Schválením dohody o vine a treste v prípade pomocníkov došlo k porušeniu prezumpcie neviny u hlavného páchateľa

Mgr. Erika Krutková

Schválením dohody o vine a treste v prípade pomocníkov došlo k porušeniu prezumpcie neviny a práva na nestranný súd hlavného páchateľa

Právne vety

I. ESĽP sa domnieva, že je v prvom rade na zmluvných štátoch, najmä na vnútroštátnom zákonodarcovi, aby rozhodol o najvhodnejšom postupe, ktorý sa má uplatniť v prípade, keď sa o obvineniach proti spoluobvineným, ktorí sa údajne podieľali na tom istom trestnom čine, nerozhoduje súčasne. Prístup jednotlivých štátov k tejto otázke bude podľa všetkého závisieť od osobitostí príslušných právnych a súdnych systémov a bude súvisieť s vnútroštátnou politikou v oblasti trestného súdnictva, a preto sa môže líšiť. Napriek tomu bez ohľadu na zvolený prístup musia byť opatrenia a rozhodnutia vnútroštátnych orgánov v súlade s požiadavkami dohovoru.

II. Hoci je pochopiteľné, že hodnotenie dôkazov na podporu rozsudku založeného na dohode o vine a treste sa kvalitatívne líši od hodnotenia vykonaného na základe záverov riadneho súdneho konania, kde sa rozsudok vynáša na základe všetkých predložených dôkazov, sudca je napriek tomu povinný preskúmať dôkazy proti spoluobvineným a na ich základe dospieť k záveru, že spáchali trestné činy uvedené v dohodách o vine a treste.

(rozsudok ESĽP vo veci Gorše proti Slovinsku zo dňa 06.03.2025 č. 47186/21)

Prípad sa týka trestného konania proti sťažovateľovi, v ktorom bol odsúdený okrem iného za zneužitie právomoci a legalizáciu príjmov z trestnej činnosti sudcom, ktorý pred začatím súdneho konania prijal vyhlásenie o vine a schválil dohodu o vine a treste dvoch spoluobvinených sťažovateľa v súvislosti s obvinením z pomoci pri spáchaní trestného činu zneužitia právomoci a zo spolčenia so sťažovateľom s cieľom spáchať trestný čin legalizácie príjmov z trestnej činnosti. Prípad nastoľuje otázky podľa článku 6 ods. 1 a 2 dohovoru.

Skutkové okolnosti

Sťažovateľ bol právnik a správca konkurznej podstaty. Dňa 13.02.2013 bol zadržaný a obvinený z obchodného podvodu, zneužitia právomoci a legalizácie príjmov z trestnej činnosti vyplývajúcich z jeho výkonu funkcie správcu konkurznej podstaty spoločnosti H.K. V súvislosti s tými istými skutkovými okolnosťami bolo obvinených niekoľko ďalších osôb.

V októbri 2013 dvaja spoluobvinení sťažovateľa, P. K. a S. S., uzavreli so štátnou prokuratúrou dohodu o vine a treste, v ktorej uznali vinu za pomoc k trestnému činu zneužitia právomoci verejného činiteľa a za spáchanie trestného činu legalizácie príjmov z trestnej činnosti.

Dňa 12.11.2013 sa na Okresnom súde v Koperi konalo predbežné prejednanie, na ktorom sudca J. G., ktorý pojednával vec ako samosudca, prečítal návrhy dohôd o vine a treste. Súd prijal vyhlásenie obvinených o vine a schválil dohody o vine a treste. Konštatoval, že obvinení pochopili právnu povahu a dôsledky svojich priznaní a že priznania boli urobené dobrovoľne, jasne a úplne a boli podporené ďalšími dôkazmi v spise. V ten istý deň súd vyhlásil rozsudky proti P. K. a S. S., ktoré vychádzali z ich priznaní, a vymeral im tresty. V rozsudkoch proti P. K. a S. S. bola pomerne podrobne vysvetlená trestná činnosť spoluobvinených a ďalších osôb vrátane sťažovateľa a bolo v nich uvedené, že P. K. a S. S. úmyselne pomáhali sťažovateľovi spáchať trestný čin zneužitia právomoci verejného činiteľa a že sa s ním spolčili za účelom spáchania trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti. Najmä vo výrokových častiach rozsudkov sa uvádzalo, že P. K. a S. S., konajúci v mene určitých spoločností, boli uznaní za „úmyselne napomáhajúcich Branemu Goršovi pri spáchaní trestného činu [zneužitia právomoci] tým, že sa dohodli na zakrytí skutočnosti, že je novým veriteľom spoločnosti H. K., ktorá bola v platobnej neschopnosti“. Ďalej uviedli, že P. K. a S. S. spolu s niektorými ďalšími osobami „disponovali finančnými prostriedkami, o ktorých vedeli, že boli získané spáchaním trestných činov [ okrem iného zneužitia právomoci], ktorých páchateľom bol Gorše...“.

Dňa 14.11.2013 sa uskutočnilo predbežné prejednanie vo veci sťažovateľa pred sudcom J. G. Sťažovateľ vyhlásil, že je nevinný. V ten istý deň jeho obhajca požiadal o vylúčenie sudcu J. G., ktorý prijal vyhlásenie o vine P. K. a S. S. s odôvodnením, že prijatie vyhlásenia o vine od údajných spolupáchateľov nevyhnutne predpokladá, že sťažovateľ spáchal údajné trestné činy ako hlavný páchateľ, hoci konanie voči nemu sa ešte ani nezačalo.

