P r á v n e   v e t y:

 

I.                    Súd v tres­tnom ko­na­ní nie je op­ráv­ne­ný hod­no­tiť zá­kon­nosť prá­vop­lat­né­ho roz­hod­nu­tia vy­da­né­ho iným sú­dom /prí­ka­zu na pou­ži­tie agen­ta, prí­ka­zu na od­po­čú­va­nie a zá­znam te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky, prí­ka­zu na do­mo­vú pre­hliad­ku a pod./ v zmys­le po­su­dzo­va­nia kva­li­ty od­ôvod­ne­nia ako ob­sa­ho­vej ná­le­ži­tos­ti ta­ké­ho­to prí­ka­zu. Ta­ký­to zá­ver mô­že vy­slo­viť iba Ústav­ný súd.

II.                  Súd v kon­krét­nej tres­tnej ve­ci ne­mô­že bez ďal­šie­ho ana­lo­gic­ky ap­li­ko­vať roz­hod­nu­tie Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky o ne­zá­kon­nos­ti prí­ka­zu iné­ho sú­du z dô­vo­du je­ho ne­dos­ta­toč­né­ho od­ôvod­ne­nia v inej tres­tnej ve­ci.

III.                Pri dro­go­vej tres­tnej čin­nos­ti /kto­rej pod­sta­tou je ob­cho­do­va­nie s dro­ga­mi/ pri skú­ma­ní exis­ten­cie kva­li­fi­kač­né­ho zna­ku roz­sa­hu či­nu ne­mož­no práv­nu kva­li­fi­ká­ciu skut­ku od­ví­jať zo su­my, kto­rú pá­cha­teľ za dro­gu zís­ka ani zo su­my, kto­rú by bo­lo mož­né zís­kať jej pre­da­jom ko­neč­né­mu spot­re­bi­te­ľo­vi, ale od fi­nan­čné­ho ek­vi­va­len­tu dro­gy na re­le­van­tnom dro­go­vom tr­hu v da­nom ča­se a mies­te.

IV.                Vý­po­veď ob­ža­lo­va­né­ho, kto­rú uči­nil v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní za­dr­ža­nej oso­by a  je­ho vý­po­veď v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho pred sud­com pre príp­rav­né ko­na­nie pri roz­ho­do­va­ní o je­ho vza­tí do väz­by, nie sú spô­so­bi­lé pl­niť fun­kciu dô­ka­zu na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, na­koľ­ko kaž­dá fá­za tres­tné­ho ko­na­nia má z hľa­dis­ka je­ho cel­ku sa­mos­tat­ný vý­znam, v kaž­dej z tých­to fáz má oso­ba, kto­rá sa ma­la do­pus­tiť tres­tné­ho či­nu, sa­mos­tat­né pro­ces­né pos­ta­ve­nie, kto­ré jej za­bez­pe­ču­je roz­sah ur­či­tých práv a vý­sluch oso­by, kto­rá sa ma­la do­pus­tiť tres­tné­ho či­nu, v kaž­dom jed­not­li­vom štá­diu tres­tné­ho ko­na­nia pred­chá­dza­jú­com štá­dium vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho pred vy­šet­ro­va­te­ľom ale­bo pro­ku­rá­to­rom,  pl­ní inú fun­kciu.

 

Z vý­ro­ku a čas­ti od­ôvod­ne­nia roz­sud­ku:

 

Ok­res­ný súd Pe­zi­nok v Pe­zin­ku, v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du se­ná­tu               JUDr. Da­vi­da Lin­dtne­ra, z prí­se­dia­cich JUDr. Ja­ros­la­va Ma­to­vi­ča a An­ny Jas­lov­skej na hlav­nom po­jed­ná­va­ní dňa 29.03.2012 tak­to

 

r o z h o d o l:

 

I.             Ob­ža­lo­va­ný E.A., vo väz­be od 09.11.2010

II.           Ob­ža­lo­va­ný I.S., vo väz­be od 09.11.2010

 

s ú  v i n n í, ž e

 

dňa 09.11.2010 v ča­se oko­lo 16.00 hod. v Sen­ci v čas­ti Sl­neč­né ja­ze­rá- se­ver v ho­te­li Se­nec pri­šil ob­ža­lo­va­ný E.A. spo­lu s ob­vi­ne­ným I.S. do reš­tau­rá­cie ho­tel Se­nec, v kto­rej ča­kal B.N. a J.P., kde po pred­chá­dza­jú­cej vzá­jom­nej do­ho­de o kú­pe me­tam­fe­ta­mí­nu asi o 20.30 hod. pri­nie­sol I.S. čier­nu pla­te­nú taš­ku z kto­rej na ho­te­lo­vej iz­be č. D102 vy­bral 2 ks pla­to­vých vre­ciek s tla­ko­vým uzá­ve­rom a po­dal ich B.N., kto­rý vy­ko­nal test množ­stva lát­ky na­chá­dza­jú­cej sa v plas­to­vých vrec­kách a nás­led­ne na ho­te­lo­vú iz­bu pri­šiel J.P., kto­rý od­ov­zdal ob­ža­lo­va­né­mu I.S. fi­nan­čnú ho­to­vosť vo vý­ške 40.000 Eur, nás­led­ne pri vy­chá­dza­ní z ho­te­lo­vej iz­by doš­lo k zá­sa­hu po­lí­cie, pri­čom na zá­kla­de skú­ma­nia kri­mi­na­lis­tic­ké­ho a exper­tíz­ne­ho ús­ta­vu PZ Bra­tis­la­va bo­lo zis­te­né, že v dvoch ks plas­to­vých vrec­kách s tla­ko­vým uzá­ve­rom sa na­chá­dza­la lát­ka me­tam­fe­ta­mín o cel­ko­vej hmot­nos­ti 1006,97 g s prie­mer­nou kon­cen­trá­ciou 69,1 % hmot­nos­tných me­tam­fe­ta­mí­nu, kto­ré ob­sa­ho­va­lo 695816 mg ab­so­lút­ne­ho me­tam­fe­ta­mí­nu v hod­no­te v roz­hod­nom ča­se mi­ni­mál­ne 20.139,40.- Eur, pri­čom me­tam­fe­ta­mín je v zmys­le zá­ko­na č. 139/1998 Z. z. za­ra­de­ný do II. sku­pi­ny psy­chot­rop­ných lá­tok,

 

 

 

t e d a

 

spo­loč­ným ko­na­ním vo väč­šom roz­sa­hu neop­ráv­ne­ne do­viez­li, pre­da­li a pre­cho­vá­va­li po akú­koľ­vek do­bu psy­chot­rop­nú lát­ku

 

č í m   s p á ch a l i

 

obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin ne­do­vo­le­nej vý­ro­by omam­ných a psy­chot­rop­ných lá­tok, je­dov ale­bo pre­kur­zo­rov, ich dr­ža­nia a ob­cho­do­va­nia s ni­mi spolu­pá­cha­teľ­stvom pod­ľa § 20 k § 172 od­sek 1 pís­me­no b), c), d), od­sek 2 písm. e) Tr. zák.

 

Za to sa

 

o d s u d z u j ú:

 

ob­ža­lo­va­ný I.S.

pod­ľa § 172 ods. 2 Tr. zá­ko­na, § 36 písm. j) Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák., k tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy v tr­va­ní 10 /de­sať/ ro­kov.

 

Pod­ľa § 48 ods. ods. 4 Tr. zák. súd ob­ža­lo­va­né­ho na vý­kon tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy za­ra­ďu­je do ús­ta­vu na vý­kon tres­tu so stred­ným stup­ňom strá­že­nia.

 

Pod­ľa § 76 ods. 1 Tr. zák. súd ob­ža­lo­va­né­mu uk­la­dá ochran­ný doh­ľad v tr­va­ní 1 /je­den/ rok.

 

ob­ža­lo­va­ný E.A.

pod­ľa § 172 ods. 2 Tr. zá­ko­na, § 38 ods. 2 Tr. zák., s pou­ži­tím § 41 ods. 2 Tr. zák., § 42 ods. 1 Tr. zák. k súhr­nné­mu tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy v tr­va­ní 15 /pät­násť/ ro­kov.

 

Pod­ľa § 48 ods. ods. 4 Tr. zák. súd ob­ža­lo­va­né­ho na vý­kon tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy za­ra­ďu­je do ús­ta­vu na vý­kon tres­tu so stred­ným stup­ňom strá­že­nia.

 

Pod­ľa § 42 ods. 2 Tr. zák. súd sú­čas­ne zru­šu­je vý­rok o tres­te ulo­že­nom ob­ža­lo­va­né­mu tres­tným roz­ka­zom Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va II zo dňa 03.05.2010, sp. zn. 3T 68/2010, ako aj všet­ky ďal­šie roz­hod­nu­tia na ten­to vý­rok ob­sa­ho­vo nad­vä­zu­jú­ce, ak vzhľa­dom na zme­nu, ku kto­rej doš­lo zru­še­ním, stra­ti­li pod­klad.

 

Pod­ľa § 76 ods. 1 Tr. zák. súd ob­ža­lo­va­né­mu uk­la­dá ochran­ný doh­ľad v tr­va­ní 1/ je­den/ rok.

 

                                   O d ô v o d n e n i e:

 

Súd na hlav­nom po­jed­ná­va­ní po ozná­me­ní pre­jed­ná­va­nej ve­ci a po vy­hlá­se­ní ob­ža­lo­va­ných I.S. a E.A. v zmys­le § 257 ods. 1 písm. a) Tr. por. o tom, že sú ne­vin­ní, vy­ko­nal do­ka­zo­va­nie vý­slu­chom ob­ža­lo­va­ných, pre­čí­ta­ním vý­po­ve­dí ob­ža­lo­va­ných z príp­rav­né­ho ko­na­nia, vý­slu­chom sved­kov, pre­čí­ta­ním zna­lec­kých po­sud­kov a na zá­ver sa súd oboz­ná­mil s re­le­van­tný­mi lis­tin­ný­mi dô­kaz­mi pro­du­ko­va­ný­mi v príp­rav­nom ko­na­ní. Na zá­kla­de tak­to vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia na hlav­nom po­jed­ná­va­ní súd zis­til a us­tá­lil skut­ko­vý a práv­ny stav tak, ako je uve­de­ný v skut­ko­vej a práv­nej ve­te vý­ro­ko­vej čas­ti toh­to roz­sud­ku.

 

Ku skut­ku:

 

Ob­ža­lo­va­ný E.A. sku­toč­nosť, pre­čo v príp­rav­nom ko­na­ní vy­po­ve­dal inak, ne­vys­vet­lil, iba uvie­dol, že si ne­pa­mä­tá, čo vy­po­ve­dal v príp­rav­nom ko­na­ní, ale ko­nal tak pod tla­kom po­li­caj­tov. Ne­vie dob­re po slo­ven­sky a v príp­rav­nom ko­na­ní ne­po­cho­pil správ­ne.

