Odsúdenie založené na nezákonne získanom obsahu emailovej komunikácie - rozhodnutie ESĽP

Nižšie v texte je zverejnené kompletné znenie aktuálneho rozhodnutia ESĽP vo veci Macharik proti Českej republike, ktoré je zaujímavé tým, že sťažovateľka bola odsúdená za spáchanie daňového trestného činu na základe obsahu jej emailovej komunikácie s iným odsúdeným, pričom vnútroštátne súdy sa nevedeli zhodnúť, na podklade akého príkazu mohol súd získať obsah emailovej komunikácie sťažovateľky. ESĽP skonštatoval, že v tomto prípade došlo k porušeniu článku 8 Dohovoru, ktorý sa týka práva na súkromie.

Na strane druhej, ESĽP neskonštatoval porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru, teda práva na spravodlivý proces. ESĽP uviedol, že použitie nezákonného dôkazu vnútroštátnymi súdmi automaticky neznamená porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru.

V tomto smere je nutné pripomenúť, že český Trestný poriadok nevylučuje z dôkazov použiteľných na ustálenie skutkového stavu veci aj nezákonný dôkaz (§ 89 ods. 2 a § 2 ods. 6 českého Trestného poriadku), pričom práve judikatúra českých súdov vymedzuje hranice, kedy je možné pripustiť aj použitie takéhoto dôkazu.

Naproti tomu, slovenský Trestný poriadok umožňuje ustaľovať skutkový stav veci iba na podklade zákonne získaných dôkazov (§ 119 ods. 3 veta prvá Tr. por.) s tým, že orgány činné v trestnom konaní a súdy môžu hodnotiť len také dôkazy, ktoré boli získané zákonným spôsobom (§ 2 ods. 12 Tr. por. s tým, že výnimka sú dôkazy prípustné podľa § 119 ods. 5 Tr. por.). Aj z tohto dôvodu nie je v slovenských právnych pomeroch celkom využiteľná česká judikatúra v tomto smere, nakoľko rozdiel medzi znením ustanovení § 119 ods. 3 a § 2 ods. 12 Tr. por. na strane jednej a § 89 ods. 2 a § 2 ods. 6 českého Trestného poriadku je zrejmý.

Je pritom v zásade len na vnútroštátnom právnom poriadku, či dôkazy získané v rozpore so zákonom pripustí alebo nepripustí ako dôkaz, prípadne iba za určitých špecifických podmienok. V tomto smere ESĽP aj v nižšie uvedenom rozhodnutí poukázal na to, že výklad a uplatňovanie vnútroštátneho práva prináleží predovšetkým vnútroštátnym orgánom, najmä súdom. Z uvedeného vyplýva, že nepripustenie nezákonne získaného dôkazu pri ustaľovaní skutkového stavu veci zo strany vnútroštátneho súdu na podklade vnútroštátneho právneho poriadku nie je problematické z hľadiska Dohovoru. Problematická by mohla byť opačná situácia, teda pripustenie nezákonne získaného dôkazu, kde je povinnosťou ESĽP overiť, či takýto postup je v súlade so zásadami Dohovoru vykladanými vo svetle judikatúry ESĽP. A hľadiska posudzovania zo strany ESĽP je podstatným aj to, či vnútroštátny súd rešpektuje vnútroštátne právo.

Skutočnosť, že ESĽP z hľadiska prípustnosti použitia nezákonne získaného dôkazu na usvedčenie obvineného nevidí v niektorých prípadoch (napríklad ak nejde o porušenie článku 3 Dohovoru) problém z hľadiska článku 6 ods. 1 Dohovoru (právo na spravodlivý proces; tak ako to bolo aj v nižšie uvedenom prípade) neznamená, že by vnútroštátny slovenský trestný súd mohol ignorovať právnu úpravu v Trestnom poriadku týkajúcu sa povinnosť ustaľovať skutkový stav veci iba na podklade zákonne získaných dôkazov, pretože možné pravidlá (ne)prípustnosti použitia nezákonného dôkazu stanovuje primárne vnútroštátny poriadok a nie Dohovor.

Rozhodnutie ESĽP vo veci Macharik proti Českej republike zo dňa 13.02.2025, žiadosť č. 51409/19

Vo veci Macharik proti Českej republike,

Európsky súd pre ľudské práva (piata sekcia) v senáte zloženom z:

Mattias Guyomar, prezident,
María Elósegui,
Armen Harutyunyan,
Stéphanie Mourou-Vikström,
Diana Sârcu,
Kateřina Šimáčková,
Mykola Gnatovskyy, sudcovia,
a Viktor Soloveytchik, tajomník sekcie,

so zreteľom na:

o sťažnosti (č. 51409/19) proti Českej republike podanej Súdu podľa článku 34 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "Dohovor") českou štátnou občiankou Michaelou Macharikovou (ďalej len "sťažovateľka") 24. septembra 2019;

rozhodnutie oznámiť českej vláde (ďalej len "vláda") sťažnosti týkajúce sa článkov 6 ods. 1 a 8 Dohovoru;

pripomienky strán;

po neverejnom rokovaní 21. januára 2025,

Vyhlasuje tento rozsudok, ktorý bol prijatý v tento deň:

ÚVOD

1. Sťažnosť sa týka odsúdenia sťažovateľky v trestnom konaní založenom najmä na obsahu jej e-mailovej komunikácie s iným odsúdeným, ktorú polícia získala na základe súdneho príkazu vydaného podľa ustanovenia týkajúceho sa údajov o telekomunikačnej prevádzke, čo podľa sťažovateľky neposkytuje žiadny právny základ pre predmetný zásah (článok 6 ods. 1 a článok 8 Dohovoru).

FAKTY

2. Žiadateľ sa narodil v roku 1979 a žije v Želešiciach. Zastupoval ju pán V. Kotek, advokát pôsobiaci v Brne.

3. Vládu zastupoval jej zástupca P. Konůpka z ministerstva spravodlivosti.

4. Skutkový stav veci možno zhrnúť takto.

5. Dňa 14. novembra 2011 vydal sudca Obvodného súdu pre Prahu 3 príkaz podľa § 88a Trestného poriadku (ďalej len "TP"), ktorým nariadil poskytovateľovi komunikačných služieb, aby poskytol polícii všetky údaje o doterajšej telekomunikačnej prevádzke prechádzajúcej schránkou spoločnosti P. od najskoršieho možného dátumu do 14. novembra 2011, vrátane všetkých dostupných informácií o registrovanom užívateľovi tejto schránky (registračné údaje, IP adresy) a obsahu všetkých správ v nej obsiahnutých. Príkaz bol vydaný na žiadosť prokurátora na návrh polície vo veci podozrenia z daňového úniku, ktorého sa dopustil M. P. ako splnomocnený zástupca spoločnosti P. spolu so zástupcami ďalších približne 40 spoločností, z ktorých niektoré zostali nezistené. V príkaze bolo uvedené, že nález Ústavného súdu č. Pl. ÚS 24/10 (pozri bod24 nižšie), ktorým bol zrušený § 97 ods. 3 zákona o elektronických komunikáciách (zákon č. 127/2005), nebol prekážkou, keďže v danom prípade boli splnené všetky požadované záruky; konkrétne príkaz smeroval k získaniu informácií potrebných na identifikáciu páchateľov trestného činu a na zdokumentovanie ich trestnej činnosti, ktorá bola závažná a za ktorú hrozil trest odňatia slobody od päť do desať rokov.