Dočasná predsedníčka Okresného súdu Koper dňa 15.11.2013 zamietla žiadosť o vylúčenie s tým, že sudca J. G. viedol konanie zákonným spôsobom a nič nenasvedčuje tomu, že by rozhodol o vine sťažovateľa. Taktiež uviedla, že samotný subjektívny názor sťažovateľa, ktorý nebol podložený žiadnymi konkrétnymi skutočnosťami, ktoré by vyvolali objektívne pochybnosti o nestrannosti sudcu J. G., nemôže odôvodniť jeho vylúčenie.

Počas súdneho konania, ktoré sa konalo pred senátom zloženým zo sudcu J. G. ako predsedu senátu a dvoch prísediacich laikov, sťažovateľ poprel spáchanie údajných trestných činov. V priebehu konania súd vypočul tridsaťosem svedkov a oboznámil sa s dvoma znaleckými posudkami. Súčasťou dokazovania bol aj výsluch P. K. a S. S. ako svedkov. Dňa 15.04.2014 bol sťažovateľ odsúdený za trestné činy obchodného podvodu, zneužitia právomoci verejného činiteľa a legalizácie príjmov z trestnej činnosti a bol mu uložený trest odňatia slobody na desať rokov a peňažný trest. Niekoľko ďalších spoluobvinených bolo tiež odsúdených za legalizáciu príjmov z trestnej činnosti. Rozsudok, ktorý má 143 strán, sa odvoláva na priznanie viny P. K. a S. S., keď napríklad uvádza nasledovné:

„... je potrebné opätovne zdôrazniť, že S.S. a P.K. priznali vinu v trestných veciach a súd na základe zhromaždených dôkazov konštatuje, že P.K. jednoznačne súhlasila s tým, že jej spoločnosť O, [...] bude kupovať pohľadávky od veriteľov ako [fiktívne] (formálne)...“

„V tomto prípade je potrebné opätovne zdôrazniť, že obvinený S. S. sa na predbežnom prejednaní priznal k spáchaniu trestných činov, z ktorých bol obvinený, rovnako ako P. K. Takisto nemožno tvrdiť, že P. K. sa priznal [k vine] len preto, aby sa vyhol nástupu do väzenia, alebo že S. S. tak urobil z dôvodu choroby, keďže ich priznania sú potvrdené ďalšími dôkazmi v spise.“

Dňa 21.07.2014 podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom okrem iného tvrdil, že konanie bolo vedené nezákonne, keďže sudca J. G. nemal predsedať jeho procesu. Podľa sťažovateľa sudca J. G. schválil dohody o vine a treste P. K. a S. S. na základe predpokladu, že sa skutočne dopustil údajného trestného činu, hoci konanie proti nemu sa ešte ani nezačalo. Zdôraznil, že bol kvalifikovaný ako „páchateľ“ predikatívneho trestného činu, z ktorého pochádzali „špinavé peniaze“.

Vyšší súd v Koperi dňa 28.11.2014 čiastočne vyhovel odvolaniu a oslobodil sťažovateľa spod obžaloby z obchodného podvodu a čiastočne spod obžaloby zo zneužitia právomoci. Zamietol však zvyšné časti odvolania vrátane námietky týkajúcej sa žiadosti o vylúčenie sudcu J. G. Konštatoval, že sudca síce preskúmal spis a vytvoril si názor na priznanie viny pred konaním súdneho konania, napriek tomu však vyhodnotil všetky dôkazy o obvinených, ktorí sa počas súdneho konania proti nim nepriznali. Úlohou sudcu bolo vyniesť rozsudok o týchto obvinených len na základe dôkazov vykonaných počas súdneho konania proti nim a posúdenie viny sa malo vykonať individuálne pre každého obvineného. Prijatie vyhlásenia o vine od niektorých obvinených neznamenalo, že sudca nemôže byť nestranný voči ostatným obvineným, a súdny proces mohol stále priniesť odlišné závery o vine tých, ktorí sa na predbežnom prejednaní nepriznali.

Dňa 14.01.2015 sťažovateľ podal dovolanie na najvyšší súd , v ktorom zopakoval, že sudca J. G. mal byť po prijatí vyhlásenia o vine P. K. a S. S. vylúčený. Sťažovateľ tvrdil, že v prípadoch trestných činov spáchaných účastníkom, ako je pomoc k trestnému činu, prijatie dohody o vine a treste sudcom nevyhnutne znamená vyjadrenie jeho názoru, že trestný čin spáchal obvinený ako hlavný páchateľ. Účastník na trestnom čine nemohol byť trestne zodpovedný bez toho, aby trestný čin spáchal alebo sa oň aspoň pokúsil hlavný páchateľ. Okrem toho obvinenie z legalizácie príjmov z trestnej činnosti predpokladalo manipuláciu so „špinavými“ peniazmi získanými prostredníctvom predikatívneho trestného činu, ktorý bol v tomto prípade pred súdnym konaním pripísaný sťažovateľovi.

