Svedectvo spolupáchateľa v prípade korupcie neohrozilo celkovú spravodlivosť konania

Mgr. Erika Krutková

Svedectvo spolupáchateľa v prípade korupcie neohrozilo celkovú spravodlivosť konania

(rozsudok ESĽP vo veci SOUROULLAS KAY a ZANNETTOS proti CYPRU zo dňa 26.11.2024 č. 1618/18)

Úvodná poznámka

Rozsudok ESĽP problematikou ako svojimi závermi nadväzuje na skorší rozsudok vo veci Xenofontos a iní proti Cypru (pozri tu), pričom rovnako ako v prípade aktuálneho rozsudku, k rozhodnutiu pripojil svoje odlišné stanovisko sudca SERGHIDES za Cyprus. V aktuálnom rozsudku sa k jeho odlišnému stanovisku pripojil aj sudca ZÜND za Švajčiarsko. Možno predpokladať, že sťažovatelia, podporení pomerom hlasovania 5:2, sa pokúsia predložiť vec Veľkej komore. Aktuálne však závery ESĽP v otázke procesných záruk v prípadoch, keď sa prokuratúra v rozhodujúcej miere spolieha na výpoveď spolopracujúceho obvineného definovných v rozsudku vo veci Xenofontos a iní proti Cypru, možno považovať za ustálené. ESĽP v rozsudku vo veci Souroullas Kay a Zannettos proti CYPRU osobitne vyzdvidol kvalitu odôvodnenia rozhodnutí vnútroštátnych súdov, ktoré sa dôsledne vysporiadali so všetkými podstatnými námietkami obvinených týkajúcich sa dôveryhodnosti spolupracujúceho svedka ako aj ďalších svedkov.

Z pohľadu rozhodovacej činnosti slovenských súdov v otázke hodnotenia svedeckej výpovede spolupracujúceho obvineného mali zásadný dopad rozsudky ESĽP vo veci Branislav Adamčo proti Slovensku[1]z 12.11.2019 a Erik Adamčo proti Slovensku z 01.06.2023,[2] v ktorých ESĽP poukázal na viaceré systémové nedostatky. A v konečnom dôsledku si vyžiadali zmenu v prístupe

Vo veci Branislav Adamčo ESĽP konštatoval, že svedecká výpoveď spolupracujúceho obvineného predstavovala ak nie jediný, tak aspoň rozhodujúci dôkaz proti obvinenému a ostatné dôkazy tvorili reťaz nepriamych dôkazov len vtedy, keď boli hodnotené spolu s výpoveďou spolupracujúceho svedka, a že rozhodujúci zlom v procese nastal, keď tento zmenil svoju výpoveď a začal usvedčovať obvineného. Vnútroštátne súdy hodnotili tento dôkaz tak ako každý iný dôkaz. Argumenty obvineného spochybňujúce dôveryhodnosť spolupracujúceho svedka preskúmal len odvolací súd a v tejto súvislosti nedostal žiadnu konkrétnu odpoveď od vnútroštátnych súdov, ktoré sa jeho vecou zaoberali neskôr, najmä od dovolacieho súdu a ústavného súdu.

Vo veci Erik Adamčo ESĽP konštatoval, že všeobecné súdy nevenovali žiadnu badateľnú osobitnú pozornosť rozsahu a povahe výhod, ktoré niektorý zo spolupracujúcich svedkov získal výmenou za usvedčenie obvineného a ani jednotlivým nezrovnalostiam vo výpovediach, a to napriek konkrétnym argumentom obvineného v tomto smere a napriek jeho možnosti vypočuť týchto svedkov. Bez ohľadu na všeobecné úvahy týkajúce sa spôsobu hodnotenia dôkazov z hľadiska vnútroštátneho práva a praxe je dôležité, ako sa s týmito dôkazmi vysporiadali vnútroštátne súdy vzhľadom na námietky sťažovateľky in concreto.

Možno zhrnúť, že základným nedostatkom oboch trestných vecí bolo nedostatočné odôvodnenie vo vzťahu k namietanej dôveryhodnosti spolupracujúceho svedka, ktoré bola zo strany obvineného rozsiahlo spochybňovaná a rozporom vo výpovediach, pričom súdy sa obmedzili iba na opakovanie základných všeobecných východísk dokazovania a hodnotenia dôkazov.

V následnej diskusií v otázke hodnotenia svedeckej výpovede spolupracujúceho obvineného vnútroštátnymi súdmi, sa s obľubou zdôrazňovalo, že ide o trestné veci, ktoré neboli prejednávané pred Špecializovaným trestným súdom (trestná vec Branislava Adamča bola prejednávaná pred Krajským súdom v Banskej Bystrici ako prvostupňovým súdom a trestná vec Erika Adamča bola prejednávaná pred Okresným súdom Žilina). Tento argument sa zvykol používať aj v súvislosti s prebiehajúcou diskusiou o opodstatnenosti existencie a prínose Špecializovaného trestného súdu avšak len do momentu, keď predmetom rozhodovania na ESĽP sa stali trestné veci prejednávané práve na Špecializovanom trestnom súde.