6. Dňa 30. novembra 2011 poskytol poskytovateľ komunikačných služieb polícii dostupné registračné údaje a obsah poštovej schránky vrátane správ napísaných žiadateľom, ktoré M. P. preposlal iný podozrivý. Poskytovateľ služieb poznamenal, že v súlade s nálezom ústavného súdu č. Pl. ÚS 24/10, neukladal prevádzkové a lokalizačné údaje, ktoré tak nemohol poskytnúť.

7. Po kontrole správ žalobkyne polícia začala trestné vyšetrovanie jej činnosti.

8. Dňa 16. augusta 2012 bol žalobca obvinený z daňového podvodu za to, že do účtovníctva zapísal faktúry za fiktívne prenájmy reklamných plôch a na základe týchto faktúr podal daňové priznanie. Po vznesení obvinenia voči nej sa žalobkyňa neúspešne domáhala vyňatia jej e-mailových správ zo spisu s odôvodnením, že obsah týchto správ nemožno považovať za komunikačné údaje v zmysle článku 88a Trestného poriadku. Ďalej tvrdila, že poskytovatelia komunikačných služieb nie sú oprávnení uchovávať obsah akýchkoľvek správ; poskytovateľ komunikačných služieb mal teda odmietnuť postúpiť obsah jej komunikácie polícii.

9. Dňa 24. júna 2013 bol žalobca obvinený ako spolupáchateľ daňového podvodu.

10. Dňa 18. marca 2015 Mestský súd v Prahe (ďalej aj "prvostupňový súd") uznal sťažovateľku za vinnú v zmysle obžaloby a odsúdil ju na trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov s podmienečným odkladom a na peňažný trest vo výške 50 000 českých korún (približne 2 000 eur). Podľa súdu e-maily sťažovateľky, ktoré boli postúpené M. P., vzhľadom na ich obsah a poradie udalostí dokazovali, že lízingové zmluvy a príslušné faktúry boli vystavené so spätnou platnosťou. Reklama sa nemohla uskutočniť tak, ako tvrdili žalovaní a ako sa nepravdivo uvádzalo v dokumentoch.

Pokiaľ ide o zákonnosť sporných dôkazov (e-mailová komunikácia), súd rozhodol, že príslušný príkaz mal byť založený na článku 88 TP, ktorý sa týka obsahu komunikácie (na rozdiel od článku 88a, ktorý sa týka údajov o komunikácii). Napriek tomu to považoval len za formálny nedostatok, keďže príkaz vydal príslušný súd a boli splnené všetky podmienky stanovené v článku 88 (proti M. P. bolo začaté trestné konanie pre obzvlášť závažný trestný čin, za ktorý hrozí trest odňatia slobody na päť až desať rokov, a existovali opodstatnené dôvody domnievať sa, že vydanie príkazu povedie k odhaleniu skutočností relevantných pre toto trestné konanie).

11. Dňa 23. septembra 2016 Vrchný súd v Prahe (ďalej aj "odvolací súd") zamietol odvolanie sťažovateľky, v ktorom namietala, že predmetné dôkazy nemohli byť získané podľa článku 88 Trestného poriadku, ako rozhodol prvostupňový súd, keďže toto ustanovenie sa týkalo výlučne odpočúvania a zaznamenávania budúcej komunikácie, pre ktoré neboli splnené formálne podmienky. Najvyšší súd zdôraznil, že hlavný rozdiel medzi článkom 88 a článkom 88a spočíva v tom, že prvý z nich upravuje odpočúvanie a zaznamenávanie budúcej komunikácie, zatiaľ čo druhý sa týka údajov o minulej telekomunikačnej prevádzke. Preto sa sudca Obvodného súdu pre Prahu 3 správne odvolal na článok 88a TP na účely získania e-mailovej komunikácie uskutočnenej pred vydaním príkazu. Napokon Najvyšší súd poznamenal, že príkaz bol vydaný príslušným súdom a bol riadne odôvodnený.

12. Najvyšší súd 28. marca 2018 zamietol ako zjavne neopodstatnené odvolanie v právnych otázkach, ktoré podala žalobkyňa a v ktorom namietala, že jej e-mailová komunikácia nemala byť prijatá ako dôkaz, pretože bola získaná nezákonne podľa článku 88a Trestného poriadku a že obsah týchto správ bol získaný nezákonne od poskytovateľa komunikačných služieb. Najvyšší súd rozhodol, že obsah e-mailovej komunikácie nemohol byť získaný postupom podľa článku 88, keďže príkaz založený na tomto ustanovení sa môže týkať len budúcej - a nie minulej - komunikácie. Okrem toho súdny príkaz vydaný na základe článku 88a mohol byť použitý len na získanie komunikačných údajov, t. j. prevádzkových a lokalizačných údajov v zmysle zákona o elektronických komunikáciách. To isté vyplývalo aj z rozhodnutia Ústavného súdu č. III. ÚS 3812/2012 z 3. októbra 2013, podľa ktorého sa údaje uložené v sledovaných počítačoch mali získať podľa článku 158d Trestného poriadku, ktorý sa týka sledovania osôb a vecí. Najvyšší súd ďalej poukázal na to, že v súlade s čl. 158b možno sledovanie osôb a vecí podľa čl. 158d povoliť v trestnom konaní o úmyselnom trestnom čine len vtedy, ak sledovaný účel nemožno dosiahnuť iným spôsobom alebo ak by jeho dosiahnutie bolo inak podstatne sťažené. Takéto sledovanie podliehalo predchádzajúcemu povoleniu sudcu, ak malo zasahovať do súkromia korešpondencie. Článok 158d však nestanovoval žiadne požiadavky na odôvodnenie príkazov vydaných podľa tohto ustanovenia, ani neposkytoval žiadne záruky, pokiaľ ide o proporcionalitu medzi zásahom do súkromia a závažnosťou daného trestného činu. Na druhej strane článok 88a stanovil podmienky vydania súdneho príkazu a špecifikoval okruh trestných činov, pre ktoré ho možno vydať. Z toho vyplývalo, že posledné uvedené ustanovenie, ktoré tiež zabezpečovalo proporcionalitu medzi zásahom do súkromia a závažnosťou predmetného trestného činu, bolo osobitným prípadom sledovania osôb v zmysle článku 158d. Najvyšší súd teda dospel k záveru, že vzhľadom na to, že článok 88a stanovuje prísnejšie požiadavky na vydanie súdneho príkazu ako článok 158d, a vzhľadom na nejednotnú prax v čase vydania príkazu napadnutého žalobcom, nemožno dôkazy získané postupom podľa článku 88a považovať za neprípustné.