Najvyšší súd dňa 14.04.2016 čiastočne vyhovel dovolaniu, pričom z odsudzujúceho rozsudku za legalizáciu príjmov z trestnej činnosti odstránil niektoré body obžaloby a vo zvyšnej časti jeho dovolanie zamietol. Sťažovateľ preto zostal odsúdený za legalizáciu príjmov z trestnej činnosti a zneužitie právomoci verejného činiteľa a bol nakoniec odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere štyroch rokov a dvoch mesiacov a peňažný trest. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa týkajúcu sa údajného nedostatku nestrannosti sudcu J. G., najvyšší súd poukázal na dôvody uvedené Vyšším súdom v Koperi a uviedol, že situácia sťažovateľa je porovnateľná s jeho skorším rozsudkom vo veci týkajúcej sa prijatia vyhlásenia o vine spoluobvinených, ktorí sa zúčastnili na tej istej lúpeži ako spoluobvinený, ktorý sa k vine nepriznal. Podľa názoru Najvyššieho súdu, ak bol postup sudcu v súlade s ustanoveniami Trestného poriadok, nemohol vyvolať pochybnosti o nestrannosti sudcu.

Dňa 14.07.2016 sťažovateľ podal ústavnú sťažnosť proti rozsudku najvyššieho súdu, ako aj návrh na preskúmanie ústavnosti niektorých ustanovení Trestného poriadku, pričom okrem iného tvrdil, že tieto pododseky neboli v súlade so zásadou legality. Pokiaľ ide o sťažnosť týkajúcej sa údajného nedostatku nestrannosti sudcu J. G., sťažovateľ zopakoval svoje tvrdenie, že rozsudky proti P. K. a S. S. znamenali prejudikovanie jeho vlastnej viny a že medzi trestnými činmi, z ktorých bol obvinený, a trestnými činmi, z ktorých boli obvinení P. K. a S. S., existovala nevyhnutná súvislosť. Podľa jeho názoru sa vzťah medzi viacerými spolupáchateľmi, ktorí spáchali trestný čin spoločne, líšil od vzťahu medzi účastníkmi a páchateľom. Sudca, ktorý prijal priznanie viny od účastníka na trestnom čine, pracoval s predpokladom, že bol spáchaný hlavný trestný čin. To isté platilo aj pre vzťah medzi trestným činom legalizácie príjmov z trestnej činnosti a predikatívnym trestným činom, z ktorého „špinavé“ peniaze pochádzali. Podľa sťažovateľa postup v prejednávanej veci vyvolával zdanie zaujatosti, a to tak v subjektívnom, ako aj v objektívnom zmysle.

Dňa 07.05.2021 ústavný súd rozhodol o neprijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie a odmietol návrh sťažovateľa na preskúmanie ústavnosti.

Rozhodovacia činnosť najvyšších súdnych autorít v Slovinsku

Vo svojom rozhodnutí č. Up-57/14 z 26.01.2017 Ústavný súd rozhodol takto:

„Skutočnosť, že sudca v minulosti rozhodoval o spoluobvinených v trestnom konaní pre ten istý trestný čin, sama osebe nezakladá dostatočný dôvod na pochybnosti o nestrannosti sudcu v následnom trestnom konaní proti sťažovateľovi. Malo by sa posúdiť, či je vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu pochybnosť o nestrannosti sudcu objektívne odôvodnená.“

Ústavný súd poznamenal, že v danom prípade (ktorý sa týkal trestného činu s viacerými obvinenými, pričom konanie proti sťažovateľovi bolo vylúčené na samostatné konanie) bolo podstatné zistiť, či predchádzajúci rozsudok proti spoluobvinenému obsahoval posúdenie konkrétnych skutkov sťažovateľa, o ktorých súd ďalej rozhodoval v následnom konaní proti nemu. Ústavný súd v tomto rozhodnutí konštatoval, že skorší rozsudok obsahoval posúdenie konkrétnych skutkov sťažovateľa, ktoré boli predmetom následného rozhodnutia, a preto súd v rozsudku proti spoluobvinenému prejudikoval vinu sťažovateľa v následnom trestnom konaní. Ústavný súd dospel k záveru, že zdanie nestrannosti súdu v následnom trestnom konaní proti sťažovateľovi, ktoré bolo oddelené od konania proti jeho spoluobvineným, bolo narušené do takej miery, že proces nemožno považovať za nestranný.

Ústavný súd sa okrem iného zaoberal otázkou nestrannosti sudcu v kontexte prijatia vyhlásenia spoluobvinených vo svojich rozhodnutiach Up-709/15 a Up-710/15 z 09.10.2019. Relevantná časť tohto rozhodnutia bola zhrnutá v rozsudku Škoberne proti Slovinsku.

Dňa 20.11.2024 ústavný súd vyhovel (vo veciach, Up-1038/21 a Up-1044/21) sťažnosti namietajúcej porušenie práva na nestranný súd, ktorú podal jeden zo sťažovateľov. Sťažnosť sa týkala odsúdenia sťažovateľa za trestný čin korupcie, na ktorom sa podieľalo viacero údajných spolupáchateľov. Predseda senátu, ktorý sťažovateľa odsúdil, predtým odsúdil spoluobvinených sťažovateľa po uzavretí dohôd o vine a treste. Tieto predchádzajúce rozsudky podrobne opisovali konanie sťažovateľa a obsahovali právnu kvalifikáciu jeho konania. Ústavný súd zaznamenal výrazný nárast prípadov, keď trestné súdy postupne prerokúvali samostatné konania týkajúce sa obvinených, ktorí boli pôvodne stíhaní spoločne. Vzhľadom na tento trend a nedávnu judikatúru ESĽP a SD EÚ ústavný súd zdôraznil potrebu jasnejších pravidiel okrem iného o tom, kedy a ako môžu trestné súdy odkazovať na konanie spoluobvinených (ktorí ešte len budú súdení) v rozsudkoch, ktoré sa ich netýkajú.

