Stanovisko Generálnej prokuratúry SR k procesnému postaveniu podozrivého

 

Riaditeľovi trestného odboru

Riaditeľke medzinárodného odboru

Vedúcemu oddelenia závažnej kriminality Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky

Krajským prokuratúram v Slovenskej republike

Váš list číslo/zo dňa          Naše číslo                      Vybavuje                              Bratislava

IV/1 Spr 216/24/1000-13        JUDr. Petrovič, PhD.                                               13.05.2024

Vec: Procesný status podozrivého v trestnom konaní po nadobudnutí účinnosti zákona č. 40/2024 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony

- stanovisko prvého námestníka generálneho prokurátora Slovenskej republiky

V záujme zabezpečenia jednotného postupu prokurátorov v trestnom konaní podľa príslušných ustanovení zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení účinnom od 15.03.2024 (ďalej len „Trestný poriadok“), s poukazom na čl. 13 ods. 2 písm. p) príkazu generálneho prokurátora Slovenskej republiky por. č. 11/2024 z 18. marca 2024 o organizácii, riadení a kontrole práce na prokuratúre (organizačný poriadok prokuratúry), v spojení s čl. 3 písm. d) príkazu generálneho prokurátora Slovenskej republiky por. č. 12/2024 z 18. marca 2024 o aprobačných oprávneniach na Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky, vydávam toto

stanovisko:

1.    Procesný status podozrivého v trestnom konaní so všetkými s ním spojenými právami a povinnosťami podľa Trestného poriadku, medzinárodnej zmluvy alebo priamo uplatniteľných právne záväzných aktov Európskej únie sa na konkrétnu osobu vzťahuje od momentu, kedy je podozrenie zo spáchania trestného činu voči nej v elementárnej miere objektivizované, tzn. nadobudne určitú bazálnu kvalitu, vyhodnotenie ktorej je výlučne v právomoci orgánov činných v trestnom konaní (materiálne chápanie inštitútu podozrivého).

2.   Splnenie vyššie uvedeného východiskového vecného predpokladu zakladá procesné postavenie konkrétnej osoby ako podozrivého v trestnom konaní (procesný moment vzniku podozrenia), a to nezávisle od príslušného štádia jeho predsúdnej fázy, teda procesný status podozrivého je potrebné rešpektovať v prípravnom konaní, ako aj v rámci postupu pred začatím trestného stíhania.

3.   Prekážkou pre vznik procesného postavenia podozrivého nie je existencia okolnosti vylučujúcej jeho trestnú zodpovednosť s poukazom na ustanovenie § 22 Trestného zákona. Dotknutému maloletému, ako osobe nachádzajúcej sa v osobitne zraniteľnom postavení, je potrebné umožniť v trestnom konaní uplatniť jeho participačné právo a s ním súvisiace procesné práva, ktoré mu priznáva medzinárodná zmluva alebo priamo uplatniteľný právne záväzný akt Európskej únie.

4.   Hoci práva a povinnosti podozrivého vznikajú od momentu vykonania procesných úkonov orgánom činným v trestnom konaní, upravených v ustanovení § 33b ods. 2 Trestného poriadku, v personálnej či vecnej rovine súvisiacich s podozrením zo spáchania trestného činu konkrétnou osobou, je nevyhnutnou podmienkou na ich faktické uplatňovanie v trestnom konaní predchádzajúce splnenie informačnej povinnosti orgánom činným v trestnom konaní, a to poskytnutie informácií o podozrení podľa § 33b ods. 1 druhá veta Trestného poriadku (ide o opis okolností zakladajúcich podozrenie, ich primerané vysvetlenie a uvedenie právnej kvalifikácie skutku ako trestného činu) dotknutej osobe; načasovanie splnenia informačnej povinnosti je determinované individuálnymi okolnosťami každej trestnej veci s prihliadnutím na potrebu dosiahnutia rovnováhy medzi právom podozrivého na obhajobu a potrebami vyšetrovania.

5.   Určitý časový odstup informovania dotknutej osoby o existujúcom podozrení voči nej (najneskôr pri výsluchu podozrivého) od procesného momentu vzniku takéhoto podozrenia v trestnom konaní, ktoré je odôvodnené kvalifikovaným vyhodnotením kriminalisticky-relevantných poznatkov získaných orgánmi činnými v trestnom konaní (pokiaľ vyjadrenie podozrenia nebude implicitne zahrnuté v už realizovanom úkone trestného konania voči podozrivému, z ktorého môže takúto vedomosť nadobudnúť, napríklad zadržanie, zaistenie veci dôležitej pre trestné konanie, osobná prehliadka, domová prehliadka, resp. iný úkon trestného konania za priamej účasti takejto osoby), môže opodstatňovať výlučne ochrana verejného záujmu na neohrození prebiehajúceho vyšetrovania a jeho napredovania (v smere dosiahnutia účelu trestného konania podľa § 1 Trestného poriadku).

6.   Akékoľvek neprimerané oneskorenie poskytnutia informácie orgánom činným v trestnom konaní o podozrení, ktoré by nebolo ospravedlniteľné sledovaním záujmu na zákonnom zistení skutkového stavu veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie, je spôsobilé v trestnom konaní porušiť právo podozrivého na obhajobu.

7.   Z výkonu práva nazerať do spisu a uplatňovať s tým spojené práva podľa § 69 ods. 1 Trestného poriadku nie je možné podozrivého (resp. jeho obhajcu) en bloc vylúčiť, pokiaľ si príprava obhajoby a zaručenie spravodlivého trestného konania (osobitne v prípade maloletého podozrivého) bude v dotknutom štádiu jeho predsúdnej fázy vyžadovať sprístupnenie dôkazov, ktoré majú orgány činné v trestnom konaní k dispozícii; uplatnenie práva podozrivého (resp. jeho obhajcu) nazrieť do spisu v predsúdnom trestnom konaní je možné obmedziť alebo odmietnuť len vtedy, ak by to znamenalo nebezpečenstvo ohrozenia pre prebiehajúce vyšetrovanie.

8.   Meritórne rozhodnutia vydané orgánmi činnými v trestnom konaní v jeho predsúdnej fáze, u ktorých Trestný poriadok v osobitných ustanoveniach taxatívnym spôsobom definuje okruh subjektov s právom na ich oznámenie (resp. doručenie), medzi ktoré nepatrí podozrivý, sa podozrivému neoznamujú. To neplatí, ak ide o maloletého podozrivého a jeho zákonného zástupcu. Podozrivý okrem maloletého a jeho zákonného zástupcu nie je oprávnenou osobou na podanie sťažnosti proti takému rozhodnutiu orgánu činného v trestnom konaní. Týmto nie je dotknutého právo podozrivého byť vhodným spôsobom informovaný o zmene skutočností týkajúcich sa podozrenia voči jeho osobe, o existencii ktorého bol v predchádzajúcom priebehu trestného konania úradne informovaný, pokiaľ dôkazný vývoj zásadným spôsobom modifikuje jeho postavenie v trestnom konaní (zánik, resp. rozptýlenie podozrenia).

9.   Inštitút tzv. povinnej obhajoby v predsúdnom trestnom konaní je pri uplatnení eurokonformného výkladu vzájomne prepojených ustanovení § 2 ods. 9, § 33b ods. 1, § 37 ods. 1 písm. e) a § 37 ods. 2 Trestného poriadku dôvodné aplikovať výlučne na podozrivého, ktorý sa nachádza v osobitne zraniteľnom postavení, najmä v dôsledku jeho neplnoletosti, prípadne nepriaznivého duševného stavu. Ak zadovážené zistenia takúto situáciu u konkrétneho podozrivého, ktorý už bol o svojom procesnom statuse úradne vyrozumený, hodnoverne indikujú a podozrivý si nezvolí obhajcu ani v určenej lehote, je potrebné bez meškania podať sudcovi pre prípravné konanie vecne a miestne príslušného súdu návrh na ustanovenie obhajcu podozrivému podľa § 40 ods. 1 Trestného poriadku per analogiam.

10.       Podozrivý nemá právo na osobnú účasť ani právo na účasť jeho obhajcu na úkonoch vo vyšetrovaní a skrátenom vyšetrovaní smerujúcich k získaniu dôkazu v trestnom konaní a právo byť vopred vyrozumený o plánovanom vykonaní takých procesných úkonov. Tým nie je dotknuté právo podozrivého požiadať policajta, aby povolil takú účasť na úkonoch v predsúdnom trestnom konaní a zároveň fakultatívna možnosť policajta takú účasť podozrivému (resp. jeho obhajcovi) povoliť, a to najmä v súvislosti s účinným výkonom práva podozrivého na obhajobu už v štádiu trestného konania pred vznesením obvinenia, obzvlášť ak ide o maloletého podozrivého. Rovnako tým nie je dotknuté právo podozrivého na prítomnosť obhajcu na jeho výsluchu, či na inom úkone trestného konania, vykonanie ktorého vyžaduje vzhľadom na jeho povahu prítomnosť samotného podozrivého.

Odôvodnenie

Dňa 15.03.2024 nadobudol účinnosť čl. II zákona č. 40/2024 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej aj „zákon č. 40/2024 Z. z.“, prípadne „novela Trestného poriadku“), ktorého novelizačné body priniesli vo viacerých smeroch podstatné doplnenie, ako aj modifikáciu regulačného rámca trestného konania upraveného v Trestnom poriadku.

Dňa 12.03.2024 bola na trestný odbor Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky doručená žiadosť krajského prokurátora v Žiline o zaujatie stanoviska k aplikačným problémom označeným v bodoch 1) až 10), ktorých vznik je možné očakávať pri výklade a uplatňovaní novelizovaných ustanovení Trestného poriadku.

I.           Vymedzenie aplikačného problému

Nosný aplikačný problém v bode 1), pred ktorý sú orgány činné v trestnom konaní postavené v takmer každom trestnom konaní, a ktorého riešenie má ambíciu (vzhľadom na komplexnosť a obsiahlosť pertraktovanej problematiky v tejto chvíli singulárne) predznamenať toto stanovisko, bol krajským prokurátorom v Žiline vymedzený nasledovne:

„Výklad ustanovenia § 33b ods. 2 TP vo vzťahu k identifikácii štádia (časového úseku) trestného konania, kedy osoba nadobúda procesné postavenie podozrivého so všetkými právami, ktoré mu garantuje TP (najmä § 33b, § 47, § 132...).“

K vyššie uvedenému boli krajským prokurátorom v Žiline doplnkovo nastolené zároveň aj ďalšie tri čiastkové aplikačné problémy v znení:

vakom rozsahu sa podozrivému doručujú uznesenia orgánov činných v trestnom konaní (najmä uznesenia vydané podľa § 197, § 214 a § 215 TP), a v akom rozsahu môže podozrivý proti takýmto uzneseniam podať sťažnosť?

-     Má podozrivý, resp. jeho obhajca právo zúčastniť sa výsluchov svedkov vykonávaných v procesnom štádiu vedenia trestného stíhania „vo veci“, a ak áno, je potrebné po vznesení obvinenia tej istej osobe opakovať tieto výsluchy, ak už boli vykonané kontradiktórne?

-    V prípade, ak je v jednej trestnej veci súčasne väčší počet osôb v procesnom postavení podozrivého, a následne dôjde k vzneseniu obvinenia iba proti niektorej z týchto osôb, budú ostatné osoby naďalej zdieľať procesné postavenie podozrivého?“

II.         Základná referenčná právna úprava

Podľa § 2 ods. 9 Trestného poriadku každý, proti komu sa vedie trestné konanie, má právo na obhajobu. Podozrivý má právo na obhajobu v rozsahu, ktorý ustanovuje zákon, medzinárodná zmluva alebo priamo uplatniteľný právne záväzný

akt Európskej únie.

Podľa §10 ods. 25 Trestného poriadku podozrivou osobou alebo podozrivým je osoba, ktorá nie je obvineným, je však pristihnutá pri trestnom čine, zadržaná pri

páchaní trestného činu alebo bezprostredne po ňom alebo zastihnutá na úteku alebo

je podľa trestného oznámenia, iného podnetu alebo zistených skutočností podozrivá

z trestného činu. Podozrivým je aj spolupracujúci podozrivý podľa odseku 23.

Podľa § 33b ods. 1 Trestného poriadku podozrivý má práva a povinnosti obvineného, ako aj právo na obhajobu v plnom rozsahu podľa tohto zákona, ak tento

zákon neustanovuje inak alebo ak z povahy veci nevyplýva niečo iné; tým nie sú dotknuté procesné práva, ktoré podozrivému priznáva medzinárodná zmluva

alebo priamo uplatniteľný právne záväzný akt Európskej únie. Podozrivý má najmä právo na primerané vysvetlenie okolností zakladajúcich podozrenie voči nemu;

opis týchto okolností sa uvedie najneskôr v zápisnici o jeho výsluchu s uvedením právnej kvalifikácie skutku, z ktorého je podozrivý. Podozrivý má tiež právo na poskytnutie odpisu zápisnice o jeho výsluchu.

Podľa § 33b ods. 2 Trestného poriadku práva a povinnosti podľa tohto zákona sa na podozrivého vzťahujú od jeho prvého výsluchu alebo od iného úkonu orgánov

činných v trestnom konaní voči nemu alebo v súvislosti s ním alebo v súvislosti s

podozreniami, ktoré sa ho týkajú.

