K možnosti svedka odmietnuť vypovedať

 

Sta­no­vis­ká a roz­hod­nu­tia vo ve­ciach tres­tných Zbier­ka sta­no­vísk NS a sú­dov SR 1/2012

 

14.

 

                                              R O Z H O D N U T I E

 I. Sve­dok, kto­rý bol skôr ob­vi­ne­ný, resp. je ob­vi­ne­ný z účas­ti na tres­tnom či­ne ob­vi­ne­né­ho, vo ve­ci kto­ré­ho vy­po­ve­dá, má vždy prá­vo od­miet­nuť vý­po­veď pod­ľa § 130 ods. 2 Tr. por., a to aj vte­dy, ak sa tres­tné stí­ha­nie pro­ti ne­mu ve­die ale­bo vie­dlo sa­mos­tat­ne. Ak sve­dok to­to svo­je prá­vo vy­uži­je, je­ho skor­šiu vý­po­veď ne­mož­no pre di­kciu § 263 ods. 3 písm. c/ Tr. por. pre­čí­tať na hlav­nom po­jed­ná­va­ní.

 Pred­chá­dza­jú­cu vý­po­veď ta­ké­ho­to sved­ka, na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, je však mož­né pre­čí­tať na hlav­nom po­jed­ná­va­ní len pod­ľa § 263 ods. 4 Tr. por. za pod­mien­ky, že sve­dok bol pred vý­slu­chom, kto­ré­ho sa zá­pis­ni­ca tý­ka o svo­jom prá­ve od­oprieť vý­po­veď riad­ne pou­če­ný a vý­slov­ne vy­hlá­sil, že to­to prá­vo ne­vyu­ží­va a ak bol vý­sluch vy­ko­na­ný spô­so­bom zod­po­ve­da­jú­cim us­ta­no­ve­niam Tres­tné­ho po­riad­ku.

 II. Prá­vo sved­ka od­oprieť vý­po­veď, ak by svo­jou vý­po­ve­ďou spô­so­bil ne­bez­pe­čen­stvo tres­tné­ho stí­ha­nia se­be ale­bo oso­bám uve­de­ným v § 130 ods. 2 ve­ta pr­vá Tr. por. je dôs­led­kom ús­tav­nej ochra­ny a tá­to má pred­nosť pred do­siah­nu­tím úče­lu tres­tné­ho stí­ha­nia (§ 1 Tr. por.), a to aj vte­dy, ak by v dôs­led­ku jej up­lat­ne­nia do­ka­zo­va­nie v kon­krét­nej ve­ci tr­pe­lo tzv. dô­kaz­nou nú­dzou.

 III. V zmys­le § 263 ods. 4 Tr. por. vý­slov­né vy­hlá­se­nie sved­ka po pou­če­ní či svo­je prá­vo od­oprieť vy­po­ve­dať pod­ľa § 130 ods. 2 Tr. por. vy­uží­va ale­bo ne­vyu­ží­va mu­sí byť vy­jad­re­né ta­kým spô­so­bom, aby ne­bo­li po­chyb­nos­ti o je­ho pre­ja­ve­nej vô­li od­oprieť vý­po­veď ale­bo vy­po­ve­dať. Sved­ka ne­mož­no nú­tiť, aby k to­mu pou­žil pria­mo for­mu­lá­ciu uve­de­nú v zá­ko­ne.

(Uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky z 8. mar­ca 2011, sp. zn. 2Tdo 4/2011).

 Uve­de­ným uz­ne­se­ním Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky pod­ľa § 382 písm. c/ Tr. por. do­vo­la­nie ob­vi­ne­né­ho V.Y. pro­ti uz­ne­se­niu Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve z 13. jú­la 2010, sp. zn. 4To 74/2010 od­mie­tol.