Ústavný súd rozhodol, že nie je porušením zásady prezumpcie neviny, ak trestný súd odkáže na úlohu v rámci skutkovej podstaty trestného činu podozrivých osôb, ktoré majú byť súdené oddelene, za predpokladu, že (i) z formulácie alebo kontextu je zrejmé, že súd nepovažuje tieto skutočnosti za zistené alebo dokázané, alebo (ii) zahrnutie týchto skutočností medzi zistené alebo dokázané je nevyhnutne potrebné na určenie trestnej zodpovednosti obvinených, ktorí sú z dôležitého dôvodu súdení skôr, a v rozsudku sa výslovne uvádza, že vina tých, ktorí majú byť ešte súdení, nebola preukázaná. Ústavný súd rozhodol, že ak sudca porušil prezumpciu neviny jednotlivca v predchádzajúcom rozsudku, nemôže si zachovať zdanie nestrannosti v následnom konaní, ktoré sa týka tej istej osoby a tých istých udalostí.

Ústavný súd ďalej s odvolaním sa na judikatúru ESĽP konštatoval, že účasť sudcu by mohla byť problematická z hľadiska nestrannosti, ak by predtým vyhlásil rozsudok, ktorý by obsahoval podrobnosti o úlohe obvinených v trestnom konaní, najmä ak by obsahoval zákonný opis ich konania alebo by z neho vyplývalo, že naplnili všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu. Čím väčší význam majú zistenia v predchádzajúcom konaní, tým vyššie je riziko, že sa ich sudca bude snažiť potvrdiť v nasledujúcich konaniach. Sudca nemôže rozptýliť pochybnosti o svojej nestrannosti len tým, že v predchádzajúcom rozsudku uvedie, že sa nevzťahuje na spoluobvinených, ktorí ešte len budú súdení, alebo že ich vina nebola preukázaná. Za takýchto okolností by si zabezpečenie práva na nestranný súdny proces vo všeobecnosti vyžadovalo, aby sa sudca, ktorý sa zúčastnil na predchádzajúcom konaní, nezúčastnil na následnom súdnom konaní.

V posudzovanom prípade ústavný súd zistil, že skoršie rozsudky proti spoluobvineným sťažovateľa obsahovali podrobný opis úlohy sťažovateľa na trestnom čine a charakterizovali ho ako spolupáchateľa. To mohlo u sťažovateľa odôvodnene vyvolať obavu, že predseda senátu si po vyhlásení týchto predchádzajúcich rozsudkov už vytvoril názor na jeho vec a mohol by sa prikloniť k tomu, aby opäť dospel k rovnakému záveru. Skutočnosť, že predchádzajúce rozsudky boli založené na dohodách o vine a treste, túto obavu nezmiernila, keďže aj v takýchto prípadoch musel sudca overiť, či obvinení spáchali trestné činy, z ktorých boli obvinení, čo - v posudzovanom prípade - zahŕňalo zistenie, ako sa sťažovateľ podieľal na trestných činoch. Ústavný súd konštatoval, že obavy z nedostatku nestrannosti nemožno vyvrátiť len preto, že sudca bol profesionál, alebo preto, že vo veci sťažovateľa bolo vykonané rozsiahle dokazovanie a v rozsudku o odsúdení sťažovateľa nebol priamy odkaz na predchádzajúce rozsudky. Ústavný súd poukázal na podrobný opis správania sťažovateľa v predchádzajúcich rozsudkoch a to, ako blízko bol tento opis k opisu v následnom rozsudku proti sťažovateľovi.

Vo svojom rozsudku č. I Ips 36893/2010 z 13.03.2014 najvyšší súd poznamenal, že pojem „predbežné prejednanie“ bol do Trestného poriadku zavedený v roku 2012. Po tom, ako obžaloba nadobudne právoplatnosť, predseda senátu naplánuje predbežné pojednávanie, na ktorom má obvinený možnosť vyjadriť sa a podľa toho sa určí ďalší priebeh trestného konania. Najvyšší súd ďalej vysvetlil, že pojem dohody o vine a treste umožňuje výnimku zo všeobecnej zásady trestného konania, podľa ktorej možno vyniesť odsudzujúci rozsudok len vtedy, ak sa pravdivosť tvrdených skutočností tvoriacich znaky trestného činu potvrdila v kontradiktórnom konaní na hlavnom pojednávaní. Ako zdôraznil Najvyšší súd, vyhlásenie obvineného o vine nezbavuje súd povinnosti rozhodnúť o právne relevantných skutočnostiach a nemá vplyv na vecné posúdenie vytýkaných skutkov sudcom, t. j. na posúdenie, či (priznané) objektívne a subjektívne skutočnosti tvoria všetky zákonné znaky konkrétneho trestného činu a či obvinený môže byť za tieto skutky zodpovedný. Ustanovenie § 354 ods. 2 Trestného poriadku, podľa ktorého súd nie je viazaný návrhom prokurátora, ako majú byť skutky právne kvalifikované, sa vzťahuje aj na rozsudok vychádzajúci z uznania viny.

V rozsudku sp. zn. I Ips 14015/2013 zo 06.11.2014 najvyšší súd rozhodol, že akceptovanie vyhlásenia o vine spoluobvinených sudcom na predbežnom prejednaní by neznamenalo, že sudca v ďalšom priebehu pojednávania prejudikoval vinu tých spoluobvinených, ktorí sa k vine nepriznali. Poznamenal, že predbežné prejednanie sa vykonáva podľa osobitných procesných ustanovení Trestného poriadku, ktoré z hľadiska svojho obsahu predstavujú prípravu na hlavné pojednávanie.

