Subjektívna stránka pri trestnom čine podvodu

 

Práv­ne ve­ty:

 I. K napl­ne­niu sub­jek­tív­nej strán­ky tres­tné­ho či­nu nes­ta­čí, že pá­cha­teľ len úmy­sel­ne ko­nal (te­da, že ko­nal tak ako ko­nať chcel), ale je pot­reb­né, aby úmy­sel­ne po­ru­šil ale­bo oh­ro­zil zá­ujem chrá­ne­ný Tres­tným zá­ko­nom spô­so­bom v tom­to zá­ko­ne uve­de­nom (ju­di­ka­tú­ra R 92/1951). Po­kiaľ sa pá­cha­te­ľo­ve chce­nie ale­bo uz­ro­zu­me­nie (úmy­sel) vzťa­hu­je len na niek­to­ré sku­toč­nos­ti pod­ra­de­né pod zna­ky uve­de­né v skut­ko­vej pod­sta­te tres­tné­ho či­nu, pri­čom na os­tat­né sa vzťa­hu­je iba ned­ban­li­vosť (nap­rík­lad ve­do­má ned­ban­li­vosť), ne­mô­že ísť o trest­ný čin úmy­sel­ný.

 II. Zá­klad­ná skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu pod­vo­du vy­ža­du­je, aby bo­lo úmy­sel­ným za­vi­ne­ním pá­cha­te­ľa pok­ry­té nie­len to, že „iné­ho uvá­dza do omy­lu ale­bo vy­uží­va iné­ho om­yl“, ale úmy­sel­ným za­vi­ne­ním pá­cha­te­ľa mu­sí byť pok­ry­té aj to, že ta­kým­to ko­na­ním chce „spô­so­biť na cu­dzom ma­jet­ku ško­du“ a zá­ro­veň chce „se­ba ale­bo iné­ho obo­ha­tiť“. Úmy­sel­né za­vi­ne­nie pá­cha­te­ľa sa mu­sí vzťa­ho­vať k všet­kým tým­to zna­kom skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­vo­du a prí­pad­ne, že sa úmy­sel vzťa­hu­je len k niek­to­rým z nich (nap­rík­lad uvá­dzanie iné­ho do omy­lu), kým k iným je da­né za­vi­ne­nie len z ned­ban­li­vos­ti (nap­rík­lad prí­pad­né spô­so­be­nie ško­dy a prí­pad­né obo­ha­te­nie pá­cha­te­ľa ale­bo nie­ko­ho iné­ho), ne­mô­že ísť o spá­chanie tres­tné­ho či­nu pod­vo­du.

 

Z vý­ro­ku a od­ôvod­ne­nia sú­du (krá­te­né):

 Ok­res­ný súd v Pe­zin­ku v tres­tnej ve­ci ve­de­nej pro­ti ob­ža­lo­va­né­mu D. P., pre zlo­čin pod­vo­du pod­ľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zá­ko­na, v  ko­na­ní pred se­ná­tom zlo­že­nom z pred­se­du se­ná­tu JUDr. Pet­ra Šam­ka a prí­se­dia­cich Da­ri­ny Dem­ko­vej a Ru­dol­fa On­dro­vi­ča, na hlav­nom po­jed­ná­va­ní dňa ...., tak­to

 

          r o z h o d o l:

 Ob­ža­lo­va­ný:

 D. P.:

    sa pod­ľa § 285 písm. b) Tr. por. os­lo­bo­dzu­je

 spod ob­ža­lo­by pro­ku­rá­to­ra Ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry Pe­zi­nok sp. zn. ... zo dňa ...., kto­rý mu klá­dol za vi­nu spá­chanie zlo­či­nu pod­vo­du pod­ľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zá­ko­na, kto­ré­ho sa mal do­pus­tiť na skut­ko­vom zá­kla­de, že

 dňa 04.11.2005 na pres­ne ne­zis­te­nom mies­te vo Svä­tom Ju­re uvie­dol do omy­lu M. Č. tým spô­so­bom, že pri pod­pi­se kúp­nej zmlu­vy uzat­vo­re­nej me­dzi D. P., F. P., L. P., A. R., M. M. ako pre­dá­va­jú­ci­mi a M. Č. ako ku­pu­jú­cim, v roz­po­re s vy­hlá­se­ním pre­dá­va­jú­cich uve­de­ným v čl. V. bo­du 3 pred­met­nej kúp­nej zmlu­vy za­ml­čal ku­pu­jú­ce­mu tú sku­toč­nosť, že je pro­ti je­ho oso­be ve­de­né exekuč­né ko­na­nie na poh­ľa­dáv­ku vo vý­ške 274.023 Sk, kto­rá bo­la za­bez­pe­če­ná zá­pi­som ťar­chy do lis­tu vlas­tníc­tva k neh­nu­teľ­nos­ti a zá­ro­veň ku­pu­jú­ce­mu pred­lo­žil list vlas­tníc­tva, kto­rý uve­de­nú ťar­chu za­zna­če­nú ne­mal, nás­led­ne Ka­tas­trál­ny úrad Pe­zi­nok od­mie­tol po­vo­liť zá­pis vlas­tníc­ke­ho prá­va M. Č. k uve­de­nej neh­nu­teľ­nos­ti a tým­to ko­na­ním D. P. vznik­la poš­ko­de­né­mu M. Č. ško­da vo vý­ške 3.900.000 Sk,

 pre­to­že sku­tok nie je tres­tným či­nom.

