Posudzovanie súbehu nedovolaného ozbrojovania s trestným činom, ktorý bol strelnou zbraňou následne spáchaný

 

Práv­ne ve­ty:

 

I. o jed­no­čin­ný sú­beh tres­tné­ho či­nu ne­do­vo­le­né­ho oz­bro­jo­va­nia a ob­cho­do­va­nia so zbra­ňa­mi pod­ľa § 294 ods. 1, 2 Tr. zák. a iné­ho úmy­sel­né­ho tres­tné­ho či­nu, kto­ré­ho zá­kon­ným zna­kom je spá­chanie či­nu so zbra­ňou (§ 122 ods. 3 a § 138 písm. a/ Tr. zák.) pôj­de (av­šak nie­len) vte­dy, ak si pá­cha­teľ za­do­vá­ži strel­nú zbraň a stre­li­vo ako sú­časť pá­chania, te­da vo vý­vo­jo­vom štá­diu príp­ra­vy na zbie­ha­jú­ci sa trest­ný čin. Sú­beh tých­to tres­tných či­nov bu­de po­sú­de­ný ako jed­no­čin­ný aj v prí­pa­de, ak pá­cha­teľ po do­ko­na­ní tr­vá­ce­ho tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 294 ods. 1, 2 Tr. zák. za­do­vá­že­ním strel­nej zbra­ne a stre­li­va udr­žia­va proti­práv­ny stav ich ne­zá­kon­nou dr­žbou (a te­da ten­to trest­ný čin stá­le pá­cha) a sú­čas­ťou tej­to dr­žby je aj nak­la­da­nie so strel­nou zbra­ňou a stre­li­vom, kto­ré je pot­reb­né sub­su­mo­vať (ok­rem ust. § 294 ods. 1, 2 Tr. zák.) zá­ro­veň aj pod skut­ko­vú pod­sta­tu zbie­ha­jú­ce­ho sa tres­tné­ho či­nu, chrá­nia­cu v prís­luš­nom us­ta­no­ve­ní oso­bit­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na iný ob­jekt. Prá­ve vzhľa­dom k roz­diel­nym ob­jek­tom na­pad­nu­tým (oh­ro­ze­ným ale­bo po­ru­še­ným) tým is­tým, fak­tic­ky ho­mo­gén­nym ko­na­ním pá­cha­te­ľa, nie je jed­no­čin­ný sú­beh dot­knu­tých tres­tných či­nov vy­lú­če­ný.

II. vy­ššie uve­de­né pla­tí aj v prí­pa­de, ak spá­chanie či­nu so zbra­ňou nie je zá­kon­ným zna­kom zbie­ha­jú­ce­ho sa tres­tné­ho či­nu, av­šak ma­ni­pu­lá­cia so strel­nou zbra­ňou ale­bo stre­li­vom je ta­kou sú­čas­ťou ko­na­nia pá­cha­te­ľa, bez kto­rej zbie­ha­jú­ci sa trest­ný čin ne­mô­že byť spá­cha­ný.

 

III. to­to roz­hod­nu­tie čas­toč­ne me­ní do­te­raj­šiu ju­di­ka­tú­ru NS SR a to zá­ve­ry uz­ne­se­nia naj­vyš­šie­ho sú­du zo 7. jú­na 2005, pub­li­ko­va­né­ho v Zbier­ke sta­no­vísk naj­vyš­šie­ho sú­du a roz­hod­nu­tí sú­dov Slo­ven­skej re­pub­li­ky pod č. 53/2006,

 

 

 

 Naj­vyš­ší súd                                                                                      2 Tdo 53/2011

Slo­ven­skej re­pub­li­ky

 

                                      U z n e s e n i e

 

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du se­ná­tu JUDr. Pet­ra Kraj­čo­vi­ča a sud­cov JUDr. Li­bo­ra Du­ľu a JUDr. Ing. An­to­na Ja­ku­bí­ka v tres­tnej ve­ci ob­vi­ne­né­ho M. K. pre zlo­čin ne­do­vo­le­né­ho oz­bro­jo­va­nia a ob­cho­do­va­nia so zbra­ňa­mi pod­ľa § 294 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. a iné na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí 29. no­vem­bra 2011 v Bra­tis­la­ve o do­vo­la­ní mi­nis­ter­ky spra­vod­li­vos­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ky pro­ti roz­sud­ku Kraj­ské­ho sú­du v Tren­čí­ne z 2. mar­ca 2010, sp. zn. 23 To 8/2009, tak­to

 

r o z h o d o l :

 

Pod­ľa § 382 písm. c/ Tr. por. do­vo­la­nie mi­nis­ter­ky spra­vod­li­vos­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ky sa o d m i e t a.

 

O d ô v o d n e n i e

 

Na­pad­nu­tým roz­sud­kom Kraj­ský súd v Tren­čí­ne (ďa­lej len kraj­ský súd) pod­ľa § 321 ods. 1 písm. d/ Tr. por. zru­šil roz­su­dok Ok­res­né­ho sú­du No­vé mes­to nad Vá­hom (ďa­lej len ok­res­ný súd) zo 17. mar­ca 2009, sp. zn. 2 T 15/2008 a zá­ro­veň roz­ho­dol tak, že pod­ľa § 322 ods. 3 Tr. por. sa ob­vi­ne­ný M. K. uz­ná­va vin­ným zo zlo­či­nu ne­do­vo­le­né­ho oz­bro­jo­va­nia a ob­cho­do­va­nia so zbra­ňa­mi pod­ľa § 294 ods. 1, 2 Tr. zák. v sú­be­hu s pre­či­nom ne­bez­peč­né­ho vy­hrá­ža­nia pod­ľa § 360 ods. 1, 2 písm. a/, b/ Tr. zák., na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že po tom, čo si v pres­ne ne­zis­te­nom ča­se od nez­ná­mej oso­by v B., pri ho­te­li K., bez po­vo­le­nia za­do­vá­žil piš­toľ nez­ná­mej znač­ky, rá­že 7,65 mm, ne­zis­te­né­ho vý­rob­né­ho čís­la, s ne­zis­te­ným poč­tom ná­bo­jov rá­že 7,65, dňa 28.6.2007 v ča­se oko­lo 23.00 hod. v S. na H., v ro­din­nom do­me č. X., naj­me­nej se­dem­krát vy­stre­lil z piš­to­le nez­ná­mej znač­ky, rá­že 7,65 mm, ne­zis­te­né­ho vý­rob­né­ho čís­la, po­tom v ga­rá­ži su­sed­né­ho do­mu č.X. so zbra­ňou na­mie­ril na poš­ko­de­né­ho F. S., se­dia­ce­ho v mo­to­ro­vom vo­zid­le pred ga­rá­žou do­mu č. X., na čo poš­ko­de­ný F. S. s vo­zid­lom ušiel preč, nás­led­ne ob­vi­ne­ný vo­šiel do spál­ne ro­din­né­ho do­mu č. X., kde uve­de­nou strel­nou zbra­ňou na­mie­ril na hla­vu poš­ko­de­nej MUDr. E. S., kto­rá sa ru­kou sna­ži­la zbraň od­tla­čiť od svo­jej hla­vy, pri­čom jej ob­vi­ne­ný po­ve­dal, že „to pros­te skon­čí­me“, na to ob­vi­ne­ný od­išiel do iz­by v su­te­ré­ne do­mu, kde napl­nil zá­sob­ník strel­nej zbra­ne, pri­čom

