Odmietnutie obžaloby ako dôsledok orgánov činných v trestnom konaní pri mechanickom prevzatí záverov daňových orgánov

 

 Práv­ne ve­ty:

 

I.             Po­ru­še­ním prá­va na ob­ha­jo­bu je aj po­da­nie ob­ža­lo­by bez pou­ka­zu na kon­krét­ny dô­kaz sved­čia­ci pro­ti ob­vi­ne­né­mu, o kto­rý je ob­ža­lo­ba op­re­tá, te­da vte­dy, keď vý­sled­ky vy­šet­ro­va­nia pos­ta­ve­nie ob­vi­ne­né­ho pred súd dos­ta­toč­ne neo­dô­vod­ňu­jú.

II.           Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní sú po­vin­né zis­ťo­vať skut­ko­vý stav ve­ci, o kto­rom nie sú dô­vod­né po­chyb­nos­ti, a to v roz­sa­hu ne­vyh­nut­nom na ich roz­hod­nu­tie. Po­kiaľ tak­to ne­pos­tu­pu­jú, zá­važ­ným spô­so­bom po­ru­šu­jú jed­nu z vý­znam­ných zá­sad tres­tné­ho ko­na­nia a to nie­len po­kiaľ ne­zis­ťu­jú okol­nos­ti sved­čia­ce v pros­pech ob­vi­ne­né­ho, ale čo je z poh­ľa­du dodr­žia­va­nia a reš­pek­to­va­nia práv ob­vi­ne­né­ho eš­te zá­važ­nej­šie, ak neob­jas­ňu­jú ani okol­nos­ti sved­čia­ce pro­ti ob­vi­ne­né­mu.

III.         V tres­tnom ko­na­ní ob­vi­ne­ný ne­má tzv. dô­kaz­né bre­me­no, na zá­kla­de kto­ré­ho by bol po­vin­ný preu­ka­zo­vať, resp. vy­vra­cať ur­či­té sku­toč­nos­ti, kto­ré ma­jú vplyv na roz­hod­nu­tie o je­ho vi­ne. To pla­tí na roz­diel od ko­na­nia da­ňo­vé­ho, v kto­rom má da­ňo­vý sub­jekt po­vin­nosť preu­ka­zo­vať všet­ky sku­toč­nos­ti, kto­ré je po­vin­ný uvá­dzať v da­ňo­vom priz­na­ní, resp. v úč­tov­níc­tve ale­bo k preu­ká­za­niu kto­rých bol správ­com da­ne v prie­be­hu da­ňo­vé­ho ko­na­nia vy­zva­ný.

IV.         Vý­sled­ky, ku kto­rým v otáz­ke roz­sa­hu da­ňo­vej po­vin­nos­ti a jej nespl­ne­nia dos­pel v da­ňo­vom ko­na­ní správ­ca da­ne, nie je mož­né bez ďal­šie­ho pre­be­rať do tres­tné­ho ko­na­nia a iba na ich pod­kla­de me­cha­nic­ky vy­vo­dzo­vať tres­tnú zod­po­ved­nosť za da­ňo­vé tres­tné či­ny.

 

 Z roz­hod­nu­tia:

 

                                                     U z n e s e n i e

 

         Ok­res­ný súd v Pe­zin­ku, v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du se­ná­tu JUDr. Da­vi­da Lin­dtne­ra a z prí­se­dia­cich Ru­dol­fa On­dro­vi­ča a Ja­ros­la­va Haj­di­na, v tres­tnej ve­ci ve­de­nej pro­ti obv. K.R. pre zlo­čin skrá­te­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 277 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. a iné, na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí ko­na­nom o pred­bež­nom pre­jed­na­ní ob­ža­lo­by ko­na­nom dňa 02.11.2009 tak­to

 

                                                   r o z h o d o l :

 

Pod­ľa § 244 ods. 1 písm. g) Tr. por. súd

 

                                          o d m i e t a

 ob­ža­lo­bu pro­ku­rá­to­ra Ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry Pe­zi­nok, sp. zn. 1 Pv 1107/08 zo dňa 23.10.2009,  po­da­nú na Ok­res­ný súd Pe­zi­nok dňa 23.10.2009 na ob­vi­ne­né­ho K.R. pre zlo­čin skrá­te­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 277 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. a iné,

a sú­čas­ne z dô­vo­du zá­važ­ných pro­ces­ných chýb, a to po­ru­še­nia prá­va na ob­ha­jo­bu,

 

                        v r a c i a   v e c  p r o k u r á t o r o v i.

