Nepoužiteľnosť odpočúvaných rozhovorov samého so sebou

 

Se­nát BGH (Ne­mec­ký spol­ko­vý súd­ny dvor – naj­vyš­ší od­vo­la­cí súd), sa v roz­hod­nu­tí sp. zn. VI StR 509/2010 zo dňa 22.12.2011, za­obe­ral tres­tnou ve­cou troch ob­ža­lo­va­ných, kto­rí bo­li od­sú­de­ní Kra­jin­ským sú­dom v Ko­lí­ne dňa 11.12.2009 za spá­chanie tres­tné­ho či­nu úk­lad­nej vraž­dy na trest od­ňa­tia slo­bo­dy na do­ži­vo­tie.

 

Pod­ľa skut­ko­vej ve­ty roz­sud­ku je­den z ob­ža­lo­va­ných úmy­sel­ne usmr­til svo­ju man­žel­ku a to po­tom, čo od ne­ho od­iš­la. Smr­ťou man­žel­ky chcel za­brá­niť to­mu, aby mu poš­ko­de­ná vza­la ich spo­loč­né di­eťa, pri­čom jej man­žel (ob­ža­lo­va­ný) chcel, aby di­eťa vy­ras­ta­lo v do­mác­nos­ti je­ho spolu­ob­ža­lo­va­nej ses­try a jej tak­tiež spolu­ob­ža­lo­va­né­ho man­že­la. Obid­vja tí­to spolu­ob­ža­lo­va­ní sa pri­naj­men­šom v príp­rav­nom štá­diu vý­raz­ne po­die­la­li na tres­tnom či­ne, ich ko­na­nie bo­lo mo­ti­vo­va­né tým, že chce­li di­eťa pri­jať a vy­cho­vá­vať. Kon­krét­ne zis­te­nia o spô­so­be usmr­te­nia a kon­krét­nej spolu­účas­ti súd ne­do­ká­zal zis­tiť a to naj­mä vzhľa­dom k to­mu, že te­les­né po­zos­tat­ky poš­ko­de­nej sa nik­dy ne­naš­li.

 

Jed­nou z in­dí­cii, z kto­rej sa vy­vo­dzo­va­lo spá­chanie tres­tné­ho či­nu ako aj us­ved­če­nie ob­ža­lo­va­ných z je­ho spá­chania bo­li, pre kra­jin­ský súd, vý­ro­ky man­že­la poš­ko­de­nej, kto­ré uro­bil po­čas roz­ho­vo­rov so se­bou sa­mým vo svo­jom osob­nom mo­to­ro­vom vo­zid­le (roz­prá­val sa sám so se­bou, res­pek­tí­ve nah­las ho­vo­ril časť svo­jich my­šlie­nok).

 

Pred­met­né mo­to­ro­vé vo­zid­lo bo­lo zá­kon­ne od­po­čú­va­né (na pod­kla­de na­ria­de­nia sú­du) s tým, že pri od­po­čú­va­ní bo­li za­zna­me­na­né roz­ho­vo­ry dvoch ob­ža­lo­va­ných pri spo­loč­ných jaz­dách ako aj úlom­ky roz­ho­vo­rov man­že­la poš­ko­de­nej so se­bou sa­mým (úlom­ky roz­ho­vo­rov sa my­slia v tom, že neš­lo o sú­vis­lé roz­práv­na­nie a neš­lo v pod­sta­te ani o roz­ho­vo­ry, na­koľ­ko iš­lo o si­tuáciu, keď man­žel poš­ko­de­nej len útr­žko­vi­to ho­vo­ril časť svo­jich my­šlie­nok nah­las). Súd nás­led­ne pou­žil všet­ky tie­to zá­zna­my na us­ved­če­nie ob­ža­lo­va­ných.

 

Se­nát BGH skon­šta­to­val, že nie kaž­dý roz­ho­vor sa­mé­ho so se­bou (hlas­né roz­prá­va­nie viet, či slov) je nut­né auto­ma­tic­ky pri­ra­diť do naj­už­šej sfé­ry osob­nos­ti (súk­ro­mia), kto­rá je mi­mo do­sah štá­tu (nap­rík­lad prí­pa­dy hlas­ných roz­ho­vo­rov sa­mé­ho so se­bou na ve­rej­nos­ti v prí­tom­nos­ti iných osôb ne­pa­tria do naj­už­šej sfé­ry osob­nos­ti). Pod­ľa zá­sad ochra­ny ľud­skej osob­nos­ti a osob­nej slo­bo­dy, ale mu­sí zos­tať ur­či­tá úz­ko oh­ra­ni­če­ná sfé­ra osob­né­ho ži­vo­ta a pre­ja­vu, do kto­rej štát nes­mie za­siah­nuť ani za úče­lom ob­jas­ne­nia tých naj­ťaž­ších zlo­či­nov.

 

Se­nát BGH skon­šta­to­val, že zá­sa­da, že „mys­le­nie je slo­bod­né“ a vy­ňa­té z do­sa­hu štá­tu nep­la­tí len pre vnú­tor­né po­cho­dy, ale aj pre vy­jad­re­nie my­šlie­nok v pod­ve­do­mej, či ve­do­mej for­me, svoj­voľ­ne ale­bo úmy­sel­ne ve­de­ných roz­ho­vo­rov so se­bou sa­mým, po­čas kto­rých sa do­tyč­ný naz­dá­va, že je osa­mo­te.

