Práv­ne ve­ty:

 I. Ob­vi­ne­ný, resp. je­ho ob­haj­ca sa mô­že vzdať prá­va účas­ti na úko­ne, pod­mien­kou však je, že o tom­to úko­ne mu­sí byť riad­ne a včas upo­ve­do­me­ný, čo zna­me­ná, že v prí­pa­de vý­slu­chov sved­kov im vy­šet­ro­va­teľ mu­sí ozná­miť deň a kon­krét­ny čas vý­slu­chu, mies­to a me­no oso­by, kto­rú bu­de vy­po­čú­vať. Ak tak po­li­cajt ne­pos­tu­pu­je,ko­ná v roz­po­re  s čl. 6 ods. 3 Do­ho­vo­ru i § 213 ods. 3 Tr. por.

 Pred­me­tom do­ka­zo­va­nia v tres­tnom ko­na­ní (§ 119 ods. 1 Tr. por.) sú okol­nos­ti spá­chania tres­tné­ho či­nu a nie okol­nos­ti je­ho vy­šet­ro­va­nia. Tie­to by moh­li tvo­riť sa­mos­tat­ný sku­tok len v prí­pa­de, ak by pri vy­šet­ro­va­ní doš­lo k zneu­ží­va­niu prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa, kto­ré by bo­lo ako trest­ný čin pred­me­tom tres­tné­ho stí­ha­nia.

 V spo­ji­tos­ti s vý­slu­chom vy­šet­ro­va­te­ľov, resp. po­li­caj­tov ako sved­kov v tej is­tej ve­ci, či už k ob­sa­hu, spô­so­bu ale­bo prie­be­hu ni­mi vy­ko­na­ných pro­ces­ných úko­nov vo ve­ci, v kto­rej pô­so­bi­li ako or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní, naj­vyš­ší súd za­stá­va ná­zor, že ta­ký­to úkon ne­má po­va­hu práv­ne re­le­van­tné­ho pro­ces­né­ho úko­nu, a pre­to sa ani nes­mie na­chá­dzať v tres­tnom spi­se. Pos­ta­ve­nie or­gá­nu čin­né­ho v kon­krét­nej tres­tnej ve­ci je nez­lu­či­teľ­né s pos­ta­ve­ním sved­ka v nej, pre­to­že o tom, akým spô­so­bom pre­bie­hal úkon tres­tné­ho ko­na­nia a aký je je­ho ob­sah sved­čí zá­pis­ni­ca o úko­ne, resp. iná lis­ti­na o zá­kon­ných ná­le­ži­tos­tiach toh­to úko­nu, v tom­to prí­pa­de o upo­ve­do­me­ní ob­haj­cov o vý­slu­chu. Ak by vý­slu­cha­né oso­by potvr­di­li ne­zá­kon­nosť svoj­ho pos­tu­pu, doš­lo by z ich stra­ny k napl­ne­niu zá­kon­ných zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu zneu­ží­va­nia prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa pod­ľa § 326 Tr. zák.  V da­nej ve­ci nespl­ne­nie zá­kon­ných po­vin­nos­ti po­li­caj­tov pre nich vy­plý­va­jú­cich z us­ta­no­ve­nia § 213 ods. 3 Tr. por. nie je mož­né zho­jiť ich sve­dec­kou vý­po­ve­ďou, kto­rou
sa má do­ká­zať, že si ich spl­ni­li.

 II. Uta­jo­va­ný sve­dok neu­mož­ňu­je ob­vi­ne­né­mu ve­ri­fi­ko­vať prav­di­vosť vo­či ne­mu sme­ru­jú­cich vý­po­ve­dí, pre­to­že vy­lu­ču­je mož­nosť vy­jad­riť sa k oso­be sved­ka a k je­ho vie­ro­hod­nos­ti, ob­me­dzu­je te­da je­ho prá­vo na ob­ha­jo­bu. Je v roz­po­re s prin­cíp­mi kon­tra­dik­tór­nos­ti a rov­nos­ti ko­na­nia, pre­to­že rov­na­ké ob­me­dzenie ne­za­vá­dza pre ob­ža­lo­bu. Pri tak zá­važ­nom zá­sa­hu do prá­va ob­vi­ne­né­ho na ob­ha­jo­bu a aj do prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces, je ne­vyh­nut­nou pod­mien­kou vy­uži­tie všet­kých mož­nos­tí mi­ni­ma­li­zá­cie zá­sa­hu do zá­klad­ných práv ob­vi­ne­ných ga­ran­to­va­ných Ústa­vou a Do­ho­vo­rom. V de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti prá­vo na správ­ny vý­kon spra­vod­li­vos­ti ob­sa­hu­je fakt, že aké­koľ­vek opat­re­nia ob­me­dzu­jú­ce prá­va ob­ha­jo­by by ma­li byť strik­tne­nut­né.  Ak mô­že sta­čiť me­nej ob­me­dzu­jú­ce opat­re­nie, pou­ži­je sa to­to. Us­ved­če­nie ob­vi­ne­né­ho by sa ne­ma­lo za­kla­dať vý­hrad­ne ale­bo v roz­ho­du­jú­cej mie­re na ano­nym­ných vý­po­ve­diach (vec Door­son a Van Me­che­len pro­ti Ho­lan­dsku, roz­su­dok z ESĽP z 23. ap­rí­la 1997, sťaž­nosť č. 21363/93 a i.).

 

 N a j v y š š í   s ú d                                                                                          1 Tdo V 16/2011

Slo­ven­skej  re­pub­li­ky                                                                  

 

ROZ­SU­DOK

V  ME­NE  SLO­VEN­SKEJ  RE­PUB­LI­KY

 Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du JUDr. Šte­fa­na Ha­ra­bi­na a sud­cov JUDr. Igo­ra Bur­ge­ra, JUDr. Da­nie­la Hu­dá­ka, JUDr. Emi­la Bdžo­cha a JUDr. Vi­lia­ma Doh­ňan­ské­ho na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí 19. jú­na 2012 v Bra­tis­la­ve, v tres­tnej ve­ci ob­vi­ne­né­ho Mgr. D.   M.   a spol., ve­de­nej na bý­va­lom Špe­ciál­nom sú­de v Pe­zin­ku, pra­co­vis­ko Ban­ská Bys­tri­ca pod sp. zn. BB-3 Tš 25/2006, pre­ro­ko­val do­vo­la­nia, kto­ré po­da­li ob­vi­ne­ní Mgr. D. M., za­stú­pe­ný ad­vo­ká­tom JUDr. Ľudo­ví­tom Štan­glo­vi­čom a H. B. a D. B., za­stú­pe­ní ad­vo­kát­kou JUDr. Kris­tí­nou Mit­ro­vou Pol­ko­vou, pro­ti uz­ne­se­niu Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky z 13. de­cem­bra 2010, sp. zn. 2 Toš 1/2009, pod­ľa § § 382a, 386 ods. 1, 2 a 388 ods. 1 Tr. por. z dô­vo­du uve­de­né­ho v § 371 ods. 1 písm. c/ a i/ Tr. por. účin­né­ho do 31. augus­ta 2011, a tak­to

 

 

r o z h o d o l :

 

Uz­ne­se­ním Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky z 13. de­cem­bra 2010, sp. zn.
2 Toš 1/2009 a ko­na­ním, kto­ré mu pred­chá­dza­lo

 

b o l   p o r u š e n ý   z á k o n

 

v us­ta­no­ve­ní §§ 319, 213 ods. 3 Tr. por., § 89 ods. 19 Tr. zák. a čl. 6 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd v nep­ros­pech ob­vi­ne­ných Mgr. D. M., H. B., D. B. a R. S.

 

Na­pad­nu­té uz­ne­se­nie sa zru­šu­je.

           

Zru­šu­je sa aj roz­su­dok bý­va­lé­ho Špe­ciál­ne­ho sú­du v Pe­zin­ku, pra­co­vis­ko Ban­ská Bys­tri­ca z 22. ok­tób­ra 2008, sp. zn. BB-3 Tš 25/2006.

 

Zru­šu­jú sa aj ďal­šie roz­hod­nu­tia na zru­še­né roz­hod­nu­tia ob­sa­ho­vo nad­vä­zu­jú­ce,
ak vzhľa­dom na zme­nu, ku kto­rej doš­lo zru­še­ním, stra­ti­li pod­klad.

           

Špe­cia­li­zo­va­né­mu tres­tné­mu sú­du v Pe­zin­ku, pra­co­vis­ko Ban­ská Bys­tri­ca
sa pri­ka­zu­je, aby vec v pot­reb­nom roz­sa­hu zno­vu pre­ro­ko­val a roz­ho­dol.

 

 

O d ô v o d n e n i e

  Roz­sud­kom bý­va­lé­ho Špe­ciál­ne­ho sú­du v Pe­zin­ku (ďa­lej len „špe­ciál­ny súd“) z 22. ok­tób­ra 2008, sp. zn. BB-3 Tš 25/2006, bo­li uz­na­ní za vin­ných ob­vi­ne­ní Mgr. D. M. v bo­de I. a II. roz­sud­ku z tres­tné­ho či­nu pri­jí­ma­nia úp­lat­ku a inej ne­ná­le­ži­tej vý­ho­dy pod­ľa § 160a ods. 1 Tr. zák. účin­né­ho do 31. de­cem­bra 2005 (ďa­lej len  „Tr. zák.“) a pre po­moc k to­mu is­té­mu tres­tné­mu či­nu pod­ľa  §§ 10 ods. 1 písm. c/, 160a ods. 1, 2 Tr. zák., R. S. v bo­de III. roz­sud­ku z tres­tné­ho či­nu pod­plá­ca­nia pod­ľa § 161a ods. 1, 2 Tr. zák. a H. a D. B. v bo­de IV. roz­sud­ku zo spolu­pá­cha­teľ­stva tres­tné­ho či­nu pod­plá­ca­nia pod­ľa §§  9 ods. 2, 161a ods. 1, 2 Tr. zák., na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že

 Ob­vi­ne­ný Mgr. D. M.

I.

ob­ža­lo­va­ný Mgr. D. M, ako ob­haj­ca ob­vi­ne­ných, S. S, a P. S, stí­ha­ných vy­šet­ro­va­te­ľom Od­bo­ru bo­ja pro­ti or­ga­ni­zo­va­nej kri­mi­na­li­te Stred pod ČVS: PPZ-26/BOK-S-I-2004, za trest­ný čin vý­tr­žníc­tva a trest­ný čin vy­die­ra­nia po tom, čo bo­li oba­ja ob­vi­ne­ní vza­tí do väz­by uz­ne­se­ním Ok­res­né­ho sú­du Brez­no č. Tp 58/04, z 2. ok­tób­ra 2004, do­ho­dol so sud­com Kraj­ské­ho sú­du v Ban­skej Bys­tri­ci, JUDr. M M, (zom­rel 3. no­vem­bra 2005), že za úp­la­tok, s kto­rým sa roz­de­lia, sud­ca pre­pus­tí ob­vi­ne­ných z väz­by na slo­bo­du, na zá­kla­de čo­ho

1/ v pres­ne ne­zis­te­nej do­be od 2. do 10. ok­tób­ra 2004 ob­ža­lo­va­ný Mgr. D. M. pri náv­šte­ve P. S. v pries­to­roch ÚVV Ban­ská Bys­tri­ca po­žia­dal toh­to o úp­la­tok vo vý­ške 200.000,- Sk za to, že vy­ba­ví na Kraj­skom sú­de v Ban­skej Bys­tri­ci, aby pri roz­ho­do­va­ní o sťaž­nos­ti ob­vi­ne­né­ho pro­ti uz­ne­se­niu Ok­res­né­ho sú­du Brez­no, kto­rým bol ob­vi­ne­ný vza­tý do väz­by, sud­ca kraj­ské­ho sú­du vy­ho­vel je­ho sťaž­nos­ti a pre­pus­til ho z väz­by na slo­bo­du. Po prís­ľu­be P. S, že po­ža­do­va­ný úp­la­tok bu­de vy­pla­te­ný, sud­ca  JUDr. M M 2. no­vem­bra 2004 vo svo­jej kan­ce­lá­rii v bu­do­ve Kraj­ské­ho sú­du v Ban­skej Bys­tri­ci, po­žia­dal ďal­šie­ho nes­to­tož­ne­né­ho sud­cu prís­luš­né­ho se­ná­tu Kraj­ské­ho sú­du v Ban­skej Bys­tri­ci, aby ten­to pre­pus­til P S na slo­bo­du a po vy­pla­te­ní úp­lat­ku ob­ža­lo­va­ným R S 7. no­vem­bra 2004, bol P S uz­ne­se­ním Kraj­ské­ho sú­du v Ban­skej Bys­tri­ci č. 3 Tpo 108/04, z 10. no­vem­bra 2004, pre­pus­te­ný z väz­by na slo­bo­du,

