Vysokopostavení úradníci si majú byť vedomí svojej povinnosti rešpektovať prezumpciu neviny

Mgr. Erika Krutková

Vysokopostavení úradníci si majú byť vedomí   svojej povinnosti rešpektovať prezumpciu neviny

(rozsudok ESĽP vo veci Bavčar proti Slovinsku zo dňa 07.09.2023 č. 17053/20)[1]

Úvodná poznámka

Uvedený rozsudok ESĽP zaujme hneď z viacerých hľadísk a vyslovených záverov:

- skutkové okolnosti sa týkajú trestnej veci vysokopostaveného politika, ktorý zohral významnú úlohu pri transformácii krajiny na demokratický štát, a ktorá pútala značnú mediálnu pozornosť,

- ESĽP preskúmal výroky a vyjadrenia ministra spravodlivosti a premiéra nad rámec a rozsah námietok sťažovateľa,

- nie je nutné, aby namietané výroky výslovne odkazovali na konkrétnu trestnú vec alebo obvineného, postačuje náznak, či asociácia, ktorá priemerne rozumnej osobe umožní stotožniť si vyjadrenia s konkrétnou trestnou vecou alebo obvineným,

- pri hodnotení samotných výrokov akcentuje existenciu časovej blízkosti medzi namietanými vyjadreniami a trestnou vecou sťažovateľa,

- zdôrazňuje potrebu hľadieť nad rámec doslovného významu slov a zamerať sa na okolnosti a širší kontext,

- podstatný je dojem, t. j. spôsobilosť namietaných vyjadrení ovplyvniť verejnú mienku, pokiaľ ide o vinu obvineného a vzbudiť presvedčenie, že autor vyjadrenú chce ovplyvniť výsledok prebiehajúceho súdneho konania,

- následné dementujúce vyjadrenia nie sú spôsobilé zmierniť vyslovené predpojaté vyjadrenia,

- rovnako nie je rozhodujúce, či autor namietaných výrokov, by reálne podnikol avizované kroky, keďže úlohou ESĽP nie je špekulovať nad tým, čo by bolo keby,

- zdôraznil osobité postavenie ministra spravodlivosti ako politickej autority zodpovednej za organizáciu a riadne fungovanie súdov, a preto by mal byť obzvlášť opatrný vo svojich vyjadreniach,

- poukázal na kumulatívny účinok vyjadrení dvoch vysokopostavených úradníkov

- zohľadniť je potrebné aj prípadné reakcie namietanými vyjadreniami dotknutých subjektov,

Asi nie je potrebné dlho premýšľať nad tým ako by ESĽP hodnotil mnohé výroky slovenských predstaviteľov štátnej moci, vysokopostavených úradníkov, či politikov za posledné roky v súvislosti s prebiehajúcimi trestnými konaniami, rozhodnutiami konkrétnych sudcov, či diskusiou o prijatej novele Trestného zákona. Medzi mnohými možno spomenúť výrok bývalého premiéra: „Fico by mal už len byť ticho, šúchať nohami a čakať, kedy mu na dvere zaklope NAKA[2]“, či neslávne známe „Pexeso[3]“ alebo označenie novely Trestného zákona za „najväčšiu amnestia v dejinách Slovenska[4]“ ale aj viaceré výzvy na disciplinárne, či dokonca trestné stíhanie sudcov v súvislosti s ich rozhodovacou činnosťou[5], ak za problematické považoval nepriame narážky ministra spravodlivosti v podobe odkazu na „hranie basketbalu“ v súvislosti s legislatívnou zmenou možnosti odkladu výkonu trestu odňatia slobody zo zdravotných dôvodov alebo avizovanie vyvodzovania zodpovednosti v prípade premlčania trestnej veci obvineného.

O rozhodovacej činnosti ESĽP si každý môže myslieť, čo uzná za vhodné. Vo výsledku však máme len dve možnosti, a to rešpektovať rozhodovaciu činnosti a aplikovať jednotlivé ustanovenia dohovoru tak ako si interpretované v rozhodovacej činnosti ESĽP a pokorne prijať „štrasburský ortieľ“ alebo vstúpiť do justičného dialógu s kvalifikovanou argumentáciou. Oslavovať vybrané rozhodnutia len podľa toho, či zapadajú do vymedzených predstáv dotyčnej osoby o spravodlivosti je však scestné.

O čo prísnejšie bude ESĽP nazerať na vyjadrenia sudcu, ktorý má v danej veci rozhodovať. Vo verejnom priestore rezonovali vyjadrenia viacerých sudcov ako napríklad: „zdvihnutý prst pre tých, ktorí by chceli pokračovať v trende kriminalizácie“[6] v súvislosti s rozhodovaním o väzbe advokáta, či „v prvom rade by sa mali hanbiť tí, ktorí boli zadržaní, obvinení a niektorí aj vzatí do väzby...“[7] na adresu sudcov, ktorí boli zadržaní v súvislosti s podozreniami z korupcie vo veci „akcia Búrka“ a vyjadrenie sa na adresu obhajoby obvineného ako o: „čachroch-machroch“, ktorým by uveril jedine v prípade, ak by mal na čele napísané, že je debil“[8].

