Možno spreneveriť nehnuteľnosť?

 

Prá­ve ve­ty:

 

I.             Po­kiaľ sa ob­ža­lo­va­ný stal „de fac­to“ aj „de iure“ vlas­tní­kom neh­nu­teľ­nos­ti, ne­mož­no sub­su­mo­vať pod skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu spre­ne­ve­ry je­ho ko­na­nie spo­čí­va­jú­ce v tom, že po­zem­ky, kto­ré sú v je­ho vlas­tníc­tve, nep­re­vie­dol nás­led­ne na ob­chod­nú spo­loč­nosť v zmys­le pred­chá­dza­jú­cej do­ho­dy, o kto­rej ob­sa­hu na­vy­še exis­tu­jú dô­vod­né po­chyb­nos­ti.

II.           Po­kiaľ v do­be zve­re­nia cu­dzej ve­ci /fi­nan­čné pros­tried­ky/ na­do­bud­ne oso­ba, kto­rej tá­to v bo­la zve­re­ná, k ve­ci, kto­rá bo­la za ňu zís­ka­ná v sú­la­de s úče­lom zve­re­nia plat­ne vlas­tníc­ke prá­vo /ku neh­nu­teľ­nos­tiam, za­kú­pe­ným za zve­re­né fi­nan­čné pros­tried­ky so súh­la­som spo­loč­nos­ti/, a tá­to oso­ba po­tom od­miet­ne po­zem­ky vy­dať /pre­viesť vlas­tníc­ke prá­vo/ pô­vod­né­mu vlas­tní­ko­vi fi­nan­čných pros­tried­kov, za kto­ré bo­li po­zem­ky na­kú­pe­né, ne­jed­ná sa o spre­ne­ve­ru.

III.         Ob­ža­lo­va­né­mu ne­mož­no klásť za vi­nu, že tým, že nep­re­ve­die svo­je vlas­tníc­tvo do rúk práv­nic­kej oso­by, kto­rá mu pos­kyt­la na zís­ka­nie uve­de­né­ho vlas­tníc­tva fi­nan­čné pros­tried­ky, pris­vo­ju­je si cu­dziu vec, kto­rá mu bo­la zve­re­ná a pre­to pre ab­sen­ciu toh­to ob­li­ga­tór­ne­ho poj­mo­vé­ho zna­ku skut­ko­vej pod­sta­ty ta­ké­to ko­na­nie ne­mož­no kva­li­fi­ko­vať ako trest­ný čin spre­ne­ve­ry.

 

Ok­res­ný súd v Pe­zin­ku v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du se­ná­tu JUDr. Da­vi­da Lin­dtne­ra a z prí­se­dia­cich Ru­dol­fa On­dro­vi­ča a Ja­ros­la­va Haj­di­na na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ko­na­nom dňa 26.03.2012 tak­to

 

                                                   r o z h o d o l :

 

                                         Pod­ľa § 285 písm b) Tr. por.

 

sa ob­ža­lo­va­ný C.T, nar., tr­va­le by­tom,

os­lo­bo­dzu­je

 

spod ob­ža­lo­by Kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry Bra­tis­la­va, sp. zn. 1Kv 17/08 zo dňa 11.12.2008 pre obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin spre­ne­ve­ry pod­ľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. c),  ods. 4 písm a)  Tr. zák., kto­rá mu klád­la za vi­nu, že C.T. ako člen pred­sta­ven­stva spo­loč­nos­ti E. a.s. po tom ako dňa 30.11.2004 pred­sta­ven­stvo tej­to spo­loč­nos­ti od­súh­la­si­lo in­ves­tič­nú ak­ciu pod náz­vom „X“ – ná­kup po­zem­kov v ok­re­se X, ka­tas­trál­ne úze­mie X do 50 – hek­tá­rov s s tým, že v sú­čin­nos­ti a za pris­pe­nia C.T. dôj­de k pos­tup­né­mu ná­ku­pu po­zem­kov v k.ú. X, kto­ré­mu bu­dú za tým­to úče­lom pos­kyt­nu­tá spo­loč­nos­ťou E. a.s. fi­nan­čné zá­lo­hy na ná­kup tých­to po­zem­kov v ce­ne pod­ľa do­ho­dy s vlas­tník­mi, pri­jal pos­tup­ne v ob­do­bí od 20.10.2004 do 26.9.2006 od spo­loč­nos­ti E. a.s. v ho­to­vos­ti ale­bo ban­ko­vým pre­vo­dom na svoj účet fi­nan­čné zá­lo­hy v cel­ko­vej vý­ške 63.520.000,- Sk, čo potvr­dil aj pod­pí­sa­ním Do­dat­ku č. 1 zo dňa 21.2.2007 k do­ho­de o pos­kyt­nu­tí fi­nan­čných pros­tried­kov (z to­ho su­ma vo vý­ške 58.520.000,- Sk pri­ja­tá od spo­loč­nos­ti E. a.s. a su­ma vo vý­ške 5.000.000,- Sk pri­ja­tá od JUDr. D.K. a pos­tú­pe­ná JUDr. D.K. na spo­loč­nosť E. a.s. Zmlu­vou o pos­tú­pe­ní poh­ľa­dáv­ky zo dňa 05.01.2007, a na­priek to­mu, že sa v tom­to Do­dat­ku č. 1 sú­čas­ne za­via­zal, že vy­úč­to­va­nie pri­ja­tých zá­loh pred­lo­ží naj­nes­kôr do 10.03.2007 tak neu­ro­bil, vy­hý­bal sa stret­nu­tiu so zá­stup­ca­mi spol. E. a.s., neus­tá­le od­ďa­ľu­je ter­mín ko­neč­né­ho vy­úč­to­va­nia, ne­rea­go­val ani na vý­zvy spol. E. a.s. zo dňa  30.7.2007, ne­rea­go­val ani na list – po­kus o zmier zo stra­ny spol. E. a.s. zo dňa 27.11.2007, pri­čom ku dňu vzne­se­nia ob­vi­ne­nia ním za­kú­pe­né po­zem­ky v zmys­le do­ho­dy na spo­loč­nosť nep­re­vie­dol, pri­ja­té fi­nan­čné zá­lo­hy vo vý­ške 63.520.000,- Sk pou­žil pre vlas­tnú pot­re­bu na ná­kup po­zem­kov do svoj­ho osob­né­ho vlas­tníc­tva, na­viac časť ním na­kú­pe­ných po­zem­kov a pri­ja­té zá­lo­hy od spo­loč­nos­ti E. a.s. bez ve­do­mia a súh­la­su spo­loč­nos­ti na­chá­dza­jú­cich sa v ka­tas­trál­nom úze­mí X za­pí­sa­ných na lis­te vlas­tníc­tva LV č. 000 o cel­ko­vej vý­me­re 365.864 m2 za­lo­žil v zmys­le zmlu­vy o zria­de­ní zá­lož­né­ho prá­va k neh­nu­teľ­nos­ti č. 5037/27 zo dňa 19.12.2007 v pros­pech lea­sin­go­vej spo­loč­nos­ti Y Lea­sing a.s. na za­bez­pe­če­nie prá­va zá­lož­né­ho ve­li­te­ľa a zá­väz­ku dl­žní­ka vy­plý­va­jú­ce­ho zo zmlu­vy o úve­re č. 5007/27 zo dňa 23.1.2007 na zá­kla­de kto­rej mu bol pos­kyt­nu­tý úver vo vý­ške 30.000.000,- Sk, Zmlu­vy o úve­re č. 5020/27 zo dňa 15.8.2007 na zá­kla­de kto­rej mu bol pos­kyt­nu­tý úver vo vý­ške 20.000.000,- Sk a zmlu­vy o úve­re č. 5037/27 zo dňa 19.12.2007 na zá­kla­de kto­rej mu bol pos­kyt­nu­tý úver vo vý­ške 60.000.000 Sk, čím tak­to svo­jím ko­na­ním spô­so­bil spo­loč­nos­ti E. a.s. ško­du vo vý­ške hod­no­ty na­kú­pe­ných neh­nu­teľ­nos­tí kto­ré ním bo­li na­kú­pe­né za pos­kyt­nu­tú zá­lo­hu kto­rú do dneš­né­ho dňa nep­re­vie­dol na spo­loč­nos­ti E. a.s. v cel­ko­vej su­me 196.200.000,- Sk,

 

    pre­to­že  sku­tok nie je trest­ný či­nom.

