Hrozba vysokým trestom nie je, sama o sebe, väzobným dôvodom

 

Práv­na ve­ta:

 

Sa­mot­ná hroz­ba vy­so­ké­ho tres­tu nie je (od účin­nos­ti no­vé­ho Tres­tné­ho po­riad­ku) spô­so­bi­lým vä­zob­ným dô­vo­dom. Na to, aby hroz­ba vy­so­ké­ho tres­tu bo­la dô­vo­dom na tzv. úte­ko­vú väz­bu, mu­sia pris­tú­piť a pre­dov­šet­kým byť preu­ká­za­né aj iné sku­toč­nos­ti, kto­ré mu­sia byť kon­krét­ne a vy­plý­vať z ko­na­nia ob­vi­ne­né­ho, prí­pad­ne z iných skut­ko­vých okol­nos­tí, a mož­no z nich bez­peč­ne vy­vo­diť, že exis­tu­je dô­vod­ná oba­va, že pre hroz­bu vy­so­ké­ho tres­tu by ob­vi­ne­ný mo­hol ujsť ale­bo sa skrý­vať, aby sa tak vy­hol tres­tné­mu stí­ha­niu ale­bo tres­tu.

 

            (Ná­lez Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky sp. zn. I. ÚS 187/09 z 25. no­vem­bra 2009)

 

            Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí 25. no­vem­bra 2009 v se­ná­te zlo­že­nom z pred­sed­níč­ky Ma­rian­ny Moch­ná­čo­vej a sud­cov Pet­ra Br­ňá­ka a Mi­la­na Ľalí­ka pre­ro­ko­val pri­ja­tú sťaž­nosť I. G., N., to­ho ča­su v ús­ta­ve na vý­kon tres­tu, za­stú­pe­né­ho ad­vo­ká­tom JUDr. P. G., N., kto­rou na­mie­tal po­ru­še­nie svoj­ho zá­klad­né­ho prá­va na osob­nú slo­bo­du pod­ľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky uz­ne­se­ním Kraj­ské­ho sú­du v Nit­re sp. zn. 7 Tpo 40/2008 z 29. sep­tem­bra 2008, a tak­to

 

            r o z h o d o l:

 

            1. Kraj­ský súd v Nit­re uz­ne­se­ním sp. zn. 7 Tpo 40/2008 z 29. sep­tem­bra 2008 p o r u š i l zá­klad­né prá­vo I. G. na osob­nú slo­bo­du pod­ľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky.

 

            2. Uz­ne­se­nie Kraj­ské­ho sú­du v Nit­re sp. zn. 7 Tpo 40/2008 z 29. sep­tem­bra 2008 s a z r u š u j e .

 

            3. I. G. p r i z n á v a náh­ra­du trov práv­ne­ho za­stú­pe­nia v su­me 265,92 € (slo­vom dves­to­šes­ťde­siat­päť eur a de­väť­de­siat­dva cen­tov), kto­rú je Kraj­ský súd v Nit­re po­vin­ný za­pla­tiť na účet ad­vo­ká­ta JUDr. P. G., N., do jed­né­ho me­sia­ca od prá­vop­lat­nos­ti toh­to ná­le­zu.

 

            4. Sťaž­nos­ti I. G. vo zvyš­nej čas­ti n e v y h o v u j e .

 

            O d ô v o d n e n i e:

 

            I.

 

 

            1. Uz­ne­se­ním Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len "ús­tav­ný súd") č. k. I. ÚS 187/09-10 z 9. jú­la 2009 bo­la pri­ja­tá na ďal­šie ko­na­nie sťaž­nosť I. G. (ďa­lej len "sťa­žo­va­teľ") v čas­ti tý­ka­jú­cej sa na­mie­ta­né­ho po­ru­še­nia je­ho zá­klad­né­ho prá­va na osob­nú slo­bo­du pod­ľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len "ús­ta­va") uz­ne­se­ním Kraj­ské­ho sú­du v Nit­re (ďa­lej len "kraj­ský súd") sp. zn. 7 Tpo 40/2008 z 29. sep­tem­bra 2008 (ďa­lej len "uz­ne­se­nie kraj­ské­ho sú­du"). V čas­ti tý­ka­jú­cej sa na­mie­ta­né­ho po­ru­še­nia zá­klad­né­ho prá­va sťa­žo­va­te­ľa na súd­nu ochra­nu pod­ľa čl. 46 ods. 1 ús­ta­vy uz­ne­se­ním kraj­ské­ho sú­du bo­la sťaž­nosť od­miet­nu­tá ako zjav­ne neo­pod­stat­ne­ná.

 

            2. Sťa­žo­va­teľ v sťaž­nos­ti uvie­dol, že uz­ne­se­ním Ok­res­né­ho sú­du Nit­ra (ďa­lej len "ok­res­ný súd") z 20. sep­tem­bra 2008 (ďa­lej len "uz­ne­se­nie ok­res­né­ho sú­du") bol vza­tý do väz­by s tým, že väz­ba za­ča­la 17. sep­tem­bra 2008 o 15.30 h. Do väz­by bol vza­tý na tom zá­kla­de, že uz­ne­se­ním vy­šet­ro­va­te­ľa mu bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie pre obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin vraž­dy v štá­diu po­ku­su pod­ľa § 14 ods. 1 k § 145 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na. Pro­ti uz­ne­se­niu o vza­tí do väz­by po­dal ih­neď po vy­hlá­se­ní sťaž­nosť, kto­rú pí­som­ne od­ôvod­nil po­da­ním z 23. sep­tem­bra 2008. Kraj­ský súd uz­ne­se­ním z 29. sep­tem­bra 2008 za­mie­tol sťaž­nosť ako ne­dô­vod­nú.

 

            3. Ďalej sťa­žo­va­teľ v sťaž­nos­ti uvie­dol: «Ako to uvie­dol už Ok­res­ný súd Nit­ra v uz­ne­se­ní o vza­tí do väz­by zo dňa 20.09.2008, je­di­ným dô­vo­dom pre mo­je vza­tie do väz­by má byť hroz­ba vy­so­ké­ho tres­tu za trest­ný čin, z kto­ré­ho som ob­vi­ne­ný. Tou­to sku­toč­nos­ťou súd od­ôvod­nil exis­ten­ciu dô­vo­du väz­by pod­ľa § 71 ods. 1 písm. a) TP. Vo svo­jej sťaž­nos­ti pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu som s pou­ka­zom na dok­tri­nál­ny vý­klad uvie­dol, že iba sa­mot­ná hroz­ba vy­so­ké­ho tres­tu za trest­ný čin, z kto­ré­ho som ob­vi­ne­ný, ne­mô­že byť sku­toč­nos­ťou od­ôvod­ňu­jú­cou dô­vod väz­by pod­ľa § 71 ods. 1 písm. a) TP. Súd nep­reu­ká­zal exis­ten­ciu žiad­nej inej sku­toč­nos­ti pred­pok­la­da­nej v tom­to us­ta­no­ve­ní, kto­rá by moh­la od­ôvod­niť väz­bu v mo­jom prí­pa­de. Pod­ľa § 71 ods. 1 písm. a) TP, dô­vo­dom úte­ko­vej väz­by je oba­va, že ob­vi­ne­ný uj­de ale­bo sa bu­de skrý­vať, aby sa tak vy­hol tres­tné­mu stí­ha­niu ale­bo tres­tu, naj­mä ak ne­mož­no je­ho to­tož­nosť ih­neď zis­tiť, ak ne­má stá­le byd­lis­ko ale­bo ak mu hro­zí vy­so­ký trest.