kri­čal „ja ho za­bi­jem“, a keď poš­ko­de­ná MUDr. E. S. uš­la z do­mu č. X. ku ga­rá­žo­vým dve­rám su­sed­né­ho do­mu č. X., ob­vi­ne­ný za­čal strie­ľať z ho­reu­ve­de­nej zbra­ne, po jed­nom až dvoch vý­stre­loch do vzdu­chu na­mie­ril piš­toľ sme­rom, kde stá­la poš­ko­de­ná, dva až trik­rát vy­stre­lil a nás­led­ne strel­nú zbraň od­ho­dil na nez­ná­me mies­to, pri­čom svo­jím ko­na­ním ob­ža­lo­va­ný vzbu­dil u poš­ko­de­nej MUDr. E. S. dô­vod­nú oba­vu o jej ži­vot a zdra­vie.

Za to mu ulo­žil pod­ľa § 294 ods. 2 Tr. zák. za pou­ži­tia §§41 ods. 1 Tr. zák., 38 ods. 2 Tr. zák. trest od­ňa­tia slo­bo­dy na 4 (šty­ri) ro­ky a 6 (šesť) me­sia­cov ne­pod­mie­neč­ne. Zá­ro­veň roz­ho­dol, že pod­ľa § 48 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. sa ob­ža­lo­va­ný pre úče­ly vý­ko­nu tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy za­ra­ďu­je do ús­ta­vu na vý­kon tres­tu s mi­ni­mál­nym stup­ňom strá­že­nia.

 

Zru­še­ným roz­sud­kom ok­res­né­ho sú­du bol ob­vi­ne­ný K. uz­na­ný vin­ným

1) zo zlo­či­nu ne­do­vo­le­né­ho oz­bro­jo­va­nia a ob­cho­do­va­nia so zbra­ňa­mi pod­ľa § 294 ods. l, 2 Tr.zák,. pre­to­že, v pres­ne ne­zis­te­nom ča­se si od nez­ná­mej oso­by v B., pri ho­te­li K., bez po­vo­le­nia za­do­vá­žil piš­toľ nez­ná­mej znač­ky, rá­že 7,65 mm, ne­zis­te­né­ho vý­rob­né­ho čís­la, s ne­zis­te­ným poč­tom ná­bo­jov rá­že 7,65, kto­ré dr­žal do 28.6.2007;

2) z pre­či­nu ne­bez­peč­né­ho vy­hrá­ža­nia pod­ľa § 360 ods. 1, 2 písm. a/, b/ Tr. zák. pre­to­že, dňa 28.6.2007 v ča­se oko­lo 23.00 hod. v S. na H., v ro­din­nom do­me č. X., naj­me­nej se­dem­krát vy­stre­lil z piš­to­le nez­ná­mej znač­ky, rá­že 7,65 mm, ne­zis­te­né­ho vý­rob­né­ho čís­la, po­tom v ga­rá­ži su­sed­né­ho do­mu č.X. so zbra­ňou na­mie­ril na poš­ko­de­né­ho F. S., se­dia­ce­ho v mo­to­ro­vom vo­zid­le pred ga­rá­žou do­mu č. X., na čo poš­ko­de­ný F. S. s vo­zid­lom ušiel preč, nás­led­ne ob­vi­ne­ný vo­šiel do spál­ne ro­din­né­ho do­mu č. X., kde uve­de­nou strel­nou zbra­ňou na­mie­ril na hla­vu poš­ko­de­nej MUDr. E. S., kto­rá sa ru­kou sna­ži­la zbraň od­tla­čiť od svo­jej hla­vy, pri­čom jej ob­vi­ne­ný po­ve­dal, že „to pros­te skon­čí­me“, na to ob­vi­ne­ný od­išiel do iz­by v su­te­ré­ne do­mu, kde napl­nil zá­sob­ník strel­nej zbra­ne, pri­čom kri­čal „ja ho za­bi­jem“, a keď poš­ko­de­ná MUDr. E. S. uš­la z do­mu č. X. ku ga­rá­žo­vým dve­rám su­sed­né­ho do­mu č. X., ob­vi­ne­ný za­čal strie­ľať z ho­reu­ve­de­nej zbra­ne, po jed­nom až dvoch vý­stre­loch do vzdu­chu na­mie­ril piš­toľ sme­rom, kde stá­la poš­ko­de­ná, dva až trik­rát vy­stre­lil a nás­led­ne strel­nú zbraň od­ho­dil na nez­ná­me mies­to, pri­čom svo­jím ko­na­ním ob­ža­lo­va­ný vzbu­dil u poš­ko­de­nej MUDr. E. S. dô­vod­nú oba­vu o jej ži­vot a zdra­vie.

 

Bol za to od­sú­de­ný pod­ľa §§ 41 ods. 2, 294 ods. 2 Tr.zák. s pri­hliad­nu­tím na §§ 38 ods. 3, 36 písm. j/, l/, 37 písm. h/ Tr. zák. na úhrn­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy na 7 ro­kov a 6

me­sia­cov. Pod­ľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr.zák bol ob­ža­lo­va­ný pre vý­kon ulo­že­né­ho tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy za­ra­de­ný do ús­ta­vu na vý­kon tres­tu s mi­ni­mál­nym stup­ňom strá­že­nia.