 

Pod­ľa § 288 ods. 3 Tr. por. súd poš­ko­de­nú spo­loč­nosť E. a.s., od­ka­zu­je s ná­ro­kom na náh­ra­du ško­dy na ob­čian­ske súd­ne ko­na­nie.

 

Z od­ôvod­ne­nia roz­sud­ku:

 

Ku skut­ku:

 

Pri us­tá­le­ní skut­ko­vé­ho sta­vu súd vy­chá­dzal zo sku­toč­nos­tí, kto­ré bo­li na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ne­po­chyb­ne preu­ká­za­né, pri­čom pri tých okol­nos­tiach skut­ko­vé­ho de­ja, kde ne­bo­lo mož­né jed­noz­nač­ne us­tá­liť je­ho prie­beh, súd mu­sel ob­li­ga­tór­ne v zmys­le zá­sa­dy „in du­bio pro reo“ vy­chá­dzať pri svo­jom roz­hod­nu­tí zo skut­ko­vých okol­nos­tí pre ob­vi­ne­né­ho naj­priaz­ni­vej­ších.

 

Súd tak­to us­tá­lil, že ob­ža­lo­va­ný C.T. po tom, ako obdr­žal od spol. E. a.s. fi­nan­čné pros­tried­ky v cel­ko­vej vý­ške 63.520.000.- Sk na ná­kup po­zem­kov v ob­je­me do 50 ha v ka­tas­trál­nom úze­mí X, tie­to fi­nan­čné pros­tried­ky pou­žil v sú­la­de s úče­lom, na kto­rý mu bo­li zve­re­né, a to v po­čiat­ku na ná­kup cca. 14 ha po­zem­kov pria­mo na spo­loč­nosť E. a.s. a nás­led­ne, so súh­la­som pred­sta­ven­stva spo­loč­nos­ti, na ná­kup po­zem­kov v cel­ko­vom ob­je­me do 50 ha na svo­ju oso­bu, resp. na se­ba a svo­ju man­žel­ku do bez­po­die­lo­vé­ho spolu­vlas­tníc­tva man­že­lov. Časť tých­to po­zem­kov, vo vý­me­re cca. 5 ha, pre­vie­dol na spo­loč­nosť E. a.s., zvyš­nú časť po­zem­kov na spo­loč­nosť E. a.s. nep­re­vie­dol, na­koľ­ko me­dzi ob­ža­lo­va­ným C.T. a spo­loč­nos­ťou E. a.s. do­po­siaľ ne­doš­lo k reali­zá­cii do­ho­dy o od­me­ne a spô­so­be vy­po­ria­da­nia, kto­rú ob­ža­lo­va­ný uzat­vo­ril z JUDr. D.K. ako oso­bou, kto­rá tú­to spo­loč­nosť fak­tic­ky ov­lá­da. Ob­ža­lo­va­ný C.T. dňa 26.05.2008 po tom, ako od­stú­pil dňa 22.05.2008 od ús­tnej do­ho­dy, kto­rú uzat­vo­ril s JUDr. D.K., vrá­til fi­nan­čné pros­tried­ky vo vý­ške 21.500.788.- Sk na účet spo­loč­nos­ti E., a.s., a vrá­te­nie zvyš­ku z pos­kyt­nu­tých fi­nan­čných pros­tried­kov vo vý­ške 42.019.212.- Sk pod­mie­nil pre­vo­dom cca. 14 ha po­zem­kov, kto­ré vy­kú­pil pria­mo pre spo­loč­nosť E. a.s., na svo­ju oso­bu. Uve­de­ný stav tr­vá, do­po­siaľ ne­doš­lo me­dzi ob­ža­lo­va­ným a spol. E. a.s. na­priek ne­po­chyb­ným sna­hám oboch zmluv­ných strán, k vy­po­ria­da­niu.

 

Vy­hod­no­cu­júc ob­sah vý­po­ve­dí jed­not­li­vých sved­kov súd kon­šta­tu­je, že dô­ve­ry­hod­nosť vý­po­ve­dí sved­kov Mgr. M.K., J.N., Ing. I.M. a M.J., kto­rí ne­pria­mo vo svo­jich vý­po­ve­diach potvr­di­li tvr­de­nia JUDr. D.K. o ob­sa­hu do­ho­dy je zní­že­ná ich ma­te­riál­ne a pra­cov­ne po­dria­de­ným pos­ta­ve­ním. Súd ne­kon­šta­tu­je, že sved­ko­via kla­mú, v kon­fron­tá­cii s vý­po­ve­ďa­mi so sved­ka­mi ob­ha­jo­by, z kto­rých vý­po­ve­dí vy­plý­va­jú na dru­hej stra­ne sku­toč­nos­ti ne­pria­mo potvr­dzu­jú­ce tvr­de­nia ob­ža­lo­va­né­ho o ob­sa­hu do­ho­dy, však ne­mož­no vy­lú­čiť, že pod­ve­do­me vní­ma­jú a dek­la­ru­jú niek­to­ré sku­toč­nos­ti ako fak­ty pod vply­vom zá­vis­los­ti na­priek to­mu, že tie­to sú iba spros­tred­ko­va­né od oso­by, na kto­rej sú spo­lo­čen­sky a ma­te­riál­ne zá­vis­lé. Rov­na­ko za­uja­té sub­jek­tív­ne vní­ma­nie skut­ko­vé­ho de­ja však ne­mož­no vy­lú­čiť ani u sved­kov vy­po­ve­da­jú­cich o okol­nos­tiach ob­chod­né­ho vzťa­hu me­dzi ob­ža­lo­va­ným a JUDr. D.K. v zmys­le tvr­de­ní ob­ža­lo­va­né­ho, a to JUDr. Ľ.H., K.T., M.Č. a JUDr. J.P., kto­rých vý­po­ve­de ne­mož­no tiež vy­lú­čiť ako po­zi­tív­ne za­uja­té v pros­pech ob­ža­lo­va­né­ho z dô­vo­du exis­ten­cie prí­bu­zen­ské­ho, resp. blíz­ke­ho pra­cov­né­ho vzťa­hu.

Na stra­ne dru­hej súd v sú­vis­los­ti s vý­po­ve­ďa­mi sved­kov Ing. Ľ.Ch., I.P., Ing. I.Č. a do­kon­ca Ing. M.H., kto­rý sa vo svo­jej vý­po­ve­di ozna­čil za dl­ho­roč­né­ho pria­te­ľa JUDr. D.K., nevzhlia­dol žiad­ne ta­ké re­le­van­tné sku­toč­nos­ti, kto­ré by čo i len čias­toč­ne vzbu­dzo­va­li po­chyb­nos­ti o dô­ve­ry­hod­nos­ti a prav­di­vos­ti ich vý­po­ve­dí, tí­to sa k ve­ci vy­jad­ro­va­li bez ich zrej­mej sub­jek­tív­nej, a pre­to pod­ľa ná­zo­ru sú­du ob­jek­tív­ne, za­uja­tos­ti či už k ob­ža­lo­va­né­mu, ale­bo poš­ko­de­né­mu. Vy­hod­no­cu­júc vý­po­ve­de tých­to sved­kov, kto­rí zhod­ne potvr­di­li luk­ra­tív­nosť po­zem­kov /tak v ča­se vzni­ku do­ho­dy, v ča­se ich vý­ku­pu ako aj v sú­čas­nos­ti/, kto­ré sú pred­me­tom spo­ru a dô­vo­dom tres­tné­ho stí­ha­nia ob­ža­lo­va­né­ho, súd ne­mo­hol bez ďal­šie­ho vy­lú­čiť tvr­de­nie ob­ža­lo­va­né­ho, že ob­sa­hom do­ho­dy s JUDr. D.K. bol ok­rem iné­ho pre­vod na­kú­pe­ných po­zem­kov z oso­by ob­ža­lo­va­né­ho/a je­ho man­žel­ky/ na spo­loč­nosť za ce­nu 300 Sk/m2, v kto­rej bo­la za­hr­nu­tá sú­čas­ne aj od­me­na ob­ža­lo­va­né­ho za vý­kup. 