 

            Z uve­de­né­ho us­ta­no­ve­nia vy­plý­va, že mu­sí v pr­vom ra­de, a to eš­te pred­tým, než sud­ca skú­ma vý­šku tres­tu, kto­rá ob­vi­ne­né­mu s pri­hliad­nu­tím na práv­nu kva­li­fi­ká­ciu tres­tné­ho či­nu, z kto­ré­ho je ob­vi­ne­ný hro­zí, exis­to­vať dô­vod­ná oba­va z úte­ku ale­bo skrý­va­nia sa ob­vi­ne­né­ho za úče­lom vy­hnu­tia sa tres­tné­mu stí­ha­niu ale­bo tres­tu. Súd te­da mu­sí mať v pr­vom ra­de na zá­kla­de ur­či­tých sku­toč­nos­tí preu­ká­za­nú dô­vod­nú oba­vu z úte­ku ale­bo skrý­va­nia sa a nás­led­ne tú­to svo­ju oba­vu pod­po­rí exis­ten­ciou hroz­by vy­so­ké­ho tres­tu. Tá­to pr­vot­ná pod­mien­ka je pri­tom con­di­tio si­ne qua non, te­da mu­sí exis­to­vať v kaž­dom prí­pa­de úte­ko­vej väz­by. Nás­led­ne zá­ko­no­dar­ca de­monštra­tív­ne vy­me­nú­va dô­vo­dy, kto­ré mô­žu pod­po­riť dô­vod­nosť tej­to oba­vy z úte­ku ale­bo skrý­va­nia sa ob­vi­ne­né­ho a me­dzi ni­mi aj hroz­bu vy­so­ké­ho tres­tu. Je však jed­noz­nač­né, že hroz­ba vy­so­ké­ho tres­tu nie je v tom­to prí­pa­de sa­mot­ným dô­vo­dom väz­by, ale len jed­nou zo sku­toč­nos­tí od­ôvod­ňu­jú­cich dô­vod väz­by spo­čí­va­jú­ci v dô­vod­nej oba­ve, že ob­vi­ne­ný ute­čie ale­bo sa bu­de skrý­vať. Zo sa­mot­nej for­mu­lá­cie § 71 ods. 1 písm. a) TP vy­plý­va, že hroz­ba vy­so­kým tres­tom slú­ži sú­du len na pod­lo­že­nie os­tat­ných sku­toč­nos­tí vy­vo­lá­va­jú­cich oba­vu z úte­ku ale­bo skrý­va­nia sa a ta­ká­to hroz­ba ne­mô­že byť je­di­ným dô­vo­dom pre vznik ta­kej­to oba­vy. Zna­me­na­lo by to to­tiž, že kaž­dý ob­vi­ne­ný, kto­ré­mu na zá­kla­de práv­nej kva­li­fi­ká­cie ob­vi­ne­nia hro­zí vy­so­ký trest, by mal byť vza­tý do väz­by bez oh­ľa­du na exis­ten­ciu ale­bo neexis­ten­ciu ďal­ších dô­vo­dov...

 

            Len sa­mot­ná tres­tná sadz­ba za sku­tok, z kto­ré­ho som ob­vi­ne­ný, bez pri­hliad­nu­tia na mo­ju oso­bu, ne­mô­že byť dô­vo­dom pre exis­ten­ciu väz­by, ako to bo­lo preu­ká­za­né vy­ššie. Na­koľ­ko však súd v pred­met­nom uz­ne­se­ní od­ôvod­nil exis­ten­ciu vä­zob­né­ho dô­vo­du pre úte­ko­vú väz­bu len vý­škou hro­zia­ce­ho tres­tu a neuvie­dol žiad­ne sku­toč­nos­ti od­ôvod­ňu­jú­ce oba­vu úte­ku ale­bo skrý­va­nia sa v mo­jom kon­krét­nom prí­pa­de, nie sú v mo­jom prí­pa­de napl­ne­né pod­mien­ky na vza­tie do väz­by a pre­to je na­pad­nu­té uz­ne­se­nie v roz­po­re so zá­ko­nom.

 

            Súd pri­tom nep­reu­ká­zal exis­ten­ciu inej sku­toč­nos­ti, kto­rá by za­kla­da­la dô­vod­nú oba­vu z to­ho, že uj­dem ale­bo sa bu­dem skrý­vať. Nao­pak, v pí­som­nom od­ôvod­ne­ní sťaž­nos­ti som preu­ká­zal, že mo­je ro­din­né po­me­ry sved­čia o tom, že bu­de mo­jou sna­hou po­čas po­by­tu na slo­bo­de pl­niť si všet­ky svo­je pra­cov­né a ro­din­né po­vin­nos­ti, na­koľ­ko mo­ja ro­di­na je v tom­to sme­re na mňa od­ká­za­ná. V ko­na­ní som do spi­su do­lo­žil potvr­de­nia o tom, že môj ma­lo­le­tý syn tr­pí du­šev­nou cho­ro­bou - autiz­mom, v dôs­led­ku čo­ho sa o ne­ho mo­ja man­žel­ka dl­ho­do­bo ce­lo­den­ne sta­rá. Vy­ža­du­je si pre­to jed­nak zvý­še­nú osob­nú a ci­to­vú sta­ros­tli­vosť zo stra­ny oboch ro­di­čov a na­vy­še je ro­di­na fi­nan­čne od­ká­za­ná na môj zá­ro­bok. Je pre­to mo­jím pri­már­nym zá­uj­mom ve­no­vať sa pl­ne­niu tých­to po­vin­nos­tí a zá­ro­veň z toh­to dô­vo­du mám zá­ujem pl­niť všet­ky po­vin­nos­ti vy­plý­va­jú­ce z tres­tné­ho ko­na­nia, aby som mo­hol čo naj­viac ča­su strá­viť s ro­di­nou. Ne­mož­no pre­to ho­vo­riť o žiad­nom mo­jom ko­na­ní ale­bo sprá­va­ní sa, kto­ré by od­ôvod­ňo­va­lo oba­vu z úte­ku ale­bo skrý­va­nia sa.

 

            Na tie­to sku­toč­nos­ti som pou­ka­zo­val už v rám­ci od­ôvod­ne­nia sťaž­nos­ti pro­ti uz­ne­se­niu o vza­tí do väz­by a kraj­ský súd sa v na­pad­nu­tom uz­ne­se­ní s tou­to ar­gu­men­tá­ciou, ako aj s dok­tri­nál­nym vý­kla­dom vy­spo­ria­dal len nas­le­dov­ne: "Aj keď ob­vi­ne­ný má tr­va­lé byd­lis­ko, ro­di­nu, za­mes­tna­nie a sta­rá sa o pos­tih­nu­té di­eťa, je dô­vod­né po­doz­re­nie, že by sa ob­vi­ne­ný mo­hol skrý­vať, aby sa tak vy­hol tres­tné­mu stí­ha­niu ale­bo tres­tu vzhľa­dom na práv­nu kva­li­fi­ká­ciu je­ho ko­na­nia." Súd v uve­de­nom vý­ro­ku priz­nal exis­ten­ciu sku­toč­nos­tí, kto­ré nie­len­že nep­reu­ka­zu­jú dô­vod­nú oba­vu z to­ho, že by som sa mo­hol skrý­vať ale­bo utiecť, ale nao­pak preu­ka­zu­jú, že ta­ká­to oba­va nie je ni­čím pod­lo­že­ná a exis­tu­jú dos­ta­toč­né dô­vo­dy pre na­do­bud­nu­tie pres­ved­če­nia o tom, že po­byt na slo­bo­de bu­dem trá­viť so svo­jou ro­di­nou a v za­mes­tna­ní a bu­dem si pl­niť všet­ky po­vin­nos­ti vy­plý­va­jú­ce mi ako ob­vi­ne­né­mu z tres­tné­ho ko­na­nia.

 

            Súd žiad­nym spô­so­bom nep­reu­ká­zal ani to, že by je­ho dô­vod­ná oba­va z môj­ho úte­ku ale­bo skrý­va­nia sa ma­la zá­klad v mo­jom do­te­raj­šom sprá­va­ní sa po spá­cha­ní tres­tné­ho či­nu.