2/ 10. no­vem­bra 2004 v pries­to­roch ÚVV Ban­ská Bys­tri­ca pri náv­šte­ve S S vy­žia­dal od ne­ho ob­ža­lo­va­ný Mgr. D M úp­la­tok vo vý­ške 300.000,- Sk, za čo mu pris­ľú­bil, že keď si po­dá žia­dosť o pre­pus­te­nie z väz­by, vy­ba­ví mu na Kraj­skom sú­de v Ban­skej Bys­tri­ci je­ho pre­pus­te­nie na slo­bo­du, s čím S S súh­la­sil; po prís­ľu­be zo stra­ny S S, že úp­la­tok vy­pla­tí, ob­ža­lo­va­ný Mgr. D M sa stre­tol so sud­com JUDr. M M, kto­ré­mu potvr­dil pris­ľú­be­ný úp­la­tok zo stra­ny S S a nás­led­ne po vy­pla­te­ní po­ža­do­va­nej su­my ro­din­ný­mi prís­luš­ník­mi S S 27. de­cem­bra 2004 ob­ža­lo­va­né­mu Mgr. D M, kto­rý časť z úp­lat­ku nás­led­ne 28. de­cem­bra 2004 od­ov­zdal JUDr. M M, kto­rý po tom, čo žia­dosť o pre­pus­te­nie na slo­bo­du bo­la S S uz­ne­se­ním Ok­res­né­ho sú­du Brez­no č. Tp 58/04, z 5. ja­nuá­ra 2005, za­miet­nu­tá, vy­ba­vil,
že Kraj­ský súd v Ban­skej Bys­tri­ci 2. feb­ruára 2005 uz­ne­se­ním č. 3 Tpo 7/05, vy­ho­vel sťaž­nos­ti S S pro­ti uz­ne­se­niu ok­res­né­ho sú­du a pre­pus­til ho z väz­by na slo­bo­du,

 II.

po tom, čo sa ob­ža­lo­va­ný Mgr. D M do­ho­dol so sud­com Kraj­ské­ho sú­du v Ban­skej Bys­tri­ci, JUDr. M M, (zom­rel 3. no­vem­bra 2005), že za úp­la­tok, o kto­rý sa roz­de­lia, sud­ca pre­pus­tí v je­mu pri­de­le­nej tres­tnej ve­ci ve­de­nej na Kraj­skom sú­de v Ban­skej Bys­tri­ci pro­ti ob­ža­lo­va­ným M K a spol. (vy­šet­ro­va­cí spis KR PZ ÚJaKP Ži­li­na č. ČVS: KUJP-108/OVVK-2002) ob­vi­ne­ných I B, N B, a M K,  z väz­by na slo­bo­du, na zá­kla­de čo­ho

1/ v pres­ne ne­zis­te­nej do­be naj­nes­kôr pri osob­nom stret­nu­tí 8. jú­la 2005 na ne­zis­te­nom mies­te po­žia­dal ob­ža­lo­va­ný Mgr. D M ob­ža­lo­va­né­ho H B o úp­la­tok v pres­ne ne­zis­te­nej vý­ške, za čo mu pris­ľú­bil, že vy­ba­ví na Kraj­skom sú­de v Ban­skej Bys­tri­ci pre­pus­te­nie z väz­by je­ho syna N B, s čím ob­ža­lo­va­ný H B súh­la­sil. Nás­led­ne 1. ok­tób­ra 2005 v Brez­ne v ho­te­li Ďum­bier ob­ža­lo­va­ná D Bo, man­žel­ka ob­ža­lo­va­né­ho H B, pri osob­nom stret­nu­tí od­ov­zda­la po­ža­do­va­ný úp­la­tok v bie­lej obál­ke ob­ža­lo­va­né­mu Mgr. D M,

2/ v pres­ne ne­zis­te­nej do­be v le­te 2005 naj­nes­kôr do 8. jú­la 2005, ob­ža­lo­va­ný Mgr. D M pri osob­nom stret­nu­tí na ne­zis­te­nom mies­te po­žia­dal M M, aby kon­tak­to­val ro­din­ných prís­luš­ní­kov ob­ža­lo­va­né­ho I B a po­nú­kol im mož­nosť, že za úp­la­tok vo vý­ške 200.000,- Sk vy­ba­ví na Kraj­skom sú­de v Ban­skej Bys­tri­ci pre­pus­te­nie ob­ža­lo­va­né­ho z väz­by, čo M M aj uro­bil a pri via­ce­rých osob­ných aj te­le­fo­nic­kých kon­tak­toch žia­dal pre ob­ža­lo­va­né­ho Mgr. D M vy­pla­te­nie tej­to su­my, av­šak k vy­pla­te­niu úp­lat­ku zo stra­ny ro­din­ných prís­luš­ní­kov I B pre ob­ža­lo­va­né­ho Mgr. D M ne­doš­lo,

3/ v pres­ne ne­zis­te­nej do­be v me­sia­ci júl 2005 pri osob­nom stret­nu­tí pri mo­to­res­te TO­MI v ob­ci Lo­pej po­žia­dal ob­ža­lo­va­ný Mgr. D M, Ľ K, o fi­nan­čnú ho­to­vosť vo vý­ške 400.000,- Sk, za čo pris­ľú­bil, že vy­ba­ví na Kraj­skom sú­de v Ban­skej Bys­tri­ci pre­pus­te­nie z väz­by jej man­že­la M K, s čím Ľ K súh­la­si­la. Nás­led­ne 16. jú­la 2005 v ob­ci Lo­pej na par­ko­vis­ku pri mo­to­res­te TO­MI, Ľ K pri osob­nom stret­nu­tí od­ov­zda­la po­ža­do­va­ný úp­la­tok ob­ža­lo­va­né­mu Mgr. D M,

 Ob­vi­ne­ný R S

 III.     

po tom, čo sa ob­ža­lo­va­ný Mgr. D M, ako ob­haj­ca ob­vi­ne­né­ho P S, stí­ha­né­ho vy­šet­ro­va­te­ľom Od­bo­ru bo­ja pro­ti or­ga­ni­zo­va­nej kri­mi­na­li­te Stred pod ČVS: PPZ-26/BOK-S-I-2004 za trest­ný čin vý­tr­žníc­tva a trest­ný čin vy­die­ra­nia po tom, čo bol ob­vi­ne­ný P S vza­tý do väz­by uz­ne­se­ním Ok­res­né­ho sú­du v Brez­ne č. Tp 58/04, z 2. ok­tób­ra 2004, do­ho­dol so sud­com Kraj­ské­ho sú­du Ban­ská Bys­tri­ca, JUDr. M M, (zom­rel 3. no­vem­bra 2005), že za úp­la­tok, s kto­rým sa roz­de­lia, sud­ca pre­pus­tí ob­vi­ne­ných z väz­by na slo­bo­du, na zá­kla­de čo­ho v pres­ne ne­zis­te­nej do­be od 2. do 10. ok­tób­ra 2004 ob­ža­lo­va­ný Mgr. D M na pres­ne ne­zis­te­nom mies­te kon­tak­to­val ob­ža­lo­va­né­ho R S, kto­ré­ho po­žia­dal o úp­la­tok vo vý­ške 200.000,- Sk za to, že vy­ba­ví na Kraj­skom sú­de v Ban­skej Bys­tri­ci, aby pri roz­ho­do­va­ní o sťaž­nos­ti ob­vi­ne­né­ho pro­ti uz­ne­se­niu Ok­res­né­ho sú­du Brez­no, kto­rým bol ob­vi­ne­ný vza­tý do väz­by, sud­ca kraj­ské­ho sú­du vy­ho­vel je­ho sťaž­nos­ti a pre­pus­til ho z väz­by na slo­bo­du. Po prís­ľu­be ob­ža­lo­va­né­ho R S, že po­ža­do­va­ný úp­la­tok bu­de vy­pla­te­ný, sud­ca JUDr. M M, 2. no­vem­bra 2004 vo svo­jej kan­ce­lá­rii v bu­do­ve Kraj­ské­ho sú­du v Ban­skej Bys­tri­ci po­žia­dal ďal­šie­ho nes­to­tož­ne­né­ho sud­cu prís­luš­né­ho se­ná­tu Kraj­ské­ho sú­du v Ban­skej Bys­tri­ci, aby ten­to pre­pus­til P S na slo­bo­du a 7. no­vem­bra 2004 ob­ža­lo­va­ný R S od­ov­zdal vy­ža­do­va­ný úp­la­tok ob­ža­lo­va­né­mu Mgr. D M, po čom bol P S uz­ne­se­ním Kraj­ské­ho sú­du v Ban­skej Bys­tri­ci č. 3 Tpo 108/04, z 10. no­vem­bra 2004, pre­pus­te­ný z väz­by na slo­bo­du,

 Ob­vi­ne­ní H B a D B

 IV.

po tom, čo sa ob­ža­lo­va­ný Mgr. D M, ako ob­haj­ca ob­ža­lo­va­né­ho N B, do­ho­dol so sud­com Kraj­ské­ho sú­du v Ban­skej Bys­tri­ci, JUDr. M M, (zom­rel 3. no­vem­bra 2005), že za úp­la­tok, o kto­rý sa roz­de­lia, sud­ca pre­pus­tí v je­mu pri­de­le­nej tres­tnej ve­ci ve­de­nej na Kraj­skom sú­de v Ban­skej Bys­tri­ci pro­ti ob­ža­lo­va­ným M K a spol. (vy­šet­ro­va­cí spis KR PZ ÚJaKP Ži­li­na č. ČVS: KUJP-108/OVVK-2002) ob­ža­lo­va­né­ho N B , z väz­by na slo­bo­du, na zá­kla­de čo­ho v pres­ne ne­zis­te­nej do­be, naj­nes­kôr pri osob­nom stret­nu­tí 8. jú­la 2005, na ne­zis­te­nom mies­te, po­žia­dal ob­ža­lo­va­ný Mgr. D M ob­ža­lo­va­né­ho H B a ob­ža­lo­va­nú D B o úp­la­tok v pres­ne ne­zis­te­nej vý­ške, za čo im pris­ľú­bil, že vy­ba­ví na Kraj­skom sú­de v Ban­skej Bys­tri­ci pre­pus­te­nie z väz­by N B, s čím me­no­va­ní súh­la­si­li a pri stret­nu­tí 1. ok­tób­ra 2005 v Brez­ne v ho­te­li Ďum­bier, ob­ža­lo­va­ná D B od­ov­zda­la po­ža­do­va­ný úp­la­tok v bie­lej obál­ke ob­ža­lo­va­né­mu Mgr. D M.

