P r á v n e v e t y:
I. Plodenie detí nie je športom, ale zakladá jeden z najvýznamnejších /v spoločenskej aj ľudskej rovine/ a preto zákonom chránených zodpovednostných vzťahov. Rodič splodením dieťaťa preberá na seba zodpovednosť, ktorá ho sprevádza po celý život, a preto je jeho povinnosťou, aby urobil všetko preto /maximalizoval svoje úsilie/, aby dokázal svoje záväzky a povinnosti vždy a za každých okolností splniť.
II. Obžalovaného nezbavuje zákonnej povinnosti platiť výživné a s tým súvisiacej trestnej zodpovednosti iba všeobecné poukazovanie na nepriaznivú finančnú situáciu bez existencie objektívnych skutočností /najmä zdravotný stav neumožňujúci pracovať/, ktoré by mu zabezpečeniu dostatku finančných prostriedkov bránili.
III. Obžalovaného trestnej zodpovednosti nezbavuje ani to, že mu vznikla ešte ďalšia vyživovacia povinnosť ku dieťaťu splodenému v rámci iného rodinného vzťahu. Pokiaľ takáto situácia nastane, je obžalovaný povinný prispôsobiť svoj životný štandard týmto novovzniknutým okolnostiam a tento primerane znížiť /a to až na úroveň pokrytia iba svojich objektívnych základných životných potrieb/, resp. pokiaľ svoj štandard znižovať nechce, zvýšiť svoju aktivitu smerom k získaniu takej adekvátnej práce, ktorej finančné ohodnotenie na zabezpečenie potrieb všetkých na neho odkázaných osôb bude postačovať.
Z r o z h o d n u t i a :
Okresný súd Pezinok v Pezinku, pred samosudcom JUDr. Davidom Lindtnerom na hlavnom pojednávaní dňa 28.02.2013 takto
r o z h o d o l :
obžalovaný P.K., nar. v Bratislave, trvale bytom,
je v i n n ý , ž e
hoci mu z ustanovenia § 62 a nasl. zák. o rodine č. 36/2005 Z. z. vyplýva povinnosť prispievať na výživu dcéry T.S., nar. 14.07.2009 a hoci mu výška tejto povinnosti bola právoplatne stanovená rozsudkom Okresného súdu Pezinok č. k. 12P 285/2009, právoplatným dňom 02.03.2010, sumou 100 Euro mesačne vopred do 17-teho dňa v mesiaci k rukám matky G.S. počnúc právoplatnosťou rozsudku, túto svoju povinnosť v mieste svojho prechodného bydliska a všade tam, kde sa z držiaval, od januára 2012 do februára 2013 vrátane riadne neplnil, čím mu na výživnom vznikol dlh vo výške 1.395,- Eur, nakoľko dňa 05.01.2012 uhradil výživné vo výške 5 Euro, hoci v predmetnom období mal príjem, ktorý mu na úhradu výživného postačoval, pričom trestným rozkazom Okresného súdu Pezinok č. k. 3T 240/2011, právoplatným dňa 31.12.2011, bol uznaný vinným z prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Trestného zákona za skutok páchaný od 01.03.2011 do 09.12.2011,
t e d a
úmyselne najmenej tri mesiace v období dvoch rokov neplnil zákonnú povinnosť vyživovať iného, hoci bol v predchádzajúcich dvadsiatich štyroch mesiacoch za taký čin odsúdený,
č í m s p á c h a l
prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. c) Tr. zák.
Za to sa
o d s u d z u j e:
Podľa § 207 ods. 3 Tr. zák., § 37 písm. m) Tr. zák., § 38 ods. 2 ods. 4 Tr. zák., k trestu odňatia slobody v trvaní 28 /dvadsaťosem/mesiacov.
Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. súd obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Súd na hlavnom pojednávaní po oznámení prejednávanej veci a po vyhlásení obžalovaného P.S. v zmysle § 257 ods. 1 písm. a) Tr. por. o tom, že je nevinný, vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaného, výsluchom poškodenej a na záver sa súd oboznámil s relevantnými listinnými dôkazmi zabezpečenými v rámci prípravného konania ako aj na hlavnom pojednávaní. Na základe takto vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní súd zistil a ustálil skutkový a právny stav tak, ako je uvedený v skutkovej a právnej vete výrokovej časti tohto rozsudku.