 

            Ako to uvá­dza aj sa­mot­ný súd v na­pad­nu­tom uz­ne­se­ní "po vy­ko­na­ní skut­ku (som) z mies­ta či­nu od­išiel a bol (som) za­dr­ža­ný až prís­luš­ník­mi po­lí­cie v mies­tnom po­hos­tin­stve." Z mies­ta či­nu som od­išiel eš­te stá­le v šo­ku a zo stra­chu pred od­ve­tou zo stra­ny poš­ko­de­né­ho, ale ne­mal som v úmys­le sa skrý­vať pred or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní, čo do­ka­zu­je aj sku­toč­nosť, že v ča­se prí­cho­du Po­lí­cie som sa na­chá­dzal v po­hos­tin­stve, kde bo­lo množ­stvo ľu­dí a te­da ne­mož­no ho­vo­riť o akej­koľ­vek mo­jej sna­he skrý­vať sa ale­bo utiecť. Rov­na­ko aj po­čas môj­ho za­dr­ža­nia som nek­lá­dol žiad­ny od­por a spolu­pra­co­val som s or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní.

 

            Je zrej­mé, že zo žiad­ne­ho iné­ho môj­ho ko­na­nia ne­mô­že vy­plý­vať dô­vod­ná oba­va z úte­ku ale­bo skrý­va­nia sa. Súd v na­pad­nu­tom uz­ne­se­ní nep­reu­ká­zal žiad­nu inú sku­toč­nosť, kto­rá by bo­la pod­kla­dom pre vznik ta­kej­to dô­vod­nej oba­vy a na­vy­še ani žiad­nym spô­so­bom ne­vyv­rá­til mo­ju ar­gu­men­tá­ciu pod­po­re­nú dok­tri­nál­nym vý­kla­dom o tom, že len sa­mot­ná hroz­ba vy­so­kým tres­tom neo­dô­vod­ňu­je väz­bu pod­ľa § 71 ods. 1 písm. a)...

 

            Uve­de­ným pos­tu­pom Kraj­ský súd v Nit­re po­ru­šil mo­je zá­klad­né prá­vo vy­plý­va­jú­ce mi z čl. 17 ods. 2 a ods. 5 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky. Súd v na­pad­nu­tom uz­ne­se­ní od­ôvod­nil vza­tie do väz­by dô­vo­dom pod­ľa § 71 ods. 1 písm. a) TP, pri­čom ako bo­lo preu­ká­za­né vy­ššie, ne­bo­li spl­ne­né pod­mien­ky pre vznik toh­to dô­vo­du väz­by. Na tú­to sku­toč­nosť bol súd v od­ôvod­ne­ní mo­jej sťaž­nos­ti pro­ti roz­hod­nu­tiu o vza­tí mo­jej oso­by do väz­by vý­slov­ne upo­zor­ne­ný a s tou­to ná­miet­kou ne­zá­kon­nos­ti sa na­priek to­mu ne­vys­po­ria­dal. Tým­to spô­so­bom súd sí­ce for­mál­ne od­ôvod­nil vznik väz­by dô­vo­dom pod­ľa § 71 ods. 1 písm. a) TP, ale napl­ne­nie sku­toč­nos­tí pre vznik toh­to dô­vo­du väz­by vô­bec nep­reu­ká­zal, a to ani na­priek vý­slov­né­mu pou­ka­zu na ten­to ne­dos­ta­tok v sťaž­nos­ti pro­ti uz­ne­se­niu o vza­tí do väz­by. Tým­to spô­so­bom po­ru­šil aj mo­je prá­vo for­mu­lo­va­né v čl. 17 ods. 2 Ústa­vy SR, keď ma poz­ba­vil osob­nej slo­bo­dy bez zá­kon­né­ho dô­vo­du, ho­ci exis­ten­ciu tých­to dô­vo­dov for­mál­ne dek­la­ro­val.»

 

            4. V pe­ti­te sťaž­nos­ti (vy­chá­dza­júc z uz­ne­se­nia ús­tav­né­ho sú­du o čias­toč­nom pri­ja­tí sťaž­nos­ti) sťa­žo­va­teľ žia­dal, aby ús­tav­ný súd ná­le­zom roz­ho­dol tak, že kraj­ský súd uz­ne­se­ním z 29. sep­tem­bra 2008 po­ru­šil je­ho zá­klad­né prá­vo na osob­nú slo­bo­du pod­ľa čl. 17 ods. 2 a 5 ús­ta­vy, a zá­ro­veň žia­dal, aby ús­tav­ný súd pred­met­né uz­ne­se­nie kraj­ské­ho sú­du zru­šil a vrá­til mu vec na ďal­šie ko­na­nie.

 

            II.

 

 

            5. Po pri­ja­tí sťaž­nos­ti na ďal­šie ko­na­nie ús­tav­ný súd vy­zval kraj­ský súd, aby sa k pri­ja­tej sťaž­nos­ti vy­jad­ril a ozná­mil, či tr­vá na ús­tnom po­jed­ná­va­ní pred ús­tav­ným sú­dom. Kraj­ský súd v pí­som­nom vy­jad­re­ní k pri­ja­tej sťaž­nos­ti do­ru­če­nom ús­tav­né­mu sú­du 11. sep­tem­bra 2009 uvie­dol, že tr­vá na zá­kon­nos­ti pos­tu­pu a roz­hod­nu­tia kraj­ské­ho sú­du, kto­ré je na­pad­nu­té sťaž­nos­ťou v ko­na­ní pred ús­tav­ným sú­dom, a ne­vi­dí dô­vod na zru­še­nie je­ho uz­ne­se­nia. Uvie­dol, že v sťaž­nos­tnom ko­na­ní sa kraj­ský súd za­obe­ral a vy­hod­no­til aj sťaž­nos­tné ná­miet­ky ob­vi­ne­né­ho (sťa­žo­va­te­ľa), ku kto­rým za­ujal, i keď struč­né, ale vý­stiž­né práv­ne sta­no­vis­ko. Z ne­ho vy­plý­va, že exis­ten­cia kon­krét­nych sku­toč­nos­tí od­ôvod­ňu­jú­cich u sťa­žo­va­te­ľa väz­bu pod­ľa § 71 ods. 1 písm. a) Tres­tné­ho po­riad­ku vy­plý­va­la z oso­by ob­vi­ne­né­ho (o svo­jich ro­din­ných po­me­roch ve­del aj v ča­se, keď mal spá­chať trest­ný čin, pre kto­rý mu bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie, ako dr­ži­teľ zbroj­né­ho preu­ka­zu bol oso­bou ná­le­ži­te pou­če­nou), ako aj z okol­nos­tí prí­pa­du (po hád­ke mal sám vy­hľa­dať poš­ko­de­né­ho, vzal si so se­bou aj zbraň a po vy­hráž­kach z nej opa­ko­va­ne vy­stre­lil). Tak­to zis­te­né ma­te­riál­ne fak­ty v po­čia­toč­nom štá­diu tres­tné­ho stí­ha­nia, kto­ré sťa­žo­va­teľ ba­ga­te­li­zu­je, pl­ne od­ôvod­ňo­va­li v ča­se roz­ho­do­va­nia u sťa­žo­va­te­ľa oba­vy z us­ta­no­ve­nia § 71 ods. 1 písm. a) Tres­tné­ho po­riad­ku. Kraj­ský súd sa ďa­lej vy­jad­ril, že netr­vá na ús­tnom po­jed­ná­va­ní pred ús­tav­ným sú­dom.

