Práv­ne ve­ty:

 I. Pod­sta­tou úhr­nné­ho tres­tu je, že pá­cha­te­ľo­vi mu­sí byť za zbie­ha­jú­cu sa tres­tnú čin­nosť ulo­že­ný vždy len je­di­ný a jed­not­ný trest (je­den trest, kto­rý  mô­že vnú­tor­ne po­zos­tá­vať z via­ce­rých dru­hov tres­tu, nap­rík­lad pop­ri pe­ňaž­nom tres­te mož­no ulo­žiť aj trest zá­ka­zu čin­nos­ti, av­šak vždy ide z von­kaj­šie­ho hľa­dis­ka o je­den jed­not­ný trest uk­la­da­ný za naj­ťaž­ší zo zbie­ha­jú­cich sa tres­tných či­nov). Úhrn­ný trest sa pre­to v pod­sta­te vô­bec ne­lí­ši od tres­tu uk­la­da­né­ho za je­den trest­ný čin, pri­čom je bez vý­zna­mu, či je­den zo zbie­ha­jú­cich sa tres­tných či­nov bol spá­cha­ný za účin­nos­ti Tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho do 31.12.2005 a dru­hý zo zbie­ha­jú­cich sa tres­tných či­nov bol spá­cha­ný až za účin­nos­ti Tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho od 1.1.2006. Vy­chá­dza sa tu z to­ho, že aj „sta­rý“ Trest­ný zá­kon, ako aj „no­vý“ Trest­ný zá­kon ob­sa­hu­jú v pod­sta­te iden­tic­ké us­ta­no­ve­nia tý­ka­jú­ce sa uk­la­da­nia tres­tu pri sú­be­hu tres­tných či­nov a je­di­nou od­chýl­kou sú len zme­ny v as­pe­rač­nej zá­sa­de. Obid­va Tres­tné zá­ko­ny pre­to zhod­ne po­čí­ta­jú s tým, že ak pá­cha­teľ spá­cha via­ce­ro tres­tných či­nov v sú­be­hu (v jed­no­čin­nom ale­bo viac­čin­nom) bu­de mu uk­la­da­ný len je­den jed­not­ný trest a to pod­ľa zá­kon­né­ho us­ta­no­ve­nia, kto­ré sa vzťa­hu­je na trest­ný čin z nich naj­prís­nej­šie trest­ný (poz­ri oh­ľad­ne úhr­nné­ho tres­tu § 35 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. účin­né­ho do 31.12.2005 a   § 41 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. účin­né­ho od 1.1.2006).

 II. Ak sa má uk­la­dať úhrn­ný trest v prí­pa­doch, v kto­rých časť tres­tnej čin­nos­ti bo­la spá­cha­ná a práv­ne kva­li­fi­ko­va­ná pod­ľa Tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho do 01.01.2006 a časť po tom­to dá­tu­me je vždy pot­reb­né naj­skôr skú­mať, či pre pá­cha­te­ľa nie je priaz­ni­vej­šie práv­ne kva­li­fi­ko­vať ce­lú zbie­ha­jú­cu sa tres­tnú čin­nosť pod­ľa Tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho od 1.1.2006 a v prí­pa­de, že to nie je mož­né, bu­de pot­reb­né uk­la­dať úhrn­ný trest pod­ľa to­ho zá­kon­né­ho us­ta­no­ve­nia, kto­ré sa vzťa­hu­je na trest­ný čin z nich naj­prís­nej­šie trest­ný a to bez oh­ľa­du na to, či je naj­prís­nej­šie trest­ný, trest­ný čin práv­ne kva­li­fi­ko­va­ný pod­ľa Tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho do 31.12.2005 ale­bo trest­ný čin práv­ne kva­li­fi­ko­va­ný pod­ľa Tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho od 1.1.2006. Po­rov­ná­va­jú sa pri­tom len tres­tné sadz­by uve­de­né v oso­bit­nej čas­ti to­ho kto­ré­ho Tres­tné­ho zá­ko­na bez ich prí­pad­ných úp­rav a ak je po tom­to po­rov­na­ní naj­prís­nej­šie tres­tným trest­ný čin spá­cha­ný do 31.12.2005, bu­de sa uk­la­dať je­den jed­not­ný úhrn­ný trest pod­ľa § 35 ods. 1 (prí­pad­ne pod­ľa § 35 ods. 2) Tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho do 31.12.2005. Iný vý­klad, nap­rík­lad ta­ký, že vždy je pot­reb­né uk­la­dať úhrn­ný trest pod­ľa no­vé­ho Tres­tné­ho zá­ko­na, ne­mož­no ak­cep­to­vať, na­koľ­ko by zvý­hod­ňo­val pá­cha­te­ľa v tom sme­re, že by bol ne­pos­tih­nu­teľ­ný za prí­pad­nú prís­nej­šiu tres­tnú čin­nosť spá­cha­nú do 31.12.2005.