Ku skutku:
Obžalovaný P.S. na hlavnom pojednávaní uviedol, že si je vedomý toho, že mal platiť výživné, ale neplatil ho z toho dôvodu, že on na civilnom súde navrhoval výživné v sume 50.- Eur, avšak súd mu stanovil výživné vo výške 100.- Eur. Zo svojho príjmu takúto sumu nemohol platiť, pretože mu to nevychádzalo. V súčasnosti žije so svojou družkou, s ktorou má maloletého syna a tiež sa musí starať o dieťa jeho družky. Odvolanie proti výške výživného nepodal, pretože mu sudkyňa povedala, že by mohol dostať ešte vyššie výživné. V rozhodnom období nebol zamestnaný, ale hľadal si zamestnanie, o čom má asi 30 potvrdení. V rozhodnom období mal príjem iba z brigád okolo 250-300.- Eur, ale odkedy mu exekútor koncom novembra 2012 zobral vodičák je rád, ak zarobí 200.- Eur mesačne. Je vyštudovaný automechanik, autoklampiar, avšak v tejto oblasti si nevie nájsť prácu, pretože každý hľadá iba osoby s praxou. V súčasnosti je dobrovoľne nezamestnaný, na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny evidovaný nie je, pretože nemá potrebu byť tam evidovaný. Naposledy bol zamestnaný v spol. Holgerchristiansen do 31.05.2011, príjem mal 550.- Eur v čistom. V uvedenom zamestnaní požiadal o ukončenie pracovného pomeru z dôvodu, že sa mu naskytla lepšia práca v zahraničí ako zvárač v Rakúsku, ale potom mu kamarát volal, že to nevyšlo. V čase rozhodovania súdu o výške výživného v roku 2010 pracoval v spol. FCW s.r.o., kde mal príjem 350.- Eur v hrubom. Keďže mu súd určil výživné 100.- Eur, tak odtiaľ odišiel, pretože 350.- Euro bolo málo. Pracoval tiež v spoločnosti PCA Slovakia, kde zarábal 650.- Eur mesačne, tento pracovný pomer však ukončil, pretože mu bolo ďaleko dochádzať do Trnavy zo Senca. S maloletou sa nestretáva, pretože mu to nie je dovolené. V roku 2010 a 2011 jej kúpil overal na zimu a čižmy. V súčasnosti býva v Senci, v Holiday village, v dvojizbovom rodinnom dome, kde platí 250.- Eur nájom plus energie. Tento nájom platí on, jeho matka, a súčasná partnerka, ktorá je na materskej dovolenke. K právoplatnému trestnému rozkazu, ktorý mu bol doručený a ktorým bol uznaný pre prečin krádeže a porušovania domovej slobody, kde mal ukradnúť 1.000 Eur uvádza, že ho mrzí, že proti nemu nepodal odpor, pretože sa skutok nestal. Tých 1.000.- Eur, ktoré mal odcudziť, nemá. Proti tomuto trestnému rozkazu nepodal odpor, lebo vtedy brigádoval a zastupoval jedného kamaráta v pizzerii, odložil to do auta a potom na to zabudol. Teraz si privyrába tým, že chodí brigádovať, zoberie hocijakú prácu. Uchádzal sa o kuchára, závozníka, skladníka. Poškodenej sa nevyhrážal, práve naopak jej brat sa mu vyhrážal na diskotéke, že ho zbije. V súčasnosti už nefajčí 10 cigariet denne, ale krabička mu vydrží 4 dni. Na súd podal návrh na zníženie výživného, pričom je pravdou, že na tomto civilnom pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo dňa 26.02.2013 uviedol, že nemá vedomosť o tom, že bol odsúdený za neplatenie výživného, ale bolo to preto, že sa pomýlil, myslel tým, že za inú trestnú činnosť. V tej chvíli zabudol aj na to, že bol právoplatne odsúdený za prečin krádeže.
