Nad jedným sporným rozhodnutím Ústavného súdu SR o účinnej ľútosti pri daňovom trestnom čine

 

---

 Na kon­ci toh­to prís­pev­ku je uve­de­né kom­plet­né zne­nie Ná­le­zu Ústav­né­ho sú­du SR sp. zn. I. ÚS 316/2011, kto­rý sa tý­kal (spor­né­ho) po­su­dzo­va­nia zá­ni­ku tres­tnos­ti pri tres­tnom či­ne neod­ve­de­nia da­ne a po­sit­né­ho pod­ľa § 277 Tr. zák. a to s oh­ľa­dom na us­ta­no­ve­nie § 86 písm. e) Tr. zák. o účin­nej ľú­tos­ti.

 Ústav­ný súd SR v uve­de­nom Ná­le­ze kon­šta­tu­je, že "us­ta­no­ve­nie § 86 písm. e) Tr. zák. sa vzťa­hu­je aj na trest­ný čin neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 277 ods. 1 alei­nea dru­há Tr. zák., t. j. aj na prí­pa­dy keď ide o neop­ráv­ne­ne up­lat­ňo­va­né ná­ro­ky na vrá­te­nie da­ne z pri­da­nej hod­no­ty. Pod­ľa Ústav­né­ho sú­du SR do­chá­dza k zá­ni­ku tres­tnos­ti aj v prí­pa­doch, ak pá­cha­teľ vrá­ti štá­tu neop­ráv­ne­ne vy­pla­te­ný nad­mer­ný od­po­čet na da­ni z pri­da­nej hod­no­ty".

 Ústav­ný súd SR ten­to po­mer­ne prek­va­pi­vý zá­ver od­ôvod­nil v pod­sta­te tak, že

 - trest­ný čin neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 277 uve­de­ný v § 86 písm. e) Tres­tné­ho zá­ko­na po­zos­tá­va z dvoch skut­ko­vých pod­stát, te­da tak zo skut­ko­vej pod­sta­ty za­dr­ža­nia a neod­ve­de­nia splat­nej da­ne a pois­tné­ho, kto­ré bo­li zra­ze­né ale­bo vy­bra­té pod­ľa zá­ko­na (ali­nea pr­vá), ako aj neop­ráv­ne­né­ho up­lat­ňo­va­nia ná­ro­ku na vrá­te­nie da­ne z pri­da­nej hod­no­ty ale­bo spot­reb­nej da­ne (ali­nea dru­há). A keď­že obe ali­ney (te­da aj dru­há) z vô­le zá­ko­no­dar­cu rep­re­zen­tu­jú trest­ný čin ne­do­ve­de­nia da­ne, rov­na­ko de le­ge la­ta pla­tí, že do­da­toč­ným za­pla­te­ním da­ne (do­da­toč­ným spl­ne­ním si da­ňo­vej po­vin­nos­ti) sú spl­ne­né zá­kon­né pod­mien­ky účin­nej ľú­tos­ti. Inak po­ve­da­né, ak pod­ľa účin­nej úp­ra­vy § 277 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na, kto­rý vy­me­dzu­je skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho , pá­cha­teľ v zá­kon­nom ča­se vrá­ti vy­pla­te­ný da­ňo­vý prep­la­tok, doš­lo v ko­neč­nom dôs­led­ku (dru­hop­lá­no­vo) k do­da­toč­né­mu za­pla­te­niu splat­nej da­ne. V tej­to sú­vis­los­ti mož­no uza­vrieť, že ak by zá­ko­no­dar­ca proti­práv­ne­mu ko­na­niu pá­cha­te­ľa spo­čí­va­jú­ce­mu v neop­ráv­ne­nom up­lat­ne­ní ná­ro­ku na vrá­te­nie da­ne z pri­da­nej hod­no­ty ale­bo spot­reb­nej da­ne chcel pri­pí­sať iný proti­spo­lo­čen­ský dôs­le­dok ako neod­ve­de­nie (ne­zap­la­te­nie) da­ne, ne­po­chyb­ne by tak uro­bil.

 - v da­nom prí­pa­de vzhľa­dom na sku­toč­nosť, že re­le­van­tná práv­na úp­ra­va ob­siah­nu­tá v Tres­tnom zá­ko­ne v § 86 písm. e) ne­vy­me­dzu­je/ne­roz­li­šu­je, resp. pres­ne ne­kon­kre­ti­zu­je účin­ky účin­nej ľú­tos­ti vo vzťa­hu k pr­vej a dru­hej ali­nei tres­tné­ho či­nu neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 277 Tres­tné­ho zá­ko­na, ako aj v nad­väz­nos­ti na ús­ta­vou a do­ho­vo­rom chrá­ne­né jed­no z naj­zák­lad­nej­ších ľud­ských práv, akým prá­vo na osob­nú slo­bo­du ne­po­chyb­ne je, ús­tav­né­mu sú­du neos­tá­va iná mož­nosť, ako za ús­tav­ne kon­form­ný vý­klad da­né­ho zá­kon­né­ho vy­me­dzenia po­va­žo­vať ten, kto­rý je v pros­pech sťa­žo­va­te­ľa ako ob­vi­ne­né­ho a kto­rý pl­ne ko­reš­pon­du­je aj s po­žia­dav­kou ochra­ny je­ho zá­klad­ných práv a slo­bôd, k ochra­ne kto­rých je ús­tav­ný súd po­vo­la­ný ako súd­ny or­gán ochra­ny ús­tav­nos­ti, a to pria­mo z ús­ta­vy.

 S uve­de­ným roz­hod­nu­tím Ústav­né­ho sú­du SR si do­vo­lím ne­súh­la­siť a uvá­dzam od­chyl­nú práv­nu ar­gu­men­tá­ciu (bo­la uve­rej­ne­ná aj v ča­so­pi­se Jus­tič­ná re­vue pod náz­vom Eš­te raz k účin­nej ľú­tos­ti a da­ňo­vým tres­tným či­nom). Pod­ľa môj­ho ná­zo­ru Ústav­ný súd SR nep­rí­pus­tne za­me­nil po­jem „splat­ná daň“ s úpl­ne od­liš­ným poj­mom „da­ňo­vý prep­la­tok“ a za do­da­toč­né za­pla­te­nie splat­nej da­ne po­va­žu­je aj vrá­te­nie neop­ráv­ne­né­ho vrá­te­né­ho nad­mer­né­ho od­poč­tu, t.j. za pla­te­nie splat­nej da­ne po­va­žu­je aj prí­pa­dy, keď žiad­na da­ňo­vá po­vin­nosť da­ňo­vé­mu sub­jek­tu nev­znik­la a te­da ani ne­má po­vin­nosť pla­tiť splat­nú daň.

V pr­vom ra­de je zá­ver Ústav­né­ho sú­du SR po­chyb­ný v tom, či sa us­ta­no­ve­nie § 86 písm. d) Tr. zák. vô­bec vzťa­hu­je aj na trest­ný čin neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 277 ods. 1 ali­nea dru­há Tr. zák. (te­da aj na neop­ráv­ne­né up­lat­ňo­va­nie ná­ro­kov na vrá­te­nie DPH ale­bo spot­reb­nej da­ne).

 Je nes­por­né, že trest­ný čin neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 277 ods. 1 Tr. zák. ob­sa­hu­je v se­be dve sa­mos­tat­né skut­ko­vé pod­sta­ty, pri­čom pr­vá sa tý­ka za­dr­ža­nia a neod­ve­de­nia splat­nej da­ne a pois­tné­ho, kto­ré bo­li zra­ze­né ale­bo vy­bra­té pod­ľa zá­ko­na (ali­nea pr­vá) a dru­há sa tý­ka neop­ráv­ne­né­ho up­lat­ňo­va­nia ná­ro­ku na vrá­te­nie DPH (ali­nea dru­há). Ide o úpl­ne sa­mos­tat­né a od­de­le­né zá­klad­né skut­ko­vé pod­sta­ty, kto­ré ma­jú inú po­va­hu a vý­znam a spo­loč­né ma­jú len kva­li­fi­ko­va­né skut­ko­vé pod­sta­ty uve­de­né v od­se­koch 2 až 4.

 Trest­ný čin neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 277 ods. 1 ali­nea pr­vá Tr. zák. spo­čí­va v tom, že pá­cha­teľ si nespl­ní svo­ju zá­kon­nú po­vin­nosť (nap­rík­lad po­vin­nosť vy­plý­va­jú­cu zo zá­ko­na č. 461/2003 Z.z. o so­ciál­nom pois­te­ní ale­bo zo zá­ko­na č. 580/2004 Z. z. o zdra­vot­nom pois­te­ní, res­pek­tí­ve z da­ňo­vých zá­ko­nov) od­viesť ur­če­ným prí­jem­com zra­ze­né pois­tné ale­bo zra­ze­nú ale­bo vy­bra­tú splat­nú daň, te­da pá­cha­teľ sa toh­to tres­tné­ho či­nu do­pus­tí opo­me­nu­tím po­vin­nos­ti sta­no­ve­nej zá­ko­nom, kto­rý up­ra­vu­je po­vin­nosť od­viesť tie­to po­vin­né plat­by prí­jem­com v ter­mí­noch ich splat­nos­ti. Ide o tzv. omi­sív­ny trest­ný čin, kto­rý mož­no spá­chať len opo­me­nu­tím zá­kon­nej po­vin­nos­ti (t. j. len ne­ko­na­ním ale­bo zdr­ža­ním sa ko­na­nia, kto­ré pri­ka­zu­je zá­kon), pri­čom v teó­rii tres­tné­ho prá­va sa ta­ké­to tres­tné či­ny ozna­ču­jú aj ako tres­tné či­ny čis­to omi­sív­ne ale­bo pra­vé omi­sív­ne. Pre úpl­nosť tre­ba uviesť, že znak­mi tej­to skut­ko­vej pod­sta­ty sú poj­my ako „splat­ná daň“ a „pois­tné“, pri­čom z hľa­dis­ka do­ko­na­nia toh­to tres­tné­ho či­nu sa vy­ža­du­je, aby ho pá­cha­teľ spá­chal v ma­lom roz­sa­hu, t. j. aby reál­ne neod­vie­dol ur­če­né­mu prí­jem­co­vi zra­ze­nú ale­bo vy­bra­tú daň ale­bo pois­tné vo vý­ške, kto­rá pre­sa­hu­je naj­me­nej su­mu 266 Euro.

