ru­chou orien­tá­cie, zú­že­ným vní­ma­ním oko­lia a nes­chop­nos­ťou sús­tre­diť po­zor­nosť na dlh­šiu do­bu, kto­rú vy­vo­la­lo ciev­ne ocho­re­nie jej moz­gu s nás­led­nou ťaž­kou kor­ti­ko­sub­kor­ti­kál­nou at­rof­lou po­ten­co­va­nou cel­ko­vou sta­rec­kou schát­ra­los­ťou a dl­ho­do­bou de­hyd­ra­tá­ciou, po­cho­piť ob­sah a pod­sta­tu kúp­nej zmlu­vy a ná­le­ží­te po­ro­zu­mieť vý­zna­mu a zmys­lu, ako aj dôs­led­kom toh­to práv­ne­ho úko­nu, a za­ta­ji­li ten­to jej stav pred no­tá­rom a prí­tom­ný­mi sved­ka­mi, čím svo­jím proti­práv­nym ko­na­ním nás­led­ne poš­ko­di­li de­di­čov S C,  nar. .... zom­re­lej ...., na ich de­dič­ských prá­vach a spô­so­bi­li im ško­du, a to poš­ko­de­nej M Š, nar...., vo vý­ške 11.031,20 €, poš­ko­de­nej E J, rod. L, vo vý­ške 11.031,20 €, V L, nar. ..., vo vý­ške 11.031,20 €, A L, nar. .... vo vý­ške 3.677,- €, A K, rod. L, nar...., vo vý­ške 3.677,- €, K R, rod. L, nar....., vo vý­ške 3.677,- €, JUDr. D V, vo vý­ške 15.403,77 € aMgr. K S, vo vý­ške 15.403,77 €, v cel­ko­vej vý­ške 74.932,14 €.

Za uve­de­ný sku­tok ob­vi­ne­né­mu J L súd pr­vé­ho stup­ňa pod­ľa § 221 ods. 3 Tres­tné­ho zá­ko­na, s pou­ži­tím § 36 písm. j), § 38 ods. 2, ods. 3 Tres­tné­ho zá­ko­na, ne­zis­tiac žiad­nu pri­ťa­žu­jú­cu okol­nosť, ulo­žil trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 3 (tri) ro­ky.

Pod­ľa § 49 ods. 1 písm. a) Tres­tné­ho zá­ko­na a § 50 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na bol ob­vi­ne­né­mu J. L vý­kon tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy pod­mie­neč­ne od­lo­že­ný s ulo­že­ním

pro­bač­né­ho doh­ľa­du nad je­ho sprá­va­ním a pod­ľa § 50 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na mu bo­la ur­če­ná skú­šob­ná do­ba v tr­va­ní 5 (päť) ro­kov.

Ob­vi­ne­nej Z L bol pod­ľa § 221 ods. 3 Tres­tné­ho zá­ko­na s pou­ži­tím § 36 písm. j), písm. 1), písm. n), a § 38 ods. 2, ods. 3 Tres­tné­ho zá­ko­na, § 39 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na ulo­že­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy v tr­va­ní 2 (dva) ro­ky.

Pod­ľa § 49 ods. 1 písm. a) Tres­tné­ho zá­ko­na a § 50 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na bol ob­vi­ne­nej Zu­za­ne Li­sej vý­kon tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy pod­mie­neč­ne od­lo­že­ný s ur­če­ním skú­šob­nej do­by v tr­va­ní 3 (tri) ro­ky.

Pod­ľa § 288 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku súd pr­vé­ho stup­ňa poš­ko­de­ných:.............od­ká­zal s ná­ro­kom na náh­ra­du ško­dy na ci­vil­ný pro­ces.

Pro­ti roz­sud­ku sú­du pr­vé­ho stup­ňa, sp. zn. 1T/36/2015 z 27. mar­ca 2017, po­da­li pro­ku­rá­tor­ka i ob­vi­ne­ný J L pros­tred­níc­tvom svo­jich ob­haj­cov od­vo­la­nie.

Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve roz­sud­kom, sp. zn. 2To/110/2017 zo 7. de­cem­bra 2017 roz­ho­dol:

I. Pod­ľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku zru­šil roz­su­dok sú­du pr­vé­ho stup­ňa vo vý­ro­ku o tres­te a spô­so­be je­ho vý­ko­nu. Ob­vi­ne­né­mu J L ulo­žil od­vo­la­cí súd pod­ľa § 221 ods. 3 Tres­tné­ho zá­ko­na, s pou­ži­tím § 38 ods. 3 a § 36 písm. j) Tres­tné­ho zá­ko­na trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 3 (tri) ro­ky. Pod­ľa § 51 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na ob­vi­ne­né­mu J L vý­kon ulo­že­né­ho tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy pod­mie­neč­ne od­lo­žil spro­bač­ným doh­ľa­dom a pod­ľa § 51 ods. 4 Tres­tné­ho zá­ko­na mu ur­čil skú­šob­nú do­bu pod­mie­neč­né­ho od­sú­de­nia v tr­va­ní 5 (päť) ro­kov. Pod­ľa § 51 ods. 4 písm. c) Tres­tné­ho zá­ko­na ob­vi­ne­né­mu ulo­žil po­vin­nosť, aby v skú­šob­nej do­be pod­mie­neč­né­ho od­sú­de­nia nah­ra­dil spô­so­be­nú ško­du. Vo zvyš­nej čas­ti os­tal roz­su­dok ne­dot­knu­tý.

II. Pod­ľa § 319 Tres­tné­ho po­riad­ku od­vo­la­nie ob­vi­ne­né­ho J L za­mie­tol.

Pro­ti vy­ššie ozna­če­né­mu roz­sud­ku od­vo­la­cie­ho sú­du zo 7. de­cem­bra 2017, v spo­je­ní s roz­sud­kom pr­vos­tup­ňo­vé­ho sú­du z 27. mar­ca 2017 po­dal ob­vi­ne­ný J L (ďa­lej len „ ob­vi­ne­ný“') do­vo­la­nie, pros­tred­níc­tvom ob­haj­ky­ne z dô­vo­dov uve­de­ných v us­ta­no­ve­ní §371 ods. 1 písm. c) a písm. i) Tres­tné­ho po­riad­ku, keď­že bo­lo zá­sad­ným spô­so­bom po­ru­še­né prá­vo na ob­ha­jo­bu a roz­hod­nu­tie je za­lo­že­né na nes­práv­nom práv­nom po­sú­de­ní zis­te­né­ho skut­ku ale­bo na nes­práv­nom pou­ži­tí iné­ho hmot­nop­ráv­ne­ho us­ta­no­ve­nia.