 

                                              O d ô v o d n e n i e:

 Dňa 23.10.2009 po­da­la Ok­res­ná pro­ku­ra­tú­ra Pe­zi­nok na Ok­res­ný súd Pe­zi­nok na ob­vi­ne­né­ho K.R. ob­ža­lo­bu pre zlo­čin skrá­te­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 277 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. a iné na skut­ko­vom zá­kla­de uve­de­nom vo vý­ro­ko­vej čas­ti pred­met­nej ob­ža­lo­by.

 Pred­se­da se­ná­tu na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí o pred­bež­nom pre­jed­na­ní ob­ža­lo­by v zmys­le § 244 Tr. por. po pres­kú­ma­ní ob­ža­lo­by a prís­luš­né­ho na vec sa vzťa­hu­jú­ce­ho spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu dos­pel k zá­ve­ru, že v príp­rav­nom ko­na­ní sa vy­skyt­li ta­ké zá­važ­né pro­ces­né chy­by zo stra­ny or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, kto­ré zá­sad­ne spo­chyb­ňu­jú zá­kon­nosť vy­ko­na­né­ho príp­rav­né­ho ko­na­nia a tým aj dô­vod­nosť pos­ta­ve­nia ob­vi­ne­né­ho pred súd. Zá­važ­né pro­ces­né po­chy­be­nia, te­da sa­mot­ný pos­tup or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, naj­mä roz­sah vy­šet­ro­va­nia, neu­mož­ňu­je sú­du spra­vod­li­vé roz­hod­nu­tie vo ve­ci a od­stra­ňo­va­nie tých­to po­chy­be­ní v ko­na­ní pred sú­dom  by zna­me­na­lo nep­rí­pus­tné nah­rá­dzanie čin­nos­ti or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní zo stra­ny sú­du.

 Súd si je ve­do­mý to­ho, že v Tres­tnom po­riad­ku účin­nom od 1.1.2006, bo­la mož­nosť sú­du na vrá­te­nie ve­ci pro­ku­rá­to­ro­vi po po­da­ní ob­ža­lo­by vý­raz­ne ob­me­dze­ná a zú­že­ná iba na prí­pa­dy exis­ten­cie zá­važ­ných pro­ces­ných chýb príp­rav­né­ho ko­na­nia, naj­mä po­ru­še­nia prá­va na ob­ha­jo­bu, av­šak pod­ľa ná­zo­ru sú­du no­vá práv­na úp­ra­va aj na­ďa­lej vy­ža­du­je, aby v príp­rav­nom ko­na­ní bo­li za­cho­va­né mi­ni­mál­ne zá­sa­dy tres­tné­ho ko­na­nia up­ra­ve­né v us­ta­no­ve­ní § 2 Tr. por., kto­rých ne­reš­pek­to­va­nie je nut­né po­va­žo­vať za zá­važ­né pro­ces­né po­chy­be­nie, na­koľ­ko vec­ný a pro­ces­ný do­pad ta­ké­ho­to pos­tu­pu or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní je svo­jou zá­važ­nos­ťou po­rov­na­teľ­ný s po­ru­še­ním prá­va ob­vi­ne­né­ho na ob­ha­jo­bu.

 Pod­ľa § 2 ods. 1 Tr. por. nik­to ne­mô­že byť stí­ha­ný ako ob­vi­ne­ný inak než zo zá­kon­ných dô­vo­dov a spô­so­bom, kto­rý us­ta­no­vu­je ten­to zá­kon.

 Z us­ta­no­ve­nia § 2 ods. 10) Tr. por. vy­plý­va, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní pos­tu­pu­jú tak, aby bol zis­te­ný skut­ko­vý stav ve­ci, o kto­rom nie sú dô­vod­né po­chyb­nos­ti, a to v roz­sa­hu ne­vyh­nut­nom na ich roz­hod­nu­tie. Dô­ka­zy ob­sta­rá­va­jú z úrad­nej po­vin­nos­ti. Prá­vo ob­sta­rá­vať dô­ka­zy ma­jú aj stra­ny. Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní s rov­na­kou sta­ros­tli­vos­ťou ob­jas­ňu­jú okol­nos­ti sved­čia­ce pro­ti ob­vi­ne­né­mu, ako aj okol­nos­ti, kto­ré sved­čia v je­ho pros­pech, a v oboch sme­roch vy­ko­ná­va­jú dô­ka­zy tak, aby umož­ni­li sú­du spra­vod­li­vé roz­hod­nu­tie.