 K vý­ro­ku o os­lo­bo­de­ní ob­ža­lo­va­né­ho spod ob­ža­lo­by (krá­te­né):

 Vy­hod­no­te­ním dô­ka­zov vy­ko­na­ných na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, súd us­tá­lil, a to ne­bo­lo ani me­dzi stra­na­mi spor­né, že ob­ža­lo­va­ný D. P. (ďa­lej len ob­ža­lo­va­ný) bol, spo­loč­ne so svo­ji­mi štyr­mi sú­ro­den­ca­mi, spolu­vlas­tní­kom neh­nu­teľ­nos­ti v Svä­tom Ju­re (kaž­dý z nich vlas­tnil jed­nu pä­ti­nu neh­nu­teľ­nos­ti), pri­čom uve­de­ná neh­nu­teľ­nosť bo­la pred­me­tom pre­da­ja poš­ko­de­né­mu M. Č. (ďa­lej len poš­ko­de­ný). Kúp­na zmlu­va bo­la pod­pí­sa­ná dňa 04.11.2005 s tým, že v ten is­tý deň poš­ko­de­ný vy­pla­til kúp­nu ce­nu vo vý­ške 3.900.000 Sk a tak­tiež bol po­da­ný návrh na vklad vlas­tníc­ke­ho prá­va na prís­luš­ný ka­tas­ter. V ro­ku 2005 bo­la uve­de­ná neh­nu­teľ­nosť pred­me­tom dvoch exekuč­ných zá­lož­ných práv, v rám­ci ve­de­nia dvoch rôz­nych exekuč­ných ko­na­ní vo­či ob­ža­lo­va­né­mu, pri­čom pr­vá exekú­cia (ve­de­ná exekú­to­rom JUDr. L.) bo­la vy­pla­te­ná a nás­led­ne bo­la neh­nu­teľ­nosť v le­te ro­ku 2005 od­blo­ko­va­ná. Ob­ža­lo­va­ný chcel, spo­lu so svo­ji­mi sú­ro­den­ca­mi, neh­nu­teľ­nosť, po jej od­blo­ko­va­ní, pre­dať, pri­čom ku­ca hľa­da­li pros­tred­níc­tvom sved­ka J. M., kto­rý sa za­obe­ral reali­ta­mi. J. M. ve­del o zá­uj­me poš­ko­de­né­ho kú­piť neh­nu­teľ­nosť vo Svä­tom Ju­re a pre­to do­ho­dol kú­pu neh­nu­teľ­nos­ti me­dzi ob­ža­lo­va­ným (kto­rý ko­nal aj v me­ne svo­jich sú­ro­den­cov) a poš­ko­de­ným. J. M. za­bez­pe­čo­val pod­kla­dy pot­reb­né na pre­vod neh­nu­teľ­nos­ti, pri­čom vy­ho­to­vil aj kúp­nu zmlu­vu, kto­rú stra­ny pod­pi­so­va­li. Tak­tiež je pod­ľa ná­zo­ru sú­du nes­por­né, že v ča­se, keď bol kô­li kú­pe neh­nu­teľ­nos­ti vy­žia­da­ný list vlas­tníc­tva (LV zo dňa 21.10.2005), žiad­ne ťar­chy na ňom ne­bo­li za­pí­sa­né, na­koľ­ko ka­tas­ter žiad­ne ob­me­dzenia nee­vi­do­val. Exekuč­ný prí­kaz bol ka­tas­tru do­ru­če­ný až dňa 28.10.2005. Pod­ľa do­ru­čen­ky, upo­ve­do­me­nie o zria­de­ní exekuč­né­ho zá­lož­né­ho prá­va na šty­ri neh­nu­teľ­nos­ti (me­dzi ni­mi aj na neh­nu­teľ­nosť, kto­rá bo­la pre­dá­va­ná poš­ko­de­né­mu), bo­lo do­ru­če­né ob­ža­lo­va­né­mu dňa 31.10.2005, te­da naj­nes­kôr tri dni pred pod­pi­som kúp­nej zmlu­vy ve­del o ďal­šej (v ro­ku 2005 dru­hej) exekú­cii (ve­de­nej exekú­to­rom JUDr. J.). Vzhľa­dom k to­mu, že v ča­se po­da­nia návr­hu na vklad vlas­tníc­ke­ho prá­va už bol pred­met­ný exekuč­ný prí­kaz do­ru­če­ný aj sprá­ve ka­tas­tra, ne­doš­lo k pre­cho­du vlas­tníc­ke­ho prá­va na poš­ko­de­né­ho. Ob­ža­lo­va­ný nás­led­ne spl­no­moc­nil poš­ko­de­né­ho na vy­pla­te­nie exekú­cie, pri­čom exekú­cie sub­jek­tív­ne neuz­ná­val a po­dal vo­či nej ná­miet­ky a návrh na jej za­sta­ve­nie a to tak na prís­luš­ný súd ako aj exekú­to­ro­vi. Zo su­my, kto­rú exekú­tor vy­má­hal (su­ma 274.023 Sk) pos­ky­tol ob­ža­lo­va­ný pros­tred­níc­tvom J. M. su­mu 100.000 Sk a zvyš­nú su­mu pos­ky­tol poš­ko­de­ný. Po vy­pla­te­ní poh­ľa­dáv­ky bol pre­vod vlas­tníc­ke­ho prá­va na poš­ko­de­né­ho za­vkla­do­va­ný (sta­lo sa tak dňa 12.12.2005).