13. Vo svojom rozhodnutí č. III. ÚS 2374/18 z 27. marca 2019 ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť sťažovateľky, v ktorej namietala, že výrok o vine bol založený výlučne na obsahu jej emailovej korešpondencie, ktorá bola poskytnutá polícii na základe nevhodného právneho podkladu. S odkazom na rozhodnutie najvyššieho súdu ústavný súd konštatoval, že v čase vydania predmetného príkazu (t. j. dva roky pred jeho rozhodnutím č. k. III. ÚS 3812/12) bola súdna prax nejednotná a na získanie obsahu emailovej komunikácie sa použili tak čl. 88a, ako aj čl. 158d. Ako však najvyšší súd správne uviedol, zatiaľ čo článok 158d neposkytoval žiadne konkrétne záruky týkajúce sa proporcionality medzi zásahom a závažnosťou trestného činu, článok 88a stanovoval v tomto ohľade prísnejšie podmienky. Preto získanie obsahu e-mailovej komunikácie podľa článku 88a nemohlo mať ústavne neakceptovateľné dôsledky.

PRÍSLUŠNÝ PRÁVNY RÁMEC A PRAX

I. TRESTNÝ PORIADOK PLATNÝ V PRÍSLUŠNOM ČASE

14. Podľa článku 88 ods. 1 a 2 v rámci trestného konania pre obzvlášť závažný zločin bolo možné nariadiť odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky, ak sa dalo odôvodnene predpokladať, že sa tým odhalia skutočnosti dôležité pre trestné konanie. Takýto príkaz mal vydať sudca, ktorý predsedá súdnemu konaniu, alebo v prípravnom konaní sudca konajúci na návrh prokurátora.

15. Podľa § 88a ods. 1, ak údaje o uskutočnenom telekomunikačnom prenose, ktoré boli predmetom telekomunikačného súkromia alebo spadali pod ochranu osobných údajov, boli potrebné na objasnenie okolností dôležitých pre trestné konanie, predseda senátu alebo sudca v prípravnom konaní nariadil osobám alebo subjektom poskytujúcim telekomunikačné služby, aby tieto údaje poskytli. Príkaz sa musel vydať písomne a musel byť odôvodnený.

16. V novelizovanom znení účinnom od 1. októbra 2012 ustanovoval § 88a ods. 1, že ak je na účely trestného konania o úmyselnom trestnom čine, za ktorý možno uložiť trest odňatia slobody až na tri roky, potrebné zverejniť údaje o telekomunikačnej prevádzke, ktoré sú predmetom telekomunikačného tajomstva alebo ktoré spadajú pod ochranu osobných údajov, a ak sledovaný cieľ nemožno dosiahnuť iným spôsobom alebo ak by jeho dosiahnutie bolo inak podstatne sťažené, predseda senátu alebo v prípravnom konaní sudca konajúci na návrh prokurátora nariadi zverejnenie takýchto údajov. Takýto príkaz musel byť vydaný písomne a musel byť odôvodnený.

17. Podľa § 158b ods. 1 a 2 bola polícia v rámci trestného konania pre úmyselný trestný čin oprávnená použiť operatívno-pátracie prostriedky vrátane sledovania osôb a vecí. Operatívno-pátracie prostriedky by sa mohli použiť len vtedy, ak by sa sledovaný cieľ nedal dosiahnuť iným spôsobom alebo by sa inak dosiahol podstatne ťažšie.

18. Podľa § 158d ods. 1, 3, 4 sledovanie osôb a vecí spočívalo v utajenom zhromažďovaní informácií o osobách a veciach technickými alebo inými prostriedkami. Ak malo dôjsť k zásahu do súkromia korešpondencie, sledovanie podliehalo predchádzajúcemu povoleniu sudcu. Takéto povolenie sa mohlo vydať výlučne na základe písomnej žiadosti a muselo v ňom byť uvedené obdobie, počas ktorého sa sledovanie malo vykonávať, ktoré nemohlo presiahnuť šesť mesiacov.

II. ZÁKON Č. 127/2005 ("ZÁKON O ELEKTRONICKÝCH KOMUNIKÁCIÁCH") V ZNENÍ ÚČINNOM DO 11. APRÍLA 2011

19. Podľa § 90 ods. 1 boli prevádzkovými údajmi všetky údaje spracúvané na účely prenosu správy prostredníctvom elektronickej komunikačnej siete alebo na účely fakturácie.

20. Podľa § 91 ods. 1 boli lokalizačné údaje akékoľvek údaje spracúvané v elektronickej komunikačnej sieti, ktoré identifikovali geografickú polohu koncového zariadenia používateľa verejne dostupnej elektronickej komunikačnej služby.

21. Podľa § 97 ods. 3 boli právnické alebo fyzické osoby poskytujúce verejnú komunikačnú sieť alebo verejne dostupnú elektronickú komunikačnú službu povinné uchovávať prevádzkové a lokalizačné údaje vytvorené alebo spracované v priebehu svojej činnosti po dobu šiestich až dvanástich mesiacov (po uplynutí tejto doby sa tieto údaje museli vymazať) a na požiadanie ich poskytnúť orgánom oprávneným na ich vyžiadanie; poskytovatelia komunikačných služieb mali zároveň zabezpečiť, aby sa neukladal obsah komunikácie.

III. PRÍSLUŠNÁ VNÚTROŠTÁTNA JUDIKATÚRA

A. Judikatúra týkajúca sa Trestného poriadku

22. Vo svojom rozsudku č. Pl. ÚS 24/11 z 20. novembra 2011 plénum Ústavného súdu vyhlásilo článok 88a OSP za protiústavný s účinnosťou od 1. októbra 2013, keď konštatovalo, že podmienky prístupu k údajom o telekomunikačnej prevádzke stanovené týmto ustanovením sú príliš všeobecné, vágne, a preto nedostatočné. Ústavný súd okrem iného zdôraznil, že napadnuté ustanovenie neposkytovalo žiadne záruky, pokiaľ ide o proporcionalitu medzi zásahom do súkromia a závažnosťou trestného činu.

23. Vo svojom rozhodnutí č. III. ÚS 3812/12 z 3. októbra 2013 ústavný súd konštatoval, že údaje uložené v sledovaných počítačoch (teda nie údaje o telekomunikačnej prevádzke) možno získať na základe príkazu súdu vydaného podľa § 158d TP týkajúceho sa sledovania osôb a vecí.

B. Judikatúra týkajúca sa zákona o elektronických komunikáciách

24. Vo svojom rozsudku č. Pl. ÚS 24/10 z 22. marca 2011 plénum Ústavného súdu vyhlásilo § 97 ods. 3 a 4 zákona o elektronických komunikáciách za protiústavný a zrušilo ho ku dňu vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov (11. apríla 2011). Uviedol najmä, že všeobecné a preventívne zhromažďovanie a uchovávanie prevádzkových a lokalizačných údajov predstavuje významný zásah do práva na súkromie a malo by sa obmedziť na výnimočné situácie, keď sledovaný legitímny cieľ nemožno dosiahnuť inými prostriedkami, za predpokladu, že existujú konkrétne, podrobné a účinné záruky proti svojvôli, ktoré napadnuté ustanovenie v rozhodnom čase neposkytovalo.

