Výklad znakov skutkovej podstaty trestného činu neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1 Tr. zák.

 

Práv­ne ve­ty

 I. Pre vy­vo­de­nie tres­tnej zod­po­ved­nos­ti zo spá­chania tres­tné­ho či­nu neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 277 ods. 1 ali­nea pr­vá Tr. zák. nes­ta­čí, ak si za­mes­tná­va­teľ riad­ne pl­ní svo­je (úč­tov­né) po­vin­nos­ti a pra­vi­del­ne (me­sač­ne) za­sie­la vý­ka­zy o od­vo­do­vých po­vin­nos­tiach op­ráv­ne­ným pois­ťov­niam, na kto­rých sú úč­tov­ne za­zna­me­na­né prís­luš­né zráž­ky po­vin­ných pla­tieb z miezd za­mes­tnan­cov, pre­to­že me­sač­né vý­ka­zy ne­ho­vo­ria nič o tom, či za­mes­tná­va­teľ aj zráž­ky sku­toč­ne reál­ne vy­ko­ná­val (te­da, či vô­bec dis­po­no­val ta­kým ob­je­mom fi­nan­čných ptros­tried­kov, že zráž­ky aj vy­ko­ná­vať mo­hol). Me­sač­né vý­ka­zy o zráž­kach sú spra­vid­la za­mes­tná­va­teľ­mi vy­ho­to­vo­va­né a riad­ne za­sie­la­né pois­ťov­niam aj vte­dy, ak za­mes­tná­va­teľ ne­má žiad­ne fi­nan­čné pros­tried­ky na vý­pla­tu miezd, res­pek­tí­ve má, av­šak len na vý­pla­tu tzv. čis­tých miezd. Me­sač­né vý­ka­zy te­da od­rá­ža­jú to, aké množ­stvo fi­nan­čných pros­tried­kov má byť (ale­bo ma­lo byť) zra­ze­né z miezd za­mes­tnan­cov a od­ve­de­né op­ráv­ne­ným sub­jek­tom, čo však ne­za­me­ná, že aj od­rá­ža­jú sku­toč­nosť.

 II. Po­jem zráž­ka po­vin­ných pla­tieb je len úč­tov­ná ope­rá­cia  a pre­to zráž­ky vy­ko­na­né „na pa­pie­ri“ (me­sač­né vý­ka­zy) ne­mu­sia byť zhod­né so zráž­ka­mi, kto­ré bo­li ale­bo ne­bo­li vy­ko­na­né v sku­toč­nos­ti (tzv. sku­toč­né zráž­ky ale­bo zráž­ky reál­ne vy­ko­na­né). Za­mes­tná­va­te­ľa mož­no pre­to tres­tnop­ráv­ne pos­tih­núť za trest­ný čin neod­pe­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 277 ods. 1 ali­nea pr­vá Tr. zák. len vte­dy, ak reál­ne (sku­toč­ne) zra­zil zo mzdy za­mes­tna­na­ca po­vin­né plat­by a úmy­sel­ne ich neod­vie­dol. Ak sa tak nes­ta­lo, a za­mes­tná­va­teľ ne­mal fi­nan­čné pros­tried­ky na vý­pla­tu hru­bých miezd, ne­mô­že ísť o trest­ný čin, na­koľ­ko za­mes­tná­va­teľ nič v sku­toč­nos­ti nez­rá­žal a te­da ani ne­zadr­žia­val, pri­čom je bez vý­zna­mu, že tak ro­bil „na pa­pie­ri“ (t. j. v me­sač­ných vý­ka­zoch, kto­ré riad­ne vy­ho­to­vo­val a za­sie­lal op­ráv­ne­ným sub­jek­tom).

 III. Uve­de­né práv­ne úva­hy a zá­ve­ry sa tý­ka­jú vý­kla­du zna­kov zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho (ob­jek­tív­nej strán­ky tres­tné­ho či­nu), pri­čom pri po­su­dzo­va­ní ko­na­nia ob­ža­lo­va­né­ho v roz­hod­nom ob­do­bí je nut­né ve­no­vať po­zor­nosť aj to­mu, aká bo­la cel­ko­vá hos­po­dár­ska si­tuácia spo­loč­nos­ti v me­ne kto­rej ob­ža­lo­va­ný ko­nal, ako a či vô­bec sa sna­žil ob­ža­lo­va­ný prí­pad­nú ne­priaz­ni­vú hos­po­dár­sku si­tuáciu spo­loč­nos­ti rie­šiť, či bo­lo reál­ne, aby dl­žné plat­by bo­li od­ve­de­né op­ráv­ne­ným sub­jek­tom v inom mož­nom ter­mí­ne, pre­čo ne­bo­lo pod­ni­ka­nie ukon­če­né, ak bo­lo dl­ho­do­bo stra­to­vé a prob­le­ma­tic­ké a aké bo­li kon­krét­ne dô­vo­dy, kto­ré vied­li k neod­vá­dzaniu po­vin­ných pla­tieb.

 IV. Ná­rok pois­ťov­ní na uh­ra­de­nie (od­ve­de­nie) prís­luš­né­ho pois­tné­ho nie je ná­ro­kom na náh­ra­du ško­dy spô­so­be­nej tres­tným či­nom, pre­to­že ten­to ná­rok nev­zni­ká ako nás­le­dok tres­tné­ho či­nu, ale ide o ná­rok pois­ťov­ní vy­plý­va­jú­ci pria­mo zo zá­ko­na. Poš­ko­de­ným v zmys­le § 46 ods.1 Tr. por. sú tu prís­luš­né pois­ťov­ne, kto­rým má za­mes­tná­va­teľ (ako op­ráv­ne­ným sub­jek­tom - prí­jem­com) pou­ka­zo­vať prís­luš­né čias­tky na pois­tné. Poš­ko­de­ným nie sú jed­not­li­ví za­mes­tnan­ci, pre­to­že aj keď za­mes­tná­va­teľ za nich neod­vá­dza pois­tné, kto­ré zra­zí pod­ľa zá­ko­na, ich účasť na prís­luš­nom pois­tnom vzťa­hu ne­za­ni­ká, ale tr­vá na­ďa­lej.