Podľa § 85 ods. 6 Trestného poriadku zadržaná osoba má právo zvoliť si obhajcu a radiť sa s ním už v priebehu zadržania bez prítomnosti tretej osoby; ustanovenie $ 40 ods. 2 sa použije primerane. Zadržaná osoba má právo požadovať, aby obhajca bol prítomný pri jej výsluchu podľa odseku 4. Ak je obhajca v lehote podľa odseku 4 nedosiahnuteľný, zadržaná osoba sa vyzve, aby si zvolila iného

obhajcu, ktorý je dosiahnuteľný, inak sa jej ustanoví náhradný obhajca podľa $ 42.

Podľa §196 ods. 2 Trestného poriadku ak prokurátor alebo policajt po prijatí trestného oznámenia zistí, že je potrebné ho doplniť, doplnenie vykoná výsluchom oznamovateľa alebo poškodeného alebo vyžiadaním písomných podkladov od oznamovateľa alebo od inej osoby alebo orgánu príslušný prokurátor alebo príslušný policajt tak, aby mohol rozhodnúť podľa § 197 alebo § 199 v lehote do 30 dní od prijatia trestného oznámenia. Prokurátor alebo policajt môže vypočuť osobu, ktorú na základe trestného oznámenia alebo iného podnetu je potrebné vypočuť k okolnostiam nasvedčujúcim, že mala spáchať trestný čin. Táto osoba má právo odoprieť výpoveď, ak by výpoveďou spôsobila nebezpečenstvo trestného stíhania sebe, alebo svojmu príbuznému v priamom rade, svojmu súrodencovi, osvojiteľovi, osvojencovi, manželovi alebo druhovi, alebo iným osobám v rodinnom alebo obdobnom pomere, ktorých ujmu by právom pociťovala ako vlastnú ujmu, nesmie však byť vypočúvaná v prípadoch ustanovených v § 129. Túto osobu treba poučiť o následkoch krivého obvinenia. Vypočúvaná osoba má právo na právnu pomoc advokáta. Ustanovenie § 40 ods. 2 sa použije primerane. Na predvolanie a predvedenie tejto osoby alebo oznamovateľa sa primerane použijú ustanovenia § 128.

III.       Riešenie aplikačného problému

Komplexný prístup k analýze vyššie citovanej normatívnej úpravy ako nevyhnutného predpokladu pre ustálenie jej nielen ústavne konformného a zákonného, ale aj eurokonformného výkladu a uplatňovania v trestnom konaní, si v prvom rade vyžaduje priblíženie vybraných pasáží všeobecnej a osobitnej časti dôvodovej správy k novele Trestného poriadku, ktoré viac či menej konkrétne ozrejmujú motiváciu zákonodarcu zaviesť takéto významné legislatívne zmeny do trestno-procesného kódexu.

Vo všeobecnej časti dôvodovej správy k novele Trestného poriadku sa vo vyššie uvedenom zmysle okrem iného konštatuje, že: „Návrhom zákona sa prijímajú nevyhnutné legislatívne opatrenia v oblasti trestného práva v nadväznosti na konania o porušení povinností vyplývajúcich z práva Európskej únie. Návrh zákona preto obsahuje konkrétne riešenia niektorých výhrad Európskej komisie vo vzťahu k spôsobu implementácie, resp. nedostatočnej implementácie príslušného sekundárneho práva Európskej únie do právneho poriadku Slovenskej republiký‘\ s tým, že „...sa navrhuje niekoľko zmien, a to predovšetkým za účelom posilnenia náležitého dohľadu nad dodržiavaním ústavnej zásady viesť trestné stíhanie vždy len zákonným spôsobom: ...zaistenie obhajobných práv podozrivých osôb v prípravnom konaní.^{[1] [2]} V danom kontexte je ďalej špecifikované, že: „Návrh zákona reaguje aj na potrebu prijatia legislatívnych opatrení v súvislosti s konaniami o porušení povinností vyplývajúcich z práva Európskej únie, ktoré Európska komisia vedie voči Slovenskej republike... pre nesprávnu transpozíciu smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/48/EÚ z 22. októbra 2013 o práve na prístup k obhajcovi v trestnom konaní a v konaní o európskom zatykači a o práve na informovanie tretej osoby po pozbavení osobnej slobody a na komunikáciu s tretími osobami a s konzulárnymi úradmi po pozbavení osobnej slobody (INFR(2023)2008), a pre neúplnú transpozíciu smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/800 z 11. mája 2016

o procesných zárukách pre deti, ktoré sú podozrivými alebo obvinenými osobami v trestnom konaní (INFR(2023)2108).“^[3]

Z obsahu osobitnej časti dôvodovej správy k čl. II bodu 3 novely Trestného poriadku (§ 2 ods. 9) je žiaduce akcentovať nasledovné pasáže: „Normy európskeho trestného práva procesného upravujú v trestnom konaní práva, vrátane práva na obhajobu, nielen obvinených, ale aj podozrivých osôb...“^[4], s tým, že „Trestný poriadok by aj preto mal obsahovať ustanovenie, ktoré výslovne umožňuje podozrivým osobám vykonávať právo na obhajobu prinajmenšom v rozsahu upravenom v európskom práve a zároveň - čo bolo až doteraz „kameňom úrazu“ - upraviť v Trestnom poriadku explicitne aj status podozrivej osoby ako subjektu trestného konania.“^[5]

Nazeranie na problematiku procesného statusu podozrivého a s ním spojených práv v trestnom konaní vo svetle vzťahujúcich sa ustanovení novely Trestného poriadku je ďalej po obsahovej stránke ovplyvnené znením osobitnej časti dôvodovej správy k čl. II bodom 7, 16, 17, 20 a 42 novely Trestného poriadku (§ 10 ods. 23 až 25, § 33a, § 33b, § 34 ods. 5, § 47 ods. 1 a § 191), v zmysle ktorého: „Navrhuje sa výslovne upraviť postavenie podozrivej osoby, resp. podozrivého (Trestný poriadok používa oba pojmy rovnocenne). Ide o rozšírenie obsahu aj rozsahu doterajšieho pojmu podozrivá osoba (podozrivý) aj na prípady, ak ešte neobvinená osoba, ktorá je však podozrivým, má ako podozrivý priznané procesné práva, či už podľa ustanovení Trestného poriadku, alebo podľa noriem európskeho trestného práva procesného v spojení s Chartou

základných práv Európskej únie. V tejto súvislosti odkazujeme na Uznesenie Rady Európskej únie o pláne na posilnenie procesných práv podozrivých alebo obvinených osôb v trestnom konaní z 30. novembra 2009 (Ú. v. EÚ C 295, 4.12.2009), ako aj na nadväzujúce smernice Európskej únie, upravujúce procesné práva tak obvinených ako aj podozrivých osôb. “^[6], s tým, že „Takýmto osobám by zároveň malo byť automaticky priznané právo na obhajobu (čo ostatne vyplýva z príslušnej smernice EÚ). Podozrivý nebude disponovať len tými právami a nebude mať tie povinnosti, ktoré sú výslovne alebo implicitne

viazané na status (formálne) obvineného.' ^{[7] [8]}

Napokon na tomto mieste nemožno opomenúť ani osobitnú časť dôvodovej správy k čl. II bodu 23 novely Trestného poriadku (§ 85 ods. 6), podľa ktorej: „V nadväznosti na konanie o porušení INFR(2023)2008 zo dňa 1.6.2023 sa doplnením predmetného ustanovenia transponuje čl. 3 ods. 6 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/48/EÚ z 22. októbra 2013 o práve na prístup k obhajcovi v trestnom konaní a v konaní o európskom zatykači a o práve na informovanie tretej osoby po pozbavení osobnej slobody a na komunikáciu s tretími osobami a s konzulárnymi úradmi po pozbavení osobnej slobody. Súčasná úprava umožňovala vypočuť zadržanú (podozrivú) osobu aj bez prítomnosti obhajcu v prípadoch, v ktorých bol zvolený obhajca podozrivého nedostupný, a to aj napriek tomu, že zadržaný (podozrivý) trval na prítomnosti obhajcu, čo je v rozpore s uvedeným článkom smernice... “³, a s tým vecne prepojenú pasáž osobitnej časti dôvodovej správy k čl. II bodu 44 novely Trestného poriadku (§ 196 ods. 2), ozrejmujúcu, že „Navrhované doplnenie súvisí so zmenami v § 85 ods. 6. “^[9]

Vyššie citované východiská, na ktorých sa podľa dôvodovej správy^[10] zakladá novela Trestného poriadku, vo svojich vzájomných súvislostiach opodstatňujú opierať sa pri interpretácii a aplikácii zákonodarcom novoprijatej normatívnej procesnoprávnej úpravy postavenia, práv a povinností podozrivého (ako nového formalizovaného subjektu trestného konania) o materiálnu podstatu (nielen primárneho^[11] ale osobitne aj) sekundárneho práva Európskej únie.

Práve systematiku a ciele tohto súboru záväzných aktov založených na zmluvách Európskej únie je dôvodné využiť ako tzv. interpretačné vodítka pri skúmaní obsahu a zmyslu zmien, ktoré boli do Trestného poriadku zavedené prijatím zákona č. 40/2024 Z. z., a ktorých znenie je potrebné interpretovať eurokonformným spôsobom. Zásada eurokonformého výkladu vyžaduje, aby vnútroštátne orgány v rámci svojej právomoci zohľadnili vnútroštátne právo ako celok a uplatnili výkladové metódy, ktoré toto právo uznáva s cieľom zaručiť úplnú účinnosť práva Európskej únie a dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným týmto právom.^[12]

V oblasti procesných práv osôb, ktoré sú ako podozrivé alebo obvinené predmetom trestného konania, možno za fundamentálny dokument zásadným spôsobom vytyčujúci smer takto orientovanej normotvorby Európskej únie v ostatnom období považovať uznesenie Rady z 30. novembra 2009 o pláne na posilnenie procesných práv podozrivých alebo obvinených osôb v trestnom konaní (2009/C 295/01), na ktorý výslovne odkazuje aj dôvodová správa k novele Trestného poriadku vo svojej osobitnej časti k čl. II bodom 7, 16, 17, 20 a 42 (§ 10 ods. 23 až 25, § 33a, § 33b, § 34 ods. 5, § 47 ods. 1 a § 191). V tomto pláne Rady Európskej únie sa uplatňuje prístup založený na postupných krokoch a vyzýva sa v ňom na prijatie opatrení týkajúcich sa osobitne práva na preklad a tlmočenie (opatrenie A), práva na poučenie o právach a informovanie o obvineniach (opatrenie B), práva na právne poradenstvo a právnu pomoc (opatrenie C), práva na komunikáciu s príbuznými, zamestnávateľmi a konzulárnymi orgánmi (opatrenie D) a osobitných záruk podozrivých alebo obvinených osôb, ktoré sú ohrozené (opatrenie E).

Doposiaľ bolo podľa spomínaného plánu Rady Európskej únie prijatých za účelom zakotvenia minimálneho štandardu práv jednotlivcov v trestnom konaní podľa čl. 82 ods. 2 písm. b) Zmluvy o fungovaní Európskej únie celkom šesť partikulárnych opatrení, ktorých normatívny obsah je pri riešení nastoleného aplikačného problému nutné vziať do úvahy, a to okrem iného aj vzhľadom na skutočnosť, že v dôsledku uplynutia transpozičných lehôt mali byť všetky dotknuté smernice k dnešnému dňu už prebraté do vnútroštátneho právneho poriadku. Ide o tieto právne akty Európskej únie:

(i)          Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2010/64/EÚ z 20. októbra 2010 o práve na tlmočenie a preklad v trestnom konaní,

(ii)        Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2012/13/EÚ z 22. mája 2012 o práve na informácie v trestnom konaní (ďalej len „smernica 2012/13“),

(iii)       Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2013/48/EÚ z 22. októbra 2013 o práve na prístup k obhajcovi v trestnom konaní a v konaní o európskom zatykači a o práve na informovanie tretej osoby po pozbavení osobnej slobody a na komunikáciu s tretími osobami a s konzulárnymi úradmi po pozbavení osobnej slobody (ďalej len „smernica 2013/48“),

(iv)      Smernicu Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343 z 9. marca 2016 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní (ďalej len „smernica 2016/343“),

(v)        Smernicu Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/800 z 11. mája 2016 o procesných zárukách pre deti, ktoré sú podozrivými alebo obvinenými osobami v trestnom konaní (ďalej len „smernica 2016/800“),

(vi)      Smernicu Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/1919 z 26. októbra 2016 o právnej pomoci pre podozrivé a obvinené osoby v trestnom konaní a pre vyžiadané osoby v konaní o európskom zatykači (ďalej len „smernica 2016/1919“).