 

Súd sfor­mu­lo­val kri­té­riá pre roz­lí­še­nie, či vý­ro­ky v roz­ho­vo­roch so se­bou sa­mým je pot­reb­né pri­ra­diť k naj­už­šej ne­dot­knu­teľ­nej sfé­ry osob­nos­ti a tý­mi kri­té­ria­mi  sú:

 

- jed­no­di­men­zio­na­li­ta ko­mu­ni­ká­cie so se­bou sa­mým, te­da vý­rok bez ko­mu­ni­kač­nej in­ten­cie,

 

- ne­ve­rej­nosť si­tuácie a mie­ra op­ráv­ne­nej dô­ve­ry do­tyč­né­ho v to, že je na da­nom mies­te chrá­ne­ný pred štát­nym doh­ľa­dom

 

- mož­ná pod­ve­do­mosť ver­bál­ne­ho pre­ja­vu

 

- iden­ti­ta pre­ja­vu s vnú­tor­ný­mi my­šlien­ka­mi

 

- for­ma vý­ro­ku ako útr­žko­vi­tý vý­sek z to­ku my­šlie­nok, kto­rý sa dá ale­bo je nut­né ho vy­kla­dať.

 

Pod­ľa ná­zo­ru sú­du prá­ve v let­mom a útr­žko­vi­tom cha­rak­te­re roz­ho­vo­rov so se­bou sa­mým sa tak­to vy­po­ve­da­né slo­vo bez ko­mu­ni­ka­tív­nej di­men­zie od­li­šu­je nap­rík­lad od zá­zna­mov v den­ní­ku.

 

Súd pri­po­me­nul, že zo sys­te­ma­ti­ky ús­ta­vy vy­plý­va sí­ce zo­sil­ne­ná ochra­na vý­ro­kov vy­slo­ve­ných v obyd­lí, av­šak aj mi­mo oby­dlia je tá­to naj­už­šia sfé­ra ab­so­lút­ne chrá­ne­ná, ak vy­ššie uve­de­né hľa­dis­ká pre­va­žu­jú po ceľ­ko­vom zhod­no­te­ní.

 

Pod­ľa ná­zo­ru sú­du iš­lo o ta­ký­to prí­pad aj v po­su­dzo­va­nej tres­tnej ve­ci (man­žel poš­ko­de­nej v mo­to­ro­vom vo­zid­le, v do­me­ne­ní, že je sám, uvá­dzal útr­žko­vi­te nah­las len časť svo­jich my­šlie­nok, kto­ré bo­lo nut­né vy­kla­dať, „za­sa­diť“ do kon­textu, keď­že neš­lo o ko­mi­ni­ká­ciu s inou oso­bou a ne­bo­lo jas­né aká časť a akých my­šlie­nok zos­ta­la ob­ža­lo­va­ným pred se­bou nah­las ne­vys­lo­ve­ná). Súd pri­po­me­nul, že sku­toč­nosť, že vý­ro­ky sa mož­no vzťa­ho­va­li na zá­važ­ný trest­ný čin, te­da ma­li so­ciál­nu di­men­ziu, kto­rá ho­vo­rí pro­ti ich pri­ra­de­niu k naj­už­šej sfé­ry osob­nos­ti, mu­sí v kon­krét­nom prí­pa­de us­tú­piť do po­za­dia.

 

Taj­né za­zna­me­na­nie a pou­ži­tie roz­ho­vo­ru ve­de­né­ho so se­bou sa­mým, mi­mo ve­rej­nos­ti, pred­sta­vu­je zá­sah na naj­už­šej sfé­ry osob­nos­ti (do súk­ro­mia). Z po­ru­še­nia naj­už­šej sfé­ry osob­nos­ti po­tom vy­plý­va ab­so­lút­ny zá­kaz pou­žiť zá­zna­my o roz­ho­vo­roch so se­bou sa­mým (v da­nej tres­tnej ve­ci). Ten­to zá­kaz pou­žiť uve­de­ný dô­kaz pô­so­bí aj vo vzťa­hu k ďal­ším dvom spolu­ob­ža­lo­va­ným.

 

Se­nát BGH pre­to zru­šil roz­su­dok Kra­jin­ské­ho sú­du v Ko­lí­ne a vec mu vrá­til na ďal­šie ko­na­nie a roz­hod­nu­tie.

 

Poz­nám­ka:

 

Z uve­de­né­ho roz­hod­nu­tia mož­no vy­vo­diť, že ak by ne­bo­li spl­ne­né vy­ššie uve­de­né pod­mien­ky, te­da ak by neš­lo o roz­ho­vo­ry sa­mé­ho so se­bou v súk­ro­mí (v pries­to­re, kde sa oso­ba op­ráv­ne­ne cí­ti osa­mo­te) a ak by neš­lo len o aké­si úryv­ky (úlom­ky) vlas­tných my­šlie­nok, kto­ré tre­ba (aj za pou­ži­tia ur­či­tej pred­sta­vi­vos­ti vy­kla­dať a „za­sa­dzo­vať“ do kon­textu stí­ha­nej tres­tnej ve­ci) ne­bo­lo by vy­lú­če­né pou­ži­tie le­gál­ne za­zna­me­na­ných roz­ho­vo­rov sa­mé­ho so se­bou v tres­tnom ko­na­ní.

 

Diskusia