Odsúdenie založené na výpovedi spolupáchateľa, ktorému nebolo vznesené obvinenie

 

Mgr. Erika Krutková, vyšší súdny úradník, Špecializovaný trestný súd

 

Odsúdenie založené na výpovedi spolupáchateľa, ktorému nebolo vznesené obvinenie[1]

Rozsudok ESĽP vo veci Xenofontos a iní proti Cypru

zo dňa 25.10.2022, č. 68725/16, 74339/16 a 74359/16

 

I. Pri skúmaní vplyvu použitia svedeckej výpovede spolupracujúceho svedka na celkovú spravodlivosť konania podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, je potrebné zohľadniť najmä, či obhajoba poznala totožnosť svedka, vedela o existencii dohody, mala možnosť svedka vypočuť, mala možnosť vypočuť osoby podieľajúce sa na vyšetrovaní, vnútroštátny súd preskúmal dohodu, venoval pozornosť všetkým možným výhodám, ktoré svedok získal, dohoda bola prerokovaná v konaní pred súdom, si bol vedomý úskalí spoliehania sa na výpovede spolupáchateľov pristupoval k svedectvu opatrne, podrobne vysvetlil, prečo svedkovi uveril, existovali nespochybniteľné podporné dôkazy a odvolací súd preskúmal závery prvostupňového súdu týkajúce sa svedka a touto otázkou sa zaoberali všetky súdy, ktoré sa zaoberali rôznymi odvolaniami.

II. Rozhodnutie orgánov činných vtrestnom konaní o poskytnutí ochrany spolupracujúcemu svedkovi a neobviniť ho predstavuje skôr uplatnenie ich voľnej úvahy ako verejných činiteľov zverenej im zákonom, než dohodu o prísľube beztrestnosti výmenou za svedeckú výpoveď.

 

Skutkové okolnosti

Sťažovatelia sa narodili v roku 1981, 1973 a 1968 a v súčasnosti si odpykávajú doživotné tresty odňatia slobody v centrálnej väznici v Nikózii.

V decembri 2009 polícia dostala tip na plánovanú objednávku vraždy, ktorej cieľom mal byť výkonný riaditeľ súkromnej televíznej stanice. Informátor uviedol, že vraždu majú vykonať dvaja muži, pričom jedným z nich bol F. H., ktorý bol polícii známy. Polícia upozornila obeť, ale ten nevidel dôvod na znepokojenie. Dňa 11.01.2010 bol zastrelený neďaleko svojho domu, keď vychádzal z auta po dni strávenom v kancelárii. Neskôr v ten istý večer dostala polícia ďalšie hlásenie, ktoré naznačovalo, že strieľal F.H.

Dňa 12.01.2010 polícia dvakrát vypočula F. H. v súvislosti s vraždou. Ktorý však poprel akúkoľvek svoju účasť na skutku a tvrdil, že v tom čase bol inde. Proti F. H. boli zhromaždené ďalšie dôkazy a 14.01.2010 ho polícia zatkla a bol vzatý do väzby.

Dňa 15.01.2010 polícia dostala informácie o možnej účasti prvého sťažovateľa na vražde. V ten istý deň prvý sťažovateľ odletel do Moldavska a bol na neho vydaný zatykač. Dňa 17.01.2010 o 17.00 hod. dvaja vyšetrovatelia vypočuli F. H. ako podozrivého. Povedali mu, že vedia o jeho možnej účasti na vražde, ale že nemajú žiadne silné stopy. Taktiež mu povedali, že nevidia žiadny osobný motív F. H. na zabitie obete, pretože na rozdiel od samotného F. H. obeť nemala žiadne prepojenie s kriminálnym prostredím alebo nezákonnou činnosťou, a preto je nepravdepodobné, že by mala nejaké nezhody s F. H. Vyšetrovatelia si všimli, že F. H. sa rozrušil vždy, keď spomenuli dobrú povesť obete. Taktiež vycítili, že F. H. ľutuje, že sa zaplietol do situácie, ktorá by mohla ovplyvniť jeho rodinu a jeho samého. V presvedčení, že F.H. pozná podrobnosti o trestnom čine, ale bojí sa hovoriť, vyšetrovatelia mu ponúkli ochranu ako svedkovi. F.H. nad ponukou váhal, pretože vyšetrovateľom nedôveroval a radšej chcel hovoriť s niekým, koho slovo má väčšiu váhu. Jeho právnik ho varoval pred dôsledkami vstupu do programu na ochranu svedkov.