 

Pre­to na pod­kla­de za­do­ku­men­to­va­ných dô­ka­zov tak v príp­rav­nom ko­na­ní ako aj dô­ka­zov vy­ko­na­ných na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, kto­ré ob­sa­ho­va­li množ­stvo roz­po­rov, súd ne­mo­hol jed­noz­nač­ne a bez akých­koľ­vek dô­vod­ných po­chyb­nos­tí us­tá­liť cha­rak­ter a ob­sah zmluv­né­ho vzťa­hu me­dzi ob­ža­lo­va­ným a poš­ko­de­ným

/o kto­ré­ho exis­ten­cii niet po­chýb, exis­tu­jú iba po­chyb­nos­ti o je­ho ob­sa­hu/, kto­rý má zá­sad­ný vý­znam pre hmot­nop­ráv­ne po­sú­de­nie ve­ci. Z toh­to dô­vo­du pri je­ho vy­hod­no­te­ní a us­tá­le­ní, za si­tuácie, ke­dy pro­ti se­be stá­li dve sku­pi­ny dô­ka­zov, kto­ré si vzá­jom­ne od­po­ro­va­li a sved­ča­li v pros­pech aj nep­ros­pech ob­ža­lo­va­né­ho v zá­vis­los­ti od to­ho, kto­rá zo strán dô­kaz pred­lo­ži­la, ani jed­na sku­pi­na dô­ka­zov, pri ich hod­no­te­ní jed­not­li­vo, ako aj v ich vzá­jom­nej sú­vis­los­ti, ne­pos­ky­to­va­la svo­jou vý­po­ved­nou hod­no­tou sú­du jed­noz­nač­nú od­po­veď pre zá­ver o po­va­he a naj­mä ob­sa­hu zmluv­né­ho vzťa­hu, te­da ús­tnej do­ho­dy me­dzi ob­ža­lo­va­ným a JUDr. D.K. Keď­že zá­sa­da ob­jek­tív­nej prav­dy vy­ža­du­je, aby súd svo­je roz­hod­nu­tie op­rel o fak­ty, kto­ré sú jed­noz­nač­né a ne­po­chyb­né, a nie len v ro­vi­ne prav­de­po­dob­nos­ti, pri­čom v da­nom prí­pa­de nie je mož­né bez akých­koľ­vek dô­vod­ných po­chyb­nos­tí ur­čiť, kto­rá z mož­ných al­ter­na­tív skut­ko­vé­ho de­ja zod­po­ve­dá sku­toč­nos­ti, súd mu­sel ob­li­ga­tór­ne v zmys­le zá­sa­dy „in du­bio pro reo“ vy­chá­dzať pri svo­jom roz­hod­nu­tí zo skut­ko­vých okol­nos­tí pre ob­vi­ne­né­ho naj­priaz­ni­vej­ších. Reš­pek­tu­júc uve­de­nú zá­sa­du súd ne­mal jed­noz­nač­ne za preu­ká­za­né /o do­ho­de neexis­tu­je žiad­na pí­som­ná zmlu­va, tvr­de­nia JUDr. D.K. o jej ob­sa­hu potvr­dzu­jú iba vý­po­ve­de sved­kov, o kto­rých dô­ve­ry­hod­nos­ti vzhľa­dom k ich vzťa­hu po­dria­de­nos­ti k me­no­va­né­mu má súd dô­vod­né po­chyb­nos­ti/, že ob­ža­lo­va­ný mal v zmys­le do­ho­dy po­zem­ky na­kú­piť na svo­ju oso­bu a nás­led­ne bez­od­plat­ne, resp. za ce­ny vý­ku­pu tie­to pre­viesť na spo­loč­nosť, te­da, že ob­sa­hom do­ho­dy me­dzi me­no­va­ný­mi bo­la po­vin­nosť ob­ža­lo­va­né­ho po vý­ku­pe po­zem­kov na svo­ju oso­bu tie­to pre­viesť za ce­nu vý­ku­pu na spo­loč­nosť. Ta­ký­to ob­sah do­ho­dy vy­vra­ca­jú jed­nak vý­po­ve­de sved­kov ob­ha­jo­by /aj keď je na dru­hej stra­ne dô­ve­ry­hod­nosť aj tých­to sved­kov zní­že­ná ich prí­bu­zen­ským resp. iným blíz­kym vzťa­hom k ob­ža­lo­va­né­mu/a jed­nak, z poh­ľa­du pos­ta­ve­nia ob­ža­lo­va­né­ho v spo­loč­nos­ti bez je­ho akej­koľ­vek ma­jet­ko­vej účas­ti a na­vy­še aj bez od­me­ny za vý­kon fun­kcie čle­na pred­sta­ven­stva spo­loč­nos­ti, ta­ká­to do­ho­da vy­znie­va ne­lo­gic­ky a z hľa­dis­ka pos­ta­ve­nia ob­ža­lo­va­né­ho ako účas­tní­ka ta­ké­ho­to zmluv­né­ho vzťa­hu kraj­ne ne­vý­hod­ne. Sú­čas­ne súd ne­mo­hol bez akých­koľ­vek dô­vod­ných po­chyb­nos­tí vy­lú­čiť aj tú, pre ob­ža­lo­va­né­ho priaz­ni­vej­šiu al­ter­na­tí­vu prie­be­hu skut­ko­vé­ho de­ja, že sa s poš­ko­de­ným (JUDr. D.K.) do­ho­dol tak, ako to ob­ža­lo­va­ný uvie­dol vo svo­jej vý­po­ve­di na svo­ju ob­ra­nu a poš­ko­de­ný nás­led­ne pri sna­he ob­ža­lo­va­né­ho o vy­po­ria­da­nie zmluv­né­ho vzťa­hu v sú­la­de s tak­to do­hod­nu­tý­mi pod­mien­ka­mi, od­mie­tol ta­kú­to do­ho­du reali­zo­vať. Ne­mož­no pre­to vy­lú­čiť, že ob­ža­lo­va­ný po tom, ako so súh­la­som spo­loč­nos­ti na­kú­pil po­zem­ky na svo­ju oso­bu a po tom, ako poš­ko­de­ný od­mie­tol reali­zo­vať do­ho­du uzat­vo­re­nú ús­tne s ob­ža­lo­va­ným, kto­rej pred­me­tom bo­la vý­ška od­me­ny za reali­zo­va­ný vý­kup po­zem­kov, resp. ce­na po­zem­kov pri ich pre­vo­de z ob­ža­lo­va­né­ho na spo­loč­nosť, pod­mie­nil pre­ve­de­nie po­zem­kov na spo­loč­nosť dodr­ža­ním uzat­vo­re­nej ús­tnej do­ho­dy a na­kú­pe­né po­zem­ky, kto­ré v tom ča­se mal a má do­po­siaľ vo svo­jom vlas­tníc­tve, nep­re­vie­dol na spo­loč­nosť.