Svedkyňa G.S., matka maloletej T.S. na hlavnom pojednávaní uviedla, že s obžalovaným nie je v žiadnom kontakte. Návštevné hodiny určené súdom na styk s dcérou obžalovaný nevyužíva. Dcéru vychováva s pomocou jej rodičov. Naposledy jej obžalovaný poslal šek na sumu 5.- Eur v januári 2012. Obžalovaný jej nezaplatil dlh na výživnom ani za obdobie, za ktoré bol už právoplatne odsúdený. Nebezpečenstvo núdze jej nevzniklo, nakoľko jej rodičia pomáhajú maximálne ako môžu.
Súd sa v rámci dokazovania na hlavnom pojednávaní súčasne oboznámil s listinnými dôkazmi a to:
- rozsudok Okresného súdu Pezinok OS Pezinok 12P 285/2009 zo dňa 16.02.2010, ktorým bola schválená dohoda rodičov, na základe ktorej sa obžalovaný P.K. zaviazal prispievať na výživu svojej maloletej dcéry sumou 100.- Eur mesačne vždy do 17-teho dňa v mesiaci k rukám matky dieťaťa G.S.,
- rodný list mal. T.S., nar. 14.07.2009,
- potvrdenie - poštový poukaz zo dňa 05.01.2012 o úhrade časti dlžného výživného obžalovaným vo výške 5.- Eur,
- potvrdenie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Pezinok o tom, že obžalovaný v minulosti nepoberal a doposiaľ ani nepoberá dávky v hmotnej núdzi,
- potvrdenie Sociálnej poisťovne deklarujúce, že obžalovaný P.K. sa nenachádza v informačnom systéme Sociálnej poisťovne,
- 32 potvrdení podnikateľských subjektov o tom, že sa u týchto subjektov obžalovaný uchádzal o zamestnanie,
- návrh obžalovaného na zníženie výživného obžalovaného P.K. zo dňa 14.12.20112, na základe ktorého je na Okresnom súde Pezinok vedené konanie pod sp. zn. 28P 342/2012.
Na podklade takto vykonaného dokazovania súd, hodnotiac produkované dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo ako aj v ich súhrne a vzájomnej súvislosti v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por., dospel jednoznačne a bez akýchkoľvek dôvodných pochybností k záveru, že žalovaný skutok sa stal tak, ako je uvedený v skutkovej vete výrokovej časti tohto rozsudku a dopustil sa ho obžalovaný.
Súd skutkový stav ustálil v zhode so skutkovou vetou výrokovej časti obžaloby za súčasného použitia ustanovenia § 122 ods. 13 Tr. zák., v zmysle ktorého ak ide o trestný čin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 Tr. zák., ide o pokračovanie konania až do doby, kým je vyhlásený rozsudok súdu prvého stupňa /v tomto prípade dňa 28.02.2013/. Súd ako predbežnú otázku /z hľadiska možnosti vyvodenia trestnej zodpovednosti, keďže súd v trestnom konaní pri posudzovaní trestnej zodpovednosti páchateľa za neplnenie zákonnej povinnosti vyživovať iného nie je viazaný rozhodnutím súdu v občianskom súdnom konaní/ hodnotil majetkové pomery obžalovaného v rozhodnom čase a jeho potenciál za účelom ustálenia výšky výživného, ktoré bol schopný a teda povinný platiť, pričom v tomto smere považoval výšku vyživovacej povinnosti stanovenú právoplatným rozhodnutím súdu vo výške 100.- Eur mesačne za primeranú reálnym možnostiam a schopnostiam obžalovaného. Výživné vo výške 100.- Eur mesačne na maloletú štvorročnú dcéru totiž nie je sumou, ktorá by bola neadekvátna a neprimeraná a ktorú by obžalovaný, pokiaľ by jeho snaha platiť výživné bola úprimná a nie iba formálna, nebol schopný uhrádzať. Súd mal za preukázané, že obžalovaný si svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť riadne neplnil od mesiaca január 2012 až február 2013 vrátane, čím mu za uvedené obdobie, teda do dátumu rozhodnutia súdu vznikol celkový dlh na výživnom vo výške 1.395.- Eur. Jedná sa teda o obdobie nasledujúce po tom, ako dňa 31.12.2011 nadobudol právoplatnosť trestný rozkaz Okresného súdu Pezinok sp. zn. 3T 240/2011 zo dňa 09.12.2011, ktorým bol obvinený P.K. uznaný za vinného pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Tr. zák. voči svojej dcére mal. T.S. za obdobie od 01.03.2011 do 09.12.2011.