Avšak asi najznámejším vyjadrením sudcu, ktoré rezonovalo v laickej i odbornej verejnosti, je výrok na adresu obvinených ako o : „sviniach, ktoré na celé roky zašpinili justíciu a na dlhé roky ju systematicky krivili...aká prezumpcia neviny? My musíme vyzvať každého, kto sa špinavo spreneveril sudcovskému poslaniu, aby išiel do čerta z justície preč...kde pochybuje už ozaj len ten, kto bol posledných niekoľko mesiacov na Mesiaci“[9] Ešte väčším prekvapením bolo následné uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.07.2023 sp. zn. 5Tost/29/2022, ktorý rozhodol o zamietnutí sťažnosti obvineného proti uzneseniu o nevylúčení sudkyne z konania a rozhodovania v trestnej veci obvineného. Zásadnými argumentmi pre rozhodnutie boli, že z obsahu jej tvrdení je zrejmé, že obvineného nemenovala, neoznačila ho osobne, ani sa nevyjadrovala k vine obvineného a jej expresívne vyjadrenia mali charakter hyperboly a z jej vyjadrenia jednoznačne vyplýva, že zásada prezumpcie neviny má byť v trestnom konaní rešpektovaná[10]. Je len veľmi ťažko uveriteľné, že by si sudcovia najvyššieho súdu neboli vedomí, že namietané vyjadrenia je nutné hodnotiť vo vecnej a časovej súvislosti, tak ako to opakovane konštatoval ESĽP aj v odôvodnení rozsudku vo veci Bavčar proti Slovinsku, pričom nejde o rozsudok, v ktorom by sa ESĽP odklonil od svojej doterajšej rozhodovacej praxe alebo formuloval nové princípy pri aplikácii testu objektívnej nestrannosti. Závery najvyššieho súdu prezentované v uznesení 5Tost/29/2022 sú natoľko neudržateľné, že až vyvolávajú dojem istej benevolentnosti, či osobitnej formy zaujatosti sudcov senátu k vybranej sudkyni Špecializovaného trestného súdu a možný záujem na udržaní trestnej veci obvineného práve v jej rozhodovacej právomoci.

Nakoniec však Najvyšší súd SR na podklade v poradí druhej námietky zaujatosti obvineného uznesením zo dňa 17.04.2024 sp. zn. 3Tost/8/2024 sudkyňu z konania a rozhodovania v trestnej veci obvineného vylúčil zdôrazniac, že: hoci vyjadrenie nesmerovalo adresne voči osbe obvineného, s ohľadom na to, že šlo o vyjadrenie v blízkom čase a v kontexte iného rozhovoru vo vecnej a obsahovej súvislosti „čím jasným a zreteľným spôsobom, už v tom čase, namietaná sudkyňa vyjadrila negatívny postoj k obvinenému.“. Záverom najvyšší súd konštatoval, že: „ani apel na sudcovskú profesionalitu, v prípade ako je tento, neobstojí a je nutné vylúčenie namietanej sudkyne z konania a rozhodovania vo veci obvineného“.

Jedna trestná vec, jeden obvinený, dve námietky zaujatosti, dva senáty najvyššieho súdu a dva diametrálne rozdielne prístupy a závery, nie sú tým, čo vzbudzuje vysokú mieru dôvery v nezávislé a nestranné súdnictvo.

Zaujme aj samotná dĺžka rozhodovania o jednotlivých podaných námietkach zaujatosti, ak uvážime, že obžaloba v predmetnej trestnej veci bola podaná už dňa 01.07.2022. V podstatnej miere sa na celkovej dĺžke doterajšieho konania prejavili najmä prieťahy spôsobené rozhodovaním prvostupňového súdu.

Ako obiter dictum, zákonodarca by vzhľadom na posledné skúsenosti s rozhodovaním súdov o námietke zaujatosti obvineného v trestnom konaní mal zvážiť novelizáciu niektorých ustanovení týkajúcich sa procesného postupu a najmä určenie poriadkových lehôt na rozhodnutie o námietke zaujatosti tak ako je tomu v civilnom sporovom konaní[11].

PRÁVNA VETA

I. Vysokopostavení úradníci musia byť obzvlášť opatrní pri výbere slov v súvislosti s ich vyjadrením k prebiehajúcemu trestnému konaniu. Hrubý a necitlivý jazyk môže viesť verejnosť k presvedčeniu, že obvinený je vinný skôr, ako jeho vina bola právoplatne preukázaná.

II. Obzvlášť opatrný vo svojich vyjadreniach musí byť minister spravodlivosti, ktorý stelesňuje politickú autoritu par excellence zodpovednú za organizáciu a riadne fungovanie súdov. Preto by nemal povedať nič, čo by mohlo vzbudiť dojem, že chce ovplyvniť výsledok konania prebiehajúceho pred súdom. Tento dojem totiž nemôžu zmierniť ani následné dementujúce vyjadrenia, keďže je potrebné hľadieť nad rámec doslovného významu slov a zamerať sa na skutkové okolnosti prípadu a načasovanie.

III. Prejudikujúce vyjadrenia viacerých vysokopostavených úradníkov vo svetle potenciálnej hrozby a ich načasovania majú kumulatívny účinok.

SKUTKOVÉ OKOLNOSTI

Sťažovateľ Igor Bavčar[12] je bývalý slovinský politik, ktorý zohral dôležitú úlohu v procese osamostatnenia Slovinska, najmä ako minister vnútra počas desaťdňovej vojny v júni 1991. Zostal dôležitou postavou politického zriadenia. Pôsobil aj ako minister pre európske záležitosti. V roku 2002 sťažovateľ začal pôsobiť v súkromnom sektore. Od 01.06.2007 do 15.05.2009 bol prezidentom Istrabenz PLC, jednej z najväčších slovinských holdingových spoločností. Údajne odstúpil z dôvodu okolností súvisiacich s trestným konaním vedeným proti nemu a medializáciou.

Dňa 02.08.2012 vzniesla Špecializovaná štátna prokuratúra obvinenie v súvislosti s ekonomickou trestnou činnosťou proti sťažovateľovi a jeho trom spoluobvineným: B.Š., vtedy riaditeľ Pivovaru Laško, K.S., člen predstavenstva spoločnosti Istrabenz, a jeho bratovi N.S., majiteľ a riaditeľ spoločnosti Microtrust.

Po viacerých pojednávaniach vyniesol Okresný súd v Ľubľane dňa 19.07.2013 rozsudok, ktorým uznal sťažovateľa vinným z návodu na zneužitie postavenia alebo práv pri výkone hospodárskej aktivity a z legalizácie príjmov z trestnej činnosti podľa čl. 244, resp. čl. 252 Trestného zákona v znení platnom v rozhodnom čase. Súd predovšetkým zistil, že sťažovateľ nezákonným spôsobom obdržal na svoj bankový účet sumu v celkovej výške 21.680.000 eur a následne s týmito prostriedkami nakladal. Sťažovateľ a jeho spoluobžalovaní boli uznaní za vinných. Okrem iného bol sťažovateľ odsúdený na sedem rokov odňatia slobody.