 Z vý­ro­ku a od­ôvod­ne­nia roz­sud­ku sú­du (krá­te­né)

 Ok­res­ný súd v Pe­zin­ku v tres­tnej ve­ci ve­de­nej pro­ti ob­ža­lo­va­né­mu H. B. pre zlo­čin neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 148a ods. 1, ods. 4 Tr. zák. (te­raz § 277 Tr. zák.), v  ko­na­ní pred se­ná­tom zlo­že­nom z pred­se­du se­ná­tu JUDr. Pet­ra Šam­ka a prí­se­dia­cich Da­ri­ny Dem­ko­vej a Ja­ros­la­va Haj­di­na, na hlav­nom po­jed­ná­va­ní dňa      tak­to

 

          r o z h o d o l:

 Ob­ža­lo­va­ný:

 H. B.

 

      sa pod­ľa § 285 písm. b) Tr. por. os­lo­bo­dzu­je

 spod ob­ža­lo­by pro­ku­rá­to­ra........, kto­rý mu klá­dol za vi­nu spá­chanie zlo­či­nu neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 148a ods. 1, ods. 4 Tr. zák. účin­né­ho v ča­se spá­chania skut­ku, kto­ré­ho sa mal do­pus­tiť na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že

 1/ H.B. ako ko­na­teľ a spo­loč­ník, ko­na­jú­ci vo fun­kcii eko­no­mic­ké­ho ria­di­te­ľa spo­loč­nos­ti M. s.r.o., v sle­do­va­nom ob­do­bí ro­kov 1997 až 1999 z vy­pla­te­ných miezd za­mes­tnan­cov uve­de­nej spo­loč­nos­ti po zra­ze­ní da­ní z príj­mov zo zá­vis­lej čin­nos­ti a fun­kčných po­žit­kov, tú­to daň úmy­sel­ne riad­ne neod­vie­dol Da­ňo­vé­mu úra­du v Pe­zin­ku, čím riad­nym neod­ve­de­ním splat­nej da­ne spô­so­bil Da­ňo­vé­mu úra­du v Pe­zin­ku na zá­kla­de zis­te­nia z vy­ko­na­nej kon­tro­ly ško­du v cel­ko­vom roz­sa­hu 9.722.134 Sk,

 2/ H.B. v ob­do­bí me­sia­cov ja­nuár 1995 do me­sia­ca ap­rí­la 2000 úmy­sel­ne za­dr­žal a neod­vie­dol Všeo­bec­nej zdra­vot­nej pois­ťov­ni, po­boč­ka Bra­tis­la­va, uli­ca Fe­rien­čí­ko­va 20, splat­né pois­tné na zdra­vot­né pois­te­nie, kto­ré čias­tky bo­li zra­ze­né zo mzdy za­mes­tnan­cov spo­loč­nos­ti M. s.r.o., čím Všeo­bec­nej zdra­vot­nej pois­ťov­ni, po­boč­ka Bra­tis­la­va, vznik­la ško­da v su­me 334.820 Sk,

 3/ H.B. v ob­do­bí me­sia­cov de­cem­ber 1995 do me­sia­ca de­cem­bra 1999 úmy­sel­ne neod­vie­dol CHZP APOLLO, po­boč­ka Gbe­ly, splat­né pois­tné na zdra­vot­né pois­te­nie, kto­ré bo­lo zra­ze­né zo mzdy za­mes­tnan­cov M. s.r.o., čím spô­so­bil CHZP APOLLO, po­boč­ka Gbe­ly, ško­du v su­me 84.717 Sk,

 4/ H.B. v ob­do­bí me­sia­cov ma­rec 1999 až ja­nuár 2000 neod­vie­dol VZP Dô­ve­ra, po­boč­ka Bra­tis­la­va, splat­né pois­tné na zdra­vot­né pois­te­nie, kto­ré bo­lo zra­ze­né zo mzdy za­mes­tnan­cov M. s.r.o., čím spô­so­bil VZP Dô­ve­ra, po­boč­ka Bra­tis­la­va, ško­du v su­me 48.814 Sk,

 5/ H.B. v ob­do­bí me­sia­cov ja­nuár 1996 až ap­ríl 2000 úmy­sel­ne neod­vie­dol Spo­loč­nej zdra­vot­nej pois­ťov­ni, po­boč­ka Bra­tis­la­va, splat­né pois­tné na zdra­vot­né pois­te­nie, kto­ré bo­lo zra­ze­né zo mzdy za­mes­tnan­cov M. s.r.o., čím Spo­loč­nej zdra­vot­nej pois­ťov­ni, po­boč­ka Bra­tis­la­va, spô­so­bil ško­du v su­me 1.139.385 Sk,

 6/ H.B. v ob­do­bí me­sia­cov jún 1999 až ap­ríl 2000 úmy­sel­ne neod­vie­dol Úra­du prá­ce, so­ciál­nych ve­cí a ro­di­ny v Pe­zin­ku, v za­stú­pe­ní So­ciál­nou pois­ťov­ňou Bra­tis­la­va, splat­ný prís­pe­vok na pois­te­nie v ne­za­mes­tna­nos­ti, kto­rý bol zra­ze­ný zo mzdy za­mes­tnan­cov M. s.r.o., čím Úra­du prá­ce, so­ciál­nych ve­cí a ro­di­ny v Pe­zin­ku, v za­stú­pe­ní So­ciál­nou pois­ťov­ňou Bra­tis­la­va, vznik­la ško­da v su­me 115.345 Sk,

 7/ H.B. v ob­do­bí me­sia­cov ma­rec a ap­ríl 2000 úmy­sel­ne neod­vie­dol So­ciál­nej pois­ťov­ni, po­boč­ka Bra­tis­la­va – oko­lie, splat­né pois­tné na ne­mo­cen­ské pois­te­nie a dô­chod­ko­vé za­bez­pe­če­nie, kto­ré bo­lo zra­ze­né zo mzdy za­mes­tnan­cov M. s.r.o., čím vznik­la So­ciál­nej pois­ťov­ni, po­boč­ka Bra­tis­la­va – oko­lie, ško­da v su­me 9.763 Sk,

 8/ H.B. v ob­do­bí me­sia­cov júl 1999 až de­cem­ber 1999 úmy­sel­ne neod­vie­dol So­ciál­nej pois­ťov­ni, po­boč­ka Bra­tis­la­va – oko­lie, splat­né pois­tné na ne­mo­cen­ské pois­te­nie a dô­chod­ko­vé za­bez­pe­če­nie, kto­ré bo­lo zra­ze­né zo mzdy za­mes­tnan­cov M. s.r.o., čím So­ciál­nej pois­ťov­ni, po­boč­ka Bra­tis­la­va - - oko­lie, vznik­la ško­da v su­me 87.835 Sk,

 pre­to­že skut­ky nie sú tres­tným či­nom.

