Skopírovanie obsahu výpovede svedka do výpovede obvineného

Práv­ne ve­ty:

 I. Prá­vo ob­vi­ne­né­ho vy­po­ve­dať ne­mô­že byť ob­me­dze­né „iba“ na pre­čí­ta­nie zá­pis­ni­ce o je­ho vý­slu­chu v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka a nás­led­ne spí­sa­nie zá­pis­ni­ce o vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho s dos­lov­ným uve­de­ním gra­ma­tic­kých tva­rov jed­not­li­vých slov a rov­na­kým slo­vos­le­dom ako v pred­chá­dza­jú­cej vý­po­ve­di. Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky zis­til, že ob­sah zá­pis­ni­ce o vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho T. D. zo 14. jú­la 2009 a ob­sah zá­pis­ni­ce o je­ho vý­slu­chu v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka z 9. jú­na 2009 je tak­mer iden­tic­ký, s mies­ta­mi, kto­ré sú ab­so­lút­ne to­tož­né. Do­vo­la­cí súd kon­šta­tu­je, že nie je mož­né, aby ob­vi­ne­ný s je­ho in­te­lek­tom, s vy­še me­sač­ným od­stu­pom, vy­po­ve­dal úpl­ne rov­na­ko. Z uve­de­né­ho je zrej­mé, že exis­tu­jú dô­vod­né po­chyb­nos­ti o tom, ako pre­bie­hal vý­sluch ob­vi­ne­né­ho 14. jú­la 2009, či vy­po­ve­dal sám ale­bo mu bo­la zo stra­ny vy­šet­ro­va­te­ľa pre­čí­ta­ná zá­pis­ni­ca o vý­slu­chu z 9. jú­na 2009, ke­dy vy­po­ve­dal v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka a priz­nal sa k spá­chaniu skut­ku ale­bo doš­lo k pre­pí­sa­niu ob­sa­hu zá­pis­ni­ce o vý­slu­chu sved­ka. Na tom­to zis­te­ní ne­me­ní nič ani sku­toč­nosť, že na prie­beh vý­slu­chu bo­li vy­po­ču­tí vy­šet­ro­va­teľ a oso­ba prí­tom­ná na vý­slu­chu, kto­rí uve­de­né sku­toč­nos­ti pop­re­li.

 II. Vý­po­veď ob­vi­ne­né­ho z príp­rav­né­ho ko­na­nia, o kto­rej sú dô­vod­né po­chyb­nos­ti a kto­rú na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ob­vi­ne­ný pop­rel, ne­mô­že byť ako je­di­ný us­ved­ču­jú­ci dô­kaz pos­ta­ču­jú­ca na uz­na­nie vi­ny zo skut­ku, pre kto­rý je stí­ha­ný.

 N a j v y š š í  s ú d          4 Tdo 15/2012

Slo­ven­skej re­pub­li­ky

ROZ­SU­DOK

V ME­NE SLO­VEN­SKEJ RE­PUB­LI­KY

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du se­ná­tu JUDr. Emi­la Bdžo­cha a sud­cov JUDr. Mar­ti­na Pio­var­tsy­ho a JUDr. Vi­lia­ma Doh­ňan­ské­ho na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí 19. jú­na 2012 v Bra­tis­la­ve, v tres­tnej ve­ci pro­ti ob­vi­ne­né­mu T. D., pre zlo­čin ub­lí­že­nia na zdra­ví pod­ľa § 155 ods. 1 Tr. zák. a iné o do­vo­la­ní ob­vi­ne­né­hopo­da­nom­pros­tred­níc­tvomspl­no­moc­ne­né­ho ob­haj­cu Mgr. J. V. pro­ti uz­ne­se­niu Kraj­ské­ho sú­du v Nit­re zo 6. ap­rí­la 2011, sp. zn. 7 To 13/2011, pod­ľa § 382a, § 386 ods. 1, ods. 2 a § 388 ods. 1 Tr. por. z dô­vo­du pod­ľa § 371 ods. 1 písm. c/ a písm. g/ Tr. por. tak­to

r o z h o d o l :

                        I. Uz­ne­se­ním Kraj­ské­ho sú­du v Nit­re zo 6. ap­rí­la 2011, sp. zn. 7 To 13/2011 a ko­na­ním, kto­ré mu pred­chá­dza­lo

 b o l p o r u š e n ý z á k o n

 v us­ta­no­ve­ní § 319 Tr. por. (zá­kon č. 301/2005 Z. z. účin­ný od 1. ja­nuá­ra 2006), § 155 ods. 1 a § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. (zá­kon č. 300/2005 Z. z. účin­ný od 1. ja­nuá­ra 2006) v nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho T. D..

 Z r u š u j e s a aj roz­su­dok Ok­res­né­ho sú­du No­vé Zá­mky z 27. ja­nuá­ra 2011, sp. zn. 2 T 197/2009.

 Z r u š u j ú s a aj ďal­šie roz­hod­nu­tia na zru­še­né roz­hod­nu­tia ob­sa­ho­vo nad­vä­zu­jú­ce, ak vzhľa­dom na zme­nu, ku kto­rej doš­lo zru­še­ním, stra­ti­li pod­klad.

 Ok­res­né­mu sú­du No­vé Zá­mky s a p r i k a z u j e, aby vec v pot­reb­nom roz­sa­hu zno­vu pre­ro­ko­val a roz­ho­dol.