 Nap­ro­ti to­mu trest­ný čin neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 277 ods. 1 ali­nea dru­há Tr. zák. spo­čí­va v ak­tív­nom ko­na­ní pá­cha­te­ľa, pre­to­že tá­to skut­ko­vá pod­sta­ta vy­ža­du­je, aby pá­cha­teľ up­lat­nil neop­ráv­ne­ne ná­rok na vrá­te­nie DPH, t. j. aby po­dal na prís­luš­ný da­ňo­vý úrad nep­rav­di­vé da­ňo­vé priz­na­nie, v kto­rom bu­de pred­stie­rať sku­toč­nos­ti, z kto­rých má vy­ply­núť po­vin­nosť štá­tu pos­kyt­núť pá­cha­te­ľo­vi pl­ne­nie, na kto­ré však ne­má pod­ľa zá­ko­na ná­rok. Ide tu pre­dov­šet­kým o rôz­ne ma­chi­ná­cie s ná­ro­kom na od­po­čet da­ne, na kto­rý by mal pá­cha­teľ zá­kon­ný ná­rok vte­dy, ak by sku­toč­ne za­ob­sta­ra­ný a za­pla­te­ný to­var, prá­ce či služ­by pou­žil k do­siah­nu­tiu ob­ra­tu na svo­je zda­ni­teľ­né pl­ne­nia. Tým, že pá­cha­teľ vy­ká­že zda­ni­teľ­né pl­ne­nia, aj na­priek to­mu, že v sku­toč­nos­ti ne­bo­li vy­ko­na­né, do­siah­ne neop­ráv­ne­ne od­po­čet da­ne vo vý­ške, v akej daň za­úč­to­val na vstu­pe, te­da pri dek­la­ro­va­nom ná­ku­pe to­va­ru, aj keď k ne­mu ne­doš­lo. V ta­kom­to prí­pa­de do­cie­li od­po­čet DPH už sa­mot­ným fin­go­va­ným za­pla­te­ním da­ne na vstu­pe, te­da pri fik­tív­nom ná­ku­pe to­va­ru, z kto­ré­ho za štan­dar­dných okol­nos­tí daň do štát­ne­ho roz­poč­tu od­vá­dza pre­daj­ca. Za ta­kej­to si­tuácie však štát v sku­toč­nos­ti daň vô­bec neobdr­žal, pre­to­že k žiad­ne­mu zda­ni­teľ­né­mu pl­ne­niu ne­doš­lo, pri­čom ta­kým­to spô­so­bom si pá­cha­teľ mô­že za­bez­pe­čiť vznik nad­mer­né­ho od­poč­tu DPH, pri kto­rom vzni­ká po­vin­nosť štá­tu ten­to od­po­čet pá­cha­te­ľo­vi vrá­tiť.

 Z uve­de­né­ho struč­né­ho po­pi­su je zrej­mé, že skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 277 ods. 1 ali­nea dru­há Tr. zák. mož­no napl­niť, na roz­diel od ali­nei pr­vej, len ak­tív­nym ko­na­ním (te­da nie aj opo­me­nu­tím ko­na­nia) a pre­to ten­to trest­ný čin mož­no ozna­čiť za tzv. ko­mi­sív­ny de­likt. Ďal­ším roz­die­lom je to, že ide o trest­ný čin, kto­rý sa vy­čer­pá­va ur­či­tou čin­nos­ťou a ne­vy­ža­du­je vy­vo­la­nie nás­led­ku, te­da na napl­ne­nie skut­ko­vej pod­sta­ty toh­to tres­tné­ho či­nu (na do­ko­na­nie či­nu) pos­ta­ču­je len vy­ko­na­nie ko­na­nia (neop­ráv­ne­né up­lat­ne­nie ná­ro­ku na vrá­te­nie DPH), pri­čom je bez vý­zna­mu, či štát neop­ráv­ne­ne up­lat­ňo­va­ný ná­rok na vrá­te­nie DPH aj sku­toč­ne pá­cha­te­ľo­vi vrá­ti ale­bo nev­rá­ti. 

 Ďal­ším pod­stat­ným roz­die­lom je aj to, že po­jem „splat­ná daň“ nie je zá­kon­ným zna­kom skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 277 ods. 1 ali­nea dru­há Tr. zák., čo je lo­gic­ké, pre­to­že konštruk­cia tej­to skut­ko­vej pod­sta­ty nie je pos­ta­ve­ná na zá­kon­nej po­vin­nos­ti plat­cu od­viesť ale­bo pla­tiť daň štá­tu v ur­či­tých zá­ko­nom sta­no­ve­ných ter­mí­noch (v le­ho­tách splat­nos­ti), ale prá­ve na opač­nej po­vin­nos­ti štá­tu vrá­tiť prí­pad­ný prep­la­tok na da­ni (tzv. nad­mer­ný od­po­čet). Tú­to po­vin­nosť štá­tu ne­mož­no ozna­čiť za po­vin­nosť pla­tiť daň, pre­to­že tu nej­de o hra­de­nie da­ne zo stra­ny štá­tu jed­not­li­vým plat­com (na­po­kon, da­ňo­vú po­vin­nosť má vždy len plat­ca vo­či štá­tu a nie nao­pak), ale ide o po­vin­nosť vrá­tiť da­ňo­vý prep­la­tok a pre­to ak pá­cha­teľ vrá­ti spät­ne štá­tu neop­ráv­ne­ne vy­pla­te­ný nad­mer­ný od­po­čet, ne­mož­no to­to je­ho ko­na­nie ozna­čiť za „do­da­toč­né za­pla­te­nie splat­nej da­ne“, tak ako to vy­ža­du­je us­ta­no­ve­nie § 86 písm. e) Tr. zák..

 Mož­no uviesť čas­tý prík­lad z praxe keď, nap­rík­lad pá­cha­te­ľo­va spo­loč­nosť s ru­če­ním ob­me­dze­ným, je za­lo­že­ná len „na pa­pie­ri“, ne­vy­ko­ná­va žiad­nu pod­ni­ka­teľ­skú čin­nosť, reál­ne neus­ku­toč­ňu­je žiad­ne zda­ni­teľ­né pl­ne­nia, na­koľ­ko všet­ky pre­bie­ha­jú tiež len „na pa­pie­ri“ z cie­ľom (úmys­lom) do­siah­nuť nad­mer­ný od­po­čet a je­ho nás­led­né vrá­te­nie (vy­pla­te­nie) štá­tom. V ta­kom­to prí­pa­de ne­má pá­cha­teľ vo­či štá­tu da­ňo­vú po­vin­nosť, pre­to­že neus­ku­toč­nil žiad­ne zda­ni­teľ­né pl­ne­nia (t. j. ne­vy­ko­ná­val žiad­nu čin­nosť) a sa­moz­rej­me ne­má ani ná­rok na od­po­čet. Ak štát vy­pla­tí pá­cha­te­ľo­vi nad­mer­ný od­po­čet, pri­čom vlas­tná da­ňo­vá po­vin­nosť pá­cha­te­ľa je vo vý­ške nu­la, vznik­ne na stra­ne štá­tu reál­ny úby­tok na ma­jet­ku a pá­cha­teľ sa neop­ráv­ne­ne obo­ha­tí o vý­šku vy­pla­te­né­ho nad­mer­né­ho od­poč­tu. Ak pá­cha­teľ ne­má žiad­nu da­ňo­vú po­vin­nosť vo­či štá­tu (pá­cha­te­ľo­vi nik­dy ani nev­znik­la), ne­mož­no prí­pad­né spät­né vrá­te­nie vy­pla­te­né­ho nad­mer­né­ho od­poč­tu štá­tu ozna­čiť za pla­te­nie splat­nej da­ne. Da­ňo­vý prep­la­tok, kto­rý reál­ne nev­zni­kol, ne­mož­no pod­ra­diť pod po­jem „daň“ ani pod­ľa všeo­bec­nej de­fi­ní­cie da­ne uvá­dza­nej v teó­rii fi­nan­čné­ho prá­va a ani pod­ľa de­fi­ní­cie da­ne uve­de­nej v zá­ko­ne o sprá­ve da­ní a pop­lat­kov.

 Us­ta­no­ve­niu § 86 písm. e) Tr. zák. pre­to zod­po­ve­dá len do­ko­na­ný trest­ný čin neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 277 ods. 1 ali­nea pr­vá Tr. zák., pre­to­že us­ta­no­ve­nie o účin­nej ľú­tos­ti vy­ža­du­je, aby pá­cha­teľ spl­nil svo­ju zá­kon­nú po­vin­nosť, kto­rú pred­tým opo­me­nul spl­niť (nespl­nil svo­ju po­vin­nosť od­viesť v zá­ko­nom ur­če­nom ter­mí­ne splat­nú daň ale­bo pois­tné) a za to­to je­ho ak­tív­ne ko­na­nie ho zá­ko­no­dar­ca od­me­ňu­je bez­tres­tnos­ťou. Iný­mi slo­va­mi, us­ta­no­ve­nie § 86 písm. e) Tr. zák. vy­ža­du­je od pá­cha­te­ľa, aby svo­je pa­sív­ne ko­na­nie (t. j. ne­ko­na­nie, kto­ré napl­ňu­je zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 277 ods. 1 ali­nea pr­vá Tr. zák. a za kto­ré je prí­pad­ne už aj tres­tne stí­ha­ný) nap­ra­vil ak­tív­nym ko­na­ním a prís­tu­pom a nap­ra­vil nás­le­dok tak, že do­da­toč­ne za­pla­tí splat­nú daň a jej prís­lu­šen­stvo ale­bo pois­tné, kto­ré pred­tým sí­ce v zmys­le us­ta­no­ve­ní zá­ko­na le­gál­ne zra­zil ale­bo vy­bral, ale už neop­ráv­ne­ne neod­vie­dol ur­če­né­mu prí­jem­co­vi.

 Zá­ko­no­dar­ca pri­tom kon­ci­pu­je účin­nú ľú­tosť v us­ta­no­ve­niach § 85 a § 86 Tr. zák. tak, že taxatív­ne vy­me­no­vá­va tres­tné či­ny, kto­rých sa účin­ná ľú­tosť tý­ka (pod­mien­ka pr­vá) a zá­ro­veň sta­no­vu­je po­vin­nosť, kto­rú pá­cha­teľ mu­sí spl­niť, aby k zá­ni­ku tres­tnos­ti vô­bec doš­lo (pod­mien­ka dru­há). Nes­ta­čí, ak pá­cha­teľ spl­ní len pr­vú pod­mien­ku vy­ža­do­va­nú zá­ko­nom, t.j., ak je­ho ko­na­nie vy­ka­zu­je zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu uve­de­né­ho v us­ta­no­ve­ní § 85 ale­bo § 86 Tr. zák., bez to­ho, aby spl­nil ale­bo mo­hol spl­niť zá­ko­nom sta­no­ve­nú po­vin­nosť (dru­hú pod­mien­ku), a rov­na­ko nes­ta­čí, ak pá­cha­teľ sí­ce spl­ní dru­hú pod­mien­ku (zá­ko­nom sta­no­ve­nú po­vin­nosť), ak je­ho ko­na­nie ne­mož­no pod­ra­diť pod zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty niek­to­ré­ho z tres­tných či­nov uve­de­ných v us­ta­no­ve­niach o účin­nej ľú­tos­ti.

 Tie­to všeo­bec­né zá­ve­ry mož­no ap­li­ko­vať aj na po­su­dzo­va­ný prí­pad, keď us­ta­no­ve­nie § 86 písm. d) Tr. zák., po­kiaľ ide o pod­mien­ku pr­vú, sta­no­vu­je, že „tres­tnosť či­nu za­ni­ká aj vte­dy, ak ide o trest­ný čin neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 277 Tr. zák.“. Trest­ný zá­kon tu uvá­dza len ná­zov a čí­sel­né ozna­če­nie toh­to tres­tné­ho či­nu, bez aké­ho­koľ­vek ďal­šie­ho vnú­tor­né­ho roz­čle­ne­nia na jed­not­li­vé skut­ko­vé pod­sta­ty, kto­ré ten­to trest­ný čin ob­sa­hu­je, z čo­ho vy­plý­va, že us­ta­no­ve­nie o účin­nej ľú­tos­ti by sa ma­lo tý­kať aj tres­tné­ho či­nu neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 277 ods. 1 ali­nea dru­há Tr. zák.. Po­kiaľ však ide o dru­hú pod­mien­ku vy­ža­do­va­nú us­ta­no­ve­ním o účin­nej ľú­tos­ti (do­da­toč­né za­pla­te­nie splat­nej da­ne a jej prís­lu­šen­stva), je zrej­mé, že pá­cha­teľ tres­tné­ho či­nu neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 277 ods. 1 ali­nea dru­há Tr. zák. ju ne­mô­že spl­niť, pre­to­že, ako už bo­lo uve­de­né vy­ššie, prí­pad­né spät­né vrá­te­nie neop­ráv­ne­ne vy­pla­te­né­ho nad­mer­né­ho od­poč­tu (pá­cha­te­ľo­ve vrá­te­nie vy­pla­te­né­ho da­ňo­vé­ho prep­lat­ku z dô­vo­du, že ten nik­dy ani nev­zni­kol), ne­mož­no po­va­žo­vať za „do­da­toč­né za­pla­te­nie splat­nej da­ne“.