 

    O d ô v o d n e n i e

 

Z od­ôvod­ne­nia vý­ro­ku o os­lo­bo­de­ní ob­ža­lo­va­né­ho spod ob­ža­lo­by:

 Vy­hod­no­te­ním dô­ka­zov vy­ko­na­ných na hlav­nom po­jed­ná­va­ní súd zis­til, že je ne­po­chyb­né a me­dzi stra­na­mi to ani ne­bo­lo spor­né, že H.B. (ďa­lej len ob­ža­lo­va­ný) bol spo­loč­ní­kom a jed­ným z ko­na­te­ľov spo­loč­nos­ti M. s.r.o. (ďa­lej len spo­loč­nosť), pri­čom za­stá­val fun­kciu eko­no­mic­ké­ho ria­di­te­ľa spo­loč­nos­ti, bol ve­dú­cou osob­nos­ťou spo­loč­nos­ti a do je­ho kom­pe­ten­cie spa­da­la aj mzdo­vá a úč­tov­ná agen­da. Spo­loč­nosť za­mes­tná­va­la cez dves­to za­mes­tnan­cov a reál­ny vplyv ob­ža­lo­va­né­ho na chod spo­loč­nos­ti skon­čil vo feb­ruári ro­ku 2000, ke­dy bol us­ta­no­ve­ný pred­bež­ný správ­ca kon­kur­znej pod­sta­ty s tým, že nás­led­ne v ap­rí­li ro­ku 2000 bol na spo­loč­nosť vy­hlá­se­ný kon­kurz. Súd, v tom­to sme­re, pou­ka­zu­je na zne­nia us­ta­no­ve­ní zá­ko­na č. 321/1991 Zb. o kon­kur­ze a vy­rov­na­ní, kto­rý bol plat­ný a účin­ný v ro­ku 2000, pod­ľa kto­ré­ho, ak je sú­dom us­ta­no­ve­ný pred­bež­ný správ­ca kon­kur­znej pod­sta­ty, mô­že dl­žník nak­la­dať s ma­jet­kom len so súh­la­som pred­bež­né­ho správ­cu, pri­čom nás­led­ne po vy­hlá­se­ní kon­kur­zu us­ta­no­ve­ný správ­ca kon­kur­znej pod­sta­ty nas­tu­pu­je na­mies­to šta­tu­tár­ne­ho or­gá­nu dl­žní­ka.

 Tie­to zis­te­nia po­va­žu­je súd za pod­stat­né, na­koľ­ko ob­ža­lo­ba vy­chá­dza­la nes­práv­ne z to­ho, že ob­ža­lo­va­ný bol zod­po­ved­ný za neod­vá­dzanie po­vin­ných pla­tieb až do ap­rí­la ro­ku 2000, ke­dy bol vy­hlá­se­ný kon­kurz. Vzhľa­dom na us­ta­no­ve­nie pred­bež­né­ho správ­cu kon­kur­znej pod­sta­ty, zod­po­ve­dal ob­ža­lo­va­ný za si­tuáciu v spo­loč­nos­ti do 28.02.2000. Z toh­to dô­vo­du sú v ob­ža­lo­be nes­práv­ne vy­me­dze­né (ukon­če­né) skut­ky uvá­dza­né v bo­doch 2, 5, 6 a 7 ob­ža­lo­by, pri­čom bod 7 ob­ža­lo­by sa ce­lý tý­ka ob­do­bia, kto­ré nas­le­do­va­lo po us­ta­no­ve­ní pred­bež­né­ho správ­cu kon­kur­znej pod­sta­ty (sku­tok je ča­so­vo vy­me­dze­ný me­siac­mi ma­rec a ap­ríl ro­ku 2000). V bo­doch 2 a 3 ob­ža­lo­by je nes­práv­ne uve­de­ný aj za­čia­tok ko­na­nia, kto­ré sa tý­ka­lo neod­vá­dzania po­vin­ných pla­tieb, na­koľ­ko zá­stup­ca Všeo­bec­nej zdra­vot­nej pois­ťov­ne vy­po­ve­dal, že spo­loč­nosť neod­vá­dza­la pois­tné od 01.09.1999 (bod 2 ob­ža­lo­by – te­da nie od 01.01.1995 ako je uve­de­né v ob­ža­lo­be) a zá­stup­ca pois­ťov­ne Apollo vy­po­ve­dal, že spo­loč­nosť neh­ra­di­la od­vo­dy od 01.08.1998 (bod 3 ob­ža­lo­by – te­da nie od 01.12.1995 ako je uve­de­né v ob­ža­lo­be).

 Z do­ka­zo­va­nia oh­ľad­ne skut­ko­vých okol­nos­tí vy­plý­va, že spo­loč­nosť neh­ra­di­la v ob­do­bí ro­kov 1997 až 1999 pred­dav­ky na daň z príj­mov zo zá­vis­lej čin­nos­ti a s vý­nim­kou Spo­loč­nej zdra­vot­nej pois­ťov­ne (bod 5 ob­ža­lo­by) neh­ra­di­la pois­tné naj­mä v dru­hej po­lo­vi­ci ro­ku 1998 a v ce­lom ro­ku 1999. Vzhľa­dom na uve­de­né súd dos­pel k zá­ve­ru, že skut­ky po­pí­sa­né v ob­ža­lo­be sa z čast sta­li tak ako je uve­de­né v ob­ža­lo­be, t. j. v tom zmys­le, že spo­loč­nosť vo vy­ššie uve­de­nom ob­do­bí neod­vá­dza­la po­vin­né plat­by.

 Súd nás­led­ne pris­tú­pil k zis­ťo­va­niu, či tak­to zis­te­né a ča­so­vo up­ra­ve­né skut­ky napĺňa­jú zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 148a ods.1 ali­nea pr­vá, ods. 4 Tr. zák..

 Pod­ľa § 148a ods. 1 ali­nea pr­vá, ods. 4 Tr. zák. účin­né­ho v ča­se spá­chania skut­ku sa pred­met­né­ho tres­tné­ho či­nu do­pus­til ten, kto vo veľ­kom roz­sa­hu za­dr­žal a neod­vie­dol ur­če­né­mu prí­jem­co­vi splat­nú daň, pois­tné na dô­chod­ko­vé za­bez­pe­če­nie, ne­mo­cen­ské pois­te­nie, zdra­vot­né pois­te­nie ale­bo prís­pe­vok na pois­te­nie v ne­za­mes­tna­nos­ti, kto­ré zra­zil ale­bo vy­bral pod­ľa zá­ko­na.

