Plodenie detí nie je šport

 

P r á v n e   v e t y:

I.                   Plo­de­nie de­tí nie je špor­tom, ale za­kla­dá je­den z naj­výz­nam­nej­ších /v spo­lo­čen­skej aj ľud­skej ro­vi­ne/ a pre­to zá­ko­nom chrá­ne­ných zod­po­ved­nos­tných vzťa­hov. Ro­dič splo­de­ním di­eťa­ťa pre­be­rá na se­ba zod­po­ved­nosť, kto­rá ho spre­vá­dza po ce­lý ži­vot, a pre­to je je­ho po­vin­nos­ťou, aby uro­bil všet­ko pre­to /maxima­li­zo­val svo­je úsi­lie/, aby do­ká­zal svo­je zá­väz­ky a po­vin­nos­ti vždy a za kaž­dých okol­nos­tí spl­niť.

II.                 Ob­ža­lo­va­né­ho nez­ba­vu­je zá­kon­nej po­vin­nos­ti pla­tiť vý­živ­né a s tým sú­vi­sia­cej tres­tnej zod­po­ved­nos­ti iba všeo­bec­né pou­ka­zo­va­nie na ne­priaz­ni­vú fi­nan­čnú si­tuáciu bez exis­ten­cie ob­jek­tív­nych sku­toč­nos­tí /naj­mä zdra­vot­ný stav neu­mož­ňu­jú­ci pra­co­vať/, kto­ré by mu za­bez­pe­če­niu dos­tat­ku fi­nan­čných pros­tried­kov brá­ni­li.

III.               Obža­lo­va­né­ho tres­tnej zod­po­ved­nos­ti nez­ba­vu­je ani to, že mu vznik­la eš­te ďal­šia vy­ži­vo­va­cia po­vin­nosť ku di­eťa­ťu splo­de­né­mu v rám­ci iné­ho ro­din­né­ho vzťa­hu. Po­kiaľ ta­ká­to si­tuácia nas­ta­ne, je ob­ža­lo­va­ný po­vin­ný pris­pô­so­biť svoj ži­vot­ný štan­dard tým­to no­vov­znik­nu­tým okol­nos­tiam a ten­to pri­me­ra­ne zní­žiť /a to až na úro­veň pok­ry­tia iba svo­jich ob­jek­tív­nych zá­klad­ných ži­vot­ných po­trieb/, resp. po­kiaľ svoj štan­dard zni­žo­vať nech­ce, zvý­šiť svo­ju ak­ti­vi­tu sme­rom k zís­ka­niu ta­kej adek­vát­nej prá­ce, kto­rej fi­nan­čné ohod­no­te­nie na za­bez­pe­če­nie po­trieb všet­kých na ne­ho od­ká­za­ných osôb bu­de pos­ta­čo­vať.

 

 

 

                                                                                             

Z    r o z h o d n u t i a :

 

Ok­res­ný súd Pe­zi­nok v Pe­zin­ku, pred sa­mo­sud­com JUDr. Da­vi­dom Lin­dtne­rom na hlav­nom po­jed­ná­va­ní dňa 28.02.2013 tak­to

 

r o z h o d o l :

 

ob­ža­lo­va­ný P.K., nar. v Bra­tis­la­ve, tr­va­le by­tom,

 

je  v i n n ý ,   ž e

        

ho­ci mu z us­ta­no­ve­nia § 62 a nasl. zák. o ro­di­ne č. 36/2005 Z. z. vy­plý­va po­vin­nosť pris­pie­vať na vý­ži­vu dcé­ry T.S., nar. 14.07.2009 a ho­ci mu vý­ška tej­to po­vin­nos­ti bo­la prá­vop­lat­ne sta­no­ve­ná roz­sud­kom Ok­res­né­ho sú­du Pe­zi­nok č. k. 12P 285/2009, prá­vop­lat­ným dňom 02.03.2010, su­mou 100 Euro me­sač­ne vop­red do 17-te­ho dňa v me­sia­ci k ru­kám mat­ky G.S. poč­núc prá­vop­lat­nos­ťou roz­sud­ku, tú­to svo­ju po­vin­nosť v mies­te svoj­ho pre­chod­né­ho byd­lis­ka a vša­de tam, kde sa z dr­žia­val, od ja­nuá­ra 2012 do feb­ruára 2013 vrá­ta­ne riad­ne nepl­nil, čím mu na vý­živ­nom vzni­kol dlh vo vý­ške 1.395,- Eur, na­koľ­ko dňa 05.01.2012 uh­ra­dil vý­živ­né vo vý­ške 5 Euro, ho­ci v pred­met­nom ob­do­bí mal prí­jem, kto­rý mu na úh­ra­du vý­živ­né­ho pos­ta­čo­val, pri­čom tres­tným roz­ka­zom Ok­res­né­ho sú­du Pe­zi­nok č. k. 3T 240/2011, prá­vop­lat­ným dňa 31.12.2011, bol uz­na­ný vin­ným z pre­či­nu za­ned­ba­nia po­vin­nej vý­ži­vy pod­ľa § 207 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na za sku­tok pá­cha­ný od 01.03.2011 do 09.12.2011,

 

t e d a

 

úmy­sel­ne naj­me­nej tri me­sia­ce v ob­do­bí dvoch ro­kov nepl­nil zá­kon­nú po­vin­nosť vy­ži­vo­vať iné­ho, ho­ci bol v pred­chá­dza­jú­cich dvad­sia­tich šty­roch me­sia­coch za ta­ký čin od­sú­de­ný,

 

č í m   s p á c h a l

 

pre­čin za­ned­ba­nia po­vin­nej vý­ži­vy pod­ľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. c) Tr. zák.

 

Za to sa

o d s u d z u j e:

 

Pod­ľa §  207 ods. 3 Tr. zák., § 37 písm. m) Tr. zák., § 38 ods. 2 ods. 4 Tr. zák., k tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy v tr­va­ní 28 /dvad­sa­ťo­sem/me­sia­cov.

 

Pod­ľa § 48 ods. 2 písm. a)  Tr. zák. súd ob­ža­lo­va­né­ho na vý­kon tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy za­ra­ďu­je do ús­ta­vu na vý­kon tres­tu s mi­ni­mál­nym stup­ňom strá­že­nia.