Dňa 30.05.2014, po tom, ako sa sťažovateľ a jeho spoluobvinení odvolali, Vyšší súd v Ľubľane zrušil peňažné tresty proprio motu a jednému spoluobvinenému znížil trest odňatia slobody. Potvrdil hlavný trest sťažovateľa vo výške sedem rokov odňatia slobody a prepadnutie nelegálne získaného majetkového prospechu.

Dňa 12.09.2014 sťažovateľ podal na najvyšší súd dovolanie. Podobné dovolania podali aj jeho spoluobžalovaní.

Dňa 17.09.2014 bolo sťažovateľovi doručená výzva na nástup do výkonu trestu odňatia slobody. Dňa 19.09.2014 podal žiadosť o odklad výkonu trestu odňatia slobody podľa § 24 ods. 1 zákona o výkone trestu odňatia slobody v znení účinnom v rozhodnom čase z dôvodu, že nemôže nastúpiť do výkonu trestu z dôvodu vážneho ochorenia, a to vážnych a trvalých problémov so srdcom (angina pectoris), ktoré ho potenciálne ohrozujú na živote. Súdy opakovane zamietli ďalšie žiadosti sťažovateľa o odklad z dôvodu zhoršenia jeho zdravotného stavu. Sťažovateľ podal ústavnú sťažnosť, ktorou napadol tieto zamietavé rozhodnutia.

Následne sa zdravotný stav sťažovateľa ďalej zhoršoval a hrozilo mu, že bude musieť byť urgentne hospitalizovaný. Dňa 09.02.2015 sa sťažovateľ podrobil operácii bypassu. Po obdržaní nových podkladov vyšší súd dňa 12.02.2015 odložil výkon trestu sťažovateľa do 30.04. 2015. Dňa 13.02.2015 ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa z dôvodu, že už nemá právny záujem na jej podaní.

Dňa 29.04.2015 sťažovateľ požiadal o predĺženie odkladu výkonu trestu z dôvodu pooperačných komplikácií. Dňa 21.05.2015 predseda Okresného súdu v Ľubľane predĺženie povolil do 11.06.2015. Dňa 10.06.2015 sťažovateľ opäť požiadal o predĺženie odkladu výkonu trestu odňatia slobody.

Dňa 18.06.2015 Najvyšší súd v trestnom konaní vo veci samej zrušil rozsudok Vyššieho súdu v časti týkajúcej sa trestnej zodpovednosti sťažovateľa, najmä preto, že opis trestného činu neobsahuje všetky zákonné znaky, a vrátil vec Okresnému súdu v Ľubľane na nové konanie.

V ten istý deň Najvyšší súd samostatným rozhodnutím rozhodol o odložení výkonu trestu odňatia slobody sťažovateľa. Dňa 11.09.2015 bolo konanie vo veci výkonu trestu odňatia slobody zastavené vzhľadom na to, že odsudzujúce rozsudky boli zrušené.

V obnovenom konaní po viacerých pojednávaniach Okresný súd v Ľubľane dňa 05.09.2016 oslobodil sťažovateľa spod obžaloby z trestného činu podnecovania k zneužívaniu postavenia alebo práv a uznal ho vinným z legalizácie príjmov z trestnej činnosti podľa § 252 ods. 1 a 3 Trestného zákona, teda z trestného činu spáchaného v období od 11.01.2007 do 31.12.2008. Okresný súd konštatoval, že peniaze, ktoré boli predmetom trestného konania, pochádzali z predikatívneho trestného činu zneužívania postavenia alebo práv podľa § 244, trestného činu, ktorého sa B. Š. dopustil v roku 2007 na úkor Pivovaru Laško.

Okresný súd konštatoval, že sťažovateľ konal v priamom úmysle, keď na základe dvoch bankových prevodov vykonaných spoločnosťou Microtrust v dňoch 24.10.2007 a 04.02.2008 v nadväznosti na dohodu o náhrade škody za vzdanie sa práv získal peniaze na svoj osobný bankový účet. Dohody o kompenzácii boli uzatvorené 29.03.2007 medzi K.S. a spoločnosťou Microtrust a dňa 30.08.2007 medzi sťažovateľom a spoločnosťou Microtrust po podpísaní „originálnych“ opčných zmlúv na dva balíky akcií v dňoch 11.01. a 14.05.2007. Okrem toho dve následné opčné zmluvy na akcie, ktoré sťažovateľ podpísal, boli antedatované (s dátumom „pôvodných“ opčných zmlúv). To predstavovalo fiktívny formálny právny základ transakcie, pričom skutočným účelom bolo zakryť nezákonnosť pôvodu peňazí. Predmetná suma bola súčasťou nezákonného kapitálového zisku získaného spoločnosťou Microtrust a vychádzala z nezákonnej transakcie s akciami spoločnosti Istrabenz, konkrétne z rozdielu medzi nákupnou a predajnou cenou akcií. Riaditeľ spoločnosti Microtrust vykonal niekoľko prevodov peňazí na účty spoluobvinených.

Okresný súd v Ľubľane odvodil vedomosť sťažovateľa o nezákonnom pôvode peňazí a o účele zatajiť ho najmä z konkrétnych okolností, ako sú podmienky, za ktorých bola uvedená dohoda uzavretá, a skutočnosť, že sťažovateľ nemal žiadne finančné prostriedky na uzavretie opčných zmlúv. Každá nezákonná transakcia s výnosmi vyvolávala dojem, že prevod je súčasťou bežnej transakcie, čím sa sťažila identifikácia pôvodu peňazí a ich umiestnenia.