 Z uve­de­né­ho zá­kon­né­ho us­ta­no­ve­nia je evi­den­tné, že na vy­vo­de­nie tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti nes­ta­čí len neod­ve­de­nie po­vin­ných pla­tieb op­ráv­ne­ným sub­jek­tom, ale je ne­vyh­nut­né, aby tie­to plat­by bo­li aj sku­toč­ne zra­ze­né a nás­led­ne za­dr­ža­né. Súd sa pre­to nes­to­tož­ňu­je s ar­gu­men­tá­ciou pro­ku­rá­to­ra uve­de­nou v zá­ve­reč­nej re­či, v kto­rej uvá­dzal, že je ire­le­van­tné, či (spo­loč­nosť) ma­la ale­bo ne­ma­la hos­po­dár­sky vý­nos, na­koľ­ko daň (a aj pois­tné) ma­la od­vá­dzať. Ak by sa pri­pus­til ta­ký­to vý­klad us­ta­no­ve­nia § 148a ods. 1 Tr. zák., bo­lo by to nie­len ig­no­ro­va­nie zá­kon­ných zna­kov toh­to tres­tné­ho či­nu, kto­ré vy­ža­du­jú aj „zra­ze­nie“ a „za­dr­ža­nie“ po­vin­ných pla­tieb, ale iš­lo by aj o sta­no­ve­nie ob­jek­tív­nej zod­po­ved­nos­ti, kto­rá by bo­la nep­rí­pus­tne konštruo­va­ná ako zod­po­ved­nosť za vý­sle­dok (dlh) a nie ako in­di­vi­duál­na zod­po­ved­nosť za ko­na­nie. K sa­mot­né­mu neod­ve­de­niu po­vin­ných pla­tieb mož­no pri­tom do­dať, že prí­pad­né ne­dop­lat­ky (na da­ni ale­bo pois­tnom) op­ráv­ne­né sub­jek­ty riad­ne vy­má­ha­jú pros­tried­ka­mi iných práv­nych od­vet­ví, než je tres­tné prá­vo, a to nap­rík­lad exekuč­ným da­ňo­vým ko­na­ním, „kla­sic­ký­mi“ exekú­cia­mi, kde zá­väz­ky vo­či op­ráv­ne­ným sub­jek­tom sú eš­te navr­šo­va­né o pe­ná­le a po­dob­ne. Štát te­da kri­mi­na­li­zu­je neod­vá­dzanie po­vin­ných pla­tieb len vte­dy, ak mu pred­chá­dza aj sku­toč­né zra­ze­nie a úmy­sel­né za­dr­ža­nie po­vin­ných pla­tieb.

 Len pre úpl­nosť je nut­né k zna­kom zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty uviesť, že v po­su­dzo­va­nom prí­pa­de pri­chá­dza do úva­hy len „zra­ze­nie“ po­vin­ných pla­tieb, pre­to­že ma­lo ísť o neod­vá­dzanie pred­dav­kov na daň z príj­mov zo zá­vis­lej čin­nos­ti a pois­tné­ho, kto­ré sa zrá­ža­jú z hru­bých miezd za­mes­tnan­com s tým, že o „vý­ber“ (da­ne) ide len pri da­ni z pri­da­nej hod­no­ty a aj to len za ur­či­tých okol­nos­tí (DPH ne­bo­la pred­me­tom ob­ža­lo­by a pre­to ap­li­ká­cia poj­mu „vy­be­rie“, kto­rý je tak­tiež uve­de­ný v zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­te tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 148a ods. 1 Tr. zák. nep­ri­chá­dza do úva­hy).

 Pri vý­kla­de zna­kov zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho súd vy­užil aj prí­pus­tnú po­rov­ná­va­ciu me­tó­du vý­kla­du prá­va (t. j. me­tó­du, kto­rá umož­ňu­je po­rov­nať za­hra­nič­nú ob­dob­nú práv­nu úp­ra­vu s práv­nou úp­ra­vou účin­nou na úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky ako aj ju­di­ka­tú­ru sú­dov, kto­rá sa k nej via­že a to naj­mä v prí­pa­doch, ak uve­de­ná prob­le­ma­ti­ka ne­bo­la do­po­siaľ rie­še­ná Naj­vyš­ším sú­dom SR), pri­čom súd zis­til, že Naj­vyš­ší súd Čes­kej re­pub­li­ky, vo svo­jej ju­di­ka­tú­re (nap­rík­lad R 8/1998, R 30/2001, R 20/2005), umož­ňu­je vy­vo­diť tres­tnú zod­po­ved­nosť za trest­ný čin (neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho) vo­či prís­luš­nej zod­po­ved­nej oso­be len vte­dy, ak za­mes­tná­va­teľ svo­jim za­mes­tnan­com z hru­bej mzdy sku­toč­ne zra­zil prís­luš­né čias­tky (zá­lo­hy na daň a pois­tné) a neod­vie­dol ich op­ráv­ne­ným sub­jek­tom, t. j. len vte­dy, po­kiaľ za­mes­tná­va­teľ mal dos­ta­tok fi­nan­čných pros­tried­kov na vý­pla­tu hru­bých miezd a čias­tky zra­ze­né za­mes­tnan­com pou­žil na iné úče­ly ale­bo si ich po­ne­chal. Ak má za­mes­tná­va­teľ k dis­po­zí­cii len fi­nan­čné pros­tried­ky pos­ta­ču­jú­ce na vy­pla­te­nie čis­tých miezd za­mes­tnan­com, tak­že po ich vy­pla­te­ní by mu už ne­zos­ta­lo na od­ve­de­nie zod­po­ve­da­jú­cich čias­tok da­ne a pois­tné­ho op­ráv­ne­ným sub­jek­tom, ne­mô­že dôjsť k spá­chaniu uve­de­né­ho tres­tné­ho či­nu, na­koľ­ko k sku­toč­ným zráž­kam zo mzdy ne­doš­lo.