 II. Pod­ľa § 380 ods. 2 Tr. por. ob­vi­ne­né­ho T. D., nar. X.. A. X. v N., tr­va­le by­tom N., Uli­ca P. č. K., bez pra­cov­né­ho po­me­ru, t. č. vo vý­ko­ne tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy v Ústa­ve na vý­kon tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy Hrn­čia­rov­ce nad Par­nou, n e b e r i e d o v ä z b y a p r e p ú š ť a h o z vý­ko­nu tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy na slo­bo­du.

 O d ô v o d n e n i e

 Roz­sud­kom Ok­res­né­ho sú­du No­vé Zá­mky zo 6. má­ja 2010, sp. zn. 2 T 197/2009, bol ob­vi­ne­ný T. D. uz­na­ný za vin­né­ho zo zlo­či­nu ub­lí­že­nia na zdra­ví pod­ľa § 155 ods. 1 Tr. zák. v sú­be­hu s pre­či­nom vý­tr­žníc­tva pod­ľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že

 dňa 13. má­ja 2009, v ča­se o 22.30 hod. v N. Z., na Uli­ci V. pri že­lez­nič­nej tra­ti pod mos­tom, po pred­chá­dza­jú­com slov­nom ne­do­ro­zu­me­ní v pod­na­pi­tom sta­ve, fy­zic­ky na­pa­dol Š. D. tým spô­so­bom, že toh­to asi 3 až 4 krát no­hou ko­pol do hla­vy a naj­me­nej trik­rát ho päs­ťou ud­rel do tvá­re, po tom­to ob­ža­lo­va­ný od­išiel do ob­chod­né­ho do­mu T. kú­piť ví­no a keď sa vrá­til späť, opäť fy­zic­ky na­pa­dol poš­ko­de­né­ho tak, že ho s ko­le­nom opa­ko­va­ne udie­ral do hla­vy, asi 10 až 15 krát ho no­hou ko­pol do hla­vy a ce­lé­ho te­la, a keď poš­ko­de­ný spa­dol na zem, tu ob­ža­lo­va­ný asi 20 mi­nút ce­lým te­lom ská­kal po te­le poš­ko­de­né­ho Š. D. a vo svo­jom ko­na­ní pres­tal až po tom, keď vi­del, že ten­to kr­vá­ca z ucha a úst, čím spô­so­bil poš­ko­de­né­mu Š. D. zra­ne­nia,a to kr­vné po­dlia­ti­ny a opuch oko­lo očí, kr­vné po­dlia­ti­ny a opuch na če­le vpra­vo s od­tlač­kom vzor­ky obu­vi, kr­vné po­dlia­ti­ny a opuch no­sa, líc a oko­lia úst a bra­dy - viac vpra­vo, kr­vnú po­dlia­ti­nu a tr­žnú ra­nu pra­vej uš­ni­ce, kr­vné po­dlia­ti­ny a opuch v ob­las­ti kr­ku - viac vpra­vo, po­čet­né kr­vné po­dlia­ti­ny na pred­nej a za­dnej stra­ne hrud­ní­ka s od­tlač­kom vzor­ky obu­vi, kr­vné po­dlia­ti­ny na oboch ra­me­nách, splý­va­jú­ce kr­vné po­dlia­ti­ny na hla­ve, vnút­ro-le­beč­né po­ra­ne­nie - krv­ný vý­ron pod tvr­dú bla­nu moz­go­vú, zmliaž­de­no-kr­vá­ci­vé lo­žis­ko v ľa­vej po­lo­vi­ci moz­gu s opu­chom moz­go­vé­ho tka­ni­va a ot­ras moz­gu, pod­ľa zna­lec­ké­ho po­sud­ku z od­bo­ru zdra­vot­níc­tva - od­vet­vie súd­ne­ho le­kár­stva s do­bou lie­če­nia a prá­ce­nes­chop­nos­ti 10 - 12 týž­dňov.

 Za to mu bol pod­ľa § 155 ods. 1 Tr. zák. s pou­ži­tím § 41 ods. 2 Tr. zák. a § 42 ods. 1 Tr. zák. ulo­že­ný súhrn­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy v tr­va­ní 8 (osem) ro­kov ne­pod­mie­neč­ne.

 Pod­ľa § 42 ods. 2 Tr. zák. súd zru­šil vý­rok o tres­te ulo­že­nom ob­vi­ne­né­mu tres­tným roz­ka­zom Ok­res­né­ho sú­du No­vé zá­mky, sp. zn. 1 T 134/2009, kto­rý bol do­ru­če­ný 10. jú­la 2009 a kto­rý na­do­bu­dol prá­vop­lat­nosť 21. jú­la 2009, ako aj všet­ky ďal­šie roz­hod­nu­tia na ten­to vý­rok ob­sa­ho­vo nad­vä­zu­jú­ce, ak vzhľa­dom na zme­nu, ku kto­rej doš­lo zru­še­ním, stra­ti­li pod­klad.

 Pod­ľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. súd za­ra­dil ob­vi­ne­né­ho na vý­kon tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy do ús­ta­vu na vý­kon tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy s mi­ni­mál­nym stup­ňom strá­že­nia.

 Pod­ľa § 287 ods. 1 Tr. por. súd za­via­zal ob­vi­ne­né­ho uh­ra­diť V. Z. P., a. s., so síd­lom M. č. X., 850 05 B., IČO: X. ško­du v su­me 2405,70 Eur.

 Na pod­kla­de od­vo­la­nia ob­vi­ne­né­ho pro­ti pr­vos­tup­ňo­vé­mu roz­sud­ku Kraj­ský súd v Nit­re uz­ne­se­ním z 31. augus­ta 2010, sp. zn. 7 To 48/2010, roz­ho­dol tak, že pod­ľa § 321 ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm. c/ Tr. por. zru­šil na­pad­nu­tý roz­su­dok a pod­ľa § 322 ods. 3 Tr. por. vrá­til vec ok­res­né­mu sú­du, aby ju v pot­reb­nom roz­sa­hu zno­vu pre­jed­nal a roz­ho­dol.