 Z o d ô v o d n e n i a :

 Roz­sud­kom Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va II z 12. ap­rí­la 2010, sp. zn. 3T 72/2009 bol ob­vi­ne­ný V.Y. uz­na­ný za vin­né­ho z po­ku­su tres­tné­ho či­nu vo for­me účas­tníc­tva – or­ga­ni­zá­to­ra le­ga­li­zá­cie príj­mu z tres­tnej čin­nos­ti pod­ľa § 8 ods. 1, § 10 ods. 1 písm. a/, § 252 ods. 1 písm. a/, b/, ods. 3 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v zne­ní zá­ko­na č. 183/1999 Z.z. (ďa­lej len Tr. zák.) v pod­sta­te na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že

v pres­ne neus­tá­le­nom ob­do­bí me­sia­ca august ro­ku 1999 na par­ko­vis­ku pri ho­te­li H. v B. osob­ne po­ve­ril A.K stí­ha­né­ho v sa­mos­tat­nom ko­na­ní na Kraj­skom sú­de v Bra­tis­la­ve pod sp. zn. 1T 35/00 za­bez­pe­če­ním vý­vo­zu nez­ná­my­mi pá­cha­teľ­mi od­cu­dze­ných mo­to­ro­vých vo­zi­diel zo Slo­ven­skej re­pub­li­ky cez Ma­ďar­skú re­pub­li­ku do Ru­mun­ska, s čím za pris­ľúb fi­nan­čnej od­me­ny súh­la­sil a na sa­mot­ný pre­voz troch vo­zi­diel zn. Audi v cel­ko­vej hod­no­te 3.063.459,- Sk, zjed­nal vo­di­čov a to M.Š., Z.P. a J.B. stí­ha­ných v sa­mos­tat­nom ko­na­ní na Kraj­skom sú­de v Bra­tis­la­ve pod sp. zn. 1T 35/00. A.K. nás­led­ne na zá­kla­de te­le­fo­nic­ky a osob­ne ulo­že­ných po­ky­nov ob­vi­ne­né­ho V.Y. koor­di­nu­jú­ce­ho a tech­nic­ky a or­ga­ni­zač­ne za­stre­šu­jú­ce­ho ce­lý pos­tup vo ve­ci pre­vo­zu od­cu­dze­ných vo­zi­diel, kon­krét­ne Audi A6 2,5 TDI ze­le­nej me­ta­lí­zy do­čas­ne us­klad­nil vo svo­jej ga­rá­ži na uli­ci R. č. X v B. s tým, že ďal­šie pod­rob­né inštruk­cie tý­ka­jú­ce sa sa­mot­né­ho vý­vo­zu vo­zi­diel obdr­ža­né od ob­vi­ne­né­ho V.Y. nás­led­ne tl­mo­čil aj zjed­na­ným vo­di­čom , kto­rí však bo­li v B. 4. sep­tem­bra 1999 v obed­ňaj­ších ho­di­nách kon­tro­lo­va­ní hliad­kou po­lí­cie, kto­rá pri lus­trá­cii vo­zi­diel pred­met­né auto­mo­bi­ly ozna­či­la ako od­cu­dze­né a nás­led­ne Z.P., M.Š. a J.B. s pre­vá­ža­ný­mi mo­to­ro­vý­mi vo­zid­la­mi za­dr­ža­li.

 Za to bol V.Y. od­sú­de­ný pod­ľa § 252 ods. 3 Tr. zák. na trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 4 ro­ky ne­pod­mie­neč­ne a pre vý­kon toh­to tres­tu pod­ľa § 39a ods. 2 písm. a/ Tr. zák. bol za­ra­de­ný do pr­vej náp­rav­no­vý­chov­nej sku­pi­ny.

 Pro­ti to­mu­to roz­sud­ku v zá­ko­nom sta­no­ve­nej le­ho­te pros­tred­níc­tvom svoj­ho ob­haj­cu ob­vi­ne­ný po­dal od­vo­la­nie, kto­ré kraj­ský súd uz­ne­se­ním z 13. jú­la 2010, sp. zn. 4To 74/2010, pod­ľa § 319 Tr. por. za­mie­tol.

 Pro­ti ci­to­va­né­mu uz­ne­se­niu Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve po­dal ob­vi­ne­ný V.Y. pros­tred­níc­tvom ob­haj­cu do­vo­la­nie.