 Po­ru­še­ním prá­va na ob­ha­jo­bu je aj op­re­tie ob­ža­lo­by o pod­stat­ný dô­kaz, kto­rý ne­bol vy­ko­na­ný zá­kon­ným spô­so­bom, prí­pad­ne, ako to­mu je pod­ľa ná­zo­ru sú­du v da­nom prí­pa­de, po­da­nie ob­ža­lo­by bez pou­ka­zu na kon­krét­ny dô­kaz sved­čia­ci pro­ti ob­vi­ne­né­mu, o kto­rý je ob­ža­lo­ba op­re­tá. Sa­mot­ná sku­toč­nosť, že ob­vi­ne­ný da­ňo­vé­mu úra­du na je­ho vý­zvu nep­red­lo­žil kon­krét­ne úč­tov­né dok­la­dy /fak­tú­ry, príj­mo­vé pok­lad­nič­né dok­la­dy/, kto­ré ma­li byť pod­kla­dom pre vy­ho­to­ve­nie pe­ňaž­né­ho den­ní­ka a nás­led­né po­da­nie da­ňo­vé­ho priz­na­nia a up­lat­ne­nie si nad­mer­né­ho od­poč­tu DPH, ne­zak­la­dá sa­mo o se­be bez ďal­šie­ho tres­tnú zod­po­ved­nosť pre trest­ný čin skrá­te­nia da­ne, resp. trest­ný čin neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho, jed­ná sa o ko­na­nie, kto­ré ma za nás­le­dok zo stra­ny prís­luš­né­ho da­ňo­vé­ho úra­du neuz­na­nie ná­ro­ku na od­po­čet DPH a neuz­na­nie vý­dav­ko­vých po­lo­žiek da­ňov­ní­ka a tým zvý­še­nie je­ho da­ňo­vé­ho zá­kla­du a nás­led­né do­ru­be­nie da­ne. Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ne­vy­ko­na­li ani je­den re­le­vant­ný dô­kaz, o kto­rý mož­no oprieť dô­vod­né po­doz­re­nie, že sa sku­tok uve­de­ný vo vý­ro­ko­vej čas­ti ob­ža­lo­by je tres­tným či­nom spá­cha­ným ob­ža­lo­va­ným, s vý­nim­kou vý­slu­chu spl­no­moc­ne­nej zá­stup­ky­ne da­ňo­vé­ho úra­du a za­bez­pe­če­nia prís­luš­ných lis­tin­ných dô­ka­zov vzťa­hu­jú­cich sa ku kon­tro­lo­va­né­mu da­ňo­vé­mu sub­jek­tu, kto­ré však iba dek­la­ru­jú vý­sled­ky kon­tro­ly da­ňo­vé­ho úra­du u da­ňov­ní­ka v zá­sa­de kon­šta­tu­júc, že da­ňov­ní­ko­vi nev­zni­kol ná­rok na od­po­čet DPH a ne­bo­lo mu mož­né uz­nať všet­ky vý­dav­ko­vé po­lož­ky, kto­ré si od­po­čí­tal od zá­kla­du da­ne, na­koľ­ko nep­red­lo­žil prís­luš­né úč­tov­né dok­la­dy, kto­ré má za­evi­do­va­né vo svo­jom úč­tov­níc­tve. Da­ňo­vý úrad ne­kon­šta­to­val, a v da­nom štá­diu bez za­bez­pe­če­nia re­le­van­tných dô­ka­zov or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní ani kon­šta­to­vať ne­mo­hol, že ku zda­ni­teľ­né­mu pl­ne­niu, kto­ré ob­vi­ne­ný dek­la­ro­val vo svo­jom úč­tov­níc­tve, ne­doš­lo. 