 Pre vy­vo­de­nie tres­tnej zod­po­ved­nos­ti te­da nes­ta­čí, ak za­mes­tná­va­teľ si riad­ne pl­ní svo­je (úč­tov­né) po­vin­nos­ti a pra­vi­de­le­ne (me­sač­ne) za­sie­la vý­ka­zy o od­vo­do­vých po­vin­nos­tiach op­ráv­ne­ným pois­ťov­niam, na kto­rých sú úč­tov­ne za­zna­me­na­né prís­luš­né zráž­ky po­vin­ných pla­tieb z miezd za­mes­tnan­cov, pre­to­že me­sač­né vý­ka­zy ne­ho­vo­ria nič o tom, či za­mes­tná­va­teľ aj zráž­ky sku­toč­ne reál­ne vy­ko­ná­val (te­da, či vô­bec dis­po­no­val ta­kým ob­je­mom fi­nan­čných ptros­tried­kov, že zráž­ky aj vy­ko­ná­vať mo­hol). Ale­bo po­ve­da­né inak, me­sač­né vý­ka­zy o zráž­kach sú spra­vid­la za­mes­tná­va­teľ­mi vy­ho­to­vo­va­né a riad­ne za­sie­la­né pois­ťov­niam aj vte­dy, ak za­mes­tná­va­teľ ne­má žiad­ne fi­nan­čné pros­tried­ky na vý­pla­tu miezd, res­pek­tí­ve má, av­šak len na vý­pla­tu tzv. čis­tých miezd. Me­sač­né vý­ka­zy te­da od­rá­ža­jú to, aké množ­stvo fi­nan­čných pros­tried­kov má byť (ale­bo ma­lo byť) zra­ze­né z miezd za­mes­tnan­cov a od­ve­de­né op­ráv­ne­ným sub­jek­tom, čo však ne­za­me­ná, že aj od­rá­ža­jú sku­toč­nosť. Po­jem zráž­ka po­vin­ných pla­tieb je len úč­tov­ná ope­rá­cia  a pre­to zráž­ky vy­ko­na­né „na pa­pie­ri“ (me­sač­né vý­ka­zy) ne­mu­sia byť zhod­né so zráž­ka­mi, kto­ré bo­li ale­bo ne­bo­li vy­ko­na­né v sku­toč­nos­ti (tzv. sku­toč­né zráž­ky ale­bo zráž­ky reál­ne vy­ko­na­né). Za­mes­tná­va­te­ľa mož­no pre­to tres­tnop­ráv­ne pos­tih­núť za trest­ný čin neod­pe­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 148a ods. 1 Tr. zák. len vte­dy, ak reál­ne (sku­toč­ne) zra­zil zo mzdy za­mes­tna­na­ca po­vin­né plat­by a úmy­sel­ne ich neod­vie­dol. Ak sa tak nes­ta­lo, a za­mes­tná­va­teľ ne­mal fi­nan­čné pros­tried­ky na vý­pla­tu hru­bých miezd, ne­mô­že ísť o trest­ný čin, na­koľ­ko za­mes­tná­va­teľ nič v sku­toč­nos­ti nez­rá­žal a te­da ani ne­zadr­žia­val, pri­čom je bez vý­zna­mu, že tak ro­bil „na pa­pie­ri“ (t. j. v me­sač­ných vý­ka­zoch, kto­ré riad­ne vy­ho­to­vo­val a za­sie­lal op­ráv­ne­ným sub­jek­tom).

 Uve­de­né práv­ne úva­hy a zá­ve­ry sa tý­ka­jú vý­kla­du zna­kov zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho (ob­jek­tív­nej strán­ky tres­tné­ho či­nu), pri­čom pri po­su­dzo­va­ní ko­na­nia ob­ža­lo­va­né­ho v roz­hod­nom ob­do­bí je nut­né ve­no­vať po­zor­nosť aj to­mu, aká bo­la cel­ko­vá hos­po­dár­ska si­tuácia spo­loč­nos­ti v me­ne kto­rej ob­ža­lo­va­ný ko­nal, ako a či vô­bec sa sna­žil ob­ža­lo­va­ný prí­pad­nú ne­priaz­ni­vú hos­po­dár­sku si­tuáciu spo­loč­nos­ti rie­šiť, či bo­lo reál­ne, aby dl­žné plat­by bo­li od­ve­de­né op­ráv­ne­ným sub­jek­tom v inom mož­nom ter­mí­ne, pre­čo ne­bo­lo pod­ni­ka­nie ukon­če­né, ak bo­lo dl­ho­do­bo stra­to­vé a prob­le­ma­tic­ké a aké bo­li kon­krét­ne dô­vo­dy, kto­ré vied­li k neod­vá­dzaniu po­vin­ných pla­tieb.

 Súd pre­to do­ka­zo­va­ním skú­mal cel­ko­vú hos­po­dár­sku si­tuáciu v spo­loč­nos­ti, pri­čom súd po­va­žu­je za preu­ká­za­né, že spo­loč­nosť za­ča­la mať hos­po­dár­ske prob­lé­my (t. j. prob­lé­my s ne­dos­tat­kom fi­nan­čných pros­tried­kov a splá­ca­ním svo­jich zá­väz­kov) už po­čas ro­ku 1996, ke­dy de­fi­cit fi­nan­cií rie­ši­la naj­mä úve­ro­va­ním (nap­rík­lad úver vo vý­ške 15.000.000 Sk od Slo­ven­skej spo­ri­teľ­ne), av­šak úve­ro­va­nie spo­loč­nos­ti zna­me­na­lo zá­ro­veň jej ďal­šie za­dl­žo­va­nie a na­vy­šo­va­nie zá­väz­kov. Vzhľa­dom na pos­kyt­nu­té úve­ry, spo­loč­nosť vý­raz­ný ne­dos­ta­tok fi­nan­čných pros­tried­kov po­cí­ti­la až v ro­koch 1997, 1998 a 1999, ke­dy už vy­ka­zu­je hos­po­dár­ske stra­ty. Ok­rem úve­ro­va­nia však chce­lo ve­de­nie spo­loč­nos­ti rie­šiť cel­ko­vú ne­priaz­ni­vú si­tuáciu v spo­loč­nos­ti aj pris­tú­pe­ním in­ves­to­ra (pod­ľa lis­tin­ných dô­ka­zov a vý­po­ve­dí ma­lo ísť o fran­cúz­sku spo­loč­nosť D.), pri­čom spo­loč­nosť vy­pra­co­va­la aj plán (prog­ram) re­vi­ta­li­zá­cie spo­loč­nos­ti. Plán pris­tú­pe­nia stra­te­gic­ké­ho in­ves­to­ra sa neus­ku­toč­nil (je cel­kom dob­re mož­né, že sa tak sta­lo aj z dô­vo­dov spo­rov vo ve­de­ní spo­loč­nos­ti, keď ob­ža­lo­va­ný s dru­hý ko­na­teľ spo­loč­nos­ti V. P. bo­li vo via­ce­rých súd­nych spo­roch), pri­čom nás­led­ná mož­noť reš­truk­tu­ra­li­zá­cie zá­väz­kov spo­loč­nos­ti (uve­de­né sa tý­ka­lo aj neod­ve­de­ných čias­tok na da­niach a od­vo­dov), te­da aké­si návr­hy splát­ko­vých ka­len­dá­rov, ne­bo­li všet­ký­mi ve­ri­teľ­mi ak­cep­to­va­né a pre­to už po­čas ro­ku 1999 pre­bie­ha­li vo­či spo­loč­nos­ti exekuč­né ko­na­nia a bo­li po­da­né aj návr­hy na vy­hlá­se­nie kon­kur­zu (ok­rem ve­ri­teľ­ských, po­da­la návrh na vy­hlá­se­nie kon­kur­zu aj sa­mot­ná spo­loč­nosť).  