K uve­de­ným tvr­de­niam súd uvá­dza,  že ob­ža­lo­va­ný v prie­be­hu ce­lé­ho príp­rav­né­ho ko­na­nia sku­toč­nosť, že by vy­po­ve­dal pod nát­la­kom ne­na­mie­tal, je­ho vý­slu­chov sa na­vy­še zú­čas­tni­li dva­ja ob­haj­co­via, pre­to súd po­va­žu­je je­ho vy­svet­le­nie roz­po­rov vo vý­po­ve­diach za vy­mys­le­né, rov­na­ko ako po­va­žu­je za úče­lo­vé je­ho tvr­de­nie, že ne­vie dos­ta­toč­ne slo­ven­ský ja­zyk, keď­že v príp­rav­nom ko­na­ní pri svo­jich vý­slu­choch nie­koľ­kok­rát za prí­tom­nos­ti svo­jich ob­haj­cov vy­hlá­sil, že slo­ven­ský ja­zyk ov­lá­da slo­vom aj pís­mom. Na­vy­še fakt, že v príp­rav­nom ko­na­ní „ne­po­cho­pil správ­ne“ by lo­gic­ky mo­hol viesť iba k to­mu, že niek­to­rým otáz­kam kla­de­ným vy­šet­ro­va­te­ľom ne­ro­zu­mel, ne­vys­vet­ľu­je však je­ho ob­sa­ho­vo úpl­ne inú uce­le­nú vý­po­veď v príp­rav­nom ko­na­ní, ke­dy sa sna­žil zba­viť tres­tnej zod­po­ved­nos­ti na roz­diel od hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia inak, a to zdô­vod­ňo­va­ním svoj­ho ko­na­nia pod vply­vom ná­si­lia zo stra­ny oso­by W., kto­ré­mu dl­žil pe­nia­ze. Je pre­to zrej­mé, že k zme­ne je­ho vý­po­ve­de na hlav­nom po­jed­ná­va­ní doš­lo pre­to, že sa ob­ža­lo­va­ný tú­to vý­po­veď sna­žil koor­di­no­vať s ná­miet­kou ob­ha­jo­by o ne­zá­kon­nos­ti pos­tu­pu agen­tov a pris­pô­so­biť ju tej­to no­vej ob­ha­job­nej ver­zii. Vý­po­veď ob­ža­lo­va­né­ho z príp­rav­né­ho ko­na­nia, ke­dy uvie­dol, že W. po­ve­dal, že poz­ná jed­né­ho Nem­ca a do­ho­dí mu ob­chod oh­ľad­ne per­vi­tí­nu, ko­reš­pon­du­je z tvr­de­ním sved­ka B.N. a J.S. o tom, že to bol prá­ve ob­ža­lo­va­ný E.A., kto­rý mu na stret­nu­tí v Bra­tis­la­ve, kam ho ob­ža­lo­va­ný za­vo­lal, ini­cia­tív­ne po­nú­kol mož­nosť spros­tred­ko­va­nia kú­py per­vi­tí­nu. Po­kiaľ by je­ho tvr­de­nie, že bol k uve­de­né­mu do­nú­te­ný prav­di­vé a ob­ža­lo­va­ný by sám ne­mal zá­ujem o zís­ka­nie fi­nan­čné­ho pros­pe­chu zo spros­tred­ko­va­nia pre­da­ja dro­gy, nič mu neb­rá­ni­lo v tom, aby proti­práv­nosť ko­na­nia W. ozná­mil or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní, čo však neu­ro­bil. Na­vy­še je­ho tvr­de­nie o vy­die­ra­ní zo stra­ny W. od­po­ru­je vý­po­ve­di ob­ža­lo­va­né­ho I.S., kto­rý uvie­dol, že pri stret­nu­tí v ho­te­li v Sen­ci ob­ža­lo­va­ný E.A. pri­ví­tal W. ob­ja­tím ako ka­ma­rá­ta.  Je­ho ob­ra­na na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, že ne­ve­del, o čo sa vo ve­ci jed­ná, je tiež v roz­po­re s je­ho tvr­de­ním v príp­rav­nom ko­na­ní, že je­ho ka­ma­rá­ta I.S. do to­ho za­po­jil W. dňa 08.11.2010, ke­dy pri­šiel za ním do Al­žbet­ky do reš­tau­rá­cie v Bra­tis­la­ve, kam za ním pri­šiel na po­kyn W. Tú­to ob­ra­nu tiež vy­vra­cia jed­nak sku­toč­nosť, že na pr­vom stret­nu­tí so sved­kom B.N. a J.S. pri reš­tau­rá­cii Mc Do­nald v augus­te 2010 od­ov­zdal sved­ko­vi B.N. vzor­ku per­vi­tí­nu v in­jek­čných strie­kač­kách a jed­nak fakt, že po­ho­to­vo rea­go­val na in­for­má­ciu o množ­stve fi­nan­čných pros­tried­kov, kto­ré ma­li sved­ko­via k dis­po­zí­cii na kú­pu per­vi­tí­nu s tým, že im po­ve­dal množ­stvo tej­to lát­ky, kto­ré im mô­že za ta­kú­to su­mu za­bez­pe­čiť, z čo­ho ne­mož­no vy­lú­čiť, že sa s kú­pou ale­bo pre­da­jom tej­to dro­gy už mi­nu­los­ti za­obe­ral. Ob­ža­lo­va­ný E.A. bol tiež prí­tom­ný na stret­nu­tí v reš­tau­rá­cii Al­žbet­ka, kde I.S. pri­nie­sol sved­ko­vi B.N. vzor­ku per­vi­tí­nu, z čo­ho je ne­po­chyb­né, že stret­nu­tie v ho­te­ly Se­nec so I.S., B.N., J.S. a W., kto­ré sám do­ho­dol a te­le­fo­nic­ky ča­so­vo koor­di­no­val s B.N., bo­lo za­me­ra­né prá­ve na spros­tred­ko­va­nie pre­da­ja per­vi­tí­nu, na­koľ­ko ne­mal žia­den iný ra­cio­nál­ny dô­vod, pre­čo sa po­tom, ako sa pod­ľa je­ho vy­jad­re­nia po ne­vy­da­re­nom ob­cho­de s oso­bou z Pe­zin­ka ce­lá vec me­dzi ním a B.N. skon­či­la, s B.N. aj na­ďa­lej kon­tak­to­val. Rov­na­ko súd neu­ve­ril ani tvr­de­niu ob­ža­lo­va­né­ho, že v reš­tau­rá­cii Al­žbet­ka si k ne­mu a B.N. ob­ža­lo­va­ný I.S. iba ná­hod­ne pri­sa­dol, keď­že ten­to veľ­mi po­ho­to­vo rea­go­val na ich ko­mu­ni­ká­ciu o per­vi­tí­ne a v krát­kom ča­se je­ho vzor­ku za­bez­pe­čil. Ako to vy­plý­va z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia, ob­ža­lo­va­ný E.A. koor­di­no­val v roz­hod­nom ča­se dňa 09.11.2010 svo­je ko­na­nie so sved­ka­mi B.N. a J.S. a s oso­bou W. pros­tred­níc­tvom ob­ža­lo­va­né­ho I.S. tak, aby k reali­zá­cii pre­da­ja per­vi­tí­nu doš­lo.

 

Z vý­po­ve­de ob­ža­lo­va­né­ho I.S. je zrej­mé, že ten­to žiad­ne z okol­nos­tí, kto­ré bo­li pod­kla­dom pre us­tá­le­nie skut­ko­vých zis­te­ní sú­du ne­pop­rel, po­pí­sal ča­so­vé okol­nos­ti stret­nu­tí ako aj ich ob­sa­ho­vú náplň /spros­tred­ko­va­nie ob­cho­du/ zhod­ne s vý­po­ve­ďa­mi sved­kov B.N. a J.S. a lis­tin­ný­mi dô­kaz­mi, s vý­nim­kou pre mož­nos­ti vy­vo­de­nia tres­tnej zod­po­ved­nos­ti pod­stat­nej sku­toč­nos­ti a to pred­me­tu ob­chod­nej tran­sak­cie, pri­čom uvie­dol, že sa dom­nie­val, že spros­tred­ku­je pre­daj zla­tých šper­kov. Nas­le­dov­né sku­toč­nos­ti vy­vra­ca­jú tú­to úče­lo­vú ob­ra­nu ob­ža­lo­va­né­ho a ne­vy­vo­lá­va­jú žiad­ne po­chyb­nos­ti o tom, že ob­ža­lo­va­ný v tom­to sme­re kla­me.

Ob­ža­lo­va­ný I.S. ne­po­chyb­ne ve­del, že pred­me­tom ob­cho­du bu­de per­vi­tín, na­koľ­ko už pri je­ho pr­vom stret­nu­tí so sved­kom B.N. a ob­ža­lo­va­ným E.A. v reš­tau­rá­cii Al­žbet­ka v Bra­tis­la­ve od­ov­zdal sved­ko­vi B.N. vzor­ku per­vi­tí­nu, pri­čom sa jed­noz­nač­ne ne­jed­na­lo o je­ho jed­no­ra­zo­vý pre­daj, ale o sna­hu ob­ža­lo­va­né­ho o za­bez­pe­če­nie spros­tred­ko­va­nia dro­gy pod­ľa do­py­tu sved­ka B.N.,  na­koľ­ko za uve­de­nú vzor­ku ob­ža­lo­va­ný I.S. ne­po­ža­do­val pe­nia­ze.

Z vý­po­ve­de sved­ka B.N. vy­ply­nu­lo, že ob­ža­lo­va­ný I.S. v iz­be ho­te­la v Sen­ci pri tom ako sve­dok B.N. per­vi­tín, kto­rý ob­ža­lo­va­ný pri­nie­sol, vá­žil a tes­to­val, ne­bol prek­va­pe­ný a pô­so­bil na­naj­výš po­koj­ne a ne­na­mie­tal, že sa jed­ná o iný to­var. V sú­vis­los­ti s tou­to okol­nos­ťou by bo­lo tiež ab­sur­dným uve­riť, že pod­ľa je­ho tvr­de­ní je­mu úpl­ne nez­ná­ma oso­ba mu na par­ko­vis­ku pred ho­te­lom v Sen­ci bez ďal­šie­ho od­ov­zdá 1 kg zla­tých šper­kov rov­na­ko, ako je ab­so­lút­ne ra­cio­nál­ne nep­ri­ja­teľ­né, aby mu niek­to na­priek pred­chá­dza­jú­cej do­ho­de o pre­da­ji zla­ta od­ov­zdal na­mies­to to­ho 1 kg per­vi­tí­nu.

Zo zna­lec­kých po­sud­kov KEÚ Bra­tis­la­va, kto­rým sa súd ve­nu­je niž­šie vy­ply­nu­lo, že na ste­roch z rúk ob­ža­lo­va­né­ho I.S. bo­la zis­te­ná prí­tom­nosť stôp me­tam­fe­ta­mí­nu, rov­na­ko ako bo­la prí­tom­nosť me­tam­fe­ta­mí­nu zis­te­ná zo ste­rov vnút­ra vo­zid­la, kto­ré bez­pros­tred­ne pred do­da­ním dro­gy ob­ža­lo­va­ný ria­dil. Je pre­to ne­po­chyb­né, že ob­ža­lo­va­ný bez­pros­tred­ne pred­tým, ako od­ov­zdal sved­ko­vi B.N. taš­ku s pries­vit­ný­mi sáč­ka­mi per­vi­tí­nu, mu­sel s tou­to lát­kou ma­ni­pu­lo­vať.