PRÁVO

I. ÚDAJNÉ PORUŠENIE ČLÁNKU 8 DOHOVORU

25. Sťažovateľka sa sťažovala, že jej e-mailová komunikácia bola získaná bez riadneho právneho základu, čím boli porušené záruky článku 8 Dohovoru, ktorý znie takto:

"1. Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

2. Orgán verejnej moci nesmie zasahovať do výkonu tohto práva s výnimkou zásahov, ktoré sú v súlade so zákonom a sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti alebo hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných."

A. Prípustnosť

26. Súd poznamenáva, že táto sťažnosť nie je zjavne nepodložená ani neprijateľná z iných dôvodov uvedených v článku 35 Dohovoru. Musí byť preto vyhlásená za prijateľnú.

B. Zásluhy

1. Vyjadrenia strán

27. Podobne ako pred vnútroštátnymi súdmi sa sťažovateľka vo svojej sťažnosti podľa článku 8 zamerala na údajnú nezákonnosť zásahu. Tvrdila, že vnútroštátne orgány sa pri získavaní obsahu jej e-mailových správ odvolávali na článok 88a Trestného poriadku, ktorý umožňuje získať len komunikačné údaje, nie obsah komunikácie. Je síce pravda, že Ústavný súd neskôr rozhodol, že obsah komunikácie možno získať podľa článku 158d Trestného poriadku (pozri vyššie uvedený bod23 ), ale tento postup, ktorý navyše nemal dostatočné záruky, sa týkal inej situácie, a to údajov uložených v sledovanom počítači patriacom osobe, ktorá je predmetom dohľadu. Okrem toho podľa žiadneho z týchto ustanovení a v situácii, keď bol § 97 ods. 3 zákona o elektronických komunikáciách zrušený, nebolo možné nariadiť poskytovateľovi komunikačných služieb, aby sprístupnil obsah súkromnej komunikácie polícii, čo sa stalo v tomto prípade. Podľa názoru žalobcu sa teda napadnuté uznesenie opieralo o nevhodný právny základ.

28. Vláda uznala, že došlo k zásahu do práv sťažovateľa podľa článku 8, ale považovala ho za zákonný, keďže články 88a aj 158d Trestného poriadku sledovali rovnaké ciele a v praxi sa používali na získanie obsahu e-mailovej komunikácie. Sťažovateľka preto mohla predvídať, že týmto spôsobom môže byť zasiahnuté do jej práva na súkromie korešpondencie. Vláda tvrdila, že článok 88a TP, o ktorý sa príkaz v tomto prípade opieral, poskytoval viac záruk ako článok 158d TP; práva sťažovateľky tak požívali väčšiu ochranu. Vláda síce pripustila, že príslušná prax bola normalizovaná až po rozhodnutí ústavného súdu z 3. októbra 2013, ale zdôraznila, že je prirodzené, že vnútroštátna judikatúra sa vyvíja v reakcii na vývoj nových technologických komunikačných prostriedkov.

29. Zdôraznili tiež, že v tomto prípade bol zásah primeraný povahe predmetného trestného činu, napadnutý príkaz bol obmedzený na obdobie, ktoré zodpovedalo času, keď bol údajne spáchaný trestný čin, a informácie boli zhromaždené len v rozsahu potrebnom na vyšetrovanie. Nakoniec vláda poznamenala, že argumenty sťažovateľa posúdili štyri stupne vnútroštátnych súdov, ktoré uznali napadnutý príkaz za zákonný a svoje rozhodnutia dostatočne odôvodnili.

2. Posúdenie Súdneho dvora

(a) Všeobecné zásady

30. Súd na úvod poznamenáva, že článok 8 dohovoru chráni dôvernosť všetkých výmen, do ktorých sa jednotlivci môžu zapojiť na účely komunikácie, bez ohľadu na obsah príslušnej korešpondencie a jej formu (Michaud proti Francúzsku, č. 12323/11, § 90, 6. december 2012, ECHR 2012; Dragoş Ioan Rusu proti Rumunsku, č. 22767/08, § 33, 31. október 2017). E-mailová komunikácia vrátane komunikácie profesionálnej povahy spadá pod pojem korešpondencia (Copland proti Spojenému kráľovstvu, č. 62617/00, § 41, 7. december 2006, ECHR 2007; a Tena Arregui proti Španielsku, č. 42541/18, § 31, 11. januára 2024).

31. Súd opakuje, že akýkoľvek zásah môže byť odôvodnený podľa článku 8 ods. 2 len vtedy, ak je v súlade so zákonom, sleduje jeden alebo viacero legitímnych cieľov, na ktoré odkazuje článok 8 ods. 2, a je nevyhnutný v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie akéhokoľvek takéhoto cieľa (Roman Zakharov proti Rusku [GC], č. 47143/06, § 227, 4. decembra 2015).

32. Súdny dvor dôsledne zastáva názor, že pokiaľ ide o odpočúvanie komunikácie na účely policajného vyšetrovania, zákon musí byť dostatočne jasný, aby občanom dostatočne naznačil, za akých okolností a za akých podmienok sú orgány verejnej moci oprávnené pristúpiť k tomuto tajnému a potenciálne nebezpečnému zásahu do práva na rešpektovanie súkromného života a korešpondencie. Aby bola splnená požiadavka "kvality práva", musí zákon, ktorý priznáva diskrečnú právomoc, najmä uviesť rozsah tejto právomoci, hoci podrobné postupy a podmienky, ktoré sa majú dodržiavať, nemusia byť nevyhnutne zahrnuté do noriem hmotného práva. Stupeň presnosti, ktorý sa v tejto súvislosti vyžaduje od "zákona", bude závisieť od konkrétneho predmetu úpravy. Keďže vykonávanie opatrení tajného dohľadu nad komunikáciou v praxi nie je prístupné kontrole dotknutých osôb ani verejnosti ako celku, bolo by v rozpore s princípmi právneho štátu, ak by sa zákonná voľnosť rozhodovania priznaná výkonnej moci - alebo sudcovi - vyjadrovala ako neobmedzená právomoc. V dôsledku toho musí zákon uvádzať rozsah každej takejto voľnej úvahy udelenej príslušným orgánom a spôsob jej výkonu dostatočne jasne, aby poskytol jednotlivcovi primeranú ochranu pred svojvoľným zásahom (pozri okrem iných orgánov Amann proti Švajčiarsku [GC], č. 27798/95, § 56, ECHR 2000-II; a Bykov proti Rusku [GC], č. 4378/02, § 78, 10. marec 2009).

33. Súdny dvor už uznal nemožnosť dosiahnuť absolútnu istotu pri tvorbe právnych predpisov a riziko, že hľadanie istoty môže viesť k prílišnej rigidite. Mnohé zákony sú nevyhnutne formulované v pojmoch, ktoré sú vo väčšej či menšej miere nejasné a ktorých výklad a uplatňovanie sú otázkami praxe (pozri Klaus Müller proti Nemecku, č. 24173/18, § 50, 19. novembra 2020). Úlohou Súdu je posúdiť príslušné vnútroštátne právo platné v danom čase vo vzťahu k požiadavkám základného princípu právneho štátu. Takéto preskúmanie nevyhnutne zahŕňa určitý stupeň abstrakcie. Napriek tomu v prípadoch vyplývajúcich z individuálnych sťažností musí Súd spravidla zamerať svoju pozornosť nie na právo ako také, ale na spôsob, akým bolo za konkrétnych okolností aplikované na sťažovateľa (pozri Goranova-Karaeneva proti Bulharsku, č. 12739/05, § 48, 8. marec 2011, a Dragojević proti Chorvátsku, č. 68955/11, § 86, 15. január 2015).

