Výklad pojmu "po dlhší čas" pri drogových trestných činoch

 

Sta­no­vis­ká a roz­hod­nu­tia vo ve­ciach tres­tných Zbier­ka sta­no­vísk NS a     sú­dov SR 1/2012

 

13.

                                         R O Z H O D N U T I E

 

Do­ba pá­chania tres­tné­ho či­nu ne­do­vo­le­nej vý­ro­by omam­ných a psy­chot­rop­ných lá­tok, je­dov ale­bo pre­kur­zo­rov, ich dr­ža­nie a ob­cho­do­va­nie s ni­mi pod­ľa § 172 ods. 2 písm. c/ Tr. zák. ob­ža­lo­va­ným, kto­rý je sám zá­vis­lým uží­va­te­ľom dro­gy, nep­re­sa­hu­jú­ca je­den rok, spra­vid­la ne­mô­že byť po­va­žo­va­ná za zá­važ­nej­ší spô­sob ko­na­nia v dôs­led­ku pá­chania tres­tné­ho či­nu po dl­hší čas v zmys­le § 138 písm. b/ Tr. zák., pre­to­že nep­rek­ra­ču­je ob­vyk­lú do­bu pá­chania ta­ké­ho­to či­nu zá­vis­lou oso­bou.

 

(Roz­su­dok Kraj­ské­ho sú­du v Tren­čí­ne z 19. no­vem­bra 2009, sp. zn. 23To 121/2009).

 

Kraj­ský súd v Tren­čí­ne uve­de­ným roz­sud­kom na od­vo­la­nie ob­ža­lo­va­né­ho a ro­di­čov ob­ža­lo­va­né­ho R.M. pod­ľa § 321 ods. 1 písm. b/, písm. d/, ods. 2 Tr. por. zru­šil v ce­lom roz­sa­hu roz­su­dok Ok­res­né­ho sú­du Prie­vi­dza, sp. zn. 2T 247/2007 z 20. má­ja 2009 a pod­ľa § 322 ods. 3 Tr. por., na zá­kla­de skut­ko­vé­ho sta­vu („až na ur­če­nie ča­su slo­va­mi „prav­de­po­dob­ne od ...“) zis­te­né­ho sú­dom pr­vé­ho stup­ňa tak, ako je uve­de­ný vo vý­ro­ko­vej čas­ti roz­sud­kov, ob­ža­lo­va­né­ho R.M. uz­nal za vin­né­ho z pok­ra­čo­va­cie­ho zlo­či­nu ne­do­vo­le­nej vý­ro­by omam­ných a psy­chot­rop­ných lá­tok, je­dov ale­bo pre­kur­zo­rov, ich dr­ža­nia a ob­cho­do­va­nia s ni­mi pod­ľa § 172 ods. 1 písm. a/, písm. d/ Tr. zák. Od­sú­dil ho za to pod­ľa § 172 ods. 1 Tr. zák. za pou­ži­tia § 42 ods. 1, § 41 ods. 2, § 38 ods. 7, § 39 ods. 1 Tr. zák. k súhr­nné­mu tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy na 6 (šesť) ro­kov. Pod­ľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák., pre vý­kon tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy za­ra­dil ob­ža­lo­va­né­ho do ús­ta­vu na vý­kon tres­tu s mi­ni­mál­nym stup­ňom strá­že­nia.

 Pod­ľa § 42 ods. 2 Tr. zák. kraj­ský súd zá­ro­veň zru­šil vý­rok o tres­te, kto­rý bol ob­ža­lo­va­né­mu R.M. ulo­že­ný roz­sud­kom Ok­res­né­ho sú­du Prie­vi­dza zo 14. no­vem­bra 2007, sp. zn. 1T 180/2007, kto­rý na­do­bu­dol prá­vop­lat­nosť v ten is­tý deň, ako i všet­ky ďal­šie roz­hod­nu­tia na ten­to vý­rok ob­sa­ho­vo nad­vä­zu­jú­ce, ak vzhľa­dom na zme­nu, ku kto­rej doš­lo zru­še­ním, stra­ti­li pod­klad.

 Z o d ô v o d n e n i a :