 

Pro­ku­rá­tor­ka sú­čas­ne na hlav­nom po­jed­ná­va­ní navrh­la vzhľa­dom k to­mu, že ob­ža­lo­va­ný od­mie­tol na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­po­ve­dať, aby bo­la na hlav­nom po­jed­ná­va­ní pre­čí­ta­ná aj je­ho vý­po­veď v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní za­dr­ža­né­ho a tiež je­ho vý­po­veď pred sud­com pre príp­rav­né ko­na­nie. Súd pod­ľa § 272 ods. 3  Tr. por. (per ana­lo­giam) ta­ký­to dô­kaz /te­da dô­kaz pre­čí­ta­ním vý­po­ve­de ob­ža­lo­va­né­ho I.S. z príp­rav­né­ho ko­na­nia v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní zdr­ža­né­ho a v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho pred sud­com pre príp­rav­né ko­na­nie/ od­mie­tol vy­ko­nať, na­koľ­ko pod­ľa ná­zo­ru sú­du ta­ké­to dô­ka­zy nie sú spô­so­bi­lé pl­niť fun­kciu dô­ka­zu na hlav­nom po­jed­ná­va­ní. Súd má za to, že ta­ký­to zá­ver vy­plý­va zo sa­mot­nej konštruk­cie a lo­gic­ko-gra­ma­tic­ké­ho vý­kla­du us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku, kto­rý roz­de­ľu­je jed­not­li­vé fá­zy tres­tné­ho ko­na­nia, pri­čom v kaž­dej z tých­to fáz má oso­ba, kto­rá sa ma­la do­pus­tiť tres­tné­ho či­nu, sa­mos­tat­né pro­ces­né pos­ta­ve­nie, kto­ré jej za­bez­pe­ču­je roz­sah ur­či­tých práv. Sú­čas­ne kaž­dá fá­za má z hľa­dis­ka ce­lé­ho tres­tné­ho ko­na­nia sa­mos­tat­ný vý­znam. Pre­to vý­slu­chy osôb, kto­ré sa ma­li do­pus­tiť tres­tné­ho či­nu, v kaž­dom jed­not­li­vom štá­diu tres­tné­ho ko­na­nia pred­chá­dza­jú­com štá­dium vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho pred vy­šet­ro­va­te­ľom ale­bo pro­ku­rá­to­rom,  pl­nia inú fun­kciu, ako sa­mot­ný vý­sluch oso­by v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho. Vý­slu­chom po­doz­ri­vej oso­by v zmys­le §  85 ods. 4 Tr. por. sa má zis­tiť, či po­doz­re­nie vo­či ta­kej­to oso­be je na­ďa­lej dô­vod­né a či dô­vo­dy jej za­dr­ža­nia tr­va­jú, te­da vý­sluch je vy­ko­ná­va­ný iba za úče­lom za­do­ku­men­to­va­nia skut­ku v roz­sa­hu pot­reb­nom pre mož­nosť roz­hod­nu­tia o ob­vi­ne­ní ur­či­tej oso­by a v roz­sa­hu dô­le­ži­tom pre roz­hod­nu­tie o tom, či mož­no ta­kú­to oso­bu pre­pus­tiť zo za­dr­ža­nia. Nie je bez vý­zna­mu, že zá­ko­no­dar­ca za­ra­dil vý­sluch ta­kej­to oso­by do us­ta­no­ve­nia s náz­vom „Za­dr­ža­nie a ob­me­dzenie osob­nej slo­bo­dy po­doz­ri­vej oso­by“ štvr­tej hla­vy Tres­tné­ho po­riad­ku up­ra­vu­jú­cej okol­nos­ti za­is­te­nia osôb a ve­cí rov­na­ko ako vý­sluch ob­vi­ne­né­ho pred sud­com pre príp­rav­né ko­na­nie pri roz­ho­do­va­ní o väz­be, kto­rý je ob­me­dze­ný iba na po­sú­de­nie spl­ne­nia ma­te­riál­nych pred­pok­la­dov väz­by /te­da či sa sku­tok stal, je tres­tným či­nom, sú tu dô­vo­dy na pred­pok­lad, že čin spá­cha­la ur­či­tá oso­ba a exis­tu­je vä­zob­ný dô­vod/, pre­to­že sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie ne­roz­ho­du­je v me­ri­te ve­ci. Až vý­sluch ob­vi­ne­né­ho pred vy­šet­ro­va­te­ľom po tom, ako ne­vyu­ži­je svo­je prá­vo od­miet­nuť vy­po­ve­dať, mô­že byť pou­ži­tý aj v ko­na­ní pred sú­dom a oso­ba až v tom­to štá­diu tres­tné­ho ko­na­nia má mož­nosť v pl­nom roz­sa­hu reali­zo­vať svo­je prá­va a brá­niť sa pro­ces­ne spô­so­bi­lým spô­so­bom. V opač­nom prí­pa­de by prá­vo ob­vi­ne­né­ho od­miet­nuť vy­po­ve­dať bo­lo rý­dzo for­mál­nym a bez sku­toč­né­ho ob­sa­hu a us­ta­no­ve­nie o vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho by ne­bo­lo pot­reb­né do Tres­tné­ho po­riad­ku vô­bec za­ra­diť, keď­že mu pred­chá­dza­jú vý­slu­chy po­doz­ri­vých osôb v inom pro­ces­nom pos­ta­ve­ní, prí­pad­ne vý­sluch pred sud­com pre príp­rav­né ko­na­nie.

 

Vý­po­veď ob­vi­ne­né­ho W. z príp­rav­né­ho ko­na­nia za­pa­dá do kon­textu zis­te­né­ho a us­tá­le­né­ho skut­ko­vé­ho sta­vu a v ča­so­vých okol­nos­tiach jed­not­li­vých stret­nu­tí spros­tred­ko­va­nia ob­cho­du ko­reš­pon­du­je s vý­po­ve­ďa­mi ob­ža­lo­va­né­ho I.S., sved­kov B.N. a J.S. a lis­tin­ný­mi dô­kaz­mi s vý­nim­kou, rov­na­ko ako pri vý­po­ve­di ob­ža­lo­va­né­ho I.S.,  pred­me­tu ob­chod­nej tran­sak­cie, kto­rým ma­li byť pod­ľa vý­po­ve­de ob­vi­ne­né­ho W. zla­té šper­ky. Uve­de­né tvr­de­nie však bo­lo ne­po­chyb­ne do­ka­zo­va­ním vy­vrá­te­né a po skon­če­ní do­ka­zo­va­nia na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ne­bo­lo mož­né ro­zum­ne vy­lú­čiť, že oso­bou, kto­rá me­tam­fe­ta­mím ob­ža­lo­va­né­mu pri­nies­la, bol prá­ve W.

 

Na­priek čias­toč­ne vzá­jom­ne roz­por­ným vý­po­ve­diam ob­ža­lo­va­ných /kto­rých jed­not­li­vé čas­ti a v nich uve­de­né čias­tko­vé sku­toč­nos­ti však dá­va­jú sú­du vo vzá­jom­nej sú­vis­los­ti spo­ľah­li­vé in­for­má­cie o tom, ako ku skut­ku doš­lo/ mo­hol súd aj na ich pod­kla­de v kon­fron­tá­cii s ďal­ší­mi, niž­šie uve­de­ný­mi vy­ko­na­ný­mi dô­kaz­mi, dos­pieť ku skut­ko­vým zis­te­niam uve­de­ným v skut­ko­vej ve­te vý­ro­ko­vej čas­ti roz­sud­ku.

 

Súd ďa­lej v zmys­le § 248 ods. 2 Tr. por. vy­ko­nal hlav­né po­jed­ná­va­nie vzhľa­dom na pot­re­bu vy­uži­tia tech­nic­kých za­ria­de­ní ur­če­ných na pre­nos zvu­ku a ob­ra­zu mi­mo síd­la Ok­res­né­ho sú­du Pe­zi­nok v rám­ci územ­né­ho ob­vo­du sú­du v pries­to­roch Jus­tič­nej aka­dé­mie v Pe­zin­ku, pri­čom vzhľa­dom na pot­re­bu vý­slu­chu agen­tov vy­uži­tím tech­nic­kých za­ria­de­ní ur­če­ných na pre­nos zvu­ku a ob­ra­zu  sa hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia v pries­to­roch PPZ Bra­tis­la­va zú­čas­tnil v zmys­le § 246 ods. 3 Tr. por. aj náh­rad­ný sud­ca, sud­ca Ok­res­né­ho sú­du Pe­zi­nok JUDr. Ro­man Ma­jer­ský.

 

Ob­haj­co­via ob­ža­lo­va­ných na­mie­ta­li ta­ký­to pos­tup s tým, že nie sú spl­ne­né pod­mien­ky na­to, aby mo­hol byť agent vy­po­čú­va­ný pros­tred­níc­tvom ta­kej­to tech­nic­kej po­mo­ci, na­koľ­ko to­tož­nosť agen­tov by sa ich prí­tom­nos­ťou na hlav­nom po­jed­ná­va­ní bez­pros­tred­ne ne­moh­la oh­ro­ziť, na­koľ­ko vy­stu­pu­jú pod le­gen­dou, ich to­tož­nosť sa na­chá­dza pria­mo v súd­nom spi­se, ob­ža­lo­va­ní ne­po­pie­ra­jú, že priš­li s ni­mi do kon­tak­tu a bo­li s ni­mi vo fy­zic­kom kon­tak­te. Pou­ká­za­li na zá­sa­du kon­tra­dik­tór­nosť ko­na­nia s tým, že ob­vi­ne­ný by mal mať prá­vo byť pria­mo prí­tom­ný pri vy­ko­ná­va­ní ta­ké­ho­to dô­le­ži­té­ho dô­ka­zu.

K uve­de­ným ná­miet­kam ob­ha­jo­by súd uvá­dza, že v da­nej ve­ci bo­li spl­ne­né všet­ky tak for­mál­ne ako aj ma­te­riál­ne pred­pok­la­dy na vý­sluch agen­ta a ta­ký­to pos­tup sú­du bol kon­form­ný s us­ta­no­ve­ním § 117 ods. 11 Tr. por., v zmys­le kto­ré­ho mô­že byť agent na sú­de vy­po­čú­va­ný iba vý­ni­moč­ne a iba pri pri­me­ra­nom pou­ži­tí us­ta­no­ve­ní § 134 ods. 1, § 136 a § 262 Tr. por., aby je­ho to­tož­nosť ne­moh­la byť od­ha­le­ná.  Pod­ľa ná­zo­ru sú­du ten­to spô­sob vý­slu­chu bol ne­vyh­nut­ný pre vi­zuál­ne uta­je­nie to­tož­nos­ti sved­kov, kto­rí ako prís­luš­ní­ci po­lí­cie do­po­siaľ vy­ko­ná­va­jú fun­kciu agen­ta a pre­to v sú­čas­nos­ti ne­mož­no vy­lú­čiť zme­nu ich fy­zic­ké­ho vý­zo­ru prá­ve za úče­lom uta­je­nia aj v iných tres­tných ve­ciach, kto­ré­ho od­ha­le­ním by moh­lo dôjsť ku zma­re­niu ni­mi prá­ve reali­zo­va­ných úko­nov. K za­bez­pe­če­niu kon­tra­dik­tór­nos­ti vý­slu­chu ta­ké­ho­to sved­ka do­chá­dza s vy­uži­tím in­šti­tú­tu náh­rad­né­ho sud­cu, kto­rý sa na­chá­dza spo­loč­ne s tech­ni­kom za­bez­pe­ču­jú­cim pre­nos sig­ná­lu ako je­di­ný v pries­to­roch, kde je sve­dok vy­po­čú­va­ný a ove­ru­je je­ho to­tož­nosť. Ob­ža­lo­va­ným bo­lo v roz­sa­hu ich práv, o kto­rých bo­li sú­dom pou­če­ní, po­čas vý­slu­chu sved­kov – agen­tov umož­ne­né klásť sved­kom otáz­ky a prí­pad­ne sa so sved­ka­mi kon­fron­to­vať.