Ob­vi­ne­ný k do­vo­la­cie­mu dô­vo­du pod­ľa §371 ods. 1 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku uvie­dol, že prá­vo na ob­ha­jo­bu sa vzťa­hu­je na ce­lé tres­tné ko­na­nie a ob­sa­hu­je prá­vo osob­nej ob­ha­jo­by, prá­vo ob­vi­ne­né­ho po­ža­do­vať od všet­kých or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, aby bo­li vy­jas­ne­né i všet­ky okol­nos­ti sved­čia­ce v je­ho pros­pech a prá­vo ob­vi­ne­né­ho zvo­liť si ob­haj­cu, kto­rý má prá­vo byť pri vy­šet­ro­va­cích úko­noch.

Ob­vi­ne­ný na­mie­tal aj sa­mot­né pod­kla­dy, kto­ré zna­lec pou­žil k vy­pra­co­va­niu zna­lec­ké­ho po­sud­ku, ako aj zá­ve­ry zna­lec­ké­ho po­sud­ku. Pri exis­ten­cii po­chyb­nos­tí oh­ľa­dom správ­nos­ti zna­lec­ké­ho po­sud­ku nás­led­ne súd od­mie­tol vy­ko­nať dô­kaz navr­ho­va­ný ob­vi­ne­ným a to Kli­nic­ko-psy­cho­lo­gic­kú ana­lý­zu k otáz­kam psy­chic­ké­ho sta­vu S C z ob­las­ti psy­cho­ló­gie, ošet­ro­va­teľ­stva a pa­lia­tív­nej sta­ros­tli­vos­ti zo 7. feb­ruára 2017. Uve­de­né po­va­žo­val ob­vi­ne­ný za zá­sad­né po­ru­še­nie pá­va na ob­ha­jo­bu.

Súd pr­vé­ho stup­ňa sa pod­ľa ob­vi­ne­né­ho ne­vys­po­ria­dal so všet­ký­mi pod­stat­ný­mi sku­toč­nos­ťa­mi pre roz­hod­nu­tie, a ten­to ne­dos­ta­tok neodstrá­nil ani od­vo­la­cí súd, čím bo­lo po­ru­še­né prá­vo na spra­vod­li­vý pro­ces. Súd pr­vé­ho stup­ňa i od­vo­la­cí súd ne­pos­tu­po­va­li v sú­la­de s § 2 ods. 12 Tres­tné­ho po­riad­ku, keď pri­hliad­li len na dô­ka­zy v nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho a ne­vy­ko­na­li ním navr­ho­va­né do­ka­zo­va­nie. Po­ru­še­nie prá­va na ob­ha­jo­bu je zá­važ­nou, resp. pod­stat­nou chy­bou ko­na­nia. Ob­vi­ne­ný bol to­ho ná­zo­ru, že mu ne­bo­la da­ná mož­nosť na kon­tra­dik­tór­nosť ko­na­nia resp. je­ho ak­tív­nu ob­ha­jo­bu.

Ob­vi­ne­ný na­mie­tal aj nes­práv­ne práv­ne po­sú­de­nie zis­te­né­ho skut­ku v zmys­le do­vo­la­cie­ho dô­vo­du pod­ľa §371 ods. 1 písm. i) Tres­tné­ho po­riad­ku. Mal za to že sku­tok, tak ako bol na­for­mu­lo­va­ný, ne­vy­ka­zu­je zna­ky tres­tné­ho či­nu z dô­vo­du ne­napl­ne­nia už len je­ho ob­jek­tív­nej strán­ky. Z vý­po­ve­de ob­vi­ne­nej Z L vy­plý­va, že Š C chce­la neh­nu­teľ­nosť ob­vi­ne­nej da­ro­vať a to v ča­se, keď jej zdra­vot­ný stav bol eš­te v po­riad­ku čo do spô­so­bi­los­ti na práv­ne úko­ny. Ne­bo­lo ni­ja­ko preu­ká­za­né, že by sa eš­te v ča­se jej spô­so­bi­los­ti na práv­ne úko­ny tá­to vô­ľa ne­ja­ko zme­ni­la. Z toh­to dô­vo­du pre­to pod­ľa ob­vi­ne­né­ho ab­sen­tu­je na stra­ne ob­vi­ne­ných úmy­sel k spô­so­be­niu ško­dy. Keď­že ob­vi­ne­ný ne­mo­hol byť o nes­pô­so­bi­los­ti Š C jed­noz­nač­ne pres­ved­če­ný, je pria­my úmy­sel úpl­ne vy­lú­če­ný. Sku­tok, tak ako ho de­fi­nu­je ob­ža­lo­ba, je pot­reb­né hod­no­tiť ako ob­čian­skop­ráv­ny vzťah me­dzi ob­vi­ne­ný­mi a S C, resp. jej de­dič­mi. Ob­vi­ne­ný svo­jím ko­na­ním ne­napl­nil všet­ky zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­vo­du. Ob­vi­ne­ný ne­ko­nal tak, aby ním spá­cha­ný sku­tok mo­hol byť po­sú­de­ný ako trest­ný čin. Nes­práv­ne práv­ne po­sú­de­nie vi­del ob­vi­ne­ný aj v tom, že od­vo­la­cí súd aj na­priek sku­toč­nos­ti, že trest­ný čin bol spá­cha­ný for­mou spolu­pá­cha­teľ­stva, ulo­žil iba je­mu, aby v skú­šob­nej do­be pod­mie­neč­né­ho od­sú­de­nia nah­ra­dil spô­so­be­nú ško­du. Ob­vi­ne­ný sa dom­nie­val, že pred­met­ná po­vin­nosť ma­la byť ulo­že­ná so­li­dár­ne je­mu i ob­vi­ne­nej Z L.

