Ustavný súd SR a doktrína plodov z otráveného stromu pri drogovom trestnom čine

 

Ústav­ný súd SR vo svo­jom ná­le­ze sp. zn. III. ÚS/561/2021 zo dňa 21.12.2021 pres­kú­ma­val vä­zob­né roz­hod­nu­tie sťa­žo­va­te­ľa, kto­rý bol vza­tý do väz­by v sú­vis­los­ti s ob­vi­ne­ním pre tzv. dro­go­vý trest­ný čin. Ob­vi­ne­ný v ús­ta­ve­nej sťaž­nos­ti na­mie­tal, že sú­dy sa pri roz­ho­do­va­ní o väz­be nes­práv­ne vy­spo­ria­da­li s ná­miet­kou ob­vi­ne­né­ho oh­ľad­ne ne­zá­kon­nos­ti zís­ka­nia dô­ka­zu (náj­de­nia dro­gy vo mo­to­ro­vom vo­zid­le).

Tre­ba oce­niť, že Ústav­ný súd SR v po­su­dzo­va­nom prí­pa­de pris­tú­pil k jed­noz­nan­čné­mu ap­li­ko­va­niu dok­trí­ny plo­dov z ot­rá­ve­né­ho stro­mu pri ne­zá­kon­nom pos­tu­pe ob­sta­rá­va­nia dô­ka­zov, čo nie je v tres­tnop­ráv­nych po­me­roch SR ob­vyk­lým po­či­nom, na­koľ­ko časť sud­cov, od­bor­nej li­te­ra­tú­ry, ale hlav­ne or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní sa brá­ni ap­li­ko­va­niu tej­to dok­trí­ny a od­mie­ta ju ako nie­čo cu­dzie v slo­ven­skom tres­tnom prá­ve (časť ap­li­kač­nej praxe  sa k tej­to dok­trí­ne sta­via re­zer­vo­va­ne, na­koľ­ko nie je vý­slov­ne za­kot­ve­ná v Tres­tnom priad­ku ako aj s pou­ka­zom na niek­to­ré roz­hod­nu­tia ESĽP, kto­ré dá­va­jú pred­nosť teó­rii vy­va­žo­va­nia zá­uj­mov pri hod­no­te­ní ne­zá­kon­ne zís­ka­né­ho dô­ka­zu pred dok­trí­nou plo­dov z ot­rá­ve­né­ho stro­mu). Z toh­to poh­ľa­du ide pre­to pre ap­li­kač­nú prax o vý­zna­me­né roz­hod­nu­tie ús­tav­né­ho sú­du.

Ústav­ný SR te­da v uve­de­nom ná­le­ze ap­li­ko­val dok­trí­nu plo­dov z ot­rá­ve­né­ho stro­mu, pri­čom uvie­dol, že ne­zá­kon­nosť pos­tu­pu ob­sta­rá­va­nia dô­ka­zov neu­mož­ňu­je, aby bo­li pou­ži­té v tres­tnom ko­na­ní a to z dô­vo­du, že ta­ký­to pos­tup by umož­ňo­val svoj­vô­ľu a ne­zá­kon­nosť. Pod­ľa ná­zo­ru ús­tav­né­ho sú­du je pod­sta­tou tej­to dok­trí­ny „že všet­ky dô­ka­zy, kto­ré bo­li zís­ka­né ne­zá­kon­ne, mu­sia byť vy­lú­če­né, pri­čom nie je prí­pus­tné ani vy­uži­tie dô­ka­zov, kto­ré bo­li zís­ka­né pria­mo ale­bo ne­pria­mo, ako vý­sle­dok ne­zá­kon­né­ho za­tknu­tia, pre­hliad­ky, vý­slu­chu a po­dob­ne“. K uve­de­né­mu ús­tav­ný súd do­dal, že vy­uži­tie ta­kých­to dô­ka­zov je sí­ce mož­né vo vý­ni­moč­ných prí­pa­doch, no nes­mie ísť o dô­ka­zy nos­né“.

V da­nej ve­ci, keď bo­li dô­ka­zy (dro­gy) zís­ka­né ne­zá­kon­ným pos­tu­pom po­lí­cie pri pre­hliad­ke vo­zid­la, dos­pel ús­tav­ný súd k zá­ve­ru, že ta­ký­to pos­tup po­lí­cie spĺňa pres­ne cha­rak­te­ris­ti­ku plo­dov z ot­rá­ve­né­ho stro­mu s tým, že ús­tav­ný súd nevzhlia­dol ani mož­nosť us­tú­piť od tej­to dok­trí­ny vzhľa­dom na ve­rej­ný zá­ujem a zá­važ­nosť skut­ku, keď­že ide o dô­kaz kľú­čo­vý a naj­výz­nam­nej­ší.

Ústav­ný súd v tom­to sme­re pou­ká­zal aj na trest, kto­rým bol ob­vi­ne­ný oh­ro­ze­ný (10 ro­kov – 15 ro­kov), pri­čom pri­po­me­nul, že čím vy­šší trest pá­cha­te­ľo­vi hro­zí, tým je vy­ššia aj mie­ra cit­li­vos­ti sú­dov na pro­ces­né preš­ľa­py or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní.

Skut­ko­vo iš­lo o prí­pad, v kto­rom bol sťa­žo­va­teľ za­sta­ve­ný po­li­caj­nou hliad­kou vý­luč­ne s cie­ľom vy­ko­na­nia ru­tin­nej kon­tro­ly tý­ka­jú­cej sa bez­peč­nos­ti a ply­nu­los­ti ces­tnej pre­máv­ky. Sťa­žo­va­teľ sa riad­ne pod­ro­bil dy­cho­vej skúš­ke na prí­tom­nosť al­ko­ho­lu s ne­ga­tív­nym vý­sled­kom. Po­li­caj­ná hliad­ka nás­led­ne pok­ra­čo­va­la v kon­tro­le tzv. po­vin­nej vý­ba­vy vo­zid­la, pri­čom to­to jej ko­na­nie bo­lo ov­plyv­ne­né tým, že člen po­li­caj­nej hliad­ky za­cí­til po­doz­ri­vý zá­pach a mal po­doz­re­nie na dro­gy vo vo­zid­le. Na­hliad­nu­tie do ba­to­ži­no­vé­ho pries­to­ru v sú­vis­los­ti s po­vin­nou vý­ba­vou ne­bo­lo dos­ta­toč­né a pre­to doš­lo k ot­vo­re­niu dve­rí vo­di­ča, kde hliad­ka spo­zo­ro­va­la za­ba­le­né pred­me­ty, o kto­rých sťa­žo­va­teľ potvr­dil, že ide o ma­ri­hua­nu.

