Neprimeraná dĺžka trestného konania a jej vplyv na uloženie trestu

 

Práv­na ve­ta:

Je po­vin­nos­ťou sú­dov, aby po­ru­še­nie prá­va na pre­jed­na­nie ve­ci v pri­me­ra­nej le­ho­te bo­lo ur­či­tým pri­me­ra­ným spô­so­bom od­škod­ne­né. Zmier­ne­nie tres­tu je ur­či­tou kom­pen­zá­ciou štá­tu za to, že doš­lo k po­ru­še­niu práv pá­cha­te­ľa nep­ri­me­ra­nou dĺžkou tres­tné­ho ko­na­nia, na kto­ré­ho dĺžke ten­to ne­mal žia­den vplyv.

 

Roz­sud­kom Ok­res­né­ho sú­du Pe­zi­nok bo­li ob­ža­lo­va­ní D.B. a S.K., uz­na­ní za vin­ných pre trest­ný čin pod­vo­du spolu­pá­cha­teľ­stvom pod­ľa § 9 ods. 2 k § 250 ods. l, ods. 4 Tr. zák. (zák. č. 140/1961 Zb. účin­ný v ča­se spá­chania skut­ku), za čo im bol s pou­ži­tím § 40 ods. 1, ods. 3 písm. c) Tr. zák. (zák. č. 140/1961 Zb. účin­ný v ča­se spá­chania skut­ku) ulo­že­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy v tr­va­ní 2 (dva) ro­ky kaž­dý sa­mos­tat­ne s pod­mie­neč­ným od­kla­dom je­ho vý­ko­nu na skú­šob­nú do­bu v tr­va­ní 5 (päť) ro­kov.

 Z od­ôvod­ne­nia roz­hod­nu­tia ku dru­hu a vý­ške tres­tu:

k oso­be ob­ža­lo­va­né­ho S.K. súd na hlav­nom po­jed­ná­va­ní oboz­ná­mil od­pis z re­gis­tra tres­tov, z kto­ré­ho vy­plý­va, že do­po­siaľ ne­bol súd­ne tres­ta­ný, v mies­te svoj­ho byd­lis­ka ne­bol pre­jed­ná­va­ný pre pries­tu­pok. O oso­be ob­ža­lo­va­né­ho D.B. súd zis­til, že bol v mi­nu­los­ti (v ro­ku 1979) je­den­krát súd­ne pot­res­ta­ný, hľa­dí sa však na ne­ho ako­by ne­bol od­sú­de­ný, pre pries­tu­pok pre­jed­ná­va­ný ne­bol.

Pri úva­he o dru­hu a vý­ške tres­tu súd kom­plexne vy­hod­no­co­val stu­peň spo­lo­čen­skej ne­bez­peč­nos­ti ko­na­nia ob­ža­lo­va­ných pre spo­loč­nosť, okol­nos­ti, za akých bol sku­tok spá­cha­ný, oso­by ob­ža­lo­va­ných (vzhľa­dom na ich pred­chá­dza­jú­cu bez­úhon­nosť je zrej­mé, že ich ko­na­nie ne­po­chyb­ne pred­sta­vo­va­lo exces z dov­te­daj­šie­ho spô­so­bu ži­vo­ta), mie­ru ich za­vi­ne­nia, mož­nos­ti ich náp­ra­vy vply­vom vý­chov­né­ho tres­tu a tiež v da­nom prí­pa­de mi­mo­riad­ne dô­le­ži­tú okol­nosť - dĺžku tres­tné­ho ko­na­nia.

 Pod­ľa ná­zo­ru sú­du bo­li v pred­met­nej ve­ci spl­ne­né všet­ky pod­mien­ky (vzhľa­dom na okol­nos­ti prí­pa­du ako aj po­me­ry ob­ža­lo­va­ných) pre pou­ži­tie in­šti­tú­tu mi­mo­riad­ne­ho zní­že­nia tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 40 ods. 1, ods. 3 písm. c) Tr. zák. (zák. č. 140/1961 Zb. účin­ný v ča­se spá­chania skut­ku), na­koľ­ko pou­ži­tie tres­tnej sadz­by od­ňa­tia slo­bo­dy us­ta­no­ve­nej Tres­tným zá­ko­nom by bo­lo pre ob­ža­lo­va­ných nep­ri­me­ra­ne prís­ne a účel tres­tu mož­no do­siah­nuť aj tres­tom krat­šie­ho tr­va­nia.