 Za tie­to tres­tné či­ny špe­ciál­ny súd ulo­žil ob­vi­ne­né­mu Mgr. D M pod­ľa §§ 35 ods. 2, 160a ods. 2, 39a ods. 2 písm. a/ Tr. zák. úhrn­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re osem ro­kov, na vý­kon kto­ré­ho ho za­ra­dil do pr­vej náp­rav­no­vý­chov­nej sku­pi­ny. Pod­ľa §§ 53 ods. 1, 54 ods. 3 Tr. zák. i pe­ňaž­ný trest vo vý­me­re 500 000 Sk (16 596,96 eur) a pre prí­pad úmy­sel­né­ho zma­re­nia vý­ko­nu toh­to tres­tu náh­rad­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re je­den rok. Tres­ty od­ňa­tia slo­bo­dy ob­vi­ne­né­mu R S pod­ľa §§ 161a ods. 2, 39a ods. 2 písm. a/ Tr. zák. vo vý­me­re dva ro­ky, na vý­kon kto­ré­ho bol za­ra­de­ný do pr­vej náp­rav­no­vý­chov­nej sku­pi­ny a ob­vi­ne­ným H a D B pod­ľa § §161a ods. 2, 39a ods. 2 písm. a/ Tr. zák. vo vý­me­re dva ro­ky, na vý­kon kto­rých bo­li za­ra­de­ní do pr­vej náp­rav­no­vý­chov­nej sku­pi­ny.

             Roz­su­dok špe­ciál­ne­ho sú­du na­do­bu­dol prá­vop­lat­nosť 13. de­cem­bra 2010, ke­dy od­vo­la­cí súd pod­ľa § 319 Tr. por. od­vo­la­nia ob­vi­ne­ných Mgr. D M, R S, H a D B za­mie­tol.

 Špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd pred­lo­žil 18. jú­la 2011 naj­vyš­šie­mu sú­du do­vo­la­nia, kto­ré po­da­li ob­vi­ne­ní Mgr. D M 19. ap­rí­la 2011 a H a D B 4. mar­ca 2011. Do­má­ha­li sa ni­mi, aby do­vo­la­cí súd vy­slo­vil po­ru­še­nie zá­ko­na v ich nep­ros­pech z dô­vo­dov uve­de­ných v us­ta­no­ve­ní § 371 ods. 1 písm. c/ a i/ Tr. por. účin­né­ho do 31. augus­ta 2011. Mgr. D M up­lat­nil i do­vo­la­cie dô­vo­dy pod­ľa písm. g/, h/, a j/.

 Ob­vi­ne­ný Mgr. D M v do­vo­la­ní pou­ká­zal na to, že záver o neo­pod­stat­ne­nos­ti od­vo­la­nia je za­lo­že­ný na extrém­nom ne­sú­la­de so skut­ko­vý­mi a práv­ny­mi zis­te­nia­mi, na ne­vys­po­ria­da­ní sa s ná­miet­ka­mi, na ne­reš­pek­to­va­ní zá­klad­ných ús­tav­ných prin­cí­pov pla­tia­cich pre tres­tné prá­vo, na ich de­for­má­cii, na svoj­voľ­nej inter­pre­tá­cii a ap­li­ká­cii no­riem tres­tné­ho prá­va a na ab­so­lút­nej nes­pra­vod­li­vos­ti. Od­vo­la­cí súd svoj­voľ­ne vy­kla­dal a ap­li­ko­val pred­pi­sy, v dôs­led­ku čo­ho napl­nil do­vo­la­cí dô­vod pod­ľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. Zá­sad­ným spô­so­bom po­ru­šil prá­vo na ob­ha­jo­bu pri vý­slu­chu sved­kov K, rov­na­ko aj vo vzťa­hu k sved­ko­vi S, M, uta­je­né­mu sved­ko­vi, tým, že po­ru­šil zá­sa­du zá­ka­zu tzv. de­for­má­cie dô­ka­zu, keď vy­vo­dil skut­ko­vé zis­te­nia, kto­ré ne­vyp­ly­nu­li z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia, pri hod­no­te­ní dô­ka­zov nep­ri­hlia­dol na zá­sa­dy in du­bio pro reo a pre­zum­pcie ne­vi­ny. Zo skut­ku pod bo­dom I. a II. nie je jas­né, či sa napl­ni­la skut­ko­vá pod­sta­ta kva­li­fi­ko­va­né­ho tres­tné­ho či­nu, opo­mí­na ob­jek­tív­nu a  sub­jek­tív­nu strán­ku a súd sa na preu­ka­zo­va­ní vi­ny nep­rí­pus­tne po­die­ľal v roz­po­re s čl. 2 ods. 2 Ústa­vy. Doš­lo tým k napl­ne­niu aj do­vo­la­cie­ho dô­vo­du pod­ľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.
Prí­tom­ný je aj do­vo­la­cí dô­vod pod­ľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por., le­bo roz­hod­nu­tie je za­lo­že­né na ne­zá­kon­ne vy­ko­na­ných, dô­ka­zoch (vý­sluch sved­kov K, uta­je­né­ho sved­ka, pe­ňaž­né­ho den­ní­ka). Sú­dy ma­li ap­li­ko­vať us­ta­no­ve­nia o pok­ra­ču­jú­com tres­tnom či­ne a nie o opa­ko­va­ní tres­tné­ho či­nu, čím doš­lo k nes­práv­ne­mu pou­ži­tiu as­pe­rač­nej zá­sa­dy, ulo­že­niu tres­tu mi­mo zá­kon­nej tres­tnej sadz­by a roz­hod­nu­tie od­vo­la­cie­ho sú­du nie je op­re­té o zá­kon­né dô­vo­dy, čím sú da­né tiež do­vo­la­cie dô­vo­dy pod­ľa § 371 ods. 1 písm. h/ a j/ Tr. por. Navr­hol, aby naj­vyš­ší súd po vy­slo­ve­ní po­ru­še­nia zá­ko­na z uve­de­ných dô­vo­dov zru­šil na­pad­nu­té roz­hod­nu­tia a  pri­ká­zal špe­cia­li­zo­va­né­mu tres­tné­mu sú­du, aby vec v pot­reb­nom roz­sa­hu zno­vu pre­ro­ko­val a roz­ho­dol.

 Ob­vi­ne­ní H a D B pouká­za­li na to, že od­ôvod­ne­nia na­pad­nu­tých roz­hod­nu­tí ne­ma­jú zá­kon­né ná­le­ži­tos­ti a sú nep­res­kú­ma­teľ­né. Ma­li od­ňa­tú mož­nosť ko­nať pred sú­dom a po­ru­še­né ús­tav­né prá­vo na spra­vod­li­vý pro­ces. Od­vo­la­nie „vy­ba­vil“ ar­gu­men­tač­ne od­vo­la­cí súd tro­mi ve­ta­mi. Do­vo­la­nie opie­ra­jú o us­ta­no­ve­nie § 371 ods. 1 písm. c/, i/ Tr. por. Obid­va sú­dy roz­hod­nu­tia o vi­ne za­lo­ži­li na jed­nom dô­ka­ze, a to ob­sa­hu vý­po­ve­di uta­je­né­ho sved­ka č. 2, i na­priek to­mu, že ten­to sve­dok ich neus­ved­ču­je.
Spô­sob, akým bol uta­je­ný sve­dok č. 2 vy­po­čú­va­ný sú­dom pr­vé­ho stup­ňa, a to, že od­sú­de­nie do­vo­la­te­ľov je za­lo­že­né len na je­ho vý­po­ve­di, je po­ru­še­ním prá­va na ob­ha­jo­bu.
Uta­je­ný sve­dok ne­bol vy­po­ču­tý v prí­tom­nos­ti sud­cu a ob­haj­cov a ne­bol dô­vod na je­ho uta­je­nie. Od­vo­la­cí súd neuvie­dol, ako ove­ro­val a ove­ril vie­ro­hod­nosť uta­je­né­ho sved­ka č. 2. Sku­toč­nosť, že ten sa na­chá­dzal v kri­tic­kom ča­se vo väz­be, je dô­vo­dom na po­chyb­nos­ti o je­ho vie­ro­hod­nos­ti. Nie je v sú­la­de so zá­ko­nom a  po­žia­dav­kou spra­vod­li­vos­ti, aby vý­po­veď sved­ka v uta­je­ní s kri­mi­nál­nou prí­tom­nos­ťou bo­la je­di­ným us­ved­ču­jú­cim dô­ka­zom pre od­sú­de­nie bez­úhon­ných osôb. Upo­zor­ňu­jú aj na ju­di­ka­tú­ru sú­dov a roz­sud­ky Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va (ďa­lej len „ESĽP“). Pe­nia­ze od­ov­zda­li ob­haj­co­vi ich syna s úmys­lom a ve­do­mím, že pla­tia tro­vy za úko­ny práv­nej služ­by. Ozna­če­ný do­vo­la­cí dô­vod spo­čí­va v nes­práv­nom práv­nom po­sú­de­ní skut­ku us­tá­le­né­ho súd­mi. Mgr. D M ne­bol oso­bou, kto­rá ob­sta­rá­va­la vec všeo­bec­né­ho zá­uj­mu. Práv­na ve­ta roz­sud­ku, pod­ľa kto­rej do­vo­la­te­lia „pria­mo pos­kyt­li úp­la­tok v sú­vis­los­ti s ob­sta­rá­va­ním ve­ci všeo­bec­né­ho zá­uj­mu“ ne­má opo­ru  v skut­ko­vej ve­te. Pod­ľa nej sa na roz­de­le­ní úp­lat­ku mal do­hod­núť ob­vi­ne­ný Mgr. M so sud­com JUDr. M. Zo skut­ko­vej ve­ty ne­vyp­lý­va, že o roz­de­le­ní úp­lat­ku ma­li ve­do­mosť. Nao­pak, zo skut­ku vy­plý­va, že „...na ne­zis­te­nom mies­te po­žia­dal ob­vi­ne­ný Mgr. M ob­vi­ne­ných H a  D B o úp­la­tok v pres­ne ne­zis­te­nej vý­ške, za čo im pris­ľú­bil, že im vy­ba­ví na kraj­skom sú­de pre­pus­te­nie z väz­by N B..“ Po­kiaľ od­ov­zda­la do­vo­la­teľ­ka Mgr. M úp­la­tok v ne­zis­te­nej vý­ške ne­bo­lo to s úmys­lom, aby ho dal sud­co­vi, ale pre­to, aby svo­jim vply­vom pô­so­bil (...vy­ba­vil..) na vý­kon prá­vo­mo­ci sud­cu. Ten­to zá­ver ply­nie zo skut­ko­vej ve­ty roz­sud­ku. Zo žiad­ne­ho dô­ka­zu a ani z roz­sud­ku ne­vyp­lý­va, že to bol prá­ve sud­ca JUDr. M, kto­rý mal ko­nať a ko­nal v tres­tnej ve­ci syna do­vo­la­te­ľov, a kto­rý aj roz­ho­do­val o je­ho pre­pus­te­ní z väz­by. V skut­ku nie je ozna­če­ná ani spi­so­vá znač­ka, pod kto­rou bol v ad­mi­nis­tra­tív­nych po­môc­kach sú­du ve­de­ný zber­ný spis sú­vi­sia­ci s tres­tnou ve­cou syna do­vo­la­te­ľov. Nao­pak, z dô­ka­zov mož­no dô­vod­ne pred­pok­la­dať, že sud­ca JUDr. M mal byť len ďal­ším spros­tred­ko­va­te­ľom a ani on ne­bol v da­nej ve­ci oso­bou ob­sta­rá­va­jú­cou vec všeo­bec­né­ho zá­uj­mu. Ak do­vo­la­teľ­ka od­ov­zda­la úp­la­tok Mgr. M, aby svo­jim vply­vom pô­so­bil na vý­kon prá­vo­mo­ci sud­cu ne­moh­la sa do­pus­tiť tres­tné­ho či­nu pod­plá­ca­nia, ale len ne­pria­mej ko­rup­cie. Zo skut­ku
nie je mož­né iden­ti­fi­ko­vať ich proti­práv­ne ko­na­nie. S pou­ka­zom, na us­ta­no­ve­nie § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. sa ne­do­má­ha­jú pries­ku­mu správ­nos­ti a úpl­nos­ti zis­te­né­ho skut­ku, ale na­mie­ta­jú, že roz­hod­nu­tie je za­lo­že­né na nes­práv­nom práv­nom po­sú­de­ní sú­dom zis­te­né­ho skut­ku. Pri správ­nom po­sú­de­ní skut­ku nie je mož­né ko­na­nie do­vo­la­te­ľov po­dria­diť pod žiad­nu skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu, resp. mô­že byť kva­li­fi­ko­va­né ako trest­ný čin ne­pria­mej ko­rup­cie. Navrh­li, aby naj­vyš­ší súd vy­slo­vil po­ru­še­nie zá­ko­na v ich nep­ros­pech v us­ta­no­ve­niach § 371 ods. 1 písm. c/, i/ Tr. por., zru­šil na­pad­nu­té roz­hod­nu­tia a pri­ká­zal špe­cia­li­zo­va­né­mu tres­tné­mu sú­du, aby vec v pot­reb­nom roz­sa­hu zno­vu pre­ro­ko­val a roz­ho­dol.