Po rozsudkoch ESĽP vo veciach Mucha proti Slovensku z 25.11.2021[3], Krátky proti Slovensku[4], či Vasaráb a Paulus proti Slovensku[5], náleze Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 72/2023 v trestnej veci Bališ a spol., či rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2TdoV/10/2021 v trestnej veci Lališ a spol[6]. Zatiaľ posledným zo série rozhodnutí, ktorými sa spochybňuje rozhodovacia činnosť Špecializovaného trestného súdu pri prejednávaní “zločineckých skupín” je nález Ústavného súdu SR z 30.10.2024 sp. zn. I. ÚS 245/2024. Pre toho, komu spisové značky veľa nehovoria, ide o trestnú vec Róberta Okoličányho a spol., s ktorou sa Špecializovaný trestný súd “trápil” 10 rokov.

Trestnej veci Róberta Okoličanyho a spol. a procesnému postupu senátu Špecializovaného trestného súdu som sa už detailne venovala vo svojom príspevku dostupnom na právnych listoch tu.

Uznesením zo dňa 24.10.2024 sp. zn. III. ÚS 558/2024 však Ústavný súd SR odmietol ústavnú sťažnosť iného obvineného podanú v rovnakej trestnej veci, s tým, že rozhodnutia súdov považuje za riadne odôvodnené. Rozdielnosť v rozhodovacej činnosti je nevyhnutnou súčasťou jej prirodzeného vývoja. Na druhej strane diametrálne odlišné závery ústavného súdu v tej istej veci nie je zrovna žiadúcim javom z hľadiska právnej istoty a ochrany ústavou garantovaných práv. Nekonzistentné závery v tej istej trestnej veci vytýkal ESĽP vnútroštátnych súdov aj vo veci Erika Adamčo proti Slovensku. Možno predpokladať, že obvinený sa obráti so sťažnosťou na ESĽP a na základe jeho doterajšej rozhodovacej činnosti výsledok možno predpokladať.

V náleze I. ÚS 245/2024 Ústavný súd SR akcentoval najmä výhrady k odôvodneniu rozhodnutí súdov, keď konštatoval, že:

- z nich nie je zrejmé, ktoré konkrétne dôkazy majú bez akýchkoľvek rozumných pochybností preukazovať, že to je práve sťažovateľ, ktorý sa mal dopustiť trestnej činnosti, za ktorú bol stíhaný, pričom toto konštatovanie súdy argumentačne recyklujú vo viacerých častiach svojich rozhodnutí veľmi všeobecným a nekonkrétnym spôsobom

- skutkové zistenia sa týkali preukazovania, že sa skutok stal ale menej už skutočností súvisiacich s účasťou sťažovateľa na stíhanej trestnej činnosti

- napriek poskytnutiu vyčerpávajúcich koncepčných východísk v otázke benefitov spolupracujúcej osoby, tieto boli len všeobecného charakteru a v odôvodnení rozhodnutí absentovalo komplexné ústavnoprávne posúdenie spravodlivosti trestného konania ako celku vo vzťahu k sťažovateľovi

- práve v konaniach týkajúcich sa organizovanej trestnej činnosti je kľúčové, aby si sťažovatelia aspoň vo fundamentálnych rysoch našli odpoveď na to, z akého dôvodu, mimo konštatovania všeobecnej „nepotrebnosti“ či „nadbytočnosti“, nebolo nevyhnutné zaoberať sa ich dôkaznými návrhmi

Bez ohľadu na výsledok prípadnej žiadosti o predloženie veci veľek komore však úvahy sudcov prezentované v odlišnom stanovisko poukazujú na viaceré aspekty a riziká svedeckých výpovedí spolupracujúcich obvinených osobitne v prípadoch ak ide o rozhodujúci dôkaz alebo dôkaz zásadného významu, poskytnuté procesné záruky a otázky podpory svedeckej výpovede inými dôkazmi. Za úvahu stojí najmä ich záver, že: „Pochybné dôkazy sa nemôžu stať nepochybnými a nemôžu byť považované za potvrdené alebo podporené inými dôkazmi, ktoré sú tiež pochybné.“

V každom prípade, otázka hodnotenia svedeckej výpovede spolupracujúceho obvineného je témou, ktorá sa pravidelne opakuje pred ESĽP a rozhodne si aj naďalej zaslúži pozornosť a závery disentujúcich sudcov rozhodne stoja za úvahu a preto ich závery sú zhrnuté v právnej vete. Uvedené zhrnutie však v žiadnom prípade nenahrádza nutnosť oboznámenia sa s celým obsahom odlišného stanoviska.

Právna veta

I. Odhalenie všetkých plánov obhajoby môže nepriaznivo zasahovať do stratégie obhajoby, a preto môže byť nezlučiteľné s čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru, ktorý zaručuje právo na právne zastupovanie a dôvernú komunikáciu s obhajcom. V dôsledku toho by vnútroštátne súdy nemali očakávať, že obhajoba vopred odhalí všetky svoje argumenty a stratégiu, a to najmä v prípade, keď sa ocitla vo zvlášť zraniteľnej pozícii čeliac svedectvu spolupracujúceho obvineného. Toto minimálne právo zabezpečuje, že obvinený bude mať primerané možnosti na prípravu svojej obhajoby, pričom nie všetko, čo obhajoba potrebuje na svoju prípravu, sa musí v konečnom dôsledku ukázať ako užitočné alebo nevyhnutne viesť k oslobodeniu obvineného, v opačnom prípade by ustanovenia čl. 6 ods. 3 písm. b) boli podmienené oslobodením obvineného, čo by bolo absurdné.