 Tie­to úva­hy sa tý­ka­jú len prí­pa­dov, keď k vy­pla­te­niu nad­mer­né­ho od­poč­tu zo stra­ny štá­tu aj sku­toč­ne dôj­de. To, že us­ta­no­ve­nie § 86 písm. e) Tr. zák. sa ne­tý­ka aj tres­tné­ho či­nu neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 277 ods. 1 ali­nea dru­há Tr. zák. mož­no vy­vo­diť aj z to­ho, že ten­to trest­ný čin je pred­čas­ne do­ko­na­ným tres­tným či­nom a je do­ko­na­ný aj v prí­pa­doch, keď pá­cha­teľ len neop­ráv­ne­ne up­lat­ní ná­rok na vrá­te­nie nad­mer­né­ho od­poč­tu, av­šak k je­ho vy­pla­te­niu ne­dôj­de. V ta­kých­to prí­pa­doch už vô­bec nie je mož­né spl­niť po­vin­nosť sta­no­ve­nú v zmys­le § 86 písm. e) Tr. zák. a tým do­cie­liť zá­nik tres­tnos­ti či­nu.

 Tres­tnosť tres­tné­ho či­nu neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 277 ods. 1 ali­nea dru­há Tr. zák. ne­mô­že pre­to za­nik­núť v zmys­le § 86 písm. e) Tr. zák.. Pá­cha­teľ to­tiž ne­mô­že spl­niť dru­hú pod­mien­ku vy­ža­do­va­nú zá­ko­nom (us­ta­no­ve­ním § 86 písm. e) Tr. zák.), t. j. spl­niť po­vin­nosť v ňom ulo­že­nú.

 Na pod­po­ru uve­de­né­ho zá­ve­ru mož­no uviesť aj to, že ak po­rov­ná­me jed­not­li­vé prí­pa­dy zá­ni­ku tres­tnos­ti či­nu, kto­ré sú uve­de­né v us­ta­no­ve­ní § 86 písm. a), c) a d) Tr. zák., zis­tí­me, že ide o po­dob­né omi­sív­ne tres­tné či­ny, kto­rých sa pá­cha­teľ do­pus­tí tak, že si nespl­ní po­vin­nosť ulo­že­nú mu kon­krét­nym zá­ko­nom, pri­čom tú­to po­vin­nosť mô­že spl­niť aj do­da­toč­ne v ter­mí­noch ur­če­ných v Tres­tnom zá­ko­ne. Na­viac us­ta­no­ve­nia § 86 písm. a), c) a d) Tr. zák. ko­pí­ru­jú jed­not­li­vé zna­ky skut­ko­vých pod­stát, kto­rých zá­nik tres­tnos­ti up­ra­vu­jú. Tak nap­rík­lad zna­kom skut­ko­vej pod­sta­ty omi­sív­ne­ho tres­tné­ho či­nu za­ned­ba­nia po­vin­nej vý­ži­vy pod­ľa § 207 Tr. zák. je nepl­ne­nie zá­kon­nom sta­no­ve­nej po­vin­nos­ti vy­ži­vo­vať iné­ho a us­ta­no­ve­nie § 86 písm. a) Tr. zák. ho­vo­rí o do­da­toč­nom spl­ne­ní tej­to po­vin­nos­ti. Zna­kom omi­sív­ne­ho tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho pod­ľa § 214 Tr. zák. je ne­vyp­la­te­nie mzdy, pla­tu ale­bo inej od­me­ny za prá­cu, náh­ra­du mzdy ale­bo od­stup­né za­mes­tnan­co­vi a us­ta­no­ve­nie § 86 písm. c) Tr. zák. ho­vo­rí o do­da­toč­nom spl­ne­ní tej­to po­vin­nos­ti. A ko­neč­ne, zna­kom omi­sív­ne­ho tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia da­ne a od­stup­né­ho pod­ľa § 277 ods. 1, ale len ali­nea pr­vá Tr. zák. a omi­sív­ne­ho tres­tné­ho či­nu ne­zap­la­te­nia da­ne pod­ľa § 278 Tr. zák. je neod­ve­de­nie splat­nej da­ne a pois­tné­ho (§ 277 ods. 1 ali­nea pr­vá Tr. zák.) a ne­zap­la­te­nie splat­nej da­ne (§ 278 ods. 1 Tr. zák.), pri­čom us­ta­no­ve­nie § 86 písm. d) Tr. zák. ho­vo­rí o do­da­toč­nom za­pla­te­ní splat­nej da­ne a pois­tné­ho.

 Aj z toh­to roz­bo­ru je evi­den­tné, že na trest­ný čin neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 277 ods. 1 ali­nea dru­há Tr. zák. sa nev­zťa­hu­je us­ta­no­ve­nie § 86 písm. e) Tr. zák., pre­to­že ten­to trest­ný čin je tres­tným či­nom ko­mi­sív­nym a nie omi­sív­nym a po­jem „splat­ná daň“ ani nie je zna­kom je­ho skut­ko­vej pod­sta­ty.

 Dob­ro­voľ­né spät­né vrá­te­nie neop­ráv­ne­ne vy­pla­te­né­ho nad­mer­né­ho od­poč­tu zo stra­ny pá­cha­te­ľa ale­bo je­ho dob­ro­voľ­né ozná­me­nie, že ná­rok na vrá­te­nie nad­mer­né­ho od­poč­tu up­lat­ňu­je neop­ráv­ne­ne uro­be­né v ča­se, keď eš­te štát neop­ráv­ne­ne up­lat­ňo­va­ný nad­mer­ný od­po­čet ne­vyp­la­til, mož­no pod­ra­diť pod pod­mien­ku uve­de­nú v us­ta­no­ve­ní § 85 písm. a) Tr. zák., že pá­cha­teľ dob­ro­voľ­ne škod­li­vý nás­le­dok za­me­dzil ale­bo ho nap­ra­vil (spl­ne­ná dru­há pod­mien­ka vy­ža­du­jú­ca vy­ko­na­nie ur­či­té­ho ko­na­nia zo stra­ny pá­cha­te­ľa), av­šak trest­ný čin neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 277 Tr. zák. nie je taxatív­ne uve­de­ný v § 85 Tr. zák. a pre­to pre ab­sen­ciu pr­vej pod­mien­ky (vy­ža­du­jú­cej taxatív­ne sta­no­ve­nie kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu) nie je mož­ný zá­nik tres­tnos­ti tres­tné­ho či­nu neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 277 ods. 1 ali­nea dru­há Tr. zák. ani v zmys­le § 85 Tr. zák..

 Mož­no sa len dom­nie­vať, čo vie­dlo zá­ko­no­dar­cu k ta­kej­to práv­nej úp­ra­ve, som však to­ho ná­zo­ru, že zá­ko­no­dar­ca pri kon­ci­po­va­ní pod­mie­nok účin­nej ľú­tos­ti v Tres­tnom zá­ko­ne účin­nom od 1.1.2006 jed­no­du­cho opo­me­nul, že trest­ný čin neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 277 Tr. zák. ob­sa­hu­je dve sa­mos­tat­né skut­ko­vé pod­sta­ty. V opač­nom prí­pa­de, by pria­mo v us­ta­no­ve­ní § 86 písm. e) Tr. zák. mu­sel uviesť, že nap­rík­lad tres­tnosť či­nu za­ni­ká aj vte­dy, ak pá­cha­teľ „do­da­toč­ne vrá­ti neop­ráv­ne­ne vy­pla­te­ný nad­mer­ný od­po­čet ale­bo, ak eš­te ne­bol vy­pla­te­ný, dob­ro­voľ­ne uro­bí ozná­me­nie prís­luš­né­mu or­gá­nu o tom, že neop­ráv­ne­ne up­lat­ňu­je ná­rok na vrá­te­nie DPH ale­bo spot­reb­nej da­ne“. Ak by us­ta­no­ve­nie § 86 písm. e) Tr. zák. ob­sa­ho­va­lo ta­kú­to úp­ra­vu, bo­lo by mož­né po­va­žo­vať tú­to prá­vu úp­ra­vu za sku­toč­ne až príl­iš li­be­rál­nu. Keď­že to tak nie je, a je bez vý­zna­mu, či sa tak sta­lo pre­to, že to zá­ko­no­dar­ca za­mýš­ľal ale­bo pre­to, že „za­bu­dol“ na ali­neu dru­hú us­ta­no­ve­nia § 277 ods. 1 Tr. zák., ne­mô­že us­ta­no­ve­nie § 86 písm. e) Tr. zák. spô­so­biť zá­nik tres­tnos­ti toh­to tres­tné­ho či­nu a to ani ana­lo­gic­ky. Účin­ná ľú­tosť je up­ra­ve­ná taxatív­ne a to tak čo do vý­poč­tu tres­tných či­nov, kto­rých sa tý­ka ako aj čo do vý­poč­tu po­vin­nos­tí, kto­ré mu­sia byť spl­ne­né, aby k účin­nej ľú­tos­ti a tým k zá­ni­ku tres­tnos­ti taxatív­ne uve­de­né­ho tres­tné­ho či­nu sku­toč­ne doš­lo. Tie­to zá­ko­nom sta­no­ve­né pod­mien­ky nie je mož­né roz­ši­ro­vať ale­bo ana­lo­gic­ky ap­li­ko­vať aj na tres­tné či­ny, kto­ré v us­ta­no­ve­niach o účin­nej ľú­tos­ti nie sú uve­de­né.

 Vzhľa­dom k uve­de­né­mu som ná­zo­ru, že zá­ve­ry Ústav­né­ho sú­du SR sú vy­slo­ve­ne nes­práv­ne a z je­ho stra­ny doš­lo k chyb­né­mu vý­kla­du re­le­van­tných, naj­mä da­ňo­vých a v nad­väz­nos­ti na to aj tres­tnop­ráv­nych us­ta­no­ve­ní. Bu­de pre­to za­ují­ma­vým sle­do­vať, či prí­pad­ne aj iné se­ná­ty Ústav­né­ho sú­du SR bu­dú nas­le­do­vať pred­met­né roz­hod­nu­tie, res­pek­tí­ve, či dôj­de k opač­né­mu ná­zo­ru a k zjed­no­co­va­niu na úrov­ni plé­na Ústav­né­ho sú­du SR.