 V zmys­le § 376 Tr. por. sa žiad­na z pro­ces­ných strán k do­vo­la­niu v ur­če­ných le­ho­tách, ne­vy­jad­ri­la.

 Do­vo­la­cí súd (§ 377 Tr. por.) zis­til, že do­vo­la­nia pro­ti na­pad­nu­té­mu uz­ne­se­niu sú prí­pus­tné (§ 368 ods. 1, 2 písm. h/ Tr. por.), bo­li po­da­né op­ráv­ne­ný­mi oso­ba­mi (§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por. účin­né­ho do 31. augus­ta 2011), v zá­kon­nej le­ho­te a na mies­te, kde mož­no ten­to mi­mo­riad­ny op­rav­ný pros­trie­dok po­dať (§ 370 ods. 1, 2 Tr. por. účin­né­ho do 31. augus­ta 2011). Spĺňa­jú pod­mien­ky uve­de­né v § 373 Tr. por., ako aj ob­sa­ho­vé ná­le­ži­tos­ti v § 374 Tr. por.

 Po pre­ro­ko­va­ní ve­ci na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí a pres­kú­ma­ní spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu do­vo­la­cí súd dos­pel k zá­ve­ru, že do­vo­la­nia sú dô­vod­né, le­bo  up­lat­ne­né do­vo­la­cie dô­vo­dy uve­de­né v § 371 ods. 1 písm. c/ a i/ Tr. por. účin­né­ho do 31. augus­ta 2011 v da­nej ve­ci napl­ne­né bo­li, keď uz­ne­se­ním Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky z 13. de­cem­bra 2010, sp. zn. 2 Toš 1/2009, u ob­vi­ne­ných Mgr. D M, H a D B a R S a ko­na­ním, kto­ré mu pred­chá­dza­lo, bol po­ru­še­ný zá­kon v us­ta­no­ve­niach § § 319, 213 ods. 3 Tr. por., § 89 ods. 19 Tr. zák. a čl. 6 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd (ďa­lej len „Do­ho­vor“) v ich nep­ros­pech.

 Pod­ľa § 382a Tr. por. účin­né­ho od 1. sep­tem­bra 2011 do­vo­la­cí súd mô­že roz­hod­núť aj na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí o do­vo­la­ní, ak zis­tí, že dô­vo­dy do­vo­la­nia, kto­ré bo­lo po­da­né v pros­pech ob­vi­ne­né­ho, sú zjav­ne preu­ká­za­né a je zrej­mé, že vy­tý­ka­né ne­dos­tat­ky po­ve­dú k pos­tu­pu pod­ľa §§ 386 a  388 ods. 1 Tr. por.

 V zmys­le § 386 ods. 1 Tr. por. ak bol do­vo­la­cím sú­dom zis­te­ný dô­vod do­vo­la­nia pod­ľa § 371 Tr. por., vy­slo­ví roz­sud­kom po­ru­še­nie zá­ko­na v prís­luš­ných us­ta­no­ve­niach, o kto­ré sa ten­to dô­vod opie­ra.

            Pod­ľa § 386 ods. 2 Tr. por. sú­čas­ne s vý­ro­kom uve­de­ným v od­se­ku 1 do­vo­la­cí súd zru­ší na­pad­nu­té roz­hod­nu­tie ale­bo je­ho časť, ale­bo aj chyb­né ko­na­nie, kto­ré na­pad­nu­té­mu roz­hod­nu­tiu pred­chá­dza­lo. Po zru­še­ní roz­hod­nu­tia od­vo­la­cie­ho sú­du do­vo­la­cí súd pod­ľa okol­nos­tí prí­pa­du zru­ší aj pred­chá­dza­jú­ce roz­hod­nu­tie sú­du pr­vé­ho stup­ňa. Ak je ne­zá­kon­ný len niek­to­rý vý­rok na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia ale­bo roz­hod­nu­tia sú­du pr­vé­ho stup­ňa a ak ho mož­no od­de­liť od os­tat­ných, zru­ší do­vo­la­cí súd len ten­to vý­rok. Ak však zru­ší, ho­ci len sčas­ti vý­rok o vi­ne, zru­ší vždy sú­čas­ne ce­lý vý­rok o tres­te, ako aj ďal­šie vý­ro­ky, kto­ré ma­jú vo vý­ro­ku o vi­ne svoj pod­klad a ďal­šie roz­hod­nu­tia na zru­še­né roz­hod­nu­tie ob­sa­ho­vo nad­vä­zu­jú­ce, ak vzhľa­dom na zme­nu, ku kto­rej doš­lo zru­še­ním, stra­ti­li pod­klad. 

 Prá­vo na ob­ha­jo­bu je jed­ným zo zá­klad­ných at­ri­bú­tov spra­vod­li­vé­ho pro­ce­su za­bez­pe­ču­jú­cim „rov­nosť zbra­ní“ me­dzi ob­vi­ne­ným na jed­nej stra­ne a pro­ku­rá­to­rom ako ža­lob­com v tres­tnom ko­na­ní na stra­ne dru­hej. Tá­to zá­klad­ná zá­sa­da tres­tné­ho ko­na­nia je v Tres­tnom po­riad­ku up­ra­ve­ná v us­ta­no­ve­ní § 2 ods. 9 Tr. por. a vy­plý­va z čl. 50 ods. 3 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „Ústa­vy“). Ga­ran­to­va­ná je v ta­kých vý­znam­ných práv­nych do­ku­men­toch, aký­mi sú Lis­ti­na zá­klad­ných práv a slo­bôd a Do­ho­vor. Pod­ľa čl. 50 ods. 3 Ústa­vy ob­vi­ne­ný má prá­vo, aby mu bol pos­kyt­nu­tý čas a mož­nosť na príp­ra­vu ob­ha­jo­by a aby sa mo­hol ob­ha­jo­vať sám ale­bo pros­tred­níc­tvom ob­haj­cu.

 Po­ru­še­nie prá­va na ob­ha­jo­bu je zá­važ­nou, resp. pod­stat­nou chy­bou ko­na­nia. Do­vo­la­cí dô­vod pod­ľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. účin­né­ho do 31. augus­ta 2011 je však kon­ci­po­va­ný ove­ľa už­šie, nie je ním aké­koľ­vek (resp. kaž­dé) po­ru­še­nie prá­va na ob­ha­jo­bu, ale len po­ru­še­nie toh­to prá­va „zá­sad­ným spô­so­bom“.

 Pri po­su­dzo­va­ní, či bo­lo zá­sad­ným spô­so­bom po­ru­še­né prá­vo ob­vi­ne­ných na ob­ha­jo­bu, sú dô­le­ži­té kon­krét­ne pod­mien­ky prí­pa­du, kto­ré je pot­reb­né vy­hod­no­tiť in­di­vi­duál­ne, ako aj vo vzá­jom­ných sú­vis­los­tiach. Pod­sta­tou prá­va na ob­ha­jo­bu je za­bez­pe­čiť ob­ha­jo­va­nie práv ob­vi­ne­ných tak, aby bo­li ok­rem iné­ho ob­jas­ne­né aj všet­ky sku­toč­nos­ti sved­čia­ce v ich pros­pech a aby sa na ne v ko­na­ní a pri roz­ho­do­va­ní pri­hlia­da­lo.

 Vy­chá­dza­júc z to­ho, ob­vi­ne­ný, resp. je­ho ob­haj­ca, mu­sí mať vždy reál­nu mož­nosť reali­zo­vať prá­vo na ob­ha­jo­bu a je len na ňom, či ho vy­uži­je. Ob­vi­ne­ný tak mô­že uro­biť až po­tom, ako bol riad­ne upo­ve­do­me­ný o ča­se a mies­te vy­ko­na­nia vý­slu­chu kon­krét­ne­ho sved­ka. Iba všeo­bec­né pou­če­nie ob­vi­ne­né­ho a je­ho ob­haj­cu o mož­nos­ti zú­čas­tniť sa vy­šet­ro­va­cích úko­nov pod­ľa § 213 ods. 1, 3 Tr. por.  ne­mož­no po­va­žo­vať za dos­ta­toč­né, pre­to­že ta­ké­to pou­če­nie ne­zoh­ľad­ňu­je po­vin­nosť po­li­caj­ta vy­plý­va­jú­cu mu z us­ta­no­ve­nia § 213 ods. 3 Tr. por. a ani pod­mien­ky čí­ta­nia zá­pis­ni­ce o vý­po­ve­di sved­ka/spolu­ob­vi­ne­né­ho, vy­plý­va­jú­ce z us­ta­no­ve­nia § 263 ods. 3, 4 Tr. por. Tie­to us­ta­no­ve­nia úz­ko sú­vi­sia a mu­sia byť ap­li­ko­va­né v jed­no­te a nie izo­lo­va­ne. Iba tak mož­no do­cie­liť, aby vý­sluch sved­ka
bol v sú­la­de s Tres­tným po­riad­kom, ale aj s Do­ho­vo­rom.

 Ob­vi­ne­ný, resp. je­ho ob­haj­ca sa mô­že vzdať prá­va účas­ti na úko­ne, pod­mien­kou však je, že o tom­to úko­ne mu­sí byť riad­ne a včas upo­ve­do­me­ný, čo zna­me­ná, že v prí­pa­de vý­slu­chov sved­kov im vy­šet­ro­va­teľ mu­sí ozná­miť deň a kon­krét­ny čas vý­slu­chu, mies­to a me­no oso­by, kto­rú bu­de vy­po­čú­vať. Ak tak po­li­cajt ne­pos­tu­pu­je, ko­ná v roz­po­re s čl. 6 ods. 3 Do­ho­vo­ru i § 213 ods. 3 Tr. por.

 Pod­ľa čl. 6 ods. 3 Do­ho­vo­ru, kto je ob­vi­ne­ný z tres­tné­ho či­nu, má tie­to mi­ni­mál­ne prá­va:

písm. b/ mať pri­me­ra­ný čas a mož­nos­ti na príp­ra­vu svo­jej ob­ha­jo­by, písm. c/ ob­ha­jo­vať sa osob­ne ale­bo s po­mo­cou ob­haj­cu pod­ľa vlas­tné­ho vý­be­ru ale­bo po­kiaľ ne­má pros­tried­ky na za­pla­te­nie ob­haj­cu, aby sa mu pos­ky­tol bez­plat­ne, ak to zá­ujem spra­vod­li­vos­ti vy­ža­du­je, písm. d/ vy­po­čuť ale­bo dať vy­po­čuť sved­kov pro­ti se­be a do­siah­nuť pred­vo­la­nie a vý­sluch sved­kov vo svoj pros­pech za rov­na­kých pod­mie­nok ako sved­kov pro­ti se­be.

 Z ju­di­ka­tú­ry ESĽP vy­plý­va bez­pod­mie­neč­ná po­vin­nosť or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a sú­du reš­pek­to­vať prá­vo ob­vi­ne­né­ho na ob­ha­jo­bu tým, že mu mu­sí dať mož­nosť zú­čas­tniť sa vý­slu­chu sved­ka tak, aby ten­to úkon zod­po­ve­dal po­žia­dav­kám kon­tra­dik­tór­nos­ti ko­na­nia. Ob­vi­ne­ný mu­sí mať mož­nosť spo­chyb­niť ar­gu­men­ty a vy­po­čú­vať sved­kov (Un­ter­per­tin­ger pro­ti Ra­kús­ku, roz­su­dok ESĽP z 24. no­vem­bra 1986, sťaž­nosť č. 9120/80).