V rozsudku č. I Ips 44091/2016 zo 16.07.2020 najvyšší súd rozhodol, že samotná skutočnosť, že sudca prijal vyhlásenie o vine niektorých spoluobvinených, nie je sama osebe dôvodom na jeho vylúčenie z konania proti zvyšným spoluobvineným. Sudca je povinný skúmať vinu každého z obvinených samostatne na základe dôkazov vykonaných počas súdneho konania. Najvyšší súd rozhodol, že nestrannosť predsedu súdu nespochybňuje skutočnosť, že sudca pred prijatím vyhlásenia o vine spoluobvinených posúdil, či ich priznanie bolo podložené inými dôkazmi v spise. Pri posudzovaní, či bol sudca nestranný, nie sú relevantné len jeho predchádzajúce rozhodnutia a obsah rozsudkov vydaných proti spoluobvineným, ale aj dôvody uvedené v rozsudku, ktoré viedli k rozhodnutiu v neprospech konkrétneho obvineného v následnom konaní. Pokiaľ ide o posudzovanú vec (ktorá sa týkala viacerých osôb údajne zapojených do obchodovania s drogami, z ktorých mnohé priznali svoju vinu), najvyšší súd zistil, že závery súdov nižších stupňov o údajnej trestnej činnosti obvineného sa vo významnej miere neopierali o priznanie viny spoluobvinených, ani prvostupňový súd neodkazoval na predchádzajúce rozsudky proti spoluobvineným.

Porovnanie právnych systémov

Informácie, ktoré mal ESĽP k dispozícii v súvislosti s otázkou vylúčenia sudcov, ktorí predtým vydali rozsudok proti spoluobvinenému, zahŕňali komparatívny právny prieskum, ktorý sa týkal tridsiatich šiestich členských štátov Rady Európy, a to Albánsko, Rakúsko, Azerbajdžan, Belgicko, Bosna a Hercegovina, Bulharsko, Chorvátsko, Česká republika, Estónsko, Fínsko, Francúzsko, Gruzínsko, Nemecko, Maďarsko, Island, Taliansko, Lotyšsko, Lichtenštajnsko, Litva, Luxembursko, Moldavská republika, Monako, Čierna Hora, Holandsko, Severné Macedónsko, Poľsko, Portugalsko, Rumunsko, San Maríno, Srbsko, Slovenská republika, Španielsko, Švédsko, Turecko a Spojené kráľovstvo. Z prieskumu vyplynuli tieto skutočnosti.

V žiadnom zo skúmaných štátov sa sudca nepovažoval za vylúčeného z vedenia súdneho konania len z dôvodu jeho predchádzajúcej účasti na súdnom konaní so spoluobvineným. Legitímne pochybnosti o nestrannosti sudcu bežne vznikajú v situáciách, keď príslušný sudca už v predchádzajúcom rozsudku uviedol svoje hodnotenie skutočností a dôkazov relevantných pre následný proces so spoluobvineným (napríklad v Albánsku, Bulharsku, Gruzínsku, Írsku, Lotyšsku, Poľsku, Holandsku a Nemecku) a keď predchádzajúci rozsudok obsahoval zistenia alebo výroky prejudikujúce vinu obvineného, ktorý bol následne súdený (napríklad v Rakúsku, Belgicku, Bosne a Hercegovine, Nemecku, Taliansku, Moldavsku a Turecku).

Z rozsudkov niektorých vnútroštátnych súdov vyplýva, že zmienka o obvinenom, ktorý má byť ešte súdený, v rozsudku týkajúcom sa jeho spoluobvineného, či už v skutkových zisteniach alebo v inej časti rozsudku, sama osebe neznamená nedostatok nestrannosti sudcu (napríklad v Holandsku). Iná situácia nastáva, ak sudca v skoršom rozsudku urobil rozsiahle skutkové zistenia o účasti obvineného na trestnom čine (napríklad v Nemecku). V Taliansku sudca nemôže rozhodovať, ak napríklad vo veci týkajúcej sa účasti na zločineckej organizácii už (aj nepriamo) posúdil trestnú zodpovednosť obvineného v skoršom rozsudku, ktorým boli odsúdení údajní spolupáchatelia obvineného. V Maďarsku, ak súd konštatuje trestnú zodpovednosť len jedného páchateľa, v rozsudku vydanom týmto súdom nesmie byť uvedený - ani pri uvádzaní skutkových okolností - obvinený, o ktorého trestnej zodpovednosti ešte nebolo rozhodnuté. Na Islande musí byť v predchádzajúcom rozsudku jasne uvedené, že jeho závery sa netýkajú otázky viny ďalšieho obvineného.

Uvedené úvahy sa vzťahujú aj na sudcov, ktorí vydali rozsudky na základe dohôd o vine a treste uzavretých s údajnými spolupáchateľmi. V Bosne a Hercegovine a Rumunsku by bol sudca, ktorý tak urobil, vylúčený z rozhodovania v ďalších veciach, ak by odkazy na osoby, ktoré majú byť ešte súdené, znamenali vyjadrenie ich viny.