 Za okol­nos­ti je pri­tom pot­reb­né po­va­žo­vať všet­ky sku­toč­nos­ti, kto­ré ma­jú vplyv na hod­no­te­nie stup­ňa ne­bez­peč­nos­ti či­nu pre spo­loč­nosť (kto­rý sa sa­moz­rej­me ply­nu­tím ča­su zni­žu­je, rov­na­ko ako sa zni­žu­je pot­re­ba pos­tih­nu­tia pá­cha­te­ľa, pre­to­že od­stu­pom ča­su sa mí­ňa aj účel tres­tu) a tiež sku­toč­nos­ti vplý­va­jú­ce na hod­no­te­nie mož­nos­ti náp­ra­vy pá­cha­te­ľa. Pri­me­ra­nosť tej­to dĺžky sa po­su­dzu­je vždy s pri­hliad­nu­tím na skut­ko­vú, práv­nu a pro­ces­nú zlo­ži­tosť ve­ci a sprá­va­nie štát­nych or­gá­nov.

 V da­nom prí­pa­de súd v tej­to sú­vis­los­ti pou­ka­zu­je na vý­znam­nú sku­toč­nosť, že od spá­chania skut­ku up­ly­nu­lo 12 ro­kov, sa­mot­né tres­tné stí­ha­nie vo­či ob­ža­lo­va­ným je ve­de­né 7 ro­kov, pri­čom ob­ža­lo­va­ní sa v tej­to do­be ne­do­pus­ti­li žiad­ne­ho proti­práv­ne­ho ko­na­nia. Dĺžku tres­tné­ho ko­na­nia súd, keď­že ne­bo­la spô­so­be­ná zlo­ži­tos­ťou prí­pa­du (jed­ná sa v pod­sta­te o štan­dar­dné pod­vod­né ko­na­nie so zá­važ­nej­ším tres­tnop­ráv­nym nás­led­kom - ško­dou veľ­ké­ho roz­sa­hu), ani prie­ťah­mi a obštruk­cia­mi na stra­ne ob­ža­lo­va­ných, po­va­žu­je za neo­dô­vod­ne­nú a nep­ri­me­ra­nú (vzhľa­dom na roz­ho­do­va­ciu prax Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va dĺžku tr­va­nia tres­tné­ho ko­na­nia pre­vy­šu­jú­cu 6 ro­kov je pot­reb­né po­va­žo­vať za vý­ni­moč­nú a v prí­pa­de ab­sen­cie vý­znam­ných dô­vo­dov pre prek­ro­če­nie tej­to hra­ni­ce nie je mož­né tres­tné stí­ha­nie dlh­šie­ho tr­va­nia to­le­ro­vať). Pod­ľa ná­zo­ru sú­du v da­nom prí­pa­de pos­tu­pom or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní v príp­rav­nom ko­na­ní doš­lo k po­ru­še­niu Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd (člá­nok 6 ods. 1 - prá­vo na spra­vod­li­vé súd­ne ko­na­nie za­bez­pe­ču­jú­ce pre­ro­ko­va­nie ve­ci v pri­me­ra­nej le­ho­te) a tiež k po­ru­še­niu k jed­nej zo zá­klad­ných zá­sad tres­tné­ho ko­na­nia  up­ra­ve­nej v us­ta­no­ve­ní § 2 ods. 7 Tr. por. (kaž­dý má prá­vo, aby je­ho tres­tná vec bo­la spra­vod­li­vo a v pri­me­ra­nej le­ho­te pre­jed­na­ná sú­dom). Prie­ťah, kto­rý je v da­nom prí­pa­de pod­ľa ná­zo­ru sú­du mož­né jed­noz­nač­ne pri­pí­sať štá­tu, vie­dol súd k zá­ve­ru, že ne­bo­la reš­pek­to­va­ná tá­to pri­me­ra­ná le­ho­ta (čo­ho dô­ka­zom sú neo­dô­vod­ne­né prie­ťa­hy pri po­da­ní ob­ža­lo­by na ob­ža­lo­va­né­ho, keď sa po ukon­če­ní vy­šet­ro­va­nia spi­so­vý ma­te­riál z nez­ná­mych dô­vo­dov na­chá­dzal tak­mer