Uznesenie krajského súdu o čiastočnej obnove konania v trestnej veci poškodenej Ľudmily Cervanovej

Vzhľadom k pomerne veľkému mediálnemu záujmu, zverejňujeme kompletné uznesenie o čiastočnom povolení obnovy konania v trestnej veci týkajúcej sa poškodenej Ľudmily Cervanovej. Pre úplnosť je potrebné uviesť, že tak odsúdení ako aj prokurátor podali proti uzneseniu sťažnosť, teda uznesenie nenadobudlo právoplatnosť.

1Ntok/1/2020

U z n e s e n i e

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Petra Šamka a sudcov JUDr. Zuzany Molnárovej a Mgr. Petra Lizúcha v trestnej veci odsúdeného X.. K. J. a spol., o návrhu odsúdených na povolenie obnovy konania vo veci Krajského súdu v Bratislave sp. zn. sp. zn. Z-2 1T/36/1990, na verejnom zasadnutí konanom dňa 03. marca 2025 takto

r o z h o d o l :

I.

Podľa § 394 ods. 1 Tr. por. sa v prospech odsúdených X.. K. J., X.. K. O., X.. N. D., X.. F. F. a I. A. čiastočne povoľuje obnova konania v konaní, v ktorom boli rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. Z-2 1T/36/1990 zo dňa 20.01.2004 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4To/36/2004 zo dňa 04.12.2006 právoplatne uznaní za vinných za spáchanie trestného činu vraždy spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 219 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku, a to v bode 4/ rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. Z - 2 1T/36/1990 zo dňa 20.01.2004, na tom skutkovom základe, že

R.B., ktorého trestná vec bola vylúčená na samostatné konanie, X.. K. J., X.. K. O., X.. N. D., X.. F. F., I. A. v noci z 9. na 10.7.1976 na podnet X.. F. F. a I. A. rozhodli sa T. P. usmrtiť preto, lebo im hrozila, že ich oznámi. Keď losovaním určili, kto z nich T. P. usmrtí, previazali jej ústa šatkou a s rukami zviazanými za chrbtom ju naložili do vozidla R.B., ktorého trestná vec je vylúčená na samostatné konanie, a odviezli ju z Bratislavy do Kráľovej pri Senci, okr. Galanta k termálnemu jazierku. Po vyložení z vozidla X.. K. J., R.B., ktorého trestná vec je vylúčená na samostatné konanie a X.. K. O. ju hodili do jazierka, v ktorom ju pod kontrolou ostatných obžalovaných utopili. R.B., ktorého trestná vec je vylúčená na samostatné konanie, X.. K. J. a X.. K. O. na upozornenie X.. F. F. mŕtvolu T. P. z jazierka vytiahli a preniesli ju k neďalekej rieke Čierna Voda, do ktorej ju hodili. Tam bola dňa 14.7.1976 jej mŕtvola nájdená.

II.

Podľa § 400 ods. 1 Tr. por. sa z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. Z-2 1T/36/1990 zo dňa 20.01.2004 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4To/36/2004 zo dňa 04.12.2006, a to v bode 4/ rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. Z-2 1T/36/1990 zo dňa 20.01.2004, ako aj výrok o treste vo vzťahu k odsúdeným X.. K. J., X.. K. O., X.. N. D., X.. F. F. a I. A., pričom sa zrušujú aj ďalšie rozhodnutia na zrušený výrok rozhodnutia obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej zrušením došlo, stratili podklad.

III.

Podľa § 399 ods. 2 Tr. por. sa z a m i e t a návrh odsúdeného S. Q., nar. XX.XX.XXXX na povolenie obnovy konania v trestnej veci vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. Z-2 1T/36/1990, pretože vo vzťahu k nemu neboli zistené podmienky na povolenie obnovy konania vyžadované ustanovením § 394 Tr. por.

O d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. Z-2 1T/36/1990 zo dňa 20.01.2004 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 04.12.2006 sp. zn. 4To/36/2004 boli X.. K. J., X.. K. O., X.. N. D., X.. F. F., I. A. a S. Q. uznaní za vinných a to:

- v bode 1/ rozsudku X.. K. J., X.. K. O., X.. N. D., X.. F. F. a I. A. zo spáchania trestného činu obmedzovania osobnej slobody spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 231 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku, na tom skutkovom základe, že

obžalovaní X.. K. J. a X.. K. O. 9.7.1976 asi o 22.30h v Bratislave v blízkosti študentského domova Ľ. Štúra v Mlynskej doline, do osobného motorového vozidla zn. F. P ŠPZ R. XX-XX, ktoré riadil R.B., ktorého trestná vec bola vylúčená na samostatné konanie, násilne vtiahli študentku Lekárskej fakulty UK T. P. a spoločne s X.. F. F. napriek jej odporu ju odviezli do bytu v rodinnom dome na Varínskej ul. č. 16 v Bratislave. X.. K. J., X.. K. O., R.B., ktorého trestná vec bola vylúčená na samostatné konanie, X.. F. F. spolu s X.. N. D. a I. A. T. P. proti jej vôli násilím držali v byte na Varínskej ul. č. 16 v Bratislave, nútili ju piť alkohol a vyzliekli ju so zámerom ju znásilniť,

- v bode 2/ rozsudku X.. K. O. a X.. F. F. zo spáchania trestného činu porušovania domovej slobody spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 238 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku, na tom skutkovom základe, že

X.. K. O. a X.. F. F. 9.7.1976 v nočných hodinách bez súhlasu a vedomia O. T. vnikli do jej rodinného domu v Bratislave na Varínskej č. 16, sú zámerom násilím tam udržať T. P., pričom do domu vnikli v spoločnosti X.. K. J. a ďalších osôb,

- v bode 3/ rozsudku X.. K. J., X.. K. O., X.. N. D., X.. F. F. a I. A. zo spáchania trestného činu znásilnenia spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 241 ods. 1 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku a S. Q. zo spáchania pomoci k trestnému činu znásilnenia podľa § 10 ods. 1 písm. c) Tr. zák., na tom skutkom základe, že

S. Q. v nočných hodinách 9.7.1976 v Bratislave, v byte na Varínskej č. 16, priniesol z kúpeľne šnúru na prádlo, ktorou R.B., ktorého trestná vec bola vylúčená na samostatné konanie, X.. K. J., X.. K. O., X.. N. D., X.. F. F. a I. A. T. P. zviazali ruky a potom postupne vykonali proti jej vôli a napriek jej odporu s ňou pohlavný styk, pričom si pomáhali tak, že T. P. si vzájomne pridržiavali,

- v bode 4/ rozsudku X.. K. J., X.. K. O., X.. N. D., X.. F. F. a I. A. zo spáchania trestného činu vraždy spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 219 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku, na tom skutkovom základe ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Za to boli odsúdení:

- X.. K. J. podľa § 219 a § 35 ods. 1 Tr. zák. platného v roku 1976 k úhrnnému trestu odňatia slobody vo výmere 15 rokov so zaradením do III. nápravnovýchovnej skupiny,

- X.. K. O. podľa § 219 a § 35 ods. 1 Tr. zák. platného v roku 1976 k úhrnnému trestu odňatia slobody vo výmere 15 rokov so zaradením do III. nápravnovýchovnej skupiny,

- I. A. podľa § 219 a § 35 ods. 2 Tr. zák. platného v roku 1976 k súhrnnému trestu odňatia slobody vo výmere 12 rokov so zaradením do III. nápravnovýchovnej skupiny, zároveň bol u tohto obžalovaného zrušený výrok o treste v rozsudku Okresného súdu v Nitre z 30.09.1979 sp. zn. 5T/146/79 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave z 12.12.1979 sp. zn. 2To/744/79, ako aj nadväzujúce rozhodnutia,

- X.. F. F. podľa § 219 a § 35 ods. 1 Tr. zák. platného v roku 1976 k trestu odňatia slobody vo výmere 11 rokov so zaradením do III. nápravnovýchovnej skupiny,

- X.. N. D. podľa § 219 a § 35 ods. 1, § 40 ods. 1 Tr. zák. platného v roku 1976 k úhrnnému trestu odňatia slobody vo výmere 6 rokov so zaradením do II. nápravnovýchovnej skupiny

- S. Q. podľa § 241 ods. 1 Tr. zák. platného v roku 1976 k trestu odňatia slobody vo výmere 3 roky so zaradením do I. nápravnovýchovnej skupiny

Podľa § 229 ods. 1 Tr. por. bola poškodená K. P. s nárokom na náhradu škody odkázaná na konanie vo veciach občianskoprávnych.

Návrhy na povolenie obnovy konania a procesný postup súdu:

Dňa 14.04.2020 bol na Krajský súd v Bratislave doručený návrh odsúdeného X.. K. O. na povolenie obnovy konania vo vzťahu k vyššie citovanému rozsudku Krajského súdu v Bratislave (vedený na krajskom súde pod sp. zn. 1Ntok/1/2020).

Dňa 19.02.2021 bol na Krajský súd v Bratislave doručený spoločný návrh odsúdených X.. F. F., X.. N. D., X.. K. J., I. A. a S. Q. na povolenie obnovy konania vo vzťahu k vyššie uvedenému rozsudku Krajského súdu v Bratislave (vedený na krajskom súde pod sp. zn. 3Ntok/1/2021).

Krajský súd pri prejednávaní návrhov na povolenie obnovy konania postupoval podľa Trestného poriadku účinného od 01.01.2006, teda podľa Trestného poriadku účinného v čase podania návrhov na povolenie obnovy konania, nakoľko Trestný poriadok neobsahuje špecifické prechodné ustanovenie týkajúce sa obnovy konania vo veciach, ktoré boli prejednávané podľa ustanovení Trestného poriadku účinného do 31.12.2005 (s výnimkou ustanovenia § 567 Tr. por., ktoré sa na posudzovaný prípad nevzťahuje).

Uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3Ntok/1/2021 zo dňa 02.03.2021 boli vyššie uvedené návrhy na povolenie obnovy konania spojené na spoločné konanie a rozhodnutie s tým, že naďalej bude vec vedená pod sp. zn. 1Ntok/1/2020.

Vec bola pôvodne pridelená ako sudcovi spravodajcovi K.. Marcele Kosovej, pričom v máji roku 2024 došlo k zmenám v zložení senátu (prerušenie výkonu funkcie sudcu u Mgr. Marcely Kosovej), pričom od júna roku 2024 konal senát v zmenenom zložení a to JUDr. Peter Šamko (predseda senátu a sudca spravodajca) a členovia senátu JUDr. Zuzana Molnárová a Mgr. Peter Lizúch.

Dňa 16.09.2024 bol na krajský súd doručený úmrtný list, z ktorého vyplýva, že odsúdený S. Q. zomrel dňa 14.08.2024. Skutočnosť, že odsúdený S. Q. ako navrhovateľ na povolenie obnovy konania zomrel, nie je na prekážku prejednaniu návrhu aj vo vzťahu k nemu. Úmrtie navrhovateľa počas vedenia konania o mimoriadnom opravnom prostriedku je však dôvodom na povinnú obhajobu odsúdeného v zmysle § 38 ods. 2 písm. d) Tr. por. s tým, že odsúdený S. Q. bol v celom konaní o návrhu na povolenie obnovy konania zastúpený obhajcom.

Navrhovatelia v návrhoch na povolenie obnovy konania poukazovali na to, že v roku 2018 sa dozvedeli, že novinár K. H. sa v niektorých zo svojich článkov či verejných vyjadrení týkajúcich sa predmetnej veci odvoláva na spisový materiál, ktorý sa nachádza v archíve bezpečnostných zložiek bývalej ČSSR v Kaniciach. Podľa navrhovateľov išlo o spisový materiál, ktorý citoval vo svojich blogoch zverejnených v internetovom denníku sudca NS SR JUDr. Juraj Kliment v septembri 2017. Na základe týchto poznatkov navštívili badateľňu archívu v Kaniciach, kde im boli predložené listinné dôkazy, ktoré podstatným spôsobom spochybňujú odsudzujúci rozsudok. Archívne dokumenty im boli poskytnuté v digitalizovanej forme a následne ich predložili súdu ako súčasť návrhu na povolenie obnovy konania.