 

Pro­ti roz­sud­ku kraj­ské­ho sú­du na pod­net ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra po­da­la do­vo­la­nie mi­nis­ter­ka spra­vod­li­vos­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ky z dô­vo­du pod­ľa § 371 ods. 1 písm. h/ a i/ Tr. por., v nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho, a to pre po­ru­še­nie zá­ko­na v us­ta­no­ve­ní § 41 ods. 1 Tr. zák.

 

Re­ka­pi­tu­lu­je v ňom prie­beh ko­na­nia a ďa­lej dô­vo­dí a navr­hu­je:

„Od­vo­la­cí súd nes­práv­ne po­sú­dil stí­ha­ný sku­tok ako jed­no­čin­ný sú­beh zlo­či­nu ne­do­vo­le­né­ho oz­bro­jo­va­nia pod­ľa § 294 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. a pre­či­nu ne­bez­peč­né­ho vy­hrá­ža­nia pod­ľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. b) Tr, zák. a ulo­žil niž­ší trest pod­ľa § 41 ods. 1 Tr. zák.

 

V da­nom prí­pa­de sa pá­cha­teľ do­pus­til tres­tné­ho či­nu ne­bez­peč­né­ho vy­hrá­ža­nia § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. b) Tr. zák. tým, že sa mal dňa 28.6.2007 oko­lo 23:00 v S. na H. č. X. a X. vy­hrá­žať so zbra­ňou nez­ná­mej znač­ky rá­že 7,65 mm MUDr. E. S. a F. S., pri­čom pri tom­to skut­ku aj nie­koľ­kok­rát vy­stre­lil do vzdu­chu ako aj sme­rom k poš­ko­de­nej MUDr. E. S., tak­že to­to vy­hrá­ža­nie vzbu­di­lo dô­vod­nú oba­vu o zdra­vie a ži­vot poš­ko­de­nej. Vzhľa­dom na to, že zbraň, s kto­rou pá­cha­teľ pri skut­ku na­rá­bal, bo­la v ne­le­gál­nej dr­žbe, bol tres­tne stí­ha­ný aj za trest­ný čin ne­do­vo­le­né­ho oz­bro­jo­va­nia pod­ľa § 294 ods. 1, ods. 2 Tr. zák., pri­čom pri do­ka­zo­va­ní bo­lo zis­te­né, že si pá­cha­teľ za­do­vá­žil piš­toľ v pres­ne ne­zis­te­nom ča­se pred ho­te­lom K. v B..

 

Trest­ný čin ne­do­vo­le­né­ho oz­bro­jo­va­nia pod­ľa § 294 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. je tr­vá­ci trest­ný čin, kto­rý je do­ko­na­ný ne­le­gál­nym na­do­bud­nu­tím strel­nej zbra­ne a tr­vá až dov­te­dy, kým ne­dôj­de k od­strá­ne­niu proti­práv­ne­ho sta­vu.

 

V uve­de­nom prí­pa­de bo­lo preu­ká­za­né, že pá­cha­teľ na­do­bu­dol zbraň už ove­ľa skôr, ako doš­lo k sa­mot­né­mu pou­ži­tiu zbra­ne pri ne­bez­peč­nom vy­hrá­ža­ní dňa 28.6.2007. Ako vy­ply­nu­lo z vý­po­ve­de sa­mot­né­ho od­sú­de­né­ho v príp­rav­nom ko­na­ní, zbraň na­do­bu­dol už 1-2 ro­ky pred­tým. Rov­na­ko poš­ko­de­ní F. S. a MUDr. E. S. vo svo­jich vý­po­ve­diach potvr­di­li, že ve­de­li o uve­de­nej zbra­ni a o tom, že ju má od­sú­de­ný v dr­žbe, pre­to­že z nej strie­ľal na Sil­ves­tra. Z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia je zrej­mé, že pá­cha­teľ sa do­pus­til ne­do­vo­le­né­ho oz­bro­jo­va­nia ne­zá­vis­le od dru­hé­ho skut­ku, kto­rým je ne­bez­peč­né vy­hrá­ža­nie, pre­to tie­to skut­ky tre­ba po­sú­diť ako dva sa­mos­tat­né skut­ky.

Trest­ný čin ne­do­vo­le­né­ho oz­bro­jo­va­nia mož­no po­sú­diť ako spá­cha­ný v jed­no­čin­nom sú­be­hu s iným tres­tným či­nom v tom prí­pa­de, že sa­mot­né ob­sta­ra­nie zbra­ne bez­pros­tred­ne pred­chá­dza spá­chaniu toh­to dru­hé­ho tres­tné­ho či­nu a pá­cha­teľ si za­ob­sta­ral zbraň vý­luč­ne ako nás­troj na spá­chanie iné­ho tres­tné­ho či­nu. V tom­to prí­pa­de to­tiž mož­no ne­le­gál­ne ob­sta­ra­nie zbra­ne za­hr­núť do príp­ra­vy na ten­to iný trest­ný čin. Iš­lo by te­da o vý­vo­jo­vé štá­dium iné­ho tres­tné­ho či­nu príp­ra­va na trest­ný čin, kto­rá by bo­la po­vý­še­ná na do­ko­na­ný trest­ný čin pod­ľa us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho zá­ko­na o ne­do­vo­le­nom oz­bro­jo­va­ní.

 

V prí­pa­de ob­vi­ne­né­ho M. K. je ne­po­chyb­né, že pá­cha­teľ sa tres­tné­ho či­nu do­pus­til ne­zá­vis­le od dru­hé­ho tres­tné­ho či­nu a zbraň už skôr na­do­bud­nu­tá bo­la len vy­uži­tá pri spá­cha­ní iné­ho tres­tné­ho či­nu, nie ob­sta­ra­ná na účel spá­chania toh­to tres­tné­ho či­nu. Na tom nič ne­me­ní ani fakt, že k od­ha­le­niu tres­tné­ho či­nu ne­do­vo­le­né­ho oz­bro­jo­va­nia doš­lo prá­ve dňa 28.6.2007 v sú­vis­los­ti so spá­cha­ním tres­tné­ho či­nu ne­bez­peč­né­ho vy­hrá­ža­nia. Za jed­no­čin­ný sú­beh by bo­lo mož­né tie­to skut­ky hod­no­tiť vte­dy, ak by sa ne­po­da­ri­lo preu­ká­zať ke­dy a ako pá­cha­teľ zbraň na­do­bu­dol a te­da mu­se­lo by byť v po­chyb­nos­tiach roz­hod­nu­té v pros­pech ob­vi­ne­né­ho.