 Pod­ľa ná­zo­ru sú­du or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ta­kým­to laxným prís­tu­pom ku svo­jej po­vin­nos­ti zis­ťo­vať skut­ko­vý stav ve­ci, o kto­rom nie sú dô­vod­né po­chyb­nos­ti, a to v roz­sa­hu ne­vyh­nut­nom na ich roz­hod­nu­tie, zá­važ­ným spô­so­bom po­ru­ši­li jed­nu z vý­znam­ných zá­sad tres­tné­ho ko­na­nia a to nie­len tým, že ne­zis­ťo­va­li okol­nos­ti sved­čia­ce v pros­pech ob­vi­ne­né­ho, ale čo je z poh­ľa­du dodr­žia­va­nia a reš­pek­to­va­nie práv ob­vi­ne­né­ho eš­te zá­važ­nej­šie, neob­jas­ňo­va­li ani okol­nos­ti sved­čia­ce pro­ti ob­vi­ne­né­mu. Tou­to zá­sa­dou sa or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní dôs­led­ne ne­ria­di­li a po­ru­ši­li ju v nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho, na­koľ­ko do spi­su ne­za­bez­pe­či­li v pod­sta­te žiad­ne, pre tres­tné ko­na­nie a zá­ver o za­vi­ne­ní ob­vi­ne­né­ho re­le­van­tné dô­ka­zy, iba dô­ka­zy dô­le­ži­te pre ko­na­nie da­ňo­vé. V da­nom štá­diu tres­tné­ho ko­na­nia z roz­sa­hu vy­šet­ro­va­nia ne­mož­no kon­šta­to­vať žiad­ny iný zá­ver ok­rem sku­toč­nos­ti, že ob­vi­ne­ný ne­pos­tu­po­val pri ve­de­ní úč­tov­níc­tva v sú­la­de so zá­ko­nom, čo­ho dôs­led­kom bo­lo neuz­na­nie ním dek­la­ro­va­ných sku­toč­nos­tí da­ňo­vým úra­dom. Súd v tej­to sú­vis­los­ti pri­po­mí­na, že ko­na­nie po­va­žo­va­né za skrá­te­nie da­ne a pois­tné­ho v zmys­le §  276 Tr. zák., resp. neod­ve­de­nie da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 277 Tr. zák. vrá­ta­ne roz­sa­hu ta­ké­ho­to skrá­te­nia, mu­sia or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní do­ka­zo­vať z úrad­nej po­vin­nos­ti rov­na­ko, ako napl­ne­nie všet­kých zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty aké­ho­koľ­vek iné­ho tres­tné­ho či­nu. Pla­tí tu te­da zá­sa­da ofi­cia­li­ty a zá­sa­da vy­hľa­dá­va­cia (§ 2 ods. 10 Tr. por.). Dôs­led­kom to­ho po­tom je, že ob­vi­ne­ný nie je po­vin­ný preu­ka­zo­vať svo­ju ne­vi­nu, ale nao­pak, pla­tí pre­zum­pcia ne­vi­ny a zo sku­toč­nos­tí, že ob­vi­ne­ný os­tal ne­čin­ný, ne­mož­no usu­dzo­vať na je­ho vi­nu. Z uve­de­ných zá­sad mi­mo iné­ho vy­plý­va, že v tres­tnom ko­na­ní ob­vi­ne­ný ne­má tzv. dô­kaz­né bre­me­no, na zá­kla­de kto­ré­ho by bol po­vin­ný preu­ka­zo­vať, resp. vy­vra­cať ur­či­té sku­toč­nos­ti, kto­ré ma­jú vplyv na roz­hod­nu­tie o je­ho vi­ne. To pla­tí, na roz­diel od ko­na­nia da­ňo­vé­ho, v kto­rom má da­ňo­vý sub­jekt po­vin­nosť preu­ka­zo­vať všet­ky sku­toč­nos­ti, kto­ré je po­vin­ný uvá­dzať v da­ňo­vom priz­na­ní, resp. v úč­tov­níc­tve ale­bo k preu­ká­za­niu kto­rých bol správ­com da­ne v prie­be­hu da­ňo­vé­ho ko­na­nia vy­zva­ný. Po­kiaľ tak da­ňo­vý sub­jekt neu­či­ní, správ­ca da­ne je op­ráv­ne­ný sta­no­viť da­ňo­vú po­vin­nosť za pou­ži­tia po­mô­cok, kto­ré má k dis­po­zí­cii a nás­led­ne do­ru­biť daň a vy­vo­diť aj prís­luš­né san­kcie. Z hľa­dis­ka to­ho, k čo­mu mô­že pri­hlia­dať správ­ca da­ne, je do­ka­zo­va­nie v da­ňo­vom ko­na­ní om­no­ho voľ­nej­šie a šir­šie v po­rov­na­ní s do­ka­zo­va­ním v tres­tnom ko­na­ní, v kto­rom je na­vy­še vždy pot­reb­né pre­ve­riť aj ob­ha­jo­bu ob­vi­ne­né­ho. Pre­to vý­sled­ky, ku kto­rým v otáz­ke roz­sa­hu da­ňo­vej po­vin­nos­ti a jej nespl­ne­nia dos­pel v da­ňo­vom ko­na­ní správ­ca da­ne, nie je mož­né bez ďal­šie­ho pre­be­rať do tres­tné­ho ko­na­nia a iba na ich pod­kla­de ne­mož­no vy­vo­dzo­vať tres­tnú zod­po­ved­nosť za uve­de­né tres­tné či­ny.