(b) Uplatnenie týchto zásad na okolnosti tohto prípadu

(i) Či došlo k zásahu

34. Medzi účastníkmi konania nie je sporné, že získanie obsahu e-mailovej komunikácie žalobkyne obsiahnutej v schránke M. P., obsahu, ktorý bol použitý ako dôkaz v trestnom konaní proti žalobkyni, zasiahlo do jej práva na rešpektovanie jej súkromného života a korešpondencie. V tejto súvislosti Súdny dvor poznamenal, že opatrenie bolo uplatnené na e-mailový účet tretej osoby, ktorej správy žalobkyne preposlala iná osoba. Vzhľadom na skutočnosť, že táto e-mailová komunikácia bola pracovnej povahy a že rozsah informácií, ktoré boli takto o sťažovateľke zverejnené, bol obmedzený, možno takéto opatrenie považovať za menej pravdepodobný zásah do jej práv podľa článku 8 než opatrenie na získanie obsahu jej vlastnej súkromnej poštovej schránky alebo dokonca odpočúvanie niektorých jej telefonických rozhovorov na linke tretej osoby. Napriek tomu možno len ťažko tvrdiť, že odoslaním svojich e-mailov sa sťažovateľka automaticky vzdala svojho práva na súkromie len preto, že existovala hypotetická možnosť, že by tieto e-maily mohli byť postúpené iným osobám alebo získané orgánmi. Skôr mala primerané očakávanie, že súkromie jej komunikácie bude rešpektované a chránené (pozri Bărbulescu proti Rumunsku [GC], č. 61496/08, § 73, ECHR 2017; a Benedik proti Slovinsku , č. 62357/14, § 101, 24. apríla 2018).

35. Súd preto so zreteľom na zásady stanovené v jeho judikatúre konštatuje, že vykonanie súdneho príkazu na odovzdanie obsahu všetkých správ obsiahnutých v poštovej schránke M. P., ktoré viedlo k sprístupneniu e-mailových správ sťažovateľky polícii a následne k použitiu takto získaných dôkazov na začatie trestného konania proti nej, predstavovalo zásah do práva sťažovateľky na rešpektovanie jej súkromného života a korešpondencie chráneného článkom 8 ods. 1.

(ii) Či bol zásah oprávnený

36. Súdny dvor pripomína, že výklad a uplatňovanie vnútroštátneho práva prináleží predovšetkým vnútroštátnym orgánom, najmä súdom. Súd je však povinný overiť, či spôsob, akým sa tak deje, vedie k dôsledkom, ktoré sú v súlade so zásadami Dohovoru vykladanými vo svetle judikatúry Súdu (pozri Benedik, už citovaný, § 123). Súd v minulosti zdôraznil najmä dôležitosť dostatočných záruk proti svojvôli a zneužitiu, pokiaľ ide o zachytávanie, uchovávanie a sprístupňovanie obsahu komunikácie, ako aj súvisiacich komunikačných údajov orgánmi (pozri Ekimdzhiev a iní proti Bulharsku, č. 70078/12, § 395, 11. január 2022, a Centrum för rättvisa proti Švédsku [GC], č. 35252/08, §§ 248-49, 277, 25. mája 2021).

37. V tomto prípade ide o obsah e-mailovej korešpondencie žalobcu, ktorý bol získaný na základe príkazu vydaného sudcom Obvodného súdu pre Prahu 3 podľa článku 88a TP týkajúceho sa komunikačných údajov. Počas celého trestného konania a pred Súdom sťažovateľka tvrdila, že tento materiál bol získaný nezákonne, pretože podľa príslušných vnútroštátnych právnych predpisov komunikačné údaje nezahŕňajú obsah vymenených správ a navyše poskytovatelia komunikačných služieb nie sú oprávnení uchovávať a zverejňovať obsah takýchto správ (pozri vyššie uvedený bod8 in fine). Preto podľa žalobcu článok 88a TP neposkytoval právny základ na zabezpečenie predmetných e-mailových správ.

38. Súdny dvor poznamenáva, že v čase rozhodovania vo veci samej článok 88a Trestného poriadku (pozri vyššie uvedený bod15 ) stanovil, že sudca môže nariadiť poskytovateľom telekomunikačných služieb, aby poskytli komunikačné údaje - ktoré toto ustanovenie definuje ako údaje o minulej telekomunikačnej prevádzke, ktoré spadajú pod ochranu súkromia v oblasti telekomunikácií alebo ochranu osobných údajov - ak sú tieto údaje potrebné na objasnenie okolností dôležitých pre trestné konanie. V tomto prípade Najvyšší súd sám uviedol (pozri vyššie uvedený bod12 ), že uvedené ustanovenie sa vzťahuje na prevádzkové a lokalizačné údaje podľa zákona o elektronických komunikáciách (pozri vyššie uvedené body -1920 ). Okrem toho, ako uviedol žalobca, § 97 ods. 3 zákona o elektronických komunikáciách, ktorý bol účinný do 11. apríla 2011 (pred vydaním príkazu v tejto veci), okrem iného stanovil, že poskytovatelia komunikačných služieb pri ukladaní komunikačných (prevádzkových a lokalizačných) údajov musia zabezpečiť, aby sa neukladal obsah komunikácie. Ústavný súd toto ustanovenie zrušil nálezom č. Pl. ÚS 24/10 z 22. marca 2011 (pozri vyššie uvedený bod24 ), hoci z dôvodov, ktoré sa netýkali tejto konkrétnej otázky, tak, že následná novela toho istého ustanovenia zákonom č. 273/2012, ktorý nadobudol účinnosť 1. októbra 2012, stanovila rovnakú povinnosť neukladať obsah komunikácie.

39. Z uvedených úvah možno usudzovať, že predmetný súdny príkaz bol vydaný po vydaní vyššie uvedeného nálezu ústavného súdu z 22. marca 2011, ktorým bol zrušený § 97 ods. 3 zákona o elektronických komunikáciách, a pred nadobudnutím účinnosti následnej novely tohto ustanovenia, a to v obmedzenom období, keď neexistovalo ustanovenie zakazujúce poskytovateľom komunikačných služieb uchovávať obsah komunikácie. Vnútroštátne súdy ani vláda sa však nezaoberali argumentom sťažovateľa, že obsah správ nemal byť uchovávaný; najmä neodkázali na žiadne právne ustanovenie platné v rozhodnom čase, na základe ktorého by poskytovatelia komunikačných služieb mohli uchovávať a prenášať obsah komunikácie alebo by polícia mohla mať prístup k poštovej schránke jednotlivca. Napriek tomu, keď Obvodný súd pre Prahu 3 nariadil poskytovateľovi komunikačných služieb na základe článku 88a TP sprístupniť polícii obsah všetkých e-mailov v schránke M. P., poskytovateľ tento príkaz splnil (pozri vyššie uvedený bod6 ).