 

V da­nom prí­pa­de však jed­noz­nač­ne a ne­po­chyb­ne z do­ka­zo­va­nia vy­ply­nu­lo, že zbraň pá­cha­teľ na­do­bu­dol v dáv­nej­šom ob­do­bí a to potvr­di­li ako poš­ko­de­ní, tak aj sám od­sú­de­ný. Z toh­to dô­vo­du je pot­reb­né up­lat­niť do­vo­la­cí dô­vod pod­ľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., te­da že ide v da­nej ve­ci o nes­práv­ne práv­ne po­sú­de­nie skut­ku.

 

V prí­pa­de uk­la­da­nia tres­tu sa ma­la up­lat­niť z dô­vo­du, že ide o dva skut­ky, z kto­rých as­poň je­den je zlo­či­nom (§ 41 ods. 2 Tr. zák.) tzv. „as­pe­rač­ná zá­sa­da", či­že sa ma­la zvý­šiť hor­ná hra­ni­ca tres­tnej sadz­by či­nu naj­prís­nej­šie tres­tné­ho (t. j ne­do­vo­le­né­ho oz­bro­jo­va­nia pod­ľa § 294 ods. 2 Tr. zák., kde tres­tná sadz­ba je 3 až 8 ro­kov) o 1/3 a trest sa mal ulo­žiť v hor­nej po­lo­vi­ci tak­to up­ra­ve­nej sadz­by. Trest mal byť ulo­že­ný v roz­sa­hu 6 ro­kov a 10 me­sia­cov až 10 ro­kov a 8 me­sia­cov. Trest od­ňa­tia slo­bo­dy ulo­že­ný od­vo­la­cím sú­dom vo vý­me­re 4 ro­ky a 6 me­sia­cov nie je v rám­ci tej­to tres­tnej sadz­by, je te­da ulo­že­ný mi­mo zá­ko­nom us­ta­no­ve­nej tres­tnej sadz­by.

 

Tým, že Kraj­ský súd v Tren­čí­ne po­sú­dil sú­beh tres­tných či­nov ako sú­beh jed­no­čin­ný a nás­led­ne uk­la­dal trest pod­ľa § 41 ods. 1 Tr. zák. je da­ný do­vo­la­cí dô­vod pod­ľa § 371 ods. 1 písm. h), i) Tr. por.

Le­ho­ta na po­da­nie do­vo­la­nia up­ly­nie 18.8.2011.

 

Na zá­kla­de vy­ššie uve­de­né­ho navr­hu­jem, aby Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky

1) pod­ľa § 386 ods. 1 Tr. por. vy­slo­vil, že prá­vop­lat­ným roz­sud­kom Kraj­ské­ho sú­du v Tren­čí­ne, sp. zn. 23To 8/09 zo dňa 2.3.2010 bol po­ru­še­ný zá­kon v us­ta­no­ve­ní § 41 ods. 1 Tr, por. v pros­pech ob­vi­ne­né­ho M. K.;

2) pod­ľa § 386 ods. 2 Tr, por. na­pad­nu­tý roz­su­dok Kraj­ské­ho sú­du v Tren­čí­ne zru­šil a zru­šil aj ďal­šie roz­hod­nu­tia na zru­še­né roz­hod­nu­tie ob­sa­ho­vo nad­vä­zu­jú­ce, ak vzhľa­dom na zme­nu, ku kto­rej doš­lo zru­še­ním, stra­ti­li pod­klad;

4) pod­ľa § 380 ods. 2 Tr. por. roz­ho­dol sú­čas­ne o väz­be ob­vi­ne­né­ho M. K.;

5) pod­ľa § 388 ods. 1 Tr. por. pri­ká­zal sú­du, o kto­ré­ho roz­hod­nu­tie ide, aby vec v pot­reb­nom roz­sa­hu zno­vu pre­ro­ko­val a roz­ho­dol.“

 

Ob­vi­ne­ný vo vy­jad­re­ní k do­vo­la­niu tvr­dí, že je po­da­né ones­ko­re­ne, na­koľ­ko mu bo­lo do­ru­če­né na ad­re­su ad­vo­kát­skej kan­ce­lá­rie je­ho ob­haj­cu už v ro­ku 2010.

 

Ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor vo vy­jad­re­ní k do­vo­la­niu pou­ká­zal na svoj pred­chá­dza­jú­ci pod­net.

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len naj­vyš­ší súd) ako do­vo­la­cí súd (§ 377 Tr. por.) vec pred­bež­ne pres­kú­mal v zmys­le § 378 Tr. por. a ne­zis­til dô­vod na roz­hod­nu­tie pod­ľa § 382 písm. a/, b/, d/, e/ ale­bo f/ Tr. por. Zá­ro­veň však už pri pred­bež­nom pries­ku­me zis­til, že nie sú spl­ne­né dô­vo­dy do­vo­la­nia pod­ľa § 371 Tr. por., a to vo vzťa­hu k do­vo­la­niu po­da­né­mu mi­nis­ter­kou spra­vod­li­vos­ti pod­ľa od­se­ku 1 na­pos­le­dy ozna­če­né­ho us­ta­no­ve­nia.

 

V pr­vom ra­de je však pot­reb­né uviesť, že vy­jad­re­nie k do­vo­la­niu a v ňom ob­siah­nu­tá ná­miet­ka ob­ža­lo­va­né­ho, tý­ka­jú­ca sa do­ru­če­nia roz­sud­ku kraj­ské­ho sú­du už v ro­ku 2010, a te­da ones­ko­re­né­ho po­da­nia do­vo­la­nia, je ne­dô­vod­ná.