 Súd má za to, že v da­nom štá­diu tres­tné­ho ko­na­nia ne­bo­li do­po­siaľ zis­te­né, us­tá­le­né a ob­jas­ne­né zá­klad­né sku­toč­nos­ti napl­ňu­jú­ce zá­kon­né zna­ky ža­lo­va­né­ho tres­tné­ho či­nu, ani ne­bo­la žiad­nym spô­so­bom pre­ve­re­ná ob­ha­jo­ba ob­vi­ne­né­ho, kto­ré­ho vy­šet­ro­va­teľ v pod­sta­te ne­vy­po­čul ku žiad­nym pre mož­nosť kon­šta­to­va­nia skut­ko­vých a práv­nych zá­ve­rov re­le­van­tným sku­toč­nos­tiam. Vy­šet­ro­va­teľ pos­tu­po­val v roz­po­re s us­ta­no­ve­ním § 121 ods. 1 Tr. por., na­koľ­ko ne­vy­ko­nal vý­sluch ob­vi­ne­né­ho tak, aby zis­til pod­stat­né sku­toč­nos­ti dô­le­ži­té pre tres­tné ko­na­nie, a na­priek to­mu, že ob­vi­ne­ný neod­mie­tol vy­po­ve­dať a ani po svo­jej krát­kej vý­po­ve­di /dve ve­ty/ neuvie­dol, že sa k ve­ci už vy­jad­ro­vať ne­bu­de, ne­po­lo­žil ob­vi­ne­né­mu otáz­ky na dopl­ne­nie je­ho vý­po­ve­de a ob­jas­ne­nie jej neúpl­nos­tí. V pred­met­nej ve­ci ne­bo­la v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka vy­po­ču­tá úč­tov­níč­ka ob­vi­ne­né­ho, kto­rú uvá­dzal vo svo­jej vý­po­ve­di, kto­rá by moh­la oz­rej­miť naj­mä sku­toč­nosť, či úč­tov­níc­tvo vied­la na pod­kla­de prís­luš­ných úč­tov­ných dok­la­dov pred­lo­že­ných ob­vi­ne­ným, resp. vo ve­ci ne­bo­lo ani skú­ma­né, či ta­ká­to oso­ba vô­bec exis­tu­je, kto­ré zis­te­nie je re­le­van­tné naj­mä vo vzťa­hu k zá­ve­rom o exis­ten­cii sub­jek­tív­nej strán­ky ko­na­nia ob­vi­ne­né­ho. Tak­tiež ne­bo­li ni­ja­kým spô­so­bom pre­ve­ro­va­né iné pod­ni­ka­teľ­ské sub­jek­ty uve­de­né v pe­ňaž­nom den­ní­ku ob­vi­ne­né­ho, spl­no­moc­ne­ná zá­stup­ky­ňa da­ňo­vé­ho úra­du ne­bo­la vy­po­ču­tá k tej pod­stat­nej sku­toč­nos­ti, z aké­ho dô­vo­du ob­vi­ne­né­mu uz­na­li zvy­šok nák­la­do­vých po­lo­žiek vo vý­ške cca. 2,2 mil. Sk, či skú­ma­li vznik zda­ni­teľ­né­ho pl­ne­nia na stra­ne ob­vi­ne­ným dek­la­ro­va­né­ho príj­mu cca. 5,7. mil. Sk a či pri nák­la­do­vých po­lož­kách, kto­ré uz­na­li, skú­ma­li aj reál­ny vznik zda­ni­teľ­né­ho pl­ne­nia do­ta­zom u iných pod­ni­ka­teľ­ských sub­jek­tov, ale­bo vy­chá­dza­li iba z pod­kla­dov pred­lo­že­ných ob­vi­ne­ným.