 Po do­ka­zo­va­ní na hlav­nom po­jed­ná­va­ní bol roz­sud­kom Ok­res­né­ho sú­du No­vé Zá­mky z 27. ja­nuá­ra 2011, sp. zn. 2 T 197/2009, ob­vi­ne­ný T. D. opä­tov­ne uz­na­ný za vin­né­ho zo zlo­či­nu ub­lí­že­nia na zdra­ví pod­ľa § 155 ods. 1 Tr. zák. v sú­be­hu s pre­či­nom vý­tr­žníc­tva pod­ľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že

 dňa 13. má­ja 2009, v ča­se o 22.30 hod. v N. Z., na Uli­ci V. pri že­lez­nič­nej tra­ti pod mos­tom, po pred­chá­dza­jú­com slov­nom ne­do­ro­zu­me­ní v pod­na­pi­tom sta­ve, fy­zic­ky na­pa­dol Š. D. tým spô­so­bom, že toh­to asi 3 až 4 krát no­hou ko­pol do hla­vy a naj­me­nej trik­rát ho päs­ťou ud­rel do tvá­re, po tom­to ob­ža­lo­va­ný od­išiel do ob­chod­né­ho do­mu T. kú­piť ví­no a keď sa vrá­til späť, opäť fy­zic­ky na­pa­dol poš­ko­de­né­ho tak, že ho s ko­le­nom opa­ko­va­ne udie­ral do hla­vy, asi 10 až 15 krát ho no­hou ko­pol do hla­vy a ce­lé­ho te­la, a keď poš­ko­de­ný spa­dol na zem, tu ob­ža­lo­va­ný asi 20 mi­nút ce­lým te­lom ská­kal po te­le poš­ko­de­né­ho Š. D. a vo svo­jom ko­na­ní pres­tal až po tom, keď vi­del, že ten­to kr­vá­ca z ucha a úst, čím spô­so­bil poš­ko­de­né­mu Š. D. zra­ne­nia, a to kr­vné po­dlia­ti­ny a opuch oko­lo očí, kr­vné po­dlia­ti­ny a opuch na če­le vpra­vo s od­tlač­kom vzor­ky obu­vi, kr­vné po­dlia­ti­ny a opuch no­sa, líc a oko­lia úst a bra­dy - viac vpra­vo, kr­vnú po­dlia­ti­nu a tr­žnú ra­nu pra­vej uš­ni­ce, kr­vné po­dlia­ti­ny a opuch v ob­las­ti kr­ku - viac vpra­vo, po­čet­né kr­vné po­dlia­ti­ny na pred­nej a za­dnej stra­ne hrud­ní­ka s od­tlač­kom vzor­ky obu­vi, kr­vné po­dlia­ti­ny na oboch ra­me­nách, splý­va­jú­ce kr­vné po­dlia­ti­ny na hla­ve, vnút­ro-le­beč­né po­ra­ne­nie - krv­ný vý­ron pod tvr­dú bla­nu moz­go­vú, zmliaž­de­no-kr­vá­ci­vé lo­žis­ko v ľa­vej po­lo­vi­ci moz­gu s opu­chom moz­go­vé­ho tka­ni­va a ot­ras moz­gu, pod­ľa zna­lec­ké­ho po­sud­ku z od­bo­ru zdra­vot­níc­tva - od­vet­vie súd­ne­ho le­kár­stva s do­bou lie­če­nia a prá­ce­nes­chop­nos­ti 10- 12 týž­dňov.

 Za to mu bol pod­ľa § 155 ods. 1 Tr. zák. s pou­ži­tím § 41 ods. 2 Tr. zák. a § 42 ods. 1 Tr. zák. ulo­že­ný súhrn­ný (nie úhrn­ný a súhrn­ný ako bo­lo uve­de­né v roz­sud­ku ok­res­né­ho sú­du) trest od­ňa­tia slo­bo­dy v tr­va­ní 8 (osem) ro­kov ne­pod­mie­neč­ne.

 Pod­ľa § 42 ods. 2 Tr. zák. súd zru­šil vý­rok o tres­te ulo­že­nom ob­vi­ne­né­mu tres­tným roz­ka­zom Ok­res­né­ho sú­du No­vé zá­mky, sp. zn. 1 T 134/2009, kto­rý bol do­ru­če­ný 10. jú­la 2009 a na­do­bu­dol prá­vop­lat­nosť 21. jú­la 2009, ako aj všet­ky ďal­šie roz­hod­nu­tia na ten­to vý­rok ob­sa­ho­vo nad­vä­zu­jú­ce, ak vzhľa­dom na zme­nu, ku kto­rej doš­lo zru­še­ním, stra­ti­li pod­klad.

 Pod­ľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. súd za­ra­dil ob­vi­ne­né­ho na vý­kon tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy do ús­ta­vu na vý­kon tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy s mi­ni­mál­nym stup­ňom strá­že­nia.

 Na pod­kla­de od­vo­la­ní ob­vi­ne­né­ho a ok­res­né­ho pro­ku­rá­to­ra pro­ti pr­vos­tup­ňo­vé­mu roz­sud­ku Kraj­ský súd v Nit­re uz­ne­se­ním zo 6. ap­rí­la 2011, sp. zn. 7 To 13/2011, pod­ľa § 319 Tr. por. od­vo­la­nia ob­vi­ne­né­ho T. D. a ok­res­né­ho pro­ku­rá­to­ra ako ne­dô­vod­né za­mie­tol.

 Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu kraj­ské­ho sú­du po­dal ob­vi­ne­ný T. D. pí­som­ným po­da­ním z 28. no­vem­bra 2011 (do­ru­če­nom sú­du pr­vé­ho stup­ňa 16. de­cem­bra 2011) pros­tred­níc­tvom spl­no­moc­ne­né­ho ob­haj­cu Mgr. J. V. do­vo­la­nie.

 Do­má­hal sa ním zru­še­nia uz­ne­se­nia Kraj­ské­ho sú­du v Nit­re s tým, aby do­vo­la­cí súd pod­ľa § 386 ods. 1, ods. 2 Tr. por. roz­sud­kom vy­slo­vil po­ru­še­nie zá­ko­na v us­ta­no­ve­niach, o kto­ré sa po­da­né do­vo­la­nie opie­ra, zru­šil aj je­mu pred­chá­dza­jú­ci roz­su­dok Ok­res­né­ho sú­du No­vé Zá­mky a pri­ká­zal to­mu­to sú­du, aby vec v pot­reb­nom roz­sa­hu zno­vu pre­ro­ko­val a roz­ho­dol. V do­vo­la­ní pou­ká­zal na napl­ne­nie do­vo­la­cích dô­vo­dov pod­ľa § 371 ods. 1 písm. c/ a písm. g/ Tr. por.

 Po­chy­be­nie ok­res­né­ho sú­du vi­dí v tom, že po vrá­te­ní ve­ci na opä­tov­né pre­jed­na­nie a roz­hod­nu­tie, ne­pos­tu­po­val v in­ten­ciách uz­ne­se­nia kraj­ské­ho sú­du, v kto­rom sa uvá­dza­lo, že na zá­kla­de do­te­raz vy­ko­na­ných dô­ka­zov ne­bo­lo mož­né vy­vo­diť zá­ver, že spá­chal pred­met­ný sku­tok, ne­vy­ko­nal žiad­ne úko­ny, kto­ré by moh­li sme­ro­vať k sto­tož­ne­niu je­ho oso­by ako ob­vi­ne­né­ho s oso­bou pá­cha­te­ľa, pre­to­že poš­ko­de­ný opa­ko­va­ne vy­lú­čil, aby mu on spô­so­bil zra­ne­nia a roz­ho­dol zhod­ne s pô­vod­ným roz­sud­kom. Na­vy­še pri na­pad­nu­tí poš­ko­de­né­ho ne­bo­li sved­ko­via prí­tom­ní.

 Ďalej uvie­dol, že Kraj­ský súd v Nit­re pri roz­ho­do­va­ní vô­bec neo­dô­vod­nil zme­nu práv­ne­ho ná­zo­ru, resp. neuvie­dol, vy­ko­na­ním kto­rých dô­ka­zov ok­res­ným sú­dom doš­lo k sto­tož­ne­niu je­ho oso­by s oso­bou pá­cha­te­ľa. Ne­zao­be­ral sa ani tým, že súd pr­vé­ho stup­ňa vy­chá­dzal zo sku­toč­nos­tí, kto­ré ne­ma­jú opo­ru vo vy­ko­na­nom do­ka­zo­va­ní, v dôs­led­ku čo­ho bo­lo po­ru­še­né je­ho prá­vo na ob­ha­jo­bu a prá­vo vy­jad­riť sa ku všet­kým sku­toč­nos­tiam a dô­ka­zom, kto­ré sa mu kla­dú za vi­nu, pre­to­že súd pri­hlia­dal aj na ta­kú sku­toč­nosť - dô­kaz, kto­rý vô­bec ne­bol vy­ko­na­ný v prie­be­hu po­jed­ná­va­nia.

 Uvie­dol tiež, že vy­ko­na­ným do­ka­zo­va­ním bo­lo preu­ká­za­né, že je­ho vý­po­veď v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka je to­tož­ná s je­ho vý­po­ve­ďou v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho, pre­to­že pod­ľa je­ho ná­zo­ru doš­lo k ich sko­pí­ro­va­niu, čo mož­no po­va­žo­vať za po­ru­še­nie zá­klad­né­ho prá­va na ob­ha­jo­bu vrá­ta­ne prá­va „ob­vi­ne­né­ho“ vy­po­ve­dať. Prá­vo ob­vi­ne­né­ho vy­po­ve­dať ne­mô­že byť ob­me­dze­né „iba“ na pre­čí­ta­nie zá­pis­ni­ce o je­ho vý­slu­chu v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka a nás­led­ne spí­sa­nie zá­pis­ni­ce o vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho s dos­lov­ným uve­de­ním gra­ma­tic­kých tva­rov jed­not­li­vých slov a rov­na­kým slo­vos­le­dom ako v pred­chá­dza­jú­cej vý­po­ve­di.

 Na zá­ver kon­šta­to­val, že doš­lo aj k po­ru­še­niu zá­sa­dy „ne­mo te­ne­tur se ip­sum pro­de­re,“ resp. „nik­to ne­mô­že byť nú­te­ný sved­čiť vo svoj nep­ros­pech.“ Ako oso­ba po­doz­ri­vá zo spá­chania tres­tné­ho či­nu ne­mal byť vy­po­ču­tý ako sve­dok, ale mal byť vy­po­ču­tý v zmys­le § 196 ods. 2 Tr. por. Ta­ká­to vý­po­veď je pre­to práv­ne ne­pou­ži­teľ­ná a ne­mož­no ju pre­ve­ro­vať pro­ces­ne účin­ným spô­so­bom.