Potrebu venovať náležitú pozornosť aj sekundárnemu právu Európskej únie pri ustálení konkrétnych atribútov nového procesného statusu podozrivého z hľadiska jeho ingerencie do priebehu trestného konania v štádiu predchádzajúcemu vzneseniu obvinenia umocňuje tzv. vertikálny priamy účinok jeho jednotlivých právnych aktov. Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor EÚ“) v prípadoch, kedy je cieľom chrániť práva jednotlivcov, priznáva smerniciam priamy účinok, následkom čoho sa nimi zaručených práv môžu jednotlivci domáhať na súdoch v členských štátoch, a to za kumulatívneho splnenia predpokladov, že (i) ustanovenia smernice sú bezpodmienečné, (ii) sú dostatočne jasné a presné, pričom (iii) smernica nebola v určenom termíne riadne transponovaná do vnútroštátneho právneho poriadku.^[13] Priamy účinok čl. 6 smernice 2012/13, upravujúceho právo trestne stíhanej osoby na informácie o obvinení ako integrálnu súčasť jej práva na obhajobu podľa čl. 48 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta základných práv EÚ“), bol Súdnym dvorom EÚ priamo judikovaný.^[14]

Rovnako platí, že povinnosť členských štátov vyplývajúca zo smernice dosiahnuť výsledok stanovený touto smernicou, ako aj povinnosť týchto členských štátov podľa čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii a čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie prijať všetky potrebné opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na zabezpečenie plnenia tejto povinnosti, sa vzťahuje na všetky orgány členských štátov, vrátane súdnych orgánov v rozsahu ich právomocí.^[15]

V záujme zodpovedania otázky položenej krajským prokurátorom v Žiline [ohľadom výkladu ustanovenia § 33b ods. 2 Trestného poriadku vo vzťahu k identifikácii štádia (časového úseku) trestného konania, kedy osoba nadobúda procesné postavenie podozrivého so všetkými právami garantovanými Trestným poriadkom] je v prvom rade potrebné dôsledne diferencovať medzi ustanovením § 33b ods. 1 Trestného poriadku popri deklarovaní určitého štandardu práv podozrivého predovšetkým obsahujúcim konkretizáciu jeho práva na informácie o obvinení podľa čl. 6 smernice 2012/13 (v ďalšom texte v kontextuálnom posúdení s predmetom tohto stanoviska označené ako „informácie o podozrení“), ktorá určuje najneskorší moment splnenia súvisiacej informačnej povinnosti orgánov činných v trestnom konaní pri výsluchu podozrivého, a ustanovením § 33b ods. 2 Trestného poriadku alternatívne definujúcim procesné situácie, odkedy sa práva a povinnosti podľa Trestného poriadku na podozrivého vzťahujú.

III.1    Právo podozrivého na informácie o podozrení

V aplikačnej praxi platí, že v pozícii podmienky sine qua non na vykonávanie jednotlivých práv, resp. podliehanie jednotlivým povinnostiam podozrivého vystupuje úradné vyrozumenie tejto osoby o trestnom čine, zo spáchania ktorého je podozrivá. Z logiky veci vyplýva, že v prípade absencie vedomosti dotknutej osoby o tom, že je predmetom konkrétneho trestného konania žiadne práva v tomto trestnom konaní uplatňovať nebude,^[16] pričom vtedy je rovnako vylúčené ukladať jej v trestnom konaní akékoľvek povinnosti spojené s procesným statusom.

Nadobudnutie vedomosti z oficiálneho zdroja o tom, že určitá osoba je podozrivá zo spáchania trestného činu, ktoré zakladá jej formálnu informovanosť (ďalej aj „informovaný podozrivý“), je nevyhnutnou podmienkou na uplatnenie viacerých z hľadiska okruhu procesných práv a záruk podozrivých v trestnom konaní kľúčových smerníc.^[17] Touto základnou premisou sa spravuje aj ďalšia textácia odôvodnenia tohto stanoviska, ktoré pri rozbore možností výkonu partikulárnych práv v procesnom postavení podozrivého zakaždým vychádza z predpokladu jeho informovanosti.

Z hľadiska fakticity uplatňovania práv podozrivých v trestnom konaní a tomu zodpovedajúcej adekvátnej reakcie orgánov činných v trestnom konaní bude rozhodujúce úradné upovedomenie určitej osoby o tom, že je podozrivá zo spáchania trestného činu. Pravidlá týkajúce sa uvedeného práva na informácie o podozrení definuje čl. 6 smernice 2012/13. S poukazom na ustanovenia tohto právneho aktu Európskej únie možno uzavrieť, že podozrivý podľa § 33b ods. 2 Trestného poriadku má síce procesné práva už od prvého úkonu orgánu činného v trestnom konaní v súvislosti s podozreniami, ktoré sa ho týkajú, avšak ich reálne uplatňovanie v trestnom konaní je determinované predchádzajúcim poskytnutím opisu okolností zakladajúcich toto podozrenie, teda uspokojením jeho práva na informácie o podozrení a o ostatných uplatniteľných procesných právach.

III.1.1   K hraniciam posudzovania, koho možno považovať za podozrivého v trestnom konaní

Bez ohľadu na zdroj, z ktorého podozrenie zo spáchania trestného činu konkrétnou osobou pramení, je na účely trestného konania potrebné trvať na určitej kvalite takéhoto podozrenia, a to v zmysle jeho zakladania sa na poznatkoch, z ktorých možno uplatnením zásad logického uvažovania predbežne usudzovať na potenciálne naplnenie formálnych (pri prečinoch i materiálnych) znakov skutkovej podstaty niektorého z trestných činov uvedených v osobitnej časti Trestného zákona.

V dôsledku aplikácie vyššie uvedeného princípu sa pripísanie statusu podozrivého konkrétnej osobe so všetkými s tým spojenými konzekvenciami musí v aplikačnej praxi orgánov činných v trestnom konaní zakladať na materiálnom chápaní novozavedeného inštitútu, ktoré sa opiera o kvalifikované zhodnotenie, či je pri danom dôkaznom stave dôvodné podozrievať určitú osobu zo spáchania zisteného (a v závislosti od štádia trestného konania viac či menej zdokumentovaného) trestnoprávne významného konania.

Aspoň elementárnu relevanciu vstupných informácií získaných orgánmi činnými v trestnom konaní buď v reálnom čase spáchania trestného činu, resp. ihneď po jeho spáchaní [(i) osoba pristihnutá pri trestnom čine; (ii) osoba zadržaná pri páchaní trestného činu; (iii) osoba zadržaná bezprostredne po spáchaní trestného činu a (iv) osoba zastihnutá na úteku], alebo spravidla až s určitým časovým odstupom od spáchania trestného činu [(v) osoba, ktorá je podľa trestného oznámenia podozrivá z trestného činu; (vi) osoba, ktorá je podľa iného podnetu podozrivá z trestného činu;

(vii)    osoba, ktorá je podľa (inak) zistených skutočností podozrivá z trestného činu a (viii) spolupracujúci podozrivý] predpokladá každá z týchto ôsmych samostatných kategórií podozrivých definovaných v ustanovení § 10 ods. 25 Trestného poriadku.

Za podozrivého zo spáchania trestného činu nie je možné z trestno-procesného hľadiska automaticky považovať každú osobu označenú v trestnom oznámení (alebo inom podnete) za domnelého páchateľa konania, v ktorom oznamovateľ (či iný podávateľ podnetu), a to niekedy príma facie neopodstatnene poukazuje na konanie, ktoré má byť v rozpore s Trestným zákonom. Pre to, aby konkrétna osoba mohla byť považovaná za podozrivú zo spáchania trestného činu sa vyžaduje koexistencia personálneho, skutkového, ale aj právneho záveru, ktorého prijatie sa musí zakladať na autonómnom od subjektívneho posúdenia oznamovateľa či iného podávateľa podnetu nezávislom vyhodnotení disponibilných poznatkov príslušným orgánom verejnej moci. Kumulatívnym splnením týchto materiálnych predpokladov pre objektivizáciu podozrenia sa v trestnom konaní dosahuje významný medzník v podobe procesného momentu vzniku podozrenia zo spáchania trestného činu, a to prirodzene v slabšej intenzite, ako je Trestným poriadkom vyžadované na účely vznesenia obvinenia, čo sa prejavuje aj v nižšej kvalitatívnej úrovni formalizovania predmetného procesného momentu v porovnaní s postupom podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku.

Definičný variant podozrivého ako „osoby, ktorá je podľa trestného oznámenia, iného podnetu alebo zistených skutočností podozrivá v trestného činu" obsiahnutý v ustanovení §10 ods. 25 Trestného poriadku je namieste vykladať uvedeným spôsobom. Formuláciu „podľa trestného oznámenia, iného podnetu" je potrebné interpretovať ako pomenovanie zdroja určitých relevantných poznatkov o podozrení zo spáchania trestného činu, v prípade absencie ktorých logicky nemožno takéto podozrenie v rozpore s reálnym stavom poznania vykonštruovať. Toto konštatovanie neznamená, že konkrétna osoba sa v procesnom postavení podozrivého za žiadnych okolností nemôže ocitnúť len na základe skutočností opísaných v trestnom oznámení (či inom podnete). K tomu by mohlo dôjsť najmä v prípade, ak by obsah trestného oznámenia (či iného podnetu) bol tvorený reťazcom viacerých kriminalisticky- relevantných tvrdení svedčiacich o konkrétnej udalosti významnej z hľadiska trestného práva hmotného a vykazujúcich znaky ucelenosti, logickej nadväznosti a vnútornej bezrozpornosti, a zároveň by bol podporený aj prípadnými ďalšími pripojenými dôkazmi.

Pokiaľ by sa mal paušálne etablovať výklad preferujúci čisto formálne chápanie inštitútu podozrivého, pri uplatnení ktorého by o statuse podozrivého v prípade ktorejkoľvek osoby na úradné účely izolovane rozhodovali len samotné tvrdenia oznamovateľa (či iného podávateľa podnetu), častokrát po skutkovej stránke nedostatočne (či vôbec) podložené, prípadne po právnej stránke zjavne sa vymykajúce mantinelom trestnoprávnej regulácie, a to prakticky mimo rámca právomoci orgánov činných v trestnom konaní, viedlo by to pri plnení ich zákonných úloh k absurdným situáciám. V takom prípade by v trestnom konaní mali kompetentné orgány rešpektovať procesné postavenie podozrivého aj u osoby, u ktorej je opis oznámeného konania len fragmentárny, prípadne nezrozumiteľný a tým nepreskúmateľný, resp. u ktorej v opise oznámeného konania už od počiatku evidentne absentuje trestnoprávny rozmer. Na takto obsahovo podané trestné oznámenie (či iný podnet) by nemohlo bez neprípustného dotvárania skutkových kontúr niektorého z kriminálnych deliktov ani nadväzovať splnenie informačnej povinnosti orgánov činných v trestnom konaní obligatórne spojené najneskôr s prvým úradným výsluchom podozrivého.^[18]

Vzhľadom na uvedený záver platí, že procesný status podozrivého nie je dôvodné limitovať konkrétnym štádiom predsúdnej fázy trestného konania, tzn. redukovať ho len na prípravné konanie. Nemožno vylúčiť, že relevantnú mieru podozrenia zo spáchania trestného činu konkrétnou osobou (nedosahujúcu intenzitu dostatočne odôvodneného záveru podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku) založia už poznatky získané v rámci postupu pred začatím trestného stíhania, ktorých použitiu na vydanie uznesenia podľa § 199 Trestného poriadku bude v rozhodnom momente zatiaľ brániť priorizované skúmanie existencie prípadných dôvodov na postup podľa § 197 ods. 1 a 2 Trestného poriadku.

Procesné práva a procesné záruky podozrivých osôb v trestnom konaní vyplývajúce z normatívneho rámca jednotlivých smerníc sú v prípade danosti ich pôsobnosti od príslušného štádia predsúdnej časti trestného konania v zmysle špecifík vnútroštátneho práva nezávislé. Ak potom Trestný poriadok reguluje v ustanovení § 196 ods. 2 osobitný režim zadovažovania dôkazné relevantných poznatkov konkrétnymi procesnými úkonmi v rámci postupu pred začatím trestného stíhania, jeden z ktorých (výsluch osoby, ktorú na základe trestného oznámenia alebo iného podnetu je potrebné vypočuť k okolnostiam nasvedčujúcim, že mala spáchať trestný čin) smeruje priamo voči určitej osobe ako údajnému páchateľovi trestného činu, je potrebné takejto osobe nielen priznať status podozrivého, ale zároveň ešte pred fakultatívnym vykonaním jej prvého úradného výsluchu (pokiaľ k nemu bude zo strany orgánov činných v trestnom konaní pristúpené) splniť si voči nej povinnosť poskytnutia informácií o podozrení^[19] a garantovať jej komplexný prístup k obhajcovi.^[20] Uvedené principiálne našlo svoje vyjadrenie aj v novelizácii citovaného ustanovenia § 196 ods. 2 Trestného poriadku prostredníctvom doplnenia odkazu na primerané použitie ustanovenia § 40 ods. 2 Trestného poriadku o tzv. bezplatnej obhajobe zhodne ako v prípade zadržaného podozrivého podľa dikcie novelizovaného ustanovenia § 85 ods. 6 Trestného poriadku, čo indikuje samostatnosť procesného postavenia podozrivého v zmysle jeho nezávislosti od konkrétnej fázy predsúdneho trestného konania.

Obdobne by rešpektovaniu požiadaviek vyplývajúcich z primárneho a sekundárneho práva Európskej únie nezodpovedalo viazanie procesného statusu podozrivého na možnosť určenia trestnoprávnej zodpovednosti dotknutej osoby z hľadiska splnenia na tento účel v ustanoveniach § 22 a § 23 Trestného zákona negatívnym spôsobom zadefinovaných podmienok, predovšetkým dovŕšenia 14. roku (resp. 15. roku pri trestnom čine sexuálneho zneužívania podľa § 201 Trestného zákona) jej veku v čase spáchania činu.^[21] Aj napriek skutočnosti, že trestná zodpovednosť maloletých páchateľov činov inak trestných je vzhľadom na okolnosť spočívajúcu v nedostatku ich veku ipso iure vylúčená, takéto deti sa bežne stávajú účastníkmi predsúdneho trestného konania, v rámci ktorého sú s nimi realizované rozličné procesné úkony,^[22] frekventovane vyúsťujúce do vydania rozhodnutia implicitne konštatujúceho ich vinu zo spáchania činu inak trestného.