 Súd pre­to kon­šta­tu­je, že tý­mi­to zá­važ­ným pro­ces­ný­mi po­chy­be­nia­mi, te­da de fak­to ne­vy­ko­na­ním do­ka­zo­va­nia v roz­sa­hu pot­reb­nom pre spra­vod­li­vé roz­hod­nu­tie sú­du bo­lo po­ru­še­né prá­vo ob­vi­ne­né­ho vy­plý­va­jú­ce z us­ta­no­ve­nia § 2 ods.1 Tr. por., kto­ré za­ru­ču­je, že nik­to ne­mô­že byť stí­ha­ný ako ob­vi­ne­ný inak než zo zá­kon­ných dô­vo­dov a spô­so­bom, kto­rý us­ta­no­vu­je ten­to zá­kon. Po­da­nie ob­ža­lo­by za úče­lom skon­če­nia príp­rav­né­ho ko­na­nie v pod­sta­te s tým, aby už „ne­ja­ko“ roz­ho­dol súd, a to bez ná­le­ži­té­ho zis­te­nia a us­tá­le­nia skut­ko­vé­ho a práv­ne­ho sta­vu v roz­sa­hu pot­reb­nom pre spra­vod­li­vé roz­hod­nu­tie sú­du, po­va­žu­je súd za for­ma­lis­tic­ký a úče­lo­vý prís­tup or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, kto­rý od­po­ru­je zá­sa­dám vý­ko­nu štát­nej mo­ci a prí­pus­tnos­ti jej pou­ži­tia /pou­ži­tie tres­tnej rep­re­sie/ len v ne­vyh­nut­nom roz­sa­hu s maximál­nym ochra­nou zá­klad­ných práv a slo­bôd a pri reš­pek­to­va­ní zá­sa­dy zdr­žan­li­vos­ti (2 ods. 2 Tr. por.).

 V ďal­šom prie­be­hu tres­tné­ho ko­na­nia bu­de pre­to po­vin­nos­ťou or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní dopl­niť vy­šet­ro­va­nie v ho­re naz­na­če­nom roz­sa­hu, riad­ne vy­po­čuť ob­vi­ne­né­ho ku všet­kým sku­toč­nos­tiam, kto­ré sú mu kla­de­né za vi­nu a v prí­pa­de ne­zis­te­nia re­le­van­tných sku­toč­nos­tí sa­mot­nou vý­po­ve­ďou ob­vi­ne­né­ho tú­to dopl­niť kla­de­ním otá­zok sú­vi­sia­cich s pod­sta­tou ob­vi­ne­nia a tiež vy­po­čuť zá­stup­cov niek­to­rých pod­ni­ka­teľ­ských sub­jek­tov, s kto­rý­mi mal ob­vi­ne­ný pod­ľa pe­ňaž­né­ho den­ní­ka spolu­pra­co­vať k otáz­ke sku­toč­né­ho vzni­ku zda­ni­teľ­ných pl­ne­ní.

 Až dôs­led­ným a zá­kon­ným vy­ko­na­ním dô­ka­zov naz­na­če­ných vy­ššie bu­de mož­né nap­ra­viť pro­ces­né chy­by spo­čí­va­jú­ce v po­ru­še­ní zá­klad­ných zá­sad tres­tné­ho ko­na­nia a vy­hod­no­tiť, či pos­ta­ve­nie ob­vi­ne­né­ho pred súd je aj sku­toč­ne dô­vod­né.

 Vzhľa­dom na uve­de­né sku­toč­nos­ti bo­lo pot­reb­né roz­hod­núť tak ako je uve­de­né vo vý­ro­ko­vej čas­ti toh­to uz­ne­se­nia a pre­to súd ob­ža­lo­bu od­mie­tol a vec pro­ku­rá­to­ro­vi vrá­til.

 P o u č e n i e :     Pro­ti to­mu­to roz­hod­nu­tiu je s prí­pus­tná sťaž­nosť, kto­rú mož­no po­dať v le­ho­te do troch dní od ozná­me­nia uz­ne­se­nia na Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve pros­tred­níc­tvom Ok­res­né­ho sú­du Pe­zi­nok.

 

Diskusia