Navrhovatelia uvádzajú, že mnohé z dôkazov, ktoré boli v archíve v Kaniciach žiadal vykonať a zabezpečiť Najvyšší súd ČSFR, pričom krajský súd v novom konaní ich vykonať nemohol, keďže sa mu ich nepodarilo zabezpečiť. Podľa navrhovateľov z dokumentov uložených v archíve v Kaniciach jednoznačne vyplýva, že celý proces vo veci únosu a vraždy T. P. bol voči odsúdeným vykonštruovaný a pripravený v rokoch 1978 - 1980 tzv. zvláštnou skupinou vedenou plk. N.. Uvedené dokumenty sa podľa navrhovateľov nemali nikdy dostať do rúk súdov, ktoré v rokoch 1982 - 2006 rozhodovali o odsúdených. Ďalej v návrhoch na povolenie obnovy konania podrobne sumarizujú a hodnotia predkladané dokumenty ako aj zvukovú nahrávku z výsluchu svedkyne K.. C. U..

Navrhovatelia ďalej poukázali na to, že v dňoch 05.09.2017 a 11.09.2017 zverejnil sudca NS SR JUDr. Juraj Kliment na portáli internetového denníka Postoj dva blogy, kde verejnosti predložil záznamy z kriminalistických operácií Kamera a Uzol, ktoré podľa slov sudcu Klimenta pre potreby vyšetrovateľov vyhotovila správa väzníc. Celkovo sudca Kliment zverejnil 41 strán správ týkajúcich sa D., 41 strán správ týkajúcich sa O., 36 strán správ týkajúcich sa Q., 19 strán správ týkajúcich sa F., 11 strán správ týkajúcich sa D., 4 strany správ týkajúcich sa J., 4 strany správ týkajúcich sa A. a 3 strany správ týkajúcich sa U.. Archív v Kaniciach tieto správy neobsahuje (navrhovatelia žiadali vypočuť sudcu Klimenta, aby súdu oznámil, kde sa tieto správy nachádzajú), pričom ich považujú za dôležitý dôkaz preukazujúci nezákonné nasadzovanie väzňov na všetkých odsúdených, dokonca aj na svedkyňu U..

Krajský súd vykonal vo veci verejné zasadnutie a to v dňoch 19.06.2023, 30.09.2024, 21.10.2024, 04.11.2024, 25.11.2024, 27.01.2025, na ktorom boli oboznámené navrhovateľmi predložené listiny, ktoré boli nájdené v archíve v Kaniciach, či zverejnené v rámci blogov sudcu JUDr. Juraja Klimenta ako aj prehratý zvukový záznam z výsluchu svedkyne C. U. zo dňa 22.02.1980 (navrhovatelia predložili digitalizovaný obsah archívu v Kaniciach týkajúci sa vyšetrovania únosu a vraždy T. P. v rokoch 1976 - 1981 a označili listiny, ktoré boli podľa nich podstatné), pretože tieto skutočnosti (listiny a zvukový záznam z výsluchu svedkyne) neboli súdom známe v pôvodnom konaní a v rozhodujúcej miere práve na týchto skutočnostiach boli založené návrhy odsúdených na povolenie obnovy konania.

Odsúdení v konečnom návrhu na verejnom zasadnutí zotrvali na podaných návrhoch na povolenie obnovy konania a navrhli, aby krajský súd povolil obnovu konania vo vzťahu k rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. Z - 2 1T/36/1990 zo dňa 20.01.2004 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 04.12.2006 sp. zn. 4To/36/2004 a to v celom rozsahu (teda vo vzťahu k všetkým štyrom skutkom, zo spáchania, ktorých boli v pôvodnom konaní uznaní za vinných) a vrátil vec prokurátorovi do prípravného konania, respektíve, aby sám pokračoval v konaní.

Prokurátor krajskej prokuratúry navrhol, aby boli návrhy na povolenie obnovy konania zamietnuté.

Podľa § 394 ods. 1 Tr. por., obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy o sebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa.

Podľa § 399 ods. 2 Tr. por. súd návrh na povolenie obnovy konania zamietne, ak nezistí podmienky obnovy konania podľa § 394 Tr. por.

K čiastočnému povoleniu obnovy konania a to v bode 4/ rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. Z - 2 1T/36/1990 zo dňa 20.01.2004, ktorý sa týka trestného činu vraždy podľa § 219 Tr. zák. účinného v roku 1976:

Navrhovatelia X.. K. J., X.. K. O., X.. N. D., X.. F. F. a I. A. boli rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. Z - 2 1T/36/1990 zo dňa 20.01.2004 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4To/36/2004 zo dňa 04.12.2006 právoplatne uznaní za vinných zo spáchania trestného činu vraždy spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 219 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku a to v bode 4/ rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. Z - 2 1T/36/1990 zo dňa 20.01.2004, na tom skutkovom základe, že

R.B., ktorého trestná vec bola vylúčená na samostatné konanie, X.. K. J., X.. K. O., X.. N. D., X.. F. F., I. A. v noci z 9. na 10.7.1976 na podnet X.. F. F. a I. A. rozhodli sa T. P. usmrtiť preto, lebo im hrozila, že ich oznámi. Keď losovaním určili, kto z nich T. P. usmrtí, previazali jej ústa šatkou a s rukami zviazanými za chrbtom ju naložili do vozidla R.B., ktorého trestná vec je vylúčená na samostatné konanie, a odviezli ju z Bratislavy do Kráľovej pri Senci, okr. Galanta k termálnemu jazierku. Po vyložení z vozidla X.. K. J., R.B., ktorého trestná vec je vylúčená na samostatné konanie a X.. K. O. ju hodili do jazierka, v ktorom ju pod kontrolou ostatných obžalovaných utopili. R.B., ktorého trestná vec je vylúčená na samostatné konanie, X.. K. J. a X.. K. O. na upozornenie X.. F. F. mŕtvolu T. P. z jazierka vytiahli a preniesli ju k neďalekej rieke F. C., do ktorej ju hodili. Tam bola dňa 14.7.1976 nájdená,

Z tejto skutkovej vety odsudzujúceho rozsudku krajského súdu v bode 4/ vyplýva, že miestom spáchania trestného činu vraždy malo byť termálne jazierko v Kráľovej pri Senci, kde mala byť poškodená T. P. utopená a následne mala byť prenesená a hodená do rieky Čierna voda, kde bola mŕtvola poškodenej nájdená.

Miesto činu bolo predmetom sporu v pôvodnom konaní a určité pochybnosti ohľadne miesta spáchania trestného činu vraždy vyjadril aj Najvyšší súd ČSFR vo svojom rozsudku, ktorým na podklade sťažnosti pre porušenie zákona zrušil prvé odsudzujúce rozhodnutie súdov, pričom poukázal na to, že v spise chýbajú výsledky hydrobiologickej expertízy vzoriek vody odobratých dňa 16.07.1976 z rieky Čierna voda, ktoré môžu byť pre správne ustálenie miesta činu dôležité.

Krajský súd v Bratislave, pred svojim druhým odsudzujúcim rozhodnutím v roku 2004, vyvinul úsilie, aby dokazovanie doplnil aj o tento rozbor vody, avšak bezúspešne, čo skonštatoval aj vo svojom rozsudku.

V tomto smere možno poukázať na nasledované skutočnosti:

- zo zápisnice o súdnej pitve mŕtvoly T. P. možno zistiť, že príčinou smrti T. P. bolo udusenie utopením, pričom v pľúcach vo väčšom množstve a v pečeni ojedinele, ale bezpečne, bola zistená prítomnosť rozsievok typu Cyclotella, Fragilaria a Nietzschia. Podľa tejto zápisnice svedči tento nález o tom, že poškodená vdychovala vodu za života, ktorá obsahovala rozsievky a tá sa dostala do krvného obehu a tým do pľúc a do pečene, teda T. P. sa utopila za života.

- z výsledkov rozboru vody odobratej dňa 20.11.1981 (teda päť rokov po vražde) z termálneho jazierka v Kráľovej pri Senci (z miesta, kde podľa právoplatných rozsudkov súdov malo dôjsť k utopeniu poškodenej) realizovaných v rámci znaleckého skúmania z hydrobiológie vyplýva, že vo vode boli zistené viaceré druhy rozsievok. Z troch druhov rozsievok - Cyclotella, Fragillaria a Nitzschia, ktoré boli zistené pri pitve v pľúcach a pečeni poškodenej sa vo vzorke odobratej vody pravidelne vyskytovali len zástupcovia rodu Nitzschia, rozsievky rodu Cyclotella sa vo veľmi malom počte nachádzali vo výluhu z dnového sedimentu a rozsievky rodu Fragillaria vo vode zistené neboli s tým, že druhové zloženie mohlo byť v predchádzajúcich rokoch odlišné od pozorovaní z roku 1981.

- Krajský súd v Bratislave v rozsudku vydanom v pôvodnom konaní pod sp. zn. 1T/6/82 zo dňa 22.09.1982 k miestu spáchania trestného činu vraždy konštatuje, že po celkovom vyhodnotení dôkazov dospel k záveru, že na podklade výsledku losovania navrhnutého a uskutočneného obžalovaným A., poškodenú T. P. utopili obžalovaní J. s O., pričom im aktívne sekundoval aj obžalovaný D., pod dohľadom obžalovaných F., A. a D.. Vcelku vierohodne bola preukázaná ostatná časť skutkového deja v tom zmysle, že po utopení poškodenej nastal u obžalovaných šok, v dôsledku ktorého začali premýšľať ako zabrániť odhaleniu ich činu, v dôsledku čoho dospeli k záveru, že ju treba premiestniť do tečúcej vody. Námietky obžalovaného O., ktorými spochybňoval miesto utopenia poškodenej s poukazom na rozbor vody z termálneho jazierka a na absenciu výsledkov takýchto rozborov z vody v rieke, kde bola poškodená nájdená, nemohli ovplyvniť konečný záver súdu. Z expertízy vyplýva, že s odstupom času sa mohla prítomnosť rozsievok daného typu, aký bol nájdený v jazierku i v pľúcach poškodenej zmeniť, ale aj napriek tomu boli identifikované dva druhy týchto rozsievok. Hodnotiac jednotlivé výpovede i celkový súhrn vykonaných dôkazov, krajský súd dospel k záveru, že poškodená T. P. bola utopená v jazierku v Kráľovej pri Senci (s. 100 a 101 rozsudku).

- Najvyšší súd ČSFR v rozsudku sp. zn. 2Tzf/5/90 zo dňa 19.10.1990, ktorým zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1T/6/82 zo dňa 22.09.1982 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.04.1983 sp. zn. 1To/17/83 uviedol, že v trestnom spise chýba dokumentácia a výsledky hydrobiologickej expertízy dvoch vzoriek vody odobratých dňa 16.07.1976 z rieky Čierna Voda v okolí nálezu mŕtvoly T. P.. Tento nedostatok akcentujú výsledky hydrobiologického rozboru vzoriek vody odobratej dňa 20.11.1981 z termálneho jazierka v katastri obce Kráľová pri Senci, v ktorom mala byť podľa skutkových zistení obidvoch súdov T. P. utopená, tím, že sa prekrývajú s pitevným nálezom jednotlivých druhov rozsievok v pečeni a pľúcach zomretej len čiastočne. Tieto súvislosti sú zdrojom úvah, či pitevnému nálezu nezodpovedajú viac hydrobiologické pomery zo vzoriek vody z rieky Čierna voda, než z termálneho jazierka, a tým i zdrojom pochybností obvinených o správnom zistení miesta činu a objektivity preukazujúcich ho dôkazov. Argument o možnej zmene fytoplanktónu termálneho jazierka v období rokov 1976-1981, ako ju pripúšťa hydrobiologická expertíza, sám o sebe neodstraňuje zmienené nedostatky a ich vplyv na skutkové zistenia. Doplnenie vyšetrovacieho spisu rozborom vzoriek vody odobratých v r. 1976 z rieky Čierna voda sa preto javí pre posúdenie otázky, či pitevnému nálezu zodpovedá viac ich skladba vo vzorkách vody odobratých z termálneho jazierka, než z rieky Čierna voda, dôležité (s. 15 a 16 rozsudku).