 

Vo vzťa­hu k vý­po­ve­diam sved­ka B.N. a sved­ka J.S., agen­tov, prís­luš­ní­kov po­lí­cie štá­tu R. súd uvá­dza, že vzhľa­dom na ich úlo­hu agen­tov v príp­rav­nom ko­na­ní sa jed­ná o pria­mych sved­kov, kto­rý sa zú­čas­tni­li v pod­sta­te všet­kých zá­sad­ných stret­nu­tí tý­ka­jú­cich sa ce­lej tran­sak­cie pre­da­ja drog, vi­de­li ob­ža­lo­va­ných pri ich proti­práv­nom ko­na­ní a v prie­be­hu ope­rá­cie poz­na­li spô­sob účas­ti a úlo­hy ob­ža­lo­va­ných a ďal­ších osôb pri pá­cha­ní tres­tnej čin­nos­ti, kto­rá im je kla­de­ná za vi­nu. Súd hod­no­tí ich sa­mot­né ko­na­nie /od­ha­ľo­va­nie tres­tnej čin­nos­ti po­by­tom v kri­mi­nál­nom pros­tre­dí/ a nás­led­né ich sve­dec­tvo aj ako is­tý pre­jav ich osob­nej od­va­hy na­priek to­mu, že uve­de­né vy­plý­va z ich pra­cov­né­ho za­ra­de­nia,  a to s oh­ľa­dom na mi­mo­riad­ne ri­zi­ká /naj­mä per­ma­nen­tné oh­ro­ze­nie ži­vo­ta a zdra­via/, kto­ré prá­ca v dro­go­vom kri­mi­nál­nom pros­tre­dí so se­bou pri­ná­ša. Aj s pou­ka­zom na ta­ký­to osob­nost­ný pro­fil sved­kov a ani zo žiad­nych okol­nos­tí prí­pa­du súd pre­to ne­zis­til ta­ké re­le­van­tné sku­toč­nos­ti, kto­ré by vý­po­ved­nú hod­no­tu ich sve­dec­kých vý­po­ve­dí ako­koľ­vek zni­žo­va­li. Súd pri hod­no­te­ní vý­po­ve­dí vy­ššie uve­de­ných sved­kov ne­zis­til, že by bo­li ne­lo­gic­ké, nep­res­né, roz­por­né sa­mi ose­be, či roz­por­né s iný­mi vy­ko­na­ný­mi dô­kaz­mi, prá­ve nao­pak, tie­to sú kom­pak­tné, bez akých­koľ­vek vnú­tor­ných proti­re­če­ní a vzá­jom­ne sa v pod­stat­ných otáz­kach prie­be­hu skut­ku lo­gic­ky dopĺňa­jú. Sved­ko­via na hlav­nom po­jed­ná­va­ní od­po­ve­da­li na im po­lo­že­né otáz­ky po­ho­to­vo a pres­ved­ču­jú­co. Sa­mot­ný fakt, že tí­to sved­ko­via sú za­mes­tnan­ca­mi po­lí­cie, po­die­ľa­jú­ci­mi sa na od­ha­ľo­va­ní dro­go­vej tres­tnej čin­nos­ti, bez ďal­ších okol­nos­tí, kto­ré by spo­chyb­ňo­va­li ich tvr­de­nia, ne­mô­že byť okol­nos­ťou, pre kto­rú by ta­ké­to vý­po­ve­de súd mo­hol vy­lú­čiť ako ne­dô­ve­ry­hod­né. Tie­to vý­po­ve­de spo­loč­ne s ďal­ší­mi pro­du­ko­va­ný­mi dô­kaz­mi úpl­ne vy­vra­ca­jú ob­ha­jo­bu ob­ža­lo­va­ných a vy­tvá­ra­jú ta­kú sil­nú us­ved­ču­jú­cu re­ťaz dô­ka­zov, že neexis­tu­jú žiad­ne po­chyb­nos­ti o prie­be­hu zis­te­né­ho a us­tá­le­né­ho skut­ko­vé­ho de­ja.

 

 

Ku zá­kon­nos­ti pos­tu­pu agen­tov:

 

Vo  vzťa­hu k ná­miet­ke ob­ha­jo­by tý­ka­jú­cej sa ne­zá­kon­nos­ti pos­tu­pu tých­to agen­tov v pred­met­nej ve­ci v roz­po­re s us­ta­no­ve­ním § 117 Tr. por. up­ra­vu­jú­ce­ho  pod­mien­ky a pos­tup agen­tov pri od­ha­ľo­va­ní tres­tnej čin­nos­ti, a to v dôs­led­ku po­li­caj­nej pro­vo­ká­cie, te­da ich ini­cia­tív­ne­ho na­vá­dzania ob­ža­lo­va­ných na spá­chanie ža­lo­va­né­ho tres­tné­ho či­nu súd uvá­dza, že pou­ži­tie in­šti­tú­tu agen­ta v pred­met­nej tres­tnej ve­ci na pod­kla­de dov­te­dy zis­te­ných sku­toč­nos­tí /exis­to­va­lo to­tiž ob­jek­tív­ne po­doz­re­nie vy­plý­va­jú­ce z ope­ra­tív­nych in­for­má­cii, kto­ré bo­li zis­te­né z pros­tre­dia tu­rec­kej vie­den­skej dro­go­vej scé­ny, že sa ob­ža­lo­va­ný E.A. mô­že za­obe­rať spros­tred­ko­va­ním pre­da­ja per­vi­tí­nu, čo zod­po­ve­dá aj to­mu, že ob­ža­lo­va­ný E.A. je tu­rec­kej ná­rod­nos­ti/, bo­lo v sú­la­de so zá­sa­dou sub­si­dia­ri­ty a pri­me­ra­nos­ti pou­ži­tia ta­kých­to pros­tried­kov dô­vod­né, ne­vyh­nut­né /vzhľa­dom na ur­či­tú vy­ššiu mie­ru so­fis­ti­ko­va­nos­ti or­ga­ni­zá­cie vý­ro­by a dis­tri­bú­cie omam­ných a psy­chot­rop­ných lá­tok/, je­di­ne spô­so­bi­lé na od­ha­le­nie ta­kej­to tres­tnej čin­nos­ti, úmer­né proti­práv­nos­ti ko­na­nia ob­ža­lo­va­ných /čo­ho dô­ka­zom je množ­stvo za­is­te­ných drog/ a pre­to zá­kon­né. Ob­ra­na ob­ža­lo­va­ných spo­čí­va­jú­ca v sna­he spo­chyb­niť zá­kon­nosť pos­tu­pu po­lí­cie pri pou­ži­tí in­šti­tú­tu agen­ta vy­chá­dza­jú­ca z ich tvr­de­ní, že ku svoj­mu ko­na­niu bo­li vy­pro­vo­ko­va­ní, resp. do­nú­te­ní, neob­sto­jí, na­koľ­ko na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ne­bo­li pro­du­ko­va­né žiad­ne dô­ka­zy nas­ved­ču­jú­ce to­mu, že by agen­ti ob­ža­lo­va­ných na­vá­dza­li na spá­chanie tres­tné­ho či­nu a ini­cia­tív­ne po­sil­ňo­va­li ich vô­ľu k je­ho spá­chaniu, te­da že by ko­na­li tak, aby ob­ža­lo­va­ných vy­pro­vo­ko­va­li k proti­práv­ne­mu ko­na­niu, kto­ré­ho by sa inak ne­bo­li do­pus­ti­li. Z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia vy­plý­va, že agen­ti ne­ko­na­li spô­so­bom tres­tnú čin­nosť ob­ža­lo­va­ných pod­nie­tiť ale­bo vy­vo­lať, ale ich pos­tup bol vždy reak­ciou na ko­na­nie ob­ža­lo­va­ných, čo­mu ope­ra­tív­ne pris­pô­so­bo­va­li svo­ju ďal­šiu čin­nosť. Ne­mož­no ho­vo­riť o vy­tvo­re­ní pod­mie­nok či na­vo­de­ní tres­tnej čin­nos­ti ani o pro­vo­ká­cii, na­koľ­ko ob­ža­lo­va­ný E.A. sám ini­cia­tív­ne os­lo­vil agen­ta B.N. a na pr­vom stret­nu­tí mu po­nú­kol pre­daj per­vi­tí­nu s tým, že  mu od­ov­zdal je­ho vzor­ku, a k pos­tu­pu agen­tov, keď ob­ža­lo­va­né­mu E.A. uvied­li, že na ob­chod ma­jú k dis­po­zí­cii 60.000.- Eur, te­da k návr­hu roz­sa­hu ob­cho­du zo stra­ny agen­tov doš­lo až po ak­tív­nom ko­na­ní ob­ža­lo­va­né­ho E.A. spo­čí­va­jú­com v po­nu­ke pre­da­ja per­vi­tí­nu. Bo­lo preu­ká­za­né, že v pr­vej fá­ze ku kú­pe per­vi­tí­nu agen­ta­mi ne­doš­lo z dô­vo­du zme­ny pod­mie­nok na stra­ne do­dá­va­te­ľa dro­gy. Agen­ti vo svo­jich vý­po­ve­diach vo vzťa­hu k tej­to pr­vej fá­ze dos­ta­toč­ne vy­svet­li­li dô­vo­dy, pre­čo ne­doš­lo k prev­za­tiu 150 gra­mov per­vi­tí­nu a zá­sa­hu vo­či ob­ža­lo­va­né­mu E.A. už pri tej­to ob­chod­nej tran­sak­cii /jed­na­lo sa o ri­zi­ko­vú ak­ciu, agen­ti dis­po­no­va­li veľ­kým fi­nan­čným ob­no­som, zo stra­ny do­dá­va­te­ľov dro­gy doš­lo ku zme­ne do­hod­nu­tých pod­mie­nok mies­ta prev­za­tia dro­gy, čo bo­lo spo­je­né s bez­peč­nos­tným ri­zi­kom, na­koľ­ko po­lí­cia to­to mies­to ne­mo­ni­to­ro­va­la/. Je pre­to pot­reb­né od­miet­nuť, že dô­vo­dom, pre­čo agen­ti už v tej­to fá­ze ob­chod nez­reali­zo­va­li a ne­za­siah­li bo­la sku­toč­nosť, že ich cie­ľom bo­lo za­is­tiť väč­šie množ­stvo dro­gy. Rov­na­ko bo­lo vy­ko­na­ným do­ka­zo­va­ním preu­ká­za­né, že v dru­hej fá­ze po tom, ako k reali­zá­cii uve­de­né­ho ob­cho­du ne­doš­lo, ob­ža­lo­va­né­ho E.A. nik­to z agen­tov nep­ro­vo­ko­val ani ne­nú­til, aby opä­tov­ne navr­hol za­bez­pe­če­nie pre­da­ja per­ví­tí­nu, ale bol to sám ob­ža­lo­va­ný E.A., kto­rý po up­ly­nu­tí cca. 2 me­sia­cov opä­tov­ne os­lo­vil agen­ta B.N. s tým, či má eš­te zá­ujem o ďal­ší ob­chod, je te­da zrej­mé, že ob­ža­lo­va­ný E.A. sám veľ­mi ak­tív­ne pre­ja­vo­val zá­ujem o spros­tred­ko­va­nie ob­cho­du s per­vi­tí­nom. Rov­na­ko ob­ža­lo­va­né­ho I.S. agent B.N. ne­na­bá­dal, aby vzor­ku dro­gu za­bez­pe­čil, ale ten­to sám v reak­cii na ko­mu­ni­ká­ciu ob­ža­lo­va­né­ho E.A. s agen­tom B.N. to­mu­to po­nú­kol, že vzor­ku per­vi­tí­nu do­dá, čo aj uro­bil.  V da­nom prí­pa­de te­da tak ob­ža­lo­va­ný E.A. ako aj ob­ža­lo­va­ný I.S. ne­bo­li pa­sív­ni, ale ak­tív­ne sa sna­ži­li o reali­zá­ciu pred­met­né­ho ob­cho­du. Súd pre­to uzat­vá­ra, že pos­tup agen­tov bol v sú­la­de so zá­ko­nom, ne­jed­na­lo sa o po­li­caj­nú pro­vo­ká­ciu a bez ak­tív­ne­ho ko­na­nia ob­ža­lo­va­ných sme­ru­jú­ce­ho ku spros­tred­ko­va­niu ob­cho­du s per­vi­tí­nom by k pred­met­nej tran­sak­cii ne­bo­lo doš­lo.