 Pr­vos­tup­ňo­vý súd v sú­la­de s § 376 Tr. por. do­ru­čil do­vo­la­nie ob­vi­ne­né­ho na vy­jad­re­nie Ok­res­nej pro­ku­ra­tú­re No­vé Zá­mky a poš­ko­de­nej V. Z. P., a.s., B..

 Pro­ku­rá­tor­ka ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry sa k po­da­né­mu do­vo­la­niu vy­jad­ri­la s tým, že ok­res­ný súd, ani kraj­ský súd, sa pri roz­ho­do­va­ní ne­do­pus­ti­li žiad­nych tres­tnop­ráv­nych ani pro­ces­nop­ráv­nych po­chy­be­ní, pre­to­že bol ná­le­ži­te zis­te­ný skut­ko­vý stav ve­ci bez akých­koľ­vek po­chyb­nos­tí, a tak­tiež bo­lo vy­ko­na­ný­mi dô­kaz­mi preu­ká­za­né, že sku­tok sa stal a toh­to sa do­pus­til ob­vi­ne­ný T. D.. Ďalej kon­šta­to­va­la, že ob­vi­ne­ný T. D. bol vy­po­ču­tý ku skut­ku pred vy­šet­ro­va­te­ľom po­lí­cie a pod­rob­ne opí­sal prie­beh a spô­sob spá­chania skut­ku. Nap­ro­ti to­mu vý­po­veď poš­ko­de­né­ho Š. D., kto­rý bol vy­šet­ro­va­te­ľom viac­krát vy­po­ču­tý a nes­tá­le me­nil svo­je vý­po­ve­de, mož­no po­va­žo­vať za ne­vie­ro­hod­nú. Tiež uvied­la, že súd sa za­obe­ral aj sku­toč­nos­ťa­mi, o kto­rých ob­vi­ne­ný tvr­dí, že im zo stra­ny sú­du ne­bo­la ve­no­va­ná žiad­na po­zor­nosť.

 Na­vy­še, do ko­na­nia bol prib­ra­tý zna­lec z od­bo­ru zdra­vot­níc­tva - od­vet­vie súd­ne le­kár­stvo, kto­rý vo vy­ho­to­ve­nom zna­lec­kom po­sud­ku kon­šta­to­val, že zra­ne­nia poš­ko­de­né­ho sú v prí­čin­nej sú­vis­los­ti s uda­los­ťou z 13. má­ja 2009, pri­čom pou­ká­za­la aj na fo­to­do­ku­men­tá­ciu o zra­ne­niach poš­ko­de­né­ho Š. D., z kto­rej mož­no usú­diť, že k je­ho zra­ne­niam doš­lo ta­kým spô­so­bom, kto­rý uvá­dzal ob­vi­ne­ný vo svo­jej pô­vod­nej vý­po­ve­di.

 Navrh­la pre­to, aby do­vo­la­cí súd, bez pres­kú­ma­nia ve­ci do­vo­la­nie od­mie­tol, na­koľ­ko je zrej­mé, že nie sú spl­ne­né dô­vo­dy do­vo­la­nia pod­ľa § 371 Tr. por.

 Po tom­to pos­tu­pe pred­lo­žil ok­res­ný súd do­vo­la­nie Naj­vyš­šie­mu sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky.

 Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky zis­til, že do­vo­la­nie pro­ti na­pad­nu­té­mu roz­hod­nu­tiu je prí­pus­tné (§ 368 ods. 1, ods. 2 písm. h/ Tr. por.), bo­lo po­da­né op­ráv­ne­nou oso­bou (§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por.) a v zá­ko­nom sta­no­ve­nej le­ho­te (§ 370 ods. 2 Tr. por. v zne­ní účin­nom do 31. augus­ta 2011). Do­vo­la­nie sú­čas­ne spĺňa pod­mien­ky uve­de­né v § 373 Tr. por., ako aj ob­sa­ho­vé ná­le­ži­tos­ti uve­de­né v § 374 Tr. por.

 Do­vo­la­cí súd po pre­ro­ko­va­ní ve­ci na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí v sú­la­de s § 567j ods. 2 Tr. por. v spo­je­ní s § 382a Tr. por. (účin­ný­mi od 1. sep­tem­bra 2011) a pres­kú­ma­ní spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu dos­pel k zá­ve­ru, že do­vo­la­nie ob­vi­ne­né­ho T. D. je dô­vod­né.

 Pod­ľa § 371 ods. 1 Tr. por. do­vo­la­nie mož­no po­dať, ak zá­sad­ným spô­so­bom bo­lo po­ru­še­né prá­vo na ob­ha­jo­bu, (písm. c/),roz­hod­nu­tie je za­lo­že­né na dô­ka­zoch, kto­ré ne­bo­li sú­dom vy­ko­na­né zá­kon­ným spô­so­bom (písm. g/).

 Z us­tá­le­nej ju­di­ka­tú­ry Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky vy­plý­va, že ob­sah kon­krét­ne up­lat­ne­ných do­vo­la­cích ná­mie­tok mu­sí sku­toč­ne vec­ne zod­po­ve­dať zá­kon­né­mu vy­me­dzeniu do­vo­la­cích dô­vo­dov pod­ľa § 371 Tr. por. Po­kiaľ to­mu tak nie je a po­da­né do­vo­la­nie len for­mál­ne od­ka­zu­je na prís­luš­né us­ta­no­ve­nie up­ra­vu­jú­ce dô­vo­dy do­vo­la­nia, ho­ci v sku­toč­nos­ti ob­sa­hu­je ar­gu­men­ty mi­mo tak­to up­lat­ne­né­ho do­vo­la­cie­ho dô­vo­du, ide o do­vo­la­nie, kto­ré je pot­reb­né pod­ľa § 382 písm. c/ Tr. por. od­miet­nuť.

 Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky k do­vo­la­cie­mu dô­vo­du pod­ľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. uvá­dza, že prá­vo na ob­ha­jo­bu je pot­reb­né chá­pať ako vy­tvo­re­nie pod­mie­nok pre pl­né up­lat­ne­nie pro­ces­ných práv ob­vi­ne­né­ho a je­ho ob­haj­cu, ako aj zá­kon­ný pos­tup pri reak­cii or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a sú­du na up­lat­ne­nie kaž­dé­ho ob­ha­jo­va­cie­ho prá­va. Za­hŕňa v se­be prá­vo na osob­nú ob­ha­jo­bu, prá­vo ne­chať sa ob­ha­jo­vať ob­haj­com, kto­rým mô­že byť len ad­vo­kát, prá­vo na po­vin­nú ob­ha­jo­bu, ale aj po­vin­nosť or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní s rov­na­kou sta­ros­tli­vos­ťou ob­jas­ňo­vať okol­nos­ti sved­čia­ce pro­ti ob­vi­ne­né­mu a okol­nos­ti sved­čia­ce v je­ho pros­pech a v oboch sme­roch vy­ko­ná­vať dô­ka­zy tak, aby umož­ni­li sú­du spra­vod­li­vé roz­hod­nu­tie.

 Pod­ľa § 2 ods. 10 Tr. por. or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní pos­tu­pu­jú tak, aby bol zis­te­ný skut­ko­vý stav ve­ci, o kto­rom nie sú dô­vod­né po­chyb­nos­ti, a to v roz­sa­hu ne­vyh­nut­nom na ich roz­hod­nu­tie. Dô­ka­zy ob­sta­rá­va­jú z úrad­nej po­vin­nos­ti. Prá­vo ob­sta­rá­vať dô­ka­zy ma­jú aj stra­ny. Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní s rov­na­kou sta­ros­tli­vos­ťou ob­jas­ňu­jú okol­nos­ti sved­čia­ce pro­ti ob­vi­ne­né­mu, ako aj okol­nos­ti, kto­ré sved­čia v je­ho pros­pech, a v oboch sme­roch vy­ko­ná­va­jú dô­ka­zy tak, aby umož­ni­li sú­du spra­vod­li­vé roz­hod­nu­tie.

 Pod­ľa § 2 ods. 12 Tr. por. or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a súd hod­no­tia dô­ka­zy zís­ka­né zá­kon­ným spô­so­bom pod­ľa svoj­ho vnú­tor­né­ho pres­ved­če­nia za­lo­že­né­ho na sta­ros­tli­vom uvá­že­ní všet­kých okol­nos­tí prí­pa­du jed­not­li­vo i v ich súhr­ne ne­zá­vis­le od to­ho, či ich ob­sta­ral súd, or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ale­bo niek­to­rá zo strán.

 Prá­vo na spra­vod­li­vý pro­ces v se­be ok­rem iné­ho za­hŕňa aj prá­vo roz­ho­do­vať o vi­ne a tres­te len na zá­kla­de dô­ka­zov vy­ko­na­ných zá­kon­ným spô­so­bom, pros­tred­níc­tvom kto­rých sa ob­jas­ňu­jú nie­len okol­nos­ti sved­čia­ce pro­ti ob­vi­ne­né­mu, ale aj okol­nos­ti, kto­ré sved­čia v je­ho pros­pech.

 Pod­ľa § 119 ods. 2 Tr. por. za dô­kaz mô­že slú­žiť všet­ko, čo mô­že pris­pieť na ná­le­ži­té ob­jas­ne­nie ve­ci a čo sa zís­ka­lo z dô­kaz­ných pros­tried­kov pod­ľa toh­to zá­ko­na ale­bo pod­ľa oso­bit­né­ho zá­ko­na. Dô­kaz­ný­mi pros­tried­ka­mi sú naj­mä vý­sluch ob­vi­ne­né­ho, sved­kov, znal­cov, po­sud­ky a od­bor­né vy­jad­re­nia, pre­vier­ka vý­po­ve­de na­mies­te, re­kog­ní­cia, re­konštruk­cia, vy­šet­ro­va­cí po­kus, ob­hliad­ka, ve­ci a lis­ti­ny dô­le­ži­té pre tres­tné ko­na­nie, ozná­me­nie, in­for­má­cie zís­ka­né pou­ži­tím in­for­mač­no-tech­nic­kých pros­tried­kov ale­bo pros­tried­kov ope­ra­tív­no-pát­ra­cej čin­nos­ti.

 V po­su­dzo­va­nej tres­tnej ve­ci sa ne­pos­tu­po­va­lo v zmys­le uve­de­ných zá­kon­ných kri­té­rií.

 Ok­res­ný súd No­vé Zá­mky uz­nal ob­vi­ne­né­ho T. D. za vin­né­ho zo zlo­či­nu ub­lí­že­nia na zdra­ví pod­ľa § 155 ods. 1 Tr. zák. v sú­be­hu s pre­či­nom vý­tr­žníc­tva pod­ľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. na pod­kla­de dô­ka­zu, o kto­rom má do­vo­la­cí súd dô­vod­né po­chyb­nos­ti o je­ho zá­kon­nos­ti.

 Z od­ôvod­ne­nia roz­sud­ku sú­du pr­vé­ho stup­ňa vy­plý­va, že ok­res­ný súd op­rel zá­ver o vi­ne ob­vi­ne­né­ho T. D. o je­ho „priz­na­nie“ vo vý­po­ve­di z príp­rav­né­ho ko­na­nia zo 14. jú­la 2009 (č. l. 13–16), po­čas kto­rej pod­rob­ne opí­sal prie­beh skut­ku a vznik zra­ne­ní poš­ko­de­né­ho.