- Krajský súd v Bratislave v novom konaní v rozsudku sp. zn. Z-2T/36/90 zo dňa 20.01.2004 uviedol, že sa „nepodarilo ani za spolupráce s archívom ministerstva vnútra zistiť analýzy vzoriek vody, ktoré mali byť odobraté v roku 1976 z Čiernej vody a termálneho jazierka a v spisoch sa nenachádza ani analýza týchto vzoriek. Z toho istého dôvodu nebolo možné k tejto okolnosti pribrať do konania znalca z odboru hydrobiológie“ (s. 10 odôvodnenia) a že „v zmysle pokynov NS ČSFR sa krajský súd pokúsil doplniť dokazovanie zadovážením výsledkov z odberu vody z roku 1976, ktorý sa podľa záznamov o ohliadke miesta činu vykonal. Z oznámenia Ministerstva vnútra však súd zistil, že ani v archíve sa poznatky o tomto odbere nenachádzajú. Z uvedeného dôvodu nebolo možné v tomto smere doplniť dokazovanie“ (s. 69 odôvodnenia).

Navrhovatelia v rámci materiálov získaných z archívu v Kaniciach, predložili v konaní o povolení obnovy konania ako nový dôkaz znalecký posudok Federálneho Ministerstva vnútra, Kriminalistický ústav VB zo dňa 21.12.1977, z ktorého vyplýva, že účelom posúdenia bolo aj „vyhodnotiť biologické osídlenie odobratého vzorku vody z hľadiska výskytu rozsievok a vo vzťahu k nálezu rozsievok pri súdnej lekárskej pitve“. V znaleckom posudku (s. 4) sa ďalej konštatuje, že „vyhodnocovaná vzorka vody z miesta nálezu mŕtvoly zavraždenej pochádza z nádrže z prakticky stojacou vodou a masovým výskytom ponorenej makrovegetácie. Vo vzorke vody z miesta nálezu mŕtvoly bola preukázaná prítomnosť všetkých, v pitevnom protokole zmienených, rodov rozsievok, t. j. Niezzschia, Cyclotella a Fragilaria“. A napokon, znalecký posudok (s. 6) konštatuje, že za pozitívny dôkaz udusenia z utopenia možno považovať nález rozsievok v telesných orgánoch (pľúca a pečeň).

Krajský súd v konaní o povolenie obnovy konania dospel k záveru, že znalecký posudok zo dňa 21.12.1977 je novým dôkazom, ktorý súdy konajúce pred rokom 1990 a ani po tomto roku nemali k dispozícii pri svojom rozhodovaní (vedeli o jeho existencii, avšak sa im ho nepodarilo zabezpečiť a v konaní vykonať ako dôkaz, teda nepoznali jeho obsah), pričom zároveň ide o dôkaz, ktorý by mohol mať vplyv na určenie miesta spáchania trestného činu vraždy poškodenej T. P., teda na prípadnú možnú zmenu relevantných skutkových okolností.

V tomto smere poukazuje krajský súd na ustanovenie § 394 ods. 1 Tr. por., z ktorého vyplýva, že povoliť obnovu konania možno vtedy, ak nová skutočnosť alebo nový dôkaz (súdu skôr neznáme) by mohli (teda nie nevyhnutne museli) odôvodniť iné rozhodnutie o vine. Pod pojmom „iné rozhodnutie o vine“ je potrebné rozumieť nielen zmenu odsudzujúceho rozsudku na oslobodzujúci, či naopak, ale aj možné iné podstatné zmeny vo výroku o vine a to aj bez toho, aby nevyhnutne muselo v obnovenom konaní prísť k zmene výroku o vine na nevinu, či naopak.

Podľa § 163 ods. 3 Tr. por., výrok, ktorým sa obžalovaný uznáva za vinného alebo ktorým sa spod obžaloby oslobodzuje, musí presne označovať trestný čin, ktorého sa výrok týka, a to nielen zákonným pomenovaním a uvedením právnej kvalifikácie, ale aj uvedením miesta, času a spôsobu spáchania, prípadne aj s uvedením iných skutočností potrebných na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným, ako aj uvedením všetkých zákonných znakov vrátane tých, ktoré odôvodňujú určitú trestnú sadzbu.

Z uvedeného ustanovenia je zrejmé, že výrok o vine v zmysle § 394 ods. 1 Tr. por. zahŕňa aj skutok zo spáchania ktorého bol obžalovaný uznaný za vinného a to bez ohľadu na to, či ide o odsudzujúci alebo oslobodzujúci rozsudok súdu a preto nové skutočnosti, či dôkazy, ktoré sú predkladané v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania sa môžu týkať aj podstatných, či rozhodujúcich skutkových okolností. To platí najmä v prípade, ak nové skutočnosti, či dôkazy by mohli mať vplyv na správne určenie spôsobu spáchania trestného činu, či na správne určenie miesta spáchania trestného činu.

Alebo povedané inak, povolenie obnovy konania nie je vylúčené v prípade, ak nové skutočnosti, či dôkazy by mohli vyvolať relevantnú pochybnosť o tom, kde sa trestný čin stal a to bez ohľadu na to, či prípadné zmeny skutku v obnovenom konaní by mohli odôvodňovať zmenu odsudzujúceho výroku rozsudku na oslobodzujúci, či naopak. Rovnako tak sa v praxi povoľuje obnova konania napríklad v prípadoch, v ktorých došlo k zámene identity obžalovaného, keď sa až po právoplatnosti rozsudku zistí, že páchateľ bol odsúdený na osobné dáta inej osoby, teda bol síce odsúdený skutočný páchateľ, avšak pod iným menom. Aj takéto prípady sa naprávajú prostredníctvom obnovy konania a to napriek tomu, že v obnovenom konaní neprichádza k zmene odsudzujúceho rozsudku na rozsudok oslobodzujúci, či naopak.

Krajský súd je názoru, že z predloženého znaleckého posudku zo dňa 21.12.1977 vyplýva, že vode, ktorú mala v pľúcach a pečeni poškodená T. P. zodpovedá viac zloženie vody v rieke Čierna voda, kde bola poškodenej mŕtvola nájdená, než zloženie vody v termálnom jazierku, kde mala byť, podľa zistení súdov v pôvodnom konaní, poškodená usmrtená (utopená). Z uvedeného vyplýva, že miestom spáchania skutku mohlo reálne byť (avšak nie nevyhnutne) aj miesto nálezu tela poškodenej, teda rieka Čierna voda. Tento znalecký posudok by preto mohol odôvodniť iné rozhodnutie o vine v zmysle § 394 ods. 1 Tr. por. a to v tom smere, že by sa minimálne mohol (nie nevyhnute musel) zmeniť skutok uvedený v bode 4/ pôvodného rozsudku, ktorý hovorí o tom, že odsúdení poškodenú priviezli k termálnemu jazierku, kde ju hodili do vody a tam ju utopili s tým, že následne ju vytiahli a preniesli k neďalekej rieke Čierna voda, kde bola mŕtvola poškodenej T. P. nájdená. Novoobjavený znalecký posudok, ktorý hľadali súdy v pôvodnom konaní, umožňuje reálne uvažovať aj o tom, že poškodená mohla byť utopená nie v termálnom jazierku, ale v rieke Čierna voda, teda tam, kde bola jej mŕtvola nájdená.

V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na to, že základom pre povolenie obnovy konania je zhodnotenie naplnenia zákonnej podmienky, či nové skutočnosti alebo dôkazy sú spôsobilé privodiť iné rozhodnutie vo veci. Nevyžaduje sa absolútna istota, stačí rovina pravdepodobnosti. Súd v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania nie je zákonom splnomocnený k tomu, aby vykonával dokazovanie k potvrdeniu, či vyvráteniu tejto pravdepodobnosti. Takéto dokazovanie môže vykonávať iba súd v obnovenom konaní. To, či skutočne tento nový dôkaz môže zmeniť výrok pôvodného rozsudku (napríklad ohľadne priebehu skutku) je teda už vecou obnoveného (nového) konania.

Hodnotenie predložených dôkazov v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania teda spája zákon iba so zistením, či je pravdepodobné, že nová skutočnosť, či nový dôkaz sám osebe alebo v spojení s už vykonanými dôkazmi by mohol odôvodniť zmenu rozhodnutia. Výsledkom takéhoto hodnotenia v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania nemôže a ani nesmie byť nové, zmenené skutkové zistenie. Cez uvedené hodnotenie je potrebné dosiahnuť len určitý stupeň pravdepodobnosti, či dôvodný predpoklad pre očakávanie, že zmena rozhodnutia je možná (primerane uznesenie Ústavného súdu ČR sp. zn. II. ÚS/837/21 zo dňa 19.05.2021). Prípadné zmeny skutkových zistení sú vyhradené až do obnoveného konania, pričom hodnotenie nových dôkazov nemôže presahovať rámec zistenia, či nový dôkaz alebo nová skutočnosť by mohol viesť k inému rozhodnutiu.

Krajský súd uzatvára, že znalecký posudok zo dňa 21.12.1977 by mohol mať vplyv na posudzovanie otázky miesta spáchania trestného činu vraždy poškodenej T. P., nakoľko podľa tohto nového dôkazu zodpovedá zloženie vody z miesta nálezu tela poškodenej viac zloženiu vody, ktorú mala poškodená v krvnom obehu, než zloženiu vody v termálnom jazierku, kde mala byť podľa zistení súdov v pôvodnom konaní odsúdenými utopená. Či tento nový dôkaz skutočne spôsobí zmenu skutkových okolností už nemôže hodnotiť krajský súd v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania, ale má byť predmetom posudzovania v obnovenom konaní.

Krajský súd v konaní o obnove konania teda nekonštatuje, že odsúdení sa nedopustili alebo nemohli dopustiť trestného činu vraždy poškodenej T. P. (takéto konštatovanie mu ani neprináleží), teda, že nové obnovené konanie musí viesť k tomuto záveru, nakoľko výsledkom obnoveného konania môže byť aj opätovne odsudzujúci rozsudok.

Vzhľadom k tomu, že novoobjavený znalecký posudok zo dňa 21.12.1977 sa týkal výhrade iba trestného činu vraždy (len bodu 4/ pôvodného rozsudku), krajský súd povolil obnovu konania iba čiastočne, teda iba ohľadne skutku uvedeného v bode 4/ pôvodného rozsudku, pričom pri skutkoch uvedených v bodoch 1/ až 3/ pôvodného rozsudku nezistil žiadne nové skutočnosti, či nové dôkazy, z ktorých by vyplynula určitá vyššia miera pravdepodobnosti, či dôvodný predpoklad smerujúci k možnej zmene pôvodného rozhodnutia.