 Nas­le­du­je spo­mí­na­ný Ná­lez v úpl­nom zne­ní

 

 

SLO­VENSKÁ RE­PUB­LI­KA
 
NÁLEZ
 
Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky
 
 
V me­ne Slo­ven­skej re­pub­li­ky
 
 

I. ÚS 316/2011-37
 

Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí 14. de­cem­bra 2011 v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du Pet­ra Br­ňá­ka a zo sud­cov Mi­la­na Ľalí­ka a Ma­rian­ny Moch­ná­čo­vej pre­ro­ko­val pri­ja­tú sťaž­nosť Ing. M. S., B., za­stú­pe­né­ho ad­vo­ká­tom JUDr. O. Z., L., vo ve­ci na­mie­ta­né­ho po­ru­še­nia je­ho zá­klad­né­ho prá­va na osob­nú slo­bo­du pod­ľa čl. 17 ods. 5 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky a prá­va na slo­bo­du a bez­peč­nosť pod­ľa čl. 5 ods. 1 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd uz­ne­se­ním Kraj­ské­ho sú­du v Ban­skej Bys­tri­ci sp. zn. 2 Tpo 20/2011 zo 7. ap­rí­la 2011 v spo­je­ní s uz­ne­se­ním Ok­res­né­ho sú­du Ban­ská Bys­tri­ca sp. zn. 0 Tp/54/2011 z 25. mar­ca 2011 a tak­to
 

roz­ho­dol:
 

1. Kraj­ský súd v Ban­skej Bys­tri­ci uz­ne­se­ním sp. zn. 2 Tpo 20/2011 zo 7. ap­rí­la 2011 a Ok­res­ný súd Ban­ská Bys­tri­ca uz­ne­se­ním sp. zn. 0 Tp/54/2011 z 25. mar­ca 2011, kto­rý­mi roz­hod­li o žia­dos­ti Ing. M. S. o pre­pus­te­nie z väz­by na slo­bo­du, po­ru­ši­li je­ho zá­klad­né prá­vo na osob­nú slo­bo­du pod­ľa čl. 17 ods. 5 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky a prá­vo na slo­bo­du a bez­peč­nosť pod­ľa čl. 5 ods. 1 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd.

 

2. Vo zvyš­nej čas­ti sťaž­nos­ti Ing. M. S. n e v y h o v u j e .
 

Od­ôvod­ne­nie:
 
I.
 

3. Ústav­né­mu sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „ús­tav­ný súd”) bo­la 27. jú­na 2011 faxom a 28. jú­na 2011 poš­tou do­ru­če­ná sťaž­nosť Ing. M. S. (ďa­lej len „sťa­žo­va­teľ“) vo ve­ci na­mie­ta­né­ho po­ru­še­nia je­ho zá­klad­né­ho prá­va na osob­nú slo­bo­du pod­ľa čl. 17 ods. 5 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „ús­ta­va“) a prá­va na slo­bo­du a bez­peč­nosť pod­ľa čl. 5 ods. 1 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd (ďa­lej len „do­ho­vor“) uz­ne­se­ním Kraj­ské­ho sú­du v Ban­skej Bys­tri­ci (ďa­lej len „kraj­ský súd“) sp. zn. 2 Tpo 20/2011 zo 7. ap­rí­la 2011 (ďa­lej aj „na­pad­nu­té roz­hod­nu­tie kraj­ské­ho sú­du“) a uz­ne­se­ním Ok­res­né­ho sú­du Ban­ská Bys­tri­ca (ďa­lej len „ok­res­ný súd“) sp. zn. 0 Tp/54/2011 z 25. mar­ca 2011 (ďa­lej aj „na­pad­nu­té roz­hod­nu­tie ok­res­né­ho sú­du“, spo­lu len „na­pad­nu­té roz­hod­nu­tia“).
 
4. Z ob­sa­hu sťa­žo­va­te­ľom po­da­nej sťaž­nos­ti vy­plý­va, že uz­ne­se­ním vy­šet­ro­va­te­ľa Po­li­caj­né­ho zbo­ru od­bo­ru Stred v Ban­skej Bys­tri­ci, Úra­du bo­ja pro­ti or­ga­ni­zo­va­nej kri­mi­na­li­te Pre­zí­dia Po­li­caj­né­ho zbo­ru sp. zn. ČVS: PPZ-24/BOK-ST-2011 z 25. feb­ruára 2011 mu bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie pre zlo­čin neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 277 ods. 1 a ods. 3 zá­ko­na č. 300/2005 Z. z. Trest­ný zá­kon v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej len „Trest­ný zá­kon“). Ok­res­ný súd s účin­nos­ťou od 24. feb­ruára 2011 roz­ho­dol o vza­tí sťa­žo­va­te­ľa do väz­by, a to z dô­vo­dov pod­ľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) zá­ko­na č. 301/2005 Z. z. Trest­ný po­ria­dok v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej len „Trest­ný po­ria­dok“). Sťa­žo­va­teľ 8. mar­ca 2011 pou­ká­zal na účet Da­ňo­vých úra­dov B. a B. pe­ňaž­né pl­ne­nie rov­na­jú­ce sa vý­ške ním up­lat­ne­né­ho ná­ro­ku na vrá­te­nie da­ne z pri­da­nej hod­no­ty, o kto­rom pos­ky­tol ozná­me­nie za­sla­ním prís­luš­ných dok­la­dov or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní a ok­res­né­mu sú­du 9. mar­ca 2011, a to spo­lu so svo­jou žia­dos­ťou o pre­pus­te­nie z väz­by. Ok­res­ný súd na­pad­nu­tým roz­hod­nu­tím za­mie­tol žia­dosť sťa­žo­va­te­ľa o pre­pus­te­nie z väz­by a kraj­ský súd na­pad­nu­tým roz­hod­nu­tím za­mie­tol sťaž­nosť sťa­žo­va­te­ľa po­da­nú pro­ti pr­vos­tup­ňo­vé­mu roz­hod­nu­tiu. Pro­ti na­pad­nu­tým roz­hod­nu­tiam po­dal sťa­žo­va­teľ ús­tav­nú sťaž­nosť.
 
5. Ok­res­ný súd svo­jím os­tat­ným roz­hod­nu­tím sp. zn. 0 Tp 54/2011 zo 16. jú­na 2011 roz­ho­dol o nah­ra­de­ní vý­ko­nu väz­by sťa­žo­va­te­ľa pe­ňaž­nou zá­ru­kou a pri­ja­tím pí­som­né­ho sľu­bu a sú­čas­ne roz­ho­dol aj o zme­ne dô­vo­dov väz­by s tým, že u sťa­žo­va­te­ľa na­ďa­lej tr­vá dô­vod väz­by pod­ľa § 71 ods. 1 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku.
 
6. Nos­ným dô­vo­dom sťaž­nos­ti po­da­nej ús­tav­né­mu sú­du (ako aj žia­dos­ti sťa­žo­va­te­ľa o pre­pus­te­nie z väz­by, o kto­rej roz­ho­do­va­li na­mie­ta­né všeo­bec­né sú­dy) je tvr­de­nie sťa­žo­va­te­ľa, že do­da­toč­ným vrá­te­ním sťa­žo­va­te­ľom up­lat­ne­né­ho nad­mer­né­ho od­poč­tu da­ne z pri­da­nej hod­no­ty (v spo­ji­tos­ti s kto­rou je pro­ti ne­mu ve­de­né tres­tné stí­ha­nie, pozn.) je spo­je­ný práv­ny nás­le­dok zá­ni­ku tres­tnos­ti pod­ľa § 86 písm. e) Tres­tné­ho po­riad­ku, a pre­to tres­tné stí­ha­nie pro­ti je­ho oso­be ma­lo byť za­sta­ve­né [§ 215 ods. 1 písm. g) Tres­tné­ho po­riad­ku]. Uve­de­né v me­dziach sťa­žo­va­te­ľom po­da­nej žia­dos­ti o pre­pus­te­nie z väz­by po­tom zna­me­ná, že s účin­nos­ťou od ozná­me­nia tej­to sku­toč­nos­ti or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní a ok­res­né­mu sú­du 9. mar­ca 2011 mal byť sťa­žo­va­teľ pre­pus­te­ný na slo­bo­du [„... oso­bit­ným us­ta­no­ve­ním tres­tné­ho zá­ko­na o účin­nej ľú­tos­ti Trest­ný zá­kon v ust. § 86 písm. e) špe­ci­fi­ku­je oso­bit­né prí­pa­de (správ­ne má byť prí­pa­dy, pozn.) pre zá­nik tres­tnos­ti vo vzťa­hu ku kon­krét­nym tres­tným či­nom. Uve­de­né vy­plý­va zo zá­uj­mu štá­tu vy­plý­va­jú­ce­ho z je­ho fis­kál­nej po­li­ti­ky vo vzťa­hu k da­niam pou­ka­zo­va­ným do štát­ne­ho roz­poč­tu a vy­so­kom zá­uj­me štá­tu na ich uh­rá­dza­ní resp. zotr­va­ní pre úče­ly napl­ne­nia ve­rej­ných roz­poč­tov. V sú­vis­los­ti s uve­de­ným zá­uj­mom štá­tu sa pos­ky­tu­je do­da­toč­ná bez­tres­tnosť tak tres­tným či­nom špe­ci­fi­ko­va­ným v ust. § 276 (§85 TZ), § 277 ako aj v ust. § 278 (86 písm. e)). Pred­met­ný zá­nik tres­tnos­ti je da­ný po­me­no­va­ním tres­tné­ho či­nu (Neod­ve­de­nie da­ne a pois­tné­ho) ako aj uve­de­ním us­ta­no­ve­nia (§277 TZ), te­da za­hŕňa všet­ky skut­ko­vé pod­sta­ty v tom­to us­ta­no­ve­ní § 277 ob­siah­nu­té.“]. 
 
7. Na zá­kla­de uve­de­né­ho sťa­žo­va­teľ navr­hol, aby ús­tav­ný súd v sú­vis­los­ti s na­pad­nu­tý­mi roz­hod­nu­tia­mi vy­slo­vil po­ru­še­nie zá­klad­né­ho prá­va na osob­nú slo­bo­du pod­ľa čl. 17 ods. 5 ús­ta­vy a prá­va pod­ľa čl. 5 ods. 1 do­ho­vo­ru a zru­šil na­pad­nu­té roz­hod­nu­tia všeo­bec­ných sú­dov.
8. Uz­ne­se­ním č. k. I. ÚS 316/2011-13 z 24. augus­ta 2011 ús­tav­ný súd pri­jal sťaž­nosť sťa­žo­va­te­ľa na ďal­šie ko­na­nie.
 
9. Na zá­kla­de žia­dos­ti ús­tav­né­ho sú­du sa k ve­ci pí­som­ne vy­jad­ri­li všet­ci účas­tní­ci ko­na­nia. Za ok­res­ný súd je­ho pred­se­da lis­tom z 13. sep­tem­bra 2011 a za kraj­ský súd je­ho pred­se­da lis­tom tak­tiež z 13. sep­tem­bra 2011. Pí­som­né vy­jad­re­nie práv­ne­ho zá­stup­cu sťa­žo­va­te­ľa bo­lo do­ru­če­né ús­tav­né­mu sú­du 29. sep­tem­bra 2011.
 