Vzhľa­dom na vy­ššie uve­de­né ob­vi­ne­ný žia­dal, aby Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky ako súd do­vo­la­cí vy­slo­vil po­ru­še­nie zá­ko­na v us­ta­no­ve­niach § 2 ods. 9, § 2 ods. 10, ods. 12 Tres­tné­ho po­riad­ku a aby zru­šil na­pad­nu­té roz­hod­nu­tia vo všet­kých vý­ro­koch a pri­ká­zal Ok­res­né­mu sú­du Pe­zi­nok, aby vec v pot­reb­nom roz­sa­hu zno­va pre­ro­ko­val a roz­ho­dol.

V sú­la­de s us­ta­no­ve­ním § 376 Tres­tné­ho po­riad­ku súd pr­vé­ho stup­ňa do­ru­čil do­vo­la­nie ob­vi­ne­né­ho na vy­jad­re­nie Ok­res­nej pro­ku­ra­tú­re Pe­zi­nok.

Pro­ku­rá­tor­ka Ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry Pe­zi­nok (ďa­lej len ,pro­ku­rá­tor­ka“) vo vy­jad­re­ní z 30. ap­rí­la 2021 k ná­miet­ke oh­ľa­dom pod­kla­dov, z kto­rých vy­chá­dzal zna­lec­ký po­su­dok uvied­la, že zna­lec mal k dis­po­zí­cii spi­so­vý ma­te­riál, vrá­ta­ne sve­dec­kých vý­po­ve­dí pra­cov­ní­čok Agen­tú­ry do­má­cej sta­ros­tli­vos­ti, kto­ré bo­li so Š C (ďa­lej aj „ne­bo­há“) v pra­vi­del­nom kon­tak­te. Rov­na­ko bo­li sú­čas­ťou spi­su aj le­kár­ske sprá­vy a sprá­vy z agen­tú­ry, za­bez­pe­ču­jú­cej do­má­cu sta­ros­tli­vosť. Pro­ku­rá­tor­ka nás­led­ne pod­rob­ne po­pí­sa­la prie­beh zna­lec­ké­ho do­ka­zo­va­nia, tak ako ho súd pr­vé­ho stup­ňa vy­ko­nal a vy­hod­no­ti­la, že súdpr­vé­ho stup­ňa sa riad­ne za­obe­ral dô­kaz­ným návr­hom ob­vi­ne­né­ho J L prib­rať do ko­na­nia zna­lec­ký ús­tav. Ten­to návrh bol pod­ľa jej ná­zo­ru ne­reali­zo­va­teľ­ný a ne­lo­gic­ký. Sa­mot­ný po­su­dok za­bez­pe­če­ný or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní bol po­sud­kom zna­lec­ké­ho ús­ta­vu — Psy­chia­tric­kej ne­moc­ni­ce Phi­lip­pa Pi­ne­la v Pe­zin­ku (ďa­lej aj ako „PNPP“). Dru­hý po­su­dok, pred­lo­že­ný ob­vi­ne­ným J L, bol po­sud­kom z od­bo­ru psy­cho­ló­gie, za­tiaľ čo po­su­dok PNPP bol po­sud­kom z od­bo­ru zdra­vot­níc­tva, od­vet­via psy­chia­trie. Zna­lec­ké po­sud­ky psy­cho­ló­gov sa tý­ka­jú vy­hod­no­te­nia osob­nos­ti, po­va­ho­vých vlas­tnos­tí, vzťa­ho­vých otá­zok, in­te­li­gen­cie, či tem­pe­ra­men­tu osôb, za­tiaľ čo po­sud­ky z od­vet­via psy­chia­trie, kto­rých pos­ky­to­va­nie pri­ná­le­ží vý­luč­ne oso­bám s me­di­cín­skym vzde­la­ním a špe­cia­li­zá­ciou v ob­las­ti psy­chia­trie, sa za­obe­ra­jú o. i. skú­ma­ním du­šev­né­ho sta­vu osôb.

V da­nom prí­pa­de te­da bol je­di­ným re­le­van­tným dô­ka­zom o psy­chic­kom sta­ve ne­bo­hej v ča­se uzat­vo­re­nia zmlu­vy, vrá­ta­ne jej ro­zu­mo­vých a vô­ľo­vých schop­nos­tí, prá­ve zna­lec­ký po­su­dok z od­bo­ru zdra­vot­níc­tva, od­vet­via psy­chia­trie. S pou­ka­zom na uve­de­né pro­ku­rá­tor­ka vy­hod­no­ti­la, že súd ani ne­mo­hol vy­ho­vieť návr­hu ob­ža­lo­va­né­ho na vy­ho­to­ve­nie aké­ho­si kon­trol­né­ho po­sud­ku ús­ta­vu, na­koľ­ko vo ve­ci ne­bo­li vy­ko­na­né dva kon­ku­ru­jú­ce si po­sud­ky z jed­né­ho od­bo­ru.

K ná­miet­ke oh­ľa­dom nes­práv­ne for­mu­lo­va­né­ho skut­ku pro­ku­rá­tor­ka uvied­la, že zo skut­ko­vej ve­ty, ale pre­dov­šet­kým z vý­sled­kov do­ka­zo­va­nia je úpl­ne jas­né, akým ko­na­ním bo­la napl­ne­ná ob­jek­tív­na strán­ka tres­tné­ho či­nu. Je zrej­mé, že ob­ža­lo­va­ní tým, že po­da­li návrh na vklad do ka­tas­tra, kto­ré­ho príl­ohou bo­la no­tár­ska zá­pis­ni­ca ob­sa­hu­jú­ca kúp­nu zmlu­vu, uvied­li pra­cov­ní­kov ka­tas­tra do omy­lu v otáz­ke spl­ne­nia zá­kon­ných pod­mie­nok na po­vo­le­nie vkla­du do ka­tas­tra. Jed­nou zo zá­klad­ných pod­mie­nok plat­nos­ti akej­koľ­vek zmlu­vy je ve­do­mosť oboch strán o ob­sa­hu a dôs­led­koch zmlu­vy a ich vô­ľa ta­kú­to zmlu­vu uzat­vo­riť. V da­nom prí­pa­de bo­lo preu­ká­za­né, že u pre­dá­va­jú­cej Š C ab­sen­to­va­li v dôs­led­ku du­šev­nej po­ru­chy prá­ve ro­zu­mo­vé schop­nos­ti, kto­ré by jej umož­ni­li zo­rien­to­vať sa v ob­sa­hu práv­ne­ho úko­nu a v je­ho nás­led­koch, po­cho­piť pod­sta­tu a ob­sah kúp­nej zmlu­vy a dôs­led­ky ta­ké­ho­to práv­ne­ho úko­nu. Prá­ve uta­je­ním tej­to sku­toč­nos­ti a pred­stie­ra­ním, že pre­dá­va­jú­ca je v du­šev­nom sta­ve umož­ňu­jú­com jej práv­ny úkon, do­siah­li ob­vi­ne­ní jed­nak spí­sa­nie no­tár­skej zá­pis­ni­ce a nás­led­ne jej pred­lo­že­nie na ka­tas­trál­ny úrad, kto­rý ne­mal in­for­má­cie o sku­toč­nom sta­ve pre­dá­va­jú­cej.