Vina obžalovaného P.K. je preukázaná nielen svedeckou výpoveďou poškodenej G.S., zadokumentovanými listinnými dôkazmi, ale v podstate aj samotnou výpoveďou obžalovaného. Argumenty, ktorými sa obžalovaný snažil presvedčiť súd o tom, že mu objektívne okolnosti bránia plniť si svoju vyživovaciu povinnosť v stanovenej výške, považuje súd v kontexte vykonaného dokazovania za mimoriadne chudobné, často nelogické, iracionálne až absurdné /svedčiace tak zrejme o jeho absolútnom nepochopení spoločenskej reality, najmä vzťahov práv a povinností a s tým súvisiacej zodpovednosti jednotlivca za svoje konanie/, a preto za neprijateľné. Vychádzajúc z jeho vyjadrení je zrejmé, že obžalovanému uniká zásadný fakt, že plodenie detí nie je športom, ale zakladá jeden z najvýznamnejších /v spoločenskej aj ľudskej rovine/ a preto zákonom chránených zodpovednostných vzťahov. Rodič splodením dieťaťa preberá na seba zodpovednosť, ktorá ho sprevádza po celý život, a preto je jeho povinnosťou, aby urobil všetko preto /maximalizoval svoje úsilie/, aby dokázal svoje záväzky a povinnosti vždy a za každých okolností splniť /primerane rozhodnutie NS ČR č. 4Tdo 250/2012/.
Obrana obžalovaného v konfrontácii s ďalšími vykonanými dôkazmi neobstojí, súd ju považuje za účelovú, vedenú snahou zbaviť sa trestnej zodpovednosti za protiprávne konanie, ktorého sa dopustil, pričom záver o zavinení obžalovaného súd opiera o nasledovné úvahy a argumenty:
- obžalovaný je mladou osobou v produktívnom veku s prechodným bydliskom v Senci, teda v blízkosti Hlavného mesta, ktoré vykazuje štatisticky dlhodobo, a to v súčasnosti aj napriek „svetovej finančnej kríze“, najnižšiu mieru nezamestnanosti s množstvom pracovných príležitostí v rôznych odvetviach,
- obžalovaný napriek svojmu tvrdeniu, že si nevie nájsť zamestnanie/v rozpore s týmto tvrdením je pritom skutočnosť, že obžalovaný podľa vlastného vyjadrenia celkovo trikrát dobrovoľne ukončil trvalý pracovný pomer, pričom z toho jedenkrát rozviazal pracovný pomer v spoločnosti PCA s mesačným príjmom 650.- Eur s až neuveriteľne absurdným odôvodnením, že mu bolo ďaleko dochádzať do Trnavy zo Senca/ nie je evidovaný na úrade práce, pričom jeho vysvetlenie tejto skutočnosti tým, že je dobrovoľne nezamestnaný a nemá potrebu byť tam evidovaný iba zapadá do záveru súdu o tom, že obžalovaný skutočný záujem o zmenu takéhoto stavu nemá. V tejto súvislosti súd vo vzťahu k potvrdeniam deklarujúcim, že sa obžalovaný v rozhodnom čase uchádzal o zamestnanie u rôznych podnikateľských subjektov konštatuje, že takéto potvrdenia z hľadiska posúdenia, či si obžalovaný prácu reálne aktívne hľadá, majú nízku, resp. žiadnu výpovednú hodnotu, nakoľko s výnimkou formálneho konštatovania, že obžalovaný sa o prácu uchádzal, z nich nie je vôbec zrejmé, či mu práca bola ponúknutá, a či v takom prípade obžalovaný s takou prácou a jej finančným ohodnotením súhlasil, prípadne dôvody, pre ktoré ponuku práce odmietol. Hodnotiac tieto potvrdenia v kontexte vykonaného dokazovania /najmä s poukazom na nezáujem obžalovaného evidovať sa na úrade práce, ktorý jej ponuku primárne zabezpečuje/ ich preto súd považuje skôr za účelovú súčasť snahy obžalovaného vyhnúť sa zodpovednosti za neplatenie výživného,
- obžalovaný /ako osoba plne spôsobilá na právne úkony/s výškou vyživovacej povinnosti súhlasil, čoho dôkazom je súdom schválená dohoda o úprave výkonu rodičovských práv a povinností /jeho tvrdením, že bol k takémuto postupu donútený súdom, súd pre jeho absurdnosť nepovažuje za potrebné bližšie sa zaoberať/.