 

                                  O d ô v o d n e n i e:

 

Súd na hlav­nom po­jed­ná­va­ní po ozná­me­ní pre­jed­ná­va­nej ve­ci a po vy­hlá­se­ní ob­ža­lo­va­né­ho P.S. v zmys­le § 257 ods. 1 písm. a) Tr. por. o tom, že je ne­vin­ný, vy­ko­nal do­ka­zo­va­nie vý­slu­chom ob­ža­lo­va­né­ho, vý­slu­chom poš­ko­de­nej a na zá­ver sa súd oboz­ná­mil s re­le­van­tný­mi lis­tin­ný­mi dô­kaz­mi za­bez­pe­če­ný­mi v rám­ci príp­rav­né­ho ko­na­nia ako aj na hlav­nom po­jed­ná­va­ní. Na zá­kla­de tak­to vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia na hlav­nom po­jed­ná­va­ní súd zis­til a us­tá­lil skut­ko­vý a práv­ny stav tak, ako je uve­de­ný v skut­ko­vej a práv­nej ve­te vý­ro­ko­vej čas­ti toh­to roz­sud­ku.

 

Ku skut­ku:

 

Ob­ža­lo­va­ný P.S. na hlav­nom po­jed­ná­va­ní uvie­dol, že si je ve­do­mý to­ho, že mal pla­tiť vý­živ­né, ale nep­la­til ho z to­ho dô­vo­du, že on na ci­vil­nom sú­de navr­ho­val vý­živ­né v su­me 50.- Eur, av­šak súd mu sta­no­vil vý­živ­né vo vý­ške 100.- Eur. Zo svoj­ho príj­mu ta­kú­to su­mu ne­mo­hol pla­tiť, pre­to­že mu to ne­vy­chá­dza­lo. V sú­čas­nos­ti ži­je so svo­jou druž­kou, s kto­rou má ma­lo­le­té­ho syna a tiež sa mu­sí sta­rať o di­eťa je­ho druž­ky. Od­vo­la­nie pro­ti vý­ške vý­živ­né­ho ne­po­dal, pre­to­že mu sud­ky­ňa po­ve­da­la, že by mo­hol dos­tať eš­te vy­ššie vý­živ­né. V roz­hod­nom ob­do­bí ne­bol za­mes­tna­ný, ale hľa­dal si za­mes­tna­nie, o čom má asi 30 potvr­de­ní. V roz­hod­nom ob­do­bí mal prí­jem iba z bri­gád oko­lo 250-300.- Eur, ale od­ke­dy mu exekú­tor kon­com no­vem­bra 2012 zob­ral vo­di­čák je rád, ak za­ro­bí 200.- Eur me­sač­ne. Je  vy­štu­do­va­ný auto­me­cha­nik, autok­lam­piar, av­šak v tej­to ob­las­ti si ne­vie náj­sť prá­cu, pre­to­že kaž­dý hľa­dá iba oso­by s praxou. V sú­čas­nos­ti je dob­ro­voľ­ne ne­za­mes­tna­ný, na Úra­de prá­ce, so­ciál­nych ve­cí a ro­di­ny evi­do­va­ný nie je, pre­to­že ne­má pot­re­bu byť tam evi­do­va­ný. Na­pos­le­dy bol za­mes­tna­ný v spol. Hol­gerchris­tian­sen do 31.05.2011, prí­jem mal 550.- Eur v čis­tom. V uve­de­nom za­mes­tna­ní po­žia­dal o ukon­če­nie pra­cov­né­ho po­me­ru z dô­vo­du, že sa mu nas­kyt­la lep­šia prá­ca v za­hra­ni­čí ako zvá­rač v Ra­kús­ku, ale po­tom mu ka­ma­rát vo­lal, že to ne­vyš­lo. V ča­se roz­ho­do­va­nia sú­du o vý­ške vý­živ­né­ho v ro­ku 2010 pra­co­val v spol. FCW s.r.o., kde mal prí­jem 350.- Eur v hru­bom. Keď­že mu súd ur­čil vý­živ­né 100.- Eur, tak od­tiaľ od­išiel, pre­to­že 350.- Euro bo­lo má­lo. Pra­co­val tiež v spo­loč­nos­ti PCA Slo­va­kia, kde za­rá­bal 650.- Eur me­sač­ne, ten­to pra­cov­ný po­mer však ukon­čil, pre­to­že mu bo­lo ďa­le­ko do­chá­dzať do Tr­na­vy zo Sen­ca. S ma­lo­le­tou sa nes­tre­tá­va, pre­to­že mu to nie je do­vo­le­né. V ro­ku 2010 a 2011 jej kú­pil ove­ral na zi­mu a čiž­my. V sú­čas­nos­ti bý­va v Sen­ci, v Ho­li­day villa­ge, v dvo­jiz­bo­vom ro­din­nom do­me, kde pla­tí 250.- Eur náj­om plus ener­gie. Ten­to náj­om pla­tí on, je­ho mat­ka, a sú­čas­ná par­tner­ka, kto­rá je na ma­ter­skej do­vo­len­ke. K prá­vop­lat­né­mu tres­tné­mu roz­ka­zu, kto­rý mu bol do­ru­če­ný a kto­rým bol uz­na­ný pre pre­čin krá­de­že a po­ru­šo­va­nia do­mo­vej slo­bo­dy, kde mal uk­rad­núť 1.000 Eur uvá­dza, že ho mr­zí, že pro­ti ne­mu ne­po­dal od­por, pre­to­že sa sku­tok nes­tal. Tých 1.000.- Eur, kto­ré mal od­cu­dziť, ne­má. Pro­ti to­mu­to tres­tné­mu roz­ka­zu ne­po­dal od­por, le­bo vte­dy bri­gá­do­val a za­stu­po­val jed­né­ho ka­ma­rá­ta v piz­ze­rii, od­lo­žil to do au­ta a po­tom na to za­bu­dol. Te­raz si pri­vy­rá­ba tým, že cho­dí bri­gá­do­vať, zo­be­rie ho­ci­ja­kú prá­cu. Uchá­dzal sa o ku­chá­ra, zá­voz­ní­ka, sklad­ní­ka. Poš­ko­de­nej sa ne­vyh­rá­žal, prá­ve nao­pak jej brat sa mu vy­hrá­žal na dis­ko­té­ke, že ho zbi­je. V sú­čas­nos­ti už ne­faj­čí 10 ci­ga­riet den­ne, ale kra­bič­ka mu vy­dr­ží 4 dni. Na súd po­dal návrh na zní­že­nie vý­živ­né­ho, pri­čom je prav­dou, že na tom­to ci­vil­nom po­jed­ná­va­ní, kto­ré sa us­ku­toč­ni­lo dňa 26.02.2013 uvie­dol, že ne­má ve­do­mosť o tom, že bol od­sú­de­ný za nep­la­te­nie vý­živ­né­ho, ale bo­lo to pre­to, že sa po­mý­lil, mys­lel tým, že za inú tres­tnú čin­nosť. V tej chví­li za­bu­dol aj na to, že bol prá­vop­lat­ne od­sú­de­ný za pre­čin krá­de­že.