 Ten­to mi­mo­riad­ny op­rav­ný pros­trie­dok op­rel o do­vo­la­cie dô­vo­dy uve­de­né v § 371 ods. 1 písm. g/ a písm. c/ Tr. por. t.j., že na­pad­nu­té roz­hod­nu­tie je za­lo­že­né na dô­ka­zoch, kto­ré ne­bo­li sú­dom vy­ko­na­né zá­kon­ným spô­so­bom a ko­na­ním, kto­ré na­pad­nu­té­mu roz­hod­nu­tiu pred­chá­dza­lo bo­lo zá­važ­ným spô­so­bom po­ru­še­né je­ho prá­vo na ob­ha­jo­bu.

 K do­vo­la­cie­mu dô­vo­du pod­ľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. ar­gu­men­to­val, že ko­na­jú­ci súd (súd pr­vé­ho stup­ňa) za­lo­žil svo­je roz­hod­nu­tie na sku­toč­nos­tiach zís­ka­ných od sved­ka A.K., s kto­rý­mi sa na hlav­nom po­jed­ná­va­ní 12. ap­rí­la 2010 oboz­ná­mil pros­tred­níc­tvom čí­ta­nia vý­po­ve­de toh­to sved­ka z príp­rav­né­ho ko­na­nia. Od­vo­la­cí súd si tie­to skut­ko­vé zis­te­nia os­vo­jil na­priek to­mu, že čí­ta­niu tej­to vý­po­ve­de pred­chá­dza­lo vy­hlá­se­nie toh­to sved­ka, že vy­uží­va svo­je prá­vo od­miet­nuť vy­po­ve­dať, pre­to­že pre tú­to tres­tnú čin­nosť ako spolu­ob­ža­lo­va­ný je stí­ha­ný v inom tres­tnom ko­na­ní.

Z us­tá­le­nej súd­nej praxe ako aj § 130 ods. 2 Tr. por. je pri­tom zrej­mé, že vý­po­veď spolu­ob­vi­ne­né­ho (spolu­ob­ža­lo­va­né­ho) je mož­né na hlav­nom po­jed­ná­va­ní pre­čí­tať iba za pred­pok­la­du spl­ne­nia pod­mie­nok uve­de­ných v § 263 ods. 3 Tr. por., čo v kon­krét­nom prí­pa­de však ne­bo­lo, a to sa tý­ka nie­len sved­ka A.K., ale v rov­na­kej mie­re aj sved­kov Z.P., M.Š. a J.B., kto­rí sí­ce v inom ko­na­ní sú stí­ha­ní za rov­na­ký sku­tok.

 Za tých­to okol­nos­tí na sve­dec­ké vý­po­ve­de tých­to osôb pri roz­ho­do­va­ní o vi­ne ne­bo­lo mož­né pri­hlia­dať. Po­kiaľ ko­na­jú­ce sú­dy na­priek to­mu na tie­to vý­po­ve­de pri­hlia­da­li, po­ru­ši­li tým zá­kon.

Po­kiaľ sa tý­ka do­vo­la­cie­ho dô­vo­du pod­ľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. do­vo­la­teľ ar­gu­men­tu­je tým, že ko­na­jú­ci súd sa ne­zao­be­ral je­ho ná­miet­kou za­uja­tos­ti, kto­rú pred­nie­sol na hlav­nom po­jed­ná­va­ní 12. ap­rí­la 2010, a pre­to roz­hod­nu­tie sú­du je pred­čas­né a zá­važ­ným spô­so­bom bo­lo po­ru­še­né je­ho prá­vo na ob­ha­jo­bu.

 V ďal­šej čas­ti svoj­ho do­vo­la­nia na­mie­ta aj vy­hod­no­te­nie dô­ka­zov, kto­ré bo­lo vý­hrad­ne v nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho, pre­to­že zo žiad­ne­ho dô­ka­zu v spi­se ne­vyp­lý­va, aby bol spo­loč­ne s K. sú­čas­ťou uzat­vo­re­né­ho ok­ru­hu osôb pá­cha­jú­cich tres­tnú čin­nosť. Rov­na­ko tak sa súd ne­vys­po­ria­dal ani s nes­po­čet­ný­mi roz­por­mi vo vý­po­ve­diach sved­kov, a na dru­hej stra­ne od­mie­tol vy­ko­nať dô­ka­zy, kto­ré navr­ho­val a kto­ré by pris­pe­li k ob­jas­ne­niu skut­ko­vé­ho sta­vu.