 Roz­sud­kom sú­du pr­vé­ho stup­ňa bol ob­ža­lo­va­ný M. uz­na­ný vin­ným z pok­ra­čo­va­cie­ho obzvlášť zá­važ­né­ho zlo­či­nu ne­do­vo­le­nej vý­ro­by omam­ných a psy­chot­rop­ných lá­tok, je­dov ale­bo pre­kur­zo­rov, ich dr­ža­nia ob­cho­do­va­nia s ni­mi pod­ľa § 172 ods. 1 písm. a/, d/, ods. 2 písm. c/ Tr. zák. s pou­ka­zom na us­ta­no­ve­nie § 138 písm. b/ Tr. zák., pre­to­že 1) v pres­ne ne­zis­te­nom ča­se, prav­de­po­dob­ne od za­čiat­ku ro­ka 2006 až do 23. má­ja 2007, ke­dy bol za­dr­ža­ný, na pres­ne ne­zis­te­nom mies­te v oko­lí ob­ce K., ok­res P., si pre vlas­tnú pot­re­bu vy­rá­bal psy­chot­rop­nú lát­ku - me­tam­fe­ta­mín - per­vi­tín, kto­rý je v zmys­le zá­ko­na čís­lo 139/1998 Z.z. za­ra­de­ný do II. sku­pi­ny psy­chot­rop­ných lá­tok, pri­čom tú­to dro­gu pre­cho­vá­val v mies­te svoj­ho pre­chod­né­ho byd­lis­ka v by­te č. X. na uli­ci N. č. . v ob­ci K., ok­res P., v kto­rom bo­la pri do­mo­vej pre­hliad­ke náj­de­ná a za­is­te­ná aj skle­ne­ná mi­sa ovál­ne­ho tva­ru, na kto­rej sa na­chá­dzal hyd­ro­chlo­rid me­tam­fe­ta­mí­nu v množ­stve 5,47 gra­mu, čo pred­sta­vu­je 100 - 200 ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vých dá­vok, 2) prav­de­po­dob­ne od za­čiat­ku ro­ku 2006 do 3. no­vem­bra 2006 si z nez­ná­me­ho mies­ta za­do­vá­žil od ne­zis­te­ných osôb lie­či­vo nu­ro­fen a v pre­daj­ni far­by - la­ky za­kú­pil che­mi­ká­lie na vý­ro­bu pre­kur­zo­ra ur­če­né­ho na vý­ro­bu dro­gy - pre­vi­tí­nu, pri­čom pre­kur­zor vy­rá­bal a pre­cho­vá­val na rôz­nych mies­tach v oko­lí P. a v by­te v P. na Ul. N. sv. C. č. X., kde vy­ro­bil od za­čiat­ku ro­ka 2006 do 3. no­vem­bra 2006 pres­ne ne­zis­te­né množ­stvo pre­kur­zo­ra, pri­čom ma­lým množ­stvom me­tam­fe­ta­mí­nu v množ­stve 11,5378 gra­mov a tou­lén ob­sa­hu­jú­ci ne­zis­ti­teľ­né množ­stvo pseu­doe­fed­rí­nu, te­da lát­ky, kto­ré v zmys­le zá­ko­na č. 139/1998 Z.z. sú za­ra­de­né do II. sku­pi­ny psy­chot­rop­ných lá­tok, 3) v pres­ne ne­zis­te­nom ča­se od 7. ap­rí­la 2007 do 8. ap­rí­la 2007 v ka­tas­tri ob­ce B., časť K. vo vzdia­le­nos­ti cca 400 met­rov od hrá­dze vod­nej nádr­že K., neop­ráv­ne­ne pre­cho­vá­val 1 ks ige­li­to­vé vrec­ko, v kto­rom sa na­chá­dza­la lát­ka s ob­sa­hom ras­tlin­nej su­ši­ny o hmot­nos­ti s prie­mer­nou kon­cen­trá­ciou 15,1 % hmot­nos­tných s ob­sa­hom 108 mg tet­ra­hyd­ro­ka­na­bi­no­lu, kto­rá je uve­de­ná v I. sku­pi­ne psy­chot­rop­ných lá­tok pod­ľa zá­ko­na č. 139/1998 Z.z. a 0,05 ml roz­to­ku me­tam­fe­ta­mí­nu a ma­lé­ho množ­stva ibup­ro­fé­nu, kto­ré v zmys­le zá­ko­na č. 139/1998 Z.z. sú tiež za­ra­de­né do II. sku­pi­ny psy­chot­rop­ných lá­tok, pri­čom z množ­stva 0,712 gra­mov by bo­lo mož­né vy­ro­biť 4-7 ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vých dá­vok dro­gy.

 Bol za to od­sú­de­ný pod­ľa § 172 ods. 2, § 42 ods. 1, § 41 ods. 2, § 38 ods. 7 Tr. zák. k súhr­nné­mu tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy na 15 ro­kov al me­siac, pre vý­kon kto­ré­ho bol za­ra­de­ný pod­ľa § 48 ods. 3 písm. b/ Tr. zák. do ús­ta­vu na vý­kon tres­tu s maximál­nym stup­ňom strá­že­nia.

 Pod­ľa § 42 ods. 2 Tr. zák. súd zá­ro­veň zru­šil vý­rok o tres­te, kto­rý bol ob­ža­lo­va­né­mu ulo­že­ný roz­sud­kom Ok­res­né­ho sú­du Prie­vi­dza sp. zn. 1T 180/2007 zo dňa 14. no­vem­bra 2007 ako i všet­ky ďal­šie roz­hod­nu­tia na ten­to vý­rok ob­sa­ho­vo nad­vä­zu­jú­ce, po­kiaľ vzhľa­dom na zme­nu, ku kto­rej doš­lo zru­še­ním, stra­ti­li pod­klad.