Práve táto skutočnosť, v kontexte s uznaním špecifickej a viacúrovňovej zraniteľnosti spomínanej kategórie subjektov trestného konania, legitimizuje výklad novelizovanej právnej úpravy spôsobom konvenujúcim zásade sledovania najlepšieho záujmu dieťaťa ako prvoradého hľadiska tak, ako je to zadefinované v Dohovore Organizácie spojených národov (ďalej len „OSN“) o právach dieťaťa^[23] a v Charte základných práv EÚ,^[24] ktorá má rovnakú právnu silu ako Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach. Hoci sa v minulosti v odborných kruhoch viedla polemika o tom, či nemožnosť vyvodenia trestnoprávnej zodpovednosti nevylučuje maloletých z aplikovateľnosti trestnoprávnej vetvy čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,^[25] v neskoršej rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva možno na túto otázku nájsť jednoznačnú odpoveď.^[26]

Ako jeden zo základných postulátov objektívneho výkonu spravodlivosti sa v práve Európskej únie označuje starostlivý prístup voči podozrivým alebo obvineným osobám, ktoré sa potenciálne ocitajú v oslabenom postavení.^[27] Z tohto pohľadu sa stávajú deti, ktoré sa v dôsledku svojho konania dostanú do možného rozporu s Trestným zákonom, do určitej miery privilegovaným nositeľom práva na spravodlivý proces v trestnoprávnom chápaní. Tejto skupine páchateľov právo na spravodlivý proces prináleží nielen v rozsahu procesných záruk poskytovaných každej osobe v porovnateľnej skutkovej situácii, ktorá sa z tohto dôvodu opodstatnene stane predmetom záujmu služobnej činnosti orgánov činných v trestnom konaní, ale aj v rozsahu rozšírenej ochrany garantovanej maloletým s prihliadnutím na ich osobitné potreby. Preto by nemalo prichádzať do úvahy, aby právna úprava procesných práv maloletých páchateľov činov inak trestných v trestnom konaní bola voči nim nastavená diskriminačné v porovnaní s dospelými páchateľmi trestných činov.

Za účelom vytvorenia legislatívnych predpokladov pre saturovanie relevantných procesných potrieb detí, ktorých trestnoprávnu zodpovednosť nemožno typickým postupom určiť pre nedostatok veku, boli v európskom trestnoprávnom priestore na normatívnej úrovni postupne sformulované osobitné požiadavky, ďalej rozvíjané judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré sa sústreďujú predovšetkým na zabezpečenie účinnej účasti detí na trestnom konaní a ich efektívneho prístupu ku kvalifikovanej právnej pomoci. Nie je rozhodujúce, či sú deti v určitej vekovej kategórii podľa vnútroštátneho právneho poriadku formálne trestné zodpovedné alebo nie, podstatným zostáva, či pri existencii podozrenia zo spáchania protiprávneho konania sú vzaté na zodpovednosť v rámci určitého zodpovednostného systému a akú povahu majú opatrenia, ktoré im môžu byť uložené.

Esenciálna zložka práva maloletých páchateľov činov inak trestných na spravodlivý proces vo forme procesnej záruky ich účinnej účasti na trestnom konaní (tzv. participačné právo dieťaťa) je v súčasnosti relatívne ucelene reglementovaná v smernici 2016/800. Tento právny akt Európskej únie v prípade detí nerozlišuje, či dosahujú vnútroštátne ustanovenú minimálnu vekovú hranicu trestnoprávnej zodpovednosti. Ich kategorizovanie ako maloletých delikventov nikdy nemôže viesť k presunutiu dôrazu na toto ich postavenie ako také, za súčasného zanedbania potreby preskúmať konkrétny čin, zo spáchania ktorého sú podozrivé, ako i potreby predložiť dôkazy o ich vine.^[28] Účelom trestných konaní týkajúcich sa maloletých podozrivých nemôže byť výlučne stotožnenie osoby páchateľa objasňovaného skutku, ale aj dôsledné preverenie toho, či sa predmetný skutok vôbec stal a či kumulatívne napĺňa všetky znaky skutkovej podstaty niektorého z trestných činov uvedených v osobitnej časti Trestného zákona. Všetky tieto zásadné otázky musia byť s konečnou platnosťou orgánom činným v trestnom konaní zodpovedané v rozhodnutí završujúcom trestné konanie bez toho, aby došlo k postupu podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku.

V naznačenom kontexte nemožno strácať zo zreteľa závažné právne konzekvencie, ktoré môže uznesenie o odložení veci podľa § 197 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, resp. uznesenie o zastavení trestného stíhania podľa § 215 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku, založené na dôvode neprípustnosti s poukazom na ustanovenie § 9 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (pre absenciu trestnej zodpovednosti kvôli nedostatku veku), vyvolať u maloletého dieťaťa.^[29] Každé takéto rozhodnutie o vine sui generis^[30] v sebe implicitne vyjadruje tri zásadné dôkazno- hodnotiace úsudky orgánu s rozhodovacou právomocou, a síce, že preverovaný skutok: (i) sa stal, (ii) napĺňa všetky znaky trestného činu (s výnimkou určitého veku ako povinného znaku subjektu), nevynímajúc existenciu príslušnej formy zavinenia, a súčasne (iii) spáchal ho maloletý.^[31]

Spomínané právne posúdenie veci vyjadrené v právoplatnom rozhodnutí orgánu činného v trestnom konaní a dotýkajúce sa otázky viny je v aplikačnej praxi zo strany iných štátnych orgánov následne rešpektované a spravidla vedie k prijatiu určitých mimotrestných opatrení, ktoré sa môžu v konečnom dôsledku výrazne dotknúť sféry základných práv a slobôd nielen samotného maloletého, ale aj jeho rodičov.^[32] Vo vzťahujúcich sa konaniach iných štátnych orgánov je totiž okruh dôkazov zadovážených v trestnom konaní proti maloletému v zásade determinujúci aj pre ich mimotrestné rozhodnutie. Pokiaľ ním dochádza k uloženiu ochrannej výchovy ako inštitútu výnimočnej povahy v civilnom procese, pre maloletého to automaticky prináša ujmu na jeho osobnej slobode, nakoľko táto sa spravidla vykonáva v osobitných (režimových) výchovných zariadeniach (v prípade potreby aj v zariadení ústavnej zdravotnej starostlivosti) a jej výkon je tak z povahy veci zakaždým spojený s určitými citeľnými obmedzeniami súčasne znamenajúcimi výrazný zásah aj do práv a povinností rodičov.^[33]

Adekvátne zohľadnenie načrtnutých osobitostí predsúdneho trestného konania s účasťou maloletého potom vyúsťuje do celkom prirodzenej požiadavky akceptácie procesného postavenia podozrivého aj v jeho prípade, nakoľko práve jednotlivé procesné záruky spojené s takýmto jeho statusom predstavujú právne nástroje umožňujúce maloletému efektívne sa zúčastniť trestného konania, v ktorom sa implicitne rozhoduje o tom, či z jeho strany došlo k naplneniu zákonných znakov skutkovej podstaty určitého trestného činu.

Ak by orgány činné v trestnom konaní maloletému (materiálne) podozrivému aj po nadobudnutí účinnosti novely Trestného poriadku naďalej pripisovali výlučne procesné postavenie svedka, neuplatňovali by tak eurokonformný, ale naopak excesívny a reštriktívny výklad novoprijatej právnej úpravy, keďže by tým rezignovali na dosiahnutie medzinárodne predpísaného štandardu jeho procesných garancií. V takom prípade by dotknutého maloletého aj naďalej fakticky vylúčili z možnosti akokoľvek sa spolupodieľať na zadovážení kvalifikovaného dôkazného podkladu pre prijatie rozhodnutia neraz sa zakladajúceho na autoritatívnom skonštatovaní viny zo spáchania činu typovo zodpovedajúceho kriminálnemu deliktu, inými slovami ovplyvniť ingerenciou v jeho prospech priebeh a najmä výsledok trestného konania, na ktorý môže nadväzovať prijatie mimotrestného opatrenia s potenciálne výrazným dosahom na sféru práv a slobôd maloletého a jeho rodičov. Maloletý (materiálne) podozrivý by tak bol orgánmi činnými v trestnom konaní de facto ponechaný v procesnej pasci, pretože by nikdy nemohol nadobudnúť (okrem statusu obvineného ani) status podozrivého, čo za znenia aktuálne platnej a účinnej procesnoprávnej úpravy nemožno pripustiť.

III.1.2    K jednotlivým aspektom informovania o podozrení

Pokiaľ ide o kvalitatívne kritérium stanovenia miery, v akej má byť informácia o podozrení dotknutej osobe poskytnutá, čl. 6 ods. 1 v spojení s odôvodnením (27) smernice 2012/13 upravuje rozsah, aký je potrebný na zaručenie spravodlivého konania a účinné uplatnenie práva na obhajobu. Určitú konkretizáciu v tomto smere prináša novelizované znenie § 33b ods. 1 Trestného poriadku predpokladajúce primerané vysvetlenie okolností zakladajúcich podozrenie zo spáchania trestnoprávne relevantného skutku spolu s uvedením právnej kvalifikácie trestného činu. Požiadavka uviesť podozrivej osobe, berúc na zreteľ aktuálne štádium trestného konania,^[34] opis relevantných skutkových okolností, okrem známeho času a miesta spáchania skutku zahŕňajúci aj povahu účasti dotknutej osoby na danom trestnom čine, vrátane oznámenia predbežného právneho posúdenia objasňovaného skutku, je v súlade aj s judikatúrou Súdneho dvora EÚ, ktorá zároveň limituje rozsah informácií poskytnutých podozrivému (poskytnutými informáciami sa nesmie ohroziť „pokrok v prebiehajúcom vyšetrovaní“).^[35]

Konkrétny časový okamih splnenia informačnej povinnosti orgánov činných v trestnom konaní ako kritérium s potenciálne najzávažnejším dosahom na jeho riadny priebeh smernica 2012/13 univerzálnym spôsobom nedefinuje. V tejto súvislosti v čl. 6 ods. 1 v spojení s odôvodnením (28) upravuje výlučne bezodkladnosť takéhoto postupu orgánu činného v trestnom konaní. V nadväzujúcej aplikačnej praxi sa vychádza z predpokladu, že informovanie o trestnom čine, zo spáchania ktorého je dotknutá osoba podozrivá spĺňajúce uvedenú požiadavku bezodkladnosti prispieva k zabezpečeniu cieľa ustanoveného touto smernicou, keďže podozrivej osobe umožňuje účinne si pripraviť svoju obhajobu.^[36]

Načasovanie presného okamihu poskytnutia informácie o podozrení, ktoré sa bude zakaždým odvíjať od individuálnych okolností trestnej veci, by nemalo vyvolávať žiadnu aplikačnú polemiku v prípade osôb pristihnutých pri trestnom čine, zadržaných pri páchaní trestného činu alebo bezprostredne po ňom, resp. zastihnutých na úteku. V prípade týchto kategórií podozrivých bude ich zadržanie bez ďalšieho, s poukazom na znenie čl. 6 ods. 2 smernice 2012/13, rezultovať do povinnosti poskytnúť im spomínanú informáciu bez meškania (hoci sa tak nemusí stať priamo na mieste obmedzenia osobnej slobody,^[37] v ktorom bezprostrednom momente napokon obdobne nie je garantované ani právo na prístup takej osoby k obhajcovi^[38]), na čo reflektuje aj slovenský zákonodarca uložením povinnosti zadržanú osobu bezodkladne oboznámiť s dôvodmi zadržania a vypočuť ju (§ 85 ods. 4 Trestného poriadku), v spojení s uložením povinnosti primerane jej vysvetliť okolnosti zakladajúce podozrenie opisom týchto okolností najneskôr v zápisnici ojej výsluchu s uvedením právnej kvalifikácie skutku, z ktorého je podozrivá (§ 33b ods. 1 druhá veta Trestného poriadku).

V prípade osôb, ktoré sa do procesného postavenia podozrivej osoby nedostali v dôsledku zadržania, je požiadavku na ich bezodkladné informovanie o podozrení zo spáchania trestného činu, ktorým dochádza k ich formálnemu uznaniu za podozrivých na účely trestného konania, nutné zakaždým vnímať cez prizmu verejného záujmu na neohrození prebiehajúceho vyšetrovania, o čom sa výslovne zmieňuje smernica 2012/13 v odôvodnení (28). Aj z tohto dôvodu označený právne záväzný akt sekundárneho práva Európskej únie na danom mieste upravuje výlučne to, aby sa uvedená informácia poskytla dotknutej osobe najneskôr pred jej prvým výsluchom.^[39] Takéto znenie smernice korešponduje s ustanovením § 33b ods. 1 druhej vety, časťou za bodkočiarkou Trestného poriadku.^[40] Ohraničenie časového rámca splnenia predmetnej informačnej povinnosti vo vzťahu k podozrivému len najneskorším momentom indikuje, že je to práve orgán činný v trestnom konaní, ktorý určuje, kedy a napokon aj či vôbec^[41] bude k oznámeniu týchto okolností v režime podozrenia v trestnom konaní pristúpené.