Sťa­žo­va­teľ bol nás­led­ne po­lí­ciou do­ta­zo­va­ný (bez pred­chá­dza­jú­ce­ho pou­če­nia o zá­ka­ze se­baob­vi­ňo­va­nia) na to, že či je ochot­ný ná­lez vy­dať, s čím súh­la­sil. Až nás­led­ne, a te­da až po­tom, ako sa roz­ho­dol dob­ro­voľ­ne vec vy­dať, bol pri pod­pi­so­va­ní zá­pis­ni­ce o vy­da­nie ve­ci pou­če­ný o svo­jich prá­vach, te­da aj o zá­ka­ze se­baob­vi­ňo­va­nia.

Ústav­ný súd SR nás­led­ne roz­vie­dol pod­sta­tu zá­ka­zu se­baob­vi­ňo­va­nia s tým, že je dô­le­ži­té, aby po­li­cajt pred­tým, ako vy­zve oso­bu na vy­da­nie ve­ci pod­ľa § 89a Tr. por., tú­to oso­bu pou­čil o zá­kon­nej mož­nos­ti neob­vi­ňo­vať sám se­ba a nep­ris­pieť k vlas­tné­mu se­baob­vi­ne­niu z tres­tnej čin­nos­ti. O tom­to mal po­li­cajt pou­čiť sťa­žo­va­te­ľa pred­tým, než vec vy­dal, t. j. o tom, že ne­má po­vin­nosť vec vy­dať, ak by si vy­da­ním ve­ci spô­so­bil ne­bez­pe­čen­stvo tres­tné­ho stí­ha­nia (nie až po­tom ako už bo­la vec vy­da­ná). Po­kiaľ to­tiž doš­lo k vy­da­niu ve­ci bez toh­to pred­chá­dza­jú­ce­ho pou­če­nia, ide o pos­tup od po­čiat­ku ne­zá­kon­ný a zá­kon­ný pod­klad by ne­ma­lo ani vy­ko­ná­va­nie akých­koľ­vek ďal­ších úko­nov zo stra­ny or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní.

Ústav­ný súd SR dal pre­to sťa­žo­va­te­ľo­vi za prav­du, že bo­lo zsiah­nu­té do je­ho práv s tým, že pos­tup po­lí­cie pri zís­ka­va­ní dô­ka­zu (dro­gy) z vo­zid­la vy­hod­no­til ako ne­zá­kon­ný (pos­tup pod­ľa § 89a Tr. por. v kon­texte zá­ka­zu se­baob­vi­ňo­va­nia).

Ústav­ný SR pre­to zru­šil vä­zob­né roz­hod­nu­tie všeo­bec­né­ho sú­du a pri­ká­zal pre­pus­tiť sťa­žo­va­te­ľa z väz­by na slo­bo­du.

Z uve­de­né­ho vy­plý­va aj to, že po­kiaľ ob­vi­ne­ný na­mie­ta zá­kon­nosť zís­ka­nia dô­ka­zu pri vä­zob­nom  roz­ho­do­va­ní, je nut­né sa s tou­to ná­miet­kou dôs­led­ne a pod­rob­ne za­obe­rať a to bez oh­ľa­du na to, že eš­te nej­de o me­ri­tór­ne roz­ho­do­va­nie.

Vý­ňa­tok z nos­nej ar­gu­met­ná­cie ús­tav­né­ho sú­du uve­de­nej v od­ôvod­ne­ní ná­le­zu sp. zn. III. ÚS 561/2021

Sťa­žo­va­teľ spo­chyb­ňu­je pro­ces­ný pos­tup or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní tý­ka­jú­ci sa za­ča­tia tres­tné­ho stí­ha­nia, kto­rý sme­ro­val k je­ho ob­vi­ne­niu, oso­bit­ne ne­zá­kon­ne zís­ka­ný dô­kaz, bez kto­ré­ho by k ob­vi­ne­niu a tým ani k väz­be ne­doš­lo.

Ob­sa­hom zá­klad­né­ho prá­va na osob­nú slo­bo­du pod­ľa čl. 17 ods. 2 a 5 ús­ta­vy je us­ta­no­ve­nie, pod­ľa kto­ré­ho oso­bu mož­no do väz­by vziať iba z dô­vo­dov a na čas us­ta­no­ve­ný zá­ko­nom a na zá­kla­de roz­hod­nu­tia sú­du. Ústav­ný rá­mec dopĺňa­jú us­ta­no­ve­nia do­ho­vo­ru, kon­krét­ne na­mie­ta­né po­ru­še­nie čl. 5 ods. 1 písm. c) do­ho­vo­ru, pod­ľa kto­ré­ho ni­ko­ho ne­mož­no poz­ba­viť slo­bo­dy, po­kiaľ sa tak nes­ta­ne v sú­la­de s ko­na­ním us­ta­no­ve­ným zá­ko­nom, ak sú op­ráv­ne­né dô­vo­dy dom­nie­vať sa, že je pot­reb­né za­brá­niť oso­be v spá­cha­ní tres­tné­ho či­nu ale­bo v úte­ku po je­ho spá­cha­ní. Z ús­ta­vy a rov­na­ko aj z do­ho­vo­ru vy­plý­va, že kaž­dé ob­me­dzenie osob­nej slo­bo­dy väz­bou mô­že nas­tať len z dô­vo­dov us­ta­no­ve­ných zá­ko­nom. Pre­to úp­ra­va ob­siah­nu­tá v TP je in­teg­rál­nou sú­čas­ťou ús­tav­né­ho rám­ca za­ru­če­nej osob­nej slo­bo­dy (II. ÚS 315/06).