II. Krížový výsluch je vo všeobecnosti uznávaný ako základný nástroj na zistenie pravdy a overenie pravdivosti svedeckých výpovedí, nie je to však všeliekom a neomylnou metódou na riešenie všetkých foriem pochybných dôkazov. Prirodzená zaujatosť svedka – spolupracujúceho obvineného alebo jeho osobný záujem, môže podstatne narušiť dôveryhodnosť jeho výpovede a samotné podrobenie svedka krížovému výsluchu nemusí stačiť na úplné odhalenie alebo zmiernenie takejto nespoľahlivosti, čím sa obhajoba môže dostať do zraniteľnej pozície.

III. Vnútroštátne súdy by mali byť pri posudzovaní návrhov obhajoby, ktorých cieľom je spochybnenie výpovede svedka - spolupracujúceho obvineného skôr flexibilné a nie striktne formalistické. Okrem toho súdy a jednotlivé vnútroštátne právne systémy musia využívať ďalšie záruky, ako napríklad potvrdzujúce dôkazy, aby sa zabezpečilo, že spravodlivosti bude učinené zadosť.

(odlišné stanovisko sudcov Serghidesa a Zünda)

Skutkové okolnosti

Prípad sa týkal odsúdenia pána Souroullasa za legalizáciu príjmov z trestnej činnosti a pána Zannettosa za vydieranie v súvislosti s obchodom s pozemkami.

V roku 2013 sa začalo vyšetrovanie podozrivého obchodu s pozemkami v Dromolaxii neďaleko letiska Larnaka. Dotknutý pozemok predtým patril turecko cyperskému vlastníkovi. Ten ho predal súkromnej spoločnosti, ktorá ho ďalej predala dôchodkovému fondu CYTA, štátneho poskytovateľa telekomunikačných služieb, na investičný projekt - výstavbu kancelárskeho komplexu. Úrady mali podozrenie, že pôvodný turecko-cyperský vlastník, nemal právo pozemok predať, a obávali sa, že dôchodkový fond štátneho poskytovateľa telekomunikačných služieb CYTA urobil zlú investíciu. Nasledovalo vyšetrovanie, ktoré viedlo k prehliadke kancelárií súkromnej obchodnej spoločnosti, ktorá kúpila pozemky a domu jej riaditeľa N. L., ktorý bol podnikateľom v oblasti nehnuteľností a predsedom ALKI Larnaka, futbalového klubu s finančnými problémami, ktorý je prepojený s politickou stranou AKEL. Polícia prehľadala aj kanceláriu finančného manažéra strany AKEL. Počas prehliadky zaistila pevné disky počítačov. N.L. bol dňa 10.09.2013 obvinený z podplácania.

Forenzný expert urobil kópie z disku na disk a z disku na obraz a hľadal v obsahu diskov dokumenty obsahujúce výrazy, ktoré zaujímali vyšetrovateľov, vrátane výrazu „Poleson“.

Dňa 26.08.2013 polícia zatkla N. L. a dvoch policajtov. Mali podozrenie, že N. L. podplatil policajtov, aby vypracovali falošnú správu, v ktorej sa uvádza, že turecko-cyperský vlastník pozemku žil v oblastiach kontrolovaných vládou dostatočne dlho na to, aby bol oprávnený predať svoj pozemok. N. L. odmietol odpovedať na akékoľvek otázky, čo mu odporučil jeho advokát. Povedal len, že jeho obchod bol legálny a že nedôveruje vyšetrovateľom. Dňa 02.09.2013 N. L. po porade so svojím advokátom prisľúbil vyšetrovateľom, že v prípade prepustenia z väzby poskytne písomné vyhlásenie o udalostiach, ktoré zaujímali vyšetrovateľov, a že v prípade potreby bude pripravený toto vyhlásenie objasniť. Vyšetrovatelia pokračovali vo svojej práci a podali návrh na predĺženie väzby N. L. Dňa 10.09.2013 polícia prepustila N. L. a obvinila ho z podplácania policajtov.

Asi dva dni po prepustení N. L. zatelefonoval jednému z vyšetrovateľov a potvrdil svoj úmysel spolupracovať. Vyšetrovateľ dal N. L. jasne najavo, že od neho očakáva, že im povie všetko, čo vie o obchode s pozemkami, bez ohľadu na to, koho sa to môže týkať. Iba ak by sa výpovede N. L. ukázali ako pravdivé, vyšetrovateľ by zvážil, že navrhne, aby N. L. namiesto obvinenia bolo udelené postavenie spolupracujúceho svedka. Keďže však vyšetrovateľ nemohol nič sľúbiť, odporučil N. L., aby sa poradil so svojím advokátom.

V období od 23.09.2013 do 20.11.2013 N. L. poskytol vyšetrovateľovi štyri písomné vyhlásenia, v ktorých celkovo naznačil, že v rámci sprisahania došlo k poskytnutiu úplatkov za predaj pozemkov dôchodkovému fondu CYTA za nadhodnotenú cenu. Priznal spoluúčasť na sprisahaní a zapojil doň sedem ďalších osôb a jednu spoločnosť. Medzi nimi boli Gregoris Souroullas (prvý sťažovateľ), Venizelos Zannettos (druhý sťažovateľ) a Polleson Holdings Ltd (spoločnosť, ktorej jediným konateľom bol Gregoris Souroullas – prvý sťažovateľ).