Uvedeným spôsobom došlo k vytvoreniu určitého nevyhnutného procesného priestoru pre dočasné vedenie trestného konania, v ktorom je za podozrivú v materiálnom slova zmysle orgánmi činnými v trestnom konaní považovaná konkrétna osoba, a v rámci ktorého z ich strany dochádza k realizácii úkonov nevyhnutných pre zabezpečenie jeho riadneho priebehu nezávisle od priamej ingerencie dotknutej osoby bez toho, aby o tom bola okamžite úradne vyrozumená (v tomto období ide o tzv. „de facto podozrivú osobu“^[42]).

V danej situácii platí, že spomínaný odklad splnenia informačnej povinnosti voči podozrivej osobe bude spĺňať požiadavky zákonnosti a eurokonformity výlučne po dobu, kým bude s ohľadom na charakter vzťahujúcej sa trestnej veci a dôkazné možnosti jej objasnenia v rozsahu vylučujúcom dôvodné pochybnosti legitímne uprednostniť záujmy na riadnom priebehu trestného konania^[43] a jeho napredovaní,^[44] inými slovami, na zistení pravdy v trestnom konaní. V aplikačnej praxi pôjde najmä o prípady skrytého monitorovania aktuálne páchanej trestnej činnosti, resp. jej vývojových štádií, nasadenie informačno-technických prostriedkov v utajenom režime, v dôvernosti plánovanú realizáciu zaisťovacích úkonov (esenciálnym predpokladom pre úspešnosť takej realizácie je moment prekvapenia), prípadne iné úkony, ktorých vykonanie by mohlo byť skorším oznámením podozrenia z trestného činu dotknutej osobe reálne zmarené.

Rôzny postup orgánov činných v trestnom konaní spočívajúci v odklade splnenia informačnej povinnosti v záujme neohrozenia procesu vyšetrovania, a to aj adekvátnym využitím ich diskrečnej právomoci pri určovaní momentu informovania konkrétnej osoby, je z pochopiteľných dôvodov rozšírený v mnohých krajinách Európskej únie.^[45] Rôznorodosť postupu vyplýva aj z judikatúry Súdneho dvora EÚ, podľa ktorej musia mať príslušné vnútroštátne orgány v záujme zabezpečenia riadneho priebehu vyšetrovania určitú mieru voľnej úvahy pri zvolení okamihu, v ktorom dotknutú osobu informujú o tom, že je podozrivá alebo obvinená zo spáchania trestného činu. Zároveň pri poskytnutí tejto informácie nesmie dôjsť k neprimeranému oneskoreniu, ktoré by dotknutej osobe bránilo účinne uplatňovať svoje právo na obhajobu ^[46] inými slovami nesmie dochádzať k účelovému oddialeniu momentu splnenia informačnej povinnosti spojenému so znemožnením podozrivému včas sa začať v trestnom konaní účinne brániť.

Zdôrazňujeme, že bude úlohou predovšetkým policajta, aby v rámci tzv. plánovacej fázy vyšetrovania, s prihliadnutím na povahu a modus operandi objasňovanej trestnej činnosti, eventuálnu vecnú opodstatnenosť vykonania úkonov vyššie zmieneného charakteru v ďalšom priebehu trestného konania bez zbytočného odkladu vyhodnotil a vzápätí tomu náležíte prispôsobil svoj postup pri plnení informačnej povinnosti vo vzťahu k podozrivému.

Nevyhnutným aspektom každého trestného konania, ktoré sa bude v určitom štádiu vyznačovať stotožnením konkrétneho podozrivého, bude aj s ohľadom na taktické hľadisko vyšetrovania správne vystihnutie momentu upovedomenia, resp. vyrozumenia dotknutej osoby o podozrení z trestného činu, kladúc pri tom dôraz na zabezpečenie spravodlivého trestného konania vyvážením jej práv na obhajobu s potrebami vyšetrovania.^[47] Za rozhodujúci faktor možno pre daný účel označiť výsledok posúdenia, či prístup podozrivého k dotknutým informáciám, ako aj k obhajcovi, bude poskytnutý v takom čase, ktorý podozrivej alebo obvinenej osobe umožní reálne a účinne vykonávať ich právo na obhajobu.^[48]

Za predpokladu, že favorizácia ochrany uvedeného verejného záujmu nebude z hmotnoprávneho alebo procesnoprávneho hľadiska racionálne zdôvodniteľná, resp. jej dôvody v priebehu trestného konania postupne odpadnú, budú vnútroštátne orgány vo všeobecnosti povinné poskytnúť jednotlivcovi informáciu o jeho podozrení najneskôr od momentu, kedy podniknú opatrenia implikujúce podozrenie zo spáchania trestného činu majúce zároveň potenciál významne ovplyvniť jeho situáciu v trestnom konaní^[49] Rozhodne v každom prípade a bez ohľadu na okamih, v ktorom sú poskytnuté informácie o podozrení, musí byť podozrivej osobe, ako aj jej obhajcovi poskytnutá dostatočne dlhá lehota na to, aby sa oboznámili s týmito informáciami, a musí im byť umožnené účinne pripraviť obhajobu, predložiť prípadné pripomienky, eventuálne podať návrh týkajúci sa ďalšieho vyšetrovania.^[50]

Pokiaľ ide o formu poskytnutia informácie o podozrení, smernica 2012/13 neupravuje postupy, na základe ktorých má byť takáto informácia oznámená dotknutej osobe.^[51] Určité spresnenie^[52] je obsiahnuté v čl. 2 ods. 1 smernice 2013/48 upravujúcom upovedomenie konkrétnej osoby, že je podozrivá alebo obvinená z trestného činu „prostredníctvom úradného oznámenia alebo inak'. Za dostatočné je potrebné považovať prijatie akéhokoľvek oficiálneho procesného opatrenia orgánmi činnými v trestnom konaní s cieľom informovať dotknutú osobu, že sa považuje za podozrivú, pričom spôsob, akým bola takáto informácia doručená dotknutej osobe je irelevantný.^[53] Vychádzajúc z recentnej judikatúry Súdneho dvora EÚ^[54] môže k informovaniu dotknutej osoby o podozrení zo spáchania trestného činu dôjsť aj implicitne v rámci realizácie určitého úkonu, logicky neutajovaným spôsobom, ktorého predmetom je osoba podozrivého (napríklad osobná prehliadka) a ktorý v uvedenom zmysle predchádza okamihu vykonania jeho prvého výsluchu.

Pre splnenie informačnej povinnosti v rozsahu predpokladanom v ustanovení § 33b ods. 1 Trestného poriadku (opis okolností zakladajúcich podozrenie, spolu s ich vysvetlením a uvedením právnej kvalifikácie skutku) budú vytvorené prirodzene najvhodnejšie procesné podmienky v rámci výsluchu podozrivého ako jeho najneskoršom možnom momente, pred ktorým musí byť podozrivý zároveň poučený o ďalších svojich procesných právach, resp. zárukách, a taktiež disponovať v zásade neobmedzeným prístupom k obhajcovi.

Ak budú fundamentálne práva podozrivého, tzn. právo na informácie o podozrení a o uplatniteľných procesných právach v trestnom konaní, ako aj právo na prístup k obhajcovi, pri danom výsluchu plne rešpektované a podozrivý bude zároveň vopred preukázateľne riadne poučený (predovšetkým o svojich právach vyplývajúcich z primeranej aplikácie ustanovení § 34 a § 121 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku), neexistuje zákonná prekážka, pre ktorú by takáto výpoveď, hoci aj implikujúca sebainkriminujúce tvrdenia, mala byť absolútne nepoužiteľná v štádiu konania pred súdom, a to minimálne na účely skonfrontovania obvineného s jej obsahom postupom podľa § 258 ods. 4 Trestného poriadku.^[55]

Nakoľko smernica 2012/13 a ani Trestný poriadok neobsahuje reglementáciu konkrétnej formy úradného vyrozumenia, resp. úradného upovedomenia určitej osoby o jej statuse podozrivého v príslušnom trestnom konaní, pokiaľ k nemu nedôjde v rámci jej výsluchu, napríklad - zaprotokolovaním týchto skutočností do zápisnice, nie je možné vylúčiť splnenie informačnej povinnosti v praxi ani inou vhodnou (písomnou) formou, napríklad vyhotovením úradného oznámenia (obsahujúceho základný opis relevantných skutkových okolností, ich stručné vysvetlenie a predbežné právne posúdenie) a jeho preukázateľným doručením podozrivej osobe.

Pre úplnosť je žiaduce poznamenať, že povinnosť notifikovania hlavných charakteristík vzťahujúcich sa na trestné konanie je upravená v smernici 2016/800 pre členské štáty nielen vo vzťahu k maloletým a mladistvým, ale aj vo vzťahu k nositeľovi rodičovských práv a povinností, resp. v odôvodnených prípadoch aj vo vzťahu k inej príslušnej dospelej osobe.^[56] Informovanosť detí a ich rodičov, prípadne iných osôb zodpovedných za výchovu dieťaťa o podstate trestného konania, ale aj o právach podozrivého dieťaťa, s ktorou úzko súvisí aj problematika prístupu k spisu, môže v mnohých prípadoch viesť k tomu, že právo efektívne sa zúčastniť na rozhodovacom procese týkajúcom sa maloletého dieťaťa nebude existovať len formálne, ale bude aj prakticky a účinne uplatňované.

III.2    Ďalšie práva podozrivého v trestnom konaní

Základný rozsah práv a povinností podozrivého v trestnom konaní je na vnútroštátnej úrovni všeobecne upravený v novelizovanom ustanovení § 33b ods. 1 Trestného poriadku. Toto ustanovenie Trestného poriadku je koncipované axiómou o jeho ekvivalentnosti okruhu práv a povinností obvineného s osobitným akcentom na komplexitu práva podozrivého na obhajobu, avšak zároveň s neprehliadnuteľnou výhradou v znení: „ak Trestný poriadok neustanovuje inak alebo ak z povahy veci nevyplýva niečo iné“. Zakotvenie takejto limitácie na legálnej úrovni pri súčasnom zohľadnení negatívnej podmienky na status podozrivého zadefinovanej v ustanovení § 10 ods. 25 Trestného poriadku v znení: „Podozrivou osobou alebo podozrivým je osoba, ktorá nie je obvineným...“ jednoznačne predznamenáva heterogénnosť množiny procesných práv a záruk, ale aj povinností vzťahujúcich sa na uvedené dva rozdielne subjekty trestného konania, a to vtom zmysle, že nie všetky práva a povinnosti obvineného sú bez ďalšieho mechanicky transponovateľné na podozrivého.

V osobitnej časti dôvodovej správy k novele Trestného poriadku, konkrétne k čl. II bodom 7, 16, 17, 20 a 42 (§ 10 ods. 23 až 25, § 33a, § 33b, § 34 ods. 5, § 47 ods. 1 a § 191), sa spresňuje, že: „Podozrivý nebude disponovať len tými právami a nebude mať tie povinnosti, ktoré sú výslovne alebo implicitne viazané na status (formálne) obvineného“. Z týchto dôvodov je na účely akceptácie výkonu každého procesného práva, eventuálne trvania na plnení každej procesnej povinnosti obvineného, ktorých regulačný rámec výslovne neodkazuje na svoju uplatniteľnosť aj pri podozrivom, potrebné zaoberať sa predbežnou otázkou, či je ich aplikácia z povahy veci zlučiteľná aj s naposledy zmieneným procesným statusom.

Povaha veci nie je jediným kritériom, od ktorého je namieste odvíjať prijatie záveru o tom, či konkrétne práva, či už implicitným alebo v príslušných ustanoveniach Trestného poriadku výslovne artikulovaným spôsobom viažuce sa výlučne na osobu formálne obvinenú z trestného činu, je dôvodné prisudzovať aj osobe v procesnom postavení podozrivého. Ustanovenie § 33b ods. 1 prvá veta, časť za bodkočiarkou Trestného poriadku uvádza, že: „tým nie sú dotknuté procesné práva, ktoré podozrivému priznáva medzinárodná zmluva alebo

priamo uplatniteľný právne záväzný akt Európskej únie“, čím na záver, nezávisle od predchádzajúcej relativizačnej výhrady, reverzne odkazuje na minimálny štandard procesných záruk vyvoditeľných najmä z čl. 47 a čl. 48 ods. 2 Charty základných práv EÚ, v ich podobe a rozsahu premietnutom osobitne do smernice 2010/64, smernice 2012/13, smernice 2013/48, smernice 2016/343, smernice 2016/800 a smernice 2016/1919.

Vyselektovanie konkrétnych práv obvinených, ktoré sa na podozrivého nevzťahujú, by sa malo zakladať buď na splnení podmienky, že ich uplatniteľnosť je v procesnom postavení podozrivého už z povahy veci vylúčená,^[57] alebo kumulatívnom naplnení predpokladov, že (i) takéto právo nie je na vnútroštátnej legislatívnej úrovni expressis verbis uznané ako vzťahujúce sa na podozrivého, pričom zároveň (ii) z práva Európskej únie nevyplýva, že by takýmto právom mala dotknutá osoba disponovať ako podozrivá ešte pred momentom, kedy jej bude v trestnom konaní formalizovaným postupom priznané procesné postavenie obvineného.