Ob­sa­hom zá­klad­né­ho prá­va pod­ľa čl. 17 ods. 5 ús­ta­vy je aj op­ráv­ne­nie tres­tne stí­ha­nej oso­by, aby súd roz­ho­du­jú­ci o jej väz­be skú­mal vý­znam­né sku­toč­nos­ti pre a pro­ti väz­be, pri­čom ak sa roz­hod­ne tres­tne stí­ha­nú oso­bu do väz­by vziať ale­bo ju v nej ďa­lej dr­žať, aby bo­li ta­ké­to roz­hod­nu­tia za­lo­že­né na kon­krét­nych sku­toč­nos­tiach, a nie na abstrak­tnej úva­he (IV. ÚS 207/07, III. ÚS 115/08). Z ju­di­ka­tú­ry ús­tav­né­ho sú­du (III. ÚS 417/2011) vy­plý­va, že pri roz­ho­do­va­ní o väz­be mu­sia byť sú­čas­ne spl­ne­né for­mál­ne pred­pok­la­dy väz­by, mu­sí exis­to­vať uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia a ma­te­riál­ne pred­pok­la­dy väz­by, t. j. mu­sia exis­to­vať sku­toč­nos­ti os­ved­ču­jú­ce kva­li­fi­ko­va­né po­doz­re­nie, že sku­tok, pre kto­rý bo­lo za­ča­té tres­tné stí­ha­nie, bol spá­cha­ný a má zna­ky tres­tné­ho či­nu, a že sa ob­vi­ne­ný tres­tné­ho či­nu do­pus­til. Ok­rem to­ho mu­sí sú­čas­ne exis­to­vať niek­to­rý z vä­zob­ných dô­vo­dov uve­de­ných v § 71 TP.

Pod­ľa čl. 5 ods. 4 do­ho­vo­ru kaž­dý, kto bol poz­ba­ve­ný slo­bo­dy za­tknu­tím ale­bo iným spô­so­bom, má prá­vo po­dať návrh na ko­na­nie, v kto­rom by súd urý­chle­ne roz­ho­dol o zá­kon­nos­ti je­ho poz­ba­ve­nia slo­bo­dy a na­ria­dil pre­pus­te­nie, ak je poz­ba­ve­nie slo­bo­dy ne­zá­kon­né.

Oso­ba vo väz­be mu­sí mať v kaž­dom prí­pa­de mož­nosť pred­lo­žiť sú­du ar­gu­men­ty a dô­vo­dy pro­ti svoj­mu po­ne­chaniu vo väz­be a vy­jad­riť sa ku všet­kým okol­nos­tiam tý­ka­jú­cim sa jej dô­vod­nos­ti a zá­kon­nos­ti (III. ÚS 198/05, II. ÚS 18/2013, II. ÚS 266/2013).

Z ju­di­ka­tú­ry ús­tav­né­ho sú­du tiež vy­plý­va, že z od­ôvod­ne­nia roz­hod­nu­tia o za­miet­nu­tí sťaž­nos­ti ob­vi­ne­né­ho pro­ti pr­vos­tup­ňo­vé­mu súd­ne­mu roz­hod­nu­tiu, kto­rým bo­lo roz­ho­do­va­né o väz­be (resp. ojej predĺže­ní ale­bo za­miet­nu­tí žia­dos­ti o pre­pus­te­nie ob­vi­ne­né­ho na slo­bo­du), mu­sí byť zrej­mé, že sa súd ná­le­ži­te za­obe­ral všet­ký­mi pod­stat­ný­mi ar­gu­men­tmi a ná­miet­ka­mi, kto­ré ob­vi­ne­ný vo svo­jej sťaž­nos­ti uvie­dol (III. ÚS 34/07, IV. ÚS 230/2011).

Súd­ny pries­kum v zmys­le čl. 5 ods. 4 do­ho­vo­ru mu­sí dodr­žia­vať hmot­né aj pro­ces­né práv­ne nor­my sta­no­ve­né vnút­roš­tát­nou práv­nou úp­ra­vou a zá­ro­veň mu­sí byť vy­ko­ná­va­ný v sú­la­de s úče­lom čl. 5 do­ho­vo­ru, kto­rým je ochra­na jed­not­liv­ca pred svoj­vô­ľou. K to­mu ús­tav­ný súd od­ka­zu­je na roz­su­dok Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va (ďa­lej len „ESĽP“) vo ve­ci Singh v. Čes­ká re­pub­li­ka (sťaž­nosť č. 60538/00).

Z pred­lo­že­ných príl­oh ús­tav­nej sťaž­nos­ti je zrej­mé, že sťa­žo­va­teľ bol po­li­caj­nou hliad­kou za­sta­ve­ný vý­luč­ne s cie­ľom vy­ko­na­nia ru­tin­nej kon­tro­ly tý­ka­jú­cej sa bez­peč­nos­ti a ply­nu­los­ti ces­tnej pre­máv­ky. Sťa­žo­va­teľ vo­zid­lo riad­ne od­sta­vil a pod­ro­bil sa dy­cho­vej skúš­ke na prí­tom­nosť al­ko­ho­lu s ne­ga­tív­nym vý­sled­kom. Hliad­ka pok­ra­čo­va­la v kon­tro­le tzv. po­vin­nej vý­ba­vy mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la, pri­čom jej ko­na­nie bo­lo evi­den­tne ov­plyv­ne­né tým, že člen hliad­ky nstržm......za­cí­til po­doz­ri­vý zá­pach (mal po­doz­re­nie na dro­gy), na čo upo­zor­nil aj svo­ju ko­le­gy­ňu. Po is­tom ča­se bo­li v aute prís­luš­ník­mi spo­zo­ro­va­né po­doz­ri­vé pred­me­ty, kto­ré nás­led­ne bo­li zá­kla­dom pre ve­de­nie tres­tné­ho stí­ha­nia sťa­žo­va­te­ľa.