40. Pokiaľ ide o sťažnosti sťažovateľky týkajúce sa nevhodného právneho základu, na základe ktorého bol získaný obsah jej e-mailovej korešpondencie, Súd poznamenáva, že ich v trestnom konaní proti nej preskúmali štyri stupne vnútroštátnych súdov. Tri z týchto súdov však dospeli k odlišnému záveru, pokiaľ ide o to, ktoré právne ustanovenie mohlo slúžiť ako právny základ na získanie tohto materiálu.

41. Prvostupňový súd totiž rozhodol, že príkaz sa mal zakladať na článku 88 Trestného poriadku (nie na článku 88a), ktorý upravuje odpočúvanie telefonickej komunikácie. Keďže však v danom prípade boli splnené všetky podmienky stanovené v článku 88 TP, dospel k záveru, že dôkazy boli získané zákonným spôsobom a sú prípustné. Odvolací súd naopak zastával názor, že článok 88 TP upravuje len odpočúvanie a zaznamenávanie budúcich výmen, a preto bol dôkaz získaný zákonne podľa článku 88a OSP. Následne sa Najvyšší súd stotožnil s argumentáciou sťažovateľa, že obsah správ uložených v poštovej schránke nemožno získať podľa článku 88a Trestného poriadku, keďže toto ustanovenie sa vzťahuje len na komunikačné údaje. Zároveň však konštatoval, že takýto dôkaz je možné získať podľa § 158d OSP, ktorý sa týka sledovania osôb a vecí, čo vyplýva aj z nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 3812/12 z 3. októbra 2013. Priznávajúc, že pred týmto rozhodnutím bola súdna prax nejednotná, Najvyšší súd porovnal obe ustanovenia (čl. 88a a čl. 158d Trestného poriadku) a poukázal na to, že na rozdiel od čl. 88a, čl. 158d nestanovuje žiadne osobitné požiadavky na odôvodnenie príkazov vydaných na jeho základe, ani neposkytuje žiadne záruky, pokiaľ ide o proporcionalitu medzi zásahom do súkromia a závažnosťou predmetného trestného činu. Vzhľadom na to, že článok 88a kládol ešte prísnejšie požiadavky na zásah, Najvyšší súd dospel k záveru, že dôkazy, o ktoré ide v tomto prípade, nemožno považovať za nezákonne získané, aj keby sa tak stalo na základe článku 88a, a nie na základe článku 158d. Ústavný súd sa napokon stotožnil so závermi najvyššieho súdu.

42. Súdny dvor v minulosti rozhodol, že v každom systéme práva, vrátane trestného práva, je nevyhnutný prvok súdneho výkladu. Dohovor nemožno chápať tak, že zakazuje postupné objasňovanie pravidiel trestnej zodpovednosti prostredníctvom súdneho výkladu od prípadu k prípadu za predpokladu, že výsledný vývoj je v súlade s podstatou trestného činu a bolo ho možné rozumne predvídať. Súd už rozhodol, že tieto zásady sa uplatňujú aj v kontexte zásahov do súkromného života v trestnom konaní ( pozri Uzun proti Nemecku , č. 35623/05, § 62, ECHR 2010 (výňatky)). Súd však poznamenáva, že v predmetnom prípade vnútroštátne súdy uviedli celkovo tri ustanovenia (články 88, 88a a 158d Trestného poriadku) ako potenciálne slúžiace ako právny základ pre zásah do dôvernosti e-mailovej komunikácie sťažovateľa. Čo je však dôležitejšie, najvyšší súd aj ústavný súd sa stotožnili s argumentáciou sťažovateľa v tom zmysle, že článok 88a TP, na základe ktorého bol napadnutý príkaz vydaný, sa nevzťahuje na obsah emailovej komunikácie. Okrem toho tieto súdy pri konštatovaní, že článok 88a Trestného poriadku ukladá prísnejšie požiadavky a poskytuje viac záruk ako článok 158d Trestného poriadku, najmä preto, že špecifikuje okruh trestných činov, v súvislosti s ktorými ho možno použiť, poukázali na neskoršie znenie tohto ustanovenia (pozri vyššie uvedený bod16 ), zmenené a doplnené po náleze ústavného súdu sp. zn. Pl. ÚS 24/11 z 20. novembra 2011, ktorý vyhlásil (relevantné) predchádzajúce znenie článku 88a Trestného poriadku za protiústavné (pozri bod22 vyššie). Inými slovami, znenie článku 88a TP, ktoré vzal do úvahy najvyšší súd aj ústavný súd, aby dospeli k záveru, že obsah správ sťažovateľa bol získaný zákonným spôsobom, nebolo v čase vydania predmetného príkazu ešte účinné. Preto argumentácia vlády založená na ich zisteniach, že článok 88a Trestného poriadku poskytoval väčšie záruky ako článok 158d Trestného poriadku, nemôže obstáť.

43. V súhrne Súdny dvor konštatuje, že Obvodný súd pre Prahu 3 po prvé nariadil poskytovateľovi komunikačných služieb sprístupniť polícii obsah poštovej schránky M. P. vrátane e-mailovej komunikácie sťažovateľa, hoci je zrejmé, že vnútroštátne právo neumožňovalo poskytovateľom uchovávať obsah takejto komunikácie. Okrem toho sa súdy dostatočne nezaoberali konkrétnymi námietkami sťažovateľa vznesenými v tejto súvislosti s ohľadom na povinnosť poskytovateľa zachovávať mlčanlivosť (pozri mutatis mutandis, Azer Ahmadov proti Azerbajdžanu, č. 3409/10, § 73, 27. júla 2021). Vláda nevyvrátila ani argumenty sťažovateľa na podporu týchto sťažností. Po druhé, spôsob, akým vnútroštátne súdy vykladali a uplatňovali príslušné právne ustanovenia, bol nesúrodý a poukazoval na nedostatočnú zrozumiteľnosť predmetného právneho rámca (pozri mutatis mutandis, Lia proti Malte, č. 8709/20, § 67, 5. mája 2022).

44. Z uvedených dôvodov Súd nemôže inak, ako konštatovať, že výklad a aplikácia vnútroštátneho práva v prípade sťažovateľa neboli jasné a konzistentné, a preto neboli predvídateľné na účely článku 8 Dohovoru. Zásah do práv sťažovateľa podľa článku 8 preto nebol "v súlade so zákonom".

45. Na základe tohto záveru sa Súd domnieva, že nie je potrebné skúmať, či zásah v tomto prípade sledoval jeden alebo viacero legitímnych cieľov alebo bol nevyhnutný v demokratickej spoločnosti na účely článku 8 ods. 2.

