Nález Ústavného súdu SR o neústavnosti časti asperačnej zásady

SLO­VEN­SKA RE­PUB­LI­KA

NA­LEZ

Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky

V me­ne Slo­ven­skej re­pub­li­ky

PL.US 106/2011-85

Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí 28. no­vem­bra 2012 v plé­ne zlo­že­nom z pred­sed­níč­ky Ivet­ty Ma­cej­ko­vej a zo sud­cov Já­na Aux­ta, Pet­ra Br­ňá­ka, Ľubo­mí­ra Dob­rí­ka, Ju­ra­ja Hor­vát­ha, Sergej­a Ko­hú­ta, Mi­la­na Ľalí­ka, Ma­rian­ny Moch­ná­čo­vej, La­dis­la­va Oros­za a Ru­dol­fa Tká­či­ka o návr­hu Kraj­ské­ho sú­du v Pre­šo­ve na za­ča­tie ko­na­nia pod­ľa či. 125 ods. 1 písm. a) Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky o sú­la­de § 41 ods. 2 zá­ko­na č. 300/2005 Z. z. Trest­ný zá­kon v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov s či. 1 ods. 1, či. 13 ods. 4, či. 17 ods. 1, či. 50 ods. 1 a či. 141 ods. 1 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky tak­to

roz­ho­dol:

1. V § 41 ods. 2 zá­ko­na č. 300/2005 Z. z. Trest­ný zá­kon v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov slo­vá v texte za bod­ko­čiar­kou „súd ulo­ží pá­cha­te­ľo­vi trest nad jed­nu po­lo­vi­cu tak­to ur­če­nej tres­tnej sadz­by od­ňa­tia slo­bo­dy" nie sú v sú­la­de s či. 1 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky.

2. Vo zvyš­nej čas­ti návr­hu Kraj­ské­ho sú­du v Pre­šo­ve ne­vy­ho­vuje.

Od­ôvod­ne­nie:

1. Ústav­né­mu sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „ús­tav­ný súd") bol 12. augus­ta 2010 do­ru­če­ný návrh Kraj­ské­ho sú­du v Pre­šo­ve (ďa­lej len „navr­ho­va­teľ") na za­ča­tie ko­na­nia pod­ľa či. 125 ods. 1 písm. a) Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „ús­ta­va") o sú­la­de § 41 ods. 2 zá­ko­na č. 300/2005 Z. z. Trest­ný zá­kon v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej len „Trest­ný zá­kon") s či. 1 ods. 1, či. 13 ods. 4, či. 17 ods. 1, či. 50 ods. 1 a či. 141 ods. 1 ús­ta­vy.

2.        Navr­ho­va­teľ po­dal návrh na za­ča­tie ko­na­nia o sú­la­de práv­nych pred­pi­sov v sú­vis­los­ti s tres­tným ko­na­ním, kto­ré ve­die pod sp. zn. 5 To 3/2010 pre zlo­čin ne­do­vo­le­nej vý­ro­by omam­ných a psy­chot­rop­ných lá­tok, je­dov ale­bo pre­kur­zo­rov, ich dr­ža­nie a ob­cho­do­va­nie s ni­mi pod­ľa § 172 ods. 1 písm. d) Tres­tné­ho zá­ko­na a iné. Po­kiaľ by doš­lo k uz­na­niu vi­ny ob­ža­lo­va­né­ho v ozna­če­nom tres­tnom ko­na­ní, mu­sel by mu byť ulo­že­ný trest v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 41 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na.

Za nes­por­né po­va­žo­val navr­ho­va­teľ to, že nás­tro­je, po­mo­cou kto­rých štát reali­zu­je tres­tnop­ráv­nu ochra­nu, pred­sta­vu­jú le­gi­tím­ne ob­me­dzenie zá­klad­ných práv a slo­bôd, av­šak len vte­dy, ak sú tie­to zá­ko­no­dar­com for­mu­lo­va­né a nás­led­ne na to op­ráv­ne­ný­mi or­gán­mi ap­li­ko­va­né ús­tav­ne sú­lad­ným spô­so­bom, t. j. tak, aby kon­krét­ny nás­troj a je­ho ap­li­ká­cia ob­stá­li v tes­te pro­por­cio­na­li­ty. Vzhľa­dom na to, že pri­me­ra­nosť zá­sa­hu do zá­klad­ných práv a slo­bôd je nut­né po­su­dzo­vať vždy vo vzťa­hu ku kon­krét­ne­mu ve­rej­né­mu zá­uj­mu, kto­rý to­to ob­me­dzenie le­gi­ti­mi­zu­je, po­va­žo­val navr­ho­va­teľ za pot­reb­né pou­ká­zať na dô­vo­do­vé sprá­vy k zá­ko­nom up­ra­vu­jú­cim as­pe­rač­nú zá­sa­du, keď­že prá­ve v nich by mal byť ten­to ve­rej­ný zá­ujem for­mu­lo­va­ný.

Pr­výk­rát bo­la už uve­de­ná zá­sa­da za­ve­de­ná do práv­ne­ho po­riad­ku Slo­ven­skej re­pub­li­ky zá­ko­nom č. 171/2003 Z. z., kto­rým sa me­ní a dopĺňa zá­kon č. 140/1961 Zb. Trest­ný zá­kon v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov.

Z uve­de­né­ho je pod­ľa ná­zo­ru navr­ho­va­te­ľa zrej­mé, že dô­vo­dom za­ve­de­nia as­pe­rač­nej zá­sa­dy bo­lo dos­ta­toč­ne dl­ho­do­bou izo­lá­ciou pá­cha­te­ľov naj­zá­važ­nej­šej, naj­mä ná­sil­nej tres­tnej čin­nos­ti, kto­rí sa jej do­púš­ťa­jú spra­vid­la opa­ko­va­ne, zvý­šiť ochra­nu spo­loč­nos­ti. Ide ne­po­chyb­ne o le­gi­tím­ny cieľ. Otáz­kou však zos­tá­va, či tým­to návr­hom na­pad­nu­tá práv­na úp­ra­va je spô­so­bi­lá ten­to cieľ do­siah­nuť. Po­su­dzo­va­nie ra­cio­nál­nej väz­by me­dzi zá­ko­no­dar­com sle­do­va­ným úče­lom a zvo­le­ným nor­ma­tív­nym pros­tried­kom je pri­tom pr­vým kri­té­riom, pod­ľa kto­ré­ho sa po­su­dzu­je za­cho­va­nie prin­cí­pu pro­por­cio­na­li­ty. Ak sa zis­tí, že práv­na nor­ma nie je spô­so­bi­lá ňou sle­do­va­ný účel do­siah­nuť, ide zo stra­ny zá­ko­no­dar­cu o pre­jav svoj­vô­le, kto­rý sa po­va­žu­je za roz­por­ný s prin­cí­pom práv­ne­ho štá­tu.

Pod­ľa ná­zo­ru navr­ho­va­te­ľa uve­de­ný pred­pok­lad zá­ko­no­dar­cu, aj so zre­te­ľom na okol­nos­ti po­su­dzo­va­nej tres­tnej ve­ci, nie je správ­ny. Je ne­po­chyb­né, že ho­ci mal ob­ža­lo­va­ný Ľ. B. vo viac­čin­nom sú­be­hu spá­chať úmy­sel­ný pre­čin a zlo­čin, s pri­hliad­nu­tím na nás­led­ky či­nov kla­de­ných mu za vi­nu, za­vi­ne­nie, poh­nút­ku, po­mer pri­ťa­žu­jú­cich a po­ľah­ču­jú­cich okol­nos­tí, je­ho osob­né po­me­ry a mož­nos­ti náp­ra­vy, ne­mož­no ho ani v prí­pa­de, ak by bol uz­na­ný vin­ným zo zlo­či­nu ne­do­vo­le­nej vý­ro­by omam­ných a psy­chot­rop­ných lá­tok, je­dov ale­bo pre­kur­zo­rov, ich dr­ža­nie a ob­cho­do­va­nie s ni­mi pod­ľa § 172 ods. 1 písm. d) Tres­tné­ho zá­ko­na, ozna­čiť za tak ne­bez­peč­né­ho pá­cha­te­ľa, mož­nos­ti náp­ra­vy kto­ré­ho sú do ta­kej mie­ry sťa­že­né, že v zá­uj­me ochra­ny spo­loč­nos­ti mu je nut­né ulo­žiť trest od­ňa­tia slo­bo­dy pre­vy­šu­jú­ci se­dem ro­kov a šty­ri me­sia­ce. Navr­ho­va­teľ pri­tom zdô­raz­nil, že ide o dol­nú hra­ni­cu v dôs­led­ku as­pe­rač­nej zá­sa­dy zvý­še­nej tres­tnej sadz­by.

Navr­ho­va­teľ vy­jad­ril pres­ved­če­nie, že z už uve­de­né­ho vy­plý­va, že na­mie­ta­ná práv­na úp­ra­va svo­ji­mi dôs­led­ka­mi vy­bo­ču­je z me­dzí ňou sle­do­va­né­ho úče­lu, keď­že do­pa­dá aj na prí­pa­dy, v kto­rých ra­cio­nál­na väz­ba me­dzi cie­ľom a zvo­le­ným nor­ma­tív­nym pros­tried­kom zjav­ne ab­sen­tu­je. Inak po­ve­da­né, us­ta­no­ve­nie § 41 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na sa pod­ľa ná­zo­ru navr­ho­va­te­ľa vzťa­hu­je aj na prí­pa­dy, v kto­rých ne­mož­no náj­sť žia­den ro­zum­ný dô­vod, pre kto­rý by tres­tné ko­na­nia pá­cha­te­ľa ma­li byť pos­tih­nu­té sprís­ne­nou tres­tnou sadz­bou. Navr­ho­va­teľ zá­ro­veň opa­ko­va­ne zdô­raz­ňu­je, že pri­me­ra­ným (v zmys­le či. 1 ods. 1 a či. 13 ods. 4 ús­ta­vy) je len ta­ký zá­sah do zá­klad­ných práv a slo­bôd, kto­rý je v de­mok­ra­tic­kom a práv­nom štá­te na do­siah­nu­tie ve­rej­né­ho zá­uj­mu (ta­ký­to zá­sah os­pra­vedl­ňu­jú­ce­ho) ne­vyh­nut­ný a sle­do­va­ný cieľ ne­mož­no do­siah­nuť mier­nej­ší­mi pros­tried­ka­mi. Ob­me­dzenie osob­nej slo­bo­dy za­ru­če­nej či. 17 ods. 1 ús­ta­vy ne­pod­mie­neč­ným tres­tom od­ňa­tia slo­bo­dy le­gi­ti­mi­zu­je v Tres­tnom zá­ko­ne vy­me­dze­ný účel tres­tu, pod­sta­ta kto­ré­ho spo­čí­va v ochra­ne spo­loč­nos­ti pred kri­mi­na­li­tou. V sú­la­de s tým je účel tres­tu v us­ta­no­ve­ní § 34 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na kon­ci­po­va­ný ako súhrn čias­tko­vých cie­ľov, kto­ré spo­lu vy­tvá­ra­jú je­den ce­lok. Pá­cha­te­ľo­vi uk­la­da­ný trest tak v se­be spá­ja mo­ment tres­tnej rep­re­sie a pre­ven­cie vo vzťa­hu k ne­mu sa­mot­né­mu, a to tým, že mu za­brá­ni v pá­cha­ní ďal­šej tres­tnej čin­nos­ti a zá­ro­veň vy­tvo­rí pod­mien­ky na to, aby vie­dol riad­ny ži­vot, ako aj mo­ment vý­chov­né­ho pô­so­be­nia na os­tat­ných čle­nov spo­loč­nos­ti tým, že ich od­ra­dí od pá­chania tres­tných či­nov (ge­ne­rál­na pre­ven­cia). Žiad­ne iné cie­le ne­mož­no tres­tom sle­do­vať.

Pot­re­bu pri­me­ra­nos­ti tres­tu pri­tom vo svo­jej ju­di­ka­tú­re up­lat­ňu­je aj Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va (ďa­lej len „ESĽP"), kto­rý opa­ko­va­ne vy­slo­vil, že ho­ci roz­ho­do­va­nie o vi­ne ä vhod­nom tres­te pris­lú­cha vý­luč­ne ná­rod­ným sú­dom, cí­ti sa byť po­vin­ný za­siah­nuť tam, kde exis­tu­je zjav­ný ne­po­mer me­dzi zá­važ­nos­ťou či­nu a ulo­že­ným tres­tom (napr. roz­hod­nu­tia ESĽP vo ve­ci Ni­ko­lo­va a Ve­lich­ko­va pro­ti Bul­har­sku z 20. de­cem­bra 2007 a vo ve­ci Ali and Ayse Du­ran pro­ti Tu­rec­ku z 8. ap­rí­la 2008). K to­mu navr­ho­va­teľ pre úpl­nosť do­dá­va, že zmie­ne­né roz­hod­nu­tia ESĽP sa sí­ce tý­ka­jú prí­pa­dov po­ru­še­nia či. 2 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd (ďa­lej aj „do­ho­vor") v dôs­led­ku nep­ri­me­ra­ne níz­ke­ho tres­tu, av­šak pod­ľa ná­zo­ru navr­ho­va­te­ľa je nut­né ESĽP for­mu­lo­va­nú po­žia­dav­ku, aby trest zod­po­ve­dal zá­važ­nos­ti ko­na­nia, za kto­ré je uk­la­da­ný, vztiah­nuť aj na nep­ri­me­ra­ne prís­ne tres­ty.

Vy­chá­dza­júc z uve­de­né­ho navr­ho­va­teľ uzat­vo­ril, že prin­cí­pu pro­por­cio­na­li­ty bu­de zod­po­ve­dať len ta­ká práv­na úp­ra­va, kto­rá umož­ní sú­du, úlo­ha kto­ré­ho je pri roz­ho­do­va­ní o tres­te ne­zas­tu­pi­teľ­ná (či. 50 ods. 1 ús­ta­vy), aby so zre­te­ľom na in­di­vi­duál­ne zvláš­tnos­ti kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu, osob­né vlas­tnos­ti a po­me­ry pá­cha­te­ľa mu ulo­žil len ta­ký trest (po­kiaľ ide o je­ho druh a vý­me­ru), kto­rý bu­de na do­siah­nu­tie je­ho úče­lu ne­vyh­nut­ný. Pod­ľa ná­zo­ru navr­ho­va­te­ľa us­ta­no­ve­nie § 41 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na tým­to z prin­cí­pu pro­por­cio­na­li­ty vy­plý­va­jú­cim po­žia­dav­kám ne­zod­po­ve­dá, čím sa dos­tá­va do roz­po­ru s či. 1 ods. 1, či. 13 ods. 4 a či. 17 ods. 1 Ústa­vy.

Po­kiaľ ide o spô­so­bi­losť na­mie­ta­nej práv­nej úp­ra­vy do­siah­nuť ňou sle­do­va­ný cieľ, pod­ľa dô­vo­do­vej sprá­vy spo­čí­va­jú­ci ok­rem iné­ho aj v sprís­ne­nom pos­ti­hu re­ci­di­vis­tov, upria­mu­je navr­ho­va­teľ po­zor­nosť tiež na to, že pod­ľa § 41 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na v spo­je­ní s § 42 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na pri­chá­dza up­lat­ne­nie as­pe­rač­nej zá­sa­dy, či už v rám­ci ulo­že­nia úhr­nné­ho ale­bo súhr­nné­ho tres­tu, do úva­hy len v prí­pa­de viac­čin­né­ho sú­be­hu úmy­sel­ných tres­tných či­nov, z kto­rých as­poň je­den je zlo­či­nom. V prí­pa­de re­ci­dí­vy (či už pra­vej ale­bo nep­ra­vej) o viac­čin­ný sú­beh nej­de, a te­da pri tres­tnom pos­ti­hu re­ci­di­vis­tov sa as­pe­rač­ná zá­sa­da vô­bec neup­lat­ní. Pod­ľa ná­zo­ru navr­ho­va­te­ľa po­tom pa­ra­doxne nas­tá­va si­tuácia, že pri spl­ne­ní pod­mie­nok v § 41 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na bu­de pá­cha­teľ, kto­rý sa do­pus­til ďal­šie­ho tres­tné­ho či­nu skôr, než bol va­ro­va­ný od­su­dzu­jú­cim roz­sud­kom tý­ka­jú­cim sa je­ho pred­chá­dza­jú­ce­ho tres­tné­ho či­nu, pos­tih­nu­tý v rám­ci prís­nej­šej tres­tnej sadz­by, než pá­cha­teľ, kto­rý po­tom, ako už bol od­sú­de­ný za úmy­sel­ný trest­ný čin (ho­ci nep­rá­vop­lat­ne), spá­cha ďal­ší zlo­čin. Ak by te­da ob­ža­lo­va­ný Ľ. B. spá­chal zlo­čin ne­do­vo­le­nej vý­ro­by omam­ných a psy­chot­rop­ných lá­tok, je­dov ale­bo pre­kur­zo­rov, ich dr­ža­nia a ob­cho­do­va­nia s ni­mi pod­ľa § 172 ods. 1 písm. d) Tres­tné­ho zá­ko­na až po­tom, čo mu bol do­ru­če­ný trest­ný roz­kaz tý­ka­jú­ci sa je­ho skor­šie­ho tres­tné­ho či­nu, súd by mu v prí­pa­de uz­na­nia vi­ny uk­la­dal trest od­ňa­tia slo­bo­dy v rám­ci zá­klad­nej tres­tnej sadz­by od šty­roch do de­sia­tich ro­kov, prí­pad­ne pri pre­va­he po­ľah­ču­jú­cich okol­nos­tí v roz­pä­tí od šty­roch do ôs­mich ro­kov. V ko­neč­nom dôs­led­ku to zna­me­ná, že ako re­ci­di­vis­to­vi by ob­ža­lo­va­né­mu sí­ce bo­li ulo­že­né dva tres­ty, ich cel­ko­vá vý­me­ra by však moh­la byť niž­šia ako na dol­nej hra­ni­ci v dôs­led­ku as­pe­rač­nej zá­sa­dy zvý­še­nej tres­tnej sadz­by ulo­že­ný súhrn­ný trest, kto­rý mu hro­zí (hor­ná hra­ni­ca tres­tnej sadz­by sa pri­tom u ne­ho zvy­šu­je až na de­sať ro­kov a osem me­sia­cov). Aj z toh­to poh­ľa­du po­tom ne­mô­že na­mie­ta­ná práv­na úp­ra­va pod­ľa ná­zo­ru navr­ho­va­te­ľa v tes­te pro­por­cio­na­li­ty ob­stáť.

V zá­ve­re navr­ho­va­teľ uvie­dol, že je­di­ným in­šti­tú­tom umož­ňu­jú­cim sú­du ulo­žiť trest od­ňa­tia slo­bo­dy pod dol­nú hra­ni­cu v dôs­led­ku as­pe­rač­nej zá­sa­dy zvý­še­nej tres­tnej sadz­by, je v sú­čas­nos­ti mi­mo­riad­ne zní­že­nie tres­tu v zmys­le § 39 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na, pri­čom pod­ľa ná­zo­ru navr­ho­va­te­ľa „ob­chá­dzanie" as­pe­rač­nej zá­sa­dy, up­lat­ne­nie kto­rej je pri spl­ne­ní pod­mie­nok us­ta­no­ve­nia § 41 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na pra­vid­lom, vy­uží­va­ním in­šti­tú­tu, pou­ži­tie kto­ré­ho by ma­lo byť len vý­nim­kou (ide o mi­mo­riad­ne zní­že­nie tres­tu), nie­je ús­tav­ne sú­lad­né, keď­že dos­ta­toč­ne ne­za­ru­ču­je, že sú­dy bu­dú v ob­dob­ných prí­pa­doch roz­ho­do­vať rov­na­ko. Pred­ví­da­teľ­nosť súd­ne­ho roz­ho­do­va­nia je pri­tom sú­čas­ťou prin­cí­pu práv­nej is­to­ty, kto­rý mož­no z či. 1 ods. 1 ús­ta­vy tiež od­vo­diť.

3. Po­da­ním do­ru­če­ným ús­tav­né­mu sú­du 25. jú­na 2012 navr­ho­va­teľ do­dal, že prin­cí­pom spra­vod­li­vé­ho tres­ta­nia a rov­nos­ti ob­ča­nov pred zá­ko­nom v práv­nom štá­te naj­lep­šie zod­po­ve­dá, ak sú pra­vi­del­né prí­pa­dy štan­dar­dnej kri­mi­na­li­ty pos­ti­ho­va­né v roz­me­dzí zá­klad­ných tres­tných sa­dzieb us­ta­no­ve­ných v oso­bit­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na. V nich to­tiž zá­ko­no­dar­ca vy­jad­ru­je ty­po­vý stu­peň zá­važ­nos­ti ur­či­té­ho dru­hu tres­tné­ho de­lik­tu, a pos­ky­tu­je tak sú­dom pev­ný rá­mec, v kto­rom ma­jú vy­me­rať kon­krét­ny trest, a to s pri­hliad­nu­tím na všet­ky okol­nos­ti prí­pa­du. Ta­ký­to spô­sob sta­no­ve­nia tres­tnej sadz­by naj­lep­šie vy­ho­vu­je zá­sa­de žia­den trest­ný čin a žia­den trest bez zá­ko­na vy­jad­re­nej v či. 49 ús­ta­vy a prin­cí­pu, že nik­to nes­mie byť stí­ha­ný ale­bo zba­ve­ný slo­bo­dy inak, než z dô­vo­dov a spô­so­bom, kto­rý us­ta­no­ví zá­kon (či. 17 ods. 2 ús­ta­vy). Uk­la­da­nie tres­tov v rám­ci pra­vi­del­nej (v oso­bit­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na us­ta­no­ve­nej) tres­tnej sadz­by zá­ro­veň naj­viac zod­po­ve­dá zá­sa­dám rov­nos­ti ob­ča­nov pred zá­ko­nom (či. 12 ods. 1 ús­ta­vy) a pred­ví­da­teľ­nos­ti súd­ne­ho roz­ho­do­va­nia, kto­rá je sú­čas­ťou prin­cí­pu práv­nej is­to­ty vy­plý­va­jú­ce­ho z či. 1 ods. 1 ús­ta­vy.

Z uve­de­né­ho mož­no pod­ľa ná­zo­ru navr­ho­va­te­ľa vy­vo­diť zá­ver, že už spo­me­nu­tým prin­cí­pom práv­ne­ho štá­tu a z nich vy­plý­va­jú­cim zá­sa­dám bu­de zod­po­ve­dať len ta­ká práv­na úp­ra­va, kto­rá pod­mie­ni od­chý­le­nie sa od všeo­bec­nej tres­tnej sadz­by exis­ten­ciou ta­kých mi­mo­riad­nych a ná­le­ži­té zdô­vod­ne­ných okol­nos­tí, v dôs­led­ku kto­rých sa bu­de zá­važ­nosť kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu vy­my­kať ty­po­vej zá­važ­nos­ti pra­vi­del­ne sa vy­sky­tu­jú­cich tres­tných či­nov to­ho is­té­ho dru­hu do ta­kej mie­ry, že ulo­že­nie tres­tu v rám­ci tres­tnej sadz­by us­ta­no­ve­nej v oso­bit­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na bu­de z poh­ľa­du napl­ne­nia je­ho úče­lu nep­ri­me­ra­ne prís­ne, resp. nep­ri­me­ra­ne mier­ne. Inak po­ve­da­né , k zní­že­niu, ale i k sprís­ne­niu zá­klad­nej tres­tnej sadz­by by ma­lo do­chá­dzať je­di­ne vte­dy, ak ta­kú­to zme­nu tres­tnej sadz­by bu­dú od­ôvod­ňo­vať mi­mo­riad­ne okol­nos­ti, príp. po­me­ry. Pod­ľa pres­ved­če­nia navr­ho­va­te­ľa len ta­ká­to práv­na úp­ra­va zá­ro­veň vy­tvá­ra pred­pok­la­dy na to, aby všeo­bec­né sú­dy svo­jou ju­di­ka­tú­rou us­tá­li­li, čo je nut­né po­va­žo­vať za mi­mo­riad­ne okol­nos­ti a po­me­ry (či už pri zmier­ne­ní ale­bo sprís­ne­ní tres­tnej sadz­by), atak za­bez­pe­či­li, že v skut­ko­vo ob­dob­ných ve­ciach bu­dú roz­ho­do­vať rov­na­ko.

Kým us­ta­no­ve­nie § 39 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na up­ra­vu­jú­ce mož­né zmier­ne­nie tres­tu už uve­de­ným po­žia­dav­kám pod­ľa ná­zo­ru navr­ho­va­te­ľa zod­po­ve­dá (už z ozna­če­nia toh­to us­ta­no­ve­nia „Mi­mo­riad­ne zní­že­nie tres­tu" to­tiž vy­plý­va, že súd bu­de môcť pá­cha­te­ľo­vi ulo­žiť trest pod dol­nú hra­ni­cu tres­tu us­ta­no­ve­né­ho Tres­tným zá­ko­nom iba vte­dy, ak vzhľa­dom na mi­mo­riad­ne okol­nos­ti prí­pa­du ale­bo mi­mo­riad­ne po­me­ry pá­cha­te­ľa dos­pe­je k zá­ve­ru, že pou­ži­tie zá­ko­nom us­ta­no­ve­nej tres­tnej sadz­by by bo­lo pre ne­ho nep­ri­me­ra­ne prís­ne, a sú­čas­ne, že na za­bez­pe­če­nie ochra­ny spo­loč­nos­ti pos­ta­čí aj trest krat­šie­ho tr­va­nia), k sprís­ne­niu tres­tu pod­ľa § 41 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na do­chá­dza vždy bez oh­ľa­du na to, Či sku­toč­nosť, že pá­cha­teľ spá­chal vo viac­čin­nom sú­be­hu dva ale­bo viac úmy­sel­ných tres­tných či­nov, z kto­rých as­poň je­den je zlo­či­nom, zvy­šu­je zá­važ­nosť je­ho proti­práv­ne­ho ko­na­nia do ta­kej mie­ry, že účel tres­tu ne­mož­no do­siah­nuť tres­tom ulo­že­ným mu v rám­ci „nor­mál­nej" tres­tnej sadz­by, ale v zá­uj­me za­bez­pe­če­nia ochra­ny spo­loč­nos­ti mu je nut­né ulo­žiť trest v rám­ci sprís­ne­nej tres­tnej sadz­by, ale­bo nie.