 

V pred­met­nej ve­ci os­tá­va množ­stvo vzá­jom­ne si od­po­ru­jú­cich sku­toč­nos­tí v sú­vis­los­ti s ob­sa­hom ko­mu­ni­ká­cie a do­hôd me­dzi ob­ža­lo­va­ným a JUDr. D.K. (de fac­to poš­ko­de­ným), pri­čom za úče­lom us­tá­le­nia ne­po­chyb­ných zá­ve­rov ne­bo­lo mož­né vy­ko­nať ďal­šie dopl­ne­nie do­ka­zo­va­nia. Ar­gu­men­tá­cia poš­ko­de­né­ho ako aj ob­ža­lo­va­né­ho má svo­je lo­gic­ké sú­vis­los­ti, pre­to ani jed­no z tvr­de­ní ne­mož­no ne­po­chyb­ne vy­lú­čiť ako al­ter­na­tív­ne ne­mož­né. Zá­ve­ry o mož­nos­ti kon­šta­to­va­nia, či od­me­na, resp. ce­na, kto­rú po­ža­do­val ob­ža­lo­va­ný od poš­ko­de­né­ho pri pre­vo­de po­zem­kov na spo­loč­nosť vo vý­ške 300 Sk/m2 bo­la ale­bo ne­bo­la v roz­hod­nom ča­se reál­na, ne­mož­no vzhľa­dom na ob­chod­no-práv­ny cha­rak­ter pred­met­nej ve­ci ur­čiť jed­noz­nač­ne, na­koľ­ko pred­met­ná spor­ná sku­toč­nosť zá­vi­sí na množ­stve fak­to­rov, naj­mä otáz­ky po­nu­ky a do­py­tu na re­le­van­tnom tr­hu neh­nu­teľ­nos­tí ako aj ďal­ších fak­to­rov, kto­ré vzá­jom­ne ko­re­lu­jú. Pod­ľa ná­zo­ru sú­du je však pri­tom ne­po­chyb­né, a to aj za sú­čas­nej hos­po­dár­skej si­tuácie, že ce­na sce­le­ných po­zem­kov v da­nej luk­ra­tív­nej ob­las­ti v blíz­kos­ti ob­las­ti X s pred­pok­la­dom ich vy­uži­tia na de­ve­lo­per­ské úče­ly v sú­čas­nos­ti /pri­čom v roz­hod­nom ča­se ten­to pred­pok­lad ich vy­uži­tia ne­po­chyb­ne exis­to­val/, vy­so­ko pre­vy­šu­je su­mu 300 Sk/m2. Uve­de­né potvr­dzu­je vo svo­jej vý­po­ve­di ne­pria­mo sve­dok Ing. I.Č., ako aj Ing. M.H., kto­rý uvie­dol, že by si ve­del za sta­veb­ný po­ze­mok v de­di­ne pred­sta­viť ce­nu 1.000.- Sk/m2.

 

Vo vzťa­hu ku niek­to­rým z lis­tin­ných dô­ka­zov, kto­ré bo­li pred­lo­že­né spl­no­moc­ne­ným zá­stup­com poš­ko­de­né­ho a ob­ža­lo­va­ným, a to zmlu­vy, resp. návr­hy zmlúv me­dzi ob­ža­lo­va­ným a spol. E. a.s., resp. iným pod­ni­ka­teľ­ským sub­jek­tom, ale­bo fy­zic­ký­mi oso­ba­mi, kto­ré ne­bo­li jed­nou zo strán, prí­pad­ne žiad­nou zo strán pod­pí­sa­né, ani no­tár­sky ove­re­né, súd uvá­dza, že tie­to ma­jú níz­ku vy­po­ve­da­ciu hod­no­tu a ne­mož­no ich vy­hod­no­tiť ako dô­ka­zy, kto­ré nes­ved­čia ani v pros­pech ani v nep­ros­pech ob­ža­lo­va­né­ho, na­koľ­ko ne­mož­no ove­riť ich re­le­van­ciu v roz­hod­nom ča­se, pre­to ich súd vzal do úva­hy iba v roz­sa­hu pot­reb­nom pre us­tá­le­nie zá­ve­ru, že me­dzi ob­ža­lo­va­ným C.T a JUDr. D.K. v roz­hod­nom ča­se ne­po­chyb­ne exis­to­va­la ús­tna do­ho­da o spô­so­be vy­po­ria­da­nia ob­ža­lo­va­ným vy­kú­pe­ných po­zem­kov, kto­rej ob­sah sa v prie­be­hu ich vzá­jom­né­ho vzťa­hu stal spor­ným, v dôs­led­ku čo­ho do­po­siaľ k vy­po­ria­da­niu pred­met­ných po­zem­kov ne­doš­lo.

 

Otáz­kou spor­nos­ti prie­be­hu skut­ko­vé­ho de­ja v sú­vis­los­ti s ko­na­ním ob­ža­lo­va­né­ho spo­čí­va­jú­com v za­lo­že­ní čas­ti po­zem­kov, na­kú­pe­ných do je­ho vlas­tníc­tva za fi­nan­čné pros­tried­ky spo­loč­nos­ti E. a .s., spo­loč­nos­ti Y Lea­sing, a.s. ako za­bez­pe­če­nie prá­va zá­lož­né­ho ve­ri­te­ľa, te­da us­tá­le­ním zá­ve­ru, či ob­ža­lo­va­ný tak­to pos­tu­po­val na žia­dosť, resp. so súh­la­som JUDr. D.K. za úče­lom zís­ka­nia fi­nan­čných pros­tried­kov na ná­kup ďal­ších neh­nu­teľ­nos­tí /kde pro­ti se­be sto­ja vzá­jom­ne si od­po­ru­jú­ce tvr­de­nia ob­ža­lo­va­né­ho a JUDr. D.K. a sved­kov ob­ža­lo­by a ob­ha­jo­by/, sa súd ne­zao­be­ral, na­koľ­ko ten­to zá­ver je vo vzťa­hu k mož­nos­ti vy­vo­de­nia tres­tnej zod­po­ved­nos­ti ob­ža­lo­va­né­mu ire­le­vant­ný, keď­že ob­ža­lo­va­ný v roz­hod­nom ča­se dis­po­no­val s po­zem­ka­mi, kto­ré bo­li v je­ho vlas­tníc­tve. Súd sa tej­to otáz­ke pod­rob­nej­šie ve­nu­je v čas­ti „ku práv­nej kva­li­fi­ká­cii“.

 

Ku práv­nej kva­li­fi­ká­cii:

 

Súd na pod­kla­de ho­re uve­de­né­ho vy­hod­no­te­nia pro­du­ko­va­ných dô­ka­zov a  us­tá­le­nia skut­ko­vých okol­nos­tí ko­na­nia ob­ža­lo­va­né­ho dos­pel k zá­ve­ru, že pred­met­né ko­na­nie nie je tres­tným či­nom z dô­vo­du ab­sen­cie ob­li­ga­tór­nych poj­mo­vých zna­kov tres­tné­ho či­nu spre­ne­ve­ry.

Pre mož­nosť kva­li­fi­ká­cie ur­či­té­ho ko­na­nia ako tres­tné­ho či­nu sa vy­ža­du­je, aby pá­cha­teľ svo­jim ko­na­ním napl­nil po for­mál­nej ako aj ma­te­riál­nej strán­ke všet­ky poj­mo­vé zna­ky je­ho skut­ko­vej pod­sta­ty. Tres­tné­ho či­nu spre­ne­ve­ry sa do­pus­tí pá­cha­teľ, kto­rý v prí­čin­nej sú­vis­los­ti so svo­jim proti­práv­nym ko­na­ním spo­čí­va­jú­cim v pris­vo­je­ní si cu­dzej ve­ci, kto­rá mu bo­la zve­re­ná, spô­so­bí tres­tnop­ráv­ne re­le­vant­ný nás­le­dok, kto­rým je vznik ško­dy na ma­jet­ku poš­ko­de­né­ho. Pris­vo­je­ním cu­dzej ve­ci sa pri­tom ro­zu­mie na­lo­že­nie so zve­re­nou ve­cou v roz­po­re s úče­lom, na kto­rý bo­la vec pos­kyt­nu­tá do dis­po­zí­cie a to ta­kým spô­so­bom, kto­rý ma­rí zá­klad­ný účel zve­re­nia.