Ústav­ný súd pou­ka­zu­je na vý­po­veď sved­ky­ne stržm........z 22. ap­rí­la 2021, kto­rá potvr­di­la, že kon­tro­la po­vin­nej vý­ba­vy nas­le­do­va­la po po­chyb­nos­tiach o dro­gách v aute, a kto­rá ďa­lej uvied­la, že do prí­cho­du vy­šet­ro­va­te­ľa ko­le­ga ma­ni­pu­lo­val s pred­met­ný­mi alo­ba­lo­vý­mi gu­lič­ka­mi, pri­čom pou­ží­val ru­ka­vi­ce (alo­ba­lo­vé gu­lič­ky sa naj­prv na­chá­dza­li v prie­hrad­ke vo dve­rách spolu­jaz­dca a po­tom na se­dač­ke spolu­jaz­dca).

Z vý­slu­chu sved­ky­ne je te­da zrej­mé, že po­li­caj­ná hliad­ka bo­la pô­vod­ne za­me­ra­ná na vy­vo­de­nie dôs­led­kov z po­ru­še­nia dop­rav­ných pred­pi­sov zo stra­ny sťa­žo­va­te­ľa a na pre­ve­re­nie po­doz­re­nia zo spá­chania pries­tup­ku na úse­ku dop­ra­vy (kde kon­tro­la po­vin­nej vý­ba­vy mož­ná bo­la). Po na­do­bud­nu­tí po­doz­re­nia na dr­žbu drog pris­tú­pi­la ku kon­tro­le po­vin­nej vý­ba­vy mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la a k to­mu­to kro­ku pris­tú­pi­la už s po­doz­re­ním na prí­tom­nosť drog (po­li­cajt to svo­jej mlad­šej ko­le­gy­ni naz­na­čil). Na­hliad­nu­tie do ba­to­ži­no­vé­ho pries­to­ru v sú­vis­los­ti s po­vin­nou vý­ba­vou ne­bo­lo dos­ta­ču­jú­ce, a pre­to nás­led­ne doš­lo k ot­vo­re­niu dve­rí vo­di­ča, kde hliad­ka spo­zo­ro­va­la za­ba­le­né pred­me­ty, o kto­rých sťa­žo­va­teľ potvr­dil, že ob­sa­ho­va­li dro­gu - ma­ri­hua­nu. Po tom, ako sťa­žo­va­teľ po­lí­cii uká­zal ku­for au­ta, kde bol oso­bit­ne do­ta­zo­va­ný ok­rem iné­ho aj na tzv. zdvi­hák, bol na­ďa­lej vy­zý­va­ný, pri­čom pri ot­vo­re­ní dve­rí vo­di­ča doš­lo k spo­zo­ro­va­niu za­ba­le­ných pred­me­tov, kto­ré nás­led­ne bo­li kva­li­fi­ko­va­né ako dro­ga - ma­ri­hua­na.

Sťa­žo­va­teľ bol v sú­vis­los­ti s ná­le­zom do­ta­zo­va­ný (bez pred­chá­dza­jú­ce­ho pou­če­nia o zá­ka­ze se­baob­vi­ňo­va­nia) na to, že či je ochot­ný ná­lez vy­dať, s čím súh­la­sil. Až nás­led­ne, a te­da až po­tom, ako sa roz­ho­dol dob­ro­voľ­ne vec vy­dať, bol pri pod­pi­so­va­ní zá­pis­ni­ce o vy­da­nie ve­ci pou­če­ný o svo­jich prá­vach, te­da aj o zá­ka­ze se­bain­kri­mi­ná­cie. Pou­če­nie mu bo­lo da­né aj pri ob­me­dze­ní osob­nej slo­bo­dy v zmys­le § 85 TP, keď mu bo­lo ozná­me­né, že je po­doz­ri­vý zo spá­chania tres­tné­ho či­nu.

Zá­kaz se­baob­vi­ňo­va­nia je ús­tav­ný prin­cíp vy­plý­va­jú­ci z čl. 47 ods. 1 ús­ta­vy. Ob­sa­hom zá­sa­dy, pod­ľa kto­rej nik­to nie je po­vin­ný ob­vi­niť se­ba sa­mé­ho, je, že nik­to ne­mô­že byť nú­te­ný, aby ob­vi­ňo­val se­ba sa­mé­ho. Ani ve­rej­ný zá­ujem na od­ha­ľo­va­ní, stí­ha­ní tres­tné­ho či­nu a pot­res­ta­ní pá­cha­te­ľa ne­mô­že os­pra­vedl­niť ta­ký pos­tup, kto­rý za­sa­hu­je do sa­mot­nej pod­sta­ty prá­va ob­vi­ne­né­ho na ob­ha­jo­bu vrá­ta­ne prá­va ne­byť nú­te­ný ob­vi­niť sám se­ba (roz­sud­ky Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va vo ve­ciach Hea­ney a Mcguin­ness v. Írsko, sťaž­nosť č. 34720/97, Jalloh v. Ne­mec­ko, sťaž­nosť č. 54810/00 ale­bo Saun­ders v. Veľ­ká Bri­tá­nia, sťaž­nosť č. 19187/91). Tak, ako ús­tav­ný súd pou­ká­zal už v uz­ne­se­ní o pri­ja­tí ve­ci na ďal­šie ko­na­nie v si­tuá­cii, ak štá­ty Ra­dy Euró­py pris­tú­pia k in­va­zív­nym opat­re­niam ty­pu do­mo­vá pre­hliad­ka ale­bo za­ba­ve­nie ve­ci v zá­uj­me zís­ka­nia hmot­né­ho dô­ka­zu, mu­sia vo svo­jom práv­nom po­riad­ku mať za­ve­de­né pri­me­ra­né, ale hlav­ne dos­ta­toč­ne zá­ru­ky pro­ti ich zneu­ži­tiu (Fun­ke v. Fran­cúz­sko, sťaž­nosť č. 10828/84).