Pre úpl­nosť súd do­dá­va, že spo­chyb­ňo­va­nie zá­kon­nos­ti pos­tu­pu agen­tov a pou­ka­zo­va­nie na ne­zá­kon­nosť prí­ka­zov na ich pou­ži­tie, je zo stra­ny ob­ža­lo­va­ných úpl­ne po­cho­pi­teľ­né, ich ob­ra­na spo­čí­va­jú­ca v na­pá­da­ní pro­ces­ných pos­tu­pov po­lí­cie je to­tiž /vzhľa­dom na sku­toč­nosť, že tí­to bo­li za­dr­ža­ní pria­mo pri spá­cha­ní skut­ku po tom, ako bo­la ich čin­nosť dôk­lad­ne mo­ni­to­ro­va­ná in­for­mač­no-tech­nic­ký­mi pros­tried­ka­mi s vy­uži­tím agen­tov a okol­nos­ti skut­ko­vé­ho cha­rak­te­ru v pred­met­nej ve­ci ne­mož­no ni­ja­ko spo­chyb­niť/ je­di­nou a sú­čas­ne pos­led­nou po­ten­ciál­nou mož­nos­ťou, ako sa zba­viť tres­tnej zod­po­ved­nos­ti.

 

    Z ďal­ších dô­ka­zov ne­po­chyb­ne preu­ka­zu­jú­cich vi­nu ob­ža­lo­va­ných je pot­reb­né pou­ká­zať na jed­not­li­vé zna­lec­ké po­sud­ky, kto­ré súd na hlav­nom po­jed­ná­va­ní so súh­la­som ob­ža­lo­va­ných a pro­ku­rá­to­ra v zmys­le § 268 ods. 2 Tr. por. vy­ko­nal ich pre­čí­ta­ním. Zo zna­lec­ké­ho po­sud­ku KEÚ Bra­tis­la­va, č.p.: PPZ-11497/KEU-BA-EXP-2010 vy­ply­nu­lo, že v in­jek­čnej strie­kač­ke od­ov­zda­nej ob­ža­lo­va­ným E.A. pri pr­vom stret­nu­tí so sved­ka­mi B.N. a J.S. ako vzor­ka, sa na­chá­dzal bie­ly kryš­ta­lic­ký ma­te­riál s hmot­nos­ťou 203 mg s prie­mer­nou kon­cen­trá­ciou 69,6 % hmot­nos­tných me­tam­fe­ta­mí­nu, ob­sa­hu­jú­ce 141 mg ab­so­lút­ne­ho me­tam­fe­ta­mí­nu, kto­rý je za­ra­de­ný v zmys­le zá­ko­na Ná­rod­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 139/1998 Z.z. o omam­ných lát­kach, psy­chot­rop­ných lát­kach a príp­rav­koch v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov do II. sku­pi­ny psy­chot­rop­ných lá­tok. Zo zá­ve­rov zna­lec­ké­ho po­sud­ku KEÚ Bra­tis­la­va, č.p.: PPZ- 13887/KEU-BA-EXP-2010 bo­lo preu­ká­za­né, že plas­to­vé vrec­ko s tla­ko­vým uzá­ve­rom, kto­ré ob­ža­lo­va­ný I.S. od­ov­zdal pri stret­nu­tí v reš­tau­rá­cii Al­žbet­ka v Bra­tis­la­ve sved­ko­vi B.N., ob­sa­ho­va­lo me­tam­fe­ta­mín, s hmot­nos­ťou 268 mg a kon­cen­trá­ciou účin­nej lát­ky 73,0 % hmot­nos­tných (vy­jad­re­né ako voľ­ná bá­za), ob­sa­hu­jú­ce­ho 196 mg ab­so­lút­ne­ho (100 % - ne­ho) me­tam­fe­ta­mí­nu vo for­me bá­zy. Zna­lec­kým po­sud­kom KEÚ Bra­tis­la­va, č.p.: PPZ 14375/KEU-BA-EXP-2010 bo­lo zis­te­né, že v dvoch plas­to­vých vrec­kách s tla­ko­vým uzá­ve­rom, kto­ré od­ov­zdal dňa 09.11.2010 v ho­te­lo­vej iz­be ho­te­la Se­nec ob­ža­lo­va­ný I.S. sved­ko­vi B.N., kto­ré bo­li za­is­te­né pri ob­hliad­ke mies­ta či­nu v Sen­ci v čas­ti Sl­neč­né ja­ze­rá Se­ver na iz­be č. D 102 v Ho­te­li Se­nec sa na­chá­dzal bie­ly kryš­ta­lic­ký ma­te­riál s cel­ko­vou hmot­nos­ťou 1006,97 gra­mu s prie­mer­nou kon­cen­trá­ciou 69,1 % hmot­nos­tných me­tam­fe­ta­mí­nu, kto­rý ob­sa­ho­val 695816 mg ab­so­lút­ne­ho me­tam­fe­ta­mí­nu. Na ste­roch z rúk ob­ža­lo­va­né­ho I.S. po je­ho za­dr­ža­ní bez­pros­tred­ne po od­ov­zda­ní dro­gy bo­la zis­te­ná prí­tom­nosť stôp me­tam­fe­ta­mí­nu. Na kon­trol­ných ste­roch z vo­lan­tu, z ra­dia­cej pá­ky a z mad­la dve­rí vo­di­ča vo­zid­la Mer­ce­des XY, kto­ré bez­pros­tred­ne pred od­ov­zda­ním plas­to­vých sáč­kov s per­vi­tí­nom vie­dol ob­ža­lo­va­ný I.S., bo­la zis­te­ná prí­tom­nosť stôp me­tam­fe­ta­mí­nu. Rov­na­ko tiež v čier­nej pla­te­nej taš­ke, v kto­rej ob­ža­lo­va­ný I.S. pri­nie­sol na ho­te­lo­vú iz­bu plas­to­vé sáč­ky s per­vi­tí­nom, bo­la zis­te­ná prí­tom­nosť stôp me­tam­fe­ta­mí­nu, efed­rí­nu a ben­zo­kaí­nu /efed­rín a pseu­doe­fed­rín sú v zmys­le zá­ko­na Ná­rod­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 331/2005 Z. z. o or­gá­noch štát­nej sprá­vy vo ve­ciach dro­go­vých pre­kur­zo­rov a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov za­ra­de­né me­dzi ur­če­né lát­ky ka­te­gó­rie 1, te­da pre­kur­zo­ry k vý­ro­be psy­chot­rop­ných lá­tok/.

 

Súd sa ďa­lej na hlav­nom po­jed­ná­va­ní oboz­ná­mil s prí­kaz­mi na vy­ho­to­ve­nie zvu­ko­vých zá­zna­mov, na pou­ži­tie agen­ta a od­po­čú­va­nie a zá­znam te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky, kto­ré sú sú­čas­ťou uta­jo­va­nej príl­ohy spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu Ok­res­né­ho sú­du Pe­zi­nok, vo vzťa­hu ku kto­rým ob­haj­co­via ob­ža­lo­va­ných na­miet­li ich zá­kon­nosť a v sú­vis­los­ti s tou­to ne­zá­kon­nos­ťou aj zá­kon­nosť dô­kaz­ných pros­tried­kov a ni­mi vy­ko­na­ných dô­ka­zov na zá­kla­de vy­da­ných prí­ka­zov z dô­vo­du, že tie­to prí­ka­zy nespĺňa­jú zá­ko­ne ná­le­ži­tos­ti a s pou­ka­zom na ná­lez ús­tav­né­ho sú­du SR I. US 274/05 v nich ab­sen­tu­je ich riad­ne od­ôvod­ne­nie, čo je v roz­po­re s us­ta­no­ve­nia­mi Tres­tné­ho po­riad­ku. Súd sa so sta­no­vis­kom ob­ha­jo­by nes­to­tož­nil, pod­ľa § 273 ods. 2 Tr. por. s pou­ka­zom na us­ta­no­ve­nie § 263 ods. 5 Tr. por. ná­miet­ke ob­haj­cov ne­vy­ho­vel a dô­ka­zy, kto­ré bo­li vy­ko­na­né na pod­kla­de prí­ka­zov sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie vy­ko­nal ich pre­čí­ta­ním.

 

K otáz­ke zá­kon­nos­ti prí­ka­zov:

 

V tej­to sú­vis­los­ti súd za­stá­va ná­zor, že pred­met­né prí­ka­zy bo­li vy­da­né prís­luš­ným or­gá­nom a spĺňa­jú ob­li­ga­tór­ne tak for­mál­ne ako aj ob­sa­ho­vé ná­le­ži­tos­ti v zmys­le prís­luš­ných us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku pre ten­to spô­sob roz­ho­do­va­nia v tres­tnom ko­na­ní. Súd nie je v tom­to tres­tnom ko­na­ní op­ráv­ne­ný roz­ho­do­vať o zá­kon­nos­ti prá­vop­lat­né­ho roz­hod­nu­tia iné­ho sú­du v zmys­le po­su­dzo­va­nia kva­li­ty od­ôvod­ne­nia ako ob­sa­ho­vej ná­le­ži­tos­ti  pred­met­ných prí­ka­zov. Uve­de­né prí­ka­zy ne­bo­li vy­hlá­se­né za ne­zá­kon­né Ústav­ným sú­dom Slo­ven­skej re­pub­li­ky na zá­kla­de ús­tav­nej sťaž­nos­ti ob­ža­lo­va­ných, pri­čom do­po­siaľ ta­ká­to sťaž­nosť /vy­chá­dza­júc z kon­textu ná­mie­tok ob­ha­jo­by/ vo vzťa­hu k pred­met­ným prí­ka­zom na Ústav­nom sú­de Slo­ven­skej re­pub­li­ky v sú­vis­los­ti s tou­to tres­tnou ve­cou pre­jed­ná­va­ná ne­bo­la. Súd ne­mô­že ana­lo­gic­ky ap­li­ko­vať roz­hod­nu­tie Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky o ne­zá­kon­nos­ti prí­ka­zu sú­du z dô­vo­du ne­dos­ta­toč­né­ho od­ôvod­ne­nia v inej tres­tnej ve­ci ako tej, kto­rej sa prí­ka­zy na­pá­da­né na všeo­bec­nom sú­de tý­ka­jú. Nie je to­tiž mož­né roz­hod­nu­tie Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky v kon­krét­nej tres­tnej ve­ci zov­šeo­bec­niť a bez ďal­šie­ho pou­žiť v inej tres­tnej ve­ci, na­koľ­ko nie je mož­né a prio­ri uzat­vo­riť, že v kon­krét­nom prí­pa­de za da­ných zis­te­ných okol­nos­tí vy­da­niu prí­ka­zu pred­chá­dza­jú­cich /v kaž­dom kon­krét­nom prí­pa­de ne­po­chyb­ne od­liš­ných/, je kon­krét­ne od­ôvod­ne­nie prí­ka­zu a je­ho kva­li­ta všeo­bec­ne ne­dos­ta­toč­ná. V opač­nom prí­pa­de by po­tom pod­ľa ar­gu­men­tá­cie ob­ha­jo­by súd ne­bol via­za­ný prá­vop­lat­ným roz­hod­nu­tím iné­ho sú­du a mo­hol by /v zmys­le ná­le­zu Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky v jed­nej kon­krét­nej tres­tnej ve­ci/ vy­hod­no­co­vať zá­kon­nosť roz­hod­nu­tia iných sú­dov pod­ľa ich kva­li­ty a prí­pad­ne na ta­ké­to roz­hod­nu­tia po vy­hod­no­te­ní kva­li­ta­tív­nej ne­dos­ta­toč­nos­ti ob­sa­hu ich od­ôvod­ne­nia nep­ri­hlia­dať, čo je zá­sad­ne v roz­po­re s us­ta­no­ve­ním § 7 ods. 1 Tr. por. Pre­to súd kon­šta­tu­je, že za da­ných okol­nos­tí dô­ka­zy zís­ka­né z dô­kaz­ných pros­tried­kov na zá­kla­de tých­to prí­ka­zov mož­no po­va­žo­vať za zá­kon­né a v pl­nom roz­sa­hu spô­so­bi­lé pl­niť fun­kciu dô­ka­zu v ko­na­ní pred sú­dom.