Ob­ža­lo­ba ob­ža­lo­va­né­mu v skut­ko­vej ve­te vý­ro­ko­vej čas­ti ob­ža­lo­by kla­die za vi­nu, že si pris­vo­jil zve­re­né fi­nan­čné pros­tried­ky, te­da cu­dziu vec tým, že s ni­mi na­lo­žil v roz­po­re s úče­lom, na kto­ré mu bo­li pos­kyt­nu­té a zve­re­né, te­da že ich pou­žil pre vlas­tnú pot­re­bu a na ná­kup po­zem­kov do svoj­ho vlas­tníc­tva. Uve­de­né kon­šta­to­va­nie ob­ža­lo­by je v roz­po­re nie­len s vy­ko­na­ným do­ka­zo­va­ním na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ale aj s dô­kaz­mi pro­du­ko­va­ný­mi v príp­rav­nom ko­na­ní, na­koľ­ko bo­lo ne­po­chyb­ne a bez akých­koľ­vek dô­vod­ných po­chyb­nos­tí preu­ká­za­né, že ob­ža­lo­va­ný na­ku­po­val po­zem­ky do svoj­ho vlas­tníc­tva za fi­nan­čné pros­tried­ky spo­loč­nos­ti, kto­ré mu bo­li pos­kyt­nu­té za tým­to úče­lom, a to so súh­la­som spo­loč­nos­ti /so súh­la­som pred­sta­ven­stva spo­loč­nos­ti a súh­la­som JUDr. D.K., kto­rý spo­loč­nosť fak­tic­ky ov­lá­dal a ria­dil/. Tá­to sku­toč­nosť, vý­znam­ná z hľa­dis­ka hmot­nop­ráv­ne­ho po­sú­de­nia ve­ci, ne­bo­la spo­chyb­ne­ná žiad­nym zo sved­kov, kto­rí bo­li v tej­to sú­vis­los­ti k ve­ci vy­po­ču­tí na hlav­nom po­jed­ná­va­ní/uve­de­né potvr­dil tak JUDr. D.K., pred­se­da pred­sta­ven­stva spo­loč­nos­ti E. a.s. Mgr. M.K., ako aj bý­va­lý člen pred­sta­ven­stva J.N./. Je ne­po­chyb­né, že z ob­čian­skop­ráv­ne­ho hľa­dis­ka te­da ob­ža­lo­va­ný zís­kal so súh­la­som spo­loč­nos­ti za zve­re­né pros­tried­ky do svoj­ho vlas­tníc­tva po­zem­ky, kto­ré už ne­mož­no kva­li­fi­ko­vať ani ako vec zve­re­nú, ani ako vec cu­dziu. Sku­toč­nosť, že tie­to po­zem­ky nás­led­ne nep­re­vie­dol na spo­loč­nosť v zmys­le spor­nej do­ho­dy, je už otáz­kou ob­čian­sko resp. ob­chod­no-práv­nou, na­koľ­ko za vznik­nu­té­ho práv­ne­ho sta­vu, ke­dy sa ob­ža­lo­va­ný stal „de fac­to“ aj „de iure“ vlas­tní­kom pred­met­ných po­zem­kov, ne­mož­no sub­su­mo­vať pod skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu spre­ne­ve­ry je­ho ko­na­nie spo­čí­va­jú­ce v tom, že po­zem­ky, kto­ré sú v je­ho vlas­tníc­tve, nep­re­vie­dol na spo­loč­nosť v zmys­le spor­nej do­ho­dy.

 

V pr­vej čas­ti ko­na­nia ob­ža­lo­va­né­ho, kto­ré mu je kla­de­né ob­ža­lo­bou za vi­nu te­da ab­sen­tu­je poj­mo­vý znak skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu spre­ne­ve­ry a to znak „pris­vo­je­nia si“, na­koľ­ko uve­de­né pred­pok­la­dá dis­po­zí­ciu so zve­re­nou ve­cou v roz­po­re s úče­lom zve­re­nia, k čo­mu v da­nom prí­pa­de ne­doš­lo, na­koľ­ko ob­ža­lo­va­ný pou­žil spo­loč­nos­ťou pos­kyt­nu­té fi­nan­čné pros­tried­ky v sú­la­de s do­hod­nu­tým úče­lom na ná­kup po­zem­kov a po­zem­ky zís­kal do svoj­ho vlas­tníc­tva so súh­la­som spo­loč­nos­ti. Ob­ža­lo­va­né­mu je te­da ob­ža­lo­bou kla­de­né za vi­nu skut­ko­vo to, k čo­mu preu­ká­za­teľ­ne ko­na­ním ob­ža­lo­va­né­ho ne­doš­lo, a to k pou­ži­tiu pe­ňa­zí v roz­po­re s úče­lom ich zve­re­nia. Po­kiaľ v do­be zve­re­nia cu­dzej ve­ci /fi­nan­čné pros­tried­ky/ na­do­bud­ne oso­ba, kto­rej tá­to v bo­la zve­re­ná, k ve­ci, kto­rá bo­la za ňu zís­ka­ná v sú­la­de s úče­lom zve­re­nia plat­ne vlas­tníc­ke prá­vo /ku neh­nu­teľ­nos­tiam, za­kú­pe­ným za zve­re­né fi­nan­čné pros­tried­ky so súh­la­som spo­loč­nos­ti/, a tá­to oso­ba po­tom od­miet­ne po­zem­ky vy­dať pô­vod­né­mu vlas­tní­ko­vi fi­nan­čných pros­tried­kov, za kto­ré bo­li po­zem­ky na­kú­pe­né, ne­jed­ná sa o spre­ne­ve­ru. V da­nom prí­pa­de je tiež bez vý­zna­mu, aký ma­la do­ho­da me­dzi ob­ža­lo­va­ným a poš­ko­de­ným cha­rak­ter. Jej cha­rak­ter vo vzťa­hu k mož­nos­ti kva­li­fi­ká­cie ko­na­nia ob­ža­lo­va­né­ho ako tres­tné­ho či­nu spre­ne­ve­ry by bol dô­le­ži­tý iba vte­dy, po­kiaľ by spo­loč­nosť ne­da­la súh­las na ná­kup po­zem­kov do osob­né­ho vlas­tníc­tva ob­ža­lo­va­né­ho, ke­dy by bo­lo mož­ne kva­li­fi­ko­vať ako trest­ný čin spre­ne­ve­ry ko­na­nie, na zá­kla­de kto­ré­ho by doš­lo ku zma­re­niu zá­klad­né­ho úče­lu zve­re­nia tým, že by ob­ža­lo­va­ný pe­nia­ze pou­žil na ná­kup po­zem­kov nie pre spo­loč­nosť, ale pre se­ba /do úva­hy by tu pri­chá­dza­la aj mož­nosť kva­li­fi­ká­cie ta­ké­ho­to ko­na­nia ako tres­tné­ho či­nu po­ru­šo­va­nia po­vin­nos­ti pri sprá­ve cu­dzieho ma­jet­ku/. Mož­no te­da kon­šta­to­vať, že ko­na­nie ob­ža­lo­va­né­ho v tej­to čas­ti ne­vy­ka­zu­je zna­ky ža­lo­va­né­ho tres­tné­ho či­nu. Otáz­ka cha­rak­te­ru a naj­mä ob­sa­hu zmluv­né­ho vzťa­hu me­dzi ob­ža­lo­va­ným a poš­ko­de­ným nie je te­da re­le­van­tná v da­nom prí­pa­de vo vzťa­hu k tres­tné­mu či­nu spre­ne­ve­ry, má však zá­sad­ný vý­znam pre hmot­nop­ráv­ne po­sú­de­nie ve­ci vo vzťa­hu k po­ten­ciál­nej kva­li­fi­ká­cii ko­na­nia ob­ža­lo­va­né­ho ako tres­tné­ho či­nu pod­vo­du.