 

            6. Sťa­žo­va­teľ, za­stú­pe­ný ad­vo­ká­tom, v prí­pi­se do­ru­če­nom ús­tav­né­mu sú­du 25. sep­tem­bra 2009 ozná­mil, že súh­la­sí s upus­te­ním od ús­tne­ho po­jed­ná­va­nia, a up­lat­nil si ná­rok na náh­ra­du trov ko­na­nia. Zo súh­la­som účas­tní­kov bo­lo te­da upus­te­né od ús­tne­ho po­jed­ná­va­nia pod­ľa § 30 ods. 2 zá­ko­na Ná­rod­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 38/1993 Z.z. o or­ga­ni­zá­cii Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, o ko­na­ní pred ním a o pos­ta­ve­ní je­ho sud­cov v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej len "zá­kon o ús­tav­nom sú­de") a vec bo­la pre­ro­ko­va­ná a roz­hod­nu­tá na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí se­ná­tu. V zá­uj­me oboz­ná­me­nia sa so všet­ký­mi roz­hod­ný­mi sku­toč­nos­ťa­mi si ús­tav­ný súd pred roz­hod­nu­tím vy­žia­dal aj spis ok­res­né­ho sú­du z príp­rav­né­ho ko­na­nia sp. zn. 3 Tp 150/2008, kto­rý bol do­ru­če­ný 3. sep­tem­bra 2009. Na do­pyt ús­tav­né­ho sú­du z 26. ok­tób­ra 2009, v akom sta­ve je tres­tné ko­na­nie vo ve­ci sťa­žo­va­te­ľa, pred­se­da ok­res­né­ho sú­du prí­pi­som z to­ho is­té­ho dňa ozná­mil, že vec bo­la ve­de­ná na ok­res­nom sú­de pod sp. zn. 4 T 174/2008. Roz­sud­kom z 9. mar­ca 2009, kto­rý na­do­bu­dol prá­vop­lat­nosť 25. mar­ca 2009, bol sťa­žo­va­teľ uz­na­ný za vin­né­ho z po­ku­su obzvlášť zá­važ­né­ho zlo­či­nu vraž­dy pod­ľa § 14 ods. 1 k § 145 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na, za čo mu bol ulo­že­ný ok­rem iné­ho trest od­ňa­tia slo­bo­dy v tr­va­ní šies­tich ro­kov. Pred­se­da ok­res­né­ho sú­du zá­ro­veň uvie­dol, že sťa­žo­va­teľ je to­ho ča­su vo vý­ko­ne tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy, a pri­po­jil roz­su­dok s vy­zna­če­nou do­lož­kou prá­vop­lat­nos­ti a vy­ko­na­teľ­nos­ti.

 

            III.

 

 

            7. Pod­ľa čl. 127 ods. 1 ús­ta­vy ús­tav­ný súd roz­ho­du­je o sťaž­nos­tiach fy­zic­kých osôb ale­bo práv­nic­kých osôb, ak na­mie­ta­jú po­ru­še­nie svo­jich zá­klad­ných práv ale­bo slo­bôd, ale­bo ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd vy­plý­va­jú­cich z me­dzi­ná­rod­nej zmlu­vy, kto­rú Slo­ven­ská re­pub­li­ka ra­ti­fi­ko­va­la a bo­la vy­hlá­se­ná spô­so­bom us­ta­no­ve­ným zá­ko­nom, ak o ochra­ne tých­to práv a slo­bôd ne­roz­ho­du­je iný súd.

 

            Pod­ľa čl. 127 ods. 2 ús­ta­vy ak ús­tav­ný súd vy­ho­vie sťaž­nos­ti, svo­jím roz­hod­nu­tím vy­slo­ví, že prá­vop­lat­ným roz­hod­nu­tím, opat­re­ním ale­bo iným zá­sa­hom bo­li po­ru­še­né prá­va ale­bo slo­bo­dy pod­ľa od­se­ku 1, a zru­ší ta­ké roz­hod­nu­tie, opat­re­nie ale­bo iný zá­sah.

 

            Pod­ľa čl. 17 ods. 2 pr­vej ve­ty ús­ta­vy ni­ko­ho ne­mož­no stí­hať ale­bo poz­ba­viť slo­bo­dy inak, ako z dô­vo­dov a spô­so­bom, kto­rý us­ta­no­ví zá­kon.

 

            Pod­ľa čl. 17 ods. 5 ús­ta­vy do väz­by mož­no vziať iba z dô­vo­dov a na čas us­ta­no­ve­ný zá­ko­nom a na zá­kla­de roz­hod­nu­tia sú­du.

 

            8. Zá­klad­ná sťaž­nos­tná ná­miet­ka sťa­žo­va­te­ľa sa tý­ka na­mie­ta­nej ab­sen­cie dô­vo­du väz­by pod­ľa § 71 ods. 1 písm. a) Tres­tné­ho po­riad­ku (tzv. úte­ko­vá väz­ba). Sťa­žo­va­teľ tvr­dí, že sa­mot­ná hroz­ba vy­so­ké­ho tres­tu ne­zak­la­dá ten­to vä­zob­ný dô­vod bez to­ho, aby k tej­to sku­toč­nos­ti pris­tú­pi­li ďal­šie preu­ká­za­né "kon­krét­ne sku­toč­nos­ti", z kto­rých by bo­lo mož­né vy­vo­diť dô­vod­nú oba­vu, že uj­de ale­bo sa bu­de skrý­vať, aby sa tak vy­hol tres­tné­mu stí­ha­niu ale­bo tres­tu. Z ob­sa­hu spi­su vy­plý­va, že ten­to ar­gu­ment sťa­žo­va­teľ pou­žil už v rám­ci vý­slu­chu pred sud­com pre príp­rav­né ko­na­nie, kto­rý ho vy­po­čul na ve­rej­nom za­sad­nu­tí na ok­res­nom sú­de a nás­led­ne roz­ho­dol o je­ho vza­tí do väz­by a nep­ri­ja­tí pí­som­né­ho sľu­bu ani pe­ňaž­nej zá­ru­ky. Nás­led­ne sťa­žo­va­teľ tým­to zá­klad­ným práv­nym ar­gu­men­tom pod­rob­ne od­ôvod­nil aj sťaž­nosť pro­ti uz­ne­se­niu ok­res­né­ho sú­du o je­ho vza­tí do väz­by.

 

            9. Prá­vo na osob­nú slo­bo­du ga­ran­to­va­né ús­ta­vou, ako aj Do­ho­vo­rom o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd (ďa­lej len "do­ho­vor") za­ují­ma v hie­rar­chii zá­klad­ných práv a slo­bôd (ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd) pop­red­né mies­to. Pod osob­nou slo­bo­dou sa ro­zu­mie voľ­ný, ni­čím neob­me­dze­ný po­hyb člo­ve­ka, kto­rý sa mô­že pod­ľa vlas­tné­ho roz­hod­nu­tia zdr­žia­vať na ur­či­tom mies­te ale­bo slo­bod­ne z toh­to mies­ta od­ísť (III. ÚS 204/02). Kaž­dé poz­ba­ve­nie osob­nej slo­bo­dy mu­sí byť "zá­kon­né", t.j. mu­sí byť vy­ko­na­né "v sú­la­de s ko­na­ním us­ta­no­ve­ným zá­ko­nom", a ok­rem to­ho kaž­dé opat­re­nie, kto­rým je jed­not­li­vec poz­ba­ve­ný osob­nej slo­bo­dy, mu­sí byť zlu­či­teľ­né s úče­lom čl. 17 ús­ta­vy, kto­rým je ochra­na jed­not­liv­ca pro­ti svoj­vô­li (I. ÚS 165/02, ale aj II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07). Z uve­de­nej zá­sa­dy vy­plý­va, že po­ru­še­nie zá­ko­na v prí­pa­de roz­ho­do­va­nia o väz­be za­kla­dá zá­ro­veň aj po­ru­še­nie čl. 17 ods. 2 a 5 ús­ta­vy, ako aj čl. 5 do­ho­vo­ru.