 

Sved­ky­ňa G.S., mat­ka ma­lo­le­tej T.S. na hlav­nom po­jed­ná­va­ní uvied­la, že s ob­ža­lo­va­ným nie je v žiad­nom kon­tak­te. Náv­štev­né ho­di­ny ur­če­né sú­dom na styk s dcé­rou ob­ža­lo­va­ný ne­vyu­ží­va. Dcé­ru vy­cho­vá­va s po­mo­cou jej ro­di­čov. Na­pos­le­dy jej ob­ža­lo­va­ný pos­lal šek na su­mu 5.- Eur v ja­nuá­ri 2012. Ob­ža­lo­va­ný jej ne­zap­la­til dlh na vý­živ­nom ani za ob­do­bie, za kto­ré bol už prá­vop­lat­ne od­sú­de­ný. Ne­bez­pe­čen­stvo nú­dze jej nev­znik­lo, na­koľ­ko jej ro­di­čia po­má­ha­jú maximál­ne ako mô­žu.

 

Súd sa v rám­ci do­ka­zo­va­nia na hlav­nom po­jed­ná­va­ní sú­čas­ne oboz­ná­mil s lis­tin­ný­mi dô­kaz­mi a to:

 

-      roz­su­dok Ok­res­né­ho sú­du Pe­zi­nok OS Pe­zi­nok 12P 285/2009 zo dňa 16.02.2010, kto­rým bo­la schvá­le­ná do­ho­da ro­di­čov, na zá­kla­de kto­rej sa ob­ža­lo­va­ný P.K. za­via­zal pris­pie­vať na vý­ži­vu svo­jej ma­lo­le­tej dcé­ry su­mou 100.- Eur me­sač­ne vždy do 17-te­ho dňa v me­sia­ci k ru­kám mat­ky di­eťa­ťa G.S.,

-      rod­ný list mal. T.S., nar. 14.07.2009,

-      potvr­de­nie - poš­to­vý pou­kaz zo dňa 05.01.2012 o úh­ra­de čas­ti dl­žné­ho vý­živ­né­ho ob­ža­lo­va­ným vo vý­ške 5.- Eur,

-      potvr­de­nie Úra­du prá­ce, so­ciál­nych ve­cí a ro­di­ny Pe­zi­nok o tom, že ob­ža­lo­va­ný v mi­nu­los­ti ne­po­be­ral a do­po­siaľ ani ne­po­be­rá dáv­ky v hmot­nej nú­dzi,

-      potvr­de­nie So­ciál­nej pois­ťov­ne dek­la­ru­jú­ce, že ob­ža­lo­va­ný P.K. sa ne­na­chá­dza v in­for­mač­nom sys­té­me So­ciál­nej pois­ťov­ne,

-      32 potvr­de­ní pod­ni­ka­teľ­ských sub­jek­tov o tom, že sa u tých­to sub­jek­tov ob­ža­lo­va­ný uchá­dzal o za­mes­tna­nie,

-      návrh ob­ža­lo­va­né­ho na zní­že­nie vý­živ­né­ho ob­ža­lo­va­né­ho P.K. zo dňa 14.12.20112, na zá­kla­de kto­ré­ho je na Ok­res­nom sú­de Pe­zi­nok ve­de­né ko­na­nie pod sp. zn. 28P 342/2012.

 

Na pod­kla­de tak­to vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia súd, hod­no­tiac pro­du­ko­va­né dô­ka­zy pod­ľa svoj­ho vnú­tor­né­ho pres­ved­če­nia za­lo­že­né­ho na sta­ros­tli­vom uvá­že­ní všet­kých okol­nos­tí prí­pa­du jed­not­li­vo ako aj v ich súhr­ne a vzá­jom­nej sú­vis­los­ti v zmys­le § 2 ods. 12 Tr. por., dos­pel jed­noz­nač­ne a bez akých­koľ­vek dô­vod­ných po­chyb­nos­tí k zá­ve­ru, že ža­lo­va­ný sku­tok sa stal tak, ako je uve­de­ný v skut­ko­vej ve­te vý­ro­ko­vej čas­ti toh­to roz­sud­ku a do­pus­til sa ho ob­ža­lo­va­ný.

 

Súd skut­ko­vý stav us­tá­lil v zho­de so skut­ko­vou ve­tou vý­ro­ko­vej čas­ti ob­ža­lo­by za sú­čas­né­ho pou­ži­tia us­ta­no­ve­nia § 122 ods. 13 Tr. zák., v zmys­le kto­ré­ho ak ide o trest­ný čin za­ned­ba­nia po­vin­nej vý­ži­vy pod­ľa § 207 Tr. zák., ide o pok­ra­čo­va­nie ko­na­nia až do do­by, kým je vy­hlá­se­ný roz­su­dok sú­du pr­vé­ho stup­ňa /v tom­to prí­pa­de dňa 28.02.2013/. Súd ako pred­bež­nú otáz­ku /z hľa­dis­ka mož­nos­ti vy­vo­de­nia tres­tnej zod­po­ved­nos­ti, keď­že súd v tres­tnom ko­na­ní pri po­su­dzo­va­ní tres­tnej zod­po­ved­nos­ti pá­cha­te­ľa za nepl­ne­nie zá­kon­nej po­vin­nos­ti vy­ži­vo­vať iné­ho nie je via­za­ný roz­hod­nu­tím sú­du v ob­čian­skom súd­nom ko­na­ní/ hod­no­til ma­jet­ko­vé po­me­ry ob­ža­lo­va­né­ho v roz­hod­nom ča­se a je­ho po­ten­ciál za úče­lom us­tá­le­nia vý­šky vý­živ­né­ho, kto­ré bol schop­ný a te­da po­vin­ný pla­tiť, pri­čom v tom­to sme­re po­va­žo­val vý­šku vy­ži­vo­va­cej po­vin­nos­ti sta­no­ve­nú prá­vop­lat­ným roz­hod­nu­tím sú­du vo vý­ške 100.- Eur me­sač­ne za pri­me­ra­nú reál­nym mož­nos­tiam a schop­nos­tiam ob­ža­lo­va­né­ho. Vý­živ­né vo vý­ške 100.- Eur me­sač­ne na ma­lo­le­tú štvorroč­nú dcé­ru to­tiž nie je su­mou, kto­rá by bo­la nea­dek­vát­na a nep­ri­me­ra­ná a kto­rú by ob­ža­lo­va­ný, po­kiaľ by je­ho sna­ha pla­tiť vý­živ­né bo­la úp­rim­ná a nie iba for­mál­na, ne­bol schop­ný uh­rá­dzať. Súd mal za preu­ká­za­né, že ob­ža­lo­va­ný si svo­ju zá­kon­nú vy­ži­vo­va­ciu po­vin­nosť riad­ne nepl­nil od me­sia­ca ja­nuár 2012 až feb­ruár 2013 vrá­ta­ne, čím mu za uve­de­né ob­do­bie, te­da do dá­tu­mu roz­hod­nu­tia sú­du vzni­kol cel­ko­vý dlh na vý­živ­nom vo vý­ške 1.395.- Eur. Jed­ná sa te­da o ob­do­bie nas­le­du­jú­ce po tom, ako dňa 31.12.2011 na­do­bu­dol prá­vop­lat­nosť trest­ný roz­kaz Ok­res­né­ho sú­du Pe­zi­nok sp. zn. 3T 240/2011 zo dňa 09.12.2011, kto­rým bol ob­vi­ne­ný P.K. uz­na­ný za vin­né­ho pre pre­čin za­ned­ba­nia po­vin­nej vý­ži­vy pod­ľa § 207 ods. 1 Tr. zák. vo­či svo­jej dcé­re mal. T.S. za ob­do­bie od 01.03.2011 do 09.12.2011.