K ná­miet­ke ob­vi­ne­né­ho o je­ho ne­ve­do­mos­ti o sku­toč­nom sta­ve p. Š C pro­ku­rá­tor­ka uvied­la, že stav pa­cien­tky bol v ča­se pod­pi­su zmlu­vy cel­kom zjav­ný kaž­dé­mu, kto s ňou bol v kon­tak­te pra­vi­del­ne. Je prav­dou, že no­tár ani sved­ko­via ne­zis­ti­li jej du­šev­nú po­ru­chu, znal­ky­ňa však uvied­la, že v prí­pa­de jed­no­ra­zo­vé­ho krát­ko­do­bé­ho kon­tak­tu ne­mu­se­li sved­ko­via pos­treh­núť jej ocho­re­nie. Nao­pak oso­by, kto­ré s pa­cien­tkou bo­li v pra­vi­del­nom kon­tak­te, obzvlášť oso­by kto­ré sa o ňu sta­ra­li, cel­kom jed­noz­nač­ne ve­de­li o jej zhor­šu­jú­com sa zdra­vot­nom sta­ve, čo vy­plý­va aj z vý­po­ve­de ob­ža­lo­va­nej Z L na hlav­nom po­jed­ná­va­ní. V pod­sta­te to priz­nal aj sa­mot­ný ob­vi­ne­ný v do­vo­la­ní, keď pou­ká­zal na fakt, že ne­bo­há chce­la neh­nu­teľ­nos­ti eš­te v sta­ve „prí­čet­nos­ti” da­ro­vať je­ho vte­daj­šej man­žel­ke. Ob­vi­ne­ný te­da aj v do­vo­la­ní priz­nal, že si bol ve­do­mý zhor­šu­jú­ce­ho sa du­še­né­ho sta­vu, vy­chá­dzal však z to­ho, že ak ma­la ma­ji­teľ­ka neh­nu­teľ­nos­tí ne­ja­ký zá­mer, je v po­riad­ku, ak ten­to zá­mer reali­zu­je za ňu on. Pro­ku­rá­tor­ka však pou­ká­za­la na to, že údaj­ný zá­mer pre­viesť ma­je­tok na Z L vy­plý­va len z vý­po­ve­dí ob­ža­lo­va­ných. Aj pri ak­cep­to­va­ní prav­di­vos­ti toh­to tvr­de­nia je pot­reb­né pri­po­me­núť, že ne­bo­há Š C nep­ris­tú­pi­la k reali­zá­cii toh­to úko­nu ani for­mou da­ro­va­cej, ani for­mou kúp­nej zmlu­vy, do­kon­ca ani for­mou zá­ve­tu, kto­rým by od­ká­za­la ma­je­tok svo­jej ne­te­ri po smr­ti. Po­kiaľ zos­tal zá­mer oh­ľa­dom ma­jet­ku len vo for­me ver­bál­ne­ho pre­ja­vu­je zrej­mé, že ma­ji­teľ­ka buď ne­bo­la úpl­ne pres­ved­če­ná o tom­to svo­jom roz­hod­nu­tí, ale­bo je­ho reali­zá­ciu od­kla­da­la na nes­kôr. Pod­ľa ná­zo­ru pro­ku­rá­tor­ky ne­mož­no ak­cep­to­vať teóriu ob­vi­ne­né­ho, že ver­bál­ne pred­ne­se­ný zá­mer da­ro­vať ma­je­tok op­ráv­ňu­je bu­dú­ce­ho ob­da­ro­va­né­ho na spá­chanie pod­vo­du za úče­lom zís­ka­nia toh­to ma­jet­ku.

S pou­ka­zom na vy­ššie uve­de­né pro­ku­rá­tor­ka ozna­či­la ar­gu­men­ty ob­haj­cu v do­vo­la­ní za ne­dô­vod­né a navrh­la, aby Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky do­vo­la­nie od­mie­tol pod­ľa § 382 ods. 1 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku, pre­to­že nie sú spl­ne­né dô­vo­dy do­vo­la­nia pod­ľa §371 Tres­tné­ho po­riad­ku.

Pred­met­né vy­jad­re­nie pro­ku­rá­tor­ky k do­vo­la­niu ob­vi­ne­né­ho do­ru­čil súd pr­vé­ho stup­ňa ob­vi­ne­né­mu J L a je­ho ob­haj­co­vi, ob­vi­ne­nej Z L i poš­ko­de­ným.