V tomto smere považuje krajský súd za významné aj to, že miesto spáchania trestného činu vraždy poškodenej T. P., ako aj spôsob jej usmrtenia ustaľovali súdy v pôvodnom konaní iba na podklade výpovedí niektorých z odsúdených a znaleckých posudkov, teda pri týchto skutkových okolnostiach absentovali výpovede svedkov. Miesto spáchania trestného činu vraždy ako aj spôsob spáchania trestného činu vraždy, či príčina smrti poškodenej T. P. (utopenie) boli dokazované v pôvodnom konaní práve na podklade znaleckých posudkov, prostredníctvom ktorých sa preverovali aj výpovede odsúdených (tých, ktorí k skutkovým okolnostiam vypovedali). Toto je aj podstatný rozdiel medzi skutkom trestného činu vraždy, ktorý je uvedený v bode 4/ pôvodného rozsudku a zvyšnými skutkami, z ktorých spáchania boli odsúdení uznaní za vinných (body 1/ a ž 3/), nakoľko tie boli ustaľované aj na podklade svedeckých výpovedí (napríklad výpovede svedkyne K.. C. U. a podobne). Ak by mal krajský súd konajúci o povolení obnovy konania z pôvodného konania k dispozícii aj relevantné výpovede svedkov, ktorí by popisovali spôsob a miesto spáchania trestného činu vraždy, potom by ani vyššie uvedený novoobjavený znalecký posudok nemusel byť dôvodom na povolenie obnovy konania. Vzhľadom k tomu, že takéto svedecké výpovede absentujú (na rozdiel od skutkov uvedených v bodoch 1/ až 3/), bolo nevyhnutné rozhodnúť tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

S poukazom na uvedené, krajský súd zamietol návrh na povolenie obnovy konania odsúdeného S. Q., nakoľko S. Q. bol rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1T 6/82 zo dňa 22.09.1982 oslobodený spod obžaloby v bode 4/ obžaloby pre trestný čin vraždy podľa § 219 Tr. zák. (teda vo vzťahu k tomuto odsúdenému existuje právoplatný rozsudok, z ktorého vyplýva, že nemal účasť na vražde poškodenej, teda skutok uvedený v bode 4/ pôvodného rozsudku sa ho netýkal už v pôvodnom konaní).

Pri ostatných navrhovateľoch krajský súd nepristúpil k (čiastočnému) zamietnutiu ich návrhu na povolenie obnovy konania (vo vzťahu k skutkom uvedeným v bodoch 1/ až 3/ pôvodného rozsudku), pretože im ohľadne skutku uvedeného v bode 4/ výrokovej časti pôvodného rozsudku vyhovel. Neprichádza preto do úvahy vyhovenie a zároveň aj zamietnutie toho istého návrhu.

Pokiaľ odsúdené osoby naznačovali, že znalecký posudok zo dňa 21.12.1977 bol policajnými orgánmi a prokuratúrou úmyselne zatajovaný, teda, že sa polícia dopúšťala manipulácie s týmto dôkazom, tak nič také z predložených listín z archívu v Kaniciach nevyplýva.

Z návrhu na realizáciu prípadu únosu a vraždy T. P. spáchanej dňa 9.7.1976 a rozpracovanej pod heslom „B.“ a „J.“ zo dňa 01.04.1981 (s. 30) možno zistiť, že „T. P. sa žúru nechcela zúčastniť, kládla páchateľom intenzívny odpor, preto ju spútali, obnažili jej spodnú časť tela, násilím jej liali do úst alkohol a keď zistili, že ich násilné konanie zašlo príliš ďaleko, dostali obavu z toho, že T. P. prípad oznámi, čo pre nich môže mať nepriaznivé dôsledky. Rozhodli sa preto vykonať jej likvidáciu tým, že ju pri ceste do svojho bydliska v Nitre spútanú hodili do potoka Čierna Voda v Kráľovej pri Senci, kde sa utopila“.

Rovnako tak možno poukázať na uznesenie o vznesení obvinenia W. D., K. J. a F. F. zo dňa 16.06.1981, z ktorého vyplýva, že sa im kládlo za vinu aj spáchanie trestného činu vraždy podľa § 219 Tr. zák., ktorého sa mali dopustiť tak, že poškodenú spoločne úmyselne usmrtili a to tak, že ju zviazanú hodili do rieky Čierna voda, kde bola dňa 14.07.1976 nájdená jej mŕtvola.

Z uvedeného popisu je zrejmé, že polícia dňa 01.04.1981 ako aj dňa 16.06.1981 pri vznesení obvinenia pracovala s tým, že miesto utopenia poškodenej bolo v potoku Čierna Voda, teda, že miestom činu je miesto nájdenia mŕtvoly poškodenej s tým, že poškodená nemusela byť obvinenými nevyhnutne topená, ale k jej utopeniu mohlo prísť tak, že poškodenú zviazanú hodili do rieky, kde sa utopila.

Polícia v tomto čase vôbec nepracovala s verziou, že k spáchaniu trestného činu vraždy mohlo dôjsť v termálnom jazierku, či na akomkoľvek inom mieste a už vôbec nie, že mŕtvola poškodenej mala byť prenášaná do potoka Čierna voda. Znalecký dôkaz zo dňa 21.12.1977, ktorý bol predložený v konaní o povolenie obnovy konania ako dôkaz nový, bol teda plne v súlade s predpokladaným miestom činu a preto polícia nemala žiadny racionálny (logický) dôvod, aby tento dôkaz zatajovala (keďže podporoval to, čo vyplývalo z policajných zistení). Toto si všimol napríklad aj Najvyšší súd SSR v uznesení sp. zn. 1To/17/83, ktorý rozhodoval o odvolaní odsúdených a prokurátora proti prvému odsudzujúcemu rozsudku, ktorý v odôvodnení uvádza, že o utopení T. P. v jazierku sa prvý zmienil obžalovaný J. /hovorí o bagrovisku/ (s. 39 odôvodnenia uznesenia). Posun miesta činu z potoka Čierna Voda do termálneho jazierka nebola teda policajná manipulatívna záležitosť, ale policajti v tomto smere iba nasledovali výpovede niektorých odsúdených.

Na strane druhej však stojí za pozornosť, že novoobjavený znalecký posudok bol vypracovaný až dňa 21.12.1977, teda až rok a pol od spáchania trestného činu vraždy a odberu vody z potoka Čierna Voda a je zarážajúce, že nebol súčasťou vyšetrovacieho spisu, nakoľko išlo o dôkaz vykonaný po začatí trestného stíhania, teda dôkaz vykonaný v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku a bolo povinnosťou vyšetrovateľa založiť ho do spisu. Pre krajský súd je zarážajúce aj to, že tento znalecký posudok nechýbal vyšetrovateľovi v priebehu prípravného konania a ani dozorovému prokurátorovi.

K ostatným predkladaným novým skutočnostiam a dôkazom, ktoré neviedli k povoleniu obnovy konania:

Z ustanovenia § 394 ods. 1 Tr. por. je zrejmé, že obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý možno použiť len vo výnimočných prípadoch. Inštitút obnovy konania teda nie je ďalším riadnym opravným prostriedkom, v ktorom by odsúdení mohli žiadať len opätovné prehodnotenie už vykonaných dôkazov, respektíve aby sa súdy opätovne zaoberali ich obhajobou, ktorá bola známa už v pôvodnom konaní, prípadne, aby súdy inak hodnotili dôkazy vykonané v pôvodnom konaní, či aby súdy vykonali dôkazy, ktoré odmietli vykonať súdy v pôvodnom konaní. Ohľadne právoplatných súdnych rozhodnutí platí tzv. prezumpcia správnosti a zákonnosti, ktorá platí až dovtedy, kým takéto rozhodnutia nebudú v predpísanom konaní zrušené. Takýto zásah do právoplatných rozhodnutí súdov cestou mimoriadnych opravných prostriedkov však prichádza do úvahy len v ojedinelých (výnimočných) prípadoch, keď bolo s určitou vyššou mierou pravdepodobnosti zistené nielen to, že v pôvodnom konaní mohlo prísť k určitým omylom, ale aj to, že môže ísť o podstatné omyly, ktoré by mohli mať vplyv na rozhodnutie o vine, či treste.

Prostredníctvom obnovy konania, ako mimoriadneho opravného prostriedku, sa pritom naprávajú tzv. skutkové omyly, teda omyly, ktoré sa týkajú skutkových okolností, zo spáchania ktorých bol odsúdený uznaný za vinného, teda ide o prípady, keď vyšli najavo nové dôkazy, prípadne ide o dôkazy súdu známe v pôvodnom konaní, avšak prichádza do úvahy ich zásadná zmena. Musí ísť však o také nové dôkazy, respektíve zmeny v už vykonaných dôkazoch, ktoré možno označiť za zásadné (podstatné) a ktoré v objektívnej polohe by mohli spôsobiť iné rozhodnutie o vine.

Krajský súd zdôrazňuje, že nové skutočnosti a dôkazy nie sú predmetom povinného zisťovania v konaní o povolenie obnovy konania zo strany súdu, ale sú alebo majú byť predkladané súdu zo strany odsúdených spoločne s návrhom na obnovu konania k posúdeniu, či ich existencia v prípade pravdivosti môže vyvolať dôvodné pochybnosti o správnosti napadnutého rozhodnutia. Skúmanie, či nové skutočnosti alebo dôkazy sú spôsobilé samé osebe alebo v spojení so skutočnosťami alebo dôkazmi súdu v pôvodnom konaní neznámymi odôvodniť iné než pôvodné napadnuté právoplatné rozhodnutie, respektíve jeho časť, musí byť zisťovaná porovnaním doposiaľ vykonaných dôkazov a doterajšieho skutkového zistenia s dôkazným významom nových tvrdených skutočností alebo nových navrhnutých dôkazov. Aby mohlo prísť k povoleniu obnovy konania musí byť výsledkom takéhoto skúmania určitý vyšší stupeň pravdepodobnosti, či dôvodný predpoklad pre možnú zmenu rozhodnutia. Na obnovu konania nestačí len nekritické prevzatie tvrdených skutočností, či dôkazov od navrhovateľa bez ich zhodnotenia vo vzťahu k skutočnostiam a dôkazom, z ktorých vyplynulo pôvodné skutkové zistenie (tento záver vyplýva aj z odbornej literatúry napríklad Šámal, P. a kol.: Trestní řád. Komentář. 2. vydání. Praha, C.H.Beck 1997, s. 1297 a nasl.).

Z uvedeného vyplýva, že v konaní o povolenie obnovy konania nie je povinnosťou a ani kompetenciou súdu opakovať dokazovanie z hlavného pojednávania z pôvodného konania, či prehodnocovať rozhodnutia súdov v pôvodnom konaní v tom smere, či sa dostatočným spôsobom vysporiadali s obhajobou odsúdených, respektíve či súdy v pôvodnom konaní dostatočne odstraňovali tvrdené rozpory v dôkazoch, respektíve, či súdy v pôvodnom konaní dostatočne ustálili skutkový stav, prípadne prečo nepostupovali podľa zásady in dubio pro reo a podobne. V konaní o obnove konania teda súd nemôže preskúmavať zákonnosť postupu súdu v pôvodnom konaní v tom smere, či sa súd pri rozhodovaní vyrovnal so všetkými okolnosťami a obhajobou obvineného (R 35/1988). Povinnosťou súdu v konaní o povolenie obnovy konania je to, aby porovnal dokazovanie vykonané v pôvodnom konaní so skutočnosťami, či dôkazmi, ktoré sú navrhované v konaní o povolenie obnovy konania a zisťoval, či výsledkom tohto porovnania môže byť vznik vyššieho stupňa pravdepodobnosti pre možnú zmenu napadnutého rozhodnutia.

V posudzovanej trestnej veci navrhovatelia prostredníctvom návrhu na povolenie obnovy konania vnášali do dokazovania aj mnohé dôkazy, či skutočnosti, ktoré boli známe súdom v pôvodnom konaní, pričom krajskému súdu v konaní o povolenie obnovy konania Trestný poriadok zakazuje, aby vystupoval ako súd v odvolacom konaní, teda obnova konania nie je ďalším riadnym opravným prostriedkom a opätovne sa zaoberal obhajobou odsúdených uplatnenou už v pôvodnom konaní v konaní pred súdom, v odvolacom, či dovolacom konaní, respektíve, aby opätovne reagoval na námietky odsúdených, ktoré opakovane uplatňovali v prípravnom konaní, v konaní pred súdom prvého stupňa, v odvolacom, či dovolacom konaní. Súd konajúci o návrhu na povolenie obnovy konania nie je prieskumným súdom a preto sa nemôže zaoberať ani rôznymi zmenami výpovedí obvinených, či svedkov, ktoré boli realizované v pôvodnom konaní, teda zmenami vo výpovediach, ktoré mali súdy v pôvodnom konaní k dispozícii.