- obžalovaný vo svojej výpovedi uviedol, že navrhol, aby súd výšku vyživovacej povinnosti voči maloletej upravil sumou 50.- Eur, napriek tomu však po schválení dohody rozhodnutím súdu, ktorým bol zaviazaný prispievať na výživu maloletej sumou 100.- Eur mesačne, výživné neplatil ani vo výške 50.- Eur, a dokonca ani v minimálnej výške zo sumy životného minima /v tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že v zmysle ustanovenia § 62 ods. 3 zák. č. 36/2005 o rodine je každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30% zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa, pričom obžalovaný si v priebehu celého obdobia svoju vyživovaciu povinnosť neplnil ani len v tomto minimálnom rozsahu a to za situácie, kedy nebolo zistené, že by mu v plnení jeho zákonnej povinnosti bránili nejaké objektívne závažné sociálne alebo zdravotné prekážky/,
- obžalovaný požiadal súd o zníženie výšky výživného až dňa 14.12.2012, teda až takmer tri roky po tom, ako mu výška vyživovacej povinnosti bola stanovená súdom, pričom na civilnom pojednávaní zavádzal súd o tom, že v minulosti nebol pre zanedbanie povinnej výživy odsúdený,
- obžalovaný vypovedal, že výživné neplatil aj preto, že musí platiť nájom a starať sa o ďalšie dve deti, pritom súčasne uviedol, že fajčil 10 cigariet denne, v súčasnosti iba 5 /pri priemernej cene cigariet teda suma 45.- Eur, resp. 22,50.- Eur mesačne/. Tu je potrebné obžalovanému pripomenúť, že z dôvodu existencie jeho vyživovacej povinnosti je jeho povinnosťou prispôsobiť hospodárenie s finančnými prostriedkami a majetkovými hodnotami v súlade s jeho primárnou povinnosťou prispievať na výživné svojho dieťaťa, ktorá má prednosť pred akýmikoľvek inými výdavkami, teda najmä tými (cigarety), ktoré nie sú pre zachovanie života nevyhnutné.