Za ta­kej­to, z poh­ľa­du práv­nej úp­ra­vy „ne­vy­vá­že­nej" si­tuácie ap­li­ká­cia mi­mo­riad­ne­ho zní­že­nia tres­tu ako pros­tried­ku ko­rek­cie ne­ga­tív­nych do­pa­dov as­pe­rač­nej zá­sa­dy, kto­rá ve­die k sprís­ne­niu tres­tu neh­ľa­diac na to, či so zre­te­ľom na in­di­vi­duál­ne zvláš­tnos­ti kon­krét­nych tres­tných či­nov, osob­né vlas­tnos­ti a po­me­ry pá­cha­te­ľa je jej up­lat­ne­nie ne­vyh­nut­né, nep­red­sta­vu­je pod­ľa ná­zo­ru navr­ho­va­te­ľa dos­ta­toč­nú ga­ran­ciu, že sú­dy bu­dú v skut­ko­vo rov­na­kých ve­ciach za­ob­chá­dzať s ob­ža­lo­va­ný­mi rov­na­ko a že ich roz­hod­nu­tia bu­dú pred­ví­da­teľ­né.

Navr­ho­va­teľ tiež pou­ká­zal na to, že v praxi sa om­no­ho čas­tej­šie vy­sky­tu­jú bež­né ako mi­mo­riad­ne okol­nos­ti a po­me­ry vý­znam­né pre in­di­vi­dua­li­zá­ciu tres­tu. V ta­kých­to prí­pa­doch, akým je i kraj­ským sú­dom po­su­dzo­va­ná vec ob­ža­lo­va­né­ho Ľ. B., je po­tom mi­mo­riad­ne zní­že­nie v dôs­led­ku ob­li­ga­tór­ne­ho pou­ži­tia as­pe­rač­nej zá­sa­dy zvý­še­né­ho tres­tu mož­né od­ôvod­niť iba tým, že ta­ký­to trest je pre pá­cha­te­ľa nep­ri­me­ra­ne prís­ny, čo však ne­za­ru­ču­je rov­na­ké za­ob­chá­dzanie s ob­ža­lo­va­ný­mi, keď­že vní­ma­nie, resp. po­su­dzo­va­nie prís­nos­ti tres­tu bez akej­koľ­vek väz­by na exis­ten­ciu mi­mo­riad­nych okol­nos­tí prí­pa­du a mi­mo­riad­ne po­me­ry pá­cha­te­ľa us­tá­le­né ju­di­ka­tú­rou, je znač­ne sub­jek­tív­ne a mô­že viesť k nep­red­ví­da­teľ­nos­ti súd­ne­ho roz­ho­do­va­nia, pri­čom pod­ľa us­tá­le­nej ju­di­ka­tú­ry Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „naj­vyš­ší súd") ne­vyu­ži­tie mo­de­rač­né­ho op­ráv­ne­nia pod­ľa § 39 Tres­tné­ho zá­ko­na ne­mož­no ús­peš­ne na­mie­tať v do­vo­la­com ko­na­ní (napr. Sta­no­vis­ko tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia NS SR uve­rej­ne­né­ho pod č. 5/2011 v Zbier­ke sta­no­vísk NS SR a roz­hod­nu­tí sú­dov SR).

Pod­ľa ná­zo­ru navr­ho­va­te­ľa bez pov­šim­nu­tia ne­mož­no po­ne­chať ani sku­toč­nosť, že to, či v kon­krét­nom prí­pa­de pôj­de o viac­čin­ný sú­beh ale­bo o re­ci­dí­vu, mô­že byť pod­mie­ne­né aj (ne)čin­nos­ťou or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a sú­du. Ak je to­tiž včas od­ha­le­ný a v pri­me­ra­nej le­ho­te od­sú­de­ný pá­cha­teľ úmy­sel­né­ho pre­či­nu, nes­kor­šie spá­chanie zlo­či­nu už ne­bu­de po­su­dzo­va­né cez us­ta­no­ve­nie § 41 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na, ale pri uk­la­da­ní tres­tu sa up­lat­nia iba us­ta­no­ve­nia up­ra­vu­jú­ce uk­la­da­nie tres­tu re­ci­di­vis­tom. Na dru­hej stra­ne ale mô­že nas­tať si­tuácia, že ho­ci pá­cha­teľ spá­cha rov­na­ké tres­tné či­ny v rov­na­kom ča­se, up­lat­ní sa vo vzťa­hu k ne­mu as­pe­rač­ná zá­sa­da, pre­to­že v dôs­led­ku, či už sub­jek­tív­nych ale­bo ob­jek­tív­nych prie­ťa­hov v pos­tu­pe or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní ale­bo sú­du, nie je za pr­vý zo zbie­ha­jú­cich sa tres­tných či­nov vy­hlá­se­ný od­su­dzu­jú­ci roz­su­dok skôr, než spá­cha dru­hý trest­ný čin. Pa­ra­doxne tak mô­že nas­tať si­tuácia, že na­priek to­mu, že dva­ja pá­cha­te­lia spá­cha­jú sú­čas­ne rov­na­ké tres­tné či­ny, ten, u kto­ré­ho bu­dú prís­luš­né štát­ne or­gá­ny ne­čin­né, bu­de prís­nej­šie tres­ta­ný. Aj z to­ho dô­vo­du sa na­pad­nu­té us­ta­no­ve­nie dos­tá­va pod­ľa ná­zo­ru navr­ho­va­te­ľa do kon­flik­tu s či. 12 ods. 1 ús­ta­vy.

II.

1.   Ústav­ný súd dos­pel pri pred­bež­nom pre­ro­ko­va­ní návr­hu na za­ča­tie ko­na­nia
k zá­ve­ru o spl­ne­ní pred­pok­la­dov na me­ri­tór­ne pre­ro­ko­va­nie ve­ci us­ta­no­ve­ných v ús­ta­ve
a v zá­ko­ne Ná­rod­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 38/1993 Z. z. o or­ga­ni­zá­cii
Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, o ko­na­ní pred ním a o pos­ta­ve­ní je­ho sud­cov
v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej len „zá­kon o ús­tav­nom sú­de"), a pre­to uz­ne­se­ním
č. k. PL. ÚS 106/2011-50 z 5. ok­tób­ra 2011 pri­jal návrh navr­ho­va­te­ľa na ďal­šie ko­na­nie.

2.  Ústav­ný súd po­žia­dal pod­ľa § 39 ods. 1 a 2 zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de Ná­rod­nú ra­du
Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „ná­rod­ná ra­da"), vlá­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len
„vlá­da"), pred­se­du naj­vyš­šie­ho sú­du a ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky
o sta­no­vis­ko k návr­hu. O za­uja­tie od­bor­né­ho sta­no­vis­ka k návr­hu bo­la po­žia­da­ná aj
Slo­ven­ská ad­vo­kát­ska ko­mo­ra.

II.A Sta­no­vis­ko Ná­rod­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky

3.  Ná­rod­ná ra­da vo svo­jom sta­no­vis­ku (ozna­če­nom ako vy­jad­re­nie) z 31. augus­ta
2011 navrh­la, aby ús­tav­ný súd návr­hu ne­vy­ho­vel, a zá­ro­veň ús­tav­né­mu sú­du ozná­mi­la, že
tr­vá na ús­tnom po­jed­ná­va­ní.

V  pr­vom ra­de ná­rod­ná ra­da ne­súh­la­si­la s ná­zo­rom navr­ho­va­te­ľa, že na­pad­nu­té
us­ta­no­ve­nie „ do­pa­dá aj na prí­pa­dy, v kto­rých ra­cio­nál­na väz­ba me­dzi cie­ľom a zvo­le­ným
nor­ma­tív­nym pros­tried­kom zjav­ne ab­sen­tu­je ".

Vo vzťa­hu k tej­to vý­hra­de po­va­žo­va­la ná­rod­ná ra­da za vý­znam­né dva ar­gu­men­ty. Ako pr­vý uvá­dza to, že z po­da­nia ok­res­né­ho sú­du pod­ľa ná­zo­ru ná­rod­nej ra­dy ni­ja­ko ne­vyp­lý­va ako „ne­po­chyb­né", že na ap­li­ká­ciu as­pe­rač­nej zá­sa­dy vo vzťa­hu k ob­ža­lo­va­né­mu Ľ. B. ab­sen­tu­je aký­koľ­vek „ro­zum­ný dô­vod". Ná­rod­ná ra­da uvá­dza, že „ako ne­po­chyb­né sa však ja­ví skôr to, že to, čo sa ako ne­po­chyb­né ja­ví ok­res­né­mu sú­du, sa ne­mu­sí ako ne­po­chyb­né ja­viť ani vo­le­ným zá­stup­com zdro­ja všet­kej štát­nej mo­ci v SR (vrá­ta­ne mo­ci ok­res­né­ho sú­du), ani to­mu­to zdro­ju ako ta­ké­mu ".

Pod­ľa ná­zo­ru ná­rod­nej ra­dy eš­te vý­znam­nej­šie je to, že navr­ho­va­teľ do­ku­men­tu­je nep­ri­me­ra­nosť as­pe­rač­nej zá­sa­dy tý­mi okol­nos­ťa­mi, kto­ré sám zá­ko­no­dar­ca us­ta­no­vu­je ako dô­vo­dy na upus­te­nie od jej ap­li­ká­cie, pri­čom ná­rod­ná ra­da pou­ka­zu­je na § 39 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na, v zmys­le kto­ré­ho «ak súd vzhľa­dom na okol­nos­ti prí­pa­du ale­bo vzhľa­dom na po­me­ry pá­cha­te­ľa má za to, že by pou­ži­tie tres­tnej sadz­by us­ta­no­ve­nej tým­to zá­ko­nom bo­lo pre pá­cha­te­ľa nep­ri­me­ra­ne prís­ne a na za­bez­pe­če­nie ochra­ny spo­loč­nos­ti pos­ta­ču­je aj trest krat­šie­ho tr­va­nia, mož­no pá­cha­te­ľo­vi ulo­žiť trest aj pod dol­nú hra­ni­cu tres­tu us­ta­no­ve­né­ho tým­to zá­ko­nom. Pod­ľa ná­zo­ru ná­rod­nej ra­dy nás­led­ky tres­tné­ho či­nu, poh­nút­ky, po­mer pri­ťa­žu­jú­cich a po­ľah­ču­jú­cich okol­nos­tí, osob­né po­me­ry pá­cha­te­ľa a mož­nos­ti je­ho náp­ra­vy „ ne­po­chyb­né pred­sta­vu­jú okol­nos­ti prí­pa­du ale­bo po­me­ry pá­cha­te­ľa", te­da prá­ve as­pek­ty, kto­ré je súd op­ráv­ne­ný, ba do­kon­ca po­vin­ný vziať do úva­hy pri roz­ho­do­va­ní o vý­ške tres­tu.»

V   dru­hom ra­de ná­rod­ná ra­da „veľ­mi dô­raz­ne od­mie­ta a po­va­žu­je... za úpl­ne
neo­pod­stat­ne­nú" vý­hra­du navr­ho­va­te­ľa, že as­pe­rač­ná zá­sa­da pred­sta­vu­je zá­sah
do ne­zá­vis­los­ti sú­dov a do prin­cí­pu deľ­by mo­ci. Pod­ľa ná­zo­ru ná­rod­nej ra­dy, «keď
zá­ko­no­dar­ca us­ta­no­vu­je hra­nič­né sadz­by tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy pri viac­čin­nom sú­be­hu
tres­tných či­nov, ne­či­ní nič iné, než to, keď us­ta­no­vu­je dol­nú a hor­nú hra­ni­cu sadz­by
pri jed­no­du­chom spá­cha­ní tres­tné­ho či­nu ale­bo keď us­ta­no­ví tzv. kva­li­fi­ko­va­nú skut­ko­vú pod­sta­tu, pri spl­ne­ní kto­rej „ or­di­nu­je " vy­ššiu sadz­bu, pri­čom ur­če­nie sa­dzieb „je ve­cou, kto­rá do pries­to­ru nor­mot­vor­nej auto­nó­mie zá­ko­no­dar­cu mô­že pat­riť a pat­rí.».

V tej­to sú­vis­los­ti ná­rod­ná ra­da zá­ro­veň uvied­la, že „ vy­tvo­re­ním pries­to­ru pre od­klon od as­pe­rač­nej zá­sa­dy, ak by jej ^l up­lat­ne­nie ma­lo byť nep­ri­me­ra­ne prís­nym vzhľa­dom na okol­nos­ti prí­pa­du a po­me­ry pá­cha­te­ľa, vy­tvo­ri­la Ná­rod­ná ra­da všet­ky pred­pok­la­dy pre ús­tav­ne kon­form­ný vý­klad na­pad­nu­tých us­ta­no­ve­ní. V tej­to sú­vis­los­ti Ná­rod­ná ra­da po­va­žu­je za vý­znam­né, že ak zá­kon­ná úp­ra­va umož­ňu­je ús­tav­ne kon­form­ný vý­klad, nie sú spl­ne­né pod­mien­ky pre vy­slo­ve­nie jej ne­sú­la­du s ús­ta­vou. V da­nom prí­pa­de je dos­tup­nosť ús­tav­ne kon­for­mné­ho vý­kla­du úpl­ne zrej­má. ".

Ná­rod­ná ra­da v tej­to sú­vis­los­ti navr­ho­va­te­ľo­vi vy­tk­la, že „Na jed­nej stra­ne po­ža­du­je od zá­ko­no­dar­cu, aby zvá­že­nie kon­krét­nej vý­šky tres­tu po­ne­chal vý­luč­ne na sú­doch a na ich (s)úva­he vo vzťa­hu ku skut­ko­vým okol­nos­tiam, a na stra­ne dru­hej po­ža­du­je ig­no­ro­va­nie účin­kov a mož­nos­tí, kto­ré sú­dom pos­ky­tu­je § 39 ods. 1 tres­tné­ho zá­ko­na, a to len z dô­vo­du, že by sú­dy v ob­dob­ných prí­pa­doch ne­roz­hod­li rov­na­ko. Navr­ho­va­teľ sa sku­toč­ne do­má­ha dvoch proti­chod­ných ve­cí: jed­nak po­ža­du­je od­strá­ne­nie jed­no­tia­cich man­ti­ne­lov, pre­to­že vraj zne­mož­ňu­jú zoh­ľad­niť pri­me­ra­nosť tres­tu a jed­nak na­mie­ta, že mož­nosť prek­ro­čiť tie­to man­ti­ne­ly ub­li­žu­je jed­not­nos­ti roz­ho­do­va­nia.".

4.  Po­da­ním z 18. jú­na 2012 pred­se­da ná­rod­nej ra­dy ús­tav­né­mu sú­du ozná­mil, že
netr­vá na ko­na­ní ús­tne­ho po­jed­ná­va­nia v pred­met­nej ve­ci.

II.B Sta­no­vis­ko vlá­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky

5.  Vlá­da za­stú­pe­ná Mi­nis­ter­stvom spra­vod­li­vos­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ky, vo svo­jom
sta­no­vis­ku zo 7. jú­la 2011 navrh­la, aby ús­tav­ný súd návr­hu ne­vy­ho­vel, a zá­ro­veň ús­tav­né­mu
sú­du ozná­mi­la, že súh­la­sí s tým, aby ús­tav­ný súd upus­til od ús­tne­ho po­jed­ná­va­nia.

V   od­ôvod­ne­ní svoj­ho sta­no­vis­ka na po­sú­de­nie ús­tav­nej kon­for­mi­ty as­pe­rač­nej
zá­sa­dy pou­ži­la test pro­por­cio­na­li­ty a dos­pe­la k zá­ve­ru, že je­ho kri­té­riá vhod­nos­ti,
pot­reb­nos­ti a pri­me­ra­nos­ti pre práv­nu úp­ra­vu bo­li dos­ta­toč­ne iden­ti­fi­ko­va­né.

II.C Sta­no­vis­ko pred­se­du Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky

6.    Pred­se­da Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky vo svo­jom sta­no­vis­ku
(ozna­če­nom ako vy­jad­re­nie) zo 7. jú­la 2011 ús­tav­né­mu sú­du ozná­mil, že se­ná­ty
tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky s vý­nim­kou se­ná­tu 5 T,
kto­rý sú­čas­nú úp­ra­vu po­va­žu­je za správ­nu a sú­lad­nú s ús­ta­vou, sa sto­tož­ňu­jú s pred­lo­že­ným
návr­hom na za­ča­tie ko­na­nia a k to­mu­to návr­hu ne­ma­jú pri­po­mien­ky.

II.D

Sta­no­vis­ko ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky,

za­stú­pe­né­ho pr­vým ná­mes­tní­kom ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky

7.  V sta­no­vis­ku (ozna­če­nom ako vy­jad­re­nie), kto­ré bo­lo ús­tav­né­mu sú­du do­ru­če­né
23. augus­ta 2011, sa k návr­hu vy­jad­ril i ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor Slo­ven­skej re­pub­li­ky,
za­stú­pe­ný pr­vým ná­mes­tní­kom ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len
„ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor").

V   od­ôvod­ne­ní svoj­ho sta­no­vis­ka na po­sú­de­nie ús­tav­nej kon­for­mi­ty as­pe­rač­nej
zá­sa­dy pou­žil ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor test pro­por­cio­na­li­ty a dos­pel k zá­ve­ru, že kri­té­riá
vhod­nos­ti, pot­reb­nos­ti a pri­me­ra­nos­ti sved­čia skôr pre vy­ho­ve­nie návr­hu na za­ča­tie ko­na­nia.

Ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor nás­led­ne pou­ká­zal na zá­kon­né pros­tried­ky, pros­tred­níc­tvom kto­rých v praxi do­chá­dza k ne­go­va­niu as­pe­rač­nej zá­sa­dy, a to upus­te­nie od ulo­že­nia súhr­nné­ho tres­tu, mi­mo­riad­ne zní­že­nie tres­tu (vrá­ta­ne ko­na­nia o do­ho­de a tres­te) či ap­li­ká­cia me­dzi­ná­rod­nej zmlu­vy o ľud­ských prá­vach, pri­čom v tej­to sú­vis­los­ti zá­ro­veň uvie­dol, že „s kon­šta­to­va­ním, že zá­ko­no­dar­com sta­no­ve­ná tres­tná sadz­ba pri ap­li­ká­cii as­pe­rač­nej zá­sa­dy ve­die k nep­ri­me­ra­nej tvr­dos­ti zá­ko­na a sú­dy v zá­uj­me ulo­že­nia tres­tu pri­me­ra­né­ho všet­kým okol­nos­tiam prí­pa­du, po­me­rom pá­cha­te­ľa a zá­važ­nosť je­ho ko­na­nia v kon­krét­nych prí­pa­doch veľ­mi čas­ti vo­lia niek­to­rý zo spô­so­bov ne­go­va­nia as­pe­rač­nej zá­sa­dy, ne­mož­no po­va­žo­vať as­pe­rač­nú zá­sa­du za zlu­či­teľ­nú s prin­cí­pom pri­me­ra­nos­ti v už­šom zmys­le ".

Vy­chá­dza­júc z už uve­de­né­ho ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor uzav­rel, že „pod­ľa ná­zo­ru ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry as­pe­rač­ná zá­sa­da neob­stá­la vo všet­kých hľa­dis­kách tes­tu pro­por­cio­na­li­ty. Ho­ci sle­du­je le­gi­tím­ny cieľ a v zá­sa­de zá­ko­no­dar­ca zvo­lil aj le­gi­tím­ny pros­trie­dok - spô­sob, akým ten­to in­šti­tút up­ra­vil v Tres­tnom zá­ko­ne, sa nez­lu­ču­je vo svo­jich dôs­led­koch s prin­cí­pom pri­me­ra­nos­ti san­kcie, pre­to­že ne­za­bez­pe­ču­je spra­vod­li­vú rov­no­vá­hu me­dzi zá­uj­mom spo­loč­nos­ti a ochra­nou zá­klad­ných práv jed­not­liv­ca. Je tak v roz­po­re s ús­tav­ný­mi prin­cíp­mi vy­me­dze­ný­mi tý­mi­to člán­ka­mi Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky. ... Sú­čas­ná prá­va úp­ra­va tzv. as­pe­rač­nej zá­sa­dy v us­ta­no­ve­ní § 41 od­sek 2 Tres­tné­ho zá­ko­na ob­me­dzu­je prá­vo na slo­bo­du viac než je ne­vyh­nut­né na do­siah­nu­tie cie­ľa, mož­no ju pre­to po­va­žo­vať za ús­tav­ne ne­sú­lad­nú. ".

Vo vzťa­hu k navr­ho­va­te­ľom na­mie­ta­né­mu ne­sú­la­du as­pe­rač­nej zá­sa­dy s či. 50 ods. 1 a či. 141 ods. 1 ús­ta­vy ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor uvie­dol, že „Ge­ne­rál­na pro­ku­ra­tú­ra ne­po­va­žu­je as­pe­rač­nú zá­sa­du za zá­sah do člán­ku 50 ods. 1 a či. 141 ods. 1 Ústa­vy. Na­ďa­lej len súd je op­ráv­ne­ný roz­ho­do­vať o vi­ne a tres­te za tres­tné či­ny a to aj o ap­li­ká­cii as­pe­rač­nej zá­sa­dy, kto­rú mô­že nah­ra­diť iný­mi le­gál­ny­mi nás­troj­mi na zá­kla­de je­ho voľ­nej úva­hy.".

II.E

Sta­no­vis­ko Slo­ven­skej ad­vo­kát­skej ko­mo­ry

8. Slo­ven­ská ad­vo­kát­ska ko­mo­ra (ďa­lej len „SAK") vo svo­jom sta­no­vis­ku z 12. jú­na 2012 navrh­la, aby ús­tav­ný súd návr­hu v ce­lom roz­sa­hu vy­ho­vel.

Pod­ľa ná­zo­ru S AK je pri­tom „práv­nym lap­su­som náš­ho Tres­tné­ho zá­ko­na, že re­ci­dí­vu v iden­tic­kých tres­tných ve­ciach tres­tá mier­nej­šie, na­priek to­mu že me­dzi spá­cha­ním via­ce­rých tres­tných skut­kov súd ulo­že­ním san­kcie od­sú­dil pá­cha­te­ľa, čím pou­ká­zal na je­ho ne­ga­tív­ne sprá­va­nie a na je­ho po­vin­nosť sa ta­ké­ho­to ko­na­nia zdr­žať. Tres­ta­nie pá­cha­te­ľa pod­ľa § 41 ods. 2 Tr. zák. je dis­kri­mi­nač­né a jed­noz­nač­ne prís­nej­šie, na­priek to­mu, že ofi­ciál­nu vý­stra­hu od štá­tu pred spá­cha­ním ďal­šie­ho tres­tné­ho skut­ku ne­dos­tal a naj­mä tiež pre­to, že čas­to ide o pr­vot­res­ta­né oso­by. ... Pa­ra­doxom toh­to práv­ne­ho sta­vu­je sku­toč­nosť, že pri re­ci­di­vis­to­vi je zá­kon­ná mož­nosť ulo­žiť mu trest od­ňa­tia slo­bo­dy s pod­mie­neč­ným od­kla­dom je­ho vý­ko­nu, pri­čom pri ob­vi­ne­nom zo spá­chania viac­čin­né­ho sú­be­hu zá­kon to konštruk­ciou uk­la­da­nia tres­tu úpl­ne vy­lu­ču­je. ".

Vo vzťa­hu k navr­ho­va­te­ľom na­mie­ta­né­mu ne­sú­la­du as­pe­rač­nej zá­sa­dy s či. 50 ods. 1 a či. 141 ods. 1 ús­ta­vy S AK za­stá­va ná­zor, že „súd je v kon­krét­nej tres­tnej ve­ci zá­ko­no­dar­com vý­raz­ne ob­me­dze­ný v mož­nos­ti ulo­žiť trest, kto­rý by bol pri­me­ra­ný vzhľa­dom na kon­krét­ne okol­nos­ti prí­pa­du, po­va­hu a zá­važ­nosť spá­cha­né­ho tres­tné­ho či­nu, kon­krét­nu oso­bu pá­cha­te­ľa a mož­nos­ti je­ho náp­ra­vy, vzhľa­dom na je­ho do­te­raj­ší ži­vot a sú­čas­né so­ciál­ne pros­tre­die, pra­cov­né a ro­din­né zá­ze­mie, a i. ... Súd v tom­to prí­pa­de ne­má mož­nosť pod­ľa vlas­tné­ho ná­zo­ru vo ve­ci roz­hod­núť, je len šta­tis­tom pri pre­zen­tá­cii vô­le zá­ko­no­dar­cu. Strá­ca tak ús­tav­nú po­zí­ciu ako po­su­dzo­va­te­ľa a roz­hod­cu je­mu zve­re­nej práv­nej ve­ci ur­ču­jú­ce­ho pri­me­ra­ný druh a vý­me­ru tres­tu a dos­tá­va sa tak­to do po­zí­cie or­gá­nu po­vin­né­ho ulo­žiť zá­ko­no­dar­com ur­če­ný trest aj v prí­pa­de, ak nie je o tom­to tres­te vnú­tor­ne pres­ved­če­ný. Je to v roz­po­re so sľu­bom sud­cu, kto­rý skla­dá pod­ľa us­ta­no­ve­nia člán­ku 145 ods. 4 Ústa­vy SR, t. j., že bu­de roz­ho­do­vať pod­ľa svoj­ho naj­lep­šie­ho pres­ved­če­nia.".

II.F Ústne po­jed­ná­va­nie

9. Vzhľa­dom na sku­toč­nosť, že žia­den z účas­tní­kov netr­val na ús­tnom po­jed­ná­va­ní v pred­met­nej ve­ci, sa ús­tne po­jed­ná­va­nie ne­ko­na­lo (§ 30 ods. 2 zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de).

III. Re­le­van­tné člán­ky ús­ta­vy a us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho zá­ko­na

Pod­ľa či. 1 ods. 1 ús­ta­vy je Slo­ven­ská re­pub­li­ka zvr­cho­va­ný, de­mok­ra­tic­ký a práv­ny štát.

Pod­ľa či. 12 ods. 1 ús­ta­vy sú ľu­dia slo­bod­ní a rov­ní v dôs­toj­nos­ti i v prá­vach. Zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy sú neod­ňa­teľ­né, nes­cu­dzi­teľ­né, nep­reml­ča­teľ­né a nez­ru­ši­teľ­né.