V procese skúmania uvedených predpokladov pri analýze vzťahujúcich sa ustanovení Trestného poriadku, vnímajúc ich zmysel a účel optikou európskeho trestného práva procesného, je nevyhnutné rešpektovať nielen už vyššie spomínaný imperatív o jeho vertikálnom priamom účinku spojený s nutnosťou v čo najväčšej možnej miere interpretovať vnútroštátne právo spôsobom súladným s právom EÚ,^[58] ale na druhej strane aj všeobecne akceptovanú zásadu nezníženia úrovne ochrany, na ktoré príslušné smernice zakaždým v závere odkazujú v tom zmysle, že ich ustanovenia nemožno vykladať spôsobom obmedzujúcim alebo odchyľujúcim sa od akýchkoľvek práv alebo procesných záruk, ktoré sú zaručené právnymi predpismi členského štátu, pokiaľ tieto poskytujú vyššiu úroveň ochrany.^[59]

111.2.1 Povinná obhajoba

V nadväznosti na rozbor práva podozrivého na informovanie o podozrení v predchádzajúcich častiach odôvodnenia tohto stanoviska je na tomto mieste, v rámci vysporiadania sa s problematikou ďalších procesných práv a záruk so zdanlivo diskutabilnou uplatniteľnosťou v zmienenom procesnom postavení v trestnom konaní, žiaduce osobitne sa pristaviť pri práve podozrivého na obhajobu, najmä z pohľadu jedného z jeho rozhodujúcich komponentov, a to - práva na prístup k obhajcovi. Hoci by nevyhnutnosť rešpektovania práva podozrivého zvoliť si, prípadne požiadať o ustanovenie obhajcu z dôvodu nedostatku prostriedkov na úhradu trov obhajoby, a od neho sa odvíjajúceho práva na prítomnosť obhajcu na vybraných úkonoch realizovaných v predsúdnej časti trestného konania za účasti podozrivého, mala byť pre orgány činné v trestnom konaní notorietou, s určitými pochybnosťami je pri podozrivom celkom opodstatnene spojené uplatňovanie inštitútu jeho povinnej obhajoby.

Zákonnú formuláciu uplatnenú v ustanovení § 37 ods. 1 Trestného poriadku v jednoznačnom znení: „Po vznesení obvinenia musí mať obvinený obhajcu už v prípravnom konaní, ak...", zrejme je možné subsumovať pod situácie predvídané v ustanovení § 33b ods. 1 prvej vety, časti pred bodkočiarkou Trestného poriadku, kedy „tento zákon ustanovuje inak“, čo indikuje zámer zákonodarcu neaplikovať inštitút povinnej obhajoby ako taký v trestnom konaní pri osobách, ktoré zatiaľ formálne nenadobudli status obvineného. Na druhej strane opierajúc sa o jednu zo základných zásad trestného konania v znení novelizovaného ustanovenia § 2 ods. 9 druhej vety Trestného poriadku: „Podozrivý má právo na obhajobu v rozsahu, ktorý ustanovuje zákon, medzinárodná zmluva alebo priamo uplatniteľný právne záväzný akt Európskej únie." je nutné ustanovenie § 37 ods. 1 Trestného poriadku interpretovať eurokonformným spôsobom zohľadňujúcim okrem iného aj opatrenia prijaté v záujme ochrany tzv. zraniteľných osôb, ktoré najmä pre svoj vek alebo duševný stav nie sú schopné pochopiť trestné konanie a účinne sa na ňom zúčastňovať.^[60]

Jedným z opatrení uvedeného charakteru je smernica 2016/1919, ktorá dopĺňa smernicu 2013/48^[61] a smernicu 2016/800, a ktorá je podľa svojho odôvodnenia (29) uplatniteľná na podozrivé, obvinené alebo vyžiadané osoby bez ohľadu na ich právne postavenie. Smernica 2016/1919 vo svojom odôvodnení (18), inak nabádajúcom členské štáty na stanovenie praktických opatrení v súvislosti s poskytovaním právnej pomoci financovanej štátom (napríklad jeho podmienením žiadosťou podozrivej osoby o ustanovenie obhajcu), v prípade zraniteľných osôb odchylne uvádza, že poskytnutie takejto právnej pomoci obhajcom v trestnom konaní by nemalo byť podmienené podaním žiadosti. V tomto kontexte je zároveň potrebné upriamiť pozornosť aj na čl. 9 smernice 2016/1919, ukladajúci členským štátom zohľadniť pri jej vykonávaní osobitné potreby podozrivých osôb v zraniteľnej situácii.

Procesným zárukám špecifickej kategórie subjektov trestného konania, spĺňajúcich atribúty zraniteľných osôb, je osobitne venovaná predovšetkým smernica 2016/800, uplatniteľná na deti,^[62] ktoré sú osobami podozrivými alebo obvinenými v trestnom konaní, resp. osobami vyžiadanými v konaní o európskom zatýkacom rozkaze. Predmetná smernica zdôrazňuje okrem iného nutnosť zaistenia kľúčovej procesnej záruky v trestnom konaní s osobitným významom pre deti, tzn. byť obhajovaný, zastupovaný a disponovať možnosťou kvalifikovane sa poradiť prijatím právnej pomoci, súčasne modulujúc do určitej miery jej vecný obsah, a to v prospech podozrivých detí, vychádzajúc z premisy, že deti sú zraniteľné a nie sú vždy schopné v plnom rozsahu pochopiť a sledovať trestné konanie.

Pre spomínaný účel vyššie označená smernica definuje konkrétne procesné situácie, v ktorých členským štátom v jej odôvodnení (25) priamo ukladá povinnosť zabezpečiť obhajcu dieťaťu za predpokladu, že si takúto pomoc nezabezpečí samotné dieťa, eventuálne nositeľ rodičovských práv a povinností. V uvedenom zmysle, zatiaľ čo vychádzajúc zo smernice 2013/48 nie je povinnosťou členských štátov podniknúť aktívne kroky smerujúce k zabezpečeniu právnej pomoci obhajcu podozrivým osobám, ktoré neboli pozbavené osobnej slobody a samy si pomoc obhajcu nezabezpečili,^[63] pri deťoch je dotknuté právo, aj bez ohľadu na prípadný zásah do ich osobnej slobody, smernicou 2016/800 konštruované ako tzv. povinná obhajoba, čo normotvorca Únie vyjadril úpravou, podľa ktorej „ak si pomoc obhajcu nezabezpečí dieťa alebo nositeľ rodičovských práv a povinností, mali by pomoc obhajcu dieťaťu zabezpečiť členské štáty“^[64]

Je tomu tak z dôvodu, že vypočúvanie dieťaťa, resp. vykonanie iných procesných úkonov za jeho priamej ingerencie sa vo všeobecnosti hodnotí ako riskantná situácia, a to z dôvodu, že toto môže s vysokou pravdepodobnosťou, s ohľadom na svoj vek, s ním korešpondujúci stupeň vyspelosti, dĺžku trvania výsluchu alebo iného úkonu, nepochopenie tomuto procesnému úkonu, eventuálne strach z možných dôsledkov či zámer prevziať vinu na seba a ochrániť tak skutočného páchateľa trestného činu, poskytnúť priznanie, ktoré nebude pravdivé, prípadne ľahko podľahnúť prísľubu najrôznejších benefitov spočívajúcich napríklad v možnosti okamžite odísť domov, akonáhle sa prizná, alebo v uložení miernejších sankcií.^[65] Z dôvodu vyššej sugestibility detí v porovnaní s dospelými by sa procesná záruka spočívajúca v ich sprevádzaní obhajcom ako osobou s adekvátnym právnickým vzdelaním,^[66] mala primerane vzťahovať aj na prítomnosť na vyšetrovacích úkonoch alebo procesoch smerujúcich k obstaraniu dôkazov, pri ktorých sa vyžaduje alebo je povolená prítomnosť podozrivej osoby.

Medzi naznačené prípady vyvolávajúce potrebu zaistenia obligatórnej pomoci obhajcu dieťaťu, a to podľa čl. 6 ods. 2 smernice 2016/800 vo všeobecnosti už bezodkladne po informovaní dieťaťa o podozrení, zaraďuje smernica 2016/800 v čl. 6 ods. 3 písm. a) výsluch políciou alebo justičným orgánom, ktorého sa môže obhajca s poukazom na jej čl. 6 ods. 4 písm. b) v plnej miere zúčastniť, a v čl. 6 ods. 3 písm. b) v spojení s čl. 6 ods. 4 písm. c) ďalšie konkrétne vyšetrovacie úkony.^[67] Možnosť hovoriť s obhajcom už pred začiatkom prvého výsluchu a radiť sa s ním v súkromí v spojení s právom dieťaťa, aby jeho obhajca bol fyzicky prítomný na úvodnom výsluchu zo strany polície, i následných výsluchoch počas predsúdnej fázy trestného konania, vníma ako základné predpoklady pre účinnosť obhajoby aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva,^[68] Nakoľko obsah takéhoto výsluchu deti spravidla nie sú schopné pochopiť, je zabezpečenie faktickej účasti obhajcu na takomto úkone nástrojom sledujúcim poskytnutie dostatočnej ochrany ich najlepším záujmom na odbornej právnej úrovni.

Škodlivosť nezabezpečenia povinnej obhajoby osobitne trestne nezodpovedným deťom (v prípade ktorých, ako už bolo vyššie ozrejmené, je pri faktickej existencii podozrenia zo spáchania činu inak trestného dôvodné rešpektovať procesné postavenie podozrivého) už od ich prvého kontaktu s orgánmi činnými v trestnom konaní, v čom bolo napokon vzhliadnuté aj porušenie čl. 17 Európskej sociálnej charty (o práve detí a mladistvých na sociálnu, právnu a ekonomickú ochranu),^[69] pritom pomerne frekventovane rezonuje aj v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý sa riešením predmetnej otázky priamo vo vzťahu k deťom zaoberal vo viacerých svojich rozsudkoch.^[70] V situácii, kedy priznanie dieťaťa, poskytnuté bez prítomnosti obhajcu, následne spoluvytváralo základ pre záver vnútroštátnych orgánov o spáchaní činu inak trestného, na ktorom dôvode bolo neskôr založené zbavenie osobnej slobody maloletého, Európsky súd pre ľudské práva v ďalšom prípade skonštatoval porušenie spravodlivosti konania ako celku vzhľadom na to, že absencia právnej pomoci počas policajného výsluchu nenapraviteľne poškodila právo maloletého dieťaťa na obhajobu. Za príčinu porušenia práva na spravodlivé súdne konanie bola považovaná aj skutočnosť, že sťažovateľ v rozhodnom období nedosiahol vekovú hranicu trestnej zodpovednosti, v dôsledku čoho sa na neho nevzťahovali procesné záruky zakotvené v Trestnom poriadku, v súvislosti s čím bolo zdôraznené, že táto kategória subjektov trestného konania si zaslúži podporu a pomoc za účelom ochrany svojich práv, pokiaľ sú voči nim uplatňované donucovacie opatrenia, hoci pod rúškom výchovných postupov.^[71]

V predmetnej súvislosti smernica 2016/800 v čl. 6 ods. 7 reflektuje aj na prípady neprítomnosti, resp. nedosiahnuteľnosti zvoleného obhajcu, ktoré rieši požiadavkou na odklad realizácie príslušného vyšetrovacieho úkonu s dieťaťom na primeranú dobu potrebnú na dostavenie sa zvoleného obhajcu, alternatívne na ustanovenie obhajcu dieťaťu ex offo, čo sa v kontexte odôvodnenia (29) predmetnej smernice primerane aplikuje aj v procese realizácie policajného výsluchu dieťaťa, obligatórne pozastaveného v dôsledku medzitýmnej transformácie jeho procesného postavenia zo svedka na podozrivého. V tomto kontexte stojí rovnako za zdôraznenie aj úprava v čl. 6 ods. 8 smernice 2016/800 podmieňujúca možnosť prijatia rozhodnutia o pristúpení k výsluchu dieťaťa v neprítomnosti obhajcu jeho preskúmateľnosťou súdom.

