JUDr. Ján Koško, asistent sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, súdne oddelenie 1C
V odvolacom konaní nemožno rozhodnúť kontumačným rozsudkom
„Nevydanie kontumačného rozsudku v odvolacom konaní nemožno považovať za nesprávny procesný postup súdu znemožnujúci strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keďže rozsudok pre zmeškanie žalovaného podľa § 273 až § 277 Civilného sporového poriadku a rozsudok pre zmeškanie žalobcu podľa § 278 až § 281 Civilného sporového poriadku nemožno s poukazom na ustanovenie § 378 Civilného sporového poriadku považovať za inštitúty aplikovateľné na konanie na odvolacom súde.“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2023, sp. zn. 1Cdo/237/2021
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2023, sp. zn. 1Cdo/237/2021 bol publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 6/2023 pod č. 81.
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 23. augusta 2023, sp. zn. 1Cdo/237/2021 zamietol dovolanie žalovaného 2/, ktorý v dovolaní okrem iného namietal, že odvolací súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval mu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa ust. § 420 písm. f) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), keď odvolací súd nerozhodol v jeho prospech kontumačným rozsudkom podľa § 278 a nasl. CSP, hoci na to mal procesnoprávny nárok.
Najvyšší súd Slovenskej reubliky v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že podľa ust. § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní na súde prvej inštancie. Toto ustanovenie predpokladá, že na konanie pred odvolacím súdom budú použité aj ustanovenia, ktoré sú obsiahnuté predovšetkým v prvej časti zákona (všeobecné ustanovenia), ako aj v druhej časti zákona (konanie na súde prvej inštancie). Pochopiteľne sa tak na odvolacie konanie aplikujú nielen ustanovenia druhej časti CSP, ale aj všeobecné ustanovenia upravené v prvej časti CSP. Tieto ustanovenia sa použijú v prípade, ak ich použitie nie je vylúčené osobitnou právnou úpravou zakotvenou vo štvrtej časti, prvej hlave CSP, a to tak, že konkrétna otázka je upravená pre odvolacie konanie odlišne, alebo je použitie niektorých ustanovení predchádzajúcich častí (najmä prvej a druhej) výslovne vylúčené. Pri aplikácii ustanovení prvej a druhej časti CSP je potrebné prihliadať na osobitný charakter odvolania ako riadneho opravného prostriedku a vylúčiť z aplikácie tie zákonné ustanovenia v konaní pred prvoinštančným súdom, ktoré sú charakteristické výlučne a len pre konanie na súde prvej inštancie o žalobe. Takým inštitútom je aj rozsudok pre zmeškanie (žalobcu, či žalovaného), keďže vydaním takéhoto rozhodnutia v odvolacom konaní, by sa zmaril účel odvolania a cieľ odvolacieho konania. Zároveň kontumačný rozsudok je upravený v tretej časti CSP medzi osobitnými procesnými postupmi súdu, ktoré sa prioritne aplikujú v prvoinštančnom, tzv. zisťovacom konaní, kedy sa v sporovom konaní na základe podanej žaloby prejednáva spor o právo. Súd zisťuje, čo je právom alebo právo vytvára. V odvolacom konaní sa skúma v rozsahu odvolacích námietok správnosť tohto postupu, teda aj postupu podľa tretej časti CSP. Keďže súčasne aktuálna právna úprava neumožňuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky preskúmavať v rámci odvolacieho konania rozhodnutia krajských (odvolacích) súdov o návrhoch na zrušenie rozsudkov pre zmeškanie strán sporu, argumentácia dovolateľa je neprípustná. Z povahy súdenej veci je teda v odvolacom konaní aplikácia ustanovení prvého a druhého oddielu, tretieho dielu, prvej hlavy, tretej časti CSP (ust. § 273 až § 277 CSP k rozsudku pre zmeškanie žalovaného a ust. § 278 až § 281 CSP k rozsudku pre zmeškanie žalobcu) vylúčená.
Vec bola rozhodnutá Najvyšším súdom Slovenskej republiky v súdnom oddelení 1C, v ktorom súčasne pôsobí autor tohto príspevku.
výťah z prednášky uskutočnenej dňa 09.05.2013 v Omšení
článok prináša analýzu znakov prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a venuje pozornosť aj problematike, do akej miery je prípustná kritika najmä verejne činných osôb.
cieľom článku bolo poukázať na manévrovací priestor obhajoby pri výkone obhajoby osôb obvinených z trestných činov najmä s drogovým prvkom.