9.1 V pí­som­ných sta­no­vis­kách ok­res­ný súd a kraj­ský súd naj­skôr rea­go­va­li na prie­beh tres­tnej ve­ci sťa­žo­va­te­ľa a nás­led­ne v pod­sta­te zhod­ne uvied­li (ci­to­va­né zo sta­no­vis­ka kraj­ské­ho sú­du): „Pod­ľa § 86 písm. e/ Tr. zák., tres­tnosť tres­tné­ho či­nu za­ni­ká aj vte­dy, ak ide o trest­ný čin neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 277 ale­bo ne­zap­la­te­nia da­ne pod­ľa § 278, ak splat­ná daň a jej prís­lu­šen­stvo ale­bo pois­tné bo­li do­da­toč­ne za­pla­te­né, naj­nes­kôr nas­le­du­jú­ci deň po dni, keď sa pá­cha­teľ po skon­če­ní je­ho vy­šet­ro­va­nia mo­hol oboz­ná­miť s je­ho vý­sled­ka­mi. Z toh­to us­ta­no­ve­nia vy­plý­va, že na zá­nik tres­tnos­ti či­nu sú pot­reb­né dve pod­mien­ky, a to ak je ve­de­né tres­tné stí­ha­nie za trest­ný čin neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 277 Tr. zák. a do­da­toč­né za­pla­te­nie splat­nej da­ne a jej prís­lu­šen­stva. Skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 277 ods. 1 Tr. zák. sa skla­dá v pod­sta­te z dvoch sa­mos­tat­ných skut­ko­vých pod­stát, kde pod­ľa pr­vej ali­ney je ob­jek­tom zá­uj­mu štá­tu na riad­nom od­vá­dza­ní da­ne, pri­čom v pod­sta­te ide o špe­ci­fic­ký druh spre­ne­ve­ry. V ta­kom­to prí­pa­de je mož­né ap­li­ko­vať ust. § 86 písm.e/ Tr. zák. o účin­nej ľú­tos­ti za­pla­te­ním splat­nej da­ne s ur­če­ným prís­lu­šen­stvom po roz­hod­nu­tí prís­luš­né­ho da­ňo­vé­ho úra­du. V dru­hej ali­ney tej­to skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ide z hľa­dis­ka ob­jek­tív­nej strán­ky o neop­ráv­ne­né up­lat­ne­nie ná­ro­ku na vrá­te­nie dvoch dru­hov da­ní a to da­ne z pri­da­nej hod­no­ty ale­bo spot­reb­nej da­ne. Tu ide v pod­sta­te o ký­si špe­ciál­ny druh pod­vo­du, kde poš­ko­de­ný je štát. Pre­to vrá­te­nie nad­mer­né­ho od­poč­tu da­ne z pri­da­nej hod­no­ty nie je mož­né si za­mie­ňať s do­da­toč­ným za­pla­te­ním splat­nej da­ne a jej prís­lu­šen­stva. V prí­pa­de dru­hej ali­ney, te­da... nep­ri­chá­dza do úva­hy pos­tup v zmys­le ust. § 86 písm. e/ Tr. zák. o účin­nej ľú­tos­ti.“
 
9.2 Práv­ny zá­stup­ca sťa­žo­va­te­ľa k ar­gu­men­tá­cii ok­res­né­ho sú­du a kraj­ské­ho sú­du ne­zau­jal sta­no­vis­ko, čo od­ôvod­nil tým, že na všet­ko pod­stat­né už rea­go­va­li.
 
10. Ústav­ný súd so súh­la­som účas­tní­kov ko­na­nia pod­ľa § 30 ods. 2 zá­ko­na Ná­rod­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 38/1993 Z. z. o or­ga­ni­zá­cii Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, o ko­na­ní pred ním a o pos­ta­ve­ní je­ho sud­cov v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej len „zá­kon o ús­tav­nom sú­de“) upus­til v da­nej ve­ci od ús­tne­ho po­jed­ná­va­nia, pre­to­že po oboz­ná­me­ní sa s ich vy­jad­re­nia­mi k opod­stat­ne­nos­ti sťaž­nos­ti dos­pel k ná­zo­ru, že od toh­to po­jed­ná­va­nia ne­mož­no oča­ká­vať ďal­šie ob­jas­ne­nie ve­ci v sú­vis­los­ti s na­mie­ta­ným po­ru­še­ním ozna­če­ných práv.
 

II.

 

11. Ústav­ný súd je pod­ľa čl. 124 ús­ta­vy ne­zá­vis­lým súd­nym or­gá­nom ochra­ny ús­tav­nos­ti, kto­rý pod­ľa čl. 127 ods. 1 ús­ta­vy roz­ho­du­je o sťaž­nos­tiach fy­zic­kých osôb ale­bo práv­nic­kých osôb, ak na­mie­ta­jú po­ru­še­nie svo­jich zá­klad­ných práv ale­bo slo­bôd, ale­bo ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd vy­plý­va­jú­cich z me­dzi­ná­rod­nej zmlu­vy, kto­rú Slo­ven­ská re­pub­li­ka ra­ti­fi­ko­va­la a bo­la vy­hlá­se­ná spô­so­bom us­ta­no­ve­ným zá­ko­nom, ak o ochra­ne tých­to práv a slo­bôd ne­roz­ho­du­je iný súd. Pod­ľa čl. 127 ods. 2 ús­ta­vy ak ús­tav­ný súd vy­ho­vie sťaž­nos­ti, svo­jím roz­hod­nu­tím vy­slo­ví, že prá­vop­lat­ným roz­hod­nu­tím, opat­re­ním ale­bo iným zá­sa­hom bo­li po­ru­še­né prá­va ale­bo slo­bo­dy pod­ľa od­se­ku 1, a zru­ší ta­ké roz­hod­nu­tie, opat­re­nie ale­bo iný zá­sah.
 
12. Ústav­ný súd vo svo­jej ju­di­ka­tú­re kon­štan­tne zdô­raz­ňu­je, že pri up­lat­ňo­va­ní svo­jej prá­vo­mo­ci ne­zá­vis­lé­ho súd­ne­ho or­gá­nu ochra­ny ús­tav­nos­ti (čl. 124 ús­ta­vy) ne­mô­že za­stu­po­vať všeo­bec­né sú­dy, kto­rým pre­dov­šet­kým pris­lú­cha inter­pre­tá­cia a ap­li­ká­cia zá­ko­nov, a že je­ho úlo­ha sa ob­me­dzu­je na kon­tro­lu zlu­či­teľ­nos­ti účin­kov ta­kej­to inter­pre­tá­cie a ap­li­ká­cie s ús­ta­vou ale­bo kva­li­fi­ko­va­nou me­dzi­ná­rod­nou zmlu­vou o ľud­ských prá­vach a zá­klad­ných slo­bo­dách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03). Z us­tá­le­nej ju­di­ka­tú­ry ús­tav­né­ho sú­du ďa­lej vy­plý­va, že prá­vo­moc ús­tav­né­ho sú­du vo vzťa­hu k roz­ho­do­va­niu všeo­bec­ných sú­dov vo vä­zob­ných ve­ciach je da­ná len na pres­kú­ma­nie dô­vo­du a spô­so­bu ob­me­dzenia osob­nej slo­bo­dy, t. j. či pro­ti oso­be, kto­rá sa be­rie do väz­by, bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie, roz­hod­nu­tie o väz­be sa od­ôvod­ni­lo aj skut­ko­vý­mi okol­nos­ťa­mi, o väz­be roz­ho­do­val súd, ob­vi­ne­ný bol vza­tý do väz­by pre kon­krét­ne sku­toč­nos­ti, resp. že oso­ba bo­la vza­tá a dr­ža­ná vo väz­be len na čas do­vo­le­ný zá­ko­nom, resp. kon­krét­nym roz­hod­nu­tím vä­zob­né­ho sú­du o predĺže­ní väz­by. Do ob­sa­hu prá­vo­mo­ci ús­tav­né­ho sú­du ne­pat­rí pres­kú­mať pos­tup, ako aj správ­nosť skut­ko­vých a práv­nych zá­ve­rov všeo­bec­ných sú­dov, kto­rý vie­dol k zá­ve­ru o exis­ten­cii zá­kon­né­ho dô­vo­du na vza­tie do väz­by. Ten­to pos­tup skú­ma op­rav­ný súd v riad­nom in­štan­čnom pos­tu­pe, kto­rý je fun­kčne us­pô­so­be­ný na pres­kú­ma­nie ob­sa­hu tres­tné­ho spi­su, sú­vi­sia­cich lis­tín, po­da­ní ob­vi­ne­né­ho a prí­pad­ne aj ďal­ších dô­ka­zov os­ved­ču­jú­cich pou­ži­tie ta­ké­ho­to za­bez­pe­čo­va­cie­ho pros­tried­ku, akým je väz­ba v tres­tnom ko­na­ní (II. ÚS 76/02). Skut­ko­vé a práv­ne zá­ve­ry všeo­bec­né­ho sú­du by moh­li byť pred­me­tom kon­tro­ly zo stra­ny ús­tav­né­ho sú­du vte­dy, ak by vy­vo­de­né zá­ve­ry všeo­bec­né­ho sú­du bo­li zjav­ne neo­dô­vod­ne­né ale­bo ar­bit­rár­ne, a tak z ús­tav­né­ho hľa­dis­ka neos­pra­vedl­ni­teľ­né a neudr­ža­teľ­né, a zá­ro­veň by ma­li za nás­le­dok po­ru­še­nie zá­klad­né­ho prá­va ale­bo slo­bo­dy (ob­dob­ne napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05, III. ÚS 151/05).
 
13. V po­dob­ných sú­vis­los­tiach ús­tav­ný súd už uvie­dol (I. ÚS 331/09), že „[z] poh­ľa­du ús­tav­nop­ráv­ne­ho tre­ba ur­čiť po­va­hu prí­pa­dov, v kto­rých nes­práv­na ap­li­ká­cia jed­no­du­ché­ho prá­va všeo­bec­ným sú­dom má za nás­le­dok po­ru­še­nie zá­klad­ných práv a slo­bôd. V ko­na­ní o ús­tav­nej sťaž­nos­ti mož­no za ta­ké po­va­žo­vať prí­pa­dy, v kto­rých nes­práv­na ap­li­ká­cia jed­no­du­ché­ho prá­va je spä­tá s kon­ku­ren­ciou jed­not­li­vých no­riem toh­to prá­va, prí­pad­ne s kon­ku­ren­ciou rôz­nych inter­pre­tač­ných al­ter­na­tív, v kto­rých sa od­rá­ža ko­lí­zia ús­tav­ných prin­cí­pov, a naos­ta­tok za ta­ké mož­no po­va­žo­vať aj prí­pa­dy svoj­voľ­nej ap­li­ká­cie jed­no­du­ché­ho prá­va.“.
 
14. Pred­me­tom sťaž­nos­ti bo­lo po­sú­de­nie, či na­pad­nu­tý­mi roz­hod­nu­tia­mi ok­res­né­ho sú­du a kraj­ské­ho sú­du, kto­rý­mi bo­la za­miet­nu­tá žia­dosť sťa­žo­va­te­ľa o pre­pus­te­nie z väz­by (v šir­ších sú­vis­los­tiach tiež sťa­žo­va­te­ľo­va žia­dosť o za­sta­ve­nie tres­tné­ho stí­ha­nia ve­de­né­ho pro­ti je­ho oso­be, čo sťa­žo­va­teľ po­ža­do­val v rám­ci tej­to žia­dos­ti, pozn.), doš­lo k po­ru­še­niu sťa­žo­va­te­ľom ozna­če­ných práv (bod 7).
 