Zá­kaz se­baob­vi­ňo­va­nia má chrá­niť ob­vi­ne­né­ho pred bez­práv­nym do­nu­co­va­ním zo stra­ny štát­nych or­gá­nov, a tým pris­pie­vať k za­is­te­niu spra­vod­li­vé­ho pro­ce­su (R 92/2015). Z to­ho dô­vo­du je dô­le­ži­té, aby po­li­cajt pred­tým, ako vy­zve oso­bu na vy­da­nie ve­ci, pod­ľa § 89a TP tú­to oso­bu pou­čil o zá­kon­nej mož­nos­ti neob­vi­ňo­vať sám se­ba a nep­ris­pie­vať k vlas­tné­mu se­baob­vi­ne­niu z tres­tnej čin­nos­ti (roz­su­dok Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky sp. zn. 3T­do/11/2013). Pos­tu­pom pod­ľa § 89a TP bol po­li­cajt po­vin­ný pou­čiť sťa­žo­va­te­ľa pred­tým, než vec vy­dal, o tom, že ne­má po­vin­nosť vec vy­dať, ak by si vy­da­ním ve­ci spô­so­bil ne­bez­pe­čen­stvo tres­tné­ho stí­ha­nia (III. ÚS 522/2021).

Pod­ľa § 8 zá­ko­na Ná­rod­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 171/1993 Z. z o Po­li­caj­nom zbo­re v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej len ,,zá­kon o PZ“) po­li­cajt je po­vin­ný vy­ko­ná­vať slu­žob­ný zá­krok tak, aby zá­sah nep­rek­ro­čil mie­ru ne­vyh­nut­nú na do­siah­nu­tie úče­lu sle­do­va­né­ho je­ho slu­žob­nou čin­nos­ťou. Pod­ľa § 9 ods. 1 zá­ko­na o PZ po­li­cajt v služ­be je po­vin­ný v me­dziach zá­ko­na vy­ko­nať slu­žob­ný zá­krok, ak je pá­cha­ný trest­ný čin ale­bo pries­tu­pok ale­bo je dô­vod­né po­doz­re­nie z ich pá­chania. V uve­de­ných zá­kon­ných us­ta­no­ve­niach je pre­miet­nu­tá ús­tav­ná po­žia­dav­ka vy­plý­va­jú­ca z čl. 2 ods. 2 ús­ta­vy, že štát­ne or­gá­ny mô­žu ko­nať iba na zá­kla­de ús­ta­vy, v jej me­dziach a v roz­sa­hu a spô­so­bom, kto­rý us­ta­no­ví zá­kon. Z to­ho dô­vo­du bo­lo pod­stat­né, aby sa kraj­ský súd vy­spo­ria­dal stým, či po­li­caj­ti ma­li op­ráv­ne­nie na za­is­te­nie (vy­da­nie) ve­ci a či pos­tu­po­va­li v zmys­le § 89a TP. Ak by sa zis­ti­lo, že po­li­caj­tom bo­la vy­da­ná vec bez pre­doš­lé­ho riad­ne­ho pou­če­nia sťa­žo­va­te­ľa o zá­ka­ze se­baob­vi­ňo­va­nia, ich pos­tup by bol od po­čiat­ku ne­zá­kon­ný a zá­kon­ný pod­klad by ne­ma­lo ani vy­ko­ná­va­nie akých­koľ­vek ďal­ších úko­nov zo stra­ny or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní.

Ústav­ný súd pou­ka­zu­je na § 23 ods. 2 písm. b) zá­ko­na o PZ, pod­ľa kto­ré­ho „Po­li­cajt je op­ráv­ne­ný vy­ko­nať pre­hliad­ku dop­rav­né­ho pros­tried­ku, ve­ci, ba­to­ži­ny a nák­la­du, kto­ré sa v ňom prep­ra­vu­jú, ale­bo elek­tro­nic­kú kon­tro­lu vo­zid­la pre­po­je­ním kon­tro­lo­va­né­ho vo­zid­la so za­ria­de­ním ur­če­ným na kon­tro­lu iden­ti­fi­kač­ných úda­jov vo­zid­la, pri pát­ra­ní po hľa­da­nej ale­bo nez­ves­tnej oso­be, zbra­niach, stre­li­ve, vý­buš­ni­nách, omam­ných ap­sy­chot­rop­ných lát­kach, je­doch, pre­kur­zo­roch, jad­ro­vých ale­bo iných rá­dioak­tív­nych ma­te­riá­loch, vy­so­ko­ri­zi­ko­vých che­mic­kých lát­kach a vy­so­ko ri­zi­ko­vých bio­lo­gic­kých agen­soch a toxínoch a ve­ciach po­chá­dza­jú­cich z tres­tnej čin­nos­ti ale­bo sú­vi­sia­cich s tres­tnou čin­nos­ťou. “ Prí­pus­tnosť ap­li­ká­cie op­ráv­ne­nia po­li­caj­ta v zmys­le ci­to­va­né­ho us­ta­no­ve­nia je však pod­ľa ná­zo­ru ús­tav­né­ho sú­du mož­ná len vte­dy, ak bol slu­žob­ný zá­krok vy­ko­na­ný pre úče­ly hľa­da­nia ale­bo pát­ra­nia po zá­ko­nom vy­me­dze­ných ob­jek­toch. Ak na­do­bud­ne po­li­cajt pres­ved­če­nie, že je pot­reb­né pret­ran­sfor­mo­vať bež­nú dop­rav­nú kon­tro­lu na pre­hliad­ku pre úče­ly hľa­da­nia drog, ta­kú­to mož­nosť bez­po­chy­by má.