 Čas, mies­to a druh úko­nu mô­že vy­šet­ro­va­teľ ozná­miť ob­haj­co­vi osob­ne, te­le­fo­nic­ky ale­bo pí­som­ne tak, aby ob­haj­ca mo­hol za­bez­pe­čiť svo­ju účasť na úko­ne ale­bo za­bez­pe­čiť za se­ba za­stú­pe­nie. V prí­pa­de, ak vy­ko­na­nie vy­šet­ro­va­cie­ho úko­nu ne­mož­no od­lo­žiť na nes­kor­šiu do­bu ale­bo o ňom vy­ro­zu­mieť ob­haj­cu, je vy­šet­ro­va­teľ po­vin­ný o tom uro­biť pí­som­ný zá­znam a za­lo­žiť ho do spi­su.

            Ob­haj­ca ob­vi­ne­né­ho Mgr. D M, JUDr. Ľudo­vít Štan­glo­vič, si v zmys­le § 213 ods. 2 Tr. por. vy­hra­dil prá­vo zú­čas­tniť sa na všet­kých vy­šet­ro­va­cích úko­noch a o ich ter­mí­noch žia­dal byť pí­som­ne a včas vy­ro­zu­me­ný (č. l. 49, zv. 1). V sú­vis­los­ti s ná­miet­kou ob­vi­ne­né­ho vy­po­ve­da­li na hlav­nom po­jed­ná­va­ní 6. jú­na 2008 Ing. P K a Ing. J A, kto­rí tvr­di­li, že ob­haj­co­via bo­li o všet­kých úko­noch upo­ve­do­me­ní.

 Zo spi­su však vy­plý­va, že na­mie­ta­né vý­po­ve­de sved­kov Ľ a M K z 21. mar­ca 2006 sa ko­na­li v nep­rí­tom­nos­ti ob­haj­cov, kto­rí ne­bo­li o tom­to úko­ne vy­ro­zu­me­ní pí­som­ne, pri­čom sa v spi­se ne­na­chá­dza ani zá­znam o ich vy­ro­zu­me­ní.

 Pred­me­tom do­ka­zo­va­nia v tres­tnom ko­na­ní (§ 119 ods. 1 Tr. por.) sú okol­nos­ti spá­chania tres­tné­ho či­nu a nie okol­nos­ti je­ho vy­šet­ro­va­nia. Tie­to by moh­li tvo­riť sa­mos­tat­ný sku­tok len v prí­pa­de, ak by pri vy­šet­ro­va­ní doš­lo k zneu­ží­va­niu prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa, kto­ré by bo­lo ako trest­ný čin pred­me­tom tres­tné­ho stí­ha­nia.

 V spo­ji­tos­ti s vý­slu­chom vy­šet­ro­va­te­ľov, resp. po­li­caj­tov ako sved­kov v tej is­tej ve­ci, či už k ob­sa­hu, spô­so­bu ale­bo prie­be­hu ni­mi vy­ko­na­ných pro­ces­ných úko­nov vo ve­ci, v kto­rej pô­so­bi­li ako or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní, naj­vyš­ší súd za­stá­va ná­zor, že ta­ký­to úkon ne­má po­va­hu práv­ne re­le­van­tné­ho pro­ces­né­ho úko­nu, a pre­to sa ani nes­mie na­chá­dzať v tres­tnom spi­se. Pos­ta­ve­nie or­gá­nu čin­né­ho v kon­krét­nej tres­tnej ve­ci je nez­lu­či­teľ­né s pos­ta­ve­ním sved­ka v nej, pre­to­že o tom, akým spô­so­bom pre­bie­hal úkon tres­tné­ho ko­na­nia a aký je je­ho ob­sah sved­čí zá­pis­ni­ca o úko­ne, resp. iná lis­ti­na o zá­kon­ných ná­le­ži­tos­tiach toh­to úko­nu, v tom­to prí­pa­de o upo­ve­do­me­ní ob­haj­cov o vý­slu­chu. Ak by vý­slu­cha­né oso­by potvr­di­li ne­zá­kon­nosť svoj­ho pos­tu­pu, doš­lo by z ich stra­ny k napl­ne­niu zá­kon­ných zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu zneu­ží­va­nia prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa pod­ľa § 326 Tr. zák. 

 V da­nej ve­ci nespl­ne­nie zá­kon­ných po­vin­nos­ti po­li­caj­tov pre nich vy­plý­va­jú­cich z us­ta­no­ve­nia § 213 ods. 3 Tr. por. nie je mož­né zho­jiť ich sve­dec­kou vý­po­ve­ďou, kto­rou sa má do­ká­zať, že si ich spl­ni­li.

 Do­vo­la­cí súd bez akých­koľ­vek po­chyb­nos­tí dos­pel k zá­ve­ru, a to zhod­ne s do­vo­la­cí­mi ná­miet­ka­mi ob­ha­jo­by, že vý­po­ve­de sved­kov K z príp­rav­né­ho ko­na­nia vy­ko­na­né v nep­rí­tom­nos­ti ob­haj­cov, kto­rí ne­bo­li prís­luš­ník­mi po­li­caj­né­ho zbo­ru riad­ne vy­ro­zu­me­ní o vy­ko­ná­va­ní tých­to úko­nov, sú zá­sad­ným po­ru­še­ním prá­va na ob­ha­jo­bu, le­bo tie­to úko­ny vied­li pria­mo k roz­hod­nu­tiu vo ve­ci.

 Sved­ky­ňa K bo­la z dô­vo­du vzne­se­ných ná­mie­tok pred pr­vos­tup­ňo­vým sú­dom opä­tov­ne vy­po­ču­tá, súd sa však s tou­to jej „nep­res­ved­či­vou a ne­dô­ve­ry­hod­nou“ vý­po­ve­ďou v od­ôvod­ne­ní roz­sud­ku (str. 10) ná­le­ži­tým spô­so­bom ne­vys­po­ria­dal a ne­vys­vet­lil, aké sku­toč­nos­ti ňou uvá­dza­né po­va­žo­val za do­ká­za­né. Nás­led­ne (str. 12 roz­sud­ku) bez zoh­ľad­ne­nia pred­chá­dza­jú­cich zis­te­ní uvá­dza, že ob­ra­na (správ­ne ob­ha­jo­ba) ob­vi­ne­ných bo­la vy­vrá­te­ná a vi­na preu­ká­za­ná vy­ko­na­ný­mi dô­kaz­mi, me­dzi ni­mi aj spo­chyb­ne­nou vý­po­ve­ďou K z príp­rav­né­ho ko­na­nia.

 Ak v tres­tnom ko­na­ní vy­po­ve­dá sve­dok, kto­ré­ho to­tož­nosť je uta­je­ná a tá­to vý­po­veď je zís­ka­ná zá­kon­ným spô­so­bom ne­zak­la­dá to sa­mo o se­be do­vo­la­cí dô­vod v zmys­le § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. účin­né­ho do 31. augus­ta 2011.

 Hra­ni­cou vy­uži­tia dô­ka­zov za­lo­že­ných na vý­po­ve­diach ano­nym­ných sved­kov v tres­tnom ko­na­ní sa za­obe­rá ESĽP, kto­rý za­ujal sta­no­vis­ka v po­do­be via­ce­rých roz­hod­nu­tí v rám­ci po­su­dzo­va­nia sú­la­du vy­uži­tia ta­ké­ho dô­ka­zu s prá­vom na spra­vod­li­vý pro­ces (fair trial) pod­ľa čl. 6 ods. 1 a 3 Do­ho­vo­ru.

 Prá­vo na spra­vod­li­vé súd­ne ko­na­nie má pop­red­né mies­to v spo­loč­nos­ti a ne­mož­no ho obe­to­vať úče­lo­vos­ti (Del­court pro­ti Bel­gic­ku, roz­su­dok ESĽP z 17. ja­nuá­ra 1970, sťaž­nosť č. 2689/65). Všeo­bec­ná zá­sa­da v čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d/ Do­ho­vo­ru po­ža­du­je, aby mal ob­haj­ca pri­me­ra­nú a vhod­nú príl­eži­tosť na vý­sluch a spo­chyb­ne­nie sved­ka pro­ti ob­vi­ne­né­mu po­čas vý­po­ve­de aj v nes­kor­šom štá­diu (Lüdi pro­ti Švaj­čiarsku, roz­su­dok ESĽP z 15. jú­na 1992, sťaž­nosť č.12433/86). Ak zá­sa­dy spra­vod­li­vé­ho súd­ne­ho pro­ce­su po­ža­du­jú, aby sa zá­uj­my ob­ha­jo­by vy­va­žo­va­li zá­uj­ma­mi sved­kov ale­bo obe­tí pred­vo­la­ných sved­čiť (Door­son pro­ti Ho­lan­dsku, roz­su­dok ESĽP z 26. mar­ca 1996, sťaž­nosť č. 20524/92), je ne­vyh­nut­né, aby sa s dô­kaz­mi zís­ka­ný­mi pros­tred­níc­tvom uta­jo­va­ných sved­kov, keď ne­mô­žu byť za­bez­pe­če­né prá­va ob­ha­jo­by v mie­re bež­nej po­ža­do­va­nej na­ším Tres­tným po­riad­kom a Do­ho­vo­rom, za­ob­chá­dza­lo s vý­ni­moč­nou opatr­nos­ťou.

 In­šti­tút uta­jo­va­né­ho sved­ka a je­ho vý­po­veď v tres­tnom ko­na­ní nie je nez­lu­či­teľ­ný s čl. 6 ods. 3 písm. d/ Do­ho­vo­ru, jej nás­led­né pou­ži­tie pred sú­dom ako dos­ta­toč­ný je­di­ný us­ved­ču­jú­ci dô­kaz pre od­sú­de­nie ob­vi­ne­ných, mu­sí však spĺňať všet­ky at­ri­bú­ty zá­kon­nos­ti a le­gi­ti­mi­ty, pri­čom dô­vo­dom mu­sí byť tak zá­važ­ná sku­toč­nosť, akou je oh­ro­ze­nie ale­bo ne­bez­pe­čen­stvo ži­vo­ta, zdra­via, te­les­nej in­teg­ri­ty ta­ké­ho sved­ka ale­bo je­mu blíz­kych osôb. Zá­ro­veň nes­mie ísť o abstrak­tnú, ni­čím ne­pod­lo­že­nú oba­vu, kto­rá od­ôvod­ňu­je ta­ký­to pos­tup, na­vy­še, ak sa má jed­nať o je­di­ný us­ved­ču­jú­ci dô­kaz, keď vie­ro­hod­nosť uta­jo­va­né­ho sved­ka ne­moh­la byť ob­ha­jo­bou spo­ľah­li­vo ove­re­ná.

 Ob­ha­jo­ba ak ne­poz­ná to­tož­nosť oso­by a na otáz­ky, kto­ré po­lo­ží sved­ko­vi, ne­dos­ta­ne dos­ta­toč­nú od­po­veď, mô­že byť zba­ve­ná pod­rob­ných úda­jov, kto­ré by vied­li k preu­ká­za­niu a od­ha­le­niu uta­jo­va­né­ho sved­ka. Ta­ké­to sve­dec­tvo však mô­že byť nep­rav­di­vé, chyb­né a ob­ha­jo­ba bu­de sot­va schop­ná preu­ká­zať ne­pria­teľ­ský vzťah, prí­pad­nú za­uja­tosť vo­či ob­vi­ne­ným, ak jej chý­ba­jú­ce in­for­má­cie o sved­ko­vi neu­mož­ňu­jú vy­vrá­tiť je­ho dô­ve­ry­hod­nosť (mu­ta­tis mu­tan­dis, Kos­tov­ski pro­ti Ho­lan­dsku, roz­su­dok ESĽP z 20. no­vem­bra 1989, sťaž­nosť č. 11454/85).