 

Trest­ný po­ria­dok na­priek pria­me­mu za­stú­pe­niu ob­vi­ne­né­ho ob­haj­com (§ 44 ods. 2 Tr. por.) us­ta­no­vu­je po­vin­nosť do­ru­čiť roz­su­dok ako ob­vi­ne­né­mu (ob­ža­lo­va­né­mu), tak aj ob­haj­co­vi (§ 173 ods. 1 a 2 Tr. por.). Roz­su­dok bol ob­haj­co­vi do­ru­če­ný 18. mar­ca 2010, ob­haj­ca bol zá­ro­veň sú­dom po­žia­da­ný o do­ru­če­nie roz­sud­ku ob­ža­lo­va­né­mu a tá­to žia­dosť bo­la ob­haj­co­vi do­ru­če­ná 17. mar­ca 2010, potvr­de­nie o prev­za­tí zá­siel­ky ob­ža­lo­va­ným však sú­du za­sla­né ne­bo­lo. Keď­že roz­su­dok bol do­ru­čo­va­ný do vlas­tných rúk (v tom­to prí­pa­de ide

o ta­ké­to do­ru­čo­va­nie pod­ľa § 66 ods. 3 písm. c/ Tr. por.), mu­sel by v nad­väz­nos­ti na zme­nu uve­de­nia ad­re­sy ob­ža­lo­va­né­ho na do­ru­čo­va­nie pí­som­nos­ti (č.l. 680) z 30. mar­ca 2009 (§ 34 ods. 5 Tr. por.) nad­vä­zo­vať pos­tup pod­ľa § 66 od. 3 Tr. por. (opä­tov­né do­ru­če­nie a upo­ve­do­me­nie o do­ru­če­ní zá­siel­ky). K uve­de­né­mu pos­tu­pu však ne­doš­lo.

 

Zno­vu je pot­reb­né zdô­raz­niť, že účin­ky do­ru­če­nia roz­sud­ku ob­vi­ne­né­mu ne­mô­žu nas­tať do­ru­če­ním roz­sud­ku ob­haj­co­vi, ako je uve­de­né vy­ššie. Bo­lo te­da na­mies­te prá­vop­lat­ný (je­ho vy­hlá­se­ním) roz­su­dok kraj­ské­ho sú­du do­ru­čiť ob­vi­ne­né­mu po je­ho do­da­ní do Ústa­vu na vý­kon väz­by v Bra­tis­la­ve, k čo­mu doš­lo 18. má­ja 2011. Le­ho­ta na po­da­nie do­vo­la­nia, uve­de­ná v § 370 ods. 1, 3 Tr. por. v zne­ní účin­nom do 31. augus­ta 2011 (§ 567j ods. 6 Tr. por.), po­tom ply­nu­la mi­nis­ter­ke spra­vod­li­vos­ti do 18. augus­ta 2011, ako sa­ma v do­vo­la­ní tvr­dí. Do­vo­la­nie, do­ru­če­né ok­res­né­mu sú­du 16. augus­ta 2011, bo­lo te­da po­da­né včas.

 

K po­da­né­mu do­vo­la­niu:

 

Pod­sta­tou rie­še­nia otáz­ky, kto­rá je pred­me­tom do­vo­la­cích ná­mie­tok up­lat­ne­ných v zmys­le § 374 ods. 1 Tr. por. (s ich pri­ra­de­ním k dô­vo­du do­vo­la­nia pod­ľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.) je re­zul­tát o tom, či v dot­knu­tom prí­pa­de ide o jed­no­čin­ný ale­bo viac­čin­ný sú­beh oboch tres­tných či­nov, kto­rých kva­li­fi­ká­cia pod­ľa Tres­tné­ho zá­ko­na bo­la na zis­te­ný skut­ko­vý stav pou­ži­tá kraj­ským sú­dom. Od to­ho po­tom zá­vi­sí pou­ži­tie as­pe­rač­nej zá­sa­dy pod­ľa § 41 ods. 2 Tr. zák. pri uk­la­da­ní tres­tu, a te­da dô­vod­nosť do­vo­la­nia z hľa­dis­ka § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por.

 

Naj­vyš­ší súd sa sto­tož­nil s rie­še­ním uve­de­nej otáz­ky, ku kto­ré­mu dos­pel kraj­ský súd. Ten­to po­va­žo­val ko­na­nie pá­cha­te­ľa za je­den sku­tok a v nad­väz­nos­ti na to sú­beh dot­knu­tých tres­tných či­nov po­sú­dil ako jed­no­čin­ný. Pre­to po zru­še­ní od­vo­la­ním na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku sú­du pr­vé­ho stup­ňa as­pe­rač­nú zá­sa­du pri uk­la­da­ní tres­tu ne­pou­žil.

 

Čo sa tý­ka kraj­ským sú­dom zis­te­né­ho skut­ku, je­ho správ­nosť a úpl­nosť do­vo­la­cí súd nes­kú­mal (§371ods. 1 písm. i/ Tr. por.). Je z toh­to zis­te­nia zrej­mé, že strel­ná zbraň bo­la ob­ža­lo­va­ným za­do­vá­že­ná v pres­ne ne­zis­te­nom ča­se od nez­ná­mej oso­by v Bra­tis­la­ve a nás­led­ne doš­lo ku vo vý­ro­ku roz­sud­ku po­pí­sa­né­mu in­ci­den­tu dňa 28. jú­na 2007.

V roz­sa­hu do­vo­la­cie­ho pries­ku­mu, li­mi­to­va­né­ho správ­nos­ťou kva­li­fi­ká­cie sú­dom zis­te­né­ho či­nu, resp. správ­nos­ťou pou­ži­tia iné­ho hmot­nop­ráv­ne­ho us­ta­no­ve­nia (pri via­za­nos­ti

zis­te­ným skut­kom), zod­po­ve­dá skut­ko­vá ve­ta vý­ro­ku o vi­ne do­vo­la­ním na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku si­tuá­cii, po­pí­sa­nej v od­vo­la­ní ako ak­cep­to­va­teľ­nej pre kraj­ským sú­dom kva­li­fi­kač­ne a z hľa­dis­ka uk­la­da­nia tres­tu zvo­le­né rie­še­nie, te­da že pá­cha­teľ si za­ob­sta­ral zbraň bez­pros­tred­ne pred spá­cha­ním dru­hé­ho kva­li­fi­ko­va­né­ho tres­tné­ho či­nu (§ 360 Tr. zák.), a to ako nás­troj na je­ho spá­chanie, te­da ako sú­časť príp­ra­vy na uve­de­ný zbie­ha­jú­ci sa trest­ný čin.