Z pí­som­ných pre­pi­sov zvu­ko­vých zá­zna­mov, kto­ré sa tý­ka­jú do­ka­zo­va­nej sku­toč­nos­ti, kto­ré súd vy­ko­nal na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ich čí­ta­ním a kto­ré ko­reš­pon­du­jú s vý­po­ve­ďa­mi sved­kov B.N. a J.S. bo­lo preu­ká­za­né, že ob­ža­lo­va­ný E.A. ne­po­chyb­ne ve­del, že pred­me­tom ob­chod­nej tran­sak­cie, na kto­rej sa do­ho­dol so sved­kom B.N., je me­tam­fe­ta­mín. Vy­plý­va to z pre­pi­su zvu­ko­vé­ho zá­zna­mu zo stret­nu­tia ob­ža­lo­va­né­ho E.A. a sved­ka B.N. dňa 31.08.2010, ke­dy ob­ža­lo­va­ný so sved­kom ko­mu­ni­ku­jú o pot­re­be vy­ko­nať kon­tro­lu to­va­ru, o množ­stve /“koľ­ko to­ho bu­de“, „no on po­ve­dal ki­lo“/, o spô­so­be do­da­nia to­va­ru /“on je strach, on chce naj­skôr pri­niesť 150 gra­mov“, áno mô­že to pri­niesť“, „ a po­tom pri­ne­sie zvy­šok“, „vieš 150 gra­mov, za­pla­tíš 5.000.- Eur, tam poč­kať je­ho, pri­ne­sie zvy­šok, uro­biť kon­tro­lu“/. Na do­hod­nu­tom stret­nu­tí ob­ža­lo­va­né­ho E.A. a ob­ža­lo­va­né­ho I.S. so sved­kom B.N. a J.S. dňa 09.11.2010 v ho­te­li Se­nec spo­loč­ne ko­mu­ni­ku­jú o pod­mien­kach a spô­so­be reali­zá­cie ob­cho­du /“a kva­li­ta od ne­ho je dob­rá?“, „vy­skú­šal som“, „pôj­deš do iz­by, on sa na to po­dí­va, ne­chá to ho­re v iz­be, do­le, ja te­be dám tie pe­nia­ze“, „jed­no ki­lo za 50 ti­síc, tvoj pria­teľ po­ve­dal 40 ti­síc“, „my má­me 40“, „40 naj­me­nej, ten­to krát ne­za­ro­bím“, „ki­lo do­vie­zol, ty si po­ve­dal ki­lo“/. Ob­sah pre­pi­su roz­ho­vo­ru zo stret­nu­tia ob­ža­lo­va­né­ho I.S. so sved­kom B.N. v iz­be ho­te­la Se­nec jed­noz­nač­ne vy­vra­cia tvr­de­nie ob­ža­lo­va­né­ho I.S., že ne­ve­del, čo je pred­me­tom ob­cho­du a že v taš­ke, kto­rú sved­ko­vi B.N. od­ov­zdal, sa na­chá­dza me­tam­fe­ta­mín /“á su­per se­dí, 500, su­per“, „áno, všet­ko je ko­rek­tné“, „40 ti­síc to je, okej?, „áno, áno“/     

 

Na zá­kla­de tak­to vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia súd, hod­no­tiac pro­du­ko­va­né dô­ka­zy pod­ľa svoj­ho vnú­tor­né­ho pres­ved­če­nia za­lo­že­né­ho na sta­ros­tli­vom uvá­že­ní všet­kých okol­nos­tí prí­pa­du jed­not­li­vo, ako aj v ich súhr­ne a vzá­jom­nej sú­vis­los­ti v zmys­le § 2 ods. 12 Tr. por. dos­pel bez akých­koľ­vek dô­vod­ných po­chyb­nos­tí k zá­ve­ru a pres­ved­če­niu, že sku­tok sa stal tak, ako je uve­de­né vo vý­ro­ko­vej čas­ti toh­to roz­sud­ku a do­pus­ti­li sa ho ob­ža­lo­va­ní I.S a E.A. V sú­vis­los­ti s tým­to zá­ve­rom sú­du je bez vý­zna­mu, či sa na pred­met­nej tres­tnej čin­nos­ti zú­čas­tni­li iba ob­ža­lo­va­ní a oso­ba, kto­rá per­vi­tín na mies­to stret­nu­tia pri­nies­la, ale­bo aj iní, do­po­siaľ ne­zis­te­ní pá­cha­te­lia tak, ako na to pou­ka­zo­val vo svo­jej vý­po­ve­di ob­ža­lo­va­ný E.A. Z hľa­dis­ka mož­nos­ti vy­vo­de­nia tres­tnej zod­po­ved­nos­ti ob­ža­lo­va­ným je dô­le­ži­té, že bo­lo ne­po­chyb­ne preu­ká­za­né, že sa oba­ja ob­ža­lo­va­ní spo­loč­ne po­die­ľa­li na spros­tred­ko­va­ní pre­da­ja me­tam­fe­ta­mí­nu. Súd v pred­met­nej ve­ci vy­ko­nal všet­ky dos­tup­né dô­ka­zy v roz­sa­hu pot­reb­nom pre me­ri­tór­ne roz­hod­nu­tie, po vy­hod­no­te­ní kto­rých ne­mal po­chyb­nos­ti o re­le­van­tných skut­ko­vých okol­nos­tiach a prie­be­hu skut­ko­vé­ho de­ja a tie­to us­tá­lil v zho­de s ob­ža­lo­bou. Zo sú­bo­ru vý­po­ve­dí sved­čia­cich v nep­ros­pech ob­ža­lo­va­ných, kto­rých dô­ve­ry­hod­nosť umoc­ňu­jú aj lis­tin­né dô­ka­zy /fo­to­do­ku­men­tá­cia, pre­pi­sy zvu­ko­vých zá­zna­mov/ a zna­lec­ké po­sud­ky, mož­no pod­ľa ná­zo­ru sú­du vo vzťa­hu k do­ka­zo­va­ným sku­toč­nos­tiam vy­vo­diť iba je­den, a to vy­ššie uve­de­ný, spo­ľah­li­vý a ne­po­chyb­ný zá­ver a sú­čas­ne vy­lú­čiť mož­nosť aké­ho­koľ­vek iné­ho prie­be­hu skut­ko­vé­ho de­ja. Bo­lo ne­po­chyb­ne preu­ká­za­né, že ob­ža­lo­va­ný E.A, te­le­fo­nic­ky kon­tak­to­val sved­ka B.N., kto­ré­mu pri ich pr­vom stret­nu­tí za prí­tom­nos­ti sved­ka J.S. po­nú­kol pre­daj me­tam­fe­ta­mí­nu /per­vi­tí­nu/, pri­čom mu sú­čas­ne vzor­ku per­vi­tí­nu v in­jek­čnej strie­kač­ke od­ov­zdal. K tran­sak­cii do­hod­nu­tej na pred­chá­dza­jú­com stret­nu­tí, kto­rej pred­me­tom mal byť pre­daj 1,5 kg per­vi­tí­nu, ne­doš­lo z dô­vo­du zme­ny do­hod­nu­tých pod­mie­nok mies­ta od­ov­zda­nia dro­gy zo stra­ny jej do­dá­va­te­ľa. Nás­led­ne ob­ža­lo­va­ný E.A. s od­stu­pom ča­su cca. 2 me­sia­ce opä­tov­ne kon­tak­to­val sved­ka B.N. s po­nu­kou ďal­šie­ho ob­cho­du. Na stret­nu­tí ob­ža­lo­va­né­ho E.A. a sved­ka B.N. ob­ža­lo­va­ný I.S. po do­ho­de s ob­ža­lo­va­ným E.A. od­ov­zdal sved­ko­vi B.N. vzor­ku per­vi­tí­nu v plas­to­vom vrec­ku s tla­ko­vým uzá­ve­rom. Ob­ža­lo­va­ný E.A. a ob­ža­lo­va­ný I.S. nás­led­ne vzá­jom­ne koor­di­no­va­li svo­je ko­na­nie tak, aby zreali­zo­va­li spros­tred­ko­va­nie pre­da­ja 1 kg per­vi­tí­nu pod­ľa do­ho­dy so sved­kom B.N.. K  do­hod­nu­tej tran­sak­cii doš­lo po te­le­fo­nic­kej do­ho­de ob­ža­lo­va­né­ho E.A. s ob­ža­lo­va­ným I.S., do­dá­va­te­ľom dro­gy a sved­ka­mi B.N. a J.S., ke­dy na stret­nu­tí dňa 09.11.2010 v ho­te­li Se­nec ob­ža­lo­va­ný I.S. sved­ko­vi B.N. od­ov­zdal cca. 1 kg me­tam­fe­ta­mí­nu, za čo pri­jal od sved­ka J.S. fi­nan­čné pros­tried­ky vo vý­ške 40.000.- Eur, bez­pros­tred­ne po čom bo­li ob­ža­lo­va­ný I.S. v iz­be ho­te­la a nás­led­ne ob­ža­lo­va­ný E.A. pred uve­de­ným ho­te­lom za­dr­ža­ní po­lí­ciou.

 

Ku práv­nej kva­li­fi­ká­cii:

 

Súd sa v pl­nom roz­sa­hu sto­tož­nil s práv­nou kva­li­fi­ká­ciou skut­ku ako obzvlášť zá­važ­né­ho zlo­či­nu ne­do­vo­le­nej vý­ro­by omam­ných a psy­chot­rop­ných lá­tok, je­dov ale­bo pre­kur­zo­rov, ich dr­ža­nia a ob­cho­do­va­nia s ni­mi spolu­pá­cha­teľ­stvom pod­ľa § 20 k § 172 od­sek 1 pís­me­no b), c), d), od­sek 2 písm. e) Tr. zák. te­da tak, ako ho kva­li­fi­ko­va­la ob­ža­lo­ba. Na zá­kla­de vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia na hlav­nom po­jed­ná­va­ní mal súd za ne­po­chyb­ne a bez akých­koľ­vek dô­vod­ných po­chyb­nos­tí za preu­ká­za­né, že ob­ža­lo­va­ní spo­loč­ným za­vi­ne­ným úmy­sel­ným proti­práv­nym ko­na­ním napl­ni­li všet­ky ob­li­ga­tór­ne poj­mo­vé zna­ky kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­ty uve­de­né­ho tres­tné­ho či­nu tak po strán­ke ob­jek­tív­nej ako aj sub­jek­tív­nej.

 

Vo vzťa­hu ku kva­li­fi­kač­né­mu zna­ku „vo väč­šom roz­sa­hu“, kto­rý bol dô­vo­dom prís­nej­šej práv­nej kva­li­fi­ká­cie ich ko­na­nia, súd uvá­dza, že za­do­vá­že­nie, pre­cho­vá­va­nie a pre­daj psy­chot­rop­nej lát­ky vo väč­šom roz­sa­hu súd v zmys­le § 125 ods. 1 Tr. por. /roz­sah či­nu sa po­su­dzu­je pod­ľa rov­na­ké­ho hľa­dis­ka ako vý­ška ško­dy/ us­tá­lil pod­ľa množ­stva ob­ža­lo­va­ný­mi do­da­nej dro­gy, kto­rej hod­no­ta v roz­hod­nom ča­se na čier­nom tr­hu pred­sta­vo­va­la mi­ni­mál­ne 20.139,40.- Eur. Súd v tej­to sú­vis­los­ti za­stá­va ná­zor, že pri ta­kej­to dro­go­vej tres­tnej čin­nos­ti /ob­cho­do­va­nie/ pri skú­ma­ní exis­ten­cie kva­li­fi­kač­né­ho zna­ku roz­sa­hu či­nu ne­mož­no práv­nu kva­li­fi­ká­ciu skut­ku od­ví­jať zo su­my, kto­rú pá­cha­teľ za dro­gu zís­ka ani zo su­my, kto­rú by bo­lo mož­né zís­kať jej pre­da­jom ko­neč­né­mu spot­re­bi­te­ľo­vi, ale od fi­nan­čné­ho ek­vi­va­len­tu dro­gy na re­le­van­tnom dro­go­vom tr­hu v da­nom ča­se a mies­te.