Vyšetrovatelia oznámili svoje dojmy z podozrivého svojim nadriadeným a navrhli, aby sa dohodlo stretnutie medzi F. H. a generálnym prokurátorom. Šéf polície hovoril s generálnym prokurátorom, ktorý so stretnutím súhlasil. Približne o 23.00 hod. vyšetrovatelia odviedli F. H. do kancelárie náčelníka polície v Nikózii. Kým muži čakali na generálneho prokurátora, jeden z vyšetrovateľov vyzval F. H., aby využil príležitosť a položil generálnemu prokurátorovi všetky otázky, ktoré má. V istom okamihu vošiel generálny prokurátor a povedal F. H.: „Hovor pravdu, synku, a nič nestratíš. Kto hovorí pravdu, nikdy neprehrá.“O necelú minútu vyšiel von a za ním aj náčelník polície. F. H. sa so svojimi obavami nezveril generálnemu prokurátorovi ani nepodal žiadnu žiadosť. Vyšetrovatelia odviezli F. H. späť do jeho cely.

Napriek tomu, že sa F. H. stretol s generálnym prokurátorom, stále sa zdráhal vypovedať. Opýtal sa, či sa od neho bude očakávať, že bude vypovedať. Vyšetrovatelia mu odpovedali, že môže jednoducho začať rozprávať a ak sa jeho prvé výpovede ukážu ako pravdivé, vyšetrovatelia formálne požiadajú generálneho prokurátora o jeho ochranu ako svedka.

Dňa 18.01.2010 vyšetrovatelia zaistili dôkazy vyvracajúce alibi F. H. S týmito dôkazmi ho konfrontovali, ale on stále odmietal vypovedať. Vyšetrovatelia vycítili, že bojuje sám so sebou. Dňa 21.01.2010 F. H. vyšetrovateľom povedal, že už nemôže ďalej znášať výčitky svedomia, ktoré prežíva, a bude vypovedať. Nežiadal za to nič. Vyšetrovateľom povedal, ako sa zapojil do vraždy, a hovoril s nimi o tom, ako jeho nadchádzajúce odhalenia a zaradenie do programu na ochranu svedkov zmenia jeho život a život jeho rodiny. F. H. oznámil svoje rozhodnutie svojmu právnikovi a odmietol jeho ďalšie služby. F. H. nadiktoval svoje priznanie dvom vyšetrovateľom. Uviedol, že vraždu zorganizovali druhý a tretí sťažovateľ, sprostredkoval ju A.G. a vykonal prvý sťažovateľ a on sám; prvý sťažovateľ zastrelil A.H. a F.H. riadil motorku, na ktorej unikli.

F.H. sa opýtal, čo sa stane s ním a jeho rodinou teraz, keď sa priznal. Vyšetrovatelia odpovedali, že sa môžu vyjadriť len k bezpečnosti jeho rodiny a že rozhodnutie týkajúce sa jeho samotného prijme generálny prokurátor. Vysvetlili však, že v závislosti od významujeho svedeckej výpovede by generálny prokurátor mohol požiadať, aby bol F. H. uložený trest bez odňatia slobody alebo trest odňatia slobody s možným podmienečným prepustením, alebo by dokonca mohol úplne upustiť od jeho stíhania.