 

Je pot­reb­né pri­po­me­núť, že ob­sah vy­ko­na­ných dô­ka­zov vo vzťa­hu k správ­nos­ti a úpl­nos­ti zis­te­né­ho skut­ku pri do­vo­la­ní po­da­nom z dô­vo­dov pod­ľa § 371 ods. 1 Tr. por. do­vo­la­cí súd nes­kú­ma a ne­hod­no­tí. Sku­tok v je­ho kraj­ským sú­dom zis­te­nej po­do­be pod­mien­kam po­sú­de­nia toh­to skut­ku ako jed­no­čin­né­ho sú­be­hu kva­li­fi­kač­ne pou­ži­tých tres­tných či­nov, a to aj za vy­ššie uve­de­né­ho pred­pok­la­du (uve­de­né­ho v do­vo­la­ní), kon­ve­nu­je, čím je pri­már­ne dô­vod­nosť do­vo­la­nia vy­lú­če­ná.

 

Od­hliad­nuc od to­ho, ani v prí­pa­de, ak by skut­ko­vá ve­ta zod­po­ve­da­la nes­kor­šie­mu v skut­ku po­pí­sa­né­mu pou­ži­tiu zbra­ne a stre­li­va ako pred­bež­ne si pá­cha­te­ľom za­do­vá­že­ných ve­cí bez akej­koľ­vek sub­jek­tív­nej sú­vis­los­ti s je­ho vy­hráž­ka­mi vo­či poš­ko­de­ným 28. jú­na 2007, by neš­lo o reál­nu kon­ku­ren­ciu oboch spá­cha­ných tres­tných či­nov.

 

Je pot­reb­né potvr­diť, že do­ko­na­ním tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 294 ods. 1 a zá­ro­veň ods. 2 Tr. zák., te­da za­do­vá­že­ním si strel­nej zbra­ne a stre­li­va bez po­vo­le­nia, bol vy­vo­la­ný proti­práv­ny stav, spo­čí­va­jú­ci v ich dr­žbe. Po­čas udr­žia­va­nia proti­práv­ne­ho sta­vu, a to ne­le­ga­li­zo­va­nou dr­žbou tých­to ve­cí pá­cha­te­ľom, je dot­knu­tý tr­vá­ci trest­ný čin stá­le pá­cha­ný.

 

Dr­žba strel­nej zbra­ne a stre­li­va bo­la te­da na­ďa­lej proti­práv­na, a to ako ad­mi­nis­tra­tív­nop­ráv­ne, te­da z hľa­dis­ka zá­ko­na č. 190/2003 Z.z. o strel­ných zbra­niach a stre­li­ve v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov, tak aj tres­tnop­ráv­ne, te­da z hľa­dis­ka us­ta­no­ve­nia § 294 ods. 1 a ods. 2 Tr. zák. Tá­to dr­žba fak­tic­ky spo­čí­va v ak­tív­nej ale­bo pa­sív­nej ma­ni­pu­lá­cii so strel­nou zbra­ňou a stre­li­vom, kto­rá v pres­kú­ma­va­nej ve­ci v ur­či­tom jej ča­so­vom úse­ku napl­ni­la aj zá­kon­né zna­ky iné­ho tres­tné­ho či­nu, pri­čom jed­ným z tých­to zna­kov je spá­chanie či­nu so zbra­ňou. Ide o trest­ný čin ne­bez­peč­né­ho vy­hrá­ža­nia pod­ľa § 360 ods. 1, 2 písm. a/, b/ Tr. zák. (re­le­van­tné je v uve­de­nom sme­re pís­me­no a/ v od­se­ku 2 na­pos­le­dy ozna­če­né­ho us­ta­no­ve­nia) a spá­cha­ním či­nu so zbra­ňou sa ro­zu­mie je­ho spá­chanie s akou­koľ­vek zbra­ňou v zmys­le § 122 ods. 3 ve­ta pr­vá časť za bod­ko­čiar­kou Tr. zák.,

te­da aj so strel­nou zbra­ňou a stre­li­vom, a to ako okol­nosť, kto­rá pod­mie­ňu­je pou­ži­tie vy­ššej tres­tnej sadz­by.

 

Kaž­dé z oboch ap­li­ko­va­ných us­ta­no­ve­ní chrá­ni iný ob­jekt, te­da jed­nak zá­ujem štá­tu na dodr­žia­va­ní zá­kon­né­ho re­ži­mu za­do­va­žo­va­nia a dr­žby strel­ných zbra­ní a stre­li­va na účel ochra­ny ži­vo­ta a zdra­via ob­ča­nov a ma­jet­ku, a jed­nak prá­vo ob­ča­na na ne­za­sa­ho­va­nie do sfé­ry je­ho osob­né­ho ži­vo­ta bez­práv­ny­mi vy­hráž­ka­mi, uve­de­ný­mi v § 360 ods. 1 Tr. zák.

Z toh­to hľa­dis­ka kaž­dé z uve­de­ných us­ta­no­ve­ní inak cha­rak­te­ri­zu­je ko­na­nie pá­cha­te­ľa, vy­vo­lá­va­jú­ce v pria­mej prí­čin­nej sú­vis­los­ti ten-kto­rý nás­le­dok na chrá­ne­nom ob­jek­te – ide jed­nak o za­do­vá­že­nie a dr­žbu strel­nej zbra­ne a stre­li­va bez po­vo­le­nia a jed­nak o vy­hrá­ža­nie sa iné­mu s pou­ži­tím zbra­ne.