šty­ri ro­ky na Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­re SR, a v tej­to fá­ze tres­tné­ho ko­na­nia bo­li or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ab­so­lút­ne ne­čin­né, pri­čom ob­vi­ne­ní žiad­nym spô­so­bom obštruk­čne tres­tné ko­na­nie nep­redl­žo­va­li). Pod­mien­ka rých­los­ti ko­na­nia mu­sí  byť spl­ne­ná, aby sa za­brá­ni­lo to­mu, aby bol ob­vi­ne­ný príl­iš dl­ho vy­sta­ve­ný tres­tné­mu stí­ha­niu, s čím sú spo­je­né zá­sa­hy do je­ho práv a slo­bôd, a aby ne­bol vy­sta­ve­ný neis­to­te o svo­jom osu­de (tres­tné stí­ha­nie má to­tiž vplyv na je­ho po­vesť, pos­ta­ve­nie v za­mes­tna­ní ako aj v spo­loč­nos­ti, čo už sa­mo oso­be mož­no po­va­žo­vať za ur­či­tú for­mu san­kcie). Pos­ta­ve­nie ob­vi­ne­né­ho je stre­su­jú­ce (na­priek for­mál­nej dek­la­rá­cii reš­pek­to­va­nia pre­zum­pcie ne­vi­ny to­tiž na­ša spo­loč­nosť ob­vi­ne­né oso­by prak­tic­ky sto­tož­ňu­je s oso­ba­mi od­sú­de­ný­mi) a ne­ga­tív­ne ov­plyv­ňu­je ži­vot ob­vi­ne­né­ho pri­naj­men­šom tým, že ak­tuál­na hroz­ba tres­tu kom­pli­ku­je ob­vi­ne­né­mu mož­nosť viesť a plá­no­vať ďal­ší osob­ný ži­vot. Uve­de­ný fakt, keď­že je ne­po­chyb­né, že dô­vo­dom dĺžky tr­va­nia tres­tné­ho ko­na­nia ne­bo­li obštruk­cie na stra­ne ob­ža­lo­va­ných, je vý­znam­ný aj z dô­vo­du, že ply­nu­tím ča­su sa zni­žu­je zá­ujem spo­loč­nos­ti na pot­res­ta­ní pá­cha­te­ľa a slab­ne pot­re­ba jed­nak in­di­vi­duál­nej pre­ven­cie (po­kiaľ pá­cha­teľ v prie­be­hu tres­tné­ho stí­ha­nia nes­pá­chal ďal­ší trest­ný čin, mož­no pred­pok­la­dať a dú­fať, že sa nap­ra­vil) a tiež pot­re­ba ge­ne­rál­nej pre­ven­cie (vý­chov­né a od­stra­šu­jú­ce účin­ky tres­tu na os­tat­ných čle­nov spo­loč­nos­ti sa ply­nu­tím ča­su zni­žu­jú). Nep­ri­me­ra­nou dĺžkou tres­tné­ho stí­ha­nia sa vy­trá­ca zá­klad­ný vzťah me­dzi proti­práv­nym ko­na­ním pá­cha­te­ľa a uk­la­da­ným tres­tom. Do­ba, kto­rá up­ly­nie od spá­chania tres­tné­ho či­nu až po me­ri­tór­ne roz­hod­nu­tie má bez­pros­tred­ný vplyv na účel tres­tu, kto­rý má byť ulo­že­ním ur­či­té­ho tres­tu do­siah­nu­tý. Aj z tých­to dô­vo­dov je po­vin­nos­ťou sú­dov, aby po­ru­še­nie prá­va na pre­jed­na­nie ve­ci v pri­me­ra­nej le­ho­te bo­lo ur­či­tým pri­me­ra­ným spô­so­bom od­škod­ne­né. Prá­ve zmier­ne­nie tres­tu je pre­to pod­ľa ná­zo­ru sú­du v da­nom prí­pa­de ur­či­tou kom­pen­zá­ciou štá­tu za to, že doš­lo k po­ru­še­niu práv ob­ža­lo­va­ných nep­ri­me­ra­nou dĺžkou tres­tné­ho ko­na­nia, na kto­ré­ho dĺžke tí­to ne­ma­li žia­den vplyv.