 

            10. Ústav­ný súd zdô­raz­ňu­je, že väz­ba je naj­zá­važ­nej­ším zá­sa­hom do osob­nej slo­bo­dy a do práv ob­vi­ne­né­ho. Keď­že ide o naj­zá­važ­nej­ší zá­sah, vy­ža­du­je po ce­lý čas súd­nu kon­tro­lu jej ús­tav­nos­ti a zá­kon­nos­ti (mu­ta­tis mu­tan­dis III. ÚS 26/01). Je vý­sos­tným prá­vom, ale aj po­vin­nos­ťou všeo­bec­né­ho sú­du skú­mať všet­ky okol­nos­ti spô­so­bi­lé vy­vrá­tiť ale­bo potvr­diť exis­ten­ciu sku­toč­né­ho ve­rej­né­ho zá­uj­mu od­ôvod­ňu­jú­ce­ho so zre­te­ľom na pre­zum­pciu ne­vi­ny vý­nim­ku z pra­vid­la reš­pek­to­va­nia osob­nej slo­bo­dy a uviesť ich v roz­hod­nu­tiach o väz­be (Toth c. Ra­kús­ko z 12. de­cem­bra 1991). Ústav­ný súd už vo via­ce­rých svo­jich roz­hod­nu­tiach zdô­raz­nil, že je­ho prá­vo­moc na roz­ho­do­va­nie vo vä­zob­ných ve­ciach pred­pok­la­dá vý­luč­ne skú­ma­nie to­ho, či sa v ko­na­ní pred vä­zob­ný­mi súd­mi dodr­ža­li ús­tav­no-pro­ces­né prin­cí­py ta­ké­ho ob­me­dzenia osob­nej slo­bo­dy, akým je väz­ba ob­vi­ne­né­ho (II. ÚS 76/02, IV. ÚS 83/03, IV. ÚS 171/03).

 

            11. Z ob­sa­hu čl. 17 ods. 2 a 5 ús­ta­vy mož­no vy­vo­diť via­ce­ré prá­va, kto­ré sú sú­čas­ťou šir­šie kon­ci­po­va­né­ho prá­va na osob­nú slo­bo­du. Kaž­dé poz­ba­ve­nie osob­nej slo­bo­dy mu­sí mať pod­ľa ús­ta­vy zá­kon­ný pod­klad, ináč po­ve­da­né, len zá­kon mô­že us­ta­no­viť dô­vo­dy na poz­ba­ve­nie osob­nej slo­bo­dy, ako aj spô­sob reali­zá­cie poz­ba­ve­nia fy­zic­kej oso­by jej osob­nej slo­bo­dy. Po­kiaľ ide o poz­ba­ve­nie osob­nej slo­bo­dy väz­bou, za sú­časť zá­ruk ga­ran­to­va­ných ús­ta­vou, z kto­rých vy­chá­dzal aj ús­tav­ný súd pri roz­ho­do­va­ní o sťaž­nos­ti sťa­žo­va­te­ľa, tre­ba po­va­žo­vať aj to, že ob­vi­ne­ný bol vza­tý do väz­by z dô­vo­du, s kto­rým zá­kon spá­ja so zre­te­ľom na pre­zum­pciu ne­vi­ny mož­nosť poz­ba­ve­nia je­ho osob­nej slo­bo­dy väz­bou (mu­ta­tis mu­tan­dis I. ÚS 148/08).

 

            12. Ústav­ný súd so zre­te­ľom na pod­sta­tu pre­ro­kú­va­nej sťaž­nos­ti po­va­žu­je za pot­reb­né pre­dov­šet­kým pou­ká­zať na ge­né­zu zá­kon­nej úp­ra­vy vä­zob­ných dô­vo­dov v tres­tnom zá­ko­no­dar­stve Slo­ven­skej re­pub­li­ky.

 

            13. Tzv. sta­rý Trest­ný po­ria­dok (zá­kon č. 141/1961 Zb. účin­ný do 31. de­cem­bra 2005) v pos­led­nom zne­ní v § 67 ods. 1 písm. a) us­ta­no­vo­val, že ob­vi­ne­ný mô­že byť vza­tý do väz­by len vte­dy, ak sú tu kon­krét­ne sku­toč­nos­ti, kto­ré od­ôvod­ňu­jú oba­vu, že uj­de ale­bo sa bu­de skrý­vať, aby sa tak vy­hol tres­tné­mu stí­ha­niu ale­bo tres­tu, naj­mä ak ne­mož­no je­ho to­tož­nosť hneď zis­tiť, ak ne­má stá­le byd­lis­ko. Pod­ľa § 67 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku účin­né­ho do 31. de­cem­bra 2005 ob­vi­ne­ný mo­hol byť vza­tý do väz­by tiež vte­dy, ak bol tres­tne stí­ha­ný pre trest­ný čin, na kto­rý zá­kon us­ta­no­vu­je trest od­ňa­tia slo­bo­dy s dol­nou hra­ni­cou tres­tnej sadz­by naj­me­nej osem ro­kov, aj keď nie sú dô­vo­dy väz­by da­né pod­ľa od­se­ku 1. Z uve­de­né­ho zne­nia Tres­tné­ho po­riad­ku vy­plý­va­lo, že ob­vi­ne­né­ho bo­lo mož­né vziať do väz­by aj vte­dy, ak ab­sen­to­va­li kon­krét­ne dô­vo­dy väz­by, pri­čom sta­či­lo, aby bol tres­tne stí­ha­ný pre trest­ný čin so zá­ko­nom us­ta­no­ve­nou dol­nou hra­ni­cou tres­tnej sadz­by tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy naj­me­nej osem ro­kov.

 

            Tzv. no­vý Trest­ný po­ria­dok (zá­kon č. 301/2005 Z.z. účin­ný od 1. ja­nuá­ra 2006) v § 71 ods. 1 písm. a) účin­nom v ča­se roz­ho­do­va­nia kraj­ské­ho sú­du o väz­be sťa­žo­va­te­ľa us­ta­no­vo­val, že ob­vi­ne­ný mô­že byť vza­tý do väz­by len vte­dy, ak do­te­raz zis­te­né sku­toč­nos­ti nas­ved­ču­jú to­mu, že sku­tok, pre kto­rý bo­lo za­ča­té tres­tné stí­ha­nie, bol spá­cha­ný, má zna­ky tres­tné­ho či­nu, sú dô­vo­dy na po­doz­re­nie, že ten­to sku­tok spá­chal ob­vi­ne­ný a z je­ho ko­na­nia ale­bo ďal­ších kon­krét­nych sku­toč­nos­tí vy­plý­va dô­vod­ná oba­va, že uj­de ale­bo sa bu­de skrý­vať, aby sa tak vy­hol tres­tné­mu stí­ha­niu ale­bo tres­tu, naj­mä ak ne­mož­no je­ho to­tož­nosť ih­neď zis­tiť, ak ne­má stá­le byd­lis­ko ale­bo ak mu hro­zí vy­so­ký trest. Z uve­de­né­ho zne­nia Tres­tné­ho po­riad­ku, kto­rý je tým zá­ko­nom, kto­rý vy­chá­dza­júc z čl. 17 ods. 5 ús­ta­vy us­ta­no­vu­je dô­vo­dy na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by, vy­plý­va­jú vo vzťa­hu k úte­ko­vej väz­be via­ce­ré zá­ve­ry. Pre­dov­šet­kým k hroz­be vy­so­ké­ho tres­tu (kto­rým trest od­ňa­tia slo­bo­dy od 15 do 20 ro­kov za vraž­du ur­či­te je) mu­sí k preu­ká­za­niu dô­vod­nos­ti tzv. úte­ko­vej väz­by pris­tú­piť aj ďal­ší fak­tor, a to, že z ko­na­nia ob­vi­ne­né­ho ale­bo ďal­ších kon­krét­nych sku­toč­nos­tí vy­plý­va dô­vod­ná oba­va, že uj­de ale­bo sa bu­de skrý­vať, aby sa tak vy­hol tres­tné­mu stí­ha­niu ale­bo tres­tu.