 Pod­ľa § 78 ods. 1 Tr. zák. súd ulo­žil ob­ža­lo­va­né­mu aj ochran­ný doh­ľad na do­bu 3 ro­kov.

 Roz­su­dok sú­du pr­vé­ho stup­ňa ne­na­do­bu­dol prá­vop­lat­nosť, pre­to­že bol v zá­kon­nej le­ho­te na­pad­nu­tý od­vo­la­nia­mi ob­ža­lo­va­né­ho a je­ho ro­di­čov. Ob­ža­lo­va­ný za­hlá­sil od­vo­la­nie do zá­pis­ni­ce o hlav­nom po­jed­ná­va­ní po vy­hlá­se­ní roz­sud­ku a nás­led­ne pí­som­ne zdô­vod­nil sám a pros­tred­níc­tvom svoj­ho ob­haj­cu. Z ob­sa­hu tých­to šir­šie od­ôvod­ne­ných od­vo­la­ní ob­ža­lo­va­né­ho a ob­haj­cu vy­ply­nu­lo naj­mä to, že sú­du pr­vé­ho stup­ňa je vy­tý­ka­ný nes­práv­ny zá­ver o vi­ne ob­ža­lo­va­né­ho aj pod­ľa § 172 ods. 2 písm. c/ Tr. zák. s pri­hliad­nu­tím na us­ta­no­ve­nie § 138 písm. b/ Tr. zák. v po­do­be zá­važ­nej­šie­ho spô­so­bu ko­na­nia - pá­chanie tres­tné­ho či­nu po dl­hší čas. Pre ta­ký­to zá­ver ne­mal súd pr­vé­ho stup­ňa opo­ru, ani vo vy­ko­na­ných dô­ka­zoch, ani v práv­nom vý­kla­de poj­mu „po dl­hší čas". Tu súd nes­práv­ne vy­chá­dzal len z vý­po­ve­de ob­ža­lo­va­né­ho zo dňa 24. má­ja 2007, kde je uvá­dza­ný dá­tum, „od za­čiat­ku ro­ka 2006". V ďal­ších vý­po­ve­diach ob­ža­lo­va­ný up­res­nil, že ten­to ter­mín sú­vi­sia­ci s dro­ga­mi sa via­že na náj­om by­tu v P., kto­rý bol až od za­čiat­ku ok­tób­ra 2006, čo potvr­dzu­je ok­rem iných sved­ky­ňa K. Vo vzťa­hu k poj­mu „dl­hší čas" ob­haj­ca uvie­dol, že sa tu po­ža­du­je zvý­še­nie ne­bez­peč­nos­ti ko­na­nia zvý­še­ným spô­so­bom. Pri­tom ani súd­na prax neus­tá­li­la ten­to znak tak, či ide o 6 me­sia­cov, 1 rok ale­bo 2 ro­ky, ale­bo iný ča­so­vý úsek. Ob­ža­lo­va­ný vy­slo­vil ľú­tosť nad spá­cha­nou tres­tnou čin­nos­ťou aj tým, že nie je spô­so­bi­lý zba­viť sa sám dro­go­vej zá­vis­los­ti. Navr­hol na­pad­nu­tý roz­su­dok zme­niť tak, že bu­de uz­na­ný vin­ným zo spá­chania zlo­či­nu pod­ľa § 172 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. a bu­de mu ulo­že­ný pri­me­ra­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy.

 Od­vo­la­nie ro­di­čov ob­ža­lo­va­né­ho sme­ro­va­lo tak­tiež pro­ti vý­ro­ku o vi­ne a tres­te. Navrh­li prek­va­li­fi­ko­vať ko­na­nie ich syna len pod­ľa pr­vé­ho od­se­ku § 172 Tr. zák. Tak­tiež ulo­že­ný trest po­va­žo­va­li za pri­vy­so­ký až kru­tý. Ako prí­či­nu tres­tnej čin­nos­ti uvied­li zlý vplyv „pria­te­ľov", keď ich syn za­čal uží­vať dro­gy. V sú­čas­nos­ti opat­ru­jú ma­lo­le­té­ho syna ob­ža­lo­va­né­ho a chcú, aby ma­lo­le­tý syn mo­hol byť v kon­tak­te so svo­jim ot­com. Vy­slo­vi­li pres­ved­če­nie, že na pre­vý­cho­vu ich syna by mo­hol pos­ta­čo­vať aj mier­nej­ší trest.

 Ob­haj­ca ob­ža­lo­va­né­ho na ve­rej­nom za­sad­nu­tí ko­na­nom o od­vo­la­niach, ok­rem prek­va­li­fi­ko­va­nia ko­na­nia ob­ža­lo­va­né­ho pod­ľa § 172 ods. 1 Tr. zák. dal na zvá­že­nie, či nep­ri­chá­dza do úva­hy ulo­že­nie súhr­nné­ho tres­tu aj vo vzťa­hu k prá­vop­lat­né­mu od­sú­de­niu roz­sud­kom Ok­res­né­ho sú­du Prie­vi­dza sp. zn. 1T 113/2009 zo dňa 13. má­ja 2009, kde bol ob­ža­lo­va­ný od­sú­de­ný pre trest­ný čin pod­ľa § 172 ods. 1 písm. a/, c/, d/ Tr. zák. k tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy na 4 ro­ky a 2 me­sia­ce.