 Z uve­de­ných sku­toč­nos­tí je zrej­mé, že ob­ža­lo­va­ný pri pod­pi­se kúp­nej zmlu­vy za­ta­jil poš­ko­de­né­mu, že pred tro­mi dňa­mi pred pod­pi­som kúp­nej zmlu­vy mu bo­li do­ru­če­né upo­ve­do­me­nia od exekú­to­ra, kto­ré sa tý­ka­jú zria­de­nia exekuč­ných zá­lož­ných práv na neh­nu­teľ­nos­ti, kto­ré vlas­tní ale­bo spolu­vlas­tní, v dôs­led­ku čo­ho prís­luš­ná sprá­va ka­tas­tra od­miet­la po­vo­liť vklad vlas­tníc­ke­ho prá­va na poš­ko­de­né­ho. Tie­to sku­toč­nos­ti, kto­ré sú uve­de­né v skut­ko­vej ve­te ob­ža­lo­by, sa preu­ká­za­teľ­ne a ne­po­chyb­ne sta­li. Vzhľa­dom na uve­de­né súd dos­pel k zá­ve­ru, že sku­tok uve­de­ný v ob­ža­lo­be sa stal (aj keď nie úpl­ne pres­ne tak ako je uve­de­né v skut­ko­vej ve­te), pri­čom súd vy­chá­dzal zo zá­sa­dy, že ak sa stal sku­tok as­poň z čas­ti ako je uve­de­né v ob­ža­lo­be, ne­mô­že súd roz­hod­núť tak, že sa sku­tok nes­tal (§ 285 písm. a) Tr. por.).

 Ťažis­ko­vým prob­lé­mom bo­lo to, či za­ta­je­nie vy­ššie uve­de­nej sku­toč­nos­ti zo stra­ny ob­ža­lo­va­né­ho poš­ko­de­né­mu, zna­me­ná sa­mo o se­be, spá­chanie tres­tné­ho či­nu pod­vo­du a či prí­pad­ná ško­da, kto­rá moh­la z tej­to za­ta­je­nej okol­nos­ti poš­ko­de­né­mu vznik­núť, bo­la pok­ry­tá úmy­sel­ným za­vi­ne­ním ob­ža­lo­va­né­ho, res­pek­tí­ve, či iš­lo, vo vzťa­hu k prí­pad­nej ško­de, o ned­ban­li­vos­tnú for­mu za­vi­ne­nia.

 V tej­to sú­vis­los­ti súd pri­po­mí­na, že zlo­či­nu pod­vo­du pod­ľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zák. (tak bol sku­tok práv­ne kva­li­fi­ko­va­ný ob­ža­lo­bou) sa do­pus­tí ten kto na ško­du cu­dzieho ma­jet­ku se­ba ale­bo iné­ho obo­ha­tí tým, že uve­die nie­ko­ho do omy­lu ale­bo vy­uži­je nie­čí om­yl a spô­so­bí tak na cu­dzom ma­jet­ku znač­nú ško­du. Pred­met­ná skut­ko­vá pod­sta­ta te­da vy­ža­du­je, aby bo­lo úmy­sel­ným za­vi­ne­ním pá­cha­te­ľa pok­ry­té nie­len to, že „iné­ho uvá­dza do omy­lu ale­bo vy­uží­va iné­ho om­yl“, ale úmy­sel­ným za­vi­ne­ním pá­cha­te­ľa mu­sí byť pok­ry­té aj to, že ta­kým­to ko­na­ním chce „spô­so­biť na cu­dzom ma­jet­ku ško­du“ a zá­ro­veň chce „se­ba ale­bo iné­ho obo­ha­tiť“. Úmys­le­né za­vi­ne­nie pá­cha­te­ľa sa mu­sí vzťa­ho­vať k všet­kým tým­to zna­kom skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­vo­du a prí­pad­ne, že sa úmy­sel vzťa­hu­je len k niek­to­rým z nich (nap­rík­lad uvá­dzanie iné­ho do omy­lu), kým k iným je da­né za­vi­ne­nie len z ned­ban­li­vos­ti (nap­rík­lad prí­pad­né spô­so­be­nie ško­dy a prí­pad­né obo­ha­te­nie pá­cha­te­ľa ale­bo nie­ko­ho iné­ho), ne­mô­že ísť o spá­chanie tres­tné­ho či­nu pod­vo­du.