 

Vi­na ob­ža­lo­va­né­ho P.K. je preu­ká­za­ná nie­len sve­dec­kou vý­po­ve­ďou poš­ko­de­nej G.S., za­do­ku­men­to­va­ný­mi lis­tin­ný­mi dô­kaz­mi, ale v pod­sta­te aj sa­mot­nou vý­po­ve­ďou ob­ža­lo­va­né­ho. Ar­gu­men­ty, kto­rý­mi sa ob­ža­lo­va­ný sna­žil pres­ved­čiť súd o tom, že mu ob­jek­tív­ne okol­nos­ti brá­nia pl­niť si svo­ju vy­ži­vo­va­ciu po­vin­nosť v sta­no­ve­nej vý­ške, po­va­žu­je súd v kon­texte vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia za mi­mo­riad­ne chu­dob­né, čas­to ne­lo­gic­ké, ira­cio­nál­ne až ab­sur­dné /sved­čia­ce tak zrej­me o je­ho ab­so­lút­nom ne­po­cho­pe­ní spo­lo­čen­skej reali­ty, naj­mä vzťa­hov práv a po­vin­nos­tí a s tým sú­vi­sia­cej zod­po­ved­nos­ti jed­not­liv­ca za svo­je ko­na­nie/, a pre­to za nep­ri­ja­teľ­né. Vy­chá­dza­júc z je­ho vy­jad­re­ní je zrej­mé, že ob­ža­lo­va­né­mu uni­ká zá­sad­ný fakt, že plo­de­nie de­tí nie je špor­tom, ale za­kla­dá je­den z naj­výz­nam­nej­ších /v spo­lo­čen­skej aj ľud­skej ro­vi­ne/ a pre­to zá­ko­nom chrá­ne­ných zod­po­ved­nos­tných vzťa­hov. Ro­dič splo­de­ním di­eťa­ťa pre­be­rá na se­ba zod­po­ved­nosť, kto­rá ho spre­vá­dza po ce­lý ži­vot, a pre­to je je­ho po­vin­nos­ťou, aby uro­bil všet­ko pre­to /maxima­li­zo­val svo­je úsi­lie/, aby do­ká­zal svo­je zá­väz­ky a po­vin­nos­ti vždy a za kaž­dých okol­nos­tí spl­niť /pri­me­ra­ne roz­hod­nu­tie NS ČR č. 4Tdo 250/2012/.

 Ob­ra­na ob­ža­lo­va­né­ho v kon­fron­tá­cii s ďal­ší­mi vy­ko­na­ný­mi dô­kaz­mi neob­sto­jí, súd ju po­va­žu­je za úče­lo­vú, ve­de­nú sna­hou zba­viť sa tres­tnej zod­po­ved­nos­ti za proti­práv­ne ko­na­nie, kto­ré­ho sa do­pus­til, pri­čom zá­ver o za­vi­ne­ní ob­ža­lo­va­né­ho súd opie­ra o nas­le­dov­né úva­hy a ar­gu­men­ty:

-      ob­ža­lo­va­ný je mla­dou oso­bou v pro­duk­tív­nom ve­ku s  pre­chod­ným byd­lis­kom v Sen­ci, te­da v blíz­kos­ti Hlav­né­ho mes­ta, kto­ré vy­ka­zu­je šta­tis­tic­ky dl­ho­do­bo, a to v sú­čas­nos­ti aj na­priek „sve­to­vej fi­nan­čnej krí­ze“, naj­niž­šiu mie­ru ne­za­mes­tna­nos­ti s množ­stvom pra­cov­ných príl­eži­tos­tí v rôz­nych od­vet­viach,

-      ob­ža­lo­va­ný na­priek svoj­mu tvr­de­niu, že si ne­vie náj­sť za­mes­tna­nie/v roz­po­re s tým­to tvr­de­ním je pri­tom sku­toč­nosť, že ob­ža­lo­va­ný pod­ľa vlas­tné­ho vy­jad­re­nia cel­ko­vo trik­rát dob­ro­voľ­ne ukon­čil tr­va­lý pra­cov­ný po­mer, pri­čom z to­ho je­den­krát roz­via­zal pra­cov­ný po­mer v spo­loč­nos­ti PCA s me­sač­ným príj­mom 650.- Eur s až neu­ve­ri­teľ­ne ab­sur­dným od­ôvod­ne­ním, že  mu bo­lo ďa­le­ko do­chá­dzať do Tr­na­vy zo Sen­ca/ nie je evi­do­va­ný na úra­de prá­ce, pri­čom je­ho vy­svet­le­nie tej­to sku­toč­nos­ti tým, že je dob­ro­voľ­ne ne­za­mes­tna­ný a ne­má pot­re­bu byť tam evi­do­va­ný iba za­pa­dá do zá­ve­ru sú­du o tom, že ob­ža­lo­va­ný sku­toč­ný zá­ujem o zme­nu ta­ké­ho­to sta­vu ne­má. V tej­to sú­vis­los­ti súd vo vzťa­hu k potvr­de­niam dek­la­ru­jú­cim, že sa ob­ža­lo­va­ný v roz­hod­nom ča­se uchá­dzal o za­mes­tna­nie u rôz­nych pod­ni­ka­teľ­ských sub­jek­tov kon­šta­tu­je, že ta­ké­to potvr­de­nia z hľa­dis­ka po­sú­de­nia, či si ob­ža­lo­va­ný prá­cu reál­ne ak­tív­ne hľa­dá, ma­jú níz­ku, resp. žiad­nu vý­po­ved­nú hod­no­tu, na­koľ­ko s vý­nim­kou for­mál­ne­ho kon­šta­to­va­nia, že ob­ža­lo­va­ný sa o prá­cu uchá­dzal, z nich nie je vô­bec zrej­mé, či mu prá­ca bo­la po­núk­nu­tá, a či v ta­kom prí­pa­de ob­ža­lo­va­ný s ta­kou prá­cou a jej fi­nan­čným ohod­no­te­ním súh­la­sil, prí­pad­ne dô­vo­dy, pre kto­ré po­nu­ku prá­ce od­mie­tol. Hod­no­tiac tie­to potvr­de­nia v kon­texte vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia /naj­mä s pou­ka­zom na ne­záu­jem ob­ža­lo­va­né­ho evi­do­vať sa na úra­de prá­ce, kto­rý jej po­nu­ku pri­már­ne za­bez­pe­ču­je/ ich pre­to súd po­va­žu­je skôr za úče­lo­vú sú­časť sna­hy ob­ža­lo­va­né­ho vy­hnúť sa zod­po­ved­nos­ti za nep­la­te­nie vý­živ­né­ho, 