Z vyššie uvedených úvah možno preto vyvodiť, že obžalovaný nemal a doposiaľ ani nemá úprimný záujem o získanie „oficiálneho“ zamestnania, ktoré by mu plnenie jeho zákonnej vyživovacej povinnosti umožňovalo a v kontexte s ďalšími vykonanými dôkazmi nie je možné vylúčiť, že obžalovaný takto koná účelovo pre zachovanie možnosti ospravedlňovať svoje konanie nedostatkom finančných prostriedkov /napriek tomu, že je nepochybné, že finančné prostriedky na uspokojovanie svojich vlastných potrieb, napríklad na kúpu cigariet, má/. Dôvodom neplatenia výživného u obžalovaného nepochybne nie sú žiadne objektívne okolnosti, teda sociálna situácia alebo jeho zdravotný stav, ale zrejme iba jeho vlastný nezodpovedný prístup ku svojim povinnostiam a nízka hodnotová orientácia. Obžalovaného nezbavuje zákonnej povinnosti platiť výživné a s tým súvisiacej trestnej zodpovednosti iba všeobecné poukazovanie na nepriaznivú finančnú situáciu bez existencie objektívnych skutočností /najmä zdravotný stav neumožňujúci pracovať/, ktoré by mu zabezpečeniu dostatku finančných prostriedkov bránili. Je potrebné si uvedomiť, že pokiaľ matka dieťaťa je schopná sama sa živiť a súčasne riadne si plniť svoju vyživovaciu povinnosť voči svojmu dieťaťu /aj keď jej pri tom pomáhajú rodičia/, takúto schopnosť objektívne musí mať aj otec dieťaťa. Rovnako obžalovaného trestnej zodpovednosti nezbavuje ani to, že mu vznikla ešte ďalšia vyživovacia povinnosť ku dieťaťu splodenému v rámci iného rodinného vzťahu /opäť primerane rozhodnutie NS ČR č. 4Tdo 250/2012/. Pokiaľ takáto situácia nastane /čo je tento prípad/, je obžalovaný povinný prispôsobiť svoj životný štandard týmto novovzniknutým okolnostiam a tento primerane znížiť /a to až na úroveň pokrytia iba objektívnych základných životných potrieb/, resp. pokiaľ svoj štandard znižovať nechce, zvýšiť svoju aktivitu smerom k získaniu takej adekvátnej práce, ktorej finančné ohodnotenie na zabezpečenie potrieb všetkých na neho odkázaných osôb bude postačovať. Takáto forma uvažovania by mala byť prirodzená, keďže je už imanentnou súčasťou genetickej výbavy zvierat ako nižšej formy bytia, o to viac zaráža, prekvapuje a je zároveň smutné, že zrejme jediným spôsobom, ako možno u človeka typu obžalovaného vzbudiť tento prirodzený zmysel pre zodpovednosť minimálne voči „vlastnej krvi“, je trestná represia.
Ku právnej kvalifikácii:
Súd konanie obžalovaného kvalifikoval v zmysle § 207 ods. 1, ods. 3 písm. c) Tr. zák. v zhode s obžalobou, pričom kvalifikačný znak, ktorý bol dôvodom prísnejšej právnej kvalifikácie, súd ustálil na základe skutočnosti, že obžalovaný čin spáchal, hoci bol v predchádzajúcich dvadsiatich štyroch mesiacoch za taký čin /prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Tr. zák., trestný rozkaz Okresného súdu Pezinok sp. zn. 3T 240/2011 zo dňa 09.12.2011, právoplatný dňa 31.12.2011/ odsúdený.
Z objektívneho hľadiska je nepochybné, že obžalovaný si bol a je vedomý svojej zákonnej povinnosti /vyplývajúcej jednak z ustanovenia § 62 ods. 1 Zákona o rodine a jednak zo súdom schválenej rodičovskej dohody/ prispievať na výživu svojho maloletého syna, napriek tomu výživné neplatil a spoliehal sa, že sa trestnej zodpovednosti za svoje konanie zbaví jednoduchým poukázaním na nedostatok finančných prostriedkov v dôsledku nenájdenia trvalého zamestnania a to bez akýchkoľvek objektívnych dôvodov /a to navyše po tom, ako sa bez vážnych dôvodov vzdal troch predchádzajúcich pracovných pomerov/. Súd vyhodnotením vyššie uvedených okolností daného prípadu a osoby páchateľa u obžalovaného ustálil z hľadiska subjektívnej stránky jeho konania zavinenie vo forme priameho úmyslu podľa § 15 písm. a) Tr. zák., nakoľko z konania obžalovaného, ktorý napriek tomu, že o svojej zákonnej povinnosti vyživovať svojej dcéry vedel, výživné neplatil a pre zmenu tohto stavu nevykonal prakticky nič, nemožno konštatovať iný záver ako ten, že obžalovaný svojou nedostatočnou aktivitou jednoznačne chcel porušiť spoločenský záujem chránený Trestným zákonom, spočívajúci v ochrane nároku oprávnenej osoby na výživné.