Navrhovatelia sa snažili „vtesnať“ do konania o obnove konania takmer všetky svoje výhrady, ktoré uplatňovali voči vedenému trestného stíhaniu od roku 1981 až po dovolacie konanie v roku 2009. Krajský súd opakuje, že nie je jeho kompetenciou opakovať dokazovanie, ktoré bolo vykonané na hlavnom pojednávaní, či opakovane sa zaoberať odvolacími a dovolacími námietkami odsúdených. Preto sa krajský súd k pomerne veľkému množstvu námietok odsúdených nemohol vôbec vyjadriť.

V tomto smere možno napríklad poukázať na nasledovné námietky:

- odsúdení v návrhoch na povolenie obnovy konania a v ich doplneniach poukazovali na to, že JUDr. Vojtech Kubal ako ustanovený obhajca sa nemohol zúčastniť výsluchu obvineného J. dňa 16.06.1981 a 18.06.1981, nakoľko nebol upovedomený o konaní výsluchu, čo bolo porušením práva obvineného na obhajobu a výsledkom tohto nezákonného dôkazu boli výpovede obvineného J., pri ktorých sa priznal na základe nátlaku a vyhrážok k spáchaniu trestného činu, čo bolo považované za korunný dôkaz. Táto námietka je totožná s námietkou, ktorá bola odsúdenými uplatnená v dovolacom konaní v konaní pred najvyšším súdom a teda nemôže byť opätovne posudzovaná súdom rozhodujúcim v konaní o povolenie obnovy konania,

- odsúdení už v pôvodnom konaní namietali aj nezákonnosť vedeného vyšetrovania s tým, že absolútna väčšina výsluchov obvinených sa viedla iba preto, aby sa dosiahlo ich priznanie, obvinení boli donucovaní k priznaniu, čo v kombinácii s terorom nasadených konfidentov v celách a psychických terorom niektorých obžalovaných zlomilo natoľko, že sa doznali k činu, ktorý nikdy nespáchali (výňatok z dovolania odsúdených). Námietka nezákonnosti vedeného vyšetrovania, nátlaku na priznanie sa obvinených, či použitia informátorov na celách obvinených bola uplatňovaná nielen v dovolacom konaní, ale aj v konaní pred súdom prvého stupňa a v odvolacom konaní. V konaní pred krajským súdom boli vypočúvaní ako svedkovia prokurátori ako aj policajti, ktorí sa podieľali na vyšetrovaní trestnej činnosti, pričom krajský súd k tomu v rozsudku z roku 2004 uviedol (s. 87 odôvodnenia), že „za účelom preverenia možnosti použitia násilia voči svedkom a obžalovaným boli vypočutí súdom dozorujúci prokurátori a vyšetrovatelia, ktorí sa výsluchov zúčastnili. Až na obžalovaného X.. N. D., ostatní obžalovaní priamo neoznačili vyšetrovateľov, pri tom ako boli vypočúvaní, že to boli oni, ktorí sa voči nim správali násilne a ktorí ich nútili vypovedať veci, ktoré neboli pravdivé“.

Obdobne aj Najvyšší súd SR v konaní o odvolaní vo svojom rozsudku z roku 2006 (s. 7 odôvodnenia) uviedol, že „priznania obžalovaných neboli získané nezákonným spôsobom - pod nátlakom zo strany vyšetrovateľov. Pokiaľ obhajoba a obžalovaní tvrdili, že vyšetrovatelia pred výsluchom sa im vyhrážali trestnom smrti, ak sa nepriznajú, tieto tvrdenia nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Zo záznamov o výpovediach obžalovaných, a to aj tých, v ktorých sa priznali, ako aj v tých, kde svoje konanie, v ktorých bolo kladené za vinu pri vznesení obvinenia a neskôr i obžalobou popreli, ako aj z výpovedí vyšetrovateľov na hlavnom pojednávaní pred senátom je zrejmé, že obžalovaní boli pred každým výsluchom poučení o tom, pre aký trestný čin sú stíhaní a za ktorý im hrozí trest smrti, prípadne iný prísny trest a že priznanie sa a spolupráca s orgánmi činnými v trestnom konaní pri objasňovaní tohto trestného činu je poľahčujúca okolnosť, na ktorú súd prihliadne pri ukladaní trestu. Takéto poučenie podané v zmysle platného zákona nie je možné hodnotiť ako psychický nátlak zo strany vyšetrovateľa ako to tvrdí obhajoba... Keby bol tlak na obžalovaných taký veľký a nezákonný ako tvrdí obhajoba, zrejme by sa priznali všetci obžalovaní k žalovaným trestným činom, no nestalo sa tak. Je tiež zaujímavé, že obžalovaní, ktorí sa priznali, po čase odvolali svoje priznanie, a to ešte v prípravnom konaní, hoci hrozba trestnom smrti uvedená v zákone a uvádzaná pri každom poučení pred výsluchom trvala naďalej... Tiež treba uviesť, že obžalovaní, najmä obžalovaný X.. K. J. vo svojich priznávajúcich sa výpovediach uviedol niektoré skutočnosti, ktoré neboli ani po rokoch vyšetrovateľom známe“.

Aj tu išlo iba o opakovanie námietok, ktoré už zazneli v pôvodnom konaní v rôznych variáciách a ktoré preto nemôže preskúmavať súd rozhodujúci o obnove konania. V tejto súvislosti je nutné zdôrazniť, že práve dôkazy vykonávané procesne v prípravnom konaní a na hlavnom pojednávaní slúžili na ustálenie skutkového stavu veci a boli podkladom na vydanie odsudzujúceho rozsudku, pričom archív v Kaniciach v tomto smere neprináša nič nové (zásadné, či podstatné týkajúce sa dôkazov, na podklade ktorých bola ustálená vina odsúdených), nakoľko sa týka postupu polície pri objasňovaní trestnej činnosti (teda obdobia, ktoré predchádzalo vzneseniu obvinenia), avšak nie vedenia dokazovania podľa ustanovení Trestného poriadku.

- odsúdení v konaní o povolenie obnovy konania argumentovali aj dôkazmi uloženými v archíve MV SR v Levoči, respektíve predložili čestné vyhlásenie D.. Tieto dôkazy boli súdom známe aj v pôvodnom konaní a odsúdení nimi aj v pôvodnom konaní argumentovali a to napríklad v odvolacom ako aj dovolacom konaní; skutočnosť, že sa súdy v pôvodnom konaní odmietli zaoberať dôkazmi, ktoré sa nachádzajú v archíve v Levoči nemôže byť dôvodom na povolenie obnovy konania, pretože súdy majú aj kompetenciu odmietnuť navrhovaný dôkaz a tento ich postup bol preskúmaný v pôvodnom konaní (v dovolacom konaní). Odmietnutý dôkaz sa preto nestáva novým dôkazom len preto, že ho súdy v pôvodnom konaní odmietli vykonať a teda z neho ani nevychádzali pri ustaľovaní skutkového stavu veci.

- odsúdení v konaní o povolenie obnovy konania taktiež opakovali svoju obhajobu z pôvodného konania, že sa zábavy v inkriminovaný deň v roku 1976 nezúčastnili. Ide o obhajobnú stratégiu, ktorá už bola uplatnená v pôvodnom konaní a krajský súd sa jej vo svojom rozsudku z roku 2004 aj v odôvodnení venoval. Pokiaľ teda odsúdení v konaní o povolenie obnovy konania predložili čestné vyhlásenie napríklad svedka N. H., v ktorom mal potvrdiť, že nebol na diskotéke, tak opätovne nejde o nič nové, nakoľko všetko to, čo je uvedené v čestnom vyhlásení už bolo známe súdom v pôvodnom konaní. Napríklad svedok N. H. v konaní pred súdom v roku 1982 vypovedal, že mal zafixované, že na zábave v kritickom čase nebol. Bol za ním vyšetrovateľ N. a hovoril mu, že pomohol O. dostať sa na diskotéku. Rovnako tak v konaní pred súdom v roku 2003 vypovedal, že vyšetrovateľ mu pripomenul, že O. ho žiadal o vstup na diskotéku. Čestné vyhlásenie tohto svedka teda iba opakuje to, čo už uvádzal v pôvodnom konaní a preto nejde o žiadny nový dôkaz; obdobné to je aj s čestným vyhlásením K. O., ktorý už v konaní pred súdom v roku 2003 vypovedal, že termín konania diskotéky mu bol ponúknutý vyšetrovateľom. Obdobne aj svedok MUDr. S. C., ktorého navrhovatelia chceli vypočuť v konaní o povolenie obnovy konania, bol v pôvodnom konaní viackrát vypočúvaný, pričom už v roku 1994 v konaní pred súdom vypovedal, že išlo voči nemu o sugestívny nátlak vyšetrovateľa, pričom v roku 2003 uvádzal, že mu bolo hrozené, že neskončí školu, pravdivá je výpoveď z roku 1994. Aj tu je preto nutné uviesť, že zmena výpovede tohto svedka nie je nová, nakoľko už prebehla v pôvodnom konaní a súdy ju mali k dispozícii.

- súdy v pôvodnom konaní vedeli aj o tvrdení svedkyne K.. C. U., že bola na splave (vodáckom sústredení). K tomuto tvrdeniu svedkyne vykonal krajský súd v pôvodnom konaní osobitné dokazovanie, ktoré popisuje na s. 69 a nasl. odôvodnenia rozsudku. Rovnako tak súdy v pôvodnom konaní vedeli o obhajobných tvrdeniach Ing. K. J., ktoré opakoval aj na verejnom zasadnutí v konaní o povolenie obnovy konania (napríklad ohľadne nepriaznivého počasia), pričom aj v tomto smere sa v pôvodnom konaní viedlo dokazovanie (s. 72 a nasl. rozsudku). Obdobný záver možno urobiť aj v prípade obhajobných tvrdení Ing. N. D. ohľadne motorového vozidla, ktorým sa súd v pôvodnom konaní venoval na s. 74 a nasl. rozsudku, pričom v tomto smere možno spomenúť aj výpovede svedkýň U. N. a K. K., ktoré opakovane viackrát vypovedali v pôvodnom konaní a preto protokol o vyšetrovacom pokuse zo dňa 21.07.1976 nemá potrebnú relevanciu, aby mohol byť dôvodom na povolenie obnovy konania. Navrhovatelia vo svojich prednesoch spomínali aj výpovede W. D., avšak ten v pôvodnom konaní (po roku 1990) bol vylúčený na samostatné konanie a z dôvodu zhoršeného zdravotného stavu už nemohol byť vypočutý a preto krajský súd v pôvodnom konaní nebral vôbec výpovede tohto obvineného do úvahy pri ustaľovaní skutkového stavu veci (vyplýva to zo s. 9 a 10 odôvodnenia rozsudku krajského súdu z roku 2004).

- odsúdení v návrhoch na povolenie obnovy konania (hlavne odsúdený X.. O.) namietali manipuláciu polície pri nevypočutí sestier P. v roku 1982 s tým, že polícia zamietla vypočutie sestier P. a rovnako tak v roku 1982 postupoval aj krajský súd, pričom komunistických sudcov riadil generál N. o on osobne riadil odvolacie konanie na NS SSR. K uvedeným námietkam je nutné uviesť, že smerujú proti rozsudku krajského súdu z roku 1982 a proti konaniu, ktoré mu predchádzalo, teda proti rozsudku, ktorý už v odsudzujúcej časti neexistuje, nakoľko bol zrušený v roku 1990 Najvyšším súdom ČSFR na podklade sťažnosti pre porušenie zákona. Konanie o povolení obnovy konania sa teda netýka rozsudku krajského súdu z roku 1982, ale sa týka rozsudku krajského súdu z roku 2004. Krajský súd sestry P. vypočul na hlavnom pojednávaní v roku 2003 a k dispozícii mal aj ich denník s tým, že ich výpovediam sa venoval v odôvodnení rozsudku z roku 2004 (s. 87 odôvodnenia), pričom výpovede sestier P. spomína aj najvyšší súd v uznesení, ktorým rozhodoval v odvolacom konaní (s. 9 odôvodnenia). Súdy v pôvodnom konaní teda poznali výpovede sestier P. ako aj ich verziu udalostí, že dňa 09.07.1976 neboli na diskotéke.