 K uve­de­ným práv­nym úva­hám oh­ľad­ne za­vi­ne­nia súd vo všeo­bec­nos­ti kon­šta­tu­je, že za­vi­ne­nie je vnú­tor­ný, psy­chic­ký vzťah pá­cha­te­ľa k pod­stat­ným zlož­kám tres­tné­ho či­nu, pri­čom za­vi­ne­nie (úmy­sel­né ako aj ned­ban­li­vos­tné) je vy­bu­do­va­né na zlož­ke ve­do­mos­tnej, kto­rá za­hŕňa vní­ma­nie pá­cha­te­ľa a na zlož­ke vô­ľo­vej, kto­rá za­hŕňa pre­dov­šet­kým chce­nie ale­bo uz­ro­zu­me­nie, te­da v pod­sta­te roz­hod­nu­tie ko­nať ur­či­tým spô­so­bom so zna­los­ťa­mi pod­sta­ty ve­ci. Ak pá­cha­teľ roz­hod­né sku­toč­nos­ti nech­ce a ani s ni­mi nie je uz­ro­zu­me­ný, nie je tu žiad­ny vô­ľo­vý vzťah. Za­vi­ne­nie sa pri­tom vzťa­hu­je na prie­beh pá­cha­te­ľov­ho či­nu, kto­rý sa pre­ja­vil v ob­jek­tív­nej reali­te a kto­rý zod­po­ve­dá zna­kom skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu. Za­vi­ne­nie sa te­da vzťa­hu­je k pod­stat­ným sku­toč­nos­tiam, kto­ré tvo­ria pá­cha­te­ľov sku­tok a mu­sí sa vzťa­ho­vať na všet­ky sku­toč­nos­ti, kto­ré sú zna­kom skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu. Po­kiaľ by sa za­vi­ne­nie k niek­to­rej z po­ža­do­va­ných sku­toč­nos­tí nev­zťa­ho­va­lo, nie je da­ná sub­jek­tív­na strán­ka tres­tné­ho či­nu a pre­to je vy­lú­če­ná tres­tná zod­po­ved­nosť pá­cha­te­ľa. K napl­ne­niu sub­jek­tív­nej strán­ky tres­tné­ho či­nu nes­ta­čí, že pá­cha­teľ len úmy­sel­ne ko­nal (te­da, že ko­nal tak ako ko­nať chcel), ale je pot­reb­né, aby úmy­sel­ne po­ru­šil ale­bo oh­ro­zil zá­ujem chrá­ne­ný Tres­tným zá­ko­nom spô­so­bom v tom­to zá­ko­ne uve­de­nom (ju­di­ka­tú­ra R 92/1951). Po­kiaľ sa pá­cha­te­ľo­ve chce­nie ale­bo uz­ro­zu­me­nie (úmy­sel) vzťa­hu­je len na niek­to­ré sku­toč­nos­ti pod­ra­de­né pod zna­ky uve­de­né v skut­ko­vej pod­sta­te tres­tné­ho či­nu, pri­čom na os­tat­né sa vzťa­hu­je iba ned­ban­li­vosť (nap­rík­lad ve­do­má ned­ban­li­vosť), ne­mô­že ísť o trest­ný čin úmy­sel­ný. Okol­nos­ti sub­jek­tív­ne­ho cha­rak­te­ru mož­no spra­vid­la do­ka­zo­vať len ne­pria­mo, z okol­nos­tí ob­jek­tív­nej po­va­hy, z kto­rých sa dá, pod­ľa zá­sad správ­ne­ho (lo­gic­ké­ho) mys­le­nia usu­dzo­vať na vnú­tor­ný vzťah pá­cha­te­ľa k po­ru­še­niu ale­bo oh­ro­ze­niu zá­uj­mov chrá­ne­ných Tres­tným zá­ko­nom (ju­di­ka­tú­ra R 62/1973), pri­čom zá­ver o sub­jek­tív­nej strán­ke tres­tné­ho či­nu mož­no oprieť aj o sku­toč­nos­ti, kto­ré nas­ta­li až po spá­cha­ní tres­tné­ho či­nu (ju­di­ka­tú­ra R 5/1951).

 Všet­ky tie­to všeo­bec­né práv­ne zá­ve­ry oh­ľad­ne sub­jek­tív­nej strán­ky mal súd na pa­mä­ti aj v po­su­dzo­va­nej tres­tnej ve­ci, v kto­rej je zrej­mé, že ob­ža­lo­va­ný naj­me­nej tri dni pred pod­pi­som kúp­nej zmlu­vy ve­del, že oh­ľad­ne neh­nu­teľ­nos­ti, kto­rej vlas­tníc­ke prá­vo plá­nu­je pre­viesť na poš­ko­de­né­ho, bol vy­da­ný exekuč­ný prí­kaz o zria­de­ní zá­lo­že­né­ho prá­va, pri­čom tú­to sku­toč­nosť poš­ko­de­né­mu pri pod­pi­se kúp­nej zmlu­vy za­ta­jil. Z tých­to okol­nos­tí te­da vy­plý­va, že po­kiaľ ide o „vy­uži­tie omy­lu poš­ko­de­né­ho“, kto­rý zmlu­vu pod­pi­so­val s tým, že ku­po­va­nej neh­nu­teľ­nos­ti sa ne­tý­ka žiad­ne exekuč­né ko­na­nie, iš­lo zo stra­ny ob­ža­lo­va­né­ho o úmy­sel­né ko­na­nie, na­koľ­ko tú­to okol­nosť ve­do­me za­ml­čal poš­ko­de­né­mu (ten­to znak skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­vo­du bol pre­to pok­ry­tý úmy­sel­ným za­vi­ne­ním ob­ža­lo­va­né­ho). Súd už však uvie­dol vy­ššie, že len ur­či­té úmy­sel­né ko­na­nie, bez ďal­šie­ho, ne­pos­ta­ču­je na to, aby iš­lo o spá­chanie tres­tné­ho či­nu. Pri tres­tnom či­ne pod­vo­du mu­sí byť úmy­sel­né za­vi­ne­nie da­né aj vo vzťa­hu k os­tat­ným zna­kom skut­ko­vej pod­sta­ty toh­to tres­tné­ho či­nu.