Po overení priznania inými dôkazmi, ktoré mali k dispozícii, a po konzultácii s nadriadenými, vyšetrovatelia navrhli, že namiesto trestného stíhania F. H. by generálny prokurátor mohol jeho výpoveď použiť ako dôkaz pre trestné stíhanie. Argumentovali tým, že F. H. hovoril slobodne, bol pripravený zopakovať svoje výpovede na súde a nesnažil sa zmenšiť svoju úlohu ani úlohu svojich komplicov a že stíhanie organizátorov trestného činu by lepšie poslúžilo spoločnosti. Tento návrh bol zaznamenaný v denníku policajnej činnosti a neskôr bol osobne prerokovaný s generálnym prokurátorom v jeho kancelárii. Vyšetrovatelia potvrdili generálnemu prokurátorovi svoj dojem, že F. H. hovoril pravdu a že sa obáva o svoju bezpečnosť, keďže sa mu počas zadržania mali vyhrážať. Dňa 28.01.2010 bol F. H. zaradený do programu na ochranu svedkov. Dňa 05.02.2010 generálny prokurátor rozhodol, že ho nebude stíhať.

Dňa 19.02.2010 orgány činné v trestnom konaní začali trestné stíhanie voči trom podozrivým, ktorých sa im podarilo zadržať: druhému a tretiemu sťažovateľovi a A.G. Konanie proti prvému sťažovateľovi bolo prerušené do jeho vydania z Moldavska. Dňa 14.06.2010 bol prvý sťažovateľ zatknutý v Moldavsku a dňa 18.08.2010 bol vydaný na Cyprus a vzatý do väzby. Dňa 25.08.2010 bola podaná obžaloba, proti všetkým štyrom obvineným, na krajskom súde v Nikózii.

Obžaloba sa opierala o výpoveď svedka F. H. Obžalovaní vyhlásili, že sa cítia nevinní a tvrdili, že svedok F. H. a polícia si jeho výpoveď vymysleli, aby ich falošne usvedčili zo spáchania trestného činu. Tvrdili, že svedok F. H. bol strelcom, a nie vodičom na úteku, a že sa snažil preniesť vinu na nich výmenou za zaradenie do programu na ochranu svedkov a vyhnutia sa trestnému stíhaniu. Tvrdili tiež, že svedok F. H. sa snažil očistiť svojich dvoch priateľov a svoju priateľku, ktorí boli tiež zapletení do vraždy, a že konanie polície bolo ovplyvnené „vonkajšími motívmi“.

Počas celého procesu súd uskutočnil 280 pojednávaní (niektoré z nich po pracovnom čase a počas letných prázdnin), vydal dvadsaťtri procesných rozhodnutí, vykonal obhliadku miesta činu, vypočul osemdesiatdeväť svedkov obžaloby a šesťdesiatjeden svedkov obhajoby a preskúmal 905 dôkazov vrátane audio- a videozáznamov a forenzných dôkazov. Súdna časť spisu presiahla 11 300 strán.

Svedok F. H. bol vypočutý všetkými obhajcami na pojednávaniach uskutočnených v priebehu 21 dní v celkovom trvaní takmer jeden mesiac.

Dňa 13.06.2013 prvostupňový súd vyhlásil rozsudok, v ktorom uznal obžalovaných za vinných z vraždy a odsúdil ich na doživotný trest odňatia slobody.

Súd konštatoval, že svedok F. H. je dôveryhodným svedkom, venoval mu päťdesiat z takmer 400 strán rozsudku a opieral sa o jeho výpoveď v najvyššom možnom rozsahu Súd v odôvodnení konštatoval:

"Svedok F. H. vypovedal konzistentne a podrobne ku každému aspektu, na ktorý sa ho pýtali, a to spôsobom, ktorý jasne svedčil o osobe, ktorá hovorí pravdu. Pri veľmi dlhom, veľmi náročnom a vyčerpávajúcom krížovom výsluchu zostal doslova neochvejný. Bol odzbrojujúco úprimný, živý a obrazný vo svojich opisoch, ktoré podával jednoduchým a nenáročným spôsobom... Uvádzal fakty a detaily, ktoré mohol vyrozprávať len ten, kto ich skutočne zažil, čím vylúčil akúkoľvek možnosť, že by mohli byť výplodom fantázie alebo, ako sa mnohokrát a pri každej príležitosti tvrdilo, výsledkom spolupráce alebo réžie, či už vyšetrovateľov, alebo tých, ktorí boli označení za skutočných morálnych páchateľov, nech už to bol ktokoľvek. Jeho výpovede sa vyznačovali aj spontánnosťou a pripravenosťou ... Tento súd sa zaoberal všetkými námietkami, ktoré predložila obhajoba, pričom nezistil nič, čo by poukazovalo na malígne alebo vonkajšie motívy na strane svedka alebo na akýkoľvek odklon od zaužívanej policajnej praxe a reálií pre účinné a rýchle vyriešenie trestného činu - polícia vždy preukázala rešpekt voči právam podozrivých a obvinených ..."