 Žia­dal pre­to, aby naj­vyš­ší súd zru­šil na­pad­nu­té roz­hod­nu­tie kraj­ské­ho a je­mu pred­chá­dza­jú­ce roz­hod­nu­tie ok­res­né­ho sú­du a to­mu­to pri­ká­zal, aby vo ve­ci zno­vu ko­nal a roz­ho­dol.

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky ako súd do­vo­la­cí zis­til, že do­vo­la­nie v tom­to prí­pa­de je prí­pus­tné (§ 368 ods. 1 Tr. por.), bo­lo po­da­né op­ráv­ne­nou oso­bou (§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por.), v zá­kon­nej le­ho­te a na mies­te, kde mož­no ten­to mi­mo­riad­ny op­rav­ný pros­trie­dok po­dať (§ 370 ods. 1 Tr. por.), ale sú­čas­ne aj to, že po­da­né do­vo­la­nie je pot­reb­né od­miet­nuť na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí, le­bo je zrej­mé, že nie sú spl­ne­né dô­vo­dy do­vo­la­nia pod­ľa § 371 (§ 382 písm. c/ Tr. por.).

 Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky pre­dov­šet­kým zo spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu zis­til, tak ako sa to uvá­dza aj v do­vo­la­cích ná­miet­kach ob­vi­ne­né­ho, že pre tak­mer iden­tic­ký sku­tok je ve­de­né na Kraj­skom sú­de v Bra­tis­la­ve tres­tné stí­ha­nie pro­ti A.K., M.Š a Z.P. (ob­ža­lo­ba Kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry v Bra­tis­la­ve z 21. jú­na 2000, sp. zn. 1 Kv 3/00). Dô­vod pre­čo sú ve­de­né ta­ké­to sa­mos­tat­né (pa­ra­lel­né) ko­na­nia pro­ti ob­vi­ne­ným nie je z pred­lo­že­né­ho spi­su zis­ti­teľ­ný.

 Ta­ké­to pa­ra­lel­né tres­tné stí­ha­nia jed­nak pro­ti obv. V.Y. a A.K. a spol. sú ve­de­né už od za­čiat­ku tzn. tie­to oso­by ne­bo­li nik­dy v pos­ta­ve­ní spolu­ob­vi­ne­ných resp. spolu­ob­ža­lo­va­ných.

 Roz­hod­nu­tia naj­vyš­šie­ho sú­du (2Tz 3/03, 2Tz 5/2006), na kto­ré pou­ka­zu­je ob­vi­ne­ný vo svo­jom do­vo­la­ní, sa vzťa­hu­jú na inú pro­ces­nú si­tuáciu t.j. si­tuáciu, ke­dy sa tres­tné stí­ha­nie vie­dlo as­poň čias­toč­ne ako spo­loč­né ko­na­nie.

 V tom­to prí­pa­de zo spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu je jed­noz­nač­ne preu­ká­za­teľ­né, že A.K.,M.Š a Z.P. v tres­tnej ve­ci V.Y. od za­čiat­ku vy­stu­po­va­li ako sved­ko­via.

 V tej­to sú­vis­los­ti však je pot­reb­né zdô­raz­niť, že tým­to oso­bám, rov­na­ko ako to je uve­de­né v už v do­vo­la­ní ci­to­va­ných uz­ne­se­niach naj­vyš­šie­ho sú­du pri­ná­le­ží prá­vo od­miet­nuť vý­po­veď v zmys­le § 130 ods. 2 Tr. por., pre­to­že sú pa­ra­lel­ne stí­ha­ní za tak­mer iden­tic­ký trest­ný čin.

 V tom­to sme­re do­vo­la­teľ správ­ne pou­ka­zu­je na to, že prá­vo sved­ka od­oprieť vý­po­veď ak by svo­jou vý­po­ve­ďou spô­so­bil ne­bez­pe­čen­stvo tres­tné­ho stí­ha­nia se­be, ale­bo oso­bám uve­de­ným v § 130 ods. 2 ve­ta pr­vá Tr. por. je dôs­led­kom ús­tav­nej ochra­ny a tá­to má pred­nosť pred do­siah­nu­tím úče­lu tres­tné­ho stí­ha­nia (§ 1 Tr. por.), a to aj vte­dy ak by v dôs­led­ku jej up­lat­ne­nia do­ka­zo­va­nie v kon­krét­nej ve­ci tr­pe­lo dô­kaz­nou nú­dzou.