 Uta­jo­va­ný sve­dok neu­mož­ňu­je ob­vi­ne­né­mu ve­ri­fi­ko­vať prav­di­vosť vo­či ne­mu sme­ru­jú­cich vý­po­ve­dí, pre­to­že vy­lu­ču­je mož­nosť vy­jad­riť sa k oso­be sved­ka a k je­ho vie­ro­hod­nos­ti, ob­me­dzu­je te­da je­ho prá­vo na ob­ha­jo­bu. Je v roz­po­re s prin­cíp­mi kon­tra­dik­tór­nos­ti a rov­nos­ti ko­na­nia, pre­to­že rov­na­ké ob­me­dzenie ne­za­vá­dza pre ob­ža­lo­bu. Pri tak zá­važ­nom zá­sa­hu do prá­va ob­vi­ne­né­ho na ob­ha­jo­bu a aj do prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces, je ne­vyh­nut­nou pod­mien­kou vy­uži­tie všet­kých mož­nos­tí mi­ni­ma­li­zá­cie zá­sa­hu do zá­klad­ných práv ob­vi­ne­ných ga­ran­to­va­ných Ústa­vou a Do­ho­vo­rom. V de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti prá­vo na správ­ny vý­kon spra­vod­li­vos­ti ob­sa­hu­je fakt, že aké­koľ­vek opat­re­nia ob­me­dzu­jú­ce prá­va ob­ha­jo­by by ma­li byť strik­tne nut­né. Ak mô­že sta­čiť me­nej ob­me­dzu­jú­ce opat­re­nie, pou­ži­je sa to­to.

 Do­vo­la­cí súd nie je pres­ved­če­ný o tom, či ko­na­jú­ci súd vy­na­lo­žil dos­ta­toč­nú sna­hu na od­had­nu­tie hroz­by od­ve­ty vo­či uta­je­né­mu sved­ko­vi č. 2 a je­ho ro­di­ne. Z roz­hod­nu­tí sú­dov nie je zrej­mé, či otáz­ka pos­ta­ve­nia ob­vi­ne­ných bo­la spo­ľah­li­vo vy­rie­še­ná a či by ob­vi­ne­ní moh­li us­ku­toč­niť ta­ké­to hroz­by ale­bo pod­ne­co­vať iných, aby tak ro­bi­li v ich me­ne. Ne­bo­lo ani dos­ta­toč­ne vy­svet­le­né, po­kiaľ ide o ob­ha­jo­bu, za akých kon­krét­nych okol­nos­tí bo­lo ne­vyh­nut­né uchý­liť sa k ta­kým extrém­nym ob­me­dzeniam práv ob­vi­ne­ných na pred­kla­da­nie dô­ka­zov pro­ti ob­ha­jo­be v ich nep­rí­tom­nos­ti a z akých dô­vo­dov sa neu­va­žo­va­lo o iných opat­re­niach. Tie­to sku­toč­nos­ti sú o to zá­važ­nej­šie, že vý­po­veď uta­jo­va­né­ho sved­ka č. 2 bo­la je­di­ným us­ved­ču­jú­cim dô­ka­zom pro­ti ob­ha­jo­be ob­vi­ne­ných B.

 V da­nom prí­pa­de bol uta­jo­va­ný sve­dok č. 2 pri vý­slu­chu v od­de­le­nej mies­tnos­ti s náh­rad­ným sud­com, z kto­rej bo­li ob­vi­ne­ní a ob­haj­co­via vy­lú­če­ní. Ko­mu­ni­ká­cia pre­bie­ha­la cez zvu­ko­vé za­ria­de­nie. Ne­moh­li sle­do­vať je­ho vy­stú­pe­nie po­čas pria­me­ho vý­slu­chu, a tým si ani ove­riť je­ho dô­ve­ry­hod­nosť. Tie­to opat­re­nia nie je mož­né po­va­žo­vať za vhod­nú náh­ra­du to­ho, aby ma­la ob­ha­jo­ba mož­nosť klásť otáz­ky sved­ko­vi pria­mo a uro­biť si vlast­ný úsu­dok o je­ho vy­stu­po­va­ní a dô­ve­ry­hod­nos­ti.

 Us­ved­če­nie by sa ne­ma­lo za­kla­dať vý­hrad­ne ale­bo v roz­ho­du­jú­cej mie­re na ano­nym­ných vý­po­ve­diach (spo­mí­na­ná vec Door­son a Van Me­che­len pro­ti Ho­lan­dsku, roz­su­dok z ESĽP z 23. ap­rí­la 1997, sťaž­nosť č. 21363/93 a i.).

 Pod­ľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. účin­né­ho do 31. augus­ta 2011 do­vo­la­nie mož­no po­dať len, ak roz­hod­nu­tie je za­lo­že­né na nes­práv­nom práv­nom po­sú­de­ní zis­te­né­ho skut­ku, ale­bo na nes­práv­nom pou­ži­tí iné­ho hmot­nop­ráv­ne­ho us­ta­no­ve­nia; správ­nosť a úpl­nosť zis­te­né­ho skut­ko­vé­ho sta­vu však do­vo­la­cí súd ne­mô­že skú­mať a me­niť. 

 Na pod­kla­de toh­to do­vo­la­cie­ho dô­vo­du nie je mož­né po­su­dzo­vať a hod­no­tiť správ­nosť a úpl­nosť skut­ko­vé­ho sta­vu v zmys­le § 2 ods. 5 Tr. por., ani pre­ve­ro­vať úpl­nosť vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia a správ­nosť hod­no­te­nia jed­not­li­vých dô­ka­zov pod­ľa § 2 ods. 6 Tr. por., pre­to­že to sú otáz­ky up­ra­ve­né nor­ma­mi pro­ces­né­ho a nie hmot­né­ho prá­va. Do­vo­la­nie je mi­mo­riad­nym op­rav­ným pros­tried­kom a roz­ho­du­je o ňom naj­vyš­ší súd, kde ne­mož­no zno­vu vy­tvá­rať, či zá­sad­ne me­niť skut­ko­vé zis­te­nia. Práv­na úp­ra­va spô­so­bu roz­ho­do­va­nia naj­vyš­šie­ho sú­du pred­pok­la­dá, že v tom­to ko­na­ní ne­bu­de do­ka­zo­va­nie vy­ko­na­né vô­bec ale­bo len cel­kom vý­ni­moč­ne v znač­ne ob­me­dze­nom roz­sa­hu a za­me­ra­né vý­luč­ne na to, aby moh­lo byť roz­hod­nu­té o do­vo­la­ní (§ 379 ods. 2 Tr. por.). Ten­to do­vo­la­cí dô­vod sú­vi­sí s nes­práv­nou ap­li­ká­ciou zá­kon­ných zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu na zis­te­ný skut­ko­vý stav, kto­rým je do­vo­la­cí súd via­za­ný a nes­práv­nej ap­li­ká­cie iných no­riem hmot­né­ho prá­va. Do­vo­la­cí súd hod­no­tí skut­ko­vý stav pri roz­ho­do­va­ní o do­vo­la­ní, kto­ré sa opie­ra o dô­vod do­vo­la­nia pod­ľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. len z to­ho hľa­dis­ka, či sku­tok, z kto­ré­ho bol ob­vi­ne­ný uz­na­ný za vin­né­ho, bol v skut­ko­vej ve­te roz­sud­ku vy­me­dze­ný tak, aby zod­po­ve­dal zna­kom skut­ko­vej pod­sta­ty prís­luš­né­ho tres­tné­ho či­nu.

 Naj­vyš­ší súd zo spi­su a od­ôvod­ne­nia roz­hod­nu­tia sú­du pr­vé­ho stup­ňa (str. 18) zis­til, že pri uk­la­da­ní tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy ob­vi­ne­né­mu Mgr. D M sí­ce ulo­žil úhrn­ný trest pod­ľa § 35 ods. 2 Tr. zák., ne­zao­be­ral sa však otáz­kou po­sú­de­nia to­ho, či ide o opa­ko­va­nie ale­bo pok­ra­čo­va­nie v tres­tnej čin­nos­ti. Ani v práv­nej ve­te roz­sud­ku ne­vy­jad­ril, či ide o pok­ra­čo­va­cí trest­ný čin ale­bo reál­ny sú­beh tres­tných či­nov. To, že súd hod­no­til tres­tné či­ny ako reál­ny sú­beh mož­no usu­dzo­vať len z pou­ži­tia § 35 ods. 2 Tr. zák. S tým úz­ko sú­vi­sí po­sú­de­nie sú­be­hu tres­tných či­nov (prí­pad­ne aj otáz­ka vy­lú­če­nia sú­be­hu) a uk­la­da­nie tres­tu pod­ľa zá­sad v us­ta­no­ve­niach §§ 35 až  37 Tr. zák. Pre nes­práv­ne pou­ži­tie iné­ho hmot­nop­ráv­ne­ho us­ta­no­ve­nia po­tom mô­že nas­tať si­tuácia, že ob­vi­ne­né­mu je ulo­že­ný trest mi­mo zá­ko­nom sta­no­ve­nú tres­tnú sadz­bu.

 Súd pr­vé­ho stup­ňa mal pre­to po­vin­nosť skú­mať, či sú v da­nej ve­ci napl­ne­né zna­ky pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu, te­da či je preu­ká­za­ná sub­jek­tív­na sú­vis­losť, spo­čí­va­jú­ca v jed­not­nom zá­me­re pá­cha­te­ľa, kto­rý jed­not­li­vý­mi čias­tko­vý­mi útok­mi napĺňa skut­ko­vú pod­sta­tu rov­na­ké­ho tres­tné­ho či­nu a ob­jek­tív­na sú­vis­losť, spo­je­ná rov­na­kým ale­bo po­dob­ným spô­so­bom vy­ko­na­nia, blíz­kou sú­vis­los­ťou v ča­se a pred­me­te úto­ku, sa­moz­rej­me len za si­tuácie, ak by bo­lo preu­ká­za­né, že doš­lo k spá­chaniu skut­ku (resp. skut­kov).

 Znak sub­jek­tív­nej sú­vis­los­ti spo­čí­va v pos­tup­nom us­ku­toč­ňo­va­ní jed­not­né­ho zá­me­ru, kto­rý mu­sí byť da­ný od po­čiat­ku pok­ra­čo­va­nia v tres­tnom či­ne, t. j. pri pr­vom čias­tko­vom úto­ku, pre­to­že je­di­ný trest­ný čin mu­sí vy­plý­vať z je­di­nej vô­le pá­cha­te­ľa. Roz­ho­du­jú­cim zna­kom pok­ra­čo­va­nia v tres­tnom či­ne, kto­rý ho od­li­šu­je od opa­ko­va­nia tres­tné­ho či­nu (od rov­no­ro­dé­ho viac­čin­né­ho sú­be­hu), spo­čí­va v tom, že jed­not­li­vé úto­ky, z kto­rých kaž­dý napĺňa zna­ky to­ho is­té­ho tres­tné­ho či­nu, sú po sub­jek­tív­nej strán­ke spo­je­né je­di­ným a tým is­tým zá­me­rom v tom zmys­le, že pá­cha­teľ už od za­čiat­ku za­mýš­ľa as­poň v naj­hrub­ších ry­soch us­ku­toč­niť i ďal­šie úto­ky, pri­čom z hľa­dis­ka ob­jek­tív­nej strán­ky sa tie­to jed­not­li­vé úto­ky ja­via ako pos­tup­né reali­zo­va­nie uve­de­né­ho je­di­né­ho zá­me­ru pá­cha­te­ľa (R. č. 3/1972 Zb. rozh. tr.). Jed­not­ný zá­mer je nut­né od­vo­dzo­vať zo všet­kých kom­plexne zis­te­ných okol­nos­tí a je mož­né ho po­su­dzo­vať z rov­no­ro­dé­ho spô­so­bu ko­na­nia pá­cha­te­ľa, či z ďal­ších ob­jek­tív­nych sú­vis­los­tí, aký­mi sú čas, mies­to a spô­sob spá­chania jed­not­li­vých či­nov pá­cha­te­ľom, kto­ré sú rov­na­ko dô­le­ži­té aj pre zá­ver, či sa ne­jed­ná o opa­ko­va­nie tres­tné­ho či­nu (R. č. 47/1967 Zb. rozh. tr.). Pre spl­ne­nie pod­mien­ky rov­no­ro­dos­ti pre­ve­de­nia jed­not­li­vých úto­kov sa  ne­vy­ža­du­je úpl­ná to­tož­nosť spô­so­bu spá­chania, ale pos­ta­čí po­dob­nosť spô­so­bu spá­chania jed­not­li­vých úto­kov, pri­čom tú­to pod­mien­ku je tre­ba vy­kla­dať v sú­vis­los­ti s ob­sa­hom spo­loč­né­ho zá­me­ru.