Prístup k vylúčeniu sudcov sa zvyčajne nelíši podľa druhu trestného činu alebo údajných úloh spoluobvinených. Pokiaľ ide o štádium trestného konania, v ktorom sa spoluobvinený priznáva k vine, zdá sa, že v Írsku a Bosne a Hercegovine je menej pravdepodobné, že otázka nestrannosti vznikne, ak sa jeden zo spoluobvinených prizná k vine v prípravnom konaní (t. j. pred vypočutím a podaním dôkazov v súdnom konaní proti zvyšným páchateľom).

Vyjadrenia strán

Sťažovateľ tvrdil, že zmienka o ňom vo výrokovej časti rozsudkov proti P. K. a S. S., ktorí boli obvinení z účasti na trestných činoch, z ktorých bol obvinený, a odôvodnenie týchto rozsudkov naznačujú, že je vinný z obvinení, z ktorých ešte nebol súdený. Vysvetlil, že napomáhanie a podnecovanie nepredstavujú hlavný skutok, ale vedľajší skutok alebo spolupáchateľstvo pri spáchaní predmetného trestného činu. V slovinskej právnej doktríne platí, že ak neexistuje nikto, kto by bol trestne zodpovedný za trestný čin ako hlavný, nemôže existovať ani sekundárna zodpovednosť pomocníka alebo podnecovateľa. Hlavný páchateľ musí spáchať alebo sa aspoň pokúsiť spáchať trestný čin, aby mohla existovať akákoľvek zodpovednosť účastníka. Okrem úmyslu účastníka na trestnom čine musí byť preukázaný aj úmysel hlavného páchateľa trestného činu. Rozsudky, ktorými boli akceptované dohody o vine a treste P. K. a S. S., preto nevyhnutne vychádzali z predpokladu, že sťažovateľ spáchal trestný čin, na ktorom sa podieľali P. K. a S. S. Sudca nielenže musel rozhodnúť o vine sťažovateľa pri akceptovaní dohôd o vine a treste P. K. a S. S., ale jeho vina bola uvedená v rozsudku a tiež v odôvodnení rozsudku proti P. K. a S. S. Jeho vina, a nie nevina, sa teda od začiatku predpokladala. Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že rozsudok proti nemu sa viackrát odvoláva na vyhlásenie o vine P. K. a S. S. s cieľom posilniť záver o jeho vine.

Sťažovateľ tiež tvrdil, že slovinská judikatúra, na ktorú sa odvoláva vláda a vyššie súdy zaoberajúce sa jeho opravnými prostriedkami, sa týkala spolupáchateľov v širšom zmysle, a nie pomocníkov, a preto bola nevhodná.

Vláda tvrdila, že rozsudok založený na dohode o vine a treste alebo na priznaní viny niektorým z účastníkov trestného činu, na ktorom sa podieľalo viacero strán, musí zvyčajne opisovať aj konanie ostatných účastníkov. To by v žiadnom prípade nebolo v rozpore s judikatúrou ESĽP. Vláda ďalej uviedla, že hoci sudca, ktorý prijal dohodu o vine a treste alebo dohodu o priznaní viny, musí byť presvedčený o vine dotknutej osoby, hodnotenie dôkazov v takejto situácii je kvalitatívne odlišný proces ako hodnotenie dôkazov vykonané na konci súdneho konania. Sudca musel rozhodnúť o vine a treste pre každého obvineného osobitne, a tak to bolo aj v tomto prípade. Odôvodnenie rozsudkov proti P. K. a S. S. neznamenalo, že by prvostupňový súd zaujal ku skutkom sťažovateľa akékoľvek stanovisko. Samotný odkaz na sťažovateľa v opisoch skutkov, ako sú zhrnuté vo výrokovej časti rozsudkov proti P. K. a S. S., nemožno považovať za prejudikovanie viny sťažovateľa. Odkaz na sťažovateľa by bol problematický, ak by bol podrobný a obsahoval by posúdenie jeho viny.

Vláda tvrdila, že pri posudzovaní, či bol jeho proces v súlade s článkom 6, by sa malo zohľadniť tak odôvodnenie predchádzajúceho rozsudku, ako aj konanie proti sťažovateľovi. V tomto prípade vnútroštátny súd uskutočnil štrnásť verejných pojednávaní, vypočul pätnásť svedkov, prečítal výpovede dvadsiatich dvoch svedkov, získal znalecký posudok od dvoch grafológov a posúdil množstvo dokumentov v konaní proti sťažovateľovi a jeho spoluobvineným. Z rozsiahleho odôvodnenia súdu vyplýva, že jeho závery boli založené prevažne na rozsiahlych listinných a iných dôkazoch a výpovediach svedkov vrátane výpovedí P. K. a S. S. Odkaz na vyhlásenie o vine P. K. a S. S. len podporil konečné hodnotenie dôkazov súdom. Vláda zastávala názor, že keď sa odôvodnenie rozsudku posudzuje ako celok, nenaznačuje, že by vina sťažovateľa bola prejudikovaná.

Vláda tvrdila, že iné európske krajiny riešili priznanie viny v trestných veciach, v ktorých boli účastníci, podobným spôsobom ako Slovinsko. Ďalej tvrdili, že prijatie vyhlásenia o vine v prípade obvinenia z napomáhania k trestnému činu nemôže automaticky viesť k vylúčeniu sudcu, ktorý toto vyhlásenie prijal. Automatické vylúčenie by výrazne predĺžilo konanie, najmä v zložitých prípadoch proti mnohým spoluobvineným. Takisto by hrozilo, že uplynú lehoty na vzatie do väzby, čo by malo veľké finančné dôsledky.