 Pod­ra­de­nie ďal­ších zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­vo­du pod úmy­sel­né za­vi­ne­nie ob­ža­lo­va­né­ho, te­da práv­ny zá­ver, že ob­ža­lo­va­ný chcel poš­ko­de­né­mu spô­so­biť ško­du vo vý­ške kúp­nej ce­ny neh­nu­teľ­nos­ti a zá­ro­veň chcel se­ba a svo­jich sú­ro­den­cov neop­ráv­ne­ne obo­ha­tiť o tú­to su­mu, res­pek­tí­ve, že po­va­žo­val nás­le­dok vo for­me tej­to ško­dy za ne­vyh­nut­ný a ne­po­čí­tal so žiad­nou okol­nos­ťou, kto­rá by moh­la nás­led­ku za­brá­niť (pria­my ale­bo ne­pria­my úmy­sel), vy­vo­lá­va op­ráv­ne­né po­chyb­nos­ti. Okol­nos­ti, kto­ré tu bo­li pred pod­pi­som kúp­nej zmlu­vy, v ča­se pod­pi­su kúp­nej zmlu­vy ako aj kto­ré nas­ta­li po jej pod­pi­se, sved­čia naj­viac o ve­do­mej ned­ban­li­vos­ti ob­ža­lo­va­né­ho k prí­pad­né­mu nás­led­ku vo for­me ško­dy (súd tu má na mys­li „ško­du“ ako znak zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty s tým, že ak by bol da­ný, tak pre napl­ne­nie kva­li­fi­ko­va­né­ho zna­ku skut­ko­vej pod­sta­ty vo for­me ško­dy by už sta­či­lo aj za­vi­ne­nie ned­ban­li­vos­tné). V tom­to sme­re súd pou­ka­zu­je na nas­le­dov­né sku­toč­nos­ti a ar­gu­men­ty:

 - neh­nu­teľ­nosť, kto­rá bo­la pre­dá­va­ná poš­ko­de­né­mu, spolu­vlas­tni­lo päť osôb s tým, že kaž­dý z nich vlas­til jed­nu pä­ti­nu neh­nu­teľ­nos­ti. Ok­rem ob­ža­lo­va­né­ho, vo­či zvyš­ným šty­rom spolu­vlas­tní­kom, ne­bo­lo, v ča­se pod­pi­su kúp­nej zmlu­vy, ve­de­né žiad­ne exekuč­né ko­na­nie a ne­ma­li žiad­nym spô­so­bom ob­me­dze­né vlas­tníc­ke prá­vo k pre­vo­du neh­nu­teľ­nos­ti. Všet­ci spolu­vlas­tní­ci chce­li neh­nu­teľ­nosť pre­dať a pod­pí­sa­li s poš­ko­de­ným kúp­nu zmlu­vu, te­da šty­ria spolu­vlas­tní­ci neu­vá­dza­li žiad­nym spô­so­bom do omy­lu poš­ko­de­né­ho. Exekuč­né zá­lož­né prá­vo sa vzťa­ho­va­lo len na jed­nu pä­ti­nu pre­vá­dza­nej neh­nu­teľ­nos­ti a zo spolu­vlas­tní­kov len ob­ža­lo­va­ný mal ome­dze­né vlas­tníc­ke prá­vo k svoj­mu po­die­lu na neh­nu­teľ­nos­ti. Nič pre­to neb­rá­ni­lo sprá­ve ka­tas­tra (tak ako to potvr­di­la vo svo­jej vý­po­ve­di ria­di­teľ­ka sprá­vy ka­tas­tra v Pe­zin­ku), aby poš­ko­de­né­ho (ako ku­pu­jú­ce­ho) za­pí­sa­li ako vlas­tní­ka neh­nu­teľ­nos­ti oh­ľad­ne šty­roch pä­tín neh­nu­teľ­nos­ti, pri­čom prí­pad­ná exekú­cia pre­da­jom neh­nu­teľ­nos­ti sa moh­la viesť len oh­ľad­ne po­die­lu ob­ža­lo­va­né­ho (je­ho jed­nej pä­ti­ny) s tým, že ako spolu­vlas­tní­ko­vi (ak by sa ne­chal poš­ko­de­ný za­pí­sať ako vlas­tník 4/5), by mu­sel byť po­núk­nu­tý, v exekuč­nom ko­na­ní, ten­to po­diel naj­skôr poš­ko­de­né­mu. Vzhľa­dom k uve­de­né­mu sa súd nes­to­tož­ňu­je s ob­ža­lo­bou v tom, že len za­ml­ča­nie sku­toč­nos­ti oh­ľad­ne exekuč­né­ho ko­na­nia vo­či ob­ža­lo­va­né­mu spô­so­bi­lo vznik ško­dy poš­ko­de­né­mu vo vý­ške kúp­nej ce­ny (3.900.000 Sk), pre­to­že ob­ža­lo­va­ný (a ani súd­ny exekú­tor) ne­ma­li do­sah na tú časť neh­nu­teľ­nos­ti, kto­rú vlas­tni­li sú­ro­den­ci ob­ža­lo­va­né­ho a ob­ža­lo­va­ný ne­mal mož­nosť ov­plyv­niť to, aby poš­ko­de­ný vlas­tníc­tvo šty­roch pä­tín neh­nu­teľ­nos­ti ne­zís­kal. Su­mu 3.900.000 Sk pre­to ne­mož­no po­va­žo­vať ani za neop­ráv­ne­né obo­ha­te­nie sú­ro­den­cov ob­ža­lo­va­né­ho, pre­to­že tí ne­ma­li ob­me­dze­né prá­vo nak­la­dať s neh­nu­teľ­nos­ťou.