 III. O tom, či sa pá­cha­te­ľo­vi za zbie­ha­jú­ce sa tres­tné či­ny ulo­ží je­den jed­not­ný úhrn­ný trest ale­bo dva sa­mos­tat­né tres­ty, zá­sad­ne ne­mô­že roz­ho­do­vať ná­ho­di­lá a Tres­tným zá­ko­nom nep­red­pok­la­da­ná uda­losť spo­čí­va­jú­ca v na­do­bud­nu­tí účin­nos­ti no­vé­ho Tres­tné­ho zá­ko­na. Vždy, a za kaž­dých okol­nos­tí, je pod­stat­ným to, či me­dzi spá­cha­ním ča­so­vo pr­vé­ho tres­tné­ho či­nu a ča­so­vo pos­led­né­ho, ne­bol vy­hlá­se­ný sú­dom pr­vé­ho stup­ňa od­su­dzu­jú­ci, aj keď nep­rá­vop­lat­ný, roz­su­dok (do­ru­če­ný trest­ný roz­kaz) za niek­to­rý trest­ný čin. Ak sa tak nes­ta­lo, pôj­de o sú­beh tres­tných či­nov za kto­rý sa mu­sí vždy ulo­žiť len je­den jed­not­ný trest. Dva sa­mos­tat­né tres­ty pri­chá­dza­jú do úva­hy len pri iných okol­nos­tiach, nap­rík­lad v prí­pa­de kom­bi­ná­cie sú­be­hu a re­ci­dí­vy.

 

1T 280/08

 

U Z N E S E N I E

 Ok­res­ný súd v Pe­zin­ku, v ko­na­ní pred sa­mo­sud­com JUDr. Pet­rom Šam­kom, o návr­hu Ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry v Pe­zin­ku na schvá­le­nie do­ho­dy o vi­ne a tres­te v tres­tnej ve­ci obv. T. P. roz­ho­dol

 

t a k t o :

 

                     Pod­ľa § 331 ods. 1 písm. b) Tr. por. súd 

 

                    od­mie­ta návrh do­ho­dy o vi­ne a tres­te

 

uzat­vo­re­nej pod sp. zn. 1 Pv 38/08 dňa 10.03.2008 me­dzi pro­ku­rá­to­rom  Ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry v Pe­zin­ku a ob­vi­ne­ným T. P., kto­rý je tres­tne stí­ha­ný pre trest­ný čin vy­die­ra­nia pod­ľa § 235 ods. 1 Tr. zák. účin­né­ho do 31.12.2005 a iné,

 

pre­to­že navr­ho­va­ná do­ho­da o vi­ne a tres­te je zrej­me nep­ri­me­ra­ná.