Ku druhu a výške trestu:
O osobe obžalovaného súd z odpisu registra trestov zistil, že obžalovaný bol v minulosti dva krát súdne trestaný, naposledy 30.03.2012 pre prečin krádeže a porušovania domovej slobody, ktorých sa dopustil v októbri roku 2011. Trestným rozkazom Okresného súdu Pezinok, sp. zn. 3T 240/2011 zo dňa 09.12.2011, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 31.12.2011, bol obžalovaný uznaný za vinného pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Tr. zák., za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu v trvaní 24 mesiacov a súčasne mu súd prikázal v skúšobnej dobe uhradiť dlžné výživné voči svojej maloletej dcére T.S.. Z registra priestupkov vyplynulo, že obžalovaný bol jedenkrát prejednávaný a postihnutý pre priestupok proti majetku, ktorého sa dopustil dňa 27.11.2011.
Súd pri úvahe o druhu a výške trestu pri rešpektovaní zásad ukladania trestov tak, ako to má na mysli ustanovenie § 34 Tr. zákona, prihliadol na spôsob spáchania činu úmyselným zavinením formou priameho úmyslu a jeho následok, ktorým je obmedzenie matky dieťaťa v riadnom zabezpečení jeho potrieb z dôvodu nevyhnutnosti starať sa o dieťa bez participácie otca dieťaťa. Súd súčasne prihliadol na preváženie pomeru priťažujúcich okolností z dôvodu, že obžalovaný v minulosti bol už za trestné činy /v jednom prípade navyše za rovnaký/ odsúdený a neexistenciu poľahčujúcich okolností, čoho dôsledkom je zvýšenie dolnej hranice zákonom ustanovenej trestnej sadzby v zmysle ustanovenia § 38 ods. 4 Tr. zák. o jednu tretinu /28 mesiacov/. Súd dôsledne hodnotil aj osobu páchateľa - obžalovaného, ktorého vzhľadom na všetky zistené skutočnosti /najmä z hľadiska jeho laxného prístupu ku vlastným povinnostiam a zjavne negatívneho vzťahu k osobe poškodenej, matky jeho dieťaťa – v tejto súvislosti súdu neunikla reakcia obžalovaného voči poškodenej po vyhlásení rozsudku, kedy jej pri odchode z pojednávacej miestnosti uviedol, „aby dnes od neho utekala“/ nemožno hodnotiť pozitívne. Súd taktiež prihliadol na jeho pomery a možnosť jeho nápravy.
Súd primárne pred obligatórnym postupom podľa ustanovenia § 49 ods. 1 Tr. zák., v zmysle ktorého ak súd odsudzuje páchateľa za úmyselný trestný čin spáchaný v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia, nemôže podmienečne odložiť výkon trestu odňatia slobody, skúmal, či v danom prípade nebude účelné obžalovanému uložiť alternatívne peňažný trest, resp. trest povinnej práce. Súd uzavrel, že takéto tresty by boli za daných okolností nedostatočné a nepochybne by nespĺňali požiadavku najmä individuálnej prevencie, navyše by ich uložením nepochybne došlo ku sťaženiu možnosti úhrady dlžného výživného obžalovaným a preto súd uložil obžalovanému trest odňatia slobody na dolnej hranici zvýšenej trestnej sadzby v trvaní 28 mesiacov, pri ktorého výkone v prípade súhlasu obžalovaného s prácou v ústave na výkon trestu, nedôjde k takému výraznému obmedzeniu možnosti obžalovaného aspoň čiastočne prispievať na výživu svojej dcéry počas obmedzenia jeho osobnej slobody. Pri ukladaní výšky trestu odňatia slobody sa súd zaoberal aj otázkou možnosti použitia inštitútu mimoriadneho zníženia trestu v zmysle § 39 Tr. zák., avšak dospel k záveru, že takýto postup neodôvodňovali ani okolnosti prípadu, teda všetky skutočnosti, ktoré majú vplyv na hodnotenie stupňa závažnosti trestnej činnosti /obžalovaný opakovane ignoroval svoju vyživovaciu povinnosť/, ani osoba obžalovaného /ako objektu trestu/, u ktorého súd nezistil žiadnu okolnosť, pre ktorú by bolo možné konštatovať, že uložený trest by mohol byť obžalovaným vnímaný citeľnejšie ako u iných páchateľov rovnakej trestnej činnosti. Súd obžalovaného na výkon trestu zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, nakoľko v posledných desiatich rokoch obžalovaný nebol vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin.