-      ob­ža­lo­va­ný /ako oso­ba pl­ne spô­so­bi­lá na práv­ne úko­ny/s vý­škou vy­ži­vo­va­cej po­vin­nos­ti súh­la­sil, čo­ho dô­ka­zom je sú­dom schvá­le­ná do­ho­da o úp­ra­ve vý­ko­nu ro­di­čov­ských práv a po­vin­nos­tí /je­ho tvr­de­ním, že bol k ta­ké­mu­to pos­tu­pu do­nú­te­ný sú­dom, súd pre je­ho ab­sur­dnosť ne­po­va­žu­je za pot­reb­né bliž­šie sa za­obe­rať/.

-      ob­ža­lo­va­ný  vo svo­jej vý­po­ve­di uvie­dol, že navr­hol, aby súd vý­šku vy­ži­vo­va­cej po­vin­nos­ti vo­či ma­lo­le­tej up­ra­vil su­mou 50.- Eur, na­priek to­mu však po schvá­le­ní do­ho­dy roz­hod­nu­tím sú­du, kto­rým bol za­via­za­ný pris­pie­vať na vý­ži­vu ma­lo­le­tej su­mou 100.- Eur me­sač­ne, vý­živ­né nep­la­til ani vo vý­ške 50.- Eur, a do­kon­ca ani v mi­ni­mál­nej vý­ške zo su­my ži­vot­né­ho mi­ni­ma /v tej­to sú­vis­los­ti je pot­reb­né zdô­raz­niť, že v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 62 ods. 3 zák. č. 36/2005 o ro­di­ne je kaž­dý ro­dič bez oh­ľa­du na svo­je schop­nos­ti, mož­nos­ti a ma­jet­ko­vé po­me­ry po­vin­ný pl­niť svo­ju vy­ži­vo­va­ciu po­vin­nosť v mi­ni­mál­nom roz­sa­hu vo vý­ške 30% zo su­my ži­vot­né­ho mi­ni­ma na ne­zao­pat­re­né nepl­no­le­té di­eťa, pri­čom ob­ža­lo­va­ný si v prie­be­hu ce­lé­ho ob­do­bia svo­ju vy­ži­vo­va­ciu po­vin­nosť nepl­nil ani len v tom­to mi­ni­mál­nom roz­sa­hu a to za si­tuácie, ke­dy ne­bo­lo zis­te­né, že by mu v pl­ne­ní je­ho zá­kon­nej po­vin­nos­ti brá­ni­li ne­ja­ké ob­jek­tív­ne zá­važ­né so­ciál­ne ale­bo zdra­vot­né pre­káž­ky/,

-      ob­ža­lo­va­ný po­žia­dal súd o zní­že­nie vý­šky vý­živ­né­ho až dňa 14.12.2012, te­da až tak­mer tri ro­ky po tom, ako mu vý­ška vy­ži­vo­va­cej po­vin­nos­ti bo­la sta­no­ve­ná sú­dom, pri­čom na ci­vil­nom po­jed­ná­va­ní za­vá­dzal súd o tom, že v mi­nu­los­ti ne­bol pre za­ned­ba­nie po­vin­nej vý­ži­vy od­sú­de­ný,

-      ob­ža­lo­va­ný vy­po­ve­dal, že vý­živ­né nep­la­til aj pre­to, že mu­sí pla­tiť náj­om a sta­rať sa o ďal­šie dve de­ti, pri­tom sú­čas­ne uvie­dol, že faj­čil 10 ci­ga­riet den­ne, v sú­čas­nos­ti iba 5 /pri prie­mer­nej ce­ne ci­ga­riet te­da su­ma 45.- Eur, resp. 22,50.- Eur me­sač­ne/. Tu je pot­reb­né ob­ža­lo­va­né­mu pri­po­me­núť, že z dô­vo­du exis­ten­cie je­ho vy­ži­vo­va­cej po­vin­nos­ti je je­ho po­vin­nos­ťou pris­pô­so­biť hos­po­dá­re­nie s fi­nan­čný­mi pros­tried­ka­mi a ma­jet­ko­vý­mi hod­no­ta­mi v sú­la­de s je­ho pri­már­nou po­vin­nos­ťou pris­pie­vať na vý­živ­né svoj­ho di­eťa­ťa, kto­rá má pred­nosť pred aký­mi­koľ­vek iný­mi vý­dav­ka­mi, te­da naj­mä tý­mi (ci­ga­re­ty), kto­ré nie sú pre za­cho­va­nie ži­vo­ta ne­vyh­nut­né.

 