 Nad rá­mec ho­re uve­de­né­ho je súd sú­čas­ne to­ho ná­zo­ru, že aj po­me­ry ob­ža­lo­va­ných od­ôvod­ňu­jú v da­nom prí­pa­de pou­ži­tie in­šti­tú­tu mi­mo­riad­ne­ho zní­že­nia tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy.

 Za po­me­ry pá­cha­te­ľa v zmys­le us­ta­no­ve­nia o mi­mo­riad­nom zní­že­ní tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy je pri­tom pot­reb­né po­va­žo­vať jed­nak okol­nos­ti, kto­ré pá­cha­te­ľa cha­rak­te­ri­zu­jú ako ob­jekt tres­tu, a tiež mož­nos­ti re­so­cia­li­zá­cie pá­cha­te­ľa. Súd má za to, že v da­nom prí­pa­de by ten­to trest ob­ža­lo­va­ný­mi vzhľa­dom na ich pred­chá­dza­jú­cu bez­úhon­nosť, bez­úhon­nosť po spá­cha­ní skut­ku, ako aj na ča­so­vý od­stup od je­ho spá­chania bol ne­po­chyb­ne vní­ma­ný ci­teľ­nej­šie ako u tých pá­cha­te­ľov, u kto­rých pá­chanie tres­tnej čin­nos­ti nep­red­sta­vu­je od­klon od ich za­uží­va­né­ho spô­so­bu ži­vo­ta a kto­rí sú pot­res­ta­ní ča­so­vo účel­ne.

 Vy­ššie uve­de­né úva­hy vied­li súd k zá­ve­ru, že ulo­že­nie ne­pod­mie­neč­né­ho tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy ob­ža­lo­va­ným by bo­lo nep­ri­me­ra­ne prís­ne a ob­li­ga­tór­nosť ta­ké­ho­to pos­tu­pu bez mož­nos­ti mi­mo­riad­ne­ho zní­že­nia tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy by bol pre­káž­kou brá­nia­cou ulo­že­niu pri­me­ra­né­ho tres­tu. Pre­to súd ob­ža­lo­va­ným mi­mo­riad­ne zní­žil trest od­ňa­tia slo­bo­dy pod dol­nú hra­ni­cu tres­tnej sadz­by us­ta­no­ve­nej Tres­tným zá­ko­nom, pod­ľa kto­ré­ho trest uk­la­dal a ulo­žil im trest od­ňa­tia slo­bo­dy v tr­va­ní 2 ro­ky s pod­mie­neč­ným od­kla­dom je­ho vý­ko­nu na skú­šob­nú do­bu v tr­va­ní 5 ro­kov.

 Pod­ľa ná­zo­ru sú­du trest, kto­rý bol ob­ža­lo­va­ným ulo­že­ný, je adek­vát­ny, spra­vod­li­vý a spl­ní svoj účel tak, ako to má na mys­li us­ta­no­ve­nie § 23 ods. 1 Tr. zá­ko­na /zák. č. 140/1961 Zb. účin­ný v ča­se spá­chania skut­ku/ a § 31 ods. 1 Tr. zá­ko­na zák. č. 140/1961 Zb. účin­ný v ča­se spá­chania skut­ku/.

 

P o u č e n i e:    Pro­ti to­mu­to roz­sud­ku je mož­né po­dať od­vo­la­nie do  15 dní odo dňa je­ho vy­hlá­se­nia pros­tred­níc­tvom Ok­res­né­ho sú­du Pe­zi­nok na Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve.

 

                         

V Pe­zin­ku, dňa 22.07.2010

                           

                                                                            JUDr. Da­vid L i n d t n e r

                                                         pred­se­da se­ná­tu

 

 

Diskusia