Pokiaľ ide o peniaze, ktoré sťažovateľ neskôr previedol zo svojho účtu v období od 24.10.2007 do 31.12.2008 (sedem prevodov vrátane investície (100 % podiel) do spoločnosti v Holandsku, daru svojej dcére a nákupu nehnuteľností a akcií), súd mal za to, že konal v nepriamom úmysle (ľahkomyseľne), pretože si bol vedomý, že ďalej zatajuje pôvod peňazí, a prijal následky takéhoto konania. Opieral sa pritom o nedávnu judikatúru Najvyššieho súdu týkajúcu sa prípadov legalizácie príjmov z trestnej činnosti.

Sťažovateľ bol odsúdený za trestný čin legalizácie príjmov z trestnej činnosti, teda za trestný čin spáchaný dvoma samostatnými alternatívnymi zákonom zakázanými konaniami podľa čl. 252, a to (i) prijatím a následne (ii) ďalším nakladaním so značnou sumou peňazí (21.680.000 EUR), o ktorých vedel, že boli získané predikatívnym trestným činom a ktorých pôvod zatajil.

Sťažovateľ bol odsúdený na päť rokov odňatia slobody. Jeho nehnuteľný majetok bol skonfiškovaný a bola mu uložená povinnosť zaplatiť sumu 18.478.267,02 EUR ako zvyšok nezákonne nadobudnutého majetku. Poškodená strana, Pivovar Laško, bola odkázaná na konanie v občianskoprávnych veciach. Rozsudok bol sťažovateľovi doručený dňa 07.11.2016.

Dňa 27.09.2016 spravodajský portál 24ur.com zverejnil zábery sťažovateľa ako hrá basketbal, ktoré boli natočené o deň skôr, s názvom „Video odhaľuje, že Igor Bavčar vyzerá zdravo ako ryba a hrá basketbal“. Popis znel: „Keď musí ísť do väzenia, je vážne chorý, inak Igor Bavčar ako člen basketbalového tímu Old Boys v Ľubľana Moste bojuje o loptu a skáče ku košu. [Tak to bolo] v pondelok večer, keď viedol svoj tím v úlohe ťažkého centra. Bola teda choroba, [vďaka ktorej] nikdy nenastúpil do väzenia, len kamufláž, ktorou oklamal slovinskú justíciu?“ Ďalšie printové a elektronické médiá v Slovinsku o záberoch obšírne informovali.

Rozhovor s ministrom spravodlivosti

Vzhľadom na pozornosť médií poskytol dňa 27.09.2016 vtedajší minister spravodlivosti Goran Klemenčič rozhovor pre POP TV (komerčná televízia) na margo údajne problematických lekárskych posudkov a systému, ktorý umožňoval odklad výkonu trestu odňatia slobody.

Rozhovor mal názov „Pán Klemenčič: Ak sa prípad Bavčar premlčí, bude sa [za to] musieť zodpovedať veľa ľudí“ a obsahoval príslušné pasáže:

„Pán Slak [novinár]: ... ak ste vplyvný a máte peniaze, môžete si kúpiť lekársky posudok, aby ste nemuseli ísť do väzenia. Keď sa prípad blíži k premlčaniu, veselo hráte basketbal...

Pán Klemenčič, na politickej úrovni ste politicky zodpovedný za to, aby fungovalo súdnictvo, [a] aby nedochádzalo k takýmto anomáliám. Ale dnes mi pripadá ako výsmech prokurátorom aj policajtom a v neposlednom rade aj sudcom, ktorí v tomto prípade dospeli k [rozhodnutiu o] odsúdení, že pán Bavčar zrejme po tom, čo sa tváril, že je chorý (možno ma za toto slovo zažaluje), teraz hrá basketbal. Je to oprávnené? ...

Pán Klemenčič: To, čo sa teraz deje, je však absolútne facka slovinskému právnemu štátu. Minulý rok sme tiež sedeli v tomto štúdiu a predstavovali novelu zákona o výkone trestov, ktorá viedla k výraznému sprísneniu podmienok, za ktorých alebo [situácií, keď] je možné vyhnúť sa výkonu trestu zo zdravotných dôvodov. Neprijali sme ich kvôli pánovi Bavčarovi, ale napriek [nemu]. Prečo hovorím „napriek“ [nemu]? Pretože bolo veľmi ťažké presadiť tento návrh zákona v rámci legislatívneho postupu, čo je svojím spôsobom pochopiteľné, ak si možno spomeniete, že v predchádzajúcej vláde sa s ním stretol minister vnútra Dr. Vinko Gorenak a obedoval s ním. Zabudlo sa [na to], že rozsudok proti pánovi Bavčarovi bol vydaný v čase, keď sme zmenili zákon, [a] podľa [tohto zákona] mal nastúpiť na výkon trestu a už sa nemohol vyhnúť výkonu trestu kvôli takzvaným „zdravotným dôvodom“, ktoré mohli byť opodstatnené, ale aj nemuseli (nie som lekár), [okrem toho, že rozsudok] zrušil Najvyšší súd a dnes je slobodným človekom.

Pán Slak: Slobodný človek. ... Ale pán Podržaj [riaditeľ väznice v Dobe] hovorí, že by mohol hrať aj basketbal v Dobe [väznica], čo je populárny šport, ale niečo nie je v poriadku so systémom.

Pán Klemenčič: Určite. Nie, musí byť právoplatne odsúdený, aby mohol hrať ...

Pán Slak: Nemýľte sa, nikto z nás, nikto z nás tu, nevyzýva súd, aby odsúdil pána Bavčara. Ide o to, aby každý mal v rukách rovnakú silu. A teraz sa vás opýtam, pán Klemenčič: prípad môže byť premlčaný, pretože sudca píše rozsudok už tri týždne, hoci proces na prvom stupni bol nesporne rýchly. Myslíte si, že existujú dostatočné dôvody na to, aby písanie rozsudku trvalo tak dlho? Pretože, viete, ak sa prípad premlčí, vy a váš prezident [predseda vlády] [ponesiete] všetky politické dôsledky. ... Súdna moc povie: 'Pozrite, taký bol zákon, pán Klemenčič nič neurobil, my sme nemohli nič urobiť'.