Pod­ľa či. 13 ods. 4 ús­ta­vy sa pri ob­me­dzo­va­ní zá­klad­ných práv a slo­bôd mu­sí dbať na ich pod­sta­tu a zmy­sel. Ta­ké­to ob­me­dzenia sa mô­žu pou­žiť len na us­ta­no­ve­ný cieľ.

Pod­ľa či. 17 ods. 1 ús­ta­vy osob­ná slo­bo­da sa za­ru­ču­je.

Pod­ľa či. 50 ods. 1 ús­ta­vy len súd roz­ho­du­je o vi­ne a tres­te za tres­tné či­ny.

Pod­ľa či. 141 ods. 1 ús­ta­vy v Slo­ven­skej re­pub­li­ke vy­ko­ná­va­jú súd­nic­tvo ne­zá­vis­lé a nes­tran­né sú­dy.

§ 9 Tres­tné­ho zá­ko­na Dru­hy tres­tných či­nov Pod­ľa § 9 Tres­tné­ho zá­ko­na trest­ný čin je pre­čin a zlo­čin.

§ 10 Tres­tné­ho zá­ko­na Pre­čin Pod­ľa § 10 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na je pre­čin (a) trest­ný čin spá­cha­ný z ned­ban­li­vos­ti ale­bo (b) úmy­sel­ný trest­ný čin, za kto­rý Trest­ný zá­kon v oso­bit­nej čas­ti us­ta­no­vu­je trest od­ňa­tia slo­bo­dy s hor­nou hra­ni­cou tres­tnej sadz­by nep­re­vy­šu­jú­cou päť ro­kov.

§ 11 Tres­tné­ho zá­ko­na Zlo­čin Pod­ľa § 11 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na je zlo­čin úmy­sel­ný trest­ný čin, za kto­rý Trest­ný zá­kon v oso­bit­nej čas­ti us­ta­no­vu­je trest od­ňa­tia slo­bo­dy s hor­nou hra­ni­cou tres­tnej sadz­by pre­vy­šu­jú­cou päť ro­kov.

Pod­ľa § 11 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na o zlo­čin ide aj vte­dy, ak v prís­nej­šej skut­ko­vej pod­sta­te pre­či­nu spá­cha­né­ho úmy­sel­ne je us­ta­no­ve­ná hor­ná hra­ni­ca tres­tnej sadz­by pre­vy­šu­jú­ca päť ro­kov.

§ 34 Tres­tné­ho zá­ko­na

Zá­sa­dy uk­la­da­nia tres­tov

Pod­ľa § 34 ods.  1  Tres­tné­ho zá­ko­na trest má za­bez­pe­čiť ochra­nu spo­loč­nos­ti

pred pá­cha­te­ľom tým, že mu za­brá­ni v pá­cha­ní ďal­šej tres­tnej čin­nos­ti a vy­tvo­rí pod­mien­ky

na je­ho vý­cho­vu k to­mu, aby vie­dol riad­ny ži­vot a sú­čas­ne iných od­ra­dí od pá­chania

tres­tných či­nov; trest zá­ro­veň vy­jad­ru­je mo­rál­ne od­sú­de­nie pá­cha­te­ľa spo­loč­nos­ťou.

Pod­ľa § 34 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na pá­cha­te­ľo­vi mož­no ulo­žiť len ta­ký druh tres­tu a len v ta­kej vý­me­re, ako je to us­ta­no­ve­né v tom­to zá­ko­ne, pri­čom ten­to zá­kon v oso­bit­nej čas­ti us­ta­no­vu­je len tres­tné sadz­by tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy.

Pod­ľa § 34 ods. 3 Tres­tné­ho zá­ko­na trest má pos­ti­ho­vať iba pá­cha­te­ľa, tak aby bol za­bez­pe­če­ný čo naj­men­ší vplyv na je­ho ro­di­nu a je­mu blíz­ke oso­by.

Pod­ľa § 34 ods. 4 Tres­tné­ho zá­ko­na pri ur­čo­va­ní dru­hu tres­tu a je­ho vý­me­ry súd pri­hliad­ne naj­mä na spô­sob spá­chania Či­nu a je­ho nás­le­dok, za­vi­ne­nie, poh­nút­ku, pri­ťa­žu­jú­ce okol­nos­ti, po­ľah­ču­jú­ce okol­nos­ti a na oso­bu pá­cha­te­ľa, je­ho po­me­ry a mož­nosť je­ho náp­ra­vy.

Pod­ľa § 34 ods. 5 Tres­tné­ho zá­ko­na pri ur­čo­va­ní dru­hu tres­tu a je­ho vý­me­ry súd pri­hliad­ne

a)    u spolu­pá­cha­te­ľov aj na to, akou mie­rou ko­na­nie kaž­dé­ho z nich pris­pe­lo k spá­chaniu tres­tné­ho či­nu,

b)   u or­ga­ni­zá­to­ra, ob­jed­ná­va­te­ľa, ná­vod­cu a po­moc­ní­ka aj na vý­znam a po­va­hu ich účas­ti na spá­cha­nom tres­tnom či­ne,

c)   pri príp­ra­ve na zlo­čin a pri po­ku­se tres­tné­ho či­nu aj na to, do akej mie­ry sa ko­na­nie pá­cha­te­ľa prib­lí­ži­lo k do­ko­na­niu tres­tné­ho či­nu, ako aj na okol­nos­ti a na dô­vo­dy, pre kto­ré k do­ko­na­niu tres­tné­ho či­nu ne­doš­lo.

Pod­ľa § 34 ods. 6 Tres­tné­ho zá­ko­na tres­ty uve­de­né v § 32 mož­no ulo­žiť sa­mos­tat­ne ale­bo mož­no ulo­žiť viac tých­to tres­tov pop­ri se­be. Za trest­ný čin, kto­ré­ho hor­ná hra­ni­ca tres­tnej sadz­by tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy us­ta­no­ve­ná v oso­bit­nej čas­ti zá­ko­na pre­vy­šu­je päť ro­kov, mu­sí súd ulo­žiť trest od­ňa­tia slo­bo­dy.

§ 39 Tres­tné­ho zá­ko­na Mi­mo­riad­ne zní­že­nie tres­tu

Pod­ľa § 39 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na ak súd vzhľa­dom na okol­nos­ti prí­pa­du ale­bo vzhľa­dom na po­me­ry pá­cha­te­ľa má za to, že by pou­ži­tie tres­tnej sadz­by us­ta­no­ve­nej tým­to zá­ko­nom bo­lo pre pá­cha­te­ľa nep­ri­me­ra­ne prís­ne a na za­bez­pe­če­nie ochra­ny spo­loč­nos­ti pos­ta­ču­je aj trest krat­šie­ho tr­va­nia, mož­no pá­cha­te­ľo­vi ulo­žiť trest aj pod dol­nú hra­ni­cu tres­tu us­ta­no­ve­né­ho tým­to zá­ko­nom.

§ 41 Tres­tné­ho zá­ko­na Úhrn­ný trest a spo­loč­ný trest Pod­ľa § 41 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na ak súd od­su­dzu­je pá­cha­te­ľa za dva ale­bo viac tres­tných či­nov, ulo­ží mu úhrn­ný trest pod­ľa to­ho zá­kon­né­ho us­ta­no­ve­nia, kto­ré sa vzťa­hu­je na trest­ný čin z nich naj­prís­nej­šie trest­ný. Pop­ri tres­te prí­pus­tnom pod­ľa ta­ké­ho zá­kon­né­ho us­ta­no­ve­nia mož­no v rám­ci úhr­nné­ho tres­tu ulo­žiť aj iný druh tres­tu, ak je­ho ulo­že­nie by bo­lo od­ôvod­ne­né niek­to­rým zo zbie­ha­jú­cich sa tres­tných či­nov. Ak sú dol­né hra­ni­ce tres­tných sa­dzieb tres­tov od­ňa­tia slo­bo­dy rôz­ne, je dol­nou hra­ni­cou úhr­nné­ho tres­tu naj­vyš­šia z nich.

Pod­ľa § 41 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na ak súd uk­la­dá úhrn­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy za dva ale­bo viac úmy­sel­ných tres­tných či­nov, z kto­rých as­poň je­den je zlo­či­nom, spá­cha­ných dvo­ma ale­bo via­ce­rý­mi skut­ka­mi, zvy­šu­je sa hor­ná hra­ni­ca tres­tnej sadz­by od­ňa­tia slo­bo­dy tres­tné­ho či­nu z nich naj­prís­nej­šie tres­tné­ho o jed­nu tre­ti­nu; súd ulo­ží pá­cha­te­ľo­vi trest nad jed­nu po­lo­vi­cu tak­to ur­če­nej tres­tnej sadz­by od­ňa­tia slo­bo­dy. Hor­ná hra­ni­ca zvý­še­nej tres­tnej sadz­by nes­mie pre­vy­šo­vať dvad­sať­päť ro­kov a pri mla­dis­tvých tres­tnú sadz­bu uve­de­nú v § 117 ods. 1 ale­bo 3 Tres­tné­ho zá­ko­na. Pop­ri tres­te od­ňa­tia slo­bo­dy mož­no v rám­ci úhr­nné­ho tres­tu ulo­žiť aj iný druh tres­tu, ak by je­ho ulo­že­nie bo­lo od­ôvod­ne­né niek­to­rým zo sú­de­ných tres­tných či­nov.

§ 42 Tres­tné­ho zá­ko­na Súhrn­ný trest Pod­ľa § 42 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na ak súd od­su­dzu­je pá­cha­te­ľa za trest­ný čin, kto­rý spá­chal skôr, ako bol sú­dom pr­vé­ho stup­ňa vy­hlá­se­ný od­su­dzu­jú­ci roz­su­dok za iný je­ho trest­ný čin, ulo­ží mu súhrn­ný trest pod­ľa zá­sad na ulo­že­nie úhr­nné­ho tres­tu.

§ 43 Tres­tné­ho zá­ko­na

Ďal­ší trest

Pod­ľa § 43 Tres­tné­ho zá­ko­na ak súd od­su­dzu­je pá­cha­te­ľa za trest­ný čin, kto­rý

spá­chal pred­tým, než bol trest ulo­že­ný skor­ším roz­sud­kom vy­ko­na­ný, a uk­la­dá mu trest

rov­na­ké­ho dru­hu, nes­mie ten­to trest spo­lu s do­te­raz ne­vy­ko­na­nou čas­ťou tres­tu ulo­že­né­ho skor­ším roz­sud­kom pre­vy­šo­vať naj­vyš­šiu vý­me­ru do­vo­le­nú tým­to zá­ko­nom pre ten­to druh tres­tu. Ak je jed­ným z tých­to tres­tov trest od­ňa­tia slo­bo­dy, ro­zu­mie sa ta­kou naj­vyš­šou vý­me­rou do­ba dvad­sia­tich pia­tich ro­kov ale­bo trest od­ňa­tia slo­bo­dy na do­ži­vo­tie.

IV. Práv­ne vý­cho­dis­ká, ús­tav­né a me­dzi­ná­rod­nop­ráv­ne li­mi­ty zá­ko­no­dar­stva

IV.A Všeo­bec­ne

Pod­ľa či. 1 ods. 1 ús­ta­vy Slo­ven­ská re­pub­li­ka je zvr­cho­va­ný, de­mok­ra­tic­ký a práv­ny štát.

Pod­ľa či. 12 ods. 1 ús­ta­vy ľu­dia sú slo­bod­ní a rov­ní v dôs­toj­nos­ti i v prá­vach. Zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy sú neod­ňa­teľ­né, nes­cu­dzi­teľ­né, nep­reml­ča­teľ­né a nez­ru­ši­teľ­né.

Pod­ľa či. 12 ods. 2 ús­ta­vy zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy sa za­ru­ču­jú na úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky všet­kým...

Pod­ľa či. 13 ods. 4 ús­ta­vy pri ob­me­dzo­va­ní zá­klad­ných práv a slo­bôd sa mu­sí dbať na ich pod­sta­tu a zmy­sel. Ta­ké­to ob­me­dzenia sa mô­žu pou­žiť len na us­ta­no­ve­ný cieľ.

Pod­ľa či. 72 ús­ta­vy Ná­rod­ná ra­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky je je­di­ným ús­ta­vo­dar­ným a zá­ko­no­dar­ným or­gá­nom Slo­ven­skej re­pub­li­ky.

Pod­ľa či. 86 ods. 1 písm. a) ús­ta­vy do pô­sob­nos­ti Ná­rod­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky pat­rí naj­mä uz­ná­šať sa na ús­ta­ve, ús­tav­ných a os­tat­ných zá­ko­noch a kon­tro­lo­vať, ako sa dodr­žia­va­jú.

1. Pr­vou z pod­mie­nok ús­tav­nos­ti zá­ko­nov pri­jí­ma­ných ná­rod­nou ra­dou je po­žia­dav­ka,
aby zá­ko­no­dar­ca dodr­žal nor­ma­tív­ny text ús­ta­vy.

Ústav­ný súd už vo svo­jej roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti vy­slo­vil, že „V práv­nom štá­te má ús­ta­va po­va­hu zá­klad­né­ho pra­me­ňa prá­va, kto­rý je nad­ra­de­ný všet­kým os­tat­ným pra­me­ňom prá­va. Ten­to znak im­pli­ku­je aj po­žia­dav­ku, aby všet­ky práv­ne pred­pi­sy a v nich ob­siah­nu­té ale­bo z nich od­vo­de­né práv­ne nor­my, ve­rej­nop­ráv­ne aj súk­rom­nop­ráv­ne, bo­li v sú­la­de s us­ta­no­ve­nia­mi ús­ta­vy.". V tej­to sú­vis­los­ti ús­tav­ný súd tiež uvie­dol, že „Ná­rod­ná ra­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky je via­za­ná ús­ta­vou v rov­na­kej mie­re ako všet­ky os­tat­né štát­ne or­gá­ny Slo­ven­skej re­pub­li­ky (či. 2 ods. 2 ús­ta­vy). Pri up­lat­ne­ní svo­jej zá­ko­no­dar­nej pô­sob­nos­ti mô­že pri­jať ľu­bo­voľ­ný zá­kon, po­kiaľ ta­kým­to zá­ko­nom nep­rek­ro­čí rá­mec da­ný ús­ta­vou. (PL.ÚS 15/98).

2.   Pre­sa­dzo­va­nie ma­te­riál­ne­ho, nie for­mál­ne chá­pa­né­ho práv­ne­ho štá­tu, sa už
v roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti ús­tav­né­ho sú­du ve­ľak­rát pre­ja­vi­lo zdô­raz­ňo­va­ním po­vin­nos­ti (aj)
zá­ko­no­dar­cu up­lat­ňo­vať pop­ri for­mál­nom reš­pek­to­va­ní ús­ta­vy aj ak­cep­to­va­nie prin­cí­pov
ma­te­riál­ne­ho práv­ne­ho štá­tu, ok­rem iné­ho prin­cí­pu práv­nej is­to­ty, spra­vod­li­vos­ti,
pro­por­cio­na­li­ty či pri­me­ra­nos­ti.

3. Kon­cep­cia ma­te­riál­ne­ho práv­ne­ho štá­tu vy­plý­va­jú­ca z či. 1 ods. 1 ús­ta­vy ak­cen­tu­je vo vzťa­hu k zá­ko­no­dar­co­vi po­žia­dav­ku reš­pek­to­va­nia zá­klad­ných práv a slo­bôd v rám­ci nor­ma­tív­nej re­gu­lá­cie spo­lo­čen­ských vzťa­hov. Pod­ľa ná­zo­ru ús­tav­né­ho sú­du je po­vin­nos­ťou všet­kých štát­nych or­gá­nov za­bez­pe­čiť reál­nu mož­nosť ich up­lat­ne­nia tý­mi sub­jek­tmi, kto­rým bo­li priz­na­né (m. m. PL. ÚS 17/99, PL. ÚS 44/99). Kon­cep­cia ma­te­riál­ne­ho práv­ne­ho štá­tu za­hŕňa zá­ro­veň po­žia­dav­ku na ob­sa­ho­vú a hod­no­to­vú kva­li­tu práv­nej nor­my, kto­rá má za­is­tiť pri­me­ra­nosť pou­ži­té­ho práv­ne­ho pros­tried­ku im­ple­men­to­va­né­ho vo zvo­le­nej le­gis­la­tív­nej re­gu­lá­cii, vo vzťa­hu k le­gi­tím­ne­mu cie­ľu sle­do­va­né­mu zá­ko­no­dar­com (zá­ko­no­dar­com dek­la­ro­va­né­mu úče­lu práv­nej re­gu­lá­cie) a sú­lad zvo­le­né­ho le­gis­la­tív­ne­ho opat­re­nia s ús­tav­ný­mi prin­cíp­mi a de­mok­ra­tic­ký­mi

IV.B

Man­ti­ne­ly tres­tné­ho zá­ko­no­dar­stva vy­me­dze­né ús­ta­vou

a Do­ho­vo­rom o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd

4. Ob­lasť tres­tné­ho prá­va pat­rí tra­dič­ne do sfé­ry zvr­cho­va­nej prá­vo­mo­ci štá­tov. Od­ra­zom tej­to sku­toč­nos­ti je znač­ne ši­ro­ká mie­ra voľ­nos­ti uvá­že­nia zá­ko­no­dar­cu pri voľ­be kon­krét­nej tres­tnej po­li­ti­ky. Ústa­va, do­ho­vor, ako aj ďal­šie pra­me­ne me­dzi­ná­rod­né­ho prá­va, pre­dov­šet­kým me­dzi­ná­rod­né zmlu­vy tý­ka­jú­ce sa ľud­ských práv, zmlu­vy, kto­rý­mi štá­ty prev­za­li zá­vä­zok tres­tnop­ráv­ne pos­ti­ho­vať ur­či­té ko­na­nia či opo­me­nu­tia ale­bo nao­pak zá­vä­zok zdr­žať sa tres­tnop­ráv­ne­ho pos­ti­hu ur­či­tých ko­na­ní Či opo­me­nu­tí, zmlu­vy tý­ka­jú­ce sa me­dzi­ná­rod­nej (me­dziš­tát­nej) spolu­prá­ce (po­mo­ci) v tres­tných ve­ciach, a na­po­kon v špe­ci­fic­kých ob­las­tiach aj prá­vo Európ­skej únie, vy­me­dzu­jú pries­tor a me­dze, v rám­ci kto­rých sa mô­že up­lat­ňo­vať „tra­dič­né prá­vo štá­tu" tres­tať. Ten­to pries­tor je však po­mer­ne ši­ro­ký pre rôz­ne kon­cep­cie tres­tné­ho prá­va (tres­tnej po­li­ti­ky), kto­ré zod­po­ve­da­jú práv­nym, kul­túr­nym a so­ciál­nym pod­mien­kam či tra­dí­ciám jed­not­li­vých štá­tov.

Ústa­va, kon­cep­cia do­ho­vo­ru a ju­di­ka­tú­ra ESĽP pro­fi­lu­jú zá­klad­né prin­cí­py tres­tné­ho sys­té­mu práv­ne­ho štá­tu, kto­ré mož­no za­ra­diť do nie­koľ­kých ok­ru­hov tý­ka­jú­cich sa vo všeo­bec­nos­ti pod­mie­nok tres­tnej zod­po­ved­nos­ti, po­vin­nos­ti kri­mi­na­li­zo­vať is­té dru­hy ko­na­ní, a nao­pak, zá­ka­zu kri­mi­na­li­zo­vať niek­to­ré dru­hy ko­na­ní, pro­ces­ných zá­ruk spra­vod­li­vé­ho ko­na­nia, ako aj uk­la­da­nia a vý­ko­nu san­kcií.

Spo­loč­ným de­dič­stvom po­li­tic­kých tra­dí­cií a ideá­lov, du­chov­ných a mo­rál­nych hod­nôt, na kto­ré od­ka­zu­je pream­bu­la do­ho­vo­ru a Šta­tú­tu Ra­dy Euró­py, sú v ob­las­ti tres­tné­ho prá­va prin­cí­py zá­kon­nos­ti, hu­mán­nos­ti, pri­me­ra­nos­ti tres­tu a reš­pek­to­va­nie ľud­skej dôs­toj­nos­ti for­mu­lo­va­né eš­te os­vie­ten­ca­mi (bliž­šie: Re­pík B.: Ev­rop­ská úm­lu­va o lid­ských prá­vech a tres­tní prá­vo. PRA­HA: Nak­la­da­tel­ství ORAC, s. r. o., 2002. s. 29 a nasl.).

Do­ho­vor po­ne­chá­va štá­tom voľ­nosť pri ur­če­ní ur­či­té­ho ko­na­nia ale­bo opo­me­nu­tia za trest­ný čin, po­kiaľ nep­red­sta­vu­je nor­mál­ny vý­kon niek­to­ré­ho z práv ním chrá­ne­ných (napr. roz­su­dok ESĽP z 8. jú­na 1976 vo ve­ci En­gel a iní pro­ti Ho­lan­dsku, ods. 81). V špe­ci­fic­kých prí­pa­doch ESĽP kon­šta­to­val po­ru­še­nie práv za­ru­če­ných do­ho­vo­rom už na zá­kla­de exis­ten­cie plat­nej a účin­nej práv­nej úp­ra­vy za­kla­da­jú­cej vzhľa­dom na okol­nos­ti a osob­né po­me­ry sťa­žo­va­te­ľa reál­nu hroz­bu je­ho tres­tné­ho pos­ti­hu za ko­na­nie, kto­ré bo­lo reali­zo­va­ním prá­va chrá­ne­né­ho do­ho­vo­rom (napr. roz­su­dok ESĽP z 22. ok­tób­ra 1981 vo ve­ci Dud­geon pro­ti Spo­je­né­mu krá­ľov­stvu, ods. 40, 41, 48, 60 až 63), vo väč­ši­ne prí­pa­dov sa však súd­na kon­tro­la reali­zo­va­ná ESĽP sús­tre­ďu­je na zlu­či­teľ­nosť ap­li­ká­cie tres­tnop­ráv­nej le­gis­la­tí­vy (zlu­či­teľ­nosť up­lat­ne­nia tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti) prís­luš­ný­mi or­gán­mi štá­tu v kon­krét­ne po­su­dzo­va­nej ve­ci s pod­mien­ka­mi prí­pus­tnos­ti zá­sa­hu do práv a slo­bôd za­ru­če­ných do­ho­vo­rom (napr. roz­su­dok ESĽP z 8. jú­la 1986 vo ve­ci Lin­gens pro­ti Ra­kús­ku, ods. 39 až 47; roz­hod­nu­tie ESĽP o pri­ja­teľ­nos­ti z 1. feb­ruára 2000 vo ve­ci Schi­ma­nek pro­ti Ra­kús­ku, bod 2).

Z ju­di­ka­tú­ry ESĽP pre zmluv­né štá­ty do­ho­vo­ru na dru­hej stra­ne vy­plý­va po­vin­nosť „kri­mi­na­li­zo­vať" niek­to­ré dru­hy ko­na­ní. K po­vin­nos­ti zmluv­ných štá­tov ne­za­sa­ho­vať dop­ráv a slo­bôd ga­ran­to­va­ných do­ho­vo­rom pris­tu­pu­je ich po­zi­tív­ny zá­vä­zok pos­kyt­núť uve­de­ným prá­vam a slo­bo­dám ochra­nu ne­vyh­nut­nú na za­is­te­nie ich účin­né­ho reš­pek­to­va­nia. Ten­to zá­vä­zok po­ža­du­je pre­dov­šet­kým pri­ja­tie adek­vát­nych opat­re­ní na pred­chá­dzanie po­ru­šo­va­niu práv a na up­lat­ne­nie san­kcií za po­ru­še­nia, ku kto­rým už doš­lo. Tá­to po­žia­dav­ka sa pri­tom tý­ka nie­len vzťa­hu or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci a jed­not­liv­ca, ale aj vzťa­hov me­dzi jed­not­liv­ca­mi nav­zá­jom. V prí­pa­de ochra­ny zá­klad­ných hod­nôt a as­pek­tov   súk­rom­né­ho   ži­vo­ta   mô­žu   byť  vy­ža­do­va­né   pros­tried­ky   tres­tnop­ráv­ne­ho cha­rak­te­ru (napr. roz­su­dok ESĽP z 26. mar­ca 1985 vo ve­ci X a Y pro­ti Ho­lan­dsku, ods. 23, 27). V prí­pa­de ochra­ny prá­va na ži­vot (či. 2 do­ho­vo­ru) je pri­már­nou po­vin­nos­ťou zmluv­ných štá­tov za­viesť účin­nú tres­tnú le­gis­la­tí­vu spô­so­bi­lú chrá­niť sub­jek­ty uve­de­né­ho prá­va, pri­čom ich po­zi­tív­ny zá­vä­zok v tej­to ob­las­ti sia­ha eš­te ďa­lej (napr. roz­su­dok ESĽP z 28. ok­tób­ra 1998 vo ve­ci Os­man pro­ti Spo­je­né­mu krá­ľov­stvu, ods. 115). Aj v sú­vis­los­ti s ap­li­ká­ciou či. 3 do­ho­vo­ru ESĽP zdô­raz­nil, že po­vin­nosť ulo­že­ná zmluv­ným štá­tom za­ru­čiť kaž­dé­mu, kto po­dlie­ha ich ju­ris­dik­cii, prá­va a slo­bo­dy uve­de­né v do­ho­vo­re v zmys­le či. 1 do­ho­vo­ru, vy­ža­du­je v spo­je­ní s či. 3 do­ho­vo­ru pri­ja­tie opat­re­ní spô­so­bi­lých za­brá­niť, aby oso­by po­dlie­ha­jú­ce ich ju­ris­dik­cii bo­li pod­ro­be­né mu­če­niu, ne­ľud­ské­mu ale­bo po­ni­žu­jú­ce­mu za­ob­chá­dzaniu ale­bo tres­tu vrá­ta­ne prí­pa­dov, ak by k ta­ké­mu­to za­ob­chá­dzaniu ma­lo dôjsť zo stra­ny súk­rom­ných sub­jek­tov (napr. roz­su­dok ESĽP z 23. sep­tem­bra 1998 vo ve­ci A. pro­ti Spo­je­né­mu krá­ľov­stvu, ods. 22 až 24).