 Pod­ľa vý­sled­kov zna­lec­ké­ho skú­ma­nia znal­ca Ing. V. Č. moh­la spo­loč­nosť v uve­de­nom ob­do­bí vo­liť me­dzi pre­pus­te­ním za­mes­tnan­cov a za­sta­ve­ním vý­ro­by ale­bo za­mes­tná­vať ďa­lej s nás­led­ka­mi, že ne­bu­de sta­čiť hra­diť niek­to­ré od­vo­do­vé po­vin­nos­ti. Spo­loč­nosť vo­li­la tú for­mu, že za­mes­tnan­com vy­plá­ca­la mzdy, ale od­vo­dy op­ráv­ne­ným sub­jek­tom neod­vá­dza­la. Pod­ľa znal­ca, spo­loč­nosť bo­la ra­da, že reál­ne ma­la ta­ké pe­nia­ze, že moh­la pok­ryť as­poň čis­té mzdy za­mes­tnan­com a hra­diť bež­nú ré­žiu, ako nap­rík­lad elek­tri­nu,  ma­te­riál a po­dob­ne. Vždy, keď bo­li pou­ká­za­né spo­loč­nos­ti ne­ja­ké pros­tried­ky, tak sa v pr­vom ra­de pou­ží­va­li na mzdy za­mes­tnan­com. Spo­loč­nosť mi­mo nák­la­dy na bež­nú ré­žiu neh­ra­di­la žiad­ne zá­väz­ky. Sve­dok Ing. K. J. tak­tiež pri­pus­til, že spo­loč­nosť ma­la fi­nan­čné prob­lé­my a ro­bil sa po­ra­dov­ník pla­tieb s tým, že ich spo­loč­nosť ma­la dl­žní­kov, kto­rí jej nep­la­ti­li.

 Tie­to zá­ve­ry pod­po­ru­jú aj lis­tin­né dô­ka­zy za­bez­pe­če­né v spi­se, z kto­rých je evi­den­tné, že spo­loč­nosť ma­la dl­hy nie­len vo­či da­ňo­vé­mu úra­du a pois­ťov­niam, ale neh­ra­di­la ani zá­väz­ky vo­či svo­jim ob­chod­ným par­tne­rom, čo v ko­neč­nom dôs­led­ku vy­ús­ti­lo do exekú­cií a návr­hov na kon­kurz, kto­ré po­dá­va­li ob­chod­ní par­tne­ri spo­loč­nos­ti. Na­priek to­mu, spo­loč­nosť ko­mu­ni­ko­va­la so svo­ji­mi ve­ri­teľ­mi a navr­ho­va­la im mož­nos­ti spla­te­nia svo­jich dl­hov (naj­čas­tej­šie iš­lo o návr­hy splát­ko­vých ka­len­dá­rov). Z lis­tin­ných dô­ka­zov je tak­tiež zrej­mé, že spo­loč­nosť časť svo­jich dl­hov uh­ra­di­la do­da­toč­ne, t. j. po le­ho­te splat­nos­ti a to aj vo vzťa­hu k svo­jim od­vo­do­vým po­vin­nos­tiam. Spo­loč­nosť te­da rie­ši­la a aj chce­la rie­šiť svo­je dl­hy po le­ho­te splat­nos­ti (a to aj vo­či pois­ťov­niam a da­ňo­vé­mu úra­du), pri­čom, pod­ľa ná­zo­ru sú­du, spo­loč­nosť moh­la byť aj reál­ne pres­ved­če­ná, že v bu­dúc­nos­ti bu­de dis­po­no­vať ta­kým ob­je­mom fi­nan­čných pros­tried­kov, kto­ré jej umož­nia dos­táť všet­kým svo­jim zá­väz­kom (ak by pris­tú­pil stra­te­gic­ký in­ves­tor tak ako mal, bo­lo by to tak­mer is­té). Tú­to sku­toč­nosť umoc­ňu­je aj zis­te­nie, že spo­loč­nosť ma­la tiež poh­ľa­dáv­ky vo­či svo­jim dl­žní­kom, av­šak tí jej neh­ra­di­li (iš­lo tu aj o tzv. dru­hot­nú pla­tob­nú nes­chop­nosť). Keď­že stra­te­gic­ký in­ves­tor do spo­loč­nos­ti nev­stú­pil a spo­loč­nos­ti sa ne­po­da­ri­lo zreali­zo­vať ani zá­mer do­hod­núť s ve­ri­teľ­mi splát­ko­vé ka­len­dá­re (rozvr­hnúť svo­je nes­pla­te­né zá­väz­ky na dlh­šiu do­bu), bo­lo ne­vyh­nut­ným exekuč­né a nes­kôr kon­kur­zné ko­na­nie vo­či spo­loč­nos­ti s tým, že spo­loč­nosť po­da­la návrh na kon­kurz v sep­tem­bri ro­ku 1999. Vzhľa­dom k to­mu, že spo­loč­nosť bo­lo dl­ho­do­bo predĺže­ná, ma­la tak, pod­ľa ná­zo­ru sú­du, uro­biť skôr a to mi­ni­mál­ne na pre­lo­me ro­kov 1998/1999.

 Sku­toč­nosť, že pod­ľa zna­lec­ké­ho do­ka­zo­va­nia a lis­tin­ných dô­ka­zov, spo­loč­nosť neh­ra­di­la svo­je zá­väz­ky nie­len vo­či da­ňo­vé­mu úra­du a pois­ťov­niam, ale aj vo­či os­tat­ným svo­jim ve­ri­te­ľom potvr­dzu­je, že spo­loč­nosť evi­den­tne ne­ma­la fi­nan­čné pros­tried­ky (to vy­plý­va aj z to­ho, že spo­loč­nosť bo­la úve­ro­va­ná, neh­ra­di­la v pod­sta­te žiad­ne zá­väz­ky a hľa­da­la stra­te­gic­ké­ho in­ves­to­ra, te­da zjav­ne neus­tá­le „zhá­ňa­la“ fi­nan­čné pros­tried­ky), pri­čom tie fi­nan­čné pros­tried­ky, kto­rý­mi spo­loč­nosť dis­po­no­va­la, pou­ží­va­la prá­ve na mzdy svo­jich za­mes­tnan­cov s tým, že iš­lo o tzv. čis­té mzdy, bez to­ho, aby sa aj zráž­ko­vo str­há­va­li z nich po­vin­né plat­by, av­šak aj tie­to mzdy bo­li nie­ke­dy hra­de­né na viac­krát. To potvr­dzu­jú aj sved­ko­via z vnút­ra spo­loč­nos­ti (E. M. a O. I.), kto­ré vy­po­ve­da­li, že ve­de­li, že spo­loč­nosť nik­dy ne­ma­la dosť pe­ňa­zí, pe­nia­ze stá­le chý­ba­li, pre ne­dos­ta­tok fi­nan­čných pros­tried­kov mu­se­lo ve­de­nie spo­loč­nos­ti roz­ho­do­vať, kto­ré plat­by sa us­ku­toč­nia. Prob­lé­my bo­li aj so mzda­mi, na­koľ­ko mzdy sa uh­rá­dza­li na nie­koľ­ko čas­tí. Spo­loč­nosť pres­ta­la uh­rá­dzať po­tom všet­ky svo­je zá­väz­ky. V ne­pos­led­nom ra­de súd pou­ka­zu­je na to, že sved­ko­via E. M. a O. I. ne­potvr­di­li, že by ob­ža­lo­va­ný dal nie­ke­dy vý­slov­ný po­kyn na to, aby po­vin­né plat­by ne­bo­li od­ve­de­né op­ráv­ne­ným sub­jek­tom.