 

            14. V tom­to sme­re ús­tav­ný súd ak­cep­tu­je práv­nu ag­ru­men­tá­ciu sťa­žo­va­te­ľa, že sa­mot­ná hroz­ba vy­so­ké­ho tres­tu nie je (od účin­nos­ti no­vé­ho Tres­tné­ho po­riad­ku) spô­so­bi­lým vä­zob­ným dô­vo­dom. Na to, aby hroz­ba vy­so­ké­ho tres­tu bo­la dô­vo­dom pre tzv. úte­ko­vú väz­bu, mu­sia pris­tú­piť a pre­dov­šet­kým byť preu­ká­za­né aj iné sku­toč­nos­ti. Tie­to ďal­šie sku­toč­nos­ti ne­mô­žu byť všeo­bec­nej po­va­hy, mu­sia byť kon­krét­ne a vy­plý­vať z ko­na­nia ob­vi­ne­né­ho, prí­pad­ne z iných skut­ko­vých okol­nos­tí, z kto­rých mož­no bez­peč­ne vy­vo­diť, že tu nao­zaj je dô­vod­ná oba­va, že pre hroz­bu vy­so­ké­ho tres­tu by ob­vi­ne­ný mo­hol ujsť ale­bo sa skrý­vať, aby sa tak vy­hol tres­tné­mu stí­ha­niu ale­bo tres­tu.

 

            15. Sťa­žo­va­teľ na ab­sen­ciu tých­to iných kon­krét­nych sku­toč­nos­tí pou­ká­zal už vo svo­jom vý­slu­chu pred sud­com pre príp­rav­né ko­na­nie, kto­rý roz­ho­dol o je­ho vza­tí do väz­by. O prí­pad­nom po­ru­še­ní práv sťa­žo­va­te­ľa uz­ne­se­ním ok­res­né­ho sú­du, kto­rým bol vza­tý do väz­by však ús­tav­ný súd v zmys­le prin­cí­pu sub­si­dia­ri­ty vy­jad­re­né­ho v čl. 127 ods. 1 ús­ta­vy ne­mal prá­vo­moc roz­hod­núť, pre­to­že o ochra­ne práv sťa­žo­va­te­ľa vo vzťa­hu k uz­ne­se­niu ok­res­né­ho sú­du mal prá­vo­moc na zá­kla­de sťaž­nos­ti pro­ti ne­mu roz­hod­núť kraj­ský súd.

 

            16. Sťa­žo­va­teľ v pro­ces­nej po­zí­cii ob­vi­ne­né­ho od­ôvod­nil sťaž­nosť pro­ti uz­ne­se­niu ok­res­né­ho sú­du v čas­ti tý­ka­jú­cej sa vý­ro­ku o vza­tí do väz­by v pod­sta­te rov­na­ko ako sťaž­nosť pod­ľa čl. 127 ods. 1 ús­ta­vy. Pou­ká­zal te­da na ab­sen­ciu kon­krét­nych sku­toč­nos­tí, z kto­rých by vy­plý­va­la dô­vod­ná oba­va z je­ho úte­ku ale­bo skrý­va­nia sa pred tres­tným stí­ha­ním ale­bo tres­tom. Pou­ká­zal na do­te­raj­ší riad­ny ži­vot, ro­din­né po­me­ry (sta­ros­tli­vosť o syna autis­tu) a je­ho sna­hu na­priek tres­tné­mu stí­ha­niu na­ďa­lej riad­ne pod­ni­kať a zotr­vať so svo­jou ro­di­nou. Zá­ro­veň kva­li­fi­ko­va­ným spô­so­bom od­ká­zal na ná­zo­ry práv­nej teórie pod­po­ru­jú­ce je­ho práv­ny ná­zor o ne­mož­nos­ti oprieť vza­tie do tzv. úte­ko­vej väz­by len o sa­mot­nú hroz­bu vy­so­ké­ho tres­tu. Kraj­ský súd sťaž­nosť ako ne­dô­vod­nú za­mie­tol. V od­ôvod­ne­ní uz­ne­se­nia pou­ká­zal na dô­vo­dy uz­ne­se­nia ok­res­né­ho sú­du, ob­sah sťaž­nos­ti ob­vi­ne­né­ho, práv­nu úp­ra­vu tzv. úte­ko­vej väz­by, pri­čom na vlas­tné od­ôvod­ne­nie uz­ne­se­nia uvie­dol:

 

            "Väz­ba nie je tres­tom, ale je vý­luč­ne len pro­ces­ným opat­re­ním, kto­ré­ho úče­lom je do­čas­ne za­is­tiť oso­bu ob­vi­ne­nú z tres­tné­ho či­nu pre pot­re­by pre­bie­ha­jú­ce­ho tres­tné­ho ko­na­nia ob­me­dze­ním jej osob­nej slo­bo­dy, ne­má san­kčnú po­va­hu, ani vý­chov­né pos­la­nie a nes­mie byť pros­tried­kom na zís­ka­nie priz­na­nia, ani na uľah­če­nie tres­tné­ho stí­ha­nia.

 

            Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a súd mu­sia vä­zob­né tres­tné ve­ci pre­jed­ná­vať čo naj­rý­chlej­šie, pri­čom mu­sia dodr­žia­vať ob­čian­ske prá­va ga­ran­to­va­né ús­ta­vou. Tá­to po­žia­dav­ka nad­vä­zu­je aj na Člá­nok 6 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd a na us­ta­no­ve­nie §2 ods. 6 Tres­tné­ho po­riad­ku.

 

            V ko­na­ní pred­chá­dza­jú­com na­pad­nu­té­mu roz­hod­nu­tiu, bo­la tá­to po­žia­dav­ka pl­ne reš­pek­to­va­ná.

 

            Tres­tná vec ob­vi­ne­né­ho je v po­čia­toč­nom štá­diu a ďal­ším do­ka­zo­va­ním (aj oh­ľad­ne oso­by ob­vi­ne­né­ho) mô­že dôjsť k zos­la­be­niu dô­vo­du väz­by ako aj k je­ho zo­sil­ne­niu. Sku­toč­nosť, že má cho­ré­ho syna, o kto­ré­ho sa ce­lý deň sta­rá je­ho man­žel­ka a ro­di­na je fi­nan­čne zá­vis­lá od je­ho príj­mov si mal uve­do­miť aj v ča­se pá­chania tres­tnej čin­nos­ti. Ako dr­ži­teľ zbroj­né­ho preu­ka­zu pre­šiel od­bor­ný­mi skúš­ka­mi, v rám­ci kto­rých bol riad­ne pou­če­ný o pou­ží­va­ní zbra­ní. Ako sám uvie­dol pri je­ho vza­tí do väz­by zbraň si bral so se­bou ve­do­me na vy­stra­še­nie poš­ko­de­né­ho. Po vy­ko­na­ní skut­ku z mies­ta či­nu od­išiel a bol za­dr­ža­ný až prís­luš­ník­mi po­lí­cie v mies­tnom po­hos­tin­stve. Aj keď ob­vi­ne­ný má tr­va­lé byd­lis­ko, ro­di­nu, za­mes­tna­nie a sta­rá sa o pos­tih­nu­té di­eťa, je dô­vod­né po­doz­re­nie, že by sa ob­vi­ne­ný mo­hol skrý­vať, aby sa tak vy­hol tres­tné­mu stí­ha­niu ale­bo tres­tu vzhľa­dom na práv­nu kva­li­fi­ká­ciu je­ho ko­na­nia.

 

            Aj na­dria­de­ný súd je to­ho ná­zo­ru, že v prí­pa­de ob­vi­ne­né­ho nie je pos­ta­ču­jú­ce nah­ra­de­nie väz­by pí­som­ným sľu­bom ob­vi­ne­né­ho ale­bo po­núk­nu­tou pe­ňaž­nou zá­ru­kou. Ani je­den z pros­tried­kov na nah­ra­de­nie väz­by nie je dos­ta­toč­nou zá­ru­kou, kto­rá by v pl­nej mie­re nah­ra­di­la dô­vod­nosť väz­by v prí­pa­de ob­vi­ne­né­ho.