Navrhovatelia predložili súdu v konaní o povolenie obnovy konania digitalizovaný obsah archívu v Kaniciach, ktorý zaznamenáva priebeh operatívneho policajného objasňovania únosu a vraždy poškodenej T. P. v rokoch 1976 až 1980 s tým, že na toto operatívne objasňovanie spáchanej trestnej činnosti následne s určitým časovým odstupom nadväzovalo trestné konanie voči odsúdeným. Krajský súd vyzval odsúdených, aby označili konkrétne dôkazy z tohto archívu, ktoré žiadajú vykonať na verejnom zasadnutí a tieto následne aj boli postupne vykonané na verejnom zasadnutí súdu.

Všetky tieto odsúdenými navrhované a na verejnom zasadnutí vykonané dôkazy, ktoré pochádzali z archívu v Kaniciach, možno značiť za dôkazy nové, ktoré neboli známe súdom v pôvodnom konaní. To však na obnovu konania nestačí, nakoľko povoliť obnovu konania možno iba vtedy, ak by tieto nové dôkazy boli spôsobilé (samé osobe alebo v spojení s už vykonanými dôkazmi) odôvodniť iné rozhodnutie vo veci. Musí ísť teda nielen o nové dôkazy, ale zároveň aj o dôkazy relevantné, spôsobilé vyvolať určitý vyšší stupeň pravdepodobnosti, že v obnovenom konaní by mohlo prísť k inému rozhodnutiu o vine.

S výnimkou znaleckého posudku zo dňa 21.12.1977, ktorý je popísaný vyššie, je krajský súd názoru, že zvyšné nové skutočnosti týkajúce sa priebehu operatívneho policajného objasňovania únosu a vraždy poškodenej T. P., ktoré boli nájdené v archíve v Kaniciach, nie sú spôsobilé vyvolať vyšší stupeň pravdepodobnosti, že by mohli mať vplyv na iné rozhodnutie vo veci.

Podstatným pre rozhodnutie súdu v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania je to, že skutočnosti predložené odsúdenými z archívu v Kaniciach sa týkajú postupu polície pri objasňovaní trestnej činnosti spáchanej na T. P., teda sa viažu na operatívny postup polície, avšak sa netýkajú samotného trestného stíhania, v ktorom boli vykonávané dôkazy už podľa Trestného poriadku a z ktorých (dôkazov) ustálili súdy v pôvodnom konaní výrok o vine odsúdených (a to opakovane, teda aj po zrušujúcom rozsudku Najvyššieho súdu ČSFR). Výsledky operatívneho vyťažovania osôb, či preverovania (teda obsah archívu v Kaniciach), nie sú dôkazy v trestnoprávnom zmysle a preto z nich súdy ani nemôžu vychádzať pri svojom rozhodovaní. Pre súdy rozhodujúce v pôvodnom konaní boli a mohli byť významné iba tie dôkazy, ktoré boli vykonané v konaní pred súdom (kde sa čítali aj niektoré dôkazy vykonané v prípravnom konaní), pričom v rámci týchto dôkazov, ktoré súdy v pôvodnom konaní hodnotili, bola uplatňovaná aj obhajoba odsúdených o nezákonnom postupe polície, nátlaku policajtov na odsúdených, či svedkov, informátorov v celách, podsúvaní údajov zo strany polície do výsluchoch svedkov a podobne. Súdy v pôvodnom konaní teda poznali túto obhajobu odsúdených a vysporiadali sa s ňou. V tomto smere stojí za pozornosť, že viacerí odsúdení ako aj svedkovia v trestnom stíhaní opakovane menili, či odvolávali svoje výpovede a uvádzali, prečo sa priznávali, či usvedčovali podozrivé osoby ako aj prečo následne výpovede menili, respektíve prečo mali klamať. Všetky tieto zmenené, či odvolávané výpovede odsúdených, či svedkov mali súdy v pôvodnom konaní k dispozícii (spoločne aj s argumentáciou prečo sa tak stalo).

Tak napríklad, krajský súd v rozsudku sp. zn. Z - 2 1T/36/1990 zo dňa 20.01.2004 (s. 12 a nasl. rozsudku) popisuje množstvo výpovedí, ktoré v trestnom stíhaní urobil obžalovaný X.. K. J., nakoľko namietal aj zákonnosť konania, pričom z nich vyplýva, že boli z časti priznávajúce sa, potom ich obžalovaný odvolal, či zmenil a dopĺňal s tým, že uvádzal, že bol pod psychickým tlakom, vypovedal len to čo počul, vyšetrovateľ mu obúchal hlavu o stenu, spoluväzeň ho presviedčal, že sa musí priznať a podobne, pričom obdobné to je aj napríklad pri obžalovanom X.. K. O., či svedkyni K.. C. U. (opakovane v trestnom konaní menila svoje výpovede a poukazovala na nátlak vyšetrovateľov) ako aj niektorých ďalších svedkov (napríklad K.. S. C., N. H., či R. D.). Všetky výhrady, či už obžalovaných alebo svedkov popísal krajský súd vo svojom rozsudku, teda vedel o nich, pričom všetky vykonané dôkazy následne krajský súd vyhodnotil v rozsudku (s 85 a nasl. odôvodnenia rozsudku) s tým, že sa venoval aj námietkam ohľadne nezákonnosti postupu vyšetrovateľov, pričom poukázal aj na zrušujúci rozsudok Najvyššieho súdu ČSFR, ktorý nekonštatoval nezákonnosť dovtedy vykonaných dôkazov (v trestnom stíhaní), ale konštatoval ich neúplnosť.

Z toho pohľadu teda archív v Kaniciach neprináša nič, nakoľko sa netýka vykonávania dokazovania podľa Trestného poriadku v trestnom konaní, teda nevyplýva z neho nejaké nezákonné konanie vyšetrovateľov, ktorí realizovali výsluchy obžalovaných, či svedkov po vznesení obvinenia, na ktoré poukazovali odsúdení, či niektorí svedkovia v pôvodnom konaní. Z toho, že niektorí vtedy obvinení a neskôr aj obžalovaní, prípadne aj niektorí svedkovia menili, odvolávali, či dopĺňali svoje výpovede vyplýva, že mali opakovane priestor na to, aby sa k stíhanej trestnej činnosti vyjadrili a to aj k zmenám svojich výpovedí a súdy mali opakovane priestor na to, aby sa aj takýmito výhradami k dokazovaniu vyjadrili vo svojich rozhodnutiach, keď vo veci samej rozhodoval dvakrát krajský súd ako aj najvyšší súd s tým, že najvyšší súd vo veci rozhodoval aj dovolanie podané odsúdenými. Námietky odsúdených teda boli opakovane posudzované v trestnom konaní súdmi a to s pomerne veľkým časovým odstupom, teda z tohto pohľadu nejde o námietky nové a čo je podstatné, v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania nebolo ani odsúdenými predložené nič (z archívu v Kaniciach), čo by sa týkalo konania polície, či prokuratúry v trestnom konaní vedenom podľa Trestného poriadku, teda procesných dôkazov, na podklade ktorých bola súdmi opakovane vyslovená vina odsúdených (už bolo uvedené vyššie, že výsledky operatívneho postupu polície, ktoré sa nachádzajú v archíve v Kaniciach nie sú dôkazy použiteľné v trestnom konaní a ak by ich aj mali súdy v pôvodnom konaní k dispozícii nemohli by z nich vychádzať, keďže boli vykonané mimo procesné dokazovanie).

Pokiaľ odsúdení v návrhoch na povolenie obnovy konania poukazovali na materiál nachádzajúci sa v archíve v Kaniciach v tom smere, že práve pri operatívnom objasňovaní trestnej činnosti spáchanej na poškodenej T. P. sa mala polícia dopustiť nezákonného konania, ktoré sa následne „prenieslo“ do dokazovania v trestnom konaní a v zmysle doktríny plodov z otráveného stromu ho kontaminovalo (teda, že policajti pri operatívnom objasňovaní trestnej činnosti si mali vymyslieť ako páchateľov odsúdených), tak je nutné uviesť, že dokazovanie vykonávané po začatí trestného stíhania, či po vznesení obvinenia nie je iba bezduchým opakovaním predtým vykonávaného policajného operatívneho objasňovania (preverovania) a preto ani nie je možné uzatvoriť, že ak by bola zistená konkrétna nezákonnosť v policajnom operatívnom objasňovaní automaticky by sa musela preniesť aj na výsluch vykonávaný napríklad po vznesení obvinenia a realizovaný už vo vyšetrovaní vyšetrovateľom. Vyťažovania osôb pri policajnom operatívnom objasňovaní nie sú dôkazom, ktoré by mohli alebo mali brať súdy do úvahy pri rozhodovaní o vine, či nevine obžalovaných osôb a preto ani listinné dokumenty, ktoré sa viažu na operatívne policajné objasňovanie (preverovanie) trestnej činnosti nie sú súčasťou vyšetrovacieho spisu (tak to bolo v minulosti a tak je to aj v súčasnosti). Vzhľadom k uvedenému nie je možné označiť za manipuláciu, ak vyšetrovací spis neobsahoval vyťažovania osôb, ktoré boli realizované v operatívnom preverovaní, pretože ide o oddelené samostatné postupy polície a pre výrok o vine, či nevine môže byť podstatný iba ten postup polície, ktorý sa týka vyšetrovania trestnej činnosti a ktorý nasleduje po začatí trestného stíhania, či po vznesení obvinenia a následne, ktorý sa realizuje na hlavnom pojednávaní v konaní pred súdom.

Už bolo uvedené vyššie, že z predloženého archívu Kanice sa prakticky nič (s výnimkou znaleckého posudku zo dňa 21.12.1977, čo je však procesne vykonaný dôkaz podľa ustanovení Trestného poriadku) netýka vedeného vyšetrovania, či vykonávania dôkazov v konaní pred súdom na hlavnom pojednávaní. Preto nejde o skutočnosti, ktoré by mohli byť relevantné pre rozhodnutie o vine a teda nemôže ísť ani o skutočnosti, ktoré by mohli byť relevantné pre obnovu konania.

Odsúdení v konaní o povolenie obnovy konania taktiež namietali, že zriadením zvláštnej skupiny kriminalistov pre akciu „B.“, založením agentúrneho spisu, plánu agentúrno-operatívneho rozpracovania akcie „J.“ a nariadením vykonať agentúrno-operatívnu kombináciu „J.“, prekročil námestník federálneho ministra vnútra právomoc porušením § 3 ods. 2 zákona č. 128/1970 Zb. a nezákonne vstúpil do výlučnej pôsobnosti vo veciach vnútorného poriadku a bezpečnosti Ministerstva vnútra SSR. Podľa navrhovateľov, už nezákonne zriadenou zvláštnou operatívnou skupinou pre akciu „B.“ bola založená jej nelegálnosť a nelegitímnosť v jej činnosti ako celku i v jej čiastkových úkonoch. Túto námietku považuje krajský súd za bezpredmetnú. Krajský súd opakuje, že podstatným pre rozhodnutie o vine odsúdených boli dôkazy vykonané v konaní pred súdom, kde boli čítané aj niektoré dôkazy vykonané v prípravnom konaní, teda je bez právneho významu, či zriadenie zvláštnej skupiny kriminalistov bolo alebo nebolo v súlade s dobovými zákonmi, nakoľko podstatným pre posúdenie viny odsúdených boli výpovede osôb vykonané v procesnom postavení obvinených (obžalovaných), či svedkov, teda dôkazy vykonané podľa ustanovení Trestného poriadku. Rovnako tak je nutné zopakovať, že vyšetrovanie vedené po vznesení obvinenia, či dokazovanie vykonávané v konaní pred súdom nie je iba bezduché opakovanie úkonov vykonávaných v rámci policajného operatívneho objasňovania trestnej činnosti a preto nie je možné prijať tézu odsúdených, že ide o také fázy činnosti, ktoré nie je možné oddeľovať, respektíve, ktoré by tvorili nedeliteľný celok. Alebo povedané inak, ak by to tak bolo, potom by zákonodarca vôbec nemusel v Trestnom poriadku upraviť dokazovanie v prípravnom konaní, či v konaní pred súdom, ale postačovalo by, aby súd vyniesol rozsudok iba na podklade výsledkov policajného operatívneho objasňovania (preverovania), čo možno označiť za absurdné.