 

Z hľa­dis­ka sub­jek­tív­nej strán­ky sa ob­ža­lo­va­ní uve­de­né­ho proti­práv­ne­ho ko­na­nia do­pus­ti­li v pria­mom úmys­le, pre­to­že svo­jim ko­na­ním chce­li a aj po­ru­ši­li spo­lo­čen­ský zá­ujem spo­čí­va­jú­ci v ochra­ne spo­loč­nos­ti pred jej mož­ným oh­ro­ze­ním vy­plý­va­jú­cim z ne­kon­tro­lo­va­né­ho nak­la­da­nia s psy­chot­rop­ný­mi lát­ka­mi.

 

Z hľa­dis­ka ob­jek­tív­ne­ho mal súd za preu­ká­za­né, že ob­ža­lo­va­ní spo­loč­ným ko­na­ním úmy­sel­ne neop­ráv­ne­ne psy­chot­rop­nú lát­ku vo väč­šom roz­sa­hu za­do­vá­ži­li, nie pre vlas­tnú spot­re­bu po akú­koľ­vek do­bu pre­cho­vá­va­li a nás­led­ne pre­da­li.

 

Vo vzťa­hu ku kva­li­fi­ká­cii ko­na­nia ob­ža­lo­va­ných for­mou spolu­pá­cha­teľ­stva súd uvá­dza, že pre mož­nosť kva­li­fi­ká­cie ur­či­té­ho ko­na­nia for­mou spolu­pá­cha­teľ­stva sa vy­ža­du­je preu­ká­za­nie, že ku spá­chaniu tres­tné­ho či­nu doš­lo spo­loč­ným ko­na­ním pri exis­ten­cii spo­loč­né­ho úmys­lu k to­mu sme­ru­jú­ce­mu, pri­čom je bez vý­zna­mu, akým spô­so­bom sa jed­not­li­ví spolu­pá­cha­te­lia po­die­ľa­li na vý­sled­nej tres­tnej čin­nos­ti, te­da či kaž­dý svo­jim ko­na­ním napl­nil všet­ky zna­ky da­né­ho tres­tné­ho či­nu, ale­bo je ko­na­nie kaž­dé­ho iba člán­kom re­ťaz­ca, kto­rý pris­pel k pria­me­mu vy­ko­na­niu tres­tné­ho či­nu tak, ako to­mu bo­lo v tom­to kon­krét­nom prí­pa­de /uve­de­né má vý­znam iba z hľa­dis­ka mie­ry za­vi­ne­nia pá­cha­te­ľa pri uk­la­da­ní tres­tu/. Na zá­kla­de vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia je ne­po­chyb­né, že ob­ža­lo­va­ní sa tres­tnej čin­nos­ti do­pus­ti­li spo­loč­ne prav­de­po­dob­ne s ďal­šou, resp. ďal­ší­mi oso­ba­mi, kto­ré vzá­jom­ne koor­di­no­va­li svo­je ko­na­nie tak, aby do­siah­li za­mýš­ľa­ný cieľ, te­da spros­tred­ko­va­nie pre­daj me­tam­fe­ta­mí­nu /ob­ža­lo­va­ný E.A. vy­hľa­dal a za­bez­pe­čil zá­ujem­cov, kto­rým po­nú­kol pre­daj per­vi­tí­nu a ob­ža­lo­va­ný I.S. do­dá­va­te­ľa dro­gy/.

 

V sú­vis­los­ti s mie­rou za­vi­ne­nia ob­ža­lo­va­ných E.A. a I.S. súd kon­šta­tu­je, že ko­na­nie oboch me­no­va­ných bol fak­to­rom, kto­rý vý­znam­ným a zá­sad­ným spô­so­bom pris­pel k mož­nos­ti reali­zá­cie pred­met­nej tran­sak­cie spô­so­bom a v tom roz­sa­hu, akým k ne­mu doš­lo.

 

Súd po­va­žu­je za dô­le­ži­té zdô­raz­niť, že zá­važ­nosť ko­na­nia, kto­ré­ho sa ob­ža­lo­va­ní do­pus­ti­li, je mi­mo­riad­ne vy­so­ká. Z hľa­dis­ka ochra­ny spo­loč­nos­ti pri­tom nie je až tak zá­sad­ným spô­so­bom ne­bez­peč­ná sku­toč­nosť, že ob­ža­lo­va­ní neop­ráv­ne­ne nak­la­da­li so za­ká­za­nou lát­kou, po­kiaľ by sa u nich jed­na­lo o tzv. spot­reb­nú dr­žbu, te­da dr­žbu pre vlas­tné pou­ži­tie /aj keď aj ta­ké­to ko­na­nie za sta­no­ve­ných pod­mie­nok za­kla­dá tres­tnú zod­po­ved­nosť/, pre­to­že ta­ký­to pá­cha­te­lia /kon­zu­men­ti per­vi­tí­nu, kto­rí sú de fac­to zá­vis­lý­mi obe­ťa­mi tres­tné­ho či­nu/ poš­ko­dzu­jú pri­már­ne se­ba a vlas­tné zdra­vie, čo je spo­lo­čen­sky tiež ne­žia­du­ce, ale ne­ma­lo by to roz­sia­hlej­šie ce­los­po­lo­čen­sky ne­ga­tív­ne nás­led­ky, po­kiaľ by bo­la ob­me­dze­ná po­nu­ka. Čo je však mi­mo­riad­ne ne­bez­peč­ným, je prá­ve vy­tvá­ra­nie po­nu­ky ta­kej­to lát­ky jej vý­ro­bou, resp. v prí­pa­de ob­ža­lo­va­ných za­bez­pe­čo­va­ním jej dis­tri­bú­cie vo vý­znam­nom roz­sa­hu, pri­čom v tej­to sú­vis­los­ti ne­mož­no opo­me­núť ani po­ru­še­nie a oh­ro­ze­nie ďal­šie­ho, a pod­ľa ná­zo­ru sú­du pod­stat­ne vý­znam­nej­šie­ho  spo­lo­čen­ské­ho zá­uj­mu, kto­rým je zá­ujem spo­loč­nos­ti na ochra­ne ži­vo­ta a zdra­via ľu­dí. Ako to vy­plý­va zo zá­ve­rov vy­ššie uve­de­ných zna­lec­kých po­sud­kov me­tam­fe­ta­mín /per­vi­tín/ to­tiž pat­rí me­dzi mi­mo­riad­ne škod­li­vé dro­gy, kto­rých uží­va­nie  poš­ko­dzu­je uží­va­te­ľa jed­nak psy­chic­ky /mys­le­nie je sub­jek­tív­ne vní­ma­né ako rých­le a pre­ni­ka­vé, v sku­toč­nos­ti je však nep­ro­duk­tív­ne a pri dl­ho­do­bom uží­va­ní do­chá­dza k dep­re­siám, čas­to so sa­mov­ra­žed­ný­mi ten­den­cia­mi, na de­ri­vá­ty am­fe­ta­mí­nu sa vy­ví­ja sil­ná psy­chic­ká zá­vis­losť or­ga­niz­mu,/ ako aj po fy­zic­kej strán­ke, čo sa pre­ja­vu­je stú­pa­ním kr­vné­ho tla­ku, zvý­še­ním ba­zál­ne­ho me­ta­bo­liz­mu a ne­chu­ťou do jed­la. Zo všeo­bec­ne dos­tup­ných in­for­má­cií o dôs­led­koch zneu­ží­va­nia per­vi­tí­nu na­vy­še vy­plý­va, že or­ga­nic­ky poš­ko­dzu­je mo­zog. Jed­ná sa te­da o dro­gu, kto­rá ne­má žiad­ne te­ra­peu­tic­ké vy­uži­tie, nie je psy­choak­tív­nou lát­kou v zmys­le spô­so­bi­los­ti roz­ši­ro­vať ve­do­mie za úče­lom du­chov­né­ho roz­vo­ja osob­nos­ti ani lát­kou vy­uží­va­nou pri ná­bo­žen­ských ob­ra­doch od­liš­ných kul­túr­nych spo­lo­čen­stiev, kto­ré sku­toč­nos­ti by mu­sel súd pri hod­no­te­ní zá­važ­nos­ti ko­na­nia /v pros­pech pá­cha­te­ľa/ vziať do úva­hy. Jed­ná sa te­da v pod­sta­te /me­ta­fo­ric­ky/ o jed zá­važ­ne poš­ko­dzu­jú­ci zdra­vie člo­ve­ka /čo­ho si mu­sí by kaž­dá prie­mer­ne in­te­li­gen­tná oso­ba ži­jú­ca v dneš­nom in­for­ma­tív­nom ve­ku, te­da ne­po­chyb­ne aj ob­ža­lo­va­ní/ ve­do­má. Je z ľud­ské­ho hľa­dis­ka smut­né a zá­ro­veň od­sú­de­nia­hod­né, že na­priek ne­po­chyb­nej ve­do­mos­ti ob­ža­lo­va­ných o zá­važ­ných zdra­vot­ných ri­zi­kách spo­je­ných s kon­zu­má­ciou tej­to dro­gy, je vi­di­na ľah­ké­ho zis­ku je­di­nou okol­nos­ťou, kto­rá ich pri spros­tred­ko­va­ní jej pre­da­ja za­ují­ma­la a kto­rá ich ko­na­nie mo­ti­vo­va­la.

 

Ku dru­hu a vý­ške tres­tu:

 

O oso­be ob­ža­lo­va­né­ho I.S. súd zis­til, že bol do­po­siaľ ne­bol súd­ne tres­ta­ný, ani v mies­te svoj­ho byd­lis­ka pre­jed­ná­va­ný pre pries­tu­pok. Sprá­va­nie ob­ža­lo­va­né­ho vo vý­ko­ne väz­by je na po­ža­do­va­nej úrov­ni. Pod­ľa vlas­tné­ho tvr­de­nia pod­ni­ká na Slo­ven­sku. Z od­pi­su re­gis­tra tres­tov ob­ža­lo­va­né­ho E.A. vy­plý­va, že bol v mi­nu­los­ti tri krát súd­ne tres­ta­ný, na­pos­le­dy v ro­ku 2010 pre pre­čin ne­do­vo­le­nej vý­ro­by omam­ných a psy­chot­rop­ných lá­tok, je­dov ale­bo pre­kur­zo­rov, ich dr­ža­nia a ob­cho­do­va­nia s ni­mi spolu­pá­cha­teľ­stvom pod­ľa § 171 ods. 1 Tr. zák. tres­tným roz­ka­zom Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va II zo dňa 03.05.2010, do­ru­če­ným ob­ža­lo­va­né­mu dňa 10.11.2010 a prá­vop­lat­ným dňa 19.11.2010. Z re­gis­tra pries­tup­kov vy­plý­va, že ob­ža­lo­va­ný do­po­siaľ ne­bol pre­jed­ná­va­ný pre pries­tu­pok, Ústav na vý­kon väz­by ho hod­no­tí klad­ne. Ob­ža­lo­va­ný bol pred vza­tím do väz­by bez pra­cov­né­ho po­me­ru.