Posúdenie ESĽP vo veci samej

ESĽP konštatuje, že sťažovateľova sťažnosť vyplýva zo skutočnosti, že sudca J. G., ktorý predsedal senátu, ktorý ho odsúdil okrem iného za zneužitie právomoci a legalizáciu príjmov z trestnej činnosti, predtým odsúdil jeho spoluobvinených za účasť na spáchaní tých istých trestných činov na základe dohody o vine a treste, a že sudca J. G. poukázal na úlohu sťažovateľa na trestných činoch, za ktoré boli spoluobvinení odsúdení, keď tieto trestné činy uvádzal vo svojich rozsudkoch proti spoluobvineným.

ESĽP poznamenáva, že senát súdu, ktorý odsúdil sťažovateľa, pozostával z dvoch prísediacich laikov a sudcu J. G., sudcu z povolania. Ako profesionálny sudca musí byť sudca J. G. považovaný za lepšie pripraveného a vzhľadom na svoje skúsenosti schopného odpútať sa od diskusie a záverov v predchádzajúcom konaní proti P. K. a S. S. ESĽP so zreteľom na predložený materiál tiež konštatuje, že nič nenasvedčuje tomu, že by sudca J. G. konal v konaní proti sťažovateľovi s osobnou zaujatosťou. V dôsledku toho je potrebné predpokladať osobnú nestrannosť sudcu. ESĽP ďalej poznamenáva, že v konaní proti sťažovateľovi senátu súdu sám vypočul svedkov, znalcov a vykonal listinné dôkazy a že vo svojom rozsudku, ktorým sťažovateľa odsúdil, musel dospieť k samostatným skutkovým a právnym záverom na základe dôkazov vykonaných v konaní proti nemu.

Hoci však ide o dôležité prvky pri skúmaní otázky, či súd prvého stupňa splnil požiadavku nestrannosti podľa článku 6 ods. 1 v prípade sťažovateľa, nezbavujú ESĽP povinnosti skúmať, či rozsudky proti P. K. a S. S. obsahovali závery, ktoré skutočne prejudikovali otázku viny sťažovateľa a v objektívnom zmysle spochybnili nestrannosť sudcu, ktorý predsedal senátu, ktorý odsúdil sťažovateľa.

V tejto súvislosti by mal ESĽP preskúmať dve zásadné otázky, a to, či bolo nevyhnutné uviesť v rozsudkoch proti sťažovateľovi účasť sťažovateľa na trestných činoch, za ktoré boli P. K. a S. S. odsúdení, a ak áno, či bol tento odkaz obmedzený na to, čo bolo nevyhnutné na konštatovanie viny P. K. a S. S., a či bol formulovaný tak, aby sa zabránilo prípadnému znevýhodneniu sťažovateľa. Tieto otázky vyvstávajú aj napriek tomu, že rozsudky proti P. K. a S. S. boli založené na dohodách o vine a treste, v ktorých sa títo spoluobvinení priznali ku konkrétnym trestným činom.

ESĽP sa domnieva, že je predovšetkým na zmluvných štátoch, najmä na vnútroštátnom zákonodarcovi, aby rozhodol o najvhodnejšom postupe, ktorý sa má uplatniť v prípade, keď sa o obvineniach proti spoluobvineným, ktorí sa údajne podieľali na tom istom trestnom čine, nerozhoduje súčasne. Prístupy štátov k tejto otázke budú pravdepodobne závisieť od osobitostí príslušných právnych a súdnych systémov a budú súvisieť s vnútroštátnou politikou v oblasti trestného súdnictva, a preto sa môžu líšiť, ako to vyplýva z údajov o porovnávacom práve. Napriek tomu bez ohľadu na zvolený prístup musia byť opatrenia a rozhodnutia vnútroštátnych orgánov v súlade s požiadavkami dohovoru.

ESĽP poznamenáva, že v Slovinsku spravidla existuje jednotný postup v prípadoch, keď sú obvinení stíhaní z rôznych foriem účasti na tom istom trestnom čine. Ak je však viacero spoluobvinených, predbežné prejednanie sa môže uskutočniť s každým obvineným osobitne. Na predbežnom pojednávaní sa obvinený vyzve, aby sa vyjadril, a preskúma sa prípadná dohoda o vine a treste. Dohoda o vine a treste alebo priznanie viny, ak sú prijaté, majú za následok odsúdenie v trestnom konaní. Ak je vec vyriešená týmto spôsobom, súd verejne vyhlási rozsudok, v ktorom uvedie skutkové aj právne okolnosti, pričom výrok rozsudku je formulovaný rovnako ako v každom inom rozsudku - najmä vrátane konštatovania, že obvinený je zodpovedný za dané konanie (alebo opomenutie), a teda spáchal trestný čin, z ktorého bol obvinený. Ak dohodu o vine a treste uzavrú len niektorí z viacerých spoluobvinených, ktorí sa údajne podieľali na spáchaní trestného činu, sudca, ktorý túto dohodu akceptuje vyhlásením rozsudku, ktorým sa odsudzujú títo spoluobvinení, nie je podľa vnútroštátneho práva vylúčený z predsedania senátu, ktorý rozhoduje o ostatných spoluobvinených, ktorí sa údajne podieľali na tom istom trestnom čine.

Pokiaľ ide o okolnosti tohto prípadu, ESĽP poznamenáva, že vzhľadom na povahu trestných činov, z ktorých boli P. K. a S. S. obvinení, mohol byť odkaz na tretie osoby a na úlohu, ktorú údajne zohrával sťažovateľ, pri opisovaní skutkových okolností ich trestného činu nevyhnutný. Zostáva určiť, či vzhľadom na úroveň podrobnosti a použitú formuláciu tento odkaz na sťažovateľa nenarušil záruky článku 6 §§ 1 a 2 dohovoru.