 

                 O d ô v o d n e n i e

 

  Dňa 11.03.2008 po­dal pro­ku­rá­tor Ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry v Pe­zin­ku na Ok­res­ný súd v Pe­zin­ku návrh na schvá­le­nie do­ho­dy o vi­ne a tres­te, kto­rá bo­la spí­sa­ná dňa 10.03.2008 me­dzi pro­ku­rá­to­rom ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry a ob­vi­ne­ným T P, pri­čom stra­ny sa do­hod­li na návr­hu roz­sud­ku, kto­rým sa má ob­vi­ne­ný T P uz­nať vin­ným zo spá­chania troch skut­kov, za čo sa má od­sú­diť nas­le­dov­ne:

 

„Pod­ľa § 231 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. účin­né­ho do 31.12.2005, s pou­ži­tím   § 35 ods. 2 Tr. zák. účin­né­ho do 31.12.2005 na úhrn­ný pod­mie­neč­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy v tr­va­ní 24 (dvad­sať­šty­ri) me­sia­cov. Pod­ľa § 49 ods. 1 písm. a), § 50 ods. 1 Tr. zák.  sa vý­kon tres­tu pod­mie­neč­ne od­kla­dá na skú­šob­nú do­bu 48 (šty­rid­sa­ťo­sem) me­sia­cov.

 

Pod­ľa § 283 ods. 1 Tr. zák. s pri­hliad­nu­tím na § 36 písm. l) a § 37 písm. h) Tr. zák. na pod­mie­neč­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy v tr­va­ní 6 (šesť) me­sia­cov. Pod­ľa § 49 ods. 1 písm. a), § 50 ods. 1 Tr. zák.  sa vý­kon tres­tu pod­mie­neč­ne od­kla­dá na skú­šob­nú do­bu v tr­va­ní 1 (je­den) rok.

 

Pod­ľa § 60 ods. 1 písm. a) Tr. zák. súd uk­la­dá trest pre­pad­nu­tia ve­ci – 18 ks ne­le­gál­ne na­pá­le­ných CD no­si­čov“.

 

Pro­ku­rá­tor sa s ob­vi­ne­ným ďa­lej do­hod­li aj na vý­ro­ku o náh­ra­de ško­dy.

 

V da­nej ve­ci zod­po­ve­da­jú všet­ky zbie­ha­jú­ce sa tres­tné či­ny práv­nej kva­li­fi­ká­cii pre­či­nu a pre­to je pod­ľa § 237 ods. 3 písm. b) Tr. por. prís­luš­ným na roz­hod­nu­tie sa­mo­sud­ca. Sa­mo­sud­ca, po zme­ne v oso­be zá­kon­né­ho sud­cu, opä­tov­ne mu­sel pres­kú­mať, z hľa­dísk uve­de­ných v us­ta­no­ve­ní § 331 ods. 1 písm. b) Tr. por., po­da­ný návrh na schvá­le­nie do­ho­dy o vi­ne a tres­te, pri­čom zis­til, že do­hod­nu­tý vý­rok  o tres­te je cel­kom zjav­ne ne­zá­kon­ný a pre­to ne­mô­že byť pred­me­tom schvá­le­nia zo stra­ny sú­du. Sku­toč­nosť, že vo ve­ci už pred­chá­dza­jú­ci sud­ca na­ria­dil ve­rej­né za­sad­nu­tie nez­na­me­ná, že po zme­ne v oso­be zá­kon­né­ho sud­cu už nie je mož­né po­da­ný návrh pres­kú­ma­vať v zmys­le § 331 ods. 1 písm. b) Tr. por., pre­to­že na­ria­de­né ve­rej­né za­sad­nu­tie sa neus­ku­toč­ni­lo, t. j. ani ne­bo­lo ot­vo­re­né a bo­lo zru­še­né.

 

Navr­ho­va­ná do­ho­da o vi­ne a tres­te je zrej­me nep­ri­me­ra­ná vte­dy, ak do­hod­nu­tý vý­rok o tres­te je v roz­po­re so zá­sa­da­mi pre uk­la­da­nie tres­tov. Pod­ľa práv­ne­ho ná­zo­ru sú­du, mož­no do­hod­nu­tý vý­rok o tres­te ozna­čiť za zrej­me nep­ri­me­ra­ný naj­mä vte­dy, ak je za­lo­že­ný na po­ru­še­ní us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho zá­ko­na, pri­čom to­to po­ru­še­nie je tak zá­sad­né, že by, sa­mo o se­be, bo­lo v „štan­dar­tnom“ súd­nom ko­na­ní ka­sač­ným dô­vo­dom pod­ľa § 321 ods. 1 písm. d) Tr. por., res­pek­tí­ve do­vo­la­cím dô­vo­dom pod­ľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por..