 

Vo vzťa­hu ku ko­na­niu pá­cha­te­ľa (§ 122 ods. 1 Tr. zák.) v re­le­van­tnom ča­so­vom úse­ku však ide len o iné práv­ne na­ze­ra­nie na fak­tic­ky (fy­zic­ky) to is­té ko­na­nie, kto­rým je pou­ží­va­nie strel­nej zbra­ne (tu piš­to­le) a stre­li­va v kri­tic­kom ča­se (28. jú­na 2007) ob­ža­lo­va­ným, a to na vy­hrá­ža­nie sa obom poš­ko­de­ným. V ča­se tých­to vy­hrá­žok, kon­klu­den­tne vy­jad­re­ných streľ­bou a tiež mie­re­ním na oso­by, bo­la piš­toľ a stre­li­vo stá­le v proti­práv­nej dr­žbe ob­ža­lo­va­né­ho, te­da bez prís­luš­nej, pod­ľa zá­ko­na o strel­ných zbra­niach a stre­li­ve vy­dá­va­nej ve­rej­nej lis­ti­ny (zbroj­né­ho preu­ka­zu) a ná­kup­né­ho po­vo­le­nia, op­ráv­ňu­jú­cich ob­ža­lo­va­né­ho na ná­kup, dr­ža­nie a no­se­nie strel­nej zbra­ne. Rov­na­ko to pla­tí i o stre­li­ve, pou­ži­tom pri či­ne, a to aj na sa­mot­nú streľ­bu.

 

Tým is­tým ko­na­ním bo­li te­da spô­so­be­né dva rôz­ne nás­led­ky vo vzťa­hu­jú k od­liš­ným ob­jek­tom, chrá­ne­ným dvo­ma rôz­ny­mi us­ta­no­ve­nia­mi Tres­tné­ho zá­ko­na. To­mu pris­lú­cha práv­ne po­sú­de­nie skut­ku ako jed­no­čin­né­ho sú­be­hu tres­tných či­nov, kto­ré­mu neb­rá­ni hmot­nop­ráv­ny pre­jav zá­sa­dy „ne bis in idem“.

 

Okol­nosť, že trest­ný čin pod­ľa § 294 ods. 1, 2 Tr. zák. za­čal byť pá­cha­ný skôr ako trest­ný čin pod­ľa § 360 ods. 1, 2 písm. a/, b/ Tr. zák., kto­rý pr­vé­mu z uve­de­ných tres­tných či­nov za­čal reál­ne kon­ku­ro­vať 28. jú­na 2007, na jed­no­čin­nos­ti ich sú­be­hu nič ne­me­ní. Proti­práv­ny stav, za­lo­že­ný ne­do­vo­le­ným oz­bro­je­ním sa pá­cha­te­ľa, to­tiž stá­le tr­val (pr­vý z vy­ššie uve­de­ných tres­tných či­nov bol stá­le pá­cha­ný).

Na dopl­ne­nie ar­gu­men­tá­cie mož­no uviesť, že ak je pot­reb­né pou­žiť sú­bež­nú práv­nu kva­li­fi­ká­ciu (te­da ak jed­no­čin­ný sú­beh dot­knu­tých tres­tných či­nov nie je vy­lú­če­ný) pri kto­rom­koľ­vek nás­led­nom (te­da nie pr­vom) čias­tko­vom úto­ku pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu (§ 122 ods. 10 Tr. zák.), po­sú­di sa ce­lý sku­tok (v je­ho hmot­nop­ráv­nom po­ní­ma­ní v zmys­le § 122 ods. 13 Tr. zák., te­da nie ako sku­tok v pro­ces­nom chá­pa­ní pod­ľa § 10 ods. 16 Tr. por.) ako jed­no­čin­ný sú­beh tres­tných či­nov. Chro­no­lo­gic­ké „preč­nie­va­nie“ čas­ti skut­ku, kva­li­fi­ko­va­teľ­nej len pod­ľa jed­né­ho us­ta­no­ve­nia oso­bit­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na, nie je v tom­to sme­re tiež re­le­van­tné. V pres­kú­ma­va­nej ve­ci tak­to ex an­te preč­nie­va časť tr­vá­ce­ho tres­tné­ho či­nu (§ 122 ods. 12 Tr. zák.) ne­do­vo­le­né­ho oz­bro­jo­va­nia a ob­cho­do­va­nia so zbra­ňa­mi, kto­rá pred­chá­dza za­lo­že­niu jed­no­čin­né­ho sú­be­hu tres­tných či­nov ko­na­ním pá­cha­te­ľa z 28. jú­na 2007, ke­dy sa ne­le­gál­ne za­do­vá­že­nou zbra­ňou vy­hrá­žal iným oso­bám.

Jed­no­ta skut­ku, kto­rým je po­pí­sa­ným spô­so­bom pá­cha­ný pok­ra­čo­va­cí ale­bo tr­vá­ci trest­ný čin v jed­no­čin­nom sú­be­hu s iným tres­tným či­nom, je po­tom pre­ru­še­ná až ozná­me­ním uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia pre ten­to čin ako sku­tok, te­da pre dot­knu­té ko­na­nie pá­cha­te­ľa (§ 122 ods. 13 Tr. zák.).

 

Pla­tí te­da nas­le­dov­né:

 

O jed­no­čin­ný sú­beh tres­tné­ho či­nu ne­do­vo­le­né­ho oz­bro­jo­va­nia a ob­cho­do­va­nia so zbra­ňa­mi pod­ľa § 294 ods. 1, 2 Tr. zák. a iné­ho úmy­sel­né­ho tres­tné­ho či­nu, kto­ré­ho zá­kon­ným zna­kom je spá­chanie či­nu so zbra­ňou (§ 122 ods. 3 a § 138 písm. a/ Tr. zák.) pôj­de (av­šak nie­len) vte­dy, ak si pá­cha­teľ za­do­vá­ži strel­nú zbraň a stre­li­vo ako sú­časť pá­chania, te­da vo vý­vo­jo­vom štá­diu príp­ra­vy na zbie­ha­jú­ci sa trest­ný čin. Sú­beh tých­to tres­tných či­nov bu­de po­sú­de­ný ako jed­no­čin­ný aj v prí­pa­de, ak pá­cha­teľ po do­ko­na­ní tr­vá­ce­ho tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 294 ods. 1, 2 Tr. zák. za­do­vá­že­ním strel­nej zbra­ne a stre­li­va udr­žia­va proti­práv­ny stav ich ne­zá­kon­nou dr­žbou (a te­da ten­to trest­ný čin stá­le pá­cha) a sú­čas­ťou tej­to dr­žby je aj nak­la­da­nie so strel­nou zbra­ňou a stre­li­vom, kto­ré je pot­reb­né sub­su­mo­vať (ok­rem ust. § 294 ods. 1, 2 Tr. zák.) zá­ro­veň aj pod skut­ko­vú pod­sta­tu zbie­ha­jú­ce­ho sa tres­tné­ho či­nu, chrá­nia­cu v prís­luš­nom us­ta­no­ve­ní oso­bit­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na iný ob­jekt. Prá­ve vzhľa­dom k roz­diel­nym ob­jek­tom na­pad­nu­tým (oh­ro­ze­ným ale­bo po­ru­še­ným) tým is­tým, fak­tic­ky ho­mo­gén­nym ko­na­ním pá­cha­te­ľa, nie je jed­no­čin­ný sú­beh dot­knu­tých tres­tných či­nov vy­lú­če­ný.