Pán Klemenčič: Tak je to vždy. Ministerstvo spravodlivosti, hoci má mimoriadne malé páky na vyvíjanie tlaku na prokuratúru alebo súdnictvo, je nakoniec vždy obvinené. Ale ja by som chcel niečo povedať. Pri písaní, predpokladám, že veľmi zložitého rozsudku za tri týždne, by som tu nechcel ukazovať prstom na sudcu. Ak však v tomto prípade, v prípade Bavčara - nie preto, že je to Bavčar, ale preto, že ide o jeden z dôležitých prípadov transformácie krajiny v dejinách Slovinskej republiky.

Pán Slak: Na základe čoho sa hodnotí dôveryhodnosť súdnictva a dôvera v právny štát.

Pán Klemenčič: [To] tiež. A na základe mnohých iných prípadov a niektorých, ktoré by sa mali brať do úvahy, ale nie sú...Ak sa tento prípad premlčí, dovoľte mi, aby som tu povedal: Ja som sa viackrát zaviazal vo vašej relácii a dúfam, že som to splnil. Tu urobím všetko pre to, aby sa hlavy krútili. Ako ste povedali, a obaja sme právnici, pán Slak, [urobím to] nie preto, že by mal byť niekto odsúdený alebo oslobodený..., ale preto, že premlčanie akéhokoľvek súdneho prípadu, a máme ich príliš veľa [premlčaných prípadov], je najhorší možný výsledok. Verím, že sa to nestane, ale ak sa to stane... Myslím si, že veľa ľudí sa bude musieť zodpovedať [za to] a ja budem prvý, kto bude požadovať odpovede. ...“

Vyjadrenie predsedu súdu

Krátko po ministrovom vyhlásení verejne reagoval predseda ľubľanského okresného súdu Marjan Pogačnik na tlačovej konferencii, o čom informoval dňa 29.09.2016 spravodajský portál 24ur.com pod názvom „Pogačnik: žiadne obavy ani panika“ a s podtitulom „Pogačnik ponúka Klemenčičovi hlavu“. Podľa novinára predseda súdu po ministrovom vyjadrení povedal: Ak chce minister hlavy, dám mu svoju na tanier, a tiež, že minister by sa mal radšej „držať svojej záhradky“ a nezasahovať do nezávislosti súdnictva.

Vzhľadom na to, že v tom čase ešte nebol účastníkom konania doručený písomný rozsudok, predseda súdu na tlačovej konferencii uviedol nasledovné: vec bola veľmi zložitá a rozsiahla a nebude možné dodržať tridsaťdňovú lehotu. Sudkyňa neúnavne pracovala na písaní rozsudku, a to aj vo svojom voľnom čase. Svoju povinnosť splní v primeranej lehote.

Článok uverejnený na tom istom portáli v ten istý deň a predložený sťažovateľom sprostredkoval toto: predseda súdu uviedol, že väčšina jeho kolegov na súde pochopila výrok ako avizovanie sankcií a určenie zodpovednosti, pre ktoré v danom čase neexistoval reálny základ. Zodpovednosť v rámci súdnictva určovali v predpísanom konaní príslušné orgány, ako napríklad súdna rada, ktorá menovala a odvolávala predsedov súdov. Minister mohol mať úlohu pri navrhovaní postupu prípadného odvolania predsedu, ale určite nebol osobou, ktorá by mohla rozhodnúť o tom, kto bude predsedom určitého súdu. Pán Pogačnik ďalej zdôraznil, že by nedovolil, aby sa niekto, kto nemá v tejto oblasti žiadne kompetencie, vyhrážal sudcovi ešte predtým, ako urobí chybu. Sudca by aj naďalej robil všetko pre to, aby sa premlčanie nestalo realitou. Obsah vyjadrení predsedu Okresného súdu v Ľubľane nespochybnila žalovaná vláda, ktorá sa o ne čiastočne opierala vo svojich vyjadreniach.

Vyjadrenie premiéra

Napokon z materiálov predložených sťažovateľom a z rozhodnutia ústavného súdu vyplýva, že dňa14.11.2016 v parlamentnej rozprave o legislatívnom balíku pre stíhanie bankovej trestnej činnosti vtedajší predseda vlády Dr. Miro Cerar v odpovedi na otázku poslanca uviedol v súvislosti s novelizáciou zákona o výkone trestu odňatia slobody, ktorou sa sprísnili podmienky pre odklad výkonu trestu odňatia slobody zo zdravotných dôvodov: „Preto naša vláda zabraňuje niečomu takému, ako žiadna [vláda] predtým, ako ste povedali, aby tí, ktorí by si pravdepodobne mali odpykávať trest odňatia slobody, nehrali basketbal.“

Rozsudok vyššieho súdu a odvolanie sťažovateľa

Dňa 21.11.2016 sa sťažovateľ odvolal proti prvostupňovému rozsudku z viacerých dôvodov vrátane dôvodov podstatného porušenia ustanovení trestného poriadku. Dňa 30.11.2016 sťažovateľ doplnil svoje odvolanie a uviedol, že vyjadrenie ministra vyvíjalo neprimeraný nátlak na sudcov vyššieho súdu, čo predstavovalo porušenie práva na nezávislý a nestranný súd (čl. 23 ústavy). Citoval tiež vyhlásenie predsedu vlády a poukázal na porušenie prezumpcie neviny podľa čl. 27 ústavy.

Vyšší súd dňa 12.04.2017 zamietol odvolanie sťažovateľa ako nedôvodné. Pokiaľ ide o vyjadrenia vysokopostavených úradníkov, Vyšší súd sa nestotožnil s argumentáciou sťažovateľa, že tieto vyjadrenia mohli ovplyvniť výsledok odvolacieho konania. Aj keby to bola pravda, považoval tieto vyhlásenia za neseriózne a určené na posilnenie postavenia osoby, ktorá ich urobila. Vyšší súd rozhodol, že takéto vyhlásenia nemohli ovplyvniť výsledok odvolacieho konania. Po zamietnutí odvolania sťažovateľa vyšším súdom nadobudol rozsudok prvostupňového súdu právoplatnosť dňa 23.05.2017.