 

V po­su­dzo­va­nej tres­tnej ve­ci súd zis­til, že obv. T P je tres­tne stí­ha­ný za tri sa­mos­tat­né skut­ky, kto­ré bo­li v do­ho­de o vi­ne a tres­te práv­ne kva­li­fi­ko­va­né nas­le­dov­ne:

 

a)    sku­tok 1 ako trest­ný čin ob­me­dzo­va­nia osob­nej slo­bo­dy pod­ľa § 231 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. účin­né­ho do 31.12.2005 v sú­be­hu s tres­tným či­nom vy­die­ra­nia pod­ľa § 235 ods. 1 Tr. zák. účin­né­ho do 31.12.2005

b)   sku­tok 2 ako trest­ný čin po­ru­šo­va­nia autor­ské­ho prá­va pod­ľa § 152 ods. 1 Tr. zák. účin­né­ho do 31.12.2005

c)    sku­tok 3 ako pre­čin po­ru­šo­va­nia autor­ské­ho prá­va pod­ľa § 283 ods. 1 Tr. zák. účin­né­ho od 1.1.2006.

 

Pod­stat­ným pre vý­rok o tres­te je zis­te­nie, že všet­ky tri skut­ky bo­li spá­cha­né vo viac­čin­nom sú­be­hu. Len pre úpl­nosť súd uvá­dza, že tres­tné či­ny sú spá­cha­né v sú­be­hu (tzv. kon­ku­ren­cia tres­tných či­nov) vte­dy, ak pá­cha­teľ spá­chal dva ale­bo via­ce­ro tres­tných či­nov skôr, ako bol pre niek­to­rý z nich od­sú­de­ný, t. j. skôr ako bol za ta­ký trest­ný čin vy­hlá­se­ný od­su­dzu­jú­ci roz­su­dok sú­dom pr­vé­ho stup­ňa ale­bo skôr ako bol ob­vi­ne­né­mu do­ru­če­ný trest­ný roz­kaz. Prá­ve ča­so­vý mo­ment spá­chania tres­tné­ho či­nu pred ale­bo po vy­hlá­se­ní roz­sud­ku sú­du pr­vé­ho stup­ňa pre iný pá­cha­te­ľov trest­ný čin od­li­šu­je sú­beh od re­ci­dí­vy a má aj vý­raz­ne od­liš­né účin­ky pri uk­la­da­ní tres­tu pri tzv. mno­hos­ti tres­tnej čin­nos­ti to­ho is­té­ho pá­cha­te­ľa.

 

Obv. T P ne­bol do­po­siaľ súd­ne tres­ta­ný a pre­to ide v po­su­dzo­va­nom prí­pa­de o sú­beh troch tres­tných či­nov, za kto­ré je pot­reb­né ulo­žiť úhrn­ný trest.  Pod­sta­tou úhr­nné­ho tres­tu je ab­sor­bčná zá­sa­da spo­čí­va­jú­ca v tom, že prís­nej­ší trest pohl­cu­je mier­nej­ší trest a zbie­ha­jú­ce sa tres­tné či­ny sú pos­tih­nu­té len pod­ľa jed­né­ho, naj­prís­nej­šie­ho, tres­tné­ho či­nu a u všet­kých mier­nej­ších tres­tných či­noch ide v pod­sta­te o upus­te­nie od pot­res­ta­nia. Tá­to ab­sor­bčná zá­sa­da je po­tom v niek­to­rých prí­pa­doch dopl­ne­ná as­pe­rač­nou zá­sa­dou.