15. V sťaž­nos­ti je od­de­le­ný pe­tit od jej os­tat­ných čas­tí. Ústav­ný súd je pod­ľa § 20 ods. 3 zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de via­za­ný návr­hom na za­ča­tie ko­na­nia. Via­za­nosť ús­tav­né­ho sú­du návr­hom sa vzťa­hu­je zvlášť na návrh vý­ro­ku roz­hod­nu­tia, kto­ré­ho sa sťa­žo­va­teľ do­má­hal. Ústav­ný súd mô­že roz­hod­núť len o tom, čo­ho sa sťa­žo­va­teľ do­má­ha v pe­ti­te svo­jej sťaž­nos­ti a vo vzťa­hu k to­mu sub­jek­tu, kto­rý ozna­čil za po­ru­šo­va­te­ľa svo­jich práv (čl. 2 ods. 2 ús­ta­vy). Z uve­de­né­ho v okol­nos­tiach da­nej ve­ci vy­plý­va, že ús­tav­ný súd v me­dziach po­da­nej sťaž­nos­ti mo­hol po­sú­diť iba sťa­žo­va­te­ľom na­pad­nu­té roz­hod­nu­tia (ako seg­ment tres­tné­ho ko­na­nia ve­de­né­ho pro­ti sťa­žo­va­te­ľo­vi) na­priek to­mu, že ním uvá­dza­né nos­né dô­vo­dy (bod 6) pre­sa­hu­jú rá­mec na­pad­nu­tých roz­hod­nu­tí tak ab an­te, ako aj ex post (poz­ri tiež bo­dy 4 a 5). V ne­pos­led­nom ra­de ús­tav­ný súd do­dá­va, že sťa­žo­va­teľ v pe­ti­te sťaž­nos­ti ozna­čil po­ru­še­nie zá­klad­né­ho prá­va pod­ľa čl. 17 ods. 5 ús­ta­vy, av­šak v sa­mot­nom texte sťaž­nos­ti ci­tu­je tiež ods. 1 a 2 ci­to­va­né­ho člán­ku ús­ta­vy.
 
16. Pod­ľa čl. 17 ods. 1 ús­ta­vy osob­ná slo­bo­da sa za­ru­ču­je. Pod­ľa čl. 17 ods. 2 ús­ta­vy ni­ko­ho ne­mož­no stí­hať ale­bo poz­ba­viť slo­bo­dy inak, ako z dô­vo­dov a spô­so­bom, kto­rý us­ta­no­ví zá­kon. Ni­ko­ho ne­mož­no poz­ba­viť slo­bo­dy len pre nes­chop­nosť dodr­žať zmluv­ný zá­vä­zok. Pod­ľa čl. 17 ods. 5 ús­ta­vy do väz­by mož­no vziať iba z dô­vo­dov a na čas us­ta­no­ve­ný zá­ko­nom a na zá­kla­de roz­hod­nu­tia sú­du. Pod­ľa čl. 5 ods. 1 do­ho­vo­ru kaž­dý má prá­vo na slo­bo­du a osob­nú bez­peč­nosť. Ni­ko­ho ne­mož­no poz­ba­viť slo­bo­dy ok­rem nas­le­du­jú­cich prí­pa­dov, po­kiaľ sa tak sta­ne v sú­la­de s ko­na­ním us­ta­no­ve­ným zá­ko­nom:...
 
17. Ústav­ný súd vo svo­jej ju­di­ka­tú­re k čl. 17 ods. 2 ús­ta­vy uvie­dol, že vo vzťa­hu k väz­be ob­sa­hu­je ta­ké prá­va, aký­mi sú nap­rík­lad prá­vo byť vo väz­be len zo zá­kon­né­ho dô­vo­du a na zá­kla­de roz­hod­nu­tia sud­cu ale­bo sú­du; prá­vo po­dať návrh na ko­na­nie, v kto­rom by súd neod­klad­ne ale­bo urý­chle­ne roz­ho­dol o zá­kon­nos­ti väz­by a na­ria­dil pre­pus­te­nie, ak je tá­to ne­zá­kon­ná; prá­vo ne­byť vo väz­be dlh­šie ako po do­bu ne­vyh­nut­nú, resp. pri­me­ra­nú do­bu ale­bo byť pre­pus­te­ný po­čas ko­na­nia, pri­čom pre­pus­te­nie mô­že byť pod­mie­ne­né zá­ru­kou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ús­ta­vy vy­plý­va neod­mys­li­teľ­ná sú­vis­losť me­dzi vä­zob­ným dô­vo­dom uve­de­ným v zá­ko­ne a roz­hod­nu­tím sud­cu ale­bo sú­du, a to nie­len pri roz­hod­nu­tiach o vza­tí do väz­by, ale aj po­čas ďal­šie­ho tr­va­nia väz­by. Zá­kon­nosť väz­by je zá­ro­veň de­ter­mi­no­va­ná aj skut­ko­vý­mi okol­nos­ťa­mi vý­znam­ný­mi pre up­lat­ne­nie vhod­né­ho zá­kon­né­ho us­ta­no­ve­nia. S uve­de­ným úz­ko sú­vi­sí aj ob­sah zá­klad­né­ho prá­va pod­ľa čl. 17 ods. 5 ús­ta­vy, z kto­ré­ho vy­plý­va op­ráv­ne­nie kon­krét­nej oso­by na pres­kú­ma­nie okol­nos­tí sved­čia­cich pre a pro­ti väz­be, ale zá­ro­veň aj po­vin­nosť sú­du roz­hod­núť na zá­kla­de kon­krét­nych sku­toč­nos­tí, a nie na zá­kla­de abstrak­tnej úva­hy (ob­dob­ne III. ÚS 271/07). Zá­klad­né prá­vo pod­ľa čl. 17 ods. 2 ús­ta­vy vo svo­jom zne­ní od­ka­zu­je na zá­kon, a pre­to pri po­su­dzo­va­ní otáz­ky je­ho reš­pek­to­va­nia ale­bo po­ru­še­nia mu­sí brať ús­tav­ný súd do úva­hy zá­kon­nú úp­ra­vu a jej ap­li­ká­ciu prís­luš­ným or­gá­nom, pri­čom v prí­pa­de zis­te­nia zá­važ­né­ho po­ru­še­nia zá­kon­nos­ti ide aj o po­ru­še­nie ús­tav­nos­ti (III. ÚS 48/00). Rov­na­ko aj z čl. 17 ods. 5 ús­ta­vy vy­plý­va, že do väz­by mož­no vziať iba z dô­vo­dov a na čas us­ta­no­ve­ný zá­ko­nom. Prís­luš­ná zá­kon­ná úp­ra­va ob­siah­nu­tá pre­dov­šet­kým v Tres­tnom po­riad­ku je tak in­teg­rál­nou sú­čas­ťou ús­tav­né­ho rám­ca za­ru­če­nej osob­nej slo­bo­dy (II. ÚS 55/98).
 
18. Pod­ľa § 71 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku ob­vi­ne­ný mô­že byť vza­tý do väz­by len vte­dy, ak do­te­raz zis­te­né sku­toč­nos­ti nas­ved­ču­jú to­mu, že sku­tok, pre kto­rý bo­lo za­ča­té tres­tné stí­ha­nie, bol spá­cha­ný, má zna­ky tres­tné­ho či­nu, sú dô­vo­dy na po­doz­re­nie, že ten­to sku­tok spá­chal ob­vi­ne­ný a z je­ho ko­na­nia ale­bo ďal­ších kon­krét­nych sku­toč­nos­tí vy­plý­va dô­vod­ná oba­va, že uj­de ale­bo sa bu­de skrý­vať... [písm. a)]... bu­de pô­so­biť na sved­kov, znal­cov, spolu­ob­vi­ne­ných... [písm. b)]... bu­de pok­ra­čo­vať v tres­tnej čin­nos­ti... [písm. c)]. Pod­ľa § 72 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku ko­nať a roz­ho­do­vať mož­no len o väz­be oso­by, pro­ti kto­rej bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie. Od­ôvod­ne­nie roz­hod­nu­tia o väz­be ob­sa­hu­je aj uve­de­nie skut­ko­vých okol­nos­tí, o kto­ré sa vý­rok roz­hod­nu­tia o väz­be opie­ra. O väz­be ko­ná a roz­ho­du­je súd a v príp­rav­nom ko­na­ní na návrh pro­ku­rá­to­ra sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie, kto­rý nie je pri vy­me­dze­ní dô­vo­dov väz­by návr­hom pro­ku­rá­to­ra via­za­ný. O sťaž­nos­ti pro­ti roz­hod­nu­tiu sú­du ale­bo sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie o väz­be ko­ná a roz­ho­du­je na­dria­de­ný súd.... Pod­ľa § 192 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku pri roz­ho­do­va­ní o sťaž­nos­ti pres­kú­ma na­dria­de­ný or­gán správ­nosť vý­ro­kov na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia, pro­ti kto­rým sťa­žo­va­teľ po­dal sťaž­nosť, a ko­na­nie pred­chá­dza­jú­ce tým­to vý­ro­kom na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia...
 
19. Trest­ný zá­kon up­ra­vu­je v rám­ci tre­tie­ho od­die­lu pia­tej hla­vy pop­ri tres­tných či­noch pro­ti me­ne aj tres­tné či­ny da­ňo­vé. Ide o tres­tné či­ny skrá­te­nia da­ne a pois­tné­ho (§ 276), neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho (§ 277), ne­zap­la­te­nia da­ne (§ 278) a iné. Pod­ľa § 277 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na sa tres­tné­ho či­nu neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho do­pus­tí ten, „[k]to v ma­lom roz­sa­hu za­dr­ží a neod­ve­die ur­če­né­mu prí­jem­co­vi splat­nú daň, pois­tné na so­ciál­ne pois­te­nie, ve­rej­né zdra­vot­né pois­te­nie ale­bo prís­pe­vok na sta­rob­né dô­chod­ko­vé spo­re­nie, kto­ré zra­zí ale­bo vy­be­rie pod­ľa zá­ko­na, ale­bo kto neop­ráv­ne­ne v ma­lom roz­sa­hu up­lat­ní ná­rok na vrá­te­nie da­ne z pri­da­nej hod­no­ty ale­bo spot­reb­nej da­ne v úmys­le za­do­vá­žiť se­be ale­bo iné­mu neop­ráv­ne­ný pros­pech“. Nás­led­né od­se­ky 2 až 4 ci­to­va­né­ho us­ta­no­ve­nia § 277 Tres­tné­ho zá­ko­na ur­ču­jú/zvy­šu­jú tres­tnú sadz­bu v zá­vis­los­ti od „zá­važ­nej­šie­ho spô­so­bu ko­na­nia“, „väč­šie­ho roz­sa­hu“, „znač­nej ško­dy“, resp. „veľ­ké­ho roz­sa­hu“.
 
20. Pod­ľa § 86 písm. e) Tres­tné­ho zá­ko­na tres­tnosť tres­tné­ho či­nu za­ni­ká aj vte­dy, ak ide o trest­ný čin neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 277 ale­bo ne­zap­la­te­nia da­ne pod­ľa § 278, ak splat­ná daň a jej prís­lu­šen­stvo ale­bo pois­tné bo­li do­da­toč­ne za­pla­te­né naj­nes­kôr v nas­le­du­jú­ci deň po dni, keď sa pá­cha­teľ po skon­če­ní je­ho vy­šet­ro­va­nia mo­hol oboz­ná­miť s je­ho vý­sled­ka­mi...
 