 V tej­to sú­vis­los­ti Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky zis­til, že ob­sah zá­pis­ni­ce o vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho T. D. zo 14. jú­la 2009 a ob­sah zá­pis­ni­ce o je­ho vý­slu­chu v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka z 9. jú­na 2009 (č. l. 183-185), je tak­mer iden­tic­ký, pri­čom aj ob­haj­ca ob­vi­ne­né­ho pri ich po­rov­na­ní ozna­čil tie mies­ta, kto­ré sú ab­so­lút­ne to­tož­né (č. l. 135).

 Na­vy­še do­vo­la­cí súd kon­šta­tu­je, že nie je mož­né, aby ob­vi­ne­ný s je­ho in­te­lek­tom, s vy­še me­sač­ným od­stu­pom vy­po­ve­dal úpl­ne rov­na­ko. Do­kon­ca aj v zá­ve­re zá­pis­ni­ce o vý­slu­chu zo 14. jú­la 2009 sa uvá­dza, že „po pre­čí­ta­ní zá­pis­ni­ce (kto­rá bo­la nah­las na­dik­to­va­ná) ob­vi­ne­ný vy­hla­su­je, že jej ob­sah je v sú­la­de s je­ho vý­po­ve­ďou, a pre­to ne­žia­da jej op­ra­vu, ani dopl­ne­nie.“

 Z uve­de­né­ho je zrej­mé, že exis­tu­jú dô­vod­né po­chyb­nos­ti o tom, ako pre­bie­hal vý­sluch ob­vi­ne­né­ho 14. jú­la 2009, či vy­po­ve­dal sám ale­bo mu bo­la zo stra­ny vy­šet­ro­va­te­ľa pre­čí­ta­ná zá­pis­ni­ca o vý­slu­chu z 9. jú­na 2009, ke­dy vy­po­ve­dal v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka a priz­nal sa k spá­chaniu skut­ku ale­bo doš­lo k pre­pí­sa­niu ob­sa­hu zá­pis­ni­ce o vý­slu­chu sved­ka.

Na tom­to zis­te­ní ne­me­ní nič ani sku­toč­nosť, že na prie­beh vý­slu­chu bo­li vy­po­ču­tí vy­šet­ro­va­teľ a oso­ba prí­tom­ná na vý­slu­chu, kto­rí uve­de­né sku­toč­nos­ti pop­re­li.

 V tej­to sú­vis­los­ti do­vo­la­cí súd poz­na­me­ná­va, že vý­sluch oso­by (vy­šet­ro­va­te­ľa), kto­rý ta­ký­to úkon vy­ko­nal, ne­má zá­sad­ný vý­znam pre zis­te­nie skut­ko­vé­ho sta­vu, pre­to­že po­kiaľ by vy­slú­cha­né oso­by potvr­di­li prav­di­vosť tvr­de­ní ob­vi­ne­né­ho, doš­lo by ich ko­na­ním pri spi­so­va­ní zá­pis­ni­ce o vý­slu­chu k napl­ne­niu zá­kon­ných zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu zneu­ží­va­nia prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa pod­ľa § 326 Tr. zák.

 Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky tiež pri­po­mí­na, že jed­nou zo zá­klad­ných zá­sad tres­tné­ho ko­na­nia je zá­sa­da pre­zum­pcie ne­vi­ny.

 Pre­zum­pcia ne­vi­ny zna­me­ná, že ne­do­ká­za­ná vi­na ma rov­na­ký dôs­le­dok a vý­znam ako do­ká­za­ná ne­vi­na a ob­vi­ne­ný nie je po­vin­ný svo­ju ne­vi­nu do­ka­zo­vať.

 Zo zá­sa­dy pre­zum­pcie ne­vi­ny pri do­ka­zo­va­ní vy­plý­va pra­vid­lo, že ak zos­ta­nú dô­vod­né po­chyb­nos­ti o skut­ko­vej otáz­ke, kto­ré ne­mož­no od­strá­niť vy­ko­na­ním ďal­ších dos­tup­ných dô­ka­zov, tre­ba roz­hod­núť v pros­pech ob­vi­ne­né­ho - in du­bio pro reo a pra­vid­lo, že ob­vi­ne­né­mu mu­sí byť vi­na preu­ká­za­ná a ten­to nie je po­vin­ný do­ka­zo­vať žiad­nu sku­toč­nosť, a to ani sku­toč­nosť sved­čia­cu v je­ho pros­pech.

 Od­su­dzu­jú­ci roz­su­dok mô­že byť pri­tom vy­da­ný len v prí­pa­de, ak nie sú žiad­ne dô­vod­né po­chyb­nos­ti o vi­ne ob­vi­ne­né­ho, a v prí­pa­de, ak vi­na ob­vi­ne­né­ho nie je preu­ká­za­ná, mu­sí byť ob­vi­ne­ný os­lo­bo­de­ný spod ob­ža­lo­by pod­ľa § 285.

 V po­su­dzo­va­nej ve­ci vý­po­veď ob­vi­ne­né­ho z príp­rav­né­ho ko­na­nia, o kto­rej sú dô­vod­né po­chyb­nos­ti a kto­rú na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ob­vi­ne­ný pop­rel, ne­mô­že byť ako je­di­ný us­ved­ču­jú­ci dô­kaz pos­ta­ču­jú­ca na uz­na­nie vi­ny zo skut­ku, pre kto­rý je stí­ha­ný.