Mu­sia však pri­tom byť dodr­ža­né všet­ky pot­reb­né pro­ces­né ga­ran­cie vrá­ta­ne pou­če­nia oso­by o spô­so­be ob­ra­ny ml­ča­ním. V tej­to sú­vis­los­ti ús­tav­ný súd pou­ka­zu­je aj na roz­hod­nu­tia Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky vo ve­ciach sp. zn. 3Toš/7/2008, 5Tdo/47/2010, 5To/21/2010, 1Tdo/13/2011, 2Tdo/37/2011).

Se­nát ús­tav­né­ho sú­du te­da v pos­tu­pe po­lí­cie, kto­rý bol ve­ri­fi­ko­va­ný aj na­pá­da­ným roz­hod­nu­tím kraj­ské­ho sú­du, vi­dí ús­tav­ne re­le­vant­ný roz­por s na­mie­ta­ný­mi re­fe­ren­čný­mi nor­ma­mi. Ne­zá­kon­nosť pos­tu­pu ob­sta­rá­va­nia dô­ka­zov neu­mož­ňu­je, aby bo­li pou­ži­té v tres­tnom ko­na­ní, a to z dô­vo­du, že ta­ký­to pos­tup by umož­ňo­val svoj­vô­ľu a ne­zá­kon­nosť. Teória tzv. ovo­cia (plo­dov) ot­rá­ve­né­ho stro­mu (Fruit of the poi­so­nous tree doc­tri­ne) sa vzťa­hu­je na úko­ny váž­ne za­sa­hu­jú­ce do zá­klad­ných práv a slo­bôd ob­ča­na. Teória poz­ná prí­pa­dy, keď dô­kaz, kto­ré­ho ne­zá­kon­nosť je na­mie­ta­ná, má až dru­ho­ra­dý ale­bo od­vo­de­ný cha­rak­ter vo vzťa­hu k pô­vod­né­mu ne­zá­kon­né­mu úko­nu (za­tknu­tie, pre­hliad­ka, vý­sluch...). Ide nap­rík­lad o si­tuácie, keď priz­na­nie je zís­ka­né až s ur­či­tým ča­so­vým od­stu­pom ale­bo us­ved­ču­jú­ca vec je lo­ka­li­zo­va­ná a vy­hľa­da­ná až po ne­zá­kon­nom zís­ka­ní priz­na­nia ob­vi­ne­né­ho.

Dok­trí­na ,,plo­dov z ot­rá­ve­né­ho stro­mu“ po­chá­dza z pros­tre­dia com­mon law a je kon­krét­nym

pre­ja­vom „Exclu­sio­na­ry Ru­le“, čo je pra­vid­lo, strik­tne for­mál­ne vy­lu­ču­jú­ce pou­ži­tie ur­či­tých dô­ka­zov zís­ka­ných štát­ny­mi or­gán­mi ne­zá­kon­ným spô­so­bom (ne­zá­kon­né ob­me­dzenie osob­nej slo­bo­dy a slo­bo­dy na ochra­nu súk­ro­mia, po­ru­še­nie zá­ka­zu se­baob­vi­ne­nia - štvr­tý do­da­tok Ústa­vy Spo­je­ných štá­tov). Za me­ta­fo­ric­kým náz­vom tej­to dok­trí­ny sto­jí sud­ca...kto­rý

ho pr­výk­rát vy­slo­vil vo ve­ci Nar­do­ne v. Spo­je­né štá­ty ame­ric­ké (308 U.S. 338, 341 (1939)). Pou­ži­tá me­ta­fo­ra je zrej­má: ak je strom (zdroj dô­ka­zov) kon­ta­mi­no­va­ný, je­ho plo­dy (dô­ka­zy) ob­sa­hu­jú rov­na­kú kon­ta­mi­ná­ciu a mô­žu za­biť svoj­ho kon­zu­men­ta (súd).

Ap­li­ká­cia uve­de­nej dok­trí­ny naš­la svoj pries­tor aj v iných ju­ris­dik­ciách od­liš­ných od USA. Nap­rík­lad Naj­vyš­ší od­vo­la­cí súd Ju­hoaf­ric­kej re­pub­li­ky vo svo­jom roz­sud­ku z 10. ap­rí­la 2008 vo ve­ci Mthem­bu (prí­pad č. 379/2007, [2008] ZA­SCA 51) uvie­dol, že sve­dec­tvo zís­ka­né pod nát­la­kom mu­če­nia mu­sí byť z dô­vo­du ve­rej­né­ho zá­uj­mu z dô­ka­zov vy­lú­če­né bez oh­ľa­du na to, či ta­ký­to dô­kaz má vplyv na spra­vod­li­vosť súd­ne­ho ko­na­nia. Ak by štát za­vrel oči pred spô­so­bom, ako bo­li zís­ka­né pred­met­né in­for­má­cie, ko­na­nie by bo­lo „mo­rál­ne poškvr­ne­né“. Z dl­ho­do­bé­ho hľa­dis­ka mô­že mať uz­na­nie dô­ka­zov vy­vo­la­ných mu­če­ním iba ko­ro­zív­ny úči­nok na sys­tém tres­tné­ho súd­nic­tva, čo­ho dôs­led­kom by bo­lo oh­ro­ze­nie in­teg­ri­ty súd­ne­ho pro­ce­su a zneuc­te­nie vý­ko­nu spra­vod­li­vos­ti.