46. Súd preto dospel k záveru, že v tomto prípade došlo k porušeniu článku 8.

II. ÚDAJNÉ PORUŠENIE ČLÁNKU 6 ODS. 1 DOHOVORU

47. Sťažovateľka sa sťažovala, že jej odsúdenie v trestnom konaní bolo založené najmä na dôkazoch získaných v rozpore s článkom 8 Dohovoru. Odvolávala sa na článok 6 ods. 1 Dohovoru, ktorý v relevantnom rozsahu znie takto:

"Pri rozhodovaní ... o akomkoľvek trestnom obvinení proti nemu má každý právo na spravodlivé ... prerokovanie ... [súdom] ...".

A. Prípustnosť

48. Súdny dvor konštatuje, že táto sťažnosť súvisí s vyššie uvedenou sťažnosťou, a preto musí byť rovnako vyhlásená za prípustnú.

B. Zásluhy

1. Vyjadrenia strán

49. Sťažovateľka uviedla, že jediným dôkazom, o ktorý sa vnútroštátne súdy opierali pri uznaní jej viny, bol obsah jej e-mailových správ, ktoré boli získané nezákonne.

50. Vláda tvrdila, že obsah e-mailovej korešpondencie bol získaný zákonným spôsobom. Poukázala na to, že ak by Súdny dvor zaujal iný názor, prijatie nezákonne získaných dôkazov neznamená automaticky porušenie práva na spravodlivý proces. Vláda zdôraznila, že odsúdenie sťažovateľky bolo založené na podstatnom a konzistentnom súbore dôkazov, a nie výlučne na obsahu jej e-mailovej korešpondencie. Okrem toho, keďže predmetné dôkazy boli silné a ich spoľahlivosť sťažovateľka nespochybňovala, potreba potvrdzujúcich dôkazov bola primerane slabšia. Vláda tiež zdôraznila verejný záujem na stíhaní daňových trestných činov a zdôraznila, že právo sťažovateľky na obhajobu bolo rešpektované.

2. Posúdenie Súdneho dvora

(a) Všeobecné zásady

51. Súd pripomína, že hoci článok 6 dohovoru zaručuje právo na spravodlivé konanie, nestanovuje žiadne pravidlá týkajúce sa prípustnosti dôkazov ako takých, čo je primárne vecou úpravy vnútroštátneho práva. Úlohou Súdu preto nie je zásadne určovať, či konkrétne druhy dôkazov - napríklad dôkazy získané nezákonne z hľadiska vnútroštátneho práva - môžu byť prípustné, alebo dokonca, či bol sťažovateľ vinný alebo nie. Otázkou, na ktorú treba odpovedať, je, či konanie ako celok vrátane spôsobu získania dôkazov bolo spravodlivé. To zahŕňa preskúmanie predmetnej "nezákonnosti" a v prípade, že ide o porušenie iného práva podľa dohovoru, aj povahu zisteného porušenia (pozri Jalloh proti Nemecku [GC], č. 54810/00, §§ 94-95, ECHR 2006-IX, a Bykov proti Rusku [GC], už citovaný, §§ 88-89).

52. Pri určovaní, či bolo konanie ako celok spravodlivé, je potrebné zohľadniť aj to, či boli dodržané práva obhajoby. Je potrebné preskúmať najmä to, či mal žalobca možnosť spochybniť pravosť dôkazov a namietať proti ich použitiu. Okrem toho je potrebné zohľadniť kvalitu dôkazov vrátane toho, či okolnosti, za ktorých boli získané, vyvolávajú pochybnosti o ich spoľahlivosti alebo presnosti. Hoci žiadny problém spravodlivosti nevyhnutne nevzniká, ak získaný dôkaz nebol podporený iným materiálom, možno poznamenať, že ak je dôkaz veľmi silný a neexistuje riziko jeho nespoľahlivosti, potreba podporných dôkazov je primerane slabšia (pozri Jalloh, už citovaný, § 96, a Bykov, už citovaný, § 90). V tejto súvislosti Súd ďalej prikladá váhu tomu, či daný dôkaz bol alebo nebol rozhodujúci pre výsledok konania (pozri Gäfgen proti Nemecku [GC], č. 22978/05, § 164, 1. júna 2010).

53. Súd už v minulosti za konkrétnych okolností rôznych prípadov konštatoval, že skutočnosť, že vnútroštátne súdy použili dôkazy, ktoré boli považované za nezákonne získané na účely článku 8, nebola v rozpore s požiadavkami spravodlivosti zakotvenými v článku 6 Dohovoru (pozri okrem iných orgánov Khan proti Spojenému kráľovstvu , č. 35394/97, §§ 34-40, ECHR 2000-V; P.G. a J.H. proti Spojenému kráľovstvu, č. 44787/98, §§ 76-81, 25. septembra 2001, ECHR 2001-IX; a Dragoş Ioan Rusu proti Rumunsku, č. 22767/08, §§ 51-57, 31. októbra 2017).

(b) Uplatnenie týchto zásad na okolnosti tohto prípadu

54. Súd na úvod poznamenáva, že hoci predmetný dôkaz nebol získaný v súlade so zákonom v zmysle článku 8 Dohovoru (pozri vyššie uvedený odsek44 ), jeho použitie vnútroštátnymi súdmi neznamená automaticky porušenie článku 6 Dohovoru (na rozdiel od prijatia dôkazu získaného v rozpore s článkom 3 Dohovoru, ktoré vždy vyvoláva vážne otázky týkajúce sa spravodlivosti konania - pozri Gäfgen, citované vyššie, §§ 166-67, a El Haski proti Belgicku, č. 649/08, § 85, 25. september 2012). V tejto súvislosti Súd poukazuje na to, že nič nenasvedčuje tomu, že polícia, ktorá získala súdne povolenie pred zaobstaraním obsahu e-mailovej komunikácie sťažovateľa, konala v zlej viere alebo úmyselne porušila formálne pravidlá pri získavaní a vykonávaní tohto príkazu (pozri mutatis mutandis Prade proti Nemecku, č. 7215/10, § 37, 3. marec 2016). Protiprávnosť v tomto prípade sa týkala skôr obsahu príkazu adresovaného poskytovateľovi komunikačných služieb a nejednotného a nepredvídateľného prístupu vnútroštátnych súdov pri preskúmavaní príkazu v trestnom konaní (pozri vyššie uvedený bod43 ).

55. Súd ďalej konštatuje, že sťažovateľka mala účinnú možnosť namietať proti použitiu predmetných dôkazov a že túto možnosť využila počas konania pred vnútroštátnymi súdmi štyroch stupňov, ktoré všetky riadne posúdili jej sťažnosti. Skutočnosť, že sťažovateľka nebola úspešná na každej úrovni, nie je v tomto ohľade rozhodujúca (pozri Khan, citované vyššie, § 38, a Dragojević proti Chorvátsku a, citované vyššie, § 132).

56. Pokiaľ ide o kvalitu týchto dôkazov, Súdny dvor konštatuje, že žalobca nepredložil žiadne argumenty spochybňujúce pravosť e-mailov získaných políciou. Namiesto toho sa obmedzila na spôsob, akým boli tieto dôkazy získané, a na ich následné použitie. Medzi účastníkmi konania je teda nesporné, že žalobkyňa bola autorkou správ, ktoré boli zaslané do schránky M. P., z ktorej boli získané. Neexistuje teda nič, čo by spochybňovalo spoľahlivosť alebo presnosť týchto dôkazov.