Súd nesúhlasil s obhajobou, že dôveryhodnosť svedka F. H. bola oslabená jeho kriminálnou minulosťou (nevhodné správanie počas vojenskej služby a odsúdenie za nezákonné držanie a používanie strelných zbraní a napadnutie).

Pokiaľ ide o okolnosti jeho priznania, súd konštatoval:"Nič z toho, čo bolo svedkovi F. H. povedané generálnym prokurátorom, náčelníkom polície alebo vyšetrovateľmi, sa nemohlovykladať ako nabádanie - prostredníctvom sľubov, výmeny alebo inak, v akomkoľvek nezákonnom zmysle, aby povedal niečo iné ako pravdu alebo aby nepravdivo vypovedal za akýmkoľvek iným účelom. Vyhlásenie, ktoré generálny prokurátor adresoval svedkovi F. H., bolo jednoduchou, ale významnou empirickou múdrosťou. Na rozhodnutí generálneho prokurátora nestíhať svedka F. H.za trestné činy, za ktoré stíhal sťažovateľov, nie je z právneho hľadiska nič zvláštne ..."

Súd vysvetlil, že popieranie účasti svedka F. H. na vražde pri prvých výsluchoch na polícii bolo „úplne normálnou, ľudskou reakciou“ na obvinenie z trestného činu.Súd vysvetlil rozhodnutie svedka F.H. vypovedať „... jeho odhodlaním povedať vyšetrovateľom pravdu po tom, ako si uvedomil veľké zlo, ktoré spáchal, a po tom, ako zvážil všetky svoje možnosti, ktoré mal k dispozícii ...“

Súd okrem iného konštatoval, že použitie jeho svedeckej výpovede ako spolupracujúceho svedka bolo odôvodnené judikatúrou ESĽP (s odkazom na vec X proti Spojenému kráľovstvu, č. 7306/75, rozhodnutie Komisie zo 6. októbra 1976, Rozhodnutia a správy (DR) 7, s. 115).

Keďže výpoveď svedka F. H. nebola potvrdená žiadnym iným dôkazom, súd vydal vlastné vyhlásenie, v ktorom uviedol, že k tomuto dôkazu pristupuje s „opatrnosťou, podozrievavosťou, rozvahou a pozornosťou najvyššieho stupňa“. Súd konštatoval, že na toto svedectvo sa možno spoliehať „s absolútnou istotou“, pričom ďalej uviedol:„Svedectvo tvorí jeden pevný celok bez trhlín a rozporov a opisuje detaily tak, že len ten, kto skutočne zažil všetky udalosti, ich mohol opísať spôsobom a v rozsahu, ako to urobil svedok F. H...."Okrem výpovede svedka F. H. sa súd opieral o výpovede troch „veľmi dôležitých“ svedkov: priateľov obžalovaných, ktorí v súhrne vypovedali o tom, že boli oslovení s návrhom na vykonanie vraždy, o tom, že požičali svedkovi F. H. motocyklovú prilbu, o pohybe a vnútornom rozpoložení obžalovaných. Súd sa opieral aj o vecné dôkazy a dôkazy o motívoch žalobcov, ktoré ich viedli k vraždeobete (osobný prospech, pomsta a snaha prevziať kontrolu nad príslušným televíznym kanálom).

Dňa 06.06.2016 najvyšší súd vyhlásil rozsudok, ktorým zamietol odvolania a potvrdil rozsudok. Odvolací súd konštatoval, že posúdenie výpovede svedka F. H. prvostupňovým súdom nebolo svojvoľné ani neprimerané a že bolo zákonné a odôvodnené, že svedok F. H. nebol trestne stíhaný.