K po­da­né­mu do­vo­la­niu sa vy­jad­ri­li i poš­ko­de­ní, pros­tred­níc­tvom svo­jej zá­stup­ky­ne JUDr. D V, v po­da­ní z 3. má­ja 2021. Poš­ko­de­ní uvied­li, že prá­vo ob­vi­ne­né­ho na ob­ha­jo­bu poš­ko­de­né ne­bo­lo, keď­že mal naj­me­nej dvoch ob­haj­cov sú­čas­ne. Ob­vi­ne­ný ro­bil v ko­na­ní prie­ťa­hy, nep­red­kla­dal žiad­ne dô­ka­zy a nee­fek­tív­ne zvy­šo­val nák­la­dy ko­na­nia. Na jed­not­li­vých po­jed­ná­va­niach na Ok­res­nom sú­de Pe­zi­nok bo­lo vy­ko­ná­va­né roz­siah­le do­ka­zo­va­nie nie­len pí­som­ný­mi dô­kaz­mi a vý­po­ve­ďa­mi sved­kov a poš­ko­de­ných, ale aj ob­vi­ne­né­ho, kto­rý navr­hol vý­sluch le­ká­ra Z L, a no­vý le­kár­sky ale­bo psy­cho­lo­gic­ký po­su­dok bol po­ža­do­va­ný až pred ukon­če­ním do­ka­zo­va­nia. Po­kiaľ ide o hod­no­te­nie zdra­vot­né­ho sta­vu Š C, v do­vo­la­ní sa úmy­sel­ne ob­chá­dza­jú naj­me­nej šty­ri le­kár­ske sprá­vy, kto­ré sú za­lo­že­né vo vy­šet­ro­va­com spi­se. K uzav­re­tiu kúp­nej zmlu­vy poš­ko­de­ní uvied­li, že ne­moh­la byť uzat­vo­re­ná le­gál­nym spô­so­bom. Ok­res­ný súd Bra­tis­la­va IV do dneš­né­ho dňa o nep­lat­nos­ti práv­ne­ho úko­nu ne­roz­ho­dol. Tvr­de­nia o tom, že Š C ma­la vô­ľu pred­met­né neh­nu­teľ­nos­ti da­ro­vať ob­vi­ne­nej Z L eš­te v ča­se, keď bo­la spô­so­bi­lá na práv­ne úko­ny, ozna­či­li poš­ko­de­ní za špe­ku­lá­cie a uvied­li, že ne­ma­jú reál­ny zá­klad v roz­sia­hlom do­ka­zo­va­ní pred or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní a sú­dom. Ob­vi­ne­ný J L pok­ra­čo­val v pá­cha­ní tres­tnej čin­nos­ti aj po pod­pí­sa­ní ne­zá­kon­nej no­tár­skej zá­pis­ni­ce krá­de­žou hnu­teľ­né­ho ma­jet­ku a fal­šo­va­ním a ob­vi­ne­ná Z L od­cu­dzi­la z úč­tu Š C pe­nia­ze aj po jej smr­ti. Ob­vi­ne­ný J L by mal pod­ľa poš­ko­de­ných uh­ra­diť úmy­sel­ne spô­so­be­nú ško­du na neh­nu­teľ­nom i hnu­teľ­nom ma­jet­ku, kto­rý od­cu­dzil eš­te za ži­vo­ta Š C. Na zá­kla­de uve­de­ných sku­toč­nos­tí navrh­li poš­ko­de­ní, aby Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky do­vo­la­nie ako bez­dô­vod­né a neo­pod­stat­ne­né za­mie­tol v pl­nom roz­sa­hu.

Nás­led­ne 17. sep­tem­bra 2021 súd pr­vé­ho stup­ňa pred­lo­žil vec do­vo­la­cie­mu sú­du.

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky ako súd do­vo­la­cí (§ 377 Tres­tné­ho po­riad­ku) pred vy­da­ním roz­hod­nu­tia o po­da­nom do­vo­la­ní skú­mal spl­ne­nie pro­ces­ných pod­mie­nok pre po­da­nie do­vo­la­nia a zis­til, že do­vo­la­nie bo­lo po­da­né pro­ti prí­pus­tné­mu roz­hod­nu­tiu [§ 368 ods. 2 písm. h) Tres­tné­ho po­riad­ku], op­ráv­ne­nou oso­bou [§ 369 ods. 2 písm. b) Tres­tné­ho po­riad­ku], v zá­ko­nom sta­no­ve­nej le­ho­te (§ 370 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku), na prís­luš­nom sú­de (§ 370 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku) a že do­vo­la­nie spĺňa ob­li­ga­tór­ne ob­sa­ho­vé ná­le­ži­tos­ti (§ 374 ods. 1, ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku).

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky kon­šta­tu­je, že v zmys­le § 385 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku je ako do­vo­la­cí súd via­za­ný do­vo­la­cí­mi dô­vod­mi, kto­ré sú v do­vo­la­ní uve­de­né, pri­čom tá­to via­za­nosť sa tý­ka vy­me­dzenia chýb vy­tý­ka­ných na­pad­nu­té­mu roz­hod­nu­tiu a ko­na­niu, kto­ré mu pred­chá­dza­lo (§ 374 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku) a nie práv­nych dô­vo­dov do­vo­la­nia v ňom uve­de­ných v sú­la­de s § 374 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku z hľa­dis­ka ich hod­no­te­nia pod­ľa § 371 Tres­tné­ho po­riad­ku (R 120/2012 -1.).

Naj­vyš­ší súd z ob­sa­hu po­da­né­ho do­vo­la­nia zis­til, že do­vo­la­teľ po­dal do­vo­la­nie z dô­vo­dov pod­ľa §371 ods. 1 písm. c) a písm. i) Tres­tné­ho po­riad­ku.

Naj­vyš­ší súd sa za­obe­ral v pr­vom ra­de do­vo­la­cím dô­vo­dom pod­ľa § 371 ods. 1 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku. Do­vo­la­cí súd dá­va do po­zor­nos­ti ob­vi­ne­né­mu, že us­ta­no­ve­nie § 371 ods. 1 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku pred­pok­la­dá po­ru­še­nie prá­va na ob­ha­jo­bu zá­sad­ným spô­so­bom, t. j. ta­ké po­ru­še­nie, kto­ré by bo­lo dô­vo­dom na kon­šta­tá­ciu po­ru­še­nia prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces pod­ľa čl. 6 ods. 1 Európ­ske­ho do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv. Ta­ké­to po­ru­še­nie by zá­ro­veň mu­se­lo mať pod­stat­ný vplyv na vý­sle­dok ko­na­nia, te­da na roz­hod­nu­tie vo ve­ci sa­mej.

Ob­vi­ne­ný v rám­ci po­ru­še­nia prá­va na ob­ha­jo­bu na­mie­tal pod­kla­dy (ich práv­ne po­sú­de­nie a z to­ho ply­nú­ce zá­ve­ry) k vy­pra­co­va­niu zna­lec­ké­ho po­sud­ku ako aj sku­toč­nosť, že súd pr­vé­ho stup­ňa od­mie­tol vy­ko­nať ním navr­hnu­té dô­ka­zy. Uve­de­né ná­miet­ky ob­vi­ne­né­ho mož­no jed­noz­nač­ne po­va­žo­vať za na­mie­ta­nie zis­te­né­ho skut­ko­vé­ho sta­vu.