Odchýliť sa od povinnosti poskytovať pomoc obhajcu dieťaťu sa môžu členské štáty výlučne vtedy, ak je to v súlade s právom na spravodlivý proces a zároveň to nebude kolidovať so zásadou sledovania najlepšieho záujmu dieťaťa, v rámci čoho môžu pri posudzovaní primeranosti uplatnenia tohto inštitútu podľa čl. 6 ods. 6 smernice 2016/800 zohľadňovať kritériá v podobe závažnosti trestného činu, zložitosti prípadu a s ním súvisiacich aplikovateľných opatrení. Uplatnenie takejto výnimky zo závažných dôvodov je normotvorcom Únie v čl. 6 ods. 8 písm. b) v spojení s odôvodnením (31) smernice 2016/800 predvídané osobitne v predsúdnom trestnom konaní, a to okrem iného aj s cieľom predísť podstatnému ohrozeniu vyšetrovania závažného trestného činu. Pri využití takejto výnimky je však nutné počítať s tým, že kontrola existencie účinného prístupu k obhajcovi zo strany Európskeho súdu pre ľudské práva je v prípade detí vo všeobecnosti striktnejšia.^[72]

Interpretujúc ustanovenia § 37 ods. 1 písm. e) a § 37 ods. 2 Trestného poriadku v spojení s ustanoveniami § 2 ods. 9 a § 33b ods. 1 Trestného poriadku tak, aby to zodpovedalo smerniciam 2013/48, 2016/800 a 2016/1919, je namieste dospieť k záveru, že uplatnenie inštitútu povinnej obhajoby aj napriek formulácii použitej zákonodarcom v znení: „Po vznesení obvinenia musí mať obvinený obhajcu...“, je opodstatnené zvažovať aj pri špecifickej kategórii podozrivých zo spáchania trestného činu, prípadne činu inak trestného, ktorí najmä vzhľadom na svoj vek alebo duševný stav napĺňajú pojmové znaky zraniteľných osôb, nakoľko si to môžu vyžadovať záujmy spravodlivosti. Európsky právny základ práva podozrivého dieťaťa na spravodlivý proces v trestnom konaní, a to pokiaľ ide o aspekt jeho účinnej účasti na trestnom konaní, ako aj jeho efektívny prístup k právnej pomoci, je totiž postavený na zásade, podľa ktorej by sa zintenzívnená procesná ochrana mala takýmto deťom poskytovať vo všetkých fázach konania.^[73]

Hoci v načrtnutých prípadoch, v zmysle relativizačnej výhrady obsiahnutej v ustanovení § 33b ods. 1 prvej vety, časti pred bodkočiarkou Trestného poriadku, „tento zákon ustanovuje inak', je potrebné podľa ustanovenia § 33b ods. 1 prvej vety, časti za bodkočiarkou Trestného poriadku aplikovať postulát, aby sa to nedotýkalo procesných práv priznaných podozrivému medzinárodnou zmluvou alebo priamo uplatniteľným právne záväzným aktom Európskej únie, ibaže by v partikulárnej trestnej veci zároveň existovali racionálne dôvody, pre ktoré by bolo legitímne a ospravedlniteľné v danom štádiu trestného konania obhajcu zraniteľnému podozrivému nezabezpečiť.

III.2.2     Oznamovanie rozhodnutí a právo podať proti nim sťažnosť

V    reakcii na nastolenie prvého z troch parciálnych aplikačných problémov krajským prokurátorom v Žiline týkajúceho sa rozsahu oznamovania rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní podozrivému a jeho práva podať proti nim sťažnosť je potrebné v prvom rade poukázať na vnútroštátnu legislatívnu úpravu Trestného poriadku, ktorá aj po vykonaní ostatnej novelizácie pri každom z ním akcentovaných uznesení (podľa § 197, § 214 a § 215 Trestného poriadku) vymedzuje okruh taxatívne určených adresátov, zároveň zmocnených napadnúť ich zákonnosť a vecnú správnosť podaním riadneho opravného prostriedku. Práve takýto jednoznačný spôsob ohraničenia množiny na tento účel vecne legitimovaných subjektov trestného konania možno subsumovať pod dikciu obsiahnutú v ustanovení § 33b ods. 1 časti vety pred bodkočiarkou Trestného poriadku v znení: „ak tento zákon neustanovuje inak', pričom reštriktívny výklad vzťahujúcich sa ustanovení § 197 ods. 3, § 214 ods. 3 a 4, resp. § 215 ods. 5 a 6 Trestného poriadku, ale aj ustanovenia § 228 ods. 6 Trestného poriadku spravidla nenaráža ani na minimálny štandard procesných záruk vyplývajúci z európskeho trestného práva procesného.

V    tejto súvislosti je žiaduce pripomenúť, že inherentným komponentom práva na informácie o podozrení je aj informovanie dotknutej osoby o ich akýchkoľvek zmenách, čo vyplýva z čl. 6 ods. 4 v spojení s odôvodnením (29) smernice 2012/13. Ak v priebehu trestného konania dôjde vykonanými úkonmi k rozptýleniu podozrenia zo spáchania trestného činu určitou konkrétnou osobou, informácie o ktorom už boli takejto osobe v súlade so zákonom v skoršej fáze trestného konania poskytnuté, z procesných záruk garantovaných označeným právne záväzným aktom sekundárneho práva Európskej únie je potrebné vyvodiť požiadavku jej adekvátneho vyrozumenia o takomto dôkaznom vývoji rezultujúcom do zániku jej procesného postavenia podozrivého so zásadným dopadom na ďalší výkon obhajoby.^[74]

Nič to nemení na tom, že naposledy spomínané právo byť bezodkladne informovaný o zmenách v skutočnostiach týkajúcich sa informácií o podozrení, nemožno stotožňovať s právom na doručenie uznesenia o odovzdaní, odložení či odmietnutí veci, resp. uznesenia o postúpení veci, zastavení alebo prerušení trestného stíhania automaticky spojeným s právom podať proti nemu sťažnosť. Informačnú povinnosť je v prípade zmeny skutočností týkajúcich sa podozrenia namieste splniť inou vhodnou písomnou formou, napríklad úradným vyrozumením dotknutej osoby o rozptýlení, resp. zániku podozrenia pôvodne smerujúceho voči nej. Na určitej úrovni formalizácie tohto procesného momentu je namieste trvať aj v kontexte časového ohraničenia aplikácie inštitútu povinnej obhajoby v prípade podozrivých v osobitne zraniteľnom postavení.

Až do tohto momentu, ktorý musí byť vo vzťahujúcom sa vyšetrovacom spise riadne zdokumentovaný, bez ohľadu na eventuálnu medzitýmnu zmenu procesného postavenia iných subjektov toho istého trestného konania, pokiaľ toto nebolo medzičasom právoplatne skončené, procesné postavenie podozrivého u dotknutej osoby naďalej pretrváva, čo platí aj v hypotetickej situácii prezentovanej krajským prokurátorom v Žiline v rámci ďalšieho z parciálnych aplikačných problémov spojených s podozrivým, kedy v jednej trestnej veci súčasne vystupuje väčší počet osôb v procesnom postavení podozrivého a následne dôjde k vzneseniu obvinenia iba proti niektorej z týchto osôb.

Z vyššie konštatovaného nemožno paušálne vyvodiť, že by informovanému podozrivému nebolo potrebné doručovať akékoľvek uznesenie vydané v trestnom konaní ešte pred tým ako formálne nadobudne status obvineného. Rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní, existenciu možnosti napadnutia ktorých si vyžaduje účinná ochrana práva podozrivého na obhajobu (v rozsahu predpokladanom v ustanovení § 2 ods. 9 v spojení s ustanovením § 33b ods. 1 Trestného poriadku a príslušnými ustanoveniami predovšetkým smerníc 2013/48 a 2016/800), bude nevyhnutné podozrivému (za predpokladu jeho predchádzajúceho úradného vyrozumenia o tomto statuse) riadne oznámiť a vychádzať z toho, že ako osoba, ktorej sa uznesenie priamo týka alebo ktorá naň oprávnene dala návrh, bude mať podozrivý právo podať proti nim sťažnosť.^[75]

Disparátne je problematiku oznamovania rozhodnutí meritórne ukončujúcich trestné konanie potrebné do určitej miery vnímať pri osobitnej kategórii podozrivých, ktoré sa ako maloleté deti nachádzajú v obzvlášť zraniteľnom postavení. Odchylná požiadavka, aby zákonným zástupcom takýchto detí bolo meritórne rozhodnutie o ukončení trestného konania riadne oznámené (opierajúca sa na vnútroštátnej úrovni o ustanovenie § 33b ods. 1 prvej vety časti za bodkočiarkou Trestného poriadku v znení: „...; tým nie sú dotknuté procesné práva, ktoré podozrivému priznáva medzinárodná zmluva alebo priamo uplatniteľný právne záväzný akt Európskej únie."), predstavuje osobitný komponent participačného práva podozrivého maloletého dieťaťa a jej splnenie je nevyhnutným predpokladom pre účinný výkon jeho práva na ochranu podľa čl. 17 Európskej sociálnej charty,^[76] čo má priamy súvis s ďalšou procesnou zárukou spočívajúcou v zabezpečení prístupu k sťažnostnému mechanizmu na inštančne nadriadenom orgáne.

V tejto súvislosti už pred viac ako dvadsiatimi rokmi Ústavný súd Slovenskej republiky judikoval, že rozhodnutia týkajúce sa maloletých detí musia byť oznámené ich rodičom v záujme riadneho plnenia významnej úlohy, ktorú by rodičia mali zohrávať v rozhodovacom procese vedúcom k prijatiu opatrení orgánom štátu vo vzťahu k ich deťom, čo má základný význam pre výkon práv zaručených v čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Ak sa potom vezme do úvahy už viackrát prízvukované špecifikum, že najmä rozhodnutie o odložení veci podľa § 197 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, resp. o zastavení trestného stíhania podľa § 215 ods. 1 písm, d) Trestného poriadku, v oboch prípadoch s poukazom na § 9 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, hoci na prvý pohľad sa javiace vyznievať v prospech maloletého podozrivého (nakoľko sú spojené s ďalším nepokračovaním trestného konania), môže predstavovať významný podklad pre nadväzujúce prijatie mimotrestného opatrenia s citeľným dopadom na sféru jeho práv, ako aj sféru práv jeho rodičov, je opodstatnené trvať na jeho riadnom oznámení zákonnému zástupcovi maloletého, a to ako uznesenia, ktoré sa maloletého a jeho zákonného zástupcu priamo dotýka podľa ustanovenia § 179 ods. 1 Trestného poriadku, keďže môže v konečnom dôsledku ich právne postavenie bezprostredne a zásadne ovplyvniť.^[77]

Procesné účinné oznámenie prvostupňového rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní je navyše východiskovým predpokladom pre uplatnenie práva maloletého ako subjektu na tento účel oprávneného podľa § 186 ods. 1 Trestného poriadku domáhať sa prostredníctvom svojho zákonného zástupcu, prípadne obhajcu, preskúmania zákonnosti a vecnej správnosti tohto rozhodnutia podaním riadneho opravného prostriedku. Dieťa má totiž právo, aby akékoľvek rozhodnutie o jeho vine, či akékoľvek z toho plynúce opatrenia, boli preskúmané vyšším súdnym alebo iným orgánom.^[78] Iniciovanie druhostupňového prieskumu je častokrát spôsobilé, a to aj v dôsledku relevantnej argumentácie sťažnostného subjektu, viesť ku zvýšeniu kvalitatívnej úrovne objasnenia veci v porovnaní so situáciou, kedy sú policajné rozhodnutia preskúmavané prokurátormi ex officio v rámci výkonu dozoru nad dodržiavaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní. Zaručenie možnosti podať opravný prostriedok tak prispieva k účinnej ochrane nielen individuálnych záujmov maloletého, ale aj verejného záujmu na objektívnom preverení všetkých trestnoprávne relevantných udalostí.

III.2.3    Právo nazerať do spisu a uplatňovať s tým spojené práva

S právom na informácie o podozrení je okrem oznamovania rozhodnutí vydaných v trestnom konaní nerozlučne spätá aj problematika inštitútu nazerania do spisov, aplikácia ktorého môže byť pri podozrivom, vzhľadom na absenciu jeho výslovného zaradenia do okruhu subjektov s oprávneným prístupom do spisového materiálu v ustanovení §69 ods. 1 Trestného poriadku, poznačená viacerými interpretačnými nejasnosťami.

Aj bez ohľadu na to, že vyššie označené ustanovenie Trestného poriadku neobsahuje explicitnú zmienku o podozrivom, nemožno v tomto kontexte prehliadnuť čl. 7 ods. 2 smernice 2012/13, ktorý v záujme zaručenia spravodlivého súdneho konania a prípravy obhajoby zakotvuje právo podozrivých osôb, resp. ich obhajcov, na prístup ku všetkým dôkazom. Z predmetného dôvodu nie je namieste vykladať ustanovenie § 69 ods. 1 Trestného poriadku spôsobom en bloc znemožňujúcim akýkoľvek, čo aj limitovaný prístup podozrivého do vyšetrovacieho spisu, požadovaný v záujme vytvorenia priestoru pre účinné uplatnenie jeho práva na obhajobu. Uvedené potom bude (v kontexte potenciálne významného dopadu rozhodnutia, vydaného ešte v štádiu pred vznesením obvinenia, na sféru práv jeho adresáta) opodstatnené obzvlášť dôsledne a citlivo zvažovať v situáciách, kedy v procesnom postavení podozrivého vystupuje maloletý, a to z toho hľadiska, či si nazretie do vyšetrovacieho spisu (vzhľadom k individuálnym okolnostiam konkrétnej trestnej veci) vyžaduje efektívny výkon jeho participačného práva.