N. L. uviedol, že Gregoris Souroullas sa podieľal na prepraní úplatku, ktorý bol vyplatený zástupcovi odborového zväzu v CYTA za to, že umožnil uskutočnenie obchodu. Tvrdil tiež, že Venizelos Zannettos, finančný riaditeľ politickej strany AKEL, pohrozil, že dohodu zablokuje, ak N. L. nesplatí osobné pôžičky, ktoré si vzali bývalí členovia vedenia klubu ALKI, aby podporili financie klubu.

Sťažovatelia boli zatknutí, obvinení a spolu so šiestimi spoluobvinenými postavení pred súd v Larnake. Gregoris Souroullas bol obvinený zo sprisahania s cieľom spáchať vydieranie, vydierania a legalizácie príjmov z trestnej činnosti. Venizelos Zannettos bol obvinený z vydierania. Vyšetrovatelia odporučili generálnemu prokurátorovi, aby N. L. nestíhal, pretože jeho výpovede sa zdali byť pravdivé a obsahovali cenné informácie. Dňa 05.11.2013 generálny prokurátor rozhodol, že N. L. nebude stíhaný. Sťažovatelia boli informovaní o obsahu výpovedí N. L. a o rozhodnutí generálneho prokurátora.

Obžaloba sa opierala najmä o svedectvo N.L. Päť rôznych advokátov obhajoby vypočúvalo N. L. počas celých piatich dní. Snažili sa zdiskreditovať N.L. poukazovaním na jeho predchádzajúce delikty a tvrdením, že sa nechal zneužiť politicky motivovanými vyšetrovateľmi. Poukázali na to, že svoje odhalenia vyšetrovateľom podával po častiach, že súdu neuviedol všetky svoje návštevy na policajnom riaditeľstve a že s vyšetrovateľmi často telefonoval pred podaním písomných výpovedí aj po nich. Advokáti naznačovali, že vyšetrovatelia nadiktovali N. L., čo má v týchto výpovediach napísať. N. L. tieto tvrdenia odmietol a vysvetlil, že na začiatku mu jeho advokát radil, aby nevypovedal, a že bol voči vyšetrovateľom opatrný, pretože mal podozrenie, že sú politicky motivovaní. Po prepustení z väzby však urobil jednoznačné rozhodnutie povedať pravdu. Obžaloba dodala, že nie všetky návštevy N. L. na polícii mohli byť oficiálne zaznamenané a že tým, že vyšetrovatelia zostali s N. L. v telefonickom kontakte, sa jednoducho snažili získať jeho dôveru. Po tom, ako N. L. vypovedal v procese so sťažovateľmi, bolo konanie v jeho vlastnej trestnej veci zastavené.

V priebehu súdneho konania proti sťažovateľom prokuratúra požiadala svojho forenzného experta, aby vykonal ďalšiu prehliadku zaistených pevných diskov. Z jedného z obrazov diskov, ktoré mala k dispozícii, znalkyňa vybrala dva dokumenty obsahujúce nepodpísané návrhy zmlúv medzi spoločnosťou N. L. a Polleson Holdings Ltd („Polleson“). Obžaloba sa odvolávala na tieto dokumenty, aby podporila tvrdenie N. L., že spolupáchatelia pripravili dokumenty, ktoré mali kryť úplatok, a že Gregoris Souroullas preto vedel o nezákonnom pôvode peňazí, ktoré odložil na účet spoločnosti Polleson. S otázkou, prečo tento dôkaz nebol uvedený skôr, sa obrátili obhajcovia sťažovateľov na vyšetrovateľov s tým, že tieto dokumenty museli vidieť skôr, ale zatajili to. Vyšetrovatelia vysvetlili, že by radi tieto dokumenty sprístupnili skôr, ale že ich prehliadli v množstve iných dokumentov, najmä preto, že zoznam vyhľadávacích výrazov, ktorý bol pôvodne predložený vyšetrovateľovi, obsahoval chybu v písaní mena Polleson. Obhajca, ktorý sa neuspokojil s uvedeným vysvetlením, požiadal súd, aby jeho znalcovi umožnil nahliadnuť do obrazu disku, s ktorým pracoval policajný vyšetrovateľ. Hoci advokát dostal kópiu obrazu disku, tvrdil, že táto kópia bola nepresná, keďže mala inú hodnotu hash ako originál. Trval na tom, že len preskúmaním obrazu disku prokuratúry bude jeho znalec schopný dokázať, že vyšetrovatelia otvorili dokumenty, a čo je ešte dôležitejšie, v ktorom okamihu. Sťažovatelia vo svojich podaniach na súd tvrdili, že ak by ich obhajca dokázal, že vyšetrovatelia videli dokumenty, súd by sa mohol domnievať, že medzi N. L. a prokuratúrou došlo k tajnej dohode, keďže znalosť týchto dokumentov by vyšetrovateľom umožnila nadiktovať N. L. výpoveď. Obžaloba vzniesla námietku a tvrdila, že znalkyňa už vypovedala a bola podrobená krížovému výsluchu a že umožnenie obhajobe spochybniť kvalitu práce znalkyne v takejto neskorej fáze procesu by obhajobe poskytlo nespravodlivú výhodu oproti obžalobe. Súd súhlasil s obžalobou a žiadosť zamietol.