 

Súd pri úva­he o dru­hu a vý­ške tres­tu, pri reš­pek­to­va­ní zá­sad uk­la­da­nia tres­tov tak, ako to má na mys­li us­ta­no­ve­nie § 34 Tr. zá­ko­na, pri­hlia­dol na spô­sob spá­chania či­nu /ob­ža­lo­va­ní za­bez­pe­či­li spros­tred­ko­va­nie pre­da­ja väč­šie­ho množ­stva ne­bez­peč­nej dro­gy/, je­ho nás­le­dok /po­ru­še­nie vý­znam­né­ho spo­lo­čen­ské­ho zá­uj­mu/ a za­vi­ne­nie vo for­me pria­me­ho úmys­lu. U ob­ža­lo­va­né­ho I.S. súd pri­hlia­dol na exis­ten­ciu po­ľah­ču­jú­cej okol­nos­ti, na­koľ­ko vie­dol pred spá­cha­ním tres­tné­ho či­nu riad­ny ži­vot, pri­čom pri­ťa­žu­jú­ce okol­nos­ti ne­zis­til. U ob­ža­lo­va­né­ho E.A. po­ľah­ču­jú­ce ani pri­ťa­žu­jú­ce okol­nos­ti ne­zis­til. Súd tiež hod­no­til oso­by ob­ža­lo­va­ných a mož­nosť ich náp­ra­vy.

 

Vy­hod­no­te­ním tých­to sku­toč­nos­tí po vy­ko­na­ní hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia súd dos­pel k zá­ve­ru, že pre náp­ra­vu ob­ža­lo­va­ných v rám­ci in­di­vi­duál­nej pre­ven­cie, z hľa­dis­ka vý­chov­né­ho pô­so­be­nia tres­tu na os­tat­ných čle­nov spo­loč­nos­ti, ako aj za­bez­pe­če­nia ochra­ny spo­loč­nos­ti, je nut­né na ob­ža­lo­va­ných pô­so­biť rep­re­sív­nym tres­tom od­ňa­tia slo­bo­dy. Vzhľa­dom k to­mu, že ob­ža­lo­va­ný E.A. ža­lo­va­ný trest­ný čin spá­chal pred vy­hlá­se­ním od­su­dzu­jú­ce­ho roz­sud­ku sú­dom pr­vé­ho stup­ňa za iný je­ho trest­ný čin, mu­sel súd ob­li­ga­tór­ne pri ulo­že­ní tres­tu pos­tu­po­vať jed­nak v zmys­le § 42 ods. 1 Tr. zák. a ulo­žiť ob­ža­lo­va­né­mu súhrn­ný trest pod­ľa zá­sad na uk­la­da­nie úhr­nné­ho tres­tu, te­da ulo­žiť mu trest pod­ľa to­ho zá­kon­né­ho us­ta­no­ve­nia, kto­ré sa vzťa­hu­je na trest­ný čin z nich naj­prís­nej­šie trest­ný, v tom­to prí­pa­de trest­ný čin pod­ľa § 172 od­sek 1 pís­me­no b), c), d), od­sek 2 písm. e) Tr. zák., a jed­nak v zmys­le § 41 ods. 2 Tr. zák. /as­pe­rač­ná zá­sa­da/, te­da zvý­šiť hor­nú hra­ni­cu tres­tnej sadz­by od­ňa­tia slo­bo­dy tres­tné­ho či­nu z nich naj­prís­nej­šie tres­tné­ho o jed­nu tre­ti­nu a ulo­žiť pá­cha­te­ľo­vi trest nad jed­nu po­lo­vi­cu tak­to ur­če­nej tres­tnej sadz­by od­ňa­tia slo­bo­dy. Súd tak­to u ob­ža­lo­va­né­ho E.A. us­tá­lil tres­tnú sadz­bu za tres­tné či­ny, kto­rých sa do­pus­til, v roz­me­dzí s dol­nou a hor­nou hra­ni­cou 15 ro­kov až 20 ro­kov a ulo­žil ne­pod­mie­neč­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy na dol­nej hra­ni­ci zá­ko­nom sta­no­ve­nej tres­tnej sadz­by v tr­va­ní 15 ro­kov. Ob­ža­lo­va­né­mu I.S. súd vzhľa­dom na rov­na­kú mie­ru za­vi­ne­nia a sku­toč­nosť, že v mi­nu­los­ti ne­bol súd­ne tres­ta­ný, rov­na­ko ulo­žil trest od­ňa­tia slo­bo­dy na dol­nej hra­ni­ci zá­ko­nom sta­no­ve­nej tres­tnej sadz­by v tr­va­ní 10 ro­kov.

 

Súd si je ve­do­mý prís­nos­ti tres­tných sa­dzieb us­ta­no­ve­ných v oso­bit­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na za ta­ký­to trest­ný čin ako aj ich sprís­ne­nia pri pou­ži­tí tzv. as­pe­rač­nej zá­sa­dy, pre­to sa pri uk­la­da­ní tres­tu za­obe­ral aj otáz­kou mož­nos­ti pou­ži­tia in­šti­tú­tu mi­mo­riad­ne­ho zní­že­nia tres­tu v zmys­le § 39 Tr. zák., av­šak dos­pel k zá­ve­ru, že ta­ký­to pos­tup ani u jed­né­ho z ob­ža­lo­va­ných neo­dô­vod­ňo­va­li ani okol­nos­ti prí­pa­du, te­da všet­ky sku­toč­nos­ti, kto­ré ma­jú vplyv na hod­no­te­nie stup­ňa zá­važ­nos­ti tres­tnej čin­nos­ti /pri­čom súd vy­ššie pod­rob­ne vy­svet­lil, pre­čo po­va­žu­je ko­na­nie ob­ža­lo­va­ných za mi­mo­riad­ne zá­važ­né/, ani oso­by ob­ža­lo­va­ných /tí­to si v prie­be­hu ce­lé­ho ob­do­bia, ke­dy do­ha­do­va­li pre­daj dro­gy, ani do­po­siaľ  ne­ga­tív­ne dôs­led­ky svoj­ho ko­na­nia zrej­me neu­ve­do­mi­li a od­mie­ta­jú niesť za svo­je ko­na­nie akú­koľ­vek zod­po­ved­nosť/. Sú­čas­ne súd v prie­be­hu ce­lé­ho ko­na­nia ne­zis­til u ob­ža­lo­va­ných /ako ob­jek­tov tres­tu/ žiad­nu okol­nosť, pre kto­rú by bo­lo mož­né kon­šta­to­vať, že ulo­že­ný trest by bol ob­ža­lo­va­ný­mi vní­ma­ný ci­teľ­nej­šie ako u iných pá­cha­te­ľov rov­na­kej tres­tnej čin­nos­ti. Súd nie je pres­ved­če­ný o tom, a to naj­mä vzhľa­dom na ne­men­ný od­mie­ta­vý pos­toj ob­ža­lo­va­ných k svo­jej zod­po­ved­nos­ti po­čas ce­lé­ho tres­tné­ho ko­na­nia, že by bo­lo mož­né v tom­to kon­krét­nom prí­pa­de účel tres­tu /naj­mä je­ho od­stra­šu­jú­cu fun­kciu v rám­ci in­di­vi­duál­nej pre­ven­cie pre dos­ta­toč­né uve­do­me­nie si ob­ža­lo­va­ných ne­ga­tív­nych dôs­led­kov ich ko­na­nia/, do­siah­nuť ulo­že­ním mier­nej­šie­ho tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy. Súd je pres­ved­če­ný, že iba via­croč­ná izo­lá­cia od spo­loč­nos­ti ob­ža­lo­va­ných v bu­dúc­nos­ti od­ra­dí od ďal­šie­ho proti­spo­lo­čen­ské­ho ko­na­nia.

 

Súd naj­mä vzhľa­dom na pred­pok­la­da­nú mie­ru na­ru­še­nia ob­ža­lo­va­ných ne­po­va­žo­val za pos­ta­ču­jú­ce, aby trest od­ňa­tia slo­bo­dy vy­ko­ná­va­li v ús­ta­ve na vý­kon tres­tu s mi­ni­mál­nym stup­ňom strá­že­nia tak ako to navr­hol pro­ku­rá­tor a to aj vzhľa­dom na mož­né ne­ga­tív­ne vplý­va­nie ob­ža­lo­va­ných ako pá­cha­te­ľov zá­važ­nej tres­tnej čin­nos­ti na od­sú­de­ných, kto­rý v ús­ta­ve s mi­ni­mál­nym stup­ňom strá­že­nia vy­ko­ná­va­jú tres­ty za me­nej zá­važ­né, prí­pad­ne ned­ban­li­vos­tné tres­tné či­ny. Na stra­ne dru­hej však súd po­va­žo­val za nep­ri­me­ra­ne prís­ne za­ra­diť ob­ža­lo­va­ných na vý­kon dl­ho­roč­né­ho tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy do ús­ta­vu na vý­kon tres­tu s maximál­nym stup­ňom strá­že­nia, a pre­to ich v zmys­le § 48 ods. 4 Tr. zák. na  vý­kon tres­tu za­ra­dil do ús­ta­vu na vý­kon tres­tu so stred­ným stup­ňom strá­že­nia. Sú­čas­ne súd ob­li­ga­tór­ne v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 76 ods. 1 Tr. por. z dô­vo­du, že spá­cha­li obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin, ob­ža­lo­va­ným ulo­žil ochran­ný doh­ľad je­den rok, kto­ré­ho tr­va­nie po­va­žu­je vzhľa­dom na dĺžku ča­su, kto­rý vo vý­ko­ne tres­tu strá­via za pri­me­ra­né a úpl­ne pos­ta­ču­jú­ce.

 

Pod­ľa ná­zo­ru sú­du tres­ty, kto­rý bo­li ob­ža­lo­va­ným ulo­že­né sú dos­ta­toč­né, adek­vát­ne a spra­vod­li­vé a spl­nia svoj účel tak, ako to má na mys­li us­ta­no­ve­nie § 34 ods. 1, ods. 4 Tr. zá­ko­na.

 

Iba pre úpl­nosť súd do­dá­va, že trest pre­pad­nu­tia ve­ci, kto­rý navr­hol pro­ku­rá­tor súd neu­lo­žil, na­koľ­ko má za to, že pre­pad­nu­tie ve­ci /v tom­to prí­pa­de čier­nej taš­ky, v kto­rej ob­ža­lo­va­ný I.S. pri­nie­sol dro­gy/, kto­rá bo­la pou­ži­tá pri spá­cha­ní pred­met­né­ho tres­tné­ho či­nu v dôs­led­ku čis­to ne­pod­stat­nej okol­nos­ti /tá­to taš­ka bo­la zrej­me „prá­ve po­ru­ke“/ a kto­rá je na­vy­še ne­patr­nej hod­no­ty, by bo­lo v roz­po­re s úče­lom tres­tu, kto­rý mu­sí mať vý­znam z hľa­dis­ka in­di­vi­duál­nej a ge­ne­rál­ne pre­ven­cie a má pred­sta­vo­vať ci­teľ­né pot­res­ta­nie pá­cha­te­ľa. Je zrej­mé, že pre­pad­nu­tie bez­cen­nej taš­ky ochra­nu spo­loč­nos­ti ani za­brá­ne­nie pá­cha­te­ľo­vi v ďal­šej tres­tnej čin­nos­ti ne­za­bez­pe­čí.

 

 

                    P o u č e n i e:   Pro­ti to­mu­to roz­sud­ku je mož­né  po­dať od­vo­la­nie v le­ho­te do  15 dní odo dňa je­ho vy­hlá­se­nia pros­tred­níc­tvom Ok­res­né­ho sú­du Pe­zi­nok na Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve.

                         

v Pe­zin­ku, dňa 29.03.2012

                           

                                                                            JUDr. Da­vid L i n d t n e r

                                                                                                      pred­se­da se­ná­tu

 

 

Diskusia