V tej­to sú­vis­los­ti do­vo­la­cí súd pou­ka­zu­je na § 371 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku, pod­ľa kto­ré­ho mi­nis­ter spra­vod­li­vos­ti po­dá do­vo­la­nie aj pro­ti prá­vop­lat­né­mu roz­hod­nu­tiu vy­chá­dza­jú­ce­ho zo skut­ko­vé­ho sta­vu, kto­rý hol na zá­kla­de vy­ko­na­ných dô­ka­zov v pod­stat­ných okol­nos­tiach nes­práv­ne zis­te­ný, ale­bo ak bo­li pri zis­ťo­va­ní skut­ko­vé­ho sta­vu zá­važ­ným spô­so­bom po­ru­še­né us­ta­no­ve­nia, kto­rý­mi sa má za­bez­pe­čiť ob­jas­ne­nie ve­ci. Z ci­to­va­né­ho us­ta­no­ve­nia vy­plý­va, že na­mie­tať skut­ko­vý stav v do­vo­la­ní mô­že len mi­nis­ter spra­vod­li­vos­ti. Ob­vi­ne­ný mô­že po­dať do­vo­la­nie iba z dô­vo­dov pod­ľa § 371 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku, me­dzi kto­rý­mi však nie je mož­nosť na­mie­tať nes­práv­ne ale­bo ne­dos­ta­toč­ne zis­te­ný skut­ko­vý stav. Do­vo­la­cí súd tak­tiež pou­ka­zu­je na § 371 ods. 1 písm. i) za bod­ko­čiar­kou Tres­tné­ho po­riad­ku, pod­ľa kto­ré­ho správ­nosť a úpl­nosť zis­te­né­ho skut­ku do­vo­la­cí súd ne­mô­že skú­mať a me­niť. Zá­kaz vy­jad­re­ný v tom­to us­ta­no­ve­ní pre do­vo­la­cí súd je vý­slov­ný, jed­noz­nač­ný a ka­te­go­ric­ký.

V zmys­le za­cho­va­nia prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces, kto­ré je ga­ran­to­va­né jed­nak Ústa­vou Slo­ven­skej re­pub­li­ky, ale aj Do­ho­vo­rom o ochra­ne zá­klad­ných práv a ľud­ských slo­bôd, do­vo­la­cí súd na zá­kla­de ob­sa­hu spi­su zis­til, že v pred­met­nej ve­ci bo­lo vy­ko­na­né roz­siah­le do­ka­zo­va­nie, vy­ko­na­né dô­ka­zy ako súd pr­vé­ho stup­ňa, tak aj od­vo­la­cí súd na zá­kla­de po­da­né­ho od­vo­la­nia dôk­lad­ne vy­hod­no­ti­li a na pod­kla­de nás­led­né­ho zhod­no­te­nia v sú­la­de so zá­sa­dou voľ­né­ho hod­no­te­nia dô­ka­zov dos­pel súd pr­vé­ho stup­ňa i od­vo­la­cí súd k skut­ko­vé­mu sta­vu, ako je us­tá­le­ný v na­pad­nu­tých roz­hod­nu­tiach, pri­čom do­vo­la­cí súd ne­zis­til roz­po­ry me­dzi vy­ko­na­ný­mi dô­kaz­mi a zis­te­ným skut­ko­vým sta­vom. Sku­toč­nosť, že sú­dy niž­šie­ho stup­ňa ne­vy­ko­na­li všet­ky ob­vi­ne­ným navr­ho­va­né dô­ka­zy, ne­zak­la­dá auto­ma­tic­ky pod­klad na vy­slo­ve­nie zá­ve­ru, o zá­sad­nom po­ru­še­ní prá­va na ob­ha­jo­bu.

Ob­vi­ne­ný ďa­lej v rám­ci do­vo­la­cie­ho dô­vo­du pod­ľa § 371 ods. 1 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku na­mie­tal, že mu „ne­bo­la da­ná mož­nosť na kon­tra­dik­tór­ne ko­na­nie, resp. ak­tív­nu ob­ha­jo­bu. Do­vo­la­cí súd sa dôk­lad­ne oboz­ná­mil s pos­tu­pom sú­du pr­vé­ho stup­ňa pri jed­not­li­vých vý­po­ve­diach sved­kov, resp. pri vy­ko­ná­va­ní os­tat­ných dô­ka­zov na hlav­nom po­jed­ná­va­ní. Zis­til, že zá­sa­da kon­tra­dik­tór­nos­ti ko­na­nia po­ru­še­ná ne­bo­la. Ob­vi­ne­ný bol prí­tom­ný pri jed­not­li­vých vý­slu­choch sved­kov, mal mož­nosť klásť im otáz­ky, vy­jad­riť sa k vý­po­ve­diam. S čí­ta­ním zá­pis­níc o vý­slu­chu sved­kov V L a A L, pre ich zlý zdra­vot­ný stav, ob­vi­ne­ný súh­la­sil.

Kon­tra­dik­tór­nosť sa po­va­žu­je za všeo­bec­ný práv­ny prin­cíp ko­na­nia, je to pra­vid­lo pro­ces­né­ho prá­va, kto­ré ov­lá­da kaž­dý súd­ny pro­ces, nie­len ten trest­ný. Pr­vky kon­tra­dik­tór­nos­ti sa však vy­sky­tu­jú už v príp­rav­nom ko­na­ní. Pre­miet­nu­té sú pre­dov­šet­kým do prá­va ob­vi­ne­né­ho zú­čas­tniť sa na vy­šet­ro­va­cích úko­noch a prá­vo klásť vy­po­čú­va­ným sved­kom otáz­ky. Z us­ta­no­ve­nia § 278 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku vy­plý­va, že súd mô­že pri svo­jom roz­hod­nu­tí pri­hlia­dať len na sku­toč­nos­ti, kto­ré bo­li preb­ra­té na hlav­nom po­jed­ná­va­ní a opie­rať sa o dô­ka­zy, kto­ré bo­li na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­ko­na­né. Z ci­to­va­né­ho us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho po­riad­ku mož­no vy­vo­diť, že ťa­žis­ko kon­tra­dik­tór­nos­ti sa kla­die pre­dov­šet­kým na súd­ne ko­na­nie.

Do­vo­la­cí súd vzhľa­dom na vy­ššie uve­de­né vy­hod­no­til do­vo­la­ciu ar­gu­men­tá­ciu ob­vi­ne­né­ho pod­ľa § 371 ods. 1 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku ako ne­dô­vod­nú.