 

V dru­hej čas­ti skut­ko­vej ve­ty vý­ro­ko­vej čas­ti ob­ža­lo­by je ob­ža­lo­va­né­mu kla­de­né za vi­nu, že v do­hod­nu­tom ter­mí­ne ani do­po­siaľ ne­vyúč­to­val pos­kyt­nu­té zá­lo­hy. Vy­ko­na­ným do­ka­zo­va­ním bo­lo však ne­po­chyb­ne preu­ká­za­né /a tú­to sku­toč­nosť ne­po­pie­ra ani JUDr. D.K./, že zo stra­ny ob­ža­lo­va­né­ho doš­lo ku sna­he o vy­úč­to­va­nie a pre­ve­de­nie po­zem­kov za pod­mie­nok, kto­ré ob­ža­lo­va­ný po­va­žo­val za vop­red do­hod­nu­té, poš­ko­de­ný však ob­sah ta­kej­to do­ho­dy spo­chyb­nil a vy­úč­to­va­nie a vzá­jom­né vy­po­ria­da­nie tým­to spô­so­bom neak­cep­to­val. Ani tá­to, ani ďal­šia časť skut­ko­vej ve­ty ob­ža­lo­by, kde ob­ža­lo­ba v sú­vis­los­ti s už spo­me­nu­tým pou­ži­tím fi­nan­čných pros­tried­kov pre osob­nú pot­re­bu ob­ža­lo­va­né­ho príz­vu­ku­je sku­toč­nosť, že časť na­kú­pe­ných po­zem­kov ob­ža­lo­va­ný za­lo­žil ban­ke, ne­vy­ka­zu­je zna­ky tres­tnos­ti. Tu ab­sen­tu­je poj­mo­vý znak „cu­dzej ve­ci“, na­koľ­ko po­zem­ky po tom, ako ich ob­ža­lo­va­ný na­do­bu­dol kú­pou od jed­not­li­vých pre­dá­va­jú­cich, preš­li do je­ho vlas­tníc­tva, resp. do bez­po­die­lo­vé­ho spolu­vlas­tníc­tva ob­ža­lo­va­né­ho a je­ho man­žel­ky, čím doš­lo k fak­tic­ké­mu a práv­ne­mu vzni­ku vlas­tníc­ke­ho prá­va ob­ža­lo­va­né­ho ku da­ným po­zem­kom. Pre­to sa­mot­ná sku­toč­nosť, že v ča­se, ke­dy bo­li po­zem­ky vo vlas­tníc­tve ob­ža­lo­va­né­ho, tie­to za­lo­žil v pros­pech ban­ky, je vo vzťa­hu k mož­né­mu vy­vo­de­niu tres­tnej zod­po­ved­nos­ti ob­ža­lo­va­né­mu pre trest­ný čin spre­ne­ve­ry úpl­ne bez vý­zna­mu, na­koľ­ko ako vlas­tník v roz­hod­nom ča­se ne­bol ni­ja­kým spô­so­bom ob­me­dze­ný v dis­po­zí­cii s pred­met­ný­mi neh­nu­teľ­nos­ťa­mi. Vzhľa­dom na vy­ššie uve­de­né zá­ve­ry pre­to súd kon­šta­tu­je, že ko­na­nie ob­ža­lo­va­né­ho ne­mož­no kva­li­fi­ko­vať ako trest­ný čin spre­ne­ve­ry, na­koľ­ko za uve­de­né­ho práv­ne­ho sta­vu ne­mož­no klásť ob­ža­lo­va­né­mu za vi­nu, že tým, že nep­re­ve­die svo­je vlas­tníc­tvo do rúk práv­nic­kej oso­by, kto­rá mu pos­kyt­la na zís­ka­nie uve­de­né­ho vlas­tníc­tva fi­nan­čné pros­tried­ky, pris­vo­ju­je si cu­dziu vec, kto­rá mu bo­la zve­re­ná.

 

V zmys­le zá­sa­dy, že ko­na­nie pá­cha­te­ľa je zá­sad­ne nut­né kva­li­fi­ko­vať pod­ľa všet­kých tres­tných či­nov, kto­rých skut­ko­vé pod­sta­ty sú ním napl­ne­né, súd na hlav­nom po­jed­ná­va­ní skú­mal, či ob­ža­lo­va­ný svo­jim ko­na­ním ne­napl­nil poj­mo­vé zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­vo­du pod­ľa § 221 Tr. zák., resp. tres­tné­ho či­nu po­ru­šo­va­nia po­vin­nos­ti pri sprá­ve cu­dzieho ma­jet­ku pod­ľa § 231 Tr. zák.

 

V sú­vis­los­ti s tres­tným či­nom po­ru­šo­va­nia po­vin­nos­ti pri sprá­ve cu­dzieho ma­jet­ku súd, rov­na­ko ako pri tres­tnom či­ne spre­ne­ve­ry, kon­šta­tu­je v ko­na­ní ob­ža­lo­va­né­ho ab­sen­ciu jed­né­ho z ob­li­ga­tór­nych poj­mo­vých zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty toh­to tres­tné­ho či­nu, a to znak „cu­dzieho ma­jet­ku“, na­koľ­ko v da­nom prí­pa­de tak, ako to súd uvie­dol už vy­ššie, ob­ža­lo­va­ný ako člen pred­sta­ven­stva spo­loč­nos­ti pri dis­po­zí­cii so zve­re­ný­mi fi­nan­čný­mi pros­tried­ka­mi ne­po­ru­šil zmluv­nú, ani všeo­bec­ne zá­väz­ným práv­nym pred­pi­som us­ta­no­ve­nú po­vin­nosť spra­vo­vať cu­dzí ma­je­tok, na­koľ­ko tie­to pou­žil so súh­la­som spo­loč­nos­ti na ná­kup neh­nu­teľ­nos­tí do svoj­ho vlas­tníc­tva, a nás­led­ne tým, že pred­met­né neh­nu­teľ­nos­ti nep­re­vie­dol na spo­loč­nosť, tiež ne­po­ru­šil ho­re uve­de­nú po­vin­nosť spra­vo­vať cu­dzí ma­je­tok, na­koľ­ko neh­nu­teľ­nos­ti bo­li v je­ho vlas­tníc­tve a ne­mož­no ich pre­to po­va­žo­vať vo vzťa­hu k ob­ža­lo­va­né­mu za cu­dziu vec.

 