Súd pripomenul, že svedeckú výpoveď N. L. treba hodnotiť opatrne, keďže bol spolupáchateľom obžalovaných. Napriek tomu konštatoval, že mu možno veriť, pretože: „odpovedal ukážkovo konzistentne a podrobne o každom aspekte, na ktorý bol dotazovaný, s vystupovaním osoby, ktorá jednoznačne hovorí pravdu. Počas dlhého, namáhavého a vyčerpávajúceho krížového výsluchu zostal ... pevný. Vo svojich opisoch bol odzbrojujúco úprimný, živý a názorný. Dokonca aj keď vyhlásil, že si presne (alebo vôbec) nepamätá detaily, o ktorých bol vypočúvaný, poskytol uspokojivé a presvedčivé vysvetlenie svojej neschopnosti. Uvádzal skutočnosti a detaily, o ktorých mohol tak presne a v takom rozsahu hovoriť len ten, kto udalosti skutočne zažil, čím vylúčil akúkoľvek možnosť, že by mohli byť výplodom jeho fantázie alebo, ako sa ho často pýtali pri krížovom výsluchu, výsledkom spolupráce a nevhodnej dohody s vyšetrovateľmi a prokuratúrou. Jeho výpoveď sa vyznačovala spontánnosťou a dobrovoľnosťou.”

Súd sa domnieval, že judikatúra ESĽP umožňuje použitie výpovede spolupáchateľa, pričom citoval rozsudok X. proti Spojenému kráľovstvu (č. 7306/75, rozhodnutie Komisie zo 06.10.1976).

Súd odmietol tvrdenie obhajoby, že N. L. a obžaloba sa dohodli a kupčili s benefitmi s cieľom falošne usvedčiť obžalovaných. Konštatoval, že N. L. sa rozhodol povedať pravdu sám, v záujme spravodlivosti, bez ohľadu na osobné dôsledky a bez ohľadu na to, kto by mohol byť do prípadu zapletený. Súd tiež nenašiel nič nezákonné alebo nemorálne na rozhodnutí generálneho prokurátora udeliť N. L. imunitu pred trestným stíhaním, pretože osoby zapojené do korupcie si museli uvedomiť, že ich spolupáchatelia ich môžu udať. Súd nezistil žiadne dôkazy, ktoré by potvrdzovali, t. j. nezávisle potvrdzovali výpoveď N. L. Súd napriek tomu považoval za „absolútne bezpečné“ spoliehať sa na „nezničiteľnú a úprimnú“ výpoveď N. L. v „najrozhodujúcejšej“ miere.

Okrem toho sa súd opieral o výpovede ďalších troch svedkov, ktorých označil za „dôležité“. Prvý z týchto svedkov, asistent N. L., vypovedal, že N. L. vystavil šeky na meno tohto svedka a že svedok ich preplatil a peniaze odovzdal N. L. Súd zistil, že N. L. použil tieto peniaze na podplatenie jedného zo spoluobžalovaných sťažovateľov (E. K.). Druhý svedok vypovedal o ďalších šekoch vystavených N. L. a o nátlaku, ktorý na N. L. vyvíjali Venizelos Zannettos a ďalší spoluobžalovaný (A.I.) v súvislosti s obchodom s pozemkami. Tretí svedok, spolupracovník N. L., vypovedal, že A. I. mu povedal, že strana AKEL dúfala, že získa svoj podiel z obchodu s pozemkami a že zastaví obchod, ak N. L. nezaplatí. Opísal tiež, ako N. L. odovzdal uvedenú hotovosť E. K. Súd však konštatoval, že uvedených troch svedkov možno považovať za osoby, ktoré „majú vlastný cieľ, ktorému majú slúžiť“, bez toho, aby vysvetlil, aký by tento cieľ mohol byť. Uviedol, že preto bude k ich dôkazom pristupovať opatrne.

Dňa 22.12.2014 odsúdil súd v Larnake rozsudkom č. 693/14 Gregorisa Souroullasa za legalizáciu príjmov z trestnej činnosti a Venizelosa Zannettosa za vydieranie. Odsúdil ich na trest odňatia slobody v trvaní šesť a pol roka a tri a pol roka.

Vo svojich následných odvolaniach na Najvyšší súd obaja sťažovatelia namietali, že súd prvého stupňa sa opieral o svedectvo N. L. napriek všetkým jeho nedostatkom. Zopakovali svoje tvrdenia o tajnej dohode medzi svedkom a obžalobou. Okrem toho Gregoris Souroullas namietal, že tým, že znalcovi obhajoby odoprel možnosť nahliadnuť do obrazu disku prokuratúry, ako chcel, porušil súd prvého stupňa „rovnosť zbraní“.

Najvyšší súd 04.07.2017 tieto argumenty zamietol a potvrdil odsúdenie sťažovateľov. Najvyšší súd označil výpoveď N. L. za „základ“ odsúdenia. Nenašiel žiadne dôkazy o neprimeraných dohodách medzi prokuratúrou a N. L. Ďalej konštatoval, že ani trestné obvinenie vznesené proti N. L. v deň jeho prepustenia, ani zastavenie príslušného konania po tom, ako N. L. vypovedal pred súdom prvého stupňa, nenaznačujú, že by vo vyšetrovaní došlo k nejakým pochybeniam. Súd vzal na vedomie prepojenie medzi spoločnosťou, v ktorej mal N. L. kontrolný podiel, a spoločnosťou „Polleson Holdings Ltd“ (prepojenou na Gregorisa Souroullasa). Ďalej konštatoval „nespornú existenciu“ dôkazov o transakciách, ktoré sú v súlade s výpoveďou N. L. o skutkových okolnostiach, a teda poukázal na bankové údaje (t. j. výpisy, potvrdenia, šeky, prevodné príkazy, výbery) predložené v rámci krížového výsluchu v súdnom konaní , ktoré podľa zistení prvostupňového súdu zodpovedajú okrem iného transakciám vykonaným N. L. v dôsledku nátlaku zo strany Venizelosa Zannettosa. Najvyšší súd konštatoval, že uvedené skutočnosti potvrdzujú niektoré z podstatných tvrdení N. L. a odôvodňujú záver súdu prvého stupňa, že N. L. je dôveryhodným svedkom bez ohľadu na to, že bol spolupáchateľom obvineného. Najvyšší súd preto konštatoval, že neexistuje dôvod na zmenu záverov súdu prvého stupňa.