 - v deň ke­dy bo­la pod­pí­sa­ná kúp­na zmlu­va a vy­pla­te­ná kúp­na ce­na, bo­la neh­nu­teľ­nosť da­ná poš­ko­de­né­mu do úží­va­nia, te­da poš­ko­de­ný eš­te pred pre­vo­dom vlas­tníc­ke­ho prá­va na se­ba, vy­ko­ná­val vo­či neh­nu­teľ­nos­ti prá­va vlas­tní­ka, t. j. neh­nu­teľ­nosť uží­val, pre­rá­bal ju, te­da ju od vy­pla­te­nia kúp­nej ce­ny fak­tic­ky uží­val a mal ju k dis­po­zí­cii. To, že bo­la neh­nu­teľ­nosť da­ná do dis­po­zí­cie poš­ko­de­né­mu ih­neď po vy­pla­te­ní kúp­nej zmlu­vy, bez oh­ľa­du na to, že poš­ko­de­ný ne­bol práv­ne za­pí­sa­ný ako jej vlas­tník, ne­nas­ved­ču­je to­mu, že ob­ža­lo­va­ný mal v úmys­le spô­so­biť poš­ko­de­né­mu ško­du, t. j. ne­dať poš­ko­de­né­mu adek­vát­nu proti­hod­no­tu za pos­kyt­nu­té fi­nan­čné pros­tried­ky. Sám poš­ko­de­ný vo svo­jom vý­slu­chu potvr­dil, že ku­po­va­ná neh­nu­teľ­nosť ma­la hod­no­tu vy­pla­te­ných fi­nan­čných pros­tried­kov, te­da, prob­le­ma­tic­kým bo­la len jed­na pä­ti­na, kde ka­tas­ter ne­mo­hol práv­ne vy­ko­nať zme­ny vo vlas­tníc­kom prá­ve z dô­vo­du exekuč­né­ho prí­ka­zu. Fak­tic­ky mal poš­ko­de­ný od sa­mé­ho po­čiat­ku k dis­po­zí­cii ce­lú neh­nu­teľ­nosť a práv­ne mal k dis­po­zí­cii šty­ri pä­ti­ny neh­nu­teľ­nos­ti. Z uve­de­ných sku­toč­nos­tí tak­tiež vô­bec ne­vyp­lý­va, že by ob­ža­lo­va­ný chcel (ale­bo mo­hol) ne­ja­ko spô­so­biť ško­du uve­de­nú v skut­ko­vej ve­te ob­ža­lo­by.

 - ob­ža­lo­va­ný pre­dá­val neh­nu­teľ­nosť pros­tred­níc­tvom J. M. (ten vy­ho­to­vo­val aj kúp­nu zmlu­vu, kto­rej sú­čas­ťou bo­li zá­ve­reč­né us­ta­no­ve­nia o tom, že neh­nu­teľ­nosť nie je pred­me­tom exekuč­né­ho ko­na­nia), pri­čom ob­ža­lo­va­ný ne­hu­teľ­nosť chcel pre­dať už dáv­no pred­tým ako J. M. „do­ho­dil“ na kú­pu poš­ko­de­né­ho. Prá­ve z dô­vo­du pre­da­ja neh­nu­teľ­nos­ti ob­ža­lo­va­ný vy­pla­til pred­chá­dza­jú­cu exekú­ciu a pred­chá­dza­jú­ce exekuč­né zá­lož­né prá­vo bo­lo zru­še­né v ju­li ro­ku 2005, list vlas­tníc­tva bol bez akých­koľ­vek ob­me­dze­ní a pre­to nič neb­rá­ni­lo v hľa­da­ní ku­pu­jú­cich, pri­čom poš­ko­de­ný mal zá­ujem kú­piť neh­nu­teľ­nosť eš­te pred­tým ako sa ob­ža­lo­va­ný doz­ve­del o ďal­šej exekú­cii. To vy­plý­va aj z to­ho, že dňa 21.10.2005 bol, kvô­li kú­pe neh­nu­teľ­nos­ti, vy­žia­da­ný list vlas­tníc­tva, kto­rý bol „čis­tý“ (exekuč­ný prí­kaz bol do­ru­če­ný na ka­tas­ter až dňa 28.10.2005). Z tých­to okol­nos­tí je pre­to zrej­mé, že cie­ľom (úmys­lom) ob­ža­lo­va­né­ho bo­lo, eš­te pred­tým ako mal ve­do­mosť o exekú­cii, sku­toč­ne pre­viesť vlas­tníc­ke prá­vo k neh­nu­teľ­nos­ti na kú­pu­jú­ce­ho (a to v ce­lom roz­sa­hu – všet­ky po­die­ly), te­da dať ku­pu­jú­ce­mu hod­no­tu, kto­rá zod­po­ve­dá pos­kyt­nu­tej kúp­nej ce­ne. Ale­bo po­ve­da­né inak, cie­ľom ob­ža­lo­va­né­ho bo­lo zís­kať fi­nan­čné pros­tried­ky za pre­daj neh­nu­teľ­nos­ti, nie zís­kať fi­nan­čné pros­tried­ky bez adek­vát­nej proti­hod­no­ty, res­pek­tí­ve pre­dať neh­nu­teľ­nosť (ale­bo svoj po­diel) viac­krát (via­ce­rým ku­pu­jú­cim) a vy­užiť k to­mu to, že ku­pu­jú­ci ne­mô­že (ale­bo eš­te nie je) „za­vkla­do­va­ný“ z dô­vo­du exekú­cie.