Krajský súd navyše zdôrazňuje, že návrh na povolenie obnovy konania smeruje proti rozsudku krajského súdu z roku 2004, pričom v tom čase už nemal a ani nemohol mať žiadny vplyv na dokazovanie a hodnotenie dôkazov zo strany súdu (krajského v prvom stupni, najvyššieho v druhom stupni a opätovne najvyššieho v dovolacom konaní) policajný operatívny pracovník N., či N., respektíve ŠtB a preto súd neakceptoval ako relevantné neustále poukazovanie navrhovateľov na akési zločinné sprisahanie, ktoré voči nim zorganizovali N., N. a ŠtB pri ich prvom odsúdení v roku 1982 (odsudzujúca časť tohto prvého rozsudku bola pritom zrušená už v roku 1990).

Rovnako tak považuje krajský súd za nepresvedčivú tézu odsúdených, že tzv. korunní svedkovia v prípravnom konaní mali v prevažnej miere už zafixované nepravdivé, či pochybné fakty, ktoré automaticky preniesli do dôkazov vykonaných v prípravnom konaní. Ak by to tak bolo, museli by byť títo svedkovia len pasívne „automaty“ na produkovanie naučených výpovedí a tieto by nemenili, či nemali dôvod viackrát meniť v prípravnom konaní, či v konaní pred súdom, ale neustále by ich opakovali. Skutočnosť, že tak niektorí svedkovia ako aj obvinení viackrát menili svoje výpovede a to nielen pred rokom 1990, ale aj a najmä po tomto roku nasvedčuje tomu, že výsledky policajného operatívneho objasňovania sa automaticky neprenášali do prípravného konania a konania pred súdom, pričom je potrebné poukázať aj napríklad na priznávajúcu sa výpoveď obvineného X.. K. J. po vznesení obvinenia, čo zrejme ťažko možno pripísať na „vrub“ policajného operatívneho objasňovania (preverovania), keďže vec už bola vo vyšetrovaní realizovaného podľa ustanovení Trestného poriadku.

V tomto smere možno poukázať aj na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1T/6/82 zo dňa 22.09.1982, ktorým došlo k oslobodeniu S. Q. spod obžaloby pre trestný čin vraždy podľa § 219 Tr. zák., či k oslobodeniu K. J. spod obžaloby pre trestný čin znásilnenia podľa § 241 ods. 1 Tr. zák., ktorej sa mal, podľa obžaloby, dopustiť tak, že pred utopením poškodenej na brehu jazierka v Kráľovej pri Senci mal ešte raz proti jej vôli vykonať s ňou pohlavný styk. Táto oslobodzujúca časť rozsudku krajského súdu z roku 1982 je stále v platnosti a je z nej zrejmé, že súd pristupoval k obžalobe a vykonaným dôkazom kriticky, teda nešlo len o nejaké nekritické, či automatické preberanie výsledkov policajného operatívneho objasňovania, či dokazovania vykonaného v prípravnom konaní.

Navrhovatelia ďalej poukazovali na zvukový záznam výsluchu K.. C. U. zo dňa 22.02.1980, ktorý sa nachádzal v archíve v Kaniciach a ktorý bol kompletne celý prehratý na verejnom zasadnutí krajského súdu, z ktorého vyvodzujú, že išlo o nezákonnú tzv. preparáciu svedka, čo sa neskôr prenieslo aj do vyšetrovania po vznesení obvinenia. Zo zvukovej nahrávky tohto výsluchu vyplýva, že C. U. bola zo strany vypočúvajúcich osôb opakovane poučovaná, že má hovoriť pravdu, bola ubezpečovaná, že do väzby nepôjde, že sa nemá čoho obávať a bola sústavne upozorňovaná, že má hovoriť pravdu. Toto opakované prízvukovanie poučení vyplývalo z toho, že táto svedkyňa hovorila rôzne verzie a vypočúvajúce osoby jej neustále pripomínali, že nemôžu byť logicky pravdivé obidve s tým, že pri jednej určite klamala. Následne svedkyni vypočúvajúce osoby čítali jej predchádzajúcu výpoveď, čítali to na odstránenie rozporov, teda dvoch odlišných verzií. Vypočúvajúce osoby svedkyňu „tlačili“ do odpovede, ktorá ňou uvádzaných verzií je pravdivá s tým, že svedkyňa bola rozrušená, plakala a v podstate opakovala, že celé čo predtým vypovedala nie je pravda a že vypovedala zo strachu pred policajtmi. Na konci výsluchu všetko čo predtým vypovedala celé odvolala a tým sa aj výsluch končí.

Z tohto zvukového záznamu nevyplýva, že by polícia učila svedkyňu ako má vypovedať, respektíve, že by svedkyňu mimo poučení výslovne zastrašovala v tom smere, že pokiaľ nepotvrdí svoju predchádzajúcu výpoveď, tak bude sankcionovaná zákonom nepredpokladanými následkami. Výsluch zaznamenaný na zvukovej nahrávke nemá síce parametre riadneho výsluchu v tom smere, že mu nedominuje tzv. monológová časť výsluchu svedka, avšak podľa názoru krajského súdu nezachytáva preparáciu svedka. „Preparácia“ osoby je využitie kombinácie metód psychického a fyzického nátlaku na vôľu osoby založených na využívaní strachu vypočúvanej osoby, jej izolácie od iných osôb a sľubovaní výhod (odmien), ak bude vypovedať želateľným spôsobom. Výsledkom je, že preparovaná osoba vypovedá to, čo chce polícia počuť a to opakovane, teda napríklad aj v konaní pred súdom (osoba je naučená a zosúladené s policajtmi sú aj odpovede na otázky). Zo zvukového záznamu výsluchu K.. C. U. možno zistiť, že odvolala všetko čo predtým vypovedala a že ak ju vypočúvajúce osoby „tlačili“ do odpovede, ktorá verzia ňou uvádzaných skutočností je pravdivá, tak výsledkom bolo, že tá ktorú uvádzala aktuálne na výsluchu, teda, že nie je pravda to, čo vypovedala predtým. Rovnako ako v rámci operatívneho objasňovania trestnej činnosti vystupovala predmetná svedkyňa aj po vznesení obvinenia odsúdeným, keď viackrát menila svoje výpovede, pričom uvádzala aj rôzne dôvody zmien svojich výpovedí, napríklad, že výpoveď menila, nakoľko k nej bola donútená príslušníkmi polície, potom zase uvádzala, že výpoveď odvolala, lebo mala obavy z toho, že by sa jej páchatelia mohli pomstiť a dostala aj anonymný list a podobne. Súdy v pôvodnom konaní teda disponovali rôznymi verziami výpovede K.. C. U. ako aj rôznymi odôvodneniami prečo opakovane odvolávala svoje výpovede a poznali aj tú verziu tejto svedkyne, že údaje, ktoré vypovedala mala od príslušníkov, ktorí ju vypočúvali v roku 1980. Túto časť výpovede svedkyne K.. C. U. cituje krajský súd aj v rozsudku z roku 2004 (s. 37 odôvodnenia). Ak navrhovatelia vychádzajú z toho, že táto časť výpovede svedkyne bola potvrdená práve zvukovým záznamom nájdeným v archíve v Kaniciach, tak krajský súd sa s týmto konštatovaním nestotožňuje a to z vyššie uvedených dôvodov (žiadne učenie svedkyne zo strany polície, či skúšanie svedkyne, či si zapamätala text poskytnutý jej políciou zo zvukovej nahrávky nevyplýva, teda ak bola táto svedkyňa preparovaná, potom sa to celkom určite nestalo pri výsluchu, ktorý bol zaznamenaný na zvukovej nahrávke). Skutočnosť, že zo strany polície nebola svedkyňa MUDr. C. U. preparovaná v rámci operatívneho preverovania, možno podporne vyvodiť aj z návrhu na realizáciu prípadu únosu a vraždy T. P. spáchanej dňa 09.07.1976 a rozpracovanej pod heslom B. a J. zo dňa 01.04.1981, ktorý schválil S. N., v ktorom sa k výpovediam svedkyne MUDr. C. U. uvádza (s. 26), že „je nepochybne ovplyvňovaná páchateľmi. Možno mať za to, že bola prítomná pri únose T. P., i keď jej výpoveď, vplyvom pôsobenia páchateľov, nemusí byť celkom pravdivá, alebo na niektoré detaily sa nemusí pamätať, najmä ak bola pod vplyvom alkoholu“ (na s. 27 je ďalej skonštatované, že posledná výpoveď MUDr. U. nebola presvedčivá). Polícia teda na konci operatívneho preverovania prípadu počítala aj s alternatívou, že nie všetko čo predmetná svedkyňa vypovedala musí byť pravda. Toto konštatovanie teda nesvedčí o tom, že by svedkyňa MUDr. C. U. bola naučená (nacvičená) políciou a pripravená opakovať naučený text proti odsúdeným v rámci dokazovania v trestnom konaní.

Pre úplnosť krajský súd dodáva, že skutočnosť, že svedok (prípadne obvinený) pri výsluchu plače nedokazuje, sama osobe, že svedok plače z dôvodu, že je nútený vypovedať podľa predstáv polície. Aj v konaní pred súdom sa niekedy aj v súčasnosti stane, že sa pri výpovedi rozplače obvinený, svedok, či poškodená osoba a to z rôznych dôvodov. Napríklad krajský súd v rozsudku z roku 2004 poukazuje na zápisnicu z hlavného pojednávania zo dňa 14.06.1982, z ktorej vyplýva, že obžalovaný S. Q. sa pri výpovedi v konaní pred súdom rozplakal, keď popisoval ako obžalovaní nakladali s poškodenou.

Navrhovatelia ďalej poukazovali na to, že na nich boli nasadení policajní informátori v celách počas väzobného trestného stíhania, ktorí na nich robili nátlak, čo taktiež malo ovplyvniť negatívne dokazovanie v pôvodnom konaní s tým, že novým dôkazom v tomto smere je materiál, ktorý publikoval na svojom blogu sudca JUDr. Juraj Kliment.

Krajský súd v prvom rade konštatuje, že ani argumentácia navrhovateľov nátlakom policajných informátorov v cele nie je úplne nová, či neznáma súdom v pôvodnom konaní. Napríklad, krajský súd v rozsudku z roku 2004 poukazuje na výpoveď X.. K. O. na hlavnom pojednávaní dňa 17.06.1981, kde vypovedal, že obžalovaných krivo obvinil, pričom na neho pôsobil aj spoluväzeň X. F.. R. ho donútil kresliť F. s tým, že ak náčrtok zodpovedá skutočnosti je to náhoda. Novinový článok, kde sa mal X. F. priznať k nátlaku je z roku 2001, bol teda k dispozícii ešte počas pôvodného konania. Ďalej z rozsudku krajského súdu z roku 2004 vyplýva, že napríklad obžalovaný S. Q. vypovedal, že mu na celu umiestnili T. W. ktorého sa bál. X.. F. F. vypovedal, že bol preložený na celu recidivistov, ktorí mu dávali rady. Spoluväzni ho informovali aj o zmenách vo výpovediach. Spoluväzeň C. W. ho zbil. Mal na cele C. W. a C. D., ktorí o všetkom vedeli. Taktiež aj samotní navrhovatelia poukazujú napríklad na výsluch znalca z odboru psychológie A.. A. na hlavnom pojednávaní dňa 16.09.1993, ktorý uviedol, že bol proti tomu, aby do ciel k obvineným R. boli nasadení S. a F..