 Z hľa­dis­ka napl­ne­nia for­mál­ne­ho zna­ku „blíz­kej ča­so­vej sú­vis­los­ti“ pok­ra­čo­va­nia v tres­tnom či­ne, do­vo­la­cí súd eš­te do­dá­va, že je nut­né vziať do úva­hy všet­ky kon­krét­ne okol­nos­ti prí­pa­du. Ak ide naj­mä o ma­jet­ko­vú tres­tnú čin­nosť, po­tom za spl­ne­nia ďal­ších pod­mie­nok uve­de­ných v § 89 ods. 19 Tr. zák., je pot­reb­né pri tom­to zna­ku všeo­bec­ne vy­chá­dzať z to­ho, že čím je dlh­šia cel­ko­vá do­ba pá­chania pok­ra­čo­va­cej tres­tnej čin­nos­ti, čím je väč­ší po­čet čias­tko­vých úto­kov be­hom nej spá­cha­ných, čím vy­ššia je spô­so­be­ná ško­da na cu­dzom ma­jet­ku a čím vy­ššie je obo­ha­te­nie pá­cha­te­ľa, tým dlh­šia mô­že byť i do­ba me­dzi jed­not­li­vý­mi čias­tko­vý­mi útok­mi. Na pre­káž­ku zá­ve­ru, že sa jed­ná o pok­ra­čo­va­nie za tých­to okol­nos­tí ne­mu­sí byť zis­te­nie, že me­dzi jed­not­li­vý­mi útok­mi up­ly­nu­la do­ba nie­koľ­kých me­sia­cov.

 Súdy oboch stup­ňov v po­su­dzo­va­nej ve­ci sa tý­mi­to kri­té­ria­mi ne­zao­be­ra­li, pre­to bu­de pot­reb­né, aby sa po vrá­te­ní ve­ci na ďal­šie ko­na­nie, špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd vy­spo­ria­dal v naz­na­če­ných sú­vis­los­tiach s vy­tý­ka­ným po­chy­be­ním pri po­su­dzo­va­ní vi­ny ob­vi­ne­ných.

 V tom­to sme­re je nut­né upo­zor­niť aj na prá­vo na spra­vod­li­vý pro­ces pod­ľa čl. 6 Do­ho­vo­ru a z ne­ho vy­plý­va­jú­cu ju­di­ka­tú­ru ESĽP, v zmys­le kto­rej sa vy­ža­du­je, aby roz­hod­nu­tie sú­du bo­lo od­ôvod­ne­né a pres­ved­či­vé. Od­ôvod­ne­nie roz­hod­nu­tia je zá­ru­kou to­ho, že vý­kon spra­vod­li­vos­ti nie je ar­bit­rár­ny. Pod­ce­ne­nie po­vin­nos­ti sú­du vy­tvo­riť pres­ved­či­vé roz­hod­nu­tie, kto­ré spĺňa pa­ra­met­re zá­kon­nos­ti a ús­tav­nos­ti, zre­teľ­ne vy­vo­lá­va účin­ky ar­bit­rár­nos­ti a po­ru­še­nia zá­klad­né­ho prá­va účas­tní­ka ko­na­nia na súd­nu a inú práv­nu ochra­nu pod­ľa čl. 46 ods. 1 Ústa­vy, ako aj je­ho prá­va na spra­vod­li­vé súd­ne ko­na­nie pod­ľa čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru. Reál­ne up­lat­ne­nie zá­klad­né­ho prá­va na súd­nu ochra­nu pred­pok­la­dá, že účas­tní­ko­vi ko­na­nia sa tá­to ochra­na dos­ta­ne v zá­ko­nom pred­pok­la­da­nej kva­li­te, pri­čom vý­klad a pou­ží­va­nie zá­kon­ných us­ta­no­ve­ní prís­luš­ných pro­ces­ných pred­pi­sov mu­sí v ce­lom roz­sa­hu reš­pek­to­vať uve­de­né prá­vo na spra­vod­li­vé súd­ne ko­na­nie pod­ľa čl. 6 Do­ho­vo­ru (čl. 46 ods. 1 Ústa­vy).

 Do­vo­la­cí súd sa zá­sad­ne za­obe­rá len otáz­kou správ­nos­ti práv­ne­ho po­sú­de­nia skut­ku vo vzťa­hu k to­mu skut­ko­vé­mu sta­vu, kto­rý zis­ti­li niž­šie sú­dy. Nes­práv­nym práv­nym po­sú­de­ním zis­te­né­ho skut­ku sa ro­zu­mie zis­te­nie, že sku­tok bol v na­pad­nu­tom roz­hod­nu­tí kva­li­fi­ko­va­ný ako trest­ný čin, na­priek to­mu, že neš­lo o žiad­ny trest­ný čin ale­bo, že iš­lo o iný trest­ný čin.

 Tre­ba uviesť, že ak úp­la­tok pri­jí­ma ale­bo žia­da pá­cha­teľ v sú­čin­nos­ti s ve­rej­ným či­ni­te­ľom a pre ne­ho, iba vte­dy sa do­púš­ťa účas­tníc­tva na tres­tnom či­ne pri­jí­ma­nia úp­lat­ku a inej ne­ná­le­ži­tej vý­ho­dy pod­ľa § 10 ods. 1 Tr. zák., § 160a ods. 1, 2 Tr. zák. (prí­pad­ne § 160b Tr. zák., § 160c Tr. zák.).

 Po­kiaľ pá­cha­teľ iba pred­stie­ra, že bu­de svo­jim vply­vom pô­so­biť na vý­kon prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa, popr. na čin­nosť oso­by, kto­rá ob­sta­rá­va ve­ci všeo­bec­né­ho zá­uj­mu, ale pre vy­ba­ve­nie ve­ci nič ne­pod­nik­ne ani ne­má v úmys­le pod­nik­núť, do­púš­ťa sa tres­tné­ho či­nu pod­vo­du pod­ľa § 250 Tr. zák., prí­pad­ne je­ho po­ku­su pod­ľa § 8 Tr. zák., § 250 Tr. zák., keď o úp­la­tok po­žia­dal, ale nep­ri­jal ho (R. č. 32/1987 a č. 16/1981 Zb. rozh. tr.).

            Zo skut­ko­vých zis­te­ní obid­voch sú­dov vy­plý­va­jú zá­sad­né ne­dos­tat­ky tý­ka­jú­ce sa zis­ťo­va­nia zá­klad­ných ná­le­ži­tos­tí práv­ne­ho po­sú­de­nia ve­ci, t.j., či v  ko­na­ní ob­vi­ne­né­ho Mgr. D M sú preu­ká­za­né všet­ky zna­ky tres­tné­ho či­nu pri­jí­ma­nia úp­lat­ku a inej ne­ná­le­ži­tej vý­ho­dy pod­ľa § 160a ods. 1 Tr. zák. a po­mo­ci k to­mu­to tres­tné­mu či­nu pod­ľa §§ 10 ods. 1 písm. c/, 160a ods. 1, 2 Tr. zák., resp., či nej­de o inú tres­tnú čin­nosť. Rov­na­ko to pla­tí aj u os­tat­ných ob­vi­ne­ných, keď­že skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu pod­plá­ca­nia pod­ľa § 161a ods.1, 2 Tr. zák. je len zr­kad­lo­vým ob­ra­zom tres­tné­ho či­nu pri­jí­ma­nia úp­lat­ku.

 Do­vo­la­cí súd kon­šta­tu­je, že v spi­se sa ne­na­chá­dza ani je­den re­le­vant­ný dô­kaz o sú­čin­nos­ti sud­cov Kraj­ské­ho sú­du Ban­ská Bys­tri­ca s ob­vi­ne­ným ob­haj­com Mgr. D M v tom sme­re, že pe­nia­ze, kto­ré prev­zal od klien­tov (resp. ich prí­buz­ných) bo­li pou­ži­té, ale­bo ma­li byť pou­ži­té na up­lá­ca­nie sud­cov toh­to sú­du, kto­rí roz­ho­do­va­li v  tres­tných ve­ciach M K a spol., P S a S S, te­da tá­to časť skut­ko­vé­ho de­ja ne­bo­la do­po­siaľ hod­no­ver­ným spô­so­bom preu­ká­za­ná, ho­ci má zá­sad­ný vý­znam pre zá­ko­nu zod­po­ve­da­jú­ce po­sú­de­nie ve­ci.

 Sud­ca JUDr. M M v tres­tnej ve­ci ob­vi­ne­ných M K a spol., v kto­rých mal údaj­ne inter­ve­no­vať ob­vi­ne­ný Mgr. D M, ne­mal roz­ho­do­vať ako sa­mo­sud­ca, ale v se­ná­te ako pred­se­da s rov­na­ký­mi hla­so­va­cí­mi prá­vo­mo­ca­mi ako ďal­ší dva­ja čle­no­via. Vo ve­ciach ob­vi­ne­ných P S, S S, sud­ca M ne­roz­ho­do­val. Za­tiaľ nie je zrej­mé, či ob­vi­ne­ný mal reál­nu mož­nosť ov­plyv­niť vý­kon prá­vo­mo­ci ve­rej­ných či­ni­te­ľov, nes­to­tož­ne­ných sud­cov, kto­rí v da­ných tres­tných ve­ciach roz­ho­do­va­li a či ko­nal s ni­mi v sú­čin­nos­ti. Ak Mgr. D M ne­mal mož­nosť ov­plyv­niť roz­ho­do­va­nie ve­rej­ných či­ni­te­ľov a iných osôb (R S, S S, H a D B, M M, Ľ K) roz­lič­ný­mi náz­nak­mi ta­kú­to mož­nosť len pred­stie­ral, aby ich uvie­dol do omy­lu, ale­bo ak ne­mal úmy­sel vy­užiť svoj vplyv, aby ov­plyv­nil vý­kon prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa a pe­nia­ze za to pred­sa pri­jal, moh­lo by je­ho ko­na­nie napl­niť zna­ky tres­tné­ho či­nu pod­vo­du pod­ľa § 250 Tr. zák. Sú­dom obid­voch stup­ňov je pot­reb­né vy­tknúť, že na­priek skut­ko­vým zis­te­niam ob­sa­ho­vo nad­vä­zu­jú­cich na vy­ko­na­né dô­ka­zy, sa po­tom pod­rob­ne ne­zao­be­ra­li práv­nym po­sú­de­ním skut­ku aj z poh­ľa­du, toh­to tres­tné­ho či­nu. Sa­mot­ný fakt, že doš­lo k pre­pus­te­niu z väz­by niek­to­rých ob­vi­ne­ných (bod I, 1 a 2 roz­sud­ku) eš­te nez­na­me­ná, že sa tak mu­se­lo stať v dôs­led­ku uve­de­nej sú­čin­nos­ti, či ov­plyv­ňo­va­nia vý­ko­nu prá­vo­mo­ci ve­rej­ných či­ni­te­ľov, ako o tom uva­žu­je pr­vos­tup­ňo­vý súd (str. 14 roz­hod­nu­tia).

  Na pod­kla­de to­ho pri­chá­dza do úva­hy otáz­ka po­sú­de­nia údaj­né­ho pô­so­be­nia ob­vi­ne­né­ho Mgr. D M na všet­kých sud­cov, kto­rí ko­na­li a roz­ho­do­va­li v tres­tných ve­ciach osôb, pre kto­ré ma­li ich blíz­ke oso­by pod­plá­cať. Rov­na­ko je pot­reb­né ob­jas­niť aj otáz­ku úmys­lu Mgr. D M pô­so­biť na ve­rej­ných či­ni­te­ľov, je­ho mož­nos­ti vply­vu ako aj je­ho pos­ta­ve­nie, prí­pad­ne ur­čiť ak­ce­so­ri­tu a mie­ru účas­ti toh­to ob­vi­ne­né­ho vo vzťa­hu k sud­co­vi JUDr. M M, naj­mä pod­rob­ne po­sú­diť ich sú­čin­nosť (do­ho­dy pod­ľa skut­ko­vej ve­ty).