 Pro­ku­rá­tor­ka Kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry Tren­čín navrh­la na ve­rej­nom za­sad­nu­tí od­vo­la­nia ob­ža­lo­va­né­ho a je­ho ro­di­čov pod­ľa § 319 Tr. por. za­miet­nuť ako ne­dô­vod­né.

Od­vo­la­cí súd pod­ľa § 317 ods. 1 Tr. por. pres­kú­mal zá­kon­nosť a od­ôvod­ne­nosť na­pad­nu­tých vý­ro­kov roz­sud­ku, ako aj správ­nosť pos­tu­pu ko­na­nia, kto­ré im pred­chá­dza­lo a dos­pel k zá­ve­ru, že od­vo­la­nia sú dô­vod­né.

 Po­kiaľ ide o pro­ces­ný pos­tup ko­na­nia, či už v príp­rav­nom, tak aj v ko­na­ní pred sú­dom pr­vé­ho stup­ňa, v tom­to sme­re v od­vo­la­ní ne­bo­li vy­tý­ka­né žiad­ne chy­by, pri­čom od­vo­la­cí súd v pro­ces­nom pos­tu­pe sám ne­zis­til ta­ké chy­by, kto­ré by od­ôvod­ňo­va­li po­da­nie do­vo­la­nia pod­ľa § 371 ods. 1 Tr. por.

K vy­tý­ka­ným chy­bám v od­vo­la­niach uvá­dza od­vo­la­cí súd nas­le­dov­né:

 Ob­ža­lo­va­ný bol roz­sud­kom sú­du pr­vé­ho stup­ňa uz­na­ný vin­ným z pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu, pri­čom skut­ko­vá ve­ta sa skla­da­la z troch čias­tko­vých úto­kov. V prí­pa­de pr­vých dvoch čias­tko­vých úto­kov je vo vý­ro­ko­vej čas­ti roz­sud­ku sú­du pr­vé­ho stup­ňa uve­de­ná do­ba proti­práv­ne­ho ko­na­nia ob­ža­lo­va­né­ho nas­le­dov­ne: 1) „v pres­ne ne­zis­te­nom ča­se prav­de­po­dob­ne od za­čiat­ku ro­ka 2006 až do 23. má­ja 2007..." 2) „prav­de­po­dob­ne od za­čiat­ku ro­ku 2006 do 3. no­vem­bra 2006 v tre­ťom čias­tko­vom úto­ku je uve­de­ná pres­ne ne­zis­te­ná do­ba dvoch dní od 7. ap­rí­la 2007 do 8. ap­rí­la 2007. Na­priek ta­kým­to ab­so­lút­ne neur­či­tým skut­ko­vým zis­te­niam oh­ľad­ne ča­su pá­chania tres­tnej čin­nos­ti ob­ža­lo­va­ným, súd pr­vé­ho stup­ňa kva­li­fi­ko­val ko­na­nie ob­ža­lo­va­né­ho aj pod­ľa § 172 ods. 2 písm. c/ Tr. zák., pre­to­že pod­ľa ná­zo­ru sú­du pr­vé­ho stup­ňa ob­ža­lo­va­ný neop­ráv­ne­ne vy­ro­bil a pre­cho­vá­val omam­nú a psy­chot­rop­nú lát­ku zá­važ­nej­ším spô­so­bom ko­na­nia pod­ľa § 138 písm. b/ Tr. zák., po dl­hší čas.

 V tom­to sme­re súd pr­vé­ho stup­ňa nek­ri­tic­ky prev­zal skut­ko­vé zis­te­nia uve­de­né už v ob­ža­lo­be pro­ku­rá­tor­ky bez to­ho, aby tie­to skut­ko­vé zis­te­nia vo vý­ro­ko­vej čas­ti roz­sud­ku pres­nej­šie ob­jek­ti­vi­zo­val. Zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu vrá­ta­ne oso­bit­ných kva­li­fi­kač­ných poj­mov mu­sia vy­plý­vať zo zis­te­né­ho skut­ko­vé­ho sta­vu bez akých­koľ­vek po­chyb­nos­tí. V prí­pa­de, že to­mu­to tak nie je, mu­sí súd pri hod­no­te­ní dô­ka­zov ap­li­ko­vať zá­sa­du „v po­chyb­nos­tiach v pros­pech ob­vi­ne­né­ho". Skut­ko­vé zis­te­nia uvá­dza­né slo­vom „prav­de­po­dob­ne" pre­to ne­pa­tria do vý­ro­ko­vej čas­ti roz­sud­ku a už vô­bec nie sú pri­ja­teľ­né, ak ta­ké­to skut­ko­vé zis­te­nie má roz­ho­du­jú­ci vplyv na po­sú­de­nie ko­na­nia ob­ža­lo­va­né­ho, nie ako zlo­či­nu, ale ako zlo­či­nu obzvlášť zá­važ­né­ho.