ESĽP v tejto súvislosti poznamenáva, že rozsudky, ktorými boli schválené dohody o vine a treste spoluobvinených sťažovateľa, obsahovali podrobný skutkový opis ich trestných činov vrátane úlohy sťažovateľa na nich a opis trestnej činnosti, ktorá bola pripisovaná sťažovateľovi. Hoci tieto rozsudky neobsahovali žiadne výslovné samostatné konštatovanie viny sťažovateľa, vo výrokovej časti uvádzali, že P. K. a S. S. úmyselne pomáhali sťažovateľovi pri páchaní trestného činu zneužitia právomoci a že spolu s niektorými ďalšími osobami disponovali finančnými prostriedkami, o ktorých vedeli, že boli získané spáchaním trestných činov, ktorých bol sťažovateľ „páchateľom“. Zdá sa teda, že senát právne posúdil konanie sťažovateľa v čase, keď mal byť ešte len postavený pred súd.

ESĽP považuje za obzvlášť dôležité poznamenať, že sporné rozsudky obsahovali nielen skutkový opis údajnej úlohy sťažovateľa, ale označovali ho aj vo svojej výrokovej časti ako osobu, ktorá sa dopustila trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa, ktorý v tom čase zostával len trestným obvinením, pokiaľ ide o neho. Odkaz na to, že bol „páchateľom“ tohto trestného činu, nenecháva priestor na pochybnosti o tom, čo súd hovoril. Bolo uvedené celé meno sťažovateľa a odkazy naňho neboli formulované tak, aby naznačovali, že v tomto momente bol len obvinený a bol stíhaný v samostatnom trestnom konaní. V odôvodnení rozsudkov, ktorými boli odsúdení P.K. a S.S., ani nikde inde sa neobjavuje žiadne vysvetlenie v tom zmysle, že jeho vina nebola právoplatne preukázaná. Vzhľadom na uvedené, najmä na označenie sťažovateľa ako páchateľa predmetného trestného činu a podrobný opis jeho konania, ktorý jasne naznačuje, že sa dopustil tohto trestného činu v rozsudkoch proti P. K. a S. S., ESĽP nie je presvedčený, že bolo vynaložené primerané úsilie, aby sa v čo najväčšej miere zabránilo vytvoreniu dojmu, že sťažovateľ už bol uznaný vinným.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozsudky proti spoluobvineným sťažovateľa zasiahli do práva sťažovateľa byť považovaný za nevinného, kým sa nepreukáže jeho vina. ESĽP okrem toho poznamenáva, že hoci je pochopiteľné, že hodnotenie dôkazov podporujúcich rozsudok založený na dohode o vine a treste sa kvalitatívne líši od hodnotenia vykonaného na záver riadneho súdneho konania, kde sa rozsudok vynesie na základe všetkých predložených dôkazov, sudca J. G. bol napriek tomu povinný preskúmať dôkazy proti P. K. a S. S. a na základe týchto materiálov dospieť k záveru, že spáchali trestné činy uvedené v dohodách o vine a treste. ESĽP považuje za zbytočné skúmať odkaz na dohody o vine a treste P. K. a S. S. v rozsudku proti sťažovateľovi a konštatuje, že sťažovateľ mal legitímny dôvod obávať sa, že sudca J. G., ktorý ho nakoniec odsúdil, nemal požadovanú nestrannosť z dôvodu, že sa na neho odvolával v rozsudkoch proti P.K. a S.S. ESĽP v tejto súvislosti zdôrazňuje, že aj zdanie môže mať určitý význam, alebo inými slovami, „spravodlivosť musí byť nielen vykonaná, ale musí sa tak aj javiť“. V stávke je dôvera, ktorú musia súdy v demokratickej spoločnosti vzbudzovať vo verejnosti.

Napokon ESĽP poznamenáva, že vnútroštátne súdy, ktoré sa zaoberali sťažovateľovými žiadosťami o nápravu, nezrušili rozsudok prvostupňového súdu z dôvodu porušení dohovoru, ktoré ESĽP zistil v tomto prípade. Pri skúmaní sťažovateľových žiadostí o nápravu sa Vyšší súd v Koperi a Najvyšší súd v podstate obmedzili na konštatovanie, že prvostupňový súd bol povinný dospieť k rozsudku o sťažovateľovej vine na základe dôkazov, ktoré boli v konaní proti nemu vykonané a že postup sudcu J. G. bol v súlade s vnútroštátnym právom. Tieto úvahy sa však nezaoberali všetkými argumentmi sťažovateľa a neskúmali dôležité aspekty údajného porušenia požiadavky nestrannosti. Napriek tomu a napriek tomu, že už predtým skúmal podobné otázky, ústavný súd sa rozhodol neprijať ústavnú sťažnosť sťažovateľa na preskúmanie. ESĽP poznamenáva, že nedávne rozhodnutie ústavného súdu odrážalo zvýšený záujem o ochranu práva obvineného na nestranný súd a prezumpciu neviny v situáciách, ako je situácia v tomto prípade, čo je skutočne vítaný vývoj. Stále však platí, že v tomto prípade nadriadené vnútroštátne súdy neodstránili procesné nedostatky prvostupňového konania.

V dôsledku toho došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 a 2 dohovoru.

 

Diskusia