Z vy­ššie uve­de­ných úvah mož­no pre­to vy­vo­diť, že ob­ža­lo­va­ný ne­mal a do­po­siaľ ani ne­má úp­rim­ný zá­ujem o zís­ka­nie „ofi­ciál­ne­ho“ za­mes­tna­nia, kto­ré by mu pl­ne­nie je­ho zá­kon­nej vy­ži­vo­va­cej po­vin­nos­ti umož­ňo­va­lo a v kon­texte s ďal­ší­mi vy­ko­na­ný­mi dô­kaz­mi nie je mož­né vy­lú­čiť, že ob­ža­lo­va­ný tak­to ko­ná úče­lo­vo pre za­cho­va­nie mož­nos­ti os­pra­vedl­ňo­vať svo­je ko­na­nie ne­dos­tat­kom fi­nan­čných pros­tried­kov /na­priek to­mu, že je ne­po­chyb­né, že fi­nan­čné pros­tried­ky na us­po­ko­jo­va­nie svo­jich vlas­tných po­trieb, nap­rík­lad na kú­pu ci­ga­riet, má/. Dô­vo­dom nep­la­te­nia vý­živ­né­ho u ob­ža­lo­va­né­ho ne­po­chyb­ne nie sú žiad­ne ob­jek­tív­ne okol­nos­ti, te­da so­ciál­na si­tuácia ale­bo je­ho  zdra­vot­ný stav, ale zrej­me iba je­ho vlast­ný ne­zod­po­ved­ný prís­tup ku svo­jim po­vin­nos­tiam a níz­ka hod­no­to­vá orien­tá­cia. Ob­ža­lo­va­né­ho nez­ba­vu­je zá­kon­nej po­vin­nos­ti pla­tiť vý­živ­né a s tým sú­vi­sia­cej tres­tnej zod­po­ved­nos­ti iba všeo­bec­né pou­ka­zo­va­nie na ne­priaz­ni­vú fi­nan­čnú si­tuáciu bez exis­ten­cie ob­jek­tív­nych sku­toč­nos­tí /naj­mä zdra­vot­ný stav neu­mož­ňu­jú­ci pra­co­vať/, kto­ré by mu za­bez­pe­če­niu dos­tat­ku fi­nan­čných pros­tried­kov brá­ni­li. Je pot­reb­né si uve­do­miť, že po­kiaľ mat­ka di­eťa­ťa je schop­ná sa­ma sa ži­viť a sú­čas­ne riad­ne si pl­niť svo­ju vy­ži­vo­va­ciu po­vin­nosť vo­či svoj­mu di­eťa­ťu /aj keď jej pri tom po­má­ha­jú ro­di­čia/, ta­kú­to schop­nosť ob­jek­tív­ne mu­sí mať aj otec di­eťa­ťa. Rov­na­ko ob­ža­lo­va­né­ho tres­tnej zod­po­ved­nos­ti nez­ba­vu­je ani to, že mu vznik­la eš­te ďal­šia vy­ži­vo­va­cia po­vin­nosť ku di­eťa­ťu splo­de­né­mu v rám­ci iné­ho ro­din­né­ho vzťa­hu /opäť pri­me­ra­ne roz­hod­nu­tie NS ČR č. 4Tdo 250/2012/. Po­kiaľ ta­ká­to si­tuácia nas­ta­ne /čo je ten­to prí­pad/, je ob­ža­lo­va­ný po­vin­ný pris­pô­so­biť svoj ži­vot­ný štan­dard tým­to no­vov­znik­nu­tým okol­nos­tiam a ten­to pri­me­ra­ne zní­žiť /a to až na úro­veň pok­ry­tia iba ob­jek­tív­nych zá­klad­ných ži­vot­ných po­trieb/, resp. po­kiaľ svoj štan­dard zni­žo­vať nech­ce, zvý­šiť svo­ju ak­ti­vi­tu sme­rom k zís­ka­niu ta­kej adek­vát­nej prá­ce, kto­rej fi­nan­čné ohod­no­te­nie na za­bez­pe­če­nie po­trieb všet­kých na ne­ho od­ká­za­ných osôb bu­de pos­ta­čo­vať. Ta­ká­to for­ma uva­žo­va­nia by ma­la byť pri­ro­dze­ná, keď­že je už ima­nen­tnou sú­čas­ťou ge­ne­tic­kej vý­ba­vy zvie­rat ako niž­šej for­my by­tia, o to viac za­rá­ža, prek­va­pu­je a je zá­ro­veň smut­né, že zrej­me je­di­ným spô­so­bom, ako mož­no u člo­ve­ka ty­pu ob­ža­lo­va­né­ho vzbu­diť ten­to pri­ro­dze­ný zmy­sel pre zod­po­ved­nosť mi­ni­mál­ne vo­či „vlas­tnej kr­vi“, je tres­tná rep­re­sia.  

 

Ku práv­nej kva­li­fi­ká­cii:

 

Súd ko­na­nie ob­ža­lo­va­né­ho kva­li­fi­ko­val v zmys­le § 207 ods. 1, ods. 3 písm. c) Tr. zák. v zho­de s ob­ža­lo­bou, pri­čom kva­li­fi­kač­ný znak, kto­rý bol dô­vo­dom prís­nej­šej práv­nej kva­li­fi­ká­cie, súd us­tá­lil na zá­kla­de sku­toč­nos­ti, že ob­ža­lo­va­ný čin spá­chal, ho­ci bol v pred­chá­dza­jú­cich dvad­sia­tich šty­roch me­sia­coch za ta­ký čin /pre­čin za­ned­ba­nia po­vin­nej vý­ži­vy pod­ľa § 207 ods. 1 Tr. zák., trest­ný roz­kaz Ok­res­né­ho sú­du Pe­zi­nok sp. zn. 3T 240/2011 zo dňa 09.12.2011, prá­vop­lat­ný dňa 31.12.2011/ od­sú­de­ný.

 

Z ob­jek­tív­ne­ho hľa­dis­ka je ne­po­chyb­né, že ob­ža­lo­va­ný si bol a je ve­do­mý svo­jej zá­kon­nej po­vin­nos­ti /vy­plý­va­jú­cej jed­nak z us­ta­no­ve­nia § 62 ods. 1 Zá­ko­na o ro­di­ne a jed­nak zo sú­dom schvá­le­nej ro­di­čov­skej do­ho­dy/ pris­pie­vať na vý­ži­vu svoj­ho ma­lo­le­té­ho syna, na­priek to­mu vý­živ­né nep­la­til a spo­lie­hal sa, že sa tres­tnej zod­po­ved­nos­ti za svo­je ko­na­nie zba­ví jed­no­du­chým pou­ká­za­ním na ne­dos­ta­tok fi­nan­čných pros­tried­kov v dôs­led­ku ne­náj­de­nia tr­va­lé­ho za­mes­tna­nia a to bez akých­koľ­vek ob­jek­tív­nych dô­vo­dov /a to na­vy­še po tom, ako sa bez váž­nych dô­vo­dov vzdal troch pred­chá­dza­jú­cich pra­cov­ných po­me­rov/. Súd vy­hod­no­te­ním vy­ššie uve­de­ných okol­nos­tí da­né­ho prí­pa­du a oso­by pá­cha­te­ľa u ob­ža­lo­va­né­ho us­tá­lil z hľa­dis­ka sub­jek­tív­nej strán­ky je­ho ko­na­nia  za­vi­ne­nie vo for­me pria­me­ho úmys­lu pod­ľa § 15 písm. a) Tr. zák., na­koľ­ko z ko­na­nia ob­ža­lo­va­né­ho, kto­rý na­priek to­mu, že o svo­jej zá­kon­nej po­vin­nos­ti vy­ži­vo­vať svo­jej dcé­ry ve­del, vý­živ­né nep­la­til a pre zme­nu toh­to sta­vu ne­vy­ko­nal prak­tic­ky nič, ne­mož­no kon­šta­to­vať iný zá­ver ako ten, že ob­ža­lo­va­ný svo­jou ne­dos­ta­toč­nou ak­ti­vi­tou jed­noz­nač­ne chcel po­ru­šiť spo­lo­čen­ský zá­ujem chrá­ne­ný Tres­tným zá­ko­nom, spo­čí­va­jú­ci v ochra­ne ná­ro­ku op­ráv­ne­nej oso­by na vý­živ­né.