5.   Prob­le­ma­ti­ky tres­tných san­kcií sa tý­ka via­ce­ro us­ta­no­ve­ní do­ho­vo­ru a je­ho do­dat­ko­vých pro­to­ko­lov [napr. či. 2 ods. 1 do­ho­vo­ru a Pro­to­kol č. 6 k do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd, či. 3, či. 4 ods. 3 písm. a), či. 5 ods. 1 písm. a), d) a e) a či. 7 do­ho­vo­ru a ne­pria­mo aj ďal­šie us­ta­no­ve­nia]. Zá­klad­ný prin­cíp po­dob­ne ako pri pod­mien­kach tres­tnej zod­po­ved­nos­ti pred­sta­vu­je prin­cíp zá­kon­nos­ti (nul­la poe­na si­ne lé­ge) vy­ža­du­jú­ci uk­la­da­nie tres­tu (tres­tných san­kcií) vý­luč­ne na zá­kla­de zá­ko­na a vy­lu­ču­jú­ci ulo­že­nie prís­nej­šie­ho tres­tu, než aký bo­lo mož­né ulo­žiť na zá­kla­de zá­ko­na účin­né­ho v ča­se spá­chania tres­tné­ho či­nu.

Sta­no­ve­nie sys­té­mu tres­tných san­kcií, pod­mie­nok ich uk­la­da­nia a vý­ko­nu či sta­no­ve­nie hra­níc tres­tných sa­dzieb pat­rí do prá­vo­mo­ci štá­tov, pri­čom li­mi­tu­jú­ci­mi v tom­to sme­re sú pre­dov­šet­kým zá­kaz mu­če­nia a ne­ľud­ské­ho či po­ni­žu­jú­ce­ho za­ob­chá­dzania ale­bo tres­tov a po­žia­dav­ka pri­me­ra­nos­ti tres­tu.

6.   Čo sa tý­ka po­žia­dav­ky pri­me­ra­nos­ti tres­tu, tú­to po­žia­dav­ku do­ho­vor pria­mo ne­za­kot­vu­je, ju­di­ka­tú­ra ESĽP však up­lat­ňu­je prin­cíp pro­por­cio­na­li­ty vy­jad­ru­jú­ci po­žia­dav­ku za­cho­va­nia spra­vod­li­vej rov­no­vá­hy me­dzi všeo­bec­ný­mi zá­uj­ma­mi spo­loč­nos­ti a ga­ran­cia­mi zá­klad­ných práv jed­not­liv­cov, resp. po­žia­dav­ku pro­por­cio­nál­nos­ti me­dzi zá­sa­hom do prá­va a sle­do­va­ným cie­ľom, pri­čom ne­vyh­nut­nosť reš­pek­to­va­nia toh­to prin­cí­pu zdô­raz­ňu­je aj pri zá­sa­hoch do práv chrá­ne­ných do­ho­vo­rom ma­jú­cich po­do­bu tres­tných san­kcií.

Otáz­ku in abstrac­to pri­me­ra­nos­ti tres­tov sa­mot­ných vo vzťa­hu k jed­not­li­vým tres­tným či­nom us­ta­no­ve­ným tres­tnou le­gis­la­tí­vou jed­not­li­vých štá­tov však ESĽP po­va­žu­je pre­dov­šet­kým za do­mé­nu ich prá­vo­mo­cí. V rám­ci svo­jej ju­di­ka­tú­ry uvie­dol, že v prí­pa­doch po­su­dzo­va­nia in­di­vi­duál­nych sťaž­nos­tí nie je je­ho úlo­hou pres­kú­ma­vať prís­luš­né práv­ne pred­pi­sy a prax in abstrac­to, ale ob­me­dziť sa, na­koľ­ko je to mož­né, na po­sú­de­nie kon­krét­ne­ho prí­pa­du pre úče­ly zis­te­nia, či spô­sob, akým bo­li uve­de­né pred­pi­sy ap­li­ko­va­né ale­bo sa dotk­li sťa­žo­va­te­ľa, vie­dol k po­ru­še­niu do­ho­vo­ru. Zá­ro­veň kon­šta­to­val, že do­ho­vor vo všeo­bec­nos­ti ne­mô­že slú­žiť ako zá­klad pre spo­chyb­ne­nie dĺžky tres­tu prá­vop­lat­ne ulo­že­né­ho prís­luš­ným sú­dom. Iba vo vý­ni­moč­ných prí­pa­doch by dĺžka tres­tu moh­la vzbu­dzo­vať po­chyb­nos­ti o je­ho zlu­či­teľ­nos­ti s či. 3 do­ho­vo­ru (napr. roz­hod­nu­tie ESĽP o pri­ja­teľ­nos­ti z 1. feb­ruára 2000 vo ve­ci Schi­ma­nek pro­ti Ra­kús­ku, bod 2.; mu­ta­tis mu­tan­dis roz­hod­nu­tie ESĽP o pri­ja­teľ­nos­ti sťaž­nos­ti z 29. má­ja 2001 vo ve­ci Sawoniuk pro­ti Spo­je­né­mu krá­ľov­stvu, bod 3.; roz­su­dok ESĽP zo 16. de­cem­bra 1999 vo ve­ci V. pro­ti Spo­je­né­mu krá­ľov­stvu, ods. 97 až 101; roz­su­dok ESĽP z 2. mar­ca 1987 vo ve­ci Weeks pro­ti Spo­je­né­mu krá­ľov­stvu, ods. 47).

7.       Pria­mo k otáz­ke tres­ta­nia viac­čin­né­ho sú­be­hu sa ESĽP vo svo­jej do­te­raj­šej ju­di­ka­tú­re ne­vy­jad­ril, je však mož­né od­ôvod­ne­ne pred­pok­la­dať, že ak by sa i v sú­vis­los­ti s roz­ho­do­va­ním o in­di­vi­duál­nej sťaž­nos­ti otáz­ka tres­ta­nia viac­čin­né­ho sú­be­hu vy­skyt­la, za­ujal by ESĽP ná­zor v tom zmys­le, že rie­še­nie otá­zok tý­ka­jú­cich sa tres­ta­nia viac­čin­né­ho sú­be­hu vy­plý­va z prá­vo­mo­cí štá­tov do­ho­vo­ru, kto­rou dis­po­nu­jú pre úče­ly roz­ho­do­va­nia o svo­jej tres­tnop­ráv­nej po­li­ti­ke, ku kto­rej sa ESĽP v zá­sa­de ne­má in abstrac­to vy­jad­ro­vať (po­rov­naj vo vzťa­hu k otáz­ke tres­ta­nia re­ci­dí­vy napr. roz­su­dok ESĽP z 29. mar­ca 2006 vo ve­ci Achour pro­ti Fran­cúz­sku, ods. 44).

8.       Vo vzťa­hu k otáz­ke ju­di­ka­tú­ry štras­bur­ských or­gá­nov ochra­ny práv tý­ka­jú­cej sa (nie­len) tres­tných san­kcií a pri­me­ra­nos­ti tres­tov je však na tom­to mies­te pot­reb­né oso­bit­ne zdô­raz­niť, že do­ho­vor a nás­led­ne i ju­di­ka­tú­ra štras­bur­ských or­gá­nov ochra­ny práv nes­ta­no­vu­je maximál­ne mož­né zá­ru­ky ochra­ny ľud­ských práv, ale len mi­ni­mál­ny Štan­dard ochra­ny ľud­ských práv. Ústav­ný súd je tak ju­di­ka­tú­rou štras­bur­ských or­gá­nov ochra­ny práv via­za­ný len v tom sme­re, aby ním pos­ky­to­va­ná ochra­na ľud­ských práv napl­ni­la ten­to mi­ni­mál­ny štan­dard. Ju­di­ka­tú­ra štras­bur­ských or­gá­nov ochra­ny práv pre­to ne­mô­že byť pre­káž­kou to­ho, aby ús­tav­ný súd pos­ky­tol ochra­ne ľud­ských práv i vy­ššie zá­ru­ky, než aké vy­plý­va­jú z ju­di­ka­tú­ry štras­bur­ských or­gá­nov ochra­ny práv.

Ak te­da otáz­ku pri­me­ra­nos­ti tres­tov po­va­žu­je ESĽP pre­dov­šet­kým za do­mé­nu prá­vo­mo­cí jed­not­li­vých štá­tov, ne­mô­že­me z ta­ké­ho­to prís­tu­pu ESĽP vy­vo­dzo­vať, že ak sa k otáz­ke pri­me­ra­nos­ti tres­tov in abstrac­to jed­noz­nač­ne ESĽP ne­vy­jad­ru­je, ne­má (resp. nes­mie) sa k tej­to otáz­ke in abstrac­to vy­jad­ro­vať ani ús­tav­ný súd ako vnút­roš­tát­ny or­gán ochra­ny práv. Prá­ve nao­pak, ak je ESĽP v otáz­ke pri­me­ra­nos­ti tres­tov zdr­žan­li­vý a z vlas­tnej vô­le v zá­sa­de pre­ne­chá­va na rie­še­nie tej­to otáz­ky pries­tor jed­not­li­vým štá­tom, je na ús­tav­nom sú­de, aby on - ako exklu­zív­ny ochran­ca ús­tav­nos­ti v Slo­ven­skej re­pub­li­ke - za­ujal k tej­to otáz­ke pos­toj, a vy­pl­nil tak pries­tor, kto­rý mu ESĽP pre­ne­chal.

9. Pri reali­zo­va­ní tes­tu pro­por­cio­na­li­ty pri­tom ús­tav­ný súd kla­sic­ky pos­tu­pu­je v tých­to kro­koch:

(1)     Po­sú­de­nie, či pres­kú­ma­va­ná nor­ma, ko­na­nie spa­dá pod roz­sah (sco­pe, am­bit) zá­klad­né­ho prá­va, s kto­rým je na­mie­ta­ný jej ne­sú­lad.

(2)     Po­sú­de­nie, či na­mie­ta­ným us­ta­no­ve­ním do­chá­dza k zá­sa­hu (inter­fe­ren­ce) do da­né­ho zá­klad­né­ho prá­va.

(3)     Po­sú­de­nie, či je da­ný zá­sah v sú­la­de so zá­ko­nom (lawfullnes) - test le­ga­li­ty.

(4)     Ak sú v da­nom po­ra­dí spl­ne­né pred­chá­dza­jú­ce kro­ky, nas­le­du­je ďa­lej po­sú­de­nie prin­cí­pom pro­por­cio­na­li­ty, kto­rý je kla­sic­ky za­lo­že­ný na tých­to troch kro­koch. (4a) Pr­vým kro­kom je hľa­dis­ko vhod­nos­ti (Geeig­net­heit), resp. dos­ta­toč­ne dô­le­ži­té­ho cie­ľa (test of le­gi­ti­ma­te aim/ef­fect) a ra­cio­nál­nej väz­by me­dzi práv­nou nor­mou a cie­ľom (úče­lom) práv­nej úp­ra­vy. (4b) Dru­hým kro­kom je zis­ťo­va­nie kri­té­ria ne­vyh­nut­nos­ti, pot­reb­nos­ti či pou­ži­tia naj­me­nej dras­tic­kých - šetr­nej­ších pros­tried­kov (Er­for­derlich­keit, test of ne­ces­si­ty, test of sub­si­dia­ri­ty, suf­fi­cient­ly im­por­tant ob­jec­ti­ve). (4c) Na­po­kon tre­tím kro­kom je hľa­dis­ko pro­por­cio­na­li­ty v už­šom zmys­le slo­va (An­ge­mes­sen­heit, test of pro­por­cio­na­li­ty in the strict sen­se, pro­por­cio­na­te ef­fect).

IV.C

Po­jem tres­tu a vý­znam tres­tných sa­dzieb

10.  Trest je naj­os­trej­ším z pros­tried­kov štát­ne­ho do­nú­te­nia, kto­ré pou­ží­va štát pri pl­ne­ní svo­jich fun­kcií. Z us­ta­no­ve­nia § 31 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na jas­ne vy­plý­va, že trest je nás­led­kom tres­tné­ho či­nu. Uk­la­da­nie kon­krét­ne­ho tres­tu pá­cha­te­ľo­vi te­da mu­sí byť v prí­čin­nej sú­vis­los­ti so spá­cha­ním kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu pá­cha­te­ľom. Inak po­ve­da­né, ne­vyh­nut­nou pod­mien­kou a pred­pok­la­dom ulo­že­nia kon­krét­ne­ho tres­tu pá­cha­te­ľo­vi je spá­chanie kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu pá­cha­te­ľom.

Cha­rak­te­ris­tic­kým zna­kom tres­tu je, že sa ním spô­so­bu­je uj­ma, kto­rá spo­čí­va vo vý­raz­nom zá­sa­hu do práv pá­cha­te­ľa, pri­čom jed­noz­nač­ne naj­ci­teľ­nej­ší zá­sah pred­sta­vu­je zá­sah do je­ho osob­nej slo­bo­dy.

11.  Z hľa­dis­ka ur­či­tos­ti mô­že­me tres­ty de­liť na ab­so­lút­ne ur­či­té a tres­ty re­la­tív­ne ur­či­té. Ab­so­lút­ne ur­či­té sú tres­ty, pri kto­rých zá­kon sú­du pri roz­ho­do­va­ní o tres­te ne­dá­va na vý­ber, keď­že pres­ne us­ta­no­vu­je druh a vý­me­ru tres­tu. Pri re­la­tív­ne ur­či­tých tres­toch je sta­no­ve­ná hor­ná a dol­ná hra­ni­ca tres­tnej sadz­by, pri­čom zá­ko­no­dar­ca vý­škou tres­tných sa­dzieb vy­jad­ru­je škod­li­vosť, resp. ty­po­vú zá­važ­nosť to­ho - kto­ré­ho tres­tné­ho či­nu, a tak už po­rov­na­ním tres­tných sa­dzieb tres­tných či­nov mož­no zis­tiť, kto­rý z nich je pod­ľa zá­ko­no­dar­cu pre spo­loč­nosť škod­li­vej­ší. Kaž­dá zá­kon­ná tres­tná sadz­ba tak zod­po­ve­dá stup­ňu ty­po­vej zá­važ­nos­ti, kto­rý je cha­rak­te­ris­tic­ký pre tres­tné či­ny ur­či­té­ho dru­hu.

K sta­no­vo­va­niu tres­tných sa­dzieb za tres­tné či­ny ur­či­té­ho dru­hu pri­tom do­chá­dza prá­ve z dô­vo­du, že i tres­tné či­ny to­ho is­té­ho dru­hu sa nav­zá­jom od­li­šu­jú, a to kon­krét­ny­mi okol­nos­ťa­mi to­ho - kto­ré­ho prí­pa­du. Tres­tnou sadz­bou zá­ko­no­dar­ca v sú­la­de so zá­sa­dou nul­la poe­na si­ne lé­ge sta­no­vu­je sú­du is­té man­ti­ne­ly pri je­ho roz­ho­do­va­ní, no zá­ro­veň mu pre­ne­chá­va dos­ta­toč­ný pries­tor pre in­di­vi­dua­li­zá­ciu tres­tu pod­ľa okol­nos­tí kon­krét­ne­ho prí­pa­du.

IV.D Účel tres­tu v teó­rii tres­tné­ho prá­va hmot­né­ho

12. Pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 34 Tres­tné­ho zá­ko­na je úče­lom tres­tu ochra­na spo­loč­nos­ti pred pá­cha­teľ­mi tres­tnej čin­nos­ti, pri­čom tá­to ochra­na sa reali­zu­je for­mou tres­tnej rep­re­sie (tým, že sa pá­cha­te­ľo­vi za­brá­ni v pá­cha­ní tres­tnej čin­nos­ti), in­di­vi­duál­nej pre­ven­cie (tým, že sa vy­tvo­ria pod­mien­ky na vý­cho­vu pá­cha­te­ľa k to­mu, aby vie­dol riad­ny ži­vot) a ge­ne­rál­nej pre­ven­cie (tým, že sa iní od­ra­dia od pá­chania tres­tnej čin­nos­ti). Ochra­na spo­loč­nos­ti ako účel tres­tu je v zho­de s re­zo­lú­ciou 1. kon­gre­su Spo­je­ných ná­ro­dov v Že­ne­ve z ro­ku 1955.

Úlo­hou tres­tu v bo­ji pro­ti kri­mi­na­li­te je pris­pieť k udr­ža­niu kri­mi­na­li­ty v ur­či­tých hra­ni­ciach a pod­ľa mož­nos­ti i k jej pos­tup­né­mu ob­me­dzo­va­niu.

Trest (a oso­bit­ne trest od­ňa­tia slo­bo­dy) ako san­kcia pred­sta­vu­je naj­cit­li­vej­ší a naj­tvr­dší pros­trie­dok štát­ne­ho do­nú­te­nia. Z hod­no­to­vé­ho sys­té­mu práv­ne­ho štá­tu je nut­né vy­vo­diť, že „slo­bo­da mô­že byť za­cho­va­ná je­di­ne tak, že sa s ňou bu­de nak­la­dať ako s naj­väč­ším prin­cí­pom, kto­rý nes­mie byť obe­to­va­ný účel­nos­ti a jed­not­li­vým vý­ho­dám" (Hayek, F. A.: Prá­vo, zá­ko­no­dar­stvo a slo­bo­dy. 1. di­el. Pra­ha: Aca­de­mia 1991, s. 56). Orien­tá­cia tres­tnop­ráv­nej ochra­ny na ochra­nu osob­nos­ti člo­ve­ka, je­ho dôs­toj­nos­ti a je­ho práv a slo­bôd vy­tvá­ra dos­ta­toč­ný pries­tor na roz­voj ľud­skej osob­nos­ti a na fun­go­va­nie je­din­ca v spo­loč­nos­ti. V tom­to sme­re je pot­reb­né vy­chá­dzať zo zá­sa­dy, že „bez slo­bo­dy jed­not­liv­ca neexis­tu­je slo­bo­da spo­loč­nos­ti". S tým sú­vi­sí aj zá­sa­da up­lat­ňo­va­ná v tres­tnom prá­ve, a to zá­sa­da hu­ma­niz­mu, kto­rá za­hr­ňu­je nie­len ochra­nu pá­cha­te­ľa, je­ho re­so­cia­li­zá­cie, či so­ciál­nej in­teg­rá­cie, vý­kon tres­tu a ochran­ných opat­re­ní, ale aj ochra­nu spo­loč­nos­ti vrá­ta­ne jej hu­ma­nit­ných ideá­lov a hod­nôt, ako aj ochra­nu po­ten­cio­nál­nych obe­tí pred tres­tný­mi čin­mi. Kon­krét­nym pre­ja­vom zá­sa­dy hu­ma­niz­mu je aj či. 16 ods. 2 ús­ta­vy a tiež zru­še­nie tres­tu smr­ti no­ve­lou tres­tné­ho kó­dexu zá­ko­nom č. 175/1990 Zb.

Pre trest je cha­rak­te­ris­tic­ké, že je s ním spo­je­né ne­ga­tív­ne hod­no­te­nie či­nu a oso­by pá­cha­te­ľa a že sa uk­la­dá v zá­vis­los­ti od zá­važ­nos­ti či­nu vy­jad­re­nej stup­ňom je­ho spo­lo­čen­skej ne­bez­peč­nos­ti, kto­rá je roz­ho­du­jú­ca pre sta­no­ve­nie dru­hu tres­tu a je­ho vý­me­ry, pri­čom je­ho prio­rit­ný účel sa do­sa­hu­je pre­dov­šet­kým uk­la­da­ním tres­tov a ich vý­ko­nom. Vy­chá­dza­júc zo zá­sa­dy hu­ma­ni­ty tre­ba dodr­žať prin­cíp úmer­nos­ti rep­re­sie, aby tá­to nep­rek­ro­či­la mie­ru ne­vyh­nut­nú pre spl­ne­nie úče­lu tres­tu. K napl­ne­niu úče­lu tres­tu pris­pie­va aj je­ho pre­ven­tív­ne pô­so­be­nie, keď hroz­ba tres­tu for­mu­lo­va­né­ho v tres­tnom kó­dexe od­rá­dza ve­rej­nosť od pá­chania tres­tnej čin­nos­ti, pri­čom in­ten­zi­ta tej­to pre­ven­cie ras­tie so zvy­šo­va­ním ve­do­mia ve­rej­nos­ti o neod­vrat­nos­ti a spra­vod­li­vos­ti tres­tov.

Pred­pok­la­dom účin­nej ochra­ny spo­loč­nos­ti, te­da účin­nos­ti ge­ne­rál­nej a in­di­vi­duál­nej pre­ven­cie, je adek­vát­nosť tres­tov za spá­cha­ný trest­ný čin.

Pre­ven­tív­no-vý­chov­nú fun­kciu tres­tov za­bez­pe­ču­je hroz­ba tres­tom. Trest­ný zá­kon ne­žia­du­ce a spo­loč­nos­ti škod­li­vé ko­na­nia pre­mie­ta do skut­ko­vých pod­stát tres­tných či­nov a uj­mu za ich spá­chanie for­mu­lu­je v po­do­be tres­tov. Trest­ný kó­dex pl­ní svo­ju pre­ven­tív­no-vý­chov­nú fun­kciu pros­tred­níc­tvom stup­ni­ce dru­hov tres­tov a ich vý­mer za jed­not­li­vé tres­tné či­ny vy­jad­ru­jú­cej hod­no­to­vý úsu­dok o stup­ni za­vr­hnu­tia­hod­nos­ti jed­not­li­vých tres­tných či­nov.

Teo­re­tic­ké vý­cho­dis­ká pe­no­ló­gie pou­ka­zu­jú na pot­re­bu zvo­liť op­ti­mál­nu mie­ru rep­re­sie, keď­že ani príl­iš mier­ny, ani príl­iš prís­ny trest pod­ľa nej ne­pô­so­bia vý­chov­ne, ale de­mo­ra­li­zu­jú­co, zá­ro­veň va­ru­jú pred tžv. exem­plár­nym tres­ta­ním spo­čí­va­jú­cim v tom, že sa kon­krét­na prís­nosť tres­tu neo­dô­vod­ňu­je hľa­dis­kom in­di­vi­duál­nej pre­ven­cie, ale pot­re­bou od­stra­šiť ve­rej­nosť us­ta­no­ve­ním preh­na­ne prís­nych tres­tov, kde je zin­ten­zív­ne­ním rep­re­sie pot­la­če­ný mo­ment pre­ven­cie.

Fun­kciu ochra­ny pl­ní trest jed­nak vo­či pá­cha­te­ľo­vi tres­tné­ho či­nu, vo­či kto­ré­mu sa pre­ja­vu­je mo­ment rep­re­sie (za­brá­ne­nie pá­chaniu tres­tnej čin­nos­ti) a in­di­vi­duál­nej pre­ven­cie (vý­cho­va k riad­ne­mu ži­vo­tu), jed­nak vo­či ďal­ším jed­not­liv­com, po­ten­cio­nál­nym pá­cha­te­ľom, vo­či kto­rým sa pre­ja­vu­je mo­ment ge­ne­rál­nej pre­ven­cie (vý­chov­né pô­so­be­nie tres­tov na os­tat­ných čle­nov spo­loč­nos­ti).

Mo­der­né hu­ma­nis­tic­ké teórie za­obe­ra­jú­ce sa úče­lom tres­tu a tres­tné­ho prá­va vô­bec, te­da my­šlien­ky H. Gro­tia, C. Bec­ca­riu, I. Kan­ta, G. W. F. Heg­la, L. Feuer­ba­cha, F. von Lisz­ta a ďal­ších práv­nych fi­lo­zo­fov a tvor­cov teó­rií tres­tov, resp. tres­ta­nia, sú za­lo­že­né na my­šlien­ke, že tres­tné ko­na­nie má sle­do­vať rov­na­ko pre­ven­tív­ny a re­so­cia­li­zač­ný cieľ, má to­tiž pris­pieť k po­lep­še­niu a náp­ra­ve pá­cha­te­ľa. Cie­ľom tres­tné­ho ko­na­nia má byť do­siah­nu­tie to­ho, aby ob­vi­ne­ný pá­cha­teľ za­ujal ku spá­chaniu tres­tné­ho či­nu se­bak­ri­tic­ký a ka­júc­ny pos­toj, kto­rý sľu­bu­je mož­nosť je­ho náp­ra­vy. Po­va­žu­je sa za spra­vod­li­vé, aby bol váž­ne mie­ne­ný se­bak­ri­tic­ký a ka­júc­ny pos­toj „od­me­ne­ný" mier­nej­ším tres­tom, napr. tak, ako to umož­ňu­je sú­čas­ný in­šti­tút po­ľah­ču­jú­cej okol­nos­ti z dô­vo­du „úp­rim­nej ľú­tos­ti", up­ra­ve­ný v § 36 písm. 1) Tres­tné­ho zá­ko­na.

Po­kiaľ si pá­cha­teľ uve­do­mí, že tres­tným či­nom, kto­rý spá­chal po­ru­šil prá­va a slo­bo­dy iných a roz­hod­ne sa pri­jať trest, mô­že­me po­ve­dať, že pá­cha­teľ sa, či už na zá­kla­de vlas­tné­ho sve­do­mia ale­bo aj za pri­po­je­nia tres­tné­ho ko­na­nia, hroz­by tres­tom ale­bo ve­rej­né­ho od­sú­de­nia, chce nap­ra­viť a po­kú­siť sa vy­nah­ra­diť spo­loč­nos­ti ško­du, kto­rú spá­chal. V ta­kom prí­pa­de je dob­ré, že pá­cha­teľ trest po­va­žu­je za adek­vát­ny, spra­vod­li­vý a súh­la­sí s ním. Pri­már­nym cie­ľom tres­tné­ho ko­na­nia by však pri­ro­dze­ne ne­ma­lo byť hľa­da­nie tres­tu, s kto­rým pá­cha­teľ bu­de súh­la­siť, pre­to­že pá­cha­teľ, kto­rý nep­re­ja­ví sku­toč­nú ľú­tosť nad svo­ji­mi čin­mi a ne­bu­de sa sna­žiť o náp­ra­vu, bu­de za svoj hlav­ný cieľ po­va­žo­vať do­siah­nu­tie čo naj­niž­šie­ho tres­tu a nás­led­ne náv­rat k pred­chá­dza­jú­ce­mu spô­so­bu kri­mi­nál­ne­ho ži­vo­ta.