Ob­vi­ne­ný ďa­lej na­mie­tal nes­práv­ne práv­ne po­sú­de­nie zis­te­né­ho skut­ku pod­ľa §371 ods. 1 písm. i) Tres­tné­ho po­riad­ku keď tvr­dil, že v skut­ko­vej ve­te nie je po­pí­sa­né, aký om­yl bol návr­hom na vklad u pra­cov­ní­ka ka­tas­tra na­vo­de­ný, resp. aké myl­né sku­toč­nos­ti ob­sa­ho­val.

Pri po­su­dzo­va­ní op­ráv­ne­nos­ti tvr­de­nia exis­ten­cie uve­de­né­ho do­vo­la­cie­ho dô­vo­du je do­vo­la­cí súd vždy via­za­ný ko­neč­ným skut­ko­vým zis­te­ním, kto­ré vo ve­ci uro­bi­li sú­dy niž­šie­ho stup­ňa.

Nes­práv­nym práv­nym po­sú­de­ním zis­te­né­ho skut­ku sa ok­rem iné­ho ro­zu­mie, že sku­tok, tak ako bol v na­pad­nu­tom roz­hod­nu­tí us­tá­le­ný, ne­vy­ka­zu­je zna­ky kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu.

K ná­miet­ke ob­vi­ne­né­ho oh­ľa­dom ne­dos­ta­toč­ne opí­sa­né­ho omy­lu v skut­ko­vej ve­te do­vo­la­cí súd kon­šta­tu­je, že v prí­pa­de ak je vy­ho­to­ve­ná kúp­na zmlu­va o pre­vo­de neh­nu­teľ­nos­ti vo for­me no­tár­skej zá­pis­ni­ce, ako to­mu bo­lo v tom­to prí­pa­de, ok­res­ný úrad v ko­na­ní o vkla­de má prá­vo­moc ko­nať pod­ľa zá­ko­na č. 162/1995 Z. z. o ka­tas­tri neh­nu­teľ­nos­tí a o zá­pi­se vlas­tníc­kych a iných práv (ďa­lej len „zá­kon č. 162/1995 Z. z. “). Správ­ny or­gán po­su­dzu­je zmlu­vu vy­ho­to­ve­nú vo for­me no­tár­skej zá­pis­ni­ce iba z poh­ľa­du, či je sú­lad­ná s ka­tas­trál­nym ope­rá­tom a či sú spl­ne­né pro­ces­né pod­mien­ky na po­vo­le­nie vkla­du.

Sku­tok, tak ako je for­mu­lo­va­ný v roz­sud­ku ok­res­né­ho sú­du, z uve­de­ných dô­vo­dov nespĺňa všet­ky zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty zlo­či­nu pod­vo­du pod­ľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a), písm. c) Tres­tné­ho zá­ko­na for­mou spolu­pá­cha­teľ­stva pod­ľa § 20 Tres­tné­ho zá­ko­na.

V zmys­le § 221 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na sa tres­tné­ho či­nu pod­vo­du do­pus­tí ten, kto na ško­du cu­dzieho ma­jet­ku se­ba ale­bo iné­ho obo­ha­tí tým, že uve­die nie­ko­ho do omy­lu ale­bo vy­uži­je nie­čí om­yl, a spô­so­bí tak na cu­dzom ma­jet­ku ma­lú ško­du. Om­yl bol vo for­mu­lá­cii skut­ku ob­siah­nu­tý nas­le­dov­ne:

„ ... uvied­li do omy­lu pra­cov­ní­kov Ka­tas­trál­ne­ho úra­du Bra­tis­la­va ... pred­lo­že­ním návr­hu na zrý­chle­ný vklad vlas­tníc­ke­ho prá­va k neh­nu­teľ­nos­tiam do ka­tas­tra neh­nu­teľ­nos­tí, na zá­kla­de kto­ré­ho bo­lo dňa 7. má­ja 2012 vy­da­né roz­hod­nu­tie V..... o po­vo­le­ní vkla­du vlas­tníc­ke­ho prá­va do ka­tas­tra neh­nu­teľ­nos­tí k neh­nu­teľ­nos­tiam, kto­ré zís­ka­li dňa 24. ap­rí­la 2012 od pre­dá­va­jú­cej Š C, na­ro­de­nej ....., zom­re­lej ...., uzat­vo­re­ním kúp­nej zmlu­vy for­mou no­tár­skej zá­pis­ni­ce ... pri uzat­vá­ra­ní kúp­nej zmlu­vy for­mou no­tár­skej zá­pis­ni­ce vy­uži­li ne­priaz­ni­vý zdra­vot­ný stav pre­dá­va­jú­cej S C, kto­rá dňa ..... už ne­bo­la spô­so­bi­lá             ......po­cho­piť ob­sah a pod­sta­tu kúp­nej zmlu­vy a ná­le­ží­te vo­ro­zu­mieť vý­zna­mu a zmys­lu, ako aj dôs­led­kom toh­to práv­ne­ho úko­nu, a za­ta­ji­li ten­to jej stav pred no­tá­rom a prí­tom­ný­mi sved­ka­mi, čím svo­jím proti­práv­nym ko­na­ním nás­led­ne poš­ko­di­li de­di­čov Š C... “ .

Uve­de­nie do omy­lu je ko­na­nie, kto­rým pá­cha­teľ pred­stie­ra okol­nos­ti, kto­ré nie sú v sú­la­de so sku­toč­ným sta­vom ve­ci. Uve­de­nie do omy­lu mô­že byť spô­so­be­né nie­len ko­na­ním, ale aj opo­me­nu­tím ko­na­nia ale­bo aj kon­klu­den­tným či­nom. Pri skut­ko­vej pod­sta­te pod­vo­du sa ne­vy­ža­du­je, aby oso­ba, kto­rá bo­la uve­de­ná do omy­lu, bo­la to­tož­ná s poš­ko­de­nou oso­bou (R 352/1921, ZSP 26/2007-IL).