21. Ok­res­ný súd a kraj­ský súd k ar­gu­men­tá­cii sťa­žo­va­te­ľa v žia­dos­ti o pre­pus­te­nie z väz­by (poz­ri bod 6) v pod­sta­te zhod­ne uvied­li, že „vrá­te­nie nad­mer­né­ho od­poč­tu da­ne z pri­da­nej hod­no­ty nie je mož­né za­mie­ňať s do­da­toč­ným za­pla­te­ním splat­nej da­ne a jej prís­lu­šen­stva, v da­nom prí­pa­de pre­to nie sú spl­ne­né zá­ko­nom sta­no­ve­né pod­mien­ky na zá­nik tres­tnos­ti skut­ku v zmys­le § 86 písm. e) Tr. Zák.“ (ci­to­va­né z od­ôvod­ne­nia na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia kraj­ské­ho sú­du). Uve­de­ný práv­ny ná­zor všeo­bec­ných sú­dov je z hľa­dis­ka ús­ta­vy (ús­tav­nej kon­for­mi­ty) a účin­né­ho zá­kon­né­ho sta­vu [ob­sa­hu § 277 ods. 1 v spo­ji­tos­ti s § 56 písm. e) Tres­tné­ho zá­ko­na] neudr­ža­teľ­ný.
 
22. Trest­ný čin ako ur­či­tú práv­nu konštruk­ciu vy­me­dzu­je Trest­ný zá­kon uzav­re­tým kom­plexom pres­ne de­fi­no­va­ných ob­jek­tív­nych a sub­jek­tív­nych zna­kov, kto­ré v súhr­ne vy­tvá­ra­jú skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu. Ako sa sku­tok pre­ja­vu­je vo von­kaj­šom sve­te, de­fi­nu­je pre­dov­šet­kým ob­jek­tív­na strán­ka skut­ko­vej pod­sta­ty, kto­rá je tvo­re­ná súhr­nom zna­kov cha­rak­te­ri­zu­jú­cich ko­na­nie a nás­le­dok vrá­ta­ne kau­zál­ne­ho vzťa­hu me­dzi ni­mi.
 
23. Ústav­ný súd už uvie­dol (PL. ÚS 6/09), že «ob­lasť tres­tné­ho prá­va pat­rí tra­dič­ne do sfé­ry zvr­cho­va­nej prá­vo­mo­ci štá­tov. Od­ra­zom tej­to sku­toč­nos­ti je znač­ne ši­ro­ká mie­ra voľ­nos­ti uvá­že­nia zá­ko­no­dar­cu pri voľ­be kon­krét­nej tres­tnej po­li­ti­ky. Ústa­va, do­ho­vor, ako aj ďal­šie pra­me­ne me­dzi­ná­rod­né­ho prá­va, pre­dov­šet­kým me­dzi­ná­rod­né zmlu­vy tý­ka­jú­ce sa ľud­ských práv, zmlu­vy, kto­rý­mi štá­ty prev­za­li zá­vä­zok tres­tnop­ráv­ne pos­ti­ho­vať ur­či­té ko­na­nia či opo­me­nu­tia ale­bo nao­pak zá­vä­zok zdr­žať sa tres­tnop­ráv­ne­ho pos­ti­hu ur­či­tých ko­na­ní či opo­me­nu­tí, zmlu­vy tý­ka­jú­ce sa me­dzi­ná­rod­nej (me­dziš­tát­nej) spolu­prá­ce (po­mo­ci) v tres­tných ve­ciach, a na­po­kon v špe­ci­fic­kých ob­las­tiach aj prá­vo Európ­skej únie vy­me­dzu­jú pries­tor a me­dze, v rám­ci kto­rých sa mô­že up­lat­ňo­vať „tra­dič­né prá­vo štá­tu“ tres­tať. Ten­to pries­tor je však po­mer­ne ši­ro­ký pre rôz­ne kon­cep­cie tres­tné­ho prá­va (tres­tnej po­li­ti­ky), kto­ré zod­po­ve­da­jú práv­nym, kul­túr­nym a so­ciál­nym pod­mien­kam či tra­dí­ciám jed­not­li­vých štá­tov.».
 
24. Ústav­ný súd vo svo­jej ju­di­ka­tú­re sta­bil­ne up­lat­ňu­je zá­sa­du pred­nos­ti ús­tav­ne kon­for­mné­ho vý­kla­du (napr. IV. ÚS 186/07, PL. ÚS 15/98, II. ÚS 148/06), z kto­rej ok­rem iné­ho vy­plý­va, že „v prí­pa­doch, ak pri up­lat­ne­ní štan­dar­dných me­tód vý­kla­du pri­chá­dza­jú do úva­hy rôz­ne vý­kla­dy sú­vi­sia­cich práv­nych no­riem, bol up­red­nos­tne­ný ten, kto­rý za­bez­pe­čí pl­no­hod­not­nú, resp. pl­no­hod­not­nej­šiu reali­zá­ciu ús­ta­vou ga­ran­to­va­ných práv fy­zic­kých osôb ale­bo práv­nic­kých osôb. Inak po­ve­da­né, všet­ky or­gá­ny ve­rej­nej mo­ci sú po­vin­né v po­chyb­nos­tiach vy­kla­dať práv­ne nor­my v pros­pech reali­zá­cie ús­ta­vou (a tiež me­dzi­ná­rod­ný­mi zmlu­va­mi) ga­ran­to­va­ných zá­klad­ných práv a slo­bôd.“ (II. ÚS 148/06, IV. ÚS 186/07). Ústav­ný súd pri rie­še­ní (roz­ho­do­va­ní) kon­krét­nych prí­pa­dov nes­mie opo­mí­nať, že pri­ja­té rie­še­nie (roz­hod­nu­tie) mu­sí byť ak­cep­to­va­teľ­né aj z hľa­dis­ka všeo­bec­ne po­ní­ma­nej spra­vod­li­vos­ti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07).
 
25. Tres­tné prá­vo je pros­tried­kom ul­ti­ma ra­tio (ide o pos­led­nú a naj­kraj­nej­šiu mož­nosť), čo sa pod­ľa práv­nej teórie, ako aj súd­nej praxe chá­pe aj ako zá­sa­da po­moc­nej úlo­hy tres­tnej rep­re­sie (zá­sa­da sub­si­dia­ri­ty). Pod­ľa tej­to zá­sa­dy má byť tres­tné prá­vo pou­ži­té len ako naj­kraj­nej­ší pros­trie­dok a len pri ty­po­vo naj­zá­važ­nej­ších po­ru­še­niach spo­lo­čen­ských vzťa­hov, zá­uj­mov a hod­nôt, te­da len tam, kde iné mož­nos­ti, hlav­ne pros­tried­ky os­tat­ných práv­nych od­vet­ví, nie sú dos­ta­toč­né, te­da už bo­li vy­čer­pa­né, sú neú­čin­né ale­bo zjav­ne nie sú vhod­né. V ob­las­ti ap­li­ká­cie a inter­pre­tá­cie tres­tné­ho prá­va po­tom - z tak­to chá­pa­né­ho pros­tried­ku ul­ti­ma ra­tio - mu­sia byť ak­cen­to­va­né práv­ne prin­cí­py a zá­sa­dy, kto­ré pri­már­ne sú­vi­sia s po­su­dzo­va­ním tres­tnos­ti či­nu, napr. zá­sa­da nullum cri­men, nul­la poe­na si­ne le­ge (poz­ri čl. 49 ús­ta­vy) či zá­sa­da in du­bio pro reo (poz­ri čl. 50 ods. 2 ús­ta­vy).
 
26. V rám­ci ús­tav­né­ho pries­ku­mu sťa­žo­va­te­ľom pre­dos­tre­tých nos­ných dô­vo­dov (bod 6) bo­la pod­stat­nou od­po­veď na otáz­ku, či v prí­pa­de sťa­žo­va­te­ľa de le­ge la­ta bo­li spl­ne­né pod­mien­ky účin­nej ľú­tos­ti v zmys­le § 86 písm. e) Tres­tné­ho zá­ko­na, ak po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia pre zlo­čin neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 277 ods. 1 (ali­nea dru­há) a ods. 3 Tres­tné­ho zá­ko­na sťa­žo­va­teľ uh­ra­dil v pros­pech da­ňo­vé­ho úra­du su­mu rov­na­jú­cu sa vý­ške ním up­lat­ne­né­ho ná­ro­ku na vrá­te­nie da­ne z pri­da­nej hod­no­ty. Z ob­sa­hu § 277 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na (bod 19) pri­ma fa­cie vy­plý­va, že v rám­ci toh­to tres­tné­ho či­nu s náz­vom „neod­ve­de­nie da­ne a pois­tné­ho“ sú za­ra­de­né dve sa­mos­tat­né skut­ko­vé pod­sta­ty. Pr­vá sa tý­ka za­dr­ža­nia a neod­ve­de­nia splat­nej da­ne a pois­tné­ho, kto­ré bo­li zra­ze­né ale­bo vy­bra­té pod­ľa zá­ko­na [(ali­nea pr­vá), v tom­to prí­pa­de ide o tzv. omi­sív­ny trest­ný čin], a dru­há sa tý­ka neop­ráv­ne­né­ho up­lat­ňo­va­nia ná­ro­ku na vrá­te­nie da­ne z pri­da­nej hod­no­ty ale­bo spot­reb­nej da­ne [(ali­nea dru­há), v tom­to prí­pa­de ide o tzv. ko­mi­sív­ny de­likt]. Za­ra­de­ním ich oboch v rám­ci tres­tné­ho či­nu neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho zá­ko­no­dar­ca rov­na­ko ur­čil (bod 22), že tak ali­nea pr­vá, ako aj ali­nea dru­há § 277 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na má zá­kon­nú sú­vis­losť s neod­ve­de­ním da­ne (pois­tné­ho), a to bez oh­ľa­du na to, že v prí­pa­de pr­vej ali­ney pria­mo (pr­vop­lá­no­vo) a v prí­pa­de dru­hej ali­ney ne­pria­mo (dru­hop­lá­no­vo).     
 
27. Ústav­ný súd sa sto­tož­ňu­je s ná­zo­rom sťa­žo­va­te­ľa, že trest­ný čin neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 277 uve­de­ný v § 86 písm. e) Tres­tné­ho zá­ko­na po­zos­tá­va z oboch vy­ššie uve­de­ných skut­ko­vých pod­stát (poz­ri bod 26), te­da tak zo skut­ko­vej pod­sta­ty za­dr­ža­nia a neod­ve­de­nia splat­nej da­ne a pois­tné­ho, kto­ré bo­li zra­ze­né ale­bo vy­bra­té pod­ľa zá­ko­na (ali­nea pr­vá), ako aj neop­ráv­ne­né­ho up­lat­ňo­va­nia ná­ro­ku na vrá­te­nie da­ne z pri­da­nej hod­no­ty ale­bo spot­reb­nej da­ne (ali­nea dru­há). A keď­že obe ali­ney (te­da aj dru­há) z vô­le zá­ko­no­dar­cu rep­re­zen­tu­jú trest­ný čin ne­do­ve­de­nia da­ne, rov­na­ko de le­ge la­ta pla­tí (k to­mu poz­ri bo­dy 22 až 25), že do­da­toč­ným za­pla­te­ním da­ne (do­da­toč­ným spl­ne­ním si da­ňo­vej po­vin­nos­ti) sú spl­ne­né zá­kon­né pod­mien­ky účin­nej ľú­tos­ti, a to bez oh­ľa­du na pr­vop­lá­no­vosť ale­bo dru­hop­lá­no­vosť tej­to po­vin­nos­ti (poz­ri bod 26 in fi­ne). Inak po­ve­da­né, ak pod­ľa účin­nej úp­ra­vy § 277 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na, kto­rý vy­me­dzu­je skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho [a nie aj ne­ja­ký iný trest­ný čin, kto­rý § 86 písm. e) Tres­tné­ho zá­ko­na ne­poz­ná, pozn.], pá­cha­teľ v zá­kon­nom ča­se vrá­ti vy­pla­te­ný da­ňo­vý prep­la­tok, doš­lo v ko­neč­nom dôs­led­ku (dru­hop­lá­no­vo) k do­da­toč­né­mu za­pla­te­niu splat­nej da­ne. V tej­to sú­vis­los­ti mož­no uza­vrieť, že ak by zá­ko­no­dar­ca proti­práv­ne­mu ko­na­niu pá­cha­te­ľa spo­čí­va­jú­ce­mu v neop­ráv­ne­nom up­lat­ne­ní ná­ro­ku na vrá­te­nie da­ne z pri­da­nej hod­no­ty ale­bo spot­reb­nej da­ne chcel pri­pí­sať iný proti­spo­lo­čen­ský dôs­le­dok ako neod­ve­de­nie (ne­zap­la­te­nie) da­ne, ne­po­chyb­ne by tak uro­bil.
 