13. Ob­sa­hom vy­ko­ná­va­né­ho tres­tu je ur­či­tá uj­ma na inak chrá­ne­ných zá­klad­ných prá­vach a slo­bo­dách pá­cha­te­ľa (napr. na osob­nej slo­bo­de, na ma­jet­ku, na cti a pod.). Uj­ma nie je cie­ľom tres­tu, je iba ne­vyh­nut­ným pros­tried­kom na do­siah­nu­tie úče­lu tres­tu. V tres­tnom zá­ko­no­dar­stve práv­ne­ho štá­tu nie je trest sám ose­be úče­lom, nep­red­sta­vu­je od­pla­tu za spá­cha­ný trest­ný čin. To­to po­ní­ma­nie tres­tu sa lí­ši od ab­so­lút­nych teó­rií tres­tu vy­chá­dza­jú­cich zo zá­sa­dy „pu­ni­tur, quia pec­ca­tum est", te­da „tres­tá sa, pre­to­že bo­lo spá­cha­né zlo". Nao­pak, re­la­tív­ne teórie tres­tu spá­ja­li s je­ho uk­la­da­ním ur­či­té pre spo­loč­nosť uži­toč­né cie­le („pu­ni­tur, ne­pec­ce tur", te­da „tres­tá sa, aby ne­bo­lo pá­cha­né zlo"). Zmie­ša­né teórie tres­tu usi­lo­va­li o spo­je­nie od­plat­nej i úče­lo­vej fun­kcie tres­tu.

Na tom­to mies­te je zá­ro­veň pot­reb­né zdô­raz­niť, že ani ab­so­lút­ne teórie ne­po­čí­ta­li s uk­la­da­ním nep­ri­me­ra­ných tres­tov. Na­priek nie­ke­dy dras­tic­kej po­va­he pou­ži­tých tres­tnop­ráv­nych pros­tried­kov to­tiž v zmys­le zá­sa­dy „oko za oko, zub za zub" rá­ta­li so spô­so­be­ním rov­na­kej uj­my pá­cha­te­ľo­vi. Po­žia­dav­ka pri­me­ra­nos­ti tres­tu je ob­siah­nu­tá i v my­šlien­ke pred­sta­vi­te­ľa ab­so­lút­nej teórie tres­tu G. W. F. Heg­la, pod­ľa kto­ré­ho bez­prá­vie je ne­gá­ciou prá­va, a trest je te­da ne­gá­ciou tej­to ne­gá­cie. He­gel pou­ka­zu­je na sku­toč­nosť, že pá­cha­te­ľa mô­že so spra­vod­li­vos­ťou, a te­da aj so spo­loč­nos­ťou, zmie­riť len spra­vod­li­vý trest. Trest sa mu­sí rov­nať spô­so­be­né­mu bez­prá­viu.

Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že v prí­pa­de, ak bu­de trest, resp. od­pla­ta ob­siah­nu­tá v tres­te, prís­nej­šia ako bez­prá­vie spô­so­be­né tres­tným či­nom, ne­dôj­de len k ne­gá­cii toh­to bez­prá­via, ale zá­ro­veň ulo­že­ným tres­tom vznik­ne no­vé bez­prá­vie - bez­prá­vie vo­či nep­ri­me­ra­ne pot­res­ta­né­mu pá­cha­te­ľo­vi tres­tné­ho či­nu. Nep­ri­me­ra­ný trest je te­da ne­gá­ciou prá­va, kto­rá sa svo­jou pod­sta­tou (ne­go­va­ním prá­va) ni­čím ne­lí­ši od tres­tné­ho či­nu, pri­čom pá­cha­teľ, kto­ré­mu to­to bez­prá­vie spô­so­bil štát, ne­bu­de mať mož­nosť do­siah­nuť ne­gá­ciu štá­tom spô­so­be­nej ne­gá­cie prá­va, keď­že mo­no­pol na tres­ta­nie má v ru­kách štát.

IV.E Sú­beh a spô­so­by tres­ta­nia sú­be­hu

14. Sú­be­hom (kon­ku­ren­ciou) sa ozna­ču­je prí­pad, ak pá­cha­teľ spá­chal dva ale­bo via­ce­ro tres­tných či­nov skôr, než bol za niek­to­rý z nich od­sú­de­ný. Teória tres­tné­ho prá­va roz­li­šu­je jed­no­čin­ný sú­beh (jed­no­čin­ná, ideál­na, for­mál­na ale­bo sú­čas­ná kon­ku­ren­cia, resp. kon­ku­ren­cia tres­tných zá­ko­nov) a viac­čin­ný sú­beh (reál­na, ma­te­riál­na, pos­tup­ná kon­ku­ren­cia, resp. kon­ku­ren­cia tres­tných Či­nov). Viac­čin­ný sú­beh pred­pok­la­dá, že pá­cha­teľ spá­chal via­ce­ro tres­tných či­nov skôr, ako súd vy­hlá­sil za tie­to od­su­dzu­jú­ci roz­su­dok; sú­beh jed­no­čin­ný pred­pok­la­dá, že jed­no ko­na­nie pá­cha­te­ľa má zna­ky via­ce­rých tres­tných či­nov.

15. Pri tres­ta­ní sú­be­hu sa his­to­ric­ky vy­vi­nu­li tri špe­ci­fic­ké zá­sa­dy up­lat­ňu­jú­ce sa v rôz­nych po­do­bách a kom­bi­ná­ciách, a to:

a)  Zá­sa­da ku­mu­lač­ná (sčí­ta­cia), kto­rej pod­sta­tou je pra­vid­lo, koľ­ko tres­tných či­nov, toľ­ko tres­tov (quot de­lic­ta, tot poe­nae). Pri dôs­led­nom pou­ži­tí tej­to zá­sa­dy do­chá­dza sčí­ta­ním jed­not­li­vých tres­tov (naj­mä u tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy) k uk­la­da­niu neú­mer­ne vy­so­kých tres­tov (napr. trest od­ňa­tia slo­bo­dy na 8, 12 a 15 ro­kov zna­me­ná trest od­ňa­tia slo­bo­dy na 35 ro­kov). Ok­rem neob­me­dze­nej po­do­by sa tá­to zá­sa­da mô­že vy­sky­to­vať aj s ur­či­tý­mi ob­me­dzenia­mi (re­duk­cia­mi), naj­mä po­kiaľ ide o cel­ko­vú vý­šku tres­tu. Na roz­diel od člen­ských štá­tov Európ­skej únie vy­uži­tie ku­mu­lač­nej zá­sa­dy pri tres­ta­ní sú­be­hu do­mi­nu­je v Spo­je­ných štá­toch ame­ric­kých.

b)    Zá­sa­da ab­sor­pčná (pohl­co­va­cia), kto­rej ob­sa­hom je pra­vid­lo, že vy­šší, resp. prís­nej­ší trest pohl­cu­je trest niž­ší (poe­na maior ab­sor­bet mi­no­rem). Je opa­kom ku­mu­lač­nej zá­sa­dy a jej up­lat­ne­nie je vý­cho­dis­kom pri pri­vi­le­go­va­nom tres­ta­ní sú­be­hu. Vy­sky­tu­je sa v troch for­mách, a to ako ab­sorpcia tres­tných či­nov, ab­sorpcia tres­tných sa­dzieb a ab­sorpcia tres­tov. Pri up­lat­ne­ní tej­to zá­sa­dy sa te­da pá­cha­teľ pot­res­tá a trest sa mu ulo­ží iba za trest­ný čin naj­prís­nej­šie trest­ný. Pou­ži­tie tej­to zá­sa­dy sa v od­bor­nej li­te­ra­tú­re od­ôvod­ňu­je hlav­ne tým, že pá­cha­teľ spá­chal ďal­ší trest­ný čin bez to­ho, aby bol va­ro­va­ný od­su­dzu­jú­cim roz­sud­kom tý­ka­jú­cim sa skor­šie­ho tres­tné­ho Či­nu zo zbie­ha­jú­cich sa tres­tných či­nov.

IV.F Vý­voj práv­nej úp­ra­vy as­pe­rač­nej zá­sa­dy na úze­mí Slo­ven­ska

16.  V mo­der­ných de­ji­nách sa s as­pe­rač­nou zá­sa­dou na úze­mí Slo­ven­ska po pr­výk­rát stre­tá­va­me v rám­ci Uhor­ské­ho tres­tné­ho zá­kon­ní­ka o zlo­či­noch a pre­či­noch (zá­kon­ný člá­nok V/1878), kto­rý bol po vzni­ku Čes­kos­lo­ven­skej re­pub­li­ky tzv. re­cep­čnou nor­mou preb­ra­tý do práv­ne­ho po­riad­ku Čes­kos­lo­ven­skej re­pub­li­ky. V zmys­le § 95 až § 99 Uhor­ské­ho tres­tné­ho zá­kon­ní­ka o zlo­či­noch a pre­či­noch súd ob­li­ga­tór­ne ne­mu­sel, ale len fa­kul­ta­tív­ne mo­hol vy­užiť as­pe­rač­nú zá­sa­du, a to pod­ľa tých­to pra­vi­diel:

-   v prí­pa­de spá­chania via­ce­rých pre­či­nov ale­bo spá­chania via­ce­rých pre­či­nov a pries­tup­kov, z pre ne sta­no­ve­ných tres­tov sa má pou­žiť naj­ťaž­ší sta­no­ve­ný trest a naj­ťaž­ší ulo­že­ný trest stra­ty slo­bo­dy mož­no zvý­šiť o je­den rok (§ 97),

-   pri spá­cha­ní zlo­či­nu a iné­ho tres­tné­ho či­nu sa má pou­žiť trest pre pot­res­ta­nie zlo­či­nu a trest stra­ty slo­bo­dy na ur­či­tú do­bu sta­no­ve­ný pre zlo­čin op­ro­ti ťar­che os­tat­ných či­nov mož­no zvý­šiť o dva ro­ky (§ 98),

-   pri spá­cha­ní via­ce­rých zlo­či­nov ale­bo ok­rem nich aj iných tres­tných či­nov sa má pou­žiť naj­ťaž­ší trest z tres­tov ur­če­ných pre tie­to, a keď ten­to je trest stra­ty slo­bo­dy na ur­či­tú do­bu, je­ho naj­dlh­šie tr­va­nie mož­no zvý­šiť o päť ro­kov (§ 99).

17.  K ob­li­ga­tór­ne­mu vy­uži­tiu as­pe­rač­nej zá­sa­dy na úze­mí Slo­ven­ska (av­šak nie v sú­vis­los­ti s tres­ta­ním sú­be­hu) po pr­výk­rát do­chá­dza až od 22. jú­la 1941, keď na­do­bu­dol účin­nosť zá­kon č. 167/1941 SI. z. o prís­nej­šom tres­ta­ní niek­to­rých tres­tných či­nov spá­cha­ných vy­uži­tím za­tme­nia ale­bo le­tec­ké­ho pop­la­chu. V zmys­le § 1 toh­to zá­ko­na pla­ti­lo, že ak pá­cha­teľ vy­užil za­tme­nie ale­bo le­tec­ký pop­lach na spá­chanie niek­to­ré­ho z taxatív­ne sta­no­ve­ných tres­tných či­nov, ma­lo to za nás­le­dok zvý­še­nie hor­nej hra­ni­ce zá­kon­nej tres­tnej sadz­by tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy, a to pri zlo­či­ne o dva ro­ky a pri pre­či­ne o je­den rok.

18.       Pr­vý uni­fi­ko­va­ný Trest­ný zá­kon na úze­mí Čes­kos­lo­ven­ska - zá­kon č. 86/1950 Sb. účin­ný od 1. augus­ta 1950 - vo vzťa­hu k tres­ta­niu sú­be­hu sta­no­vil, že v prí­pa­de, ak u zbie­ha­jú­cich sa tres­tných či­nov bu­dú hor­né hra­ni­ce tres­tných sa­dzieb tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy rôz­ne, tak sa trest vy­me­ria pod­ľa to­ho zá­kon­né­ho us­ta­no­ve­nia, kto­ré sa vzťa­hu­je na čin z nich naj­prís­nej­šie trest­ný (bez zvý­še­nia hor­nej hra­ni­ce tres­tnej sadz­by!). S vy­uži­tím as­pe­rač­nej zá­sa­dy — v po­do­be ob­li­ga­tór­ne­ho zvý­še­nia hor­nej hra­ni­ce tres­tnej sadz­by tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy o jed­nu štvr­ti­nu - rá­ta Trest­ný zá­kon č. 86/1950 Sb. len v prí­pa­de, ak sú pri zbie­ha­jú­cich sa tres­tných či­noch hor­né hra­ni­ce tres­tných sa­dzieb tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy rov­na­ké. Av­šak i pri ob­li­ga­tór­nom zvý­še­ní hor­nej hra­ni­ce tres­tnej sadz­by tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy Trest­ný zá­kon ďal­ší pos­tup sú­du - te­da ur­če­nie kon­krét­nej vý­šky tres­tu - po­ne­chá­val na voľ­nej úva­he sú­du, keď­že pri uk­la­da­ní kon­krét­ne­ho tres­tu mu zá­kon neuk­la­dal po­vin­nosť ulo­žiť trest v kon­krét­nej čas­ti up­ra­ve­nej (sprís­ne­nej) tres­tnej sadz­by. Vo vzťa­hu k mi­ni­mál­nej vý­ške úhr­nné­ho tres­tu zá­kon len sta­no­vil, že ak sú dol­né hra­ni­ce tres­tných sa­dzieb od­ňa­tia slo­bo­dy rôz­ne, je dol­nou hra­ni­cou úhr­nné­ho tres­tu naj­vyš­šia z nich. V ko­neč­nom dôs­led­ku tak Trest­ný zá­kon č. 86/1950 Sb. po­ne­chá­val sú­du voľ­nosť pri roz­ho­do­va­ní o tres­te. Ten na zá­kla­de vlas­tné­ho uvá­že­nia po zoh­ľad­ne­ní všet­kých okol­nos­tí prí­pa­du a oso­by pá­cha­te­ľa roz­ho­dol, aký vy­so­ký bu­de trest od­ňa­tia slo­bo­dy, pri­čom pries­tor, kto­rý mu zá­kon­né zvý­še­nie hor­nej hra­ni­ce pos­kyt­lo, mo­hol, no ne­mu­sel vy­užiť, čo už zá­vi­se­lo na je­ho po­sú­de­ní kon­krét­ne­ho prí­pa­du.

19. Trest­ný zá­kon č. 140/1961 Zb. účin­ný od 1. ja­nuá­ra 1962 vo vzťa­hu k tres­ta­niu sú­be­hu vô­bec ne­rá­tal s vy­uži­tím as­pe­rač­nej zá­sa­dy v sú­vis­los­ti s hor­nou hra­ni­cou tres­tnej sadz­by úhr­nné­ho tres­tu, len sta­no­vil, že ak súd od­su­dzu­je pá­cha­te­ľa za dva ale­bo viac tres­tných či­nov, ulo­ží mu úhrn­ný trest pod­ľa to­ho zá­kon­né­ho us­ta­no­ve­nia, kto­ré sa vzťa­hu­je na trest­ný čin z nich naj­prís­nej­šie trest­ný. Pr­vky as­pe­rač­nej zá­sa­dy bo­li vy­uži­té len v rám­ci práv­nej úp­ra­vy uk­la­da­nia tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy obzvlášť ne­bez­peč­né­mu re­ci­di­vis­to­vi.

20.       Pre­lom v up­lat­ňo­va­ní as­pe­rač­nej zá­sa­dy pri tres­ta­ní sú­be­hu pri­nie­sol zá­kon č. 171/2003 Z. z. (ďa­lej len „zá­kon č. 171/2003 Z. z."), kto­rým sa s účin­nos­ťou od 1. sep­tem­bra 2003 no­ve­li­zo­val Trest­ný zá­kon č. 140/1961 Zb. Tou­to no­ve­lou sa do § 35 ods. 2 toh­to Tres­tné­ho zá­ko­na za­vie­dlo pra­vid­lo, v zmys­le kto­ré­ho pla­ti­lo, že ak súd uk­la­dá úhrn­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy za dva ale­bo viac úmy­sel­ných tres­tných či­nov spá­cha­ných dvo­ma ale­bo via­ce­rý­mi skut­ka­mi, zvy­šu­je sa hor­ná hra­ni­ca tres­tnej sadz­by tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy tres­tné­ho či­nu z nich naj­prís­nej­šie tres­tné­ho o jed­nu tre­ti­nu, pri­čom súd ulo­ží pá­cha­te­ľo­vi trest v hor­nej po­lo­vi­ci tak­to ur­če­nej tres­tnej sadz­by tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy. Po pr­výk­rát sa tak sú­čas­ťou as­pe­rač­nej zá­sa­dy stá­va nie­len zvý­še­nie hor­nej hra­ni­ce tres­tnej sadz­by, ale aj ur­če­nie (ob­me­dzenie) ďal­šie­ho pos­tu­pu sú­du pri roz­ho­do­va­ní o kon­krét­nej vý­ške tres­tu. Pod­ľa dô­vo­do­vej sprá­vy k tej­to no­ve­le dô­vo­dom jej vy­pra­co­va­nia bol vy­so­ký stav ná­sil­nej kri­mi­na­li­ty na Slo­ven­sku a ne­mož­nosť tr­va­lej, resp. dos­ta­toč­nej izo­lá­cie pá­cha­te­ľov tej­to ná­sil­nej čin­nos­ti. Jej cie­ľom pre­to bo­lo sprís­ne­nie tres­tov, izo­lá­cia naj­ne­bez­peč­nej­ších zlo­čin­cov, a tým vy­ššia bez­peč­nosť v spo­loč­nos­ti. Vo vzťa­hu k as­pe­rač­nej zá­sa­de sa v dô­vo­do­vej sprá­ve kon­šta­tu­je, že súd by mal mať mož­nosť v prí­pa­doch reál­nej kon­ku­ren­cie úmy­sel­ných tres­tných či­nov zvý­šiť hor­nú hra­ni­cu tres­tnej sadz­by naj­ťaž­šie­ho tres­tné­ho či­nu o jed­nu tre­ti­nu a v prí­pa­de obzvlášť zá­važ­né­ho re­ci­di­vis­tu o jed­nu po­lo­vi­cu. Ako je pri­tom zrej­mé z ná­rod­nou ra­dou schvá­le­né­ho zne­nia no­ve­ly, z mož­nos­ti sú­du sa v prie­be­hu le­gis­la­tív­ne­ho pro­ce­su sta­la po­vin­nosť sú­du.

21.       Prís­tup k tres­ta­niu viac­čin­né­ho sú­be­hu za­ve­de­ný zá­ko­nom č. 171/2003 Z. z. bol nás­led­ne prev­za­tý i do re­ko­di­fi­ko­va­né­ho Tres­tné­ho zá­ko­na č. 300/2005 Z. z., kto­rý len v sú­vis­los­ti so za­ve­de­ním bi­par­tí­cie tres­tných či­nov v § 41 ods. 2 spres­nil, že z dvoch ale­bo via­ce­rých zbie­ha­jú­cich sa úmy­sel­ných tres­tných či­nov mu­sí byť as­poň je­den zlo­či­nom. Za­špi­ne­nia tej­to pod­mien­ky sa zvy­šu­je hor­ná hra­ni­ca tres­tnej sadz­by od­ňa­tia slo­bo­dy tres­tné­ho či­nu z nich naj­prís­nej­šie tres­tné­ho o jed­nu tre­ti­nu, pri­čom súd ob­li­ga­tór­ne mu­sí ulo­žiť pá­cha­te­ľo­vi trest nad jed­nu po­lo­vi­cu tak­to ur­če­nej tres­tnej sadz­by od­ňa­tia slo­bo­dy. V po­rov­na­ní s pô­vod­nou úp­ra­vou za­ve­de­nou zá­ko­nom č. 171/2003 Z. z. je te­da as­pe­rač­nu zá­sa­du mož­né ap­li­ko­vať v men­šom roz­sa­hu, keď­že v prí­pa­doch, keď súd bu­de pá­cha­te­ľo­vi uk­la­dať trest za dva ale­bo viac úmy­sel­ných pre­či­nov spá­cha­ných dvo­ma ale­bo via­ce­rý­mi skut­ka­mi, ne­bu­de pou­ži­tie tej­to zá­sa­dy pri­chá­dzať do úva­hy.

22.       Vy­chá­dza­júc z už uve­de­né­ho mož­no plat­nú slo­ven­skú práv­nu úp­ra­vu tres­ta­nia sú­be­hu zhr­núť tak­to:

a) v prí­pa­de jed­no­čin­né­ho sú­be­hu sa vždy pou­ži­je ab­sor­pčná zá­sa­da,

b)      v prí­pa­de viac­čin­né­ho sú­be­hu pre­či­nov sa pou­ži­je ab­sor­pčná zá­sa­da,

c)      v prí­pa­de viac­čin­né­ho sú­be­hu pre­či­nu spá­cha­né­ho z ned­ban­li­vos­ti a zlo­či­nu sa pou­ži­je ab­sor­pčná zá­sa­da,

d)      v prí­pa­de viac­čin­né­ho sú­be­hu pre­či­nu spá­cha­né­ho úmy­sel­ne a zlo­či­nu sa pou­ži­je as­pe­rač­ná zá­sa­da,

e)      v prí­pa­de v prí­pa­de viac­čin­né­ho sú­be­hu zlo­či­nu a zlo­či­nu sa pou­ži­je as­pe­rač­ná zá­sa­da.

23. Pre po­rov­na­nie mož­no pou­ká­zať na stav v Čes­kej re­pub­li­ke, kto­rá če­lí v zá­sa­de rov­na­kým bez­peč­nos­tným ri­zi­kám (vrá­ta­ne kri­mi­na­li­ty) ako Slo­ven­ská re­pub­li­ka. V čes­kom tres­tnom zá­ko­ne (zá­kon č. 40/2009 Sb.) je fa­kul­ta­tív­ne up­lat­ne­nie as­pe­rač­nej zá­sa­dy ob­me­dze­né len na viac­čin­ný sú­beh väč­šie­ho poč­tu tres­tných či­nov, pri­čom súd mô­že zvý­šiť hor­nú hra­ni­cu tres­tnej sadz­by o jed­nu tre­ti­nu. Keď­že zvý­še­nie hor­nej hra­ni­ce tres­tnej sadz­by je fa­kul­ta­tív­ne, súd uk­la­da­jú­ci úhrn­ný trest ho ne­mu­sí vy­užiť, po­kiaľ po­va­žu­je za dos­ta­toč­nú už tú vý­šku hor­nej hra­ni­ce tres­tnej sadz­by tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy, kto­rá bo­la ur­če­ná pod­ľa všeo­bec­ných pra­vi­diel pre sta­no­ve­nie vý­me­ry úhr­nné­ho tres­tu i bez je­ho zvý­še­nia (ak napr. pos­ta­čí ulo­že­nie tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy na hor­nej hra­ni­ci nez­vý­še­nej tres­tnej sadz­by sta­no­ve­nej za trest­ný čin naj­prís­nej­šie trest­ný zo zbie­ha­jú­cich sa tres­tných či­nov).

Na roz­diel od slo­ven­skej práv­nej úp­ra­vy, čes­ký trest­ný zá­kon neuk­la­dá sú­du ani po­vin­nosť, aby v prí­pa­de, ak vy­uži­je zvý­še­nie hor­nej hra­ni­ce tres­tnej sadz­by, vy­me­ral úhrn­ný trest, napr. v hor­nej po­lo­vi­ci tak­to zvý­še­nej tres­tnej sadz­by, či do­kon­ca v dĺžke spa­da­jú­cej do onej jed­nej tre­ti­ny, o kto­rú sa hor­ná hra­ni­ca zvý­ši­la.

V čes­kej tres­tnop­ráv­nej li­te­ra­tú­re zá­ro­veň na­chá­dza­me od­po­rú­ča­nia, ako pos­tu­po­vať pri uk­la­da­ní úhr­nné­ho tres­tu, resp. ako sa vy­spo­ria­dať s fak­tom, že uk­la­da­ný úhrn­ný trest má zoh­ľad­ňo­vať spá­chanie via­ce­rých tres­tných či­nov pá­cha­te­ľom (Šámal, P. a kol: Tres­tní zá­ko­ník. Pra­ha: C. H. Beck 2009, s. 2910 a nasl., tiež Prou­za, D.: Tres­tní zá­ko­ník. Pra­ha: C. H. Beck 2010, s. 508). V zmys­le tých­to od­po­rú­ča­ní pri hod­no­te­ní kon­krét­nej po­va­hy a zá­važ­nos­ti  ce­lé­ho  súhr­nu zbie­ha­jú­cich sa tres­tných či­nov bu­de ne­vyh­nut­né naj­prv zhod­no­tiť kon­krét­nu po­va­hu a zá­važ­nosť kaž­dé­ho zo zbie­ha­jú­cich sa tres­tných či­nov. To­to in­di­vi­duál­ne po­sú­de­nie však sa­moz­rej­me ne­mô­že byť úpl­ne izo­lo­va­né, keď­že pri­naj­men­šom hod­no­te­nie oso­by pá­cha­te­ľa bu­de spá­jať po­sú­de­nie všet­kých zbie­ha­jú­cich sa tres­tných či­nov, spo­loč­ná mô­že byť aj poh­nút­ka ale­bo mô­že ísť o iný vnú­tor­ný vzťah me­dzi jed­not­li­vý­mi tres­tný­mi čin­mi, no na dru­hej stra­ne ani tie­to spo­loč­né cha­rak­te­ris­ti­ky sa ne­mu­sia úpl­ne zhod­ne pre­ja­viť u kaž­dé­ho zo zbie­ha­jú­cich sa tres­tných či­nov a bu­de zá­le­žať aj na tom, či ide o jed­no­čin­ný ale­bo viac­čin­ný sú­beh, za koľ­ko tres­tných či­nov sa uk­la­dá úhrn­ný trest atď. V prí­pa­de viac­čin­né­ho sú­be­hu je pot­reb­né pri­hlia­dať aj na prí­pad­né zme­ny, kto­ré nas­ta­li v me­dziob­do­bí od spá­chania kaž­dé­ho jed­not­li­vé­ho tres­tné­ho či­nu do do­by roz­ho­do­va­nia o úhr­nnom tres­te. K vý­sled­né­mu hod­no­te­niu po­va­hy a zá­važ­nos­ti ce­lé­ho súhr­nu tres­tnej čin­nos­ti bu­de mož­né dos­pieť len vte­dy, ak kon­krét­na po­va­ha a zá­važ­nosť kaž­dé­ho jed­not­li­vé­ho zbie­ha­jú­ce­ho sa tres­tné­ho či­nu bu­dú hod­no­te­né tiež vo vzťa­hu k ty­po­vej po­va­he a zá­važ­nos­ti tres­tné­ho či­nu z nich naj­prís­nej­šie tres­tné­ho. To pri­ro­dze­ne nez­na­me­ná, že by sa vý­sled­ná úro­veň zá­važ­nos­ti ce­lé­ho súhr­nu zbie­ha­jú­cich sa tres­tných či­nov rov­na­la vždy aké­mu­si arit­me­tic­ké­mu súč­tu všet­kých čias­toč­ných kon­krét­nych úrov­ní zá­važ­nos­ti jed­not­li­vých zbie­ha­jú­cich sa tres­tných či­nov, ak by vô­bec bol ta­ký sú­čet mož­ný.