 Zna­lec Ing. A. H. tak­tiež, vo svo­jej vý­po­ve­di, potvr­di­la, že po­kiaľ ide o mzdy za­mes­tnan­cov, tak tie sa vy­plá­ca­li, av­šak nie v pl­nej vý­ške. Spo­loč­nosť od­vo­dy zrá­ža­la v pl­nej vý­ške, av­šak neod­vá­dza­la ich v pl­nej vý­ške. To, že sa od­vo­dy zrá­ža­li vy­vo­di­la z me­sač­ných vý­ka­zov, kto­ré sa vy­ho­to­vo­va­li a za­sie­la­li pois­ťov­niam, ako aj z hlav­nej kni­hy úč­tu, na kto­rom sa úč­tu­jú od­vo­dy. To, že spo­loč­nosť ma­la zrá­žať od­vo­dy z miezd vy­plý­va­lo z úč­tov­ných dok­la­dov. Zna­lec uvie­dol, že zráž­ky sú úč­tov­né ope­rá­cie, kto­ré by ma­li od­rá­žať sku­toč­ný reál­ny stav.

 Z vý­po­ve­de pred­met­né­ho znal­ca súd vy­vo­dil, že spo­loč­nosť zrá­ža­la po­vin­né plat­by len „na pa­pie­ri“, na­koľ­ko zna­lec čer­pal svo­je zá­ve­ry z kon­tro­ly me­sač­ných vý­ka­zov, kto­ré sa za­sie­la­li pois­ťov­niam a vo­či kto­rým ne­ma­li žiad­ne vý­hra­dy ani prís­luš­né op­ráv­ne­né sub­jek­ty (zá­stup­co­via op­ráv­ne­ných sub­jek­tov, naj­mä pois­ťov­ní, potvr­di­li, že vý­šku neod­ve­de­ných po­vin­ných pla­tieb ur­čo­va­li len z me­sač­ných vý­ka­zov, kto­ré im bo­li za­sie­la­né spo­loč­nos­ťou). Zna­lec vo svo­jej vý­po­ve­di te­da potvr­dil to, čo vy­ply­nu­lo aj z ďal­šie­ho do­ka­zo­va­nia, te­da že spo­loč­nosť po­vin­né plat­by neod­vá­dza­la (to ani ne­bo­lo spor­né) a že riad­ne vy­pl­ňo­va­la me­sač­né vý­ka­zy (ani tá­to otáz­ka ne­bo­la spor­ná).

 Súd opä­tov­ne kon­šta­tu­je, že je pot­reb­né dôs­led­ne roz­li­šo­vať me­dzi správ­nos­ťou vý­poč­tu po­vin­ných pla­tieb, kto­ré sa, bez oh­ľad­nu na hos­po­dár­sku si­tuáciu po­vin­né­ho sub­jek­tu, úč­tov­ne za­zna­me­ná­va­jú v me­sač­ných vý­ka­zoch (t. j. zráž­ky ako úč­tov­ná ope­rá­cia) a zráž­ka­mi sku­toč­ný­mi, kto­ré za­mes­tná­va­teľ reál­ne za­dr­ží z tzv. hru­bej mzdy za­mes­tnan­ca a je po­vin­ný od­viesť op­ráv­ne­ným sub­jek­tom. Je len sa­moz­rej­mým, že tzv. sku­toč­né zráž­ky (na roz­diel od zrá­žok vy­ko­na­ných „na pa­pie­ri“) mô­že za­mes­tná­va­teľ za­dr­žať iba vte­dy, ak má dos­ta­tok fi­nan­čných pros­tried­kov na vý­pla­tu hru­bých miezd.

 Vzhľa­dom na všet­ky uve­de­né sku­toč­nos­ti súd uzat­vá­ra, že spo­loč­nosť neod­vá­dza­la po­vin­né plat­by nie pre­to, že by nech­ce­la, ale pre­to, že ne­moh­la v dôs­led­ku ob­jek­tív­ne­ho ne­dos­tat­ku fi­nan­čných pros­tried­kov. Ob­ža­lo­va­ný pre­to svo­jim ko­na­ním ne­napl­nil zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho, pre­to­že po­vin­né plat­by reál­ne nez­rá­žal z miezd svo­jich za­mes­tnan­cov. Ak v dôs­led­ku ne­dos­tat­ku fi­nan­čných pros­tried­kov nez­rá­žal po­vin­né plat­by, ne­mo­hol ich ani za­dr­žať a pou­žiť pre inú pot­re­bu.

 Súd sa nás­led­ne za­obe­ral aj otáz­kou, či ko­na­nie ob­ža­lo­va­né­ho ne­napĺňa zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty iné­ho tres­tné­ho či­nu a to kon­krét­ne tres­tné­ho či­nu zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 256a Tr. zák. účin­né­ho v ča­se spá­chania skut­ku, kto­ré­ho sa mô­že pá­cha­teľ do­pus­tiť v prí­pa­doch, v kto­rých pri ne­dos­tat­ku fi­nan­čných pros­tried­kov (v pod­sta­te pri predĺže­ní spo­loč­nos­ti) up­red­nos­tňu­je svo­jich za­mes­tnan­cov tak, že im vy­plá­ca, aj keď len po čas­tiach, tzv. čis­té mzdy a zá­ro­veň vô­bec neh­ra­dí iné svo­je zá­väz­ky vo­či iným svo­jim ve­ri­te­ľom. V ta­kých­to prí­pa­doch by mal to­tiž pá­cha­teľ pri­me­ra­ne zní­žiť vy­plá­ca­né tzv. čis­té mzdy (t. j. vy­pla­tiť za­mes­tnan­cov len časť tzv. čis­tej mzdy) a od­viesť op­ráv­ne­ným sub­jek­tom za svo­jich za­mes­tnan­cov as­poň časť po­vin­ných pla­tieb (to is­té pla­tí aj o as­poň čias­toč­nej úh­ra­de zá­väz­kov iným ve­ri­te­ľom). Pred­met­né si­tuácie sú v praxi ty­pic­ké prá­ve pre spo­loč­nos­ti, kto­ré sú v tzv. dru­hot­nej pla­tob­nej nes­chop­nos­ti s tým, že pod­stat­ným pre vy­vo­de­nie tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti je tu naj­mä po­sú­de­nie sub­jek­tív­nej strán­ky ko­na­nia kon­krét­nej oso­by.