Vy­ššie uve­de­né pla­tí aj v prí­pa­de, ak spá­chanie či­nu so zbra­ňou nie je zá­kon­ným zna­kom zbie­ha­jú­ce­ho sa tres­tné­ho či­nu, av­šak ma­ni­pu­lá­cia so strel­nou zbra­ňou ale­bo stre­li­vom je ta­kou sú­čas­ťou ko­na­nia pá­cha­te­ľa, bez kto­rej zbie­ha­jú­ci sa trest­ný čin ne­mô­že byť spá­cha­ný.

 

V pres­kú­ma­va­nej ve­ci sa na­pos­le­dy po­pí­sa­ná si­tuácia tý­ka jed­no­čin­né­ho sú­be­hu tres­tné­ho či­nu ne­do­vo­le­né­ho oz­bro­jo­va­nia a ob­cho­do­va­nia so zbra­ňa­mi pod­ľa § 294 ods. 1, 2 Tr. zák. s tres­tným či­nom ne­bez­peč­né­ho vy­hrá­ža­nia pod­ľa § 360 ods. 1, 2 písm. a/, b/ Tr. zák., kde pri dru­hom ozna­če­nom tres­tnom či­ne je je­ho spá­chanie so zbra­ňou okol­nos­ťou, kto­rá pod­mie­ňu­je pou­ži­tie vy­ššej tres­tnej sadz­by (spá­chanie či­nu s akou­koľ­vek zbra­ňou v zmys­le § 122 ods. 3 ve­ta pr­vá časť za bod­ko­čiar­kou Tr. zák., te­da aj strel­nou zbra­ňou, pri­čom stre­li­vo tiež po­dlie­ha de­fi­ní­cii pod­ľa na­pos­le­dy ozna­če­né­ho us­ta­no­ve­nia).

 

Čo sa tý­ka uz­ne­se­nia naj­vyš­šie­ho sú­du zo 7. jú­na 2005, pub­li­ko­va­né­ho v Zbier­ke sta­no­vísk naj­vyš­šie­ho sú­du a roz­hod­nu­tí sú­dov Slo­ven­skej re­pub­li­ky pod č. 53/2006, na kto­ré sa do­vo­la­nie ob­sa­ho­vo od­vo­lá­va, je s tým­to roz­hod­nu­tím v čias­toč­nej ob­sa­ho­vej zho­de, tý­ka­jú­cej sa jed­no­čin­né­ho sú­be­hu tres­tných či­nov v si­tuá­cii za­do­vá­že­nia si strel­nej zbra­ne pá­cha­te­ľom na účel spá­chania iné­ho tres­tné­ho či­nu. Po­kiaľ ide o ne­gá­ciu mož­nos­ti po­sú­de­nia sú­be­hu ako jed­no­čin­né­ho v prí­pa­de pou­ži­tia ne­le­gál­ne za­do­vá­že­nej a nás­led­ne dr­ža­nej strel­nej zbra­ne na spá­chanie ďal­šie­ho úmy­sel­né­ho tres­tné­ho či­nu, a to v si­tuá­cii, keď neš­lo o za­do­vá­že­nie zbra­ne na tak­to pá­cha­te­ľom ur­če­ný účel, to­to roz­hod­nu­tie pre­zen­tu­je opo­nu­jú­ci i práv­ny ná­zor vo svo­jom od­ôvod­ne­ní (je­ho pred­chá­dza­jú­cej čas­ti).

 

Práv­ne po­sú­de­nie zis­te­né­ho skut­ku ako jed­no­čin­né­ho súd­ne­ho tres­tných či­nov by aj v ta­kej­to pred­pok­la­da­nej, na­pos­le­dy po­pí­sa­nej si­tuá­cii, bo­lo správ­ne, a te­da trest ne­mal byť uk­la­da­ný v as­pe­ro­va­nej sadz­be pod­ľa § 41 ods. 2 Tr. zák. Žia­den z up­lat­ne­ných do­vo­la­cích dô­vo­dom by v nad­väz­nos­ti na to ne­bol spl­ne­ný.

 

Iný­mi as­pek­ta­mi správ­nos­ti pou­ži­tia dot­knu­tej práv­nej kva­li­fi­ká­cie a pri­hliad­nu­tia na po­ľah­ču­jú­ce a pri­ťa­žu­jú­ce okol­nos­ti sa naj­vyš­ší súd v roz­sa­hu do­vo­la­cej re­ví­zie, kto­rej roz­sah je po­pí­sa­ný vy­ššie, ne­zao­be­ral.

 

Naj­vyš­ší súd te­da od­mie­tol do­vo­la­nie Mi­nis­ter­ky spra­vod­li­vos­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ky pod­ľa § 382 písm. c/ Tr. por., keď­že je zrej­mé, že nie sú spl­ne­né dô­vo­dy do­vo­la­nia pod­ľa § 371 Tr. por. (do­vo­la­nie mi­nis­ter­ky spra­vod­li­vos­ti bo­lo v tom­to prí­pa­de po­da­né z dô­vo­dov

pod­ľa § 371 ods. 1 Tr. por.). Tak­to roz­ho­dol na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí, na­ria­de­nom v zmys­le § 381 Tr. por.

 

P o u č e n i e : Pro­ti to­mu­to roz­hod­nu­tiu op­rav­ný pros­trie­dok nie je prí­pust­ný.

 

V Bra­tis­la­ve 29. no­vem­bra 2011

 

JUDr. Pe­ter K r a j č o v i č, v. r.

pred­se­da se­ná­tu

 

Vy­pra­co­val: JUDr. Li­bor Du­ľa

 

Diskusia