IV.G Zá­sa­da pri­me­ra­nos­ti tres­tu k tres­tné­mu či­nu, za kto­rý je trest uk­la­da­ný

24. Po­žia­dav­ka, aby bol trest pri­me­ra­ný tres­tné­mu či­nu, za kto­rý sa uk­la­dá, sa však v tres­tnom prá­ve pre­sa­dzu­je naj­nes­kôr už od dôb os­vie­ten­stva.

V zmys­le tej­to po­žia­dav­ky má byť trest úmer­ný ško­de, kto­rú pá­cha­teľ tres­tným či­nom spô­so­bil, a ne­má pá­cha­te­ľo­vi spô­so­biť zby­toč­né út­ra­py. Trest ako naj­zá­važ­nej­ší zá­sah štá­tu do zá­klad­ných ľud­ských práv pá­cha­te­ľa nes­mie byť uk­la­da­ný me­cha­nic­ky, bez zvá­že­nia všet­kých okol­nos­tí kon­krét­ne­ho prí­pa­du a po­me­rov pá­cha­te­ľa. Z po­žia­dav­ky pri­me­ra­nos­ti tres­tu jed­noz­nač­ne vy­plý­va zá­kaz aké­ho­koľ­vek exem­plár­ne­ho tres­ta­nia. Tres­tnú rep­re­siu je pre­to nut­né up­lat­ňo­vať len v ne­vyh­nut­ne nut­nej mie­re. Trest nes­mie byť pre­ja­vom nep­ri­me­ra­né­ho in­šti­tu­cio­na­li­zo­va­né­ho ná­si­lia spo­loč­nos­ti vo­či jed­not­liv­co­vi. Trest, kto­rým Štát a spo­loč­nosť rea­gu­je na spá­cha­ný trest­ný čin ako na nes­pra­vod­li­vé ko­na­nie, by mal nes­pra­vod­li­vosť spô­so­be­nú tres­tným či­nom nap­ra­viť, a nie eš­te viac roz­mno­žiť. Nep­ri­me­ra­ný trest ne­mož­no po­va­žo­vať za spra­vod­li­vý, spra­vod­li­vým je vždy len pri­me­ra­ný trest.

25.  Nep­ri­me­ra­ne prís­ne (ale sa­moz­rej­me i nep­ri­me­ra­ne mier­ne) tres­ty pô­so­bia škod­li­vo na pá­cha­te­ľa i spo­loč­nosť.

U ve­rej­nos­ti mô­žu nep­ri­me­ra­né tres­ty vy­vo­lať sú­cit s pá­cha­te­ľom či oh­ro­ziť jej dô­ve­ru v spra­vod­li­vé roz­ho­do­va­nie sú­du či jej dô­ve­ru v súd­nu moc ako ce­lok.

U pá­cha­te­ľa nep­ri­me­ra­ne prís­ne tres­ty ve­dú k za­trpknu­tos­ti, pre­to­že ta­ké­to tres­ty pá­cha­teľ op­ráv­ne­ne ne­mô­že po­va­žo­vať za spra­vod­li­vé. Pá­cha­teľ je sú­dom od­su­dzo­va­ný za nes­pra­vod­li­vosť (bez­prá­vie), kto­ré tres­tným či­nom spá­chal, a pre­to má prá­vo oča­ká­vať spra­vod­li­vosť zo stra­ny sú­du. Pri­me­ra­nosť tres­tu je zá­ro­veň ne­vyh­nu­tým pred­pok­la­dom do­siah­nu­tia vý­chov­ných účin­kov tres­tu, keď­že ne­vyh­nut­ným pred­pok­la­dom pre­vý­cho­vy pá­cha­te­ľa je je­ho ak­cep­to­va­nie tres­tu ako spra­vod­li­vé­ho nás­led­ku je­ho proti­práv­ne­ho ko­na­nia, pri­čom v prí­pa­de nes­pra­vod­li­vé­ho tres­tu k ta­kej­to ak­cep­tá­cii tres­tu zo stra­ny pá­cha­te­ľa po­cho­pi­teľ­ne ne­mô­že dôjsť. Spra­vod­li­vosť tres­tu tak mož­no po­va­žo­vať aj za pred­pok­lad pre­ras­ta­nia rep­re­sív­ne­ho pô­so­be­nia tres­tu do pô­so­be­nia vý­chov­né­ho.

V tej­to sú­vis­los­ti práv­na ve­da pri­tom už i v mi­nu­los­ti opa­ko­va­ne vy­slo­vi­la, že od­stra­šu­jú­co má pô­so­biť neod­vrá­ti­teľ­nosť tres­tu, nie je­ho prís­nosť.

26.  K reš­pek­to­va­niu po­žia­dav­ky pri­me­ra­nos­ti tres­tu k spá­cha­né­mu tres­tné­mu či­nu pri­tom mu­sí do­chá­dzať v dvoch ro­vi­nách:

a) in­di­vi­duál­nej - v rám­ci roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti sú­du pri uk­la­da­ní kon­krét­ne­ho tres­tu pá­cha­te­ľo­vi za spá­chanie kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu,

b)   všeo­bec­nej - v rám­ci nor­mot­vor­nej čin­nos­ti zá­ko­no­dar­cu pri sta­no­vo­va­ní všeo­bec­ných pod­mie­nok uk­la­da­nia a vý­ko­nu tres­tov.

Je pri­tom zrej­mé, že ne­vyh­nut­ným pred­pok­la­dom reš­pek­to­va­nia po­žia­dav­ky pri­me­ra­nos­ti tres­tu sú­dom v in­di­vi­duál­nej ro­vi­ne je reš­pek­to­va­nie tej­to po­žia­dav­ky zá­ko­no­dar­com v ro­vi­ne všeo­bec­nej, keď­že v zmys­le zá­sa­dy nul­la poe­na si­ne lé­ge je súd pri roz­ho­do­va­ní o tres­te via­za­ný zá­ko­nom. Pre­to v prí­pa­de, ak je po­vin­nosť sú­du uk­la­dať nep­ri­me­ra­ný trest „za­kó­do­va­ná" zá­ko­no­dar­com už pria­mo v zá­ko­ne, ne­má súd v kon­kré­tom prí­pa­de mož­nosť ulo­žiť pá­cha­te­ľo­vi iný než nep­ri­me­ra­ný trest.

IV.I In­di­vi­dua­li­zá­cia tres­tu ako pros­trie­dok do­siah­nu­tia pri­me­ra­nos­ti tres­tu

27. V rám­ci po­žia­dav­ky pri­me­ra­nos­ti tres­tu zoh­rá­va vý­znam­nú úlo­hu sud­cov­ská in­di­vi­dua­li­zá­cia tres­tu, kto­rá fak­tic­ky umož­ňu­je napl­ne­nie tej­to po­žia­dav­ky v kon­krét­nych prí­pa­doch. In­di­vi­dua­li­zá­cia tres­tu je pros­tried­kom do­siah­nu­tia pri­me­ra­nos­ti tres­tu. Druh a vý­me­ra tres­tu mu­sia byť sú­dom v kaž­dom kon­krét­nom prí­pa­de sta­no­ve­né tak, aby zod­po­ve­da­li všet­kým zvláš­tnos­tiam da­né­ho prí­pa­du.

Me­dzi sku­toč­nos­ti, na kto­ré by v zá­uj­me in­di­vi­dua­li­zá­cie tres­tu mal súd pri ur­čo­va­ní dru­hu tres­tu a je­ho vý­me­ry pri­hlia­dať, pa­tria napr. spô­sob spá­chania či­nu a je­ho nás­le­dok, mie­ra za­vi­ne­nia, poh­nút­ka, pri­ťa­žu­jú­ce okol­nos­ti, po­ľah­ču­jú­ce okol­nos­ti, oso­ba pá­cha­te­ľa, po­me­ry pá­cha­te­ľa (ma­jet­ko­vé, osob­né, ro­din­né po­me­ry, zdra­vot­ný stav pá­cha­te­ľa a je­ho ro­di­ny) či mož­nosť je­ho náp­ra­vy.

Tak ako pri roz­ho­do­va­ní o vi­ne i pri roz­ho­do­va­ní o tres­te sa vnú­tor­né pres­ved­če­nie sú­du vy­tvá­ra na zá­kla­de lo­gic­ké­ho úsud­ku, na zod­po­ved­nom a sta­ros­tli­vom zhod­no­te­ní kaž­dej z jed­not­li­vých okol­nos­tí prí­pa­du in­di­vi­duál­ne i v ich vzá­jom­ných sú­vis­los­tiach a v súhr­ne. Len dôs­led­né a dôk­lad­né poz­na­nie ve­ci a všet­kých okol­nos­tí prí­pa­du umož­ňu­je, aby súd v zmys­le zá­sad voľ­né­ho uvá­že­nia, ob­jek­tív­nos­ti a di­fe­ren­co­va­nos­ti roz­ho­dol o spra­vod­li­vej vý­me­re kon­krét­ne­ho tres­tu. Pri hod­no­te­ní jed­not­li­vých okol­nos­tí prí­pa­du in­di­vi­duál­ne i v ich vzá­jom­nej sú­vis­los­ti sa up­lat­ňu­jú pre­dov­šet­kým ana­ly­tic­ké a syn­te­tic­ké me­tó­dy poz­ná­va­nia, in­duk­cia i de­duk­cia, ako aj me­tó­dy for­mál­nej i di­alek­tic­kej lo­gi­ky, ale aj ďal­šie bež­né me­tó­dy poz­ná­va­nia, aby ich vý­sled­kom moh­lo byť spra­vod­li­vé, jas­né, zro­zu­mi­teľ­né a pres­ved­či­vé roz­hod­nu­tie.

Po­žia­dav­ka pri­me­ra­nos­ti tres­tu a je­ho in­di­vi­dua­li­zá­cie tak nú­ti súd pri­hlia­dať na okol­nos­ti kon­krét­ne­ho prí­pa­du, na je­ho zvláš­tnos­ti, a te­da brá­ni me­cha­nic­ké­mu pos­tu­pu sú­du pri roz­ho­do­va­ní o tres­te.

V. Po­sú­de­nie sú­lad­nos­ti na­pad­nu­té­ho us­ta­no­ve­nia § 41 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na s ús­ta­vou

1. Člá­nok 49 ús­ta­vy, pod­ľa kto­ré­ho len zá­kon us­ta­no­ví, kto­ré ko­na­nie je tres­tným či­nom a aký trest, prí­pad­ne iné uj­my na prá­vach ale­bo ma­jet­ku mož­no ulo­žiť za je­ho spá­chanie v spo­je­ní s či. 86 písm. a) ús­ta­vy, pod­ľa kto­ré­ho do pô­sob­nos­ti ná­rod­nej ra­dy pat­rí uz­ná­šať sa na ús­ta­ve, ús­tav­ných a os­tat­ných zá­ko­noch, zve­ru­je zá­ko­no­dar­co­vi prá­vo­moc vy­me­dziť ka­ta­lóg tres­tných či­nov a tres­tov za ich spá­chanie. Pri úp­ra­ve s tým sú­vi­sia­cich otá­zok, aký­mi sú us­ta­no­ve­nie dru­hov tres­tov, zá­sad a spô­so­bov ich uk­la­da­nia, je zá­ko­no­dar­ca li­mi­to­va­ný len ús­ta­vou a do­ho­vo­rom sta­no­ve­ným zá­ka­zom kru­té­ho, ne­ľud­ské­ho či po­ni­žu­jú­ce­ho tres­tu a všeo­bec­ným ús­tav­ným prin­cí­pom ma­te­riál­ne­ho práv­ne­ho štá­tu za­hŕňa­jú­cim prin­cí­py, aký­mi sú prin­cíp zá­kon­nos­ti, práv­nej is­to­ty, prin­cíp reš­pek­tu k zá­klad­ným prá­vam a slo­bo­dám, prin­cíp zá­ka­zu svoj­vô­le, prin­cíp pri­me­ra­nos­ti, zá­ka­zu dis­kri­mi­ná­cie a pod. Zá­ko­no­dar­ca v tých­to me­dziach dis­po­nu­je ši­ro­kou mie­rou úva­hy, čo sa tý­ka ur­če­nia dru­hu tres­tov, ich vý­me­ry, zá­sad a spô­so­bov ich uk­la­da­nia. Ústa­va ani me­dzi­ná­rod­né pra­me­ne prá­va nep­red­pi­su­jú zá­ko­no­dar­co­vi uce­le­ný kon­cept tres­tnej po­li­ti­ky. Je tak na úva­he zá­ko­no­dar­cu sta­no­viť mie­ru up­lat­ne­nia jed­not­li­vých fo­riem ochra­ny spo­loč­nos­ti pros­tried­ka­mi tres­tné­ho prá­va, t. j. roz­hod­núť, aký dô­raz po­lo­ží na pr­vky rep­re­sie, in­di­vi­duál­nej pre­ven­cie či ge­ne­rál­nej pre­ven­cie. Ústav­ný súd však v tej­to sú­vis­los­ti už v pred­chá­dza­jú­cich čas­tiach od­ôvod­ne­nia dos­ta­toč­ne dô­raz­ne pou­ká­zal na to, že ani úva­ha zá­ko­no­dar­cu nie­je bez ob­me­dze­ní, a te­da nes­mie tr­pieť svoj­vô­ľou.

Z ju­di­ka­tú­ry ús­tav­né­ho sú­du je tiež pot­reb­né pri­po­me­núť, že kaž­dý zá­kon by mal spĺňať po­žia­dav­ky, kto­ré sú vo všeo­bec­nos­ti kla­de­né na akú­koľ­vek zá­kon­nú úp­ra­vu v práv­nom štá­te a kto­ré mož­no od­vo­diť z či. 1 ods. 1 ús­ta­vy. S up­lat­ňo­va­ním prin­cí­pu práv­nej is­to­ty v prá­vom štá­te sa spá­ja po­žia­dav­ka všeo­bec­nos­ti, plat­nos­ti, tr­vác­nos­ti, sta­bi­li­ty, ra­cio­nál­nos­ti a spra­vod­li­vé­ho ob­sa­hu práv­nych no­riem; me­dzi ús­tav­né prin­cí­py vlas­tné práv­ne­mu štá­tu pat­rí aj zá­kaz svoj­vô­le v čin­nos­ti štát­nych or­gá­nov, ako aj zá­sa­da pri­me­ra­nos­ti, resp. pro­por­cio­na­li­ty (m. m. PL. ÚS 1/04).

Vy­chá­dza­júc z už uve­de­né­ho tak mož­no zhr­núť, že zá­ko­no­dar­ca má nes­po­chyb­ni­teľ­né prá­vo for­mo­vať tres­tnú po­li­ti­ku štá­tu, to­to je­ho prá­vo však nie je ab­so­lút­ne. Zá­ko­no­dar­ca je to­tiž v rám­ci svo­jej nor­mot­vor­nej čin­nos­ti vý­znam­ne li­mi­to­va­ný, a to po­vin­nos­ťou za­is­tiť sú­lad práv­nej úp­ra­vy s ľud­ský­mi prá­va­mi, tak ako sú vy­me­dze­né v zá­väz­ných vnút­roš­tát­nych a me­dzi­ná­rod­ných pra­me­ňoch prá­va.

Obzvlášť vo vzťa­hu k práv­nej úp­ra­ve tres­tu ako práv­ne­mu nás­led­ku tres­tné­ho či­nu pri­tom pla­tí, že ne­pos­ta­ču­je len dodr­žia­va­nie po­žia­dav­ky nul­la poe­na si­ne lé­ge, ale je ne­vyh­nut­né, aby zá­ko­nom us­ta­no­ve­ná práv­na úp­ra­va dru­hov tres­tov, pod­mie­nok ich uk­la­da­nia, ako aj pod­mie­nok ich vý­ko­nu pl­ne reš­pek­to­va­la pre­dov­šet­kým zá­klad­né ľud­ské prá­vo ne­byť mu­če­ný ani pod­ro­be­ný ne­ľud­ské­mu ale­bo po­ni­žu­jú­ce­mu za­ob­chá­dzaniu ale­bo tres­tu, ako i prá­vo, aby bol trest pri­me­ra­ný tres­tné­mu či­nu, za kto­rý je ten­to trest uk­la­da­ný.

2.        Ako už bo­lo uve­de­né (časť IV.B), prin­cíp pri­me­ra­nos­ti pla­tí pri ob­me­dzo­va­ní zá­klad­ných práv a slo­bôd všeo­bec­ne. Po­ru­še­nie zá­sa­dy pri­me­ra­nos­ti tres­tu mô­že viesť pri­már­ne k po­ru­še­niu zá­klad­né­ho prá­va ale­bo slo­bo­dy, kto­ré má byť tres­tom vzhľa­dom na je­ho druh a po­va­hu ob­me­dze­né, te­da k ús­tav­ne ne­kon­for­mné­mu zá­sa­hu do zá­klad­né­ho prá­va na osob­nú slo­bo­du, ochra­nu ma­jet­ku, ochra­nu súk­rom­né­ho a ro­din­né­ho ži­vo­ta a pod.

3.        Z po­va­hy tres­tu vy­plý­va, že za­is­tiť v rám­ci je­ho ap­li­ká­cie za­cho­va­nie maxima ko­li­du­jú­cich práv, resp. prá­vom chrá­ne­ných zá­uj­mov pop­ri se­be bez zá­sa­hu nie je mož­né. Trest ako tres­tnop­ráv­na san­kcia nas­tu­pu­je vždy ako vý­sle­dok po­ru­še­nia zá­klad­ných práv, resp. ús­tav­ných hod­nôt chrá­ne­ných tres­tným prá­vom a je­ho ne­vyh­nut­nou fun­kčnou zlož­kou je zá­sah do zá­klad­ných práv pá­cha­te­ľa tres­tné­ho Či­nu.

4.      Inak po­ve­da­né, na­priek to­mu, že ús­ta­va vý­slov­ne neob­sa­hu­je po­žia­dav­ku, aby bol trest pri­me­ra­ný tres­tné­mu či­nu, za kto­rý je ten­to trest uk­la­da­ný, je - vzhľa­dom na či. 1 ods. 1 ús­ta­vy, ako i vzhľa­dom na či. 13 ods. 4 ús­ta­vy - ne­po­chyb­né, že zá­kon­ná úp­ra­va tres­ta­nia mu­sí byť v sú­la­de s (i ús­tav­ným sú­dom sta­bil­ne pre­sa­dzo­va­nou) po­žia­dav­kou ma­te­riál­ne­ho práv­ne­ho štá­tu, kto­ré­ho neod­de­li­teľ­nou sú­čas­ťou je i prí­pus­tnosť zá­sa­hov do zá­klad­ných práv a slo­bôd len spô­so­bom a v mie­re, kto­ré ob­sto­ja v tes­te pro­por­cio­na­li­ty, pri­čom v prí­pa­de tres­ta­nia viac­čin­né­ho sú­be­hu ide o zá­sah do osob­nej slo­bo­dy (či. 17 ods. 2 ús­ta­vy), kto­rý je pot­reb­né pod­ro­biť tes­tu pro­por­cio­na­li­ty.

5. Z hľa­dis­ka jed­not­li­vých kri­té­rií po­su­dzo­va­ných v rám­ci tes­tu pro­por­cio­na­li­ty je ne­po­chyb­né to, že (1) as­pe­rač­ná zá­sa­da spa­dá pod roz­sah osob­nej slo­bo­dy, že (2) ap­li­ká­ciou as­pe­rač­nej zá­sa­dy do­chá­dza k zá­sa­hu do osob­nej slo­bo­dy, že (3) ten­to zá­sah má práv­ny zá­klad v Tres­tnom zá­ko­ne, kto­rý spĺňa po­žia­dav­ku dos­ta­toč­nej ur­či­tos­ti, jas­nos­ti a pred­ví­da­teľ­nos­ti, ako i to, že (4) na­pad­nu­té us­ta­no­ve­nie § 41 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na zá­ro­veň pred­sta­vu­je le­gis­la­tív­ne opat­re­nie, kto­ré je vhod­né na za­is­te­nie zá­ko­no­dar­com sle­do­va­né­ho le­gi­tím­ne­ho cie­ľa - ochra­ny spo­loč­nos­ti pred pá­cha­teľ­mi via­ce­rých tres­tných či­nov, pre­dov­šet­kým pros­tried­ka­mi ochran­nej fun­kcie tres­tu a ge­ne­rál­nej pre­ven­cie.

6.      V pred­met­nej ve­ci bo­lo te­da úlo­hou ús­tav­né­ho sú­du po­sú­diť, či na­pad­nu­tá práv­na úp­ra­va reš­pek­tu­je po­žia­dav­ku pri­me­ra­nos­ti, t. j. či umož­ňu­je ulo­žiť pá­cha­te­ľo­vi trest pri­me­ra­ný tres­tné­mu či­nu, za kto­rý sa trest uk­la­dá, tak, aby bo­la za­cho­va­ná ro­zum­ná a vy­vá­že­ná väz­ba me­dzi in­ten­zi­tou ve­rej­né­ho zá­uj­mu na ochra­ne spo­loč­nos­ti a zá­važ­nos­ťou zá­sa­hu do zá­klad­ných práv pá­cha­te­ľa, pri­čom zá­ujem na ochra­ne spo­loč­nos­ti mož­no po­va­žo­vať za dô­vod le­gi­ti­mi­zu­jú­ci zá­sah do osob­nej slo­bo­dy pá­cha­te­ľa iba za pred­pok­la­du, že ta­ký­to zá­sah, resp. je­ho in­ten­zi­ta sú v de­mok­ra­tic­kom a práv­nom štá­te ne­vyh­nut­né a ochra­nu spo­loč­nos­ti ne­mož­no do­siah­nuť mier­nej­ší­mi pros­tried­ka­mi.

7. Pod­ľa ná­zo­ru ús­tav­né­ho sú­du spô­sob, kto­rý v § 41 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na ako reak­ciu na viac­čin­ný sú­beh zvo­lil zá­ko­no­dar­ca, ne­reš­pek­tu­je po­žia­dav­ku pri­me­ra­nos­ti, pre­to­že neu­mož­ňu­je ulo­žiť pá­cha­te­ľo­vi trest pri­me­ra­ný tres­tné­mu či­nu, za kto­rý je trest uk­la­da­ný, a to z tých­to dô­vo­dov:

a)      na­pad­nu­tá práv­na úp­ra­va neu­mož­ňu­je dos­ta­toč­nú in­di­vi­dua­li­zá­ciu tres­tu,

b)     exis­tu­je vý­raz­ná dis­pro­por­cia me­dzi tres­ta­ním viac­čin­né­ho sú­be­hu a re­ci­dí­vy.

8. Kon­krét­ne dô­vo­dy, z kto­rých vy­plý­va ná­zor ús­tav­né­ho sú­du, že na­pad­nu­tá práv­na
úp­ra­va neu­mož­ňu­je dos­ta­toč­nú in­di­vi­dua­li­zá­ciu tres­tu, je mož­né zhr­núť tak­to:

a) V zmys­le § 34 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na je súd pri ur­čo­va­ní dru­hu tres­tu a je­ho vý­me­ry po­vin­ný pri­hliad­nuť naj­mä na spô­sob spá­chania či­nu a je­ho nás­le­dok, za­vi­ne­nie, poh­nút­ku, pri­ťa­žu­jú­ce okol­nos­ti, po­ľah­ču­jú­ce okol­nos­ti a na oso­bu pá­cha­te­ľa, je­ho po­me­ry a mož­nosť je­ho náp­ra­vy.

Po zvá­že­ní tých­to kri­té­rií by súd mal ulo­žiť trest pri hor­nej hra­ni­ci tres­tnej sadz­by v prí­pa­de naj­škod­li­vej­ších tres­tných či­nov to­ho - kto­ré­ho dru­hu. Tres­ty pri dol­nej hra­ni­ci tres­tnej sadz­by je nao­pak pot­reb­né uk­la­dať za naj­me­nej škod­li­vé tres­tné či­ny to­ho - kto­ré­ho dru­hu. Mie­ra, resp. stu­peň Škod­li­vos­ti kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu bu­de pri­tom vy­plý­vať z kon­krét­nych okol­nos­tí, resp. zvláš­tnos­tí toh­to kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu.

Navr­ho­va­te­ľom na­pad­nu­tá práv­na úp­ra­va pod­ľa ná­zo­ru ús­tav­né­ho sú­du ne­reš­pek­tu­je po­žia­dav­ku pri­me­ra­nos­ti tres­tu a je­ho in­di­vi­dua­li­zá­cie tým, že ne­za­kot­vu­je mož­nosť, ale bez­vý­ni­moč­nú po­vin­nosť sú­du v prí­pa­de zbie­ha­jú­cich sa tres­tných či­nov zvý­šiť hor­nú hra­ni­cu tres­tnej sadz­by od­ňa­tia slo­bo­dy tres­tné­ho či­nu z nich naj­prís­nej­šie tres­tné­ho o jed­nu tre­ti­nu a zá­ro­veň ulo­žiť pá­cha­te­ľo­vi trest nad jed­nu po­lo­vi­cu tak­to ur­če­nej tres­tnej sadz­by tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy.