 

Pod­sta­tou úhr­nné­ho tres­tu je te­da to, že pá­cha­te­ľo­vi mu­sí byť za zbie­ha­jú­cu sa tres­tnú čin­nosť ulo­že­ný vždy len je­di­ný a jed­not­ný trest (je­den trest, kto­rý  mô­že vnú­tor­ne po­zos­tá­vať z via­ce­rých dru­hov tres­tu, nap­rík­lad pop­ri pe­ňaž­nom tres­te mož­no ulo­žiť aj trest zá­ka­zu čin­nos­ti, av­šak vždy ide z von­kaj­šie­ho hľa­dis­ka o je­den je­dot­ný trest uk­la­da­ný za naj­ťaž­ší zo zbie­ha­jú­cich sa tres­tných či­nov). Úhrn­ný trest sa pre­to v pod­sta­te vô­bec ne­lí­ši od tres­tu uk­la­da­né­ho za je­den trest­ný čin.

 

Teoria tres­tné­ho prá­va, ale aj súd­na prax  je v zá­sa­de jed­not­ná v tom, že za tres­tné či­ny spá­cha­né v sú­be­hu je nut­né uk­la­dať len je­den jed­not­ný trest, pri­čom je bez vý­zna­mu, či je­den zo zbie­ha­jú­cich sa tres­tných či­nov bol spá­cha­ný za účin­nos­ti Tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho do 31.12.2005 a dru­hý zo zbie­ha­jú­cich sa tres­tných či­nov bol spá­cha­ný až za účin­nos­ti Tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho od 1.1.2006. Vy­chá­dza sa tu z to­ho, že aj „sta­rý“ Trest­ný zá­kon, ako aj „no­vý“ Trest­ný zá­kon ob­sa­hu­jú v pod­sta­te iden­tic­ké us­ta­no­ve­nia tý­ka­jú­ce sa uk­la­da­nia tres­tu pri sú­be­hu tres­tných či­nov a je­din­nou od­chyl­kou sú len zme­ny v as­pe­rač­nej zá­sa­de. Obid­va Tres­tné zá­ko­ny pre­to zhod­ne po­čí­ta­jú s tým, že ak pá­cha­teľ spá­cha via­ce­ro tres­tných či­nov v sú­be­hu (v jed­no­čin­nom ale­bo viac­čin­nom) bu­de mu uk­la­da­ný len je­den jed­not­ný trest a to pod­ľa zá­kon­né­ho us­ta­no­ve­nia, kto­ré sa vzťa­hu­je na trest­ný čin z nich naj­prís­nej­šie trest­ný (poz­ri oh­ľad­ne úhr­nné­ho tres­tu § 35 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. účin­né­ho do 31.12.2005 a   § 41 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. účin­né­ho od 1.1.2006).

 

Pro­ku­rá­tor ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry pre­to pos­tu­po­val v roz­po­re so zá­sa­da­mi pre uk­la­da­nie úhr­nné­ho tres­tu, na­koľ­ko uzat­vo­ril do­ho­du, v kto­rej roz­de­lil zbie­ha­jú­cu sa tres­tnú čin­nosť je­de­né­ho pá­cha­te­ľa na dve čas­ti a do­ho­dol s ob­vi­ne­ným nie je­den jed­not­ný trest, ale dva sa­mos­tat­né, čias­tko­vé tres­ty. Ta­ký­to pos­tup je nep­ri­ja­teľ­ný a tak­to do­hod­nu­tý trest pri sú­be­hu tres­tných či­nov je zjav­ne ne­zá­kon­ný.