Rov­na­ko je uve­de­ný prin­cíp etab­lo­va­ný aj vju­di­ka­tú­re ESĽP (napr. Jalloh v. Ne­mec­ko, sťaž­nosť č. 54810/00), z kto­rej ús­tav­ný súd v rám­ci svo­jej roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti štan­dar­dne vy­chá­dza. Mier­ne uvoľ­ne­nie v ap­li­ká­cii tej­to dok­trí­ny bo­lo for­mu­lo­va­né v roz­sud­ku vo ve­ci Gäf­gen v. Ne­mec­ko (sťaž­nosť č. 22978/05), kde ESĽP pri­pus­til mož­nosť pou­ži­tia niek­to­rých dô­ka­zov, kto­ré bo­li zís­ka­né v sú­vis­los­ti s po­ru­še­ním čl. 3 do­ho­vo­ru. Uvie­dol však, že v kaž­dej ve­ci je pot­reb­né hod­no­tiť spô­sob zís­ka­nia dô­ka­zu, ako aj zá­važ­nosť spá­cha­né­ho či­nu. Inak po­ve­da­né, prí­pus­tnosť „prob­le­ma­tic­ké­ho dô­ka­zu“ mô­že byť vy­vá­že­ná len zá­uj­mom na pot­res­ta­ní pá­cha­te­ľa zá­važ­né­ho tres­tné­ho či­nu. Aj v ta­kých­to prí­pa­doch však exis­tu­jú ty­py dô­ka­zov, kto­ré nie sú za žiad­nych okol­nos­tí ak­cep­to­va­teľ­né (priz­na­nie pod ťar­chou do­nú­te­nia), pri­čom je dô­le­ži­té, aby, ak sa pou­ži­jú, ich úlo­ha ne­bo­la v ko­na­ní zá­sad­ná a kľú­čo­vá (k to­mu poz­ri HER­CZEG, J. K otáz­ce pou­ži­tel­nos­ti proti­práv­ne zís­ka­ných du­ka­zu; Jus­tič­ná re­vue, 62, 2010. č. 3, s. 364 - 377).

Pod­sta­tou po­pí­sa­nej dok­trí­ny te­da je, že všet­ky dô­ka­zy, kto­ré bo­li zís­ka­né ne­zá­kon­ne, mu­sia byť vy­lú­če­né, pri­čom nie je prí­pus­tné ani vy­uži­tie ďal­ších dô­ka­zov, kto­ré bo­li zís­ka­né pria­mo ale­bo ne­pria­mo, ako vý­sle­dok ne­zá­kon­né­ho za­tknu­tia, pre­hliad­ky, vý­slu­chu a pod. (II. ÚS 828/2016). Ich vy­uži­tie sí­ce vo vý­ni­moč­ných prí­pa­doch mož­né je, no nes­mie ísť o dô­ka­zy nos­né.

Ústav­ný súd ak­cen­tu­je, že sa­mot­ný dô­kaz (ho­ci aj zís­ka­ný ne­zá­kon­ne) eš­te nie je sám ose­be zá­sa­hom do zá­klad­ných práv. Po­va­hu prob­le­ma­tic­kú z hľa­dis­ka reš­pek­to­va­nia zá­klad­ných práv a slo­bôd na­do­bú­da až tým mo­men­tom, keď sa sta­ne neod­de­li­teľ­nou sú­čas­ťou skut­ko­vej mo­zai­ky pre­jed­ná­va­nej ve­ci. Až vte­dy mož­no dos­pieť k zá­ve­ru, že ne­zá­kon­nosť dô­ka­zu sa ne­ga­tív­ne pre­ja­vi­la na chrá­ne­nej sfé­re sťa­žo­va­te­ľa. Ok­rem zá­kon­nos­ti dô­ka­zu je pre­to ne­vyh­nut­né vždy skú­mať aj je­ho reál­ny do­pad na po­va­hu zá­sa­hu do zá­klad­ných práv, pri­čom ak je ten­to do­pad mi­ni­mál­ny, resp. ne­pod­stat­ný (pre­to­že exis­tu­je dos­ta­tok iných dô­ka­zov), na to, aby bol sťa­žo­va­teľ ob­vi­ne­ný, od­sú­de­ný, resp. vza­tý do väz­by a pod., po­tom niet dô­vo­du zá­sa­ho­vý vý­sle­dok eli­mi­no­vať. Po­ve­da­né poe­tic­ky, jed sa z kme­ňa reál­ne mu­sí dos­tať do plo­du. V po­su­dzo­va­nej ve­ci ús­tav­ný súd ne­má po­chyb­nos­ti o reál­nom do­pa­de ne­zá­kon­né­ho pos­tu­pu po­lí­cie ve­dú­ce­ho k dô­ka­zu roz­ho­du­jú­ce­mu na vzne­se­nie ob­vi­ne­nia, a tým aj na spl­ne­nie jed­nej z pod­mie­nok väz­by.

V kon­texte po­su­dzo­va­nej ve­ci ús­tav­ný súd kon­šta­tu­je, že zo za­bez­pe­če­ných dô­ka­zov (naj­mä sve­dec­ké vý­po­ve­de zú­čas­tne­ných po­li­caj­tov) tý­ka­jú­cich sa neo­pa­ko­va­teľ­né­ho úko­nu (za­sta­ve­nie a pre­hliad­ka vo­zid­la) vy­plý­va, že sťa­žo­va­teľ mal byť od pr­vé­ho mo­men­tu dro­go­vé­ho po­doz­re­nia pou­če­ný o je­ho prá­vach a hlav­ne o zá­ka­ze se­bain­kri­mi­ná­cie. To, že na­po­kon bo­lo vý­sled­kom kon­tro­ly po­vin­nej vý­ba­vy náj­de­nie drog v sú­čin­nos­ti so sťa­žo­va­te­ľom, spĺňa pres­ne cha­rak­te­ris­ti­ku plo­dov ot­rá­ve­né­ho stro­mu. Ústav­ný súd nevzhlia­dol ani mož­nosť us­tú­piť od tej­to dok­trí­ny vzhľa­dom na ve­rej­ný zá­ujem a zá­važ­nosť skut­ku, keď­že ide o dô­kaz kľú­čo­vý a naj­výz­nam­nej­ší. Z uve­de­né­ho dô­vo­du po­va­žu­je ús­tav­ný súd vä­zob­né stí­ha­nie sťa­žo­va­te­ľa za roz­por­né s ozna­če­ný­mi re­fe­ren­čným nor­ma­mi.