Dňa 27.06. 2017 sťažovateľ podal dovolanie, pričom sa dovolával viacerých ustanovení podľa Trestného poriadku a porušenia ľudských práv podľa ústavy a čl. 6 dohovoru.

Pokiaľ ide o napadnutý výrok ministra, sťažovateľ tvrdil, že z rozsudku druhostupňového súdu mohol vyvodiť, že súd sa o tomto výroku nedozvedel z medializovaných zdrojov citovaných v odvolaní. Súd si však mohol ľahko overiť pravdivosť tohto výroku. Okrem toho sťažovateľ poukázal aj na vyhlásenie predsedu vlády. Sťažovateľ sa domnieval, že vyšší súd v tomto ohľade nesplnil požiadavku nestrannosti.

Sťažovateľ nastúpil do výkonu trestu odňatia slobody dňa 18.09.2017.

Rozhodnutie Najvyššieho súdu o dovolaní

Najvyšší súd rozhodnutím zo dňa 05.02.2019, ktorým zamietol sťažovateľovo dovolanie, okrem iného rozhodol, že pokiaľ ide o otázku nestrannosti Vyššieho súdu vzhľadom na významnosť prípadu v médiách a v politike, Najvyšší súd konštatoval, že odôvodnenie Vyššieho súdu zodpovedalo štandardu, ktorý je vyžadovaný od druhostupňového súdu, a že proces rešpektoval štandard objektívnej nestrannosti.

Pokiaľ ide o tvrdenia o iných štátnych orgánoch alebo zložkách súdnictva, vyjadrenia a reakcie na ne „si nevyžadovali osobitnú odpoveď, keďže ich vplyv na zákonnosť [nebol] vysvetlený“ Akceptovanie tvrdení sťažovateľa by znamenalo, že vyhlásenia jednej zložky moci by mohli prakticky brániť fungovaniu inej zložky moci. Najvyšší súd poukázal na jasný ústavný rámec bŕzd a protiváh a na nezávislosť súdnej moci pri jej rozhodovaní.

Rozhodnutie ústavného súdu o ústavných sťažnostiach

Opierajúc sa o čl. 14, 22, 23, 27, 28 a 29 ústavy podal sťažovateľ dňa 07.06.2019 dve ústavné sťažnosti, ktoré neskôr doplnil. Citujúc napadnuté vyhlásenie, sťažovateľ ďalej tvrdil, že minister sa vyhrážal sudcom vyššieho súdu slovami, že budú odvolaní z funkcie sudcu, ak vydajú rozsudok, ktorý bude v rozpore s jeho požiadavkou. Všeobecné súdy boli pod politickým tlakom a na ministrovo vyhlásenie nereagovali adekvátne, zatiaľ čo Vyšší súd dokonca predstieral, že o vyhlásení nevie. Sťažovateľ sa odvolával aj na vyhlásenie vtedajšieho predsedu vlády Dr. Cerara, ktorý povedal, že vláda zabráni tomu, aby niekto, kto by si mal pravdepodobne odpykávať trest odňatia slobody, hral basketbal.

Dňa 12.12.2019 vo svojich rozhodnutiach č. U-I-290/19-9, Up-657/19 a Up-660/19 ústavný súd odmietol ústavné sťažnosti sťažovateľa a zamietol jeho návrh na preskúmanie ústavnosti.

Pokiaľ ide o vyjadrenie ministra, ústavný súd sa opieral o čl. 23 ústavy a rozsudky ESĽP. Zdôraznil, že okrem procesných záruk je dôležité zmierniť okolnosti, ktoré by mohli poškodiť zdanie objektívnej nestrannosti súdneho rozhodovania alebo ho spochybniť. Pokiaľ ide o vyjadrenia predstaviteľov výkonnej moci o prebiehajúcom trestnom konaní, judikatúra ESĽP by ich posudzovala z hľadiska prezumpcie neviny (čl. 6 ods. 2 dohovoru). Pri skúmaní takýchto vyjadrení ESĽP zvažuje všetky konkrétne okolnosti a výber slov.

V tomto ohľade ústavný súd poukázal na odôvodnenie vyššieho súdu a najvyššieho súdu a zdôraznil, že z neho jasne vyplýva, že oba súdy sa od výroku ministra dištancovali. Ústavný súd poukázal na to, že sťažovateľ neuviedol celý kontext, v ktorom minister sporné slová uviedol, napriek tomu, že podľa judikatúry ESĽP je to nevyhnutné.

Po zhliadnutí príslušného televízneho programu ústavný súd zistil, že program pokrýval reakcie verejnosti na video, na ktorom sťažovateľ hral basketbal napriek tomu, že požiadal o odklad výkonu trestu odňatia slobody z dôvodu ťažkej, život ohrozujúcej choroby. Video bolo zverejnené v čase, keď hrozilo premlčanie veci. Televízny moderátor sa ministra opýtal, či by premlčanie sťažovateľovho prípadu nebolo výsmechom slovinského súdnictva a čo by s tým mohlo ministerstvo spravodlivosti urobiť. Minister odpovedal, že jeho ministerstvo má len veľmi malý vplyv na fungovanie súdnictva, ale že urobí všetko, čo je v jeho silách, aby zabezpečil, že v prípade premlčania budú padať hlavy.

Tento prípad bol dôležitý nielen kvôli osobe sťažovateľa, ale aj preto, že išlo o dôležitý prípad transformácie krajiny. Minister tiež zdôraznil, že nešlo o to, či bude sťažovateľ odsúdený alebo oslobodený, ale o to, že premlčanie akéhokoľvek trestného konania je najhorším možným výsledkom a podkopáva dôveru ľudí v súdnictvo. Vyhlásenie v takomto kontexte podľa názoru ústavného súdu zjavne nemohlo ovplyvniť zdanie spravodlivého procesu.