 

Súd opä­tov­ne zdô­raz­ňu­je, že cie­ľom a zmys­lom úhr­nné­ho tres­tu je to, aby úhrn­ný trest tvo­ril jed­no­tu, te­da ako­by iš­lo o trest za je­di­ný trest­ný čin. Trest­ný zá­kon účin­ný od 1.1.2006 pri­tom neob­sa­hu­je žiad­ne us­ta­no­ve­nie, z kto­ré­ho by sa da­lo vy­vo­diť, že ak pá­cha­teľ spá­cha časť zbie­ha­jú­cej sa tres­tnej čin­nos­ti do 1.1.2006 a časť po tom­to dá­tu­me, bu­de mu pot­reb­né uk­la­dať dva sa­mos­tat­né tres­ty a to aj na­riek to­mu, že ide o sú­beh tres­tných či­nov. Ta­ký­to pos­tup ne­mož­no vy­vo­diť zo žia­da­ne­ho us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho zá­ko­na a to ani ana­lo­gic­ky, na­viac ta­ký­to pos­tup za­kla­dá ne­rov­ný prís­tup k pá­cha­te­ľom, na­koľ­ko to­mu pá­cha­te­ľo­vi, kto­rý sa do­pus­tí všet­kých zbie­ha­jú­cich sa tres­tných či­nov do 1.1.2006, res­pek­tí­ve všet­kých po tom­to dá­tu­me sa bu­de zá­sad­ne uk­la­dať je­den je­dot­ný trest a to­mu pá­cha­te­ľo­vi, kto­rý sa do­pus­tí zbie­ha­jú­cej sa tres­tnej čin­nos­ti aj pred a aj po dni účin­nos­ti no­vé­ho Tres­tné­ho zá­ko­na, by sa uk­la­da­li dva sa­mos­tat­né tres­ty. Ta­ký­to pos­tup by bol, pod­ľa ná­zo­ru sú­du, pos­tu­pom v nep­ros­pech pá­cha­te­ľa, kto­ré­ho štát­na moc tres­tá prís­nej­šie od iných pá­cha­te­ľov v ob­dob­nej si­tuá­cii len pre­to, že je­ho tres­tnú čin­nosť „pre­de­li­lo“ na­do­bud­nu­tie účin­nos­ti no­vé­ho Tres­tné­ho zá­ko­na, kto­rý ne­má žiad­ne pre­chod­né us­ta­no­ve­nie k uk­la­da­niu tres­tu za zbie­ha­jú­cu sa tres­tnú čin­nosť.

 

Súd v tej­to sú­vis­los­ti pri­po­mí­na, že o tom, či sa pá­cha­te­ľo­vi za zbie­ha­jú­ce sa tres­tné či­ny ulo­ží je­den je­dot­ný úhrn­ný trest ale­bo dva sa­mos­tat­né tres­ty, zá­sad­ne ne­mô­že roz­ho­do­vať ná­ho­di­lá a Tres­tným zá­ko­nom nep­red­pok­la­da­ná uda­losť spo­čí­va­jú­ca v na­do­bud­nu­tí účin­nos­ti no­vé­ho Tres­tné­ho zá­ko­na. Vždy, a za kaž­dých okol­nos­tí, je pod­stat­ným to, či me­dzi spá­cha­ním ča­so­vo pr­vé­ho tres­tné­ho či­nu a ča­so­vo pos­led­né­ho, ne­bol vy­hlá­se­ný sú­dom pr­vé­ho stup­ňa od­su­dzu­jú­ci, aj keď nep­rá­vop­lat­ný, roz­su­dok (do­ru­če­ný trest­ný roz­kaz) za niek­to­rý trest­ný čin. Ak sa tak nes­ta­lo, pôj­de o sú­beh tres­tných či­nov za kto­rý sa mu­sí vždy ulo­žiť len je­den je­dot­ný trest. Dva sa­mos­tat­né tres­ty pri­chá­dza­jú do úva­hy nap­rík­lad v prí­pa­de kom­bi­ná­cie sú­be­hu a re­ci­dí­vy, čo však nie je prí­pad obv. To­má­ša Práz­nov­ské­ho.