 V prí­pa­de preu­ká­za­nia sú­čin­nos­ti ob­vi­ne­né­ho Mgr. D M s ve­rej­ný­mi či­ni­teľ­mi pr­vos­tup­ňo­vý súd mu­sí dôs­led­ne zvá­žiť cha­rak­ter ko­na­nia v rám­ci zis­te­ných sú­vis­los­tí, kto­ré už te­raz vý­raz­ne naz­na­ču­jú, že by moh­lo ísť u toh­to ob­vi­ne­né­ho, po­kiaľ ide o práv­nu kva­li­fi­ká­ciu, o pok­ra­čo­va­cí trest­ný čin.

 Pod­ľa čl. 6 Do­ho­vo­ru kaž­dý má prá­vo na to, aby je­ho zá­le­ži­tosť bo­la spra­vod­li­vo, ve­rej­ne a v pri­me­ra­nej le­ho­te pre­jed­na­ná ne­zá­vis­lým a nes­tran­ným sú­dom zria­de­ným zá­ko­nom, kto­rý roz­hod­ne o je­ho ob­čian­skych prá­vach ale­bo zá­väz­koch ale­bo o op­ráv­ne­nos­ti aké­ho­koľ­vek tres­tné­ho ob­vi­ne­nia pro­ti ne­mu. Je nut­né uviesť, že ani do­vo­la­cie ko­na­nie nes­to­jí mi­mo rám­ca prá­va na spra­vod­li­vé súd­ne ko­na­nie ga­ran­to­va­né­ho člán­kom 6 Do­ho­vo­ru. Pod­sta­ta prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces spo­čí­va v op­ráv­ne­ní kaž­dé­ho reál­ne sa do­má­hať ochra­ny svo­jich práv na sú­de a v po­vin­nos­ti sú­du ne­zá­vis­le a nes­tran­ne vo ve­ci ko­nať tak, aby up­lat­ne­ným prá­vam bo­la pos­kyt­nu­tá ochra­na v me­dziach zá­ko­nov. Spra­vod­li­vý pro­ces spo­čí­va nie­len v prá­ve do­má­hať sa súd­nej ochra­ny, ale tú­to v ur­či­tej kva­li­te aj dos­tať.

 Pod­ľa § 324 Tr. por. ak je dô­vod, na kto­ré­ho zá­kla­de roz­ho­dol od­vo­la­cí súd v pros­pech niek­to­ré­ho ob­ža­lo­va­né­ho, na pros­pech aj ďal­šie­mu spolu­ob­ža­lo­va­né­mu ale­bo zú­čas­tne­nej oso­be, kto­rá ne­po­da­la od­vo­la­nie, roz­hod­ne od­vo­la­cí súd vždy aj v ich pros­pech. Rov­na­ko roz­hod­ne v pros­pech ob­ža­lo­va­né­ho, kto­ré­mu je na pros­pech dô­vod, na kto­ré­ho zá­kla­de roz­ho­dol v pros­pech zú­čas­tne­nej oso­by. Pred­pok­la­dom toh­to pos­tu­pu však je, že o všet­kých ob­ža­lo­va­ných sa roz­hod­lo v tom is­tom ko­na­ní tým is­tým roz­sud­kom. 

 Pod­ľa čl. 7 ods. 5 Ústa­vy me­dzi­ná­rod­né zmlu­vy o ľud­ských prá­vach a zá­klad­ných slo­bo­dách, me­dzi­ná­rod­né zmlu­vy, na kto­rých vy­ko­na­nie nie je pot­reb­ný zá­kon, a me­dzi­ná­rod­né zmlu­vy, kto­ré pria­mo za­kla­da­jú prá­va ale­bo po­vin­nos­ti fy­zic­kých osôb ale­bo práv­nic­kých osôb a kto­ré bo­li ra­ti­fi­ko­va­né a vy­hlá­se­né spô­so­bom us­ta­no­ve­ným zá­ko­nom, ma­jú pred­nosť pred zá­kon­mi.

 Zása­du be­ne­fi­cium coa­he­sio­nis vy­jad­re­nú v § 324 Trest­ný po­ria­dok umož­ňu­je up­lat­ňo­vať len v od­vo­la­com ko­na­ní. V da­nom prí­pa­de však vzhľa­dom na prin­cí­py spra­vod­li­vé­ho súd­ne­ho ko­na­nia (čl. 6 Do­ho­vo­ru) a na sku­toč­nosť, že sku­tok ozna­če­ný ako bod III v pres­kú­ma­va­nom roz­hod­nu­tí je de fac­to iden­tic­ký s bo­dom I/1 ob­vi­ne­né­ho Mgr. D M a roz­su­dok sú­du pr­vé­ho stup­ňa bol o tom­to vý­ro­ku zru­še­ný, bo­lo ne­vyhnut­né pou­žiť tú­to zá­sa­du aj v do­vo­la­com ko­na­ní u ob­vi­ne­né­ho R S, kto­rý sí­ce do­vo­la­nie ne­po­dal, ale zru­še­nie roz­hod­nu­tí sú­dov oboch stup­ňov je aj v je­ho pros­pech z dô­vo­du, pre kto­rý doš­lo k ich zru­še­niu v pros­pech ob­vi­ne­né­ho Mgr. D M. Inak by vznik­la ne­lo­gic­ká si­tuácia spo­čí­va­jú­ca v tom, že iden­tic­ký sku­tok u jed­nej oso­by by bol zru­še­ný, ale u dru­hej by os­tal prá­vop­lat­ný. Ne­po­chyb­ne by to vy­vo­la­lo v bu­dúc­nos­ti ďal­šie op­rav­né ko­na­nie u ob­vi­ne­né­ho R S. Naj­vyš­ší súd pre­to vo­lil pos­tup uve­de­ný vo vý­ro­ku toh­to roz­hod­nu­tia, s pri­hliad­nu­tím aj na to, že v no­vom ko­na­ní z toh­to dô­vo­du to­mu­to ob­vi­ne­né­mu neh­ro­zí zhor­še­nie je­ho pos­ta­ve­nia.

 Naj­vyš­ší súd na zá­kla­de § 386 ods. 1 Tr. por. vy­slo­vil vo vý­ro­ku toh­to roz­sud­ku uve­de­né po­ru­še­nie zá­ko­na v nep­ros­pech ob­vi­ne­ných Mgr. D M, R S, H a D B. Pod­ľa § 386 ods. 2 Tr. por. zru­šil v ce­lom roz­sa­hu roz­hod­nu­tia sú­dov oboch stup­ňov, ako aj ko­na­nie, kto­ré im pred­chá­dza­lo. Sú­čas­ne zru­šil
aj ďal­šie roz­hod­nu­tia na zru­še­né roz­hod­nu­tia ob­sa­ho­vo nad­vä­zu­jú­ce, ak vzhľa­dom na zme­nu, ku kto­rej doš­lo zru­še­ním, stra­ti­li pod­klad. V zmys­le § 388 ods. 1 Tr. por. špe­cia­li­zo­va­né­mu tres­tné­mu sú­du pri­ká­zal, aby vec v pot­reb­nom roz­sa­hu zno­vu pre­ro­ko­val a roz­ho­dol. Mo­hol tak uro­biť, le­bo roz­ho­do­val o do­vo­la­niach v pros­pech ob­vi­ne­ných Mgr. D M, H a D B, kto­ré bo­li po­da­né v le­ho­te (v § 370 ods. 2 Tr. por.) a na zá­kla­de už v rím­skom prá­ve up­lat­ňo­va­nej zá­sa­dy be­ne­fi­cium coa­he­sio­nis v sú­la­de s čl. 6 Do­ho­vo­ru u ob­vi­ne­né­ho R S.

          V rám­ci no­vé­ho pre­ro­ko­va­nia ve­ci mu­sí pr­vos­tup­ňo­vý súd rea­go­vať na ná­miet­ky ob­siah­nu­té v do­vo­la­ní, po­kiaľ ide o zá­sad­né po­ru­še­nie prá­va na ob­ha­jo­bu ob­vi­ne­ných tý­ka­jú­ce sa vý­po­ve­di uta­jo­va­né­ho sved­ka č. 2, po­sú­diť je­ho vie­ro­hod­nosť a bliž­šie špe­ci­fi­ko­vať dô­vo­dy uta­je­nia toh­to sved­ka s uve­de­ním mož­né­ho oh­ro­ze­nia ale­bo ne­bez­pe­čen­stva, kto­ré sved­ko­vi hro­zi­lo, a to naj­mä, ak ide iba o je­di­ný us­ved­ču­jú­ci dô­kaz pre uz­na­nie vi­ny ob­vi­ne­ných H a D B a vy­vo­diť z ju­di­ka­tú­ry ESĽP zá­kon­né kon­zek­ven­cie. Na zá­kla­de vy­ko­na­ných dô­ka­zov bu­de pot­reb­né vy­hod­no­tiť aj všet­ky sú­vis­los­ti tý­ka­jú­ce sa mož­ných vzťa­hov me­dzi ob­vi­ne­ný­mi B a  uta­jo­va­ným sved­kom č. 2.

             Naj­vyš­ší súd kon­šta­tu­je, že po­da­né do­vo­la­nie je dô­vod­né aj po­kiaľ ide o ná­miet­ky vzťa­hu­jú­ce sa na do­vo­la­cí dô­vod pod­ľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. účin­né­ho do 31. augus­ta 2011, že roz­hod­nu­tie je za­lo­že­né na nes­práv­nom pou­ži­tí iné­ho hmot­nop­ráv­ne­ho us­ta­no­ve­nia (Ob­vi­ne­ný Mgr. D M ten­to dô­vod nes­práv­ne sub­su­mo­val pod us­ta­no­ve­nie § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por.). V zmys­le to­ho bu­de ne­vyh­nut­né, aby sa pr­vos­tup­ňo­vý súd v naz­na­če­ných sú­vis­los­tiach, bliž­šie špe­ci­fi­ko­va­ných v od­ôvod­ne­ní roz­hod­nu­tia, vy­spo­ria­dal s vy­tý­ka­ným po­chy­be­ním. Rov­na­ko sa ten­to súd mu­sí pod­rob­ne za­obe­rať aj práv­nou kva­li­fi­ká­ciou, naj­mä preu­ká­zať sú­čin­nosť ob­vi­ne­né­ho s ve­rej­ný­mi či­ni­teľ­mi.

 Špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd je via­za­ný práv­nym ná­zo­rom, kto­rý vy­slo­vil vo ve­ci do­vo­la­cí súd, a je po­vin­ný vy­ko­nať úko­ny, kto­rých vy­ko­na­nie do­vo­la­cí súd na­ria­dil. Vzhľa­dom na to, že na­pad­nu­té roz­hod­nu­tia bo­li zru­še­né len v dôs­led­ku do­vo­la­ní po­da­ných v pros­pech ob­vi­ne­ných, ne­mô­že v no­vom ko­na­ní dôjsť ku zme­ne roz­hod­nu­tia v ich nep­ros­pech (§ 391 ods. 1, ods. 2 Tr. por.).

 Do­vo­la­cie dô­vo­dy pod­ľa § 371 ods. 1 písm. g/, h/, j/ Tr. por. do­vo­la­cí súd v po­su­dzo­va­nej ve­ci ne­zis­til.

 P o u č e n i e : Pro­ti to­mu­to roz­sud­ku nie je prí­pust­ný op­rav­ný pros­trie­dok.

 V Bra­tis­la­ve 19. jú­na 2012

 

 

                                                                                                JUDr. Šte­fan   H a r a b i n , v.r.

                                                                                             pred­se­da se­ná­tu

 

 

 

 

Diskusia