 Uve­de­né ús­tav­né ga­ran­cie pre­miet­nu­té do § 130 ods. 2 Tr. por. A.K., M.Š. a Z.P., kto­rí v príp­rav­nom ko­na­ní v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­kov ne­vyu­ži­li na­priek to­mu, že bo­li o svo­jom prá­ve riad­ne pou­če­ní. Nao­pak, tie­to oso­by ve­do­mé si, že sú tres­tné stí­ha­né za rov­na­ký sku­tok sa slo­bod­ne roz­hod­li vy­po­ve­dať, a pre­to ich vý­po­veď v ďal­šom tres­tnom ko­na­ní tre­ba po­va­žo­vať za vy­ko­na­nú zá­kon­ným spô­so­bom, pre­to­že práv­na ochra­na ob­siah­nu­tá v ús­ta­ve a pre­miet­nu­tá do ci­to­va­né­ho us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho po­riad­ku ne­za­ka­zu­je ta­ké­to oso­by vy­po­čuť resp. im vy­po­ve­dať, ale dá­va im len prá­vo, po­kiaľ vy­po­ve­dať nech­cú, od­miet­nuť vý­po­veď, bez toh­to aby bo­li k nej or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní ako­koľ­vek do­nu­co­va­né resp. za svo­je roz­hod­nu­tie san­kcio­no­va­né.

 Z uve­de­né­ho po­tom tiež vy­plý­va, že oso­by, kto­ré bo­li resp. sú v pos­ta­ve­ní spolu­ob­vi­ne­ných, ale aj oso­by (ako v tom­to prí­pa­de) pro­ti kto­rým sa vie­dlo, či ve­die pa­ra­lel­né tres­tné stí­ha­nie v zmys­le už us­tá­le­nej súd­nej praxe ma­jú vždy prá­vo od­miet­nuť vy­po­ve­dať pod­ľa § 130 ods. 2 Tr. por. ako na to už bo­lo pou­ká­za­né vy­ššie.

 Správ­ne pre­to do­vo­la­teľ vo svo­jich pí­som­ných ná­miet­kach uvá­dza, že vý­po­veď tých­to osôb (sved­kov) na hlav­nom po­jed­ná­va­ní nie je mož­né pre­čí­tať pod­ľa § 263 ods. 3 Tr. por. To­to us­ta­no­ve­nie Tres­tné­ho po­riad­ku to­tiž umož­ňu­je pre­čí­ta­nie ta­kej­to vý­po­ve­de len a len vte­dy, ak spolu­ob­vi­ne­ný, resp. sve­dok na hlav­nom po­jed­ná­va­ní bez op­ráv­ne­nia od­mie­tol vy­po­ve­dať. V prí­pa­de, že sve­dok ho­ci je aj pa­ra­lel­ne stí­ha­ný v inej tres­tnej ve­ci (v da­nom prí­pa­de do­kon­ca iden­tic­kej) prá­vo od­miet­nuť vy­po­ve­dať má však vždy.

 V pred­met­nej tres­tnej ve­ci te­da sved­ko­via A.K., M.Š. a Z.P. vy­po­ve­da­li v príp­rav­nom ko­na­ní ne­vyu­ži­júc práv­nu ochra­nu pod­ľa § 130 ods. 2 Tr. por. a ich vý­po­veď ako bo­lo zdô­raz­ne­né už vy­ššie, tre­ba po­va­žo­vať za zá­kon­nú a pou­ži­teľ­nú v ďal­šom tres­tnom ko­na­ní.

 Na dru­hej stra­ne tí­to is­tí sved­ko­via mož­nosť ne­vy­po­ve­dať po prís­luš­nom zá­kon­nom pou­če­ní vy­uži­li v ďal­šom štá­diu tres­tné­ho ko­na­nia, t.j. na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, čím vy­vsta­la otáz­ka ďal­šie­ho pro­ces­né­ho vy­uži­tia ich vý­po­ve­dí z príp­rav­né­ho ko­na­nia.