 Z toh­to dô­vo­du od­vo­la­cí súd na­pad­nu­tý roz­su­dok pod­ľa § 321 ods. 1 písm. b/, d/, ods. 2 Tr. por. zru­šil v ce­lom roz­sa­hu, pre­to­že skut­ko­vé zis­te­nia sú­du pr­vé­ho stup­ňa bo­li neúpl­né a na­pad­nu­tým roz­sud­kom bo­li po­ru­še­né vy­ššie uve­de­né us­ta­no­ve­nia Tr. zák. tý­ka­jú­ce sa kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ne­do­vo­le­nej vý­ro­by omam­ných a psy­chot­rop­ných lá­tok, je­dov ale­bo pre­kur­zo­rov, ich dr­ža­nia a ob­cho­do­va­nia s ni­mi pod­ľa § 172 Tr. zák.

 Od­vo­la­cí súd pod­ľa § 322 ods. 3 Tr. por. vo ve­ci sám roz­ho­dol roz­sud­kom, pre­to­že no­vé roz­hod­nu­tie bo­lo mož­né uro­biť na pod­kla­de zis­te­né­ho skut­ko­vé­ho sta­vu sú­dom pr­vé­ho stup­ňa, pri spres­ne­ní vy­ššie uve­de­ných ča­so­vých úda­jov tak, ako vy­plý­va­li z dô­ka­zov, kto­ré v pot­reb­nom roz­sa­hu vy­ko­nal sú­du pr­vé­ho stup­ňa na hlav­nom po­jed­ná­va­ní.

 Na roz­diel od sú­du pr­vé­ho stup­ňa, od­vo­la­cí súd up­ra­vil ča­so­vé zis­te­nia v 1. a 2. čias­tko­vom úto­ku pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu v sú­la­de s tý­mi vý­po­ve­ďa­mi ob­ža­lo­va­né­ho, vrá­ta­ne vý­po­ve­de na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, po­kiaľ za­čia­tok vý­ro­by psy­chot­rop­nej lát­ky - me­tam­fe­ta­mí­nu - per­vi­tí­nu a pre­cho­vá­va­nie che­mi­ká­lií na vý­ro­bu pre­kur­zo­ra ur­če­né­ho na vý­ro­bu per­vi­tí­nu, via­zal naj­skôr na za­čia­tok svoj­ho bý­va­nia v P., Ul. N. sv. C. č. X. Z vý­po­ve­de sved­ky­ne K., pri­tom vy­ply­nu­lo, že pred­met­ný byt ob­ža­lo­va­né­mu pre­na­ja­la v de­sia­tom me­sia­ci v ro­ku 2006. Ďal­šia sved­ky­ňa K. vo svo­jej vý­po­ve­di potvr­di­la, že byt na Uli­ci N. č. X. v ob­ci K., pre­na­ja­la ob­ža­lo­va­né­mu odo dňa 20. feb­ruára 2007, pri­čom byt uží­val do svoj­ho za­dr­ža­nia v má­ji 2007. Od­vo­la­cí súd je to­ho ná­zo­ru, že za­čia­tok proti­práv­ne­ho ko­na­nia ob­ža­lo­va­né­ho, ne­mož­no ur­čiť na zá­kla­de len niek­to­rej vý­po­ve­de ob­ža­lo­va­né­ho, po­kiaľ sám nes­kôr svo­je tvr­de­nia zme­ní a tie­to zme­ny sú pod­po­ro­va­né aj iný­mi dô­kaz­mi. Na tom nič ne­me­ní fakt, že ob­ža­lo­va­ný me­ní vý­po­veď vo svoj pros­pech, po­kiaľ inú je­ho vý­po­veď nie je mož­né iný­mi dô­kaz­mi potvr­diť. Od­vo­la­cí súd pre­to vo vý­ro­ko­vej čas­ti roz­sud­ku uvie­dol v 1. a 2. čias­tko­vom úto­ku, že ob­ža­lo­va­ný proti­práv­ne ko­nal naj­skôr od ok­tób­ra 2006 v sú­la­de s doz­na­ním ob­ža­lo­va­né­ho.