Vzhľadom k uvedenému možno skonštatovať, že súdy v pôvodnom konaní disponovali informáciami, že na odsúdených počas väzobného trestného stíhania boli nasadení informátori, avšak konanie týchto informátorov nepovažovali za také, ktoré by malo alebo mohlo ovplyvniť dokazovanie. Skutočnosť, že do cely obvineného je nasadený policajný informátor, ktorého úlohou je podávať správy o správaní sa obvineného a o tom, čo obvinený hovorí automaticky nespôsobuje nezákonnosť dôkazov (napríklad výpovedí svedkov), ktoré boli vo veci zabezpečené a ani výpovedí obvinených pokiaľ by nebolo zistené, že títo informátori boli na obvinených nasadení preto, aby ich napríklad učili text ich výpovede, respektíve, aby ich fyzickým násilím nútili k takej výpovedi, akú požaduje polícia. Toto z materiálov, ktoré uverejnil na svojom blogu sudca JUDr. Juraj Kliment nevyplýva. Je z nich zrejmé, že informátori podávali informácie, ktoré sa dozvedeli od obvinených a to bez ohľadu na to, či išlo o informácie usvedčujúce alebo vyviňujúce obvinených. Informátori teda podávali informácie, ktoré sa mali dozvedieť od obvinených a nie, že mali obvineným poskytovať informácie, o ktorých by mali vypovedať.

K uvedenému krajský súd ako obiter dictum v stručnosti dodáva, že v praxi je sporné (a nielen na území SR), či je prípustné nasadzovať agentov (informátorov) na cely, prípadne nasadzovať na cely priestorové odpočúvanie. Formálne Trestný poriadok umožňuje použitie agenta a jeho nasadenie do cely obvineného (§ 117 Tr. por.), ktorý je trestne stíhaný väzobne, respektíve je vo výkone trestu odňatia slobody v súvislosti s inou jeho trestnou vecou s tým, že činnosť agenta v cele obvineného musí mať pasívny charakter, agent musí mať skôr postavenie toho, ktorý počúva, než toho, ktorý sa pýta. Samotné skryté vyšetrovanie automaticky neporušuje zákaz neobviňovať samého seba a ani využívať informácie z neho získané, pretože takýto postup upravujú zákonné predpisy. Problém by nastal vtedy, ak by agent na obvineného naliehal (a to napríklad dlhodobo) a nátlak stupňoval napríklad fyzickými útokmi s cieľom psychicky „ho zlomiť“ a získať tak usvedčujúce informácie, čo však z materiálov, ktoré sa nachádzajú na blogu sudcu JUDr. Juraja Klimenta nevyplýva.

Názor krajského súdu na nasadzovanie agentov do väzenských ciel je však negatívny. Nech už je činnosť agenta v cele obvineného akákoľvek (pasívna, či aktívna) je vždy zameraná na to, aby agent skrytým spôsobom získal od obvineného údaje, ktoré by ho mohli usvedčiť, respektíve, ktoré by mohli usvedčiť inú osobu (ktorú napríklad obvinený chráni), prípadne, ktoré by mohli viesť k získaniu iných usvedčujúcich dôkazov proti obvinenému (napríklad k zaisteniu listinných dôkazov o ktorých polícia nevedela a podobne). Od agenta sa totiž predpokladá (na rozdiel od tzv. priestorového odposluchu, ktorý je v cele umiestnený) vždy určité aktívne konanie (minimálne zoznámenie sa agenta s obvineným, snaha nadviazať s obvineným bližší kontakt a to za účelom získania informácií o trestnom čine). Podstata konania štátu je tak v každom prípade zameraná na to, aby skrytým (predstieraným) spôsobom „prelomila“ právo obvineného neprispieť k svojmu vlastnému obvineniu (respektíve ide o obchádzanie práva obvineného nevypovedať) a to za situácie, keď je obvinený vo väzbe(t. j. v pozícii, ktorá spravidla ťaživo dolieha na každého obvineného). Krajský súd sa preto stotožňuje s rozhodnutím Spolkového súdneho dvora SRN zo dňa 26.07.2007 sp. zn. 3 StR 104/07, ktorý síce pripustil, že nasadenie policajného agenta v cele bolo legálne (v súlade so zákonom po predchádzajúcom súhlase sudcu) ako aj legitímne (na použitie agenta boli splnené aj materiálne podmienky vyžadované zákonom), avšak námietku obhajoby, že údaje poskytnuté obvineným policajnému agentovi nemali byť použité v konaní pred súdom uznal a rozhodnutie nižšieho stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Spolkový súdny dvor SRN vychádzal z toho, že skutočnosť, že sa policajný agent vypytoval obvineného na trestný čin, ktorý sa mu kládol za vinu, odporuje zásade, že nikto nesmie byť nútený k tomu, aby svojou výpoveďou usvedčil sám seba alebo uvádzal okolnosti, ktoré by mu priťažovali, pričom súd skonštatoval, že pokiaľ sa podozrivým osobám kladú otázky, ktoré majú charakter výsluchu a zatajuje sa pritom, že v skutočnosti ide o vyšetrovanie, porušuje sa zásada zákazu sebaobviňovania a dostávame sa za hranicu právneho štátu. Vzhľadom k uvedenému, súd konštatoval, že policajný agent získal dôkazy neprípustným spôsobom (t. j. za porušenia procesných práv obvineného) a preto sa tieto dôkazy nemôžu použiť v konaní pred súdom.

K uvedenému krajský súd uzatvára, že správy od informátorov v posudzovanej trestnej veci neboli použité ako dôkazy pri odsúdení navrhovateľov v pôvodnom konaní a z obsahu týchto správ vyplýva, že išlo skôr o pasívnu účasť informátorov, teda podávali správy o tom, čo počuli od obvinených. Tieto správy od informátorov preto podľa krajského súdu nemajú povahu takých nových dôkazov, ktoré by boli spôsobilé ovplyvniť iné rozhodnutie vo veci.

Pokiaľ navrhovatelia poukazovali na výsledky ankety, ktorú organizovala polícia v roku 1978 a ktorej sa zúčastnilo 576 študentov, pričom ani jediný účastník diskotéky nespomenul jediného R., či tancujúce F., tak je potrebné uviesť, že nejde o dôkaz, z ktorého by sa dalo vyvodiť, že odsúdení nemohli byť, či neboli páchatelia trestnej činnosti zo spáchania ktorej boli uznaní vinnými. Rovnako tak by nemohlo ísť o dôkaz ich viny, ak by boli účastníkmi diskotéky v ankete spomenutí.

Ohľadne odsúdeného I. A. bolo v návrhu na povolenie obnovy konania namietané, že zo záznamu z previerky zo dňa 24.04.1979, ktorý sa našiel v archíve v Kaniciach vyplýva, že I. A. dňa 09.07.1976 odpracoval na stredisku vo Zvolene 7 hodín, k čomu je pripojená aj tzv. šichtovnica. Z uvedeného je navrhovateľmi vyvodzované, že tieto dôkazy vyvracajú skutkové zistenia, o ktoré opreli súdy rozhodnutie o vine v odsudzujúcom rozsudku. K uvedenému krajský súd uvádza, že z tohto záznamu z previerky vôbec nevyplýva, že by sa I. A. nemohol zúčastniť na páchaní skutkov, tak ako sú popísané v pôvodnom rozsudku krajského súdu, nakoľko skutok uvedený pod bodom 1/ výrokovej časti pôvodného rozsudku časovo začína dňa 09.07.1976 až o 22.30h a posledný skutok uvedený v bode 4/ sa mal stať v noci zo dňa 09.07. na 10.07.1976. Navyše, zo záznamu z previerky vyplýva aj to, že polícia nenašla doklady k A. (relevantný doklad na meno A. sa v archíve nenašiel - čo vyplýva zo strany 2 záznamu z previerky zo dňa 25.04.1979).

V neposlednom rade poukazovali navrhovatelia aj na listiny ohľadne akcie E. a naznačovali tak, že páchateľom stíhaného trestného činu mohol byť niekto iný. Krajský súd pripomína, že úlohou súdu v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania nie je viesť vyšetrovanie a preverovať iné možné verzie, ale len posúdiť novopredložené dôkazy, či skutočnosti a ich možný vplyv na dokazovanie a závery súdov urobených v pôvodnom konaní. Z predložených listín ohľadne akcie Emigrant vyplýva, že polícia preverovala tri osoby, ktoré po únose a vražde poškodenej T. P. emigrovali do cudziny (a to dňa 25.08.1976), pričom podľa predložených listín, existovala nadväznosť týchto osôb na „partu A. a spol. z R.“ a polícia preverovala, či aj niekto z týchto osôb, ktoré emigrovali nebola účastníkom únosu a vraždy poškodenej T. P.. Pokiaľ sa v pláne z agentúrno-operatívneho rozpracovania akcie E. zo dňa 30.01.1979 uvádza, že pri prehliadke poťahov zo sedadiel auta, ktoré vlastnil Z. pred emigrovaním boli zistené mikroskopické úlomky textilných vlákien, druhovo, štruktúrou a farbou zhodné s vláknami zaistenými na odevných „součástkách“ T. P., tak z tohto textu nevyplýva, že by tieto pochádzali z jej odevu, ale sa tu iba konštatuje, že ide o mikroskopické úlomky zhodnej farby a štruktúry (čo nie je to isté). Krajský súd sa preto nestotožňuje s názorom navrhovateľov, že by z tejto informácie, samo osobe, vyplývalo, že poškodená T. P. bola nutne unesená na aute T. Z..

K odmietnutiu návrhu odsúdených na doplnenie dokazovania výsluchom svedkov:

Krajský súd podľa § 298 s poukazom na § 277 ods. 2 Tr. por. odmietol návrh na doplnenie dokazovania výsluchom svedkov K.. S. C., X.. R. D., N.. N. H., K. O. a S.. S. J., nakoľko svedkovia C., D., H. a O. vypovedali v pôvodnom konaní a to viackrát, pričom už v pôvodnom konaní sa vyjadrovali aj k okolnostiam svojich výsluchov a nič nenaznačuje, že by ich ďalším výsluchom mohlo prísť k zisteniu nového dôkazu, či novej skutočnosti. Pokiaľ ide o svedka O., tak v konaní o povolenie obnovy konania bolo prečítané jeho čestné vyhlásenie ako listinný dôkaz a súd nevidí dôvod na výsluch tohto svedka (tak ako to bolo popísané vyššie). Pokiaľ ide o S.. S. J., tak predmetom výsluchu tohto svedka by podľa návrhu obhajoby malo byť zistenie odkiaľ získal materiál, ktorý publikoval na svojom blogu a aby sa vyjadril k svojmu názoru na využívanie informátorov v celách. Podľa krajského súdu má byť predmetom obnovy konania konanie o prípadných nových dôkazoch, či skutočnostiach a nie zisťovanie, vyhľadávanie nových dôkazov prostredníctvom svedeckých výpovedí. Ak by teda teoreticky ešte mohli niekde existovať nové dôkazy, nie je úlohou súdu ich vyhľadávať, či pátrať po nich, respektíve vykonávať v tomto smere dokazovanie v konaní o povolenie obnovy konania. Rovnako tak nie sú podstatné pre rozhodnutie subjektívne názory sudcu na využívanie informátorov v celách. Skutočnosť, že boli nasadzovaní väzni - informátori do ciel, bola predmetom dokazovania prostredníctvom listinných dôkazov (zverejnených v rámci blogov S.. S. J.). Pokiaľ ide o dodatočný návrh navrhovateľov na vypočutie O. J., tak súd nedisponuje adresou na tohto svedka a ani nevidí dôvod v čom by mala byť výpoveď tohto svedka podstatná pre rozhodnutie o návrhu na povolenie obnovy konania. Skutočnosť, že by podľa navrhovateľov malo ísť o dôkaz v ich prospech totiž nespôsobuje zánik ostatných už vykonaných dôkazov v pôvodnom konaní.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo rozhodnuté tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu je možné podať sťažnosť do troch pracovných dní odo dňa jeho oznámenia na Krajskom súde v Bratislave. O sťažnosti rozhoduje Najvyšší súd SR. Sťažnosť má odkladný účinok (§ 402 ods. 3 Tr. por.).

Krajský súd v Bratislave, dňa 3.marca 2025

JUDr. Peter Šamko

predseda senátu

 

Diskusia