Súd tiež zistil, že použitie výpovede nemalo vplyv na spravodlivosť súdneho konania. Vnútroštátne právo umožňovalo prvostupňovému súdu opierať sa len o priznanie svedka F. H. Prvostupňový súd však išiel ďalej a toto priznanie preveril vo viacerých kolách „preťahovania sa“ s ďalšími dôkazmi, ako napríklad s tými, ktoré sa týkali sledovania obete pre vraždou, únikovej cesty páchateľov, úpravy nimi použitého motocykla a desiatok ďalších detailov.

Súd konštatoval, že svedok F. H. sa priznal z vlastnej vôle a že slová generálneho prokurátora na jeho adresu nenaznačujú žiadne nevhodné konanie.

 

Argumentácia vlády

Vláda nesúhlasila s tým, že priznanie svedka F. H. bolo jediným dôkazom proti sťažovateľom. To, že prvostupňový súd nezistil žiadne výpoveď potvrdzujúce dôkazy, neznamenalo, že nepoužil žiadne iné dôkazy. Vnútroštátne právo totiž rozlišovalo medzi potvrdzujúcimi a podpornými dôkazmi. Potvrdzujúce dôkazy dokazovali, že bol spáchaný trestný čin a usvedčovali obžalovaného, zatiaľ čo podporné dôkazy posilňovali výpovede svedkov týkajúce sa predmetných otázok. Okrem dôkazov poskytnutých svedkom F. H. existovali aj podporné dôkazy proti sťažovateľom.

Aj keby však svedectvo F. H. bolo jediným dôkazom, podľa vnútroštátneho práva by jeho použitie bolo stále v súlade so zákonom, ak by súd jasne uviedol,tak ako to spravil prvostupňový súd, že si je vedomý prirodzenej nespoľahlivosti takýchto dôkazov. Proces, v ktorom by sa takéto svedectvo použilo, by bol spravodlivý aj z hľadiska Dohovoru [vláda citovala Cornelis proti Holandsku (dec.), č. 994/03, ECHR 2004-V; Habran a Dalem proti Belgicku, č. 43000/11 a 49380/11, 17.01.2017; a naopak, Adamčo proti Slovensku, č. 45084/14, 12.11.2019).

Vláda uviedla, že svedok F. H. a prokuratúra neuzavreli dohodu. Tvrdili, že svedok F.H. sa priznal z ľútosti, bez akéhokoľvek podnecovania prostredníctvom prísľubov zhovievavosti a po tom, ako bol poučený. Generálny prokurátor neurobil nič viac, než že urobil ťažké rozhodnutie vo verejnom záujme a upustil od uplatnenia svojej ústavnej výsady stíhať ho.

Ďalej tvrdili, že práva obhajoby boli rešpektované. Obhajoba vedela, že svedok F. H. sa priznal, k čomu sa priznal a že nebude trestne stíhaný (jeho meno nebolo uvedené v obžalobe). ). Svedok F. H. vypovedal pod vlastným menom a bol podrobený rozsiahlemu krížovému výsluchu. Jeho písomné priznanie bolo preskúmané aj na súde. Vyšetrovatelia, ktorí s ním pracovali, boli tiež podrobení krížovému výsluchu. Ak si sťažovatelia želali vypočuť aj generálneho prokurátora, mohli požiadať súd o jeho predvolanie.Aj po svojom priznaní bol svedok F. H. držaný vo väzbe po dobu potrebnú na overenie jeho výpovede.

Nakoniec, hoci vnútroštátne právo nestanovovalo samostatné súdne preskúmanie rozhodnutia generálneho prokurátora o nezačatí trestného stíhania, dohovor nezaväzoval štát, aby takéto ustanovenie prijal, a akékoľvek prípadné nevhodné dohody medzi svedkom a prokuratúrou mohli byť odhalené v konaní pred súdom.

 

Vyjadrenie sťažovateľov

Prvý sťažovateľ trval na svojej sťažnosti a tvrdil, že nemal žiadny motív zastreliť obeť a že strelcom bol pravdepodobne svedok F. H. Priznanie svedka F. H. - jediný dôkaz proti prvému sťažovateľovi - bolo nedôveryhodné. Svedok F. H. bol osobou so zlým charakterom, jeho výpovede boli nekonzistentné a súdy tieto rozpory nevyriešili.