Najvyšší súd sa stotožnil s názorom prvostupňového súdu, že druhého a tretieho z troch uvedených svedkov možno považovať za svedkov, ktorí mali „svoj vlastný cieľ“, zatiaľ čo prvý svedok nebol v rozsudku najvyššieho súdu vôbec spomenutý. Súd rozhodol, že prvostupňový súd preto správne pristupoval k výpovediam týchto svedkov opatrne a dostatočne odôvodnil, prečo ich považoval za dôveryhodné.

Pokiaľ ide o obraz disku, najvyšší súd konštatoval, že odmietnutie prístupu k nemu neznevýhodnilo obhajobu, keďže tá mala k dispozícii vlastnú kópiu obrazu, ktorá obsahovala všetky dokumenty použité v konaní. Najvyšší súd sa domnieval, že ak by bolo znalcovi obhajoby umožnené nahliadnuť do obrazu disku obžaloby, mohol by údaje pozmeniť. Okrem toho obhajoba mohla už skôr počas súdneho konania klásť otázky súdnej znalkyni, aby preverila kvalitu jej práce. Najvyšší súd zmiernil trest Gregorisa Souroullasa na štyri a pol roka odňatia slobody tak, aby bol v pomere k trestu spoluobžalovaného, ktorý bol tiež zmiernený.

Vyjadrenia strán

Sťažovatelia tvrdili, že príslušné orgány boli pod tlakom, aby v tejto široko medializovanej kauze urýchlene nastolili spravodlivosť. Jediným dôkazom, na ktorom bolo založené ich odsúdenie, bola výpoveď N. L. Rozdiel medzi potvrdzujúcimi a podpornými dôkazmi, ktorý urobila vláda, bol irelevantný. Táto výpoveď bola riadená vyšetrovateľmi a bola nedôveryhodná. Samotné upozornenie súdu prvého stupňa, aby bol opatrný vo vzťahu k výpovedi N. L., nemalo žiadny skutočný vplyv na jeho rozhodovanie. Sťažovatelia tvrdili, že orgány činné v trestnom konaní v krajine bežne získavali výpovede od organizátorov trestnej činnosti, ako bol N. L., tým, že im ponúkali nádej na imunitu pred trestným stíhaním. Právomoc generálneho prokurátora udeľovať imunitu nebola regulovaná a kontrolovaná. Súdy neváhali vynášať rozsudky na základe takýchto skompromitovaných dôkazov. Sťažovatelia obvinili vládu zo skresľovania skutkových okolností prípadu s cieľom zosúladiť ich s judikatúrou ESĽP, ktorá bola pre nich priaznivá, a to napriek tomu, že skutkové okolnosti sa viac zhodovali s rozsudkami, v ktorých bolo konštatované porušenie práv.

Vláda tvrdila, že využitie svedectva N. L. neporušilo právo sťažovateľov na spravodlivý proces. Nesúhlasila s tým, že svedectvo N. L. bolo jediným usvedčujúcim dôkazom. Ak prvostupňový súd uviedol, že nezistil žiadne „potvrdzujúce“ (doslovný preklad „posilňujúce“) dôkazy, bolo to len preto, že súd použil tento pojem v užšom zmysle, v akom sa používa vo vnútroštátnom práve. V skutočnosti sa súd okrem N. L. opieral o troch ďalších svedkov, informácie o bankových transakciách a fiktívne zmluvy. Tieto dôkazy by sa podľa vnútroštátneho práva mohli klasifikovať ako „podporné“ dôkazy, čo sa zhodovalo so širším chápaním „potvrdzujúcich“ dôkazov známych ESĽP. Opierajúc sa o judikatúru ESĽP vláda tvrdila, že beztrestnosť priznaná N. L. nenarušila celkovú spravodlivosť súdneho konania sťažovateľov. N. L. nebol hlavným organizátorom sprisahania. Bol vedený nezištnou a úprimnou túžbou odhaliť pravdu. Imunita, ktorá mu bola udelená, slúžila dôstojnému cieľu boja proti korupcii. Obhajoba vedela už pred procesom, že nebude stíhaný, a mohla ho podľa potreby vypočuť. Dohovor, podľa názoru vlády, nezaväzoval štát, aby formalizoval rokovania o priznaní viny alebo poskytol možnosť žiadať o preskúmanie rozhodnutia o zastavení trestného stíhania. Ak sa niektoré štáty rozhodli tak urobiť, bolo to na ochranu samotných svedkov, a nie tých, ktorých usvedčovali. Nech už to bolo akokoľvek, rozhodnutie generálneho prokurátora bolo v priebehu súdneho konania preskúmané súdom prvého stupňa.