V tomto kontexte však normotvorná Únie pred eventuálnym prístupom ktoréhokoľvek podozrivého do vyšetrovacieho spisu uprednostňuje dôležitý verejný

záujem, implikujúci neohrozenie prebiehajúceho vyšetrovania. Ak si teda konkrétnosti príslušnej trestnej veci budú preukázateľne vyžadovať ochranu verejného záujmu, v medziach právneho rámca ustanoveného v čl. 7 ods. 4 v spojení s odôvodnením (32) smernice 2012/13 bude celkom nepochybne namieste využiť právomoc vyplývajúcu z ustanovenia § 69 ods. 2 Trestného poriadku, a teda právo podozrivého nazerať do vyšetrovacieho spisu a s ním spojené práva v príslušnom rozsahu zákonne odmietnuť, aby sa mu tak efektívne zabránilo napríklad manipulovať s dôkazmi, či inak brániť výkonu spravodlivosti.^[79]

Pre úplnosť je napokon z hľadiska práva podozrivého na prístup k spisovému materiálu žiaduce upozorniť na kategóriu zadržaných podozrivých, ktorým smernica 2012/13 v čl. 7 ods. 1 v spojení s odôvodnením (30) garantuje sprístupnenie dokumentov, eventuálne aj fotografií, obrazových a zvukových záznamov, relevantných pre napadnutie zákonnosti zadržania, a to expressis verbis v ktoromkoľvek štádiu trestného konania, tzn. bez ohľadu na právne postavenie priznané takejto osobe vnútroštátnym právom, čím sa dopĺňa špecifická informačná povinnosť podľa jej čl. 6 ods. 2.^[80]

III.2.4    Právo účasti na úkonoch vyšetrovania, resp. skráteného vyšetrovania

Posledný z parciálnych aplikačných problémov signalizovaných krajským prokurátorom v Žiline v súvislosti so statusom podozrivého v trestnom konaní sa týka posúdenia (ne)existencie práva podozrivého zúčastniť sa vyšetrovacích úkonov, ako postupov smerujúcich k obstaraniu dôkazov, v štádiu prípravného konania predchádzajúcom formálnemu vzneseniu obvinenia dotknutej osobe, tzn. v rámci trestného stíhania vedeného „vo veci“.

Na vnútroštátnej úrovni je právny rámec tejto procesnej záruky definovaný v ustanovení § 34 ods. 1 piatej vety v spojení s ustanovením § 213 Trestného poriadku, a to v koncepcii z hľadiska účasti obhajcu explicitne predpokladajúcej existenciu formálneho obvinenia, v nadväznosti na vznesenie ktorého má obhajca obvineného podľa § 213 ods. 2 Trestného poriadku v spojení s ustanovením § 44 ods. 2 Trestného poriadku právo zúčastniť sa v zásade na všetkých úkonoch trestného konania, ktorých výsledok môže byť použitý ako dôkaz v konaní pred súdom, zatiaľ čo účasť obvineného na týchto úkonoch môže policajt podľa § 213 ods. 1 Trestného poriadku povoliť.

Na vyššie citovanej legislatívnej báze je potom náležité založiť úsudok, že právo na prítomnosť obhajcu na úkonoch vyšetrovania a skráteného vyšetrovania Trestný poriadok garantuje výlučne osobe vystupujúcej v procesnom postavení obvineného, opierajúc sa pritom o jednoznačnú zákonnú formuláciu v ustanovení §213 ods. 2 Trestného poriadku v znení: „Obhajca má právo od vznesenia obvinenia zúčastniť sa úkonov...“, ktorá indikuje, že spomínané právo je výslovne viazané na status (formálne) obvineného. Ak osobe právne zastúpenej v trestnom konaní obhajcom prislúcha „len“ (s postavením obvineného inkompatibilný) status podozrivého, treba uzavrieť, že v takom prípade nie je vnútroštátna zákonná úprava, ktorá by už v štádiu trestného stíhania vedeného „vo veci“ kogentne upravovala nevyhnutnosť kontradiktórneho spôsobu realizácie jednotlivých procesných úkonov, umožňujúceho paušálnu účasť na nich obhajcovi podozrivého.

Pokiaľ ide o účasť samotného podozrivého na úkonoch trestného stíhania „vo veci“, jej povolenie (čo primerane platí aj pre povolenie účasti jeho obhajcu) by vzhľadom na prípustnosť analogickej aplikácie dispozitívneho ustanovenia §213 ods. 1 Trestného poriadku (keďže zákon na tomto mieste neustanovuje výslovne inak a súčasne to bez ďalšieho nevylučuje ani povaha veci) nemalo byť generálne vylúčené, zakaždým sa pritom spravujúc prípustnou mierou voľnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní ohľadom adekvátnej podoby reakcie na vzťahujúcu sa žiadosť podozrivého, ktorej referenčný rámec by mali predstavovať záujmy spravodlivosti, osobitne z pohľadu potreby zabezpečiť účinný výkon zmienenej zložky jeho práva na obhajobu už počas tejto fázy predsúdneho trestného konania.

Povolenie účasti podozrivého (resp. jeho obhajcu) na úkonoch trestného konania vedeného „vo veci“ tak bude v spomínaných intenciách obzvlášť namieste dôsledne zvážiť v prípade maloletých podozrivých, sledujúc tak naplnenie ich participačného práva, keďže v znemožnení trestne nezodpovednému páchateľovi činu inak trestného pre nedostatok veku podrobiť proti nemu v trestnom konaní vypovedajúcich svedkov kritickej previerke už Európsky súd pre ľudské práva v minulosti identifikoval porušenie čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.^[81]

Odhliadnuc od vyššie popísanej špecifickej situácie je ohľadom výsluchu svedkov v štádiu trestného stíhania vedeného „vo veci“ vo všeobecnosti (v prípade ostatných podozrivých) žiaduce pripomenúť, že právo predvolať a vypočuť svedkov podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyžaduje, aby pred tým, ako môže byť obvinený uznaný za vinného, musia byť pred ním na verejnom pojednávaní uplatnené, na účely kontradiktórnej diskusie, všetky usvedčujúce dôkazy, pričom výnimky z tejto zásady možno akceptovať len pod podmienkou dodržania práva na obhajobu, ktoré vo všeobecnosti vyžaduje, aby obvinenému bola poskytnutá primeraná a dostatočná možnosť napadnúť a spochybniť svedecké výpovede proti nemu a vypočuť autorov týchto výpovedí, a to buď počas ich výpovede, alebo v neskoršom štádiu.^[82] Štádium trestného konania vedeného pred súdom je pre dosiahnutie zmieneného účelu vo všeobecnosti žiaduce preferovať, nakoľko práve v rámci neho dochádza k nespochybniteľnému vytvoreniu adekvátnych predpokladov pre efektívne zúčastňovanie sa na trestnom konaní predstavujúce integrálnu súčasť práva byť prítomný na konaní pred súdom podľa čl, 8 ods. 1 smernice 2016/343.

Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ani na ňu odkazujúce sekundárne právo Európskej únie, teda bezpodmienečne nevyžaduje, aby boli úkony trestného konania realizované kontradiktórne už v jeho predsúdnej fáze, podstupujúc v takom prípade riziko, že ak nebude možné svedka obžaloby vypočuť v štádiu konania pred súdom, súd svoje rozhodnutie o vine obvineného nebude môcť založiť na svedeckej výpovedi získanej v prípravnom konaní bez účasti obvineného alebo jeho obhajcu, ibaže by existoval vážny dôvod odôvodňujúci neúčasť svedka v štádiu pred súdom v trestnom konaní, výpoveď tohto svedka nepredstavuje jediný alebo rozhodujúci základ na odsúdenie obvinenej osoby a existujú dostatočné kompenzačné prvky na vyváženie ťažností spôsobených obvinenému a jeho obhajcovi z dôvodu zohľadnenia uvedenej výpovede.^[83]

V tomto kontexte je zároveň nutné upozorniť, že hoci by aj pri výsluchoch svedkov v štádiu trestného stíhania vedeného „vo veci“ bola zo strany orgánov činných v trestnom konaní analogickou aplikáciou ustanovenia § 213 ods. 1 Trestného poriadku fakultatívne povolená účasť podozrivého (resp. jeho obhajcu), napriek tomu by výsledky takýchto úkonov zhmotnené vo vzťahujúcich sa zápisniciach neboli použiteľné ako dôkaz substituujúci osobné vypočutie svedkov v eventuálnom konaní pred súdom, a to s ohľadom na konštrukciu ich práva odoprieť výpoveď podľa § 130 ods. 1 Trestného poriadku determinovaného existenciou kvalifikovaného pomeru výlučne k obvinenému (tzn. nie k podozrivému). Z tohto hľadiska je možné prezumovať, že povolenie účasti podozrivého (resp. jeho obhajcu) na výsluchoch svedkov v štádiu trestného stíhania vedeného „vo veci“ v medziach voľnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní vyplývajúcej z citovaného ustanovenia Trestného poriadku, primárnym účelom ktorého je produkovanie svedeckých výpovedí použiteľných v konaní pred súdom, sa bude v aplikačnej praxi celkom opodstatnene vyskytovať skôr ojedinele.

Zmienený predpoklad je komplementárne založený aj na už načrtnutom východisku, v zmysle ktorého žiadny právne záväzný akt sekundárneho práva Európskej únie nezaručuje podozrivej osobe právo zúčastniť sa na vyšetrovacích úkonoch v predsúdnej fáze trestného konania, nemysliac v tejto súvislosti prirodzene na tie, u ktorých je z povahy veci účasť podozrivého nevyhnutná. Z čl. 3 ods. 2 písm. b) v spojení s čl. 3 ods. 3 písm. b) a c), ako aj odôvodneniami (25) a (26) smernice 2013/48 v zmienenom kontexte vyplýva výlučne právo podozrivej osoby na prítomnosť obhajcu na svojom vlastnom výsluchu (integrálnou súčasťou ktorého je efektívna účasť obhajcu na tomto procesnom úkone - tzn. s možnosťou kladenia otázok, požadovania vysvetlení a vydávania protokolárne zaznamenaných vyhlásení), ako aj na ďalších taxatívne vymedzených vyšetrovacích úkonoch smerujúcich k obstaraniu dôkazu, ktoré sa realizujú za priamej ingerencie podozrivého, tzn. podľa vnútroštátneho práva sa pri nich vyžaduje alebo je povolená jeho prítomnosť.^[84] Avšak aj z výkonu tohto práva počas predsúdneho štádia trestného konania pripustil normotvorca Únie v odôvodnenom rozsahu dočasnú výnimku zo závažného dôvodu, za ktorý v čl. 3 ods. 6 písm. b) smernice 2013/48 označil okrem iného aj „zabránenie podstatnému ohrozeniu trestného konania“.

Spomedzi všetkých vyšetrovacích úkonov, resp. úkonov na účely získania dôkazov vykonávaných v predsúdnej fáze trestného konania, vzťahuje znenie čl. 3 ods. 3 písm. c) smernice 2013/48 právo podozrivého na prítomnosť obhajcu explicitne na jeho identifikácií (rekognícii in natura^[85]), konfrontácii a rekonštrukcii miesta činu.^[86] Preto pokiaľ pri iných úkonoch orgánov činných v trestnom konaní realizovaných v priebehu prípravného konania nebude účasť podozrivého (resp. jeho obhajcu) z relevantných dôvodov umožnená, nebude to bez ďalšieho spôsobovať porušenie ich procesných práv a záruk vyplývajúcich z Charty základných práv EÚ, zo vzťahujúcich sa smerníc, alebo z Trestného poriadku. Napokon, aj v prípade osobitne zraniteľnej kategórie podozrivých mladších ako 18 rokov vychádza sekundárne právo Európskej únie zo zásady, podľa ktorej „pomoc obhajcu neznamená, že obhajca má byť prítomný počas každého vyšetrovacieho úkonu alebo úkonu obstarania dôkazov“^[87]

Vychádzajúc z vyššie uvedeného, ak informovaný podozrivý v priebehu prípravného konania požiada o povolenie svojej účasti (resp. účasti jeho obhajcu) na úkone, prípadne úkonoch vyšetrovania či skráteného vyšetrovania, a o s tým súvisiace vyrozumenie o plánovanom termíne a mieste ich vykonania vopred, bude na voľnom uvážení konajúceho policajta formovanom aj výsledkami eventuálnej konzultácie s dozor vykonávajúcim prokurátorom, či takejto žiadosti z relevantných dôvodov vyhovie, alebo nie, prípadne v akom rozsahu. Ku kvalifikovaným dôvodom zákonného a eurokonformného nepovolenia účasti podozrivého (resp. jeho obhajcu) na konkrétnom vyšetrovacom úkone v rámci trestného stíhania vedeného „vo veci“, realizovanom bez nutnosti jeho priamej participácie, bude vo vyššie naznačenom
smere celkom nepochybne patriť predovšetkým zabránenie podstatnému ohrozeniu trestného konania, zničeniu alebo pozmeneniu dôkazov, ovplyvňovaniu svedkov,^[88] či narušeniu dôvernosti sledovania.^[89] Medzi referenčné kritériá posudzovania žiadosti podozrivého o povolenie jeho účasti (resp. účasti jeho obhajcu) na výsluchoch svedkov v štádiu trestného stíhania vedeného „vo veci“ možno napokon subsidiárne zaradiť aj perspektívu dôkaznej použiteľnosti takto produkovaných svedeckých výpovedí, resp, predpoklad pre ich budúce opätovné vykonanie kontradiktórnym spôsobom v nadväzujúcich štádiách trestného konania.

Vedúci oddelenia závažnej kriminality Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a krajskí prokurátori v rámci svojej pôsobnosti zabezpečenia, aby s týmto stanoviskom boli oboznámení všetci podriadení prokurátori, s cieľom jeho dôsledného dodržiavania v aplikačnej praxi v rámci výkonu dozoru nad dodržiavaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní.

Podľa tohto stanoviska je nevyhnutné v trestnom konaní postupovať dovtedy, pokiaľ nebude predovšetkým na základe rozhodovacej činnosti súdov prijatý iný právny názor, alebo pokiaľ nedôjde k legislatívnej zmene Trestného poriadku, ktorá bude mať priamy vplyv na jeho obsah.

 

JUDr. Jozef Kandera
prvý námestník

generálneho prokurátora Slovenskej republiky

 

Diskusia