Podľa názoru súdu je uložený trest odňatia slobody zákonný, spravodlivý a adekvátny a splní svoj účel tak, ako to má na mysli ustanovenie § 34 ods. 1 Tr. zák. tak v rámci jeho pôsobenia na obžalovaného, ako aj jeho pozitívneho vplývania na ostatných členov spoločnosti z hľadiska generálnej prevencie. Súd považuje najmä vzhľadom na okolnosti predmetnej veci /obžalovaný bez akejkoľvek snahy o nápravu spoločensky nežiaduceho stavu ignoroval svoju nielen zákonnú, ale najmä ľudskú, morálnu a etickú povinnosť zabezpečovať aspoň minimálnym spôsobom, teda finančne, starostlivosť o svojho potomka, platenie výživného je totiž to najmenej, čo môže rodič pre zdravý fyzický a duševný vývoj svojho dieťaťa, ktoré nevychováva, urobiť/ uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody za nevyhnutné, nakoľko je zrejmé, že obžalovaný vníma podmienečný trest odňatia slobody a povinnosti uložené súdom iba za formalitu, ktorá mu nijako nebráni v ich ignorácii a faktickom opakovaní rovnakého protiprávneho konania. Podľa názoru súdu po predchádzajúcom podmienečnom odsúdení, ktoré neviedlo k jeho náprave, iba dočasná izolácia od spoločnosti u obžalovaného potenciálne vzbudí pochybnosti o doterajšom spôsobe jeho života a obmedzenom rebríčku jeho hodnôt a prijme ho k tomu, aby si konečne uvedomil závažnosť dôsledkov svojho protiprávneho konania a v budúcnosti ho bude motivovať k väčšej aktivite, výsledkom ktorej bude schopnosť riadne si plniť svoju vyživovaciu povinnosť.
Súd má tiež za to, že uloženie nepodmienečného trestu /rešpektujúc ustanovenie § 34 ods. 3 Tr. zák., v zmysle ktorej má trest má postihovať iba páchateľa tak, aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby/ sa v danom prípade negatívne nedotkne osôb, ktoré s ním v súčasnosti žijú v spoločnej domácnosti, nakoľko jeho neprítomnosť pri jeho súčasnom spôsobe života /bez trvalej práce, iba s občasnými brigádami/ ich existenčné pomery nepochybne zásadne neovplyvní a rovnako nebude mať výrazne negatívny vplyv ani na jeho dcéru, s ktorou sa osobne vôbec nestretáva a materiálne ju žiadnym spôsobom nezabezpečuje.
Nad rámec hore uvedeného súd obžalovanému pripomína, že v zmysle ustanovenia § 86 písm. a) Tr. zák. trestnosť prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 zaniká, ak trestný čin nemal trvalo nepriaznivé následky a páchateľ svoju povinnosť dodatočne splnil skôr, než sa súd /v tomto prípade sa jedná o odvolací súd, ktorý je príslušný rozhodnúť o odvolaní obžalovaného/ odobral na záverečnú poradu.
P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote do 8 dní odo dňa doručenia jeho odpisu prostredníctvom Okresného súdu Pezinok na Krajský súd v Bratislave.
v Pezinku, dňa 28.02.2013
JUDr. David L i n d t n e r
samosudca výťah z prednášky uskutočnenej dňa 09.05.2013 v Omšení
článok prináša analýzu znakov prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a venuje pozornosť aj problematike, do akej miery je prípustná kritika najmä verejne činných osôb.
cieľom článku bolo poukázať na manévrovací priestor obhajoby pri výkone obhajoby osôb obvinených z trestných činov najmä s drogovým prvkom.