V ďal­šom sa súd za­obe­ral práv­nou kva­li­fi­ká­ciou pod­ľa § 172 ods. 2 písm. c/ Tr. zák., pri­čom ko­na­nie ob­ža­lo­va­né­ho pod­ľa § 172 ods. 1 písm. a/, d/ Tr. zák. bo­lo preu­ká­za­né, pre­to­že ob­ža­lo­va­ný neop­ráv­ne­ne vy­ro­bil a pre­cho­vá­val omam­nú a psy­chot­rop­nú lát­ku. Je mož­né pris­ved­čiť ná­zo­ru ob­haj­cu, že do­po­siaľ u toh­to dro­go­vé­ho tres­tné­ho či­nu ne­bo­la súd­nou praxou us­tá­le­ná do­ba, kto­rá zod­po­ve­dá poj­mu „dl­hší čas" pod­ľa § 138 písm. b/ Tr. zák. tak, aby iš­lo o zá­važ­nej­ší spô­sob ko­na­nia. Už z náz­vu toh­to oso­bit­né­ho kva­li­fi­kač­né­ho poj­mu však vy­plý­va, že mu­sí ísť o tak dl­hý čas kto­rý, jed­nak prek­ra­ču­je inak ob­vyk­lý čas pá­chania kon­krét­nej tres­tnej čin­nos­ti - kvan­ti­ta­tív­na strán­ka , a jed­nak prek­ra­ču­je ob­vyk­lý čas tak, že pou­ži­tie zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu by dos­ta­toč­ne ne­vys­ti­ho­va­lo zá­važ­nosť spô­so­bu ko­na­nia ob­ža­lo­va­né­ho -kva­li­ta­tív­na strán­ka. Po­kiaľ ide o ob­vyk­lý čas pá­chania pred­met­né­ho tres­tné­ho či­nu, tu mu­sel se­nát od­vo­la­cie­ho sú­du zoh­ľad­niť, že ob­ža­lo­va­ný sám je zá­vis­lý na dro­gách a z tej­to zá­vis­los­ti sa mu­sí lie­čiť. Je všeo­bec­ne zná­me, že zba­viť sa ta­kej­to zá­vis­los­ti bez le­kár­skej po­mo­ci je prak­tic­ky ne­mož­né a čas lie­če­nia sa tiež po­hy­bu­je v roz­pä­tí nie­koľ­ko de­sia­tok me­sia­cov. Ta­ká­to oso­ba, po­tom pá­cha dro­go­vú tres­tnú čin­nos­ti aj nie­koľ­ko de­sia­tok me­sia­cov. Sa­moz­rej­me, iná si­tuácia by bo­la, po­kiaľ by sa tres­tnej čin­nos­ti pod­ľa § 172 do­púš­ťa­la oso­ba, kto­rá sa­ma dro­gu neu­ží­va a proti­práv­nu čin­nosť vy­ko­ná­va, len ako „dea­ler".

Po­kiaľ ide o kva­li­ta­tív­nu strán­ku toh­to oso­bit­né­ho kva­li­fi­kač­né­ho poj­mu, tu je dô­le­ži­tým kri­té­riom to, či prek­ro­če­nie inak ob­vyk­lé­ho ča­su pá­chania kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu, vy­ža­du­je pou­ži­tie prís­nej­šej tres­tnej sadz­by ta­kej­to kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­ty. V kon­krét­nom prí­pa­de, je pot­reb­né uviesť, že pred­met­ný trest­ný čin pod­ľa § 172 Tr. zák. je v zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­te zlo­či­nom so sadz­bou tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy na 4 ro­ky až 10 ro­kov a v kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­te pod­ľa ods. 2 zlo­či­nom obzvlášť zá­važ­ným so sadz­bou tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy na 10 ro­kov až 15 ro­kov. Hor­ná hra­ni­ca tres­tnej sadz­by od­ňa­tia slo­bo­dy zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty sa te­da stá­va dol­nou hra­ni­cou tres­tnej sadz­by od­ňa­tia slo­bo­dy v kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­te.

 Na zá­kla­de vy­ššie uve­de­né­ho dos­pel od­vo­la­cí súd k zá­ve­ru, že do­ba pá­chania tres­tnej čin­nos­ti ob­ža­lo­va­ným, nep­re­sa­hu­jú­ca 1 rok, ne­mô­že byť po­va­žo­va­ná za dl­hší čas pod­ľa § 138 písm. b/ Tr. zák., pre­to­že jed­nak nep­rek­ra­ču­je ob­vyk­lú do­bu pá­chania a nej­de ani o ta­kú zá­važ­nosť ko­na­nia, kto­rá by vy­ža­do­va­la pou­ži­tie tres­tnej sadz­by pod­ľa § 172 ods. 2 Tr. zák. - od­ňa­tie slo­bo­dy 10 ro­kov až 15 ro­kov.