 

Pred­me­tom do­ho­dy o tres­te bo­li na­viac dva sa­mos­tat­né tres­ty od­ňa­tia slo­bo­dy s pod­mie­neč­ným od­kla­dom, kto­ré, v prí­pa­de ich schvá­le­nia zo stra­ny sú­du, by nás­led­ne mu­se­li byť vy­ko­ná­va­né sú­bež­ne (obid­va na­raz, na­koľ­ko nej­de o pos­tup­né uk­la­da­nie tres­tov), čo v pod­sta­te zna­me­ná, že v prí­pa­de neos­ved­če­nia sa ob­vi­ne­né­ho v skú­šob­nej do­be, by sa ob­vi­ne­né­mu „pre­me­ni­li“ obid­va ulo­že­né tres­ty na­raz  a ob­vi­ne­ný by mu­sel vy­ko­nať trest od­ňa­tia slo­bo­dy v tr­va­ní 2 ro­ky a 6 me­sia­cov. Ani je­den z Tres­tných zá­ko­nov pri­tom neu­mož­ňu­je od­lo­žiť vý­kon tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy, kto­rý pre­vy­šu­je 2 ro­ky (poz­ri § 58 ods. 1 písm. a) Tr. zák. účin­né­ho do 31.12.2005 a § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. účin­né­ho od 1.1.2006). Ob­sa­hom do­ho­dy o tres­te za skut­ky 1 a 2 je aj to, že bol do­hod­nu­tý úhrn­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy pod­ľa Tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho do 31.12.2005, av­šak pod­mie­neč­ný od­klad toh­to tres­tu už bol do­hod­nu­tý pod­ľa us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho od 1.1.2006 (§ 49 ods. 1 písm. a), § 50 ods. 1 Tr. zák. účin­né­ho od 1.1.2006), čo je pre súd ne­po­cho­pi­teľ­né, pre­to­že tu nej­de o si­tuáciu pred­pok­la­da­nú us­ta­no­ve­ním § 2 ods. 2 Tr. zák. účin­né­ho od 1.1.2006.

 

Nad rá­mec uve­de­né­ho po­va­žu­je súd za pot­reb­né sa vy­jad­riť aj k otáz­ke, pod­ľa  aké­ho Tres­tné­ho zá­ko­na je pot­reb­né uk­la­dať je­den jed­not­ný úhrn­ný trest v prí­pa­de, ak časť tres­tnej čin­nos­ti bo­la spá­cha­ná pred 1.1.2006 a časť po tom­to dá­tu­me. Tá­to otáz­ka je v súd­nej praxi po­mer­ne spor­ná (na roz­diel od otáz­ky, či za sú­beh tres­tných či­nov tre­ba uk­la­dať je­den trest ale­bo dva sa­mos­tat­né tres­ty). Pod­ľa práv­ne­ho ná­zo­ru sú­du je vždy pot­reb­né naj­skôr skú­mať, či pre pá­cha­te­ľa nie je priaz­ni­vej­šie práv­ne kva­li­fi­ko­vať ce­lú zbie­ha­jú­cu sa tres­tnú čin­nosť pod­ľa Tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho od 1.1.2006 a v prí­pa­de, že to nie je mož­né, bu­de pot­reb­né uk­la­dať trest pod­ľa to­ho zá­kon­né­ho us­ta­no­ve­nia, kto­ré sa vzťa­hu­je na trest­ný čin z nich naj­prís­nej­šie trest­ný a to bez oh­ľa­du na to, či je naj­prís­nej­šie trest­ný, trest­ný čin práv­ne kva­li­fi­ko­va­ný pod­ľa Tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho do 31.12.2005 ale­bo trest­ný čin práv­ne kva­li­fi­ko­va­ný pod­ľa Tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho od 1.1.2006. Po­rov­ná­va­jú sa pri­tom len tres­tné sadz­by uve­de­né v oso­bit­nej čas­ti to­ho kto­ré­ho Tres­tné­ho zá­ko­na bez ich prí­pad­ných úp­rav a ak je po tom­to po­rov­na­ní naj­prís­nej­šie tres­tným trest­ný čin spá­cha­ný do 31.12.2005, bu­de sa uk­la­dať je­den jed­not­ný úhrn­ný trest pod­ľa § 35 ods. 1 (prí­pad­ne pod­ľa § 35 ods. 2) Tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho do 31.12.2005. Iný vý­klad, nap­rík­lad ta­ký, že vždy je pot­reb­né uk­la­dať úhrn­ný trest pod­ľa no­vé­ho Tres­tné­ho zá­ko­na, ne­mož­no ak­cep­to­vať, na­koľ­ko by zvý­hod­ňo­val pá­cha­te­ľa v tom sme­re, že by bol ne­pos­tih­nu­teľ­ný za prí­pad­nú prís­nej­šiu tres­tnú čin­nosť spá­cha­nú do 31.12.2005 (nap­rík­lad ak pá­cha­teľ spá­cha obzvlášť zá­važ­ný úmy­sel­ný trest­ný čin v ro­ku 2005 a nás­led­ne pre­čin v ro­ku 2006, ne­bu­de mu mož­né uk­la­dať úhrn­ný trest pod­ľa pre­či­nu, pre­to­že by tak bol ne­dô­vod­ne zvý­hod­ne­ný op­ro­ti pá­cha­te­ľom v ob­dob­ných si­tuáciách, kto­rí spá­cha­li ce­lú tres­tnú čin­nosť v ro­ku 2005 a štát by tak od­púš­ťal spá­chanie zá­važ­nej­šej tres­tnej čin­nos­ti len pre­to, že bo­la spá­cha­ná za účin­nos­ti pred­chá­dza­jú­ce­ho Tres­tné­ho zá­ko­na).