Svedok F. H. k priznaniu neviedla ľútosť, ale beztrestnosť, ktorú mu sľúbil generálny prokurátor. Obaja sa museli dohodnúť na dohode, ktorá bola podozrivá a v právnych dejinách krajiny bezprecedentná. Táto dohoda nebola vyhotovená písomne a jej podrobnosti zostali súdom neznáme.

Tým, že sa generálny prokurátor rozhodol nestíhať svedka F. H., zneužil svoju diskrečnú právomoc. Jeho rozhodnutie neslúžilo verejnému záujmu a nebolo regulované ani kontrolované súdmi. Tým, že štát nechal podozrivého z vraždy na slobode, porušil svoje záväzky podľa článkov 2 a 3 Dohovoru.

Druhý a tretí sťažovateľ tiež trvali na svojej sťažnosti a tvrdili, že vláda nesprávne interpretovala vnútroštátne rozsudky a nepochopila skutočnú dôkaznú hodnotu výpovede svedka F. H. a ďalších dôkazov. Podľa sťažovateľov neexistovalo nič iné ako svedectvo F. H. proti nim. Žiadne „vlastné upozornenia“ vydané prvostupňovým súdom nemohli zmeniť skutočnosť, že súd sa o túto výpoveď opieral.

Pred svojim priznaním sa, svedok F. H. štyrikrát poprel svoju vinu. Vnútroštátne súdy nezohľadnili tútonekonzistentnosť, ako to vyžaduje článok 6 (sťažovatelia citovali vec Zhangproti Ukrajine, č. 6970/15, 13.11.2018).

Cyperské právo nestanovovalo samostatný súdny prieskum rozhodnutia generálneho prokurátora o nezačatí trestného stíhania. Súdy ani riadne nepreskúmali rozhodnutie generálneho prokurátora počas súdneho konania proti sťažovateľom a o dohode medzi svedkom F. H. a prokuratúrou neexistoval žiadny písomný záznam.

Sťažovatelia tvrdili, že judikatúra ESĽP týkajúca sa svedectva spolupáchateľa podporuje ich stanovisko. Medzi ich prípadom a prípadmi, v ktorých nebolo zistené porušenie (odvolávali sa na Cornelis a Habran a Dalem, oba citované vyššie), existovali dôležité skutkové rozdiely a podobnosti s prípadom, v ktorom bolo zistené porušenie (odvolávali sa na Adamčo, citovaný vyššie).

 

ESĽP v merite veci

ESĽP opakuje, že, ako správne uviedla vláda, článok 6 ods. 1 Dohovoru nestanovuje žiadne pravidlá o tom, ako by sa mali hodnotiť dôkazy. Súd môže v tejto oblasti zasiahnuť len vtedy, ak vnútroštátny súd hodnotí dôkazy svojvoľne alebo zjavne neodôvodnene [pozri Bochan proti Ukrajine (č. 2) [GC], č. 22251/08, § 61, ECHR 2015].

ESĽP tiež opakuje, že dohovor nezakazuje vnútroštátnemu súdu spoliehať sa na usvedčujúce svedectvo spolupáchateľa (pozri Wilhelm Tatzel proti Rakúsku, č. 1599/62, rozhodnutie Komisie zo 16. januára 1963, ročenka 6, s. 348), a to ani vtedy, ak je známe, že sa tento svedok pohybuje v kriminálnych kruhoch (pozri Habran a Dalem, už citovaný, § 111).

Svedectvo spolupáchateľa, poskytnuté výmenou za imunitu pred trestným stíhaním, však môže mať vplyv na spravodlivosť procesu [pozri Erdem proti Nemecku (vyhl.), č. 38321/97, 9. decembra 1999). Je to preto, že takáto výpoveď je zo svojej podstaty otvorená manipulácii a môže byť poskytnutá výlučne za účelom získania týchto výhod alebo na osobnú pomstu (pozri Adamčo, citované vyššie, § 59).