57. Pokiaľ ide o význam sporných dôkazov, vláda tvrdila, že obsah e-mailovej komunikácie bol kľúčovým, ale nie jediným usvedčujúcim dôkazom proti sťažovateľovi. Hoci Súd uznáva, že vnútroštátne súdy posudzovali komplexný súbor dôkazov týkajúcich sa veľkého počtu obžalovaných, z odôvodnení ich rozhodnutí, najmä z odôvodnenia prvostupňového súdu, podľa neho jasne vyplýva, že práve obsah e-mailových správ sťažovateľa umožnil preukázať, že faktúry a lízingové zmluvy boli fiktívne. Zdá sa teda, že obsah e-mailov žalobkyne bol skutočne rozhodujúcim dôkazom pre výsledok trestného konania proti nej. Súdny dvor však opakuje, že ak sú dôkazy silné a neexistuje riziko ich nespoľahlivosti, ako v tomto prípade, potreba podporných dôkazov je primerane slabšia. Skutočnosť, že sťažovateľ bol odsúdený na základe jediného, ale spoľahlivého dôkazu, hoci získaného nezákonne a ako takého ním napadnutého, nie je v skutočnosti sama osebe v rozpore s požiadavkou spravodlivého procesu (pozri Prade, už citovaný, § 40).

58. Nakoniec, pri určovaní, či bolo konanie ako celok spravodlivé, so zreteľom na spôsob, akým páchatelia pracovali, a na účasť sťažovateľky na jednej strane, a na relatívne mierny zásah do práv sťažovateľky podľa článku 8 (pozri vyššie uvedený odsek34 ) a na skutočnosť, že jej právo na obhajobu bolo riadne rešpektované, Súd konštatuje, že celková spravodlivosť konania nebola prijatím sporných dôkazov nenapraviteľne narušená.

59. Z toho vyplýva, že nedošlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru.

III. ĎALŠIE ÚDAJNÉ PORUŠENIA DOHOVORU

60. Napokon sa sťažovateľka podľa článku 13 Dohovoru sťažovala, že ústavný súd nezohľadnil judikatúru Súdu a v dôsledku toho nechránil jej základné práva.

61. Súd je toho názoru, že sťažnosť sťažovateľky možno považovať za sťažnosť zameranú na výsledok vyšetrovania v tomto prípade a že ako taká predstavuje opakovanie jej sťažností podľa článkov 6 a 8 Dohovoru. Z tohto dôvodu dospel k záveru, že hoci je táto sťažnosť prijateľná, nevzniká žiadna samostatná otázka podľa článku 13 Dohovoru.

IV. UPLATŇOVANIE ČLÁNKU 41 DOHOVORU

62. Článok 41 dohovoru stanovuje:

"Ak Súd zistí, že došlo k porušeniu Dohovoru alebo jeho protokolov, a ak vnútorné právo dotknutej Vysokej zmluvnej strany umožňuje len čiastočné odškodnenie, Súd v prípade potreby poskytne poškodenej strane spravodlivé zadosťučinenie."

A. Poškodenie

63. Sťažovateľka požadovala 50 000 českých korún (CZK) (približne 2 000 eur) ako náhradu majetkovej škody, ktorá zodpovedala výške peňažného trestu uloženého jej v trestnom konaní. Ďalej požadovala 200 000 Kč (približne 8 150 EUR) z titulu nemajetkovej ujmy, a to z dôvodu výsledku trestného konania a uloženého trestu a z dôvodu spôsobu, akým bolo porušené jej právo na súkromie.

64. Pokiaľ ide o majetkovú škodu, vláda poukázala na to, že v prípade zistenia porušenia by mal sťažovateľ možnosť požiadať o obnovu trestného konania. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, nevidela žiadnu príčinnú súvislosť medzi ujmou, ktorú si sťažovateľ uplatňuje, a údajným porušením dohovoru.

65. Súdny dvor nevidí žiadnu príčinnú súvislosť medzi zisteným porušením a tvrdenou majetkovou škodou, a preto túto námietku zamieta. Okrem toho, so zreteľom na všetky okolnosti tohto prípadu sa Súd domnieva, že zistenie porušenia predstavuje dostatočné spravodlivé zadosťučinenie za akúkoľvek nemajetkovú ujmu spôsobenú sťažovateľovi (pozri Roman Zakharov, citovaný vyššie, § 312).

B. Náklady a výdavky

66. Sťažovateľ si tiež uplatnil nárok na náhradu nákladov a výdavkov vynaložených pred vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom vo výške 188 493 Kč (približne 7 700 EUR).

67. Vláda poznamenala, že sťažovateľka predložila len zmluvu uzavretú medzi ňou a jej advokátom o poskytovaní právnej pomoci pred ústavným súdom a súdom, v ktorej sa dohodli na odmene 2 000 Kč (80 EUR) za hodinu, ale žiadne položkovité účty alebo faktúry.

68. Podľa judikatúry Súdneho dvora má žalobca nárok na náhradu nákladov a výdavkov len vtedy, ak sa preukáže, že boli skutočne a nevyhnutne vynaložené a sú primerané čo do výšky. V prejednávanej veci Súd prvého stupňa vzhľadom na dokumenty, ktoré má k dispozícii, a na vyššie uvedené kritériá považuje za primerané priznať sumu 2 500 eur pokrývajúcu všetky trovy konania, zvýšenú o prípadnú daň, ktorá môže byť žalobcovi uložená.

Z TÝCHTO DÔVODOV SÚD JEDNOMYSEĽNE,

1. Žaloba sa vyhlasuje za prípustnú;

2. Rozhodol, došlo k porušeniu článku 8 dohovoru;

3. Rozhodol, nedošlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru;

4. Konštatuje, nevzniká samostatná otázka podľa článku 13 v spojení s článkami 6 ods. 1 a 8 dohovoru;

5. Konštatovanie porušenia predstavuje samo osebe dostatočné zadosťučinenie za akúkoľvek nemajetkovú ujmu, ktorú žalobca utrpel;

6. Podrží

(a) že žalovaný štát je povinný zaplatiť sťažovateľovi do troch mesiacov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku v súlade s článkom 44 ods. 2 dohovoru 2 500 EUR (dvetisícpäťsto eur), ktoré sa prepočítajú na menu žalovaného štátu podľa kurzu platného v deň vyrovnania, plus akúkoľvek daň, ktorá môže byť sťažovateľovi uložená, ako náhradu nákladov a výdavkov;

(b) že od uplynutia uvedených troch mesiacov až do vyrovnania sa z uvedenej sumy platí jednoduchý úrok vo výške hraničnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky počas obdobia omeškania plus tri percentuálne body;

7. Vo zvyšnej časti sa návrh žalobcu na spravodlivé zadosťučinenie jednomyseľne zamieta.

Vyhotovené v anglickom jazyku a písomne oznámené 13. februára 2025 v súlade s článkom 77 ods. 2 a 3 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

Victor Soloveytchik Mattias Guyomar
Registrátor Prezident

 

Diskusia