 Pri roz­ho­do­va­ní o tres­te, sa od­vo­la­cí súd sto­tož­nil s ná­zo­rom sú­du pr­vé­ho stup­ňa v tom, že ob­ža­lo­va­né­mu je pot­reb­né ulo­žiť súhrn­ný trest pod­ľa § 42 Tr. zák. pod­ľa zá­sad pre ulo­že­nie zvý­še­né­ho úhr­nné­ho tres­tu pod­ľa § 41 ods. 2 Tr. zák. (as­pe­rač­ná zá­sa­da). Ob­ža­lo­va­ný sa to­tiž pred­met­nej tres­tnej čin­nos­ti do­pus­til skôr, ako bol vy­hlá­se­ný roz­su­dok Ok­res­né­ho sú­du Prie­vi­dza sp. zn. 1T/180/2007 zo dňa 14. no­vem­bra 2007, kto­rým bo­la schvá­le­ná do­ho­da o vi­ne a tres­te pre tres­tné či­ny krá­de­že a poš­ko­dzo­va­nia cu­dzej ve­ci pod­ľa §§ 247 a 257 Tr. zák. účin­né­ho do 31. de­cem­bra 2005 spá­cha­ných v ro­ku 2005. Bol mu tu ulo­že­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy na 8 me­sia­cov, pre vý­kon kto­ré­ho bol za­ra­de­ný do I. náp­rav­no­vý­chov­nej sku­pi­ny. V sú­vis­los­ti s tým, sa od­vo­la­cí súd nes­to­tož­nil s ná­zo­rom ob­haj­cu v tom, že pod ten­to súhrn­ný trest ma­lo byť za­hr­nu­té aj prá­vop­lat­né od­sú­de­nie ob­ža­lo­va­né­ho roz­sud­kom Ok­res­né­ho sú­du Prie­vi­dza sp. zn. 1T 113/2009 zo dňa 13. má­ja 2009 pre trest­ný čin pod­ľa § 172 ods. 1 písm. a/, c/, d/ Tr. zák. spá­cha­ný v ro­ku 2008 k tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy na 4 ro­ky a 2 me­sia­ce so za­ra­de­ním do ús­ta­vu na vý­kon tres­tu so stred­ným stup­ňom strá­že­nia. Tej­to tres­tnej čin­nos­ti sa sí­ce ob­ža­lo­va­ný do­pus­til pred vy­hlá­se­ním v tom­to ko­na­ní na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku, av­šak po tom, čo bol vy­hlá­se­ný roz­su­dok sú­du pr­vé­ho stup­ňa pre inú tres­tnú čin­nosť - roz­su­dok Ok­res­né­ho sú­du Prie­vi­dza, sp. zn. 1T 180/2007 zo dňa 14. no­vem­bra 2007.

Pou­ži­tie us­ta­no­ve­nia § 41 ods. 2 Tr. zák. o zvý­še­nom úhr­nnom tres­te je od­ôvod­ne­né tým, že od­vo­la­cí súd uk­la­dal ob­ža­lo­va­né­mu trest pre 3 tres­tné či­ny, z kto­rých je­den je zlo­čin spá­cha­ný dvo­mi skut­ka­mi. Tres­tná sadz­ba od­ňa­tia slo­bo­dy pri zlo­či­ne pod­ľa § 172 ods. 1 Tr. zák. 4 ro­ky až 10 ro­kov sa pod­ľa § 41 ods. 2 Tr. zák. zvy­šu­je na sadz­bu od­ňa­tia slo­bo­dy nad 8 ro­kov a 8 me­sia­cov až 13 ro­kov a 4 me­sia­ce.