V dôs­led­ku uve­de­né­ho tak v prí­pa­de, ak súd po pri­hliad­nu­tí na spô­sob spá­chania zbie­ha­jú­cich sa tres­tných či­nov, ich nás­led­ky, za­vi­ne­nie, poh­nút­ky, pri­ťa­žu­jú­ce okol­nos­ti, po­ľah­ču­jú­ce okol­nos­ti a na oso­bu pá­cha­te­ľa, je­ho po­me­ry a mož­nosť je­ho náp­ra­vy je to­ho ná­zo­ru, že pri­me­ra­ným a vo vzťa­hu k zbie­ha­jú­cim sa tres­tným či­nom ná­le­ži­té in­di­vi­dua­li­zo­va­ným tres­tom by bol trest pri dol­nej hra­ni­ci tres­tnej sadz­by tres­tné­ho či­nu zo zbie­ha­jú­cich sa tres­tných či­nov naj­prís­nej­šie tres­tné­ho, resp. by bol ná­zo­ru, že pri­me­ra­ným by bol trest ulo­že­ný pod po­lo­vi­cou tres­tnej sadz­by tres­tné­ho či­nu zo zbie­ha­jú­cich sa tres­tných Či­nov naj­prís­nej­šie tres­tné­ho, ne­mô­že ta­ký­to trest ulo­žiť a mu­sí ulo­žiť trest nad jed­nu po­lo­vi­cu sprís­ne­nej tres­tnej sadz­by, a to ho­ci ta­ký­to trest ne­bu­de zod­po­ve­dať spô­so­bu spá­chania zbie­ha­jú­cich sa tres­tných či­nov, ich nás­led­kom, za­vi­ne­niu, poh­nút­kam, pri­ťa­žu­jú­cim okol­nos­tiam, po­ľah­ču­jú­cim okol­nos­tiam, oso­be pá­cha­te­ľa, je­ho po­me­rom a mož­nos­tiam je­ho náp­ra­vy.

b) V tej­to sú­vis­los­ti ús­tav­ný súd za obzvlášť vy­puk­lé po­ru­še­nie po­žia­dav­ky pri­me­ra­nos­ti po­va­žu­je prí­pa­dy, keď zvý­še­ná dol­ná hra­ni­ca tres­tnej sadz­by po jej úp­ra­ve pod­ľa as­pe­rač­nej zá­sa­dy, te­da mi­ni­mál­ny trest, kto­rý súd mô­že ulo­žiť, je vy­šší ako pô­vod­ná hor­ná (!) hra­ni­ca tres­tnej sadz­by tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy, pri­čom ide o prí­pa­dy tých­to pia­tich tres­tných sa­dzieb pou­ží­va­ných v oso­bit­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na:

u)               v prí­pa­de, ak pô­vod­ná tres­tná sadz­ba tres­tné­ho či­nu naj­prís­nej­šie tres­tné­ho je 7 ro­kov až 10 ro­kov - zvý­še­ná dol­ná hra­ni­ca tres­tnej sadz­by po jej úp­ra­ve pod­ľa as­pe­rač­nej zá­sa­dy bu­de 10 ro­kov a 2 me­sia­ce, čo je o 2 me­sia­ce viac ako pô­vod­ná hor­ná hra­ni­ca tres­tnej sadz­by tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy,

v)                v prí­pa­de, ak pô­vod­ná tres­tná sadz­ba tres­tné­ho či­nu naj­prís­nej­šie tres­tné­ho je 9 ro­kov až 12 ro­kov - zvý­še­ná dol­ná hra­ni­ca tres­tnej sadz­by po jej úp­ra­ve pod­ľa as­pe­rač­nej zá­sa­dy bu­de 12 ro­kov a 6 me­sia­cov, čo je o 6 me­sia­cov viac ako pô­vod­ná hor­ná hra­ni­ca tres­tnej sadz­by tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy,

bc)  v prí­pa­de, ak pô­vod­ná tres­tná sadz­ba tres­tné­ho či­nu naj­prís­nej­šie tres­tné­ho je 10  ro­kov až 12 ro­kov - zvý­še­ná dol­ná hra­ni­ca tres­tnej sadz­by po jej úp­ra­ve pod­ľaas­pe­rač­nej zá­sa­dy bu­de 13 ro­kov, čo je o 1 rok viac ako pô­vod­ná hor­ná hra­ni­ca tres­tnej
sadz­by tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy,

x)               v prí­pa­de, ak pô­vod­ná tres­tná sadz­ba tres­tné­ho či­nu naj­prís­nej­šie tres­tné­ho je 12 ro­kov až 15 ro­kov - zvý­še­ná dol­ná hra­ni­ca tres­tnej sadz­by po jej úp­ra­ve pod­ľa as­pe­rač­nej zá­sa­dy bu­de 16 ro­kov, čo je o 1 rok viac ako pô­vod­ná hor­ná hra­ni­ca tres­tnej sadz­by tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy,

y)               v prí­pa­de, ak pô­vod­ná tres­tná sadz­ba tres­tné­ho či­nu naj­prís­nej­šie tres­tné­ho je 15 ro­kov až 20 ro­kov - zvý­še­ná dol­ná hra­ni­ca tres­tnej sadz­by po jej úp­ra­ve pod­ľa as­pe­rač­nej zá­sa­dy bu­de 20 ro­kov a 10 me­sia­cov, čo je o 10 me­sia­cov viac ako pô­vod­ná hor­ná hra­ni­ca tres­tnej sadz­by tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy.

c) Ústav­ný súd pri­tom sa­moz­rej­me nes­po­chyb­ňu­je, že mô­že nas­tať i si­tuácia, keď v prí­pa­de viac­čin­né­ho sú­be­hu súd - vzhľa­dom na spô­sob spá­chania zbie­ha­jú­cich sa tres­tných či­nov, ich nás­led­ky, za­vi­ne­nie, poh­nút­ky, pri­ťa­žu­jú­ce okol­nos­ti, po­ľah­ču­jú­ce okol­nos­ti a na oso­bu pá­cha­te­ľa, je­ho po­me­ry a mož­nosť je­ho náp­ra­vy - bu­de po­va­žo­vať za od­ôvod­ne­né i zvý­šiť hor­nú hra­ni­cu tres­tnej sadz­by tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy tres­tné­ho či­nu zo zbie­ha­jú­cich sa tres­tných či­nov naj­prís­nej­šie tres­tné­ho o jed­nu tre­ti­nu a zá­ro­veň ulo­žiť pá­cha­te­ľo­vi trest nad jed­nu po­lo­vi­cu tak­to ur­če­nej tres­tnej sadz­by od­ňa­tia slo­bo­dy, a to prí­pad­ne i za vy­uži­tia pries­to­ru, kto­rý sa nad pô­vod­nou hor­nou hra­ni­cou tres­tnej sadz­by vy­tvo­ril zvý­še­ním pô­vod­nej hor­nej hra­ni­ce tres­tnej sadz­by o jed­nu tre­ti­nu.

Vy­chá­dza­júc z po­žia­dav­ky in­di­vi­dua­li­zá­cie tres­tov, kto­rá je ne­vyh­nut­ným pred­pok­la­dom pri­me­ra­nos­ti tres­tov, však ús­tav­ný súd od­mie­ta (z práv­nej úp­ra­vy as­pe­rač­nej zá­sa­dy vy­plý­va­jú­ci) pred­pok­lad zá­ko­no­dar­cu, že kaž­dý, kto vo viac­čin­nom sú­be­hu spá­cha čo i len dva úmy­sel­né tres­tné či­ny, z kto­rých as­poň je­den je zlo­či­nom, je auto­ma­tic­ky na­toľ­ko ne­bez­peč­ným pá­cha­te­ľom, že v zá­uj­me ochra­ny spo­loč­nos­ti mu­sí byť pos­tih­nu­tý tres­tom od­ňa­tia slo­bo­dy ulo­že­ným mu nad jed­nu po­lo­vi­cu sprís­ne­nej tres­tnej sadz­by.

Pod­ľa ná­zo­ru ús­tav­né­ho sú­du pre­to ne­mož­no po­va­žo­vať za ak­cep­to­va­teľ­nú práv­nu úp­ra­vu, v zmys­le kto­rej sú sú­dy po­vin­né as­pe­rač­nú zá­sa­du pou­žiť bez oh­ľa­du na to, či - so zre­te­ľom na in­di­vi­duál­ne zvláš­tnos­ti kon­krét­nych tres­tných či­nov, osob­né vlas­tnos­ti a po­me­ry pá­cha­te­ľa -je jej up­lat­ne­nie ne­vyh­nut­né.

Ústav­ný súd po­va­žu­je zá­ro­veň za pot­reb­né na tom­to mies­te oso­bit­ne upo­zor­niť na sku­toč­nosť, že v tres­tnop­ráv­nej úp­ra­ve sa (v sú­vis­los­ti s tres­ta­ním sú­be­hu) s ob­li­ga­tór­nym vy­uži­tím as­pe­rač­nej zá­sa­dy na úze­mí Slo­ven­ska až do ro­ku 2003 vô­bec nes­tre­tá­va­me, a to ani v tres­tnop­ráv­nej úp­ra­ve voj­no­vej Slo­ven­skej re­pub­li­ky či v (so­cia­lis­tic­kej/ko­mu­nis­tic­kej) tres­tnop­ráv­nej úp­ra­ve po ro­ku 1948, o kto­rých ne­de­mok­ra­tic­kom, resp. to­ta­lit­nom cha­rak­te­re ne­mož­no mať naj­men­ších po­chýb, pri­čom s ob­li­ga­tór­nym vy­uži­tím as­pe­rač­nej zá­sa­dy pô­vod­ne ne­rá­ta­la ani dô­vo­do­vá sprá­va k no­ve­le Tres­tné­ho zá­ko­na z ro­ku 2003.

d) Aj keď je v kon­krét­nom prí­pa­de tres­ta­nia viac­čin­né­ho sú­be­hu mož­né ulo­žiť trest od­ňa­tia slo­bo­dy vý­ni­moč­ne i pod jed­nu po­lo­vi­cu sprís­ne­nej tres­tnej sadz­by, a to za vy­uži­tia in­šti­tú­tu mi­mo­riad­ne­ho (!) zní­že­nia tres­tu, ta­ké­to zní­že­nie bu­de, ako to už zo sa­mot­né­ho náz­vu toh­to in­šti­tú­tu vy­plý­va, nie bež­né, ale mož­né len v in­di­vi­duál­nom prí­pa­de exis­ten­cie okol­nos­tí od­ôvod­ňu­jú­cich mi­mo­riad­ne zní­že­nie tres­tu, te­da v prí­pa­de exis­ten­cie okol­nos­tí, kto­ré lo­gic­ky mu­sia mať po­va­hu okol­nos­tí mi­mo­riad­nych.

Ak te­da v kon­krét­nom prí­pa­de tres­ta­nia viac­čin­né­ho sú­be­hu bu­dú exis­to­vať okol­nos­ti, kto­ré by (v prí­pa­de neexis­ten­cie po­vin­nos­ti sú­du ulo­žiť trest nad jed­nu po­lo­vi­cu sprís­ne­nej tres­tnej sadz­by) od­ôvod­ňo­va­li ulo­že­nie tres­tu pod dol­nou hra­ni­cou tres­tnej sadz­by, av­šak tie­to okol­nos­ti ne­bu­dú mať po­va­hu mi­mo­riad­nych okol­nos­tí, resp. ne­bu­dú mať mi­mo­riad­ny cha­rak­ter, ne­bu­de súd op­ráv­ne­ný vy­užiť in­šti­tút mi­mo­riad­ne­ho zní­že­nia tres­tu a bu­de po­vin­ný ulo­žiť trest od­ňa­tia slo­bo­dy nad jed­nu po­lo­vi­cu sprís­ne­nej tres­tnej sadz­by, čo sú­du ne­po­chyb­ne zne­mož­ní in­di­vi­dua­li­zo­vať trest a ulo­žiť pri­me­ra­ný trest za spá­cha­né tres­tné či­ny. Na tom­to mies­te ús­tav­ný súd pri­tom po­va­žu­je za pot­reb­né pri­po­me­núť, že v praxi sa ove­ľa čas­tej­šie vy­sky­tu­jú bež­né (ne­mi­mo­riad­ne) okol­nos­ti než okol­nos­ti mi­mo­riad­ne.

Ústav­ný súd zá­ro­veň oso­bit­ne zdô­raz­ňu­je zá­sad­ný fakt, a to že v zmys­le § 39 Tres­tné­ho zá­ko­na dô­vo­dom vy­uži­tia in­šti­tú­tu mi­mo­riad­ne­ho zní­že­nia tres­tu ne­mô­že byť len sa­mot­ná sku­toč­nosť, že súd je to­ho ná­zo­ru, že pou­ži­tie tres­tnej sadz­by us­ta­no­ve­nej Tres­tným zá­ko­nom by bo­lo pre pá­cha­te­ľa nep­ri­me­ra­ne prís­ne. Súd svoj ná­zor o nep­ri­me­ra­nej prís­nos­ti tres­tu mu­sí od­ôvod­niť (mi­mo­riad­ny­mi, vý­ni­moč­ný­mi) okol­nos­ťa­mi prí­pa­du ale­bo po­mer­mi pá­cha­te­ľa. Dô­vo­dom mi­mo­riad­ne­ho zní­že­nia tres­tu te­da ne­mô­že byť bez ďal­šie­ho len sa­mot­né pres­ved­če­nie sú­du o nep­ri­me­ra­nos­ti tres­tu.

Inak po­ve­da­né, súd ne­mô­že od­ôvod­niť vy­uži­te in­šti­tú­tu mi­mo­riad­ne­ho zní­že­nia tres­tu len pou­ká­za­ním na sku­toč­nosť, že pod­ľa je­ho ná­zo­ru by ulo­že­nie tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy nad jed­nu po­lo­vi­cu sprís­ne­nej tres­tnej sadz­by bo­lo nep­ri­me­ra­ne prís­ne, ale mu­sí uviesť kon­krét­ne dô­vo­dy (mi­mo­riad­ne, resp. vý­ni­moč­né okol­nos­ti prí­pa­du ale­bo po­me­ry pá­cha­te­ľa), kto­ré spô­so­bu­jú, že ulo­že­nie tres­tu nad jed­nu po­lo­vi­cu sprís­ne­nej tres­tnej sadz­by by bo­lo nep­ri­me­ra­ne prís­ne.

Pod­ľa ná­zo­ru ús­tav­né­ho sú­du ne­mož­no za ak­cep­to­va­teľ­ný pok­la­dať sú­čas­ný stav, keď sú­dy, kto­ré po­va­žu­jú mi­ni­mál­ne tres­ty, kto­ré by ma­li ulo­žiť na zá­kla­de as­pe­rač­nej zá­sa­dy, za nep­ri­me­ra­né, pra­vi­del­ne pris­tu­pu­jú k „ob­chá­dzaniu", resp. „ne­go­va­niu" as­pe­rač­nej zá­sa­dy tým, že vy­uží­va­jú in­šti­tút mi­mo­riad­ne­ho zní­že­nia tres­tu, a to i v prí­pa­doch, ak nie sú prí­tom­né mi­mo­riad­ne (vý­ni­moč­né) okol­nos­ti od­ôvod­ňu­jú­ce mi­mo­riad­ne zní­že­nie tres­tu, ale sú prí­tom­né len „bež­né" okol­nos­ti, kto­ré štan­dar­dne op­ráv­ňu­jú len po­hyb v rám­ci tres­tnej sadz­by.

V prí­pa­de ar­gu­men­tá­cie v pros­pech ús­tav­nej kon­for­mi­ty as­pe­rač­nej zá­sa­dy tak pre­topod­ľa ná­zo­ru ús­tav­né­ho sú­du ne­mož­no od­ka­zo­vať na in­šti­tút mi­mo­riad­ne­ho zní­že­nia tres­tu a po­vin­nosť ús­tav­ne kon­for­mné­ho vý­kla­du, keď­že ako už z uve­de­né­ho vy­plý­va, súd­mi je in­šti­tút mi­mo­riad­ne­ho zní­že­nia tres­tu vy­uží­va­ný i v prí­pa­doch, keď exis­ten­cia reál­nych, resp. op­ráv­ne­ných dô­vo­dov na je­ho vy­uži­tie je viac než otáz­na.

O ús­tav­ne kon­form­ný vý­klad pod­ľa ná­zo­ru ús­tav­né­ho sú­du ne­mô­že v žiad­nom prí­pa­de ísť, ak by zá­kla­dom ús­tav­ne kon­for­mné­ho vý­kla­du ma­lo byť vní­ma­nie in­šti­tú­tu mi­mo­riad­ne­ho zní­že­nia tres­tu ako zá­ko­nom pred­pok­la­da­né­ho pros­tried­ku pos­ky­tu­jú­ce­ho sú­dom pries­tor na ob­chá­dzanie, resp. ne­go­va­nie as­pe­rač­nej zá­sa­dy.

Tu je zá­ro­veň pot­reb­né oso­bit­ne zdô­raz­niť, že tiež len ťaž­ko mož­no auto­ma­tic­ky pred­pok­la­dať, že v zá­uj­me pri­me­ra­né­ho tres­ta­nia viac­čin­né­ho sú­be­hu sa kaž­dý je­den súd bu­de ochot­ný sto­tož­niť s my­šlien­kou, že pred­pok­la­dom ús­tav­ne kon­for­mné­ho vý­kla­du je „ob­chá­dzanie", resp. „ne­go­va­nie" as­pe­rač­nej zá­sa­dy vy­uží­va­ním (zneu­ží­va­ním?) in­šti­tú­tu mi­mo­riad­ne­ho zní­že­nia tres­tu. V dôs­led­ku na­pad­nu­tej práv­nej úp­ra­vy súd, kto­rý bu­de po­va­žo­vať ulo­že­nie tres­tu nad jed­nu po­lo­vi­cu sprís­ne­nej tres­tnej sadz­by za nep­ri­me­ra­né a zá­ro­veň bu­de chcieť pos­tu­po­vať strik­tne pod­ľa zá­ko­na (a te­da ne­bu­de chcieť „ob­chá­dzať" as­pe­rač­nú zá­sa­du tým, aby bez exis­ten­cie mi­mo­riad­nych dô­vo­dov vy­užil in­šti­tút mi­mo­riad­ne­ho zní­že­nia tres­tu), bu­de mu­sieť v roz­po­re so svo­jím sľu­bom a svo­jím sve­do­mím ulo­žiť pá­cha­te­ľo­vi nep­ri­me­ra­ný trest.

V   zmys­le us­tá­le­nej ju­di­ka­tú­ry Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky pri­tom ne­vyu­ži­tie   mo­de­rač­né­ho   op­ráv­ne­nia  pod­ľa   §   39   Tres­tné­ho   zá­ko­na   za­kot­vu­jú­ce­ho mi­mo­riad­ne zní­že­nie tres­tu ne­mož­no ús­peš­ne na­mie­tať v rám­ci žiad­ne­ho z do­vo­la­cích dô­vo­dov (napr. sta­no­vis­ko tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 5/2011).

e)   Ústav­ný súd za­stá­va ná­zor, že ani viac­čin­ný sú­beh ne­mô­že byť dô­vo­dom pre ob­me­dzenie, resp. od­ňa­tie prá­va pá­cha­te­ľa na pri­me­ra­ný, in­di­vi­dua­li­zo­va­ný trest. Po­žia­dav­ka pri­me­ra­nos­ti tres­tu k spá­cha­né­mu tres­tné­mu či­nu ne­poz­ná žiad­ne vý­nim­ky, pre­to v kaž­dom jed­nom prí­pa­de bez roz­die­lu mu­sí mať súd pri roz­ho­do­va­ní o tres­te mož­nosť pri­hlia­dať na jed­not­li­vé okol­nos­ti prí­pa­du, ako i na po­me­ry pá­cha­te­ľa. To­tiž len trest vy­me­ra­ný s maximál­nym oh­ľa­dom na cha­rak­ter jed­not­li­vé­ho prí­pa­du mô­že byť tres­tom pri­me­ra­ným.

Je tiež pot­reb­né pri­hlia­dať na cel­ko­vý spô­sob ži­vo­ta pá­cha­te­ľa, ne­vyh­nut­né je cel­ko­vé po­sú­de­nie je­ho osob­nos­ti, naj­mä je­ho cel­ko­vé­ho osob­né­ho pro­fi­lu, cha­rak­te­ro­vých a psy­chic­kých vlas­tnos­tí, ve­ku a pod, ako i in­di­vi­duál­ne po­sú­de­nie poh­nú­tok a dô­vo­dov, kto­ré vied­li k viac­čin­né­mu sú­be­hu.

Na­pad­nu­tá práv­na úp­ra­va neu­mož­ňu­je dos­ta­toč­nú di­fe­ren­ciá­ciu jed­not­li­vých prí­pa­dov viac­čin­né­ho sú­be­hu, čo spô­so­bu­je, že pri roz­ho­do­va­ní sú­du o tres­te do­chá­dza k me­cha­nic­ké­mu hod­no­te­niu je­ho vý­zna­mu.

f)  Vy­chá­dza­júc z už uve­de­né­ho mož­no zhr­núť, že na­pad­nu­tá práv­na úp­ra­va je pod­ľa ná­zo­ru ús­tav­né­ho sú­du v roz­po­re s po­žia­dav­kou pri­me­ra­nos­ti tres­tu, keď­že sta­no­ve­ním bez­vý­ni­moč­nej po­vin­nos­ti sú­du v prí­pa­de zbie­ha­jú­cich sa tres­tných či­nov zvý­šiť hor­nú hra­ni­cu tres­tnej sadz­by od­ňa­tia slo­bo­dy tres­tné­ho či­nu z nich naj­prís­nej­šie tres­tné­ho o jed­nu tre­ti­nu a zá­ro­veň ulo­žiť pá­cha­te­ľo­vi trest nad jed­nu po­lo­vi­cu tak­to ur­če­nej tres­tnej sadz­by od­ňa­tia slo­bo­dy neu­mož­ňu­je dos­ta­toč­nú in­di­vi­dua­li­zá­ciu tres­tu, a te­da neu­mož­ňu­je za­bez­pe­čiť, aby súd ulo­žil pá­cha­te­ľo­vi trest, kto­rý bu­de pri­me­ra­ný je­ho tres­tné­mu či­nu.

Mož­no pre­to kon­šta­to­vať, že trest uk­la­da­ný na zá­kla­de as­pe­rač­nej zá­sa­dy ne­za­bez­pe­ču­je spra­vod­li­vú rov­no­vá­hu me­dzi zá­uj­mom spo­loč­nos­ti a ochra­nou zá­klad­ných práv jed­not­liv­ca; je spô­so­bi­lý svo­jou in­ten­zi­tou za­siah­nuť do prá­va jed­not­liv­ca na osob­nú slo­bo­du nad rá­mec le­gi­tím­ne­ho zá­uj­mu spo­loč­nos­ti na stí­ha­ní a pot­res­ta­ní pá­cha­te­ľa, a pre­to nie­je v sú­la­de so zá­sa­dou mi­ni­ma­li­zá­cie zá­sa­hov do chrá­ne­ných zá­uj­mov.

Ako pri­tom zo sta­no­vis­ka ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra vy­plý­va, tres­ty uk­la­da­né pou­ži­tím as­pe­rač­nej zá­sa­dy sú vní­ma­né ako nep­ri­me­ra­né nie­len pá­cha­teľ­mi tres­tných či­nov a ad­vo­kát­mi, ale ako nep­ri­me­ra­né ich vní­ma­jú i sa­mot­né or­gá­ny čin­né tres­tnom ko­na­ní, ako i sú­dy, kto­ré sa sna­žia as­pe­rač­nú zá­sa­du „ob­chá­dzať", resp. „ne­go­vať".

g) Ako už bo­lo uve­de­né, z tých­to zá­ve­rov ús­tav­né­ho sú­du sa­moz­rej­me ne­vyp­lý­va, že by zá­ko­no­dar­ca ne­mo­hol ako reak­ciu na viac­čin­ný sú­beh za­kot­viť i zvý­še­nie hor­nej hra­ni­ce tres­tnej sadz­by tres­tné­ho či­nu naj­prís­nej­šie tres­tné­ho zo zbie­ha­jú­cich sa tres­tných či­nov. Na to je zá­ko­no­dar­ca ne­po­chyb­ne op­ráv­ne­ný, av­šak reš­pek­tu­júc po­žia­dav­ku pri­me­ra­nos­ti nes­mie zá­ko­no­dar­ca po­ža­do­vať, aby bo­lo ulo­že­nie tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy nad jed­nu po­lo­vi­cu tres­tnej sadz­by (kto­rej hor­ná hra­ni­ca bo­la zvý­še­ná o jed­nu tre­ti­nu) ob­li­ga­tór­nym, resp. auto­ma­tic­kým. Inak po­ve­da­né, zá­ko­no­dar­ca ne­mô­že po­ža­do­vať, aby v prí­pa­de, ak dôj­de k napl­ne­niu zá­ko­nom taxatív­ne us­ta­no­ve­ných pod­mie­nok, ulo­že­nie tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy nad jed­nu po­lo­vi­cu tres­tnej sadz­by auto­ma­tic­ky pred­sta­vo­va­lo je­di­nú mož­nú reak­ciu spo­loč­nos­ti na spá­chanie tres­tné­ho či­nu.

Vzhľa­dom na zá­važ­nosť tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy tak pod­ľa ná­zo­ru ús­tav­né­ho sú­du pri viac­čin­nom sú­be­hu úmy­sel­ných tres­tných či­nov, z kto­rých as­poň je­den je zlo­či­nom, mô­že byť trest od­ňa­tia slo­bo­dy nad jed­nu po­lo­vi­cu tres­tnej sadz­by (kto­rej hor­ná hra­ni­ca bo­la zvý­še­ná o jed­nu tre­ti­nu) uk­la­da­ný len vte­dy, ak vzhľa­dom na všet­ky okol­nos­ti prí­pa­du a po­me­ry pá­cha­te­ľa je súd to­ho ná­zo­ru, že ulo­že­nie tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy nad jed­nu po­lo­vi­cu tres­tnej sadz­by bu­de pri­me­ra­né zbie­ha­jú­cim sa tres­tným či­nom, za spá­chanie kto­rých pá­cha­te­ľa od­su­dzu­je.

9. Kon­krét­ne dô­vo­dy, z kto­rých vy­plý­va ná­zor ús­tav­né­ho sú­du, že exis­tu­je vý­raz­ná dis­pro­por­cia me­dzi tres­ta­ním viac­čin­né­ho sú­be­hu a tres­ta­ním re­ci­dí­vy, je mož­né zhr­núť tak­to:

Tres­tné prá­vo pri­tom tra­dič­ne pris­tu­pu­je k tres­ta­niu re­ci­di­vis­tov prís­nej­šie, a to vy­chá­dza­júc z my­šlien­ky, že ak sa vý­chov­né pô­so­be­nie pred­chá­dza­jú­ce­ho pot­res­ta­nia mi­nu­lo účin­kom a re­ci­div­ista po pred­chá­dza­jú­com od­sú­de­ní spá­cha­ním ďal­šie­ho tres­tné­ho či­nu preu­ká­zal ľa­hos­taj­nosť k hod­no­to­vé­mu sys­té­mu spo­loč­nos­ti, je v prí­pa­de ďal­šie­ho od­sú­de­nia na mies­te prís­nej­šia rep­re­sia a pos­kyt­nu­tie zvý­še­nej ochra­ny tres­tno-práv­ny­mi nás­troj­mi.

Na dru­hej stra­ne pri viac­čin­nom sú­be­hu pá­cha­teľ me­dzi pá­cha­ním jed­not­li­vých skut­kov nie­je na svo­je ne­ga­tív­ne sprá­va­nie upo­zor­ne­ný san­kciou ulo­že­nou sú­dom.