 Po­kiaľ ide o vý­po­veď poš­ko­de­né­ho, i sa­mot­ná pro­ku­rá­tor­ka ju ozna­či­la za ne­vie­ro­hod­nú.

 Do­vo­la­cí súd zdô­raz­ňu­je, že súd hod­no­tí dô­ka­zy zís­ka­né zá­kon­ným spô­so­bom pod­ľa svoj­ho vnú­tor­né­ho pres­ved­če­nia za­lo­že­né­ho na sta­ros­tli­vom uvá­že­ní všet­kých okol­nos­tí prí­pa­du jed­not­li­vo i v ich súhr­ne ne­zá­vis­le od to­ho, či ich ob­sta­ral súd, or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ale­bo niek­to­rá zo strán, pri­čom to­to hod­no­te­nie ne­mô­že jed­nos­tran­ne sme­ro­vať pro­ti ob­vi­ne­né­mu.

Vy­ššie uve­de­ným pos­tu­pom ok­res­né­ho, aj kraj­ské­ho sú­du, keď uz­na­li ob­vi­ne­né­ho za vin­né­ho na zá­kla­de dô­ka­zov, o kto­rých exis­tu­jú dô­vod­né po­chyb­nos­ti, bo­lo zá­sad­ným spô­so­bom po­ru­še­né prá­vo ob­vi­ne­né­ho na spra­vod­li­vý pro­ces vy­plý­va­jú­ce z čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru, ako aj prá­vo na ob­ha­jo­bu.

Za to­ho sta­vu do­vo­la­cí súd z vy­ššie uve­de­ných do­vo­la­cích dô­vo­dov pod­ľa § 371 ods. 1 písm. c/ a písm. g/ Tr. por. vy­slo­vil vo vý­ro­ku roz­sud­ku po­ru­še­nie zá­ko­na v nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho T. D., zru­šil na­pad­nu­té uz­ne­se­nie kraj­ské­ho sú­du, ako aj roz­su­dok ok­res­né­ho sú­du, zru­šil aj ďal­šie roz­hod­nu­tia na zru­še­né roz­hod­nu­tia ob­sa­ho­vo nad­vä­zu­jú­ce a pri­ká­zal Ok­res­né­mu sú­du No­vé Zá­mky, aby vec v roz­sa­hu zru­še­nia zno­vu pre­ro­ko­val a roz­ho­dol.

 Do­vo­la­cí súd uvá­dza, že v zmys­le zá­sa­dy zá­ka­zu re­for­ma­tio in peius za zme­nu roz­hod­nu­tia v nep­ros­pech je pot­reb­né chá­pať akú­koľ­vek zme­nu, v kto­rom­koľ­vek vý­ro­ku, po­kiaľ zhor­šu­je pos­ta­ve­nie ob­vi­ne­né­ho a pria­mo sa ho do­tý­ka. Zme­na k hor­šie­mu sa mô­že pre­ja­viť naj­mä v skut­ko­vých okol­nos­tiach, v pou­ži­tej práv­nej kva­li­fi­ká­cii, v dru­hu a vý­me­re tres­tu, v dru­hu a for­me ochran­né­ho opat­re­nia, v roz­sa­hu a spô­so­be náh­ra­dy ško­dy spô­so­be­nej tres­tným či­nom, a to v kaž­dej z tých­to okol­nos­ti jed­not­li­vo ale­bo v ich súhr­ne.

Na zá­ver Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky po­va­žu­je za pot­reb­né pou­ká­zať i na to, že zna­lec MUDr. I. Z. po­čas vý­slu­chu na hlav­nom po­jed­ná­va­ní 12. ja­nuá­ra 2010 vy­lú­čil „ská­ka­nie“ po hrud­ní­ku poš­ko­de­né­ho inou oso­bou, pre­to­že ne­doš­lo k poš­ko­de­niu vnú­tor­ných or­gá­nov. Na­vy­še ta­ký­to zá­ver je vzhľa­dom na po­su­dzo­va­ný prí­pad ab­so­lút­ne vy­lú­če­ný, pre­to skut­ko­vá ve­ta tak, ako bo­la us­tá­le­ná, ne­zod­po­ve­dá zis­te­niam vy­plý­va­jú­cim z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia a je v roz­po­re s do­te­raj­ší­mi zis­te­nia­mi vy­plý­va­jú­ci­mi z pro­ces­né­ho spi­su.

II.

Pod­ľa § 380 ods. 2 Tr. por. ak sa vy­ko­ná­va na ob­vi­ne­nom trest od­ňa­tia slo­bo­dy ulo­že­ný mu pô­vod­ným roz­sud­kom a do­vo­la­cí súd na do­vo­la­nie vý­rok o tom­to tres­te zru­ší, roz­hod­ne sú­čas­ne o väz­be.

Pod­ľa § 380 ods. 3 Tr. por. sa dĺžka tr­va­nia väz­by pod­ľa od­se­ku 2 po­su­dzu­je sa­mos­tat­ne a ne­zá­vis­le od väz­by v pô­vod­nom ko­na­ní.

V zmys­le § 72 ods. 1 písm. a/ Tr. por. sa roz­hod­nu­tím o väz­be ro­zu­mie aj roz­hod­nu­tie o nev­za­tí do väz­by.

Zo spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu vy­plý­va, že ob­vi­ne­ný T. D. v sú­čas­nos­ti vy­ko­ná­va na zá­kla­de roz­hod­nu­tia, kto­ré sa tým­to roz­hod­nu­tím zru­šu­je, súhrn­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy v tr­va­ní 8 (osem) ro­kov v ús­ta­ve na vý­kon tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy s mi­ni­mál­nym stup­ňom