Pre mož­nosť kva­li­fi­ká­cie ko­na­nia ob­ža­lo­va­né­ho ako tres­tné­ho či­nu pod­vo­du by bo­lo pot­reb­né preu­ká­zať, že ob­ža­lo­va­ný v prí­čin­nej sú­vis­los­ti so svo­jim úmy­sel­ným proti­práv­nym ko­na­ním spo­čí­va­jú­com v pred­stie­ra­ní, za­ta­je­ní, resp. uve­de­ní niek­to­rých re­le­van­tných sku­toč­nos­tí, kto­ré nie sú v sú­la­de so sku­toč­ným sta­vom, a v dôs­led­ku kto­rých poš­ko­de­ný v omy­le reali­zu­je ne­ja­kú ma­jet­ko­vú dis­po­zí­ciu /v tom­to prí­pa­de pos­kyt­ne fi­nan­čné pros­tried­ky/, spô­so­bí tres­tnop­ráv­ne re­le­vant­ný nás­le­dok, kto­rým je vznik ško­dy na ma­jet­ku poš­ko­de­né­ho. Kva­li­fi­ká­cia uve­de­né­ho ko­na­nia ako tres­tné­ho či­nu pod­vo­du je však mož­ná iba za pod­mien­ky, že ob­ža­lo­va­ný už v ča­se uzat­vo­re­nia do­ho­dy s poš­ko­de­ným, v dôs­led­ku čo­ho zís­kal fi­nan­čné pros­tried­ky ve­del, že do­ho­du ne­dodr­ží a po na­do­bud­nu­tí vlas­tníc­tva k po­zem­kom tie­to na spo­loč­nosť nep­re­ve­die a te­da ho uvie­dol do omy­lu v otáz­ke svo­jej vô­le spl­niť zmluv­ný zá­vä­zok. Pri vy­hod­no­te­ní a us­tá­le­ní cha­rak­te­ru ob­čian­skop­ráv­ne­ho vzťa­hu me­dzi ob­ža­lo­va­ným a poš­ko­de­ným a naj­mä je­ho ob­sa­hu, kto­rý má zá­sad­ný vý­znam pre hmot­nop­ráv­ne po­sú­de­nie ve­ci, z dô­vo­du roz­po­rov, kto­ré sa ne­po­da­ri­lo na hlav­nom po­jed­ná­va­ní od­strá­niť, súd ob­li­ga­tór­ne v zmys­le zá­sa­dy „in du­bio pro reo“ pri us­tá­le­ní ob­sa­hu do­ho­dy vy­chá­dzal zo sku­toč­nos­tí pre ob­ža­lo­va­né­ho naj­priaz­ni­vej­ších, te­da z exis­ten­cie ob­sa­hu do­ho­dy tak, ako to ob­ža­lo­va­ný uvie­dol vo svo­jej vý­po­ve­di. Súd na pod­kla­de ta­ké­ho­to skut­ko­vé­ho zá­ve­ru kon­šta­tu­je, že ne­bol preu­ká­za­ný úmy­sel ob­ža­lo­va­né­ho uviesť poš­ko­de­né­ho do omy­lu tým, že v bu­dúc­nos­ti bu­de pod­mie­ňo­vať pre­vod na­kú­pe­ných po­zem­kov na spo­loč­nosť vy­pla­te­ním od­me­ny, kto­rá ne­ko­reš­pon­du­je s ob­sa­hom vop­red uzat­vo­re­nej do­ho­dy. Súd pri skú­ma­ní sub­jek­tív­nej strán­ky dôs­led­ne vy­chá­dzal tiež z pre­mi­sy, že jej exis­ten­ciu mož­no oprieť aj o sku­toč­nos­ti, kto­ré nas­ta­li po spá­cha­ní skut­ku. V tej­to sú­vis­los­ti súd dos­pel k zá­ve­ru, že tak v príp­rav­nom ko­na­ní ani na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ne­bol pro­du­ko­va­ný žia­den dô­kaz, na pod­kla­de kto­ré­ho by bo­lo mož­né bez akých­koľ­vek dô­vod­ných po­chyb­nos­tí kon­šta­to­vať u ob­ža­lo­va­né­ho v roz­hod­nom ča­se exis­ten­ciu pod­vod­né­ho úmys­lu, te­da je­ho zá­mer vy­lá­kať od poš­ko­de­né­ho fi­nan­čné pros­tried­ky za úče­lom ná­ku­pu po­zem­kov do svoj­ho vlas­tníc­tva s ve­do­mím, že tie­to po­zem­ky nás­led­ne na spo­loč­nosť v zmys­le do­ho­dy nep­re­ve­die. Prá­ve nao­pak, ne­mož­no bez ďal­šie­ho neu­ve­riť tvr­de­niu ob­ža­lo­va­né­ho spo­čí­va­jú­com v je­ho ob­ra­ne /potvr­dzu­je ju množ­stvo lis­tin­ných dô­ka­zov - vzá­jom­nej ko­reš­pon­den­cie ob­ža­lo­va­né­ho so spo­loč­nos­ťou ako aj vzá­jom­né stret­nu­tia za úče­lom vy­po­ria­da­nia vznik­nu­tej si­tuácie/, že ob­ža­lo­va­ný na­kú­pe­né po­zem­ky pre­viesť na spo­loč­nosť chcel av­šak v zmys­le do­ho­dy uzat­vo­re­nej s poš­ko­de­ným, čo mu však bo­lo vzhľa­dom na spo­chyb­ne­nie jej ob­sa­hu od­miet­nu­té. O neexis­ten­cii pod­vod­né­ho úmys­lu ob­ža­lo­va­né­ho v roz­hod­nom ča­se pod­ľa ná­zo­ru sú­du sved­čí aj sa­mot­ná sku­toč­nosť, že časť po­zem­kov o vý­me­re cca. 5 ha, kto­ré už vy­kú­pil do svoj­ho vlas­tníc­tva /ako to vy­plý­va z vý­po­ve­de ob­ža­lo­va­né­ho ako aj sved­ka Ing. I.M./, na spo­loč­nosť aj pre­vie­dol, pri­čom lo­gic­ky vy­znie­va aj je­ho tvr­de­nie, že JUDr. D.K. od­ďa­ľo­val pre­vo­dy ďal­ších po­zem­kov na spo­loč­nosť a fi­nan­čné vy­po­ria­da­nie s ob­ža­lo­va­ným ča­ka­júc na to, kým bu­de vy­kú­pe­ná väč­šia plo­cha. Ob­ža­lo­va­né­mu C.T . JUDr. D.K. ne­po­chyb­ne aj pod vply­vom to­ho, že po­zem­ky vo vý­me­re 5 ha pre­vie­dol zo svo­jej oso­by na spo­loč­nosť, dô­ve­ro­val a pre­to mu na vý­kup pos­ky­to­val ďal­šie fi­nan­čné pros­tried­ky. Lo­gi­ke tiež neod­po­ru­je tvr­de­nie ob­ža­lo­va­né­ho, že nás­led­ne však z oba­vy, že mu JUDr. D.K. po pre­vo­de po­zem­kov na spo­loč­nosť ne­vyp­la­tí do­hod­nu­tú od­me­nu, keď­že ne­doš­lo ani k fi­nan­čné­mu vy­po­ria­da­niu do­hod­nu­tej od­me­ny za pred­met­ných cca. 5 ha po­zem­kov, a ob­ža­lo­va­ný tiež ne­mal žiad­nu ka­pi­tá­lo­vú účasť v spo­loč­nos­ti a za fun­kciu čle­na pred­sta­ven­stva ne­bol od­me­ňo­va­ný, pod­mie­nil ich pre­vod na spo­loč­nosť vy­pla­te­ním od­me­ny pria­mo pri pre­vo­de, na­koľ­ko sa mo­hol ob­jek­tív­ne obá­vať, že v prí­pa­de pre­vo­du po­zem­kov bez­od­plat­ne mu nás­led­ne ne­bu­de vy­pla­te­ná žiad­na od­me­na.

 

Vo vzťa­hu k mož­nos­ti kva­li­fi­ká­cie ko­na­nia ob­ža­lo­va­né­ho ako tres­tné­ho či­nu pod­vo­du v sú­vis­los­ti so za­lo­že­ním po­zem­kov tre­tej oso­be, vzhľa­dom na množ­stvo iných po­zem­kov v je­ho vlas­tníc­tve, kto­rý­mi dis­po­no­val a kto­rý­mi mo­hol úver za­bez­pe­čiť, k čo­mu nes­kôr aj fak­tic­ky doš­lo, je tiež opie­ra­nie exis­ten­cie sub­jek­tív­nej strán­ky ko­na­nia ob­ža­lo­va­né­ho /te­da pod­vod­né­ho úmys­lu/ iba o reali­zá­ciu prá­ve tej­to ma­jet­ko­vej dis­po­zí­cie /za­lo­že­nie po­zem­kov za úče­lom zís­ka­nia úve­ru/, ab­so­lút­ne ne­dos­ta­toč­né, na­vy­še, keď vzhľa­dom na roz­por­nosť vý­po­ve­dí sved­kov v zá­vis­los­ti od ich roz­diel­ne­ho vzťa­hu k poš­ko­de­né­mu a ob­ža­lo­va­né­mu zá­ro­veň ne­mož­no ani jed­noz­nač­ne us­tá­liť, či uve­de­né po­zem­ky bo­li ale­bo ne­bo­li za­lo­že­né so súh­la­som JUDr. D.K.

 

Vzhľa­dom na vy­ššie uve­de­né pre­to súd dos­pel k zá­ve­ru, že ko­na­nie ob­ža­lo­va­né­ho ne­mož­no kva­li­fi­ko­vať ani ako trest­ný čin pod­vo­du a to jed­nak pre ab­sen­ciu uve­de­nia iné­ho do omy­lu ako jed­né­ho z ob­li­ga­tór­nych zna­kov toh­to tres­tné­ho či­nu ako aj ab­sen­ciu sub­jek­tív­nej strán­ky ob­ža­lo­va­né­ho, te­da je­ho pod­vod­né­ho úmys­lu v roz­hod­nom ča­se.