Podobne ani výrok vtedajšieho predsedu vlády Dr. Cerara nemohol podľa ústavného súdu porušiť právo sťažovateľa na nestranný súd, keďže sa nedotkol viny sťažovateľa. Preto stanovisko Najvyššieho súdu, že toto vyhlásenie si nevyžadovalo osobitnú odpoveď, keďže nebol vysvetlený jeho vplyv na zákonnosť, nebolo v rozpore s čl. 23 ústavy.

Ústavný sudca pán Klemen Jaklič, PhD mult. predložil odlišné stanovisko. Uviedol, že podľa judikatúry ESĽP sú potenciálne problematické predchádzajúce verejné vyhlásenia týkajúce sa rozhodnutí, ktoré môže prijať len súd. Disentujúci sudca sa domnieval, že vyhlásenie ministra nielenže predstavovalo určitý nátlak, ale tiež - či už vedome alebo nevedome - nebolo úplne nevinné vo vzťahu k rozhodnutiu o vine sťažovateľa.

Dňa 23.06.2021 sťažovateľ vykonal svoj trest odňatia slobody.

Posúdenie ESĽP vo veci samej – prezumpcia neviny

ESĽP poznamenáva, že je všeobecne známe, že sťažovateľ je jednou z významných politických a hospodárskych osobností Slovinskej republiky, najmä v kontexte jej transformácie na demokratický štát, a že jeho aktivity sú predmetom veľkého záujmu širokej verejnosti. V trestnom konaní pre zneužitie postavenia alebo práv a legalizáciu príjmov z trestnej činnosti čelil obvineniam týkajúcim sa značnej sumy peňazí so závažnými hospodárskymi dôsledkami, ktoré sa týkali kľúčových spoločností slovinského hospodárstva. Preto je záujem médií o vysokoprofilové trestné konanie týkajúce sa sťažovateľa a jeho spoluobvinených plne pochopiteľný.

ESĽP poznamenáva, že sťažovateľ bol prvostupňovým súdom odsúdený dňa 05.09.2016 a čakal na vyhlásenie rozsudku, keď bol dňa 26.09.2016 natočený pri basketbale. Minister spravodlivosti poskytol nasledujúci deň televízny rozhovor. Medzi odsúdením sťažovateľa v prvostupňovom konaní, napadnutým vyhlásením ministra a následným rozhodnutím vo veci vyšším súdom teda existovala časová blízkosť.

Podľa názoru ESĽP je pochopiteľné, že zábery zobrazujúce sťažovateľa hrajúceho basketbal, o ktorých hojne informovali všetky médiá, po tom, ako predtým požiadal o prerušenie výkonu trestu odňatia slobody zo zdravotných dôvodov, mohli vyvolať reakciu najvyšších štátnych predstaviteľov. Táto povinnosť informovať verejnosť však nemôže ospravedlniť akýkoľvek možný výber slov a musí sa vykonávať s náležitým ohľadom na právo podozrivého na prezumpciu neviny.

V danom prípade napadnutý výrok ministra v televízii, najmä „ak je tento prípad premlčaný ... urobím všetko pre to, aby padali hlavy“, vyvolalo reakciu predsedu Okresného súdu v Ľubľane a predsedu vlády. Hoci sa argumenty sťažovateľa pred ESĽP týkali predovšetkým vyjadrenia ministra a jeho načasovania, ESĽP považoval za dôležité samostatne preskúmať aj ďalšie vyjadrenia vysokopostavených úradníkov, najmä preto, že predmetné vyjadrenia urobili dvaja najvyšší predstavitelia výkonnej moci štátu. ESĽP sa domnieva, že títo vysokopostavení úradníci boli povinní rešpektovať zásadu prezumpcie neviny.

V tomto ohľade sa ESĽP domnieva, že hrubý a necitlivý jazyk použitý vysokopostaveným úradníkom mohol ovplyvniť verejnú mienku, pokiaľ ide o vinu sťažovateľa, a vyvolať dojem, že je najvyšší čas, aby dotknuté vnútroštátne súdy konečne odsúdili sťažovateľa. ESĽP upozorňuje najmä na konkrétnu politickú funkciu, ktorú minister v tom čase zastával. Ako minister spravodlivosti stelesňoval politickú autoritu par excellence zodpovednú za organizáciu a riadne fungovanie súdov. Preto mal byť obzvlášť opatrný a nemal povedať nič, čo by mohlo vzbudiť dojem, že chce ovplyvniť výsledok konania prebiehajúceho pred vyšším súdom. Tento dojem nemohla zmierniť ani skutočnosť, že minister povedal: „nie preto, že by mal byť niekto odsúdený alebo oslobodený, ale preto, že obmedzenie akéhokoľvek súdneho konania ..., je najhorším možným výsledkom“, keďže ESĽP musí hľadieť nad rámec doslovného významu slov a zamerať sa na skutkové okolnosti prípadu.

Zostáva zistiť, či v tomto štádiu trestného konania mohlo dôjsť k porušeniu zásady prezumpcie neviny podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru.

ESĽP berie na vedomie najmä skutočnosť, že napadnuté vyjadrenie ministra bolo urobené dňa 27.09.2016, teda krátko po tom, ako prvostupňový súd uznal sťažovateľa vinným. Najvyšší súd však 18.06.2015 nariadil odklad výkonu trestu sťažovateľa, ktorý zostal v platnosti, a sťažovateľ nebol vo väzení. Napriek prvostupňovému odsúdeniu je zrejmé, že zásada prezumpcie neviny sa stále uplatňovala.