 

            Všet­ky tie­to uvá­dza­né sku­toč­nos­ti od­ôvod­ňu­jú oba­vu, že by ob­vi­ne­ný na slo­bo­de ko­nal tak, ako to pred­pok­la­dá us­ta­no­ve­nia § 71 ods. 1 písm. a) Tres­tné­ho po­riad­ku.

 

            Pre­to­že kraj­ský súd ne­zis­til žiad­ne dô­vo­dy na zme­nu na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia, kto­ré by bo­li na pros­pech ob­vi­ne­né­ho, je­ho sťaž­nosť ako ne­dô­vod­nú za­mie­tol."

 

            17. V sú­la­de s už uve­de­ným ús­tav­ný súd pres­kú­mal uz­ne­se­nie kraj­ské­ho sú­du len z to­ho hľa­dis­ka, či sa v je­ho ko­na­ní a roz­hod­nu­tí dodr­ža­li ús­tav­no-pro­ces­né prin­cí­py ta­ké­ho ob­me­dzenia osob­nej slo­bo­dy, akým je väz­ba sťa­žo­va­te­ľa. Kraj­ský súd správ­ne pou­ká­zal na pod­sta­tu väz­by ako za­bez­pe­čo­va­cie­ho in­šti­tú­tu, kto­rý ne­mô­že nah­rá­dzať trest, správ­ne pou­ká­zal na pred­nos­tné vy­ba­vo­va­nie vä­zob­ných ve­cí a ne­vyh­nut­né reš­pek­to­va­nie práv ob­vi­ne­né­ho ga­ran­to­va­ných ús­ta­vou a do­ho­vo­rom. Nás­led­né kon­šta­tá­cie kraj­ské­ho sú­du v od­ôvod­ne­ní pred­met­né­ho uz­ne­se­nia sú však v hru­bom roz­po­re s tý­mi­to všeo­bec­ný­mi pra­vid­la­mi. Pre pod­po­ru zá­ve­ru o exis­ten­cii dô­vo­dov pre úte­ko­vú väz­bu sťa­žo­va­te­ľa kraj­ský súd uvie­dol, že je dr­ži­te­ľom zbroj­né­ho preu­ka­zu, zbraň si bral ve­do­me na vy­stra­še­nie poš­ko­de­né­ho a po vy­ko­na­ní skut­ku z mies­ta či­nu od­išiel a za­dr­ža­li ho až prís­luš­ní­ci po­lí­cie v mies­tnom po­hos­tin­stve. Ďalej uvie­dol, že zá­vis­losť ro­di­ny od je­ho príj­mov si "mal uve­do­miť v ča­se pá­chania tres­tnej čin­nos­ti", čo je prob­le­ma­tic­ké aj z hľa­dis­ka pre­zum­pcie ne­vi­ny, keď­že kraj­ský súd v pod­sta­te vy­slo­vil svoj úsu­dok o vi­ne sťa­žo­va­te­ľa skôr, ako o nej bo­lo prá­vop­lat­ne roz­hod­nu­té sú­dom (čl. 50 ods. 2 ús­ta­vy).

 

            18. Pod­ľa ná­zo­ru ús­tav­né­ho sú­du z od­ôvod­ne­nia uz­ne­se­nia kraj­ské­ho sú­du (ani v spo­je­ní s uz­ne­se­ním ok­res­né­ho sú­du) ni­jak ne­vyp­lý­va, ako z ko­na­nia ob­vi­ne­né­ho, prí­pad­ne z iných kon­krét­nych sku­toč­nos­tí vy­plý­va dô­vod­ná oba­va, že ob­vi­ne­ný (sťa­žo­va­teľ) by pre hroz­bu vy­so­ké­ho tres­tu mo­hol ujsť ale­bo sa skrý­vať. Sa­mot­ná hroz­ba vy­so­ké­ho tres­tu je pre ta­ký­to zá­ver v zmys­le už uve­de­né­ho ne­dos­ta­toč­ná. Od­kaz kraj­ské­ho sú­du na osob­né po­me­ry ob­vi­ne­né­ho neob­sto­ja, pre­to­že tie­to sú v okol­nos­tiach prí­pa­du skôr spô­so­bi­lé exis­ten­ciu dô­vo­dov úte­ko­vej väz­by vy­vrá­tiť ako potvr­diť. Z od­ka­zu na ve­do­mosť sťa­žo­va­te­ľa o účin­koch zbra­ne a na to, že si ju vzal ve­do­me na za­stra­še­nie poš­ko­de­né­ho, tiež ne­vyp­lý­va dô­vod­ná oba­va o je­ho mož­nom úte­ku ale­bo skrý­va­ní sa. No a na­po­kon sku­toč­nosť, že bol za­dr­ža­ný v mies­tnom po­hos­tin­stve, te­da na ve­rej­ne prís­tup­nom mies­te, kde sa na­chá­dza­li aj iné oso­by, je rov­na­ko skôr spô­so­bi­lá exis­ten­ciu dô­vo­dov na úte­ko­vú väz­bu vy­vrá­tiť ako potvr­diť.

 

            Ústa­va v čl. 17 ods. 2 via­že kaž­dé poz­ba­ve­nie osob­nej slo­bo­dy na zá­kon­né dô­vo­dy, v čl. 17 ods. 5 špe­ci­fic­ky vo vzťa­hu k väz­be vy­ža­du­je napl­ne­nie zá­kon­ných dô­vo­dov pre tú­to for­mu po­ba­ve­nia osob­nej slo­bo­dy a zá­ro­veň vy­ža­du­je roz­hod­nu­tie sú­du o väz­be. Zá­ver, kto­rý vy­plý­va z ús­tav­né­ho vy­me­dzenia prá­va na osob­nú slo­bo­du, je, že súd roz­ho­du­jú­ci o väz­be mu­sí exis­ten­ciu kon­krét­ne­ho zá­kon­né­ho vä­zob­né­ho dô­vo­du skú­mať a preu­ká­zať, ak má roz­hod­núť o ta­kom zá­sad­nom zá­sa­hu do práv ob­vi­ne­né­ho, ako je väz­ba. Sú­čas­ťou ús­tav­né­ho prá­va ob­vi­ne­né­ho na osob­nú slo­bo­du je aj prá­vo na ta­ké od­ôvod­ne­nie súd­ne­ho roz­hod­nu­tia o väz­be, kto­ré zro­zu­mi­teľ­ným, zá­kon­ným a naj­mä preu­ká­za­ným, a te­da ús­tav­ne kon­for­mným spô­so­bom potvr­dí sku­toč­nú exis­ten­ciu niek­to­ré­ho zo zá­kon­ných dô­vo­dov väz­by. Vy­chá­dza­júc z uve­de­né­ho ús­tav­ný súd uzat­vá­ra, že uz­ne­se­ním kraj­ské­ho sú­du, z od­ôvod­ne­nia kto­ré­ho ni­jak ne­mož­no vy­vo­diť, ako z ko­na­nia ob­vi­ne­né­ho, prí­pad­ne z iných kon­krét­nych sku­toč­nos­tí vy­plý­va dô­vod­ná oba­va, že ten­to by pre hroz­bu vy­so­ké­ho tres­tu mo­hol ujsť ale­bo sa skrý­vať, aby sa tým vy­hol tres­tné­mu stí­ha­niu ale­bo tres­tu, bo­lo po­ru­še­né sťa­žo­va­te­ľo­vo prá­vo na osob­nú slo­bo­du pod­ľa čl. 17 ods. 2 a 5 ús­ta­vy.