Do­vo­la­cí súd je to­ho ná­zo­ru, že sku­tok opí­sa­ný v roz­sud­ku sú­du pr­vé­ho stup­ňa: „ ... uvied­li do omy­lu pra­cov­ní­kov Ka­tas­trál­ne­ho úra­du Bra­tis­la­va ... pred­lo­že­ním návr­hu na zrý­chle­ný vklad vlas­tníc­ke­ho prá­va k neh­nu­teľ­nos­tiam do ka­tas­tra neh­nu­teľ­nos­tí, na zá­kla­de kto­ré­ho bo­lo dňa 7. má­ja 2012 vy­da­né roz­hod­nu­tie V..... o po­vo­le­ní vkla­du vlas­tníc­ke­ho prá­va do ka­tas­tra neh­nu­teľ­nos­tí k neh­nu­teľ­nos­tiam, kto­ré zís­ka­li dňa 24. ap­rí­la 2012 od pre­dá­va­jú­cej Š C, na­ro­de­nej ...., zom­re­lej ....., uzat­vo­re­ním kúp­nej zmlu­vy for­mou no­tár­skej zá­pis­ni­ce         uzat­vo­re­ním kúp­nej zmlu­vy for­mou no­tár­skej zá­pis­ni­ce ...“ neob­sa­hu­je zá­kon­né pod­mien­ky kva­li­fi­ká­cie poj­mu „uve­de­nie nie­ko­ho do omy­lu“ - a to kon­krét­ne pra­cov­ní­kov ka­tas­trál­ne­ho úra­du, keď­že pra­cov­ní­ci úra­du, tak ako to pred­pok­la­dá ob­jek­tív­na strán­ka skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­vo­du pod­ľa § 221 Tres­tné­ho zá­ko­na, ne­ma­jú v prí­pa­de, ak je zmlu­va o pre­vo­de neh­nu­teľ­nos­ti vy­ho­to­ve­ná vo for­me no­tár­skej zá­pis­ni­ce, prá­vo­moc pres­kú­ma­vať zmlu­vu z hľa­dis­ka, či ob­sa­hu­je pod­stat­né ná­le­ži­tos­ti zmlu­vy, či je úkon uro­be­ný v pred­pí­sa­nej for­me, či je pre vod­ca op­ráv­ne­ný nak­la­dať s neh­nu­teľ­nos­ťou. Rov­na­ko ne­ma­jú prá­vo­moc skú­mať pre­ja­vy vô­le účas­tní­kov zmluv­né­ho vzťa­hu a ich ur­či­tosť, a ani či zmlu­va neob­chá­dza zá­kon ale­bo sa ne­prie­či dob­rým mra­vom. Ta­kú­to kom­pe­ten­ciu má ka­tas­trál­ny úrad len v prí­pa­de, ak je zmlu­va o pre­vo­de neh­nu­teľ­nos­ti vy­ho­to­ve­ná v inej for­me ako je no­tár­ska zá­pis­ni­ca ale­bo auto­ri­zá­cia ad­vo­ká­tom, čo však nie je spl­ne­né v tom­to prí­pa­de, pre­to pra­cov­ní­ci ka­tas­trál­ne­ho úra­du ne­moh­li byť uve­de­ní do omy­lu.

Pri uzat­vá­ra­ní zmlu­vy bol prí­tom­ný no­tár, kto­rý do­hlia­dal na spl­ne­nie zá­kon­ných pod­mie­nok na uzav­re­tie pred­met­nej zmlu­vy v rám­ci svo­jej zá­kon­nej prá­vo­mo­ci a svo­je zis­te­nia uvie­dol v no­tár­skej zá­pis­ni­ci N ....., NZ ....., NCRIs .... z 24. ap­rí­la 2012. Na stra­ne 1 v no­tár­skej zá­pis­ni­ci ok­rem iné­ho uvie­dol, že z dô­vo­du, že pre­dá­va­jú­ca vzhľa­dom k jej sú­čas­né­mu zdra­vot­né­mu sta­vu nie je schop­ná riad­ne pí­sať a pod­pí­sať sa na kúp­nej zmlu­ve a návr­hu na vklad vlas­tníc­ke­ho prá­va do ka­tas­tra neh­nu­teľ­nos­tí, bo­li prib­ra­tí sved­ko­via úko­nu pod­ľa § 49 a 50 No­tár­ske­ho po­riad­ku a zá­pis­ni­ca bo­la spí­sa­ná pod­ľa § 40 ods. 6 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka.

Ná­miet­ke ob­vi­ne­né­ho oh­ľa­dom nes­práv­ne­ho práv­ne­ho po­sú­de­nia zis­te­né­ho skut­ku pre­to mož­no pris­ved­čiť, keď­že ne­vy­ka­zu­je zna­ky tres­tné­ho či­nu pod­vo­du. Do­vo­la­cí súd vy­hod­no­til ná­miet­ku ob­vi­ne­né­ho spo­čí­va­jú­cu v nes­práv­nom práv­nom po­sú­de­ní zis­te­né­ho skut­ku ako dô­vod­nú, za­sa­hu­jú­cu do prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces.

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky poz­na­me­ná­va, že do­vo­la­nie j e je­den z mi­mo­riad­nych op­rav­ných pros­tried­kov v rám­ci tres­tné­ho ko­na­nia, kto­rý je spô­so­bi­lý pri­vo­diť pre­lo­me­nie zá­sa­dy nez­me­ni­teľ­nos­ti prá­vop­lat­ných roz­hod­nu­tí a pre­to ho mož­no ap­li­ko­vať iba v prí­pa­doch, ak to je od­ôvod­ne­né zá­važ­nos­ťou po­chy­be­nia na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia sú­du.

Do­vo­la­cí súd te­da na zá­kla­de vy­ššie uve­de­né­ho na do­vo­la­cí dô­vod pod­ľa § 371 ods. 1 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku nep­ri­hlia­dol. Do­vo­la­nie ob­vi­ne­né­ho je te­da dô­vod­né len po­kiaľ ide o dô­vo­dy do­vo­la­nia pod­ľa § 371 ods. 1 písm. i) Tres­tné­ho po­riad­ku.

Do­vo­la­cí súd pre­to roz­sud­kom roz­ho­dol, že pod­ľa § 386 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku, z dô­vo­dov uve­de­ných v § 371 ods. 1 písm. i) Tres­tné­ho po­riad­ku, že roz­sud­kom Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve, sp. zn. 2To/l 10/2017 zo 7. de­cem­bra 2017, bol po­ru­še­ný zá­kon v us­ta­no­ve­niach § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a), písm. c) Tres­tné­ho zá­ko­na, § 321 ods. 1 písm. d), ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku a § 319 Tres­tné­ho po­riad­ku v nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho J L.