Po­li­caj­ná hliad­ka ma­la hneď po­tom, ako na­do­bud­la dô­vod­né po­doz­re­nie, že v ni­mi za­sta­ve­nom vo­zid­le sa mô­žu na­chá­dzať omam­né a psy­chot­rop­né lát­ky, ukon­čiť dop­rav­nú kon­tro­lu a svoj pos­tup pris­pô­so­biť po­žia­dav­kám TP ad­re­so­va­ným ve­rej­ným auto­ri­tám na úče­ly vy­šet­ro­va­nia tres­tnej čin­nos­ti vrá­ta­ne zod­po­ve­da­jú­cich úko­nov pod­ľa pred­pi­sov o Po­li­caj­nom zbo­re. Po­li­cajt, kto­rý mal dô­vod­né po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu, mal sťa­žo­va­te­ľa v zmys­le TP riad­ne pou­čiť o mož­nos­ti zá­ka­zu se­baob­vi­ňo­va­nia pod­ľa čl. 47 ods. 1 ús­ta­vy eš­te pred sa­mot­nou vý­zvou na vy­da­nie ve­ci. V po­su­dzo­va­nej ve­ci (ako to vy­plý­va aj zo zá­pis­ni­ce o vý­slu­chu sved­ka) sa to tak neudia­lo a sťa­žo­va­teľ bol o svo­jich prá­vach pou­če­ný až nás­led­ne pri pod­pi­se zá­pis­ni­ce o vy­da­ní ve­ci a nás­led­nom ob­me­dze­ní osob­nej slo­bo­dy pod­ľa § 85 TP.

Ústav­ný súd ak­cen­tu­je, že tres­tné sadz­by pri tres­tnom či­ne ne­do­vo­le­nej vý­ro­by omam­ných a psy­chot­rop­ných lá­tok, je­dov ale­bo pre­kur­zo­rov, ich dr­ža­nia a ob­cho­do­va­nia s ni­mi (sťa­žo­va­te­ľo­vi hro­zí trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­ške 10-15 ro­kov) sú veľ­mi prís­ne. Z to­ho vy­plý­va, že je úlo­hou všet­kých sú­dov v Slo­ven­skej re­pub­li­ke, aby do­hlia­da­li na spra­vod­li­vosť a čis­to­tu pro­ce­su a ve­de­ných tres­tných ko­na­ní. Mu­sí pla­tiť pria­ma úme­ra za­lo­že­ná na tom, že čím vy­šší trest pá­cha­te­ľo­vi hro­zí, tým je vy­ššia aj mie­ra cit­li­vos­ti sú­dov na pro­ces­né preš­ľa­py or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní. Po­kiaľ ta­ký­to zá­važ­ný (a neodstrá­ni­teľ­ný) prob­lém in­di­ku­je už sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie v rám­ci vä­zob­né­ho roz­ho­do­va­nia, mu­sí sa ním za­obe­rať bez­od­klad­ne.

Zá­kon­né za­ča­tie tres­tné­ho stí­ha­nia je ne­nah­ra­di­teľ­nou pod­mien­kou vza­tia ob­vi­ne­né­ho do väz­by (for­mál­na pod­mien­ka väz­by). Sú­čas­ne je pod­mien­kou ús­tav­nej kon­for­mi­ty aj dô­vod­nosť tres­tné­ho stí­ha­nia (jed­na z ma­te­riál­nych pod­mie­nok väz­by). Vzhľa­dom na od­klon kraj­ské­ho sú­du od už po­pí­sa­ných štan­dar­dov tres­tné­ho ko­na­nia je roz­hod­nu­tie kraj­ské­ho sú­du ús­tav­ne neudr­ža­teľ­né. Ústav­ná neudr­ža­teľ­nosť spo­čí­va vtom, že kraj­ský súd nev­zal do úva­hy cha­rak­ter nos­né­ho dô­ka­zu vo ve­ci sťa­žo­va­te­ľa, kto­rý má zá­sad­ný vplyv na dô­vod­nosť vä­zob­né­ho stí­ha­nia. Z to­ho dô­vo­du na­mie­ta­ným roz­hod­nu­tím bo­lo po­ru­še­né zá­klad­né prá­vo sťa­žo­va­te­ľa na osob­nú slo­bo­du pod­ľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ús­ta­vy a prá­vo na slo­bo­du pod­ľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 do­ho­vo­ru a ús­tav­ný súd pod­ľa čl. 127 ods. 2 pr­vej ve­ty ús­ta­vy vy­slo­vil po­ru­še­nie zá­klad­ných práv sťa­žo­va­te­ľa roz­hod­nu­tím kraj­ské­ho sú­du a to­to roz­hod­nu­tie zru­šil a kraj­ské­mu sú­du vrá­til na ďal­šie ko­na­nie. V ďal­šom ko­na­ní je kraj­ský súd via­za­ný práv­nym ná­zo­rom ús­tav­né­ho sú­du vy­slo­ve­ným v tom­to ná­le­ze a s roz­hod­nu­tím ok­res­né­ho sú­du, pro­ti kto­ré­mu bo­la sťa­žo­va­te­ľom po­da­ná sťaž­nosť, sa mu­sí vy­spo­ria­dať svo­jím vlas­tným roz­hod­nu­tím. Vzhľa­dom na to, že roz­hod­nu­tie ok­res­né­ho sú­du bo­lo zá­kla­dom ob­me­dzenia osob­nej slo­bo­dy sťa­žo­va­te­ľa, kto­ré ne­bo­lo sú­lad­né s je­ho zá­klad­ný­mi prá­va­mi, iné roz­hod­nu­tie ako zru­še­nie sťa­žo­va­te­ľom na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia ok­res­né­ho sú­du pod­ľa § 194 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku bez vrá­te­nia ve­ci ok­res­né­ho sú­du a bez akých­koľ­vek ďal­ších opat­re­ní nep­ri­chá­dza do úva­hy.

 

 

 

 

Diskusia