 - súd už uvie­dol vy­ššie, že v zmys­le us­tá­le­nej ju­di­ka­tú­ry mož­no zá­ver o sub­jek­tív­nej strán­ke oprieť aj o sku­toč­nos­ti, kto­ré nas­ta­li po spá­cha­ní skut­ku (t. j. po pod­pi­se zmlu­vy). Z do­ka­zo­va­nia vy­ply­nu­lo, že ob­ža­lo­va­ný bol sub­jek­tív­ne pres­ved­če­ný o neop­ráv­ne­nos­ti ve­de­nej exekú­cie, čo vy­plý­va z to­ho, že po­dal na súd a aj exekú­to­ro­vi návrh na za­sta­ve­nie exekú­cie, pri­čom hlav­ným je­ho ar­gu­men­tom bo­lo to, že mu riad­ne ne­bo­lo do­ru­če­né upo­ve­do­me­nie o za­ča­tí exekú­cie. Nás­led­ne vy­vi­nul ur­či­tú sna­hu o vy­rie­še­nie ce­lej si­tuácie v pros­pech poš­ko­de­né­ho, pre­to­že pros­tred­níc­tvom J. M. ro­ko­val s poš­ko­de­ným s tým, že pos­ky­tol su­mu 100.000 Sk na vy­pla­te­nie exekú­cie (poš­ko­de­ný dal su­mu 174.000 Sk) a poš­ko­de­né­mu ude­lil na vy­ro­va­nie exekú­cie aj pl­nú moc. Ani tie­to sku­toč­nos­ti, kto­ré nas­ta­li po tom, čo ka­tas­ter za­pí­sal pod ťar­chy ob­me­dzenie vlas­tníc­ke­ho prá­va ob­ža­lo­va­né­mu, ne­nas­ved­ču­jú to­mu, že ob­ža­lo­va­ný chcel spô­so­biť poš­ko­de­né­mu ško­du vo vý­ške kúp­nej ce­ny neh­nu­teľ­nos­ti.

 Zo všet­kých vy­ššie uve­de­ných sku­toč­nos­tí pre­to súd uzat­vá­ra, že ob­ža­lo­va­ný ne­ve­no­val exekú­cii, o kto­rej sa doz­ve­del naj­nes­kôr dňa 31.10.2005, ná­le­ži­tú po­zor­nosť a to naj­mä v sú­vis­los­ti s prip­ra­vo­va­ným pre­da­jom neh­nu­teľ­nos­ti poš­ko­de­né­mu (pre­daj už bol do­ha­do­va­ný pred­tým ako bol exekuč­ný prí­kaz do­ru­če­ný preu­ká­za­teľ­ne ob­ža­lo­va­né­mu), ce­lú si­tuáciu pod­ce­nil, na­koľ­ko exekú­ciu po­va­žo­val za ne­dô­vod­nú z dô­vo­du, že mu ne­bo­lo do­ru­če­né upo­ve­do­me­nie o za­ča­tí exekú­cie do vlas­tných rúk (do­ka­zo­va­ním bo­lo preu­ká­za­né, že sku­toč­ne upo­ve­do­me­nie o za­ča­tí exekú­cie nep­rev­zal ob­ža­lo­va­ný, ale prev­zal ho syn ob­ža­lo­va­né­ho). Uve­de­né vy­plý­va aj z vý­po­ve­dí sved­kov (nap­rík­lad man­žel­ky poš­ko­de­né­ho, či sved­ka N.), kto­rí uvá­dza­li, že ob­ža­lo­va­ný im vra­vel (poš­ko­de­né­mu a je­ho man­žel­ke) nech poč­ka­jú, že to dá na súd, res­pek­tí­ve, že je ne­vin­ne oh­ľad­ne tej exekú­cie (vý­po­veď sved­ka N.). Ob­ža­lo­va­ný tak bol zjav­ne „za­sko­če­ný“ za­pí­sa­ním exekuč­né­ho zá­lož­né­ho prá­va do ka­tas­tra a to aj v sú­vis­los­ti s tým, že list vlas­tníc­tva, kto­rý bol za­bez­pe­če­ný pár dní pred­tým (13 dní pred pod­pi­som kúp­nej zmlu­vy), žiad­ne ťar­chy neob­sa­ho­val. Ob­ža­lo­va­ný pre­to bez pri­me­ra­ných dô­vo­dov spo­lie­hal na to, že exekú­cia neoh­ro­zí pre­daj neh­nu­teľ­nos­ti na poš­ko­de­né­ho, te­da po­čí­tal s tým, že neh­nu­teľ­nosť bu­de na poš­ko­de­né­ho riad­ne pre­ve­de­ná (to­mu zod­po­ve­dá aj to, že poš­ko­de­ný ju mal hneď v uží­va­ní). Za ta­kých­to okol­nos­tí, pod­ľa ná­zo­ru sú­du, nie je mož­né dos­pieť k ta­ké­mu zá­ve­ru, že úmy­sel­ným za­vi­ne­ním je pok­ry­tá aj mož­nosť vzni­ku ško­dy vo vý­ške kúp­nej ce­ny na ma­jet­ku poš­ko­de­né­ho a to­mu zod­po­ve­da­jú­ce neop­ráv­ne­né obo­ha­te­nie na ma­jet­ku ob­ža­lo­va­né­ho a je­ho sú­ro­den­cov. Ob­ža­lo­va­ný, vo vzťa­hu k vzni­ku prí­pad­nej ško­dy, ko­nal z ve­do­mej ned­ban­li­vos­ti, pre­to­že mo­hol ve­dieť, že v prí­pa­de, ak by bol je­ho po­diel exekuč­ne blo­ko­va­ný eš­te pred po­vo­le­ním vkla­du na ka­tas­tri, moh­li by vznik­núť, aj poš­ko­de­né­mu, ďal­šie vý­dav­ky v sú­vis­los­ti s od­blo­ko­va­ním toh­to po­die­lu, pri­čom bez pri­me­ra­ných dô­vo­dov (pres­ved­če­nie o neop­ráv­ne­ne­nos­ti exekú­cie z dô­vo­du jej chyb­né­ho za­ča­tia ne­mož­no po­va­žo­vať za dô­vo­dy pri­me­ra­né) bol pres­ved­če­ný, že k to­mu ne­dôj­de a že neh­nu­teľ­nosť bu­de za­vkla­do­va­ná bez prob­lé­mov. Súd pre­to uzat­vá­ra, že úmy­sel­ným za­vi­ne­ním ob­ža­lo­va­né­ho ne­bo­li pok­ry­té všet­ky zna­ky zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­vo­du a pre­to sku­tok uve­de­ný v ob­ža­lo­be nie je tres­tným či­nom.