Všeobecné východiská

ESĽP opakuje, že článok 6 ods. 1 dohovoru nestanovuje žiadne pravidlá, ako by sa mali dôkazy hodnotiť. ESĽP môže do tejto oblasti zasiahnuť len vtedy, ak vnútroštátny súd hodnotí dôkazy svojvoľne alebo zjavne neodôvodnene.

Dohovor nezakazuje vnútroštátnemu súdu, aby sa opieral o usvedčujúce svedectvo spolupáchateľa, aj keď je známe, že sa tento svedok pohybuje v kriminálnych kruhoch. Spoliehanie sa na svedectvo spolupáchateľa, ktoré bolo poskytnuté výmenou za imunitu pred trestným stíhaním, však môže viesť k nespravodlivému súdnemu procesu. Je to preto, že takéto svedectvo je zo svojej podstaty otvorené manipulácii a môže byť poskytnuté výlučne s cieľom získať výhody alebo sa osobne pomstiť. ESĽP ďalej opakuje, že jeho hlavným záujmom podľa článku 6 ods. 1 dohovoru je posúdiť celkovú spravodlivosť trestného konania. Pri tomto hodnotení ESĽP preskúma konanie ako celok vrátane spôsobu, akým boli získané dôkazy, pričom zohľadní procesné práva obhajoby, ale aj záujem verejnosti a obetí na tom, aby bol trestný čin riadne stíhaný. Pri posudzovaní vplyvu usvedčujúcej výpovede spolupáchateľa na spravodlivosť konania ako celku ESĽP okrem iného zohľadnil, či

- obhajoba poznala totožnosť svedka;

- obhajoba vedela o existencii dohody s obžalobou;

- vnútroštátny súd preskúmal túto dohodu;

- vnútroštátny súd zvážil všetky možné výhody, ktoré svedok získal;

- dohoda bola prerokovaná na súdnom konaní;

- obhajoba mala možnosť preveriť výpoveď svedka;

- obhajoba mala možnosť preveriť dôkazy zúčastnených členov tímu obžaloby;

- vnútroštátny súd si bol vedomý úskalí spoliehania sa na výpoveď spolupáchateľa;

- vnútroštátny súd pristupoval k výpovedi opatrne;

- vnútroštátny súd podrobne vysvetlil, prečo svedkovi uveril;

- existovali nespochybnené potvrdzujúce dôkazy;

- odvolací súd preskúmal závery súdu prvého stupňa týkajúce sa svedka a

- otázkou sa zaoberali všetky súdy, ktoré sa zaoberali rôznymi odvolaniami

Posúdenie ESĽP vo veci samej – svedectvo spolupáchateľa

V tomto prípade ESĽP konštatuje, že v prvom rade, ako bolo zistené vnútroštátnymi súdmi, nedošlo k žiadnej dohode medzi N. L. a prokuratúrou. N. L. sa priznal a vypovedal proti sťažovateľom dobrovoľne. Rozhodnutia generálneho prokurátora poskytnúť mu ochranu a neobviniť ho zahŕňali skôr uplatnenie voľnej úvahy než dodržanie sľubu, ktorý mu bol daný. Aj keď sťažovatelia tvrdili, že v interakcii medzi prokuratúrou a svedkom došlo k určitým neprimeraným situáciám, nepredložili žiadne dôkazy o dohode medzi N. L. a prokuratúrou. ESĽP preto musí uznať, že okolnosti priznania N. L. boli také, ako ich zistili vnútroštátne súdy.

ESĽP ďalej poznamenáva, že sťažovatelia poznali totožnosť N.L., obsah jeho výpovede a že mu bola udelená imunita pred trestným stíhaním. Počas súdneho konania mohli sťažovatelia podrobne vypočuť N.L. aj členov tímu obžaloby. Prvostupňový súd si bol plne vedomý nebezpečenstva spojeného s použitím výpovede spolupáchateľa, náležite sám seba varoval a dal si záležať na tom, aby podrobne vysvetlil, prečo uveril N. L. Najvyšší súd, jediný dostupný odvolací súd, následne preskúmal hodnotenie N. L. prvostupňovým súdom, čím sa zaoberal otázkou spoliehania sa na výpoveď svedka, ktorý bol zároveň spolupáchateľom.

Pokiaľ ide o spor strán o tom, či existovali iné dôkazy usvedčujúce sťažovateľov, ESĽP opakuje, že jeho úloha v tomto ohľade je obmedzená. Preto sa spolieha na zistenia vnútroštátnych súdov. Hoci sa v „rozhodujúcej“ miere spoliehal na výpoveď N. L., ktorá bola „základom“ odsúdenia, prvostupňový súd vzal do úvahy aj výpovede troch ďalších svedkov, ktoré považoval za „dôležité“ a ktoré podporovali výpoveď N. L. Najvyšší súd rozhodol, že výpoveď N. L. bola ďalej podporená „nespornými dôkazmi“ o finančných transakciách, ktoré boli v súlade s opisom skutočností N. L. ESĽP preto konštatuje, že vnútroštátne súdy sa opierali o dôkazy, ktoré potvrdzovali výpoveď N. L., bez ohľadu na otázku, či tieto dôkazy spĺňali definíciu „potvrdzujúceho dôkazu“ podľa vnútroštátneho práva.