ESĽP ďalej poznamenáva, že sťažovateľ neskôr napadol prvostupňové odsúdenie z viacerých dôvodov vrátane dôvodu podstatného porušenia ustanovení Trestného poriadku. Podľa vnútroštátneho práva mal vyšší súd pri rozhodovaní o opodstatnenosti sťažovateľovho odvolania tri možnosti: (1) zamietnuť ho ako neopodstatnené; (2) zrušiť rozsudok a vrátiť vec prvostupňovému súdu na nové prerokovanie a rozhodnutie; alebo (3) zmeniť rozsudok prvostupňového súdu. Podľa názoru ESĽP, ak by súd vyššieho stupňa vyhovel sťažovateľovmu odvolaniu a vrátil vec na opätovné prerokovanie, ako to ustanovuje § 392 Trestného poriadku, je takmer isté, že trestné konanie by sa stalo premlčaným a v dôsledku toho zastaveným.

Vyšší súd vydal dňa 12.04.2017 rozsudok, ktorým zamietol odvolanie sťažovateľa a potvrdil jeho odsúdenie v čase, keď sa blížilo uplynutie absolútnej premlčacej lehoty, keďže tá mala uplynúť v júni 2017.

ESĽP konštatuje, že minister sa odvolával na „mimoriadne nízke páky ministerstva spravodlivosti na vyvíjanie tlaku na prokuratúru alebo súdnictvo“, a náležite zohľadňuje skutočnosť, že minister nepodnikol žiadne kroky v rámci svojich úradných povinností na začatie konania proti sudcom. ESĽP však neprináleží špekulovať o tom, čo by minister urobil, ak by bol rozsudok súdu prvého stupňa zrušený a vec vrátená súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie.

Okrem toho predseda Okresného súdu v Ľubľane, ktorý vyjadril názor svojich kolegov sudcov, vnímal ministrovo vyhlásenie ako avizovanie sankcií a vyvodenie zodpovednosti voči sudcom. Zostávajú teda vážne pochybnosti o vplyve ministrovho vyhlásenia a ESĽP sa domnieva, že slová, ktoré použil, mohli prejudikovať rozhodnutie vyššieho súdu.

ESĽP tiež opakuje, že predseda vlády uviedol, že vláda zabráni niekomu, kto „si pravdepodobne odpyká trest odňatia slobody“, „hrať basketbal“. Jeho vyjadrenie, ktoré preskúmal aj ústavný súd, prispelo k dojmu, ktorý vyvolal výrok ministra. ESĽP sa domnieva, že za okolností prípadu by sa tento výrok mohol vykladať ako naznačujúci potvrdenie viny sťažovateľa.

ESĽP sa preto domnieva, že kumulatívny účinok neuváženého vyjadrenia ministra, najmä vo svetle potenciálnej hrozby, ako ju vnímali vnútroštátni sudcovia, a jeho načasovania, a vyjadrenia predsedu vlády, ktoré v podstate vyjadrovalo pochybnosti o nevine sťažovateľa, mohol prejudikovať rozhodnutie vyššieho súdu. Vzhľadom na skutočnosť, že dotknutí úradníci zastávali vysokú funkciu, mali byť obzvlášť opatrní pri výbere slov v súvislosti s prebiehajúcim trestným konaním. ESĽP poznamenáva, že ich vyjadrenia mohli viesť verejnosť k presvedčeniu, že sťažovateľ je vinný skôr, ako bola jeho vina právoplatne preukázaná.

ESĽP akceptuje tvrdenie vlády, že vnútroštátne súdy na všetkých úrovniach sa zaoberali sťažnosťami sťažovateľa o vplyve vyhlásení vysokopostavených úradníkov na prebiehajúce trestné konanie. Okrem toho sa ústavný súd opieral o judikatúru ESĽP v súvislosti s prezumpciou neviny podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru. ESĽP predovšetkým poznamenáva, že najvyšší súd skúmal tvrdenia sťažovateľa cez prizmu možného porušenia zákonnosti rozhodovacieho procesu v zmysle § 420 Trestného poriadku, pričom zisťoval, či bolo rozhodnutie nezákonné pre nedostatok vecnej súvislosti, čo je však iná otázka. Toto stanovisko potvrdil aj ústavný súd.

V tejto súvislosti ESĽP pripomína, že vo veci Pesa odmietol námietku chorvátskej vlády o nevyčerpaní vnútroštátnych prostriedkov nápravy ako predčasnú, keď konštatoval, že vyhlásenia niektorých vysokopostavených úradníkov uverejnené v novinách nemohli slúžiť ako dôvod na odvolanie alebo na uplatnenie akéhokoľvek iného prostriedku nápravy v rámci trestného konania proti sťažovateľovi v tomto prípade, keďže podľa príslušného vnútroštátneho práva takéto dôvody spočívali v skutkových a právnych chybách, ako aj v procesných chybách. Napadnuté výroky nespadali ani do jednej z týchto kategórií. Hoci sťažovateľ v tomto prípade vyčerpal všetky dostupné opravné prostriedky, ktoré mal k dispozícii, podľa názoru ESĽP prístup slovinských súdov k tejto otázke vykazuje podobný koncepčný nedostatok. V tejto súvislosti ESĽP ďalej poznamenáva, že sťažovateľ by mal mať možnosť namietať porušenie rôznych záruk spravodlivého procesu podľa čl. 6 dohovoru a porušenie práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 a 6 dohovoru podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru riadne a dôkladne preskúmané vnútroštátnymi súdmi, pričom prezumpcia neviny je predovšetkým procesnou zárukou a jedným z prvkov spravodlivého procesu vyžadovaného čl. 6 dohovoru.

ESĽP preto konštatuje, že právo sťažovateľa na prezumpciu neviny nebolo dodržané. V dôsledku toho došlo k porušeniu čl. 6 ods. 2 dohovoru. So zreteľom na závery ESĽP týkajúce sa čl. 6 ods. 2 dohovoru sa ESĽP domnieva, že nie je potrebné osobitne skúmať, či došlo aj k porušeniu sťažovateľovho práva na „nezávislý a nestranný súd“ podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Záverom ESĽP priznal sťažovateľovi náhradu nemajetkovej ujmz vo výške 10.000 eur a náhradu trov konania vo výške 6.000 eur.

 

Diskusia