 

Ku dru­hu a vý­ške tres­tu:

 

O oso­be ob­ža­lo­va­né­ho súd z od­pi­su re­gis­tra tres­tov zis­til, že ob­ža­lo­va­ný bol v mi­nu­los­ti dva krát súd­ne tres­ta­ný, na­pos­le­dy 30.03.2012 pre pre­čin krá­de­že a po­ru­šo­va­nia do­mo­vej slo­bo­dy, kto­rých sa do­pus­til v ok­tób­ri ro­ku 2011. Tres­tným roz­ka­zom Ok­res­né­ho sú­du Pe­zi­nok, sp. zn. 3T 240/2011 zo dňa 09.12.2011, kto­rý na­do­bu­dol prá­vop­lat­nosť dňa 31.12.2011, bol ob­ža­lo­va­ný uz­na­ný za vin­né­ho pre pre­čin za­ned­ba­nia po­vin­nej vý­ži­vy pod­ľa § 207 ods. 1 Tr. zák., za čo mu bol ulo­že­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy v tr­va­ní 6 me­sia­cov s pod­mie­neč­ným od­kla­dom je­ho vý­ko­nu na skú­šob­nú do­bu v tr­va­ní 24 me­sia­cov a sú­čas­ne mu súd pri­ká­zal v skú­šob­nej do­be uh­ra­diť dl­žné vý­živ­né vo­či svo­jej ma­lo­le­tej dcé­re T.S.. Z re­gis­tra pries­tup­kov vy­ply­nu­lo, že ob­ža­lo­va­ný bol je­den­krát pre­jed­ná­va­ný a pos­tih­nu­tý pre pries­tu­pok pro­ti ma­jet­ku, kto­ré­ho sa do­pus­til dňa 27.11.2011.

 

Súd pri úva­he o dru­hu a vý­ške tres­tu pri reš­pek­to­va­ní zá­sad uk­la­da­nia tres­tov tak, ako to má na mys­li us­ta­no­ve­nie § 34 Tr. zá­ko­na, pri­hlia­dol na spô­sob spá­chania či­nu úmy­sel­ným za­vi­ne­ním for­mou pria­me­ho úmys­lu a je­ho nás­le­dok, kto­rým je ob­me­dzenie mat­ky di­eťa­ťa v riad­nom za­bez­pe­če­ní je­ho po­trieb z dô­vo­du ne­vyh­nut­nos­ti sta­rať sa o di­eťa bez par­ti­ci­pá­cie ot­ca di­eťa­ťa. Súd sú­čas­ne pri­hlia­dol na pre­vá­že­nie po­me­ru pri­ťa­žu­jú­cich okol­nos­tí z dô­vo­du, že ob­ža­lo­va­ný v mi­nu­los­ti bol už za tres­tné či­ny /v jed­nom prí­pa­de na­vy­še za rov­na­ký/ od­sú­de­ný a neexis­ten­ciu po­ľah­ču­jú­cich okol­nos­tí, čo­ho dôs­led­kom je zvý­še­nie dol­nej hra­ni­ce zá­ko­nom us­ta­no­ve­nej tres­tnej sadz­by v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 38 ods. 4 Tr. zák. o jed­nu tre­ti­nu /28 me­sia­cov/. Súd dôs­led­ne hod­no­til aj oso­bu pá­cha­te­ľa - ob­ža­lo­va­né­ho, kto­ré­ho vzhľa­dom na všet­ky zis­te­né sku­toč­nos­ti /naj­mä z hľa­dis­ka je­ho laxné­ho prís­tu­pu ku vlas­tným po­vin­nos­tiam a zjav­ne ne­ga­tív­ne­ho vzťa­hu k oso­be poš­ko­de­nej, mat­ky je­ho di­eťa­ťa – v tej­to sú­vis­los­ti sú­du neu­nik­la reak­cia ob­ža­lo­va­né­ho vo­či poš­ko­de­nej po vy­hlá­se­ní roz­sud­ku, ke­dy jej pri od­cho­de z po­jed­ná­va­cej mies­tnos­ti uvie­dol, „aby dnes od ne­ho ute­ka­la“/ ne­mož­no hod­no­tiť po­zi­tív­ne. Súd tak­tiež pri­hlia­dol na je­ho po­me­ry a mož­nosť je­ho náp­ra­vy.

Súd pri­már­ne pred ob­li­ga­tór­nym pos­tu­pom pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 49 ods. 1 Tr. zák., v zmys­le kto­ré­ho ak súd od­su­dzu­je pá­cha­te­ľa za úmy­sel­ný trest­ný čin spá­cha­ný v skú­šob­nej do­be pod­mie­neč­né­ho od­sú­de­nia, ne­mô­že pod­mie­neč­ne od­lo­žiť vý­kon tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy, skú­mal, či v da­nom prí­pa­de ne­bu­de účel­né ob­ža­lo­va­né­mu ulo­žiť al­ter­na­tív­ne pe­ňaž­ný trest, resp. trest po­vin­nej prá­ce. Súd uzav­rel, že ta­ké­to tres­ty by bo­li za da­ných okol­nos­tí ne­dos­ta­toč­né a ne­po­chyb­ne by nespĺňa­li po­žia­dav­ku naj­mä in­di­vi­duál­nej pre­ven­cie, na­vy­še by ich ulo­že­ním ne­po­chyb­ne doš­lo ku sťa­že­niu mož­nos­ti úh­ra­dy dl­žné­ho vý­živ­né­ho ob­ža­lo­va­ným a pre­to súd ulo­žil ob­ža­lo­va­né­mu trest od­ňa­tia slo­bo­dy na dol­nej hra­ni­ci zvý­še­nej tres­tnej sadz­by v tr­va­ní 28 me­sia­cov, pri kto­ré­ho vý­ko­ne v prí­pa­de súh­la­su ob­ža­lo­va­né­ho s prá­cou v ús­ta­ve na vý­kon tres­tu, ne­dôj­de k ta­ké­mu vý­raz­né­mu ob­me­dzeniu mož­nos­ti ob­ža­lo­va­né­ho as­poň čias­toč­ne pris­pie­vať na vý­ži­vu svo­jej dcé­ry po­čas ob­me­dzenia je­ho osob­nej slo­bo­dy. Pri uk­la­da­ní vý­šky tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy sa súd za­obe­ral aj otáz­kou mož­nos­ti pou­ži­tia in­šti­tú­tu mi­mo­riad­ne­ho zní­že­nia tres­tu v zmys­le § 39 Tr. zák., av­šak dos­pel k zá­ve­ru, že ta­ký­to pos­tup neo­dô­vod­ňo­va­li ani okol­nos­ti prí­pa­du, te­da všet­ky sku­toč­nos­ti, kto­ré ma­jú vplyv na hod­no­te­nie stup­ňa zá­važ­nos­ti tres­tnej čin­nos­ti /ob­ža­lo­va­ný opa­ko­va­ne ig­no­ro­val svo­ju vy­ži­vo­va­ciu po­vin­nosť/, ani oso­ba ob­ža­lo­va­né­ho /ako ob­jek­tu tres­tu/, u kto­ré­ho súd ne­zis­til žiad­nu okol­nosť, pre kto­rú by bo­lo mož­né kon­šta­to­vať, že ulo­že­ný trest by mo­hol byť ob­ža­lo­va­ným vní­ma­ný ci­teľ­nej­šie ako u iných pá­cha­te­ľov rov­na­kej tres­tnej čin­nos­ti. Súd ob­ža­lo­va­né­ho na vý­kon tres­tu za­ra­dil do ús­ta­vu na vý­kon tres­tu s mi­ni­mál­nym stup­ňom strá­že­nia, na­koľ­ko v pos­led­ných de­sia­tich ro­koch ob­ža­lo­va­ný ne­bol vo vý­ko­ne tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy, kto­rý mu bol ulo­že­ný za úmy­sel­ný trest­ný čin.