 Pod­ľa ná­zo­ru sú­du však len ťaž­ko mož­no ho­vo­riť o úmy­sel­nom ko­na­ní ob­ža­lo­va­né­ho v zmys­le skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa, pre­to­že mo­ti­vá­ciou ob­ža­lo­va­né­ho k ne­rov­no­mer­né­mu us­po­ko­je­niu ve­ri­te­ľov bo­lo to, že dal pred­nosť úh­ra­de miezd za­mes­tnan­cov pred hra­de­ním aj iných svo­jich zá­väz­kov, na­koľ­ko sa spo­lie­hal, že fi­nan­čná si­tuácia sa za­lep­ší na­toľ­ko, že bu­de môcť uh­ra­diť aj zvyš­né svo­je zá­väz­ky, pri­čom zá­ro­veň bu­de mať za­cho­va­nú za­mes­tna­nosť v spo­loč­nos­ti (uve­de­né súd vy­vo­dil hlav­ne z to­ho, že spo­loč­nosť hľa­da­la stra­te­gic­ké­ho in­ves­to­ra, vstu­po­va­la do úve­ro­vých vzťa­hov a po­dob­ne, te­da vy­ko­ná­va­la úko­ny k zís­ka­niu lik­vi­di­ty a tým aj k za­cho­va­niu exis­ten­cie spo­loč­nos­ti). Z dô­vo­du ab­sen­cie sub­jek­tív­nej strán­ky pre­to ne­napl­nil ob­ža­lo­va­ný ani zá­kon­né zna­ky tres­tné­ho či­nu zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa a ani iné­ho tres­tné­ho či­nu.

 K up­lat­ne­ným ná­ro­kom na náh­ra­du ško­dy súd pri­po­mí­na, že v skut­koch uve­de­ných v ob­ža­lo­be je nes­práv­ne kon­šta­to­va­né, že op­ráv­ne­ným sub­jek­tom (t. j. Slo­ven­skej re­pub­li­ke za­stú­pe­nej da­ňo­vým úra­dom a prís­luš­ným pois­ťov­niam) vznik­la ko­na­ním ob­ža­lo­va­né­ho ško­da. V tom­to sme­re súd kon­šta­tu­je, že ná­rok štá­tu na uh­ra­de­nie (od­ve­de­nie) da­ne nie je ná­ro­kom na náh­ra­du ško­dy spô­so­be­nej tres­tným či­nom, pre­to­že ten­to ná­rok nev­zni­ká ako nás­le­dok ko­na­nia pá­cha­te­ľa, ale ide o ná­rok štá­tu vy­plý­va­jú­ci pria­mo zo zá­ko­na. Uve­de­né zna­me­ná, že pri tres­tných či­noch da­ňo­vých (nap­rík­lad aj pri tres­tnom či­ne pod­ľa § 148a Tr. zák.) si ne­mô­že štát v ad­héz­nom ko­na­ní up­lat­ňo­vať neod­ve­de­nú daň ako ško­du a te­da Slo­ven­skú re­pub­li­ku za­stú­pe­nú prís­luš­ným da­ňo­vým úra­dom nie je mož­né po­va­žo­vať za poš­ko­de­né­ho v zmys­le § 46 ods. 3 Tr. por., t. j. za poš­ko­de­né­ho, kto­rý má pod­ľa zá­ko­na pro­ti ob­ža­lo­va­né­mu ná­rok na náh­ra­du ško­dy, kto­rá mu bo­la spô­so­be­ná tres­tným či­nom a kto­rý je op­ráv­ne­ný navr­hnúť, aby súd v od­su­dzu­jú­com roz­sud­ku ulo­žil ob­ža­lo­va­né­mu po­vin­nosť nah­ra­diť tú­to ško­du. Vzhľa­dom na uve­de­né ne­mo­hol súd pos­tu­po­vať pod­ľa § 288 ods. 3 Tr. por.. Slo­ven­ská re­pub­li­ka za­stú­pe­ná prís­luš­ným da­ňo­vým úra­dom má len pos­ta­ve­nie­ne poš­ko­de­né­ho v zmys­le § 46 ods.1 Tr. por. (v tom­to sme­re je aj na­ďa­lej pou­ži­teľ­ná star­šia ju­di­ka­tú­ra nap­rík­lad R 52/1989).

 Práv­ny zá­ver oh­ľad­ne poš­ko­de­nej oso­by pod­ľa § 46 ods.1 Tr. por. pla­tí ob­dob­ne aj na pois­ťov­ne, na­koľ­ko pri hra­de­ní pois­tné­ho ide o od­vá­dzanie po­vin­ných pra­vi­del­ných pla­tieb, kto­ré nev­zni­ka­jú (zhod­ne ako pri da­niach ale­bo nap­rík­lad pri vý­živ­nom) na zá­kla­de zmluv­né­ho zá­väz­ku, ale ide o po­vin­nosť sta­no­ve­nú pria­mo zá­ko­nom, bez mož­nos­ti strán zmluv­ne do­hod­núť iné prá­va a po­vin­nos­ti. Pri neuh­ra­de­ní (neod­ve­de­ní) pois­tné­ho nej­de te­da o ná­rok vy­plý­va­jú­ci zo ško­dy spô­so­be­nej tres­tným či­nom, ale ide o ná­rok vy­plý­va­jú­ci pria­mo zo zá­ko­na. Poš­ko­de­ným v zmys­le § 46 ods.1 Tr. por. sú tu prís­luš­né pois­ťov­ne, kto­rým má za­mes­tná­va­teľ (ako op­ráv­ne­ným sub­jek­tom - prí­jem­com) pou­ka­zo­vať prís­luš­né čias­tky na pois­tné. Poš­ko­de­ným nie sú jed­not­li­ví za­mes­tnan­ci, pre­to­že aj keď za­mes­tná­va­teľ za nich neod­vá­dza pois­tné, kto­ré zra­zí pod­ľa zá­ko­na, ich účasť na prís­luš­nom pois­tnom vzťa­hu ne­za­ni­ká, ale tr­vá na­ďa­lej.

 Vzhľa­dom na vy­ššie uve­de­né sku­toč­nos­ti súd roz­ho­dol tak ako je uve­de­né vo vý­ro­ko­vej čas­ti toh­to roz­sud­ku.

 

 

Diskusia