 Pod­ľa § 263 ods. 4 Tr. por. zá­pis­ni­ca o vý­po­ve­di sved­ka, kto­rý na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­užil svo­je prá­vo od­oprieť vý­po­veď pod­ľa § 130 Tr. por. mož­no pre­čí­tať za pred­pok­la­du, že bol pred vý­slu­chom, kto­ré­ho sa zá­pis­ni­ca tý­ka, o svo­jom prá­ve od­oprieť vý­po­veď riad­ne pou­če­ný a vý­slov­ne vy­hlá­sil, že to­to prá­vo ne­vyu­ží­va, ak bol vý­sluch vy­ko­na­ný spô­so­bom zod­po­ve­da­jú­cim us­ta­no­ve­niam Tres­tné­ho po­riad­ku.

 V tom­to kon­krét­nom prí­pa­de niet žiad­nych po­chyb­nos­tí o tom, že pred­pok­la­dy pre pre­čí­ta­nie zá­pis­níc o vý­slu­chu uve­de­ných sved­kov bo­li spl­ne­né a sú­dy oboch stup­ňov pos­tu­po­va­li správ­ne po­kiaľ pri roz­ho­do­va­ní o vi­ne sa opie­ra­li aj o ich ob­sah.

 Z prá­ve uve­de­né­ho je mož­né zhr­núť, že ak bol sve­dok, kto­rý bol skôr ob­vi­ne­ný resp. je ob­vi­ne­ný z účas­ti na tres­tnom či­ne ob­vi­ne­né­ho, pro­ti kto­ré­mu vy­po­ve­dá, má vždy prá­vo od­miet­nuť vý­po­veď pod­ľa § 130 ods. 2 Tr. por. (resp. § 100 ods. 2 Tr. por. účin­né­ho do 1. ja­nuá­ra 2006), a to aj vte­dy ak tres­tné stí­ha­nie sa pro­ti ne­mu ve­die sa­mos­tat­ne (pa­ra­lel­ne).

 Ak sve­dok to­to svo­je prá­vo vy­uži­je je­ho skor­šiu vý­po­veď ne­mož­no pre di­kciu § 263 ods. 3 písm. c/ Tr. por. (resp. § 211 ods. 2 písm. b/ Tr. por. účin­né­ho do 1. ja­nuá­ra 2006) pre­čí­tať na hlav­nom po­jed­ná­va­ní.

 Pred­chá­dza­jú­cu vý­po­veď ta­ké­ho­to sved­ka na hlav­nom po­jed­ná­va­ní je mož­né však pre­čí­tať na hlav­nom po­jed­ná­va­ní len pod­ľa § 263 ods. 4 Tr. por. (resp. § 211 ods. 3 Tr. por.) za pod­mien­ky, že sve­dok bol pred vý­slu­chom, kto­ré­ho sa zá­pis­ni­ca tý­ka o svo­jom prá­ve od­oprieť vý­po­veď riad­ne pou­če­ný a vý­slov­ne vy­hlá­sil, že to­to prá­vo ne­vyu­ží­va a ak bol vý­sluch vy­ko­na­ný spô­so­bom zod­po­ve­da­jú­cim us­ta­no­ve­niam Tres­tné­ho po­riad­ku.

 Nad rá­mec už uve­de­né­ho eš­te naj­vyš­ší súd zvý­raz­ňu­je, že sve­dok A.K., kto­rý us­ved­ču­je ob­vi­ne­né­ho zo spá­chania tres­tnej čin­nos­ti vy­po­ve­dal (te­da ne­vyu­žil svo­je prá­vo pod­ľa § 130 ods. 2 Tr. por.) aj na hlav­nom po­jed­ná­va­ní 19. no­vem­bra 2009.

 Kraj­ský súd však tú­to vý­po­veď po­va­žo­val za ne­zá­kon­nú dô­vo­diac, že sve­dok vý­slov­ne neuvie­dol, že svo­je prá­vo ne­vy­po­ve­dať ne­vyu­ží­va.

 Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky s tým­to zá­ve­rom kraj­ské­ho sú­du ne­súh­la­sí.