Pod­ľa ná­zo­ru sú­du je ulo­že­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy zá­kon­ný, spra­vod­li­vý a adek­vát­ny a spl­ní svoj účel tak, ako to má na mys­li us­ta­no­ve­nie § 34 ods. 1 Tr. zák. tak v rám­ci je­ho pô­so­be­nia na ob­ža­lo­va­né­ho, ako aj je­ho po­zi­tív­ne­ho vplý­va­nia na os­tat­ných čle­nov spo­loč­nos­ti z hľa­dis­ka ge­ne­rál­nej pre­ven­cie. Súd po­va­žu­je naj­mä vzhľa­dom na okol­nos­ti pred­met­nej ve­ci /ob­ža­lo­va­ný bez akej­koľ­vek sna­hy o náp­ra­vu spo­lo­čen­sky ne­žia­du­ce­ho sta­vu ig­no­ro­val svo­ju nie­len zá­kon­nú, ale naj­mä ľud­skú, mo­rál­nu a etic­kú po­vin­nosť za­bez­pe­čo­vať as­poň mi­ni­mál­nym spô­so­bom, te­da fi­nan­čne, sta­ros­tli­vosť o svoj­ho po­tom­ka, pla­te­nie vý­živ­né­ho je to­tiž to naj­me­nej, čo mô­že ro­dič pre zdra­vý fy­zic­ký a du­šev­ný vý­voj svoj­ho di­eťa­ťa, kto­ré ne­vy­cho­vá­va, uro­biť/ ulo­že­nie ne­pod­mie­neč­né­ho tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy za ne­vyh­nut­né, na­koľ­ko je zrej­mé, že ob­ža­lo­va­ný vní­ma pod­mie­neč­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy a po­vin­nos­ti ulo­že­né sú­dom iba za for­ma­li­tu, kto­rá mu ni­ja­ko neb­rá­ni v ich ig­no­rá­cii a fak­tic­kom opa­ko­va­ní rov­na­ké­ho proti­práv­ne­ho ko­na­nia. Pod­ľa ná­zo­ru sú­du po pred­chá­dza­jú­com pod­mie­neč­nom od­sú­de­ní, kto­ré ne­vie­dlo k je­ho náp­ra­ve, iba do­čas­ná izo­lá­cia od spo­loč­nos­ti u ob­ža­lo­va­né­ho po­ten­ciál­ne vzbu­dí po­chyb­nos­ti o do­te­raj­šom spô­so­be je­ho ži­vo­ta a ob­me­dze­nom reb­ríč­ku je­ho hod­nôt a prij­me ho k to­mu, aby si ko­neč­ne uve­do­mil zá­važ­nosť dôs­led­kov svoj­ho proti­práv­ne­ho ko­na­nia a v bu­dúc­nos­ti ho bu­de mo­ti­vo­vať k väč­šej ak­ti­vi­te, vý­sled­kom kto­rej bu­de schop­nosť riad­ne si pl­niť svo­ju vy­ži­vo­va­ciu po­vin­nosť.

Súd má tiež za to, že ulo­že­nie ne­pod­mie­neč­né­ho tres­tu /reš­pek­tu­júc us­ta­no­ve­nie § 34 ods. 3 Tr. zák., v zmys­le kto­rej má trest má pos­ti­ho­vať iba pá­cha­te­ľa tak, aby bol za­bez­pe­če­ný čo naj­men­ší vplyv na je­ho ro­di­nu a je­mu blíz­ke oso­by/ sa v da­nom prí­pa­de ne­ga­tív­ne ne­dot­kne osôb, kto­ré s ním v sú­čas­nos­ti ži­jú v spo­loč­nej do­mác­nos­ti, na­koľ­ko je­ho nep­rí­tom­nosť pri je­ho sú­čas­nom spô­so­be ži­vo­ta /bez tr­va­lej prá­ce, iba s ob­čas­ný­mi bri­gá­da­mi/ ich exis­ten­čné po­me­ry ne­po­chyb­ne zá­sad­ne neov­plyv­ní a rov­na­ko ne­bu­de mať vý­raz­ne ne­ga­tív­ny vplyv ani na je­ho dcé­ru, s kto­rou sa osob­ne vô­bec nes­tre­tá­va a ma­te­riál­ne ju žiad­nym spô­so­bom ne­za­bez­pe­ču­je.

Nad rá­mec ho­re uve­de­né­ho súd ob­ža­lo­va­né­mu pri­po­mí­na, že v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 86 písm. a) Tr. zák. tres­tnosť pre­či­nu za­ned­ba­nia po­vin­nej vý­ži­vy pod­ľa § 207 za­ni­ká, ak trest­ný čin ne­mal tr­va­lo ne­priaz­ni­vé nás­led­ky a pá­cha­teľ svo­ju po­vin­nosť do­da­toč­ne spl­nil skôr, než sa súd /v tom­to prí­pa­de sa jed­ná o od­vo­la­cí súd, kto­rý je prís­luš­ný roz­hod­núť o od­vo­la­ní ob­ža­lo­va­né­ho/ od­ob­ral na zá­ve­reč­nú po­ra­du.

 

P o u č e n i e:      Pro­ti to­mu­to roz­sud­ku je mož­né po­dať od­vo­la­nie v le­ho­te do 8 dní odo dňa do­ru­če­nia je­ho od­pi­su pros­tred­níc­tvom Ok­res­né­ho sú­du Pe­zi­nok na Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve.

                         

v Pe­zin­ku, dňa 28.02.2013

                                                                            JUDr. Da­vid L i n d t n e r

                                                                                                                   sa­mo­sud­ca

 

Diskusia