 Po­kiaľ ide o prí­pad­nú náh­ra­du ško­dy, tak poš­ko­de­ný po za­ča­tí hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia uvie­dol, že ne­žia­da náh­ra­du ško­dy od ob­ža­lo­va­né­ho, pre­to­že si ju up­lat­ňo­val už v ob­čian­skom súd­nom ko­na­ní (súd te­da ne­mu­sel uro­biť roz­hod­nu­tie v zmys­le § 256 ods. 4 Tr. por.). Na­priek to­mu­to vy­hlá­se­niu, spl­no­moc­ne­nec poš­ko­de­né­ho, v rám­ci zá­ve­reč­nej re­či uvie­dol, že žia­da ná­rok na náh­ra­du ško­dy vo vý­ške 27.000 Sk, čo je roz­diel su­my 274.023 Sk a su­my 247.023 Sk, kto­rá bo­la poš­ko­de­né­mu priz­na­ná v ob­čian­skom súd­nom ko­na­ní. Po­ža­do­va­ný ná­rok na náh­ra­du ško­dy po­va­žu­je súd za neak­cep­to­va­teľ­ný. Z do­ka­zo­va­nia to­tiž súd zis­til, že poš­ko­de­ný si up­lat­ňo­val su­mu 247.023 Sk v ob­čian­skop­ráv­nom ko­na­ní, kto­rá mu aj bo­la priz­na­ná prá­vop­lat­ným pla­tob­ným roz­ka­zom. Keď­že poh­ľa­dáv­ka v exekuč­nom ko­na­ní ve­de­nom pro­ti ob­ža­lo­va­né­mu bo­la vo vý­ške 274.023 Sk, zrej­me doš­lo v ci­vil­nom ko­na­ní k „prek­le­pu“ čí­sel v ža­lo­va­nej su­me zo stra­ny buď poš­ko­de­né­ho (v ža­lo­be) ale­bo sú­du (v pla­tob­nom roz­ka­ze). Tá­to sku­toč­nosť však nie je pred súd roz­ho­du­jú­ci v tres­tnom ko­na­ní dô­le­ži­tá, pod­stat­ným je to, že pod­ľa § 46 ods. 4 Tr. por. ne­mož­no návrh na náh­ra­du ško­dy po­dať, ak o ná­ro­ku už bo­lo roz­hod­nu­té v ob­čian­skom súd­nom ko­na­ní. Aj pre ad­héz­ne ko­na­nie te­da pa­tí, že o ná­ro­ku na náh­ra­du ško­dy nie je mož­né roz­ho­do­vať dvak­rát (zá­sa­da nie dvak­rát v tej is­tej ve­ci), pri­čom ad­héz­ne ko­na­nie nes­lú­ži ani na to, aby sa v ňom dopĺňa­li ci­vil­né roz­sud­ky (prá­vop­lat­né roz­hod­nu­tia sú­dov mož­no me­niť len pros­tred­níc­tvom mi­mo­riad­nych op­rav­ných pros­tried­kov), prí­pad­ne nap­rá­va­li chy­by účas­tní­kov ob­čian­ske­ho súd­ne­ho ko­na­nia, res­pek­tí­ve prí­pad­né chy­by ci­vil­né­ho sú­du. Súd pre­to o ná­ro­ku up­lat­ne­nom v zá­ve­reč­nej re­či žiad­nym spô­so­bom ne­roz­ho­do­val a ani roz­hod­núť ne­mo­hol, na­koľ­ko pre pre­káž­ku ve­ci roz­hod­nu­tej (v ci­vil­nom ko­na­ní) ne­mož­no poš­ko­de­né­ho ani od­ká­zať na ob­čian­ske súd­ne ko­na­nie

 

 

Diskusia