 

V tres­tnej ve­ci obv. T P je naj­prís­nej­ším, zo zbie­ha­jú­cich sa tres­tných či­nov, trest­ný čin vy­die­ra­nia pod­ľa § 235 ods. 1 Tr. zák. účin­né­ho do 31.12.2005 a te­da za všet­ky tri skut­ky mal byť uk­la­da­ný je­den jed­not­ný úhrn­ný trest pod­ľa toh­to us­ta­no­ve­nia a to za pou­ži­tia § 35 ods. 2 Tr. zák. účin­né­ho do 31.12.2005. K práv­nej kva­li­fi­ká­cii skut­ku 1 súd do­dá­va, že ak je ob­me­dzenie slo­bo­dy poš­ko­de­né­ho nát­la­kom (pros­tried­kom) k to­mu, aby poš­ko­de­ný nie­čo ko­nal, ide o sú­časť tres­tné­ho či­nu vy­die­ra­nia, kto­ré v se­be za­hŕňa aj ob­me­dzenie osob­nej slo­bo­dy a pre­to jed­no­čii­ný sú­beh s tres­tným či­nom ob­me­dzo­va­nia osob­nej slo­bo­dy pod­ľa § 231 Tr. zák. je tu vy­lú­če­ný z dô­vo­du špe­cia­li­ty.

 

Vzhľa­dom na uve­de­né sku­toč­nos­ti súd od­mie­tol navr­ho­va­nú do­ho­du o vi­ne a tres­te, pre­to­že jej schvá­le­ním by po­ru­šil us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho zá­ko­na up­ra­vu­jú­ce uk­la­da­nie tres­tov pri sú­be­hu tres­tných či­nov.

 

P o u č e n i e : Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu je prí­pus­tná sťaž­nosť, kto­rú mož­no po­dať do troch dní odo dňa do­ru­če­nia uz­ne­se­nia ces­tou Ok­res­né­ho sú­du v Pe­zin­ku na Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve (§ 331 ods. 3 Tr. por.). Sťaž­nosť ne­má od­klad­ný úči­nok.

 

                        

 

                  Ok­res­ný súd Pe­zi­nok

                         V Pe­zin­ku dňa 21. 04. 2008

 

 

 

 

 

 

                                                                             JUDr. Pe­ter  Šam­ko

                                                                                     sa­mo­sud­ca

 

 

 

 

 

Diskusia