 Sú­čas­ne však od­vo­la­cí súd dos­pel k zá­ve­ru, že sú spl­ne­né pod­mien­ky uve­de­né v § 39 ods. 1 Tr. zák. pre mi­mo­riad­ne zní­že­nie tres­tu. Pod­ľa toh­to us­ta­no­ve­nia zá­ko­na, ak súd vzhľa­dom na okol­nos­ti prí­pa­du, ale­bo vzhľa­dom na po­me­ry pá­cha­te­ľa má za to, že by pou­ži­tie tres­tnej sadz­by us­ta­no­ve­nej tým­to zá­ko­nom bo­lo pre pá­cha­te­ľa nep­ri­me­ra­ne prís­ne a na za­bez­pe­če­nie ochra­ny spo­loč­nos­ti pos­ta­ču­je aj trest krat­šie­ho tr­va­nia, mož­no pá­cha­te­ľo­vi ulo­žiť trest aj pod dol­nú hra­ni­cu tres­tu us­ta­no­ve­nú tým­to zá­ko­nom. Po­kiaľ ide o okol­nos­ti prí­pa­du, tu súd pou­ka­zu­je na to, že me­dzi spá­cha­ním jed­né­ho skut­ku (trest­ný čin krá­de­že a poš­ko­dzo­va­nie cu­dzej ve­ci) a skut­ku kva­li­fi­ko­va­né­ho ako dro­go­vý zlo­čin, up­ly­nu­la do­ba jed­né­ho ro­ka. Ob­ža­lo­va­ný sa dro­go­vej tres­tnej čin­nos­ti za­čal do­púš­ťať až po­tom, čo sa na uží­va­ní dro­gy sám stal zá­vis­lým, keď pred­tým bol hod­no­te­ný zo stra­ny ro­di­čov, ako bez­prob­lé­mo­vé di­eťa, kto­ré ma­lo dob­ré štu­dij­né vý­sled­ky na stred­nej ško­le a spo­čiat­ku aj na vy­so­kej ško­le, všet­ko do do­by, než za­čal uží­vať dro­gy. Z poh­ľa­du po­me­rov ob­ža­lo­va­né­ho, súd hod­no­til to, že ro­di­čia ob­ža­lo­va­né­ho sa sta­ra­jú o je­ho ma­lo­le­té­ho syna, o kto­ré­ho bu­dúc­nosť a vý­cho­vu ob­ža­lo­va­ný pre­ja­vu­je zá­ujem. Pri po­su­dzo­va­ní nep­ri­me­ra­nej prís­nos­ti vy­ššie uve­de­nej zvý­še­nej tres­tnej sadz­by, súd pri­hlia­dol aj k to­mu, že ob­ža­lo­va­né­mu za inú dro­go­vú tres­tnú čin­nos­ti sú­vi­sia­cu tiež s je­ho dro­go­vou zá­vis­los­ťou už bol prá­vop­lat­ne ulo­že­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy na 4 ro­ky a 2 me­sia­ce, kto­rý trest v sú­čas­nos­ti vy­ko­ná­va. Pre­to ob­ža­lo­va­né­mu ulo­žil od­vo­la­cí súd trest od­ňa­tia slo­bo­dy na 6 ro­kov, kto­rý trest je zo zá­ko­na ne­pod­mie­neč­ný. Ten­to trest sú­čas­ne zoh­ľad­ňu­je aj tú okol­nosť, že ob­ža­lo­va­ný pred spá­cha­ním tres­tných či­nov, za kto­ré je od­su­dzo­va­ný, ne­bol vo vý­ko­ne tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy. Ob­ža­lo­va­ný, však tres­tnú čin­nosť, pre kto­rú je v sú­čas­nos­ti vo vý­ko­ne tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy, spá­chal v skú­šob­nej do­be po pod­mie­neč­nom pre­pus­te­ní z vý­ko­nu tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy, kto­rý bol tým­to roz­sud­kom zru­še­ný. Ob­ža­lo­va­né­mu ne­bo­lo mož­né priz­nať žiad­nu po­ľah­ču­jú­cu okol­nosť, pri­čom us­ta­no­ve­nie o zvý­še­ní tres­tnej sadz­by v dôs­led­ku pri­ťa­žu­jú­cich okol­nos­tí - § 38 ods. 4 Tr. zák. na zá­kla­de zmoc­ne­nia § 38 ods. 7 Tr. zák., od­vo­la­cí súd ne­pou­žil. Ob­ža­lo­va­né­mu na­priek to­mu pri­ťa­žo­va­lo, že spá­chal viac tres­tných či­nov - § 37 písm. h/ Tr. zák. Z re­gis­tra tres­tov ob­ža­lo­va­né­ho vy­plý­va, že pred spá­cha­ním tres­tných či­nov, pre kto­ré je tým­to roz­sud­kom ob­ža­lo­va­né­mu uk­la­da­ný trest, ten­to ne­bol od­sú­de­ný. Od­vo­la­cí súd je to­ho ná­zo­ru, že od­sú­de­nie roz­sud­kom Ok­res­né­ho sú­du Prie­vi­dza sp. zn. 2T 174/2004 je pot­reb­né po­va­žo­vať za za­hla­de­né, pre­to­že skú­šob­ná do­ba pod­mie­neč­né­ho od­sú­de­nia up­ly­nu­la 19. ap­rí­la 2006.

 Pre vý­kon ulo­že­né­ho tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy, od­vo­la­cí súd ob­ža­lo­va­né­ho za­ra­dil pod­ľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. do ús­ta­vu na vý­kon tres­tu s mi­ni­mál­nym stup­ňom strá­že­nia, pre­to­že v pos­led­ných 10 ro­kov pred spá­cha­ním tres­tnej čin­nos­ti ne­bol vo vý­ko­ne tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy. Pod­ľa § 42 ods. 2 Tr. zák. od­vo­la­cí súd sú­čas­ne zru­šil vý­rok o ulo­že­nom tres­te v prá­vop­lat­nom roz­sud­ku Ok­res­né­ho sú­du Prie­vi­dza sp. zn. 1T 180/2007 zo dňa 14. no­vem­bra 2007.

 Úpl­ne na zá­ver, od­vo­la­cí súd k tak­to ulo­že­né­mu tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy uvá­dza, že ten­to trest spo­lu s tres­tom od­ňa­tia slo­bo­dy ulo­že­ným roz­sud­kom Ok­res­né­ho sú­du Prie­vi­dza sp. zn. 1T 113/2009, kto­ré ob­ža­lo­va­ný mu­sí vy­ko­nať spo­lu vo vý­me­re vy­še 10 ro­kov, sú pos­ta­ču­jú­ce, ako na ochra­nu spo­loč­nos­ti tak, aj na pre­vý­cho­vu sa­mot­né­ho ob­ža­lo­va­né­ho. Tak­to ulo­že­né tres­ty by ma­li byť dos­ta­toč­ne spô­so­bi­lé pô­so­biť aj pre­ven­tív­ne a od­ra­diť iných od pá­chania tres­tných či­nov dro­go­vé­ho cha­rak­te­ru.

zdroj: www.sup­court.gov.sk

 

Diskusia