Existuje určitý priestor na pochybnosti o tom, či potvrdzujúce dôkazy boli nespochybniteľné, vzhľadom na to, že vnútroštátne súdy rozhodli, že troch „dôležitých“ svedkov možno považovať za svedkov, ktorí mali slúžiť svojmu vlastnému cieľu, a vyjadrili opatrnosť, pokiaľ ide o to, ako budú pristupovať k ich výpovedi. Táto pochybnosť však nie je dostatočná na to, aby ohrozila celkovú spravodlivosť napadnutého konania vzhľadom na vyššie preskúmané procesné záruky. ESĽP predovšetkým poznamenáva, že sťažovatelia mali možnosť podrobne vypočuť N. L. pred prvostupňovým súdom, ktorý podrobne zvážil tvrdenia o tajnej dohode, zaujal opatrné stanovisko k výpovedi N. L. a vysvetlil dôvody, pre ktoré mu bol pripravený uveriť. Vzhľadom na uvedené úvahy ESĽP konštatuje, že celková spravodlivosť napadnutého konania nebola ohrozená v dôsledku toho, že sa súdy spoľahli na výpoveď spolupáchateľa sťažovateľov. V dôsledku toho nedošlo k porušeniu článku 6 ods. 1 dohovoru.

Posúdenie vo veci samej – neposkytnutie kópie disku prokuratúry

ESĽP opätovne zdôrazňuje, že nesprístupnenie dôkazov obhajobe, ktoré obsahujú také údaje, ktoré by obvinenému umožnili zbaviť sa obvinenia alebo zmierniť trest, by predstavovalo odmietnutie prostriedkov potrebných na prípravu obhajoby, a teda porušenie práva zaručeného v článku 6 dohovoru. Od obvineného však možno očakávať, že svoju žiadosť konkrétne odôvodní, a vnútroštátne súdy sú oprávnené preskúmať opodstatnenosť týchto dôvodov. Otázka týkajúca sa prístupu k dôkazom môže vzniknúť podľa článku 6, pokiaľ sú predmetné dôkazy relevantné pre prípad obvineného, konkrétne ak mali významný vplyv na obvinenia vedené proti nemu. Treba tiež poznamenať, že relevantnými dôkazmi v tomto kontexte nie sú len dôkazy priamo súvisiace so skutkovými okolnosťami prípadu, ale aj iné dôkazy, ktoré sa môžu týkať prípustnosti, spoľahlivosti a úplnosti prvých z nich.

ESĽP poznamenáva, že v tomto prípade, na rozdiel od argumentácie vlády, požadované údaje v zásade predstavovali „dôkaz“ v zmysle článku 6 ods. 3 písm. b) dohovoru, keďže sa týkali spoľahlivosti výpovede korunného svedka, t. j. N. L.

ESĽP konštatuje, že vnútroštátne súdy riadne preskúmali argumenty sťažovateľov a vydali odôvodnené rozhodnutia o ich zamietnutí. Prvostupňový súd zamietol žiadosť sťažovateľov z dôvodu, že jej vyhovenie by neprimerane znevýhodnilo obžalobu vzhľadom na to, že žiadosť bola podaná v neskorom štádiu konania. Ďalej Najvyšší súd po preskúmaní odvolania sťažovateľov rozhodol, že zamietnutie žiadosti neznevýhodnilo obhajobu, keďže obhajoba mala vlastnú kópiu obrazu disku, ktorá obsahovala všetky rozhodujúce dokumenty, a sprístupnenie originálneho obrazu disku by mohlo umožniť manipuláciu s dôkazmi, pričom obhajoba mohla klásť otázky súdnej znalkyni, aby preverila kvalitu jej práce.

ESĽP tiež poznamenáva, že medzi stranami nie je sporné, že sťažovatelia mali prístup k celému obsahu predmetného disku vrátane všetkých dokumentov, na ktoré sa odvolávala obžaloba. Jediným „dôvodom“, ktorý sťažovatelia uviedli, že chcú mať prístup k predmetným dôkazom, bolo, že by to preukázalo tajnú dohodu medzi N. L. a prokuratúrou. Obhajoba najmä tvrdila, že ak by mala prístup k obrazu disku použitému obžalobou, mohla by dokázať, že vyšetrovatelia mali prístup k predmetným dokumentom skôr, ako tvrdila obžaloba: to by jej zase umožnilo preukázať, že obžaloba riadila výpoveď N. L.

ESĽP považuje za zložité pochopiť, prečo by znalosť času, kedy vyšetrovatelia získali prístup k predmetným dokumentom, bola rozhodujúca pre preukázanie tajnej dohody medzi N. L. a obžalobou. Aj keby vyšetrovatelia získali prístup k dokumentom skôr, ako priznali, nie je jasné, ako by tieto dokumenty mohli byť použité na riadenie výpovede N. L.. Predmetné dokumenty sa týkali spoločnosti kontrolovanej N. L., a preto je možné predpokladať, že N. L. by bol oboznámený s ich obsahom aj bez toho, aby ho na ne upozornila obžaloba. ESĽP sa preto domnieva, že získanie prístupu k originálnemu obrazu disku obžaloby by samo o sebe obhajobe nijako nepomohlo, a konštatuje, že dôvody uvedené sťažovateľmi a ich celkové argumenty sú v každom prípade úplne hypotetické.

V dôsledku toho nedošlo k porušeniu článku 6 ods. 1 a článku 3 písm. b) dohovoru.

 

Diskusia