28. K uve­de­ným zá­ve­rom ús­tav­ný súd do­dá­va, že v prí­pa­doch po­su­dzo­va­nia in­di­vi­duál­nych sťaž­nos­tí pod­ľa čl. 127 ods. 1 ús­ta­vy nie je je­ho úlo­hou pres­kú­ma­vať prís­luš­né práv­ne pred­pi­sy a prax in abstrac­to, ale ob­me­dziť sa, na­koľ­ko je to mož­né, na po­sú­de­nie kon­krét­ne­ho prí­pa­du na úče­ly zis­te­nia, či spô­sob, akým bo­li uve­de­né pred­pi­sy ap­li­ko­va­né ale­bo sa dotk­li sťa­žo­va­te­ľa, vie­dol k po­ru­še­niu ús­ta­vy a prís­luš­ných me­dzi­ná­rod­ných zmlúv.
 
29. Opie­ra­júc sa o ci­to­va­né vý­cho­dis­ká svoj­ho roz­ho­do­va­nia ús­tav­ný súd kon­šta­tu­je, že v da­nom prí­pa­de vzhľa­dom na sku­toč­nosť, že re­le­van­tná práv­na úp­ra­va ob­siah­nu­tá v Tres­tnom zá­ko­ne v § 86 písm. e) ne­vy­me­dzu­je/ne­roz­li­šu­je, resp. pres­ne ne­kon­kre­ti­zu­je účin­ky účin­nej ľú­tos­ti vo vzťa­hu k pr­vej a dru­hej ali­nei tres­tné­ho či­nu neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 277 Tres­tné­ho zá­ko­na, ako aj v nad­väz­nos­ti na ús­ta­vou a do­ho­vo­rom chrá­ne­né jed­no z naj­zák­lad­nej­ších ľud­ských práv, akým prá­vo na osob­nú slo­bo­du ne­po­chyb­ne je, ús­tav­né­mu sú­du neos­tá­va iná mož­nosť, ako za ús­tav­ne kon­form­ný vý­klad da­né­ho zá­kon­né­ho vy­me­dzenia po­va­žo­vať ten, kto­rý je v pros­pech sťa­žo­va­te­ľa ako ob­vi­ne­né­ho a kto­rý pl­ne ko­reš­pon­du­je aj s po­žia­dav­kou ochra­ny je­ho zá­klad­ných práv a slo­bôd, k ochra­ne kto­rých je ús­tav­ný súd po­vo­la­ný ako súd­ny or­gán ochra­ny ús­tav­nos­ti, a to pria­mo z ús­ta­vy.
 
30. Ústav­ný súd v rám­ci ús­tav­né­ho pries­ku­mu sťa­žo­va­te­ľom nas­to­le­né­ho prob­lé­mu ne­po­su­dzo­val vhod­nosť a účel­nosť zá­ko­no­dar­com schvá­le­nej zá­kon­nej úp­ra­vy [náz­vu a ob­sa­hu § 277 a ob­sa­hu § 86 písm. e) Tres­tné­ho zá­ko­na] a v tom­to oh­ľa­de je de le­ge fe­ren­da cel­kom lo­gic­ká a po­cho­pi­teľ­ná ar­gu­men­tá­cia všeo­bec­ných sú­dov, kto­ré vní­ma­jú reál­ne roz­die­ly me­dzi skut­ko­vou pod­sta­tou tres­tné­ho či­nu neod­ve­de­nia da­ne (pr­vá ali­nea § 277 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na) a skut­ko­vou pod­sta­tou tres­tné­ho či­nu neop­ráv­ne­né­ho up­lat­ne­nia ná­ro­ku na vrá­te­nie da­ne (dru­há ali­nea § 277 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na). Zá­ro­veň ale tre­ba po­dot­knúť, že po­kiaľ chcel/chce zá­ko­no­dar­ca zo zá­kon­ných pod­mie­nok účin­nej ľú­tos­ti [§ 86 písm. e) Tres­tné­ho zá­ko­na] vy­lú­čiť trest­ný čin spo­čí­va­jú­ci v neop­ráv­ne­nom up­lat­ne­ní ná­ro­ku na vrá­te­nie da­ne, po­tom to mu­sí (ús­tav­ne kon­for­mne) sta­no­viť v rám­ci hmot­nop­ráv­nej úp­ra­vy, napr. tak, že dru­hú ali­neu § 277 ods. 1 vy­pus­tí z us­ta­no­ve­nia § 277 naz­va­né­ho „ne­do­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho“, resp. tak, že us­ta­no­ve­nie § 86 písm. e) Tres­tné­ho zá­ko­na o účin­nej ľú­tos­ti up­ra­ví tak, že sa bu­de tý­kať iba pr­vej ali­ney § 277 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na. Inak po­ve­da­né, je ús­tav­ne nep­rí­pus­tné, aby prí­pad­né ne­dos­tat­ky zá­kon­nej úp­ra­vy všeo­bec­né sú­dy od­stra­ňo­va­li tým, že si at­ra­hu­jú prá­vo­moc zá­ko­no­dar­cu, a to o to viac, ak je v hre ap­li­ká­cia a inter­pre­tá­cia tres­tné­ho prá­va ako pros­tried­ku ul­ti­ma ra­tio a to­mu zod­po­ve­da­jú­ci ús­tav­ný kon­form­ný vý­klad.
 
31. Pod­ľa ná­zo­ru ús­tav­né­ho sú­du ani ok­res­ný súd a v ne­pos­led­nom ra­de ani kraj­ský súd, kto­rý roz­ho­do­val o žia­dos­ti sťa­žo­va­te­ľa o pre­pus­te­nie z väz­by v pos­led­nej in­štan­cii, ne­vy­ko­na­li ús­tav­ne sú­lad­ný vý­klad us­ta­no­ve­nia § 86 písm. e) Tres­tné­ho zá­ko­na vo vzťa­hu ku kon­krét­nym okol­nos­tiam sťa­žo­va­te­ľo­vej tres­tnej ve­ci (v okol­nos­tiach po­su­dzo­va­nej ve­ci v sú­vis­los­ti so zá­kon­nos­ťou a ús­tav­nos­ťou uva­le­nej väz­by) a pri svo­jej roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti ne­zoh­ľad­ni­li hľa­dis­ko pot­re­by ochra­ny ús­ta­vou a me­dzi­ná­rod­ný­mi zmlu­va­mi ga­ran­to­va­ných zá­klad­ných ľud­ských práv a slo­bôd, z kto­rých na­pad­nu­té roz­hod­nu­tia tak­tiež vy­bo­čo­va­li.
 
32. Vzhľa­dom na uve­de­né ús­tav­ný súd kon­šta­tu­je po­ru­še­nie zá­klad­né­ho prá­va sťa­žo­va­te­ľa na osob­nú slo­bo­du pod­ľa čl. 17 ods. 5 ús­ta­vy a prá­va na slo­bo­du a bez­peč­nosť pod­ľa čl. 5 ods. 1 do­ho­vo­ru , tak ako to je uve­de­né v bo­de 1 vý­ro­ku toh­to roz­hod­nu­tia.
 
33. Pod­ľa § 56 ods. 2 pr­vej ve­ty zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de ak sa zá­klad­né prá­vo ale­bo slo­bo­da po­ru­ši­li roz­hod­nu­tím ale­bo opat­re­ním, ús­tav­ný súd ta­ké roz­hod­nu­tie ale­bo opat­re­nie zru­ší. Pod­ľa § 56 ods. 3 písm. b) zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de ak ús­tav­ný súd sťaž­nos­ti vy­ho­vie, mô­že vrá­tiť vec na ďal­šie ko­na­nie.
34. Sťa­žo­va­teľ žia­dal, aby ús­tav­ný súd zru­šil uz­ne­se­nie kraj­ské­ho sú­du sp. zn. 2 Tpo 20/2011 zo 7. ap­rí­la 2011 v spo­je­ní s uz­ne­se­ním ok­res­né­ho sú­du sp. zn. 0 Tp/54/2011 z 25. mar­ca 2011. Ústav­ný súd v sú­vis­los­ti s tým­to návr­hom sťa­žo­va­te­ľa dos­pel k zá­ve­ru, že pre do­siah­nu­tie náp­ra­vy vo ve­ci nie je ne­vyh­nut­né, aby vy­užil aj tú­to svo­ju prá­vo­moc pod­ľa čl. 127 ods. 2 ús­ta­vy, a to s pri­hliad­nu­tím na tú sku­toč­nosť, že sťa­žo­va­teľ bol uz­ne­se­ním ok­res­né­ho sú­du sp. zn. 0 Tp 54/2011 zo 16. jú­na 2011 pre­pus­te­ný z väz­by na slo­bo­du na zá­kla­de pri­ja­tia pe­ňaž­nej zá­ru­ky, a to už v ča­se pred po­da­ním sťaž­nos­ti ús­tav­né­mu sú­du, a pre­to ne­vy­ho­vel je­ho návr­hu na zru­še­nie na­pad­nu­tých roz­hod­nu­tí ok­res­né­ho sú­du a kraj­ské­ho sú­du (poz­ri bod 5). Ústav­ný súd pri­tom vy­chá­dzal tiež zo zá­sa­dy zdr­žan­li­vos­ti a se­baob­me­dzenia, reš­pek­tu­júc reál­ny stav sťa­žo­va­te­ľo­vej tres­tnej ve­ci (poz­ri bo­dy 4, 5 a 15).
 
35. Ústav­ný súd ne­roz­ho­dol pod­ľa § 36 ods. 2 zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de o náh­ra­de trov ko­na­nia sťa­žo­va­te­ľa, kto­ré mu vznik­li v sú­vis­los­ti s je­ho práv­nym za­stu­po­va­ním ad­vo­ká­tom v ko­na­ní pred ús­tav­ným sú­dom, keď­že sťa­žo­va­teľ si ná­rok na ich náh­ra­du v ko­na­ní pred ús­tav­ným sú­dom neup­lat­nil.
 
36. Vzhľa­dom na čl. 133 ús­ta­vy, pod­ľa kto­ré­ho pro­ti roz­hod­nu­tiu ús­tav­né­ho sú­du ne­mož­no po­dať op­rav­ný pros­trie­dok, tre­ba pod prá­vop­lat­nos­ťou roz­hod­nu­tia uve­de­nou vo vý­ro­ku toh­to roz­hod­nu­tia ro­zu­mieť je­ho do­ru­če­nie účas­tní­kom ko­na­nia.
 

Pou­če­nie: Pro­ti to­mu­to roz­hod­nu­tiu ne­mož­no po­dať op­rav­ný pros­trie­dok.
 

V Ko­ši­ciach 14. de­cem­bra 2011

 

 

Diskusia