V minulosti ESĽP dospel k záverom o vplyve takýchto svedeckých výpovedí na spravodlivosť súdneho konania, pričom okrem iného zohľadnil, či:

-        obhajoba poznala totožnosť svedka

-        obhajoba vedela o existencii dohodys obžalobou

-        vnútroštátny súd preskúmal dohodu

-        vnútroštátnysúd venoval pozornosť všetkým možným výhodám, ktoré svedok získal

-        dohoda bola prerokovaná na súdnom konaní

-        obhajoba mala možnosť svedka vypočuť

-        obhajoba mala možnosť vypočuť osoby podieľajúce sa na vyšetrovaní

-        vnútroštátny súd si bol vedomý úskalí spoliehania sa na výpovede spolupáchateľov

-        vnútroštátny súd pristupoval k svedectvu opatrne

-        vnútroštátny súd podrobne vysvetlil, prečo svedkovi uveril

-        existovali nespochybniteľné podporné dôkazy

-        odvolací súd preskúmal závery prvostupňového súdu týkajúce sa svedka

-        touto otázkou sa zaoberali všetky súdy, ktoré sa zaoberali rôznymi odvolaniami

V prvom rade, ako bolo zistené vnútroštátnymi súdmi v tomto prípade, medzi svedkom F. H. a obžalobou nedošlo k žiadnej dohode. Svedok sa priznal a vypovedal proti sťažovateľom z výčitiek svedomia bez toho, aby mu za to bolo niečo sľúbené. Rozhodnutie generálneho prokurátora poskytnúť mu ochranu a neobviniť ho predstavovali skôr uplatnenie jeho voľnej úvahy verejného činiteľa, než nadviazanie na predtým daný prísľub beztrestnosti.

Všetci sťažovatelia, a najmä prvý sťažovateľ, tvrdili, že v spolupráci medzi prokuratúrou a svedkom bolo viac, než sa na prvý pohľad zdá. Na súdnom pojednávaní sťažovatelia tiež tvrdili, že polícia konala na základe „vonkajších motívov“. Sťažovatelia však neuviedli, aké boli tieto motívy. Taktiež nepredložili žiadne dôkazy o dohode medzi svedkom F. H. a prokuratúrou. Vzhľadom na to musí ESĽP akceptovať okolnosti priznania svedka F. H., ako ich zistili vnútroštátne súdy a ako sú opísané vyššie.

ESĽP ďalej poznamenáva, že sťažovatelia vedeli o totožnosti svedka F.H., obsahu jeho priznania a o tom, že nebude trestne stíhaný.Na súdnom konaní mohli sťažovatelia podľa vlastnej vôle vypočuť svedka F.H. aj policajtov, ktorí ho vypočúvali. Pokiaľ ide o generálneho prokurátora, sťažovatelia nepožiadali o jeho výsluch.

Prvostupňový súd si bol plne vedomý nebezpečenstva spojeného s použitím dôkazov poskytnutých spolupáchateľom a dal si záležať na tom, aby podrobne vysvetlil, prečo uveril svedkovi F. H.

Pokiaľ ide o námietku neexistencie iných usvedčujúcich dôkazov proti sťažovateľom, ESĽP sa domnieva, že jeho úloha v tejto oblasti je obmedzená. Preto akceptuje relevantné zistenia najvyššieho súdu a dospieva k záveru, ako tvrdí vláda, že odsúdenie sa neopieralo výlučne o dôkazy poskytnuté svedkom F. H.

Hodnotenie svedeckej výpovede F. H. prvostupňovým súdom preskúmal najvyšší súd, ktorý je jediným dostupným odvolacím súdom. Napokon, na rozdiel od veci Zhang, ktorú citovali druhý a tretí sťažovateľ, v tomto prípade súd prvého stupňa vysvetlil, prečo svedok F.H. zmenil názor.

Za týchto okolností nemožno tvrdiť, že spoliehanie sa na výpoveď spolupáchateľa zo strany súdu v Nikózii spôsobilo nespravodlivosť procesu a nedošlo teda k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru.

 

Diskusia