Reš­pek­tu­júc jed­not­li­vé úče­ly tres­tu, ako i po­žia­dav­ku pri­me­ra­nos­ti, je tak zrej­mé, že v prí­pa­de, ak je pá­cha­teľ sú­dom na­raz tres­ta­ný za trest­ný čin A a trest­ný čin B, kto­ré bo­li spá­cha­né v sú­be­hu, mal by (vzhľa­dom na ab­sen­ciu pred­chá­dza­jú­ce­ho va­ro­va­nia) byť pot­res­ta­ný mier­nej­šie, ako v prí­pa­de, ak by bol sú­dom naj­prv pot­res­ta­ný (a zá­ro­veň va­ro­va­ný pred ďal­ším ne­ga­tív­nym sprá­va­ním) za trest­ný čin A a nás­led­ne by po prá­vop­lat­nos­ti toh­to roz­hod­nu­tia spá­chal trest­ný čin B, za kto­rý by bol sú­dom (už ako re­ci­div­ista) tiež pot­res­ta­ný.

Na­pad­nu­tá práv­na úp­ra­va však ten­to prís­tup bez aké­ho­koľ­vek ro­zum­né­ho zdô­vod­ne­nia ob­ra­cia úpl­ne na­ru­by, keď­že umož­ňu­je, aby (pri spl­ne­ní pod­mie­nok us­ta­no­ve­ných v § 41 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na) pá­cha­teľ, kto­rý sa do­pus­til ďal­šie­ho tres­tné­ho či­nu skôr, ako bol va­ro­va­ný od­su­dzu­jú­cim roz­sud­kom tý­ka­jú­cim sa je­ho pred­chá­dza­jú­ce­ho tres­tné­ho či­nu, bol pos­tih­nu­tý v rám­ci prís­nej­šej tres­tnej sadz­by, ako pá­cha­teľ, kto­rý po­tom, ako už bol od­sú­de­ný za úmy­sel­ný trest­ný čin (ho­ci nep­rá­vop­lat­ne), spá­cha ďal­ší zlo­čin. Ak by te­da pá­cha­teľ, kto­rý spá­chal tres­tné či­ny v sú­be­hu, bol sú­de­ný ako re­ci­div­ista, bo­li by mu sí­ce ulo­že­né dva tres­ty, ich cel­ko­vá vý­me­ra by však moh­la byť niž­šia, ako hro­zia­ci úhrn­ný trest mu ulo­že­ný na dol­nej hra­ni­ci (v dôs­led­ku as­pe­rač­nej zá­sa­dy) zvý­še­nej tres­tnej sadz­by.

V dôs­led­ku na­pad­nu­tej práv­nej úp­ra­vy je te­da v iden­tic­kých tres­tných ve­ciach re­ci­dí­va tres­ta­ná mier­nej­šie, a to na­priek to­mu, že me­dzi spá­cha­ním via­ce­rých tres­tných či­nov súd ulo­že­ním san­kcie od­sú­dil pá­cha­te­ľa, čím pou­ká­zal na je­ho ne­ga­tív­ne sprá­va­nie a na je­ho po­vin­nosť sa ta­ké­ho­to ko­na­nia zdr­žať. Tres­ta­nie pá­cha­te­ľa pod­ľa § 41 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na je jed­noz­nač­ne prís­nej­šie, a to na­priek to­mu, že ofi­ciál­nu vý­stra­hu od štá­tu pred spá­cha­ním ďal­šie­ho tres­tné­ho skut­ku ne­dos­tal, a na­priek to­mu, že v prí­pa­de viac­čin­né­ho sú­be­hu čas­to ide o pr­vot­res­ta­né oso­by, čo je v prí­pa­de re­ci­dí­vy ab­so­lút­ne vy­lú­če­né.

Nej­de pri­tom o teo­re­tic­ký prob­lém, keď­že ako vy­plý­va zo sta­no­vis­ka ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra, kraj­ské pro­ku­ra­tú­ry uvied­li množ­stvo prí­pa­dov, kde pri ap­li­ká­cii as­pe­rač­nej zá­sa­dy pá­cha­te­ľom hro­zia om­no­ho prís­nej­šie tres­ty ako pri re­ci­dí­ve, a to na­priek to­mu, že pred­tým eš­te ne­bo­li súd­ne tres­ta­ní.

Ta­ký­to vý­raz­ne dis­pro­porč­ný prís­tup zá­ko­no­dar­cu k tres­ta­niu viac­čin­né­ho sú­be­hu na jed­nej stra­ne a (zá­važ­nej­šej a pre spo­loč­nosť pod­stat­ne ne­bez­peč­nej­šej) re­ci­dí­vy na stra­ne dru­hej pod­ľa ná­zo­ru ús­tav­né­ho sú­du zá­sad­ným spô­so­bom po­pie­ra po­žia­dav­ku pri­me­ra­nos­ti tres­tu, a pre­to na­pad­nu­tá práv­na úp­ra­va i z toh­to dô­vo­du v tes­te pro­por­cio­na­li­ty neob­sto­jí.

b) V sú­vis­los­ti s dis­pro­por­ciou v tres­ta­ní viac­čin­né­ho sú­be­hu a re­ci­dí­vy ús­tav­ný súd zá­ro­veň po­va­žu­je za pot­reb­né pou­ká­zať i na nie za­ned­ba­teľ­nú sku­toč­nosť, že to, či bu­de pá­cha­teľ stí­ha­ný za viac­čin­ný sú­beh ale­bo bu­de stí­ha­ný ako re­ci­div­ista, ne­zá­vi­sí až tak na sa­mot­nom pá­cha­te­ľo­vi, ale skôr na ak­ti­vi­te or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a sú­dov.

Ak pá­cha­teľ spá­cha úmy­sel­ný trest­ný čin, kto­rý bu­de včas od­ha­le­ný a v pri­me­ra­nej le­ho­te bu­de za ne­ho pá­cha­teľ od­sú­de­ný, nes­kor­šie spá­chanie úmy­sel­né­ho tres­tné­ho či­nu ne­bu­de po­su­dzo­va­né pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 41 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na, ale pri uk­la­da­ní tres­tu sa up­lat­nia iba us­ta­no­ve­nia up­ra­vu­jú­ce uk­la­da­nie tres­tu re­ci­di­vis­tom. Na dru­hej stra­ne mô­že nas­tať si­tuácia, že ho­ci pá­cha­teľ spá­cha rov­na­ké tres­tné či­ny v rov­na­kom ča­se, up­lat­ní sa vo vzťa­hu k ne­mu as­pe­rač­ná zá­sa­da, pre­to­že v dôs­led­ku, či už sub­jek­tív­nych ale­bo ob­jek­tív­nych prie­ťa­hov v pos­tu­pe or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní ale­bo sú­du, nie je za pr­vý zo zbie­ha­jú­cich sa tres­tných či­nov vy­hlá­se­ný od­su­dzu­jú­ci roz­su­dok skôr, než spá­cha dru­hý trest­ný čin. Ako správ­ne navr­ho­va­teľ uvá­dza, mô­že tak pa­ra­doxne nas­tať si­tuácia, že na­priek to­mu, že dva­ja pá­cha­te­lia spá­cha­jú sú­čas­ne rov­na­ké tres­tné či­ny, ten, u kto­ré­ho bu­dú prís­luš­né štát­ne or­gá­ny ne­čin­né, bu­de prís­nej­šie trest­ný.

10. Vy­chá­dza­júc z po­žia­dav­ky pri­me­ra­nos­ti tres­tu (s dô­ra­zom na ne­vyh­nut­nosť in­di­vi­dua­li­zá­cie tres­tu) ús­tav­ný súd v zá­ve­re kon­šta­tu­je, že pri sta­no­vo­va­ní pod­mie­nok uk­la­da­nia tres­tu zá­ko­no­dar­ca nes­mie pri­vi­le­go­vať je­di­nú sku­toč­nosť - spá­chanie tres­tné­ho či­nu v rám­ci viac­čin­né­ho sú­be­hu.

Pod­ľa ná­zo­ru ús­tav­né­ho sú­du v prí­pa­doch, keď spá­chanie via­ce­rých tres­tných či­nov v sú­be­hu pod­stat­ne nez­vy­šu­je zá­važ­nosť spá­cha­ných tres­tných Či­nov, neexis­tu­je ra­cio­nál­ny dô­vod, pre­čo by spá­chanie via­ce­rých tres­tných či­nov v sú­be­hu ma­lo byť pos­ti­ho­va­né auto­ma­tic­ky tres­tom uk­la­da­ným nad jed­nu po­lo­vi­cu sprís­ne­nej tres­tnej sadz­by.

Pod­ľa ná­zo­ru ús­tav­né­ho sú­du je ne­po­chyb­né, že ulo­že­ný trest by mal zoh­ľad­ňo­vať i sku­toč­nosť, že súd uk­la­dá trest za via­ce­ro tres­tných či­nov, kto­ré bo­li spá­cha­né v sú­be­hu. Reš­pek­tu­júc po­žia­dav­ku pri­me­ra­nos­ti tres­tu by však k zoh­ľad­ňo­va­niu exis­ten­cie viac­čin­né­ho sú­be­hu mal pris­tu­po­vať pre­dov­šet­kým súd, a to pop­ri zva­žo­va­ní a zoh­ľad­ňo­va­ní všet­kých os­tat­ných okol­nos­tí kon­krét­ne­ho prí­pa­du, a nás­led­ne by mal ulo­žiť pri­me­ra­ný, in­di­vi­dua­li­zo­va­ný trest v rám­ci zá­kon­ných tres­tných sa­dzieb us­ta­no­ve­ných zá­ko­no­dar­com za trest­ný čin zo zbie­ha­jú­cich sa tres­tných či­nov naj­prís­nej­šie trest­ný s mož­nos­ťou zvá­že­nia ulo­že­nia tres­tu v sprís­ne­nej tres­tnej sadz­be.

Vy­chá­dza­júc z už uve­de­né­ho ús­tav­ný súd za­stá­va ná­zor, že je v roz­po­re s po­žia­dav­kou pri­me­ra­nos­ti tres­tu, aby sa­mot­ný viac­čin­ný sú­beh auto­ma­tic­ky vie­dol k ulo­že­niu tres­tu nad jed­nu po­lo­vi­cu sprís­ne­nej tres­tnej sadz­by, a to obzvlášť, ak by ta­ký­to trest mal byť prís­nej­ší ako trest, kto­rý by súd mo­hol ulo­žiť za rov­na­ké (resp. ob­dob­né) tres­tné či­ny spá­cha­né v rám­ci re­ci­dí­vy.

11.    Pod­ľa ná­zo­ru ús­tav­né­ho sú­du by v zá­uj­me reš­pek­to­va­nia po­žia­dav­ky pri­me­ra­nos­ti tres­tu bo­lo žia­du­ce, aby sa do bu­dúc­na zá­ko­no­dar­ca vy­spo­ria­dal so všeo­bec­ne roz­ší­re­nou zjed­no­du­še­nou myl­nou pred­sta­vou, v zmys­le kto­rej prís­ne tres­ta­nie pred­sta­vu­je za­ru­če­ný re­cept na zní­že­nie kri­mi­na­li­ty, pri­čom pá­cha­teľ by v pod­sta­te mal byť pot­res­ta­ný nie ako ob­čan ma­jú­ci zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy, ale ako ne­pria­teľ spo­loč­nos­ti.

Je to­tiž neos­pra­vedl­ni­teľ­né, aby prá­vo pá­cha­te­ľa na pri­me­ra­ný trest zod­po­ve­da­jú­ci je­ho tres­tné­mu či­nu bo­lo obe­to­va­né ko­lek­tív­ne­mu spo­lo­čen­ské­mu zá­uj­mu bez­peč­nos­ti, pri­čom za­hra­nič­né kri­mi­no­lo­gic­ké a pe­no­lo­gic­ké vý­sku­my na­vy­še cel­kom pres­ved­či­vo preu­ka­zu­jú, že nep­ri­me­ra­né sprís­ňo­va­nie tres­tnej rep­re­sie, kto­ré ob­vyk­le (pod vply­vom mé­dií a vy­so­kej mie­ry pu­ni­ti­vi­ty oby­va­teľ­stva) pred­sta­vu­je pro­dukt emo­cio­nál­nej a po­pu­lis­tic­kej tres­tnej po­li­ti­ky, nep­ris­pie­va k do­siah­nu­tiu žiad­ne­ho po­zi­tív­ne­ho vý­sled­ku v po­do­be zní­že­nej kri­mi­na­li­ty, ale je­ho je­di­ným preu­ká­za­teľ­ným efek­tom sú chro­nic­ky prepl­ne­né väz­ni­ce a ras­tú­ci in­dex vä­zen­skej po­pu­lá­cie.

Zá­ko­no­dar­ca ani v rám­ci bo­ja s kri­mi­na­li­tou nes­mie opúš­ťať zá­klad­né dl­ho­do­bé kon­štan­ty mo­der­né­ho de­mok­ra­tic­ké­ho práv­ne­ho štá­tu reš­pek­tu­jú­ce­ho a chrá­nia­ce­ho zá­klad­né ľud­ské prá­va a slo­bo­dy (vrá­ta­ne zá­klad­ných ľud­ských práv a slo­bôd pá­cha­te­ľa tres­tné­ho či­nu), a to pre­dov­šet­kým po­žia­dav­ku pri­me­ra­nos­ti, zá­sa­du po­moc­nej úlo­hy tres­tné­ho prá­va a po­ňa­tie tres­tné­ho prá­va ako pros­tried­ku ul­ti­ma ra­tio, ako aj prin­cíp hu­ma­ni­ty tres­tné­ho prá­va.

12.   Z tých­to dô­vo­dov a reš­pek­tu­júc prin­cíp mi­ni­ma­li­zá­cie zá­sa­hu ús­tav­né­ho sú­du do prav­né­ho po­riad­ku vy­slo­vil ús­tav­ný súd ne­sú­lad iba čas­ti us­ta­no­ve­nia § 41 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na s či. 1 ods. 1 ús­ta­vy; pre­to vo zvyš­ku návr­hu navr­ho­va­te­ľa ne­vy­ho­vel. Vzhľa­dom na ten­to zá­ver bo­lo už bez práv­ne­ho vý­zna­mu ana­ly­zo­vať prí­pad­ný ne­sú­lad na­pad­nu­té­ho us­ta­no­ve­nia s či. 13 ods. 4, či. 17 ods. 1 a č. 50 ods. 1 ús­ta­vy.

Pod­ľa § 32 ods. 1 zá­ko­na Ná­rod­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 38/1993 Z. z. o or­ga­ni­zá­cii Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, o ko­na­ní pred ním a o pos­ta­ve­ní je­ho sud­cov v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej len „zá­kon o ús­tav­nom sú­de") pri­pá­ja­me od­liš­né sta­no­vis­ko k ná­le­zu Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „ús­tav­ný súd") sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. no­vem­bra 2012 o návr­hu Kraj­ské­ho sú­du v Pre­šo­ve na za­ča­tie ko­na­nia pod­ľa či. 125 ods. 1 písm. a) Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „ús­ta­va") o sú­la­de § 41 ods. 2 zá­ko­na č. 300/2005 Z. z. Trest­ný zá­kon v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej aj „Trest­ný zá­kon") s či. 1 ods. 1, či. 13 ods. 4, či. 17 ods. 1, či. 50 ods. 1 a či. 141 ods. 1 ús­ta­vy.

Ústav­ný súd ná­le­zom sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. no­vem­bra 2012 roz­ho­dol tak, že:

1. Vy­slo­vil, že v § 41 ods. 2 zá­ko­na č. 300/2005 Z. z. Trest­ný zá­kon v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov slo­vá v texte za bod­ko­čiar­kou „súd ulo­ží pá­cha­te­ľo­vi trest nad jed­nu po­lo­vi­cu tak­to ur­če­nej tres­tnej sadz­by" nie sú v sú­la­de s či. 1 ods. 1 ús­ta­vy.

2.     Vo zvyš­nej čas­ti návr­hu Kraj­ské­ho sú­du v Pre­šo­ve ne­vy­ho­vel.

Aj keď sa na jed­nej stra­ne úpl­ne sto­tož­ňu­je­me s roz­hod­nu­tím väč­ši­ny plé­na ús­tav­né­ho sú­du sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. no­vem­bra 2012 v bo­de 1, v rám­ci kto­ré­ho bo­lo roz­hod­nu­té, že v § 41 ods. 2 zá­ko­na č. 300/2005 Z. z. Trest­ný zá­kon v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov slo­vá v texte za bod­ko­čiar­kou „súd ulo­ží pá­cha­te­ľo­vi trest nad jed­nu po­lo­vi­cu tak­to ur­če­nej tres­tnej sadz­by" nie sú v sú­la­de s či. 1 ods. 1 ús­ta­vy, na dru­hej stra­ne ne­súh­la­sí­me s roz­hod­nu­tím väč­ši­ny plé­na ús­tav­né­ho sú­du sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. no­vem­bra 2012 v bo­de 2, a to z tých­to dô­vo­dov:

Pod­ľa náš­ho ná­zo­ru ús­tav­ný súd ne­mal pris­tú­piť len k vy­slo­ve­niu ne­sú­la­du čas­ti na­pad­nu­té­ho us­ta­no­ve­nia § 41 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na, ale v zá­uj­me za­cho­va­nia prin­cí­pu práv­nej is­to­ty vy­plý­va­jú­ce­ho z či. 1 ods. 1 ús­ta­vy mal pris­tú­piť k vy­slo­ve­niu ne­sú­la­du ce­lé­ho na­pad­nu­té­ho us­ta­no­ve­nia § 41 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na, pri­čom k ta­ké­mu­to zá­ve­ru je mož­né dos­pieť aj vy­chá­dza­júc zo sa­mot­né­ho od­ôvod­ne­nia roz­hod­nu­tia väč­ši­ny plé­na.

S uve­de­ným úz­ko sú­vi­sí aj na­ša ďal­šia vý­hra­da, a to, že v prí­pa­de, ak väč­ši­na plé­na ne­po­va­žo­va­la za vhod­né vy­slo­viť ne­sú­lad ce­lé­ho na­pad­nu­té­ho us­ta­no­ve­nia, ma­la to­mu pri­me­ra­ne pris­pô­so­biť aj zne­nie od­ôvod­ne­nia ná­le­zu, kto­ré v sú­čas­nos­ti nie je úpl­ne kon­zis­ten­tné s vý­ro­kom v bo­de 2, keď­že z je­ho textu je mož­né bez akých­koľ­vek prob­lé­mov dos­pieť nie­len k zá­ve­ru o ús­tav­nej ne­kon­for­mi­te slov za bod­ko­čiar­kou, ale aj k zá­ve­ru o ús­tav­nej ne­kon­for­mi­te ce­lé­ho na­pad­nu­té­ho us­ta­no­ve­nia.

Ne­súh­la­sí­me tiež s ná­zo­rom väč­ši­ny plé­na, že vzhľa­dom na vy­slo­ve­nie ne­sú­la­du s či. 1 ods. 1 ús­ta­vy už bo­lo bez práv­ne­ho vý­zna­mu ana­ly­zo­vať prí­pad­ný ne­sú­lad na­pad­nu­té­ho us­ta­no­ve­nia s či. 13 ods. 4 a či. 17 ods. 1 ús­ta­vy. Pod­ľa náš­ho ná­zo­ru bo­lo po pod­ro­be­ní na­pad­nu­té­ho us­ta­no­ve­nia tes­tu pro­por­cio­na­li­ty pot­reb­né jed­noz­nač­ne vy­slo­viť, že na­pad­nu­tá práv­na úp­ra­va ne­reš­pek­tu­je po­žia­dav­ku pri­me­ra­nos­ti, keď­že neu­mož­ňu­je ulo­žiť pá­cha­te­ľo­vi trest pri­me­ra­ný tres­tné­mu či­nu, za kto­rý sa trest uk­la­dá, tak, aby bo­la za­cho­va­ná ro­zum­ná a vy­vá­že­ná väz­ba me­dzi in­ten­zi­tou ve­rej­né­ho zá­uj­mu na ochra­ne spo­loč­nos­ti a zá­važ­nos­ťou zá­sa­hu do prá­va na osob­nú slo­bo­du pá­cha­te­ľa, pri­čom zá­ujem na ochra­ne spo­loč­nos­ti ne­mož­no po­va­žo­vať za dô­vod le­gi­ti­mi­zu­jú­ci zá­sah do osob­nej slo­bo­dy pá­cha­te­ľa pros­tred­níc­tvom us­ta­no­ve­nia § 41 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na, keď­že zá­sah do osob­nej slo­bo­dy pá­cha­te­ľa reali­zo­va­ný na zá­kla­de § 41 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na, resp. je­ho in­ten­zi­ta nie sú v de­mok­ra­tic­kom a práv­nom štá­te ne­vyh­nut­né, pre­to­že ochra­nu spo­loč­nos­ti mož­no do­siah­nuť aj mier­nej­ší­mi pros­tried­ka­mi, než aké umož­ňu­je § 41 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na. Vzhľa­dom na uve­de­né bo­lo pre­to pot­reb­né zá­ro­veň vy­slo­viť ne­sú­lad na­pad­nu­té­ho us­ta­no­ve­nia aj s či. 13 ods. 4 a či. 17 ods. 1 ús­ta­vy.

Na­po­kon po­va­žu­je­me za pot­reb­né pou­ká­zať aj na sú­vis roz­hod­nu­tia ús­tav­né­ho sú­du sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. no­vem­bra 2012 s roz­hod­nu­tím ús­tav­né­ho sú­du sp. zn. PL. ÚS 6/09 z 2. no­vem­bra 2011, kto­rým ús­tav­ný súd roz­ho­dol o sú­la­de tzv. zá­sa­dy trik­rát a dosť s ús­ta­vou.

Kon­krét­ne z poh­ľa­du po­žia­dav­ky sta­bi­li­ty ju­di­ka­tú­ry ús­tav­né­ho sú­du je pod­ľa náš­ho ná­zo­ru ne­žia­du­ce, že kým v prí­pa­de po­su­dzo­va­nia otáz­ky ús­tav­nej kon­for­mi­ty tzv. zá­sa­dy trik­rát a dosť väč­ši­na plé­na ús­tav­né­ho sú­du ne­pok­la­da­la za ne­sú­lad­né s ús­ta­vou, že na­pad­nu­tá práv­na úp­ra­va (§ 47 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na) ne­reš­pek­tu­je po­žia­dav­ku pri­me­ra­nos­ti tým, že neu­mož­ňu­je dos­ta­toč­nú in­di­vi­dua­li­zá­ciu tres­tu sú­dom, tak o rok nes­kôr v prí­pa­de tzv. as­pe­rač­nej zá­sa­dy väč­ši­na plé­na to, že na­pad­nu­tá práv­na úp­ra­va (§ 41 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na) ne­reš­pek­tu­je po­žia­dav­ku pri­me­ra­nos­ti tým, že neu­mož­ňu­je dos­ta­toč­nú in­di­vi­dua­li­zá­ciu tres­tu sú­dom, už za ne­sú­lad­né s ús­ta­vou pok­la­dá, pri­čom s tým­to svo­jím po­su­nom v roz­ho­do­va­ní sa v od­ôvod­ne­ní ná­le­zu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 ab­so­lút­ne žiad­nym spô­so­bom ne­vys­po­ria­da­la.

Vzhľa­dom na úz­ky sú­vis zá­klad­né­ho prob­lé­mu rie­še­né­ho tak ako pri roz­ho­do­va­ní o ús­tav­nej kon­for­mi­te tzv. zá­sa­dy trik­rát a dosť aj pri roz­ho­do­va­ní o ús­tav­nej kon­for­mi­te tzv. as­pe­ra­čej zá­sa­dy - kto­rým je to, že sa­mot­ná práv­na úp­ra­va ne­reš­pek­tu­je po­žia­dav­ku pri­me­ra­nos­ti tým, že neu­mož­ňu­je ulo­že­nie pri­me­ra­né­ho tres­tu sú­dom, keď­že na­pad­nu­tá práv­na úp­ra­va sú­dom neu­mož­ňu­je dos­ta­toč­ne in­di­vi­dua­li­zo­vať trest - ma­la pod­ľa náš­ho ná­zo­ru väč­ši­na plé­na ús­tav­né­ho sú­du ako ús­tav­ne ne­sú­lad­nú zhod­no­tiť nie­len as­pe­rač­nú zá­sa­du, ale už skôr aj tzv. zá­sa­du trik­rát a dosť.

V tej­to sú­vis­los­ti je pri­tom zá­ro­veň pot­reb­né upo­zor­niť na to, že väč­ši­na plé­na má aj v sú­čas­nos­ti teo­re­tic­kú mož­nosť nap­ra­viť svo­je pred­chá­dza­jú­ce roz­hod­nu­tie o ús­tav­nej kon­for­mi­te tzv. zá­sa­dy trik­rát a dosť, a to v prí­pa­de, ak by v bu­dúc­nos­ti bol op­ráv­ne­ným sub­jek­tom po­da­ný návrh na po­sú­de­nie sú­la­du us­ta­no­ve­nia § 47 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na s či. 1 ods. 1 ús­ta­vy, resp. i s či. 13 ods. 4 či či. 17 ods. 1 ús­ta­vy, resp. i s či. 49 ods. 3 Char­ty zá­klad­ných práv Európ­skej únie, keď­že v pô­vod­nom ko­na­ní ús­tav­ný súd po­su­dzo­val sú­lad us­ta­no­ve­nia § 47 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na len s či. 16 ods. 2 ús­ta­vy a s či. 3 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd, nie však sú­lad s či. 1 ods. 1, či. 13 ods. 4 či či. 17 ods. 1 ús­ta­vy ani sú­lad s či. 49 ods. 3 Char­ty zá­klad­ných práv Európ­skej únie, pre­to­že ako vy­plý­va z od­ôvod­ne­nia roz­hod­nu­tia sp. zn. PL. ÚS 106/2011 - ne­reš­pek­to­va­nie po­žia­dav­ky pri­me­ra­nos­ti tým, že   práv­na   úp­ra­va   neu­mož­ňu­je   dos­ta­toč­nú   in­di­vi­dua­li­zá­ciu   tres­tu   sú­dom,   už v sú­čas­nos­ti aj väč­ši­na plé­na po­va­žu­je za ne­sú­lad­né mi­ni­mál­ne s či. 1 ods. 1 ús­ta­vy.