 

            19. Ústav­ný súd tak­tiež po­va­žu­je za pot­reb­né uviesť, že uz­ne­se­nie kraj­ské­ho sú­du nespĺňa­lo zá­kon­né po­žia­dav­ky na od­ôvod­ne­nie uz­ne­se­nia. Pod­ľa § 176 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku v od­ôvod­ne­ní tre­ba, ak to pri­chá­dza pod­ľa po­va­hy ve­ci do úva­hy, uviesť naj­mä sku­toč­nos­ti, kto­ré sa po­va­žu­jú za do­ká­za­né, dô­ka­zy, o kto­ré sa skut­ko­vé zis­te­nia opie­ra­jú, úva­hy, kto­rý­mi sa roz­ho­du­jú­ci or­gán spra­vo­val pri hod­no­te­ní vy­ko­na­ných dô­ka­zov, ako aj práv­ne úva­hy, na kto­rých zá­kla­de pod­ľa prís­luš­ných us­ta­no­ve­ní zá­ko­na po­su­dzo­val do­ká­za­né sku­toč­nos­ti. Kraj­ský súd v od­ôvod­ne­ní svoj­ho uz­ne­se­nia ne­rea­go­val na pod­stat­né a práv­ne re­le­van­tné sťaž­nos­tné ná­miet­ky sťa­žo­va­te­ľa spô­so­bom, kto­rý pred­pok­la­dá uve­de­né zá­kon­né us­ta­no­ve­nie. Ako už ús­tav­ný súd vo svo­jej do­te­raj­šej ju­di­ka­tú­re uvie­dol, keď sa súd roz­ho­du­jú­ci o sťaž­nos­ti pro­ti uz­ne­se­niu o vza­tí do väz­by ne­vys­po­ria­da s práv­ne re­le­van­tnou ar­gu­men­tá­ciou sťa­žo­va­te­ľa adek­vát­ne a pres­kú­ma­teľ­ne ale­bo ne­kon­šta­tu­je ire­le­van­tnosť je­ho práv­nej ar­gu­men­tá­cie, po­ru­ší prá­vo sťa­žo­va­te­ľa po­dať návrh na ko­na­nie, v kto­rom by súd roz­ho­dol o zá­kon­nos­ti väz­by, vy­plý­va­jú­ce z čl. 17 ods. 2 a 5 ús­ta­vy (napr. III. ÚS 135/04).

 

            20. Na mar­go vy­jad­re­nia kraj­ské­ho sú­du k pri­ja­tej sťaž­nos­ti ús­tav­ný súd struč­ne uvá­dza, že ani z ne­ho ne­mož­no žiad­nym spô­so­bom vy­vo­diť, z aké­ho kon­krét­ne­ho ko­na­nia sťa­žo­va­te­ľa, prí­pad­ne z akých iných kon­krét­nych sku­toč­nos­tí vy­plý­va dô­vod­ná oba­va o mož­nom úte­ku ale­bo skrý­va­ní sa sťa­žo­va­te­ľa. V tom­to sme­re je však pot­reb­né uviesť aj to, že ani prí­pad­né ex post od­ôvod­ňo­va­nie exis­ten­cie vä­zob­ných dô­vo­dov u sťa­žo­va­te­ľa v pí­som­nom vy­jad­re­ní kraj­ské­ho sú­du by ni­jak nez­me­ni­lo zá­ver o ich ab­sen­cii v na­pad­nu­tom uz­ne­se­ní, kto­rý je ta­kým­to spô­so­bom neodstrá­ni­teľ­ný.

 

            21. Z už uve­de­ných dô­vo­dov ús­tav­ný súd vy­slo­vil, že kraj­ský súd na­pad­nu­tým uz­ne­se­ním po­ru­šil zá­klad­né prá­vo sťa­žo­va­te­ľa na osob­nú slo­bo­du pod­ľa čl. 17 ods. 2 a 5 ús­ta­vy (bod 1 vý­ro­ku ná­le­zu). Na vý­rok ús­tav­né­ho sú­du o po­ru­še­ní práv za­ru­če­ných ús­ta­vou prá­vop­lat­ným roz­hod­nu­tím sú­du pod­ľa čl. 127 ods. 2 ús­ta­vy a pod­ľa § 56 ods. 2 zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de v zá­sa­de nad­vä­zu­je ob­li­ga­tór­ny vý­rok o zru­še­ní toh­to prá­vop­lat­né­ho roz­hod­nu­tia. Ústav­ný súd pre­to zru­šil uz­ne­se­nie kraj­ské­ho sú­du (bod 2 vý­ro­ku ná­le­zu). Vzhľa­dom na sku­toč­nosť, že v ča­se roz­ho­do­va­nia ús­tav­né­ho sú­du už sťa­žo­va­teľ ne­bol vo väz­be, ale vo vý­ko­ne tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy na zá­kla­de prá­vop­lat­né­ho od­su­dzu­jú­ce­ho roz­sud­ku ok­res­né­ho sú­du, ne­bo­lo mož­né vrá­tiť vec kraj­ské­mu sú­du na ďal­šie ko­na­nie (bod 4 vý­ro­ku ná­le­zu). Dô­vo­dom je, že kraj­ský súd ne­mô­že roz­ho­do­vať o väz­be sťa­žo­va­te­ľa, ak už je vo vý­ko­ne tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy. V tej­to sú­vis­los­ti je eš­te pot­reb­né uviesť, že vý­rok o vrá­te­ní ve­ci na ďal­šie ko­na­nie nie je ob­li­ga­tór­nym dôs­led­kom vy­slo­ve­nia po­ru­še­nia ozna­če­ných práv sťa­žo­va­te­ľa, ale fa­kul­ta­tív­nym op­ráv­ne­ním ús­tav­né­ho sú­du [čo vy­plý­va z di­kcie "mô­že vec vrá­tiť na ďal­šie ko­na­nie" pou­ži­tej v čl. 127 ods. 2 ús­ta­vy a § 56 ods. 3 písm. b) zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de], kto­ré ús­tav­ný súd zva­žu­je vždy vzhľa­dom na kon­krét­ne okol­nos­ti prí­pa­du.

 

            22. Na­po­kon ús­tav­ný súd roz­ho­dol o náh­ra­de trov ko­na­nia ús­peš­né­ho sťa­žo­va­te­ľa (bod 3 vý­ro­ku ná­le­zu). S pou­ka­zom na § 36 ods. 2 zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de, vy­hláš­ku Mi­nis­ter­stva spra­vod­li­vos­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 655/2004 Z.z. o od­me­nách a náh­ra­dách ad­vo­ká­tov za pos­ky­to­va­nie práv­nych slu­žieb v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov ús­tav­ný súd priz­nal sťa­žo­va­te­ľo­vi náh­ra­du trov práv­ne­ho za­stú­pe­nia v su­me 265,92 € (2 úko­ny práv­nej po­mo­ci v ro­ku 2008 po 3 176 Sk, t.j. prev­za­tie a príp­ra­va za­stú­pe­nia, spí­sa­nie ús­tav­nej sťaž­nos­ti, 2 x pau­šál­na náh­ra­da ho­to­vých vý­dav­kov po 190 Sk, spo­lu 6 732 Sk + 19% DPH, čo po pre­poč­te na euro a po za­ok­rúh­le­ní pred­sta­vu­je su­mu 265,92 €). Priz­na­nú náh­ra­du trov práv­ne­ho za­stú­pe­nia je kraj­ský súd po­vin­ný za­pla­tiť na účet práv­ne­ho zá­stup­cu sťa­žo­va­te­ľa (§ 31a zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de v spo­je­ní s § 149 Ob­čian­ske­ho súd­ne­ho po­riad­ku).

 

            Vzhľa­dom na čl. 133 ús­ta­vy, pod­ľa kto­ré­ho pro­ti roz­hod­nu­tiu ús­tav­né­ho sú­du nie je prí­pust­ný op­rav­ný pros­trie­dok, to­to roz­hod­nu­tie na­do­bú­da prá­vop­lat­nosť dňom je­ho do­ru­če­nia účas­tní­kom ko­na­nia.

 

Diskusia