 Vy­jad­re­nie sved­ka či svo­je prá­vo pod­ľa § 130 ods. 2 Tr. por. vy­uží­va, či ne­vyu­ží­va mu­sí byť to­tiž vy­jad­re­né ta­kým spô­so­bom, aby ne­bo­lo po­chyb­nos­ti o je­ho pre­ja­ve­nej vô­li. Na dru­hej stra­ne nie je mož­né sved­ka nú­tiť, aby k to­mu pou­žil pria­mo for­mu­lá­ciu uve­de­nú v zá­ko­ne.

 Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky pre­to tú­to vý­po­veď sved­ka A.K. po­va­žu­je (ok­rem už vý­po­ve­dí, kto­ré bo­li pre­čí­ta­né z príp­rav­né­ho ko­na­nia) za zá­kon­nú a pou­ži­teľ­nú súd­mi oboch stup­ňov pri roz­ho­do­va­ní o vi­ne.

 Do­vo­la­teľ v ďal­ších pí­som­ných dô­vo­doch ok­rem už uve­de­né­ho na­pá­dal aj správ­nosť skut­ko­vých zis­te­ní oboch sú­dov, hod­no­te­nie dô­ka­zov vý­hrad­ne v nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho zvlášť s pou­ka­zom na roz­po­ry vo vý­po­ve­diach sved­kov.

 Do­vo­la­nie však ako mi­mo­riad­ny op­rav­ný pros­trie­dok je ur­če­né len k náp­ra­ve vý­slov­ne uve­de­ných pro­ces­ných a hmot­nop­ráv­nych chýb a nie k re­ví­zii skut­ko­vých zis­te­ní, kto­ré uro­bi­li sú­dy pr­vé­ho a dru­hé­ho stup­ňa.

 Do­vo­la­cí súd ne­mô­že bez ďal­šie­ho pre­hod­no­co­vať ni­mi vy­ko­na­né dô­ka­zy. Do­vo­la­cí súd je pre­to vždy via­za­ný ko­neč­ný­mi skut­ko­vý­mi zis­te­nia­mi tých­to sú­dov.

 V po­su­dzo­va­nej ve­ci to po­tom zna­me­ná, že pre do­vo­la­cí súd je roz­ho­du­jú­ce skut­ko­vé zis­te­nie, pod­ľa kto­ré­ho V.Y. spá­chal sku­tok tak, ako je uve­de­ný v skut­ko­vej ve­te roz­sud­ku Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va II z 12. ap­rí­la 2010, sp. zn. 3T 72/2009, v spo­je­ní s uz­ne­se­ním Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve z 13. jú­la 2010, sp. zn. 4To 74/2010.

 Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky na­po­kon po pres­kú­ma­ní spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu ne­zis­til žiad­ny dô­vod, pre kto­rý by bol napl­ne­ný do­vo­la­cí dô­vod pod­ľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Po­ru­še­nie svo­jich ob­ha­jo­va­cích práv ob­vi­ne­ný vi­del v pred­po­ja­tos­ti ko­na­jú­ce­ho pr­vos­tup­ňo­vé­ho sú­du a v sku­toč­nos­tiach, kto­ré ob­vi­ne­ný uvie­dol na hlav­nom po­jed­ná­va­ní 12. ap­rí­la 2010.

 Po pres­kú­ma­ní spi­su aj naj­vyš­ší súd kon­šta­tu­je, že ko­na­jú­ci súd o ná­miet­kach roz­ho­dol pod­ľa § 32 ods. 6 Tr. por., keď správ­ne tie­to ná­miet­ky vy­hod­no­til ako ná­miet­ky tý­ka­jú­ce sa pro­ces­né­ho pos­tu­pu sú­du, resp. ná­miet­ky, o kto­rých už bo­lo viac­krát roz­ho­do­va­né.

 Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky ako súd do­vo­la­cí pre­to pre evi­den­tné nespl­ne­nie pod­mie­nok do­vo­la­nia pod­ľa § 371 Tr. por. od­mie­tol do­vo­la­nie ob­vi­ne­né­ho V.Y. na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí bez pres­kú­ma­nia ve­ci.

 Poz­nám­ka: Práv­nou ve­tou č. III sa up­res­ňu­je ju­di­kát R 9/85.  

 zdroj: www.sup­court.gov.sk

 

Diskusia