 

Nad rá­mec ho­re uve­de­ných zá­ve­rov si súd do­vo­ľu­je poz­na­me­nať, že je to­ho ná­zo­ru, že za tých okol­nos­tí, akých ku pred­met­né­mu skut­ku doš­lo v da­nom prí­pa­de, by ma­li účas­tní­ci tých­to vzťa­hov tie­to rie­šiť in­šti­tút­mi ob­čian­ske­ho, resp. ob­chod­né­ho prá­va. Práv­ny po­ria­dok, aj keď je vnú­tor­ne di­fe­ren­co­va­ný, tvo­rí jed­no­tu a ako s ta­kým je pot­reb­né s ním za­ob­chá­dzať pri ap­li­ká­cii jed­not­li­vých us­ta­no­ve­ní a in­šti­tú­tov. Pre­to, po­kiaľ ide o napl­ne­nie ob­jek­tív­nych zna­kov ma­jet­ko­vých tres­tných či­nov ako spre­ne­ve­ry, pod­vo­du, resp. po­ru­šo­va­nia po­vin­nos­ti pri sprá­ve cu­dzieho ma­jet­ku, pri pre­miet­nu­tí  prin­cí­pu tres­tnop­ráv­nej rep­re­sie ako pos­led­né­ho pros­tried­ku – „ul­ti­ma ra­tio“ – ne­mô­že byť ig­no­ro­va­ná ob­chod­no-práv­na strán­ka ve­ci. Ochra­na ma­jet­ko­vých vzťa­hov má byť v pr­vom ra­de up­lat­ňo­va­ná pros­tried­ka­mi ob­čian­ske­ho a ob­chod­né­ho prá­va a až tam, kde je ta­ká­to ochra­na neú­čin­ná a kde po­ru­še­nie ob­čian­skop­ráv­nych vzťa­hov svo­jou in­ten­zi­tou do­sa­hu­je Tres­tným zá­ko­nom pred­pok­la­da­nú zá­važ­nosť, je na mies­te za spl­ne­nia ďal­ších pod­mie­nok uva­žo­vať o tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti. Súd po­va­žu­je tres­tné prá­vo za kraj­ný pros­trie­dok, kto­rý by mal byť ku ochra­ne oh­ro­ze­ných ale­bo na­ru­še­ných spo­lo­čen­ských vzťa­hov a hod­nôt pri reš­pek­to­va­ní zá­sa­dy sub­si­dia­ri­ty tres­tnej rep­re­sie up­lat­ňo­va­ný iba tam, kde do­chá­dza k zá­važ­ným po­ru­še­niam prá­va, resp. zá­važ­ným ško­do­vým nás­led­kom a kde pros­tried­ky iných práv­nych od­vet­ví nie sú dos­ta­toč­né, sú neú­čin­né, nev­hod­né, resp. nee­fek­tív­ne a kde sú sa­moz­rej­me sú­čas­ne napl­ne­né tak for­mál­ne ako aj ma­te­riál­ne pred­pok­la­dy tres­tnos­ti v kon­krét­nej ve­ci. Tres­tné prá­vo ne­mô­že slú­žiť ako pros­trie­dok nah­ra­dzu­jú­ci ochra­nu práv a práv­nych zá­uj­mov jed­not­liv­ca v ob­las­ti súk­rom­nop­ráv­nych vzťa­hov, kde zá­vi­sí pre­dov­šet­kým na in­di­vi­duál­nej ak­ti­vi­te jed­not­liv­ca, aby strá­žil svo­je prá­va, kto­rým má súd­na moc pos­ky­to­vať ochra­nu. Je nep­ri­ja­teľ­né, aby tú­to ochra­nu ak­tív­ne pre­be­ra­li or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní, kto­rých úlo­hou je naj­mä ochra­na pre­važ­ne ce­los­po­lo­čen­ských hod­nôt a nie pria­mo kon­krét­nych sub­jek­tív­nych práv jed­not­liv­ca, kto­ré pa­tria svo­jou po­va­hou do sfé­ry súk­rom­no-práv­nej. V da­nej ve­ci pre­to tiež ne­mož­no bez ďal­šie­ho opo­me­núť mož­nosť poš­ko­de­né­ho, aby jed­no­du­cho eli­mi­no­val vznik da­né­ho sta­vu, na­koľ­ko je zrej­mé, že uve­de­ná si­tuácia by ne­po­chyb­ne ne­bo­la vznik­la, po­kiaľ by poš­ko­de­ný ako oso­ba od­bor­ne zdat­ná v da­nej prob­le­ma­ti­ke vy­vi­nul v roz­hod­nom ča­se čo i len mi­ni­mál­nu sna­hu o za­bez­pe­če­nie bu­dú­ce­ho riad­ne­ho pl­ne­nia vznik­nu­té­ho zá­väz­ko­vé­ho vzťa­hu for­mou, napr. pí­som­nou, kto­rá by v bu­dúc­nos­ti ne­moh­la vy­vo­lať aké­koľ­vek po­chyb­nos­ti o ob­sa­hu pred­met­né­ho zá­väz­ko­vé­ho vzťa­hu a s tým spo­je­nej mož­nos­ti vzni­ku zod­po­ved­nos­ti v prí­pa­de je­ho po­ru­še­nia. Prax ne­po­chyb­ne potvr­dzu­je fakt, že účas­tník, kto­rý po tres­tných pros­tried­koch rie­še­nia spo­ru siah­ne ako pr­vý, do­siah­ne zväč­ša v tres­tnom ko­na­ní sta­tus poš­ko­de­né­ho, a nao­pak,  „pos­tih­nu­tým“ tla­kom tres­tnej rep­re­sie bý­va prá­ve ten účas­tník vzťa­hu, kto­rý hľa­dá dos­tup­né pros­tried­ky iných práv­nych od­vet­ví.

 

Úva­ha o tres­tnom prá­ve ako o „ul­ti­ma ra­tio“ je sa­moz­rej­me iba pod­por­ným ar­gu­men­tom k vy­ššie uve­de­ným zá­ve­rom sú­du, kto­ré ho vied­li k os­lo­bo­de­niu ob­ža­lo­va­né­ho spod ob­ža­lo­by.

 

Ku náh­ra­de ško­dy:

 

Súd v sú­vis­los­ti s náh­ra­dou spô­so­be­nej ško­dy v rám­ci ad­héz­ne­ho ko­na­nia, kto­rú si poš­ko­de­ná spo­loč­nosť E. a.s. riad­ne a včas up­lat­ni­la, vzhľa­dom na sku­toč­nosť, že ob­ža­lo­va­né­ho spod ob­ža­lo­by os­lo­bo­dil, ob­li­ga­tór­ne pod­ľa § 288 ods. 3 Tr. por. poš­ko­de­nú spo­loč­nosť E. a.s. s ná­ro­kom na náh­ra­du ško­dy od­ká­zal na ob­čian­ske súd­ne ko­na­nie.

 

Vzhľa­dom k ho­re uve­de­ným sku­toč­nos­tiam súd opä­tov­ne dos­pel k zá­ve­ru, že pred­met­ná vec ne­má tres­tno-práv­ny roz­mer, jed­ná sa o ob­chod­no-práv­ny spor a sku­tok, kto­rý je ob­ža­lo­va­né­mu C.T. ob­ža­lo­bou kla­de­ný za vi­nu nie je tres­tným či­nom a pre­to ob­ža­lo­va­né­ho spod ob­ža­lo­by pod­ľa § 285 písm b) Tr. por. v ce­lom roz­sa­hu os­lo­bo­dil.

 

P o u č e n i e:    pro­ti to­mu­to roz­sud­ku je mož­né po­dať od­vo­la­nie do  15 dní odo dňa je­ho vy­hlá­se­nia pros­tred­níc­tvom Ok­res­né­ho sú­du Pe­zi­nok na Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve.

 

 Ok­res­ný súd Pe­zi­nok                                               JUDr. Da­vid L i n d t n e r

v Pe­zin­ku, dňa 26.03.2012                                                pred­se­da se­ná­tu

 

Diskusia